Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (7)Uznesenie_5Co-391-2017.pdf
PDF · 99.36 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/391/2017
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Denisa Vékonyho a sudkýň JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Márie Vrtochovej v spore žalobcu H. G., nar. XX.X.XXXX, bytom E. cesta XX, U., zastúpeného Petrom Trnkom, advokátom, so sídlom Novomeského 1322/16, Bánovce na Bebravou proti žalovaným 1/ S. E., nar. XX.X.XXXX, bytom T. XXX, B., zastúpenému JUDr. Jánom Kokindom, advokátom, so sídlom Mišíka I. 780/19A, Prievidza a 2/ Generali poisťovni, a.s., so sídlom Lamačská cesta 3/A, Bratislava, IČO 35 709 332, o zaplatenie náhrady škody, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza č. k. 17C/37/2015-209 zo dňa 18. septembra 2017, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému 1/ trovy konania v plnom rozsahu a žalovanému 2/ náhradu trov konania nepriznal. Na odôvodnenie tohto rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa proti žalovaným domáhal zaplatenia spoločne a nerozdielne sumy 25.444,95 eur s úrokom z omeškania s odôvodnením, že dňa 16.7.2012 mu prevádzkou motorového vozidla žalovaného bolo spôsobená škoda na zdraví spočívajúca v náhrade za bolesť 9.821 eur, v náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia 5.932,80 eur, za liečbu 582,15 eur a škoda na jeho motorovom vozidle 9.109,- eur. Súd vykonal dokazovanie, z ktorého zistil, že dňa 16.7.2012 došlo k stretu motorky Ducati Monster prevádzanej a vedenej žalobcom a auta Suzuki Swift prevádzaného a vedeného žalovaným 1/ na ceste I/50 z Prievidze do Handlovej, v časti s dvoma jazdnými pruhmi v smere jazdy žalobcu a žalovaného. Žalobca na motorke jazdil v ľavom jazdnom pruhu, pričom žalovaný 1/ prešiel z pravého jazdného pruhu do ľavého jazdného pruhu. Následne žalobca narazil s motorkou do auta žalovaného 1/. Žalobca vykonával predchádzanie žalovaného 1/, pričom v tom čase bola jeho rýchlosť najmenej 126 km/h, hoci na uvedenom úseku je maximálna povolená rýchlosť 90 km/h. Ak by žalobca šiel rýchlosťou 90 km/h na vzniknutú situácia po prechode žalovaného 1/ z pravého do ľavého jazdného pruhu mohol reagovať nenáhlym brzdením a nedošlo by k stretu motorky a auta. Žalovaný 1/ v čase začatia prechádzania z pravého do ľavého jazdného pruhu jazdil rýchlosťou 80 až 90 km/h. Žalovaný 1/ mohol vidieť žalobcu v spätných zrkadlách, pritom vo vzťahu ku skutočnej rýchlosti žalobcu ohrozil. Ak by žalobca jazdil rýchlosťou 90 km/h kolízna situácia by nevznikla, keďže žalobca by mohol nenáhlym brzdením spomaliť ešte pred žalovaným, ktorý by ho v takomto prípade len obmedzil, čím by mu v zmysle dopravných predpisov dal prednosť v jazde. Žalovaný 1/ pozorovaním rýchlosti jazdy žalobcu (sledovaním jeho približovania) mohol vyhodnotiť rýchlosť žalobcu, a to tak, že by sa do spätného zrkadla pozrel približne päť sekúnd pred začiatkom zmeny jazdného pruhu, no v tomto čase ešte mohol žalobca byť v oblasti zakrytého výhľadu za ostatnými vozidlami, resp. v takejto vzdialenosti bolo ťažké sledovať jeho rýchlosť. Žalovaný 1/ mohol vyhodnotiť neprimeranú rýchlosť žalobcu aj v čase bezprostredne pred tým, ako začal manéver prechodu z pravého do ľavého jazdného pruhu, teda v čase približne 2,8 sekundy pred zrážkou, pričom mohol pozorovaním v trvaní pol až jednej sekundy vyhodnotiť rýchlosť približovania žalobcu tak, že by rozpoznal, že žalobca sa približuje
rýchlosťou, ktorá spôsobí to, že ho prechodom do ľavého pruhu ohrozí. Uvedené skutočnosti súd posúdil podľa § 427 ods. 1 a § 431 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že žalobca a žalovaný 1/ mali možnosť pri vynaložení úsilia, ktoré možno od nich požadovať, zabrániť vzniku dopravnej nehody. Žalobca mohol vzniku dopravnej nehody zabrániť tým, že by svoje motorové vozidlo neviedol rýchlosťou o najmenej 36 km/h vyššou ako maximálne povolenou rýchlosťou. Žalovaný 1/ nemusel v čase piatich sekúnd predtým ako začal prechádzať do pravého jazdného pruhu žalobcu vidieť, a ak ho videl, mal značne sťaženú možnosť rozpoznať jeho rýchlosť. Žalovaný 1/ 2,8 sekundy predtým, ako začal prechádzať do pravého jazdného pruhu, mal možnosť rozpoznať žalobcu v spätnom zrkadle a pozorovaním jeho rýchlosti po dobu pol až jednej sekundy mohol rozpoznať jeho rýchlosť tak, že si musel byť vedomý toho, že ho prechodom do pravého jazdeného pruhu ohrozí. Z týchto skutočností je zrejmé, že účasť na spôsobenej nehode žalobcu a žalovaného 1/ je prevažne určovaná subjektívnymi okolnosťami, a to opomenutím oboch strán pri plnení si ich povinnosti pri predchádzaní vzniku dopravných nehôd. Žalobca vedome dlhšie trvajúcim konaním spočívajúcim v tom, že viedol svoje motorové vozidlo neprimeranou rýchlosťou, porušil svoju povinnosť viesť motorové vozidlo rýchlosťou nie vyššou ako 90 km/h. Žalovaní 1/ v priebehu piatich sekúnd predtým, ako začal prechádzať do ľavého jazdného pruhu nevyužil objektívne možnosti spočívajúce v tom, že by sa v čase ani nie troch sekúnd pred začatím svojho manévru na čas pol až jednej sekundy nezahľadel a zo svojich spätných zrkadiel nepozoroval žalobcu pri identifikácii jeho protiprávneho konania spočívajúceho vo výraznom viac ako 30 % prekročení maximálnej povolenej rýchlosti. Hlavnou príčinou stretu prevádzok žalobcu a žalovaného 1/ bola neprimeraná rýchlosť žalobcu. Konanie žalovaného 1/ bolo vedľajšou príčinou, z čoho je zrejmé, že jeho účasť na vzniknutej dopravnej nehode je nepochybne nižšia ako 50 %. K tomu však treba uviesť, že žalobca svoju povinnosť neviesť motorové vozidlo neprimeranou rýchlosťou porušil vedome a po nepomerne dlhšiu dobu, ako mal žalovaný 1/ na pozorovanie a vyhodnocovanie neprimeranej rýchlosti žalobcu. Preto je miera účasti žalovaného 1/ na vzniknutej škode tak nízka, že nárok žalobcu proti žalovanému 1/ vôbec nezakladá (podobne v rozhodnutí NS ČR sp.zn. 25Cdo/238/2002). Žalobca celú situáciu v dopravnej prevádzke vyvolal porušením svojich povinnosti, pričom sa spoliehal, že ostatní účastníci cestnej premávky budú jeho nedovolený spôsob jazdy rešpektovať a prispôsobovať sa mu. Naopak žalovaný 1/ svoje vozidlo viedol tak, že sa spoliehal na to, že ostatní účastníci cestnej premávky budú predpisy dodržiavať. V tom je základný rozdiel v miere účasti žalobcu a žalovaného 1/ na spôsobenej dopravnej nehode práve v tomto prípade, keď je zrejmé, že k vzniku dopravnej nehody prispeli subjektívne faktory na strane oboch žalovaných. Aj keď je otázka zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla postavená na objektívnej zodpovednosti, opačný prístup, ktorý by nezohľadnil subjektívne konanie vodičov motorových vozidiel, by viedol k tomu, že by bolo nevyhnutné konštatovať povinnosť účastníka cestnej prevádzky viesť motorové vozidlo v neustálom strehu pred druhými, dopravné predpisy hrubo porušujúcimi účastníkmi cestnej premávky - v strehu pred motorovými vozidlami vedenými na ceste s maximálnou rýchlosťou 90 km/h rýchlosťou najmenej 126 km/h, ako tomu bolo v prípade. Preto súd žalobu zamietol, keďže základ nároku žalobcu nie je daný voči žiadnemu zo žalovaných, keďže povinnosť žalovaného 2/ sa odvodzuje od zodpovednosti za škodu žalovaného 1/, ktorá zistená nebola. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil poukazom na § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok /ďalej len CSP/ s tým, že náhradu trov konania v plnom rozsahu priznal žalovanému 1/, ktorý bol v konaní úspešný a žalovanému 2/, ktorý tiež bol v konaní úspešný, náhradu trov konania nepriznal, keďže mu v konaní žiadne trovy nevznikli. 2. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Podľa neho súd prvej inštancie správne na vec aplikoval ustanovenia § 427 a § 431 Občianskeho zákonníka, keďže tak žalobca ako aj žalovaný 1/ boli v súvislosti s dopravnou nehodou prevádzateľmi motorových vozidiel a ich zodpovednosť na spôsobení vzniknutej škody sa posúdi podľa ich účasti na tomto strete. Tiež správne konštatoval, že tak žalobca ako aj žalovaný 1/ sa na dopravnej nehode nielen zúčastnili, ale ju aj spôsobili svojím zavineným konaním. Ďalšie závery súdu prvej inštancie sú však nesprávne. Žalobca nespochybňuje, že v prípade stretu dvoch prevádzateľov motorových vozidiel môže nastať situácia, kedy je účasť jedného z nich na strete natoľko minimálna, že nebude vôbec zodpovedať za spôsobenú škodu. Pôjde najmä a možno aj výlučne o situácie, kedy prevádzatelia za stret nezodpovedajú z hľadiska subjektívnej zodpovednosti, pretože ho nespôsobili svojím zavineným konaním a miera ich účasti je tak minimálna, že aj vyvodenie objektívnej zodpovednosti proti nim by neodrážalo princíp spravodlivého rozhodnutia. Tak je to aj v prípade veci rozhodnutej Najvyšším súdom ČR pod sp. zn. 25Cdo/238/2002, na ktoré súd prvej inštancie poukázal v napadnutom rozhodnutí. Tu však zo znaleckého dokazovania vykonaného v trestnom konaní vyplýva výrazné zavinenie žalovaného 1/ na strete vozidiel a nie je dôvod ho minimalizovať ako to urobil súd prvej inštancie. Podľa znaleckého posudku začal žalovaný 1/ úkon priečneho premiestňovania vozidla z pravého do ľavého pruhu napriek tomu, že v spätných zrkadlách
mohol vidieť blížiaci sa motocykel žalobcu a v čase 2,8 sekundy pred zrážkou, kedy začal prechádzať do ľavého pruhu, mohol vyhodnotiť aj skutočnú rýchlosť motocykla žalobcu a aj to, že dôjde ku kolíznej situácii a k ohrozeniu žalobcu. Zo znaleckého posudku tiež vyplýva, že ak žalovaný 1/ motocykel žalobcu v spätných zrkadlách nevidel, tak buď situáciu v spätných zrkadlách nevyhodnotil vôbec alebo ju vyhodnocoval vo väčšom časovom odstupe pred okamihom začatie zmeny jazdného pruhu. Takéto konanie žalovaného 1/ znalci nepovažovali za správne. Aj keď znalecký posudok uvádza pri stanovení príčin dopravnej nehody na prvom mieste nesprávnu techniku jazdy žalobcu, neznamená to automaticky, ani z odborného ani z právneho hľadiska, že nesprávna technika jazdy žalovaného 1/ znamená jeho percentuálnu účasť na nehode nižšiu ako 50 % alebo, že je tak minimálna, že vôbec nezakladá jeho zodpovednosť za spôsobenie škody. Znalecký posudok je len dôkazom, ktorého závery môže súd využiť pre ustálenie miery zodpovednosti za spôsobenú škodu, ale samotná táto otázka je otázkou právnou, na ktorú môže odpovedať iba súd, nie znalec. Pri posúdení zodpovednosti v zmysle § 427 a § 431 Občianskeho zákonníka pritom nejde o zodpovednosť za zavinenie ako v trestnom konaní ale o zodpovednosť objektívnu, pri určení ktorej treba zohľadniť všetky skutočnosti, vrátane tých, ktoré nie je dôvod zohľadňovať pri vyvodzovaní trestnoprávnej zodpovednosti. Žalobca poukázal aj na skutočnosť, že v trestnom konaní Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací upozornil na to, že nedanie prednosti v jazde /a túto povinnosť žalovaný 1/ porušil, čo bezpečne vyplynulo aj zo znaleckého posudku/ je podľa § 137 ods. 2 písm. i) zákona č. 8/2009 Z.z. kvalifikované ako porušenie pravidiel cestnej premávky závažným spôsobom, pričom aj podľa konštantnej judikatúry na dopravnej nehode zapríčinenej nedaním prednosti v jazde vždy nesie v rozhodujúcej miere zodpovednosť vodič, ktorý túto povinnosť porušil a nie vodič s právom prednosti v jazde, aj keď aj on porušil svoje povinnosti v súvislosti s vedením vozidla dovolenou alebo primeranou rýchlosťou. Tu žalobca zdôraznil, že žalovaný 1/ prechádzal do ľavého jazdného pruhu bez splnenia zákonných podmienok, teda bez toho, aby to bolo potrebné z dôvodu obchádzania, predchádzania, otáčania či odbočovania. Podľa žalobcu je tiež potrebné prihliadnuť na charakter a výšku spôsobenej škody, teda na skutočnosť, že žalobca utrpel pokiaľ ide o škodu na vozidle , najmä však pokiaľ ide o škodu na zdraví, v súvislosti so stretom vozidiel závažnejšie následky ako žalovaný 1/. Nakoniec žalobca poukázal na komentár k Občianskemu zákonníku Imricha Feketeho z roku 2015, podľa ktorého v prípade stretu prevádzok dvoch motorových vozidiel, z ktorých jeden nedá prednosť v jazde druhému, ktorý však podstatne prekročil predpísanú rýchlosť, sa účasť na spôsobenej škode posúdi v pomere 40:60 v prospech vodiča s prednosťou v jazde. Ešte výraznejšie, v pomere 20:80 v prospech vodiča s prednosťou v jazde, bola miera účasti na spôsobenej škode posúdená v rozhodnutiach českého a slovenského najvyššieho súdu a Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktoré žalobca k dovolaniu pripojil. Z uvedených dôvodov žalobca navrhol, aj s poukazom na skutočnosť, že jeho tvrdenie o výške škody žalovaní nerozporovali, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že jeho žalobe plne vyhovie. 3. Žalovaní sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrili. 4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP v rozsahu a z dôvodov odvolania žalobcu, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP). 5. Súd prvej inštancie založil svoje zamietavé rozhodnutie na závere, že miera účasti žalovaného 1/ na spôsobení vzniknutej škody pri strete prevádzok žalobcu a žalovaného 1/ je tak nízka, že nárok žalobcu proti žalovanému 1/ vôbec nezakladá. S uvedeným záverom sa odvolací súd nestotožňuje. 6. Podľa § 431 Občianskeho zákonníka ak sa stretnú prevádzky dvoch alebo viacerých prevádzateľov a ak ide o vyporiadanie medzi týmito prevádzateľmi, zodpovedajú podľa účasti na spôsobení vzniknutej škody. 7. Ak dôjde k stretu prevádzok dvoch alebo viacerých prevádzateľov a pri tomto strete dôjde ku vzniku škody, prevádzatelia sa medzi sebou vyporiadajú podľa svojej účasti na spôsobenej škode. Aj keď ustanovenie § 431 Občianskeho zákonníka nadväzuje na právnu úpravu ustanovení § 427 a § 428 Občianskeho zákonníka o objektívnej zodpovednosti prevádzateľa za škodu vzniknutú pri prevádzke motorového vozidla, neznamená to automaticky, že za škodu spôsobenú pri strete prevádzok zodpovedá každý z prevádzateľov. Rozhodujúca je ich účasť na spôsobení vzniknutej škody a jej určenie musí vychádzať z vyhodnotenia všetkých skutkových okolností stretu prevádzok, najmä tých, ktoré boli hlavnými príčinami vzniknutej škody. Objektívnu mieru účasti prevádzateľa na spôsobení vzniknutej škody pritom vyjadruje aj prípadné zavinené konanie alebo opomenutie jednotlivých prevádzateľov. Nie je pritom vylúčené, že výsledkom porovnania účasti jednotlivých prevádzateľov na spôsobení vzniknutej škody bude záver, podľa ktorého je účasť niektorého prevádzateľa na spôsobení vzniknutej škody
natoľko minimálna, že zodpovednosť jeho osoby za škodu vôbec nezakladá. O takýto prípad však v danej veci podľa odvolacieho súdu nejde. 8. Z dokazovania, ktoré vo veci vykonal súd prvej inštancie vyplynulo, že dňa 16.7.2012 došlo k stretu motorky Ducati Monster prevádzanej a vedenej žalobcom a auta Suzuki Swift prevádzaného a vedeného žalovaným 1/ na ceste I/50 z Prievidze do Handlovej, v časti s dvoma jazdnými pruhmi v smere jazdy žalobcu a žalovaného. Žalobca na motorke jazdil v ľavom jazdnom pruhu, pričom žalovaný 1/ prešiel z pravého jazdného pruhu do ľavého jazdného pruhu. Následne žalobca narazil s motorkou do auta žalovaného 1/. Zo záverov znaleckého posudku podaného v trestnom konaní vyplýva, že žalobca vykonával predchádzanie žalovaného 1/, pričom v tom čase bola jeho rýchlosť najmenej 126 km/h, hoci na uvedenom úseku je maximálna povolená rýchlosť 90 km/h. Ak by žalobca šiel rýchlosťou 90 km/h na vzniknutú situácia po prechode žalovaného 1/ z pravého do ľavého jazdného pruhu mohol reagovať nenáhlym brzdením a nedošlo by k stretu motorky a auta. Žalovaný 1/ v čase začatia prechádzania z pravého do ľavého jazdného pruhu jazdil rýchlosťou 80 až 90 km/h. Analýzou nehodového deja bolo zistené, že žalovaný 1/ v čase začatia premiestňovania vozidla z pravého jazdného pruhu do ľavého jazdného pruhu mohol vidieť žalobcu za svojim vozidlom cez spätné zrkadlá vozidla. Vo vzťahu ku skutočnej rýchlosti žalobcu potom došlo z jeho strany k ohrozeniu a nedaniu prednosti v jazde žalobcovi. Ak by žalobca jazdil rýchlosťou 90 km/h kolízna situácia by nevznikla, keďže žalobca by mohol nenáhlym brzdením spomaliť ešte pred žalovaným, ktorý by ho v takomto prípade len obmedzil, čím by mu v zmysle dopravných predpisov dal prednosť v jazde. Znalci v záveroch znaleckého posudku ďalej uviedli, že z technického hľadiska mal žalovaný 1/ možnosť /v okamihu tesne pred začatím zmeny jazdného pruhu/ vyhodnotiť pohyb žalobcu v spätných zrkadlách a na základe toho aj vyhodnotiť skutočnosť, že vzhľadom k rozdielu rýchlostí medzi žalovaným 1/ a žalobcom pri zmene jazdného pruhu dôjde k vzniku kolíznej situácie. Ak žalovaný 1/ žalobcu v spätných zrkadlách nevidel, potom buď situáciu v spätných zrkadlách nevyhodnotil vôbec, alebo ju vyhodnocoval vo väčšom časovom odstupe pred okamihom začiatku zmeny jazdného pruhu /cca 5 sekúnd/. Ak totiž žalovaný 1/ vyhodnocoval situáciu v spätných zrkadlách vo väčšom časovom odstupe pred okamihom začiatku zmeny jazdného pruhu /cca 5 sekúnd/, potom dôsledkom nesprávnej techniky jazdy žalobcu /rýchlosť jeho jazdy/ mohlo byť to, že žalobca mohol byť vo vzdialenosti minimálne 100 metrov za žalovaným 1/, ešte v oblasti výhľadu zakrytého inými vozidlami, ktoré sa mohli pohybovať za vozidlom žalovaného 1/. Ohľadne stanovenia príčiny dopravnej nehody znalci v záveroch znaleckého posudku uviedli, že technickou príčinou dopravnej nehody sú tie prvky nehodového deja, ktoré vznikli v rozpore s technickým výkladom pravidiel cestnej premávky a ktoré buď vyvolali kolíznu situáciu alebo znemožňovali zabrániť dopravnej nehode. V tomto prípade znalci zistili v technike jazdy žalobcu nesprávny prvok, keď tento viedol motocykel rýchlosťou minimálne 36 km/h vyššou ako je maximálna dovolená rýchlosť v úseku, čím vytvoril podmienky, ktoré mu znemožnili zabrániť dopravnej nehode. Nesprávny prvok identifikovali znalci aj v technike jazdy žalovaného 1/ / za predpokladu, že mal tento situáciu v spätnom zrkadle správne vyhodnotiť vo vzťahu ku skutočnej rýchlosti jazdy žalobcu/, keď žalovaný 1/ začal úkon priečneho premiestnenia vozidla z pravého jazdného pruhu do ľavého jazdného pruhu aj napriek tomu, že v spätných zrkadlách mohol vidieť blížiaceho sa žalobcu, ktorý sa pohyboval vyššou rýchlosťou ako on. Úkon začal aj napriek tomu, že vo vzťahu ku skutočnej rýchlosti žalobcu došlo k nedaniu prednosti v jazde žalobcovi a jeho ohrozeniu. Vo vzťahu k maximálnej dovolenej rýchlosti v úseku došlo len k obmedzeniu žalobcu zo strany žalovaného 1/. 9. Z uvedeného vyplýva, že účasť na spôsobení vzniknutej škody pri strete prevádzok prevádzateľov žalobcu a žalovaného 1/ mali obaja prevádzatelia, teda tak žalobca ako aj žalovaný 1/. Jednou príčinou stretu prevádzok a vzniku škody bolo zavinené konanie žalobcu, ktorý viedol motocykel rýchlosťou minimálne 36 km/h vyššou ako je maximálna dovolená rýchlosť v úseku, čím vytvoril podmienky, ktoré mu znemožnili zabrániť dopravnej nehode. Tým porušil povinnosť podľa § 16 zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Druhou príčinou stretu prevádzok a vzniku škody bolo zavinené konanie žalovaného 1/, ktorý začal úkon priečneho premiestnenia vozidla z pravého jazdného pruhu do ľavého jazdného pruhu aj napriek tomu, že v spätných zrkadlách mohol vidieť blížiaceho sa žalobcu, ktorý sa pohyboval vyššou rýchlosťou ako on a tým vo vzťahu ku skutočnej rýchlosti žalobcu došlo zo strany žalovaného 1/ k nedaniu prednosti v jazde žalobcovi a jeho ohrozeniu. Týmto spôsobom žalovaný 1/ porušil § 10 ods. 6 zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v zmysle ktorého vodič pri prechádzaní z jedného jazdného pruhu do druhého jazdného pruhu je povinný dať prednosť v jazde vodičovi jazdiacemu v jazdnom pruhu, do ktorého prechádza. Jedná sa pritom o porušenie pravidiel cestnej premávky, ktoré zákon kvalifikuje ako porušenie závažným spôsobom. 10. Pre určenie pomeru medzi týmito dvomi príčinami stretu prevádzok a vzniku škody je nutné vychádzať z toho, že samotná okolnosť, že vodič s prednosťou v jazde /tu žalobca/ ide rýchlosťou vyššou
než maximálne povolenou, nič nemení na povinnosti vodiča prechádzajúceho do druhého jazdného pruhu /tu žalovaného 1// dať prednosť v jazde vodičovi jazdiacemu v jazdnom pruhu, do ktorého prechádza. Povinnosť dať prednosť v jazde teda nezaniká len v dôsledku toho, že vodiť, ktorému má dať prednosť v jazde ide nedovolenou rýchlosťou. Prekročenie dovolenej rýchlosti môže mať len obmedzený význam, najmä z hľadiska miery následkov stretu. Porušenie povinnosti dať prednosť v jazde, okrem toho, že je závažným porušením pravidiel cestnej premávky, samo osebe vedie k bezprostrednému a reálnemu nebezpečenstvu stretu prevádzok vozidiel. Porušenie povinnosti dodržiavať maximálnu dovolenú rýchlosť samé osebe k takémuto nebezpečenstvu nevedie a zakladá ho až v spojení s ďalšími podmienkami a okolnosťami konkrétnej situácie. Od týchto zásad sa možno odchýliť pokiaľ dôjde k extrémnemu porušeniu povinnosti vodiča s prednosťou v jazde dodržiavať maximálnu dovolenú rýchlosť a v dôsledku toho je potom vodičovi, ktorý má povinnosť dať prednosť v jazde fakticky znemožnené splniť jeho povinnosť dať prednosť v jazde. 11. Aplikujúc uvedené zásady v tejto veci dospel odvolací súd k záveru, že miera účasti žalovaného 1/ na spôsobení vzniknutej škody nie je tak nízka, že nárok žalobcu proti žalovanému 1/ vôbec nezakladá ako to uzavrel súd prvej inštancie. Takéto právne posúdenie zisteného skutkového stavu je nesprávne a bolo by odôvodnené len zistením, že porušenie povinnosti žalobcu dodržať maximálnu povolenú rýchlosť bolo tak extrémne, že žalovanému 1/ objektívne znemožnilo splnenie jeho povinnosti dať prednosť v jazde. Skutočnosti preukázané v tomto prípade však takýto záver neodôvodňujú, pretože podľa záverov znalcov mal žalovaný 1/ možnosť v okamihu tesne pred začatím zmeny jazdného pruhu vyhodnotiť pohyb žalobcu v spätných zrkadlách a na základe toho aj vyhodnotiť skutočnosť, že vzhľadom k rozdielu rýchlostí medzi žalovaným 1/ a žalobcom pri zmene jazdného pruhu dôjde k vzniku kolíznej situácie. 12. Je nepochybné, že konanie žalovaného 1/ nemožno z hľadiska príčin stretu prevádzok a spôsobenia vzniku škody posudzovať izolovane, bez ohľadu na konanie žalobcu a ostatné okolnosti konkrétnej situácie. Pri stanovení účasti oboch prevádzateľov na spôsobení vzniknutej škody je preto potrebné vziať do úvahy aj to, že žalobca prekročil maximálnu povolenú rýchlosť o viac ako 30 % /hoci tu nejde o extrémne porušenie povinnosti v zmysle vyššie uvedeného/, rýchlosťou prekročil vedome a konal tak po nepomerne dlhšiu dobu, ako mal žalovaný 1/ na pozorovanie a vyhodnocovanie neprimeranej rýchlosti žalobcu. Ak by žalobca jazdil rýchlosťou 90 km/h kolízna situácia by nevznikla, keďže žalobca by mohol nenáhlym brzdením spomaliť ešte pred žalovaným, ktorý by ho v takomto prípade len obmedzil, čím by mu v zmysle dopravných predpisov dal prednosť v jazde. 13. Posúdiac všetky uvedené skutočnosti je nutné dospieť k záveru, že účasť žalovaného 1/ na spôsobení vzniknutej škody nie je minimálna, ale naopak je väčšia ako účasť žalobcu. Konkrétne stanovenie miery účasti jednotlivých prevádzateľov na spôsobení vzniku škody bude však už úlohou súdu prvej inštancie, ktorý musí v kontexte vysloveného názoru odvolacieho súdu prehodnotiť svoj nesprávne právne posúdenie zisteného skutkového stavu. Na základe týchto záverov preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 14. V ďalšom konaní súd prvej inštancie opätovne po právnej stránke posúdi už zistený skutkový stav aplikujúc vyššie uvedené zásady a určí konkrétnu mieru účasti žalovaného 1/ na spôsobení vzniknutej škody, pričom táto musí byť vyššia ako 50 %. Následne potom vykoná dokazovanie navrhované žalobcom v otázke samotnej škody a jej výšky, ktorá škoda bola žalobcovi spôsobená pri strete prevádzok žalobcu a žalovaného 1/. Po vyvodení skutkových záverov v tejto otázke a ich následnom právnom posúdení potom súd prvej inštancie opätovne vo veci rozhodne. V novom rozhodnutí vo veci samej súd prvej inštancie znova rozhodne o trovách prvoinštančného konania, ako aj o trovách odvolacieho konania /§ 396 ods. 3 CSP/. 15. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu jednomyseľne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).