Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_31Cb-8-2018.pdf
PDF · 263 KB
Case nature
Area
Subarea
31Cb/8/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Košice I sudcom JUDr. Júliusom Tóthom v spore žalobcu: RS-2, s.r.o., Priemyselná 10, 821 09 Bratislava, IČO: 45 557 039, práv. zást.: POLÁČEK & PARTNERS s. r. o., advokátska kancelária so sídlom Hurbanovo nám. 1, 811 06 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, Slovenská republika, IČO: 50 568 124, proti žalovanému: Východoslovenská distribučná, a.s., so sídlom Mlynská 31, 042 91 Košice, Slovenská republika, IČO: 36 599 361, práv. zast.: KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI s.r.o., Dunajská 32, 811 08 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 51 003 848, o zaplatenie 19.027,32 € s prísl. takto
rozhodol:
I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 19.027,32 € spolu s úrokom z omeškania vo výške: 9% ročne zo sumy 9.513,66 € od 8.10.2016 do zaplatenia, 9% ročne zo sumy 9.513,66 € od 23.1.2018 do zaplatenia, to všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100%, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa 15.2.2018 domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 19.027,32 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 9.513,66 € od 8.10.2016 do zaplatenia, 9% ročne zo sumy 9.513,66 € od 23.1.2018do zaplatenia. Žalobca zároveň požadoval náhradu trov konania. V žalobe okrem iného uviedol, že je výrobcom elektriny pripojeným do distribučnej sústavy žalovaného a prevádzkovateľom zariadenia na výrobu elektriny s celkovým inštalovaným výkonom 749,52 kW, nachádzajúcom sa v k. ú. P.. Žalovaný je prevádzkovateľom distribučnej sústavy, do ktorej je pripojený žalobca. Dňa 11.7.2013 Úrad pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len „Úrad“) vydal Vyhlášku č. 221/2013 Z. z. ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike (ďalej len „Vyhláška“). Vyhláška pre výrobcov elektriny zaviedla novú platbu za prístup do distribučnej sústavy (tzv. G- komponent), ktorá sa uplatňuje od 1.1.2014 (ďalej len „platba za prístup“). V zmysle Vyhlášky mal každý výrobca elektriny pripojený do distribučnej sústavy žalovaného (t.j. prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy) povinnosť uhrádzať platbu za prístup a to aj vtedy, keď žiaden prístup do distribučnej sústavy nevyužíval, resp. aj vtedy, ak neuzatvoril žiadnu zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny (ďalej len „zmluva o prístupe“). Žalobca zdôraznil, že so žalovaným nikdy neuzatvoril žiadnu zmluvu o prístupe a celý čas mu bola platba za prístup fakturovaná len na základe ustanovenia Vyhlášky, a to bez akéhokoľvek zmluvného základu. Výška platby za prístup do distribučnej sústavy sa určuje prostredníctvom cenového rozhodnutia Úradu, a to z hodnoty 12-mesačnej rezervovanej kapacity.
Žalovaný vystavil žalobcovi za rok 2016 na mesačnej báze faktúry za platbu za prístup, ktoré boli zo strany žalobcu riadne uhradené. Išlo o tieto faktúry: 1) faktúra č. 8295800778 zo dňa 2.2.2016 na sumu 1 585,61 EUR s DPH, uhradená dňa 18.2.2016; 2) faktúra č. 8295300208 zo dňa 2.3.2016 na sumu 1 585,61 EUR s DPH, uhradená dňa 14.3.2016; 3) faktúra č. 8294500510 zo dňa 4.4.2016 na sumu 1 585,61 EUR s DPH, uhradená dňa 20.4.2016; 4) faktúra č. 8295801087 zo dňa 3.5.2016 na sumu 1 585,61 EUR s DPH, uhradená dňa 16.5.2016; 5) faktúra č. 8295500212 zo dňa 2.6.2016 na sumu 1 585,61 EUR s DPH, uhradená dňa 20.6.2016; 6) faktúra č. 8295801378 zo dňa 4.7.2016 na sumu 1 585,61 EUR s DPH, započítaná dňa 22.8.2016; 7) faktúra č. 8295300518 zo dňa 2.8.2016 na sumu 1 585,61 EUR s DPH, započítaná dňa 23.9.2016; 8) faktúra č. 8295900211 zo dňa 5.9.2016 na sumu 1 585,61 EUR s DPH, započítaná dňa 24.10.2016; 9) faktúra č. 8295600208 zo dňa 4.10.2016 na sumu 1 585,61 EUR s DPH, započítaná dňa 22.11.2016; 10) faktúra č. 8295900496 zo dňa 3.11.2016 na sumu 1 585,61 EUR s DPH, započítaná dňa 23.12.2016; 11) faktúra č. 8295600492 zo dňa 1.12.2016 na sumu 1 585,61 EUR s DPH, započítaná dňa 24.1.2017;12) faktúra č. 8295600773 zo dňa 3.1.2017 na sumu 1 585,61 EUR s DPH, započítaná dňa 21.2.2017. Ústavný súd v konaní o súlade predpisu dňa 22.6.2016 nálezom (ďalej len „rozhodnutie Ústavného súdu“) rozhodol tak, že vyslovil nesúlad napádanej právnej úpravy platby za prístup s čl. 13 ods. 1 písm. a) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky a v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Rozhodnutie Ústavného súdu bolo dňa 21.7.2016 zverejnené v Zbierke zákonov a týmto dňom sa stalo všeobecne záväzným. Na základe rozhodnutia Ústavného súdu stratilo účinnosť ustanovenie § 26 ods. 23 Vyhlášky v časti „a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“. Podľa odôvodnenia rozhodnutia Ústavného súdu: „21.5 Povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať určité platby (ceny) za prístup do distribučnej sústavy vzniká v zmysle § 26 ods. 5 v spojení s § 27 ods. 1 písm. b) zákona o energetike na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy. Uzatvorenie tejto zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy je fakultatívnou možnosťou (právom) výrobcu elektriny [na rozdiel od zmluvy o pripojení do distribučnej sústavy, uzatvorenie ktorej je povinnosťou výrobcu elektriny v zmysle § 27 ods. 2 písm. a) zákona o energetike]. Iné povinnosti výrobcov elektriny, čo sa týka platenia cien za prístup do distribučnej sústavy alebo iných poplatkov či platieb mimo záväzku uhrádzať tieto ceny na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy, nie sú v zákone o energetike explicitne upravené.“ „21.6 (...) Zákon o regulácii v § 40 explicitne nesplnomocňuje Úrad pre reguláciu sieťových odvetví na vydanie všeobecne záväzného predpisu, ktorým by bol Úrad pre reguláciu sieťových odvetví oprávnený ustanoviť povinnosť výrobcov elektriny platiť poplatok za prístup do distribučnej sústavy aj v prípade, že títo nemajú uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy.“ „21.7 Pokiaľ potom časť ustanovení § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii ukladá výrobcom elektriny povinnosť uhradiť platbu za prístup do regionálnej distribučnej sústavy aj v prípade, ak nemajú s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzavretú zmluvu o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy, takáto povinnosť ide nad rámec povinností zakotvených pre výrobcov elektriny v zákone o energetike čo do platenia poplatkov (cien) za prístup do distribučných sústav, ako aj nad rámec zákonného splnomocnenia pre Úrad pre reguláciu sieťových odvetví v zmysle zákona o regulácii upraviť platby výrobcov elektriny za prístup do distribučných sústav.“ „21.8 Popísaný stav nekorešponduje s dikciou čl. 123 ústavy, keďže Úrad pre reguláciu sieťových odvetví nepostupoval pri prijímaní sporných častí § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii na základe zákonov (zákona o energetike a zákona o regulácii), a v ich medziach. Zároveň tieto časti § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii ukladajú povinnosti výrobcov elektriny, o ktorých nemožno vyhlásiť, že by boli ukladané zákonom alebo na základe zákona (zákona o energetike a zákona o regulácii), čím sa dostávajú do kontradikcie s čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy. Úrad pre reguláciu sieťových odvetví prijatím sporných častí § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii navyše nekonal v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, teda nekonal v súlade s princípom legality vyjadreným v čl. 2 ods. 2 ústavy, ktorý tvorí integrálnu súčasť princípov právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Nemožno taktiež opomenúť, že aplikáciou neústavných častí § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii dochádza k odčerpaniu časti majetku tých výrobcov elektriny, ktorí nemajú uzatvorenú zmluvu o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy, čím dochádza k neústavnému zásahu do základného práva výrobcov elektriny ako podnikateľských subjektov vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 1 dodatkového protokolu.“ „22. Čo sa týka ostatných častí napadnutého § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii a napadnutého § 26 ods. 24, 25 a 26 a § 29 ods. 3 vyhlášky o cenovej regulácii, ústavný súd konštatuje, že ide zväčša o technické právne normy, respektíve právne normy, ktorých základ je daný zákonom o energetike a zákonom o regulácii (...).“ „22.1 (...) Pre výrobcov elektriny, ktorí majú uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, znamenajú právne normy § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii v praxi len stanovenie spôsobu výpočtu výšky poplatku, k úhrade ktorého sa zaviazali uzatvorením zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy na základe § 26 ods. 5 zákona o energetike naopak, pre výrobcov elektriny, ktorí nemajú uzatvorenú s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, znamená časť ustanovenia § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii, ktorú ústavný súd bodom 1 výroku vyhlásil na nesúladnú s tam uvedenými ústavnými normami, upravenie povinnosti platiť poplatok za prístup do distribučnej sústavy, ktorá, ako už ústavný súd deklaroval, nemá oporu v zákone o energetike, alebo inom zákone.“ 24. Na základe vyššie uvedeného Ústavný súd jednoznačne konštatoval, že je neústavné, aby výrobca elektriny bol povinný platiť platbu za prístup do distribučnej sústavy v prípade ak nemá uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Ústavný súd rovnako konštatoval, že na zavedenie takejto platby Úrad nebol oprávnený. Rozhodnutie Ústavného súdu potvrdilo, že žalobca, ako výrobca elektriny, ktorý nemá uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, nemal povinnosť uhrádzať platbu za prístup. Rozhodnutie Ústavného súdu nie je možné aplikovať len na situácie po jeho publikácii v Zbierke zákonov. Ak Ústavný súd konštatuje neústavnosť právneho predpisu, dané ustanovenie právneho predpisu bolo neústavným od už momentu jeho platnosti. Rozhodnutie Ústavného súdu o nesúlade právneho predpisu je nutné aplikovať aj na situácie, ktoré predchádzali jeho vydaniu. Nie je prípustné, aby všeobecný súd v súdnom spore aplikoval právnu normu, ktorá bola medzičasom Ústavným súdom označená za neústavnú. Ak sa žalobca domáha vrátenia už uhradených platieb za prístup, nie je možné odmietnuť žalobcovi priznanie jeho nárokov opierajúc sa o neústavné právne normy, ktoré vyberanie platby za prístup umožňovali. Všeobecný súd je viazaný názorom Ústavného súdu o ústavnosti/neústavnosti právnych predpisov, a preto je v čase rozhodovania povinný aplikovať len tie predpisy, ktoré Ústavný súd neoznačil za protiústavné. Právny názor žalobcu sa opiera o judikatúru Ústavného súdu, ktorého plénum sa k účinkom rozhodnutia vyjadrilo v zjednocujúcom stanovisku prijatom pod sp. zn. PLz. ÚS 1/06-4 (ďalej len „zjednocujúce stanovisko“). V zjednocujúcom stanovisku Ústavný súd vyriešil rozpor medzi rozhodovacou praxou tretieho senátu a rozhodovacou praxou prvého a druhého senátu. Podstatou tohto rozporu bolo, či rozhodnutie Ústavného súdu o nesúlade právnych predpisov má účinky len od jeho vydania, t.j. „ex nunc“ (názor tretieho senátu), alebo či tieto účinky sa vzťahujú aj na situácie, ktoré vznikli pred vydaním rozhodnutia Ústavného súdu, a teda toto rozhodnutie má účinky „ex tunc“ (názor prvého a druhého senátu). Ústavný súd odmietol argumentáciu tretieho senátu, ktorá spočívala v tom, že „účinky nálezu ústavného súdu o nesúlade právneho predpisu s ústavou vznikajú do budúcnosti -ex nunc, nie spätne. Teda nález ústavného súdu o nesúlade právnych predpisov nemá účinky do minulosti -ex tunc. V danom prípade by išlo o nedovolenú retroaktivitu (...)“.Ústavný súd sa jednoznačne priklonil na stranu prvého a druhého senátu a zároveň uviedol, že „senáty sú v ďalších obdobných konaniach o sťažnostiach viazané týmto uznesením ústavného súdu“. V zmysle právnych záverov Ústavného súdu, v prípade aplikácie jeho rozhodnutia na situácie, ktoré vznikli pred vydaním rozhodnutia o nesúlade právnych predpisov „ide o kolíziu medzi princípom zachovávania ústavnosti na jednej strane a princípom právnej istoty na strane druhej. Oba princípy sú súčasťou právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Princíp zachovávania ústavnosti sa realizuje v tomto prípade rozhodovaním ústavného súdu v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy. Princíp právnej istoty sa prejavuje v dvoch smeroch. Jednak je založený na prezumpcii ústavnosti právnych predpisov (až do opačného rozhodnutia ústavného súdu) a jednak na právoplatných rozhodnutiach orgánov verejnej moci vychádzajúcich z prezumpcie ústavnosti. Podľa názoru ústavného súdu prednosť treba dať jednoznačne princípu ústavnosti, a to za súčasného spolupôsobenia určitých bŕzd daných princípom právnej istoty. Ústava a zákon o ústavnom súde rozdeľujú problematiku hmotnoprávnych účinkov nálezu ústavného súdu o súlade právnych predpisov na dve skupiny. Ide predovšetkým o prípady, ktoré boli do momentu uverejnenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov už právoplatne ukončené (judikované) a o prípady, ktoré vo chvíli uverejnenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov právoplatne ukončené ešte neboli. (...) Hoci ústava a zákon o ústavnom súde nemajú výslovné ustanovenia o hmotnoprávnych účinkoch nálezu o nesúlade vydaného pred právoplatným skončením konania, treba dôjsť k jednoznačnému záveru, že v týchto veciach nastávajú hmotnoprávne účinky pre všetkých účastníkov konania ex tunc. Ak sa totiž tieto účinky prejavujú ex tunc vo veciach judikovaných právoplatne pred uverejnením nálezu, potom a fortiori musí tomu tak byť vo veciach neskončených právoplatne v momente uverejnenia nálezu o nesúlade.“ (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: PLz. ÚS 1/06-4). V zmysle vyššie uvedeného má žalobca za to, že rozhodnutie Ústavného súdu, ktoré označilo uhrádzanie platby za prístup bez existencie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny za neústavné, je nutné aplikovať v tomto konaní. Ak Ústavný súd vyslovil neústavnosť predmetnej platby, je zrejmé, že na jej uhrádzanie, resp. vykonávanie zápočtov nikdy neexistoval relevantný právny základ. Daná platba tak bola uhrádzaná, prípadne započítavaná bez právneho základu, v zmysle čoho došlo k bezdôvodnému obohateniu žalovaného. Ak by sa rozhodnutie Ústavného súdu vzťahovalo len na platby fakturované po publikácii rozhodnutia, malo by to za následok, že výrobca elektriny by sa nikdy nemohol dovolať spravodlivosti. Tento postup by znamenal, že Úrad môže kedykoľvek vytvoriť akúkoľvek platbu, ktorú budú distribučné spoločnosti od výrobcov elektriny vyberať, títo sa ale nikdy nedomôžu návratu týchto platieb. Je v absolútnom rozpore s elementárnou spravodlivosťou, aby sa výrobca elektriny nemohol domôcť vrátenia platieb, ktoré bol neústavným predpisom roky nútený uhrádzať. Tieto platby navyše uhrádzal žalovanému „za nič“. Prístup totižto žalobca nikdy nevyužíval, nechcel využívať. Nemožno chrániť subjekty profitujúce na neústavnej právnej úprave na úkor poškodených subjektov. Žalobca od účinnosti Vyhlášky uhrádzal žalovanému platbu za prístup, a to bez akejkoľvek zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Platbu za prístup uhrádzal žalobca len na základe ustanovenia Vyhlášky, ktoré bolo Ústavným súdom označené za neústavné. Na uhrádzanie platby preto neexistoval žiaden právny dôvod. V zmysle ustálenej judikatúry „zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie je objektívneho charakteru a predpokladom jeho vzniku nie je protiprávny úkon obohateného ani jeho zavinenie, podstatné je iba to, že stav obohatenia vznikol (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 33 Odo 882/2006 z 24. júna 2008)“. (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: IV. ÚS 554/2012-35). Žalobca sa touto žalobou domáha vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo na strane žalovaného prijatím platieb za prístup od žalobcu, a teda prijatím plnení bez právneho dôvodu. Jedným z kľúčových východísk rozhodnutia Ústavného súdu je odlíšenie pojmu „prístup do distribučnej sústavy“ od pojmu „pripojenie do distribučnej sústavy“. Tieto pojmy sa v praxi častokrát nesprávne zamieňajú. Zákon č. 251/2012 Z. z. o energetike a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o energetike“) ako aj zákon č. 309/2009 Z. z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o podpore OZE“) striktne rozlišujú medzi pripojením a prístupom do distribučnej sústavy. Ide o dve úplne odlišné záležitosti. Žalobca, ako výrobca elektriny, vyrobenú elektrinu dodáva do distribučnej sústavy žalovaného, ako prevádzkovateľa distribučnej sústavy. Na to, aby danú elektrinu mohol dodať do distribučnej sústavy, musí byť k tejto sústave fyzicky pripojený. Toto fyzické pripojenie sa uskutočňuje na základe zmluvy o pripojení, ktorú uzatvorí výrobca s prevádzkovateľom distribučnej sústavy. Výrobca elektriny odovzdáva vyrobenú elektrinu prevádzkovateľovi distribučnej sústavy v tzv. odovzdávacom mieste (t. j. v mieste fyzického pripojenia do distribučnej sústavy). K odovzdaniu elektriny teda dochádza na hranici s distribučnou sústavou. Výrobca elektriny tak vôbec distribučnú sústavu na prepravu elektriny nevyužíva ani ju využívať nepotrebuje. Za pripojenie do distribučnej sústavy a na zabezpečenie potrebnej kapacity v distribučnej sústave na pripojenie každý výrobca riadne zaplatil jednorazový poplatok - ide o tzv. pripojovací poplatok, ktorého výška vôbec nie je malá a je stanovená v závislosti od maximálnej rezervovanej kapacity. Výrobcovia elektriny z obnoviteľných zdrojov energie (ďalej len „OZE“) sú oprávnení na „výrobu a dodávku elektriny“ až po tom, ako si splnia tzv. „oznamovaciu povinnosť“ a je im je následne zo strany Úradu vydané oznámenie o splnení oznamovacej povinnosti. Výrobcovia elektriny z OZE tak po podpise zmluvy o pripojení, po samotnom pripojení do distribučnej sústavy a po splnení si oznamovacej povinnosti reálne vyrábajú a dodávajú elektrinu prevádzkovateľovi distribučnej sústavy. Túto činnosť a popísaný mechanizmus pripojenia do distribučnej sústavy energetické zákony zásadne odlišujú od tzv. prístupu do distribučnej sústavy. Podľa § 2 písm. a) bodu 12 Zákona o energetike sa prístupom do sústavy rozumie „prístup na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, pričom prístupom do distribučnej sústavy sa rozumie právo využívať distribučnú sústavu v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity.“ Dané ustanovenie upravuje, že prístupom je využívanie distribučnej sústavy prevádzkovateľa distribučnej sústavy. Zákon zároveň vyžaduje, aby bol prístup dohodnutý v zmluve o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Distribúciou elektriny sa podľa § 2 písm. b) bodu 4 Zákona o energetike rozumie „preprava elektriny distribučnou sústavou na časti vymedzeného územia na účel jej prepravy odberateľom elektriny.“ S poukazom na ust. § 26 ods. 5 Zákona o energetike a v zmysle vyššie uvedeného má žalobca za to, že Zákon o energetike záväzne definuje pojem prístup ako aj upravuje špecifické zmluvné vzťahy, ktoré v danej regulovanej oblasti vznikajú. Osobitne poukazujeme na to, že Zákon o energetike vyžaduje, aby: ? prístup bol dohodnutý na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny; ? zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny umožňovala výrobcovi využívať distribučnú sústavu, a teda distribuovať vyrobenú elektrinu inému subjektu ako prevádzkovateľovi distribučnej sústavy.
Prístup do distribučnej sústavy teda znamená, že výrobca elektriny túto elektrinu nedodá priamo prevádzkovateľovi distribučnej sústavy v odovzdávacom mieste, ale využije jeho distribučnú sústavu na to, aby ju prepravil inému konkrétnemu subjektu, ktorý si sám určí. Výrobcovia elektriny z OZE pri dodávke elektriny do distribučnej sústavy žiadnu distribúciu elektriny nepotrebujú a nijakým spôsobom distribučnú sústavu na účely prepravy elektriny nevyžívajú a preto prístup do distribučnej sústavy nepotrebujú. Ako bolo uvedené, výrobca elektriny z OZE elektrinu vyrobí a odovzdá (dodá) prevádzkovateľovi distribučnej sústavy pred vstupom do jeho distribučnej sústavy. Výrobcovia elektriny z OZE ani nemôžu elektrinu dodávať inému subjektu ako prevádzkovateľovi distribučnej sústavy. V opačnom prípade by prišli o zákonnú podporu. Podľa § 4 ods. 10 Zákona o podpore obnoviteľných zdrojov energie sú títo výrobcovia povinní „dodať prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy, u ktorého si uplatňuje podporu, celý objem vyrobenej elektriny“. Výrobcom elektriny tak z podstaty veci neostáva žiadna elektrina, ktorú by dodali ďalším odberateľom. Vyhláška teda nútila výrobcov elektriny platiť za prístup do distribučnej sústavy, a to aj napriek tomu, že žiadnu zmluvu (ktorú Zákon o energetike vyžaduje) uzavretú nemajú a podľa Zákona o energetike a Zákona o podpore OZE takýto prístup nepotrebujú a nevyužívajú. Žalobca žaluje vrátenie 12 platieb za prístup do distribučnej sústavy (ďalej len „platba za prístup“) za rok 2016, ktorých celková suma predstavuje 19 027,32 €. Žalobca si úroky z omeškania nárokuje odo dňa nasledujúceho po dni, ktorý bol špecifikovaný v Upovedomení o prevzatí právneho zastúpenia a výzvy na vrátenie uhradených platieb zo dňa 26.9.2016 (ďalej len „Predžalobná výzva“), ktorou žalovaného vyzval na vrátenie väčšiny platieb za rok 2016. Predžalobná výzva obsahovala 10-dňovú lehotu na plnenie, ktorá začala plynúť odo dňa jej doručenia žalovanému (t.j. odo dňa 27.9.2016). Úroky z omeškania si tak žalobca uplatňuje odo dňa 8.10.2016. Žalobca si uplatňuje úroky z omeškania podľa ust. § 1 ods. 2 Nariadenia vlády Slovenskej republiky 21/2013 Z.z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka. Podľa daného ustanovenia je výška úrokov z omeškania o 9 percentuálnych bodov vyššia, než je základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, t.j. 9 % p. a.. Na vrátenie zvyšných platieb za prístup za rok 2016 žalobca vyzval žalovaného vo Výzve na vrátenie platieb za prístup zo dňa 16.1.2018 (ďalej len „Výzva na vrátenie platieb“). Úroky z omeškania pre tieto platby tak počíta v zmysle lehoty na plnenie podľa Výzvy na vrátenie platieb. 67. Výzva na vrátenie platieb obsahovala 3-dňovú lehotu na plnenie, ktorá začala plynúť odo dňa jej doručenia žalovanému (t.j. odo dňa 18.1.2018). Úroky z omeškania pre dané platby si tak žalobca uplatňuje odo dňa 23.1.2018, a to vo výške 9 % p. a..
2. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť ako nedôvodnú. V danej veci žalovaný uviedol, že základnou podmienkou pre naplnenie skutkovej podstaty inštitútu bezdôvodného obohatenia je vznik obohatenia bez toho, aby na takéto obohatenie existoval právny dôvod. Žalobca sa snaží navodiť nesprávny dojem, že právnym titulom žalovaným vystavovaných faktúr a žalobcom realizovaných platieb bolo len ustanovenie § 26 ods. 23 vyhlášky č. 221/2013 Z.z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike (ďalej len „vyhláška o cenovej regulácii") so súčasným poukazom na skutočnosť, že dotknuté ustanovenie vyhlášky o cenovej regulácii bolo nálezom Ústavného súdu SR, sp. zn.: PL. ÚS 17/2014 zo dňa 22.06. 2016 v časti „a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“ vyhlásené za nesúladné s Čl. 13 ods. 1 písm. a) v spojení s Čl. 1 ods. 1, Čl. 2 ods. 2, Čl. 20 ods. 1 a Čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky a v spojení s Čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pričom vo zvyšnej časti predmetnému návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky zo dňa 12.03.2014 nevyhovel. Mechanizmus výpočtu odplaty za prístup do sústavy obsiahnutý v ustanovení § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii ako ani jej výška, neboli zo strany Ústavného súdu SR spochybnené. Právny názor Ústavného súdu SR obsiahnutý v jeho náleze sp. zn.: PL. ÚS 17/2014 nespochybňuje, avšak dovoľujeme si poukázať na skutočnosť, že Ústavný súd SR sa vo svojom náleze sp.zn.: PL. ÚS 17/2014 zaoberal výlučne analýzou a skúmaním jedného z možných existujúcich dôvodov vzniku subjektívnych práv a povinností, tj. ich vzniku zákonom alebo podzákonným predpisom na základe zákona, a to z pohľadu jednostranného autoritatívneho uloženia povinnosti zákonodarcom v podobe právnej normy obsiahnutej v zákone resp. príslušným správnym orgánom v podobe právnej normy ako súčasti podzákonného právneho predpisu. Z nálezu Ústavného súdu SR explicitne nevyplýva vylúčenie akýchkoľvek ďalších právnych dôvodov, s ktorými zákon spája vznik, zmenu alebo zánik subjektívnych práv a povinností ako relevantného právneho titulu na realizáciu úhrad a prijímanie finančných prostriedkov medzi užívateľom distribučnej sústavy a prevádzkovateľom distribučnej sústavy. Napriek ingerencii štátu do úpravy vzťahov na úseku regulácie sieťových odvetví, právny vzťah medzi účastníkmi na trhu s energiou je vzťahom súkromnoprávnym. Súkromné právo pozná okrem právnej normy tvoriacej súčasť zákona resp. podzákonného právneho predpisu ako právneho dôvodu majúceho za následok vznik subjektívnych práv a povinností (ktorý právny dôvod bol aj predmetom skúmania zo strany Ústavného súdu SR v jeho náleze sp.zn. PL. ÚS 17/2014 v súvislosti s posudzovaním súladnosti ustanovenia § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii), tiež ďalšiu skupinu právnych dôvodov majúcich za následok vznik, zmenu alebo zánik subjektívnych práv a povinností, a to právne skutočnosti. Medzi právne skutočnosti, ktoré spôsobujú vznik, zmenu alebo zánik subjektívnych práv a povinností patria: (i) úkony, a to buď právne alebo protiprávne, (ii) konštitutívne rozhodnutia súdov alebo iných správnych orgánov, (iii) právne udalosti, (iv) protiprávne stavy a (v) iné právne skutočnosti. Vylúčením právnej normy obsiahnutej v príslušnom primárnom alebo sekundárnom normatívnom právnom akte ako právneho dôvodu vzniku určitých subjektívnych práv a povinností nie je možné bez ďalšieho automaticky dospieť k záveru, že neexistuje akákoľvek iná právna skutočnosť ako právny dôvod vzniku dotknutých subjektívnych práv a povinností. Rovnako tak v prípade žalobcom dobrovoľne uhrádzaných platieb za prístup je tunajší súd povinný skúmať, či neexistuje iný právny dôvod odôvodňujúci žalobcom realizované dobrovoľné úhrady v prospech žalovaného vylučujúci vznik údajného žalobcami nárokovaného bezdôvodného obohatenia. Žalovaný ako prevádzkovateľ distribučnej sústavy je z titulu svojho vlastníckeho práva k regionálnej distribučnej sústave v zmysle § 123 Občianskeho zákonníka oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať a požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním. Imanentnou súčasťou vlastníckeho práva je predovšetkým právo vec užívať (ius utendi), pričom užívaním sa rozumie správanie, ktorým sa realizuje úžitkové hodnota veci, či už vo forme individuálnej, alebo vo forme podnikateľskej spotreby. Žalovaný je oprávnený užívať regionálnu distribučnú sústavu ako súčasť jeho vlastníckeho práva sám, ale zároveň je oprávnený umožniť užívanie sústavy alebo jej časti aj iným subjektom, pričom za takéto užívanie treťou osobou je oprávnený si nárokovať odplatu. Vlastnícke právo je vecným právom pôsobiacim erga omnes, t.j. voči všetkým, ktorí sú povinní v plnom rozsahu rešpektovať. Z uvedeného je zrejmé, že tretie osoby, ktorým vlastník osobitným dojednaním neumožní užívať distribučnú sústavu alebo jej časť, túto užívajú bez právneho dôvodu. Právo tretej osoby užívať distribučnú sústavu žalovaného je ustanovením § 2 písm. a) ods. 12.2 zákona o energetike obsahovo prejavené predovšetkým prostredníctvom prístupu tretej osoby do distribučnej sústavy žalovaného. Jednou zo zmlúv, prostredníctvom ktorej by žalobca mohol od žalovaného nadobudnúť oprávnenie užívať distribučnú sústavu žalovaného v rozsahu obmedzenom výškou dohodnutej rezervovanej distribučnej kapacity za určitú dohodnutú odplatu, je zmluva o prístupe do sústavy, ktorej existenciu v akejkoľvek, či už písomnej alebo konkludentnej forme, žalobca popiera, čím teda popiera existenciu akéhokoľvek titulu, ktorý by ho oprávňoval na užívanie distribučnej sústavy žalovaného. Skutočnosť, že žalobca nie je oprávnený užívať distribučnú sústavu žalovaného bez právneho dôvodu, ale je povinný pri jej užívaní osvedčiť svoje oprávnenie užívať distribučnú sústavu žalovaného ako aj jeho rozsah, právoplatne potvrdzuje Krajský súd v Bratislave vo svojom uznesení sp.zn.: 4Cob/181/2017, kde tento posudzoval prípad výrobcu, ktorý svoju zmluvu o prístupe do sústavy vypovedal v dôsledku čoho došlo k jej zániku uplynutím výpovednej doby. Z uvedeného dôvodu Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že vzhľadom na zánik zmluvy o prístupe do sústavy, žalobca nemá zabezpečený prístup do sústavy, a teda, že „žalobca neosvedči že má právo „vpúšťať ním vyrobenú elektrinu do distribučnej sústavy žalovaného", v súvislosti s čím dodáva, že „žalobca neosvedčil svoj nárok užívať distribučnú sústavu žalovaného v odovzdávacom mieste". Právo užívať distribučnú sústavu žalovaného musí žalobca osvedčiť, čo potvrdzuje aj vyššie citovaný právny názor Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp.zn. 4Cob/181/2017. V prípade, ak toto právo žalobcu nie je osvedčené ani písomnou zmluvou, ktorú žalobca odmietol uzatvoriť a podľa jeho názoru ani konkludentnou zmluvou, žalobca nedisponuje relevantným právnym titulom na užívanie distribučnej sústavy, a teda užívanie distribučnej sústavy žalovaného neosvedčil. V takomto prípade však v žalovanom období dochádzalo a stále dochádza k bezdôvodnému obohacovaniu sa žalobcu na úkor žalovaného v zmysle § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka. Žalobca ako vlastník zariadenia na výrobu elektriny pripojeného do distribučnej sústavy žalovaného, realizuje svoje užívacie právo k zariadeniu na výrobu elektriny, slúžiacemu v zmysle legálnej definície § 2 písm. b) ods. 1 zákona o energetike na premenu rôznych zdrojov energie na elektrinu ako imanentnú súčasť svojho vlastníckeho práva k zariadeniu na výrobu elektriny predovšetkým prostredníctvom výroby elektriny, v nadväznosti na čo zo strany žalobcu preukázateľne dochádza k dodávke elektriny do odovzdávacieho miesta, pričom dodávka elektriny je splnená prechodom elektriny určeným meradlom v odovzdávacom mieste, ktoré určené meradlom súčasťou distribučnej sústavy žalovaného a jeho využitie je nevyhnutné k tomu, aby žalobca realizoval svoje právo na dodávku elektriny. Aj samotné určené meradlo je súčasťou distribučnej sústavy žalovaného, a teda vlastníctvom žalovaného. Uvedená skutočnosť vyplýva aj priamo z legálnej definície pojmu distribučnej sústavy obsiahnutej v ustanovení § 2 písm. b) bod 5 zákona o energetike. Dôležitá je tiež skutočnosť, že žalovaný je tiež vlastníkom elektrickej prípojky, ktorá spája zariadenie konkrétneho žalobcu na výrobu elektriny s distribučnou sústavou žalovaného a ktorá je spolu s určeným meradlom súčasťou distribučnej sústavy, ktoré zariadenia sú zariadeniami nevyhnutnými k prevádzkovaniu sústavy, dodávke konkrétnym žalobcom vyrobenej elektriny (meranej meracím zariadením), ktorých využitie je nevyhnutné k tomu, aby konkrétny žalobca realizoval svoje právo na dodávku elektriny . Táto skutočnosť iba potvrdzuje záver, že pre naplnenie záväzku žalobcu na dodávku elektriny žalovanému je užívanie distribučnej sústavy nevyhnutné. Žalobca ako vlastník zariadenia na výrobu elektriny má v zmysle § 13 zákona o energetike možnosť prepojiť svoje zariadenie na výrobu elektriny s odberným zariadením, do ktorého je vyrobená elektrina dodávaná priamym vedením, t.j. bez využitia distribučnej sústavy žalovaného. Voľba pripojiť svoje zariadenie do distribučnej sústavy žalovaného ako aj voľba užívať distribučnú sústavu žalovaného a dodávať vyrobenú elektrinu žalovanému prostredníctvom jeho distribučnej sústavy, bola dobrovoľným rozhodnutím žalobcu, ktorý si sám na základe svojho vlastného uváženia zvolili tú zo zákonom ponúkaných možností, ktorú považoval v čase svojho rozhodovania za ekonomicky výhodnejšiu. Žalobca má v zmysle legálnej definície § 3 písm. b) ods. 15 zákona o energetike postavenie užívateľa sústavy. Z uvedeného je zrejmé, že aj zo samotného právneho výkladu jednoznačne vyplýva, že žalobca v pozícii výrobcu dodávajúceho vyrobenú elektrinu do sústavy žalovaného, túto pri svojej činnosti využíva. Vzhľadom na dodávku elektriny do sústavy realizovanú zariadením na výrobu elektriny vo vlastníctve žalobcu do distribučnej sústavy vo vlastníctve žalovaného, ktorá skutočnosť môže byť preukázateľné záznamami nameraných hodnôt v určených meradlách umiestnených v odbernom mieste žalobcu, je dôvodné prijať záver, že distribučné sústava bola v žalovanom období a tohto času stále je zo strany žalobcu nepochybne využívaná a v prípade, ak na jej užívanie žalobca neosvedčí žiaden právny dôvod, táto je zo strany žalobcu užívané bez právneho dôvodu, čím dochádza k bezdôvodnému obohacovaniu sa žalobcu na úkor žalovaného v zmysle § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré je v takomto prípade potrebné považovať za právny dôvod žalobcom dobrovoľne uhrádzaných a žalovaným prijatých úhrad. Žalobcom uplatnené pohľadávky z titulu údajného obohatenia považujeme za nedôvodné, nakoľko máme za to, že záväzkovo právny vzťah bezdôvodného obohatenia sa žalovaného na úkor žalobcu medzi stranami sporu nevznikol. Aby určitý právny vzťah mohol byť posúdený ako právny vzťah z bezdôvodného obohatenia, musia byť kumulatívne splnené všetky zákonom stanovené predpoklady, medzi ktoré okrem majetkového prospechu na strane povinného, ktorý ako bolo poukazované v tomto prípade nenastal a vzniku majetkovej ujmy na strane oprávneného vo výške zodpovedajúcej bezdôvodnému obohateniu vzniknutému na strane povinného, a rovnako neexistencia právneho dôvodu. V danom prípade však právny dôvod žalobcom realizovaných úhrad existoval a týmto bol záväzkovo- právny vzťah sporových strán v súvislosti s užívaním distribučnej sústavy žalovaného. Vzhľadom k uvedenému teda v danom prípade chýba naplnenie jedného zo základných znakov bezdôvodného obohatenia, preto nie je možné vzájomný vzťah medzi žalobcom a žalovaným subsumovať pod inštitút bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, ktorou možnosťou je nevyhnutné, aby sa tunajší súd pre dosiahnutie spravodlivého rozhodnutia vo veci samej riadne zaoberal. Žalobca vyvodzuje svoje údajné bezdôvodné obohatenie odkazom na neexistenciu písomnej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy žalovaného medzi stranami sporu. Ak by súd dospel k záveru, že zmluvný vzťah medzi stranami sporu mal byť písomný, a teda vzájomný vzťah medzi žalobcom a žalovaným trpí nedostatkom formy, žalovaný uviedol, že plnenie zo záväzku neplatného pre nedostatok formy v zmysle § 455 ods. l a 2 OZ nepredstavuje bezdôvodné obohatenie, z ktorého dôvodu plnenie poskytnuté na podklade takéhoto právneho úkonu nemožno požadovať späť z titulu bezdôvodného obohatenia. Z aktívneho konania žalobcu je zrejmé, že si bol vedomý skutočnosti o svojom užívaní distribučnej sústavy žalovaného a práve z tohto dôvodu realizovali dobrovoľné úhrady odplaty za užívanie distribučnej sústavy v prospech žalovaného. V prípade dobrovoľného plnenia dlžníka vychádza právo z toho, že dlžník plnil podľa práva len to, čo mal plniť. Na základe tejto skutočnosti sa takýto dlžník teda nemôže domáhať vrátenia už poskytnutého plnenia z dôvodu bezdôvodného obohatenia. Je zrejmé, že finančné prostriedky, ktoré sú predmetom tohto sporu, boli v súlade so žalobcom určeným účelom použité v prospech splnenia existujúceho záväzku žalobcu voči žalovanému z faktúry za odplatu za prístup žalobcu do distribučnej sústavy žalovaného. Platby boli zo strany žalobcu realizované dobrovoľne v súlade s jeho vôľou, ktorú žalobca prejavil samotným zadaním prevodného príkazu v banke ako aj uvedeným variabilným symbolom, v súlade s ktorým každá takáto platba žalobcu bola u žalovaného aj riadne zaúčtovaná. V prípade, ak by žalobca dobrovoľne realizoval platby, o ktorých by bol presvedčený, že na ich realizáciu neexistuje žiaden právny dôvod, nemohol by byť vo vzťahu k takto dobrovoľne realizovaným úhradám považovaný za dobromyseľného. Žalobca prezentuje právny názor, že pohľadávka žalovaného dobrovoľne uhrádzané žalobcom je neexistujúcou pohľadávkou, v dôsledku čoho vyvodzuje záver, že na strane žalovaného došlo jej prijatím k bezdôvodnému obohateniu, ktoré si v tomto konaní nárokuje, pričom záver o neexistencii pohľadávky žalovaného vyvodzuje žalobca z neexistencie písomnej zmluvy o prístupe s odkazom na závery Ústavného súdu SR prezentované v jeho náleze z 22.06.2016, sp.zn. PL. ÚS 17/2014. V súvislosti s uvedeným zdôraznil, že existencia akejkoľvek odplaty za prístup do distribučnej sústavy žalovaného a jej využívanie ako aj využívanie služieb s tým súvisiacich, nebola zo strany Ústavného súdu SR spochybnená. Zároveň sa Ústavný súd SR v predmetnom náleze sp.zn.: PL. ÚS 17/2014 nikde nevyjadril, že zmluva o prístupe by musela byť uzatvorená výlučne v písomnej forme, a takúto formu nevyžadujú ani platné právne predpisy. Samotný zákon o energetike a rovnako ani žiaden iný platný právny predpis neupravuje formu uzatvorenia zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a rovnako táto otázka nebola riešená ani zo strany Ústavného súdu SR a v prípade, ak by táto náhodou aj bola právnym predpisom zakotvená, jej nedodržanie nemá v zmysle platnej právnej úpravy za následok vznik bezdôvodného obohatenia. Vôľa žalobcu užívať distribučnú sústavu žalovaného vo forme prístupu do sústavy, je nepochybne zrejmá z komisívneho konania žalobcu spočívajúceho vo využívaní jeho zariadenia na výrobu elektriny, ich prevádzkovaní a výrobe elektriny v predmetnom zariadení, ktorá je následne žalobcom dodávaná do distribučnej sústavy žalovaného. Rovnako zo strany žalovaného, ktorý žalobcom dodanú elektrinu odoberá a zabezpečuje nepretržitú prevádzkyschopnosť a stabilitu distribučnej sústavy je zrejmá vôľa umožniť žalobcovi užívanie distribučnej sústavy žalovaného vo forme prístupu obmedzeného rozsahom dohodnutej distribučnej kapacity, a to za odplatu, ktorej výška je určená spôsobom definovaným v ustanovení § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii vychádzajúc z rozsahu zabezpečovanej distribučnej kapacity žalovaným pre žalobcu, ktorá odplata je za každý mesiac užívania distribučnej sústavy žalovaného dotknutým žalobcom, premietnutá do žalovaným každomesačne vystavovaných faktúr ako riadnych účtovných dokladov riadne doručovaných žalobcovi. Vôľa žalobcu uhrádzať žalovanému odplatu za užívanie distribučnej sústavy žalovaného vo forme prístupu bola v žalovanom období zrejmá zo žalobcom každomesačne dobrovoľne realizovaných úhrad faktúr žalovaného. Z uvedeného je zrejmé, že prístup do sústavy a s tým spojené právo využívať distribučnú sústavu v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity v zmysle legálnej definície obsiahnutej v § 2 písm. a) ods. 12.2 zákona o energetike bol medzi stranami sporu nesporne dohodnutý a rovnako nesporne bol medzi stranami sporu dohodnutý aj záväzok žalobcov uhrádzať žalovanému odplatu za užívanie a za prístup do distribučnej sústavy žalovaného. Vzhľadom k vyššie uvedenej jasne konkludentne prejavenej vôli oboch strán sporu musela zmluva o prístupe do distribučnej sústavy medzi stranami sporu minimálne v konkludentnej forme existovať, inak by sa jednalo o užívanie distribučnej sústavy žalovaného zo strany žalobcov bez právneho dôvodu. Zároveň v zmysle § 21 ods. 2 písm. a) zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike, ktorý predchádzal aktuálne platnému zákonu o energetike (ďalej ako „predchádzajúci zákon o energetike"), počas ktorého platnosti boli zariadenia prevažnej väčšiny výrobcov uvedené do prevádzky, bol každý výrobca elektriny obligatórne povinný uzatvoriť zmluvu o prístupe a o pripojení k sústave s prevádzkovateľom sústavy. Všetky zariadenia výrobcov uvedené do prevádzky pred nadobudnutím účinnosti zákona o energetike, tj. pred 01.09.2012, teda museli mať povinne uzatvorenú zmluvu o prístupe, v opačnom prípade by im prístup do sústavy zo strany žalovaného nemusel byť umožnený. Rovnako ako zákon o energetike, ani predchádzajúci zákon o energetike nevyžadoval písomnú formu zmluvy o prístupe. Zákonom o energetike sa vyššie uvedená povinnosť výrobcov zmenila na oprávnenie, a teda na ich fakultatívnu možnosť, avšak poukázal na znenie prechodného ustanovenia § 96 ods. 9 zákona o energetike. Zákon o energetike zmenil obligatórnu povinnosť výrobcov uzatvoriť zmluvu o prístupe na ich fakultatívne oprávnenie, avšak napriek uvedenej skutočnosti nebol do dátumu vyhotovenia tohto odvolania zo strany žalobcu žalovanému doručený žiaden prejav vôle smerujúci k ukončeniu takto založeného zmluvného vzťahu, z ktorého dôvodu je potrebné konštatovať, že záväzkový vzťah zo zmluvy o prístupe vzniknutej v zmysle predchádzajúceho zákona o energetike, naďalej trvá. Čo sa týka náležitostí zmluvného vzťahu medzi stranami sporu, ustanovenie § 26 ods. 5 zákona o energetike, na ktoré žalobca v súvislosti so zmluvou o prístupe do sústavy poukazuje, síce definuje charakteristické podstatné časti zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny ako konkrétneho zmluvného typu, avšak podstatou zadefinovania charakteristických podstatných časti zmluvy pre konkrétny zmluvný typ právnym predpisom, je kvalifikovanie alebo diskvalifikácia zmluvy ako určitého zmluvného typu, tieto však nepredstavujú automaticky podmienku platností samotnej zmluvy.
Uzatvorenie zmluvy o prístupe obsahujúcej len niektoré z ustanovením § 26 ods. 5 zákona o energetike stanovených náležitostí, preto nemôže byť sankcionované neplatnosťou takejto uzatvorenej zmluvy. Neobsiahnutie niektorej z ustanovením § 26 ods. 5 zákona o energetike alebo prípadne ustanovením § 27 ods. 1 písm. b) stanovených náležitostí, nie je zákonom spojené so sankciou v podobe neplatnosti zmluvy bez ohľadu na formu jej uzatvorenia. V súvislosti s konkludentným prejavom vôle žalobcu vo forme dobrovoľných úhrad faktúr za užívanie distribučnej sústavy žalovaného vo forme prístupu, máme za to, že tento vo svojej podstate predstavuje uznanie záväzku konkrétneho žalobcu voči žalovanému z predmetných žalobcom dobrovoľne uhrádzaných faktúr. Z úmyslu žalobcu uhradiť fakturovanú čiastku žalovaného jednoznačne vyplýva, že súčasne túto čiastku uznáva, nakoľko nie je sporné, že dobrovoľnou realizáciou platby chcel žalobca dosiahnuť účinok spočívajúci v uhradení fakturovanej dlžnej čiastky v prospech žalovaného, a teda zánik záväzku konkrétneho žalobcu vzniknutého užívaním distribučnej sústavy žalovaného v danom kalendárnom mesiaci, za ktorý bola úhrada žalovanému zo strany dotknutého žalobcu realizovaná. V súvislosti s uvedeným zdôraznil, že uvedeným sa posilnila dôkazná pozícia žalovaného ako veriteľa, ktorý nemusí dokazovať vznik záväzku, (teda či došlo k uzavretiu zmluvy, užívaniu distribučnej sústavy zo strany žalobcov a podobne) a ani skutočnosť, že uznaný záväzok trval v čase, keď k uznaniu došlo, práve naopak, je na žalobcovi ako dlžníkovi, ktorý namieta, že záväzok žalobcu voči žalovanému nevznikol alebo zanikol inak, aby svoje tvrdenie preukázal. Žalobca pri svojej argumentácii a výklade pojmu „prístup do sústavy" účelovo spája využívanie distribučnej sústavy nevyhnutne s distribúciou elektriny. Uvedené výrazy nie sú totožné, ktorá skutočnosť vyplýva zo samotného znenia ustanovenia § 26 ods. 5 zákona o energetike definujúceho zmluvu o prístupe do sústavy, podľa ktorého sa zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny zaväzuje prevádzkovateľ distribučnej sústavy: (i) rezervovať dohodnutú distribučnú kapacitu, (ii) umožniť prístup do sústavy a (iii) prepraviť pre účastníka trhu s elektrinou množstvo elektriny výkonovo obmedzené výškou rezervovanej kapacity, vrátane služieb spojených s používaním prenosovej sústavy, a (iv) účastník trhu s elektrinou sa zaväzuje zaplatiť cenu za poskytnutie distribučných a súvisiacich služieb. Z uvedenej dikcie zákona a zákonodarcom použitej spojky „a" je zrejmé, že tento nepovažuje obsah prístupu do sústavy za totožný s obsahom distribúcie elektriny, t.j. prepravou elektriny distribučnou sústavou na časti vymedzeného územia na účel jej prepravy odberateľom elektriny Ministerstvo hospodárstva SR vo svojom stanovisku k žiadosti zo dňa 20.04.2018 jednoznačne poukazuje na skutočnosť, že : „.. je potrebné ustanovenie § 26 ods. 5 zákona o energetike používajúce pojem prístup vykladať v súlade s legálnou definíciou obsiahnutou v ustanovení § 2 písm. a) bod 12.2 zákona o energetike, nie naopak." Žalobcom aplikovaný výklad ustanovenia § 2 písm. a) bod 12.2 zákona o energetike cez ustanovenie § 26 ods. 5 zákona o energetike je výkladom výlučne účelovým nesledujúcim vôľu zákonodarcu, ktorý je navyše v priamom rozpore s vôľou zákonodarcu a výkladom aplikovaným Ministerstvom hospodárstva SR. V prípade sporovými stranami dohodnutej a žalobcom žalovanému uhrádzanej odplaty za prístup do sústavy sa jedná o odplatu za užívanie distribučnej sústavy žalovaného žalobcami v rozsahu dohodnutej rezervovanej distribučnej kapacity v distribučnej sústave žalovaného, v súlade s čím žalovaný zabezpečuje, aby jeho distribučná sústava bola každému žalobcovi v dohodnutom rozsahu k dispozícii 24 hodín 7 dní v týždni predovšetkým za účelom odberu žalobcom vyrobenej elektriny distribučnou sústavou žalovaného. Odplata za užívanie a prístup do sústavy sú účtované v zmysle spôsobu obsiahnutého v § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii na základe jednoznačne definovaných fixných nákladov, ktoré musí vynaložiť žalovaný ako prevádzkovateľ distribučnej sústavy, aby bol kedykoľvek schopný prijať elektrinu zo zariadenia konkrétneho žalobcu na výrobu elektriny alebo naopak dodať elektrinu do miesta odberu, t.j. koncovému odberateľovi elektriny. Z dikcie zákonodarcu ako ani judikatúry súdneho dvora nie je možné vyvodiť žalobcom prezentovaný názor o neexistencii prístupu do sústavy a nevyužívaní distribučnej sústavy pri výrobe a dodávke elektriny žalovanému. Záver o užívaní distribučnej sústavy žalovaného žalobcami je, práve naopak, možné vyvodiť aj z čisto právneho hľadiska zo samotnej definície pojmu užívateľa sústavy obsiahnutej v § 3 písm. b) ods. 15 zákona o energetike, zahŕňajúcej pod užívateľov sústavy tri skupiny subjektov, a to osobu, ktorá (i) elektrinu dodáva alebo (ii) elektrinu odoberá prostredníctvom prenosovej alebo distribučnej sústavy alebo (iii) má s prevádzkovateľom prenosovej alebo distribučnej sústavy zmluvný vzťah , pričom žalobca fakticky napĺňa pojem užívateľ sústavy v zmysle každej z uvedených zákonom definovaných skupín subjektov. Už zo samotnej legálnej definície je zrejmé, že k užívaniu sústavy žalovaného nedochádza výlučne v prípade distribúcie elektriny distribučnou sústavou, ako to prezentuje žalobca, ale tiež v prípade samotnej dodávky elektriny a rovnako tiež aj v prípade iného užívania, na ktorom sa zmluvné strany osobitne dohodnú. Ani z jedného z citovaných zákonných ustanovení nie je možné vyvodiť že k užívaniu sústavy žalovaného by dochádzalo výlučne v prípade distribúcie elektriny prostredníctvom distribučnej sústavy žalovaného, práve naopak, z oboch uvedených legálnych definícii a ich vzájomného prepojenia, je zrejmé, že zákon predpokladá, že k užívaniu sústavy žalovaného dochádza už pri samotnej dodávke a rovnako tak je zrejmé, že zákon predpokladá aj iné možnosti a formy užívania sústavy, pričom v tomto smere ponecháva voľnosť užívateľovi sústavy a žalovanému ako vlastníkovi distribučnej sústavy ako zmluvným stranám určitej zmluvy, v ktorej si podmienky a rozsah užívania navzájom dojednajú. Distribučné sústava žalovaného musí byť v každom časovom okamihu k dispozícii pre každého užívateľa (vrátane žalobcu) bez rozdielu, s čím sú spojené fixné náklady nevyhnutné na udržanie jej disponibility, a to bez ohľadu na to, či ju užívateľ v danom momente využíva alebo nie, ktoré náklady je potrebné spravodlivo refundovať od všetkých užívateľov sústavy. Vzhľadom k uvedenému je dôvodné, aby sa všetci užívatelia sústavy svojim dielom spolupodieľali na nákladoch spojených s jej prevádzkou. Výrobcovia elektriny sú jedným z užívateľov sústavy, podobne ako jej odberatelia a rovnako tak obe uvedené skupiny užívateľov sústavu potrebujú. Ak však výrobca elektriny dodáva elektrinu a využíva pre tento účel distribučnú sústavu, tak distribučnú sústavu nevyužíva len v kapacite zodpovedajúcej jeho odberu, ale distribučnú sústavu využíva v kapacite zodpovedajúcej jeho dodávke elektriny. Výrobca elektriny sa preto musí zúčastňovať na nákladoch na prevádzkovanie sústavy v rozsahu kapacity potrebnej pre dodávku elektriny. Odplatu za užívanie a prístup do sústavy žalovaného je vzhľadom k doposiaľ vyššie uvedenému vo svojej podstate potrebné chápať ako úhradu žalobcov za umožnenie prístupu žalobcov do sústavy žalovaného a zabezpečenie stálej schopnosti sústavy žalovaného odobrať od každého zo žalobcov ním dodanú elektrinu v potrebnej kapacite, bez ohľadu na to, v akom objeme bude reálne elektrina zo strany konkrétneho žalobcu v konkrétnom momente do sústavy žalovaného dodaná. Žalovaný ako prevádzkovateľ distribučnej sústavy je teda povinný permanentne zabezpečovať stabilitu svojej distribučnej sústavy a jej schopnosť kedykoľvek odobrať objem elektriny zodpovedajúci plnému inštalovanému výkonu v rozsahu žalobcami rezervovanej distribučnej kapacity, s čím sú pre žalovaného spojené nemalé náklady na údržbu, servis, obstaranie, inštaláciu a prevádzku meracích systémov. Ak by vyššie uvedené nebolo zo strany žalovaného zabezpečené tak, ako je potrebné k tomu, aby bola zabezpečená dodávka a odber žalobcom vyrobenej elektriny do sústavy žalovaného v súlade so stavom pripravenosti sústavy, nebolo by možné v tejto oblasti podnikať, to znamená, že žalobca by vyrobenú elektrinu ako komoditu v podstate nemohol predávať. Pre žalobcu, ktorý je pripojení do distribučnej sústavy žalovaného, je vzhľadom k vyššie uvedenému teda nevyhnutné, aby distribučnú sústavu žalovaného užíval a zúčastňoval na prístupe do nej, pretože v opačnom prípade by nemohol ním vyrobenú elektrinu do sústavy žalovaného dodávať, resp. „vpúšťať“ v zmysle dikcie nálezu Ústavného súdu SR obsiahnutej vo svojom náleze sp.zn. PL. ÚS 17/2014. Žalovaný sa snaží navodiť nesprávny dojem, že pri výrobe a dodávke elektriny do distribučnej sústavy, distribučnú sústavu nevyužíva a nepristupuje do nej. Táto argumentácia však nezodpovedá faktickému stavu veci. Výklad žalobcov je jednoznačne zavádzajúci, nakoľko pri jeho použití by nebolo subjektu, ktorý by „prístup potreboval". Oprávnenie užívať distribučnú sústavu žalovaného nie je možné považovať za osvedčené ani samotnou existenciou zmluvy o pripojení žiadateľa o pripojenie do distribučnej sústavy, predmetom ktorej je však výlučne záväzok žalovaného (i) pripojiť zariadenie konkrétneho žalobcu do distribučnej sústavy a (ii) umožniť dodávku do sústavy žalovaného pre maximálnu rezervovanú kapacitu pripojenia v dohodnutej výške a záväzok konkrétneho žalobcu na úradu jednorazového poplatku za pripojenie. Pripojením sa podľa právneho názoru Súdneho dvora obsiahnutého v svojom rozsudku vo veci C-239/07, Sabatauskas a iní rozumie v rámci technickej oblasti „ fyzické spojenie so sústavou, ktorá definícia sama o sebe správne charakterizuje podstatu pripojenia ako aj akéhokoľvek zmluvného vzťahu s tým súvisiaceho. Z právnej ako aj technickej povahy veci je zrejmé, že samotné pripojenie a rovnako ani uzatvorená zmluva o pripojení ešte neumožňuje žalobcovi sama osebe užívať distribučnú sústavu na účel výkonu jeho podnikateľskej činnosti. Výrobca elektriny s právom na podporu výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, ktorý sa rozhodne využiť svoje zákonom stanovené právo a uplatňuje si podporu vo forme odberu elektriny prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy za cenu elektriny na straty v zmysle § 3 ods. 1 písm. b) zákona o OZE, je podľa § 4 ods. 10 zákona o OZE povinný dodať prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy, u ktorého si uplatňuje podporu, celý objem vyrobenej elektriny, okrem regulačnej elektriny dodanej pre potreby prevádzkovateľa prenosovej sústavy alebo elektriny dodanej bez použitia regionálnej distribučnej sústavy. Už zo samotného znenia vyššie citovaného zákonného ustanovenia § 4 ods. 10 zákona o OZE je zrejmé, že výrobca elektriny z obnoviteľných zdrojov energie už pri samotnej dodávke elektriny prevádzkovateľovi distribučnej sústavy, na ktorú si uplatňuje podporu v zmysle § 3 ods. 1 písm. b) zákona o OZE, nevyhnutne používa regionálnu distribučnú sústavu, a teda do nej musí fakticky pristupovať, nakoľko na elektrinu dodanú bez použitia regionálnej distribučnej sústavy by si dotknutý výrobca nemohol uplatniť podporu v zmysle § 3 ods. 1 písm. b) zákona o OZE. Všetky vyššie uvedené práva v zmysle § 3 ods. 1 zákona o OZE sú právami žalobcu a žalobca ich podľa vlastného uváženia môže, ale aj nemusí využiť. Ak sa ich však žalobca rozhodne využiť a splní podmienky pre priznanie konkrétneho z jeho práv, nemožno mu v tom brániť. Ak sa však žalobca rozhodne niektoré zo svojich práv nevyužiť, nemá jeho ďalšia požiadavka na využitie práva nadväzujúceho na iné právo alebo práva s ním nevyhnutne spojeného (pozn. po administratívnej, technickej, obchodnej, resp. vecnej stránke) žiadnu oporu v zákone. Takýto výkon práva žalobcu nemôže požívať právnu ochranu a predstavuje svojvoľný výklad žalobcu zneužívajúci jeho postavenie voči žalovanému. V prípade, ak žalobca popiera existenciu samotného prístupu do sústavy a celkové využívanie sústavy, takýto žalobca nemôže mať nárok na ďalšie právo spojené s podporou výroby elektriny, ktorým je napríklad právo na odber elektriny za cenu elektriny na straty podľa § 3 ods. 1 písm. b) zákona o OZE. Následkom uplatnenia žalobcom predostretej argumentácie a aplikácie ich výkladu, by v takýchto prípadoch bola skutočnosť, že podpora vo forme § 3 ods. 1 písm. b) zákona o OZE bola výrobcom elektriny vyplácaná neoprávnene, bez právneho titulu, bez splnenia zákonných podmienok a predstavovala by bezdôvodné obohatenie zo strany výrobcov elektriny, ktorým bola vyplácaná prevádzkovateľmi distribučných sústav bez právneho dôvodu. V súvislosti so žalobcom namietanou neexistenciou distribúcie elektriny inému účastníkovi na trhu s elektrinou žalovaný podotkol, že od účinnosti novej trojstrannej zmluvy o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku, žalobca reálne dodáva elektrinu spoločnosti Východoslovenská energetika a.s., so sídlom Mlynská 31, 042 91 Košice, IČO: 44 483 767, zapísaný v obchodnom registri Okresného súdu Košice 1, oddiel: Sa, vložka č.: 1628/V (ďalej len „Východoslovenská energetika a.s.") ako svojmu zmluvnému partnerovi a odberateľovi elektriny, ku ktorej dodávke dochádza cez určené meradlo žalovaného, ktoré je súčasťou jeho distribučnej sústavy žalovaného a jeho výlučným vlastníctvom. Ustanovenie § 26 ods. 5 zákona o energetike zakotvuje povinnosť „prepraviť pre účastníka trhu s elektrinou množstvo elektriny výkonovo obmedzené výškou rezervovanej kapacity', a teda neustanovuje subjekt, ktorému má byť elektrina od výrobcu ako účastníka trhu s elektrinou prepravená. Pri dodávke elektriny žalobcom spoločnosti Východoslovenské energetika a.s. ako svojmu zmluvnému partnerovi k preprave elektriny distribučnou sústavou žalovaného dochádza, a teda žalobcom požadovanú podmienku prepravy elektriny je v danom prípade potrebné považovať za splnenú. Ak by v prípade, ak by tunajší súd dospel k prípadnému záveru o neexistencii zmluvného vzťahu medzi stranami sporu, potrebné faktúry vystavované žalovaným žalobcovi ako aj ich úhrady zo strany žalobcu, považovať za faktúry vystavované a úhrady realizované za užívanie distribučnej sústavy vo vlastníctve žalovaného v jednotlivých kalendárnych mesiacoch bez právneho dôvodu. Výška bezdôvodného obohatenia by v takomto prípade bola vyčíslená rovnakým spôsobom, akým bola u všetkých výrobcov určovaná odplata za užívanie distribučnej sústavy vo forme prístupu do sústavy, t.j. spôsobom určeným v ustanovení § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii vychádzajúc z rozsahu zabezpečovanej distribučnej kapacity žalovaným pre žalobcu určovanej z výšky maximálnej rezervovanej kapacity dohodnutej v zmluve o pripojení do sústavy. Vzhľadom ku skutočnosti, že zo strany žalobcu počas celého žalovaného obdobia dochádzalo a rovnako aj tohto času dochádza k užívaniu distribučnej sústavy žalovaného, máme za to, že žalovaný mal na fakturované sumy, ktorých vrátenia sa žalobcovia v tomto konaní domáhajú, oprávnený nárok, a to bez ohľadu na to, či tunajší súd predmetné platby žalobcu v prospech žalovaného posúdi ako úhradu dohodnutej odplaty za užívanie distribučnej sústavy vo vlastníctve žalovaného žalobcami na podklade dohody strán sporu alebo ako úhradu nárokov žalovaného z titulu bezdôvodného obohatenia vzniknutého užívaním distribučnej sústavy žalovaného žalobcami bez právneho dôvodu. Žalovaný si dovoľuje poukázať na skutočnosť, že z faktúr, ktoré boli žalobcom predložené do spisu je zrejmé, že sa jedná o faktúry za prístup do distribučnej sústavy vystavené výhradne za rok 2016. Žalobca tvrdí, že faktúry vystavené žalovaným zaplatil z dôvodu, že mu to vyplývalo z vtedy platného a účinného všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorým bola Vyhláška Úradu pre reguláciu sieťových odvetví. Žalovaný predmetné faktúry vystavil v súlade s ustanovením § 26 ods. 23 Vyhlášky, ktorú skutočnosť žalobca taktiež nenamieta. Žalovaný vystavením predmetných faktúr za umožnenie prístupu žalobcovi do svojej regionálnej distribučnej sústavy v roku 2016 postupoval výlučne v súlade s platnými a účinnými ustanoveniami Vyhlášky, nekonal v rozpore s nimi, neobchádzal ich a v plnom rozsahu ich dodržiaval. Ustanovenie Vyhlášky v časti „ to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú o zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny." bolo nálezom Ústavného súdu SR vyhlásené za neústavné dňa 22 . 06 . 2016 . Následne bolo dňa 21.07.2016 rozhodnutie Ústavného súdu publikované v Zbierke zákonov, čím sa stalo všeobecne záväzným. Nález Ústavného súdu SR vydaný v konaní o súlade právnych predpisov nadobúda okamžité účinky vyhlásením v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, v dôsledku čoho právne predpisy, ich časti alebo jednotlivé ustanovenia, o ktorých Ústavný súd SR rozhodol, že nie sú v súlade s Ústavou SR, ústavnými zákonmi alebo s medzinárodnou zmluvou, s ktorou vyslovila súhlas Národná rada SR a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, strácajú svoju účinnosť a teda týmto momentom sa zastavuje ich aplikácia a tieto už nemajú žiadne právne účinky. V zmysle vyššie uvedeného, ak aj boli Ústavným súdom SR v konaní o súlade právnych predpisov príslušné ustanovenia Vyhlášky vyhlásené za nesúladné s Ústavou SR, tieto boli až do momentu uverejnenia nálezu Ústavného súdu SR o jeho nesúlade s Ústavou SR v platnosti a účinnosti, a teda až do tohto momentu boli pre všetky subjekty, a teda aj strany tohto sporu záväzné a až po tomto momente by stratili do budúcna svoju účinnosť a subjekty by sa nimi vo svojich ďalších konaniach nemohli riadiť a aplikovať ich na svoje právne vzťahy. O budúcich hmotnoprávnych účinkoch nálezu Ústavného súdu SR o nesúlade právnych predpisov svedči aj skutočnosť, že orgánom, ktoré napadnutý právny predpis vydali, je v zmysle čl. 125 ods. 3 Ústavy SR uložená povinnosť do šiestich (6) mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia Ústavného súdu SR uviesť ich do súladu s Ústavou SR, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, pričom v zmysle § 4la ods. 2 zákona o Ústavnom súde SR sú takéto orgány viazané právnym názorom Ústavného súdu SR vysloveným v jeho náleze. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú svoju platnosť po šiestich (6) mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia Ústavného súdu SR v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, z čoho je zrejmé, že napadnutý právny predpis neprestáva byť súčasťou právneho poriadku automaticky vyhlásením jeho nesúladu s Ústavou SR Ústavným súdom SR v rámci abstraktnej kontroly zákonnosti, ale až po splnení ďalšej zákonom stanovenej podmienky. Žalovaný má za to, že od momentu nadobudnutia účinnosti napadnutých ustanovení Vyhlášky po ich uverejnení v Zbierke zákonov Slovenskej republiky až do momentu uverejnenia nálezu Ústavného súdu SR o nesúlade napadnutého ustanovení Vyhlášky, bolo napadnuté ustanovenie riadnou súčasť právneho poriadku a spolu so všetkými následkami predmetnými ustanoveniami predpokladanými, sú tieto pre všetkých výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov, všetkých prevádzkovateľov distribučných sústav ako aj pre všetky orgány štátnej moci záväzné, a teda právne vzťahy medzi jednotlivými subjektmi vrátane všetkých práv a povinností jednotlivých subjektov na úseku obnoviteľných zdrojov energie týkajúce sa uvedeného medziobdobia musia byť napadnutým ustanoveniam Vyhlášky, ktoré boli v danom čase platné a účinné, podriadené. Účinnosť napadnutých ustanovení Vyhlášky trvá až do momentu, pokiaľ do nich nebude zasiahnuté nálezom Ústavného súdu SR a vyslovením jeho nesúladu s právnymi predpismi vyššej právnej sily, a teda napadnuté ustanovenia Vyhlášky nemôžu stratiť účinnosť skôr ako do nich bolo zasiahnuté ústavne predvídaným spôsobom, vzhľadom k čomu má žalovaný za to, že účinky prípadného nálezu Ústavného súdu SR o nesúlade napadnutých ustanovení Vyhlášky môžu byť vždy iba do budúcnosti ex nunc. Je nevyhnutné, aby prvostupňový súd pri svojej rozhodovacej činností rešpektoval princíp právnej istoty a právnej stability účastníkov konania a ich legitímnych očakávaní zakotvený v ČI. l ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR, ktorý patrí k imanentným znakom právneho štátu, a ktorého súčasťou je i zákaz spätného (retroaktívneho) pôsobenia právnych predpisov, resp. ich ustanovení. Žalovaný si okrem iného tiež dovoľuje zdôrazniť, že v podmienkach demokratického štátu je jednoznačne aplikovateľný názor, že právny predpis, resp. jeho ustanovenia pôsobia iba do budúcnosti a nie do minulosti, pretože v prípade ich spätného pôsobenia by sa vážne narušila požiadavka na ich bezrozpornosť a všeobecnú prístupnosť (poznateľnosť), čím by nevyhnutne dochádzalo k situácii, že konanie toho, kto postupuje podľa platného a účinného práva, by mohlo byť následne dodatočnou zmenou predmetnej právnej normy resp. jej zrušením vyhlásené za protiprávne resp. neúčinné. Vyššie uvedené by malo za následok, že jednotlivé subjekty práva by nemali istotu, či ich konanie podľa platného a účinného práva v dobe, kedy k nemu došlo, nebude neskoršie (po zmene alebo zrušení právneho predpisu činnosťou Národnej rady Slovenskej republiky, iného orgánu verejnej moci alebo v dôsledku abstraktnej kontroly zákonnosti a ústavnosti činnosťou Ústavného súdu SR) ex tunc posudzované ako protiprávne alebo právne neúčinné, s vylúčením ochrany nimi riadne nadobudnutých práv v minulosti v súlade s v danom čase platnou a účinnou právnou úpravou. Ústavný súd SR pri posudzovaní a hodnotení spätnej pôsobnosti právnych predpisov a ich ustanovení) jednoznačne vychádza zo zásady prezentovanej plénom Ústavného súdu SR v uznesení sp.zn.: PL. ÚS 36/95, že „ten, kto konal, resp. postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny predpis (jeho ustanovenie), nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný." Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť v zmysle uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn.: IV. US 481/2011 „prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci" V súlade so zákazom retroaktivity je nevyhnutné, aby platnosť určitého prameňa práva predchádzala jeho účinnosť, čo znamená, že účinnosť akejkoľvek právnej normy, bez ohľadu na to, či je táto obsiahnutá vo všeobecne záväznom právnom predpise alebo rozhodnutí Ústavného súdu SR, nemôže nastať skôr ako sa táto stala súčasťou právneho poriadku, teda skôr ako bola uverejnená v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Vzhľadom na zákaz retroaktivity právnych noriem a princíp právnej stability a právnej istoty má za to, že Ústava SR neumožňuje priznať pôsobnosť následkom predpokladaným normami obsiahnutými v náleze Ústavného súdu SR o prípadnom nesúlade právnych predpisov ako prameňom práva, na obdobie, keď takýto prameň práva a ním predpokladaná právna úprava ešte neboli v platnosti a neboli záväzné. Otázkou účinkov nálezu Ústavného súdu SR sa zaoberalo plénum Ústavného súdu SR už vo svojom uznesení sp. zn.: PL. ÚS 13/98 zo dňa 17.02.1999, kde bolo bez rozporov jednoznačne vyslovené, že rozhodnutie Ústavného súdu SR v konaní podľa Čl. 125 písm. a) Ústavy SR „ má vždy účinky len ex nunc." V tejto súvislosti je navyše potrebné zdôrazniť, že ani jeden senát, a to vrátane pléna Ústavného súdu SR v konaní PL z. US 1/06, nespochybnil právny názor, podľa ktorého účinky rozhodnutia Ústavného súdu v konaní podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy sú ex nunc, ale vzhľadom na okolnosti daného prípadu rozhodol v tomto individuálnom prípade, tak ako bolo uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia PL z. ÚS 1/06. Postavenie žalovaného pri poskytovaní prístupu do distribučnej sústavy. Je potrebné poznamenať, že žalovaný ako prevádzkovateľ distribučnej sústavy nie je pri poskytovaní prístupu do distribučnej sústavy a poskytovaní podpory v zmysle Zákona o OZE orgánom verejnej moci. Právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným je súkromnoprávnym vzťahom. Z uvedeného dôvodu v danom prípade absentuje prvok nadriadenosti a podriadenosti, ktorý je charakteristický pre právne vzťahy medzi orgánmi verejnej moci a fyzickými a právnickými osobami. Vzťah žalobcu a žalovaného sa teda nesie v rovine horizontálnej. Priznaním účinkov nálezu Ústavného súdu „ex tunc" by došlo k neproporciálnemu zásahu do právnej istoty súkromnoprávneho subjektu, ktorý je nositeľom základných práv a slobôd. Žalovaný je toho názoru, že v prípade, ak má žalobca za to, že všeobecne záväzným právnym predpisom, ktorého časť bola neskôr vyhlásená za protiústavnú, došlo k zásahu do jeho majetkovej integrity, mal by sa žalobca obrátiť na subjekt, ktorý predmetnú právnu normu vydal, pretože jedine tento subjekt je zodpovedný za vzniknutý stav.
3. Žalobca vo svojich následných vyjadreniach precizoval odôvodnenosť svojho nároku a naopak poukazoval na nedôvodnosť žalovaným tvrdených skutočností. Na pojednávaní dňa 13.12.2018 okrem iného uviedol, že tento spor sa týka platby za rok 2016, novela ktorá bola prijatá Národnej rade bude účinná od 1.1.2019. Podľa jeho názoru je potrebné pri posudzovaní tohto sporu postupovať podľa právnych predpisov platných a účinných v roku 2016. Toto potvrdzuje aj rozhodnutie Krajského súdu v Žiline, že na sporné obdobie je treba aplikovať právnu úpravu platnú v čase vyberania platieb. Čo sa týka spätných účinkov rozhodnutie ústavného súdu z roku 2018 je iba procesné rozhodnutie, ktoré rozhoduje iba o prijatí veci na ďalšie konanie. Žalobca sa stále odvoláva na zjednocujúce stanovisko ústavného súdu, ktoré je záväzné a podľa ktorého postupuje ústavný súd, najvyšší súd, krajské súdy v desiatkach konaní.
4. Žalovaný vo svojich následných vyjadreniach precizoval odôvodnenosť svojich tvrdení a naopak poukazoval na nedôvodnosť žalobcovho nároku. Na pojednávaní dňa 13.12.2018 uviedol, že pokiaľ ide o samotný prístup výrobcu do distribučnej sústavy dodávkou elektrín, ktorá je medzi stranami sporu nesporná v rozhodnom období, výrobca do distribučnej sústavy nevyhnutne pristupoval. Bolo by preto krajne nespravodlivé, aby za prístup, ktorý bol realizovaný výrobca neposkytoval, lebo nemusel poskytovať žiadne plnenie. Bez ohľadu na naše odlišné názory, na právny titul zakotvujúci otázku prístupu, či už je to zmluva písomná, zmluva v nepísomnej podobe, prípadne je to otázka bezdôvodného obohatenia, fakticky prístup do sústavy bol vždy posudzovaný s ohľadom na dodávku elektriny a túto filozofiu zákona možno vyvodiť aj z poslednej novely zákona o energetike, ktorá precizuje doterajší stav, resp. stav pred jej účinnosťou. Tu upozornil na tri zákonné ustanovenia § 2 písm. a/ bod 12.2, § 26 ods. 5 a prechodné ustanovenie § 96f. Ide o novelu zákona o energetike, táto novela zákona bola schválená Národnou radou SR v treťom čítaní. Dôvodom prečo túto novelu uvádza je, že ňou došlo k precizovaniu stavu pred novelou, teda nie k zakotveniu nových pravidiel o prístupe, o čom svedčí aj samotná dôvodová správa k tejto novele. Podľa nášho názoru to môže byť určitým vodítkom k tomu, ako v minulosti boli a majú byť posudzované ustanovenia zákona týkajúce sa prístupu do distribučnej sústavy, konkrétne v tom duchu, že nie je nevyhnutné, aby išlo o účastníka prepravujúceho elektrinu, to je práve tá disproporcia vzťahov medzi žalobcom a žalovaným v ustanovení § 26 ods. 5.
5. Súd vykonal dokazovanie a zistil tento skutkový stav veci.
6. Strany sporu označili ako nesporné to, že neexistuje Zmluva o prístupe do distribučnej sústavy v písomnej forme a žalobca bol a je pripojený do distribučnej sústavy žalovaného a dodáva elektrickú energiu do tejto sústavy.
7. Z jednotlivých Jednostranných zápočtov žalovaného (čl. 12 až 15) vyplýva, že žalovaný jednostranne započítal svoje pohľadávky voči žalobcovi s jeho pohľadávkami voči žalovanému.
8. Z jednotlivých faktúr (čl. 23 až 28) a histórie transakcií (čl. 20 až 23) predložených žalobcom spolu so žalobou okrem iného vyplýva, že žalovaný vystavil žalobcovi za rok 2016 na mesačnej báze faktúry za platbu za prístup, ktoré boli zo strany žalobcu riadne uhradené.
9. Z Výzvy na vrátenie platieb za prístup zo dňa 16.1.2018 vyplýva výzva žalobcu žalovanému na vrátenie platieb v celkovej výške 36.469,03 € do troch dní od doručenia tejto výzvy. Z fotokópie doručenky vyplýva doručenie tejto výzvy žalovanému 18.1.2018.
10. Z Upovedomenia o prevzatí právneho zastúpenia a výzvy na vrátenie uhradených platieb a upustenia od protiprávneho konania zo dňa 29.9.2016 okrem iného vyplýva výzva žalobcu žalovanému na vrátenie platieb v celkovej výške 47.568,30 € do troch dní od doručenia tejto výzvy. Súčasťou sú aj platby žalobcu z faktúr špecifikovaných na čl. 23 až 28 spisu. Z fotokópie doručenky vyplýva doručenie tejto výzvy žalovanému 27.9.2016.
11. Z Rozhodnutia ÚRSO zo dňa 4.6.2007, z Rozhodnutia ÚRSO zo dňa 11.5.2009, z Rozhodnutia ÚRSO zo dňa 6.6.2011 okrem iného vyplýva, že nimi bolo žalovanému vydané povolenie na predmet podnikania elektroenergetika, rozsah podnikania: distribúcia elektriny.
12. Zo Zmluvy o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku podpísanej žalobcom 15.10.2014 a žalovaným 19.11.2014 vyplýva, že sa nejedná o Zmluvu o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy, a to s poukazom na jej predmet špecifikovaný v článku I tejto zmluvy.
13. Zo Zmluvy o pripojení žiadateľa o pripojenie do distribučnej sústavy MZ-ZoP/2011/88 podpísanej žalobcom 31.5.2011 a žalovaným 31.5.2011 vyplýva, že sa nejedná o Zmluvu o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy, a to s poukazom na jej predmet špecifikovaný v článku I tejto zmluvy.
14. Z listiny žalovaného zo dňa 19.12.2013 adresovanej žalobcovi vyplýva, výzva žalovaného žalobcovi na uzatvorenie Zmluvy o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy, keďže takúto zmluvu dosiaľ nemajú uzatvorenú.
15. Z listiny žalovaného zo dňa 10.4.2017 adresovanej žalobcovi vyplýva výzva žalovaného žalobcovi na uzatvorenie Zmluvy o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy, keďže takúto zmluvu dosiaľ nemajú uzatvorenú. Prílohou je iba návrh uvedenej zmluvy.
16. Podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písmeno c) a e) Zákona č. 250/2012 Z.z. o regulácii v sieťových odvetviach v znení účinnom do 30.11.2014 (Zákon č. 250/2012 Z.z.), cenovej regulácii v elektroenergetike podlieha c) pripojenie do sústavy, e) prístup do distribučnej sústavy a distribúcia elektriny.
17. Podľa ustanovenia § 40 ods. 1 Zákona č. 250/2012 Z.z., Úrad vydá všeobecne záväzný právny predpis, ktorý ustanoví a) rozsah cenovej regulácie, b) spôsob vykonávania cenovej regulácie, c) postup a podmienky uplatňovania cien, d) podmienky vykonávania regulovaných činností, e) rozsah, štruktúru a výšku ekonomicky oprávnených nákladov a spôsob ich úhrady, f) termín a spôsob zúčtovania plánovaných a skutočných ekonomicky oprávnených nákladov započítaných do ceny poskytnutých regulovaných tovarov a s nimi súvisiacich regulovaných činností, g) rozsah investícií súvisiacich s regulovanou činnosťou, h) spôsob určenia výšky primeraného zisku; úrad môže v záujme predchádzania stavu núdze a odstránenia stavu núdze a vo všeobecnom hospodárskom záujme ustanoviť aj najvyššiu mieru primeraného zisku, i) podklady návrhu ceny a spôsob predkladania návrhu ceny, j) spôsob sledovania ekonomicky oprávnených nákladov za regulovanú činnosť podľa §11 ods. 4 písm. a) až f), k) spôsob určenia ceny a obsah oznámenia obce o cene, ktorá je vlastníkom verejného vodovodu alebo verejnej kanalizácie III. kategórie, l) rozsah, spôsob a termíny predkladania skutočných údajov o tovaroch a s nimi súvisiacich regulovaných činnostiach, m) spôsob a termín zúčtovania nákladov, ktoré sa nepovažujú za ekonomicky oprávnené náklady, n) podrobnosti o individuálnych sadzbách súvisiacich so systémovými službami a úhradou osobitných nákladov.
18. Podľa ustanovenia § 2 písmeno c) a e) Vyhlášky č. 221/2013 Z.z. Úradu pre reguláciu sieťových odvetví z 11. júla 2013, ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike v znení účinnom do 30.6.2014 (Vyhláška č. 221/2013 Z.z.), cenová regulácia v elektroenergetike sa vzťahuje na c) pripojenie do sústavy, e) prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny,
19. Podľa ustanovenia § 3 písmeno c) a e) Vyhlášky č. 221/2013 Z.z., cenová regulácia v elektroenergetike sa vykonáva c) určením spôsobu výpočtu maximálnej ceny za pripojenie do sústavy, e) určením spôsobu výpočtu maximálnej ceny a tarify za prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny.
20. Podľa ustanovenia § 26 ods. 23 vyhlášky č. 221/2013 Z.z. v znení účinnom do 20.7.2016, platba za prístup do distribučnej sústavy sa uhrádza prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy výrobcom elektriny pripojením do regionálnej distribučnej sústavy vo výške 30% hodnoty maximálnej rezervovanej kapacity dojednanej v zmluve o pripojení zariadenia na výrobu elektriny do regionálnej distribučnej sústavy, alebo z hodnoty výšky celkového inštalovaného výkonu zariadenia na výrobu elektriny, ak zariadenie na výrobu elektriny nemá uzatvorenú zmluvu o pripojení zariadenia na výrobu elektriny do regionálnej distribučnej sústavy vo výške tarify za dvanásťmesačnú rezervovanú kapacitu podľa účinného cenového rozhodnutia úradu za prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny na rok t pre prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy. Výrobcom elektriny pripojeným do regionálnej distribučnej sústavy sa uhrádza prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy platba za prístup do distribučnej sústavy vo výške podľa predchádzajúcej vety na základe faktúry vystavenej prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o pripojení alebo zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Výrobcovia elektriny si rezervovanú kapacitu neobjednávajú. Na napäťovej úrovni nízkeho napätia sa hodnota maximálnej rezervovanej kapacity rovná hodnote rezervovanej kapacity určenej menovitou hodnotou hlavného ističa v ampéroch. To neplatí pre výrobcu elektriny, ktorého zariadenie na výrobu elektriny slúži výlučne na poskytovanie podporných služieb pre prevádzkovateľa prenosovej sústavy alebo výlučne na dodávku regulačnej elektriny, a výrobcu elektriny, ktorý prevádzkuje zariadenie na výrobu elektriny z vodnej energie s celkovým inštalovaným výkonom do 5 MW.
21. Podľa ustanovenia § 2 písmeno a) bod 22. a 23. Zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike účinného do 31.8.2012 (Zákon č. 656/2004 Z.z.), na účely tohto zákona sa rozumie 22. pripojením do sústavy alebo do siete fyzické pripojenie elektroenergetického zariadenia alebo odberného elektrického zariadenia do sústavy alebo fyzické pripojenie plynárenského zariadenia alebo odberného plynového zariadenia do siete, 23. prístupom do sústavy alebo do siete prístup na základe zmluvy o prístupe do 23.1. prenosovej sústavy a prenose elektriny, 23.2. distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, 23.3. prepravnej siete a preprave plynu, 23.4. distribučnej siete a distribúcii plynu, 23.5. ťažobnej plynovodnej siete a doprave plynu, 23.6. zásobníka a uskladňovaní plynu.
22. Podľa ustanovenia § 21 ods. 1 písmeno a) Zákona č. 656/2004 Z.z., výrobca elektriny má právo pripojiť zariadenie na výrobu elektriny k sústave, ak splna technické a obchodné podmienky prístupu a pripojenia do sústavy.
23. Podľa ustanovenia § 21 ods. 2 písmeno a) Zákona č. 656/2004 Z.z., výrobca elektriny je povinný uzatvoriť zmluvu o prístupe a o pripojení k sústave s prevádzkovateľom sústavy.
24. Podľa ustanovenia § 2 písmeno a) bod 11 a 12 Zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike účinného od 1.9.2012 (Zákon č. 251/2012 Z.z.), na účely tohto zákona sa rozumie všeobecne 11. pripojením do sústavy alebo do siete zabezpečenie potrebnej kapacity na pripojenie v sústave alebo v sieti a fyzické pripojenie elektroenergetického zariadenia alebo odberného elektrického zariadenia do sústavy alebo fyzické pripojenie plynárenského zariadenia alebo odberného plynového zariadenia do siete, 12. prístupom do sústavy alebo do siete prístup na základe zmluvy o 12.1. prístupe do prenosovej sústavy a prenose elektriny, pričom prístupom do prenosovej sústavy sa rozumie právo využívať prenosovú sústavu v rozsahu zmluvne dohodnutej prenosovej kapacity, 12 2 prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, pričom prístupom do distribučnej sústavy sa rozumie právo využívať distribučnú sústavu v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity, . 12.3. prístupe do prepravnej siete a preprave plynu, pričom prístupom do prepravnej siete sa rozumie právo využívať prepravnú sieť v rozsahu zmluvne dohodnutej prepravnej kapacity, 12.4. prístupe do distribučnej siete a distribúcii plynu, pričom prístupom do distribučnej siete sa rozumie právo využívať distribučnú sieť v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity, 12.5. prístupe do ťažobnej siete a doprave plynu, pričom prístupom do ťažobnej siete sa rozumie právo využívať ťažobnú sieť v rozsahu zmluvne dohodnutej kapacity, 12.6. prístupe do zásobníka a uskladňovaní plynu, pričom prístupom do zásobníka sa rozumie právo využívať zásobník v rozsahu zmluvne dohodnutej uskladňovacej kapacity.
25. Podľa ustanovenia § 2 písmeno b) body 4 a 15 Zákona č. 251/2012 Z.z., na účely tohto zákona sa rozumie v elektroenergetike 4. distribúciou elektriny preprava elektriny distribučnou sústavou na časti vymedzeného územia na účel jej prepravy odberateľom elektriny, 15. dodávkou elektriny predaj elektriny.
26. Podľa ustanovenia § 15 ods. 1 a 2 Zákona č. 251/2012 Z.z., (1) Predmetom trhu s elektrinou a trhu s plynom je dodávka elektriny a plynu, pripojenie do prenosovej sústavy, distribučnej sústavy, prepravnej siete a distribučnej siete, prístup do prenosovej sústavy a prenos elektriny a prístup do distribučnej sústavy a distribúcia elektriny na vymedzenom území, prístup do prepravnej siete a preprava plynu a prístup do distribučnej siete a distribúcia plynu na vymedzenom území, prístup do zásobníka a uskladňovanie plynu, poskytovanie podporných služieb v elektroenergetike a plynárenstve, poskytovanie systémových služieb v elektroenergetike, pripojenie a prístup nových výrobcov elektriny a plynu do sústavy alebo do siete. (2) Účastníkom trhu s elektrinou je a) výrobca elektriny, b) prevádzkovateľ prenosovej sústavy, c) prevádzkovateľ distribučnej sústavy, d) dodávateľ elektriny, e) odberateľ elektriny, f) organizátor krátkodobého trhu s elektrinou.
27. Podľa ustanovenia § 26 ods. 3, 5 a 9 Zákona č. 251/2012 Z.z., (3) Zmluvou o pripojení do distribučnej sústavy sa zaväzuje prevádzkovateľ distribučnej sústavy zabezpečiť v sústave kapacitu na pripojenie v zmluvne dohodnutej výške a po splnení obchodných podmienok a technických podmienok pripojiť k distribučnej sústave zariadenie žiadateľa na výrobu, distribúciu alebo odber elektriny a zabezpečiť dohodnutú kapacitu vo výške podľa zmluvy a žiadateľ sa zaväzuje uhradiť cenu za pripojenie. (5) Zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny sa zaväzuje prevádzkovateľ distribučnej sústavy rezervovať dohodnutú distribučnú kapacitu, umožniť prístup do sústavy a prepraviť pre účastníka trhu s elektrinou množstvo elektriny výkonovo obmedzené výškou rezervovanej kapacity, vrátane služieb spojených s používaním prenosovej sústavy, a účastník trhu s elektrinou sa zaväzuje zaplatiť cenu za poskytnutie distribučných a súvisiacich služieb. (9) Zmluvou o združenej dodávke elektriny sa zaväzuje dodávateľ elektriny dodávať odberateľovi elektrinu vymedzenú množstvom a časovým priebehom výkonu, zabezpečiť distribúciu elektriny do odberného miesta odberateľa vrátane súvisiacich služieb a prevziať za odberateľa zodpovednosť za odchýlku a odberateľ elektriny sa zaväzuje zaplatiť dodávateľovi elektriny cenu za dodanú elektrinu a za distribúciu elektriny a súvisiace služby.
28. Podľa ustanovenia § 27 ods. 1 písmeno a) a b) Zákona č. 251/2012 Z.z., výrobca elektriny má právo pripojiť zariadenie na výrobu elektriny do sústavy, ak spĺňa technické podmienky a obchodné podmienky pripojenia do sústavy; tým nie je dotknuté ustanovenie § 28 ods. 1 písm. h),uzatvoriť zmluvu o prístupe do sústavy, ak spĺňa technické podmienky a obchodné podmienky prístupu do sústavy.
29. Podľa ustanovenia § 27 ods. 2 písmeno a) Zákona č. 251/2012 Z.z., výrobca elektriny je povinný uzatvoriť zmluvu o pripojení do sústavy s prevádzkovateľom sústavy.
30. Podľa ustanovenia § 35 ods. 1 písmeno a), b) a c) Zákona č. 251/2012 Z.z., odberateľ elektriny má právo uzatvoriť zmluvu o dodávke elektriny s dodávateľom elektriny; odmietnutie uzatvoriť zmluvu o dodávke elektriny musí dodávateľ elektriny odôvodniť, uzatvoriť zmluvu o prístupe do prenosovej sústavy a prenose elektriny s prevádzkovateľom prenosovej sústavy alebo zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny s prevádzkovateľom distribučnej sústavy, ak tieto služby nezabezpečil dodávateľ elektriny, na pripojenie do sústavy, ak odberné elektrické zariadenie odberateľa elektriny spĺňa technické podmienky a obchodné podmienky pripojenia; tým nie je dotknuté ustanovenie §11 ods. 13 až 15 a § 28 ods. 1 písm. h),
31. Podľa ustanovenia § 96 ods. 7 veta prvá a druhá, ods. 8 vety prvá a ods. 9 vety druhá zákona č. 251/2012 Z.z., Zmluvy uzatvorené podľa doterajších predpisov zostávajú v platnosti. Ustanovenia zmlúv uzatvorených podľa doterajších predpisov, ktoré sú v rozpore s týmto zákonom, sú účastníci zmlúv povinní uviesť do súladu s týmto zákonom do 31. decembra 2012. Zmluvy uzatvorené medzi dodávateľmi elektriny a odberateľmi elektriny podľa doterajších predpisov, ktorých predmetom bolo zo strany dodávateľa elektriny zabezpečenie dodávky elektriny, ako aj prenosu elektriny alebo distribúcie elektriny a prevzatie zodpovednosti za odchýlku, sa považujú za zmluvy o združenej dodávke elektriny podľa tohto zákona. Zmluvy uzatvorené medzi prevádzkovateľom distribučnej sústavy a iným účastníkom trhu s elektrinou podľa doterajších predpisov, ktorých predmetom bolo zo strany prevádzkovateľa distribučnej sústavy zabezpečenie prístupu do distribučnej sústavy a distribúcia elektriny, sa považujú za zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny podľa tohto zákona.
32. Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 Zákona č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov (Zákon č. 309/2009 Z.z.), podpora výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpora výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou sa zabezpečuje prednostným pripojením zariadenia na výrobu elektriny 1) do regionálnej distribučnej sústavy, 4) prístupom do sústavy, 5) prenosom elektriny, distribúciou elektriny a dodávkou elektriny, 6) odberom elektriny prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, do ktorej je zariadenie výrobcu elektriny pripojené za cenu elektriny na straty, doplatkom, prevzatím zodpovednosti za odchýlku 8) prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy.
33. Podľa ustanovenia § 4 ods. 1 Zákona č. 309/2009 Z.z., výrobca elektriny, ktorý spĺňa podmienky na získanie podpory podľa § 3 (ďalej len "výrobca elektriny s právom na podporu"), má právo na prednostné pripojenie do distribučnej sústavy, prednostný prenos elektriny, prednostnú distribúciu elektriny a prednostnú dodávku elektriny, ak zariadenie na výrobu elektriny splna technické podmienky prevádzkovateľa sústavy podľa osobitného predpisu 10) a neohrozí bezpečnosť a spoľahlivosť prevádzky sústavy; prednostný prenos elektriny sa nevzťahuje na prenos elektriny spojovacím vedením, 11) odber elektriny podľa § 3 ods. 1 písm. b) vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie alebo vysoko účinnou kombinovanou výrobou, ktorú dodal za kalendárny mesiac alebo v prípade malého zdroja za kalendárny rok, prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy alebo subjektom povereným prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, na základe zmluvy o dodávke elektriny, doplatok podľa § 3 ods. 1 písm. c) na základe účtovného dokladu vystaveného prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy na skutočné množstvo elektriny vyrobenej za kalendárny mesiac alebo v prípade malého zdroja za kalendárny rok, z obnoviteľných zdrojov energie alebo elektriny vyrobenej vysoko účinnou kombinovanou výrobou, zníženej o technologickú vlastnú spotrebu elektriny, upravenej podľa § 3 ods. 4, aj v tom prípade, že si právo na odber elektriny podľa písmena b) neuplatňuje, odber elektriny prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, do ktorej je zariadenie výrobcu elektriny pripojené, za cenu elektriny na straty v období odo dňa uvedenia zariadenia výrobcu elektriny do prevádzky do konca kalendárneho roka, ak toto zariadenie uviedol do prevádzky v danom kalendárnom roku alebo do 31. marca, ak od roku uvedenia zariadenia na kombinovanú výrobu do prevádzky, alebo od roku rekonštrukcie alebo modernizácie 9) technologickej časti takéhoto zariadenia uplynulo najviac 15 rokov.
34. Podľa ustanovenia § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len Obchodný zákonník), táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti.
35. Podľa ustanovenia § 1 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, tento zákon upravuje postavenie podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním. Právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon.
36. Podľa ustanovenia § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len Občiansky zákonník), kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
37. Podľa ustanovenia § 456 veta prvá Občianskeho zákonníka, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal.
38. Podľa ustanovenia § 458 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením.
39. Podľa ustanovenia § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka, ak čas plnenia nie je v zmluve určený je veriteľ oprávnený požadovať plnenie záväzku ihneď po uzavretí zmluvy a dlžník je povinný záväzok splniť bez zbytočného odkladu po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal.
40. Podľa ustanovenia § 365 ods. 1 Obchodného zákonníka, dlžník je v omeškaní, ak nesplní riadne a včas svoj záväzok, a to až do doby poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby, keď záväzok zanikne iným spôsobom.
41. Podľa ustanovenia § 369 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, vzniká veriteľovi, ktorý si splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti, právo požadovať z nezaplatenej sumy úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve, a to bez potreby osobitného upozornenia. Ak výška úrokov z omeškania nebola dohodnutá, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.
42. Podľa ustanovenia § 1 ods. 1 nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka, sadzba úrokov z omeškania sa rovná základnej úrokovej sadzbe európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného záväzku zvýšenej o deväť percentuálnych bodov; takto určená sadzba úrokov z omeškania platí počas celej doby omeškania s plnením peňažného záväzku.
43. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj Ústavný súd SR, príp. Ústavný súd) Nálezom sp. zn. PL. ÚS 17/2014-132 z 22. júna 2016 vyhláseným v Zbierke zákonov Slovenskej republiky 21.07.2016 (ďalej aj len „Nález"), právoplatným 28.09.2016 rozhodol, že: Ustanovenie § 26 ods. 23 v časti „a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny" vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 221/2013 Z. z. ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 13 ods. 1 písm. a) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky a v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských a práv a základných slobôd". Vo zvyšnej časti návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky nevyhovel. Podľa čl. 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky ustanovenie § 26 ods. 23 v časti „a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú Zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny" vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 221/2013 Z.z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike v znení neskorších predpisov, dňom vyhlásenia tohto Nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky stráca účinnosť. Ak Úrad pre reguláciu sieťových odvetví neuvedie túto časť ustanovenia § 26 ods. 23 Vyhlášky do súladu s Ústavou Slovenskej republiky a dodatkovým protokolom k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, stráca po šiestich mesiacoch od vyhlásenia tohto Nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť. Z odôvodnenia rozhodnutia Ústavného súdu SR vyplývajú tieto skutočnosti a závery: „21.5 Povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať určité platby (ceny) za prístup do distribučnej sústavy vzniká v zmysle § 26 ods. 5 v spojení s § 27 ods. 1 písm. b) zákona o energetike na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy. Uzatvorenie tejto zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy je fakultatívnou možnosťou (právom) výrobcu elektriny [na rozdiel od zmluvy o pripojení do distribučnej sústavy, uzatvorenie ktorej je povinnosťou výrobcu elektriny v zmysle § 27 ods. 2 písm. a) zákona o energetike]. Iné povinnosti výrobcov elektriny, čo sa týka platenia cien za prístup do distribučnej sústavy alebo iných poplatkov či platieb mimo záväzku uhrádzať tieto ceny na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy, nie sú v zákone o energetike explicitne upravené.“ „21.6 (...) Zákon o regulácii v § 40 explicitne nesplnomocňuje Úrad pre reguláciu sieťových odvetví na vydanie všeobecne záväzného predpisu, ktorým by bol Úrad pre reguláciu sieťových odvetví oprávnený ustanoviť povinnosť výrobcov elektriny platiť poplatok za prístup do distribučnej sústavy aj v prípade, že títo nemajú uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy.“ 21.7 Pokiaľ potom časť ustanovení § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii ukladá výrobcom elektriny povinnosť uhradiť platbu za prístup do regionálnej distribučnej sústavy aj v prípade, ak nemajú s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzavretú zmluvu o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy, takáto povinnosť ide nad rámec povinností zakotvených pre výrobcov elektriny v zákone o energetike čo do platenia poplatkov (cien) za prístup do distribučných sústav, ako aj nad rámec zákonného splnomocnenia pre Úrad pre reguláciu sieťových odvetví v zmysle zákona o regulácii upraviť platby výrobcov elektriny za prístup do distribučných sústav.“ „21.7 Pokiaľ potom časť ustanovení § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii ukladá výrobcom elektriny povinnosť uhradiť platbu za prístup do regionálnej distribučnej sústavy aj v prípade, ak nemajú s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzavretú zmluvu o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy, takáto povinnosť ide nad rámec povinností zakotvených pre výrobcov elektriny v zákone o energetike čo do platenia poplatkov (cien) za prístup do distribučných sústav, ako aj nad rámec zákonného splnomocnenia pre Úrad pre reguláciu sieťových odvetví v zmysle zákona o regulácii upraviť platby výrobcov elektriny za prístup do distribučných sústav“. „21.8 Popísaný stav nekorešponduje s dikciou čl. 123 ústavy, keďže Úrad pre reguláciu sieťových odvetví nepostupoval pri prijímaní sporných častí § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii na základe zákonov (zákona o energetike a zákona o regulácii), a v ich medziach. Zároveň tieto časti § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii ukladajú povinnosti výrobcov elektriny, o ktorých nemožno vyhlásiť, že by boli ukladané zákonom alebo na základe zákona (zákona o energetike a zákona o regulácii), čím sa dostávajú do kontradikcie s čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy. Úrad pre reguláciu sieťových odvetví prijatím sporných častí § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii navyše nekonal v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, teda nekonal v súlade s princípom legality vyjadreným v čl. 2 ods. 2 ústavy, ktorý tvorí integrálnu súčasť princípov právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Nemožno taktiež opomenúť, že aplikáciou neústavných častí § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii dochádza k odčerpaniu časti majetku tých výrobcov elektriny, ktorí nemajú uzatvorenú zmluvu o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy, čím dochádza k neústavnému zásahu do základného práva výrobcov elektriny ako podnikateľských subjektov vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 1 dodatkového protokolu.“ „22. Čo sa týka ostatných častí napadnutého § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii a napadnutého § 26 ods. 24, 25 a 26 a § 29 ods. 3 vyhlášky o cenovej regulácii, ústavný súd konštatuje, že ide zväčša o technické právne normy, respektíve právne normy, ktorých základ je daný zákonom o energetike a zákonom o regulácii (...).“ „22.1 (...) Pre výrobcov elektriny, ktorí majú uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, znamenajú právne normy § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii v praxi len stanovenie spôsobu výpočtu výšky poplatku, k úhrade ktorého sa zaviazali uzatvorením zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy na základe § 26 ods. 5 zákona o energetike naopak, pre výrobcov elektriny, ktorí nemajú uzatvorenú s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, znamená časť ustanovenia § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii, ktorú ústavný súd bodom 1 výroku vyhlásil na nesúladnú s tam uvedenými ústavnými normami, upravenie povinnosti platiť poplatok za prístup do distribučnej sústavy, ktorá, ako už ústavný súd deklaroval, nemá oporu v zákone o energetike, alebo inom zákone.“
44. Podľa ustanovenia § 41 Zákona c. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len Zákon č. 38/1993 Z.z.), (1) Ústavný súd rozhoduje vo veci samej nálezom. Nález sa doručuje účastníkom konania. Predseda Ústavného súdu môže rozhodnúť, že nález sa doručí aj ďalším osobám. (2) Nález ktorým sa zistil nesúlad právnych predpisov s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, vyhlási sa spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Nález je všeobecne záväzný odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov.
45. Podľa ustanovenia § 41a ods. 1,2 a 3 Zákona č. 38/1993 Z. z., (1)Právny predpis, jeho časti alebo niektoré jeho ustanovenia strácajú účinnosť dňom vyhlásenia nálezu Ústavného súdu v Zbierke zákonov. (2)Orgán, ktorý je povinný uviesť právny predpis do súladu v zmysle čl. 125 ods. 3 Ústavy Je viazaný právnym názorom vysloveným v náleze Ústavného súdu. (3)Stratou účinnosti, prípadne platnosti právnych predpisov na základe nálezu Ústavného súdu sa neobnovuje platnosť právnych predpisov nimi zrušených; ak však išlo len o ich zmenu alebo o doplnenie, platí skorší právny predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením. 49. Podľa Článku 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich do súladu s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. b) a c), aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. d), aj s nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy. Ak tak nerobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.
46. Podľa ustanovenia § 41b Zákona č. 38/1993 Z.z., (1) Ak súd v trestnom konaní vydal na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť v zmysle čl. 125 Ústavy, rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania podľa ustanovení Trestného poriadku. (2) Ostatné právoplatné rozhodnutia vydané v civilnom procese alebo správnom konaní na základe právneho predpisu, ktorý celkom, sčasti alebo v niektorom ustanovení stratil účinnosť, zostávajú nedotknuté; povinnosti uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať.
47. Na základe vykonaného dokazovania má súd nepochybne za to, že nárok žalobcu tak, ako je uvedený v I. výroku tohto rozsudku je dôvodný.
48. Z obsahu zmlúv špecifikovaných v odsekoch 12 a 13 tohto rozsudku nepochybne vyplýva, že sa nejedná o zmluvu o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy. To že nebola takáto zmluva medzi stranami sporu uzatvorená rovnako vyplýva z výziev žalovaného žalobcovi špecifikovaných v odsekoch 14 a 15 tohto rozsudku.
49. S poukazom na obsah Nálezu Ústavného súdu SR špecifikovaného v odseku 43 tohto rozsudku spornou otázkou po jeho prijatí bolo právo žalobcu na vrátenie platieb za prístup do distribučnej sústavy žalovaného, v tomto konaní žalobcom preukázateľne a nesporne zaplatených na základe faktúr vystavených žalovaným mesačne za obdobie roku 2016, pri zohľadnení záverov a účinkov Nálezu Ústavného súdu SR, relevantnej právnej úpravy a existujúcich zmluvných vzťahov medzi žalobcom ako výrobcom a odberateľom elektriny a žalovaným ako prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, resp. medzi žalobcom ako výrobcom a odberateľom elektriny a žalovaným ako dodávateľom elektriny.
50. S odkazom na citované ustanovenia Zákona č. 38/1993 Z.z. a Ústavy Slovenskej republiky dňom 21.7.2016 stratilo účinnosť a dňom 21.1.2017 platnosť ustanovenie § 26 ods. 23 Vyhlášky v časti „a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny." Pri posudzovaní hmotno- právnych účinkov Nálezu Ústavného súdu SR spisová značka PL. ÚS 17/2014 z 22.06.2016 súd vychádzal zo záverov uznesenia Ústavného súdu SR sp.zn. PLz. ÚS 1/06-4 zo dňa 11.10.2006, prijatého vo veci zjednotenia odchylných právnych názorov senátov Ústavného súdu SR, v ktorom sa Ústavný súd SR priklonil k právnemu názoru prvého senátu ústavného súdu vyslovenému v Uznesení č.k. I. ÚS 51/06-26 z 8. júna 2006, podľa ktorého „(...) Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že v danej veci ide o kolíziu medzi princípom zachovávania ústavnosti na jednej strane a princípom právnej istoty na strane druhej. Oba princípy sú súčasťou právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Princíp zachovávania ústavnosti sa realizuje v tomto prípade rozhodovaním ústavného súdu v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy. Princíp právnej istoty sa prejavuje v dvoch smeroch. Jednak je založený na prezumpcii ústavnosti právnych predpisov (až do opačného rozhodnutia ústavného súdu) a jednak na právoplatných rozhodnutiach orgánov verejnej moci vychádzajúcich z prezumpcie ústavnosti. Podľa názoru ústavného súdu prednosť treba dať jednoznačne princípu ústavnosti, a to za súčasného spolupôsobenia určitých bŕzd daných princípom právnej istoty. Ústava a zákon o ústavnom súde rozdeľujú problematiku hmotnoprávnych účinkov nálezu ústavného súdu o súlade právnych predpisov na dve skupiny. Ide predovšetkým o prípady, ktoré boli do momentu uverejnenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov už právoplatne ukončené (judikované), a o prípady, ktoré vo chvíli uverejnenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov právoplatne ukončené ešte neboli. (...) Hoci ústava a zákon o ústavnom súde nemajú výslovné ustanovenia o hmotnoprávnych účinkoch nálezu o nesúlade vydaného pred právoplatným skončením konania, treba dôjsť k jednoznačnému záveru, že v týchto veciach nastávajú hmotnoprávne účinky pre všetkých účastníkov konania ex tunc. Ak sa totiž tieto účinky prejavujú ex tunc vo veciach judikovaných právoplatne pred uverejnením nálezu, potom a fortiori musí tomu tak byť vo veciach neskončených právoplatne v momente uverejnenia nálezu o nesúlade. Opačný výklad je priamym popretím princípu zachovávania ústavnosti a zároveň neprípustným absolutizovaním princípu právnej istoty"; a zároveň k v uznesení citovanému právnemu názoru druhého senátu ústavného súdu vyjadreného v náleze č.k. II. ÚS 72/06-36 zo 14. júna 2006. Vo svetle záverov uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 1/06-4 zo dňa 11.10.2006, pri zohľadnení relevantnej právnej úpravy Ústavy Slovenskej republiky a Zákona č. 38/1993 Z.z., dňom márneho uplynutia lehoty podľa čl. 125 ods. 3 tretej vety Ústavy Slovenskej republiky stratilo ustanovenie § 26 ods. 23 Vyhlášky v Nálezom dotknutej časti platnosť ex tunc, t.j. bolo anulované od počiatku. Inými slovami sa na toto ustanovenie Vyhlášky hľadí, akoby nikdy nebolo platné, a teda nikdy nebolo súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky. O takýto výklad účinkov nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky vydaného v konaní o súlade právnych predpisov potom možno opierať nárok žalobcu na vrátenie platieb za prístup do distribučnej sústavy zaplatených za rok 2016, účtovaných žalovaným na základe ustanovenia § 26 ods. 23 Vyhlášky, ktoré bolo v relevantnej časti „a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny" vyhlásené Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky za rozporné s označenými ustanoveniami Ústavy Slovenskej republiky. K obsahu uznesenia Ústavného súdu SR PL.ÚS 4/2018 súd uvádza, že sa jedná o úplne odlišný skutkový a právny stav. Udeleniu štátnych cien v zmysle zák. č. 261/2017 Z.z. ich vydaniu predchádza rozhodovací proces najvyšších ústavných orgánov, výsledkom ktorého je individuálny akt aplikácie práva, a to rozhodnutie ústavného orgánu sui generis vydané na základe tohto zákona. Jeho vydanie právoplatne zakladá nárok ocenenej osoby byť nositeľom štátnej ceny ako aj nárok na finančnú odmenu. Vo vzťahu k platbám za prístup do distribučnej sústavy však nedošlo k vydaniu žiadneho rozhodnutia, ktorým by bol žalobca viazaný. V danej veci je potrebné taktiež uviesť, že okrem vyššie uvedeného zjednocujúceho stanoviska nevydal Ústavný súd SR žiadne iné zjednocujúce stanovisko, v ktorom by záväzným spôsobom riešil otázku hmotnoprávnych účinkov derogačného nálezu. Všeobecný súd je povinný dodržať princíp právnej istoty tým, že rešpektuje ustálenú rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR. K danej riešenej otázke existuje iba jedno záväzné zjednocujúce stanovisko Ústavného súdu, ktoré nebolo iným zjednocujúcim stanoviskom pléna Ústavného súdu SR prekonané.
51. Z obsahu Nálezu Ústavného súdu SR súd poukazuje najmä na časť jeho odôvodnenia pod bodom 4.3. K samotnému prieskumu napadnutých ustanovení, ods. 21., 21.1, 21.5, 21.6, 21.7, 21.8.
52. Ako už Ústavný súd v rekapitulácii návrhu a právneho stavu naznačil, navrhovateľom napadnuté ustanovenia vyhlášky o cenovej regulácii bližšie určujú tzv. platbu za prístup do distribučnej sústavy, ktorú platia výrobcovia elektriny, zároveň odoberajúci elektrinu z distribučnej sústavy (základná definícia v § 26 ods. 22 vyhlášky o cenovej regulácii). 21.1 Ustanovenia § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii upravujú platbu uhrádzanú výrobcami elektriny za prístup do regionálnej distribučnej sústavy, ako aj výpočet tejto platby. Výrobca elektriny je takto vypočítanú platbu za prístup povinný platiť aj vtedy, keď nemá z prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzavretú zmluvu o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy, teda keď reálne samotný prístup do regionálnej distribučnej sústavy (t.j. právo „vpúšťať" do distribučnej sústavy ním vyrobenú elektrinu na účely jej prenosu k odberateľom resp. iným účastníkom trhu) nemá zmluvne dohodnutý. 21.5 Povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať určité platby (ceny) za prístup do distribučnej sústavy vzniká v zmysle § 26 ods. 5 v spojení s § 27 ods. 1 písm. b) zákona o energetike na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy. Uzatvorenie tejto zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy je fakultatívnou možnosťou (právom) výrobcu elektriny (na rozdiel od zmluvy o pripojení do distribučnej sústavy, uzatvorenie ktorej je povinnosťou výrobcu elektriny v zmysle §27 ods. 2 písm. a) zákona o energetike). Iné povinnosti výrobcov elektriny, čo sa týka platenia cien za prístup do distribučnej sústavy alebo iných poplatkov či platieb mimo záväzku uhrádzať tieto ceny na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy, nie sú v zákone o energetike explicitne upravené.
53. S poukazom ma vyššie uvedené časti odôvodnenia Nálezu Ústavného súdu SR vyplýva, že povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať platbu za prístup do distribučnej sústavy vzniká v zmysle Zákona č. 251/2012 Z. z. výlučne na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy a pokiaľ dotknutá časť ustanovenia § 26 ods. 23 Vyhlášky ukladala výrobcom elektriny povinnosť hradiť platbu za prístup do distribučnej sústavy aj v prípade, že zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy uzatvorenú nemali, išlo o povinnosť nad rámec povinností zakotvených pre výrobcov elektriny v Zákone č. 251/2012 Z. z. čo do platenia poplatkov (cien) za prístup do distribučných sústav, ako aj nad rámec zákonného splnomocnenia pre Úrad v zmysle Zákona č. 250/2012 Z. z. upraviť platby výrobcov elektriny za prístup do distribučných sústav.
54. V konaní nebolo žalovaným nepochybne preukázané, žeby medzi žalobcom a žalovaným za účinnosti Zákona č. 656/2004 Z. z. bola uzatvorená iná zmluva než predložené zmluvy. Predmetom týchto zmlúv však nebolo zo strany žalovaného ako prevádzkovateľa distribučnej sústavy zabezpečenie prístupu do distribučnej sústavy a následná distribúcia elektriny.
55. S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti dospel súd k záveru, že žaloba žalobcu je skutkovo a právne dôvodná. Pokiaľ aj z odôvodnenia Nálezu Ústavného súdu SR vyplýva (odsek 22.1 odôvodnenia Nálezu), že „pre výrobcov elektriny, ktorí nemajú uzatvorenú s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy (čo podľa výsledkov vykonaného dokazovania je aj prípad žalobcu), znamená časť ustanovenia § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii, ktorú ústavný súd bodom 1 výroku vyhlásil za nesúladnú s tam uvedenými ústavnými normami, upravenie povinnosti platiť poplatok za prístup do distribučnej sústavy, ktorá, ako už ústavný súd deklaroval, nemá oporu v zákone o energetike alebo inom zákone", tak v dôsledku Nálezu Ústavného súdu SR, pri zohľadnení jeho účinkov ex tunc konštatovaných vyššie, právny dôvod platby za prístup do distribučnej sústavy zaplatenej žalobcom v postavení výrobcu elektriny za fakturačné obdobia kalendárnych mesiacov roku 2016 spolu v sume 19.027,32 € odpadol. Súd tak vyhovel žalobe žalobcu v časti o zaplatenie sumy 19.027,32 € titulom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré na strane žalovaného vzniklo prijatím plnenia z právneho dôvodu, ktorý odpadol.
56. Vo vzťahu k žalobcom uplatnenému príslušenstvu súd uvádza, že v prípade uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia ide o situáciu, kedy čas plnenia nie je dojednaný ani nevyplýva z právneho predpisu, preto podľa ustanovenia § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka bol žalovaný povinný vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie bez zbytočného odkladu po tom, čo bol žalobcom na jeho vydanie vyzvaný. V konaní bolo preukázané, že žalobca vyzval žalovaného na vrátenie platieb za prístup do distribučnej sústavy uhradených za rok 2016 zahŕňajúcich sumu 9.513,66 € žalovanému 27.9.2016 a zahŕňajúcich sumu 9.513,66 € žalovanému 18.1.2018. Žalobca si úroky z omeškania uplatnil od 8.10.2016 a od 23.1.2018. Preto súd priznal žalobcovi nárok na zákonný úrok z omeškania zo sumy 9.513,66 € v sadzbe 9,00 % ročne od 8.10.2016 do zaplatenia a zo sumy 9.513,66 € v sadzbe 9,00 % ročne od 23.1.2018 do zaplatenia.
57. Čo sa týka uznesenia Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 4 Cob/181/2017-341 zo dňa 26.10.2017 súd mal za to, že Krajský súd v Bratislave nezohľadnil v ňom v plnom rozsahu právny názor Ústavného súdu SR vyjadrený v Náleze zo dňa 22.06.2016, sp. zn. PL. ÚS 17/2014, ktorý sa vzťahuje na posúdenie možnosti uzavretia zmluvy o prístupe v zmysle zák. č. 251/2012 Z.z. v platnom znení, podľa ktorého takouto zmluvou je len zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny.
58. Žalovaný predložil Odborné vyjadrenie doc. Ing. O. O., PhD. č. 39/2018 zo dňa 10.04.2018, ktorým sa usiloval preukázať, že dodávka elektricky žalobcom je akýmsi využívaním kapacity distribučnej sústavy, k čomu je nevyhnutný prístup žalobcu do nej. Žalovaný uvedeným postupom však mieša technické a právne otázky a zároveň sa vyhýba záväznej právnej úprave. Jediným právnym základom pre uhrádzanie platieb za prístup do distribučnej sústavy je podľa zákona o energetike a Nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 22.06.2016, sp. zn. PL. ÚS 17/2014, platne uzatvorená zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny.
59. Súd zároveň nepovažoval za potrebné vykonať výsluch žalovaným navrhnutých svedkov, nakoľko títo by sa vedeli vyjadriť len k technickej otázke pripojenia a prístupu, pričom pre konanie je rozhodujúce posúdenie právnej otázky - či bola oprávnená platba za prístup, alebo nie.
60. Na základe vyššie uvedeného má teda súd nepochybne za preukázané, že nárok žalobcu je čo do dôvodu a výšky nepochybne preukázaný a preto rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku. K výkladu ministerstva hospodárstva predloženého žalovaným súd uvádza, že tento nie je ani správnym, ani súdnym konaním a navyše nie je pre súd ani právne záväzným.
61. Podľa ust. § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
62. Podľa ust. § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
63. Podľa ust. § 262 ods. 1, 2 CSP (1) O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. (2) O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
64. Žalobca bol v konaní úspešný v celom rozsahu.
65. Na základe vyššie uvedeného súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom súde. ( § 362 ods. 1, 2 CSP)
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). (§ 363 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. (§ 364 CSP)
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. (§ 365 ods. 1 CSP)
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. (§ 365 ods. 2 CSP)
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. (§ 365 ods. 3 CSP)
Na základe tohto právoplatného rozsudku bude môcť žalobca ako oprávnený viesť exekúciu na majetok žalovaného ako povinného.