Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7CoPr/6/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom senátu JUDr. Eriky Madarászovej a členiek senátu JUDr. Sidónie Sládečkovej a JUDr. Lenky Halmešovej v spore žalobkyne: X. V., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom ul. X. XXX/XX, XXX XX G. R., zastúpená U. kancelária JUDr. Natália Borsosová, s.r.o., so sídlom Ul. biskupa Királya 6, 945 01 Komárno, proti žalovanému: Obec Zemianska Olča, Hlavná 26, 946 14 Zemianska Olča, zastúpený JUDr. Milan Bányi advokát, so sídlom Námestie B. Bartóka 218/5, 932 01 Veľký Meder, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a o určenie trvania pracovného pomeru žalobkyne, o odvolaní žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Komárno, č. k. 6Cpr/5/2015 - 215 zo dňa 25.apríla 2017, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že výpoveď daná žalovanou žalobkyni listom zo dňa 28.08.2015 zo zákonného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. d bod 4. Zákonníka práce je neplatná. Vo zvyšku súd žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 61 ods. 1 a 2, § 63 ods. 1 písm. d) bod 4., § 77 v znení účinnom k 28.08.2015, ako aj zisteným skutkovým stavom, na základe čoho dospel k záveru, že žaloba žalobkyne je v časti týkajúcej sa určenia neplatnosti výpovede dôvodne podaná. Poukázal na obsah žaloby, ktorú žalobkyňa doručila súdu prvej inštancie dňa 09.09.2015 , ktorou sa domáhala určenia, že výpoveď, ktorá jej bola daná zo strany žalovanej listom zo dňa 28.08.2015 podľa § 63 ods. 1 písm. d)-4 je neplatná, a zároveň, aby súd určil, že jej pracovný pomer u žalovanej naďalej trvá za podmienok dohodnutých v pracovnej zmluve zo dňa 04.05.1992 v znení jej dodatkov č. 1, 2 a 3. Žalobkyňa v žalobe tiež uviedla, že jej pracovný pomer u žalovanej vznikol na základe pracovnej zmluvy zo dňa 04.05.1992 v zmysle dodatkov č. 1, 2 a 3 a podľa pracovnej náplne zo dňa 28.03.2002. Oznámením zo dňa 01.07.2015 žalovaná zrušila ustanovenie na vedenie matrík, ktorým bola ustanovená do funkcie matrikárky obce G. R. a zároveň novým ustanovením na vedenie matrík z toho istého dňa ju starosta svojvoľne previedol do funkcie zástupkyne matrikárky pre obec G. R.. Ďalej uviedla, že písomným pokynom č. 1/2015, tiež zo dňa 01.07.2015, jej starosta uložil povinnosť plniť úlohy v rozpore s pracovnou zmluvou v znení jej dodatkov a zároveň v rozpore s pracovnou náplňou zo dňa 28.03.2002. Uvedené konanie starostu je podľa žalobkyne v rozpore s ust. § 54 ZP, na čo žalovanú upozornila vo výzve na mimosúdne vyriešenie veci zo dňa 07.07.2015. Ďalej uviedla, že starosta žalovanej jej v dňoch 01.07.2015, 13.07.2015, 20.07.2015, 27.07.2015, 10.08.2015, 17.08.2015 doručil pokyny/poverenia na plnenie úloh a následne upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 09.07.2015, 20.07.2015, 03.08.2015 a 07.08.2015. V nadväznosti na to, jej bola dňa 28.08.2015 doručená výpoveď.

2. V dôvodoch rozhodnutia súd prvej inštancie skonštatoval, že výpoveď je jednostranný právny úkon smerujúci k ukončeniu pracovného pomeru bez súhlasu druhej strany , pričom výpoveď daná zo strany zamestnávateľa môže byť len zo zákonných dôvodov. Pre výpoveď zo strany zamestnávateľa je zákonom stanovená písomná forma pod sankciou neplatnosti a jej podstatnou náležitosťou je konkrétne vymedzenie výpovedného dôvodu a to tak, aby bol nezameniteľný s iným výpovedným dôvodom. Uvedené podstatné náležitosti výpovede zakotvuje pod sankciou neplatnosti preto, aby bola poskytnutá dostatočná ochrana zamestnanca, pretože výpoveď zamestnávateľa môže mať pre zamestnanca závažné právne dôsledky. Zdôraznil, že žalovaná v spornej výpovedi ako dôvod výpovede uviedla opakované porušenie pracovnej disciplíny a ustanovenie § 63 ods. 1 písm. d Zákonníka práce.

3. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku konštatoval, že pokyny starostu žalovanej, ktorými ukladal žalobkyni rôzne pracovné úlohy, boli len vo všeobecnej rovine a nie je možné z nich zistiť, čo je konkrétnym obsahom zadanej pracovnej úlohy. Podľa názoru súdu prvej inštancie zadanie pracovnej úlohy musí byť konkrétne a pre zamestnanca jednoznačné, čo však v tomto prípade nebolo dodržané, napr. poverenie zo dňa 13.07.2015 (č.l. 16), v zmysle ktorého starosta zadal za pracovnú úlohu žalobkyni vypracovanie poriadku v miestnych cintorínoch dvojjazyčne. Súd prvej inštancie považoval takúto pracovnú úlohu za nezrozumiteľnú, a preto za nezrealizovateľnú. Skonštatoval, že ak teda žalovaná uložila žalobkyni nekonkrétnu a nejednoznačnú pracovnú úlohu a zároveň ani neuviedla, podľa akých kritérií bude posudzovať to, či sa táto pracovná úloha splnila alebo nie, zamestnávateľ nemôže zamestnancom vykonanú činnosť považovať za neuspokojivé plnenie pracovných úloh. Zamestnanec už pri zadaní pracovnej úlohy musí vedieť kritériá, ktoré zamestnávateľ použije pri vyhodnotení plnenia pracovnej úlohy. Konštatoval, že z výsledkov vykonaného dokazovania vyplynulo, že napriek nekonkrétnemu a nejednoznačnému vymedzeniu pracovnej úlohy a neuvedenia kritérií vyhodnotenia pracovnej úlohy, žalobkyňa po poverení odovzdala zamestnávateľovi ňou spracovaný materiál. Preto podľa názoru súdu prvej inštancie nebolo možné konštatovať, že žalobkyňa odmietla vykonať pracovnú úlohu zadanú jej zamestnávateľom. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že ak uloží zamestnávateľ zamestnancovi výpoveď z dôvodu, ktorý spočíva v neuspokojivých pracovných výsledkoch, musí zamestnávateľ v súdnom konaní dokázať, že na konkrétne nedostatky v práci zamestnanca nielen upozornil, ale že ho i písomne vyzval, a to v období posledných 6 mesiacov na ich odstránenie, pričom zamestnávateľ musí preukázať, že mu určil aj primeranú lehotu, a zamestnanec napriek tomu nedostatky neodstránil. Hmotnoprávnou podmienkou výpovede danej z dôvodu neuspokojivých pracovných výsledkov je teda písomná výzva zamestnávateľa na odstránenie nedostatkov v primeranej lehote. 4. S poukazom na tieto závery sa súd ustálil, že výpovedný dôvod uvedený u ust. § 63 ods. 1 písm. d/ bod 4. Zákonníka práce v čase doručenia spornej výpovede nebol daný a okrem toho v spornej výpovedi nie je skutkové vymedzenie výpovedného dôvodu uvedené tak, aby nemohol byť zamenený iným dôvodom, preto súd žalobe o určenie neplatnosti výpovede vyhovel. V časti o určenie, že pracovný pomer žalobkyne u žalovaného naďalej trvá za podmienok dohodnutých v pracovnej zmluve zo dňa 04.05.1992 v znení dodatkov č. 1, 2 a 3 súd žalobu zamietol, pretože takéto určenie by bolo nadbytočné, lebo zo zákona priamo vyplýva, že pri neplatnom skončení pracovného pomeru pracovný pomer zamestnanca nekončí a naďalej trvá. Súd prvej inštancie v zmysle § 255 ods. 2 žiadnej strane nepriznal právo na náhradu trov konania.

5. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podala odvolanie žalobkyňa a to do výroku, ktorým súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti určenia, že pracovný pomer žalobkyne za podmienok dohodnutých v pracovnej zmluve zo dňa 4.04.1992 v znení dodatkov 1., 2. a 3. naďalej trvá a tým aj do súvisiaceho výroku o trovách konania. Žalobkyňa vo svojom odvolaní poukázala na skutočnosť, že súd prvej inštancie síce vyhovel správne žalobe žalobkyne, keď určil, že výpoveď daná žalobkyni listom zo dňa 28.08.2015 zo zákonného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. d-4 Zákonníka práce je neplatná, ale vyhovel jej len čiastočne, nakoľko súd prvej inštancie vo zvyšku žalobu zamietol a žiadnej zo strán sporu nepriznal právo na náhradu trov konania. Zdôraznila, že sa žalobou zo dňa 02.09.2015 okrem určenia neplatnosti výpovede domáhala aj určenia, že jej pracovný pomer u žalovaného naďalej trvá, a to za podmienok dohodnutých v pracovnej zmluve zo dňa 04.05.1992 v znení dodatkov č. 1, 2 a 3. Vytýkala súdu prvej inštancie , že sa s touto časťou žaloby vôbec nezaoberal, ani v priebehu konania a ani v odôvodnení rozsudku, v ktorom sa obmedzil len na konštatovanie, že zo zákona vyplýva, že pri neplatnom skončení pracovného pomeru pracovný pomer zamestnanca nekončí a trvá, a že takéto určenie by bolo nadbytočné. Poukázala na to, že rozhodnutie o tom, že jej pracovný pomer trvá podľa pracovnej zmluvy zo dňa 04.05.1992 v znení dodatkov 1,2 a 3 je pre ňu podstatné, nakoľko ako vyplýva z listinných dôkazov, rozhodnutím žalovaného zo dňa 01.07.2015 sa zmenila jej pracovná náplň oproti pôvodnej pracovnej náplni v zmysle pracovnej zmluvy v znení jej dodatkov 1 až 3. Z vyššie uvedených dôvodov žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd zrušil rozsudok v napadnutej časti a vrátil vec súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie alebo posúdil sám, či rozhodnutie žalovaného o zmene pracovných podmienok a pracovnej náplne žalobkyne zo dňa 01.07.2015 je platné a v napadnutej časti rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe v tejto časti vyhovie a prizná žalobkyni právo na náhradu trov konania.

6. Dňa 13.06.2017 bolo súdu prvej inštancie doručené odvolanie aj zo strany právneho zástupcu žalovanej. Žalovaná vo svojom odvolaní v znení doplnenia odvolania zo dňa 13.06.2017 napadla rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku, v ktorom súd prvej inštancie rozhodol, že výpoveď daná žalobkyni listom zo dňa 28.08.2015 zo zákonného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. d-4 Zákonníka práce je neplatná. V odvolaní uviedla, že žalobkyňa neplnila úlohy vyplývajúce, resp. priamo súvisiace s agendou všeobecnej správy a s náplňou referenta všeobecnej správy, dokonca odmietala akékoľvek pokyny zamestnávateľa s odôvodnením, že nemá odbornú spôsobilosť a radšej si čítala alebo časopisy. Uviedla, že žalovaná udelila žalobkyni pokyn č. 1/2015 zo dňa 01.07.2015 na plnenie pracovných úloh, pričom zdôraznila, že náplň práce v zmysle pracovnej zmluvy v znení jej dodatkov zostala bez zmien, nakoľko sa len jednalo o rozsiahlejšiu špecifikáciu už existujúcej náplne práce. Uviedol, že žalobkyňa bola ďalej v dňoch 13.07.2015, 20.07.2015, 27.07.2015 a 17.08.2015 písomne poverená na výkon úloh nepochybne priamo súvisiacich s agendou všeobecnej správ a s náplňou práce referenta všeobecnej správy. Skonštatovala, že žalobkyňa okrem poverenia zo dňa 27.07.2015 nielenže nesplnila úlohy, na ktoré bola vyzvaná okrem písomného poverenia aj ústne, zakaždým za prítomnosti aspoň jedného ďalšieho zamestnanca, dokonca odmietala. Poukázala na to, že žalobkyni boli doručené v dňoch 10.07.2015, 20.07.2015, 31.07.2015,07.08.2015 písomné upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny s termínom na odstránenie týchto nedostatkov. Uviedla, že v súlade s ust. § 63 ods. 1 písm. d-4 Zákonníka práce z dôvodu dlhodobého porušovania pracovnej disciplíny, nakoľko žalobkyňa sústavne odmietala vykonávať povinnosti a úlohy vyplývajúce z pracovnej zmluvy ako aj neuspokojivo plnila pracovné úlohy, žalovaná ukončila so žalobkyňou pracovný pomer výpoveďou doručenou žalobkyni dňa 28.08.2015, s dvojmesačnou výpovednou lehotou, t.j. začína plynúť dňa 01.09.2015 a uplynie dňa 31.10.2015. Bránila sa tým, že z pracovnej náplne zo dňa 28.03.2002 vyplýva, že žalobkyňa, ako zamestnanec, je povinná vykonávať a plniť úlohy zamestnávateľa, ktoré sú v súlade s dohodnutou náplňou práce a že úlohy v zmysle poverení žalovaného, s náplňou práce referenta všeobecnej správy bezpochyby súvisia. V závere odvolania zdôraznila, že v prípade žalobkyni, ako zamestnanca žalovanej, išlo o súbeh neuspokojivého plnenia pracovných úloh a porušovania pracovnej disciplíny, keď žalobkyňa vedome a účelovo odmietala vykonávať úlohy podľa pokynov žalovanej, preto treba brať osobnostný zreteľ pri posudzovaní predmetného výpovedného dôvodu, a to nielen podľa pomenovania príslušných ust. Zákonníka práce, ale hlavne podľa skutkového vymedzenia, ktoré bolo nesporne žalovanou relevantne vymedzené. Záverom uviedla, že považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za nesprávne, lebo nedostatočne zistil skutkový stav veci, nevyrovnal sa s tvrdením právneho zástupcu žalovaného a zároveň rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Ďalej uviedla, že považuje rozsudok súdu prvej inštancie za nesprávny . Vytýkala súdu prvej inštancie, že sa nevyporiadal s predloženými dôkazmi žalovanej a bral do úvahy iba dôkazy - svedecké výpovede žalobkyni. Navyše rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhla preto, aby Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací, zmenil rozsudok Okresného súdu Komárno zo dňa 25.apríla 2017 č.k. 6Cpr/5/2015 - 215 a návrh žalobkyne zamietol, prípadne, aby rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

7. Žalobkyňa doručila dňa 12.07.2017 súdu prvej inštancie vyjadrenie k odvolaniu žalovanej, v ktorom uviedla, že žalovaná v priebehu konania nenavrhla vykonanie ďalších dôkazov, no napriek tomu v odvolaní tvrdila, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav. Skonštatovala, že z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že súd prvej inštancie vykonal všetky dôkazy navrhnuté stranami sporu, ako aj všetky dôkazy potrebné pre spoľahlivé zistenie skutkového stavu veci v časti týkajúcej sa rozhodnutia o neplatnosti skončenia pracovného pomeru žalobkyne. Podľa názoru žalobkyne súd prvej inštancie vo vyhovujúcej časti správne ustálil skutkový stav veci a vychádzal zo správneho právneho posúdenia veci, preto žalobkyňa navrhla v časti týkajúcej sa určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru napadnutý rozsudok súdu prvej inšntacie, ako vecne správny, potvrdiť a žalobkyni priznať právo na náhradu trov odvolacieho konania.

8. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 a viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 383 prejednal vec bez nariadenia pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 219 ods. 3 a po prejednaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v celom rozsahu vecne správne a odvolanie žalobkyni a žalovanej nie sú dôvodne podané . Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v celom rozsahu podľa § 387 ods. 1 potvrdil.

9. Keďže odvolací súd dospel k tomu, že rozsudok súdu prvej inštancie je správny dostatočne odôvodnený, nepovažuje vo svojom rozhodnutí za nutné v súlade s ustanovením § 387 opakovať tie isté dôvody, ktoré sú obsiahnuté v prvoinštančnom rozhodnutí, vrátane citácie právnych predpisov vzťahujúcich sa na tento prípad. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a konštatuje správnosť dôvodov, ktoré súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí uviedol.

10. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd uvádza :

Súd prvej inštancie v rozhodnutí správne poukázal na to, že výpoveď je jednostranný právny úkon smerujúci k ukončeniu pracovného pomeru bez súhlasu druhej strany. Výpoveď, ktorú uloží zamestnávateľ zamestnancovi môže byť uložená len zo zákonných výpovedných dôvodov a pre takúto výpoveď je zákonom stanovená písomná forma a to pod sankciou neplatnosti tohto právneho úkonu. Jej podstatnou náležitosťou je konkrétne vymedzenie výpovedného dôvodu, a to tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, takisto pod sankciou neplatnosti právneho úkonu. Podstatné náležitosti výpovede zakotvuje pod sankciou neplatnosti preto, aby bola poskytnutá dostatočná ochrana zamestnanca, pretože výpoveď zamestnávateľa môže mať pre zamestnanca závažné právne dôsledky. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaná ako dôvod výpovede, uviedla opakované porušenie pracovnej disciplíny a ust. § 63 ods. 1 písm. d-4 Zákonníka práce. Ďalej uviedla, že žalobkyňa nevykonala pokyn nadriadeného č. 1/2015 na plnenie úloh priamo súvisiacich s agendou všeobecnej správy, t.j. s náplňou práce referenta všeobecnej správy, na základe čoho bola v dňoch 10.07.2015, 20.07.2015, 03.08.2015, 07.08.2015 upozorňovaná na porušenie pracovnej disciplíny s termínom na odstránenie týchto nedostatkov. Odvolací súd sa po prejedaní veci stotožnil s názorom súdu prvej inštancie v tom , že skutkové vymedzenie výpovedného dôvodu tak, ako ho uviedla žalovaná v písomnej výpovedi doručenej žalobkyni nekorešponduje so zákonným dôvodom výpovede podľa ust. § 63 ods. 1 písm. d bod 4. Zákonníka práce, pretože zákonným dôvodom výpovede podľa tohto ustanovenia je neuspokojivé plnenie pracovných úloh zamestnanca. Zákon pod sankciou neplatnosti právneho úkonu stanovuje povinnosť pre zamestnávateľa skutkovo konkretizovať, v čom spočíva neuspokojivé plnenie pracovných , a ktorých konkrétnych pracovných úloh sa týka. 11. Za dôležité odvolací súd považoval zistenie súdu prvej inštancie v tom, že písomná výpoveď uložená žalobkyni zo strany žalovanej neobsahuje skutkové vymedzenie výpovedného dôvodu , preto je výpoveď z pracovného pomeru uložená žalobkyni už z tohto dôvodu neplatná. Je treba dať za pravdu súdu prvej inštancie v tom, že posudzovaná výpoveď z pracovného pomeru obsahuje iba všeobecné konštatovania žalovanej spočívajúce v tvrdení, že žalobkyňa odmietla vykonávať pracovné povinnosti vyplývajúce z pracovnej zmluvy, že pracovné úlohy plnila neuspokojivo. Ktoré konkrétne pracovné povinnosti žalobkyňa odmietla vykonávať a kedy k tomu malo dôjsť písomná výpoveď neobsahuje. Rovnako z písomnej výpovede nie je možné zistiť, ktoré pracovné úlohy a kedy mala žalobkyňa neuspokojivo plniť. Všetky tieto skutkové okolnosti mala výpoveď obsahovať, pričom bolo povinnosťou žalovanej tieto skutkové okolnosti v písomnej výpovedi vymedziť tak, aby nemohlo dôjsť k zámene s iným výpovedným dôvodom. V tejto súvislosti odvolací súd zároveň poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu vedené sp. zn. 1 Cdo 124/2010 zo dňa 31.10.2011, 2 Cdo 248/2007 zo dňa 25.11.2008, 4 Cdo 137/2002 (publikovaný ZSP 7/2004), v ktorých Najvyšší súd SR v súvislosti s výpoveďou uloženou zamestnancovi poukázal na povinnosť zamestnávateľa skutkovo vymedziť dôvod výpovede tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom pod hrozbou sankcie neplatnosti výpovede. Z uvedeného dôvodu súdu prvej inštancie správne posúdil výpoveď z pracovného pomeru, ktorú žalovaná uložila žalobkyni ako neplatný právny úkon. Navyše z obsahu spisu vyplýva, že pokyny starostu žalovanej, ktorými ukladal žalobkyni vykonať rôzne pracovné úlohy, boli zadané len vo všeobecnej rovine a nie je možné z nich zistiť, čo je konkrétnym obsahom zadanej pracovnej úlohy, pričom zadanie pracovnej úlohy musí byť konkrétne a jednoznačné, čo nebolo v tomto prípade dodržané. Odvolací súd považuje za správny názor súdu prvej inštancie v tom, že zamestnanec musí už pri samotnom zadaní pracovnej úlohy vedieť kritériá, ktoré zamestnávateľ použije pri vyhodnotení plnenia pracovnej úlohy. Preto sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie aj v tom, že nie je možné konštatovať, že žalobkyňa odmietla vykonať pracovnú úlohu zadanú jej zamestnávateľom. Odvolací súd zdôrazňuje, že ak zamestnávateľ uloží zamestnancovi výpoveď z dôvodu, ktorý spočíva v neuspokojivých pracovných výsledkoch, musí zamestnávateľ v súdnom konaní preukázať, že na konkrétne nedostatky v práci zamestnanca upozornil, písomne vyzval v období posledných 6 mesiacov na ich odstránenie v primeranej lehote a zároveň musí preukázať, že zamestnanec aj napriek tomu nedostatky neodstránil. Z uvedeného vyplýva, že žalovaná nesplnila ani hmotnoprávnou podmienkou výpovede danej z dôvodu neuspokojivých pracovných výsledkov uloženej žalobkyni tak, ako to vyžadujú príslušné ustanovenia Zákonníka práce. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku ako vecne správny potvrdil. 12. V súvislosti s odvolaním žalobkyne v časti o určenie, že pracovný pomer žalobkyne u žalovaného naďalej trvá za podmienok dohodnutých v pracovnej zmluve zo dňa 04.05.1992 v znení jej dodatkov 1,2 a 3 sa odvolací súd stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, ktorý tejto časti žalobu ako nedôvodnú zamietol, pretože takéto určenie je nadbytočné. Pri neplatnom skončení pracovného pomeru pracovný pomer zamestnanca nekončí, ale trvá naďalej (§ 77 Zákonníka práce) , preto na takomto určení žalobkyňa nemá naliehavý právny záujem. Dôsledkom určenia neplatnosti výpovede je ako je už vyššie uvedené skutočnosť, že pracovný pomer na základe neplatnej výpovede neskončil, ale trvá naďalej, a to s takým obsahom, na akom sa strany sporu v znení dodatkov k pracovnej zmluve dohodli. Odvolací súd považuje za potrebné v tejto súvislosti zdôrazniť, že v zmysle ust. § 54 Zákonníka práce dohodnutý obsah pracovnej zmluvy možno zmeniť len vtedy, ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na jeho zmene. Zamestnávateľ je povinný zmenu pracovnej zmluvy vyhotoviť písomne. Pokiaľ k obojstrannej dohode medzi zamestnávateľom a zamestnancom nepríde, nie je možné jednostranne zo strany zamestnávateľa ani zamestnanca obsah pracovnej zmluvy meniť . Pokiaľ zamestnávateľ túto základnú zásadu nerešpektuje môže sa zamestnanec brániť v súdnom konaní, avšak nie žalobou o určenie, že pracovný pomer trvá, na takomto určení totiž zamestnanec nemá naliehavý právny záujem, pretože v prípade zmeny obsahu zmluvy aj neplatnej, pracovný pomer nezaniká. Z ohľadom na tieto závery odvolací súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa ďalšími dôvodmi uvedenými stranami sporu v podaných odvolaniach.

13. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd § 255 ods. 1 tak, že žiadna zo strán sporu nemá nárok na ich náhradu a to s ohľadom na čiastočný úspech oboch strán sporu v tomto konaní.

14. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .