Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

24Co/95/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Elišky Wagshalovej a členov senátu JUDr. Antónie Kandravej a JUDr. Martina Barana, v spore žalobkyne M. O., G.. XX.X.XXXX, K. C. XXX, XXX XX Z.C. Š., právne zastúpená JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom so sídlom Sovietskych hrdinov 66, 089 01 Svidník, proti žalovanému POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, o vydanie bezdôvodného obohatenia a o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 24Csp/25/2017-93 zo dňa 04.04.2018, takto

rozhodol:

I. P o t v r d z u j e rozsudok.

II. N e p r i z n á v a stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

I. Predmet konania

1. Žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanému vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 196,- eur a určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky, uvedenej v zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 809700196 zo dňa 10.05.2013, ako aj náhrady trov konania.

II. Obsah napadnutého rozhodnutia

2. Okresný súd Prešov ako súd prvej inštancie (ďalej aj ako „súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol, že cit.:

„I. Žalovaný je p o v i n n ý vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 196 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 196 eur od 19.12.2017 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

II. U r č u j e s a, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 809700196 zo dňa 10.5.2013, uvedená v bode 2) v znení: „administratívnych nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou vo výške 117,70 eur (ďalej len „administratívny poplatok“) je n e p r i j a t e ľ n á.

III. Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobkyni trovy konania v rozsahu 100%, o výške ktorých bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

3. Rozhodnutie právne zdôvodnil ust. § 3 ods. 1, § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, 2, 4 písm. v), § 54 ods. 2, § 107 ods. 1, 2, § 451 ods. 1, 2, § 456, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 2 písm. a, b, d), § 7 ods. 1, 2, § 9 ods. 2, § 11 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom ku dňu 10.05.2013, čl. 6 ods. 2, § 232 ods. 3, § 298 ods. 1 Civilného sporového poriadku a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z..

4. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že medzi sporovými stranami bola dňa 10.05.2013 uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 809700196, ktorá je spotrebiteľskou zmluvou. Na jej základe žalovaný poskytol žalobkyni úver vo výške 200,- eur a žalobkyňa mala vrátiť 396,- eur. V zmluve chýba údaj o všetkých predpokladoch použitých na výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov a údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkoch. Žalovaný taktiež hrubo porušil povinnosti v súvislosti so skúmaním schopnosti žalobkyne splácať úver, preto je potrebné túto zmluvu považovať za bezúročnú a bez poplatkov. Nakoľko žalovaná uhradila žalovanému sumu 396,- eur, žalovaný sa na úkor žalobkyne obohatil o 196,- eur a toto obohatenie je povinný vydať.

5. Súd neakceptoval námietku žalovaného vo vzťahu k premlčaniu. Žalovaná čerpala finančné prostriedky od 10.05.2013, žaloba bola podaná dňa 08.12.2017. Je nepochybné, že ide o bezdôvodné obohatenie získané úmyselne, nakoľko je žalovaný nebankovým subjektom pôsobiacim na finančnom trhu v Slovenskej republike, ako taký si je plne vedomý toho, aké právne predpisy regulujú jeho činnosť a porušenie právnych povinností v neprospech spotrebiteľa ako dlžníka mu prináša finančné benefity. V prípade dodržania zákonných povinností zo strany žalovaného ako veriteľa pri vytváraní formulárových úverových zmlúv, teda uvedenia všetkých zákonných náležitostí a za predpokladu skúmania schopnosti dlžníka splácať úver, je vysoko pravdepodobné, že by k uzatvoreniu predmetnej zmluvy ani nedošlo, preto je potrebné aplikovať 10-ročnú objektívnu premlčaciu lehotu. Pri subjektívnej premlčacej lehote je potrebné konštatovať, že žalobkyňa sa dozvedela, že došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného z listu žalovaného zo dňa 18.11.2016, na základe čoho sa rozhodla vstúpiť do tohto sporu v decembri 2017. Nároky uplatňované žalobkyňou v tomto konaní teda nemôžu byť premlčané, preto súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni rozdiel zaplatených úhrad titulom bezdôvodného obohatenia vo výške 196,- eur.

6. Súd zároveň na návrh určil, že zmluvná podmienka zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 809700196 zo dňa 10.05.2013, uvedená v bode 2) v znení: „administratívnych nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou vo výške 117,70 eur (ďalej len „administratívny poplatok“) je neprijateľná, keďže v rozpore s požiadavkou dobrej viery zakladá hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa a spotrebiteľovi sa na základe tohto poplatku nedostáva reálne protiplnenie.

7. Keďže žalovaný nevydal bezdôvodné obohatenie dobrovoľne, dňom doručenia žaloby sa v zmysle návrhu žalobkyne dostal do omeškania, preto žalobkyni patrí zároveň aj úrok z omeškania, ktorý jej súd priznal vo výške 5% ročne zo sumy 196,- eur od 19.12.2017 do zaplatenia.

III. Obsah odvolania žalovaného

8. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku odvolanie žalovaný. Je toho názoru, že žalobca na určení neprijateľnosti zmluvnej podmienky nemá naliehavý právny záujem. Žaloba, ktorou sa domáha žalobca určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky nie je formulovaná ako žaloba na určenie, či tu právo je alebo nie je, ale je formulovaná ako žaloba na určenie právnej skutočnosti (neprijateľnosti), ktorej prípustnosť je založená osobitným predpisom. V tomto prípade však zo žiadneho osobitného predpisu nevyplýva výslovná možnosť takúto žalobu podať. V ďalšom rozsahu uviedol, že k bezdôvodnému obohateniu nedošlo a akýkoľvek nárok na jeho vydanie podlieha zákonnej objektívnej premlčacej lehote. V predmetnom prípade došlo k úhrade poslednej splátky, ktorá je premlčaná v objektívnej trojročnej lehote dňa 09.06.2014. Vzhľadom na uvedené, nárok žalobcu bol premlčaný v objektívnej premlčacej lehote v celom rozsahu dňa 09.06.2017 a v subjektívnej premlčacej lehote dňa 9.6.2016. Žalobca uplatnil svoj nárok až dňa 8.12.2017, čo nie je sporné, zároveň nijako skutkovo nepreukázal možnosť uplatnenia 10 - ročnej premlčacej lehoty, teda že by sa žalovaný úmyselne bezdôvodne obohatil. K administratívnemu poplatku žalovaný uviedol, že v čase uzavretia zmluvy o úvere neexistoval a nebol účinným žiaden všeobecne záväzný právny predpis, podľa ktorého by bola stanovená maximálna prípustná výška úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov. U nebankových subjektov nemožno

obvyklú výšku úroku odvodzovať od výšky úroku požadovaného bankami. Neprijateľnosť poplatku nie je možné vyvodiť ani zo samotného zákona o spotrebiteľských úveroch. Zákonodarca v čl. 9 ods. 10 zákona o spotrebiteľských úveroch explicitne vymenúva poplatok alebo náhradu nákladov len za vedenie, evidenciu, správu úveru, resp. účtu alebo jeho zrušenie, nie však poplatok za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, z čoho výkladom a contrario vyplýva, že takýto poplatok je v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch prípustný. Žalovaný eviduje nespočetné množstvo konaní iniciovaných právnym zástupcom žalobcu, ktorých výsledkom je ten istý rozsudok záväzný erga omnes napĺňajúc tým vlastné záujmy, a to nárok na náhradu trov konania. Aj v tomto konaní preto existuje prekážka právoplatne rozhodnutej veci. Súd sa navyše vôbec nevysporiadal so zmluvným znením, že žalobca použije úver na účely na výkonu povolania, čím porušil právo na spravodlivý proces tým, že postupoval formalizovane, keď len v odôvodnení konštatoval spotrebiteľský charakter zmluvy. Navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

9. Žalobkyňa sa k doručenému odvolaniu žalovaného písomne nevyjadrila.

IV. Hodnotenie odvolacieho súdu

10. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle ust. § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) v zmysle ustanovenia § 470 ods. 1 a 2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 362 ods. 1 , preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378, § 379 a § 380 CSP, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

11. Z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie je zrejmé, že sporové strany uzavreli dňa 10.05.2013 zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 809700196, ktorá je spotrebiteľskou zmluvou. Na jej základe žalovaný poskytol žalobkyni úver vo výške 200,- eur, ktorý sa zaviazala vrátiť v celkovej sume 396,- eur. V zmluve absentoval údaj o predpokladoch použitých na výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov a údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkoch. Žalovaný taktiež hrubo porušil povinnosti v súvislosti so skúmaním schopnosti žalobkyne splácať úver, preto je potrebné poskytnutý úver považovať za bezúročný a bez poplatkov. Nakoľko žalovaná uhradila žalovanému sumu 396,- eur, žalovaný sa na úkor žalobkyne obohatil o 196,- eur a toto obohatenie je povinný vydať.

12. Odvolací súd sa stotožňuje s vyhodnotením úveru ako bezúročného a bez poplatkov pre absenciu obligatórnych náležitostí zmluvy vyžadovaných zákonom č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch ako aj s vyhodnotením zmluvnej podmienky obsiahnutej v bode 2 zmluvy o spotrebiteľskom úvere ako neprijateľnej. V dôsledku bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a neprijateľnosti zmluvnej podmienky, žalovanému na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 10.05.2013 vznikol len nárok na vrátenie sumy zodpovedajúcej poskytnutému úveru, t.j. sumy 200,- Eur. Nakoľko žalobkyňa žalovanému celkovo uhradila sumu 396,- Eur, suma 196,- Eur predstavuje plnenie bez právneho dôvodu, ktoré je žalovaný povinný vydať žalobkyni (§ 451 Občianskeho zákonníka).

13. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý žalovaným túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy o úvere boli bez akýchkoľvek pochybností všeobecné obchodné podmienky úveru, ktoré žalobkyňa ovplyvniť nemohla, nakoľko boli už vopred pripravené pre veľký počet spotrebiteľov. Žalovaný má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov a v priebehu odvolacieho konania nebolo žalovaným preukázané, aby úver poskytol žalobkyni za účelom výkonu obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti žalobkyne. S prihliadnutím na možný výskyt zastierania možného účelu uzatvorenia zmluvy má v prípade pochybnosti dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru dodávateľ. Existujúce pochybnosti treba odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo znamená, že spotrebiteľský charakter musí byť preukázaný bezpečne spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Bezpečným preukázaním nemôže v žiadnom prípade byť len všeobecný, nič nehovoriaci údaj o poskytnutí úveru na výkon povolania, zamestnania, resp. podnikania, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aký konkrétny súvis má výkon povolania ,zamestnania, resp. podnikania s uzatvorením konkrétnej zmluvy a či dlžník pri uzatváraní zmluvy konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Túto dôkaznú povinnosť si žalovaný nesplnil, čo má

na posudzovanie právneho vzťahu vzniknutého medzi účastníkmi rovnaký vplyv ako keby v zmluve účel uzatvorenia uvedený nebol.

14. Vo vzťahu k plynutiu subjektívnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia odvolací súd uvádza, že v tejto časti sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že žalobca sa preukázateľne dozvedel o nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia v novembri 2016. Žaloba bola podaná v decembri roku 2017, t.j. počas plynutia subjektívnej premlčacej lehoty v zmysle ust. § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Rešpektovanie princípu „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje) v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa prichádza do úvahy len výnimočne, ak to odôvodňujú konkrétne okolností prípadu. V prípade aplikácie tohto princípu platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa (uznesenie NS SR sp. zn. 6MCdo/9/2012 z 16.01.2013).

15. Odvolací súd zásadne nemôže súhlasiť s názorom žalovaného, že už v čase, kedy došlo k zaplateniu poslednej splátky, žalobcovi začala plynúť premlčacia doba (arg. slovo ,,došlo“ ako relevantné no pri objektívnej premlčacej dobe; § 107 ods. 2 . Zákon pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby predpokladá to, kedy sa dotknutá osoba dozvedela o bezdôvodnom obohatení a kto ho získal. Nie teda čas, od kedy sa dozvedieť mala a mohla s poukazom na to, že mala poznať právo. Právny poriadok slova ,,vedieť mal a mohol" pritom obsahuje v iných prípadoch, no na účely začiatku premlčacej doby ich nestanovil. Existuje preto obava, že nedôsledným výkladom zákonného termínu ,, dozvie" sa, potiera rozdiel medzi objektívnou a subjektívnou dobou. Najzávažnejšie negatívne následky by nastali v prípade rozumovo menej vyspelých osôb, ktorým by sa nanútila povinnosť poznať aplikáciu práva bez ohľadu na úroveň ich mysle.(OGH 3Ob592/77 ,,Na slabomyslenosť podľa § 879 Abs 2 Z 4 ABGB je potrebný menší stupeň slabosti mysle ako taký, ktorý má za následok nesvojprávnosť“. Relevanciu má teda to, od kedy sa dotknutá osoba dozvie, že plniť nemala a nie že plnila.

16. K právnemu záveru súdu prvej inštancie o plynutí desaťročnej premlčacej dobe odvolací súd uvádza, že žalovaný má dlhodobo v predmete svojej činnosti aj poskytovanie úverov, a teda jeho povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov. Neuvedenie obligatórnych obsahových náležitosti v zmluve o úvere nemožno hodnotiť inak ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu, minimálne s nepriamym úmyslom získať majetkový prospech. Ustanovenie o desaťročnej premlčacej dobe na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je obsolentné a má svoj význam v prípade prijatia nadobudnutia bezdôvodného obohatenia úmyselne a postačí nepriamy úmysel, pri ktorom nie je potrebné zistenie, či sa obohatený chcel obohatiť. Relevantné je zistenie, či obohatený vedel, že sa môže bezdôvodne obohatiť a pre prípad, že sa tak stane bol s tým uzrozumený. V tomto smere je preto nepredstaviteľné podnikanie so spotrebiteľskými úvermi za stavu, že veritelia napriek zákonnej požiadavke odbornej starostlivosti porušia zákonné pravidlá fungovania na trhu, príjmu plnenia v rozpore so zákonom a má sa to považovať len za ich nedbanlivosť. Uplatnenú odvolaciu námietku preto odvolací súd považuje za nedôvodnú.

17. Platí, že členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok (článok 6 bod 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách).

18. Spotrebiteľ má právo, aby jeho právne postavenie nebolo spochybňované existenciou neprijateľnej zmluvnej podmienky a v tomto slova zmysle nie je rozhodné, či dochádza aj k uplatneniu práv na plnenie vyplývajúcich z takejto neprijateľnej podmienky (posudzuje sa, či zmluvná podmienka je z objektívneho hľadiska spôsobilá negatívne zasiahnuť do práv spotrebiteľa), ako ani to, kedy sa spotrebiteľ domáha určenia zmluvnej podmienky za neprijateľnú.

19. V zmysle zmluvy sa žalobkyňa zaviazala zaplatiť poplatok v celkovej výške 196,- Eur. Predmetný poplatok je tvorený úrokom vo výške 78,30,- eur a administratívnym poplatkom vo výške 117,70 eur.. Odvolací súd konštatuje, že je za hranicou rozumného úsudku, aby administratívny poplatok vo výške 117,70 eura, teda dosahujúci 59% zo sumy poskytnutého úveru (200,- Eur) sledoval reálne

výdavky spojené s poskytnutím úveru. Za stavu, kedy bol spotrebiteľ v zmysle zmluvy povinný zaplatiť veriteľovi okrem úroku aj administratívny poplatok vo 117,70 Eur, je dôvodné dospieť k záveru, že tento administratívny poplatok v skutočnosti predstavuje odplatu za poskytnutie úveru, a teda jeho podstata a účel je rovnaký ako je to pri úroku.

20. Odvolací súd zdôrazňuje tú skutočnosť, že odplata, úroky za poskytovanie peňažných prostriedkov podliehajú súdnej kontrole vo svetle princípu dobrých mravov. Doterajšia judikatúra súdov nespochybnila, že neprimerané úroky sú v rozpore s pravidlami správania sa, ktoré sú v spoločnosti v prevažnej miere uznávané a predstavujú základný hodnotový poriadok. Cena plnenia tak teda nie je vyňatá zo súdnej kontroly, pokiaľ ide o rozsah jej primeranosti a ani kontroly podľa generálnej klauzuly (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Neprimeranou a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokových sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Pri nebankových subjektoch, ktoré sú taktiež súčasťou finančného trhu sa vzhľadom na vyššiu mieru rizika vo všeobecnosti dajú akceptovať vyššie úroky, rozhodne nie však viac ako o 100 % oproti priemeru bánk. Výška zmluvných úrokov, pokiaľ tieto úroky prevýšia priemer úrokov na trhu pri porovnateľnom úvere o viac ako 100 % je neprijateľná a odporuje dobrým mravom. V predmetnom prípade odplata za úver predstavuje v skutočnosti 98% ročne. Táto okolnosť spôsobuje značnú nerovnováhu v postavení účastníkov v neprospech spotrebiteľa v zmysle § 53 ods. 1, 5 Občianskeho zákonníka a za týchto okolností je potrebné hodnotiť dohodu o výške odplaty ako neprijateľnú a absolútne neplatnú.

21. Odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1M Cdo 1/2009 zo dňa 31.07.2009, podľa ktorého: „Hoci maximálna výška úrokov (ako odplaty za užívanie požičanej finančnej čiastky) pri peňažných pôžičkách ani pri úveroch nie je žiadnym právnym predpisom limitovaná a je ponechaná výlučne na dohodu zmluvných strán, nie je neobmedzená. Dohoda o výške úrokov totiž musí byť v súlade s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom. Právny úkon postihnutý takouto vadou je absolútne neplatný. O takýto stav pôjde spravidla vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy.“

22. Žiadny všeobecne záväzný predpis nijako neobmedzil súdy, aby korigovali neprimerane vysoké úroky, ktoré sú síce zložkou pre výpočet RPMN, no nie sú vyňaté z posudzovania dodržania imperatívu dobrých mravov zo strany súdu. Sadzba odplaty 98% ročne je úplne drastická a nemá žiadne opodstatnenie v demokratickej spoločnosti. Súdy sa značne kriticky vyjadrili už aj k nižším úrokovým sadzbám (5Cdo 26/2011 (48%), 1MCdo 1/09 (60%), Krajský súd v Prešove vo veci 3Co 67/2008 (25%). Nemecký BGH v rozsudku z 13. 3. 1990 AZ XI ZR 252/89 vyhlásil úver s rozdielom o 12% percentuálnych bodov oproti priemeru na trhu pre obdobný úver za nemravný a žalobu zamietol pre rozpor plnenia s dobrými mravmi (civilnoprávna úžera). Švajčiarsky spolkový súd znížil v roku 1967 rozhodnutím z 1. 4. 1967 úrokovú sadzbu v prípadoch úverov pre spotrebiteľov z 26% na 18% a sadzbu 26% vyhlásil za odporujúcu dobrým mravom.

23. Zmluvná podmienka v zmluve o úvere zo dňa 10.05.2013 obsiahnutá v bode 2 zmluvy, nepochybne spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa, oprávňuje dodávateľa na neprimerane vysoké plnenie, a preto je v zmysle generálnej klauzuly uvedenej v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a v súvislosti s porušením princípu dobrých mravov neprijateľná a s poukazom na ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná.

24. Odvolací súd naviac poukazuje na to, že neprijateľnosť takejto zmluvnej podmienky už bola judikovaná rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 11C 42/2012 zo dňa 13.9.2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Prešov sp. zn. 5Co 219/2013 zo dňa 21.8.2014, ako aj rozsudkom Okresného súdu Prešov, sp. zn. 17C 212/2014 zo dňa 15.12.2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 15Co 118/2015 zo dňa 22.7.2015, v dôsledku čoho je žalovaný podľa § 53a ods. 1 Občianskeho zákonníka povinný zdržať sa používania takejto podmienky v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi.

25. Spotrebiteľ má právo, aby súd určil neprijateľnosť podmienky v jeho konkrétnej veci s cieľom dosiahnuť právnu istotu. Ustanovenie § 53a Občianskeho zákonníka v tomto smere nepredstavuje prekážku určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky v individuálnej veci spotrebiteľa, ktorá už bola

určená ako neprijateľná v individuálnom spore iného spotrebiteľa. Spotrebiteľ má právo, aby jeho právne postavenie nebolo spochybňované existenciou neprijateľnej zmluvnej podmienky, objektívne spôsobilej negatívne zasiahnuť do jeho práv. Uplatnená odvolacia námietka, týkajúca sa skoršieho viacnásobného vyhlásenia neprijateľnej zmluvnej podmienky s totožným obsahom v iných právnych veciach, preto nie je dôvodná.

26. Za daného stavu odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 .

27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Odvolanie žalovaného nebolo dôvodné, v dôsledku čoho nárok na náhradu trov odvolacieho konania patrí úspešnej žalobkyni. Z obsahu súdneho spisu je však zrejmé, že žalobkyni v priebehu odvolacieho konania žiadne preukázateľné trovy nevznikli, preto jej ich náhrada nebola priznaná.

28. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona číslo 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov § 393 ods. 2 .

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .