Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10CoPr/2/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Amálie Paulerovej a členov senátu - sudcov JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Táni Rapčanovej, v právnej veci žalobcu Bc. W. Q., nar. X.XX.XXXX, bytom O., N. a Z. XXXX/XX, zastúpeného JUDr. Mario Buksa, právne služby, s. r. o., so sídlom Martin, Červenej armády 1, IČO: 36 862 819, proti žalovanému Stredná odborná škola obchodu a služieb, so sídlom Martin, Stavbárska 11, IČO: 00 158 551, zastúpenému JUDr. Ing. Martinou Kiseľovou, advokátkou so sídlom kancelárie Pavla Mudroňa 26, Martin, IČO : 42 392 144 o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou a o náhradu mzdy, na základe odvolania žalovaného proti rozsudku (čiastočnému ) Okresného súdu Ružomberok č. k. 9Cpr/7/2017-137 zo dňa 19.2.2018 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e v celom rozsahu rozsudok súdu prvej inštancie

odôvodnenie:

1. Napadnutým (čiastočným) rozsudkom okresný súd ako súd prvej inštancie (ďalej len „okresný súd“) určil, že výpoveď z pracovného pomer daná žalobcovi žalovaným dňa 28.11.2016 je neplatná.

2. Na základe vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalobca ako zamestnanec a žalovaný ako zamestnávateľ uzatvorili dňa 31.8.2006 pracovnú zmluvu s dohodnutým druhom práce „správca počítačovej siete“, pôvodne na dobu určitú - do 30.6.2007, pričom dňa 30.6.2007 v zmysle dohody o zmene pracovnej zmluvy došlo k zmene pracovného pomeru na dobu neurčitú. Dňa 3.12.2014 žalovaný so žalobcom okamžite skončil pracovný pomer z dôvodu, že dňa 18.12.2013 Okresný súd Martin vydal trestný rozkaz, ktorým uznal žalobcu za vinného - žalobca bol právoplatne odsúdený. Žalobca vo veci predmetného okamžitého skončenia pracovného pomeru podal žalobu o určenie jeho neplatnosti a o náhradu mzdy; konanie prebiehalo pod sp. zn. 10Cpr/1/2015. Okresný súd v danej veci rozhodol rozsudkom zo dňa 25.6.2015 a určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné; tento rozsudok bol potvrdený rozsudkom odvolacieho Krajského súdu v Žiline zo dňa 10.3.2016 (právoplatným 21.6.2016). Medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalovaný od 18.12.2014 prijal do pracovného pomeru na pracovnú pozíciu správca počítačovej siete X. M., ten následne požiadal o skončenie pracovného pomeru dohodou ku dňu 30.6.2016, čomu žalovaný vyhovel. Na uvoľnené miesto po X. M. na základe výberového konania prijal žalovaný W. B., s ktorým dňa 17.6.2016 uzatvoril pracovný zmluvu s dňom nástupu do práce 20.6.2016, pričom v dobe od 20.6.2016 do 30.6.2016 X. M. zaučil W. B.. Z organizačnej schémy pracovníkov žalovaného účinnej od 1.9.2009, v znení zmeny účinnej od 1.7.2012, 1.10.2012, 1.12.2012 a 1.1.2015 mal okresný súd za preukázané, že žalovaný mal v uvedených obdobiach na pracovnej pozícii správca siete vytvorené jedno pracovné miesto. To bolo zmenené až od 20.6.2016, kedy pre danú pracovnú pozíciu boli vytvorené dve miesta, a to pre X. M., ktorý ku dňu 30.6.2016 skončil pracovný pomer dohodou, a pre novoprijatého W. B.. Následne, po skončení pracovného pomeru X. M., bola vytvorená nová organizačná schéma a pre pracovnú pozíciu správca

siete bolo opäť vytvorené len jedno pracovné miesto. K ďalšej zmene došlo opätovným nastúpením žalobcu do pracovného pomeru po právoplatnom skončení konania o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, keď od 20.7.2016 boli opätovne pre pracovnú pozíciu správca siete vytvorené dve miesta. Tak tomu bolo až do prijatia organizačnej zmeny č. 4/2016 zo dňa 27.10.2016, ktorou došlo k redukcii počtu miest pre pracovnú pozíciu správca siete z dvoch na jedno. Žalobcovi bola z dôvodu tejto zmeny doručená dňa 28.11.2016 výpoveď daná mu podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce.

3. Okresný súd konštatoval, že žalovaný ako zamestnávateľ pre pracovnú pozíciu správca siete dlhodobo (minimálne od roku 2009) zamestnával spravidla jednu osobu; dvoch správcov siete zamestnával iba od 20.6.2016 do 30.6.2016 za účelom školenia W. B. X. M. a od 20.7.2016 do 30.11.2016, keď pre žalovaného pracovali žalobca a W. B.. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že dôvodom zmeny v počte správcov siete v druhom uvedenom prípade bola povinnosť žalovaného umožniť žalobcovi výkon práce po tom, ako bolo v súdnom konaní 10Cpr/1/2015 právoplatne rozhodnuté o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu žalovaným. Nebolo preukázané, ba ani len tvrdené, že by týmto dôvodom bola iná okolnosť. V uvedenej súvislosti okresný súd konštatoval, že počet žiakov žalovaného permanentne klesal od školského roku 2011/2012 (821) do školského roku 2016/2017 (549). Žalovaným deklarovanú nadbytočnosť spôsobil sám žalovaný, keď skutočnosti majúce za následok vznik nadbytočnosti nastali opätovným nástupom žalobcu na výkon práce dňa 20.7.2016. Okresný súd sa nemohol stotožniť s argumentáciou žalovaného, že prijatie rozhodnutia o organizačnej zmene sledovalo deklarovaný cieľ, keď stav, ktorý tu bol k 20.7.2016 a k 1.12.2016 nebol z hľadiska objemu prác vykonávaných správcami siete nejako zmenený. Deklarovaná nadbytočnosť žalobcu jednoznačne vznikla tým, že žalovaný počas konania o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru medzi ním a žalobcom prijal na uvoľnené miesto iného zamestnanca. Okresný súd v danej súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/80/1996, podľa ktorého nemožno platne rozviazať pracovný pomer zamestnanca výpoveďou z dôvodu nadbytočnosti podľa § 46 ods. 1 písm. c/ Zákonníka práce (teraz § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce), ak sa jeho funkcia stala nadbytočnou len z dôvodu, že zamestnávateľ počas sporu o neplatnosť rozviazania pracovného pomeru prijal na túto funkciu iného zamestnanca. Žalovaný mal vedomosť o prebiehajúcom súdnom konaní o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu v čase, keď ho vtedajší správca X. M. listom zo dňa 30.5.2016 požiadal o skončenie pracovného pomeru dohodou k 30.6.2016. Z vyjadrenia riaditeľky žalovaného učineného na pojednávaní v konaní sp. zn. 10Cpr/1/2015 mal okresný súd za preukázané, že táto už predtým získala neoficiálnu informáciu, že žalovaný prehral predmetný spor o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, avšak napriek tomu, že mohol učiniť kroky k overeniu tejto informácie, neučinil tak; naopak, vyhlásil výberové konanie na pracovnú pozíciu správcu siete, na ktorú bol prijatý W. B., a to dňom nástupcu do práce 20.6.2016, t.j. deň pred právoplatnosťou rozsudku odvolacieho súdu v danej veci. Aj pri menšej, než bežnej opatrnosti, mohol žalovaný učiniť kroky ohľadom zistenia, či bude mať žalobca záujem naďalej byť zamestnaný u žalovaného, či už bolo rozhodnuté o odvolaní žalovaného atď.; neučinil tak. Zo správania žalovaného nemožno vyvodiť iný záver, než ten, že nemal záujem žalobcu naďalej zamestnávať. Neobstojí ani argumentácia žalovaného, že W. B. má širšiu pracovnú náplň, nakoľko žalobcovi ani len neponúkol návrh na zmenu pracovnej zmluvy ohľadom rozšírenia pracovnej náplne v súlade s náplňou menovaného. Okresný súd tak dospel k záveru, že konanie žalovaného vykazuje povahu rozporu s dobrými mravmi (čl. 2 Zákonníka práce).

4. Nakoľko žalobe vyhovel už z uvedených dôvodov, ďalšími žalobcom tvrdenými dôvodmi neplatnosti výpovede sa v súlade so zásadou hospodárnosti konania nezaoberal. Pokiaľ žalovaný argumentoval, že od neho ako zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával, nebol (zo strany žalovaného) učinený kvalifikovaný návrh na takéto rozhodnutie (výrok), ale šlo len o obranu žalovaného. Zároveň nemôže byť na škodu zamestnanca, ak zamestnávateľ v rozpore s dobrými mravmi spôsobil situáciu, že žalobcovo miesto bolo obsadené iným zamestnancom, keď pri priemernej opatrnosti mohol predísť vzniku nadbytočnosti pri pracovnej pozícii správca siete.

5. Rozhodnutie o ďalšom vecnom nároku (náhrada mzdy) a o trovách konania si z dôvodu účelnosti vyhradil okresný súd na „konečný“ rozsudok.

6. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý sa domáhal jeho zmeny tak, že krajský súd žalobu zamietne.

7. Žalovaný namietal správnosť právneho posúdenia veci. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/80/96 nemožno podľa jeho názoru aplikovať na danú vec, nakoľko šlo o skutkovo odlišný prípad, navyše posudzovaný podľa zákona č. 65/1965 Zb. Tiež okolnosti, pre ktoré bolo so žalobcom v predchádzajúcom súdnom konaní sp. zn. 10Cpr/1/2015 riešené neplatné skončenie pracovného pomeru sú diametrálne odlišné od okolností uvádzaných v označenom judikáte.

8. Odvolateľ poukazoval ďalej aj na právo zamestnávateľa vybrať nadbytočného zamestnanca s ktorým ukončí pracovný pomer, pričom súd nie je oprávnený skúmať správnosť takého výberu. Napadnuté rozhodnutie je s uvedeným v rozpore. Náplň práce žalobcu a W. B. nebola totožná a nie je povinnosťou zamestnávateľa ponúknuť rozšírenie pracovnej náplne zamestnancovi, pokiaľ zamestnávateľovi postačuje pokrytie týchto pracovných činností jedným zamestnancom.

9. Odvolateľ odmietol záver súdu, že jeho konanie je rozporné s dobrými mravmi. V tomto smere neargumentoval ani samotný žalobca. Žalobca ho ( žalovaného ) nekontaktoval ohľadom nástupu do práce po tom, čo (vopred) nadobudol vedomosť o výsledku odvolacieho konania. Rokovanie so žalobcom inicioval on (žalovaný), ktorý mal z postoja žalobcu v tom čase dojem, že tento nemá záujem pokračovať vo vykonávaní práce. Žalobca nerozporoval, že v súvislosti s koncom školského roka sa u žalovaného vyskytuje zvýšená potreba práce súvisiaca s potrebou zabezpečenia administratívnych úkonov, tlačením vysvedčení a ďalšími prácami, pre ktoré žalovaný potreboval mať pracovnú pozíciu správcu siete obsadenú. Nebolo možné úplne jednoznačne posúdiť, aký bude rozsah práce na pracovnej pozícii správcu siete v nadchádzajúcom školskom roku. Až v súvislosti s definitívnym potvrdením počtu žiakov navštevujúcich študijné programy bolo zistené, že rozsah prác na pracovnej pozícii správcu siete nepostačuje na zamestnávanie dvoch zamestnancov, na čo reagoval prijatím rozhodnutia o organizačnej zmene č. 4/2016. Prijatie ďalšieho zamestnanca na pracovnú pozíciu správca siete (s náplňou práce čiastočne odlišnou od žalobcu) nie je konaním v rozpore s dobrými mravmi alebo so zákonom a nemá vplyv na platnosť výpovede, formálne požiadavky ktorej boli splnené. Základné zásady Zákonníka práce sú interpretačnými pravidlami výkladu jeho jednotlivých ustanovení, avšak len na ich základe nemožno v rozpore s hmotným právom vyhlásiť úkon účastníka pracovnoprávneho vzťahu za neplatný. nesankcionuje výpoveď neplatnosťou pre rozpor s dobrými mravmi.

10. Odvolateľ dodal, že sa nezakladá na pravde tvrdenie žalobcu, že v čase dania mu výpovede plynula inej zamestnankyni výpovedná doba. Preto nebolo možné splniť ponukovú povinnosť.

11. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť. Uviedol, že žalovaný v odvolaní len opakuje dôvody, ktoré uvádzal už skôr. Nepredložil žiadne relevantné skutočnosti, s ktorými by sa okresný súd nevysporiadal v napadnutom rozsudku. Konštatoval, že považuje za nadbytočné opakovať svoju dovtedajšiu argumentáciu, na ktorú len odkázal.

12. V ďalšom priebehu odvolacieho konania zostali sporové strany nečinné.

13. Krajský súd ako súd odvolací ( § 34 Civilného sporového poriadku, ďalej iba „ CSP“ ) po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote na to oprávnená strana sporu proti rozsudku voči ktorému je odvolanie prípustné, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaní (§ 379 a § 380 ods. 1 a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario za použitia § 219 ods. 3 v spojení s 378 ods. 1 rozsudok ( čiastočný ) okresného súdu potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.

14. Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného súdu. Preto sa v zmysle § 387 ods. 2 obmedzuje na predmetné konštatovanie.

15. Len pre zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia krajský súd uvádza tieto argumenty, reagujúc tak predovšetkým na odvolaciu argumentáciu žalovaného:

16. Pokiaľ odvolateľ - žalovaný namietal nemožnosť uplatnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 80/96 na prejednávanú vec s tým, že ide o skutkovo aj právne (aplikácia Zákonníka práce č. 65/1965 Zb.) odlišný prípad, táto jeho námietka neobstojí už len z dôvodu jej nedostatočnej špecifikácie. 17. Je zároveň bez ďalšieho zrejmé, že v inej veci musí ísť o inú skutkovú situáciu. Principiálne je však prejednávaná vec rovnaká ako prípad riešený označeným rozhodnutím Najvyššieho súdu SR, keďže

šlo o nadbytočnosť zamestnanca (učiteľky materskej školy) ako bezprostredný dôsledok preloženia troch učiteliek z inej materskej školy a následnej povinnosti zamestnávateľa (materská škola) prijať žalobkyňu (učiteľka materskej školy) do práce po rozhodnutí predchádzajúceho súdneho sporu o neplatnosť výpovede, v ktorom bola žalobkyňa úspešná. Nie je teda zrejmé, v čom sú okolnosti aktuálne prejednávanej veci cit. „diametrálne“ odlišné od okolností riešených v označenom rozhodnutí.

18. Tiež „starý“ (zákon č. 65/1965 Zb.) v ust. § 46 ods. 1 písm. c/ upravoval nadbytočnosť zamestnanca vzhľadom na rozhodnutie organizácie alebo príslušného orgánu o zmene jej úloh, technického vybavenia, o znížení stavu pracovníkov za účelom zvýšenia efektívnosti práce alebo o iných organizačných zmenách ako výpovedný dôvod, čo v princípe zodpovedá výpovednému dôvodu aktuálne, resp. v čase dania výpovede žalovaným žalobcovi, upravenému v ust. § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce.

19. Je povinnosťou sporovej strany uviesť relevantné skutkové okolnosti veci. Ich právna kvalifikácia už prináleží súdu a nezávisí od právnej kvalifikácie prípadne predloženej sporovou stranou (žalobcom).

20. Ako už krajský súd konštatoval vyššie, plne sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku okresného súdu včítane záveru, že konanie žalovaného v okolnostiach prejednávaného prípadu možno kvalifikovať ako rozporné s dobrými mravmi. Za rozporné s dobrými mravmi možno v prejednávanej veci považovať ten výkon zamestnávateľských oprávnení žalovaného, keď, hoc majúc vedomosť o prebiehajúcom súdnom konaní o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu žalovaným, a predovšetkým vedomosť o výsledku tohto konania, prijal do pracovného pomeru ďalšieho zamestnanca na rovnakú pracovnú pozíciu. V dôsledku toho konania, po následnom splnení povinnosti prijať žalobcu do práce, došlo k vzniku „objektívneho“ stavu nadbytočnosti jedného zamestnanca na danej pracovnej pozícii. Tento stav vytvorený samotným žalovaným následne žalovaný využil na to, aby výpoveďou ukončil pracovný pomer so žalobcom.

21. V zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 80/96, nemožno na ťarchu žalobcu pričítať predchádzajúci nezákonný postup žalovaného pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru. Takýto postup by totiž znamenal, že v každom prípade neplatného rozviazania pracovného pomeru by zamestnanec, na miesto ktorého bol prijatý iný, sa automaticky stal nadbytočným, lebo v čase skončenia súdneho sporu by už miesto, ktoré pôvodne zastával, bolo obsadené.

22. Krajský súd považoval za nepodstatnú skutočnosť, že W. B. mal širšiu pracovnú náplň, než žalobca. Nosnou pracovnou náplňou menovaného bola práca správcu siete, teda práca, ktorú pre žalovaného vykonával aj žalobca. Inak by zamestnávateľ v rozpore s úvahami predloženými v predchádzajúcom bode tohto rozsudku mohol v podstate vylúčiť následky svojho nezákonného postupu (neplatné rozviazanie pracovného pomeru) len tým, že by rozšíril (hoc aj len nepodstatným spôsobom, resp. v nepodstatnom rozsahu) náplň práce zamestnanca prijatého na miesto zamestnanca, s ktorým neplatne rozviazal pracovný pomer.

23. Prechodnú zvýšenú potrebu práce ku koncu školského roka mohol žalovaný riešiť iným spôsobom, než prijatím ďalšieho zamestnanca (W. B.) na pozíciu správcu siete s pracovným pomerom na dobu neurčitú (osobitne v čase, keď disponoval minimálne neoficiálnou informáciou o výsledku sporu so žalobcom o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru).

24. Argumentácia odvolateľa, že až po začatí školského roka 2016/2017 bolo zistené, že rozsah práce na pozícii správca siete nedovolí zamestnať dvoch pracovníkov, neobstojí, nakoľko počet žiakov žalobcu permanentne klesal minimálne od školského roka 2011/2012, ako to konštatoval už okresný súd. Toto jeho skutkové zistenie nebolo odvolateľom spochybňované.

25. Úplne bezpredmetnou je odvolacia argumentácia žalovaného o nemožnosti splniť ponukovú povinnosť v súvislosti s miestom inej zamestnankyne, ktorej plynula výpovedná doba. Na tomto dôvode totiž okresný súd svoje rozhodnutie nezaložil.

26. Vychádzajúc z vyššie uvedených úvah možno zhrnúť, že nebol naplnený výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. Síce v porovnaní s potrebou práce vznikla u žalovaného nadbytočnosť na pozícii správca siete, avšak tento stav bol dôsledkom vedomého postupu žalovaného v rozpore s dobrými mravmi (viď bod 20. tohto rozsudku).

27. Okresný súd odvolaním napadnutým rozsudkom rozhodol „ iba“ o časti predmetu konania, preto zodpovedajúco vecne správne v „ďalšom“ výroku čiastočného rozsudku konštatoval, že o nároku na náhradu trov konania rozhodne v konečnom rozsudku. Vzhľadom na danú situáciu aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania rozhodne okresný súd v konečnom ( meritórnom ) rozsudku.

28. Toto rozhodnutie krajského súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolanie možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k niektorej z uvedených vád. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť zastúpenia advokátom neplatí v prípadoch uvedených v § 429 ods. 2 CSP.