Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_13S-30-2018.pdf
PDF · 100.28 KB
Case nature
Area
Subarea
13S/30/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Miroslava Manďáka a sudcov JUDr. Evy Vékonyovej a JUDr. Rastislava Dlugoša PhD., v právnej veci žalobcu: C. Q., bytom Q., M.. P. XXXX/XX, právne zastúpeného JUDr. Adelou Valockou, advokátkou, so sídlom Bratislava, Radvanská 1, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom Banská Bystrica, Lazovná 63, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného zo dňa 11. mája 2018 č. 100935344/2018, č. 100935170/2018 a č. 100935041/2018, takto
rozhodol:
Krajský súd žaloby z a m i e t a .
Žalovanému sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Predmetom súdneho prieskumu sú rozhodnutia žalovaného zo dňa 11.05.2018, ktorými bol žalobcovi vyrubený rozdiel na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobia rokov 2013, 2014, 2015.
2. Žalobca napadol rozhodnutia žalovaného včas podanými správnymi žalobami, ktoré boli pôvodne vedené na tunajšom súde pod spisovými značkami 13S/30/2018, 11S/70/2018, 11S/71/2018. Vzhľadom na to, že správne žaloby sa týkali rozhodnutí žalovaného v obdobnej právnej veci len za iné zdaňovacie obdobia, došlo k ich spojeniu uznesením č. k. 13S/30/2018-33 zo dňa 20.07.2018, pričom veci sú teraz vedené pod spisovou značkou 13S/30/2018.
3. V podaných správnych žalobách žalobca uviedol, že sa s napadnutými rozhodnutiami správnych orgánov nestotožňuje, a to v časti zisteného rozdielu týkajúceho sa príjmu z prenájmu nehnuteľností vzťahujúceho sa k vyrubenej dani na základe neuznaných daňových výdavkov súvisiacich s jeho príjmom spojeného s prenájmom nehnuteľností. V tejto časti považoval rozhodnutia za nesprávne, vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia.
4. Konkrétne uviedol, že rozhodovanie správcu dane vychádza z nesprávneho skutkového a právneho záveru, že došlo k porušeniu ustanovenia § 2 písm. i), § 6 ods. 3, 11 a ods.13 zák. č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení platnom v roku 2015 (ďalej len zákon). Poukázal na to, že správca dane dospel k záveru, že si ako daňový subjekt mal neoprávnene uplatniť výdavky spojené s prenájmom nehnuteľností. Zdôraznil, že išlo o výdavky, ktoré predstavujú prijaté zálohové platby súvisiace s prenájmom nehnuteľností, ktoré sa dotýkali výlučne zúčtovaných služieb poskytovaných s prenájmom nehnuteľností, to najmä od dodávateľov energií. V priebehu daňovej kontroly správcovi dane preukázal príjem týchto prijatých zálohových platieb ku každému konkrétnemu bytu jednotlivo a zároveň k takto prijatým platbám presne špecifikoval ich výdavok - platbu dodávateľom týchto zúčtovaných služieb. Správca dane počas kontroly túto skutočnosť nespochybnil. Mal za to, že bolo preukázané, že ako
daňový subjekt platbu prijal a zároveň ju dodávateľovi zaplatil - vydal. Teda ku každému takémuto príjmu bol uvedený konkrétny výdavok. Z odôvodnenia rozhodnutia však vyplýva, že takýto výdavok je správca dane ochotný akceptovať len za splnenia podmienky vedenia evidencie podľa § 6 ods. 11 zák. č. 595/2003 Z. z.. Takýto právny záver však podľa žalobcu nie je v súlade s ustanovením § 6 ods. 11 zákona, ktorý podmienku vedenia evidencie neurčuje. Žalobca mal za to, že je zrejmé, že v tomto ustanovení je daná daňovému subjektu možnosť a nie povinnosť viesť evidenciu. Súčasne dospel k záveru, že napriek zneniu ustanoveniu § 2 písm. i) zák. č. 595/2003 Z. z. nie je možné vylúčiť preukázateľný výdavok daňového subjektu.
5. Na podporu svojich tvrdení poukázal na Nález Ústavného súdu SR č. I ÚS 241/2007, z ktorého môžu štátne daňové orgány konať len to, čo im zákon výslovne umožňuje. V prípade pochybností sú povinné postupovať miernejšie. Ak vec pripúšťa rôzny výklad, orgán aplikujúci právo je v konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne súladný výklad. Ani záujem štátu na príjmoch štátneho rozpočtu nemôže byť nadriadený dodržiavaniu práv, ktoré zákony priznávajú daňovým subjektom. Žalobca zdôraznil, že v jeho veci bola jednoznačným spôsobom preukázaná príčinná súvislosti medzi prijatými zálohovými platbami a ich úhradou v rovnakej výške dodávateľovi energií a služieb, pričom ide o priamy výdavok na strane daňového subjektu. Neuznanie týchto platieb ako daňového výdavku, je v rozpore so samotným princípom vyberania daní, kedy na strane štátu dochádza k obohacovaniu a takýto výber daní predstavuje neprimeraný zásah do práv daňového subjektu a jeho majetkovej sféry. Záver žalovaného a správcu dane o neuznaní daňového výdavku z dôvodu nevedenia evidencie, má podľa žalobcu výlučne formálny charakter, a takýto záver je neprávny, prijatý v rozpore so zákonom o dani z príjmov.
6. Žalovaný vo vyjadrení k podaným správnym žalobám zotrval na zákonnosti a vecnej správnosti napadnutých rozhodnutí. Uviedol, že hlavným predmetom sporu je to, či výdavky súvisiace s prenájmom nehnuteľností, ktoré vyplatil žalobca ako prenajímateľ dodávateľom energií, pričom tieto výdavky neboli uplatnené v podanom daňovom priznaní za zdaňovacie obdobia 2013, 2014, 2015 a žalobca o nich neúčtoval a ani neviedol evidenciu v súlade s § 6 ods. 11, ods. 13 zákona mali byť správcom dane dodatočne, v daňovej kontrole a následnom vyrubovacom konaní uznané ako preukázateľný daňový výdavok definovaný v ust. § 2 písm. i) zákona. Žalobca viedol v súlade s vyššie uvedenými ustanoveniami zákona v daných rokoch daňovú evidenciu v časovom slede v členení potrebnom na zistenie základu dane. Pre právne posúdenie veci je podľa žalovaného podstatné vychádzať zo základnej definície daňového výdavku, ktorá je uvedená v § 2 písm. i) zákona, ako aj § 6 ods. 11 a ods. 13 zákona. Právo na uplatnenie preukázateľných daňových výdavkov k príjmom podľa § 6 ods. 3 zákona za roky 2013, 2014 a 2015 by mal žalobca v prípade dodržania podmienok stanovených v ust. § 2 písm. i) a § 6 ods. 11 a 13 zákona. Pre uznanie preukázateľných daňových výdavkov k príjmom z prenájmu podľa § 6 ods. 3 zákona sú z daňového hľadiska rozhodujúce tri kritéria, ktoré musia byť splnené súčasne, a to podmienka vecnosti, preukázateľnosti a evidencie výdavku, prípadne zaúčtovania výdavku. Daňová legislatíva je vo vzťahu k príjmom podľa § 6 ods. 3 zákona etablovaná na princípe, že za preukázateľný daňový výdavok na účely dane z príjmov je možné akceptovať len zaúčtovaný alebo evidovaný výdavok. V tomto ohľade poukázal aj na dôvodovú správu k zákonu č. 463/2013 Z. z., ktorým bola vykonaná zmena zákona o dani z príjmov v nadväznosti na základnú definíciu daňového výdavku.
7. Zotrval na tom, že sporné platby je možné uplatniť ako preukázateľný daňový výdavok len v tom prípade, ak tieto výdavky boli v roku 2013 žalobcom zaevidované v evidencii a v rokoch 2014 a 2015 zaevidované v daňovej evidencii podľa § 6 ods. 11 zákona č. 595/2003 Z. z. alebo v účtovníctve. Mohol sa podľa platnej legislatívny v danom čase rozhodnúť, či pri príjmoch z prenájmu podľa § 6 ods. 3 zákona si uplatní preukázateľne vynaložené daňové výdavky alebo nie. Podľa podaného daňového priznania k dani z príjmov za zdaňovacie obdobie rokov 2013, 2014 a 2015 sa žalobca nerozhodol uplatniť si preukázateľné daňové výdavky k príjmom z prenájmu podľa § 6 ods. 3 zákona a preukázateľne ich neevidoval v jednotlivých rokoch v evidencii podľa § 6 ods. 11 zákona, kde evidoval iba časť zdaniteľných príjmov z prenájmu (nezaevidovaná časť príjmov z prenájmu je predmetom vyrubených rozdielov dane za zdaňovacie obdobia 2013, 2014, 2015.) Preukázateľne vynaložené daňové výdavky za jednotlivé zdaňovacie obdobia si mohol uplatniť len žalobca a aj to len za podmienky, že o týchto výdavkoch v danom zdaňovacom období buď viedol evidenciu, daňovú evidenciu alebo účtovníctvo. Zdôraznil, že preukázanie súvislosti medzi prijatými zálohovými platbami a ich úhradou dodávateľom energií a služieb počas daňovej kontroly alebo vo vyrubovacom konaní je vo vzťahu k uplatneniu týchto úhrad ako preukázateľných výdavkov samo o sebe nepostačujúce. Žalovaný v závere poukázal na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci posúdenia obdobnej otázky.
8. Krajský súd v Trenčíne ako orgán, v ktorého právomoci je preskúmanie zákonnosti napádaných rozhodnutí ako súd vecne a miestne príslušný na konanie, vychádzajúc zo skutkového stavu v čase vydania napadnutých rozhodnutí preskúmal napadnuté rozhodnutia a postup správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobách, pričom rozsahom a dôvodmi žalôb bol viazaný. Po zistení, že žaloby boli podané oprávnenou osobou zastúpenou advokátom v zákonnej lehote proti rozhodnutiam, ktoré môžu byť predmetom súdneho prieskumu. Súd vec prejednal na pojednávaní a po oboznámení sa s vyjadreniami účastníkov konania, ako aj s obsahom administratívnych spisov dospel jednohlasne k záveru, že žaloby neboli podané dôvodne.
9. Ako bolo uvedené vyššie predmetom súdneho prieskumu sú rozhodnutia žalovaného uvedené v odseku 1 tohto rozhodnutia.
10. Z administratívneho spisu bolo zistené, že správca dane na základe poverenia na výkon daňovej kontroly č. 103735852/2016 zo dňa 16.08.2016 a oznámenia o daňovej kontrole č. 103764255/2016 zo dňa 22.08.2016 vykonal u daňového subjektu daňovú kontrolu dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie rokov 2013. Daňová kontrola bola začatá dňa 27.09.2016 a ukončená doručením protokolu dňa 06.09.2017.
11. Správca dane na základe poverenia na výkon daňovej kontroly č. 103735915/2016 zo dňa 16.08.2016 a oznámenia o daňovej kontrole č. 103765180/2016 zo dňa 22.08.2016 vykonal u daňového subjektu daňovú kontrolu dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2014. Daňová kontrola bola začatá dňa 27.09.2016 a ukončená doručením protokolu dňa 06.09.2017.
12. Správca dane na základe poverenia na výkon daňovej kontroly č. 103735969/2016 zo dňa 16.08.2016 a oznámenia o daňovej kontrole č. 103738355/2016 zo dňa 16.08.2016 vykonal u daňového subjektu daňovú kontrolu dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie rokov 2015. Daňová kontrola bola začatá dňa 27.09.2016 a ukončená doručením protokolu dňa 06.09.2017.
13. Po ukončení daňovej kontroly bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane na dani z príjmov fyzickej osoby rozhodnutiami správcu dane zo dňa 03.11.2017 č. 102297599/2017 za zdaňovacie obdobie roku 2015, č. 102297436/2017 zo dňa 03.11.2017 za zdaňovacie obdobie roku 2014 a rozhodnutím č. 102296018/2017 zo dňa 03.11.2017 za zdaňovacie obdobie roku 2013.
14. Správne orgány pri svojom rozhodovaní vychádzali zo zistenia, že žalobca podal daňové priznania na dani z príjmov fyzickej osoby za roky 2013, 2014 a 2015, v ktorých okrem iného priznal príjmy z prenájmu nehnuteľností podľa § 6 ods. 3 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov, pričom si neuplatnil žiadne výdavky. Na základe výsledkov daňových kontrol bolo zistené, že žalobca v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach dosiahol aj ďalšie príjmy z prenájmu týchto nehnuteľností podľa § 6 ods.3 zákona, ktoré však nezahrnul do základu dane. Takéto zahrnutie uvedených príjmov do základu dane nie je medzi účastníkmi sporné a žalobca ho v podaných správnych žalobách nespochybňuje.
15. Správca dane oboznámil daňový subjekt s kontrolnými zisteniami , o čom boli spísané Zápisnice o ústnom pojednávaní. K príjmom z prenájmu daňový subjekt uviedol, že nevedel, že tieto príjmy majú byt' zahrnuté do zdaniteľných príjmov, nakoľko sa jedná o platby za poskytované služby a energie súvisiace s nájmom, ktoré boli vyúčtované na základe reálnej spotreby. Ďalej uviedol, že byty, ktoré prenajímal nemal zahrnuté v obchodnom majetku. Vo vyjadrení k protokolu z daňovej kontroly žalobca uviedol, že nerozporuje zdanenie príjmov z prijatých zálohových platieb, ale je názoru, že daňový úrad musí rešpektovať skutočnosť, že tento príjem bol ďalej uhradený dodávateľovi energií, teda výsledná suma do daňového priznania je z takejto transakcie 0,00 eur. Žalobca predložil vyúčtovanie zálohových platieb na energie a služby poskytované s nájmom bytu.
16. Správca dane následne vo svojich rozhodnutiach vyrubení rozdielu dane poukázal na znenie ustanovení § 2 písm. i) a j), § 6 ods. 3 a § 6 ods. 11 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov. Uviedol, že z daňového hľadiska pre uznanie daňových výdavkov sú rozhodujúce tri kritéria, ktoré musia byť splnené súčasne, a to podmienka vecnosti, ktorá je splnená vtedy, ak sú výdavky vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov, teda ak je súvislosť medzi zdaniteľným príjmom a konkrétnym výdavkom, podmienka preukázateľnosti, ktorá je splnená
vtedy, ak daňovník vie preukázať, že výdavok skutočne vznikol a podmienka zaúčtovania výdavku v účtovníctve alebo zaevidovania v evidencii daňovníka, resp. daňovej evidencii vedenej podľa § 6 ods. 11, 13 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení platnom v tom, ktorom rozhodnom období.
17. Na odvolanie žalobcu sa jednotlivými vecami žalobcu zaoberal žalovaný, ktorý potvrdil rozhodnutia správcu dane. Žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že daňový subjekt sa nerozhodol vo vzťahu k dosahovaniu príjmov podľa § 6 ods. 3 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov postupovať podľa § 6 ods. 13 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov, t. j. neviedol účtovníctvo. Bolo zistené, že viedol v jednotlivých zdaňovacích obdobiach evidenciu, resp. daňovú evidenciu v súlade s § 6 ods. 11 písm. a) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov, a to daňovú evidenciu o príjmoch v časovom slede v členení potrebnom na zistenie základu dane. Podľa predloženej evidencie zahrnul daňový subjekt do zdaniteľného príjmu iba základné nájomné, bez zálohových platieb na energie a služby, ako aj bez vyúčtovacích faktúr za energie a služby. Daňový subjekt sa mohol v súlade s § 6 ods. 11 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov rozhodnúť, či si pri príjmoch podľa § 6 ods. 3 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov uplatní preukázateľne vynaložené daňové výdavky. Podľa podaných daňových priznaní k dani z príjmov za zdaňovacie obdobia rokov 2013 až 2015 sa daňový subjekt nerozhodol uplatniť si preukázateľné daňové výdavky k príjmom z prenájmu podľa § 6 ods. 3 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov a preukázateľné výdavky ani neevidoval v predloženej evidencii, kde evidoval iba zdaniteľné príjmy.
18. K spornej otázke ohľadne výdavkov na energie a služby súvisiace s prenájmom nehnuteľnosti, ktoré vyplatil daňový subjekt ako prenajímateľ dodávateľom energií, ktoré neboli uplatnené v podaných daňových priznaniach za kontrolované zdaňovacie obdobia, žalovaný uviedol, že o nich daňový subjekt neúčtoval ani neviedol evidenciu, resp. účtovnú evidenciu v súlade s § 6 ods. 11 alebo ods. 13 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov. Za podstatnú pre posúdenie veci považoval základnú definíciu daňového výdavku, ktorá je uvedená v ustanovení § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov, ako aj § 6 ods. 11 alebo ods. 13 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov. Tak, ako správca dane aj žalovaný, pre uznanie výdavkov ako daňových považoval za podstatné kritéria, resp. podmienky vecnosti, preukázateľnosti a evidencie výdavku. Mal za to, že z ustanovení zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov platných v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach platby, ktoré daňový subjekt ako prenajímateľ uhrádzal dodávateľom jednotlivých energií a ostatných služieb, v súvislosti s prenájmom nehnuteľností, bolo možné uplatniť' ako preukázateľný daňový výdavok za zdaňovacie obdobie 2015 len v tom prípade, ak tieto výdavky boli v roku 2015 daňovým subjektom zaevidované v daňovej evidencii, alebo v účtovníctve. Vo veciach žalobcu mal za nespochybniteľné, že výdavky na energie a služby, ktoré predložil správcovi dane v daňovej kontrole a následnom vyrubovacom konaní, a ktoré žiadal dodatočne uplatniť ako daňové výdavky, nespĺňajú jednu zo základných podmienok definície daňového výdavku podľa § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov. V procese daňovej kontroly, ako aj následného vyrubovacieho konania, nie je možné zo strany správcu dane dodatočne k príjmom podľa § 6 ods. 3 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov zohľadniť ako daňový výdavok taký výdavok, ktorý nebol daňovým subjektom zaevidovaný. V prípade daňového subjektu nešlo o postup určenia dane podľa pomôcok. Je preto bezpredmetné, že daňový subjekt uhradil poplatky dodávateľom energií a služieb. Poukázal aj na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v obdobných veciach.
19. Podľa § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov sa na účely tohto zákona rozumie daňovým výdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka. 20. Podľa § 6 ods. 11 zákona č. 595/2013 Z. z. v znení platnom do 31.12.2013 ak daňovník uplatňuje pri príjmoch uvedených v odseku 3 preukázateľne vynaložené daňové výdavky, vedie počas celého zdaňovacieho obdobia evidenciu o a) príjmoch a daňových výdavkoch v časovom slede, b) hmotnom majetku a nehmotnom majetku, ktorý možno odpisovať, c) zásobách, pohľadávkach a záväzkoch.
21. Podľa § 6 ods. 11 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení platnom pre zdaňovacie obdobia 2014 a 2015 ak daňovník uplatňuje pri príjmoch uvedených v odsekoch 1 až 4 preukázateľne vynaložené daňové výdavky, môže viesť počas celého zdaňovacieho obdobia daňovú evidenciu o a) príjmoch v
časovom slede v členení potrebnom na zistenie základu dane (čiastkového základu dane) vrátane prijatých dokladov, ktoré spĺňajú náležitosti účtovných dokladov b) daňových výdavkoch v časovom slede v členení potrebnom na zistenie základu dane (čiastkového základu dane) vrátane vydaných dokladov, ktoré spĺňajú náležitosti účtovných dokladov, c) hmotnom majetku a nehmotnom majetku zaradenom do obchodného majetku, d) zásobách a pohľadávkach, e) záväzkoch.
22. Podľa § 6 ods. 13 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov ak sa daňovník, ktorý má príjmy podľa odseku 3, rozhodne účtovať v sústave jednoduchého účtovníctva alebo podvojného účtovníctva, aj keď táto povinnosť daňovníkovi nevyplýva z osobitných predpisov, je povinný týmto spôsobom postupovať počas celého zdaňovacieho obdobia.
23. V predmetnej právnej veci správny súd dospel k záveru, že rozhodnutia žalovaného ako aj správcu dane boli vydané v súlade so zákonom, keď správne orgány zistili v dostatočnom rozsahu skutkový stav, vyvodili z neho správne skutkové závery, ktoré následne aj správne právne posúdili. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalobca ako daňový subjekt podal za roky 2013 až 2015 daňové priznania k dani z príjmov fyzických osôb, v ktorých uviedol príjmy z nájmu. Do základu dane však nezahrnul platby, ktoré mu boli poukazované v súvislosti s týmto nájmom, a ktoré predstavovali platby za spotrebu energií a služieb. Žalobca v podanej správnej žalobe nerozporoval záver správcu dane ohľadne zahrnutia týchto platieb do základu dane, mal však za to, že s poukazom na skutočnosť, že tieto platby boli následne uhradené za spotrebu energií a služieb v súvislosti s prenájmom, mali byť zohľadnené v jeho daňových výdavkov. V konaní však nebolo sporné, že uvedené výdavky žalobca žiadnym spôsobom neúčtoval, neviedol evidenciu, resp. daňovú evidenciu a v daňových priznaniach za rozhodné obdobie takéto výdavky ani neuplatnil. Zostalo sporné, či za tejto situácie je možné uvedené platby, ktoré žalobca prvotne prijal od svojich nájomcov a následne uhradil za spotrebu energii a služieb, zohľadniť ako daňový výdavok.
24. Správny súd sa stotožňuje v celom rozsahu s právnymi závermi správcu dane a žalovaného tak ako sú zhrnuté v odsekoch 6, 7, 16 až 18 tohto rozsudku a na ne v podrobnostiach aj odkazuje. Na doplnenie súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v obdobných právnych veciach. Konkrétne sa Najvyšší súd zaoberal problematikou daňového výdavku v rozsudku sp.zn. 3 Sžf/44/2014 zo dňa 19.05.2015, ktorý vychádzal zo skoršieho rozhodnutia sp. zn. 3Sžf/33/2013 zo dňa 01.04.2013. Najvyšší súd v uvedených rozhodnutiach uzavrel, že podľa § 2 písm. i/ zákona č. 595/2003 Z.z. je daňovým výdavkom náklad na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11. Na základe uvedeného Najvyšší súd uzavrel, že výdavok musí byť vždy zaúčtovaný. V opačnom prípade ho nie je možné považovať za daňový výdavok v zmysle citovaného zákona č. 595/2003 Z.z.. Uvedené pritom podľa Najvyššieho súdu platí aj vtedy, ak v účtovníctve nebol evidovaný určitý príjem a z tohto dôvodu k nemu neboli evidované ani výdavky vynaložené na jeho dosiahnutie. Aj v tejto situácii bolo ustálené, že dikcia zákona je kategorická v tom, že daňovým výdavkom je iba evidovaný výdavok.
25. V predmetnej právnej veci nebolo zistené, že by si žalobca sporné výdavky uplatnil vo svojich daňových priznaniach na dani z príjmov fyzickej osoby za roky 2013 až 2015 a súčasne, že by o nich akýmkoľvek spôsobom účtoval, a to ani v jednoduchom, v podvojnom účtovníctve a ani neviedol evidenciu, resp. daňovú evidenciu podľa § 6 ods. 11, 13 zákona. Z tohto dôvodu nebolo možné na takýto výdavok, náklad prihliadať ako na daňový výdavok.
26. Žalovaný bol v konaní úspešný, avšak náhradu trov konania si jednak neuplatnil a neboli ani zistené dôvody pre postup podľa § 168 SSP. V zmysle uvedeného správny súd rozhodol, tak, že v konaní úspešnému žalovaného náhradu trov konania nepriznal.
27. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá S.s.p., § 3 ods. 9 veta posledná zákona č. 757/2004 Z.z.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku j e m o ž n é podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, písomne v dvoch vyhotoveniach. Zmeškanie tejto lehoty nie je možné odpustiť.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. To neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) alebo je žalovaným Centrum právnej pomoci.
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach podľa § 57 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. (z podania musí byť zjavné ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a musí byť podpísané) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, údaj, kedy bolo sťažovateľovi napadnuté rozhodnutie doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).