Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25Co/142/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudkýň: JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobkyne: Dr.h.c. doc. JUDr. Q. O., adresa E., U. XXXX/XX, proti žalovanému: Vysoká škola Danubius s.r.o., so sídlom Sládkovičovo, Fučíkova 269, IČO: 36 264 113, zastúpenému advokátkou: JUDr. Slávka Gajdošová, so sídlom Bratislava, Májková 1, o zaplatenie 4 000,- Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta, zo dňa 14.12.2017 č. k. 20C/35/2013-453, t a k t o

rozhodol:

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom (druhým v poradí) súd prvej inštancie prvou výrokovou vetou uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 4.000,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne od 9.12.2013 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku a druhou výrokovou vetou rozhodol, že žalobkyni sa priznáva náhrada trov konania.

2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou ustanovenia § 43 ods. 1 písm. d), § 118 ods. 1, 2 Zákonníka práce, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 132, § 150 ods. 1, § 151 ods. 1, 2, § 215 ods. 1, § 217 ods. 1 veta prvá, § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku a vecne tým, že: „Žalobkyňa bola zamestnancom žalovaného, jej pracovný pomer vznikol na základe pracovnej zmluvy zo dňa 30.9.2006 a bol uzavretý na dobu neurčitú. Žalobkyňa bola prijatá do pracovného pomeru u žalovaného na pozíciu prorektorka a ako zamestnanec sa zaviazala vykonávať práce prideľované jej podľa pracovnej zmluvy osobne, svedomito, riadiť sa pritom pokynmi svojich nadriadených, pracovným a organizačným poriadkom a dodržiavať pracovnoprávne predpisy. Mzda za vykonanú prácu podľa pracovnej zmluvy bola určená vo výške 995,82 eur (30.000,- Sk) mesačne, s prihliadnutím na prípadnú prácu nadčas, splatná pozadu za mesačné obdobie s výplatným termínom 15. dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Zamestnávateľ sa zaviazal taktiež vyplácať zamestnancovi jednu mesačnú mzdu navyše, ako v poradí 13. plat za príslušný kalendárny rok. Podľa Dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 1.2.2008 sa zmluvné strany dohodli, že miesto výkonu práce zamestnanca je A., P. ul. XXXX, ul. Y. XXX, že mzda je vo výške 1.825,66 eur (55.000,- Sk) a je v nej započítaná kompenzácia za prípadnú prácu nadčas v maximálnom rozsahu určenom v § 97 ods. 7 a v súlade s § 121 ods. 2 ZP. Podľa Dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 28.8.2008 sa zmluvné strany dohodli, že mzda žalobkyne je vo výške 1.991,64 eur (60.000,- Sk) a je v nej započítaná kompenzácia za prípadnú prácu nadčas v maximálnom rozsahu určenom v § 97 ods. 7 a v súlade s § 121 ods. 2 ZP. Podľa Dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 15.1.2010 sa zmluvné strany dohodli o zvýšení základnej mzdy o 50,- eur mesačne za každého doktoranda priradeného školiteľovi, okrem interných a externých zamestnancov škody absolvujúcich doktorandské štúdium. Podľa Dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 23.6.2010 sa zmluvné strany dohodli, že žalobkyňa bola prijatá na základe výberového konania na miesto vysokoškolského učiteľa so zaradením docent vysokej školy, na funkčné obdobie od 1.8.2010 na dobu určitú do 31.7.2015. Podľa Dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 30.11.2012 sa zmluvné strany dohodli, že mzda žalobkyne je vo výške 1.825,- mesačne s účinnosťou od 1.12.2012 na základe platného odvolania z funkcie prorektora a je v nej započítaná kompenzácia za prípadnú prácu nadčas v maximálnom rozsahu určenom v § 97 ods. 7 a v súlade s § 121 ods. 2 ZP. Záväzok zamestnávateľa vyplácať zamestnancovi jednu mesačnú mzdu navyše, ako v poradí 13. plat za príslušný kalendárny rok, sa dňom 1.1.2013 mení na záväzok výplaty zamestnávateľom individuálne určenej výkonnostnej odmeny. Zmena sa netýka nároku na príplatok, ktorý prináleží zamestnancovi vo funkcii školiteľa. Zamestnanec je v pracovnoprávnom vzťahu odmeňovaný mzdou podľa ust. § 118 ods. 1 Zákonníka práce, okrem poskytnutej mzdy zamestnancovi nevyplýva právny nárok na odmeny. Poskytnutie týchto plnení si môže zamestnanec so zamestnávateľom dohodnúť v písomnej pracovnej zmluve, alebo na základe ústnej dohody. Mzda a jej jednotlivé zložky patria k podstatným náležitostiam, ktoré si zamestnanec dohodne v pracovnej zmluve, pričom podľa Zákonníka práce nedodržanie písomnej formy nemá za následok neplatnosť pracovnej zmluvy, preto je možné aj ústne dojednanie tohto plnenia. Odmeny predstavujú pohyblivú nenárokovateľnú zložku mzdy, zvyčajne sú naviazané na výkon zamestnanca na základe vopred určených výkonnostných merateľných kritérií. V prejednávanej veci sa súd zaoberal (riadiac sa pokynom odvolacieho súdu) či boli naplnené predpoklady pre vznik nároku na odmenu, keď pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku je rozhodujúce, či boli naplnené predpoklady pre vznik nároku na odmenu alebo, či tieto hľadiská vyznačujúce zákonom stanovenú alebo dohodnutú skutkovú podstatu pre vznik tohto mzdového nároku splnené neboli. Z tohto pohľadu je predovšetkým významné rozlíšenie, či požadované plnenie predstavuje mzdový nárok, ktorý je zamestnávateľ povinný poskytnúť, ak zamestnanec splní dohodnuté predpoklady a podmienky (či ide o tzv. nárokovateľnú zložku mzdy), alebo či ide o takú zložku mzdy, na ktorú vzniká nárok - bez ohľadu na splnenie ďalších dohodnutých predpokladov a podmienok pre jej poskytnutie - až na základe osobitného rozhodnutia zamestnávateľa o jej priznaní (či sa jedná o tzv. nenárokovateľnú zložku mzdy). Nenárokovateľná (fakultatívna) zložka mzdy sa však v dôsledku rozhodnutia zamestnávateľa o jej priznaní stáva zložkou mzdy nárokovateľnou (obligatórnou). Spor medzi stranami spočíval v neuznaní nároku žalobkyne ako odmeny (zložky mzdy), o ktorej žalobkyňa tvrdila, že jej bola prisľúbená konateľom žalovaného (Ing. M. C.) za odučené predmety v zimnom semestri akademického roka 2010/2011. Žalovaný argumentoval, že ani v jednom pracovnoprávnom dokumente nie je uvedené, že pracovnou náplňou žalobkyne bolo odučenie len jedného predmetu, ktorým je Finančné právo, pričom výučbu všetkých uvedených predmetov zabezpečuje Katedra obchodného, hospodárskeho a zmenkového finančného práva, na ktorej žalobkyňa v rozhodnom období pôsobila. Žalobkyni nebola nikdy sľúbená ani odmena za prácu, ktorú vykonávala v zimnom semestri akademického roka 2010/2011, keď priznanie odmeny nie je právne nárokovateľné a ich nevyplatenie samo osebe nemožno považovať za postih alebo sankciu. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane sporu, bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového stavu zisteného z dôkazov navrhnutých stranou v opačnom procesnom postavení než je strana, ktorá nesplnila alebo nedostatočne splnila svoju dôkaznú povinnosť. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom (v spojení s dôkaznou povinnosťou) sa rozumie zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, ktorý závisí od zistení navrhnutých a vykonaných dôkazov. V praxi môžu navrhnuté dôkazy vyznieť (aj po ich vykonaní a vyhodnotení) ako nepoužiteľné zdroje informácií vo vzťahu k uplatnenej súdnej ochrane bez ohľadu na procesné postavenie strany. Zmysel uplatňovania dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy, a súd napriek tomu nemá jednoznačne skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze, ktorej dopad (neúspech v konaní) pričíta tej strane sporu, na ktorej predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazná povinnosť, t.j. zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva. Žalobkyňa žalované plnenie považovala za nevyplatenú odmenu (zložku mzdy), pretože vykonala pre žalovaného prácu (odučila v zimnom semestri akademického roka 2010/2011 predmety špecifikované v priebehu sporu), ktorú odmenu jej konateľ žalovaného Ing. M. C. prisľúbil ako to vyplynulo z jeho druhej výpovede. Právna argumentácia žalovaného bola založená na tom, že žalobkyni nebola nikdy sľúbená ani odmena za prácu, ktorú vykonávala v zimnom semestri akademického roka 2010/2011 s poukazom na skoršiu (prvú) výpoveď svedka Ing. M. C. a svedka profesora O., keď správna rada, ktorú tvorili spoločníci zároveň konatelia žalovaného v tej dobe, neschválila vyplatenie akejkoľvek odmeny. Súd nemohol prisvedčiť tejto argumentácií žalovaného, že len valné zhromaždenie (správna rada) mohlo platne rozhodnúť o priznaní odmeny žalobkyni, nakoľko podľa názoru súdu valné zhromaždenie svojimi rozhodnutiami zaväzuje jedine konateľov a nie zamestnancov a konatelia ako štatutárny orgán právnickej osoby vykonávajú zamestnávateľské práva a povinnosti vo vzťahu k zamestnancom na základe uzavretých pracovných zmlúv. Nároku sa žalobkyňa domáhala ako zamestnanec, na základe rozhodnutia konateľa Ing. M. C., ktorý jej prisľúbil odmenu za vykonanú prácu. Výkon zamestnávateľských práv realizuje konateľ, a nie valné zhromaždenie. Z výpovede svedka Ing. M. C. vyplynulo (a to na otázku právneho zástupcu žalovaného), že je možné, že žalobkyni prisľúbil odmenu, pretože mali dobré vzťahy. Jeho názor, že to bolo výlučne v kompetencii správnej rady, na ktorej zasadnutí žalobkyni žiadna odmena i tak odsúhlasená nebola, je vzhľadom na vyššie uvedené nesprávny. Neobstojí ani argumentácia žalovaného, že ani v jednom pracovnoprávnom dokumente nie je uvedené, že pracovnou náplňou žalobkyne bolo odučenie len jedného predmetu, ktorým je Finančné právo, pričom výučbu všetkých uvedených predmetov zabezpečuje Katedra obchodného, hospodárskeho a zmenkového finančného práva, na ktorej žalobkyňa v rozhodnom období pôsobila. V spore nebola preukázaná akákoľvek dohoda strán, že žalobkyni môžu byť poskytované iba zložky mzdy uvedené v pracovnej zmluve, teda strany nevylúčili možnosť poskytovania aj iných zložiek mzdy (aj priznania iných mzdových nárokov). Žalovaný sa k druhej výpovedi svedka Ing. M. C., v ktorej pripustil, že žalobkyni odmenu sľúbil, nijako nevyjadril. Zároveň sa nevyjadril ani k výške požadovanej odmeny, a na výzvu súdu oznámil, že nie je schopný vyčísliť výšku mzdy, ktorá by prináležala docentovi za jeden mesiac výučby za semester 2010/2011 pri odučení jedného predmetu s tým, že za vykonávanie práce v súlade s pracovnou zmluvou v znení jej dodatkov bola žalobkyni riadne poukazovaná mzda, ktorá nebola závislá od počtu vyučovaných predmetov. Na základe vyššie uvedených skutočností, keď prísľub konateľa žalovaného Ing. M. C. adresovaný žalobkyni, súd považuje za rozhodnutie zamestnávateľa, ktorým sa povaha nároku na odmenu zmenila, bol zamestnávateľ povinný takýto nárok (zložku mzdy) žalobkyni ako zamestnancovi poskytnúť. Výškou odmeny sa súd bližšie nezaoberal, keďže žalovaný ju účinne nepoprel. Vzhľadom k záverom vykonaného dokazovania považoval súd žalobu žalobkyne za dôvodnú, a preto žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 4.000,- eur. Zároveň žalobkyni priznal úroky z omeškania podľa pripustenej zmeny žaloby vo výške o 8 percentuálnych bodov vyššej ako bola základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Žalobkyňa má voči žalovanému podľa ust. § 255 ods. 1 v spoj. s § 262 ods. 1 C.s.p. nárok na náhradu trov konania v plnej výške, keďže bola v konaní v celom rozsahu úspešná a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne jej náhradu trov konania nepriznať (§ 257 C.s.p.). O výške trov bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).“

3. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie a žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a zároveň uloží žalobkyni nahradiť mu trovy konania. Dôvodil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa odvolateľa Pracovné zaradenie žalobkyne bolo v súlade s pracovnou zmluvou v znení jej zmien od 23.6.2010: docent vysokej školy - Fakulta práva Janka Jesenského. V tomto pracovnom zaradení pracovala žalobkyňa až do skončenia pracovného pomeru. Ani v jednom pracovnoprávnom dokumente založenom v súdnom spise, ktorý súvisí s pracovnoprávnym vzťahom medzi stranami sporu, nie je uvedené, že pracovnou náplňou žalobkyne bolo odučenie len jedného predmetu, ktorým je finančné právo. Hospodárske právo, právo cenných papierov, daňové právo, zmenkové právo ako aj finančné právo sú študijné predmety, ktorých výučbu zabezpečuje katedra obchodného, hospodárskeho a finančného práva, na ktorej žalobkyňa v rozhodnom období pôsobila. Túto skutočnosť preukazujú informačné listy predmetov, ktoré sú súčasťou prílohy akreditačného spisu k študijnému programu a sú založené v súdnom spise. Z informačných listov je okrem iného aj zrejmé, ktorí vysokoškolskí učitelia zabezpečujú výučbu týchto predmetov. Žalobkyňa v súlade s informačnými listami predmetov zo dňa 17. mája 2010 zabezpečovala výučbu hospodárskeho práva, práva cenných papierov a finančného práva. Ak zamestnávateľ pridal v súvislosti s organizačnými zmenami do pracovnej náplne zamestnanca niektoré úlohy, ktoré sú súčasťou druhu práce vymedzeného v pracovnej zmluve, musí zamestnanec toto rozšírenie pracovných úloh akceptovať, inak by šlo o porušenie § 47 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, t.j. porušenie povinnosti vykonávať prácu v súlade s pracovnou zmluvou a podľa pokynov zamestnávateľa. Nie je presne vymedzené, ako úzko špecifikované by mali byť vykonané práce v rámci pracovnej zmluvy. Ak v pracovnej zmluve nebol druh práce dohodnutý ako výkon konkrétne určenej jedinej pracovnej činnosti, ale bol vymedzený okruhom pracovných činností, ktoré má pracovník vykonávať, potom pridelenie inej než doposiaľ vykonávanej pracovnej operácie, v rámci daného vymedzenia nemožno považovať za zmenu dojednaných pracovných podmienok v zmysle § 36 ods. 2 Zákonníka práce (teraz § 54 Zákonníka práce) - R 7/1980. Skutočnosť, že v spornom období, kedy žalobkyňa vykonávala prácu u žalovaného zastávala aj akademickú funkciu prorektora vysokej školy, nijakým spôsobom neovplyvňuje jej pracovný úväzok a z neho vyplývajúce povinnosti zamestnanca voči zamestnávateľovi. Svedok Dr. h. c. mult. prof. JUDr. M. M. CSc. uviedol vo svojej výpovedi, že žalobkyňa v čase rozhodnom pre tento súdny spor bola nielen prorektorkou, ale aj členom/vysokoškolským učiteľom - docentom katedry obchodného, hospodárskeho a finančného práva. Ako jej priamy nadriadený jej aj v súlade s týmto pracovným zaradením prideľoval pracovné úlohy. V súvislosti s výučbou študijných predmetov hospodárske právo, právo cenných papierov a finančné právo v zimnom semestri akademického roku 2010/2011, svedok uviedol, že žalobkyňa nebola v tom čase jedinou, ktorá sa podieľala na ich výučbe. Je bežné, že prorektori vysokých škôl pôsobia v akademickej funkcii prorektor a zároveň sú zaradení ako zamestnanci v pracovnom zaradení docent a vyučujú viac ako jeden predmet. Svedok Ing. M. C. vo svojej svedeckej výpovedi uviedol, že si nepamätá, že by osobne žalobkyni prisľúbil odmenu za jej nadprácu. V tej istej výpovedi tento svedok tiež uviedol, že môže byť, že odmenu aj sľúbil, so žalobkyňou mal dobrý vzťah, avšak podstatné je, že valné zhromaždenie to neschválilo. Z uvedeného potom nie je možné v žiadnom prípade vyvodiť záver, že došlo k rozhodnutiu zamestnávateľa, na základe ktorého vznikol žalobkyni nárok na odmenu. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. V spore má za preukázané, že žalobkyni nebola nikdy sľúbená odmena za prácu, ktorú vykonala v zimnom semestri akademického roka 2010/2011 tak, ako to tvrdila na začiatku súdneho konania. V konaní bolo preukázané, že žiadna dohoda o vyplatení odmeny za odučené predmety v zimnom semestri akademického roka 2010/2011 neexistovala/neexistuje a teda ani nejestvoval/nejestvuje právny nárok žalobkyne na jej vyplatenie. Sám považuje celé súdne konanie od samého začiatku za zmätočné. Z listinných dôkazov predložených z jeho strany ako aj z výsluchu svedkov (Ing. M. C., Ing. N. O.) na súdnom pojednávaní dňa 14.6.2013 bolo preukázané, že odmena vo výške 4.000,- Eur, ktorá je uvedená vo výplatnej páske z mesiaca november 2011 bola vyplatená v hotovosti a bola určená na úhradu správneho poplatku za inauguračné konanie na vysokej škole v Užhorode. Napriek uvedenému žalobkyňa naďalej tvrdila, že sumu 4.000,- Eur, ktorá bola uvedená na výplatnej páske za mesiac november 2011 ako mimoriadnu odmenu za odučenie predmetov a vyskúšanie študentov neobdržala, čo je však v rozpore s výpoveďou svedkov (Ing. M. C.). V súlade s vykonanými dôkazmi bolo jednoznačne a nespochybniteľne preukázané, že suma 4.000,- Eur na výplatnej páske z novembra 2001 nebola odmenou za vyučovaciu činnosť žalobkyne v zimnom semestri akademického roka 2010/2011 a teda nebola odmenou, ktorej sa žalobkyňa domáha. Plnenie uvedených pracovných povinností zo strany žalobkyne nezakladalo zamestnávateľovi žiadnu povinnosť priznať jej akúkoľvek odmenu vo forme nárokovateľnej alebo nenárokovateľnej zložky mzdy. Neexistovalo žiadne rozhodnutie kompetentných orgánov vysokej školy o priznaní takejto odmeny ako aj akékoľvek vnútorné právne predpisy, na základe ktorých by bol zamestnávateľ povinný odmenu žalobkyni priznať. Priznanie odmeny nie je právne nárokovateľné a jej nevyplatenie samo o sebe nemožno považovať za postih alebo sankciu. Medzi pracovné povinnosti docenta v oblasti vzdelávania patrí najmä vedenie prednášok a seminárov, hodnotenie študentov vrátane skúšania na štátnych skúškach, vedenie doktorandov, vedenie a oponovanie záverečných prác, tvorba študijných materiálov. Následne odvolateľ poukázal na znenie § 191, § 215, § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku ako aj na rozhodnutia Ústavného súdu SR III.ÚS 311/07, I.ÚS 114/08, III.ÚS 328/05, III.ÚS 116/06 s tým, že nepovažuje za preukázané, že žalobkyni vznikol akýkoľvek nárok na vyplatenie odmeny ako zložky mzdy. Za preukázanie vzniku predmetného nároku nemožno považovať v prípade protichodných svedeckých výpovedí a listinných dôkazov predložených z jeho strany výlučne ničím nepodložené argumenty prednesené žalobkyňou. Okrem iného je vzhľadom na doteraz uvedené evidentné, že súd skutočne dospel na základe vykonaných dôkazov prostredníctvom výsluchu svedkov k nesprávnych skutkovým zisteniam.

4. Žalobkyňa odvolací návrh nepodala, k doručenému odvolaniu žalovaného podala písomné vyjadrenie v ktorom uviedla, že žalovaný tak, ako v rámci konania zavádza, prekrucuje skutočnosti, určite Okresný súd Galanta v dostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie, ktoré strany navrhli, vykonané dôkazy aj správne vyhodnotil, a to každý jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti, vec na základe toho aj správne právne posúdil a vo veci samej vydal správne rozhodnutie. U žalovaného vyučovala iba finančné právo, ostatné predmety na základe požiadavky, ak nejaký kolega vypadol z pedagogického procesu.

Z toho dôvodu žiadala i rektorát, že uvedené skutočnosti a problémy sa stupňujú a ako prorektorka si prácu nosila domov, žiadala zvýšenie platu až nakoniec odmietla ísť zastupovať, pretože zvýšenie platu jej bolo zamietnuté pre ekonomické problémy zamestnávateľa. Od ďalšieho akademického roka mali byť prijatí traja kolegovia na výučbu, ale Ing. C. dekanovi neschválil už konkrétnych pedagógov a z toho dôvodu si ju vedenie spoločníkov zavolalo, kde jej Ing. C. sľúbil finančnú odmenu za odučenie predmetov, len aby zachránila vzniknutú situáciu. Pracovná náplň, ktorú predložila žalovaná strana jej nikdy predložená nebola a nebola ňou ani podpísaná. Videla ju prvýkrát na súde. Tiež zdôrazňuje, že na verejnej vysokej škole alebo i súkromnej vysokej škole, ak niekto vykonáva funkciu prorektora, má na to samostatnú pracovnú zmluvu a na funkciu vysokoškolského pedagóga s popisom predmetov, ktoré vyučuje, má samostatnú pracovnú zmluvu s popisom práce a presne určenou mzdou. Ing. C. ako konateľ pritom pripustil v druhej svedeckej výpovedi, že jej odmenu sľúbil, ale valné zhromaždenie jej ju neodsúhlasilo. Okresný súd Galanta správne vyhodnotil uvedenú informáciu, že schvaľovanie mzdy nepatrilo do právomoci valného zhromaždenia. Z pokladne nikdy neprevzala peniaze ako zálohu. Je pravdou, že prevzala peniaze Dr. I., ale to bol správny poplatok na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 21.10.2011. V konaní však žalovala nezaplatenie odučených hodín počas zimného semestra 2010/2011, za ktoré mala dostať odmenu. Aj z tohto dôvodu prišlo k pripusteniu zmeny pôvodného žalobného návrhu, pokiaľ ide o kvalifikáciu uplatneného základu nároku. Vždy žalovala odmenu 4.000,- Eur, ktorá odmena bola vykázaná na výplatnej páske. Podstatou žaloby je domáhanie sa odmeny za odučenie naviac predmetov v zimnom semestri 2010/2011, ktorej žalovaná výška odmeny číselne korešpondovala s výškou sumy uvedenej na výplatnej páske. V závere poukazuje aj na dobré mravy, ktorými sa riadila pri uzatvorení ústnej dohody so zamestnávateľom ohľadne odmeny za odučenie predmetov naviac s dôverou, že zamestnávateľ svoj prísľub za takto dohodnutú prácu nad rozsah pracovných povinností poskytnúť odmenu aj dodrží. Pokiaľ došlo na základe takejto dohody iba k jednostrannému plneniu zo strany zamestnanca, zamestnávateľ nesplnil svoju povinnosť poskytnúť za takto riadne vykonanú prácu sľúbenú mzdu, ide na strane zamestnávateľa o rozpor s dobrými mravmi, ktorý nemá požívať právnu ochranu. Na základe uvedených skutočností navrhuje, aby v jej právnej veci odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a uložil žalovanému povinnosť nahradiť jej trovy konania v celej výške.

5. Žalovaný k doručenému vyjadreniu žalobkyne k jeho odvolaniu zaujal písomné stanovisko, v ktorom poukázal na to, že v celom rozsahu trvá na svojom odvolaní zo dňa 27.12.2017.

6. Žalobkyňa k doručenému vyjadreniu žalovanému tiež zaujala písomné stanovisko, v ktorom zhodne so žalovaným poukázal na to, že i ona v celom rozsahu trvá na svojej žalobe a tiež na svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného zo dňa 12.5.2018. 7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 , po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 , oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 , proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 , po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f) a h) , preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 , s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 , súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 , postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario), bez potreby doplnenia dokazovania, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 , a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 CSP.

8. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalovaných je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd prvej inštancie skutkovo a právne správne posúdil dôvodnosť nároku žalobkyne ako zamestnanca na nevyplatenú odmenu žalovaným ako zamestnávateľom.

9. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou uplatneného nároku na zaplatenie sumy 4.000,- Eur, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na § 387 ods. 2 odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na výstižné, správne, presvedčivé a v relevantnom vyčerpávajúce odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľke. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa už iba nasledovné:

10. Ako už bolo vyslovené odvolacím súdom v jeho predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí, pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku v spore o zaplatenie odmeny ako časti mzdy, bez ohľadu na to, či právnym podkladom tejto poskytovanej zložky mzdy (t. j. odmeny) má byť mzdový predpis alebo kolektívna zmluva alebo či je mzda dohodnutá v pracovnej či v inej zmluve, je rozhodujúce, či boli naplnené predpoklady pre vznik nároku na mzdu - odmenu alebo, či hľadiská vyznačujúce zákonom stanovenú alebo dohodnutú skutkovú podstatu pre vznik tohto mzdového nároku splnené neboli. Z tohto pohľadu je predovšetkým významné rozlíšenie, či požadované plnenie predstavuje mzdový nárok, ktorý je zamestnávateľ povinný poskytnúť, ak zamestnanec splní dohodnuté predpoklady a podmienky (či ide o tzv. nárokovú zložkou mzdy), alebo či ide o takú zložku mzdy, na ktorú vzniká nárok - bez ohľadu na splnenie ďalších dohodnutých predpokladov a podmienok pre jej poskytnutie - až na základe osobitného rozhodnutia zamestnávateľa o jej priznaní (či sa jedná o tzv. nenárokovú zložku mzdy). Táto, na druhom mieste zmienená (nenároková), zložka mzdy je teda charakteristická tým, že bez rozhodnutia zamestnávateľa má táto zložka mzdy povahu nároku len fakultatívneho. Túto povahu však stráca v okamihu, keď zamestnávateľ rozhodne o priznaní tohto nároku zamestnancovi. Po takomto rozhodnutí (kedy a či ho vôbec urobí záleží len na úvahe zamestnávateľa) sa povaha tohto nároku mení, pretože sú splnené všetky podmienky pre poskytnutie tejto zložky mzdy a zamestnávateľ je povinný takýto nárok (zložku mzdy) zamestnancovi poskytnúť.

11. Pritom je potrebné mať na zreteli, že uplatnením nárokových alebo nenárokových motivačných zložiek mzdy je vyjadrená stimulačná a motivačná funkcia mzdy spočívajúca v spojení určitej formy mzdy s pracovným výkonom zamestnanca. Závislosť mzdy na požadovanom výkone práce v predpokladanom množstve a kvalite potom býva vyjadrené stanovením predpokladov, ktoré musia byť splnené, aby zamestnanec mohol túto mzdovú zložku obdržať. Z hľadiska miery konkrétnosti ich obsahu sa úprava týchto predpokladov pohybuje v širokom rozpätí, od stanovenia úplne konkrétnych, objektívne merateľných a kvantifikovateľných cieľov až po úplne všeobecne postulovaný prísľub odmien (motivačných zložiek mzdy), napr. za dlhodobo dosahované kvalitné výsledky práce a pod., kedy je okolnosť, či zamestnanec dostane odmenu (stimulačný prvok mzdy), závislá na zhodnotení dosiahnutých pracovných výsledkov na základe úvahy príslušného nadriadeného vedúceho zamestnanca a jeho rozhodnutie má v tomto zmysle konštitutívny význam (daný prípad). Na druhej strane potom môžu ísť predpoklady vzniku nároku na stimulačný prvok mzdy až po stanovenie úplne konkrétnych, objektívne merateľných a kvantifikovateľných cieľov a stanovenie konkrétnej výšky odmeny prisľúbenej zamestnancovi v prípade ich dosiahnutia, kedy je zistenie výšky tejto časti mzdy už len vecou jednoduchého aritmetického výpočtu. V takom prípade, ak sú reálne predpoklady pre vznik nároku naplnené, je potrebné posudzovať rozhodnutie príslušného vedúceho zamestnanca o priznanie odmeny len ako formálne potvrdenie týchto predpokladov, nie ako reálny predpoklad sám, a v tomto zmysle má uvedené rozhodnutie len deklaratórny význam (pozri rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21 Cdo 810/2010).

12. V posudzovanej veci boli určité predpoklady, za ktorých mohla byť žalobkyni (vedúcemu zamestnancovi) poskytnutá odmena stanovené v Štatúte žalovaného, z ktorého čl. 7 bod. 2 vyplýva, že medzi právomoci prezidenta VZ (Valného zhromaždenia - poznámka odvolacieho súdu) patria okrem ustanovení Obchodného zákonníka, okrem iného konkretizovaného v tomto článku, aj vymenovanie, odvolávanie a odmeňovanie vedúcich zamestnancov vysokej školy (inak bez obmedzenia čo do výšky odmeny). Zo Štatútu a ani z iného dokumentu predloženého súdu žalovaným nevyplýva iný upravený spôsob odmeňovania zamestnancov školy.

13. Súd prvej inštancie, z vykonaného dokazovania vyvodil, že ďalej sú tu konatelia ako štatutárny orgán právnickej osoby, ktorí vykonávajú zamestnávateľské práva a povinnosti vo vzťahu k zamestnancom na základe uzavretých pracovných zmlúv, tiež uzavrel, že žalovaný sa k druhej výpovedi svedka Ing. M. C., v ktorej pripustil, že žalobkyni odmenu sľúbil, nijako nevyjadril, s tým, že prísľub konateľa žalovaného Ing. M. C. adresovaný žalobkyni, súd považuje za rozhodnutie zamestnávateľa, ktorým sa povaha nároku na odmenu zmenila, preto bol zamestnávateľ povinný takýto nárok (zložku mzdy) žalobkyni ako zamestnancovi poskytnúť, pritom výškou odmeny sa súd bližšie nezaoberal, keďže žalovaný ju účinne nepoprel. Podľa odvolacieho súdu tento záver je súladný so zákonom, keďže je to sám zamestnávateľ, v ktorého právomoci je rozhodnúť o priznaní odmeny, ktorá sa okamihom tohto rozhodnutia stáva nárokovateľnou zložky mzdy, pričom súdu prvej inštancie bola predložená listina

- Príkazom generálneho manažéra Vysokej školy Visegrádu, s.r.o., Ing. M. C., zo dňa 25.11.2011, z ktorého vyplýva písomný príkaz (t.j. rozhodnutie) vyplatiť žalobkyni mimoriadnu odmenu vo výplatnom termíne november 2011 v sume 4.000,- Eur. To znamená, že Ing. M. C. ako generálny manažér a zároveň aj konateľ žalovaného oprávnený konať samostatne, rozhodol o priznaní odmeny žalobkyni, čím sa táto odmena stála nárokovateľnou zložkou mzdy.

14. Je potom nepodstatné zaoberať sa tým, či pracovnou náplňou žalobkyne bolo odučenie len jedného predmetu, konkrétne Finančného práva, alebo aj ostatných ňou odučených predmetov zabezpečovaných Katedrou obchodného, hospodárskeho, zmenkového a finančného práva, na ktorej žalobkyňa v rozhodnom období pôsobila, pretože rozhodujúcou právnou skutočnosťou pre nárokovateľnosť odmeny bolo rozhodnutie zamestnávateľa o jej priznaní, ktorým rozhodnutím žalobkyňa disponuje a je ním v súdnom spise založený Príkaz generálneho manažéra Vysokej školy Visegrádu, s.r.o., Ing. M. C. zo dňa 25.11.2011.

15. Vychádzajúc z uvedeného v odsekoch 11 a 12 preto neobstojí námietka odvolateľa, že neexistovalo žiadne rozhodnutie kompetentných orgánov vysokej školy o priznaní takejto odmeny ako aj akékoľvek vnútorné právne predpisy, na základe ktorých by bol zamestnávateľ povinný odmenu priznať, pretože konateľ a generálny manažér žalovaného o odmene pre žalovanú dňa 25.11.2011 rozhodol, dokonca písomne, na čo bol oprávnený.

16. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že odmena v zmysle príkazu Ing. M. C. zo dňa 25.11.2011, uvedená aj vo výplatnej páske za mesiac november 2011 bola úhradou správneho poplatku za obhajobu profesúry žalobkyne na univerzite v Užhorode, takéto tvrdenie z predložených listinných dokladov - žiadosť o vyplatenie zálohy zo dňa 20.10.2011, výdavkového pokladničného dokladu vystaveného žalovaným pre žalobkyňu na sumu 4.000,- Eur zo dňa 21.10.2011, uznania dlhu žalobkyňou adresovaného žalovanému zo dňa 21.10.2011 a zmluvy o pôžičke zo dňa 21.10.2011 uzatvorenej medzi žalobkyňou ako dlžníčkou a žalovaným ako veriteľom na sumu 4.000,- Eur so splatnosťou do 21.10.2014, ktorá pôžička je reálny kontrakt a zo zmluvy vyplýva potvrdenie o odovzdaní tejto sumy žalobkyni, čo korešponduje s ostatnými uvedenými listinnými dokladmi žalobkyňou, nie je možné vyvodiť a to vychádzajúc z časového sledu týchto dokladov ako aj z ich obsahu. Z týchto listinných dokladov totiž vyplýva, že vyplatenie zálohy 4.000,- Eur žalovaným žalobkyni dňa 20.10.2011 došlo k plneniu zo zmluvy o pôžičke zo dňa 21.10.2011, ktorú požičanú sumu sa žalovaná zaviazala žalobcovi vrátiť do 21.10.2014. Uplynutím lehoty splatnosti pôžičky sa jej nevrátením požičaná suma stala samostatným nárokom žalovaného voči žalobkyni, pokiaľ nenastali podmienky na zánik tohto nároku podľa osobitnej dohody zmluvných strán v zmluve (zotrvanie žalobkyne v pracovnom pomere u žalobcu do lehoty splatnosti pôžičky). Až po uzatvorení predmetnej zmluvy o pôžičke zo dňa 21.10.2011 a po plnení z nej, žalovaný dňa 25.11.2011 rozhodol o priznaní odmeny žalobkyni ako samostatného právneho nároku, ktorým rozhodnutím sa odmena stala obligatórne nárokovou zložkou mzdy žalobkyne, doposiaľ nevyplatenou. K uvedenému listinnému dokladu (rozhodnutí o priznaní odmeny žalobkyni zo dňa 25.11.2011) sa pritom žalovaný relevantne nepostavil, a pokiaľ tvrdil, že ním malo byť účtovne vyriešené (zrejmé skryté - poznámka odvolacieho súdu) poskytnutie inauguračného poplatku pre žalobkyňu, s čím mala byť žalobkyňa ústne uzrozumená a Zmluva o pôžičke zo dňa 21.10.2011 mala byť zase poistkou pre zamestnávateľa, že po investícií žalovaného v súvislosti s obhájením profesúry žalobkyňou táto zo školy neodíde, t.j. nedá výpoveď, čo ale žalobkyňa poprela, navyše Ing. M. C. ktorý rozhodnutie vydal, vo svojej druhej svedeckej výpovedi pripustil, že prísľub odmeny za pracovnú aktivitu mohol žalovanej ústne dať, čomu by potom nasvedčoval aj následné písomné rozhodnutie (príkaz), takýto postup žalovaného ako zamestnávateľa by bol nielen nesúladný so zákonom, ale aj na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu, tu práve slabšieho zamestnanca.

17. Podľa § 149 CSP, prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

18. Podľa § 150 ods. 1 CSP, strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.

19. Podľa § 185 ods. 1 a 2 CSP, súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná (ods. 1). Súd môže aj bez návrhu vykonať dôkaz, ktorý vyplýva z verejných registrov a zoznamov, ak tieto registre alebo zoznamy nasvedčujú, že skutkové tvrdenia strán sú v rozpore so skutočnosťou; iné dôkazy bez návrhu nevykoná, ak tento zákon neustanovuje inak (ods. 2).

20. Citované ustanovenia zakotvujú dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, teda povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na sporových stranách. Strana, ktorá neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre procesnú stranu nepriaznivé rozhodnutie.

21. Opierajúc sa o vyššie uvedené zásady dôkazného bremena a hodnotenia dôkazov, je odvolací súd toho názoru, že prvoinštančný súd sa nimi v danom konaní riadil, keď vykonal všetky navrhnuté dôkazy v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie danej veci, vykonané dôkazy jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel i k správnym skutkovým záverom, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje. Dokazovaním vykonaným pred prvoinštančným súdom bolo dostatočným spôsobom preukázané tvrdenie žalobkyne, že žalovaný dňa 25.11.2011 rozhodol o priznaní odmeny žalobkyni ako samostatného právneho nároku, ktorým rozhodnutím sa odmena stala obligatórne nárokovou zložkou mzdy žalobkyne, doposiaľ nevyplatenou. Žalovanému sa pritom nepodarilo hodnoverne spochybniť nárok žalobkyne, pričom neposkytol, ani nenavrhol vykonať taký dôkaz, ktorý by tvrdenia a dôkazy predostreté žalobkyňou relevantne vyvrátil.

22. V dôsledku uvedeného bolo potom nevyhnutné žalobe vyhovieť, k čomu prvoinštančný súd aj pristúpil. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, bez potreby zaoberania sa ďalším namietaným, ako vo výrokoch vecne správny a to i vo vzťahu k priznanému príslušenstvu pohľadávky, osobitnými odvolacími dôvodmi nenapadnutého, včítane závislého a správneho výroku o náhrade trov konania, s použitím § 387 ods. 1 potvrdil.

23. Podľa § 396 ods. 1 ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie, ods. 2 ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie.

24. Podľa § 255 ods. 1 súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci, ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

25. Podľa § 262 ods. 1 o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

26. Aplikujúc vyššie citované zákonné ustanovenia odvolací súd plne úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov predmetného odvolacieho konania v plnom rozsahu, o ktorom musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

27. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je podľa § 421 prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 . Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 . Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 . Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 . Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 . Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 . V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 .