Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_10Co-185-2017.pdf
PDF · 151.05 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/185/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členov senátu JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Terézie Mecelovej, vo veci žalobkyne: Poštová banka, a.s., Dvořákovo nábrežie 4, 811 02 Bratislava, IČO: 31340890, zastúpenej splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., Martinčekova 13, 821 01 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 50361368, proti žalovanej: A. R., rod. P., nar. XX. H. XXXX, trvalo bytom ul. V. XXXX/XX, V. - H., o zaplatenie 1880,69 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo 16. februára 2017 č. k. 16Csp/52/2016-37, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti o úrokoch 218,13 eur a úrokoch 24,50% ročne zo zostatku nesplatenej istiny 1.880,69 eur od 1.5.2016 do zaplatenia p o t v r d z u j e a v napadnutej zamietajúcej časti o úrokoch z omeškania 859,96 eur a v časti o náhrade trov prvoinštančného konania ho r u š í a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 1.880,69 eur s 5,25% úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.880,69 eur od 1.5.2016 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku; II. vo zvyšku žalobu zamietol a III. žalobkyni priznal náhradu trov konania v celom rozsahu. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 261 ods. 3 písm. d/, § 369 ods. 1, § 497, § 499 a § 503 ods. 1 Obch.z. (Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov); § 1 ods. 2, § 2 písm. a/, b/ a d/, § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 písm. a/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej len „ZoSÚ“); § 3, § 37 ods. 1, § 39, § 41, § 52 ods. 1 a 9, § 121 ods. 3, § 517 ods. 1 a 2 a § 565 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej len „O.z.“) a § 2 písm. a/ a b/, § 3 ods. 1 a 5 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom a účinnom v čase uzavretia zmluvy a § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, účinného od 1.1.2009. Vecne dôvodil, že žalobkyňa žiadala, aby bola žalovaná zaviazaná na zaplatenie jej čiastky 1880,69 eur s príslušenstvom na tom základe, že 15.7.2013 bola medzi stranami žalobkyňou ako veriteľom a žalovanou ako dlžníčkou uzavretá zmluva o úvere č. 1315264426, na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 2000 eur, žalovaná sa zaviazala vrátiť úver v 72 splátkach po 54 eur mesačne, splatných vždy k 15-temu dňu v mesiaci, termín konečnej splatnosti úveru bol dojednaný na 15.7.2019, v zmysle obchodných podmienok pre úver sa žalovaná dostala do omeškania s platením splátok a teda žalobkyni vznikol nárok na predčasné splatenie úveru spolu s príslušenstvom. Žalovaná pohľadávku uznala s tým, že pohľadávku nie je aktuálne schopná splácať. Z predloženého rozpisu a vyjadrenia žalovanej mal súd preukázané, že žalobkyňa poskytla žalovanej plnenie 2000 eur, žalovaná uhradila čiastku 507,56 eur. Žalobkyňa nepredložila doklad o zosplatnení dlhu, listom z 22.9.2014 vyzvala žalovanú na úhradu dlhu do 10 dní od doručenia výzvy, výzva bola doručená 25.9.2014, žalobou sa domáhala zaplatenia sumy 1880,69 eur, úrokov vo výške 218,13 eur, úrokov z omeškania 859,96 eur, úrokov zo zostatku nesplatenej istiny zo sumy 1880,69 eur vo výške 24,50 od 1.5.2016 a úrokov z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 1880,69 eur od 1.5.2016 do zaplatenia a trovy konania. Právny vzťah medzi stranami posúdil ako právny vzťah založený spotrebiteľskou zmluvou, zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavretá medzi stranami má charakter spotrebiteľského úveru, a preto musí obsahovať náležitosti ustanovené ZoSÚ pre zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ. Skúmal jednotlivé obsahové náležitostí zmluvy a zistil, že zmluva neobsahuje v rozpore s ust. § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmluve sa uvádza len výška splátky bez bližšej špecifikácie, t.j. nie je uvedená výška splátky istiny, úroku a poplatkov. Zákonom stanovené členenie a uvedenie jednotlivých čiastok úveru predstavuje prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke, a aby zároveň nebolo možné, aby si veriteľ voči dlžníkovi uplatňoval aj nároky, na ktoré nemá právo. Uvedené obsahové nedostatky zmluvy majú za následok, že spotrebiteľský úver poskytnutý žalobkyňou žalovanej považoval v zmysle § 11 ods. 1 písm. a/ ZoSÚ za bezúročný a bez poplatkov, žalobkyňa tak nemá nárok na zaplatenie úroku z úveru ani iných poplatkov. Zmluva obsahuje nesprávny údaj o celkovej výške úveru tabuľka 3.1 v spojení s poznámkou pod tabuľkou (2000 eur + 1859,91 eur = 3859,91 eur) náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. g/ ZoSÚ, pričom pri výške splátky 54 eur a počte splátok 72 je celková výška 3888 eur. Žalobkyňa si uplatňovala úrok v dohodnutej výške 24,50 % ročne, a to až do úplného zaplatenia. Takýto úrok jej nepatrí, zmluvná odplata totiž patrí veriteľovi len za čas, počas ktorého dlžník užíva peňažné prostriedky v súlade so zmluvou. V momente, kedy užívanie peňažných prostriedkov zo strany dlžníka je v rozpore so zmluvou (lebo ich nevrátil v lehote splatnosti, či už dohodnutej v zmluve alebo v dôsledku predčasného zosplatnenia), ide o omeškanie upravené osobitnými predpismi, na ktoré sa viažu iné (zákonné) nároky, a tieto možno zmluvne upraviť (modifikovať) len v tom rozsahu, v akom to zákon pripúšťa. Opačný výklad by podľa názoru súdu viedol k neprimeranému a nedôvodnému zvýhodneniu veriteľov poskytujúcich peňažné prostriedky na základe zmluvy o úvere alebo zmluvy o pôžičke oproti všetkým iným veriteľom peňažných prostriedkov. Podľa § 369 ods. 1 Obch.z. ale aj podľa § 517 ods. 2 O.z. je totiž maximálna sadzba úrokov z omeškania v občianskoprávnych vzťahoch kogentná a nemožno sa od nej dohodou odchýliť (R 5/2000). Tým, že by sa veriteľovi dovolilo žiadať za dobu omeškania popri úrokoch z omeškania aj zmluvné úroky, by sa táto kogentnosť v podstate obchádzala. Takáto možnosť by bola pritom dostupná len veriteľom úverov a pôžičiek, keďže len tieto umožňujú dohodu o úroku na dobu užívania peňažných prostriedkov. Vzhľadom na uvedené dôvody pre zamietnutie zvyšku nároku súd nevyslovil neplatnosť a neprijateľnosť zmluvných podmienok. Považoval úverovú zmluvu pre absenciu základných náležitostí za absolútne neplatnú v časti, ktorá zostala predmetom konania. Vzhľadom na túto skutočnosť považoval nárok za dôvodný len v priznanej časti ako rozdiel poskytnutej sumy a uhradenej čiastky, žalobkyňa nemá nárok na úroky, poplatky a náklady, ktoré žiadnym spôsobom nešpecifikovala a nepreukázala. Úroky je možné priznať len do doručenia výzvy na plnenie. Žalobkyni priznal zákonné úroky z omeškania v zmysle návrhu, keď od určeného dňa bola žalovaná v omeškaní/do omeškania sa dostala po doručení výzvy a uplynutí lehoty na plnenie. K samotným ďalším úrokom, ktoré si žalobkyňa uplatňovala v tomto konaní, poukázal na Rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co 190/2014, v zmysle ktorého zosplatnenie (de fault) ako jednostranný právny úkon veriteľa zásadne mení pôvodne dohodnutý úverový vzťah. Dohoda o platení úrokov aj po zosplatnení úveru je odklonom od dispozitívnej normy zákona v neprospech spotrebiteľa (rozsudok SD AZIZ), úroky je možné žiadať len do zosplatnenia pohľadávky, v danom prípade súd však dospel k záveru, že úver je bezúročný a bez poplatkov. Zo všetkých uvedených dôvodov považoval nárok žalobkyne v časti presahujúcej priznanú čiastku za nedôvodný a žalobu preto vo zvyšku zamietol. V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 2 CSP (zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku v znení neskoršieho predpisu), vecne prevažným úspechom (neúspech nepatrný) žalobkyne v konaní, z ktorého dôvodu žalobkyni priznal náhradu trov konania v celom rozsahu s tým, že ich výška bude určená osobitným rozhodnutím v zmysle § 262 ods. 2 CSP.
2. Proti tomuto rozsudku iba v jeho časti zvyškovo zamietajúcej žalobu podala včas odvolanie žalobkyňa s návrhom na jeho zrušenie v napadnutej časti a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne ho navrhla v napadnutej časti zmeniť vyhovením žalobe aj v takejto časti. Žalobkyňa uviedla, že podávané odvolanie proti rozsudku, ktorým sa rozhodlo vo veci samej, dôvodí podľa ustanovení § 365 ods. 1 písm. a/, b/, d/, e/, f/, g/ a h/ CSP. Bola názoru, že nedostatočným odôvodnením rozsudku súd prvej inštancie porušil jej práva vychádzajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Odôvodnenie je súd povinný formulovať spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Poukázala na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky II.ÚS 117/07, III.ÚS 311/01, III.ÚS 107/07, IV.ÚS 14/07, III.ÚS 311/07, I.ÚS 265/05, I.ÚS 33/2002, III.ÚS 199/09, Nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 1551/08, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/25/2007, Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS 114/08 a jeho rozhodnutie IV.ÚS 252/04, Nález II.ÚS 85/06 a Nález ÚS SR II.ÚS 380/2013. K tvrdeniu súdu prvej inštancie o tom, že zmluva obsahuje nesprávny údaj o celkovej výške úveru v tabuľke 3.1 v spojení s poznámkou pod tabuľkou uviedol, že žalovaná sa zaviazala splatiť poskytnutý úver v 72 mesačných splátkach vo výške 54 eur, a to mesačne vždy k 15. dňu v mesiaci, počnúc dňom 15.8.2013. Žalovaná zároveň v zmysle čl. 2 zmluvy o úvere požiadala o čerpanie úveru, ako aj pravidelné mesačné splátky v hotovosti. Poplatok za čerpanie úveru v hotovosti predstavuje sumu vo výške 29,87 eur (uvedený aj v listine aktuálny stav úveru pri položke „uskutočnené čerpania“), pričom takto stanovená výška bola určená v zmysle sadzobníka poplatkov časť 3.1 - Úvery pre obyvateľstvo, časť dostupná pôžička, dostupná pôžička - šikovná rezerva, položka „Spracovanie úveru“ písm. c/ pri čerpaní v hotovosti. Zároveň mesačný poplatok vo výške 0,76 eur, ako poplatok za mesačnú splátku úveru v hotovosti bol stanovený v zmysle Sadzobníka poplatkov časť 3.1 Úvery pre obyvateľstvo, časť dostupná pôžička, dostupná pôžička - šikovná rezerva položka „Splátka úveru v hotovosti“. Ako vyplýva z predpisu splátok, žalovaná sa zaviazala uhradiť predmetný úver v 72 splátkach, pričom 69 splátok bolo vo výške 54,76 eur (54 eur ako splátka istiny a úroku a 0,76 eur ako poplatok za splátku úveru v hotovosti), 70. splátka mala byť len vo výške 51,61 eur (50,85 eur ako splátka istiny a úroku a 0,76 eur ako poplatok za splátku úveru v hotovosti) a 71. a 72. splátka už predstavovala len sumu 0 eur, nakoľko bankový informačný systém rozdeľuje mesačné splátky vždy na celé roky a na celé čísla a vzhľadom k tomu môže dôjsť k situácii, kedy bude posledná mesačná splátka vo výške 0 eur. Na základe uvedeného je zrejmé, že celkové náklady na úver boli vo výške 1.859,91 eur (69x54,76+51,61+29,87 ako poplatok za poskytnutie úveru v hotovosti = 3.859,92 - 2.000 = 1.859,92 eur), nie 3.888,- eur ako to súd uviedol a na základe čoho úver posúdil ako bezúročný a bez poplatkov. Z uvedeného je zrejmé, že celková výška nákladov bola vypočítaná správne, a preto súd nesprávne rozhodol, keď zmluvu o úvere posúdil ako bezúročnú a bez poplatkov. Zároveň žalobkyňa dôvodila, že zmluvu o úvere nie je možné považovať za bezúročnú a bez poplatkov na základe toho, že by neobsahovala určenie výšky, počtu a termínov splátok, nakoľko tento údaj je zo zmluvy o úvere zrejmý. Poukázala na rozhodnutie Súdneho dvora z 9.11.2016 vo veci C-42/15, mala za to, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné, arbitrárne, pretože nie je zrejmé, z akého právneho predpisu súd vychádzal, keď uzavrel záver, že po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru žalobca nemá nárok na dohodnuté zmluvné úroky. Je zrejmé, že súd a akýkoľvek štátny orgán v SR má postupovať na základe a v medziach zákona, čo zaujatím takéhoto právneho názoru súdu bez podpory právnym predpisom zjavne naplnené nebolo. S poukazom na § 503 ods. 3 Obch.z. bola názoru, že úroky z úveru sú odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov na základe úverovej zmluvy, predstavujú cenu úveru. Dlžník je povinný platiť úroky od okamihu reálneho poskytnutia peňazí do okamihu ich reálneho vrátenia, a to či už v lehote alebo v omeškaní. Na povinnosť platiť úroky z úveru nemá vplyv ani zosplatnenie úveru. Táto povinnosť zásadne trvá do času reálneho vrátenia poskytnutého úveru. V tejto súvislosti poukázala na bod 6.4 obchodných podmienok a považovala za nepochybné, že úročenie úveru zmluvnou úrokovou sadzbou od jeho poskytnutia až do úplného splatenia bolo úmyslom žalobkyne a žalovanej musel byť tento zámer vzhľadom na formuláciu jasný, s obchodnými podmienkami úveru sa žalovaná oboznámila a vyjadrila s nimi súhlas, čo potvrdila podpisom na zmluve. Poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 32Cdo 3830/2014. Vzhľadom na fakt, že k vráteniu celej poskytnutej istiny doposiaľ nedošlo, nedošlo ani k zániku dohodnutého záväzku žalovanej, v zmysle ktorého je povinná naďalej uhrádzať zmluvne dohodnuté úroky. Žalobkyňa nesúhlasila s tvrdením súdu, že súbežným uplatňovaním úrokov z úveru a z úrokov z omeškania dochádza k hrubej nadvláde veriteľa. Oba typy úrokov sú diametrálne odlišným právnym inštitútom a sledujú iný cieľ, nemôže ísť o dvojité sankcionovanie žalovanej. Poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu IV.ÚS 476/2012 a Najvyššieho súdu 4 Obo 143/1998. Nebolo pravdivé tvrdenie súdu, že priznal žalobkyni nárok na zákonné úroky z omeškania odo dňa omeškania žalovanej, nakoľko k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru došlo 22.9.2014. Žalobkyňa si v žalobe uplatňovala nárok na zaplatenie zmluvných úrokov a úrokov z omeškania odo dňa 1.5.2016 do zaplatenia z dôvodu, že si v žalobe uplatnila zmluvné úroky a úroky z omeškania vo výške 218,13 eur vypočítané odo dňa poskytnutia úveru do dňa poslednej čiastočnej úhrady žalovanou evidovanej na základe listiny aktuálny stav úveru t.j. do dňa 17.10.2014 ako aj zmluvné úroky a úroky z omeškania vo výške 859,94 eur vypočítané odo dňa 17.10.2014 do dňa vyhotovenia listiny aktuálny stav úveru tzn. do dňa 30.4.2016. Teda k omeškaniu žalovanej došlo skôr ako je deň 1.5.2016 a z tohto dôvodu je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné a arbitrárne. V prípade, že súd nemal k dispozícii výzvu na splatenie úveru a žalobkyňu nijakým spôsobom nevyzval na doloženie predmetnej výzvy, žalobkyňa nemala možnosť sa procesne v konaní brániť a súd svojim postupom nevyzval žalobkyňu na doloženie výzvy na splatenie úveru a preukázanie predčasného zosplatnenia úveru a nepostupoval podľa § 129 CSP, nevyzval žalobkyňu ani podľa § 157 CSP, keď nevyzval žalobkyňu, aby sa vyjadrila k predbežnému právnemu posúdeniu veci o vyhlásení predčasnej splatnosti úveru a tiež súd nevytýčil termín predbežného prejednania sporu podľa § 168 CSP, ktorého účelom je zabrániť i inštitútu tzv. prekvapivých rozsudkov. Žalobkyňa mala za to, že takýto postup súdu nie je v súlade so zásadami účelnosti a hospodárnosti konania a nastala situácia, kedy jedinou možnosťou procesnej obrany žalobkyne je právo podať odvolanie, čím sa de facto prenáša úloha súdu prvej inštancie na súd druhej inštancie, čo nie je žiadúce. Ďalej dôvodila, že na ustanovenie § 52 ods. 2 O.z. sa vzťahuje zákaz retroaktivity a teda nie je možné toto ustanovenie aplikovať na vzťahy, ktoré vznikli pred 1.4.2015, v opačnom prípade by došlo k porušeniu základných princípov nášho právneho poriadku. Úmysel zákonodarcu bol ten, že § 52 ods. 2 v novelizovanom znení sa vzťahuje výlučne na právne vzťahy založené po 1.4.2015. Pri svojvoľnej retroaktívnej aplikácii tohto ustanovenia súdom na právne vzťahy založené pred 1.4.2005 dochádza k porušovaniu čl. 2 Ústavy SR a zásahu do základných práv a slobôd občanov. Poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27.3.2013 sp. zn. 6 Mcdo/4/2012. Je nepochybné, že všetky úverové právne vzťahy, ktoré vznikli pred 1.4.2015 sa spravujú ustanoveniami Obch.z.. S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 23 Cdo/1201/2009 dôvodila, že ochrana spotrebiteľa má svoje limity, pričom ochranu spotrebiteľa nemožno ponímať ako obranu proti ľahkovážnosti a nezodpovednosti. S poukazom na odlišné stanovisko podpredsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky JUDr. H. Z. mala za to, že všeobecné súdy spotrebiteľa z úradnej povinnosti zbavujú jeho zodpovednosti, ktorý postup orgánov na ochranu práva je absolútne nevýchovný, paternalistický ale aj absurdný a v rozpore so zásadou rovnosti a podobne, ktoré by mali v podstate platiť aj pre „privilegovaného“ spotrebiteľa; opakom je potom neprípustné zvýhodňovanie dlžníka oproti veriteľovi, ktorému inak reálne hrozí riziko nevymoženia ani len elementárneho nároku bez akéhokoľvek príslušenstva voči dlžníkovi, ktorý sa tak neoprávnene obohacuje na jeho úkor za asistencie súdov.
3. Žalovaná sa k odvolaniu nevyjadrila, odvolací návrh nepodala.
4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. a/, b/, d/, e/, f/, g/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti o úrokoch 218,13 eur a úrokoch 24,50% ročne zo zostatku nesplatenej istiny 1.880,69 eur od 1.5.2016 do zaplatenia, treba navzdory námietkam žalobkyne považovať za vo výroku vecne správny, keď súd prvej inštancie v miere postačujúcej pre rozhodnutie zistil skutkový stav a vec aj správne posúdil po právnej stránke, avšak vo vzťahu napadnutej zamietajúcej časti o úrokoch z omeškania 859,96 eur boli námietky žalobkyne čiastočne dôvodné.
5. Súd prvej inštancie predovšetkým správne kvalifikoval právny vzťah založený zmluvou medzi žalobkyňou a žalovanou ako spotrebiteľskou zmluvou, keďže táto spĺňala definičné znaky takejto zmluvy, ako aj definičné znaky subjektov spotrebiteľskej zmluvy. Odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie, ktorý dualizmus právnej úpravy inštitútov súkromného práva (O.z. a Obch.z.) vyriešil v prospech aplikácie ustanovení O.z., ako primárnych noriem na úpravu spotrebiteľského právneho vzťahu. Novelizované ustanovenie § 52 ods. 2 veta tretia O.z. už normatívne vyriešilo prednostnú aplikáciu O.z. pred ustanoveniami Obch.z. (na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ). Podľa záverov rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3MCdo 12/2014 z 21. apríla 2015, novelizované znenie ust. § 52 ods. 2 veta tretia O.z. (účinné od 1. mája 2014) sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Predovšetkým je potrebné zdôrazniť, že súdna prax vyšších súdov, zohľadňujúca nadradenosť komunitárneho práva, ako rozhodujúceho súboru právnych noriem pri výklade národného práva v súvislosti s konaním, v ktorom sa uplatňuje právo proti spotrebiteľovi, ustálila aj do uvedenej doby prednostnú aplikáciu ustanovení O.z. (napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co/126/2012, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/716/2014). Námietka žalobkyne o nutnosti favorizovať Obch.z. neobstojí, pretože všetky režimy a opatrenia určené na ochranu spotrebiteľa platia bez ohľadu na typ štandardnej formulárovej zmluvy, a teda platili a platia aj vo vzťahu k úverom ako tzv. obchodnoprávnym vzťahom (rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/95/2010 z 27.1.2011). Nič na tom nemení skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený medzi žalobkyňou a žalovanou je tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom, ktorý sa riadi režimom Obch.z. bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý môže byť prítomný tak v občianskoprávnych ako aj obchodnoprávnych vzťahoch. Nemožno opomenúť ani ustanovenie § 54 ods. 1 O.z., podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie, a preto je v legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej právnej úpravy (uvedené už odznelo v rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 5Co/716/2014-63, zo 16.12.2014). Pravidlo prednostnej aplikácie ustanovení O.z., ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie, bolo odobrené aj Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorý v uznesení sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 z 19.6.2013 konštatoval, že prednostným uplatnením O.z. na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený v Obch.z., nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa. S poukazom na vyššie uvedené závery, sa odvolací súd nemohol stotožniť s odvolacími námietkami žalobkyne, poukazujúcimi na prednostnú aplikáciu ustanovení Obch.z. aj v prípade spotrebiteľskej zmluvy. V zmysle záverov ústavnoprávnej judikatúry ústavný súd akceptuje práve teleologický výklad právnej normy, ako aj interpretačný postup všeobecných súdov, ktorý je spôsobilý v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný korektív pri zisťovaní jej obsahu, účelu a zmyslu (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 650/2013). Vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie je daná povinnosť eurokonformného výkladu národného práva, so zachovaním nepriameho účinku jednotlivých smerníc (pri naplnení cieľov vysokej ochrany spotrebiteľa garantovaných komunitárnym právom). Aplikáciu občianskoprávnej úpravy v prípade dualizmu právnych úprav hmotnoprávnych inštitútov, obsiahnutých v spotrebiteľských zmluvách, potvrdila vyššie uvedená rozhodovacia prax súdov a nadradenosť komunitárneho práva, primárne ako aj sekundárne pramene práva Európskej únie, vrátane rozsudkov Súdneho dvora Európskej únie, smerujúcich k náležitému vyvažovaniu postavenia spotrebiteľa ako slabšej strany v hmotnoprávnych a procesnoprávnych vzťahoch (v dôsledku len iluzórnej slobody spotrebiteľa pri uzatváraní zmluvy s dodávateľom a s tým spojenej nerovnováhy zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa). Preto vo svetle eurokonformného výkladu dotknutých právnych noriem nebolo možné sa stotožniť s argumentmi žalobkyne.
6. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na právnom názore, podľa ktorého je potrebné považovať spotrebiteľský úver, poskytnutý žalobkyňou žalovanej na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, za bezúročný a bez poplatkov, pre absenciu obligatórnych zákonom stanovených náležitostí takejto zmluvy, neuvedením výšky, počtu a termínov splatnosti istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ) a nesprávnym uvedením celkovej výšky spotrebiteľského úveru (§ 9 ods. 2 písm. g/ ZoSÚ). Úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromnoprávnych vzťahoch a je základným inštitútom spotrebiteľského práva. Ustanovenie § 11 ods. 1 ZoSÚ vymedzuje prípady, kedy sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Výklad a aplikácia ustanovení ZoSÚ musí byť v súlade so zmyslom a účelom tohto zákona. Tým, že zákon postihuje nedodržanie iba niektorých obsahových náležitostí zmluvy, robí z týchto náležitostí nevyhnutné podstatné obsahové náležitosti zmluvy. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je faktické nerovné postavenie vo vzťahu k profesionálnemu dodávateľovi a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktácii, vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a dostupnosť právnych služieb, ako i možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu pochádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania pripravený a pri uzatváraní zmluvy je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť spotrebiteľa. Spoločným znakom právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť a to formou obmedzenia autonómie vôle. Tá predstavuje elementárnu podmienku fungovania materiálneho právneho štátu, nie je však úplne absolútna a v rámci spotrebiteľských vzťahov je limitovaná princípom ochrany slabšej strany, teda spotrebiteľa (ktorý koná s dôverou v druhou stranou jej prezentovaný skutkový stav). Z uvedenej koncepcie spotrebiteľského práva vychádzal aj zákon ZoSÚ, ktorý stanovil osobitné náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy tak, aby za účelom odstránenia vyššie uvedenej faktickej nerovnováhy bol spotrebiteľ účinným spôsobom informovaný o podmienkach spotrebiteľského úveru a vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej úverovej zmluve posúdiť všetky právne dôsledky vyplývajúce pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy. Niektoré ustanovené náležitosti, a to práve tie, ktoré sú uvedené v § 11 ods. 1 ZoSÚ zákonodarca v prospech ochrany spotrebiteľa preferoval až do takej miery, že ich neuvedenie sankcionoval bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru ako sankciu pre dodávateľa, ktorý nerešpektuje zákon a tým spotrebiteľa vystavuje nerovnému postaveniu (uvedené už odznelo v rozhodnutí Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11Co/127/2015). Súd prvej inštancie rozhodol preto správne po zistení, že zmluva o spotrebiteľskom úvere uzatvorená medzi stranami konania neobsahuje obligatórnu obsahovú náležitosť podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ a z tohto dôvodu je treba úver považovať za bezúročný a bez poplatkov. Účelom náležitosti ustanovenej v § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ (v relevantnom znení) je informovanie spotrebiteľa, aby vedel rozlíšiť, aká časť splátky bude použitá na istinu, úrok a ďalšie poplatky, čo mu tiež umožňuje zorientovať sa v danej situácii, pretože inak by nebolo dostatočne určité, akú časť istiny zaplatil (ako bude s jeho platbou naložené) a akú časť úveru platí na úroky a ďalšie poplatky, teda i na odplatu žalobkyne. To nemožno nahradiť uvedením len výšky mesačnej splátky. Zmyslu zákonnej úpravy zodpovedá, ak sa každý z atribútov vyjadrený v zákone slovami „suma, počet a termíny splátok“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným iným poplatkom (porov. rozsudok NS SR sp. zn. 7Cdo 128/2016, sp. zn. 7Sžo 61/2015). Stanovenie rozsahu splácania istiny, úrokov a iných poplatkov (tzv. rozčlenenie splátky), bolo možné napr. vymedzením percentuálnej časti označenej splátky, ktorá pripadá na jednotlivé jej súčasti (istinu, úrok a iné poplatky), prípadne mechanizmus spôsobu (pravidiel) jej zmeny. Predmetná obligatórna náležitosť (§ 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ) predstavuje údaj dôležitý pre spotrebiteľa, keďže pomáha spoznať ako konkrétne budú náklady spojené so spotrebiteľským úverom uhrádzané. Odvolací súd sa preto nestotožnil s právnym názorom žalobkyne, že pre splnenie obsahových zákonom stanovených náležitostí zmluvy postačovalo uspokojiť sa s uvedením výšky mesačnej splátky. V zmluvách, ktoré nečlenia splátky na časť istiny, úrokov a iných poplatkov, spotrebiteľ nevie, koľko má hradiť na istinu úveru, úroky a poplatky. Aby sa spotrebiteľ mohol rozhodnúť pre uzavretie úverovej zmluvy na základe úplnej znalosti veci, je potrebné mu poskytnúť informácie i o nákladoch spojených s úverom. Občianskoprávna úprava priraďovania čiastočného plnenia dlhu, je založená na prednostnom splácaní istiny a až následne úrokov (ak dlžník neurčí inak) podľa § 566 ods. 2 O.z.. Na rozdiel od tejto úpravy Obch.z. upravuje započítavanie jednotlivých plnení v opačnom poradí. Ak zmluva obsahuje rozčlenenie splátky, tak o tom, aká časť sa použije na splátku istiny a aká na splátku úrokov, poplatkov, má spotrebiteľ vedomosť od počiatku uzavretia zmluvy a veriteľ, mimo vôle spotrebiteľa, nemôže jednostranne rozhodnúť o splátke istiny a svojej odplaty, prípadne ďalších nákladov. Ak spotrebiteľ v dôsledku nerozčlenenia splátky v zmluve nevie, v akom pomere bude splácať istinu úveru a hradiť úroky z úverov ako odmenu veriteľa, je treba konštatovať kvalifikovanú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (rozdelenie tak neurčuje dohoda so spotrebiteľom a o spôsobe splácania istiny a úrokov nie je veriteľom informovaný v čase uzavretia zmluvy). Predmetné zákonné ustanovenie predstavuje implementáciu ustanovení smernice (Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v znení korigenda k tejto smernici) do slovenského právneho poriadku, pričom ide o jej úplnú harmonizáciu. Podľa článku 10 ods. 1 písm. h/ označenej smernice má zmluva obsahovať výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia. ZoSÚ (v rozhodnom znení) však jednoznačne svojou úpravou ide nad rámec smernice a vyjadruje požiadavku rozčlenenia splátky. Zrejmý konflikt medzi smernicou a zákonom bol riešený aj v rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej, ktorý potvrdil, že smernica skutočne takéto členenie nepožaduje. V sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok smernice v zásade vylúčený. Vnútroštátne súdy sú síce povinné vykladať národné právo vo svetle znenia a účelu smernice, avšak tento výklad nie je absolútny, pretože eurokonformný výklad zákona nemôže nahradiť jeho výslovné znenie (v opačnom prípade by šlo o výklad contra legem). Žalobkyňa hoci správne poukázala na skutočnosť, že členské štáty nie sú oprávnené prijímať odchylné ustanovenia od smernice, teda nemajú zahŕňať do zmluvy o úvere iné náležitosti než uvedené v článku 10 ods. 2 smernice, ZoSÚ však nad rámec smernice požaduje rozčlenenie splátky. Gramatický, ale aj teleologický výklad neumožňujú prijať záver, že predmetné zákonné ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahŕňa (porov. uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 146/2017). Podľa § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ zmluva o úvere obsahuje výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Podľa § 4 ods. 2 písm. i/ ZS (zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov) zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Uvedený text zákonov (pri použití historického výkladu ide o totožnú dikciu zákonov, porov. podnet Krajského súdu v Prešove na prijatie Stanoviska občianskoprávneho kolégia NS SR) je odlišný od textu smernice (čl. 10 ods. 2 písm. h/ Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice rady 87/102/EHS), podľa ktorej zmluva o úvere uvádza výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia. V sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok smernice vylúčený. Vnútroštátne súdy musia skúmať, či môžu normu práva EÚ transponovanú určitým zákonom vykladať eurokonformne, avšak tento tzv. nepriamy účinok smernice nie je absolútny, keďže eurokonformný výklad zákona nemôže nahradiť výslovne znenie zákona (v opačnom prípade by šlo o výklad contra legem). Zámerom zákonodarcu (vyjadrenom už v úvodnej časti dôvodovej správy k ZoSÚ) síce bolo transponovať smernicu v celom rozsahu a nepochybne nebolo aby ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ bolo v rozpore s článkom 10 ods. 2 smernice. Do „konfliktu“ sa zákon so smernicou dostal v dôsledku priznania vyššej ochrany spotrebiteľa, stanovením požiadavky rozčlenenia splátky na istinu, úroky a iné poplatky, aby spotrebiteľ mal vedomosť v akej výške bude platiť istinu (v akej časti splátky ju veriteľ započíta na zaplatenie istiny a v akej výške na úroky a ostatné poplatky). Až na základe rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Biróovej sa tento konflikt smernice a zákonnej úpravy, stal zákonodarcovi známy, konštatovaním, že smernica bráni členským štátom, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 smernice. Zámer zákonodarcu transponovať smernicu v celom rozsahu bol teda naplnený, ale keďže zákonodarca postupoval tak, že sa dostal nad prípustný rozsah Smernice, následne (po označenom rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie) zosúladil smernicu a vnútroštátnu úpravu zákonom (z. č. 279/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení oznámenia o oprave chyby č. 299/2017 Z.z.), ktorým došlo i k zásadnej zmene legislatívneho textu ustanovenia § 9 ods. 2 písm. i/ (pôvodne k/) zákona ZoSÚ s účinnosťou od 1. mája 2018. Termín „splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ bol nahradený slovami „frekvenciou splátok“. Podľa dôvodovej správy k tomuto novelizovanému zneniu zákona, vypustenie uvedenej náležitosti zmluvy bolo nevyhnutné z dôvodu záverov rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-42/15, inak by Slovenská republika šla nad rámec podmienok stanovených smernicou. Z porovnania prvotnej vnútroštátnej právnej úpravy (historický výklad) tejto náležitosti zmluvy zákonom ZS, s jej právnou úpravou ZoSÚ do 30. apríla 2018, vyplýva jej totožná formulácia (výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov), ktorou zákonodarca podľa dôvodovej správy k zákonu (č. 568/2007 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti, Notársky poriadok, v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov), ktorým sa zaviedlo rozčlenenie splátky, vyjadril (po prvý krát) zámer zvýšiť informovanosť spotrebiteľa úpravou náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Konkrétne takým spôsobom, že spotrebiteľ musí byť informovaný v akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť si svoje povinnosti splácať istinu, úroky a iné poplatky, vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Preto nemožno preklenúť eurokonformným výkladom, že ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ len spresňuje, čo splátka zahrňuje. Zámer zákonodarcu vyplývajúci z dôvodovej správy k ZoSÚ je potom už nezmenený a podľa dôvodovej správy k zákonu č. 279/2017 Z. z. (ktorým sa od 1. mája 2018 novelizuje aj sporné ustanovenie ZoSÚ) zosúladenie je odôvodnené potrebou legislatívnej zmeny z dôvodu, že ZoSÚ ide nad rámec smernice. Dve rôzne zákonné formulácie predmetnej obsahovej náležitosti zmluvy ZoSÚ (do 1. mája 2018 a po uvedenom dátume), nemôžu smerovať k jednému výkladu (porov. podnet Krajského súdu v Prešove na zaujatie Stanoviska občianskoprávneho kolégia NS SR).
Súčasne s prvotnou vnútroštátnou úpravou predmetnej náležitosti zmluvy bol doplnený tiež odsek 2 § 566 O.z.. Táto úprava určuje, v akom poradí je treba započítať čiastočné plnenie dlhu (pri čiastočnom plnení peňažného dlhu sa plnenie započíta najprv na istinu a až potom na úroky, pričom takéto poradie môže zmeniť len dlžník, nie veriteľ). Ako je už vyššie uvedené spotrebiteľ ako dlžník by mal byť informovaný (mať vedomosť) požadovanou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere, aká časť splátky bude použitá na istinu, aká na úroky a ďalšie poplatky (príp. pravidlá tejto zmeny), aby sa mohol rozhodnúť či zmluvu uzavrie a aby veriteľ svojvoľne nepriraďoval plnenie spotrebiteľa a neurčoval aká časť sa použije na splácanie istiny, aká na splátky úrokov a poplatkov, prípadne podľa úpravy obchodného práva (§ 330 ods. 2 Obch.z.). Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody, odvolací súd sa ďalšími námietkami uvádzanými žalobkyňou v odvolacom konaní vo vzťahu k náležitostiam podľa § 9 ods. 2 písm. g/ ZoSÚ a nároku na dohodnuté zmluvné úroky nezaoberal, keďže neboli spôsobilé ovplyvniť jeho rozhodnutie. Bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru totiž nastupuje aj v prípade absencie čo len jednej náležitosti uvedenej v § 9 ods. 2 písm. a/ až k/, r/ a y/ ZoSÚ (§ 11 ods. 1 písm. b/ ZoSÚ). Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti o úrokoch 218,13 eur a úrokoch 24,50% ročne zo zostatku nesplatenej istiny 1.880,69 eur od 1.5.2016 do zaplatenia podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
7. Odvolateľka v odvolaní tiež namietala nepravdivosť tvrdenia súdu, že priznal žalobkyni nárok na zákonné úroky z omeškania odo dňa omeškania žalovanej, nakoľko k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru došlo už 22.9.2014. Ďalej v odvolaní dôvodila, si v žalobe uplatňovala nárok na zaplatenie zmluvných úrokov a úrokov z omeškania odo dňa 1.5.2016 do zaplatenia z dôvodu, že si v žalobe uplatnila zmluvné úroky a úroky z omeškania vo výške 218,13 eur vypočítané odo dňa poskytnutia úveru do dňa poslednej čiastočnej úhrady žalovanou evidovanej na základe listiny aktuálny stav úveru t.j. do dňa 17.10.2014 ako aj zmluvné úroky a úroky z omeškania vo výške 859,94 eur vypočítané odo dňa 17.10.2014 do dňa vyhotovenia listiny aktuálny stav úveru tzn. do dňa 30.4.2016. Teda k omeškaniu žalovanej došlo podľa nej skôr ako je deň 1.5.2016 a z tohto dôvodu je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné a arbitrárne. V žalobe z 3.8.2016 však žalobkyňa uviedla, že si voči žalovanej uplatňuje aj príslušné zákonné úroky z omeškania s tým, že dátum začatia úročenia od 1.5.2016 je dátum nasledujúci po dni vystavenia listiny Aktuálny stav úveru z 30.4.2016, a teda začiatok úročenia je stanovený na deň nasledujúci po dni vystavenia špecifikácie pohľadávky vrátane vyčíslených úrokov (sankčných aj zmluvných), v petite žaloby žiadala uložiť žalovanej povinnosť zaplatiť jej
- 1.880,69 eur,
- úroky 218,13 eur,
- úroky z omeškania 859,96 eur,
- úroky 24,50% ročne zo zostatku nesplatenej istiny 1.880,69 eur od 1.5.2016 do zaplatenia,
- úroky z omeškania 5,25% ročne zo sumy 1.880,69 eur od 1.5.2016 do zaplatenia. Podľa § 132 ods. 2 CSP opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy. Na základe uvedeného preto odvolací súd vychádzal z opisu rozhodujúcich skutočností a žalobného návrhu (v žalobe, ktorá nebola zmenená ani doplnená), podľa ktorých boli žalobkyňou uplatnené (okrem priznaných úrokov z omeškania 5,25% ročne zo sumy 1.880,69 eur od 1.5.2016 do zaplatenia) vyčíslené úroky z omeškania v sume 859,96 eur a neprihliadol na tvrdenie uvedené až v odvolaní, že sumu 859,96 eur predstavujú zmluvné úroky a úroky z omeškania (vypočítané odo dňa 17.10.2014 do dňa vyhotovenia listiny aktuálny stav úveru tzn. do dňa 30.4.2016). Dôvodnou však bola námietka žalobkyne, že súd prvej inštancie nesprávne uzavrel, že priznal žalobkyni nárok na zákonné úroky z omeškania odo dňa omeškania žalovanej. Z odôvodnenia v 9. bode napadnutého rozsudku na str. 6 totiž vyplýva, že rozhodnutie o úrokoch z omeškania bolo okrem citácie zákonných ustanovení odôvodnené vo vyhovujúcej časti 2 vetami: „Úroky z omeškania súd priznal v zmysle návrhu odo dňa omeškania žalovaného do zaplatenia pohľadávky vo výške určenej nar.vl.č. 87/95 Z.z. Žalobcovi súd priznal zákonné úroky z omeškania v zmysle návrhu, keď od určeného dňa bol žalovaný v omeškaní/do omeškania sa dostal po doručení výzvy a uplynutí lehoty na plnenie/.“ a v zamietajúcej časti len všeobecne: „Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov tak súd považoval nárok žalobcu v časti presahujúcej priznanú čiastku za nedôvodný, a preto bolo potrebné ho zamietnuť.“ Takéto odôvodnenie nie je možné považovať za preskúmateľné, keďže žalobkyňa v žalobe požadovala úroky z omeškania odo dňa 1.5.2016 (ako dni nasledujúcom po dni vystavenia listiny Aktuálny stav úveru z 30.4.2016, neuviedla, že až od tohto dňa bola žalovaná v omeškaní) do zaplatenia (v ktorej časti bolo žalobe vyhovené a táto časť nie je predmetom odvolacieho konania) a tiež vyčíslené úroky z omeškania v sume 859,96 eur (bez uvedenia v žalobe spôsobu ich vyčíslenia), v ktorej časti bola žaloba zamietnutá. Dôvodnou bola i námietka odvolateľky, že sa z odôvodnenia rozsudku nepodáva, prečo súd konštatoval (v 6. bode odôvodnenia), že žalobkyňa nepredložila doklad o zosplatnení dlhu, keď vzápätí poukazuje na jej list (a jeho obsah) z 22.9.2014, ktorý žalobkyňa v žalobe označila ako listinu preukazujúcu zosplatnenie úveru a táto bola prílohou žaloby (na č.l. 18 spisu -Výzva na úhradu dlžnej sumy, z 22.9.2014). Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti o úrokoch z omeškania 859,96 eur nemusel byť nutne v celom rozsahu vecne nesprávnym, bol však predčasným a z pohľadu poskytnutia právnych argumentov na podporu záveru o potrebe zamietnuť žalobu v časti o úrokoch z omeškania 859,96 eur, presahujúcich priznané úroky z omeškania, nenáležitým (nepreskúmateľným alebo tiež arbitrárnym). Uvedené malo za následok nemožnosť posúdenia zo strany odvolacieho súdu správnosti zvoleného spôsobu rozhodnutia v zamietajúcej časti o úrokoch z omeškania 859,96 eur, rozsudok súdu prvej inštancie v takejto časti (prislúchajúcej časti odôvodnenia) nespĺňal požiadavky obsiahnuté v ustanovení § 220 ods. 2 CSP na riadne odôvodnenie rozsudku, najmä požiadavku presvedčivosti, ani požiadavky naň kladené ust. § 191 ods. 1 CSP. Jedná sa o závažné procesné pochybenia, v dôsledku ktorých došlo k porušeniu práva strán sporu na spravodlivý proces a zároveň k odňatiu im možnosti konať pred súdom, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu. Z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie postráda náležitú argumentáciu vo vzťahu k zamietajúcemu výroku v časti o úrokoch z omeškania 859,96 eur, ako aj vzhľadom na absenciu komplexného hodnotenia vykonaných dôkazov (každý jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti), chýbal argumentačný základ, ktorý by mohol odvolací súd preskúmať. Uvedeným procesným postupom a rozsudkom súd prvej inštancie znemožnil najmä odvolateľke, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok nebolo možné napraviť pred odvolacím súdom, a preto odvolaciemu súdu nezostalo nič iné, len v zmysle § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ CSP rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti o úrokoch z omeškania 859,96 eur a v závislom výroku o trovách prvoinštančného konania zrušiť a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
8. Súd prvej inštancie je v zmysle § 391 ods. 2 CSP viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Pri písomnom vyhotovení súdneho rozhodnutia bude súd prvej inštancie, v intenciách vyššie uvedeného právneho názoru odvolacieho súdu, postupovať v súlade s ustanovením § 220 CSP a preskúmateľným spôsobom vyjadrí skutkové zistenia a právne závery, na základe ktorých vec posúdil a rozhodol. Náležité odôvodnenie rozhodnutia súdu je odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia, ktoré sa vysporiada aj so všetkými relevantnými špecifickými námietkami strany.
9. Podľa § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci. V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvej inštancie (okrem prvoinštančných trov) i o trovách tohto odvolacieho konania .
10. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP) Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP) Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP) Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§ 426 CSP) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1 CSP) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods.2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 ods.2 CSP) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.(§ 430 CSP) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP) Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP) Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP) V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)