Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11Co-204-2017.pdf
PDF · 112.8 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/204/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej v spore žalobcu: ALLBA, spol. s r. o., so sídlom Hlavná 45, Šaľa, IČO: 36 518 859, zastúpený splnomocnencom: Advokátska kancelária FARDOUS PARTNERS, s. r. o., so sídlom Hlavná 6, Šaľa, proti žalovanému: S. Y., M. M. E. X, I., pôvodne podnikajúci pod obchodným menom S. Y., K. A., s miestom podnikania M. M. E. X, I., IČO: 41 830 784, zastúpený splnomocnencom: Advokátska kancelária Mgr. Šiagyová, s. r. o., so sídlom Jánošíkova 2, Šaľa, o zaplatenie 2.525,12 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 18.mája 2017, č.k. 8C/342/2010-511, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 1.605,63 eur spolu so 6% ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.605,63 eur od 16.10.2010 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a vo zvyšku žalobu zamieta.
II. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v pomere 27,2%.
odôvodnenie:
1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie žalovanému uložil zaplatiť žalobcovi 2.525,12 eur spolu s 9% ročným úrokom z omeškania zo sumy 2.525,12 eur od 16.10.2010 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 100%.
2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 3 ods. 1 až 4 zákona č. 116/1990 Zb., ako aj § 107 ods. 1 a 2, § 457 Občianskeho zákonníka (ďalej aj ako „OZ“), keď dospel k záveru, že nájomná zmluva uzatvorená medzi žalobcom ako prenajímateľom a žalovaným ako nájomcom dňa 1.1.2007, týkajúca sa nebytových priestorov v budove firmy ALLBA, spol. s r. o., na ul. Hlavná 45, Šaľa, je absolútne neplatným právnym úkonom, nakoľko predmet nájmu je v zmluve špecifikovaný nejasne, neurčite, keď chýba presná špecifikácia nebytového priestoru spolu s jeho rozlohou tak, aby sa stal nezameniteľným s iným priestorom. Medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný nehnuteľnosť žalobcu užíval do 30.6.2010, z čoho vyplýva, že tento sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil, keď napriek užívaniu nehnuteľnosti za toto žalobcovi neplatil. Žalovaný sa teda bezdôvodne obohatil tým, že nehnuteľnosť vo vlastníctve žalobcu užíval do 30.6.2010 a je povinný bezdôvodné obohatenie žalobcovi vydať. Z dokazovania mal súd preukázané, že žalovaný do príjmových dokladov, ktoré vo fotokópii predložil súdu, dopísal mesiace, za ktoré mal uhradiť nájom. Z originálov však vyplýva, že mesiace boli dopisované a že žalovaným predložené príjmové doklady sú doplatkami k nájmu za predchádzajúce mesiace. Za užívanie nehnuteľnosti za obdobie od januára 2010 do 30.6.2010 je žalovaný žalobcovi dlžný sumu 685,06 eur. Čo sa týka služieb spojených s užívaním nehnuteľností, v zmluve bolo uvedené, že žalovaný je povinný ich uhradiť do siedmych dní odo dňa doručenia faktúry od prenajímateľa. Z faktúr pripojených v spise jednoznačne vyplýva, že žalovaný uvedené faktúry prevzal, o čom svedčia jeho podpisy na faktúrach, resp. podacie lístky o doručení zásielky. Spotreba plynu sa vypočítala na základe odpočtu z plynomeru a to tým spôsobom, že sa vypočítala percentuálne podlahová plocha užívaná žalovaným a podľa toho sa rozpočítala spotreba plynu. Od roku 2009 sa spotreba uvádza v m3 a účtuje sa v kWh. Prepočet m3 na kWh sa vypočítava podľa vzorca 1,009 x 10,55 = kWh. Spotreba plynu v roku 2008 činila 3.210,67 eur x 5,91% (spotreba na miestnosť č. 210) = 189,75 eur. V roku 2009 spotreba plynu činila 4.039,11 eur x 5,91% (spotreba na miestnosť č. 210) = 238,71 eur. V roku 2010 do 30.6.2010 bola spotreba 1.914,07 eur x 5,91% (spotreba na miestnosť) = 113,12 eur. 1.914,07 eur predstavuje celkové ročné náklady na celú budovu. Spotreba vody je daná paušálnou mesačnou sumou účtovaná na jednu osobu. Ačko bar má vlastný merač, kde sa odpíše spotreba a vyúčtuje sa. Vodné, stočné skutočné náklady v eurách vydelené počtom miestností, je priemerná spotreba na jednu miestnosť v eurách. Od ročných nákladov boli odrátané náklady vyúčtované nájomcovi Ačko bar, v ktorom bare sú účtované náklady podľa odpočtu, nakoľko miestnosť je vybavená vodomerom. V roku 2008 bola celková spotreba 965,77 eur z toho spotreba na Ačko bar je 392,39 eur. Spotreba na jednu miestnosť činí 44,10 eur. V roku 2009 spotreba na jednu miestnosť činí 43,50 eur a do 30.6.2010 spotreba na jednu miestnosť je 23,40 eur. Spôsob výpočtu elektrickej energie sa vypočítava na každú miestnosť, nakoľko každá miestnosť má vlastný elektromer, ku ktorému má každý nájomca prístup. Z elektromera je odpísaná spotreba a vypočíta sa rozdiel medzi počiatočným a konečným stavom. Spotrebovaná elektrická energia bola žalobcom fakturovaná kvartálne. K 31.3.2008 bola spotreba 138,14 eur, k 31.12.2008 bola spotreba 168,61 eur, k 31.3.2009 je spotreba 139,13 eur, k 30.6.2009 je spotreba 62,55 eur, k 30.9.2009 je spotreba 49,86 eur, k 31.12.2009 je spotreba 154,71 eur. V roku 2010 do 31.3.2010 činilo to sumu 159,83 eur a k 30.6.2010 to činilo u žalovaného 61,44 eur. Spôsob výpočtu komunálneho odpadu sa vyúčtoval na základe ročného výmeru z Mestského úradu I., na základe ktorého je vypočítaná pomerná časť na jeden mesiac a jedného nájomníka. Ačko bar mal účtovanú vyššiu čiastku oproti ostatným nájomcom. Komunálny odpad k 31.3.2008 činil 8,46 eur, k 31.12.2008 činil 11,05 eur. V každom štvrťroku roku 2009 činil 13,65 eur. V roku 2010 do 31.3.2010 bolo žalovanému účtované 13,47 eur, k 30.6.2010 taktiež 13,47 eur. Celková spotreba energií nebytového priestoru č. 210 za rok 2008 činila 538,03 eur; za rok 2009 činila 743,06 eur; a do 30.6.2010 činila 384,73 eur. Rozdiely medzi spotrebovanou energiou a účtovnou energiou žalovaným nekorešpondujú z dôvodu odlišných termínov odpočtov. Odpočty boli robené vždy posledného dňa príslušného kvartálu. Rozdiely v celkovej cene za vyúčtované energie zohľadňujú náklady na údržbu prevádzky kotolne, revízie elektrických a plynových rozvodov a zariadení. Súd sa tiež zaoberal uplatnenou námietkou premlčania zo strany žalovaného, ktorú vyhodnotil ako nedôvodnú. V konaní bolo preukázané, že ani jedna zo strán nevedela o tom, že zmluvu, ktorú uzavreli je absolútne neplatným právnym úkonom. Podľa zmluvy, ktorú uzavreli, sa riadili, na základe nej si aj plnili. Na základe zmluvy bola podaná aj žaloba. Až v odpore proti vydanému platobnému rozkazu je uvedené, že zmluva je absolútne neplatným právnym úkonom. Teda až doručením odporu sa žalobca dozvedel o absolútnej neplatnosti a začala mu plynúť subjektívna premlčacia doba. V tej dobe si však svoj nárok už uplatnil na súde, a preto treba na daný prípad aplikovať trojročnú objektívnu premlčaciu dobu. Pre určenie začiatku plynutia objektívnej premlčacej doby v zmysle § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka je rozhodujúci okamih, kedy bezdôvodné obohatenie skutočne (fakticky) vzniklo, inak povedané, aby bolo možné uvažovať o premlčaní práva, musí toto právo najskôr vzniknúť. Okamihom od ktorého sa začiatok plynutia objektívnej premlčacej lehoty odvíja, je teda okamih vzniku zodpovednostného vzťahu z bezdôvodného obohatenia a to bez ohľadu na to, či oprávnený subjekt o svojom práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia vedel alebo nie (rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 11.12.2008 sp. zn. 33 Odo 1136/2006). Pre začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby je rozhodujúci deň, kedy k zisteniu bezdôvodného obohatenia skutočne došlo. Ak sa teda plnenie poskytuje po častiach, objektívna premlčacia doba začína plynúť pri každej z nich osobitne v okamihu, kedy k plneniu došlo. To znamená, že každá z čiastkových plnení má svoj samostatný právny osud, premlčuje sa samostatne a samostatne sa aj posudzuje (rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 14.12.2006 sp. zn. 33 Odo 52/2005). Je nespochybniteľné, že žalovaný sa na úkor žalobcu obohatil, pričom toho obohatenie spočíva v užívaní nehnuteľnosti od 1.1.2010 do 30.6.2010 a tiež v tom, že žalobca žalovanému poskytoval služby spojené s užívaním nehnuteľnosti od 8.4.2008 do 30.6.2010, za ktoré žalovaný nezaplatil. Z vyššie uvedených rozhodnutí vyplýva, že premlčacia doba sa počíta od vzniku plnenia a nie ako sa žalovaná strana mylne domnieva od uzavretia nájomnej zmluvy, ktorá bola uzavretá 1.1.2007. Na daný prípad ako už bolo uvedené sa vzťahuje trojročná objektívna lehota. Žaloba bola podaná dňa 9.9.2010, teda nemohlo dôjsť k premlčaniu práva z bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľnosti, nakoľko žalobca si uplatňoval právo od januára do júna 2010. Čo sa týka služieb za užívanie nehnuteľnosti, ani tu nedošlo k premlčaniu, nakoľko premlčané by boli pohľadávky pred 8. septembrom 2007 a žalobca si uplatňoval nároky z faktúr od 8.4.2008 a neskôr. Úrok z omeškania bol stranou žalobcu uplatňovaný od doručenia žaloby žalovanej strane. Súd priznal strane žalobcu tento úrok pričom sa stotožnil s argumentáciou žalobcu. V čase vzniku omeškania bola aktuálna sadzba úrokov z omeškania stanovená podľa § 369 ods. 2 a § 369 a) Obchodného zákonníka v znení zákona č. 9/2012 Z.z. v spojení ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky zvýšená o 8 percentuálnych bodov. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP a žalobcovi ako úspešnej strane v spore priznal 100% náhrady trov konania.
3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania. Mal za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie správne prevzal názor odvolacieho súdu, ako aj názor odvolateľa o absolútnej neplatnosti právneho úkonu, avšak ďalej sa vo vypravení svojho odôvodnenia zaoberal iba z opatrnosti vznesenou námietkou žalovaného o premlčaní uplatneného nároku, vôbec sa však nezaoberal skutkovým stavom a teda tým, aká pohľadávka z titulu vydania bezdôvodného obohatenia vôbec žalobcovi vznikla, ďalej tiež neustálil začatie plynutia premlčacích lehôt pre jednotlivé nároky zo žalobcom uplatneného nároku, a na dôvažok sa vôbec nevysporiadal s preukázaným tvrdením žalovaného o vykonaní úhrady celkom vo výške 1.290 eur v roku 2010. Žalobca sa žiadnym spôsobom po doručení zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Trnave zo dňa 14.6.2016 k návrhu nevyjadril, neprodukoval žiadne prostriedky procesného útoku na unesenie svojho dôkazného bremena o existencii nároku z titulu vydania bezdôvodného obohatenia a jeho splatnosti. Súd v odôvodnení svojho rozhodnutia len striktne konštatoval, že žalobcovi vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, a to za január až jún 2010 z neuhradeného nájmu nebytového priestoru a za obdobie od 8.4.2008 do 30.6.2010 z neuhradených služieb spojených s užívaním nebytového priestoru. Súd však podľa názoru odvolateľa sa dostatočne dôkladne nezaoberal existenciou samotnej pohľadávky, ani okamihom jej vzniku, neustálil, ktorým dňom podľa jeho názoru vznikli pohľadávky z titulu bezdôvodného obohatenia sa, teda kedy sa žalovaný vlastne na úkor žalobcu skutočne obohatil. Súd priznal žalobcovi uplatnenú pohľadávku výlučne na základe predložených účtovných dokladov, a to faktúr špecifikovaných v bode 8 odôvodnenia bez toho, aby žiadal od žalobcu preukázanie dodanie poskytnutých služieb, ktoré by ho vôbec oprávnili na vystavenie takýchto účtovných dokladov. Namietol, že žalobca si doručenou žalobou uplatnil nárok na zaplatenie nájmu za mesiace január až jún 2010, avšak v tomto období si uplatnil aj nárok zo zmluvy (absolútne neplatnej) za mesiac jún 2010, v ktorom mesiaci žalovaný nebytový priestor neužíval, z ktorého dôvodu sa v tomto období nemohol na úkor žalobcu obohatiť. Súd v odôvodnení svojho rozhodnutia v bode 5 konštatuje prijatie peňažného plnenia vo výške 690 eur, pričom v skutočnosti podľa predložených príjmových dokladov uhradil žalovaný žalobcovi čiastku vo výške 1.290 eur. Zotrval na argumentácii, že žalobca v konaní neuniesol svoje dôkazné bremeno o odôvodnenosti a oprávnenosti výšky vyúčtovaných platieb za služby spojené s užívaním priestoru, nakoľko priestor nebol vybavený zákonnými meračmi na spotrebu a táto spotreba sa ani nikdy za prítomnosti žalovaného neodpočítala tak, aby bola podkladom pre korektné rozúčtovanie spotrebovaných energií, z ktorého dôvodu neuniesol svoje dôkazné bremeno o skutočnom bezdôvodnom obohatení spočívajúcom v skutočnej spotrebe za dodané energie.
4. K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, ktorý navrhol napadnutý rozsudok z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdiť. Uviedol, že súd správne kvalifikoval žalobcom uplatnený nárok ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorá právna kvalifikácia ani nebola medzi stranami sporná, a správnosť ktorej právnej kvalifikácie potvrdil už aj odvolací súd vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí. Súd prvej inštancie nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia majúceho základ v užívaní nebytového priestoru žalobcu žalovaným bez právneho dôvodu rozdelil jednak na nárok na peňažnú náhradu za samotné užívanie nebytového priestoru a jednak na nárok za peňažnú náhradu za používanie služieb spojených s užívaním tohto nebytového priestoru, pričom v oboch prípadoch celkom jasne, zrozumiteľne a logicky odôvodnil spôsob určenia, resp. výpočtu tejto peňažnej náhrady. Odvolacie námietky žalovaného spočívajúce v jeho tvrdení, že v konaní nebolo preukázané užívanie týchto služieb žalovaným a rozsah tohto užívania, preto nemôže obstáť a nie sú dôvodné. Pokiaľ žalovaný v konaní tvrdil, že žalobcovi pohľadávku, resp. jej časť v priebehu roku 2010 uhrádzal, niesol v celom rozsahu aj dôkazné bremeno tohto tvrdenia, pričom ho neuniesol. Súd prvej inštancie taktiež podrobne spolu s výkladom o premlčateľnosti nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia tak v subjektívnej, ako i v objektívnej lehote určil, kedy žalobcovi nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vznikol, pričom vznik tohto nároku opäť kategorizoval i s uvedením konkrétnych termínov tak pre prípad bezdôvodného obohatenia spočívajúceho v samotnom užívaní nebytového priestoru, ako i bezdôvodného obohatenia spočívajúceho v čerpaní služieb spojených s užívaním nebytového priestoru.
5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP) oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), na nariadenom odvolacom pojednávaní po čiastočnom zopakovaní dokazovania, preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je čiastočne dôvodné.
6. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 8C/342/2010 je zaplatenie 2.525,12 eur s príslušenstvom titulom vydania bezdôvodného obohatenia.
7. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bolo žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovené.
8. Medzi účastníkmi bola dňa 1.1.2007 uzatvorená nájomná zmluva, na základe ktorej žalobca ako prenajímateľ prenechal žalovanému ako nájomcovi nebytové priestory v budove firmy ALLBA, spol. s r. o., na Hlavne ul. č. 45, Šaľa, s predmetom činnosti grafické štúdio. Na základe uzatvorenej zmluvy žalovaný predmetné nebytové priestory užíval do 30.6.2010. Skutočné ukončenie užívania nebytových priestorov začal žalovaný spochybňovať až v rámci odvolacieho konania, pričom svoje tvrdenia žiadnym spôsobom nedoložil ani nenavrhol dôkazy na jeho preukázanie, teda súd prvej inštancie správne vychádzal z toho, že žalovaný nebytové priestory užíval do 30.6.2010.
9. Súd prvej inštancie správne posúdil uzatvorenú nájomnú zmluvu ako neplatnú pre rozpor s ustanoveniami § 3 ods. 1, 2, 3 a 4 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme nebytových priestorov vzhľadom na nepresnú špecifikáciu predmetu nájmu, pričom v podrobnostiach odvolací súd odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku a taktiež dodáva, že neplatnosť uzatvorenej nájomnej zmluvy nebola medzi stranami sporná.
10. Bezdôvodné obohatenie je konštruované ako záväzkový právny vzťah medzi tým, kto sa na úkor iného obohatil a tým, na úkor koho došlo k bezdôvodnému obohateniu. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov (§ 451 ods. 2 OZ). Bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám (§ 454 OZ). Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať (§ 451 ods. 1 OZ) tomu, na úkor koho sa získal (§ 456 OZ). Musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezvodným obohatením; ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada (§ 458 ods. 1 OZ).
11. Výšku peňažnej náhrady, ktorá sa má poskytnúť, nemožno stotožňovať s výškou plnenia, na ktoré by žalobcovi vznikol nároku v prípade, že by medzi ním a žalovaným bola uzavretá platná zmluva. Princípu vyjadrenému ustanovením § 458 ods. 1 OZ, pokiaľ ide o rozsah vydania, plne zodpovedá záver, že výška peňažnej náhrady sa rovná obvyklej cene vynaložených materiálových nákladov na úkony rovnakého druhu v danom mieste a čase, pričom pokiaľ ide o cenu (náklady) regulovanú, nemôže presiahnuť čiastku obmedzenú právnymi predpismi (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 19.3.2003, sp. zn. 29 Odo 622/2002).
12. Žalobca si voči žalovanému uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia jednak z dôvodu, že žalovaný predmetné nehnuteľnosti užíval bez právneho dôvodu a jednak z dôvodu, že mu spolu s užívaním predmetných nehnuteľností boli poskytované služby.
13. Výška mesačnej odplaty za užívanie nebytového priestoru nebola medzi účastníkmi sporná, keď táto vyplývala jednak z uzatvorenej zmluvy medzi nimi, ktorá však bola absolútne neplatná, a jednak z vykonaného dokazovania tak pred súdom prvej inštancie, ako i odvolacím súdom vyplynulo, že výška tejto náhrady požadovaná žalobcom bola nižšia ako obvyklá cena vynaložených nákladov v danom mieste a čase. Bolo možné teda uzavrieť, že žalovaný sa užívaním nebytových priestorov voči žalobcovi obohatil mesačne o sumu 116,18 eur.
14. Žalobca opakovane v konaní špecifikoval, ako dospel k dlžnej sume titulom užívania nebytového priestoru zo strany žalovaného bez právneho dôvodu (vo výške 685,06 eur), keď uviedol, že ide o doplatok za mesiac január 2010 vo výške 106,16 eur a úhrady za mesiace 2-6/2010 vo výške 116,18 eur.
15. Námietku žalovaného ohľadne úhrady sumy 1.290 eur v období roka 2010 súd považoval za nedôvodnú, keď z vykonaného dokazovania vyplynulo, že uvedenú sumu v tomto období žalovaný žalobcovi uhradil, žalobca však uvedenú úhradu rozpočítal na skôr splatné dlžné sumy tak, ako je uvedené na č.l. 303, nakoľko z originálov príjmových dokladov vyplynulo, že žalovaný neurčil, ktorý jeho dlh má byť zaplatený, ale na uvedených doplatkoch je uvedené, že má ísť len o dlh na nájme, doplatok nájmu bez bližšej špecifikácie. Žalobca teda postupoval v súlade s ust. § 566 OZ a čiastočné úhrady započítal na skôr splatné dlhy žalovaného.
16. Iná bola situácia však ohľadne nároku žalobcu na zaplatenie peňažnej náhrady za poskytnuté služby v spojení s užívaním nebytového priestoru. Žalobcovi vzniklo právo na uvedenú peňažnú náhradu za skutočne poskytnuté a preukázané služby žalovanému, pričom výpočet ich výšky nie je možné nahradiť dojednaným spôsobom výpočtu vyplývajúcim z uzatvorenej zmluvy, ktorá je absolútne neplatným právnym úkonom, ale je potrebné vychádzať a preukázať zo skutočne dodaných služieb, pretože len na peňažnú náhradu za skutočne dodané služby vzniklo žalobcovi právo.
17. Z obsahu spisového materiálu vyplynulo, že spotreba vodného a stočného bola rozpočítavaná podľa počtu osôb užívajúcich predmetný nebytový priestor v pomere s počtom osôb užívajúcich celú budovu. Rovnako spotreba zemného plynu v súvislosti s vykurovaním nebytového priestoru bola vypočítaná s ohľadom na prenajatú plochu nebytového priestoru. Spotreba plynu sa vypočítala na základe odpočtu plynomeru a interne sa vypočítal rozdiel medzi počiatočným a konečným stavom a vzniknutý rozdiel sa vynásobil prislúchajúcim percentuálnym podielom prenajatej plochy. Spôsob výpočtu komunálneho odpadu sa vyúčtoval na základe ročného výmeru, z ktorého bola vypočítaná pomerná časť na jeden mesiac a jedného nájomníka. Pre vyúčtovanie spotreby elektrickej energie bol smerodajný údaj na podružnom merači, ktorý sa nachádzal v nebytovom priestore užívanom žalovaným, a ktorý meral výlučne žalovaným spotrebované elektrickej energie, ktoré bolo žalovanému následne riadne vyfakturované.
18. Z vyššie uvedených dôvodov bol odvolací súd toho názoru, že žalobca jednoznačne preukázal len dodanie elektrickej energie žalovanému, keď sa vychádzalo zo skutočne spotrebovanej elektrickej energie žalovaným s prihliadnutím na údaje z podružného merača nachádzajúceho sa v predmetných nebytových priestoroch. Vzhľadom na to vzniklo žalobcovi právo na vydanie bezdôvodného obohatenia titulom poskytnutej a spotrebovanej elektrickej energie v celkovej výške 934,26 eur (vychádzajúc z vystavených faktúr na č.l. 16-23 s prihliadnutím na čiastočnú úhradu vo výške 13,69 eur).
19. S prihliadnutím na uvedené vznikol žalobcovi nárok na zaplatenie sumy 685,06 eur titulom užívania nebytového priestoru bez právneho dôvodu, ako aj nárok na zaplatenie 920,57 eur titulom poskytnutia a spotrebovania elektrickej energie.
20. Súd prvej inštancie nesprávne žalobcovi priznal nárok na úroky z omeškania v zmysle ust. § 369 Obchodného zákonníka, keď v danom prípade sa jednalo o bezdôvodné obohatenie, a teda bolo dôvodným o úrokoch z omeškania rozhodovať v zmysle ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. Žalobcovi tak vznikol nárok na úroky z omeškania vo výške 6% z dlžnej sumy odo dňa požadovaného žalobcom - 16.10.2010, kedy bol žalovaný už celkom nepochybne v omeškaní.
21. Za nedôvodnú považoval odvolací súd námietku odvolateľa týkajúcu sa premlčania nároku žalobcu. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru o nepremlčaní uplatneného nároku žalobcu. K veci odvolací súd len dodáva, že pre začiatok behu objektívnej premlčacej doby je rozhodný deň, kedy k získaniu bezdôvodného obohatenia skutočne (fakticky) došlo. Ak je poskytované plnenie bez právneho dôvodu postupne po čiastkach, objektívna premlčacia doba začína bežať u každej z nich zvlášť v okamihu, kedy k plneniu došlo. Pre plynutie subjektívnej dvojročnej premlčacej doby je rozhodujúci deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto ho získal. Nie je pritom rozhodujúce, že oprávnený mal možnosť sa potrebné skutočnosti dozvedieť už skôr. V danom prípade nie je podstatná rozhodujúca okolnosť, kedy sa žalobca pri riadnej starostlivosti musel alebo mohol dozvedieť, že na jeho úkor došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia, ale je rozhodujúce, kedy sa o tejto okolnosti skutočne dozvedel. Z obsahu spisového materiálu vyplynulo, že žalobca sa v prejednávanej veci dozvedel o tom, že žalovaný sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil až na základe doručenia odporu žalovaného proti platobnému rozkazu, v ktorom žalovaný namietol absolútnu neplatnosť uzatvorenej zmluvy. Z uvedeného vyplýva, že subjektívna dvojročná premlčacia lehota doposiaľ žalobcovi neuplynula, a rovnako neuplynula trojročná objektívna premlčacia lehota od poskytnutí jednotlivých konkrétnych plnení, a teda nárok žalobcu nie je premlčaný.
22. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
23. O nároku na náhradu trov tohto konania (prvoinštančného i odvolacieho) odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP v spojení s § 396 ods. 2 CSP, keď vychádzal z toho, že žalobca bol v konaní úspešný v pomere 63,6% (úspech v časti zaplatenia 1.605,63 eur oproti uplatnenej sume 2.525,12 eur), neúspešný bol v pomere 36,4%, vzhľadom na čo mu súd priznal nárok na náhradu trov konania v pomere 27,2%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
24. Senát krajského súdu uvedený rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).