Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

31Cob/129/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Andrey Vyskočovej, sudcu Mgr. Michala Novotného a sudkyne JUDr. Terézie Mecelovej v sporovej veci žalobcu: Euro MAX Skalica, s.r.o., IČO: 46 417 231, Kapitulská 5, Trnava, zastúpenej splnomocnenkyňou: HALADA advokátska kancelária, s.r.o., Trnava, proti žalovanému: DOST-SK, s.r.o., IČO: 36 778 753, Sibírska 2, Holíč, zastúpenému splnomocnencom: JUDr. Václav Sosna, advokát, Skalica, o 2.687,42 € s prísl., na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Skalica č. k. 7 Cb 30/2016-129 zo 6. júna 2017 takto

rozhodol:

I. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa potvrdzuje. II. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (I.) zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 2.687,42 € ako dlžné nájomné za nájom nebytového priestoru za obdobie 9. júna až 15. septembra 2013 s 9,5 % ročným úrokom z omeškania a 0,05 % dennou zmluvou pokutou od 30. augusta 2013, ako aj paušálnu náhradu nákladov 40 €, a (II.) priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania.

2. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za dokázaný tento skutkový stav:

3.1 Spoločnosť Euro MAX Slovakia, a.s., IČO: 36 265 187, ako prenajímateľ a spoločnosť AVE Slovakia, s.r.o., IČO: 36 237 191, ako nájomca uzavreli 14. novembra 2007 zmluvu o nájme nebytových priestorov č. SI/N021/1/2007, ktorej predmetom bol nájom nebytového priestoru č. N021 v obchodnom centre MAX v Skalici so začiatkom 15. novembra 2007 (ods. 3.1 zmluvy). Nájomca sa zaviazal využívať predmet nájmu na prevádzkovanie predajne mobilného operátora T-mobile a T-com (ods. 2.1) a bol oprávnený vykonať stavebné úpravy a inštaláciu nových technologických a iných zariadení s predchádzajúcim písomným súhlasom prenajímateľa a v rozsahu písomne schválenom prenajímateľom (ods. 8.1), pričom z hodnoty týchto prác si mohol nájomca v účtovníctve uplatniť účtovné a daňové odpisy (ods. 8.7). Ku dňu skončenia nájmu bol nájomca povinný odovzdať predmet nájmu v stave, v akom ho prevzal, s prihliadnutím na bežné opotrebenie, pokiaľ sa zmluvné strany nedohodnú inak (ods. 13.1). Spoločnosť AVE Slovakia, s.r.o., nechala priestor pred začiatkom nájmu stavebne dokončiť a upraviť, na čo vynaložila určité náklady.

3.2 Zmluvou o postúpení zmluvy o nájme nebytových priestorov zo 17. februára 2011 spoločnosť AVE Slovakia, s.r.o., so súhlasom prenajímateľa postúpila svoje práva a povinnosti nájomcu zo zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 14. novembra 2007 na žalovaného s účinnosťou od 1. februára 2011. Žalovaný touto zmluvou prebral všetky práva a povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o nájme nebytových priestorov pre nájomcu. S účinnosťou od 1. januára 2012 potom spoločnosť Euro MAX

Slovakia, a.s., vložila časť svojho podniku - samostatnú účtovnú jednotku Stredisko 900, Skalica, do základného imania žalobcu.

3.3 V júni 2013 žalovaný prejavil záujem odísť z uvedeného nebytového priestoru, preto už 8. júna 2013 podpísali obe strany konania preberací protokol, ktorým žalovaný odovzdal nebytový priestor žalobcovi. Tento protokol obsahoval okrem iného ustanovenie, že odovzdávajúci žalovaný neuviedol nájomný priestor do pôvodného stavu, preto prehlasuje, že si nenárokuje, ani v budúcnosti nárokovať nebude náhradu za stavebné investície v odovzdávanom priestore, ani protihodnotu toho, o čo sa týmito investíciami zvýšila hodnota predmetného priestoru (ods. 5 protokolu). Následnou dohodou z 12. augusta 2013 sa žalobca a žalovaný dohodli na ukončení zmluvy o nájme nebytových priestorov č. SI/ N021/1/2007 s účinnosťou k 8. júnu 2013.

3.4 Zároveň 12. augusta 2013 žalobca ako prenajímateľ a žalovaný ako nájomca uzatvorili novú zmluvu o nájme nebytových priestorov č. SI/021/2/2013, ktorej predmetom bol ten istý nebytový priestor, a to na určitý čas od 9. júna 2013 do 15. septembra 2013. Žalovaný sa zaviazal platiť žalobcovi nájomné 821,50 € mesačne, a to vždy vopred do 15. dňa mesiaca predchádzajúceho platenému kalendárnemu mesiacu na základe faktúry vyhotovenej prenajímateľom a doručenej nájomcovi (ods. 4.3 a 4.4 zmluvy). V prípade, ak sa nájomca dostane do omeškania s úhradou akejkoľvek platby, bol povinný zaplatiť žalobcovi zmluvnú pokutu 0,05% z dlžnej sumy za každý deň omeškania (ods. 7.1 zmluvy). Nájomca bol oprávnený vykonať stavebné úpravy a inštaláciu nových technologických a iných zariadení len na základe predchádzajúceho písomného súhlasu prenajímateľa a v rozsahu písomne schválenom prenajímateľom (ods. 8.2). Pri skončení nájmu bol povinný na vlastné náklady odovzdať predmet nájmu v stave, v akom ho prevzal, s prihliadnutím na bežné opotrebenie a stavebné úpravy, pokiaľ sa zmluvné strany nedohodnú inak (ods. 13.1). Žalobca vyúčtoval žalovanému nájomné za obdobie 9. júna až 19. septembra 2013 v celkovej výške 3.187,42 € s DPH faktúrou č. 943080393. Žalovaný postupne poukázal žalobcovi zo svojho bankového účtu celkovú sumu 500 € s uvedením variabilného symbolu 0943080393.

3.5 Dňa 15. septembra 2013 žalovaný odovzdal žalobcovi predmetný nebytový priestor, o čom bol spísaný a stranami podpísaný protokol. V protokole bolo uvedené, že žalovaný neuviedol nájomný priestor do pôvodného stavu a že si nenárokuje ani v budúcnosti nárokovať nebude náhradu za stavebné investície v odovzdávanom priestore, ani protihodnotu toho, o čo sa týmito investíciami zvýšila hodnota predmetného priestoru (ods. 5 protokolu).

4. Právny vzťah zo zmluvy o nájme nebytových priestorov posúdil súd prvej inštancie ako tzv. kombinovaný obchod podľa § 261 ods. 9 Obchodného zákonníka (v znení účinnom od 1. februára 2013), ktorý sa spravuje zákonom č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov a vo zvyšku Obchodným zákonníkom. Súd za začiatok nájmu považoval dátum 9. jún 2003, čo bolo výslovne vyjadrené v zmluve, a zmluvné strany tým priznali svojej zmluve spätný účinok. Navyše už 9. júna 2013 žalovaný tento priestor od žalobcu aj reálne prevzal. Z tejto zmluvy o nájme nebytových priestorov žalovanému vznikla povinnosť zaplatiť nájomné, ktoré žalobca riadne vyúčtoval. Žalovaný si proti tejto pohľadávke uplatňoval na započítanie svoju pohľadávku z titulu náhrady nákladov podľa § 667 Občianskeho zákonníka, keďže v nebytovom priestore zostali žalobcovi všetky stavebné úpravy. Súd prvej inštancie však uzavrel, že už v čl. 13.1 zmluvy o nájme sa žalovaný zaviazal odovzdať predmet nájmu v stave, v akom ho prevzal, čím je vylúčené právo žalovaného domáhať sa podľa § 667 Obč. zák. po ukončení nájmu náhrady toho, o čo sa zvýšila hodnota nebytového priestoru. Žalovanému teda nemôže patriť pohľadávka na započítanie proti žalobcovi z tohto titulu. Následne v preberacom protokole z 15. septembra 2013 žalovaný prehlásil, že si nenárokuje túto náhradu voči žalobcovi. Súd prvej inštancie nemal preukázané, že by tento protokol uzavrel žalobca pod nátlakom, taktiež nepovažoval za podstatné tvrdenie konateľa o tom, že pri podpise tohto protokolu „zrejme prehliadol“ toto ustanovenie. Pretože žalovanému nepatrí pohľadávka, ktorú uplatňuje na započítanie voči pohľadávke žalobcu, táto pohľadávka nezanikla a súd ju žalobcovi priznal.

5. Včas podaným odvolaním sa žalovaný domáha zrušenia tohto rozsudku. Vytkol súdu prvej inštancie, že neprihliadol na to, že žalovaný prevzal sporný nebytový priestor ako tzv. holopriestor, na ktorom mal žalovaný vykonať investície, a tie so súhlasom žalobcu vykonal za celkový náklad 22.928,81 €, s čím sa súd nijako nevyporiadal. Žalobca sa pritom o túto sumu obohatil. Preberacie protokoly neboli výsledkom dvojstrannej komunikácie strán, išlo o listinu vypracovanú žalobcom, nepripúšťala sa o nich žiadna diskusia, tento protokol tak nemohol mať účinky vzdania sa práva, ale šlo len o formálnu formuláciu,

ku ktorej nebol žiaden obsah. Konateľ žalovaného nemal záujem takýto úkon vykonať. Formulácia protokolu je tiež neurčitá. Konateľ žalovaného nemal v úmysle vzdať sa nároku. Súd prvej inštancie sa nevyrovnal s návrhmi na vykonanie dokazovania svedkami, ktorých výsluch bol podstatný. Právny vzťah medzi stranami sa spravoval len Občianskym zákonníkom, ktorého ustanovenia súd nesprávne interpretoval. Ku skončení nájmu podľa zmluvy č. SI/N021/1/2007 nemohlo dôjsť skôr ako podpisom dohody o skončení, teda 12. augusta 2013, nemohlo teda k nemu prísť 8. júna 2013, kedy bol podpísaný protokol obsahujúci vzdanie sa týchto práv. Takéto vzdanie sa je neplatné s poukazom na § 574 ods. 2 Obč. zák. Žalovaný považuje tento úkon za neplatný aj podľa § 37 ods. 1 Obč. zák., pretože vzdávaný nárok nie je označený dostatočne určito, lebo nie je uvedená jeho výška. Žalovanému teda v dôsledku zániku zmluvy vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia 22.891,81 € a túto pohľadávku mohol započítať proti nároku žalobcu, čo aj urobil. Preto pohľadávka žalobcu zanikla započítaním. Súd prvej inštancie nezohľadnil vo svojom rozsudku postavenie žalovaného ako slabšej strany, ktorý používa štandardizované formuláre, o ktorých nepripúšťa žiadnu diskusiu, pričom poukazuje na § 433 českého Občianskeho zákonníka. V prerokúvanej veci žalobca postupuje v rozpore s dobrými mravmi a zásadami poctivého obchodného styku a ponecháva si všetky zhodnotenia svojich priestorov. Rozsudok súdu prvej inštancie je aj nepreskúmateľný, keď súd prvej inštancie nevysvetlil, prečo nevykonal výsluch navrhnutých svedkov.

6. Žalobca vo vyjadrení navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. Nijakým spôsobom sa nezaviazal na náhradu nákladov spojených s úpravami predmetu nájmu. Nárok podľa § 667 Obč. zák. je osobitným nárokom, ktorý nemožno posudzovať podľa ustanovení o bezdôvodnom obohatení. Tento paragraf má navyše dispozitívny charakter, takže strany sa od neho môžu odchýliť. V prerokúvanej veci zmluvy o nájme obsahujú v čl. 8 a 13 totožnú úpravu, z ktorej možno vyvodiť, že nájomca je povinný vykonať určité stavebné úpravy, ich hodnotu si môže uplatniť vo svojom účtovníctve ako účtovný a daňový odpis a následne na vlastné náklady ku skončeniu nájmu uvedie predmet nájmu do pôvodného stavu. Z toho vyplýva, že všetky úpravy a dokončenia boli realizované na náklady žalovaného, čo bolo dohodnuté medzi stranami v rámci ich zmluvnej autonómie. Tým sa zároveň vylúčila možnosť nájomcu domáhať sa po skončení nájomného vzťahu toho, o čo sa zvýšila hodnota predmetnej nehnuteľnosti. Navyše túto hodnotu nemožno stotožňovať s výškou nákladov na toto zhodnotenie, pričom žalovaný samotnú výšku zhodnotenia predmetu nájmu nepreukázal. Žalobca sa teda nemohol na úkor žalovaného bezdôvodne obohatiť a žalovaný nemá nárok na náhradu nákladov vynaložených na stavebné úpravy. Žalovaný sa navyše tohto nároku vzdal tiež v protokoloch. Takýto úkon je v súlade s § 574 Obč. zák. a nejde o vzdanie sa vopred, keďže k tomuto vzdaniu došlo až pri ukončení nájomného vzťahu, a § 667 Obč. zák. je dispozitívnym ustanovením. Samotné vzdanie sa nároku je vymedzené v oboch protokoloch jasne a určito a nárok je jasne označený. Súd prvej inštancie vykonal všetky dôkazy, ktoré boli potrebné na získanie rozhodujúcich skutočností, a výsluch svedkov by bol bezpredmetný. Vo vzťahu k jednotlivým platbám poukázal žalobca na rozhodný § 15 Obch. zák., podľa ktorého by zaväzovalo konanie osoby, ktorá dala na úhradu nájomného pokyn, keďže žalobca nemohol vedieť o tom, že by svojim konaním prekračovala svoje oprávnenie. Tým došlo i k uznaniu výšky dlžnej sumy v zmysle § 407 Obch. zák. Žalobca nesúhlasil ani s tým, že by došlo z jeho strany k zneužitiu práva. Konateľovi žalovanému boli dané všetky nájomné zmluvy i preberacie protokoly, mal možnosť sa s nimi oboznámiť a podpísal ich. Ak prehliadol ich obsah, je to jeho zodpovednosť. v § 267 vylučuje možnosť namietať tieseň a nápadne nevýhodné podmienky. Pokiaľ účastníci platne uzavreli zmluvu, sú povinní ju dodržiavať aj vtedy, ak by bola pre niektorú stranu nevýhodná. Právny vzťah strán sa pritom spravoval Obchodným zákonníkom podľa § 261 ods. 1 a 9 a len v určitej časti zák. č. 116/1990.

7. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu (§ 379 C. s. p.), ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie bez nariadenia pojednávania, keďže nebolo potrebné opakovať ani dopĺňať dokazovanie a nevyžaduje to ani verejný záujem (§ 385 ods. 1 C. s. p. a contrario). Po jeho preskúmaní v medziach odvolacích dôvodov a vád, na ktoré je potrebné prihliadať z úradnej povinnosti (§ 380 C. s. p.), dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

8. Odvolací súd úvodom nezdieľa názor žalobcu, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatočné odôvodnenie. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie vo svojom rozsudku celkom jasne uviedol, aký skutkový stav zistil a z akých dôkazov. Súd prvej inštancie riadne odôvodnil, prečo považuje vzdanie sa práva zo strany žalovaného za platný úkon a prečo nepovažuje jeho pohľadávku za existujúcu. Z toho potom možno vyvodiť tiež to, prečo nepovažoval za potrebný výsluch svedkov navrhnutých žalovaným. Súdne rozhodnutie, ktoré stručne a jasne objasní podstatu sporu

a závery súdu (v rozsahu vyžadovanom § 220 ods. 2 C. s. p.), nemožno považovať za arbitrárne. Odôvodnenie napadnutého rozsudku ako celok pritom vyhovuje náležitostiam § 220 ods. 2 C. s. p., keďže z neho možno zistiť tak skutkové, ako aj právne závery súdu prvej, ktoré ho viedli k vyhoveniu žaloby.

9. Súdom prvej inštancie bol zistený a pre odvolací súd je podľa § 383 C. s. p. záväzný skutkový stav reprodukovaný v odsekoch 3.1 až 3.5 tohto rozsudku. Skutkový stav takto zistený súdom prvej inštancie aj podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva z vykonaných dôkazov hodnotených vo vzájomnej súvislosti v súlade s § 191 C. s. p. Súd prvej inštancie vo svojom rozsudku opísal, z ktorých dôkazných prostriedkov jednotlivé skutkové zistenia urobil. Zistenia urobené z jednotlivých dôkazov neodporujú obsahu listín založených v spise, ani obsahu výsluchov strán a svedkov tak, ako sú zachytené v zápisniciach o pojednávaní. Hodnotenie dôkazov potom zodpovedá formálnej logike a všeobecným skúsenostiam.

10. Žalovaný v odvolaní nedôvodne vytýka súdu prvej inštancie nevykonanie výsluchu navrhnutých svedkov. Ako totiž správne uvádza žalobca vo svojom vyjadrení, výsluch týchto svedkov nemal pre konanie žiaden význam. Skutočnosť, že priestor bol žalovanému (jeho právnemu predchodcovi) odovzdaný ako holopriestor, čo mal potvrdiť svedok W., žalobca nikdy nepopieral a tak ju nebolo ani treba dokazovať (§ 186 ods. 2 C. s. p.). Navyše to potvrdili aj výsluchy konateľa žalovaného a svedkyne O.. Okolnosti čiastočných úhrad nájomného zo strany žalovaného, o ktorých mala vypovedať svedkyňa T., nemajú nakoniec vo veci žiaden význam. Žalovaný totiž v odvolacom konaní upustil od spochybňovania žalobou uplatneného nároku, takže nie je potrebné riešiť ani otázku, či platby nájomného zadávané touto svedkyňou mali účinky uznania podľa § 407 ods. 3 Obch. zák. alebo nie. Aj keby teda odvolací súd túto svedkyňu vypočul, nemohol by na základe jej výpovede vôbec prehodnotiť nárok žalobcu na žalované nájomné, pretože proti nemu nesmerujú žiadne odvolacie námietky.

11. Žalobca si svojou žalobou uplatňuje voči žalovanému nárok na nájomné na základe zmluvy o nájme nebytových priestorov SI/N021/2/13 z 12. augusta 2013 za obdobie od 9. júna do 15. septembra 2013. Žalovaný za konania najskôr spochybňoval tento nárok odkazom na to, že zmluva bola podpísaná až 12. augusta 2013, teda dva mesiaci po tvrdenom začatí nájmu. Odvolací súd sa však stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, ktorý takúto zmluvne dohodnutú spätnú účinnosť považoval za prípustnú. Ešte predtým je však potrebné ozrejmiť charakter úkonov strán urobených 8. júna a 12. augusta 2013. V prerokúvanej veci sa nájom (ako právny vzťah vznikajúci na základe nájomnej zmluvy, ktorého obsahom je hlavne právo nájomcu užívať určitú vec a právo prenajímateľa na nájomné) vznikol k nebytovému priestoru č. N021 o výmere 89,1 m2 v obchodnom centre MAX v Skalici medzi spoločnosťou Euro MAX Slovakia, a.s., ako prenajímateľom a AVE Slovakia, s.r.o., ako nájomcom 15. novembra 2007. Obsah tohto právneho vzťahu bol vymedzený zmluvou o nájme nebytových priestorov SI/N021/1/2007 zo 14. novembra 2007. Zmluvou zo 17. februára 2011 potom žalobca sú súhlasom prenajímateľa prevzal všetky práva a povinnosti nájomcu, čím podľa § 524 Obč. zák. nadobudol všetky práva z tejto zmluvy (okrem iného právo vec užívať), ale zároveň v zmysle § 531 ods. 1 Obč. zák. nastúpil namiesto pôvodného nájomcu aj do všetkých jeho záväzkov. Vkladom časti podniku prenajímateľa do základného imania žalobcu naňho potom v zmysle § 477 ods. 1 v spojení s § 59 ods. 4 Obchodného zákonníka prešli všetky práva a záväzky týkajúce sa tejto časti podniku, teda aj práva a povinnosti z nájomných zmlúv uzavretých s nájomcami v obchodnom centre MAX v Skalici. Od 1. januára 2012 teda nájom založený zmluvou zo 14. novembra 2007 pokračoval medzi žalobcom a žalovaným. Podľa obsahu zmluva z 12. augusta 2013 potom malo dôjsť 8. júna 2013 k zániku tohto nájomného vzťahu, zároveň však k jeho založeniu touto novou zmluvou. Podľa odvolacieho súdu tak v prerokúvanej veci v skutočnosti k žiadnemu zániku nájmu k 8. júnu 2013 nedošlo. Podpísaním listiny z 12. augusta 2013 (označenej ako „zmluva o nájme nebytových priestorov“) došlo len k zmene podmienok (§ 516 ods. 1 Obč. zák.) existujúceho nájmu, najmä k zmene dovtedajšej neurčitej doby na určitú.

12. Uvedené závery sú podstatné predovšetkým z dvoch hľadísk. Jednak, pri posudzovaní právneho režimu právneho vzťahu medzi stranami treba vychádza z úpravy § 261 ods. 6 Obch. zák. účinného k 14. novembru 2007, nie zo znenia účinného od 1. februára 2013. Vecne sú však obe právne úpravy zhodné a vyplýva z nich, že zmluvy medzi podnikateľmi, ktoré sa týkajú ich podnikateľskej činnosti (§ 261 ods. 1), ktoré nie sú upravené v Obchodnom zákonníku, ale v Občianskom zákonníku, sa spravujú príslušnými ustanoveniami o tomto zmluvnom type v Občianskom zákonníku a Obchodným zákonníkom. Predmetom oboch zmlúv „o nájme nebytového priestoru je pritom nájom nebytového priestoru upravený zákonom č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov. Tento zákon je pritom podľa §

720 Občianskeho zákonníka len osobitnou úpravou jedného z osobitných druhov nájomnej zmluvy, ktorá je ako zmluvný typ upravená v Občianskom zákonníku (§ 663 a nasl.). Preto sa právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným spravuje ustanoveniami o nájomnej zmluve v Občianskom zákonníku (a zákone č. 116/1990 Zb.) a vo zvyšku Obchodným zákonníkom. Podľa § 671 ods. 1 Občianskeho zákonníka potom žalovanému ako nájomcovi vznikla povinnosť platiť nájomné určené v zmluve. Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že výška a splatnosť nájomného bola upravená v ods. 4.3 a 4.4 zmluvy z 12. augusta 2013 na sumu 821,50 € mesačne. Nájom mal podľa nájomnej zmluvy trvať od 9. júna do 15. októbra 2013 a za toto obdobie žalobcovi patrí nájomné vo výške 2.687,42 €. Túto povinnosť pritom žalovaný v podstate ani nespochybňoval, odhliadnuc od bližšie nekonkretizovaného vyjadrenia konateľa žalovaného, že vymáhanie nájomného neočakával (zápisnica o pojednávaní 11. apríla 2017); v odvolaní potom už ani ďalej neuplatňoval svoje námietky, že za určité obdobie žalobcovi nájomné nepatrí a námietku premlčania.

13. Žalovaný však za konania uplatňoval kompenzačnú námietku voči nárokom žalobcu, pričom si započítaval pohľadávku na náhradu za to, že na najatom nebytovom priestore N021 vykonal investície (z holopriestoru urobil riadne zariadený a vybavený obchodný priestor), ktoré mu má žalobca pri skončení nájmu nahradiť podľa § 667 Obč. zák. Odvolací súd tu len pre poriadok poznamenáva, že tieto investície vykonal pôvodný nájomca - spoločnosť AVE Slovakia, s.r.o., ešte v čase, keď tento priestor patril pôvodnému prenajímateľovi Euro MAX Slovakia, a.s. Žalovaný tu však zjavne vychádza z toho, že naňho tento nárok prešiel podľa § 524 Obč. zák. zmluvou o postúpení zo 17. februára 2011 ako jedno z práv a povinností z nájomnej zmluvy zo 14. novembra 2007. Rovnako vychádza toho, že ak tento nárok existuje, potom bol súčasťou časti podniku pôvodného prenajímateľa vloženej do základného imania žalobcu, čím naňho prešiel podľa § 59 ods. 4 v spojení s § 477 ods. 1 Obchodného zákonníka. Žalobca ani žalovaný tento mlčky vyslovený predpoklad počas konania nespochybňovali, preto aj odvolací súd bude vychádzať z toho, že by boli dlžníkom a veriteľom pohľadávky podľa § 667 Obč. zák. zo zhodnotenia priestoru č. N021. Podľa § 580 Obč. zák. je potom základným predpokladom účinnosti započítania existencia vzájomných pohľadávok, ktoré sa kryjú. Ak pohľadávka, ktorá je započítavaná, neexistuje, nemôžu nastať účinky započítania, pretože neexistujúca pohľadávka sa nemôže s inou pohľadávkou kryť.

14. Žalovaný existenciu svojej započítavanej pohľadávky odvodzoval z § 667 ods. 1 Obč. zák. Podľa tohto ustanovenia platí, že nájomca môže zmeny na predmete nájmu vykonávať len so súhlasom prenajímateľa, ktorý je povinný vzniknuté náklady nahradiť len vtedy, ak sa na to zaviazal. Ak zmluva neurčuje inak, náhradu nákladov možno požadovať až po skončení nájmu. Ak sa prenajímateľ na náhradu nákladov nezaviazal, môže nájomca po skončení nájmu žiadať protihodnotu toho, o čo sa zvýšila hodnota veci. V prerokúvanej veci z ods. 8.2 oboch zmlúv o nájme vyplýva, že nájomca bol oprávnený vykonať úpravy na predmete nájmu so súhlasom prenajímateľa. Zmluvné strany si totiž boli vedomé toho, že priestor bol nájomcovi odovzdaný ako holopriestor, v ktorom nebolo možné vykonávať obchodnú činnosť, takže jeho úprava bude nutná. Z obsahu tejto zmluvy však nevyplýva, že by sa prenajímateľ akokoľvek zaviazal na náhradu nákladov spojených s týmito úpravami. Cit. ust. § 667 ods. 1 Obč. zák. pritom výslovne predpokladá existenciu takejto dohody; nestačí teda vedomosť prenajímateľa (alebo oboch strán) o tom, že takéto náklady budú vynaložené. Bez existencie takejto dohody sa nájomca môže podľa poslednej vety § 667 ods. 1 Obč. zák. domáhať len náhrady zvýšenia hodnoty veci, teda rozdielu hodnoty predmetu nájmu s úpravami a bez nich (porov. rozhodnutie NS SR sp. zn. 5 Obdo 49/2014). Žalovaný však počas celého konania preukazoval len výšku nákladov vynaložených na tieto stavebné úpravy, nie však hodnotu zhodnotenia predmetu nájmu, v dôsledku čoho by jeho pohľadávku nebolo možné považovať za preukázanú ani v prípade, že by všetky ostatné jeho odvolacie námietky boli dôvodné.

15. Žalobca počas konania tvrdil, že posledná veta § 667 ods. 1 Obč. zák. je dispozitívnym ustanovením, a preto je vylúčená odsekom 13.1 oboch zmlúv o nájme. Z týchto ustanovení zmlúv vyplýva, že nájomca sa po skončení nájmu zaviazal uviesť predmet nájmu do pôvodného stavu, pokiaľ sa s prenajímateľom nedohodne inak. Uvedením do pôvodného stavu už podľa jeho všeobecného významu treba rozumieť uvedenie do takého stavu, v akom sa nachádza v okamihu vzniku nájmu, teda pred 14. novembrom 2007. Prakticky by to teda znamenalo, že nájomca by musel všetky svoje úpravy v predmetu nájmu odstrániť, čím by ale logicky nemohli po skončení nájmu zvyšovať hodnotu predmetu nájmu, pretože by sa v ňom nenachádzali. Odvolací súd sa teda stotožňuje s názorom žalovaného, že ustanovenie ods. 13.1 zmluvy obsahuje úpravu práv a povinností strán, ktorá svojimi dôsledkami vylučuje nárok

nájomcu na náhradu zhodnotenia podľa poslednej vety § 667 ods. 1 Obč. zák. Takáto odlišná dohoda je pritom podľa odvolacieho súdu prípustná, takže svojím obsahom neodporuje zákonu (§ 39 Obč. zák.). Z judikatúry najvyšších súdnych autorít nevyplýva jednoznačný záver o kogentnosti § 667 ods. 1 Obč. zák. Podmienky odchýlenia sa od ustanovení Občianskeho zákonníka sú všeobecne upravené v jeho § 2 ods. 3, podľa ktorého si účastníci môžu svoje vzájomné práva upraviť odchylne od zákona, ak to zákon výslovne nezakazuje alebo ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť. § 667 ods. 1 Obč. zák. neobsahuje zákaz sa od neho odchýliť a podľa názoru odvolacieho súdu ani jeho povaha nie je taká, aby toto odchýlenie vylučovala. Účelom § 667 ods. 1 Obč. zák. nie je nič iné než regulovať vzájomné majetkové práva účastníkov nájomnej zmluvy. Nesleduje tým však žiaden taký účel, na ktorého zachovaní by bolo potrebné bezvýhradne trvať; sleduje len záujem oboch účastníkov nájomnej zmluvy, ktorí si preto svoje vzťahy môže upraviť sami. Záver o principiálnej dispozitívnosti ustanovení zmluvy o nájme možno nepriamo vyvodiť aj z rozsudku NS SR sp. zn. 2 M Obdo 4/2006, v ktorom najvyšší súd uzavrel, že ak strany uzavreli nájomnú zmluvu s reguláciou určitej otázky inak než upravuje zákon, treba v tom vidieť odklon od zákona a súd je povinný takejto dohode dať prednosť pred zákonom.

16. Ustanovenie ods. 13.1 oboch zmlúv o nájme teda podľa odvolacieho súdu znamená odchýlenie sa od pravidla vyjadreného v poslednej vete § 667 ods. 1 Obč. zák. Žalovaný ako nájomca mal teda priestor po skončení nájmu uviesť do pôvodného stavu, v dôsledku čoho v ňom žiadne zhodnotenie ani nemalo zostať, takže mu žalobca ani nemal mať čo nahrádzať. Citované ustanovenie zmluvy však výslovne predpokladá možnosť odlišnej dohody zmluvných strán. Žalobca takúto dohodu potom videl v odovzdávacích protokoloch z 8. júna 2013 a z 15. septembra 2013. Tieto protokoly sú vyhotovené na listine a sú podpísané zástupcom žalobcu aj žalovaného, o ktorých oprávnení tak konať neboli počas konania pochybnosti, sú teda vyhotovené v písomnej forme v zmysle § 40 ods. 3 Obč. zák. V ods. 5 oboch týchto protokolov je pritom výslovne uvedené, že priestor nebol uvedený do pôvodného stavu, ale že si nenárokuje protihodnotu toho, o čo sa hodnota priestoru zvýšila. Podľa odvolacieho súdu je už z jazykového vyjadrenia tohto ustanovenie celkom zrejmé, že sa ním odchylne od ods. 13.1 zmluvy, ale aj § 667 ods. 1 Obč. zák. ponechávajú v priestore stavebné úpravy, ktoré tam nájomca urobil, ale zároveň žalovaný (nájomca, resp. právny nástupca pôvodného nájomcu) nebude za tieto stavebné úpravy žiadať náhradu. Tento protokol tak svojím obsahom jednoznačne je dohodou o vzdaní sa práva, ktoré by snáď žalovanému patrilo § 667 ods. 1 poslednej vety Obč. zák., akú dovoľuje ustanovenie § 574 ods. 2 Obč. zák. v (tu zachovanej) písomnej forme. Odvolací súd sa nestotožňuje s námietkou žalovaného, že táto dohoda sa týka práva, ktoré ešte nevzniklo. Podľa odvolacieho súdu totiž z § 667 ods. 1 Obč. zák. vyplýva, že nájomca, ktorý realizuje úpravy predmetu nájmu so súhlasom prenajímateľa, ale bez jeho záväzku na náhradu nákladov, už v okamihu týchto úprav vie, že bude mať nárok na náhradu zhodnotenia podľa § 667 ods. 1 Obč. zák., len tento nárok bude môcť uplatňovať až po skončení nájmu. Právo nájomcu podľa citovaného ustanovenia teda nemožno považovať za neexistujúce právo, ktorého by sa nebolo možné vzdať počas trvania nájmu. V tu prerokúvanej veci boli investície do priestoru vynaložené v roku 2007 (len malá časť v septembri 2013) a prvý protokol obsahujúci ustanovenie o vzdaní sa práva na náhradu nájomcom bol podpísaný 8. júna 2013, teda jednoznačne potom, čo boli tieto náklady vynaložené. Zároveň však odvolací súd znova odkazuje na to, že v prerokúvanej veci došlo k zániku nájmu až 15. septembra 2013, pretože k 8. júnu 2013 došlo len k zmene jeho podmienok. Práve 15. septembra 2013 bol pritom medzi žalobcom a žalovaným podpísaný druhý preberací protokol, v ktorom bol znova obsiahnutý ods. 5 o vzdaní sa týchto nárokov. Je teda zrejmé, že aj keby bol z akéhokoľvek dôvodu neplatný ods. 5 protokolu z 8. júna 2013, vzdanie sa práva bolo zopakované v protokole podpísanom presne v deň skončenia nájmu, teda zjavne v deň, kedy podľa výkladu žalovaného právo podľa § 677 Obč. zák. vzniklo. Minimálne v tomto prípade by teda nebolo vôbec možné tvrdiť, že predmetom tohto vzdania sa bolo budúce právo.

17. Nedôvodné sú aj námietky o údajnom nedostatku vážnej vôle strán tohto protokolu, ktorý by mal spôsobovať neplatnosť tohto ustanovenia podľa § 37 ods. 1 Obč. zák. a ktorý žalovaný vyvodzuje v podstate z toho, že tieto protokoly pripravovala zástupkyňa žalobcu a ods. 5 bol ich štandardnou súčasťou, takže sa nad ňou bližšie nezamýšľala, a konateľ žalovaného toto ustanovenie „zrejme prehliadol“ (zápisnica o pojednávaní z 11. apríla 2017). Z § 37 ods. 1 Obč. zák. vyplýva, že každý právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, inak je neplatný. Definičným znakom právneho úkonu podľa § 34 Obč. zák. je okrem prejavu vôľa, teda psychický vzťah konajúceho človeka k zamýšľaného následku. V súvislosti so zisťovaním existencie vôle, t. j. so zisťovaním, či pri určitom prejave vôle ten, kto vôľu prejavil, ju aj skutočne mal, možno vychádzať z toho, že spravidla prejav skutočne vôli zodpovedá. Na

existenciu vôle inak pri jej prejave treba usudzovať predovšetkým na základe objektívnych skutočností, teda okolností, za ktorých bola vôľa prejavená, pričom osobitný zreteľ sa kladie na dobromyseľnosť adresáta úkonu. Spravidla sa neprihliada na motív (vnútornú pohnútku) prejavenej vôle. Nevážnosť právneho úkonu predpokladá, že je z okolností zrejmé, že konajúci subjekt nechcel svojím prejavom vôle spôsobiť právne účinky. Pokiaľ ide o pomer vôle a prejavu, na existenciu vôle sa usudzuje predovšetkým z objektívnych skutočností, teda predovšetkým z okolností, za ktorých bol prejav vôle urobený. Ak prejav vôle posúdený podľa týchto zásad nevzbudí pochybnosti o tom, že je primeraným prejavom skutočnej vôle, predpokladá sa, že ním je(porov. rozhodnutie NS SR sp. zn. 1 Cdo 33/2008, 1 Cdo 113/2008, 7 Cdo 12/2012). Osobitne vo vzťahu k podpisu pripravenej písomnej zmluvy judikatúra uzavrela, že konajúca osoba je povinná venovať náležitú pozornosť obsahu listiny, ktorú podpisuje, a nemôže sa následne dovolávať toho, že listina ním podpísaná nevyjadruje jeho vôľu, ak tejto listine nevenoval pozornosť (rozsudok NS SR sp. zn. 3 Cdo 179/2011). V prerokúvanej veci je z výpovede samotného konateľa žalovaného na uvedenom pojednávaní je totiž zrejmé, že si bol od samotného počiatku vedomý toho, že za vykonané stavebné úpravy mu žiaden nárok patriť nebude, v dôsledku čoho sa tejto otázke v podstate nevenoval. Všade to totiž podľa neho funguje tak, že sa preberá holopriestor, ten sa upravuje a pri skončení sa tam úpravy v zásade nechávajú. Je teda zjavné, že konateľ si pri podpise protokolov z 8. júna a 15. septembra 2013 bol vedomý svojej povinnosti a zjavne voči zástupkyni žalobcu neurobil nijaký prejav, na základe ktorého by bolo možné usúdiť, že nemal vôľu prejaviť to, čo je v ním podpísanom protokole uvedené. Postoj konateľa bol v podstate ľahkovážny, keď nevenoval náležitú pozornosť obsahu ním podpisovanej listiny a je následkom, čo však podľa citovanej judikatúry neznamená, že by bolo možné úkon v tejto listine vyjadrený považovať za urobený bez vážnej vôle a neplatný podľa § 37 ods. 1 Obč. zák.

18. Rovnako neobstoja ani námietky žalovaného proti určitosti prejavu obsiahnutého v ods. 5 oboch protokolov. Predovšetkým, z § 574 ods. 2 Obč. zák. nemožno vyvodiť, že by sa bolo možné vzdať len práva konkrétne číselne (alebo inak množstevne) vyjadreného. Takú požiadavku nemožno pritom podľa odvolacieho súdu vyvodiť ani výkladom z § 37 ods. 1 Obč. zák. Odvolací súd totiž pripomína ustálenú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej v rámci súkromného práva ako celku sa uplatňuje princíp preferencie platnosti právnych úkonov. Práve úkony sa uskutočňujú s jednoznačným zámerom vyvolať riadne právne účinky, čo možno vyjadriť aj tým spôsobom, že za bežných okolností nikto nerobí právny úkon s úmyslom, aby bol tento úkon neplatný. Neplatnosť právneho úkonu je reštriktívnou výnimkou, ku ktorej možno interpretačne dospieť iba v prípade, ak konkrétny úkon za žiadnych okolností neobstojí ako platný. Úloha všeobecného súdu pri interpretácii relevantných právnych úkonov nespočíva vo ,,vyhľadávaní“ dôvodov neurčitosti predmetu zmluvy (prípadne iných dôvodov jeho neplatnosti), ale v poskytnutí súdnej ochrany účastníkom občianskeho súdneho konania. Táto má byť založená okrem iného aj na zohľadnení a plnej aplikácii všetkých zákonných kritérií platných pre výklad právnych úkonov a súčasnej preferencii výkladu v prospech platnosti, a nie neplatnosti právneho úkonu (porov. rozhodnutia ÚS SR sp. zn. I. ÚS 242/2007, I. ÚS 243/2007, IV. ÚS 340/2012, IV. ÚS 15/2014, I. ÚS 640/2014, ako aj rozhodnutie NS SR sp. zn. 4 Cdo 132/2007; podobne aj Sedlačko, In: Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník II. § 451 - 880. Komentár. C. H. Beck: Praha, 2015, s. 1698). Podľa odvolacieho súdu je z obsahu ods. 5 oboch protokolov celkom zrejmé, že jeho predmetom je vzdanie jedného konkrétneho nároku - nároku na náhradu za investície alebo protihodnoty toho, o čo sa zvýšila hodnota priestoru. Takto vymedzený predmet vzdania sa je celkom jasný a nevzbudzuje žiadne pochybnosti; ak v ňom nie je vyjadrená výška tohto nároku, znamená to len toľko, že sa ho žalovaný vzdáva v celej výške, čo je podľa skôr zaujatého výkladu nepochybne prípustné.

19. Poslednú veľkú skupinu námietok žalovaného tvoria poukazy na konanie žalobcu v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 Obč. zák., resp. v rozpore s poctivým obchodným stykom v zmysle § 265 Obch. zák. tým, že si ponecháva zhodnotenie predmetu nájmu v sume 22.928,81 €. Odvolací súd už vyššie vysvetlil, že žalovaným (jeho právnym predchodcom) vynaložené náklady nepredstavujú výšku zhodnotenie predmetu nájmu v zmysle § 677 ods. 1 Obč. zák.; naopak, túto výšku žalovaný počas konania nepreukázal. Vynaloženie nákladov na úpravy predmetu nájmu žalovaným (jeho právnym predchodcom) je ale dôsledkom ustanovení ods. 8.2 oboch zmlúv o nájme a ich ponechanie si žalobcom je potom dôsledkom ods. 13.1 zmlúv. Nemožno preto považovať konanie žalobcu za rozporné s dobrými mravmi alebo zásadami poctivého obchodného styku len preto, že dôsledky týchto dohôd sú pre žalovaného nevýhodné. Nevýhodnosť tu je dôsledkom dohody, teda zmluvnej autonómie oboch strán, teda aj žalovaného samotného. Konanie žalobcu by mohlo byť v rozpore s právom len vtedy,

ak by tieto dohody boli neplatné, pričom odvolací súd už v predošlých odsekoch odôvodnil, prečo ich nemožno považovať za neplatné pre rozpor so zákonom (§ 39 Obč. zák.), pre neurčitosť alebo nevážnosť vôle (§ 37 ods. 1 Obč. zák.). Žalovaný však vidí rozpor s dobrými mravmi v podstate aj v tom, že žalobca určitým spôsobom zneužíva svoje obchodné postavenie prevádzkovateľa obchodného centra v Skalici. Odvolací súd v tomto považuje za potrebné zdôrazniť, že problematika zneužívania postavenia v obchodných vzťahoch (medzi podnikateľmi) je komplikovaná a citlivá. Na strane jednej totiž v obchodnoprávnych vzťahoch skutočne platí § 267 ods. 2 Obch. zák., podľa ktorého sa v obchodnoprávnych vzťahoch nemožno dovolávať § 49 Obč. zák., teda práva odstúpiť od zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok. Z toho možno usudzovať, že ani kombinácia tiesne a nápadne nevýhodných podmienok by nepostačovali na to, aby sa podnikateľ oslobodil spod zmluve prevzatého záväzku. Na druhej strane však judikatúra zdôrazňuje, že sama zmluvná autonómia nevylučuje bez ďalšieho uplatnenie korektívu dobrých mravov ani v obchodnoprávnych vzťahoch (napr. R 86/2018). Podobne aj zákonodarca reaguje na problematiku nerovnováhy v obchodnoprávnych vzťahoch zákazom určitých podmienok (zákon č. 362/2012 Z. z. o neprijateľných podmienkach v obchodných vzťahoch, ktorých predmetom sú potraviny, ale aj napr. § 369d Obch. zák.). Koniec koncov, myšlienkou ochrany hospodárskej súťaže je aj zákaz zneužívania dominantného postavenia (porov. čl. 102 Zmluvy o fungovaní Európskej únie). Odvolací súd teda nevylučuje, že zneužívanie hospodárskej dominancie by mohlo byť považované za rozporné s dobrými mravmi napr. tam, kde by sa sledoval nemravný cieľ, používali nedovolené prostriedky, napr. v podobe vyžadovania neprimeraných obetí alebo neprimeraných podmienok, preferovania vlastného záujmu a získavania neprimeraných výhod.

20. Posúdenie naplnenia týchto predpokladov však vždy závisí od okolností jednotlivého prípadu, pričom dôkazné bremeno je na tom, kto sa neplatnosti pre rozpor s dobrými mravmi dovoláva. Žalovaný však v prerokúvanej veci nepreukázal ani to, že by žalobca mal tak dominantné alebo aspoň hospodársky silné postavenie, ktoré by efektívne neumožňovalo žalovanému uzavrieť nájomnú zmluvu na iný priestor s iným subjektom. V dôsledku toho žalobca nijako nedokázal, že nemal inú možnosť než prijať zmluvu so žalobcom práve s týmito podmienkami. Konečne, na zmysluplnosti skúmania týchto okolností vo vzťahu k ods. 8.2 a 13.1 oboch zmlúv uberá aj to, že žalovaný sa svojich nárokov vzdal aj ustanovením v protokole o prevzatí predmetu nájmu, ktorý sám podpísal. Aj keby teda odvolací súd akceptoval, že žalovaný kvôli hospodárskej dominancii žalobcu skutočne nemal inú možnosť než zmluvy so žalobcom podpísať len v tej podobe, v akej sú uzavreté, nič by to nemenilo na tom, že svojich nárokov sa vzdal v týchto protokoloch. Tieto protokoly boli pritom podpísané v okamihu skončenia nájmu, teda v čase, kedy už žalobca svojou prípadnou hospodárskou silou nemohol na žalovaného nijako vplývať a nútiť ho k ich podpisu. Aj keď je teda táto odvolacia námietka žalovaného zaujímavá a v širšej perspektíve aj dôležitá, v prerokúvanej veci by v žiadnom prípade nemohla viesť k výsledku, ktorý by bol pre žalovaného priaznivejší.

21. Na základe toho tak súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že pohľadávka žalobcu existuje a nezanikla započítaním, keď kompenzovaná pohľadávka žalovaného neexistuje a nebola v konaní dokázaná. Už len nad rámec dôvodov napadnutého rozsudku poukazuje odvolací súd na nepovšimnutý ods. 7.3 oboch zmlúv o nájme, ktorý výslovne vylučuje možnosť nájomcu (žalovaného) započítavať voči pohľadávkam žalobcu akékoľvek svoje sporné pohľadávky. Pri aplikácii tohto ustanovenia by teda započítanie žalovaného bolo neprípustné bez ďalšieho a nebolo by vôbec potrebné zaoberať sa existenciu a výškou kompenzovanej pohľadávky žalovaného. Správne tak súd prvej inštancie žalobe žalobcu vyhovel v celom rozsahu. Rovnako správne potom priznal aj zmluvnú pokutu dohodnutú v súlade s § 544 Obč. zák. v ods. 7.1 zmluvy o nájme z 12. augusta 2013, ako aj úrok z omeškania v zmysle § 369 ods. 1 Obch. zák., proti ktorým inak žalovaný v odvolaní žiadne odvolacie námietky neuplatnil. Preto odvolací súd podľa § 387 C. s. p. vecne správny rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (výrok I).

22. V odvolacom konaní plne úspešnému žalobcovi odvolací súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 C. s. p. priznal aj nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalovanému (výrok II).

23. Toto rozhodnutie prijal senát na neverejnom zasadnutí senátu 28. novembra 2018 jednomyseľne (3 : 0), v dôsledku čoho sa toto zloženie zachovalo aj pri vyhlásení rozsudku (porov. napr. uznesenie NS ČR sp. zn. 29 Cdo 659/2010).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v § 420 a § 421 C. s. p. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady § 429 ods. 2 C. s. p. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.