Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25Co/60/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudcov: JUDr. Martina Valentová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcu: K. I., nar. X.XX.XXXX, adresa I., P. XXX/X, zastúpený advokátkou: JUDr. Alena Beňačková, so sídlom Pezinok, M. R. Štefánika 1, P. O. Box 108, proti žalovanej: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, o vydanie bezdôvodného obohatenia, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 11Csp/67/2016-55 zo dňa 14.2.2017, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.510,- Eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a o náhrade trov konania rozhodol výrokom II. tak, že žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% trov konania.

2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 52 ods. 1 až 4, § 100 ods. 1 a 2, § 101, § 107 ods. 1 a 2, § 451 ods. 1 a 2, § 488, § 489 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 497, § 499 Obchodného zákonníka (ďalej len „OBZ“), ust. § 1 ods. 2, § 2 písm. d), § 9 ods. 2 písm. j), k) a y), § 11 ods. 1 písm. b) zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „ZoSÚ“). Vychádzal zo skutkových zistení, že žalovaná ako veriteľ a žalobca ako dlžník uzatvorili dňa 21.2.2013 zmluvu o úvere č. 202901534, na základe ktorej žalovaná poskytla žalobcovi spotrebiteľský úver vo výške 500,- Eur, ktorý žalobca splatil spolu s poplatkom 484,- Eur, teda spolu zaplatil sumu 984,- Eur. Spolu s úverovou zmluvou č. 202901534 uzatvorili žalobca so žalovanou aj dohodu o plnení v splátkach zo dňa 21.2.2013. Ďalej žalovaná ako veriteľ a žalobca ako dlžník uzatvorili dňa 4.8.2013 zmluvu o úvere č. 202901808, na základe ktorej žalovaná poskytla žalobcovi spotrebiteľský úver vo výške 350,- Eur, ktorý žalobca splatil spolu s navýšením 346,- Eur (úrok 137,03 Eur + administratívny poplatok 208,97 Eur), teda spolu zaplatil sumu 696,- Eur. Spolu s úverovou zmluvou č. 202901808 uzatvorili žalobca so žalovanou aj dohodu o plnení v splátkach zo dňa 4.8.2013. Následne žalobca so žalovanou uzatvorili zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 202901962, na základe ktorej žalovaná poskytla žalobcovi spotrebiteľský úver vo výške 700,- Eur, ktorý žalobca splatil spolu s navýšením vo výške 680,- Eur (úrok 274,05 Eur + administratívny poplatok 405,95 Eur), teda spolu zaplatil sumu 1.380,- Eur. Spolu s úverovou zmluvou č. 202901962 uzatvorili žalobca so žalovanou aj dohodu o plnení v splátkach zo dňa 22.11.2013. Žiadna z úverových zmlúv predložených žalobcom (ku ktorým predložil na pojednávaní k nahliadnutiu originály) neobsahuje údaj o výške RPMN a údaj o výške priemernej RPMN, a tiež tieto údaje chýbajú aj v dohodách o plnení v splátkach, s výnimkou dohody zo dňa 4.8.2013, kde sa uvádza údaj o výške priemernej RPMN. Žalobca tvrdil, že žaloba bola podaná asi mesiac po tom, ako sa dozvedel o vadách zmlúv od svojej dcéry.

3. Prvoinštančný súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba je v celom rozsahu dôvodná. Právny vzťah medzi stranami sporu založený predmetnými zmluvami súd vyhodnotil ako vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorý je nevyhnutné posudzovať nielen podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka (§ 497 a nasl.), ale aj právnych predpisov, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru (§ 52 a nasl. a zákona č. 129/2010 Z.z.). Vychádzal z toho, že medzi stranami nebolo sporné, že medzi žalovanou ako veriteľom a žalobcom ako dlžníkom boli uzavreté vyššie uvedené zmluvy o spotrebiteľskom úvere a že tieto zmluvy žalobca riadne plnil, t.j. vrátil istinu aj s navýšením, ktoré predstavovalo úrok a administratívny poplatok. Sporným zostalo, či v čase uzavretia zmlúv bola v zmluvách o spotrebiteľskom úvere uvedená výška RPMN a výška priemernej hodnoty RPMN. Vo fotokópiách zmlúv predložených žalovanou sa údaje o RPMN a priemernej RPMN nachádzajú, kým vo fotokópiách zmlúv predložených žalobcom (ku ktorým na pojednávaní predložil k nahliadnutiu aj originály) údaje o RPMN a priemernej RPMN uvedené nie sú. Žalovaná nepoprela skutkové tvrdenie žalobcu, že boli použité formulárové zmluvy na samoprepisovacom papieri, z ktorých prednú stranu si ponechala žalovaná a kópia bola odovzdaná žalobcovi. Na predložených origináloch kópií zmlúv o úvere a dohôd o plnení v splátkach neboli uvedené údaje o RPMN a priemernej RPMN a rovnako neboli tieto údaje uvedené v dohodách o plnení v splátkach, s výnimkou dohody o plnení v splátkach k zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 202901808, kde je vypísaný údaj o výške priemernej hodnoty RPMN. Preto v čase podpísania zmlúv žalobcom nemohli byť v zmluvách údaje o RPMN a priemernej hodnote RPMN uvedené, nakoľko ak by v zmluvách uvedené boli, došlo by prepísaniu údaju o nich na kópie, ktoré má k dispozícii žalobca. Súd tak uzavrel, že žalovaná nepreukázala, že údaje o RPMN a priemernej hodnote RPMN boli uvedené v zmluvách o spotrebiteľskom úvere v čase podpisu zmlúv. Ak boli do zmlúv dopísané neskôr, je to bez významu, nakoľko ide o údaje, ktoré musia byť v zmluve uvedené v čase jej podpísania dlžníkom - spotrebiteľom. Cieľom ustanovenia § 11 v spojení s § 9 ZoSÚ je totiž ochrana spotrebiteľa tak, aby dodávateľ bol povinný spotrebiteľovi ešte pred uzavretím zmluvy, priamo v nej, poskytnúť všetky relevantné údaje, na základe ktorých sa spotrebiteľ rozhoduje, či zmluvu o úvere uzavrie alebo nie. Uvedené údaje predstavujú informácie o podmienkach a nákladoch spojených s úverom a o jeho povinnostiach, ktoré spotrebiteľ môže zvážiť. Nakoľko zmluvy uzavreté medzi stranami sporu majú charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 a § 2 písm. d) ZoSÚ, musia obsahovať náležitosti ustanovené zákonom pre takéto zmluvy podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ. Pristupujúc ku skúmaniu jednotlivých obsahových náležitostí zmlúv súd zistil, že zmluvy neobsahujú v rozpore s ustanovením § 9 ods. 2 písm. j) a y) ZoSÚ údaje o ročnej percentuálnej miere nákladov a o priemernej hodnote ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnej ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenej podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok. Tieto údaje spotrebiteľ pred uzavretím spotrebiteľskej zmluvy potrebuje pre svoje rozhodnutie, či zmluvu o úvere uzavrie alebo nie. Rovnako v zmluve resp. v dohodách o plnení splátkach chýba náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ a síce výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V dohodách sa uvádza len výška mesačnej splátky bez bližšej špecifikácie, t.j. nie je splnená požiadavka, aby zmluva obsahovala výšku splátky istiny, výšku splátky úrokov a výšku splátky iných poplatkov. Preto sa spotrebiteľský úver poskytnutý žalovanou žalobcovi považuje v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ za bezúročný a bez poplatkov. Žalovaná tak nemala nárok na zaplatenie úroku z úveru, ani administratívneho poplatku, ani žiadnych iných poplatkov, ale len na vrátenie poskytnutých súm úverov. Žalobcovi boli na základe úverových zmlúv poskytnuté spotrebiteľské úvery v celkovej výške 1.550,- Eur (500,- Eur + 350,- Eur + 700,- Eur), pričom žalobca zaplatil žalovanej celkom sumu 3.060,- Eur (984,- Eur + 696,- Eur + 1.380,- Eur). Keďže žalobca čerpal úvery v celkovej výške 1.550,- Eur a na tieto uhradil celkom sumu 3.060,- Eur, zaplatil o 1.510,- Eur viac ako bol povinný. O uvedenú sumu sa žalovaná bezdôvodne obohatila, nakoľko ju žalobca plnil bez právneho dôvodu, keďže pre bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru nemala žalovaná nárok na plnenie úroku a poplatkov, a teda žalobca nebol povinný plniť žalovanej viac ako sumy vyčerpaných úverov.

4. K obrane žalovanej spočívajúcej vo vznesenej námietke premlčania súd uviedol, že vzhľadom na to, že predmetom konania je právo žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia, toto sa v súlade s § 107 ods. 1 a 2 premlčuje v 2-ročnej subjektívnej a 3-ročnej alebo 10-ročnej objektívnej premlčacej dobe. Subjektívna premlčacia doba plynie v rámci objektívnej premlčacej doby, pričom môže začať plynúť najskôr okamihom začatia plynutia objektívnej premlčacej doby, ale aj neskôr. Pre plynutie subjektívnej premlčacej doby je v súlade s § 107 ods. 1 rozhodujúce, kedy sa oprávnený dozvedel o bezdôvodnom obohatení a kto ho získal. Nestačí pritom len možnosť sa uvedené dozvedieť, ale kedy sa tak skutočne stalo. V tomto smere žalobca tvrdil, že o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu sa dozvedel od svojej dcéry, ktorá na sociálnej sieti našla informácie týkajúce sa tejto problematiky, následne si žalobca našiel právne zastúpenie a bol vypracovaný a podaný návrh, pričom žaloba bola podaná asi mesiac po tom, ako sa žalobca dozvedel o vadách zmluvy od svojej dcéry. Tieto skutkové tvrdenia žalovaná nepoprela. S prihliadnutím na skutočnosť, že žalobca nemá právnické vzdelanie a z ničoho nevyplýva, že by už skôr mal za to, že by plnil viac ako bol povinný, dospel súd k záveru, že žalobca v mesiaci jún 2016 zistil, že žalovaná sa na jeho úkor bezdôvodne obohatila a práve od vtedy začala plynúť dvojročná subjektívna premlčacia doba na podanie žaloby. Keďže žaloba bola podaná na súde dňa 27.7.2016, bola podaná v rámci dvojročnej subjektívnej premlčacej doby.

5. Súd ďalej skúmal, či bola žaloba podaná aj v rámci trojročnej objektívnej premlčacej doby. Pre začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby je v zmysle § 107 ods. 2 rozhodujúce faktické získanie bezdôvodného obohatenia, pričom v tomto prípade by malo ísť o splátky, ktorými žalobca ako dlžník zaplatil viac, ako len vrátil prijaté plnenia istín úverov. Námietka premlčania vznesená žalovanou bola potom s poukazom na trojročnú objektívnu premlčaciu dobu (ktorá začala v zmysle § 107 ods. 2 plynúť od uhradenia tej-ktorej splátky, ktorou žalovaná fakticky získala bezdôvodné obohatenie) vznesená nedôvodne. V prípade zmluvy č. 202901534, z výpisu platieb predložených žalovanou vyplynulo, že žalovaná sa bezdôvodne obohatila prvýkrát pri splátke č. 7. uhradenej dňa 19.9.2013 vo výške 82,- Eur, z ktorej časť vo výške 8,- Eur bola doplatkom do sumy poskytnutej istiny 500,- Eur a zvyšná časť už bola bezdôvodným obohatením žalovanej, nakoľko na plnenie nad sumu 500,- Eur nemala žalovaná právny nárok. V prípade zmluvy č. 202901808, z výpisu platieb predložených žalovanou vyplynulo, že žalovaná sa bezdôvodne obohatila prvýkrát pri splátke č. 7. uhradenej dňa 8.3.2014 vo výške 58,- Eur, z ktorej časť vo výške 2,- Eur bola doplatkom do sumy poskytnutej istiny 350,- Eur a zvyšná časť už bola bezdôvodným obohatením žalovanej, nakoľko na plnenie nad sumu 350,- Eur nemala žalovaná právny nárok. V prípade zmluvy č. 202901962, z výpisu platieb predložených žalovanou vyplynulo, že žalovaná sa bezdôvodne obohatila prvýkrát pri splátke č. 7. uhradenej dňa 6.6.2014 vo výške 115,- Eur, z ktorej časť vo výške 10,- Eur bola doplatkom do sumy poskytnutej istiny 700,- Eur a zvyšná časť už bola bezdôvodným obohatením žalovanej, nakoľko na plnenie nad sumu 700,- Eur nemala žalovaná právny nárok. Nakoľko žaloba bola podaná dňa 27.7.2016, bola podaná v rámci trojročnej objektívnej premlčacej doby pri všetkých troch zmluvách, resp. pri všetkých troch nárokoch na vydanie bezdôvodného obohatenia, preto bolo ďalej už nadbytočné zaoberať sa možnosťou uplatňovania 10-ročnej objektívnej premlčacej doby.

6. Vzhľadom na vyššie uvedené považoval súd žalobu v celom rozsahu za dôvodnú, a preto jej vyhovel. K námietkam žalovanej, že podaná žaloba je zjavným zneužitím práva, ktoré nepožíva právnu ochranu súd uviedol, že toto tvrdenie žalovaná nijako nezdôvodnila, pričom samotné uplatnenie si nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia takýmto zneužitím práva nie je. K námietkam žalovanej, že zo zmluvy o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, pretože žalobca plnil na základe platne uzavretej zmluvy o úvere, ani právny dôvod na plnenie z tejto zmluvy o úvere nikdy neodpadol a majetkový prospech získala žalovaná z poctivých zdrojov, súd uviedol, že v konaní išlo o vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu, že žalobca žalovanej plnil bez právneho dôvodu, keďže pre bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru nemala žalovaná nárok na plnenie úroku a poplatkov (spolu suma 1.510,- Eur), t.j. išlo o bezdôvodné obohatenie v podobe majetkového prospechu získaného plnením bez právneho dôvodu (§ 451 ods. 1 .

7. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a v spore v celom rozsahu úspešnému žalobcovi priznal nárok voči žalovanej na náhradu účelne vynaložených trov celého konania v rozsahu 100%, keď neboli tvrdené a súd ani sám nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa pre postup podľa § 257 CSP.

8. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podala žalovaná v celom rozsahu odvolanie a navrhovala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uplatnila si tiež náhradu trov celého konania. Dôvodila, že v konaní došlo k vade podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP, pretože súd rozsudok nedostatočne odôvodnil (najmä tým, že sa nevysporiadal s argumentáciou žalovanej a iba nekriticky prevzal argumentáciu žalobcu), čím odňal žalovanej možnosť konať pred súdom; dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

9. V prvom rade žalovaná poukazovala na to, že z práva na súdnu ochranu vyplýva právo účastníka konania a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu, aby sa jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné, nemôže opomenúť žiadnu skutkovo alebo právne významnú otázku, pretože je to znak arbitrárnosti, ale musí vec posúdiť a svoje závery odôvodniť zo všetkých do úvahy prichádzajúcich hľadísk. Účastník konania má právo na to, aby sa súd vysporiadal s jeho argumentmi, ktoré sú relevantné. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania odníma možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov (rozsudok NS SR sp. zn. 4 Cdo 171/2005 zo dňa 27.4.2006).

10. Žalovaná opakovane dôvodila, že požadovaný nárok žalobcu sa stal premlčaný. Vydania bezdôvodného obohatenia sa žalobca môže domáhať v subjektívnej dvojročnej lehote, najneskôr však do uplynutia trojročnej objektívnej premlčacej lehoty. Ich začiatok je upravený odlišne. Tieto dve premlčacie doby začínajú plynúť, plynú a končia nezávisle od seba. Ich vzájomný vzťah je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že poškodenému plynie ešte druhá premlčacia doba. Požadovaný nárok žalobcu sa stal premlčaný, a to zo zmluvy o úvere č. 202901534 v subjektívnej premlčacej lehote v celom rozsahu; zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 202901808 v subjektívnej premlčacej lehote v rozsahu 638,- Eur a zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 202901962 v subjektívnej premlčacej lehote v rozsahu 920,- Eur. Žalobca svoj návrh uplatnil až dňa 27.7.2016. Dlžník nadobudol vedomosť o bezdôvodnom obohatení spočívajúcom v platbách na úroky a poplatky úveru v zásade v okamihu prvej platby dlžníka nad rámec poskytnutej istiny (rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 27.4.2016, sp. zn. 17Co/372/2015).

11. Ďalej spočívala obrana žalovanej v tom, že spornú zmluvu o úvere č. 202901534 zo dňa 21.2.2013 nemožno považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle ZoSÚ, a preto nie je na mieste vzťahovať na ňu ustanovenia Občianskeho zákonníka. Dňa 21.2.2013 uzatvorila žalovaná ako veriteľ a žalobca ako dlžník zmluvu o úvere č. 202901534, na základe ktorej žalovaná poskytla žalobcovi úver vo výške 500,- Eur. Zmluvné strany sa môžu dohodnúť na základe akého zákona sa ich zmluvné vzťahy v budúcnosti budú spravovať. V danom prípade v zmysle VPPÚ sa zmluvné strany dohodli na tom, že ich vzťahy sa budú spravovať ustanoveniami OBZ. Zmluva sa uzatvorila v zmysle § 269 ods. 2 a nasl. z čoho jasne vyplýva, že iný zákon ani na daný zmluvný vzťah nie je možné aplikovať. Súdna prax zhodne určila použitie Obchodného zákonníka nezávisle na dohode zmluvných strán v prípade sporov zo zabezpečenia záväzkov zo zmluvy o úvere, ako aj v prípade vydania bezdôvodného obohatenia na základe neplatnej zmluvy o úvere. Je teda nepochybné, že zmluva o úvere sa bez ohľadu na dohodu zmluvných strán riadi Obchodným zákonníkom (§ 261 ods. 3 písm. d/ . Občiansky zákonník je vo vzťahu k Obchodnému zákonníku všeobecným a podporným právnym predpisom. Vylúčiť aplikáciu dispozitívnych ustanovení Občianskeho zákonníka ako všeobecnej občianskoprávnej úpravy môže dohoda zmluvných strán. Keďže aplikáciu právnej úpravy inštitútu spotrebiteľských zmlúv nevylučuje, ani komplexne neupravuje osobitným spôsobom a ide o kogentné ustanovenia OZ, je nevyhnutné ju v skutkovo relevantných právnych vzťahoch aplikovať, pričom nie je relevantné, či ide o relatívny obchodný záväzkový vzťah, absolútny obchodný záväzkový vzťah alebo fakultatívny obchodný záväzkový vzťah. V zmysle zmluvy o úvere č. 202901534 sa strany dohodli, že dlžník úver splatí v 1 splátke po 984,- Eur do 18.2.2014, preto nemožno hovoriť o absencii výšky, počtu a termínu splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Následne však dlžník požiadal v ten istý deň o možnosť využitia splátkového kalendára - uzavretie dohody o plnení v splátkach zo dňa 21.2.2013, podľa ktorej sa zaviazal uhradiť celkovú čiastku v 12 pravidelných mesačných splátkach vo výške 82,- Eur vždy k 18. kalendárnemu dňu v mesiaci, počnúc dňom 18.3.2013. Každá splátka bola prednostne započítavaná na istinu, až potom na poplatok a úroky. Nikde nie je stanovené, že sa vyžaduje prerozdelenie splátky. V prípade porušenia dohody o splátkach sa dlh stáva splatným v zmysle zmluvy o úvere dňa 18.2.2014. Nakoľko pri každej dohode o splátkach je stanovené v bode 2. „veriteľ a dlžník sa dohodli, že zmluva o úvere sa mení nasledovne...“ V tejto časti sa na základe žiadosti dlžníka vyplnia informácie o počte, výške a termíne splátok. Ročná percentuálna miera nákladov je stanovená v zmluve o úvere č. 202901534 vo výške 96,80%. RPMN je v zmluve uvedená správne a vypočítaná v zmysle platných právnych predpisov. Žalovaný poskytol pred podpísaním zmluvy klientovi pravdivé, riadne a úplné informácie. V zmluve o úvere dlžník zobral na vedomie, že výška priemernej hodnoty RPMN na poskytnutý úver platnej ku dňu podpísania zmluvy o úvere je vo výške 36,73%. Zákon v čase uzatvorenia zmluvy nestanovil maximálne možnú prípustnú výšku odplaty, pretože zmluva bola uzavretá do 31.5.2014, obmedzenie výšky odplaty podľa § 53 ods. 6 sa tu nebude uplatňovať. Na peňažnom trhu boli v čase poskytnutia úveru stovky iných subjektov, ktorí vystupovali ako veritelia pri poskytnutí úveru. Klient uzatvoril zmluvu so žalovanou slobodne, vážne, zrozumiteľne, nie v tiesni ani za nápadne nevýhodných podmienok, čo potvrdil svojim podpisom. Žalovaná ďalej poukazovala na rozsudok Súdneho dvora z 9.11.2016 C-42/15. Uviedla, že výška úrokov nie je podstatnou náležitosťou zmluvy o úvere. Podstatnou náležitosťou totiž je len záväzok dlžníka popri istine zaplatiť úroky (bez uvedenia ich výšky). Žalobca bol pri podpise zmluvy upovedomený o rozdielnej nie však nesprávne uvedenej RPMN. ZoSÚ jasne hovorí o bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v prípade RPMN, ktorá je uvedená nesprávne alebo absentuje. Pretože nebol naplnený ani jeden z uvedených prvkov, nemožno považovať zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov. Rovnako nemožno hovoriť o uvádzaní do omylu, pretože dlžníkovi bol jasne vysvetlený rozdiel medzi RPMN v prípade ak požiada o uplatnenie splátkového kalendára a nedodrží splátku tak, ako sa uvádza na prednej strane zmluvy.

12. Pokiaľ ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 202901808 zo dňa 9.8.2013, nemožno podľa žalovanej hovoriť o absencii výšky, počtu a termínu splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, nakoľko dlžník sa v nej zaviazal k úhrade jednej splátky vo výške 696,- Eur s termínom splatnosti dňa 12.8.2014. Následne však v ten istý deň požiadal o možnosť splátkového kalendára - uzavretie dohody o plnení v splátkach zo dňa 9.8.2013, v zmysle ktorej sa zaviazal uhradiť celkovú čiastku v 12 pravidelných mesačných splátkach vo výške 58,- Eur vždy k 12. kal. dňu v mesiaci, počnúc dňom 12.9.2013. RPMN je stanovená v zmluve o úvere č. 202901808 vo výške 98,86%, je uvedená správne a vypočítaná v zmysle platných právnych predpisov. V zmluve o úvere č. 202901808 zo dňa 9.8.2013 je odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov vo výške 208,97 Eur čo predstavuje RPMN vo výške 98,86%. V zmluve o úvere spotrebiteľ zobral na vedomie, že výška priemernej hodnoty RPMN na poskytnutý úver ku dňu podpísania zmluvy o úvere je vo výške 39,20%.

13. K zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 202901962 zo dňa 22.11.2013 žalovaná uviedla, že dlžník sa ňou zaviazal k úhrade jednej splátky vo výške 1.380,- Eur s termínom splatnosti 22.11.2014, preto nemožno hovoriť o absencii výšky, počtu a termínu splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Následne dlžník požiadal v ten istý deň o možnosť využitia splátkového kalendára - dohody o plnení v splátkach, s ktorou bol dňa 22.11.2013 dlžník oboznámený, na znak čoho ju podpísal a zaviazal sa uhradiť celkovú čiastku v 12 pravidelných mesačných splátkach vo výške 115,- Eur vždy k 22. kalendárnemu dňu v mesiaci, počnúc dňom 22.12.2013. RPMN je v zmluve stanovená vo výške 97,14%, je uvedená správne a vypočítaná v zmysle platných právnych predpisov. Výška RPMN je taktiež v dokumente Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere, s ktorým bol klient oboznámený pred poskytnutím úveru, čo potvrdil aj svojím vlastnoručným podpisom a je rovnaká ako v samotnej zmluve o úvere č.202901962. Žalovaná poskytla klientovi pred podpísaním zmluvy a následne pri podpísaní zmluvy pravdivé, riadne a úplné informácie. V zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 202901962 zo dňa 22.11.2013 je odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov vo výške 405,95 Eur, čo predstavuje RPMN vo výške 97,14%. V zmluve spotrebiteľ zobral na vedomie, že výška priemernej RPMN je vo výške 50,91%.

14. Žalovaná namietala, že ak žalobca tvrdí, že uvedenie RPMN a priemernej RPMN v predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere 1/ č. 202901808 zo dňa 9.8.2013 a v zmluve 2/ č. 202901962 zo dňa 22.11.2013, je pre dlžníka zavádzajúce, toto tvrdenie nemôže obstáť, nakoľko tak výpočet RPMN uvedený v zmluve o úvere, ako aj výpočet uvedený v dohode o splátkach zodpovedá skutočnosti. Žalobca na preukázanie tvrdenej nepravdivosti nepredložil žiaden relevantný dôkaz. Žalobca nepreukázal nepravdivosť výpočtu RPMN a túto nepravdivosť konkrétne nezdôvodnil v rozsudku ani súd prvej inštancie. Podľa dohody o splátkach dlžník berie na vedomie, že výška ročnej percentuálnej miery nákladov sa vypočíta v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch podľa vzorca uvedeného vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, v zmluve 1/ je vo výške 314,02%, v zmluve 2/ vo výške 305,74%. Dohoda o splátkach oprávňuje dlžníka plniť v splátkach (nie jednorazovo, ako bolo ustanovené v zmluve), na základe ktorých logicky vzrastá aj RPMN. To znamená, že RPMN v zmluve 1/ je vo výške 98,86%, zmluve 2/ je vo výške 97,14%, stanovená v zmluve 1/, 2/ je hodnota vypočítaná pre prípad splatenia úveru v jednej splátke. Naproti tomu RPMN v zmluve 1/ je vo výške 314,02%, v zmluve 2/ vo výške 305,74% dohodnutá v dohode o splátkach a predstavuje RPMN vypočítanú v prípade dlžníka, ktorý požiadal o plnenie v splátkach. Žalovaná žiadala, aby súd vo veci aplikoval rozhodnutie Súdneho dvora EÚ č. C-26/13 v spojení s dispozitívnym ustanovením § 502 OBZ. Podľa odbornej literatúry totiž dojednanie o termíne poskytnutia úveru, termíne vrátenia úveru ani dojednanie výšky úrokov nie sú podstatné náležitosti zmluvy. Dohoda o výške úrokov nemusí byť v zmluve uvedená, pretože zákon má dispozitívne pravidlo ust. § 502 OBZ. Navyše každá splátka bola prednostne započítavaná na istinu, až potom na poplatok a úroky. Zákon si vyžaduje obligatórne uvedenie úrokov a iných poplatkov. Nikde nie je zvlášť ustanovené prerozdelenie na splátky. Veriteľ ako jeden z mála používa takýto spôsob započítavania, a to v prospech dlžníka. Právny úkon je prejav slobodnej vôle smerujúci k vzniku, zmene a zániku práv a povinností, a to na základe prejavu navonok, teda v tomto prípade podpisom zmluvy o úvere a dohody o plnení v splátkach. V prípade porušenia dohody o splátkach sa dlh stáva splatným v zmysle zmluvy o spotrebiteľskom úvere, z čoho nevyvrátiteľne vyplýva, že spolu súvisia a vzájomne sa podmieňujú. Rovnako je v zmluve o spotrebiteľskom úvere jasne uvedené, že dlh sa stáva splatným, ak nie je ustanovené inak zo zmluvy 1/ dňa 12.8.2014 a zo zmluvy 2/ dňa 22.11.2014. Nakoľko pri každej dohode o splátkach je stanovené v bode 2. „veriteľ a spotrebiteľ sa dohodli, že zmluva o spotrebiteľskom úvere sa mení nasledovne..“ V tejto časti sa na základe žiadosti dlžníka vyplnia informácie o počte, výške a termíne splátok.

15. Pokiaľ žalobca napáda poplatok za poskytnutie peňažných prostriedkov v časti za náklady za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou, žalovaná poukazovala na to, že zákon v čase uzatvorenia zmluvy o úvere nestanovil maximálne možnú prípustnú výšku odplaty. Ak záväzkový vzťah vznikol pred 1.6.2014, odplata za poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi sa riadi podľa predpisov účinných do 31.5.2014. Pokiaľ bol spotrebiteľovi poskytnutý úver na základe zmluvy uzavretej do 31.5.2014, obmedzenie výšky odplaty sa tu nebude aplikovať. Regulácia odplaty sa riadi § 53 ods. 6 OZ, podľa ktorého ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutia peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. Poukázal na rozhodnutie Vrchního soudu v Prahe sp. zn. 12 Cmo 95/2005 a dôvodil, že u nebankových subjektov nemožno obvyklú výšku úroku odvodzovať od výšky úroku požadovaného bankami, pretože tieto subjekty nesú vyššie podnikateľské riziko. Preto je treba zistiť, aká výška úrokov bola požadovaná obdobnými podnikateľskými subjektmi v prípade zmlúv o krátkodobej pôžičke a úvere v určitom období. Ak teda žalobca namieta výšku odplaty za poskytnutie a vrátenie peňažných prostriedkov, znáša v tomto smere dôkazné bremeno a musí preukázať, že v čase a mieste uzavretia zmluvy išlo o odplatu, ktorá výrazne (podstatne) vybočovala z trhového priemeru odplát poskytovaných inými subjektmi poskytujúcimi financovanie z vlastných zdrojov, ako žalovaná. Slovenské právo poplatok za spracovanie zmluvy nielenže pripúšťa, ale aj výslovne uvádza. Tento poplatok nie je neprimerane vysoký, nakoľko žalovaná je nebankovým subjektom, ktorého riziko podnikania, ak aj podnikateľské náklady sú rozdielne, je vyššie oproti bankám. Žalobca uvádza, že poplatok za poskytnutie úveru je úžernícky a táto skutočnosť je podľa neho zrejmá už na prvý pohľad, teda logicky si toho musel byť vedomý už pri samotnom podpise zmluvy. Pokiaľ ide o samotnú výšku poplatku, tento v čase uzatvorenia zmluvy o úvere dlžníčke vyhovoval, keďže nič voči jeho výške nenamietala, zmluvu o úvere uzatvorila a peňažné prostriedky od žalovanej prostredníctvom obchodného zástupcu prevzala. Teda bolo na dobrovoľnom rozhodnutí dlžníčky, či na dané podmienky úverovej zmluvy pristúpi alebo nie. Výška poplatku je v zmluve dostatočne jasne uvedená, výrazne napísaná, je uvedený hneď pri sume poskytnutého poplatku dlžník teda musel vedieť posúdiť hodnotu protiplnenia a mal okamžite pri podpisovaní zmluvy vedomosť, aká je cena úveru. Tvrdenia súdu sa absolútne nezhodujú s rozsudkom Súdneho dvora z 9.11.2016 C-42/15.

16. Žalovaná tiež namietala, že zo zmluvy o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú stanovuje zákon. Žalobca plnil na základe platne uzavretej zmluvy o úvere, zmluva nebola nikdy právoplatne vyhlásená za neplatnú, rovnako tak právny dôvod na plnenie z tejto zmluvy o úvere nikdy neodpadol (nedošlo k odstúpeniu od zmluvy, zrušeniu zmluvy a pod.) a majetkový prospech získala žalovaná z poctivých zdrojov. Žalovaná teda razantne odmieta, že by z jej strany došlo k bezdôvodnému obohateniu.

17. Žalobca odvolací návrh nepodal. K doručenému odvolaniu žalovanej podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia písomné vyjadrenie v ktorom uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za vecne i právne správny, dôkladne a dôsledne odôvodnený. Výrok rozsudku je zákonný, vychádza z objektívne zisteného skutkového stavu, na ktorý súd správne aplikoval všetky relevantné právne predpisy a odôvodnenie rozsudku sa vysporiadalo so všetkými skutočnosťami, ktoré boli medzi stranami sporné. Odvolanie žalovanej smeruje iba k odkladu legitímnej povinnosti plniť svoj záväzok. Žalobca preto žiadal, aby odvolací súd predmetný rozsudok ako vecne správny potvrdil. K otázke premlčania uviedol, že pozornosť treba venovať uplynutiu objektívnej a subjektívnej premlčacej lehoty a začiatkom ich plynutia. K subjektívnej 2-ročnej premlčacej dobe uviedol, že žalobca je priemerne orientovaný spotrebiteľ, ktorý nemusí mať vedomosť o právnej úprave spotrebiteľského financovania, o podmienkach platnosti resp. neplatnosti zmlúv o úvere. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby sa vyžaduje skutočná, nie iba predpokladaná vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor bolo získané bezdôvodné obohatenie, a kto ho získal. Skutočnosť, že oprávnený sa mohol alebo mal dozvedieť o získaní majetkového prospechu na jeho úkor pri vynaložení potrebnej starostlivosti aj skôr, ale vlastnou vinou takúto vedomosť nezískal, nie je relevantná. Nakoľko žalobca je laik neorientujúci sa v problematike, informáciu o tom, že k bezdôvodnému obohateniu prišlo získal až po porade so svojím právnym zástupcom bezprostredne pred podaním žaloby. Fakt, že žalobca nemal o tejto skutočnosti vedomosť pred podaním žaloby potvrdzuje to, že až do podania žaloby nepodnikol žiadne kroky smerujúce k uplatneniu svojich práv. Preto k uplynutiu subjektívnej premlčacej doby doposiaľ nedošlo. Pokiaľ ide o objektívnu premlčaciu lehotu, s ohľadom na termíny, kedy žalobca dlh splatil, je postačujúce na vec aplikovať kratšiu 3-ročnú objektívnu premlčaciu lehotu, pričom s týmto sa stotožnil aj súd prvej inštancie a v rozsudku to dostatočne odôvodnil. Dňa 21.3.2013 uzatvorili strany zmluvu č. 202901534 na základe ktorej bola žalobcovi poskytnutá suma 500,- Eur. Z výpisu platieb, ktoré priložila k svojmu vyjadreniu žalovaná vyplýva, že tento úver dlžník uhradil v plnom rozsahu a to tak, že dňa 12.8.2013 kumulovaná suma splátok žalobcu predstavovala sumu 492,- Eur, teda takmer celú poskytnutú istinu. Následne dňa 19.9.2013 žalobca uhradil sumu 82,- Eur, z ktorej suma 8,- Eur predstavuje doplatok do istiny 500,- Eur a suma 74,- Eur predstavuje plnenie, na ktoré už žalovaná nemala nárok. Rovnako ďalšie platby zo dňa 17.10.2013 a 25.11.2013. Preto možno konštatovať, že k prvému plneniu, ktoré je považované za bezdôvodné obohatenie došlo dňa 19.9.2013 a plynutie premlčacej doby začalo dňa 20.9.2013. Bez ohľadu na úmysel tak neprišlo ani k uplynutiu objektívnej 3-ročnej premlčacej lehoty. Zmluvy o úvere č. 202901962 a č. 202901808 boli uzatvorené až dňa 9.8.2013 a dňa 22.11.2013. Pri nich je jasné, že plnenie, či už opodstatnené alebo nie, nemohlo nastať pred uzatvorením týchto zmlúv a teda ak by aj dlžník plnil hneď v deň uzatvorenia zmluvy, potom premlčacia lehota začala plynúť dňa 10.8.2013, resp. 23.11.2013. Ani v jednom prípade tak nie je pohľadávka žalobcu z titulu bezdôvodného obohatenia premlčaná.

18. Ďalej žalobca vo vyjadrení poukázal na to, že zmluva o úvere je bezpochyby tzv. absolútny obchodnoprávny vzťah a takýto sa musí bez ohľadu na povahu účastníkov v súlade s ust. § 261 ods. 6 písm. d) spravovať ustanoveniami OBZ. Túto skutočnosť žalobca nespochybňuje, avšak nemá za následok vylúčenie aplikácie iných právnych predpisov na takéto právne vzťahy, a to predovšetkým v prípade, ak je dlžníkom spotrebiteľ. V právnych vzťahoch založených predmetnými zmluvami o úvere žalobca bezpochyby vystupoval ako spotrebiteľ, nakoľko získané finančné prostriedky mienil použiť a použil na svoju osobnú spotrebu a iná skutočnosť nevyplýva ani zo samotných zmlúv a ani túto skutočnosť nijakým spôsobom nepreukázala žalovaná. Na spotrebiteľské úvery sa musia aplikovať aj všeobecné ustanovenia OZ, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách a ust. ZoSÚ ako osobitného zákona - lex specialis. Aplikácia uvedených ustanovení na takéto právne vzťahy je obligatórna a nemožno ich obísť ani sa platne dohodnúť, že tieto ustanovenia sa na takýto právny vzťah nepoužijú. Zákon o spotrebiteľských úveroch v ust. § 9 ods. 2 vymedzuje, aké obligatórne náležitosti musí takýto zmluvný typ, nad rámec ustanovení všeobecného súkromnoprávneho predpisu obsahovať, a to pod hrozbou sankcie, že úver poskytnutý na základe zmlúv, v ktorých tieto údaje absentujú je bezúročný a bez poplatkov. Je nepochybné a bolo preukázané aj v konaní pred prvoinštančným súdom, ktorý sa s týmto dostatočne a dôkladne vysporiadal v odôvodnení rozsudku, že predmetné zmluvy neobsahujú údaj o RPMN, priemernej RPMN, údaj o výške, termíne a počte splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Nakoľko zmluvy trpia týmito vadami, žalobca nemal povinnosť zaplatiť žalovanej viac, ako mu reálne žalovaná poskytla. Akékoľvek plnenie nad tento rámec (poskytnutá istina) je na strane žalovanej bezdôvodné obohatenie a toto si žalobca uplatňoval vydať. Argumentácia žalovanej, že zmluvy podpisoval žalobca dobrovoľne, slobodne a vážne je irelevantná. Žiaden subjekt, zvlášť spotrebiteľ nemôže svojím podpisom, hoci dobrovoľným, zhojiť vady právneho úkonu a de facto sa takto vzdať svojich práv. Slobodný prejav vôle jednej zo zmluvných strán nemôže zbaviť druhú zmluvnú stranu zodpovednosti za dodržanie právnych predpisov a povinností tejto druhej zmluvnej strany.

19. Žalovaná podala k vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovanej písomné vyjadrenie, v ktorom zopakovala, že žiada, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uplatnila si náhradu trov konania. Uviedla, že s tvrdeniami žalobcu vo vyjadrení nesúhlasí. Dôvodila, že predmetné zmluvy o úvere obsahujú všetky náležitosti v zmysle platných právnych predpisov účinných v čase ich uzatvorenia, preto s tvrdeniami žalobcu ohľadne absencie predpísaných náležitostí nesúhlasí. S poukazom na ust. § 451 znova dôvodila, že zo zmlúv o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, nakoľko žalobca plnil na základe každej jednej platne uzavretej zmluvy o úvere, ktorá nebola nikdy právoplatne vyhlásená za neplatnú, rovnako tak právny dôvod na plnenie z tejto zmluvy o úvere nikdy neodpadol (nedošlo k odstúpeniu od zmluvy, zrušeniu zmluvy a pod.) a majetkový prospech získala žalovaná z poctivých zdrojov. Nároky z titulu bezdôvodného obohatenia nie sú spotrebiteľským vzťahom a z tohto dôvodu je prístup zohľadňujúci záujem slabšej strany nežiaduci, je potrebné zachovávať rovnosť strán. Pokiaľ žalobca tvrdí, že sa žalovaná na jeho úkor bezdôvodne obohatila, tak akýkoľvek nárok na jeho vydanie podlieha premlčacej lehote tak, ako to žalovaná špecifikovala v odvolaní zo dňa 30.3.2017.

20. Ďalšie podania strany v odvolacom konaní nepodali.

21. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 , po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 , oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 , proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 , po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ , preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 , s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 , súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 , postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario), bez potreby doplnenia dokazovania, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 , a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 CSP.

22. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobe žalobcu o vydanie bezdôvodného obohatenia v celom rozsahu vyhovel, keď dospel k záveru, že medzi žalobcom a žalovanou uzavreté zmluvy o spotrebiteľských úveroch sa v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ v znení účinnom v čase uzatvorenia jednotlivých zmlúv považujú za bezúročné a bez poplatkov, pretože neobsahujú náležitosti v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. j), k) a y) ZoSÚ v znení účinnom v čase uzatvorenia jednotlivých zmlúv, teda údaje o ročnej percentuálnej miere nákladov, údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných a poplatkov a údaj o priemernej hodnote ročnej percentuálnej miere nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, keď mal zároveň za to, že právo žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle ust. § 107 ods. 1 a 2 premlčané nie je.

23. Prioritne považoval odvolací súd za potrebné vysporiadať sa s odvolacou námietkou žalovanej, že uzavretú zmluvu o úvere č. 202901534 zo dňa 21.2.2013, nie je možné považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko žalovaná sa so žalobcom vo VPPÚ (zrejme Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, pozn.) podľa § 262 ods. 2 dohodli, že ich zmluvný vzťah sa bude spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka, preto iný zákon nemožno na ich zmluvný vzťah aplikovať a zároveň ide o absolútny obchod podľa § 261 ods. 3 písm. d) OBZ. Prvoinštančný súd sa s otázkou právneho posúdenia zmlúv uzavretých medzi žalobcom a žalovanou dôsledne vysporiadal v ods. 29 odôvodnenia svojho rozhodnutia. Odvolací súd uvádza, že žalovaná v spore nepredložila uvádzané VPPÚ k zmluve č. 202901534 zo dňa 21.2.2013, na ktoré sa odvoláva, to znamená, že neuniesla dôkazné bremeno o svojom tvrdení, že existuje písomná dohoda zmluvných strán o voľbe Obchodného zákonníka na ich zmluvný vzťah. Ak by však aj takého ustanovenie vo VPPÚ existovalo, nebolo by spôsobilé vylúčiť aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka § 52 a nasl. o spotrebiteľských zmluvách, ako ani aplikáciu zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch na daný zmluvný vzťah.

24. V zmysle ust. § 52 ods. 1 účinného ku dňu uzavretia zmluvy zo dňa 21.2.2013, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podľa ods. 2 tohto ust., ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Podľa ods. 3, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Podľa ods. 4, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Ďalej podľa § 54 ods. 1 v znení účinnom ku dňu 21.2.2013, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

25. V danom prípade je jednoznačné, že žalovaná je právnická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, teda pri uzatvorení predmetnej zmluvy vystupovala v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 3 OZ. Naopak žalobca pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, preto je potrebné ho v zmysle § 52 ods. 4 považovať za spotrebiteľa. Zmluva o úvere č. 202901534 je vzhľadom na svoju povahu a postavenie zmluvných strán pri uzatváraní a plnení zmluvy zmluvou spotrebiteľskou podľa § 52 ods. 1 OZ, a to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 6 písm. d/ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy). Vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou sú v danom prípade ust. § 52 a nasl. OZ, má prednosť pred všeobecnou, ktorou je , je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi stranami posudzovať podľa citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka. Spotrebiteľská zmluva totiž nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý môže byť prítomný tak v občianskoprávnych ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch. V prípade, že VPPÚ obsahujú dohodu o voľbe režimu Obchodného zákonníka na daný spotrebiteľský záväzkový vzťah sporových strán, takáto dohoda je s poukazom na ust. § 52 ods. 2 neplatná, pretože ide o dojednanie, ktorého obsahom a účelom je obchádzanie ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúcich spotrebiteľské zmluvy, ktoré spotrebiteľovi, ako slabšej strane zmluvného vzťahu poskytujú zvýšenú ochranu. Je nepochybné, že vzhľadom na formulárový charakter VPPÚ používaných žalovanou, nemohlo byť takéto ustanovenie so žalobcom ani individuálne dojednané. Pretože však žalovaná príslušné VPPÚ ako dôkaz v konaní vôbec nepredložila, nepreukázala nielen existenciu takejto dohody, ako ani splnenie podmienky podľa ust. § 262 ods. 2 OBZ, t. j. dodržanie písomnej formy takejto dohody. Ust. § 52 ods. 2 účinné v čase uzavretia zmluvy č. 20291534, ktoré má kogentný charakter, však uzavretie dohôd medzi veriteľom a spotrebiteľom, ktoré by aplikáciu ustanovení upravujúcich spotrebiteľské právne vzťahy vylučovali, nepripúšťa. Medzi žalovanou a žalobcom tak k platnej dohode o výlučnej aplikácii Obchodného zákonníka na zmluvný vzťah zo zmluvy č. 202901534 jednoznačne dôjsť nemohlo. Také ustanovenie by totiž mohlo mať iba jediný účel, a to vyňať spotrebiteľa z režimu právnej ochrany noriem zameraných na ochranu práv spotrebiteľa obsiahnutých v Občianskom zákonníku, ako aj súvisiacich predpisoch na ochranu spotrebiteľa. Takáto zmluvná podmienka by bola aj v priamom rozpore s § 54 ods. 1 OZ, ktorý je materiálnym korektívom, kogentným imperatívom a operatívom dobrých mravov nepripúšťajúcim dohodnúť so spotrebiteľom menej výhodné zmluvné postavenie, ako mu garantuje Občiansky zákonník. Znevýhodnenie spotrebiteľa pri výlučnej aplikácii Obchodného zákonníka by bolo zrejmé napríklad v prípade premlčania (všeobecná premlčacia doba pri uplatňovaní nárokov veriteľa je 3 roky podľa OZ, v prípade režimu je 4 roky), dojednania zmluvnej pokuty (zavedenie objektívnej zodpovednosti bez možnosti liberácie v prípade režimu , alebo pri započítaní plnenia peňažného záväzku (podľa § 566 ods. 2 najprv na istinu a až potom na úroky; naproti tomu v zmysle § 330 ods. 2 sa plnenie započítava najprv na úroky a až potom na istinu). Preto vzhľadom na spotrebiteľský charakter danej zmluvy o úvere, táto síce je absolútnym obchodom, avšak vzhľadom na ustanovenie § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1 OZ, na právny vzťah jej účastníkov možno použiť iba tie ustanovenia OBZ, ktoré pre spotrebiteľa zakotvujú oproti výhodnejšie právne postavenie. Ani uzavretie absolútneho obchodno - záväzkového vzťahu, ktorý je spotrebiteľskou zmluvou, sa teda nemôže odchýliť od občianskoprávnej úpravy spotrebiteľských zmlúv podľa § 52 a nasl. OZ, ktorá je na prospech spotrebiteľa - žalobcu, na rozdiel od právnej úpravy v Obchodnom zákonníku. Spotrebiteľ si takým dojednaním platne nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie, preto je v legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej úpravy.

26. Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv sa teda vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv. slabšej zmluvnej strany a neprípustnosti zneužívania monopolného postavenia dodávateľov ako tzv. silnej zmluvnej strany. Postavenie slabšej zmluvnej strany vyplýva zo skutočnosti, že spotrebiteľ nemá možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy vopred pripravenej dodávateľom. Vychádza sa z toho, že spotrebiteľ dobromyseľne uzaviera zmluvu a právom očakáva, že dodávateľ ako odborník, "profesionálne znalý podnikateľ" dodáva tovar alebo služby so zárukou kvality a znalosťou právnych predpisov.

27. Predmetná zmluva je nesporne aj spotrebiteľským úverom podľa zák. č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom ku dňu jej uzavretia, keďže spĺňa všetky náležitosti v zmysle § 1 ods. 2 ZoSÚ a nebolo zistené a žalovaná ani nepreukázala, že by bola splnená niektorá z podmienok podľa § 1 ods. 3 ZoSÚ, ktorá by aplikáciu tohto zákona na právny vzťah medzi žalobcom a žalovanou vylučovala.

28. Pri zmluvách č. 202901808 zo dňa 9.8.2013 a č. 202901962 zo dňa 22.11.2013 žalovaná v odvolaní právny záver prvoinštančného súdu, že ide o spotrebiteľské zmluvy a zároveň zmluvy o spotrebiteľských úveroch spravujúcich sa režimom ust. § 52 a nasl. a ust. zák. č. 129/2010 Z. z. nespochybňovala. Navyše v samotných týchto zmluvách je výslovne uvedené, že boli uzavreté podľa zák. č. 129/2010 Z. z. Inak platia o ich právnej povahe v celom rozsahu závery uvedené vyššie v ods. 24 až 27.

29. Prvoinštančný súd teda dospel k správnemu právnemu záveru, že tak zmluva o úvere č. 202901534 zo dňa 21.2.2013, ako aj zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 202901808 zo dňa 9.8.2013, ako aj zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 202901962 zo dňa 22.11.2013 sú zmluvami spotrebiteľskými v zmysle ust. § 52 a nasl. v znení činnom ku dňu ich uzavretia a zároveň sú spotrebiteľskými úvermi, na ktoré sa v celom rozsahu vzťahuje zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu ich uzavretia.

30. Odvolací súd sa ďalej stotožňuje aj so záverom prvoinštančného súdu, že vzhľadom na to, že vo všetkých zmluvách absentuje uvedenie RPMN, ako aj priemernej hodnoty RPMN, okrem dohody o plnení v splátkach k zmluve č. 202901808 zo dňa 9.8.2013, kde je uvedená priemerná hodnota RPMN, považujú sa predmetné spotrebiteľské úvery vzhľadom na absenciu náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. j) a y) zák. č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzavretia jednotlivých zmlúv, t. j. k 21.2.2013, k 9.8.2013 a k 22.11.2013, podľa § 11 ods. 1 písm. b) zák. č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzavretia jednotlivých zmlúv, t. j. k 21.2.2013, k 9.8.2013 a k 22.11.2013, za bezúročné a bez poplatkov, čo znamená, že veriteľ - žalovaná nemala nárok na zaplatenie úrokov a akýchkoľvek poplatkov z týchto zmlúv, ale len na vrátenie poskytnutej istiny peňažných prostriedkov.

31. Žalovaná sa v konaní bránila tým, že RPMN a priemerná hodnota RPMN na všetkých zmluvách a dohodách o plnení v splátkach uvedená bola. Avšak z listinných dokladov predložených žalobcom

- spotrebiteľom je jednoznačné, že na zmluvách a dohodách, ktoré boli jemu odovzdané, sa tieto údaje vôbec nenachádzajú, resp. zostali na zmluvách nevyplnené. Všetky tri zmluvy uzavreté medzi žalobcom a žalovanou majú formulárový charakter a boli uzavreté na samoprepisovacom papieri. Žalovaná predložila predné strany týchto zmlúv na ktorých údaje o RPMN a priemernej RPMN uvedené sú. Na kópiách zmlúv predložených žalobcom však tieto údaje vyplnené nie sú. Je logické, že ak by tam tieto údaje boli uvedené v čase podpisu zmluvy, prepísali by sa, rovnako ako všetky ostatné vypĺňané údaje, z prednej strany zmluvy aj na druhú stranu zmluvy určenú pre spotrebiteľa. Pretože na zmluvách žalobcu tieto údaje vôbec vyplnené nie sú (okrem dohody o plnení v splátkach k zmluve č. 202901808 zo dňa 9.8.2013, kde je údaj o priemernej hodnote RPMN), je nepochybné, že v čase podpisu zmlúv so žalobcom na zmluvách údaje o RPMN a priemernej hodnote RPMN uvedené neboli. Na listiny, ktorými disponuje žalovaná tak museli byť dopísané dodatočne. Podstatné pritom je, aby spotrebiteľ týmito údajmi disponoval už v čase uzavretia zmlúv. Žalovaná svoje tvrdenie o tom, že údaje o RPMN a priemernej hodnote RPMN boli uvedené na zmluvách v čase ich podpisu nijako v konaní nepreukázala. S týmto záverom prvoinštančného súdu uvedenom v ods. 28 odôvodnenia sa ani vo svojom odvolaní nijako nevyporiadala, nevysvetlila a nepreukázala, akým spôsobom došlo k tomu, že na zmluvách, ktorými disponuje spotrebiteľ údaje o RPMN a priemernej hodnote RPMN uvedené nie sú. Preto odvolaciemu súdu nezostáva konštatovať iné ako že v zmluvách údaje podľa § 9 ods. 2 písm. j) a y) ZoSÚ účinného v čase ich podpisu absentovali (okrem dohody o plnení v splátkach k zmluve č. 202901808 zo dňa 9.8.2013, kde je údaj o priemernej hodnote RPMN, avšak absentuje údaj o RPMN). Iba všeobecné nepodložené a nepreukázané tvrdenie žalovanej, že zmluvy obsahovali všetky náležitosti neobstojí. V dôsledku uvedeného sú všetky predmetné úvery považované za bezúročné a bez poplatkov.

32. Pokiaľ teda žalobca splatil žalovanej na zaplatenie týchto úverov okrem istiny aj úroky a poplatky, plnil tieto žalovanej bez právneho dôvodu, nakoľko predmetné úvery boli zo zákona bezúročné a bez poplatkov pre nesplnenie náležitostí vyžadovaných Zákonom o spotrebiteľských úveroch, už od svojho vzniku, teda už v čase uzatvorenia jednotlivých zmlúv neexistoval právny titul, ktorý by žalobcovi nárok na platenie úrokov a poplatkov od žalobcu zakladal, preto prijatím peňažných plnení žalobcu na úroky a poplatky, sa žalovaná v zmysle § 451 ods. 2 bezdôvodne obohatila, nakoľko v rozsahu prijatých úrokov a poplatkov získala majetkový prospech bez právneho dôvodu. Prvoinštančný súd potom správne uložil žalovanej povinnosť vrátiť žalobcovi sumu 1.510,- Eur, predstavujúcu celkovú sumu zaplatených úrokov a poplatkov z jednotlivých zmlúv podľa vyčíslenia uvedeného v ods. 31 odôvodnenia preskúmavaného rozsudku, ktorý výpočet žalovaná v odvolaní nenapádala.

33. Irelevantná je potom ďalšia obrana žalovanej v podanom odvolaní, že RPMN bola v zmluvách uvedená a vypočítaná správne (keďže tam nebola uvedená vôbec), že žalovaná poskytla dlžníkovi pri podpísaní zmluvy pravdivé, úplné a riadne informácie a že dlžník zmluvu podpísal slobodne. Bez významu je tiež argumentácia žalovanej o tom, či je výška úrokov podstatnou náležitosťou zmluvy o úvere, či bola dodržaná najvyššia možná prípustná výška odplaty za úver, či bol úrok alebo poplatok za poskytnutie peňažných prostriedkov neprimerane vysoký, či argumentácia rozhodnutím Súdneho dvora EÚ vo veci C-26/13, ktorá svojím predmetom ani nemá vzťah k prejednávanej veci a žalobca ani neuviedol, v čom by mala mať s daným sporom súvis. Uvedená argumentácia žalovanej je vzhľadom na záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti všetkých troch úverov pre vec nepodstatná.

34. Odvolací súd sa však nestotožňuje so záverom prvoinštančného súdu, že v spotrebiteľských zmluvách v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ v znení účinnom v čase uzavretia všetkých zmlúv, musí byť uvedená výška splátky rozpísaná samostatne na istinu, úroky a poplatky. Cit. ust. upravovalo, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

35. Podľa čl. 10 ods. 2 písm. h/ Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len „Smernica“) zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia.

36. Podľa čl. 10 ods. 2 písm. i/ Smernice zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza v prípade amortizácie istiny na základe zmluvy o úvere s dobou určitou právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, a to bezplatne a kedykoľvek počas celej dĺžky trvania zmluvy o úvere. V tomto ustanovení Smernica vysvetľuje, že amortizačná tabuľka uvádza splátky, ktoré sa majú zaplatiť, a lehoty a podmienky ich úhrady; amortizačná tabuľka obsahuje rozpis každej splátky s uvedením amortizácie istiny, úrokov vypočítaných na základe úrokovej sadzby úveru a prípadne i dodatočné náklady; ak úroková sadzba nie je fixná alebo sa dodatočné náklady podľa zmluvy o úvere môžu zmeniť, amortizačná tabuľka zrozumiteľne a stručne uvádza, že údaje v nej uvedené budú platné len do najbližšej zmeny úrokovej sadzby úveru alebo dodatočných nákladov v súlade so zmluvou o úvere. Článok 10 ods. 3 Smernice k tomu dodáva, že v prípade uplatnenia článku 10 ods. 2 písm. i/ Smernice veriteľ sprístupní pre spotrebiteľa výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, a to bezplatne a kedykoľvek počas celej dĺžky trvania zmluvy o úvere.

37. Európsky súdny dvor v rozsudku z 9.11.2016 vo veci C 42/15 Home Credit Slovakia, a.s., proti Kláre Bíróovej (ďalej len Rozsudok) konštatoval, že článok 10 ods. 2 písm. h/ Smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok (bod 50 Rozsudku). Článok 10 ods. 2 písm. h/ stanovuje, že zmluva o úvere musí uvádzať iba výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia (bod 52 Rozsudku). Z článku 10 ods. 2 písm. i/ Smernice a článku 10 ods. 3 Smernice vyplýva, že iba na žiadosť spotrebiteľa je veriteľ povinný bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy odovzdať mu výpis vo forme amortizačnej tabuľky (bod 53 Rozsudku); pričom Smernica nestanovuje povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere takýto výpis vo forme amortizačnej tabuľky.

Pokiaľ ide o zmluvy patriace do pôsobnosti Smernice, členské štáty by nemali ukladať zmluvným stranám povinnosti, ktoré táto smernica neupravuje, ak táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia v oblasti, do ktorej patria tieto povinnosti (bod 55 Rozsudku). Článok 10 ods. 2 písm. h/ a i/ Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 Smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave (bod 59 Rozsudku).

38. Smernica ako špecifický prameň práva (norma práva) Európskej únie vyžaduje od členských štátov, aby dosiahli cieľ sledovaný smernicou prijatím transpozičných opatrení vo svojom právnom poriadku. Členský štát musí transpozíciu smernice uskutočniť spôsobom plne zodpovedajúcim potrebám jasnosti a určitosti. Na tento účel musia byť ustanovenia smernice vykonané tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná a aby sa zachovala ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť. Nakoľko v sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok smernice v zásade vylúčený, vnútroštátne súdy musia skúmať, či môžu normu práva Európskej únie transponovanú určitým zákonom vykladať eurokonformne. Tento nepriamy účinok smernice nie je absolútny - eurokonformný výklad zákona nemôže nahradiť výslovné znenie zákona; v opačnom prípade by išlo o výklad contra legem. To však nič nemení na tom, že zásada konformného výkladu vyžaduje, aby sa súdy pri interpretácii vnútroštátneho práva usilovali dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť (pozri bližšie rozsudok Európskeho súdneho dvora C-212/07, bod 110).

39. Cit. Rozsudok ESD konštatoval, že Smernica bráni členským štátom, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 Smernice. Aj so zreteľom na to sa v praxi všeobecných súdov Slovenskej republiky vyskytujú (resp. vyskytovali) pochybnosti o tom, či textu „zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia“ (článok 10 ods. 2 písm. h/ Smernice) obsahovo zodpovedá text „zmluva o spotrebiteľskom úvere ... musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia“.

40. Súdny dvor EÚ v rozsudku C-212/04 v ods. 110 a 111 uviedol: „...povinnosť vnútroštátneho sudcu odvolávať sa na obsah smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená všeobecnými zásadami práva, najmä právnou istotou a zákazom retroaktivity, a nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra legem vnútroštátneho práva... Zásada konformného výkladu však predsa len vyžaduje, aby vnútroštátne súdy urobili všetko, čo je v ich právomoci, berúc do úvahy celé vnútroštátne právo a uplatniac výkladové metódy ním uznané s cieľom zaručiť úplnú účinnosť predmetnej smernice a dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou...“ Súd členského štátu je teda povinný eurokonformnému výkladu pokiaľ je to len možné. Túto skutočnosť zohľadnil aj NS SR v nasledujúcom rozhodnutí.

41. V rozsudku sp. zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa 22.2.2018 v obdobnej veci eurokonformným výkladom ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý je v danom prípade nielen možný, ale aj potrebný, dospel dovolací súd k záveru, že v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z.z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu potrebné dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. Pokiaľ ide o to, či zmluva o spotrebiteľskom úvere, ktorú uzatvorili strany sporu, obsahuje výšku, počet a termíny splátok istiny úrokov a iných poplatkov, je potrebné mať na zreteli, že eurokonformný výklad § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. umožňuje dospieť k záveru, že toto ustanovenie nevyžaduje, aby zmluva o úvere obsahovala presné vymedzenie vnútornej skladby jednotlivých splátok, to znamená určenie, aká časť každej jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a poplatky. Účelom predmetného ustanovenia nebolo, aby mal spotrebiteľ už pri uzatvorení zmluvy k dispozícii v číselnom vyjadrení informáciu, aká časť bude v tej ktorej anuitnej splátke (výška ktorej je konštantná) pripadať na istinu, úverový úrok a iné platby.

Dovolací súd v súvislosti s tým poznamenáva, že aj v zmysle Rozsudku zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami, nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie istiny. Podrobné informácie o vnútornej skladbe anuitnej splátky podáva veriteľ na žiadosť spotrebiteľa, a to bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy a vo forme amortizačnej tabuľky.

42. Vychádzajúc z účelu Smernice, právnych záverov vyjadrených v Rozsudku, účelu § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. a čiastkových právnych záverov vyjadrených vyššie NS SR uzavrel, že predmetné ustanovenie je potrebné interpretovať tak, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky. Pokiaľ predmetné ustanovenie zákona č. 129/2010 Z.z. hovorí o výške, počte, termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, je potrebné ho eurokonformne vykladať tak, že sa tým neustanovuje povinnosť uviesť požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t.j. istine, úrokom a iným poplatkom) osobitne, ale len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky.

43. Navyše zákonom č. 279/2017 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, došlo k zmene (medziiným) ustanovenia § 9 ods. 2 písm. i/ zákona č. 129/2010 Z.z. v tom zmysle, že sa v ňom s účinnosťou od 1. mája 2018 slová „a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ nahrádzajú slovami „frekvenciu splátok a“. V dôvodovej správe k tomuto zákonu sa uvádza, že vypustenie náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere bolo nevyhnuté so zreteľom na závery vyjadrené v cit. rozsudku SD EÚ. Od uvedeného dňa sa teda legislatívne pregnantnejším vyjadrením odstráni možnosť rôzneho výkladu predmetného ustanovenia, ktorú bolo - podľa názoru vec prejednávajúceho senátu najvyššieho súdu - možné (a potrebné) preklenúť už podľa doterajšej právnej úpravy jeho eurokonformným výkladom.

44. S poukazom na vyššie uvedené právne a teoretické východiská, s odkazom na aktuálnu judikatúru, podľa názoru odvolacieho súdu teda uzavreté úverové zmluvy nemusia obsahovať výšku splátky v členení na istinu, úroky a poplatky a len z tohto dôvodu nemožno úvery v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ v znení účinnom v čase uzavretia jednotlivých zmlúv považovať za bezúročné a bez poplatkov. Predmetné spotrebiteľské úvery sú ale napriek tomu, s poukazom na argumentáciu vyššie, považované za bezúročné a bez poplatkov pre nedostatok náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. j) a y) ZoSÚ v znení účinnom ku dňu uzavretia jednotlivých zmlúv.

45. Napokon zostalo odvolaciemu súdu vyporiadať sa s v odvolaní žalovanou opakovane vznesenou námietkou premlčania. Odvolací súd v tomto smere v celom rozsahu odkazuje na ods. 32 až 37 odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančného súdu, s jeho právnymi a skutkovými závermi sa v celom rozsahu stotožňuje a rovnako uzatvára, že právo žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia z jednotlivých zmlúv v danom prípade premlčané nie je. Na premlčanie práva žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia predovšetkým prvoinštančný súd správne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka - § 107 ods. 1 a 2 OZ, nakoľko hoci nejde o uplatnenie nárokov žalobcu priamo z jednotlivých zmlúv, ale o právo na vydanie bezdôvodného obohatenia z týchto zmlúv, je potrebné uviesť, že právna vec nestráca spotrebiteľský charakter vyplývajúci zo základného zmluvného vzťahu medzi jeho účastníkmi ani vtedy, keď na základe takéhoto zmluvného vzťahu vzniklo bezdôvodné obohatenie a nejde o záväzok vyplývajúci priamo zo zmluvy. Dôvodným preto bolo v súlade s ust. § 52 ods. 2 aplikovať na premlčanie Občiansky zákonník.

46. Hlavná námietka žalovanej v odvolaní spočívala v tom, že subjektívna premlčacia lehota začala plynúť od okamihu vedomosti dlžníka o bezdôvodnom obohatení spočívajúcom v platbách na úroky a poplatky úveru, ktorá podľa nej v zásade vzniká v okamihu prvej platby dlžníka nad rámec poskytnutej istiny. S týmto názorom sa odvolací súd nestotožňuje a naopak súhlasí so záverom prvoinštančného súdu, že pre plynutie subjektívnej premlčacej doby v zmysle § 107 ods. 1 je rozhodujúce, kedy sa oprávnený dozvedel o bezdôvodnom obohatení a kto ho získal, pričom nestačí len možnosť sa uvedené dozvedieť, ale rozhodujúce je, kedy sa tak skutočne stalo. Nie je ani rozhodujúce, že pri vynaložení obvyklej starostlivosti sa oprávnený mohol o vzniku bezdôvodného obohatenia dozvedieť skôr.

47. Subjektívna premlčacia doba totiž začína plynúť od okamihu, kedy oprávnený zistí skutkové okolnosti, z ktorých možno vyvodiť vznik bezdôvodného obohatenia na strane zodpovedného subjektu a orientačne aj jeho rozsah tak, aby bolo možné približne určiť výšku náhrady v peniazoch. Vyžaduje sa pritom skutočná, nie iba predpokladaná vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor bolo získané bezdôvodné obohatenie a kto ho získal. Nie je podstatná a rozhodujúca okolnosť, kedy sa oprávnený subjekt pri náležitej starostlivosti musel alebo mohol dozvedieť, že na jeho úkor došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia, ale to, kedy sa o tejto okolnosti skutočne dozvedel. Rozhodujúci je teda subjektívny moment, kedy sa oprávnený dozvie o okolnostiach, ktoré sú rozhodujúce pre uplatnenie tohto práva. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa teda neviaže na dátum splatnosti jednotlivých splátok, resp. okamih vykonania jednotlivých platieb žalobcom, ako sa nesprávne domnieva žalovaná, ale na okamih, kedy sa žalobca skutočne dozvedel že na jeho úkor sa žalovaná bezdôvodne obohatila, teda vtedy, kedy mal žalobca k dispozícii údaje, ktoré mu umožňovali podať žalobu na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, teda keď sa dozvedel, že právny dôvod na plnenie úrokov a poplatkov z jednotlivých zmlúv nebol od začiatku daný. Odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že v danom prípade bolo preukázané a žalovanej sa ani nepodarilo žiadnym spôsobom preukázať opak, že žalobca sa v mesiaci jún 2016 dozvedel od svojej dcéry, že sa žalovaná mohla na jeho úkor bezdôvodne obohatiť. Pretože podal žalobu na súde už dňa 27.7.2016, podal ju v rámci dvojročnej subjektívnej premlčacej doby. Žalobca ako spotrebiteľ uzavrel jednotlivé zmluvy s veriteľom v dobrej viere, že tento ako skúsený dodávateľ dodrží pri ich uzatváraní všetky zákonom stanovené podmienky. Pretože žalobca nemá právnické vzdelanie, nemusel mať v čase uzavretia jednotlivých zmlúv vedomosť o ich nedostatkoch, predstavujúcich vo svojej podstate porušenie zákonných povinností žalovanej ako veriteľa. Preto je možné uveriť jeho tvrdeniu, že o porušení povinností žalovanej s následkom bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmlúv sa dozvedel až dodatočne, po splatení všetkých úverov, pričom hneď ako sa o tom v júni r. 2016 dozvedel, postupoval bez zbytočného odkladu a po porade s právnikom podal včas žalobu. Subjektívna premlčacia doba v danom prípade teda bola zachovaná. Pokiaľ ide o plynutie objektívnej trojročnej premlčacej doby, tu žalovaná v odvolaní závery prvoinštančného súdu osobitne nenapádala, uviedla len všeobecné teoretické východiská pre jej plynutie. Odvolací súd má za to, že počiatok plynutia tejto trojročnej objektívnej premlčacej doby vzhľadom na jednotlivé zmluvy so zreteľom na splatnosť jednotlivých splátok a okamih, kedy žalobca začal po splatení istiny splácať úroky a poplatky, vyhodnotil prvoinštančný súd v ods. 37 svojho odôvodnenia správne. Žaloba bola teda podaná aj v rámci trojročnej objektívnej premlčacej doby. Právo žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 1.510,- Eur premlčané nie je.

48. Žalovaná v odvolaní namietala tiež nedostatočné odôvodnenie rozsudku prvoinštančného súdu najmä tým, že sa súd nevyporiadal s jej argumentáciou, čím jej mal odňať možnosť konať pred súdom. Odvolací súd na tomto mieste musí uviesť, že táto argumentácia žalovanej je neopodstatnená, pretože odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančného súdu spĺňa všetky náležitosti v zmysle ust. § 220 ods. 2 CSP, súd prvej inštancie v rozhodnutí uviedol, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadrila žalovaná a aké prostriedky procesnej obrany použila, následne opísal skutkový stav, uviedol, ktoré z navrhovaných dôkazov boli vykonané a ktoré skutkové tvrdenia strán boli nimi potvrdené alebo vyvrátené, výsledky vykonaného dokazovania náležite vyhodnotil a svoje rozhodnutie riadne a presvedčivo odôvodnil, vychádzajúc zo základného princípu voľného hodnotenia dôkazov v čl. 15 základných princípov a v § 191 ods. 1 CSP, ktorý je limitovaný požiadavkou nadväznosti medzi skutkovými zisteniami súdu získanými v procese dokazovania, úvahami súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi závermi. Súd sa náležite vyrovnal s argumentmi sporových strán, ktoré mohli mať vplyv na rozhodnutie. Judikatúra ESĽP zdôrazňuje, že je potrebné podľa okolnosti veci dať odpoveď na rozhodujúce argumenty. Relevantná obrana žalovanej v konaní spočívala v tvrdení, že RPMN v zmluvách uvedená bola a že právo žalobcu je premlčané. Touto obranou žalovanej sa prvoinštančný súd v rozhodnutí náležite zaoberal. Súd prvej inštancie si teda svoju povinnosť vyplývajúcu mu z ustanovení § 191 a § 220 ods. 2 riadne splnil, výsledky vykonaného dokazovania náležite vyhodnotil a svoje rozhodnutie riadne presvedčivo a v relevantnom vyčerpávajúco odôvodnil. Vzhľadom na to, všeobecná námietka žalovanej, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s jej argumentáciou (ani neuviedla s akou) neobstojí. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je totiž vyčerpávajúco a dostatočne zrozumiteľne odôvodnené a logicky konzistentné.

49. Vzhľadom na prijaté závery sa odvolací súd viac nezaoberal ďalšou nadbytočnou a irelevantnou odvolacou argumentáciou žalovanej. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorú nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porov. napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/2004, III.ÚS 209/2004, II.ÚS 200/2009 a pod.). Preto na ostatnú argumentáciu žalovanej zaoberajúcu sa ďalšími okolnosťami prejednávanej veci, avšak s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

50. Zhrnúc uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel, rozhodol vo výroku vecne správne, preto odvolací súd po vysporiadaní sa s podstatnou odvolacou argumentáciou odvolateľky, s použitím § 387 ods. 1 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, včítane správneho závislého výroku o náhrade trov konania (odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého), potvrdil.

51. O náhrade trov odvolacieho konania, s použitím § 262 ods. 1 v zmysle § 396 CSP, rozhodol odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 1 a v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnému žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania proti neúspešnej žalovanej. O výške náhrady trov odvolacieho konania v zmysle § 262 ods. 2 rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

52. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je podľa § 421 prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 .

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 . Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 . Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 . Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 . Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 . V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 .