Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_8Co-681-2015.pdf
PDF · 91.04 KB
Case nature
Area
Subarea
8Co/681/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci žalobkyne: V.. B. M., A. S. Š. XXX, S. Š., zastúpenej Mgr. Miroslavom Šandrikom, advokátom so sídlom Strážovská 625/1, Vrbové, proti žalovanej: V.. Q. W., A. K. X/A, A., zastúpenej JUDr. Milanom Bobákom, advokátom so sídlom Kalinčiakova 25, Bratislava, za účasti intervenienta na strane žalovaného: KOOPERATIVA poisťovňa, a. s., Vienna Insurance Group so sídlom Štefanovičova 4, Bratislava, IČO 00 585 441, o zaplatenie 1.607,92 eur s príslušenstvo, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 03.07.2015, č. k. 6C/8/2012 - 241 v spojení s opravným uznesením zo dňa 04.08.2015, č. k. 6C/8/2012
- 246, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, týkajúcej sa zamietnutia úroku z omeškania zo sumy 142,94 eur m e n í tak, že konanie v tejto časti zastavuje. Vo zvyšnej napadnutej časti rozsudok p o t v r d z u j e . Žalovaná má nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zastavil konanie v časti o zaplatenie 142,94 eur, žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanej trovy právneho zastúpenia v sume 319,04 eur k rukám právneho zástupcu žalovanej v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Intervenientovi náhradu trov konania nepriznal. Rozhodol tak podľa § 451 ods. 1, 2, § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka s odôvodnením, že žalobkyňa sa domáhala žalobou voči žalovanej zaplatenia sumy 1.607,92 eur titulom vydania bezdôvodného obohatenia, a to časti preddavku uhradeného na trovy právneho zastúpenia v súdnych konaniach. V priebehu konania žalobkyňa vzala späť žalobu v časti zaplatenia sumy 142,94 eur vzhľadom na zmenu rozsahu v konaniach vykonaných úkonov zo strany žalovanej, ktoré bolo možné považovať za úkony potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva, pričom žalovaná aj intervenient so späťvzatím žaloby súhlasili, a preto zastavil v tejto časti konanie podľa § 96 ods. 1, 2 a 3 O.s.p. účinného v čase vydania napadnutého rozsudku. Ďalej uviedol, že medzi stranami nebolo sporné, že žalobkyňa udelila žalovanej plnomocenstvo na zastupovanie v troch súdnych konaniach vedených na Okresnom súde Bratislava II, následne vedených na Okresnom súde Pezinok, a taktiež medzi stranami nebolo sporné, že žalobkyňa uhradila žalovanej v hotovosti a prevodom na účet peňažné prostriedky v celkovej sume 59.500 Sk, t. j. 1 975 eur. Spornou medzi stranami bola skutočnosť, či žalobkyňa uhradila žalovanej dohodnutú zmluvnú odmenu, alebo len preddavky na poskytnutie právnych služieb. Dospel k záveru, že bez ohľadu na právny dôvod poskytnutia peňažného plnenia žalobkyňou žalovanej, treba uplatnený nárok posúdiť ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia a posúdil ako dôvodnú námietku premlčania vznesenú žalovanou s odôvodnením, že ak by ustálil, že medzi stranami nebola zmluvne dohodnutá odmena a žalobkyňa poskytla žalovanej len preddavok na poskytnutie právnych služieb, žalobkyňa sa o vzniku bezdôvodného obohatenia dozvedela najneskôr dňa 30.03.2009, kedy adresovala žalovanej výzvu na vyúčtovanie spolu s oznámením o ukončení právneho zastupovania, čo vyplýva z výzvy, v ktorej žalobkyňa uviedla, že nahliadla do predmetných súdnych spisov. Nestotožnil sa s názorom žalobkyne, že nedošlo k začatiu plynutia subjektívnej premlčacej doby, keďže žalovaná nevykonala konečné vyúčtovanie právnych služieb, keď pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby považoval za postačujúce, že žalobkyňa zistila skutkové okolnosti, z ktorých bolo možné vyvodiť vznik bezdôvodného obohatenia, pričom určenie výšky náhrady v peniazoch a rozsah nebolo potrebné určiť presne, len orientačne. Tvrdenie žalobkyne, že uplatnenie námietky premlčania v konaní je potrebné hodnotiť ako výkon práv a povinností v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, posúdil na základe aplikácie zásady "vigilantibus jura", tzn. každý je zodpovedný za náležitú mieru predvídateľnosti a opatrnosti pri uzavieraní záväzku, do ktorého vstupuje. Keďže ustálil začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na deň 30.03.2009, subjektívna premlčacia doba uplynula dňa 30.03.2011 a žalobkyňa si nárok na súde uplatnila žalobou 16.01.2012 po uplynutí premlčacej doby. V prípade, ak by dospel k záveru, že žalobkyňa poskytla žalovanej dohodnutú zmluvnú odmenu, subjektívna premlčacia doba by začala plynúť odo dňa zaplatenia jednotlivých faktúr žalobkyňou a žalobkyňa si nárok na súde uplatnila dňa 16.01.2012 taktiež po uplynutí premlčacej doby. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a podľa § 146 ods. 2 O.s.p. a žalovanej priznal náhradu trov právneho zastúpenia. Intervenientovi náhradu trov konania nepriznal s odôvodnením, že si ich neuplatnil a žiadne mu nevznikli. 2. Proti tomuto rozsudku v časti, v ktorej súd žalobu zamietol, podala odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalobkyňa, žiadala rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť a jej žalobe vyhovieť. Poukázala na to, že žalobu zobrala späť nielen v časti istiny 124,94 eur, ale aj v časti príslušenstva k tejto istine, o čom súd prvej inštancie nerozhodol. Namietala, že súd nezohľadnil jej postavenie v danom vzťahu ako laika, ktorý sa obracia na odborníka v odbore právo, pričom bezvýhradne očakáva odbornosť a serióznosť žalovanej vystupujúcej v rozhodnom čase ako advokátka. Toto jej očakávanie vyplývalo zo zaužívaného verejného vnímania laickej verejnosti o statuse advokáta v spoločnosti ako bezúhonnej, serióznej a odbornej osobe. Žalovaná bola povinná vykonať vyúčtovanie za svoje služby, toto vyúčtovanie sľubovala, nikdy ho nevykonala, a preto nemohlo dôjsť k začatiu plynutia subjektívnej premlčacej lehoty z dôvodu úmyselného zavádzania žalobkyne žalovanou. Namietala aj rozpor odôvodnenia písomného vyhotovenia rozsudku s odôvodnením rozhodnutia súdu pri jeho vyhlásení, pri ktorom vychádzal z toho, že subjektívna premlčacia lehota začala plynúť najneskôr v septembri 2009, a tak subjektívna premlčacia lehota jej uplynula najneskôr v septembri 2011 a skutočnosť, že žalobkyňa je laik, bola posúdená tak, že mohla osloviť iného právnika. Ďalej uviedla, že žalovanej vznikla zo zákona povinnosť voči svojej klientke vykonať vyúčtovanie trov právneho zastúpenia v konaniach, v ktorých ju zastupovala pred odvolaním plnej moci, túto povinnosť si nesplnila, hoci to veľakrát sľúbila. Žalobkyni podľa jej názoru nezačala plynúť subjektívna lehota v rámci objektívnej trojročnej lehoty, keďže žalobkyňa nepoznala pred podaním žaloby predpis Ministerstva spravodlivosti upravujúci tarifnú odmenu advokáta v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z.z. a nevedela ani vyčísliť výšku bezdôvodného obohatenia žalovanej. Učinila tak až prostredníctvom svojho právneho zástupcu pri podaní žaloby a až tak sa dozvedela výšku takého obohatenia, nakoľko sa dovtedy márne spoliehala na vyúčtovanie, ktoré jej sľubovala žalovaná. Poukázala aj na zavádzajúce konanie žalovanej, ktoré je zrejmé z ich korešpondencie a poukázala tiež na skutočnosť, že až v roku 2010 (19.01.), kedy jej bolo doručené uznesenie KS Bratislava vo veci 3Co/249/09, kde podávala odvolanie žalovaná, sa dozvedela, že ju žalovaná celý čas zavádzala. 3. Žalovaná sa v odvolacom konaní nevyjadrila. 4. Odvolací súd; s poukazom na § 470 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok (ďalej len "C.s.p."), účinného od 01. 07. 2016; preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti a v medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. 5. V prejednávanej veci súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom na zistenie skutočností rozhodujúcich pre posúdenie dôvodnosti žaloby žalobkyne, ktorou sa domáhala proti žalovanej zaplatenia žalovanej istiny s príslušenstvom titulom vydania bezdôvodného obohatenia, ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré uviedla žalovaná na svoju obranu a na posúdenie dôvodnosti žalovanou vznesenej námietky premlčania, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením § 132 O.s.p., účinným v čase vydania napadnutého rozsudku, vec posúdil správne po právnej stránke, keď na zistený skutkový stav a vznesenú námietku premlčania aplikoval príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré aj správne vyložil a dospel k správnemu právnemu záveru, že žalobkyňa si nárok na zaplatenie žalovanej istiny titulom vydania bezdôvodného obohatenia uplatnila na súde po uplynutí subjektívnej premlčacej doby. 6. Z obsahu spisu vyplýva, tak ako uviedol aj súd prvej inštancie, že medzi stranami v konaní nebolo sporné udelenie plnomocenstva žalobkyňou žalovanej na zastupovanie v troch súdnych konaniach, ako aj uhradenie celkovej sumy 59.500 Sk, t.j. 1.975 eur žalobkyňou žalovanej. Taktiež nebolo sporné, že žalovanú sumu žalobkyňa uhradila žalovanej postupnými platbami v dňoch 23.05.2007, 10.07.2007, 13.09.2007 a dňa 18.01.2008 a následne vypovedala žalovanej plnomocenstvo na jej zastupovanie v konaniach a vyzvala ju na vykonanie vyúčtovania v lehote 5 dní odo dňa doručenia výzvy zo dňa 30.03.2009, ktorú žalovaná prevzala dňa 02.04.2009. Na základe uvedeného správne súd prvej inštancie ustálil, že žalobkyňa sa najneskôr 30.03.2009, kedy adresovala žalovanej výzvu na vyúčtovanie, dozvedela o vzniku bezdôvodného obohatenia, ktorá skutočnosť je v zmysle § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka rozhodujúca pre určenie začiatku plynutia subjektívnej dvojročnej premlčacej doby na uplatnenie nároku na súde a na základe uvedených skutočností správne ustálil v danom prípade začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby žalobkyni na deň 30.03.2009. Nesporné je, že žalobkyňa si nárok na súde uplatnila žalobou dňa 16.01.2012, t. j. po uplynutí zákonom stanovenej dvojročnej subjektívnej premlčacej doby, ktorá v danom prípade uplynula dňa 30.03.2011. 7. Nedôvodne žalobkyňa namietala, že premlčacia doba nezačala plynúť z dôvodu nesplnenia si zákonnej povinnosti žalovanou vykonať vyúčtovanie za poskytnuté služby, keď táto skutočnosť aj podľa názoru odvolacieho súdu nemá vplyv na začiatok plynutia premlčacej doby, keď už v čase vypovedania plnomocenstiev na zastupovanie v konaniach, žalobkyňou žalovanej listom zo dňa 30.03.2009, ktorým zároveň vyzvala žalobkyňa žalovanú na vykonanie vyúčtovania, mala žalobkyňa vedomosť o vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovanej, čo vyplýva aj z následnej korešpondencie medzi stranami, napr. z listu žalobkyne adresovaného žalovanej zo dňa 17.06.2009, v ktorom uviedla, že listom zo dňa 30.03.2009 vyzvala žalovanú k vykonaniu vyúčtovania za zaplatené zálohy, z čoho je zrejmé, že poskytnuté finančné prostriedky žalovanej považovala len za zálohy a mala vedomosť v čase výzvy žalovanej na vykonanie vyúčtovania o vzniku bezdôvodného obohatenia, keď aj vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 03.07.2015 uviedla, že žalobu podala v roku 2012 z dôvodu rodinných okolností a z jej následného tehotenstva. Taktiež zo skutočnosti, že žalobkyňa aj bez vykonania vyúčtovania poskytnutých záloh žalovanou si svoj nárok na súde uplatnila dňa 16.01.2012 podanou žalobou, vyplýva, že samotné nevykonanie vyúčtovania žalovanou nemalo vplyv na vedomosť žalobkyne o vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovanej. Z tvrdenia žalobkyne, že nevedela vyčísliť výšku bezdôvodného obohatenia žalovanej a dozvedela sa o nej prostredníctvom právneho zástupcu pri podaní žaloby, nevyplýva, že by sa o presnej výške bezdôvodného obohatenia žalovanej prostredníctvom právneho zástupcu nemohla dozvedieť už v čase ukončenia právneho zastúpenia žalovanou v súdnych konaniach a v čase, kedy ju vyzvala na vykonanie vyúčtovania, pričom správne súd prvej inštancie konštatoval, že výšku požadovanej náhrady nebolo potrebné určiť v presnej výške, ale orientačne. 8. Odvolací súd posúdil ako nedôvodnú aj námietku žalobkyne, že vznesenie námietky premlčania žalovanej je potrebné posúdiť ako konanie v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď v konaní nebolo preukázané tvrdenie žalobkyne o úmyselne zavadzajúcom konaní žalovanej voči žalobkyni, na výzvu žalobkyne žalovaná reagovala, i keď oneskorene, ale prejavila záujem o osobné stretnutie a žiadala žalobkyňu aj o oznámenie telefónneho čísla, následne listom zo dňa 04.08.2009 žiadala žalobkyňu o súčinnosť udelením splnomocnenia na nahliadnutie do predmetných spisov za účelom riadneho vykonania vyúčtovania vo veciach, v ktorých bola žalobkyňa zastúpená aj iným advokátom a listom zo dňa 25.10.2009 oznámila žalobkyni, že dňa 07.09.2009 požiadala predsedníčku senátu Krajského súdu v Bratislave o nazretie do spisu za účelom vyúčtovania z dôvodu, že ju žalobkyňa odmietla splnomocniť na nazretie do spisu a znemožnila jej tak zaslať vyúčtovanie. 9. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní namieta rozpor písomného odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie s odôvodnením uvedeným ústne pri jeho vyhlásení, túto námietku posúdil odvolací súd ako irelevantnú, pretože nemá vplyv na vecnú správnosť rozsudku súdu prvej inštancie. 10. Odvolací súd však dospel k záveru, že súd prvej inštancie nesprávne zamietol žalobu aj v časti úroku z omeškania zo sumy 142,94 eur, keď v tejto časti žalobkyňa taktiež zobrala späť žalobu písomným podaním zo dňa 12.04.2015. 11. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa zamietnutia úroku z omeškania zo sumy 142,94 eur podľa § 388 zmenil tak, že v tejto časti konanie zastavil a vo zvyšnej napadnutej časti rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.
12. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a žalovanej, ktorá mal úspech v konaní, priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. 13. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).