Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (80)Rozsudok_5Co-190-2018.pdf
PDF · 141.54 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/190/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar Cabadajovej a členov senátu JUDr. Miroslava Jamricha a JUDr. Gabriely Veselovej, v právnej veci žalobcu: 1/ Televízia Turiec, s.r.o., so sídlom ul. Moskovská 1, 036 01 Martin, IČO: 31 647 308, 2/ Ing. W. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. č. XXXXX, XXX XX Q., právne zastúpení LALINSKÝ ADVOKÁT s.r.o., so sídlom Námestie Andreja Hlinku 1, 010 01 Žilina, IČO: 47 253 096, proti žalovanému: Mgr. X. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. č. XX, XXX XX Q., právne zastúpený Allen & Overy Bratislava, s.r.o. so sídlom Eurovea Central 1, ul. Pribinova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 35 857 897, v konaní o ochranu osobnosti, o odvolaní žalobcu v 1/ rade proti rozsudku Okresného súdu Martin č.k. 21C/233/2016-137 zo dňa 07. decembra 2017, takto
rozhodol:
Krajský súd rozsudok okresného súdu v časti výroku napadnutého odvolaním II., III. p o t v r d z u j e .
Rozsudok okresného súdu v časti výroku nenapadnutého odvolaním ponecháva nedotknutý.
Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcom v 1/ a 2/ rade v plnom rozsahu.
O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd ako súd prvej inštancie v konaní o ochranu osobnosti rozhodol nasledovne: I. Konanie v časti, ktorým žalobcovia žiadali, aby súd zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi v rade 1/ sumu 1.000,- Eur ako nemajetkovú ujmu a žalobcovi v rade 2/ sumu 1.000,- Eur ako nemajetkovú ujmu sa zastavuje. II. Žaloba v časti, ktorou žalobcovia žiadali, aby žalovaný odstránil diskusné príspevky zo dňa 09.05.2016 a zo dňa 16.05.2016, ktoré boli zverejnené na internetovom portáli sme.sk v sekcii blogy sa zamieta. III. Žalovaný má voči žalobcom právo na náhradu trov konania. V dôvodoch svojho rozhodnutia poukazom na ust. § 144, § 145 Civilného sporového poriadku a dispozitívny úkon žalobcov v 1/ a 2/ rade súd konanie v časti, v ktorej žalobcovia v 1/ a 2/ rade žiadali, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi v rade 1/ sumu 1.000,- Eur ako nemajetkovú ujmu a žalobcovi v 2/ rade sumu 1.000,- Eur ako nemajetkovú ujmu zastavil. Poukazom na ust. § 11, § 13, § 19b ods. 2 Občianskeho zákonníka a vykonané dokazovanie konštatoval nasledovné skutkové a právne závery: V danom prípade bolo preukázané, že žalovaný kritizoval postup Mesta Martin pri obsadzovaní funkcie konateľa mestskej televízie. V tomto prípade je potrebné robiť rozdiel medzi kritikou a neoprávneným
zásahom do práva na ochranu osobnosti. Rozdiel je treba vidieť v pravdivosti, objektívnosti prejavu a v cieli, ktorý sa ním sleduje. Nie je možné Mestu Martin priznať právo na ochranu osobnosti a už vôbec nie žalobcom, pretože bolo preukázané, že Mesto pri obsadzovaní funkcie konateľa mestskej televízie konalo v rozpore s vlastným etickým kódexom voleného predstaviteľa samosprávy Mesta Martin (článok 5 konflikt záujmov). Obsadenie funkcie riaditeľa mestskej televízie, členom mestského zastupiteľstva a zároveň aj členom poslaneckého klubu politickej strany SIEŤ je v rozpore s konfliktom záujmov a oprávnene vyvoláva obavy z objektívnosti vysielania televízie. Kritika žalovaného vo vzťahu k Mestu Martin oprávnene vychádzala aj zo zásad zverejnených spoločnosťou Transparency International Slovensko. Odporúčania sa týkajú menovania zástupcov obce do obchodných spoločností s majoritou obce a do rozpočtových a príspevkových organizácií obce, ako aj pri prijímaní zamestnancov obcí. V tejto súvislosti žalovaný oprávnene poukázal aj na odporúčania tejto organizácie, podľa ktorých ak poslanec je riaditeľom mestskej firmy, ktorá je závislá na zákazkách od Mesta, dochádza ku konfliktu záujmov. Organizácia z toho dôvodu neodporúča obsadzovať riadiace posty v obchodných spoločnostiach s majetkovou účasťou obcí poslancami. Je potrebné uviesť, že subjektívne hodnotiace úsudky, ktoré sú obsahom článkov zverejnených žalovaným ohľadne transparentnosti obsadzovania funkcie konateľa mestskej televízie, používajú z hľadiska slobody prejavu intenzívnejšiu ochranu. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na ustálenú súdnu prax, podľa ktorej žalovaný v rade 2/ ako verejne činná osoba musí zniesť vyššiu mieru kritiky, ako bežný občan. V opačnom prípade by dochádzalo k porušeniu základného práva žalovaného na slobodu prejavu. Ustanovenie občianskeho zákonníka § 11 a nasledovných o ochrane osobnosti je potrebné vykladať v kontexte základného práva na slobodu prejavu, ktoré je zaručené v článku 26 Ústavy Slovenskej republiky a ktoré je základom každej demokratickej spoločnosti. Pri posudzovaní oprávnenosti zásahu do osobnostných práv musí byť vyvážená miera a rozsah kritiky vo vzťahu k právu na slobodu prejavu. V súdenom prípade však miera kritiky a rozsah zásahu do práv na ochranu osobnosti žalobcov nebola taká intenzívna, aby znamenala neoprávnený zásah. Žalovaný v rade 2/ je členom mestského zastupiteľstva, ako aj členom poslaneckého klubu politickej strany SIEŤ. Čo sa týka politikov, je z hľadiska práva na ochranu osobnosti akceptovateľná nielen kritika ich verejných a pracovných aktivít, ale dokonca aj určitá miera kritiky ich súkromných aktivít. V súdenom prípade však nebolo preukázané, že žalovaný zverejnil niektoré informácie, ktoré sa týkajú súkromného života žalovaného v rade 2/. Žalovaným zverejnené informácie sa týkajú výlučne pôsobenia žalobcu v rade 2/ v obchodnej spoločnosti, ktorá patrí Mestu Martin. Aj z tohto dôvodu súd žalobu, ktorou žalobcovia žiadali o odstránenie diskusných príspevkov zverejnených žalovaným, zamietol. Súd žalobu zamietol v prvom rade z toho dôvodu, že kritika žalovaného, voči ktorej sa žalobcovia bránili žalobou, smerovala prioritne voči Mestu Martin a z toho dôvodu žalobcovia neboli v spore aktívne legitimovaní. Súd žalobu zamietol aj preto, že zásah do práv na ochranu osobnosti žalobcov preukázaný nebol. Kritika smerovaná najmä voči Mestu Martin a okrajove aj voči žalobcom bola z rozhodujúcej časti oprávnená a miera a intenzita tejto kritiky nebola taká výrazná, aby mohla byť dôvodom na ochranu osobnosti žalobcov. Obsah čestného vyhlásenia E. O., ktoré na pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 07.12.2017, predložil právny zástupca žalobcov, v žiadnom prípade nepreukazoval, že konaním žalovaného došlo k intenzívnemu a rozsiahlemu zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcov. Právny zástupca žalobcov vypovedal, že autora čestného prehlásenia E. O. nepozná. Neuviedol žiadne okolnosti, ktoré môžu mať vplyv na jeho vierohodnosť. Podľa § 118a ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol účinný v čase podania žaloby, vo veciach ochrany osobnosti podľa Občianskeho zákonníka sú účastníci povinní opísať rozhodujúce skutočnosti o veci samej a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do skončenia prvého pojednávania. Podľa § 118a ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku na neskôr predložené označené skutočnosti a dôkazy súd neprihliada. Žalobca označený dôkaz „čestné prehlásenie“ nepredložil spolu so žalobou, ani na prvom pojednávaní, ktoré sa vo veci konalo dňa 18.05.2017. Z tohto dôvodu, vzhľadom na nepreukázanú vierohodnosť E. O., ako aj vzhľadom na obsah čestného prehlásenia, súd na tento dôkaz neprihliadol. O týchto následkoch boli žalobcovia v predvolaní na pojednávanie riadne poučení. Na čestné prehlásenie, ktoré právny zástupca predložil až na pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 07.12.2017, súd nemohol prihliadnuť ani vzhľadom na sudcovskú koncentráciu konania upravenú v § 153 aktuálne platného Civilného sporového poriadku. Prostriedok procesného útoku, teda čestné prehlásenie, mohli žalobcovia predložiť už spolu so žalobou. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 v spojení s § 262 Civilného sporového poriadku a žalovanému, ktorý bol v spore úspešný, priznal právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške
náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia osobitným rozhodnutím, ktoré vydá súdny úradník.
2. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku okresného súdu v časti výroku II., III. podal odvolanie žalobca v 2/ rade prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Navrhoval odvolaciemu súdu rozsudok okresného súdu v časti výroku napadnutého odvolaním zmeniť v zmysle ust. § 388 CSP tak, že návrhu žalobcov v celom rozsahu vyhovie alebo v zmysle ust. § 389 CSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vo svojom odvolaní poukazoval na to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie sa pri svojom rozhodovaní a zisťovaní skutkového a právneho stavu veci nezaoberal viacerými skutočnosťami, odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe, pričom konajúci súd najmä nesprávne vyhodnotil primeranosť zásahu žalovaného do osobnosti a dobrej povesti žalobcov. Konajúci súd nesprávne posúdil aktívnu legitimáciu žalobcov vzhľadom na skutočnosť, že výroky žalovaného, t.j. zásah do práv smerovali konkrétne proti žalobcovi 1/ a následne aj proti žalobcovi 2/. Je teda nepochybné, že aktívne legitimovaní boli žalobcovia. Žaloba 2/ je síce verejne činná osoba, ktorá by mala zniesť vyššiu mieru kritiky, avšak aj táto kritika má svojej hranice, ktoré žalovaný svojimi vyjadreniami prekročil a zasahujú do ich cti, dôstojnosti a dobrej povesti. V tejto súvislosti poukázal na čl. 16, čl. 19 Ústavy SR, čl. 10 Listiny základných práv a slobôd, ust. § 11, § 13 Občianskeho zákonníka. Výroky žalovaného predstavovali hrubé zásahy do chránených osobnostných práv, boli objektívne a nespochybniteľné spôsobilé ohroziť česť (profesionálnu ako aj občiansku), dobrú povesť, ľudskú dôstojnosť a integritu žalobcu 2/ v očiach tretích osôb a mali tak potenciál negatívnym spôsobom zasiahnuť do statusu a možnosti uplatnenia žalobcu 2/ v jeho ďalšom osobnom, profesionálnom a spoločenskom živote. Výroky žalovaného navyše súbežne predstavovali popri zásahu do cti, dobrej povesti a ľudskej dôstojnosti žalobcu 2/ aj bezprecedentné zásahy do najintímnejšej sféry jeho súkromia. Trval na tom, že žalovaným uverejnené výroky spĺňajú podmienky zásahov objektívne spôsobilých vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu nielen v ohrození, ale aj porušení osobnosti žalobcu 2/ v jeho morálnej integrite, pričom ide zároveň o zásahy neoprávnené, protiprávne, nakoľko ide o nepravdivé skutkové tvrdenia, skutkové tvrdenia neprimeraným spôsobom a v rozpore s oprávnenými osobnostnými záujmami žalobcu zasahujúce do jeho osobnostných práv, hodnotiace úsudky vybočujúce z medzí právne prípustných hodnotiacich úsudkov. Výroky žalovaného predstavujú kombináciu nepravdivých skutkových tvrdení a právne neprípustných hodnotiacich úsudkov. Hodnotiace úsudky žalovaného nespĺňajú kritéria právne prípustných hodnotiacich úsudkov vzhľadom na absenciu vecnosti (nemajú oporu v skutkovom základe), absenciu konkrétnosti (žalovaný neuvádza žiadne skutočnosti, na základe ktorých dospeli k záveru, že žalobca 2/ je nedôveryhodný, a na základe ktorých by mohli čitatelia predmetný úsudok preskúmať a vytvoriť si tak vlastný názor o jeho opodstatnenosti) a taktiež vzhľadom na absenciu primeranosti ako podmienky právnej prípustnosti akéhokoľvek hodnotiaceho úsudku. Zastával názor, že existencia kauzálneho nexu medzi neoprávnenými zásahmi do osobnosti žalobcu 2/ a vznikom nemajetkovej ujmy v tomto prípade je daná, nakoľko dôsledkom uvedených výrokov, zverejnených na internete, bolo nielen ohrozenie či narušenie, ale priam devastácia cti, ľudskej dôstojnosti, vážnosti a dobrej povesti žalobcu 2/ nielen v očiach jeho okolia, ale v celospoločenskom rozsahu, navyše spojené s nereparovateľným zverejnením skutočností z najintímnejšej sféry žalobcu 2/, ktorých zverejnenie ovplyvnilo a zmenilo dovtedajší život žalobcu 2/. V ďalšom poukázal na ust. § 13 Občianskeho zákonníka, ktorý zakotvuje triádu prostriedkov občiansko- právnej ochrany pre prípad neoprávneného zásahu do osobnosti fyzickej osoby, ich zákonné podmienky a použiteľnosť v praxi. Podľa názoru žalobcov sú v predmetnej kauze splnené podmienky pre priznanie morálneho zadosťučinenia vo forme ospravedlnenia, a to z nasledovných dôvodov:
- uvedenými výrokmi došlo k zneváženiu až pošliapaniu žalobcovej profesionálnej, ako aj občianskej cti, ľudskej dôstojnosti, dobrej povesti, mena ako aj jeho vážnosti, ako aj zverejneniu skutočností zasahujúcich do jeho súkromia a rodinného života, a to všetko v mimoriadnom rozsahu,
- výroky mimoriadne negatívne ovplyvnili osobný život žalobcu 2/ (ako aj jeho rodiny), nakoľko sa nielen v období bezprostredne nasledujúcom po ich zverejnení, ale dokonca aj v súčasnosti v bežnom živote stretáva (a to nielen žalobca 2/, ale dokonca aj jej rodinní príslušníci) s bezdôvodnými negatívnymi reakciami ľudí na jeho osobu,
- v dôsledku vyjadrení žalovaného došlo k obmedzeniu možnosti primeraného profesionálneho uplatnenia žalobcu 2/ adekvátneho jeho vzdelaniu a pracovným skúsenostiam,
- v dôsledku výrokov žalovaného sa žalobca 2/ opakovane stretáva s bezdôvodným spochybňovaním profesonionality jeho pôsobenia v spoločenskej a politickej oblasti a jeho kariérnych výsledkov,
- v dôsledku zverejnenia skutočností zasahujúcich do súkromia žalobcu 2/ došlo k ovplyvneniu sociálnych väzieb žalobcu 2/ s jeho okolím, nakoľko sa stretáva s predsudkami, s akými sa v čase pred zverejnením predmetných skutočností nikdy nestretával,
- upozornil tiež na účel a motív zverejnenia predmetných výrokov, ktorých jediným cieľom bolo zneváženie, škandalizácia a diskreditácia osoby žalobcu 2/, a teda pri ich zverejnení išlo zo strany žalovaného o úmyselné konanie,
- dôvodne možno predpokladať, že nemajetková ujma na osobnosti žalobcu 2/ bude pôsobiť veľmi dlhú dobu, pričom v istej časti je dokonca nereparovateľná prostriedkami morálnej a peňažnej satisfakcie. Na základe uvedeného je podľa názoru žalobcov zrejmé, že v prejednávanej veci sú splnené všetky podmienky pre vznik jej nároku a na priznanie morálnej satisfakcie. Žalovaný svojimi nepravdivými vyjadreniami uvedenými v predmetných blogoch dehonestoval a spochybňoval dôveryhodnosť žalobcu 1/, a teda žalovaný vo svojich blogoch uverejňuje pravdu zavádzajúce a skresľujúce informácie, ktoré nevychádzajú z pravdivých skutočností a sú difamujúce. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 19b ods. 2 Občianskeho zákonníka, judikatúru Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho súdu ČR. Na pojednávaniach preukázal a potvrdil to aj žalovaný, že funkcia konateľa TV Turiec môže byť obsadená výlučne na základe rozhodnutia primátora Mesta Martin. Naproti tomu, bol žalobca 2/ do tejto pozície aj zvolený, resp. „odhlasovaný“ nadpolovičnou väčšinou poslancov prítomných na jednom z mestských zastupiteľstiev. Tento veľmi podstatný fakt však žalovaný, predpokladám, že zámerne, s úmyslom poškodiť žalobcu 2/, opomenul uviesť. Takto prezentované skutočnosti mohli, aj spôsobili, v očiach čitateľov, nesprávne pochopenie faktov a súvislosti. Je zásadný rozdiel, uviesť netransparentné dosadenie I. do pozície konateľa ako uviesť, že žalobca 2/ bol zvolený nad rámec zákona aj mestským zastupiteľstvom. Rovnako žalovaný zavádzal v pozíciách, ktoré žalobca 2/ obsadil. Žalobca 2/ nie je riaditeľom TV Turiec, je výlučne jej štatutárnym zástupcom. Aj ďalšie tvrdenie žalovaného, a to síce bez riadneho výberového konania bol za riaditeľa dosadený poslanec mestského zastupiteľstva a člen klubu strany SIEŤ, je teda zavádzajúce. Opätovne poukázal na fakt, že nikdy nebol členom strany SIEŤ. Všetky tieto skutočnosti, na ktoré poukazoval, ostali v odôvodnení rozsudku bez akéhokoľvek povšimnutia. Žalobca (zrejmá nesprávnosť - žalovaný) v uvedenej internetovej diskusii vykreslil žalobcov, no najmä žalobcu 2/ ako nedôveryhodného, ktorý mal byť netransparentne „dosadený“ na miesto konateľa žalobcu 1/, čím svojimi výrokmi vyvolal objektívnu hrozbu poškodenia dobrého mena a povesti, občianskej, ľudskej a profesionálnej cti žalobcu 2/ a dobrej povesti žalobcu 1/. Tvrdenia žalovaného sa však nezakladajú na pravde, pričom dôkazné bremeno bolo na strane žalovaného, aby dokázal, že jeho tvrdenia sú pravdivé. Naopak, práve žalobcovia počas konania dokázali, že tvrdenia žalovaného sú nepravdivé, zavádzajúce a nezakladajú sa na pravde. Súdna prax zaťažuje dôkazným bremenom o pravdivosti prednesených tvrdení pôvodcu zásahu, v tomto prípade žalovaného. Žalovaný však do dnešného dňa nepredložil žiaden relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval jeho tvrdenia. Pokiaľ však žalovaný má dôkazy jeho tvrdeniach, mal ich v konaní na súde predložiť. Keďže sa tak nestalo nie je možné na jeho napadnutý výrok nazerať inak ako na pravdivý. Naviac ako už žalobca deklaroval vyššie, na pojednávaniach preukázal, že tieto výroky sú nepravdivé. Taktiež poukázal na nepreskúmateľnosť rozsudku s tým, že nie je v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. V tejto súvislosti poukázal na Ústavu SR, Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd. Súd prvej inštancie sa dopustil procesného pochybenia, pretože opomenul vykonať svoju procesnú povinnosť predpísanú v ust. § 181 ods. 2 CSP, a to určiť, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná. Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci. Súd sa k mnohým tvrdeniam žalobcov pred ukončením dokazovania zákonom predpísaným spôsobom nevyjadril, čím odňal žalobcom možnosť konať pred súdom. Ide pre žalobcov o tzv. prekvapivé rozhodnutie, ktoré nemohol objektívne z postupu súdu predpokladať. Napriek tomu, že v konaní pred súdom boli predložené ako dôkaz listiny, súd nevykonal ich dokazovanie zákonom predvídaným spôsobom (§ 204 CSP).
3. K odvolaniu žalobcu v 2/ rade proti rozsudku okresného súdu podal písomné vyjadrenie žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Navrhoval odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdiť a priznať žalovanému náhradu trov odvolacieho konania vrátane trov právneho zastúpenia. Vo svojom vyjadrení poukázal na to, že súd prvej inštancie v tomto spore rozhodoval o jednoznačnej otázke ohľadom práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby a dobrej povesti právnickej osoby. Žalovaný ako domnelý pôvodca zásahu dňa 16. mája 2016 uverejnil príspevok na
internetovom portáli „blog.sme.sk“, ktorý bol prečítaný 769-krát. Súčasťou tohto príspevku bolo niekoľko kritických vyjadrení ohľadom spôsobu, akým mesto Martin konajúce prostredníctvom svojho primátora vymenovalo do funkcie konateľa svojej 100 % dcérskej spoločnosti televízie Turiec poslanca mestského zastupiteľstva, pána I.. Žalovaný uviedol niekoľko kritických vyjadrení k spôsobu, akým boli ostatní poslanci mestského zastupiteľstva oboznámení s týmto postupom primátora mesta Martin. Vo svojich príspevkoch žalovaný okrem iného poukázal aj na nezverejnenie inak bežne zverejňovaných záznamov a prenosov z rokovania mestského zastupiteľstva, čím opäť prezentoval svoju kritiku voči postupom mesta Martin. Zo samotných príspevkov je zrejmé, že ich jediným účelom bolo uskutočnenie riadnej vonkajšej kontroly verejnej správy a poukázanie na netransparentné postupy mesta Martin. Kritické vyjadrenia smerovali voči mestu Martin. Žalobcovia sa v žalobe snažili preukázať, že tieto mali negatívny vplyv na ich osobnosť a dobrú povesť. Nielenže žalobcovia neboli na podanie takejto žaloby aktívne legitimovaní, ale súd prvej inštancie zároveň správne vyhodnotil, že k tvrdenému zásahu proti žalobcom nedošlo. Rozsudok súdu prvej inštancie je kvalitne odôvodnený a veľmi dôkladne sa venuje všetkým relevantným skutkovým tvrdeniam, dôkazom a dôkazným návrhom sporových strán. Vysporiadal so všetkými argumentmi a námietkami strán, pričom jasne, zrozumiteľne a presvedčivo odôvodňuje všetky závery, ku ktorým v procese dokazovania dospel. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil nedostatok aktívnej legitimácie žalobcov, keď správne zistil, že kritické vyjadrenia prezentované žalovaným v jeho internetových príspevkoch smerovali voči mestu Martin, a nie proti žalobcom a správne vyhodnotil, že v tunajšom prípade by mohlo byť nositeľom práva na ochranu osobnosti (resp. dobrej povesti) jedine mesto Martin, a nie žalobcovia. Kritika sa skutočne týkala postupu mesta Martin pri dosadzovaní kandidáta do funkcie konateľa mestskej televízie. Z dokazovania vyplynulo, že žalobcovia boli iba objektom jednotlivých kritických vyjadrení žalovaného, a nie ich priamym alebo bezprostredným recipientom. Žalobcovia nedokázali preukázať svoju aktívnu legitimáciu v spore, pretože bolo jednoznačne preukázané, že žalovaný sa v internetových príspevkoch na portáli „blog.sme.sk“ kriticky vyjadroval k spôsobu konania mesta Martin prostredníctvom jeho primátora pri menovaní pána I. za konateľa televízie Turiec. Práve mesto Martin je preto subjektom (recipientom), voči ktorému smerujú vyjadrenia žalovaného. Predmetom kritických vyjadrení žalovaného voči konaniu mesta Martin bol najmä netransparentný proces menovania pána I. do funkcie konateľa televízie Turiec, ktorému nepredchádzalo žiadne výberové konanie, ako aj pri prerokovaní tejto otázky v zastupiteľstve, keďže menovanie konateľa televízie Turiec nebolo ani zaradené do programu rokovania a poslanci s týmto neboli oboznámení. Evidentne teda ide o kritiku voči mestu Martin, nie žalobcom. Nepovažoval za vhodné ani za účelné sa vyjadrovať k otázke zásahu do dobrej povesti právnickej osoby (v tomto prípade žalobcu v rade 1/), nakoľko žalobca v 1/ rade nepodal odvolanie a rozsudok voči nemu nadobudol právoplatnosť. Pokiaľ žalobca v 2/ rade uvádza, že žalovaný svojimi vyjadreniami prekročil hranice kritiky, a že jeho výroky zasahujú do jeho cti, dobrej povesti ako aj iných zákonom chránených osobnostných práv, tak takéto tvrdenia žalobcu v 2/ rade sú neopodstatnené a krajne absurdné. Všetky tvrdenia žalovaného sa týkajú výlučne výkonu verejnej funkcie pána I. a nijako nezasahujú do jeho súkromnej sféry. Navyše, predmetné tvrdenia sa nachádzajú v zóne povolenej kritiky, ktorú verejne činná osoba musí zniesť. Žalovaný v rámci internetových príspevkov nielenže nesmeroval svoje kritické vyjadrenia voči pánovi I., ale ani nezasiahol do jeho osobnostných práv, pričom žalobca v 2/ rade v tomto spore nepreukázal opak. Žalovaný založil svoje kritické vyjadrenia na verejne dostupných vyjadreniach viacerých mestských poslancov, ktorí spôsob menovania konateľa do funkcie mestskej televízie Turiec považovali za „nekorektný“, ako aj na základných pravidlách Etického kódexu voleného predstaviteľa mesta Martin a odporúčaniach Transparency International Slovensko. Žalobca v 2/ rade predložil odvolaciemu súdu tucet strán deskriptívneho učebnicového textu o teórii ochrany osobnosti a dobrej povesti, ako aj opisy hodnotiacich úsudkov a tvrdení. Žalovaný považuje takýto prístup za krajne nehospodárny a uvádza, že jediným právne relevantným hodnotiacim úsudkom by na účely tohto konania mohol byť výrok o netransparentnom postupe mesta Martin pri obsadení funkcie konateľa televízie Turiec pánom I.. V konaní pred súdom prvej inštancie žalobcovia nepreukázali, z akého dôvodu bol práve pán I., ako poslanec, vhodný kandidát do funkcie konateľa televízie Turiec. Naopak, je nesporné, že nielenže mesto Martin neodôvodňovalo svoj výber, ale z verejne dostupných zdrojov, ktoré žalovaný v spore predložil, vyplynulo, že o dôvodoch výberu pána I. nebola informovaná nielen verejnosť, ale dokonca ani ostatní poslanci mestského zastupiteľstva. Niekoľkí poslanci pritom vyjadrili pobúrenie v súvislosti s nekorektným postupom primátora mesta Martin, keďže zmena konateľa televízie Turiec nebola pôvodne ani súčasťou programu rokovania mestského zastupiteľstva, a tento bod bol doplnený až v priebehu samotného zasadnutia. Žalobcovia nepredložili ani dôkaz o prípadnom výberovom konaní, ktorým by
pán I. prešiel ako kandidát na konateľa televízie Turiec. Je logické, že o takomto postupe mesta Martin možno mať legitímne pochybnosti a vo svetle absolútneho zahalenia tohto výberu pred verejnosťou ho možno označiť za netransparentný. Aj keby v spore išlo o hodnotiace úsudky, ktoré mali potenciál spôsobiť údajný zásah voči žalobcovi v 2/ rade (čo popieram), v zmysle rozhodovacej praxe Ústavného súdu SR subjektívne úsudky požívajú z hľadiska slobody prejavu intenzívnejšiu mieru ochrany ako výroky, ktoré majú charakter skutkových tvrdení. Žalovaný popiera, že by jeho kritické vyjadrenia vo vzťahu k postupu mesta Martin mohli mať akýkoľvek vplyv na profesionálne uplatnenie pána I. ako mestského poslanca, keďže pán I. aj naďalej pôsobí vo svojej funkcii. Kategoricky odmieta, že jeho kritické vyjadrenia voči mestu Martin predstavovali „bezprecedentný zásah do najintímnejšej sféry súkromia“ pána I.. Žalovaný sa ani v jednom zo svojich internetových príspevkov nevyjadril ohľadom súkromného života pána I.. Týkajú výlučne výkonu verejnej funkcie pána I.. Žalobca v 2/ rade teda neuniesol dôkazné bremeno ani bremeno tvrdenia, ktoré naňho riadne preniesol žalovaný uplatnením prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany. Žalovaný nijakým spôsobom nezasiahol do cti, dobrej povesti ani iných osobnostných práv žalobcu v 2/ rade. Navyše verejne činná osoba musí zniesť vyššiu mieru kritiky. Pán I., ako poslanec mestského zastupiteľstva, a teda ako osoba verejne činná, musí zniesť vyššiu mieru kritiky, než aká by bola primeraná vo vzťahu k bežnému občanovi. V prípade že by vyjadrenia žalovaného boli spôsobilé zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti pána I. (čo popierajú), išlo by o zásah, ktorý by sa nachádzal bezpečne v rámci ústavných ako aj zákonných mantinelov a ani len sa nepriblížil k hranici medzi právom na ochranu osobnosti a právom na slobodu prejavu. V tejto súvislosti poukázal na rozhodovaciu prax Ústavného súdu. Zámerom žalovaného bola vonkajšia kontrola transparentnosti pri otázkach vecí verejných. Pokiaľ žalobcu v 2/ rade tvrdí, že vyjadrenia žalovaného nie sú pravdivé a že dôkazné bremeno ohľadom ich pravdivosti nesie žalovaný, tak žalovaný uviedol, že toto tvrdenie žalovaného v 2/ rade (zrejmá nesprávnosť - žalobcu v 2/ rade) je nesprávne a neopodstatnené. Dôkazné bremeno v sporovom civilnom procese má dynamickú povahu. Každá strana musí dokázať skutkový stav, ktorý zodpovedá právnej norme alebo jej skutkovým tvrdeniam, na ktorých zakladá svoj nárok alebo námietky v spore. V konkrétnom sporovom konaní nie je vhodné ani účelné, aby dôkazné bremeno spočívalo len na jednej sporovej strane. V konaní na prvej inštancii žalovaný jednoznačne preukázal, že svoje kritické vyjadrenia založil na verejne dostupných vyjadreniach viacerých mestských poslancov, ktorí spôsob výberu konateľa tejto mestskej televízie Turiec považovali za „nekorektný“, ako aj na základných pravidlách Etického kódexu voleného predstaviteľa mesta Martin a odporúčaniach Transparency International Slovensko. Na to, aby žalobca v 2/ rade uniesol dôkazné bremeno, musel by dokázať, že jeho vymenovanie do funkcie konateľa televízie Turiec bolo transparentné. Nie je pravda, ako sa žalobca v 2/ rade nesprávne domnieva, že dôkazné bremeno spočívalo jedine na žalovanom. Dôkazné bremeno sa totiž v dôsledku riadne uplatnených prostriedkov procesného útoku a obrany presunulo na žalobcov. V ďalšom uviedol, že pri dokazovaní súd postupoval v súlade s procesnými predpismi. Rozsudok súdu prvej inštancie je podľa jeho názoru kvalitne a na rozsah tohto sporu dostatočne odôvodnený. Súd prvej inštancie sa zrozumiteľným spôsobom vysporiadal so všetkými spornými otázkami. Zaoberal všetkými právnymi ako aj skutkovými otázkami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie vo veci samej dôležité. Je absurdné tvrdiť, že ťozsudok je „prekvapivý“ len z toho dôvodu, že súd prvej inštancie nedal žalobcom návod na to, aké argumenty a dôkazy majú predložiť, aby boli v spore úspešní. Žalobca v 2/ rade akoby zabudol, že sa nachádzajú v kontradiktórnom sporovom konaní, v rámci ktorého má primus pri vedení sporu jedine sporová strana, a nie súd. Súd prvej inštancie rozhodoval na základe jemu predložených dôkazov. Takýto procesný postup súdu je určite správny a v súladne s procesnými predpismi. V tejto súvislosti poukázal na komentár k ust. § 181 ods. 2 CSP. Žalobca v 2/ rade vo svojom odvolaní uvádza viaceré novoty, ktorými v rámci konania na prvej inštancii vôbec neargumentoval, a ktorých použitie v odvolacom konaní je neprípustné podľa § 366 CSP (strana 10, 15,16,17 odvolania). Nielenže argumenty žalobcu v 2/ rade sú neodôvodnené, žalobca v 2/ rade nepredložil nijaký relevantný dôkaz, na základe ktorého by sa ich údajná pravdivosť dala overiť, ale predovšetkým ide o argumenty, ktorá neboli pred súdom prvej inštancie použité.
4. K vyjadreniu žalovaného k odvolaniu žalobcu v 2/ rade proti rozsudku okresného súdu podal písomné stanovisko - repliku žalobca v 2/ rade prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Vo svojom stanovisku uviedol, že sa nemožno stotožniť so stanoviskom žalovaného, argumenty žalovaného nie sú ničím podložené, sú zavádzajúce a pravdu skresľujúce. Z konania pred súdom prvej inštancie je zrejmé, že žalovaný má osobné výhrady najmä voči žalobcovi 2/, pričom tieto prezentuje prostredníctvom svojich blogov a snaží sa „schovať“ svoje hodnotiace úsudky pod zdanie oprávnenej kritiky voči mestu Martin. Tak ako uviedol, výroky žalovaného sú smerované jednoznačne voči fyzickej osobe žalobcu 2/. Pokiaľ
by boli tvrdenia žalovaného pravdivé a to, že kritika je smerovaná výlučne voči konania mesta Martin, použil by žalovaný vo svojom blogu všeobecné označenia, ako „konateľ“ televízie, a iné, avšak žalovaný používa stále dookola slovné spojenia ako „člen klubu strany SIEŤ“ a pod.. Osobné útoky a konflikty potvrdzujú aj ďalšie blogy žalovaného, v ktorých útočí na priamo osobu žalobcu 2/ a zverejňuje klamlivé a nepravdivé informácie. V tejto súvislosti poukázal na príklady uvedené vo vyjadrení žalovaného. Žalobca v 2/ rade v celom rozsahu zotrváva na argumentoch použitých v odvolaní, je toho názoru, že žalovaný jednoznačne svojimi výrokmi ohrozil česť (profesionálnu ako aj občiansku), dobrú povesť, ľudskú dôstojnosť a integritu žalobcu 2/ v očiach tretích osôb a výroky mali potenciál negatívnym spôsobom zasiahnuť do statusu a možnosti uplatnenia žalobcu 2/ v jeho ďalšom osobnom, profesionálnom a spoločenskom živote. Tak ako bolo počas konania pred prvostupňovým súdom dokázané a aj samotným žalovaným potvrdené, funkcia konateľa mestskej televízie mohla byť obsadená výlučne rozhodnutím mesta Martin. Mesto Martin však zvolilo transparentnejšiu cestu obsadenia tejto funkcie a dalo o obsadení funkcie hlasovať mestské zastupiteľstvo, ktoré žalobcu 2/ na túto funkciu riadne „odhlasovalo“. Z tohto konania mesta Martin je zrejmé, že konalo otvorene a malo záujem verejne, bez akýchkoľvek súkromných dohadov obsadiť pozíciu konateľa. Tak, ako uviedol v odvolaní, žalovaný aj vo svojom vyjadrení opomenul uviesť túto skutočnosť tak, ako ju neuviedol ani vo svojom blogu, čím rozhodnutie neopísal situáciu tak objektívne, ako to vo svojich vyjadreniach popisuje.
5. K replike žalobcu v 2/ rade podal žalovaný dupliku prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Vo svojej duplike opätovne zhrnul spor, správnosť zamietnutia žaloby s poukazom na nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu v 2/ rade na to, že kritické vyjadrenia žalovaného smerovali výlučne proti mestu Martin a spôsobu, akým prebiehal proces menovania konateľa televízie Turiec, pričom pán I. ako verejne činná osoba musí zniesť vyššiu mieru kritiky. Uviedol, že tvrdenia a argumentácie žalobcu v 2/ rade v odvolaní a replike sú nesprávne a právne neudržateľné, v ktorých tvrdí, že išlo o kritiku, ktorá priamo smerovala voči pánovi I.. Trval na tom, že kritika smerovala výlučne proti netransparentnému postupu mesta Martin. Vyjadrenia vychádzali z verejne dostupných prejavov poslancov mestského zastupiteľstva, v ktorých sami kritizovali postup mesta Martin. Kritika je založená na porušení základných pravidiel Etického kódexu voleného predstaviteľa mesta Martin, ktoré pán I. v odvolaní ani v replike nijako nespochybnil. V neposlednom rade bola kritika založená na nesúlade procesu vymenovania konateľa s odporúčaniami Transparency International Slovensko. Výroky sa netýkali súkromného života pána I.. Žalovaný vo svojej kritike nemusel použiť všeobecné označenia s poukazom na to, že je celkom bežné, že média informujú o kauzách vo verejnej správe a je prirodzené, že média uvádzajú celé mená, priezviská a funkcie osôb, ktorých sa skutočnosti, o ktorých informujú týkajú.
6. Krajský súd ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané oprávneným subjektom, ktorým je žalobca v 2/ rade v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok okresného súdu v časti výroku napadnutého odvolaním II., III. potvrdil v súlade s ust. § 387 ods. 1,2 CSP z dôvodu jeho vecnej správnosti. Rozsudok okresného súdu v časti výroku nenapadnutého odvolaním, ponechal nedotknutý.
7. V zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
8. V zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
9. V zmysle ust. § 387 ods. 3 CSP, odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.
10. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, prislúchajúceho spisového materiálu, vyhodnotení toho, čo uviedli v rámci odvolacieho konania strany konania konštatuje, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 191 a nasl. CSP a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto s poukazom na citované ust. § 387 ods. 2 CSP, keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil.
11. S rozhodnutím súdu prvej inštancie, právnym posúdením veci, ako aj zdôvodnením rozsudku sa odvolací súd plne stotožnil a v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP na tento poukazuje. Odvolateľ k veci samotnej neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav následne prijaté právne závery. Keďže súd prvej inštancie sa vyporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré boli uvedené v podanom odvolaní a na ktoré poukazoval žalovaný aj v priebehu prvostupňového konania, odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné.
12. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia okresného súdu odvolací súd uvádza nasledovné skutočnosti:
13. Neoprávnenosť každého zásahu a teda aj zásahu do osobnosti fyzickej osoby tvorí objektívnu kategóriu, ktorú je potrebné odlišovať od zavinenia ako subjektívnej kategórie. Takýmto zásahom do osobnosti fyzickej osoby je napr. rozširovanie nepravdivých, resp. pravdu skresľujúcich skutočností. Súčasne je ale treba zvažovať, či v konkrétnom prípade nie sú okolnosti, ktoré porušenie resp. ohrozenie osobnosti fyzickej osoby ospravedlňujú, t.j. či nejde o okolnosti vylučujúce neoprávnenosť zásahu. Takými sú napr. zvolenie dotknutej fyzickej osoby, prípady tzv. zákonných licencií, resp. prípady, keď k zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo v rámci výkonu iného subjektívneho práva stanoveného zákonom, napr. práva na informácie, resp. práva na kritiku, na názor a pod. V týchto prípadoch je nevyhnutné zvážiť, či takýto zásah sa stal primeraným spôsobom a zároveň, či tento zásah nie je v rozpore s takými oprávnenými záujmami fyzickej osoby, na ktorých je potrebné bezpodmienečne trvať s ohľadom na požiadavku zaistenia elementárnej úcty, dôstojnosti osobnosti.
14. Pri skúmaní, či obsah článku - diskusného príspevku bol spôsobilý narušiť a ohroziť osobnostné práva sťažovateľa je potrebné, aby súd aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka, Ústavy SR a medzinárodné zmluvy, ktorými je Slovenská republika viazaná (Dohovor o ochrane ľudských práva slobôd, dojednaný v Ríme dňa 04.11.1950, uverejnený ako oznámenie pod č. 209/1999 Z.z.).
15. Pre aplikačnú prax majú mimoriadny význam rozhodnutia Európskej komisie pre ľudské práva v Štrasburgu a vychádzajúc práve z jej rozhodnutí je žiaduca pri posudzovaní vzájomnej vyváženosti práva na slobodu prejavu a ostatných osobnostných práv v konkluzii práva na pravdivé informácie diferencovať poskytovanie ochrany súkromných fyzickým osobám a fyzickým osobám verejne činným. Z pohľadu judikatúry Európskej komisie pre ľudské práva v Štrasburgu na kritizovateľnosť jednotlivých subjektov má tlač a telekomunikačné prostriedky najväčšiu slobodu prejavu voči vláde, potom predsedovi vláde a následne politikom, ostatným verejným činiteľom a až v poslednom rade voči ostatným občanom. Čo sa týka predmetu kritizovateľnosti má tlač najväčšiu slobodu vo veciach verejných, ďalej vo veciach sledovaných verejnosťou, potom vo veciach súkromných, až po veci intímne.
16. Odvolací súd konštatuje, s poukazom na vyššie uvedené, že súd prvej inštancie predmetnú právnu vec správne právne posúdil, keď dospel k záveru, že kritika žalovaného smerovala prioritne voči mestu Martin, z ktorého dôvodu žalobca v 2/ rade nebol v spore aktívne legitimovaný. Zásah do práv na ochranu osobnosti žalobcu v 2/ rade zo strany žalovaného nebol preukázaný a pokiaľ v predmetných príspevkoch bolo spomínané meno žalobcu v 2/ rade, tak uvedené vyjadrenia neboli takej intenzity, ktoré by boli podkladom pre rozhodovanie vo veci ochrany osobnosti žalobcu v 2/ rade.
17. Pokiaľ odvolateľ v odvolaní poukazoval aj na výhrady žalobcu v 1/ rade voči rozsudku okresného súdu tak týmito odvolacími dôvodmi sa odvolací súd nezaoberal, keďže odvolanie voči rozsudku okresného súdu bolo podané výlučne žalobcom v 2/ rade.
18. Tak ako vyššie odvolací súd konštatoval, odvolací súd považuje rozhodnutie okresného súdu za preskúmateľné, spĺňajúce náležitosti ust. 220 ods. 2 CSP. Po preskúmaní spisového materiálu, zvukových záznamov o pojednávaní, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s procesnými predpismi, t.j. ustanoveniami Civilného sporového poriadku. Na novoty uvádzané v odvolaní žalobcu v 2/ rade, odvolací súd nemohol prihliadať s poukazom na ust. § 366 CSP.
19. S poukazom na vyššie uvedené závery odvolací súd neuznal opodstatnenosť argumentácií odvolateľa - žalobcu v 2/ rade, na ktorých založil svoje odvolacie dôvody, a preto rozhodol tak ako je uvedené vo výroku rozsudku.
20. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov odvolacieho konania, odvolací súd aplikoval ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. V predmetnom odvolacom konaní mala plný úspech strana žalovaného, a preto odvolací súd priznal žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania žalovanému voči žalobcom v 1/ a 2/ rade v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník v súlade s ust. § 262 ods. 2 CSP.
21. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 Civilného mimosporového poriadku, v ďalšom texte už len „CMP“).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)