Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Co/26/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a členov senátu JUDr. Viery Zoľákovej a JUDr. Mareka Košča, v sporovej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: O. T., L.. X.XX.XXXX, L. D. XXX/XX, XXX XX E. L. P., právne zastúpenému: Advokátska kancelária JAKUBIS & PARTNERS s.r.o., Zámocká 36, 811 01 Bratislava, IČO: 50 990 365, o zaplatenie 7.854,63 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k. 4Csp/236/2016-137 zo dňa 17.5.2018, takto

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.

Žalovanému proti žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie uvedeným rozsudkom zamietol žalobu v predmetnom spore v celom rozsahu z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu na podanie žaloby, považujúc postúpenie predmetnej pohľadávky v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka za neplatné. Zároveň priznal v prvoinštančnom konaní úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania na ťarchu žalobcu v rozsahu 100 %, pričom o výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

2. Prvoinštančný súd pri rozhodovaní vychádzal z podanej žaloby, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 7.854,63 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 6.001,- eur od 24.10.2015 do zaplatenia, ako aj na náhradu trov konania. Žalobca podal žalobu na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27.06.2013 medzi postupcom D. D., S..D.. a žalobcom, pričom predmetná pohľadávka predstavuje nárok zo zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 7.5.2013 č. XXXXXXXXXX, ktorej súčasťou sú Všeobecné obchodné podmienky postupcu v znení ich dodatkov. Na základe uvedenej zmluvy D. D., S..D.. poskytla žalovanému peňažné prostriedky za podmienok ich čerpania, splácania peňažných prostriedkov, podmienok pri neplnení zmluvných povinností a ďalších upravených v zmluve a vo všeobecných obchodných podmienkach. Pohľadávka žalobcu ku dňu postúpenia predstavovala podľa žalobcu sumu 7.854,63 eur, pozostávajúcu z istiny 6.001,- eur, riadneho úroku 1.713,43 eur, úroku z omeškania 140,20 eur a z poplatkov vo výške 0,- eur v súlade s prílohou k zmluve o postúpení, kde postupca deklaruje, že výška a špecifikácia pohľadávky uvedenej v predmetnej prílohe je generovaná bankovým systémom a predstavuje aktuálnu dlžnú sumu ku dňu postúpenia pohľadávky. Žalovaný po postúpení pohľadávky do dňa podania žaloby vykonal úhrady vo výške 0,- eur. Žalobca si ďalej uplatnil úrok z omeškania v zmysle ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, počnúc dňom 24.10.2015, t. j. dňom nasledujúcim po dni účinnosti postúpenia pohľadávky.

3. Citujúc ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka, ďalej § 39, § 524 ods. 1, 2 , § 525 ods. 2 v spojení s § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a napokon § 1 ods. 2 a § 25 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, konštatoval súd prvej inštancie v predmetnom spore spotrebiteľský charakter zmluvného úverového vzťahu predchodcu žalobcu a žalovaného na základe žalobcom predložených dokladov.

4. V zmysle námietky vecnej aktívnej legitimácie žalobcu v predmetnom spore, vznesenej žalovaným, súd prvej inštancie aplikujúc ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v platnom znení v spojení s § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka, skúmal, či žalobca na základe postúpenia platne nadobudol predmetnú pohľadávku, ktorú si uplatnil žalobou. Výzva žalobcu zo dňa 9.9.2015, adresovaná žalovanému, v ktorej Slovenská sporiteľňa a.s. oznamuje, že splácanie predmetnej pohľadávky je v omeškaní ku dňu 8.9.2015 vo výške 1.936,45 eur, z čoho vyplýva, že žalovaný bol vzhľadom na výšku mesačnej splátky v omeškaní viac ako 4 mesiace a ktorou zároveň žalovaného vyzval na úhradu tejto sumy najneskôr v lehote 15 dní od doručenia tejto výzvy, nebola podľa okresného súdu preukázane aj skutočne zaslaná. Ustanovenie § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe od okamihu, keď jej dôjde, treba analogicky použiť aj pri doručovaní faktického úkonu banky, pre ktorý je stanovená písomná forma a ktorý môže mať právnu relevanciu pre posúdenie následnej platnosti alebo neplatnosti postúpenia pohľadávky bankou iba v prípade, ak sa dostane do dispozičnej sféry dlžníka, ktorému bol zasielaný. V danom prípade preukázanie doručenia písomnosti je na žalobcovi, ktorý v danom prípade nepreukázal, že by vyššie uvedená výzva bola žalovanému doručovaná, že sa dostala do dispozičnej sféry dlžníka, a preto má súd za to, že nebola splnená podmienka nevyhnutná pre platnosť postúpenia pohľadávky bankou. Zmluvu o postúpení pohľadávok treba považovať v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka za neplatný úkon. Vzhľadom na skutočnosť, že v konaní nebolo preukázané, že žalobca nadobudol platne pohľadávku Slovenskej sporiteľne, a.s. voči žalovanému, súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol v celom rozsahu z dôvodu nedostatku jeho aktívnej vecnej legitimácie na podanie takejto žaloby, podporiac svoj záver obdobným názorom, vyplývajúcim napr. z rozsudku Okresného súdu Prešov sp.zn. 9C/185/2014, rozsudku Okresného súdu Považská bystrica sp.zn. 3C/195/2014 a rozsudku Krajského súdu Trenčín sp.zn. 6Co/603/2015.

5. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca elektronickým podaním zo dňa 11.6.2018, ktorým navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu preskúmal a v zmysle ustanovenia § 388 ho zmenil tak, že vyhovie žalobe žalobcu, resp. v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 ho zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň si vyčíslil trovy odvolacieho konania vo výške 766,86 eur, predstavujúce súdny poplatok a trovy právneho zastúpenia. Namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a z dôvodu, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

6. Žalobca v prvom rade poukázal na skutočnosť, že v konaní bolo celkom nesporne preukázané, že pred postúpením pohľadávky postupca dodržal všetky podmienky, ktoré mu ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách ukladá a teda nedošlo k porušeniu bankového tajomstva. V konaní bolo preukázané, že žalovaný bol v čase postúpenia pohľadávky v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní. Žalovaný bol v nepretržitom omeškaní najneskôr od 2.3.2015, kedy naposledy uhradil postupcovi platbu titulom úveru a k postúpeniu pohľadávky došlo až ku dňu 23.10.2015. Zároveň bolo preukázané, že žalovaný bol postupcom opakovane vyzvaný na úhradu omeškaných splátok, a to výzvou zo dňa 9.9.2015 a výzvou zo dňa 30.9.2015, označenou ako „oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti“, pričom k výzve zo dňa 30.9.2015 pripojil aj kópiu doručenky, ktorá preukazovala doručenie tejto výzvy žalovanému a preto žalobca považuje odôvodnenie napadnutého rozhodnutia za nepreskúmateľné a absolútne nerešpektujúce skutkový stav veci, čím súd odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom a porušil žalobcove právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súd totiž napriek tomuto dôkazu uzavrel, že nemal za preukázané, že by postupca doručil žalovanému výzvu na plnenie. Súd preto podľa názoru žalobcu nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žaloba v tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1ObdoV/10/2012 zo dňa 30.5.2013, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 90/2013 zo dňa 22.08.2013, stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91 a Ústavného súdu Slovenskej republiky v náleze z 12. mája 2004 sp. zn. I.ÚS 226/03.

7. Odvolateľ ďalej je toho názoru, že ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách ukladá banke podmienky, ktoré je zo strany banky potrebné splniť, aby sa banka voči svojmu klientovi nedopustila porušenia bankového tajomstva. Konkrétne toto ustanovenie vyžaduje, aby bol dlžník pred postúpením pohľadávky v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní, čo bolo v danom prípade v konaní preukázané jednak prílohou č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok, ako aj predloženými výzvami zo strany postupcu a platobnou históriou úveru, pričom žalovaný bol v nepretržitom omeškaní najneskôr od 2.3.2015, kedy naposledy uhradil postupcovi platbu titulom úveru, pričom k postúpeniu pohľadávky došlo až ku dňu 23.10.2015 a aby bol bankou kedykoľvek za trvania omeškania vyzvaný na zaplatenie aspoň časti svojho peňažného záväzku, čo bolo v konaní preukázané predloženými výzvami zo strany postupcu. Žalobca v súvislosti s platným postúpením pohľadávky taktiež poukázal na čl. I bod 10 zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX a na bod 19.16 Všeobecných obchodných podmienok, ustanovenie § 89 ods. 1 Zákona o bankách. Nakoľko ustanovenie § 89 ods. 1 cit. zákona pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a klientom odchylne, pričom ustanovenie § 92 ods. 8 nevylučuje odchylnú úpravu vzájomných vzťahov, zmluvné strany si v posudzovanom prípade dohodli vzájomné práva a povinnosti odchylne od predmetného zákona, a to v čl. I bode 10 zmluvy, resp. aj v bode 19.16 Všeobecných obchodných podmienok. Dojednanie ohľadom súhlasu dlžníka banky s postúpením pohľadávky na inú osobu bolo opakovane vystavené súdnej kontrole zo strany vyšších súdnych autorít, pričom Krajský súd v Prešove v rozhodnutí sp. zn. 19Co/2/2016 zo dňa 2.5.2017 zaujal k takejto dohode stanovisko. Na podporu svojich tvrdení poukázal žalobca aj na rozhodnutia krajských súdov Slovenskej republiky a to uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 10Co/76/2016 zo dňa 7.12.2016, uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 9Co/145/2015 zo dňa 5.10.2016, uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 11Co/206/2015 zo dňa 5.10.2016, rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 11Co/11/2015 zo dňa 25.8.2016, uznesenie Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 24Co/147/2017 zo dňa 10.1.2018 a uznesení Krajského súdu v Prešove sp. zn. 10Co/57/2017 zo dňa 8.2.2018. Na základe uvedeného žalobca zastáva názor, že skúmanie splnenia podmienok v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách v konaní nebolo potrebné a súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil, ak skúmal splnenie týchto podmienok napriek tomu, že zmluvné strany si vzájomné práva a povinnosti upravili v súdenom prípade v súlade s ustanovením § 89 ods. 1 zákona o bankách odchýlne od ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách.

8. Žalobca v súvislosti s aktívnou legitimáciou v konaní ďalej poukázal na skutočnosť, že v konaní predložil relevantné oznámenie postupcu žalovanému o postúpení pohľadávky, ktoré bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka - žalobcu na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z tohto oznámenia vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Dlžník, v súdenom prípade žalovaný, sa v takom prípade nemôže úspešne dovolať neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, ani jej prípadne neexistencie. Pre úplnosť uvádza, že ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Zo systematického zaradenia tohto ustanovenia je zrejmé, že účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Aj podľa dôvodovej správy bol hlavným účelom predmetného ustanovenia prelomenie bankového tajomstva a nie obmedzenie možnosti postúpiť pohľadávku. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Žalobca zastáva názor, že aj prípadné porušenie povinnosti vyplývajúcej z § 92 ods. 8 cit. zákona nemožno spojiť s občianskoprávnym následkom neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, keďže norma obsiahnutá v uvedenom ustanovení nezakladá občianskoprávnu povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky, v tomto prípade žalovanému, ale administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska podľa § 50 ods. 1 Zákona o bankách. Opätovne odvolateľ poukázal na judikatúru vnútroštátnych súdov k danej problematike s tým, že splnenie podmienok v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. Ak banka pred postúpením pohľadávky písomne nevyzvala dlžníka na plnenie, nemá to vplyv na platnosť postúpenia pohľadávky v zmysle § 524 Občianskeho zákonníka. S nedoručením takejto výzvy teda nemôže byť spojená sankcia v podobe neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok, ale len sankcie vyplývajúce zo Zákona o bankách, konkrétne zodpovednosť banky v zmysle ustanovenia § 50 ods. 1. Vzhľadom k uvedenému má žalobca za to, že ustanovenie § 92 ods. 8 nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky s odkazom na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 2.5.2017 sp. zn. 19Co/2/2016, Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29Odo/1613/2005 z 29.4.2008.

9. Vzhľadom na uvedené žalobca zastáva názor, že mu vznikol nárok na úhradu uplatnenej sumy, spolu s príslušným úrokom z omeškania. Pokiaľ ide o otázku aktívnej legitimácie žalobcu, predmetnú skutočnosť žalobca preukázal predloženým oznámením o postúpení pohľadávky zo strany postupcu, ako aj zmluvou o postúpení pohľadávok spolu s príslušnou časťou prílohy k zmluve o postúpení pohľadávok. Splnenie podmienok v zmysle cit. ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách žalobca v konaní preukázal predloženými výzvami zo strany postupcu, platobnou históriou úveru a tiež prílohou č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok a tam uvedeným počtom dní omeškania žalovaného. Preukázanie splnenia týchto podmienok navyše podľa názoru žalobcu v konaní nebolo potrebné, keďže žalobca preukázal, že zmluvné strany si vzájomné práva a povinnosti upravili v súdenom prípade v súlade s ustanovením § 89 ods. 1 Zákona o bankách odchýlne od uvedeného ustanovenia § 92 ods. 8.

10. K odvolaniu žalobcu sa elektronickým podaním zo dňa 19.7.2018 vyjadril žalovaný, ktorý navrhol potvrdenie vecne správneho rozsudku súdu prvej inštancie a priznanie mu trov odvolacieho konania na ťarchu žalobcu vo výške 246,55 eur na účet právneho zástupcu. Odvolanie žalobcu považuje žalovaný za nedôvodné, so skutočnosťami v ňom uvedenými sa nestotožňuje. Rozsudok súdu prvého stupňa vychádza z úplne zisteného skutkového stavu a zo správneho právneho posúdenia merita veci, pričom súd postupoval tak, že boli zachované procesné práva oboch strán sporu. Právne posúdenie aplikácie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, ohľadom podmienok platného postúpenia pohľadávky z banky na tretiu osobu, je plne v súlade s právnym poriadkom. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil nedodržanie podmienok postúpenia pohľadávky, keďže žalobca nepreukázal splnenie podmienok postúpenia pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a podporne poukazuje na rozsudok NS SR sp.zn. 1Cdo/147/2017 zo dňa 24.4.2018, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7Cdo/26/2017 zo dňa 28.3.2018. Z vykonaného dokazovania prvostupňového súdu jednoznačne vyplýva, že právny predchodca žalobcu nepostupoval v zmysle zákonnej úpravy platného postúpenia pohľadávky, nakoľko žalovaným (správne žalovanému) jednak riadne nedoručil výzvu a zároveň nedodržal 90 dňovú lehotu omeškania. Zároveň k tvrdeniam žalobcu o tom, že žalovaný bol právnym predchodcom žalobcu vyzvaný na úhradu omeškaných splátok, a to oznámením o vyhlásení mimoriadnej splatnosti, ktoré podľa žalobcu spĺňa náležitosti výzvy v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách, žalovaný uviedol, že sa s uvedeným tvrdením žalobcu sa nestotožňuje, nakoľko nie je možné považovať oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru za výzvu v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Výzva je presne tou výzvou, ktorú uvádza § 92 odsek 8 zákona o bankách a je teda potrebným predpokladom na to, aby mohla banka postúpiť pohľadávku a oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti je úkonom banky, ktorá vyhlasuje mimoriadnu splatnosť úveru. Už zo samotného významu oboch týchto tzv. výziev je zrejmý ich rozdiel. Výzva je predpokladom postúpenia a oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti je o tom, že banka uplatňuje svoje právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru. Tieto dve výzvy nemožno zamieňať, ani nijako nahrádzať a už vonkoncom nemožno tvrdiť, že vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka je výzvou banky v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách.

11. Žalovaný ďalej zastávame názor, že ustanovenie 19.16 uvedené vo všeobecných obchodných podmienkach je neplatné z viacerých dôvodov a že žalobca sa jeho obsahu nemôže dovolávať. Neplatnosť tohto ustanovenia vidí z dôvodu rozporu s kogentným ustanovením § 92 ods. 8 Zákona o bankách, ako aj toho dôvodu, že žalovanému ako spotrebiteľovi nebolo pri podpise zmluvy vysvetlené toto ustanovenie. Pritom uvedené ustanovenie 19.13 je svojim významom veľmi dôležitým ustanovením, na čo mal byť spotrebiteľ výslovne upozornený. Ide o ustanovenie zakomponované do formulárových všeobecných obchodných podmienok, ktoré spotrebiteľ nemôže nijako ovplyvniť. Súčasne sa spotrebiteľ takýmto úkonom vzdáva ochrany do budúcna ako aj práva udeliť, či neudeliť súhlas. Aj samotný obsah tohto ustanovenia vytvára polemiky nad tým, prečo by banka mohla potupovať bez súhlasu klienta napr. premlčané pohľadávky, prípadne budúce pohľadávky ako aj pohľadávky, ktoré nie sú ešte splatné. Vytvára sa tak priestor pre tretie subjekty (nebankovky) a tlak na spotrebiteľov, kedy napr. nebankovky tlačia na spotrebiteľov s úhradou vysokých pohľadávok napriek tomu, že tieto sú premlčané.

12. Žalobca zastáva názor, že ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka v konaní, a to z dôvodu, že účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva. Z názorom žalobcu sa žalovaný nestotožňuje, nakoľko z § 92 ods. 8 Zákona o bankách (predtým ods. 7), ale aj zo samotnej dôvodovej správy k predmetnému zákonu, je zjavné, že sleduje aj podmienky postúpenia. Žalovaný nespochybňuje, že § 92 Zákona o bankách hovorí aj o úpravách výnimiek z bankového tajomstva. Na druhej strane nemožno poprieť, že práve ods. 8 (predtým ako ods. 7) hovorí o podmienkach, za akých môže banka postúpiť svoju pohľadávku na inú osobu. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách (účinného v čase postúpenia pohľadávky) sú charakterizované nasledovné aspekty: 1. Postupiteľnosť bankovej pohľadávky, 2. Predchádzajúca písomná výzva klientovi, 3. Omeškanie klienta viac ako 90 kalendárnych dní po doručení výzvy, 4. Postúpenie sa týka časti peňažného záväzku v omeškaní (splatné pohľadávky), 5. Postupiteľnosť aj tretej osobe, 6. Nevyžaduje sa súhlas klienta. Hlavným účelom uvedeného § 92 tak podľa dôvodovej správy bolo nielen prelomenie bankového tajomstva, ale aj úprava možnosti použiť inštitút postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu, a to aj osobe, ktorá nie je bankou. Na tomto mieste však zákon navyše stanovil podmienky, za akých je možné postúpiť bankovú pohľadávku, a jednou z tých je zaslanie písomnej výzvy klientovi, ako aj zročnosť bankovej pohľadávky, ktorá je predmetom postúpenia. Na podporu svojich tvrdení žalovaný poukázal na vnútroštátnu judikatúru v obdobných veciach. Súd vykonaním dokazovaním dospel k správnemu záveru, že neboli dodržané podmienky postúpenia pohľadávky, keďže žalobca dôkaz preukazujúci odoslanie výzvy ani neoznačil ani nijako nepreukázal.

13. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“), príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, účinného od 1.7.2016 (ďalej len „CSP“), vzhľadom na včas podané odvolanie oprávnenou osobou (§ 359 v spojení s § 362 ods. 1 preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario , pričom dospel k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody nie sú spôsobilé privodiť zrušenie, či zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

14. Pri preskúmavaní odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený preskúmavať rozsudok z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

15. V zmysle ustanovenia § 215 ods. 1, 2 skutkovým základom súdneho rozhodnutia je súhrn skutkových zistení, ku ktorým súd dospel v priebehu konania. K skutkovým zisteniam súd dospieva posúdením, resp. vyhodnotením skutkových poznatkov. Pre úspech v sporovom konaní je nevyhnutné, aby strana sporu uniesla svoje dôkazné bremeno, t.j. dokázala pred súdom pravdivosť svojich tvrdení o relevantných hmotnoprávnych skutočnostiach. Relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia žalobcu by mali byť obsiahnuté v jeho žalobe, resp. v replike a duplike. Skutkové tvrdenia žalobcu v zmysle ustanovenia § 150 ods. 1 sú prostriedkami procesného útoku. Povinnosť tvrdiť podstatné a rozhodujúce skutočnosti sa v právnej teórii označuje ako povinnosť substancovane tvrdiť, resp. uviesť substancované tvrdenia. V klasickom sporovom konaní súd nevystupuje v pozícii aktívneho vyšetrovateľa, ale v pozícii arbitra, ktorý zistí skutkový stav len z komponentov, ktoré do konania dodali sporové strany. Úlohou súdu teda nie je aktívne vyhľadávať skutkové zistenia a snažiť sa o poznanie „objektívnej“, či „materiálnej“ pravdy, ale zistiť skutkový stav v miere primeranej procesnej aktivite sporových strán.

16. Odvolateľ tvrdí, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je nedostatočne odôvodnený, a teda nepreskúmateľný a spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav a dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny, resp. náležitý právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne rozhodnutie.

17. V predmetnej veci bol súdom prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistený skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

18. Na zdôraznenie správnosti preskúmavaného rozhodnutia na základe odvolacích námietok, odvolací súd považuje za potrebné poukázať na skutočnosti, vyplývajúce zo záväzkového vzťahu sporových strán - žalovaného a žalobcu, resp. predchodcu žalobcu Slovenská sporiteľňa a.s., ktorí dňa 7.5.2013 uzatvorili zmluvu o splátkovom úvere, majúcu jednoznačne charakter zmluvy spotrebiteľskej, čo v konaní ani nie je sporné. Spotrebiteľský zmluvný vzťah upravovali ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, účinného v čase uzavretia zmluvy v danom prípade.

19. Podľa § 2 písm. a) zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa je spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, zamestnania alebo povolania.

20. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.

21. Podľa § 2 písm. a), b), d) Zákona o spotrebiteľských úveroch, na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania, veriteľom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti, zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom.

22. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

23. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, účastníkom ktorých je spotrebiteľ sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

24. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý právnym predchodcom žalobcu túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy o splátkovom úvere boli bez pochybnosti všeobecné obchodné podmienky, ktoré žalovaný ovplyvniť nemohol, nakoľko boli už vopred pripravené s cieleným využitím pre veľký počet spotrebiteľov.

25. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie záveru súdu prvej inštancie a posúdenie spornej skutočnosti v predmetnom konaní na základe odvolacej námietky, týkajúcej sa aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v spore. Vecnou legitimáciou sa rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva, podľa ktorého účastník je subjektom práva, resp. povinnosti, ktoré je predmetom konania. Skúmanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu) alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je základnou povinnosťou súdu, pričom súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu má za následok zamietnutie jeho žaloby. Aktívnu vecnú legitimáciu v spore je v zásade možné nadobudnúť aj postúpením pohľadávky, ktorá je predmetom konania. Uvedené platí, ak k postúpeniu pohľadávky dôjde pred začatím súdneho konania.

26. Postúpenie pohľadávky podľa § 524 a nasledujúce Občianskeho zákonníka zakladá nový záväzok len medzi postupníkom a postupcom, pričom obsahom nového záväzku je prechod pohľadávky z majetku postupcu do majetku postupníka, obsah pôvodného záväzku sa postúpením nemení a samotným uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávky sa nemení ani postavenie dlžníka. Jeho postavenie sa mení až tým, že mu postúpenie postupca alebo postupník oznámi (§ 526 Občianskeho zákonníka). Nemení sa nič na jeho postavení dlžníka, teda na jeho povinnosti dlh splatiť. Postavenie dlžníka sa po tom, ako mu niektorý z účastníkov zmluvy o postúpení pohľadávky postúpenie oznámi spôsobom predpokladaným v ustanovení § 526 Občianskeho zákonníka, mení len v tom, že namiesto pôvodnému veriteľovi musí dlh splniť postupníkovi. Pokiaľ mu postúpenie neoznámia, musí plniť pôvodnému veriteľovi a takýmto plnením sa zbaví záväzku (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1ObdoV/82/2005 zo dňa 28.11.2007).

27. V danom prípade zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 23.10.2015 predchodca žalobcu D. D., S..D.. postúpila na žalobcu pohľadávku voči žalovanému, uplatňovanú následne v tomto konaní. Postúpenie pohľadávky vo všeobecnosti upravuje Občiansky zákonník v ustanovení § 524 a nasl. a keďže v prejednávanej veci postupcom bola banka, pri rozhodovaní je nutné zohľadniť i špeciálnu úpravu postúpenia pohľadávky bankou, obsiahnutú v zákone č. 483/2001 Z. z. o bankách, konkrétne v ustanovení § 92 ods.8.

28. Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách ako špeciálny právny predpis upravoval osobitný postup pri postúpení pohľadávky inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou. Zákonnými podmienkami pre takéto postúpenie boli kumulovane existencia písomnej výzvy k zaplateniu a dlžníkovo omeškanie so splnením trvajúce nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní. Pre splnenie podmienky písomnej výzvy bolo nevyhnutné, aby sa takáto dostala do dispozičnej sféry dlžníka. Nestačilo teda len písomnú výzvu vyhotoviť, ale ju aj odoslať a doručiť dlžníkovi. Odvolací súd rovnako ako prvoinštančný súd konštatuje, že žalobca nepreukázal, žeby písomná výzva jeho právneho predchodcu zo dňa 9.9.2015, adresovaná žalovanému, oznamujúca mu omeškanie splácania pohľadávky ku dňu 8.9.2015 vo výške 1.936,45 eur viac ako 4 mesiace a zároveň ho vyzývajúca na úhradu v lehote najneskôr do 15 dní od doručenia, bola žalovanému čo i len odoslaná. Pre nesplnenie stanovenej zákonnej podmienky, vyžadovanej pre postúpenie pohľadávky podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2007 Z.z. o bankách, k platnému postúpeniu pohľadávky na žalobcu dôjsť nemohlo a uvedená zmluva o postúpení pohľadávok je tak neplatná pre rozpor so zákonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2018, sp. zn. 7Cdo/26/2017). Súd prvej inštancie preto postupoval správne, ak žalobu z dôvodu nedostatku vecnej aktívnej legitimácie žalobcu zamietol. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru predchodcom žalobcu nemožno považovať za výzvu, akú na mysli vyššie uvedené ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Ak žalobca v odvolaní poukázal na viaceré rozhodnutia odvolacích súdov, žiada sa uviesť, že v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SR je zverejnené pod Rc 60/2018 rozhodnutie NS SR z 24.4.2018 sp.zn. 1Cdo/147/2017, ktoré výslovne dospelo k záveru, že: „Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách neupravuje len ochranu bankového tajomstva, ale tiež práv klienta v súvislosti s postúpením pohľadávky. Postúpenie pohľadávky banky, ku ktorému došlo v rozpore s týmto ustanovením, je neplatný právny úkon.“

29. Predloženie výzvy bez preukázania jej doručenia, resp. doručovania žalovanému na účely splnenia podmienky podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách nepostačuje. Písomnú výzvu banky na plnenie je potrebné aj podľa odvolacieho súdu považovať za hmotnoprávny úkon, na nastúpenie účinkov ktorého sa vzťahuje ustanovenie § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a teda je potrebné predmetnú výzvu účinne dostať do dispozičnej sféry adresáta. Aplikáciu tohto kogentného ustanovenia Občianskeho zákonníka nemôžu strany vylúčiť svojou dohodou, a to ani v zmysle všeobecných obchodných podmienok pôvodného veriteľa.

30. Súd prvej inštancie napokon správne rozhodol aj v nadväzujúcej časti vo výroku o trovách konania strán sporu v závislosti od výsledku sporu vo veci samej. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok potvrdil v celom rozsahu ako vecne správny postupom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.

31. O trovách odvolacieho konania strán sporu bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 s prihliadnutím na neúspech žalobcu v odvolacom konaní, pričom o výške uplatnenej náhrady trov konania rozhodne súdu prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

32. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov, § 393 ods. 2 posledná veta .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 .