Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Csp/33/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Pezinok, v konaní pred sudkyňou JUDr. Janou Ocelkovou v právnej veci žalobkyne: W. H., F.. XX.XX.XXXX, T. Q. XX, H., proti žalovanému: Endepro s.r.o. v likvidácii, so sídlom Mlynské nivy 49, Bratislava, IČO: 35 805 731, zastúpený RR Legal Corp, s.r.o., so sídlom Humenské nám. 4, Bratislava, IČO: 46 789 634, o vydanie bezdôvodného obohatenia zo zmluvy č. 611357041 vo výške 638,89 Eur, takto

rozhodol:

I. Súd žalobu zamieta.

II. Žalovaný má voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške náhrady bude rozhodnuté samostatným uznesením.

odôvodnenie:

1. Žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 19.05.2017 domáhala vydania bezdôvodného obohatenia zo zmlúv o úvere č. 612602942, 611357041, 610623048, 571696431, 4473655430, 4731173797, 571693218 spolu vo výške 5.126,19,- Eur, finančného zadosťučinenia vo výške 300 Eur, priznania náhrady trov konania.

2. Uznesením č.k. 43 CSP/3/2017-323 zo dňa 30.08.2018 vylúčil jednotlivé nároky zo zmlúv na samostatné konania z dôvodu potreby samostatného dokazovania ohľadne jednotlivých spotrebiteľských zmlúv.

3. Žalobkyňa žalobu odôvodnila tým, že dňa 10.01.2015 uzatvorila Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 611357041 na základe ktorej žalovaný poskytol úver žalobkyni vo výške 740 Eur. Žalobkyňa sa zaviazala podľa zmluvy zaplatiť žalovanému sumu 1378,89 Eur vo výške v 60 týždenných splátkach vo výške 22,99 Eur. Keďže sa jedná o zmluvu spotrebiteľskú a podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať neprijateľné ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Zmluva č. 611357041 obsahuje RPMN vo výške 70,38%, ale podľa Národnej banky Slovenska bola RPMN v čase uzatvorenia zmluvy vo výške 12,99%. Takisto ročná úroková sadza 26,50%, avšak priemerná ročná úroková sadzba v čase podpisu zmluvy a to v januári 2015 bola podľa NBS 13,90%. Nakoľko tu nie je zahrnutá doplnková služba KOMFORT informácia o RPMN a úroku zo sumy úveru nie je pravdivá a je zle vypočítaná. Je tu nesprávne vyjadrenie úrokových sadzieb. V zmluve taktiež absentuje údaj o výške istiny, úroku a iných poplatkov. Uvádza sa len o výške týždennej splátky ako jednej sumy z ktorej nie je zrejmé akú časť z nej predstavuje istina, akú časť úrok a akú časť iné poplatky. V tejto zmluve ďalší povinný údaj, ktorý absentuje, je údaj o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Ak sa tento údaj v zmluve jednoznačne uvedený dátumom nenachádza tak je zmluvy považovaná za bezúročnú a bez poplatkov. Nie je prípustné, aby sa spotrebiteľ k údaju o konečne splatnosti spotrebiteľského úveru dopracoval výkladom výpočtu. V zmluve je nesprávne vyjadrenie úrokových sadzieb a to tak, že obsah zmlúv sa snaží klamlivo spotrebiteľa naviesť, že cena finančnej služby vyjadrená úrokom je výhodná. Bezdôvodné obohatenie predstavuje sumu 638,89 Eur.

4. Žalovaný (Provident Financial, s.r.o.) sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 19.09.2017 v ktorom uviedol, že žaloba žalobkyne je v celom rozsahu nedôvodná a špekulatívna. Žalovaný považuje ako celok za nezrozumiteľné podanie vo veci samej v zmysle § 129 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku. Nárok žalobcu považuje žalovaný za premlčaný s poukazom na § 107 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka. Žalovaný popiera všetky tvrdenia žalobkyne uvedené v žalobe, pre ich nepravdivosť. Žalovaný predovšetkým nikdy neprijal plnenie od žalobkyne bez právneho dôvodu. Žalovaný trvá na tom, že všetky ním používané zmluvy sú platné, majú všetky príslušnými právnymi predpismi stanovené náležitosti a neobsahujú neprijateľné podmienky. Každú zmluvu uzatvorila žalobkyňa so žalovaným dobrovoľne a každá je v súlade s dobrými mravmi, žalovaný postupoval v súvislosti uzatváranými zmluvami s príslušnými právnymi predpismi. Zmluva o úvere bola uzatvorená platne v písomnej forme. Zmluva o úvere obsahovala aj všetky vzťahujúce sa náležitosti § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v okamihu jej uzavretia vrátane písm. f) termín konečnej splatnosti, písm. i) úrokovú sadzbu, výšku a počet termín splátok. Zmluva o úvere neobsahuje neprijateľné podmienky. Žalovaný voči žalobkyni nepoužil nekalé podmienky. Dohodnutý úrok je v zmluve uvedený jasne, zrozumiteľne a určito, a to fixnou úrokovou sadzbou zo sumy úveru. V zmluvách je uvedená správna výška RPMN, nesprávnosť výpočtu žalobkyňa nijako nedokazuje, jeho nesprávne tvrdenie nepopiera o žiadnu konkrétnu skutočnosť ani o žiaden dôkaz. Žalobkyňa si v žalobe zamieňa údaj úroková sadzba s RPMN. Žalobkyňa v žalobe poukazuje na údajnú absenciu náležitosti „termín konečnej splatnosti“. Žalovaný takéto tvrdenie žalobkyne popiera, pre jeho nepravdivosť. Každá doplnková služba bola so žalobkyňou individuálne dojednaná, je uzavretá platne a neobsahuje neprijateľné podmienky. Zmluva o doplnkovej službe je samostatné uzavretou inominátnou spotrebiteľskou zmluvou obsahujúcou ustanovenia o predmete plnenia, jeho cene, pričom obe sú vyjadrené zrozumiteľne a určito. Je z nich zrejmé, aká je celková odmena za doplnkovú službu, ako aj to za čo sa táto celková odmena platí, v čom spočíva podstata služby. Zmluvu o doplnkovej službe strany osobitne podpísali. Žalovaný podal námietku premlčania, kde uviedol, že žaloba bola podaná na súd dňa 19.05.2015, plnenia poukázané žalobkyňou boli väčšinou poukázané pred viac ako dvoma rokmi pred podaním žaloby súdu. Časť žalovaných nárokov je premlčaná aj s poukazom na uplynutie trojročnej objektívnej lehoty podľa § 107 ods. 2 OZ.

5. Žalobkyňa písomným podaním zo dňa 26.11.2017 rozšírila žalobný návrh o vyplatenie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 300 Eur, nakoľko boli jej práva ako spotrebiteľa porušené, kde žalovaný pristupoval ku nej ako spotrebiteľke s neodbornou starostlivosťou, svojimi tvrdeniami zavádza a klame. Čo sa týka námietky premlčania má zato, že nie je dôvodná, keďže vzhľadom na ustálenú rozhodovaciu prax súdov je zrejmé, že v takýchto veciach je namieste použiť desaťročnú objektívnu premlčaciu lehotu. Keďže žalovaný ako nebankový subjekt, ktorý v rámci svojej činnosti dlhodobo poskytoval úvery už od roku 2001, mal povinnosť poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov. Nastavenie úžerníckych úrokov, resp. nesprávne uvedená výška údaju o RPMN, neuvedenie konečného termínu splatnosti úveru, nerozdelenie splátok na istinu, úrok a iné poplatky a tiež používanie tých istých opakujúcich sa neprijateľných podmienok v zmluvách je jedno z ktorého roku od roku 2001, nakoľko sú všetky obsahom rovnaké, potom toto všetko nemožno hodnotiť inak ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu, minimálne s nepriamym úmyslom. Objektívna premlčacia lehota tak podľa žalobkyne ostala zachovaná. Keďže samotné Zmluvy o pôžičke boli uzatvorené od roku 2010 do roku 2015. Desaťročná premlčacia lehota by tak uplynula najskôr v roku 2020. Žaloba bola podaná 19.05.2017. O tom kto sa na jej úkor obohatil sa dozvedela z internetu na jar 2017 a následne podala žalobu. Žalovaný je nebankovým subjektom pôsobiacim na finančnom trhu v Slovenskej republike od roku 2001, ako taký si je vedomý toho, aké právne predpisy regulujú jeho činnosť a neuzavretie zmluvy o spotrebiteľskom úvere písomne je nepochybne úmyselným porušením zákona, čo spôsobuje záver, že taktiež bezdôvodné obohatenie, ktoré takýmto spôsobom vzniklo je bezdôvodným obohatením získaným úmyselne. Ak teda žalovaný koná úmyselne poškodiť spotrebiteľa už pri podpise zmluvy, kde zneužije jeho tieseň na získanie bezdôvodného obohatenia na základe spotrebiteľskej zmluvy, ktorá neobsahuje navyše obligatórne náležitosti stanovené zákonom, dá sa povedať, že žalovaný konal tak, aby spôsobil škodu a pri domáhaní sa spotrebiteľa svojich práv má teda nárok spotrebiteľ finančne byť odškodnený.

6. Žalovaný sa opätovne vyjadril k žalobe zo dňa 18.05.2017, a to konkrétne k zmluve č. 571696431, kde uviedol, že žalobu považuje za podanie, ktoré je nezrozumiteľné, z ktorého nie je zrejmé čoho konkrétneho sa týka, ani čo sa ním sleduje, teda za podanie, pri ktorom je namieste aplikovať postup podľa § 129 CSP. Keďže konkrétne dôvody, ktorými žalobca dôvodí svoje žalobné návrhy, buď vôbec nie sú, resp. sú natoľko všeobecné a obšírne, že takéto dôvody nemožno reálne identifikovať, žalovaný považuje za nevyhnutné pripomenúť, že predmetom súdneho konania základe žalobcom podanej žaloby sú len tie rozhodujúce skutočnosti, ktoré sú opísané v ňom podanej žalobe, teda nie skutočnosti uvedené napríklad v prílohách ním podanej žaloby, ani tie, ktoré sú opísané v súdnych rozhodnutiach, na ktoré žalobca v žalobe len odkazuje alebo ich len cituje. Pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností je totiž náležitosťou žaloby podľa § 132 ods. 1 CSP, pričom podľa § 132 ods. 2 CSP: „Opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy.“. Takéto vymedzenie predmetu konania má svoje opodstatnenie nielen z pohľadu rozlišovania, či existuje prekážka litispendencie, prekážka res iudicata, alebo z pohľadu posúdenia, či podaním nedochádza k zmene žaloby podľa § 140 ods. 2 (podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe), ale navyše a hlavne, umožňuje žalovanému sa náležite vyjadriť k predmetu súdneho konania. Nerešpektovaním danej zásady, teda automaticky dochádza k znemožneniu žalovanému vyjadriť sa a k porušeniu rovnosti strán, a tak aj k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces. Z uvedeného dôvodu, súd nie je oprávnený dotvárať predmet sporu vymedzený žalobcom. Všeobecne k úverovej zmluve: Žalovaný v súvislosti s uzavieraním a realizovaním úverovej zmluvy postupoval dôsledne podľa zákona č. 129/2010 Z. z. a zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov. Žalovaný okrem iného s odbornou starostlivosťou posúdil schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver a splnil si svoje informačné povinnosti. Úverová zmluva bola uzavretá platne v písomnej forme. Úverová zmluva obsahovala aj všetky náležitosti podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v okamihu jej uzavretia (vrátane písm. f) - termín konečnej splatnosti, písm. i) - úrokovú sadzbu, a písm. k) - výšku počet a termíny splátok). Úverová zmluva neobsahuje neprijateľné podmienky. Žalovaný voči žalobcovi nepoužil nekalé obchodné praktiky (ani zo strany obchodných zástupcov žalovaného k použitiu nekalých obchodných praktík nedošlo). Na úverovú zmluvu sa teda nepoužije ani sankcia bezúročnosti a bez poplatkovosti spotrebiteľského úveru. K ročnej percentuálnej miere nákladov (RPMN): Žalobca tvrdí, že vraj v úverovej zmluve je nesprávne uvedená ročná percentuálna miera nákladov (RPMN). Žalovaný takéto tvrdenia žalobcu v celom rozsahu popiera pre ich nepravdivosť, pretože v úverovej zmluve je uvedená správna výška RPMN. Žalobca v podanej žalobe uvádza, že žalovaný v úverovej zmluve nesprávne uviedol RPMN vo výške 71,15%, pričom „podľa Národnej banky Slovenska bola RPMN v čase uzatvorenia zmluvy vo výške 12,99%“. Vzhľadom k uvedenému, žalovaný poukazuje na nasledovné fakty: Žalobca si zjavne mýli termíny „ročná percentuálna miera nákladov“ (RPMN) a termín „priemerná hodnota RPMN“. Pokiaľ žalobca uvádza, že RPMN z úverovej zmluvy bola žalovaným nesprávne uvedená vo výške 71,15%, takéto tvrdenie je zavádzajúce, nakoľko žalobca očividne nesprávne vychádza z názoru, že priemerná hodnota RPMN vzťahujúca sa na úver poskytnutý na základe úverovej zmluvy, musí súčasne automaticky znamenať aj výšku RPMN z ním uzatvorenej úverovej zmluvy. Uvedený záver žalobcu je však nesprávny. Žalobca pri svojom prepočte RPMN z úverovej zmluvy, ktorú mylne uvádza vo výške 230,22%, vychádza zo zjavne nesprávnych údajov, nakoľko takáto výška RPMN v prípade úverovej zmluvy v žiadnom prípade neprichádza v úvahu. Žalovaný poukazuje na to, že žalobca pri prepočte výšky RPMN, ktorý doručil súdu ako prílohu vyjadrenia žalobcu zo dňa 26.11.2017, uviedol nesprávny údaj v časti „Pravidelná splátka“, keď túto z neznámych príčin uviedol vo výške 22,99 EUR, správne však mal žalobca uvádzať sumu 16,63 EUR, resp. 16,62 EUR pri poslednej splátke. Vzhľadom k tomu, že žalobca pri výpočtoch vychádzal z nesprávnych údajov, je jeho tvrdenie ohľadne výšky RPMN z úverovej zmluvy nepravdivé. Žalobca pri výpočte RPMN zrejme pri určení výšky mesačnej splátky vychádzal zo súčtu výšky mesačnej splátky podľa úverovej zmluvy (t.j. sumu vo výške 16,63 EUR) a sumy, ktorú bol žalobca povinný zaplatiť ako odplatu zo Zmluvy o poskytnutí služby zo dňa 10.01.2015 (t.j. sumu vo výške 6,36 EUR) (ďalej len „zmluva o doplnkovej službe“). Uvedený postup žalovaného bol však nesprávny. Z legálnej definície celkových nákladov jasne vyplýva, že právna úprava rozlišuje medzi doplnkovými službami súvisiacimi so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, (i) ktoré spotrebiteľ musí navyše uzavrieť, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok a medzi (ii) tými, pri ktorých spotrebiteľ nemusí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver a aby ho získal za ponúkaných podmienok.

Žalobca v posudzovanom prípade nemusel uzavrieť zmluvu o doplnkovej službe, aby na základe úverovej zmluvy získal spotrebiteľský úver a aby ho získal za ponúkaných podmienok, teda celková odmena podľa zmluvy o doplnkovej službe sa nezahŕňa do: a) určenia najvyššej prípustnej odplaty; odplata podľa úverovej zmluvy aj celková odmena sú tak súlade s právnymi predpismi a dobrými mravmi; b) celkových nákladov spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom; údaje v úverovej zmluve o celkových nákladoch žalobcu sú tak správne; c) celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť; údaje v úverovej zmluve o celkovej čiastke, ktorú musí žalobca zaplatiť, sú tak správne; d) výpočtu RPMN; údaje v úverovej zmluve o výške RPMN sú tak správne. K vzájomnému vzťahu úverovej zmluvy a zmluvy o doplnkovej službe je nutné uviesť, že tieto treba posudzovať samostatne. Úverová zmluva je pritom úplne nezávislá od skutočnosti, či dôjde alebo nedôjde k uzavretiu zmluvy o doplnkovej službe. Zmluva o doplnkovej službe môže byť pritom uzavretá vždy až po uzavretí úverovej zmluvy a ako neskoršia zmluva teda nemôže podmieňovať podmienky a vznik už uzavretej úverovej zmluvy. O uvedenom svedčí aj skutočnosť, že nie každý klient so žalovaným uzavrel zmluvu o doplnkovej službe. Dohodnutá služba zabezpečenia splátok úveru je dobrovoľnou doplnkovou službou, na základe ktorej je žalovaný povinný informovať zákazníka (v danom prípade žalobcu) o prevedení úveru, úhrade splátok ako aj preberať splátky úveru od zákazníka priamo v mieste určenom zákazníkom a bezodkladne ich použiť na riadnu úhradu splátky zákazníka podľa zmluvy o spotrebiteľskom úvere (ďalej ako „doplnková služba“). Uzavretím zmluvy o doplnkovej službe sa záväzok žalobcu platiť splátky úveru nezmenil. Na základe zmluvy o doplnkovej službe však vznikol nový záväzok pre žalovaného ako aj pre žalobcu. Záväzku žalovaného poskytovať žalobcovi pravidelne sa opakujúcu nadštandardnú doplnkovú službu, zodpovedal záväzok žalobcu zaplatiť žalovanému celkovú odmenu za túto službu. Obe zmluvy je preto nevyhnutné posudzovať samostatne. Žalovaný teda v dobrej viere zastáva názor, že neporušil žiadnu svoju povinnosť, a to výslovne ani pri celkových nákladoch či RPMN v žiadnej zmluve o spotrebiteľskom o úvere. K absencii údaju o výške istiny, úroku a iných poplatkov : Žalobca v podanom vyjadrení uvádza, že v úverovej zmluve absentuje údaj o výške istiny, úroku a iných poplatkov. Uvedené tvrdenie žalobcu považuje žalovaný za v celom rozsahu nepravdivé a žalovaný skutočne nerozumie takémuto nepravdivému tvrdeniu žalobcu, keďže na prvej strane úverovej zmluvy je jasne a zrozumiteľne uvedené: ? výška istiny, t.j. výška poskytnutého úveru v sume 740,- EUR, ako aj celková dlžná suma (istina, úrok, poplatok za garantovanú službu) spolu vo výške 997,79 EUR; ? údaj o výške úrokovej sadzby vo výške 26,50% p. a. zo sumy úveru, t.j. vo výške 126,27 EUR; ? údaj o poplatku za garantovanú službu určený pevnou sumou vo výške 131,52 EUR. Pokiaľ žalobca uvedenými tvrdeniami mal na mysli skutočnosť, že v úverovej zmluve nie je uvedený „rozpis“ splátok istiny, úroku a ostatných nákladov, žalovaný má za to, že žalobca si nesprávne vykladá ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. v relevantnom časovom znení. Uvedený „rozpis“ sa totiž poskytuje iba v prípadoch definovaných v § 9 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z., t. j. ak sa zmluvné strany dohodnú na amortizácii istiny, pričom v takom prípade platí, že zákazník má právo požiadať o vydanie amortizačnej tabuľky podľa § 9 ods. 5 zákona č. 129/2010 Z. z., pričom amortizačná tabuľka „uvádza splátky, ktoré sa majú zaplatiť, a lehoty a podmienky ich úhrady vrátane rozpisu každej splátky s uvedením amortizácie istiny, úrokov vypočítaných na základe úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru a prípadne i dodatočné náklady; …“. Nie je však povinnosťou veriteľa uvádzať tieto údaje v zmluve o úvere vždy, ale výlučne vtedy, ak sa dohodol so zákazníkom na amortizácii istiny. Rovnaké stanovisko v súvislosti s touto náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere ako uvádza žalovaný zastal celkom jednoznačne aj Súdny dvor EÚ v rozsudku z 9. novembra 2016 vo veci Home Credit Slovakia, a.s., C-42/15 (ECLI:EU:C:2016:842), v ktorom poskytol nasledovný výklad práva EÚ, ktorým sú vnútroštátne súdy viazané pri výklade vnútroštátnych noriem a ktorým sa definitívne ustálila nejednotná aplikačná prax slovenských súdov: ? „… článok 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok“ (bod 50), ? „… iba na žiadosť spotrebiteľa je veriteľ povinný bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy odovzdať mu výpis vo forme amortizačnej tabuľky“ (bod 53), resp.: „vzhľadom na jasné znenie týchto ustanovení je potrebné konštatovať, že smernica 2008/48 nestanovuje povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere takýto výpis vo forme amortizačnej tabuľky“ (bod 54), ? „pokiaľ ide o zmluvy patriace do pôsobnosti smernice 2008/48, členské štáty by nemali ukladať zmluvným stranám povinnosti, ktoré táto smernica neupravuje, ak táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia v oblasti, do ktorej patria tieto povinnosti (pozri analogicky rozsudok z 12. júla 2012, SC Volksbank România,C-602/10, EU:C:2012:443, body 63 a 64)“ (bod 55), ? „pritom je potrebné konštatovať, že článok 10 ods. 2 smernice 2008/48 obsahuje takúto harmonizáciu, pokiaľ ide o náležitosti, ktoré musia byť nevyhnutne obsahom zmluvy o úvere“ (bod 56), ? „uvedené ustanovenie by sa však nemalo vykladať tak, že oprávňuje členské štáty, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 uvedenej smernice“ (bod 58), t. j. členský štát nie je oprávnený stanoviť iný okruh náležitostí než stanovuje čl. 10 ods. 2 smernice 2008/48, ? „článok 23 smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku“ (bod 73), t. j. sankciu bezúročnosti a bezpoplatkovosti nemožno akceptovať všeobecne ako primeranú sankciu, ale len vtedy, ak by „pochybenie“ veriteľa v náležitostiach znemožňovalo zákazníkovi urobiť si predstavu o rozsahu svojho záväzku, čo nie je daný prípad. Žalovaný je toho názoru, že je dostatočné, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere (a teda tiež úverová zmluva) obsahuje vyčíslenie istiny, úroku a poplatku a zároveň určuje počet, výšku a termíny splatnosti jednotlivých splátok, ktorými sa má táto celková čiastka žalovanému splatiť. Takýto záver okrem Súdneho dvoru Európskej potvrdil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí zo dňa 22. februára 2018, sp. zn. 3Cdo/146/2017, keď konštatoval, že „V zmluvách uzatváraných zákona č. 129/2010 Z.z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. Od 1. mája 2018 sa legislatívne pregnantnejším vyjadrením odstráni možnosť rôzneho výkladu predmetného ustanovenia, ktorú bolo možné (a potrebné) preklenúť už podľa doterajšej právnej úpravy jeho eurokonformným výkladom.“ Pre úplnosť žalovaný dodáva, že s účinnosťou od 01.05.2018 došlo k zmene predmetného ustanovenia, keďže sa slová „a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov nahrádzajú slovami „frekvenciou splátok“. Uvedená úprava aj v zmysle dôvodnej správy smerovala k odstráneniu možnosti rôzneho výkladu predmetného ustanovenia v rozpore s eurokonformným výkladom. S poukazom na uvedené má žalovaný za to, že tvrdenia žalobcu ohľadne povinnosti žalovaného uviesť v úverovej zmluve „rozpis“ každej jednotlivej splátky na úrok, istinu a ostatné prípadné náklady, je tendenčným a zavádzajúcim tvrdením, ktoré nemá oporu v zákone, čo v konečnom dôsledku potvrdil tiež Najvyšší súd SR ako najvyššia súdna autorita. K absencii údaju o konečnom termíne splatnosti úveru: Žalobca v podanom vyjadrení uvádza, že v úverovej zmluve absentuje údaj o termíne konečnej splatnosti úver, keďže je neprijateľné, aby sa spotrebiteľ k určeniu termínu konečnej splatnosti dopracúval výpočtom alebo výkladom. Uvedený záver žalobcu je nesprávny. Žalovaný v úverovej zmluve termín konečnej splatnosti úveru riadne uviedol tým, že termín konečnej splatnosti pripadá na deň splatnosti poslednej splátky, ktorým je 7. deň 60. týždňa po dni uzavretia úverovej zmluvy. Žalovaný má za to, že ak spotrebiteľ je spôsobilý na právne úkony a dokázal si zmluvne zadovážiť poskytnutie úveru (v prípade žalobcu dokonca viacerých úverov), je možné a dokonca žiaduce u neho predpokladať znalosť toho, že týždeň má 7 dní ako aj znalosť počtov do 60, keďže sa jedná o osnovu 2. ročníka základných škôl. Je zrejmé, že výklad, aký aplikuje vo vyjadrení žalobca vykazuje znaky prílišného formalizmu, ktorý je podmienkach právneho štátu neprípustný. Už totiž len „prílišný formalizmus pri výklade právnych noriem vedúci k extrémne nespravodlivému záveru znamená porušenie základných práv“ (nález Ústavného súdu SR z 3.10.2012, sp. zn. I. ÚS 164/2012). V tejto súvislosti žalovaný odkazuje na nedávny rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 22.05.2018, sp. zn. 6Co/295/2017, ktorý sa tiež dôkladne vyjadril k žalobcom napádaným náležitostiam úverovej zmluvy (žalovaný iba dodáva, že predmetné rozhodnutie je z novšieho dátumu, ako rozhodnutia všeobecných súdov uvedené vo vyjadrení žalobcom), pričom konštatoval, aj že: ? V prejednávanej veci súd správne zistil, že doba trvania zmluvy bola určená na 60 týždňov od jej uzavretia a termín splatnosti poslednej splátky, a teda konečnej splatnosti úveru bol určený ako 7. deň 60. týždňa po uzavretí zmluvy. Podľa názoru odvolacieho súdu takéto vymedzenie doby trvania zmluvy aj termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru je dostatočne určité a nemôže vyvolávať žiadne pochybnosti. Pod pojmom termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru nemožno bezvýhradne rozumieť iba konkrétne určitý dátum, ak podmienky zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátum poslednej splátky a aj konečnej splatnosti úveru. (body 58 a 59) , ? V prejednávanej veci termín konečnej splatnosti úveru teda nebolo nevyhnutné určiť konkrétnym dátumom, ako to nesprávne uzavrel súd prvej inštancie, ale postačilo vymedzenie iným určitým spôsobom, ktoré bez akýchkoľvek ťažkostí a pochybností umožňovalo spotrebiteľovi tento dátum identifikovať. Termín konečnej splatnosti bol určený na 7. deň 60. týždňa po dni uzavretia zmluvy, pričom k uzavretiu zmluvy došlo dňa 15.05.2013. (bod 61) ? Vychádzajúc z požiadavky smernice 2008/48/ES, článok 10 ods. 2 písm. c/, vyžadujúcej uvedenie dĺžky trvania zmluvy o úvere, je uvedenie konečnej splatnosti úveru vyššie uvedeným spôsobom v spojení s uvedením doby, na ktorú sa úver poskytuje naplnením náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. f/ zákona 129/2010 Z. z. (bod 63) , ? Termín konečnej splatnosti úveru je teda vyjadrený termínom poslednej splátky, ktorým je 7. deň 60 týždňa po dni uzavretia zmluvy, ako to nakoniec sám skonštatuje aj súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, a preto nemožno konštatovať nedostatok tejto náležitosti a z tohto dôvodu bezúročnosť a bezpoplatkovosť zmluvy o úvere. (bod 64). Žalovaný má vzhľadom k uvedenému za to, že termín konečnej splatnosti úveru je v úverovej zmluve vyjadrený, bez ohľadu na to, že nie je vyjadrený konkrétnym dátumom. Opačný záver by bol neopodstatneným extenzívnym výkladom nad rámec účelu právnej úpravy a neprimeraným formalizmom. Prehľad splátok a námietka premlčania : V nadväznosti na uvedené žalovaný uvádza, že kartu splátok, ktorú v rámci podanej žaloby žiadal žalobca od žalovaného vyžiadať, nemá žalovaný k dispozícií, keďže kartu splátok si v rámci uzatvorených zmlúv o spotrebiteľských úveroch ponechávali samotní spotrebitelia. Na druhej strane však žalovaný disponuje interným dokladom, ktorý žalovaný priebežne vyhotovuje pre svoje interné účely a ktorú žalovaný predkladá konajúcemu súdu pre účely vykonania dokazovania. Žaloba bola podaná na okresný súd dňa 19.05.2017 - žalovaný uplatňuje námietku premlčania z dôvodu, že časť žalovaných plnení, boli poukázané žalobcom žalovanému pred viac ako dvoma rokmi pred podaním žaloby súdu (t. j. pred 19.05.2015). Podľa § 107 ods. 1 OZ, „právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.“ Žalovaný má za to, že žalovaný nárok je premlčaný v dvojročnej subjektívnej lehote. Judikatúra ohľadne plynutia subjektívnej premlčacej doby práva na vydanie bezdôvodného obohatenia ustálene uvádza, že „oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t.j. keď nadobudne vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr. To, kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako takýto jeho nárok, vyplývajúci z týchto skutkových okolností, možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné. Ako vyplýva z obsahu spisu, žalobca poukázal predmetnú finančnú čiastku na účet žalovanej 28. augusta 2006. Podľa názoru dovolacieho súdu týmto dňom začala žalobcovi plynúť i dvojročná subjektívna premlčacia doba v zmysle § 107 ods. 1 OZ. Žalobca v konaní nepreukázal právny dôvod poskytnutia tohto plnenia, teda od počiatku šlo o plnenie bez právneho dôvodu, pričom v danom prípade niet pochýb o tom, že už v tomto okamihu boli žalobcovi známe všetky skutkové okolnosti potrebné na podanie žaloby na vydanie bezdôvodného obohatenia, t.j. komu plnil a v akej výške“ (rozhodnutie sp. zn. 1Cdo/67/2011 z 25.03.2013, publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 22/2013). Vyššie citovaný záver Najvyššieho súdu SR bol opätovne potvrdený nedávnym rozhodnutím Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo/169/2017. Okrem toho, podobné názory prezentujú rozsudky Najvyššieho súdu Českej republiky, napr. so sp. zn. 33Odo 528/2006 zo dňa 29.03.2007, 28Cdo 685/2011 zo dňa 28.03.2012, 28Cdo 3977/2007 zo dňa 18.03.2008 a 26Cdo 785/2011 zo dňa 24.04.2012. V prípade tohto súdneho konania sa žalobca dozvedel o všetkých skutkových okolnostiach potrebných pre uplatnenie nároku na súde (t. j. kto sa obohatil a tiež v akom rozsahu) najneskôr zaplatením tej ktorej splátky a preto treba považovať za premlčané všetky platby vykonané pred 19.05.2015, t. j. celé žalované plnenie. Žaloba preto bola podaná oneskorene. Na základe vyššie uvedeného je žalovaný toho názoru, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého sa žalobca domáha v tomto súdnom konaní, je v celom rozsahu premlčaný v subjektívnej premlčacej lehote. Vo vzťahu k nároku na primerané finančné zadosťučinenie žalovaný uvádza, že tento považuje za uplatnený predčasne. V zmysle § 3 ods. 5 tretia veta zákona č. 250/2007 Z. z. ochrane spotrebiteľa „Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.“ Predpokladmi vzniku nároku spotrebiteľa na takéto primerané finančné zadosťučinenie je teda kumulatívne splnenie nasledovných podmienok: a) porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z. alebo osobitnými predpismi zo strany výrobcu, predávajúceho, dovozcu alebo dodávateľa, b) porušenie je spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi, a c) úspešné uplatnenie porušenia na súde. Zo znenia uvedeného zákonného ustanovenia je zrejmé, že predpokladom pre úspešné uplatnenie primeraného finančného zadosťučinenia je predchádzajúce úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti na súde. Právo domáhať sa ho mu teda vzniká až potom, čo je vo veci porušenia jeho práva právoplatne rozhodnuté, čo v tomto prípade doposiaľ nepopierateľne nebolo. Je zároveň vylúčené, aby o danom nároku bolo rozhodnuté súbežne s rozhodnutím o porušení práva, nakoľko v okamihu vyhlásenia rozhodnutia o tomto nároku by podmienka právoplatnosti rozhodnutia o porušení práva nebola splnená. Predpoklad spôsobilosti privodiť ujmu spotrebiteľovi sa vyžaduje z dôvodu, aby poskytnutím primeraného finančného zadosťučinenia nedošlo k obohateniu zo strany spotrebiteľa, ale iba ku kompenzácií jeho možnej nemateriálnej ujmy. Primerané finančné zadosťučinenie preto nemá mať sankčný charakter. Vo vzťahu k výške žalovaný trvá na tom, že pri výške údajného bezdôvodného obohatenia v sume 567,60 EUR, ktorého sa žalobca domáha, je suma finančného zadosťučinenia vo výške 300,- EUR požadovaná žalobcom neadekvátna a neprimeraná.

7. Žalobkyňa na preukázanie svojich tvrdení predložila súdu Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č.611357041, Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere, Predzmluvný formulár k zmluve o poskytnutí služby KOMFORT, Dohoda o započítaní pohľadávok, Zmluvu o poskytnutí služby KOMFORT, formulár o ročnej percentuálnej miere nákladov a priemernej hodnote ročnej percentuálnej miere nákladov, vyhlásenie ku karte PRIVIDET, kartu splátok (nevypísaná).

8. Právny zástupca žalovaného sa z neúčasti na pojednávaní ospravedlnil, súhlasil s tým, aby súd vo veci pojednával a rozhodol v jeho neprítomnosti, s použitím ust. § 180 Civilného sporového poriadku pojednával súd vo veci v neprítomnosti právneho zástupcu žalovaného.

9. Žalobkyňa na pojednávaní uviedla, že zotrváva na podanej žalobe a všetkých jej písomných vyjadrení, kde žiadala, aby súd žalobe vyhovel.

10. Po právnej stránke súd žalobu posúdil podľa týchto ustanovení zákonov:

Podľa článku 17 Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.

Podľa § 191 ods. 1 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

Podľa § 151 ods. 1 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.

Podľa § 52 ods. 3 OZ, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 52 ods. 4 OZ, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 53 ods. 1 OZ, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 2 OZ, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.

Podľa § 53 ods. 3 OZ, ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 4 OZ, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré a) má spotrebiteľ plniť a s ktorými sa nemal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy, b) dovoľujú dodávateľovi previesť práva a povinnosti zo zmluvy na iného dodávateľa bez súhlasu spotrebiteľa, ak by prevodom došlo k zhoršeniu vymožiteľnosti alebo zabezpečenia pohľadávky spotrebiteľa, c) vylučujú alebo obmedzujú zodpovednosť dodávateľa za konanie alebo opomenutie, ktorým sa spotrebiteľovi spôsobila smrť alebo ujma na zdraví, d) vylučujú alebo obmedzujú práva spotrebiteľa pri uplatnení zodpovednosti za vady alebo zodpovednosti za škodu, e) umožňujú dodávateľovi, aby spotrebiteľovi nevydal ním poskytnuté plnenie aj v prípade, ak spotrebiteľ neuzavrie s dodávateľom zmluvu alebo od nej odstúpi, f) umožňujú dodávateľovi odstúpiť od zmluvy bez zmluvného alebo zákonného dôvodu a spotrebiteľovi to neumožňujú, g) oprávňujú dodávateľa, aby bez dôvodov hodných osobitného zreteľa vypovedal zmluvu uzavretú na dobu neurčitú bez primeranej výpovednej lehoty, h) prikazujú spotrebiteľovi, aby splnil všetky záväzky aj vtedy, ak dodávateľ nesplnil záväzky, ktoré vznikli, i) umožňujú dodávateľovi jednostranne zmeniť zmluvné podmienky bez dôvodu dohodnutého v zmluve, j) určujú, že cena tovaru alebo služieb bude určená v čase ich splnenia, alebo dodávateľa oprávňujú na zvýšenie ceny tovaru alebo služieb bez toho, aby spotrebiteľ mal právo odstúpiť od zmluvy, ak cena dohodnutá v čase uzavretia zmluvy je podstatne prekročená v čase splnenia, k) požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku, l) obmedzujú prístup k dôkazom alebo ukladajú spotrebiteľovi povinnosti niesť dôkazné bremeno, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, mala niesť iná zmluvná strana, m) v prípade čiastočného alebo úplného nesplnenia záväzku zo strany dodávateľa neprimerane obmedzujú alebo vylučujú možnosť spotrebiteľa domáhať sa svojich práv voči dodávateľovi vrátane práva spotrebiteľa započítať pohľadávku voči dodávateľovi, n) spôsobujú, že platnosť zmluvy uzatvorenej na dobu určitú sa po uplynutí obdobia, na ktorú bola zmluva uzavretá, predĺži, pričom spotrebiteľovi priznávajú neprimerane krátke obdobie na prejavenie súhlasu s predĺžením platnosti zmluvy, o) ktoré oprávňujú dodávateľa rozhodnúť o tom, že jeho plnenie je v súlade so zmluvou, alebo ktoré priznávajú právo zmluvu vykladať iba dodávateľovi, p) obmedzujú zodpovednosť dodávateľa, ak bola zmluva uzavretá sprostredkovateľom, alebo vyžadujú uzavretie zmluvy prostredníctvom sprostredkovateľa v osobitnej forme, r) vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

Podľa § 53 ods. 5 OZ, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Podľa § 53 ods. 6 OZ, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti.

Podľa § 53 ods. 10 OZ, neprijateľnosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená, a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí.

Podľa § 451 ods. 2 OZ, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

Podľa § 456 OZ, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

Podľa § 107 ods. 1 OZ, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

Podľa § 107 ods. 2 OZ, najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

Podľa § 488 OZ, záväzkovo-právnym vzťahom je právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie /pohľadávka/ od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok.

Podľa § 2 písm. a), b), d) a e) zákona NR SR č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), na účely tohto zákona sa rozumie a) spotrebiteľom fyzická osoba, ktorej je ponúkaný alebo bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, b) veriteľom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti, d) zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, e) povoleným prečerpaním forma spotrebiteľského úveru, ktorý umožňuje spotrebiteľovi disponovať s peňažnými prostriedkami nad rámec aktuálneho zostatku jeho platobného účtu, ktorý má vedený u veriteľa.

Podľa § 9 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu. Každá zmluvná strana dostane najmenej jedno jej vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi.

Podľa § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti:

a) druh spotrebiteľského úveru,

b) obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o právnickú osobu, alebo meno, priezvisko, miesto podnikania alebo adresu trvalého pobytu a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o fyzickú osobu; ak je spotrebiteľský úver ponúkaný alebo zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavieraná prostredníctvom finančného agenta, zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje aj údaje o ňom v rozsahu údajov ako u veriteľa, podľa toho, či ide o finančného agenta právnickú osobu alebo fyzickú osobu,

c) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť,

d) meno, priezvisko a adresu trvalého pobytu spotrebiteľa,

e) identifikáciu osoby, ktorej vlastnícke právo k tovaru alebo službe neprechádza na spotrebiteľa okamihom odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva k tomuto tovaru alebo službe spotrebiteľom,

f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,

g) celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie,

h) opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, a cenu tovaru alebo služby, ak ide o spotrebiteľský úver vo forme odloženej platby za tovar alebo poskytnutú službu alebo ak ide o zmluvu o viazanom spotrebiteľskom úvere,

i) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná, ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru, podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových sadzbách spotrebiteľského úveru,

j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov,

k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia,

l) právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky podľa odseku 5, ak sa amortizuje istina na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere na dobu určitú, a to bezplatne a kedykoľvek počas celej doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere,

m) súhrnný prehľad, ktorý obsahuje lehoty a podmienky splácania úrokov a súvisiacich pravidelných a nepravidelných poplatkov, ak sa poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny,

n) prípadne poplatky za vedenie jedného alebo viacerých účtov, na ktorých sa zaznamenávajú platobné transakcie a čerpania, ak je otvorenie účtu povinné, spoločne s poplatkami za používanie platobných prostriedkov na platobné transakcie a čerpania a inými poplatkami vyplývajúcimi zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere a podmienkami, za akých sa tieto poplatky môžu zmeniť,

o) úrokovú sadzbu, ktorá sa použije v prípade omeškania spotrebiteľa s platením splátok, a spôsob jej úpravy a prípadné poplatky pri neplnení zmluvy o spotrebiteľskom úvere,

p) upozornenie týkajúce sa následkov nesplácania spotrebiteľského úveru,

q) veriteľom vyžadované ručenie alebo poistenie,

r) výšku poplatkov hradených spotrebiteľom za úkony notára, ak sú veriteľovi známe,

s) informácie o právach podľa § 15 a podmienky ich uplatnenia,

t) právo na splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti, postup pri takom splatení spotrebiteľského úveru a spôsob určenia výšky poplatku za splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti podľa § 16 ,

u) spôsob zániku záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,

v) informáciu o možnosti mimosúdneho riešenia sporov zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,

w) právo na odstúpenie od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, lehotu, počas ktorej možno toto právo uplatniť, a ďalšie podmienky jeho vykonania vrátane informácie o povinnosti spotrebiteľa zaplatiť čerpanú istinu a príslušný úrok podľa § 13 ods. 3 , ako aj o výške úroku za deň alebo o spôsobe jej výpočtu,

x) názov a adresu príslušného kontrolného orgánu podľa § 23 ,

y) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok; platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny štvrťrok.

Podľa § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak

a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 ,

b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k) , r) a y) ,

c) zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie alebo do troch mesiacov, neobsahuje náležitosti podľa § 10 ods. 1 alebo d) v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa.

Podľa § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 , nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez nahliadnutia do príslušnej databázy údajov o spotrebiteľoch na účely posudzovania ich schopnosti splácania úverov.

11. Ako vyplýva z obsahu žalobného návrhu vo vzťahu k vyššie citovaným zákonným ustanoveniam, v tomto spore sa žalobkyňa domáha proti žalovanému vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 638,89 Eur, a to z titulu bezúročnosti a bez poplatkovosti uzavretej úverovej zmluvy so žalovaným, ktoré sú zapríčinené tak absenciou náležitostí podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v okamihu jej uzavretia (vrátane písm. f) - termín konečnej splatnosti, písm. i) - úrokovú sadzbu, j - ročnú percentuálnu mieru nákladov a písm. k) - výšku počet a termíny splátok).

12. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobkyňa zo žalovaným uzavrela dňa 10.01.2015 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere 611357041, na základe ktorej žalobkyňa čerpala úver vo výške 740 Eur, celkové náklady zákazníka podľa § 2 písm. g) zákona sú tvorené súčtom úroku a poplatku za garantovanú službu, pričom je vyjadrený úrokovou sadzbou 26,50% p.a. zo sumy úveru t.j. vo výške 4126,27 Eur, a poplatok za garantovanú službu pevnou sumou 131,52 Eur. Celkové náklady na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy predstavujú ročnú percentuálnu mieru nákladov vo výške 71,15%. Celková čiastka, ktorá bola žalovaná povinná zaplatiť 997,79 Eur. Priemerná hodnota RPMN vťahujúca sa na úver poskytnutý na základe zmluvy predstavuje 36,30%. Žalobkyňa sa zaviazala platiť Providentu dlžnú sumu v 60 týždenných splátkach, pričom výška každej splátky dlžnej sumy od prvej po predposlednú je 16,63 Eur, a výška poslednej splátky dlžnej sumy je 16,62 Eur. Z formulára je zrejmé, že úver bolo možné poskytnúť na predplatenú platobnú kartu, alebo na účet zákazníka, pričom sa v zmluve nachádzajú aj platobné údaje na poukazovanie splátok.

13. V rovnaký deň, ako strany uzavreli zmluvu o úvere, uzavreli na samostatnej listine aj zmluvu o poskytnutí služby Komfort podľa § 51 Občianskeho zákonníka. Zo zmluvy vyplýva žalovanému povinnosť informovať žalobkyňu o prevedení sumy úveru v prospech bankového účtu podľa zmluvy o spotrebiteľskom úvere, preberať od žalobkyne peňažné sumy určené na úhrady splátok spotrebiteľského úveru a zabezpečovať jej použitie na zodpovedajúce úhrady splátky spôsobom podľa zmluvy o úvere a informovať ju o prijatí úhrady splátky spotrebiteľského úradu, pričom služba mala byť poskytovaná v mieste určenom žalobkyňou v meste alebo obci, kde má pobyt, v ňou zvolenom čase. Za túto službu sa žalobkyňa zaviazala zaplatiť odmenu 321,10 Eur v 60 pravidelných týždenných splátkach, pričom prvých 59 splátok bolo vo výške 6,36 eur a posledná splátka vo výške 5,86 eur. Splatnosť prvej splátky nastala 7. kalendárny deň po uzavretí zmluvy. Z bodu 1.3. zmluvy vyplýva, že dojednanie služby bolo dobrovoľné a nebolo podmienkou uzavretia zmluvy o úvere.

14. Žalobkyňa predložila súdu, čistú kartu splátok. Kde súd poukazuje, že v zmysle všeobecných podmienok k zmluve je v bode 8. uvedené „Zákazník sa zaväzuje uložiť kartu splátok bezpečným spôsobom a zaväzuje sa, že nebude do nej nič vpisovať, nebude ju meniť, poškodzovať, škrtať alebo sa snažiť, aby bola nečitateľná. Provident je oprávnený kartu splátok kontrolovať a na tento účel je zákazník povinný dať Providentu kartu splátok k dispozícií“. Z toho vyplýva, že žalobkyňa mala mať kartu splátok vo svojej dispozícií, na základe ktorej by preukázala súdu výšku bezdôvodného obohatenia, ako aj termíny splácania jednotlivých splátok. Žalovaný predložil súdu interný doklad, ktorý žalovaný vyhotovuje pre svoje účely, z ktorého vyplýva, že žalobkyňa vykonala poslednú úhradu splátky 12 týždni 2016 vo výške 22,89 Eur, celkovo zaplatila žalobkyňa sumu vo výške 1355,89 Eur.

15. V konaní však žalovaný vzniesol námietku premlčania voči nároku žalobkyne, vzhľadom k uvedenému bolo potrebné sa zaoberať dôvodnosťou vznesenej námietky. V konaní sa uplatňuje nárok žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia (konkrétne zaplatenie sumy, o ktorú mala žalobkyňa úver preplatiť a tak poskytnúť žalovanému finančné prostriedky, na ktoré nemal nárok), ktoré sa premlčuje v 2-ročnej subjektívnej a 3-ročnej alebo 10-ročnej objektívnej premlčacej dobe podľa § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka.

16. Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia je právom majetkovým, a preto sa premlčuje podľa ust. § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Pričom toto právo sa môže premlčať tak v subjektívnej dobe, ako aj v objektívnej dobe. Ak sa povinný subjekt premlčania dovolá, nemožno oprávnenému právo na vydanie získaného bezdôvodného obohatenia priznať, ak márne uplynula aspoň jedna z uvedených lehôt. Začiatok plynutia premlčacích dôb je určený okamihom, keď došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia, t. j. kedy ide o okamih splnenia všetkých predpokladov občianskoprávnej zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie. Pri premlčaní práva na vydanie bezdôvodného obohatenia je teda stanovená kombinovaná premlčacia doba, kratšia subjektívna a dlhšia objektívna. Ich začiatok je upravený odlišne, začínajú plynúť, plynú a končia sa nezávislé od seba. Ich vzájomný vzťah je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí a to aj napriek tomu, že oprávnenému ešte plynie druhá premlčacia doba. Subjektívna premlčacia doba môže plynúť iba v rámci objektívnej premlčacej doby, ktorú nemôže presiahnuť a môže začať plynúť najskôr od začiatku objektívnej premlčacej doby. Pre začiatok plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený skutočne dozvedel (bez ohľadu na to, že pri vynaložení všetkého úsilia sa mohol dozvedieť skôr), že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto bezdôvodné obohatenie získal. Pre začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby, je rozhodujúci okamih, keď k získaniu bezdôvodného obohatenia skutočne došlo.

17. Pokiaľ ide o subjektívnu premlčaciu dobu, táto plynie v rámci objektívnej premlčacej doby, pričom môže začať plynúť najskôr okamihom začatia plynutia objektívnej premlčacej doby, ale aj neskôr. Pre plynutie subjektívnej premlčacej doby je v súlade s § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka rozhodujúce, kedy sa dozvedel oprávnený o bezdôvodnom obohatení a kto ho získal. Nestačí pritom len možnosť sa uvedené dozvedieť, ale kedy sa tak skutočne stalo. (pozri napr. uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/301/2011 zo dňa 4.7.2012, podľa ktorého „subjektívna premlčacia doba môže začať plynúť najskôr okamihom začatia plynutia objektívnej premlčacej doby, ako aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3Cdo/169/2017 zo dňa 10.01.2018). Pre plynutie subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúce, kedy sa dozvedel oprávnený o bezdôvodnom obohatení a kto ho získal. Nie je rozhodujúce, že pri vynaložení obvyklej starostlivosti sa mohol o vzniku bezdôvodného obohatenia dozvedieť skôr. Žalobkyňa v písomnom podaní zo dňa 26.11.2017 uviedla, že nadobudla vedomosť o tom kto sa na jej úkor obohatil z internetu na jar 2017. Žalobkyňa svoje tvrdenie ohľadne nadobudnutia vedomosti nijako nepreukázala, tvrdenia žalobkyne považoval súd len v rovine hypotetickej. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností zaťažuje vždy tú stranu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky (t.j. žalobkyňu); ide o tú stranu, ktorá tiež existenciu takýchto skutočností tvrdí. Žaloba bola podaná na okresný súd dňa 19.05.2017 - žalovaný uplatnil námietku premlčania z dôvodu, že časť žalovaných plnení, boli poukázané žalobkyňou žalovanému pred viac ako dvoma rokmi pred podaním žaloby súdu (t. j. pred 19.05.2015). Žalovaný si teda svoju vysvetľovaciu povinnosť splnil a vo vzťahu k dodržaniu subjektívnej premlčacej doby preniesol dôkazné bremeno na žalobkyňu, ktorá objektívne ako jediná strana v spore môže vo vzťahu k preukázaniu vedomosti či nevedomosti o bezdôvodnom obohatení disponovať relevantnými dôkazmi. Je totiž absolútne nespochybniteľné, že je logicky nemožné, aby žalovaný preukázal, kedy sa žalobkyňa dozvedela o bezdôvodnom obohatení. Súd vo vzťahu k uvedenému právnemu záveru odkazuje na rozhodnutie NSSR č.k. 3Cdo/169/2017 zo dňa 10.1.2018, ktorý sa zaoberal aj touto otázku a potvrdil už v predchádzajúcom období dovolacím súdom formulovaný právny názor, podľa ktorého to, kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako jeho nárok možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné. To znamená, že oprávnený sa dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil okamihom, keď získa znalosť tých skutkových okolností, z ktorých je možné vyvodiť zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie - t. j. v tomto prípade po tom, ako sa riadne oboznámil so zmluvou, pričom tento okamih je nutné posunúť do času kedy bezdôvodné obohatenie vzniklo. Premlčacia doba podľa § 107 ods. 1 vo vzťahu k predchádzajúcemu výkladu totiž v prípade realizovaných čiastkových úhrad zo strany žalobkyne plynie od každej jednotlivej splátky po dátume pripísania čerpanej istiny úveru na účet žalovaného. Pre začiatok plynutia subjektívnej (a i objektívnej) premlčacej doby je totiž rozhodujúci okamih, keď k získaniu bezdôvodného obohatenia skutočne došlo, t.j. kedy boli realizované platby v prospech žalovaného, presnejšie kedy boli platby žalobkyne pripísané na účet žalovaného (uvedené súd neskúmal, pretože žiadna zo strán nespochybnila dátum pripísania platieb žalobkyne na účet žalovaného). Z uvedených dôvodov je teda podľa názoru súdu nesporné, že subjektívna premlčacia doba u platieb, ktoré boli realizované v prospech žalovaného pred dátumom 19.05.2015 uplynula. Časť uplatneného nároku je vzhľadom na vznesenú námietku premlčania premlčaná, platby, ktoré boli vykonané po 19.05.2015 premlčané nie sú, a to platby v 21 týždni 2015 vo výške 1060,89 Eur, kde súd vychádzal jedine z interného dokladu žalovaného.

18. Žalobkyňa v písomnom podaní zo dňa 26.11.2017 ako aj na pojednávaní uviedla, že na prejednávanej veci je potrebné aplikovať 10- ročnú objektívnu premlčaciu dobu, pretože žalovaný je nebankovým subjektom pôsobiacim na finančnom trhu v Slovenskej republike od roku 2001, ako taký si je vedomý toho, aké právne predpisy regulujú jeho činnosť a neuzavretie zmluvy o spotrebiteľskom úvere, je nepochybne úmyselné porušenie zákona, čo spôsobuje záver, že taktiež bezdôvodné obohatenie, ktoré takýmto spôsobom vzniklo je bezdôvodným obohatením získaným úmyselne.

19. Súd s poukazom na skutočnosť, že v zmysle § 107 subjektívna premlčacia doba môže plynúť iba v rámci objektívnej premlčacej doby, dodržanie objektívnej premlčacej doby už osobitne nevyhodnocoval. Súd však považuje za potrebné podotknúť, že na daný prípad by rozhodne nebolo možné aplikovať 10 ročnú premlčaciu dobu. Súd sa nestotožnil s tvrdením žalobkyne, že prejednávanej veci je potrebné aplikovať 10- ročnú objektívnu premlčaciu dobu, pretože v konaní nebolo preukázané, že by sa žalovaný bezdôvodne obohatil úmyselne, keďže nebolo preukázané, že by jej úmysel (hoci len nepriamy) smeroval k získaniu bezdôvodného obohatenia v rozhodnom čase, t.j. v čase uzatvorenia zmluvy, ktorá mala obsahovať ustanovenia, na základe ktorých malo byť žalovanému poskytnuté plnenie vo väčšom rozsahu, ako je prípustné. Podľa vyjadrenia žalobkyne má zato, že žalovaný získal bezdôvodné obohatenie úmyselne. Kde podľa Občianskeho zákonníka o priamy úmysel pri bezdôvodnom obohatení ide vtedy, ak ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatil, vedel, že svojím konaním získa bezdôvodné obohatenie a súčasne, že ho chce získať. O nepriamy úmysel ide ak ten, kto sa na úkor oného obohatil vedel, že svojím konaním môže získať bezdôvodne obohatenie a pre prípad, že sa tak stane, bol s týmto uzrozumený. Na preukázanie úmyslu konajúcej osoby získať bezdôvodné obohatenie nepostačuje všeobecné tvrdenia o zaužívanej praxi žalovaného, že formulárová zmluva, ktorá podľa žalobkyne nespĺňa všetky náležitosti podľa zákona, vyhotovil žalovaný, ktorý dlhodobo a legálne vystupuje z pozície poskytovateľa spotrebiteľských úverov a to od roku 2001. Zo samotnej podstaty tohto podnikania vyplýva to, že chcel poskytnúť peniaze s tým, aby sa mu tieto peniaze vrátili aj so ziskom, ktorý zisk predstavoval poplatky a úroky za poskytnutý úver. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný sa nemohol chcieť bezdôvodne obohatiť, pretože dôvodom jeho podnikateľskej činnosti bolo poskytovanie úverov a zo samotnej definície § 497 Obchodného zákonníka vyplýva, že zmluvou o úvere veriteľ na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky a tento sa ich zaväzuje vrátiť a zaplatiť úroky. Preto nebolo úmyslom žalovaného ako poskytovateľa úveru sa bezdôvodne obohatiť, ale poskytnúť finančné prostriedky za úroky, teda za účelom dosiahnutia zisku. Žalobkyňa musela mať vedomosť, že keď si požičiavala peniaze od nebankového subjektu, čo v tomto prípade bolo sedem zmlúv v období 2010- 2015, že žalovaný poskytuje finančné prostriedky za odplatu, to znamená, že žalovaný ako veriteľ očakáva zisk z dovoleného podnikania, nemôže sama o sebe znamenať jeho úmysel bezdôvodne sa obohatiť. Je pravdou, že žalovaný ako cieľom poskytovania finančných prostriedkov chcel získať odplatu vo forme úrokov za poskytnutý úver, ale táto skutočnosť ešte nedokazuje jeho úmysel získať bezdôvodné obohatenie. Žalobkyňa v konaní žiadnym spôsobom nepreukázala, že by žalovaný mal úmysel (hoci aj nepriamy) bezdôvodne obohacovať vo vzťahu k plneniu vyplývajúcemu zo zmluvy uzavretej medzi stranami a že hlavne tento úmysel existoval už v čase získania bezdôvodného obohatenia. Takisto je nutné podotknúť, že podnikateľským zámerom žalovaného je získavať prospech z poskytovania úverov a nie tieto poskytovať bez úrokov a poplatkov, takýto cieľ žalovaného by nekorešpondoval s definíciou podnikania v zmysle zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka. Ak by totiž žalovaný poskytoval úvery/pôžičky bez úrokov a poplatkov, len ťažko by túto činnosť mohol dlhodobo vykonávať, pretože z takejto „podnikateľskej činnosti“ (ktorá by de lege ani de facto nebola podnikaním) by nezískal žiaden finančný prospech. Otázku úmyselného bezdôvodného obohatenia je nutné posudzovať vo vzťahu k ustanoveniam o premlčacej dobe (právna kategória ktorá nerozlišuje či je právnym titulom vzniku bezdôvodného obohatenia vzťah spotrebiteľský alebo nie) a nie s poukazom na aktuálnu občianskoprávnu úpravu ochrany spotrebiteľa.

20. Súd vo vzťahu k priznaniu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia vykonal súdny prieskum zmluvy, kde skúmal, či zmluva obsahovala všetky náležitosti predpísané zákonom, ktorých absencia by mohla mať za následok bezúročnosť a bez poplatkovosť zmluvy. Podľa § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase v čase uzavretia zmluvy, takúto sankciu musí znášať poskytovateľ pôžičky v prípade, že i/ zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 zákona, ii/ neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1 zákona. Súd súdnym prieskumom nezistil, že by v zmluve chýbala čo i len jedna z menovaných náležitostí, pretože však žalobkyňa osobitne poukazovala na § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v okamihu jej uzavretia (vrátane písm. f) - termín konečnej splatnosti, písm. i) - úrokovú sadzbu, j - ročnú percentuálnu mieru nákladov a písm. k) - výšku počet a termíny splátok).

21. Žalobkyňa v podanom vyjadrení uvádza, že v úverovej zmluve absentuje údaj o termíne konečnej splatnosti úver, keďže je neprijateľné, aby sa spotrebiteľ k určeniu termínu konečnej splatnosti dopracúval výpočtom alebo výkladom. K deklarovanému absentujúcemu údaju o konečnej splatnosti úveru súd len uvádza, že tento argument žalobkyne je zrejme účelový, pretože v zmluve je na prvej strane jasne uvedené, že termín konečnej splatnosti pôžičky je siedmi deň 60 týždňa po dni uzavretia zmluvy. Podľa názoru súdu takéto vymedzenie doby trvania zmluvy aj termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru je dostatočne určité a nemôže vyvolávať žiadne pochybnosti. Pod pojmom termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru nemožno bezvýhradne rozumieť iba konkrétne určitý dátum, ak podmienky zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátum poslednej splátky a aj konečnej splatnosti úveru. Termín konečnej splatnosti úveru je teda vyjadrený termínom poslednej splátky, ktorým je 7. deň 60 týždňa po dni uzavretia zmluvy, a preto nemožno konštatovať nedostatok tejto náležitosti a z tohto dôvodu bezúročnosť a bez poplatkovosť zmluvy o úvere. Zákon č. 129/2010 Z.z. do dnešného dňa nešpecifikuje spôsob uvedenia konečnej splatnosti úveru a teda nemožno uzavrieť, že žalovaný bol povinný uviesť v kolónke konečná splatnosť úveru nielen rok, mesiac ale aj deň. Súd sa v tomto bode stotožňuje s právnou argumentáciou žalovaného, podľa ktorej je možné zo zmluvy konečnú splatnosť úveru bez ťažkostí a s istotou identifikovať. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozhodnutie SD EÚ C-42/15 účastníkov Home Credit Slovakia a.s. c/a Klára Bírová, v ktorom Súdny dvor konštatuje, že článok 10 ods. 1 a 2 smernice EP a Rady 2008/48/ES z 23. 04. 2008 o Zmluvách o spotrebiteľskom úvere v spojení s čl. 3 písm. m/ Smernice sa má vykladať tak, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto smernice pritom bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej úprave.

22. Žalobkyňa k úrokovej sadzbe uviedla, že sadzba 26,50% v čase podpisu zmluvy a to v januári 2015 bola podľa NBS 13,90%. Podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky „za právny úkon priečiaci sa dobrým mravom treba považovať úkon, ktorý je všeobecne neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov vzájomných vzťahov medzi ľuďmi" (rozsudok so sp. zn. 3 Cdo 137/2003, publikovaný v časopise Zo súdnej praxe, č. 62/2004). Ak sa teda v spoločnosti bežne akceptuje, že komerčné banky, ako aj súdna prax uznáva úrokovú sadzbu 25% p. a. či dokonca vyššiu, nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi úroková sadzba 26,50% p. a. pri dobe splatnosti 60 týždňov. Pritom treba zohľadniť, že úrokové sadzby žalovaného môžu, ba dokonca by mali byť mierne vyššie, pretože zohľadňujú riziko, že žalovaný nemá svoje pohľadávky zo Zmluvy o úvere nijako zabezpečené (na rozdiel od konkurenčných subjektov). Súd poukazuje, že výška úrokovej sadzby pri spotrebiteľských úveroch nemôže byť súdom samostatne posudzovaná aj z toho dôvodu, že medzi výškou úrokovej sadzby a výhodnosťou konkrétneho spotrebiteľského úveru pre spotrebiteľa nemusí byť žiadna korelácia. Z uvedeného dôvodu zákonodarca zaviedol povinnosť v zmluvách o spotrebiteľskom úvere uvádzať ročnú percentuálnu mieru nákladov (RPMN), ktorá vychádza z celkových nákladov spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom, a tak umožňuje spotrebiteľovi jednoducho a presne porovnať výhodnosť jednotlivých finančných produktov na trhu.

28. Súd vo vzťahu k absencii rozpisu splátok v zmysle § 9 ods. 2 zákona písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z.) poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. februára 2018, sp. zn. 3 Cdo 146/2017, podľa ktorého nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky. Od 1. mája 2018 sa legislatívne pregnantnejším vyjadrením odstránila možnosť rôzneho výkladu predmetného ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, ktorú bolo možné (a potrebné) dovtedy preklenúť jeho eurokonformným výkladom. Súd má zato, že tvrdenia žalobkyne ohľadne povinnosti žalovaného uviesť v úverovej zmluve „rozpis“ každej jednotlivej splátky na úrok, istinu a ostatné prípadné náklady, je tendenčným a zavádzajúcim tvrdením, ktoré nemá oporu v zákone, čo v konečnom dôsledku potvrdil tiež Najvyšší súd. Zároveň žalobkyňa má právo ako spotrebiteľka vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky podľa § 9 ods. 5 zákona č. 129/2010 Z. z., pričom amortizačná tabuľka „uvádza splátky, ktoré sa majú zaplatiť, a lehoty a podmienky ich úhrady vrátane rozpisu každej splátky s uvedením amortizácie istiny, úrokov vypočítaných na základe úrokovej sadzby, a to bezplatne a kedykoľvek počas celej doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

29. K namietanej nesprávnosti RPMN súd považuje za potrebné uviesť, že žalobkyňa pri svojom prepočte RPMN z úverovej zmluvy, ktorú mylne uvádza vo výške 230,22%, vychádza zo zjavne nesprávnych údajov, kde pri pravidelnej splátke uviedla splátku vo výške 22,99 EUR, správne však mal žalobkyňa uvádzať sumu 16,63 EUR, a poslednú splátku 16,62 EUR. Kde súd konštatuje, že po prepočítaní RPMN spolu s celkovými nákladmi vyšla zhodne tak ako žalovanému. Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa pri výpočtoch vychádzala z nesprávnych údajov, je jej tvrdenie ohľadne výšky RPMN z úverovej zmluvy nepravdivé. V zmysle nariadenia 87/1995 Z.z. účinného od 01.01.2015 v § 1a upravuje, že odplata nesmie prevýšiť dvojnásobok priemernej RPMN, a preto v čase uzatvorenia zmluvy bola správne uvedená RPMN vo výške 71,15%, čo vzhľadom na priemernú hodnotu obdobných spotrebiteľských úverov v danom čase 36,30% nebol viac ako jej dvojnásobok. Taktiež v zmluve bolo jasne uvedené, že priemerná hodnota RPMN v období uzavretia zmluvy bola 36,30 %, čo je údaj správny, ako vyplýva z údajov Ministerstva financií Slovenskej republiky zverejnených podľa § 21 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. Žalobkyňa ako spotrebiteľka zobrala na vedomie, že výška priemernej hodnoty ročnej RPMN 36,30% na poskytnutý spotrebiteľský úver platnej ku dňu podpísania zmluvy o spotrebiteľskom úvere je vo výške 36,30%. Z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že výška RPMN je vypočítaná správne a v súlade so zákonom č. 129/2010 Z.z. a vzorec výpočtu RPMN je naviac zreteľne uvedený a vysvetlený nielen vo všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru, ale zároveň aj vo formulácii štandardnými európskymi informáciami o spotrebiteľskom úvere a informáciami o ročnej percentuálnej miere nákladov a priemernej RPMN na príslušný spotrebiteľský úver, a preto nie je správny údaj uvádzaný žalobkyňou, že výška RPMN bola v tom čase 13,90%. Pri výpočte RPMN sa vychádza z predpokladu, že zmluva o spotrebiteľskom úvere zostane platná v dohodnutý čas a veriteľ a spotrebiteľ si budú plniť svoje povinnosti za podmienok v lehotách uvedených v zmluve. Uvedenie RPMN plní informačnú funkciu pre spotrebiteľa v predzmluvnom štádiu, ako aj v čase podpísania zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pretože ho de facto informuje o výške preplatenia istiny úveru. Žalobkyňa bola pred podpisom zmluvy o spotrebiteľskom úvere dostatočne oboznámená s výškou RPMN a s výškou úrokovej sadzby a nemala žiadne výhrady a na znak toho zmluvu o spotrebiteľskom úvere podpísala.

30. Zmluva o zabezpečení splátok úveru je samostatnou inominátnou spotrebiteľskou zmluvou, na základe ktorej žalovaný poskytuje svojim zákazníkom doplnkovú službu uvedenú v bode 1.1 Zmluvy o zabezpečení splátok úveru, spočívajúcu predovšetkým v pravidelnom preberaní peňažných súm na úhrady splátok spotrebiteľského úveru v hotovosti na mieste určenom zákazníkom a v nadštandardných informačných povinnostiach žalovaného voči zákazníkom. Zmluva o zabezpečení splátok úveru obsahuje ustanovenia o predmete plnenia (čl. l, bod 1.1) a jeho cene (čl. l, bod 1.2), pričom obe sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne. Je z nich totiž zrejmé, aká je odmena za doplnkovú službu, ako aj to, za čo sa táto odmena platí, tzn. v čom spočíva podstata služby. Zmluvu o zabezpečení splátok úveru strany osobitne podpísali. Každá zmluva je pritom samostatne uzavieranou zmluvou, teda pokiaľ ide o jej vznik je vo vzťahu k Zmluve o úvere úplne samostatná a nie je podmienkou získania úveru, pokiaľ však ide o jej zánik tento je viazaný na zánik Zmluvy o úvere, teda pokiaľ ide o jej zánik je táto zmluva akcesorická. Navyše zmluva o zabezpečení splátok úveru bola samostatnou zmluvou, ktorá netvorila neoddeliteľnú súčasť zmluvy o spotrebiteľskom úvere. S poukazom na § 52a ods. 1 je potrebné zmluvu o zabezpečení splátok úveru posudzovať samostatne. Podľa názoru súdu sa odmena za doplnkovú službu nezahŕňa do celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom pre účely výpočtu RPMN za predpokladu, ak jej uzatvorenie nebolo podmienkou poskytnutia spotrebiteľského úveru a spotrebiteľ mal možnosť výberu z niekoľkých foriem pri jeho splácaní. Tak to bolo aj v danom prípade, kedy žalobkyňa mala možnosť vybrať si z dvoch foriem platenia úveru v hotovostnom aj v bezhotovostnom režime, pričom sama si určila spôsob splácania, a to výberom dohodnutých splátok zo strany obchodného zástupcu žalovaného. Skutočnosť, že k uzavretiu tejto zmluvy došlo v ten istý deň ako k uzavretiu Zmluvy o úvere je daný logicky len tým, že takto to bolo pre žalobkyňu výhodnejšie z hľadiska ušetrenia času a nemusela tiež opätovne cestovať za žalovaným. Zmluvu o zabezpečení splátok úveru však uzavrieť nemusela. Zo skutočnosti, že Zmluva o zabezpečení splátok úveru je vo vzťahu ku vzniku Zmluvy o úvere samostatnou a uzavretou až po uzavretí Zmluvy o úvere vyplýva, že spotrebiteľ nemusí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver, alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok. To znamená, že odmena za doplnkovú službu podľa Zmluvy o zabezpečení splátok úveru je primeraná a v súlade s dobrými mravmi. Žalobkyňa si preto dobrovoľne dohodla so žalovaným Zmluvu o zabezpečení splátok úveru po uzavretí Zmluvy o úvere. Uzavretie Zmluvy o zabezpečení splátok úveru bolo dobrovoľné. Žalobkyňa návrh takejto zmluvy nemusela akceptovať a mohla využiť ostatné dostupné spôsoby splácania ako napríklad vklad na účet, alebo v ktorejkoľvek pobočke banky, ako to mala uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere.

29. Na základe vyššie uvedeného má súd za to, že predmetná úverová zmluva bola medzi stranami sporu platne a účinne uzavretá, v predpísanej písomnej forme a po obsahovej stránke zodpovedá všetkým zákonným požiadavkám, preto ju ani nemožno postihnúť sankciou bezúročnosti a bez poplatkovosti. Žalobkyňa teda nie je oprávnená domáhať sa proti žalovanému vydania bezdôvodného obohatenia podľa ust. § 451 ods. 2 OZ, nakoľko všetky finančné plnenia, ktoré žalovaný prijal od žalobkyne, prijal na základe platného právneho úkonu/dôvodu, ktorý neodpadol a preto súdu nezostávala iná možnosť, ako žalobu zamietnuť ako nedôvodnú v celom rozsahu.

30. Vo vzťahu k žalovanému nároku na priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 300 eur, súd poukazuje, že žalobkyňa nebola v konaní úspešná a preto jej nemožno finančné zadosťučinenie priznať. Súd zároveň uvádza, že žalobkyňa sa v konaní obmedzila len na všeobecné formulácie ohľadom poškodenia jej práv, žiadnym spôsobom nezdôvodnila výšku žiadaného finančného zadosťučinenia a ani neuviedla, akú ujmu by jej prípadné porušenie práva alebo povinnosti stanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi mohlo spôsobiť.

31. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne súd aj bez návrhu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

32. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

33. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

34. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa vyššie citovaných zákonných ustanovení tak, že nárok na ich náhradu priznal v plnom v rozsahu žalovanému, ktorý mal 100 % úspech vo veci.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie na Okresnom súde Pezinok do 15 dní odo dňa jeho doručenia.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.