Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_12Csp-302-2017.pdf
PDF · 185.36 KB
Case nature
Area
Subarea
12Csp/302/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Trebišov sudcom JUDr. Jánom Miľkom, v spore žalobcu: N. X., T.. XX.XX.XXXX, R. O. XXX/X, XXX XX D., proti žalovanému POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast.: JUDr. Katarína Hegedüšová, advokát, Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 42 185 190, o určenie neplatnosti záložnej zmluvy, takto
rozhodol:
I. Súd určuje, že zmluva o zriadení záložného práva č. XXX/XXXX- D. uzavretá medzi žalovaným ako záložným veriteľom a žalobcom ako záložným dlžníkom dňa 07.02.2012, je neplatná.
II. Stranám súd náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Žalobca žalobou z 02.10.2017 doručenou súdu 09.10.2017 sa domáha, aby súd určil neplatnosť Zmluvy o zriadení záložného práva uzavretej medzi žalovaným ako záložným veriteľom a záložcom, ktorým je žalobca, ktorou žalovaný ako veriteľ mal zabezpečiť svoju pohľadávku voči žalobcovi ako dlžníkovi zo Zmluvy o úvere z 08.08.2011. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že záložná zmluva je neplatnou, lebo zriadenie záložného práva žalovaný ako veriteľ dohodol prostredníctvom osoby vystupujúcej ako zástupca žalobcu na základe neplatnej dohody o splnomocnení.
2. Žalobca predložil k žalobe Zmluvu o úvere z 08.08.2001 uzavretú medzi žalovaným ako veriteľom a žalobcom ako dlžníkom, ktorou žalovaný poskytol žalobcovi úver 800,00 Eur a odplata za poskytnutie úveru bola dohodnutá na 700,00 Eur, teda zo zmluvy vyplýva žalobcovi povinnosť uhradiť pre žalovaného sumu 1.500,00 Eur. Zároveň ako prílohu k žalobe predložil žalobca Zmenku číslo XXXXXXXXX vystavenú žalobcom z 08.08.2011 na sumu 2.080,83 Eur, ktorou žalovaný zabezpečoval splnenie záväzku. Rovnako žalobca predložil vyššie uvedenú Zmluvu o zriadení záložného práva č. XXX/XXXX- Š. ktorou zmluvou sa zabezpečovalo splatenie vyššie uvedeného úveru a záloh podľa záložnej zmluvy tvorili rodinný dom, zastavané plochy a záhrady v katastrálnom území obce D. zapísané na LV č. XXX. Ďalej žalobca pripojil k žalobe oznámenie spoločnosti CD Consulting s.r.o. Praha z 21.12.2015 pre žalobcu ohľadne postúpenia práv z vyššie uvedenej zmenky zo žalovaného na uvedenú spoločnosť. K žalobe je pripojené aj oznámenie žalovaného pre žalobcu z 05.09.2017 o tom, že žalovaný postúpil svoju pohľadávku voči žalobcovi zo Zmluvy o úvere a zo zmenky na spoločnosť CD Consulting s.r.o.. Prílohou k žalobe je aj oznámenie žalovaného žalobcovi z 30.06.2017 o začatí výkonu záložného práva k vyššie uvedeným nehnuteľnostiam.
3. Žalobca v žalobe ďalej tvrdí, že záložná zmluva bola uzavretá bez jeho vedomia, pretože v jeho mene túto zmluvu podpísal predseda združenia občiansko-právnej pomoci ProHelp v zastúpení na základe Dohody o splnomocnení. Listom zo dňa 21.12.2015 spoločnosť CD Consulting, s.r.o. oznámila žalobcovi, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok sa stala vlastníkom pohľadávky z vyššie uvedenej zmenky
a zároveň vyzvala žalobcu na úhradu dlžnej sumy vo výške 10.556,54 Eur. Žalovaný listom zo dňa 05.09.2017 oznámil žalobcovi, že pohľadávku z vyššie uvedenej zmluvy o úvere postúpil na spoločnosť CD Consulting, s.r.o..
4. Žalobca v žalobe uvádza, že na záložnej zmluve je uvedený ako jeho zástupca - splnomocnenec Združenie ProHelp, ktorý zmluvu mal uzatvoriť za žalobcu ako záložného dlžníka. Podľa žalobcu Dohodu o splnomocnení mu na podpis predložil žalovaný. V uvedenom zmluvnom vzťahu mu žalovaný mal predložiť dohodu aj s uvedením osoby zástupcu bez toho, aby pred vyhotovením znenia dohody bolo žalobcovi umožnené k takto zvolenej osobe zástupcu sa vyjadriť. Podľa žalobcu Dohodu o splnomocnení pripravil žalovaný, ktorý sa dohodol s vyššie uvedeným združením na tom, že združenie bude pri uzatváraní záložnej zmluvy žalobcu zastupovať. V žalobe žalobca uvádza, že žalovaný podmienil uzavretie záložnej zmluvy tým, že žalobca uzatvorí dohodu o splnomocnení, ktorú mu žalovaný predložil. Preto podľa žalobcu, takáto dohoda o zastúpení je neplatná s poukazom na ustanovenie § 22 ods. 2, § 39 a § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). Rovnako podľa žalobcu je táto dohoda o zastúpení neplatná aj podľa § 5a ods. 4 zákona č. 250/2007 Z.z., o ochrane spotrebiteľa, účinného od 01.05.2014, pretože toto ustanovenie sa vzťahuje aj na právne vzťahy vzniknuté pred 01.05.2014. Ako ďalší dôvod neplatnosti záložnej zmluvy uviedol žalobca, že Dohoda o splnomocnení uzavretá medzi žalobcom a vyššie uvedeným združením je v rozpore s ustanovením § 53 ods. 1 OZ, keďže bola napísaná vo forme predtlače, v ktorej už bol splnomocnenec vopred vpísaný a žalobca nemohol ovplyvniť obsah takejto dohody. Tým je podľa žalobcu vylúčené, aby takáto dohoda mohla byť kvalifikovaná ako individuálne dojednané zmluvné podmienky, čo by znamenalo výluku uvedenej spotrebiteľskej zmluvy spod súdnej kontroly.
5. Podľa žalobcu dôvod neplatnosti záložnej zmluvy je daný aj tým, že zo strany žalovaného jeho konanie smerovalo k dosiahnutiu nielen k zabezpečeniu návratnosti poskytnutej sumy a odplaty za poskytnutý úver, ale aj možný prechod dlžníkovho vlastníctva k jeho celému nehnuteľnému majetku nepochybne v ďaleko väčšej hodnote, než je výška plnenia povinného z úverovej zmluvy. Takéto konanie podľa žalobcu zo strany žalovaného je v rozpore s dobrými mravmi, pretože ide o neprimeraný zásah do práv povinného pri výkone práv a povinnosti vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov. Žalobca na potvrdenie týchto argumentov poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 12.02.2007 sp. zn. 2Sžo/126/2007 a rozsudok 10Sžr/136/2012 z 15.03.2013 na základe ktorých, ak za záložného dlžníka koná jeho splnomocnenec v rozpore so záujmami záložného dlžníka tým, že na zabezpečenie úveru sa zriadilo záložné právo oveľa vyššej hodnoty ako je výška úveru a dohodnutej odplaty, tak takéto konanie nemohlo byť v súlade s dobrými mravmi. Zároveň žalobca poukázal v tejto súvislosti aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 11.06.2013 sp. zn. 1Sžr/135/2012.
6. Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam žalobca tvrdí, že pre nedostatok obligatórnych náležitostí podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v zmluve o úvere aj samotná zmluva musí byť právne kvalifikovaná ako zmluva bez úrokov a bez poplatkov, čo ešte znižuje hodnotu dlžnej sumy v pomere k cene nehnuteľností, ktoré mali tvoriť predmet záložnej zmluvy na zabezpečenie úhrady úveru.
7. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe žalobcu uviedol toto: I. Námietka miestnej nepríslušnosti. Žalovaný je toho názoru, že žalobca nebol pri uzatváraní zmluvy o úvere spotrebiteľom. Tento druh zmluvy, nemal charakter spotrebiteľskej zmluvy v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka, ani zákona o ochrane spotrebiteľa a ani charakter zmluvy o úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom v čase jej uzatvorenia. Z predložených zmlúv o úvere jednoznačne vyplýva, že žalobca si predmetné úvery bral za účelom výkonu povolania. Nakoľko v zmluvách je výslovne určený účel uzatvorenia zmluvy - povolania, je dlžník vyňatý spod statusu spotrebiteľa. Podľa ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch (platného v čase uzavretia zmluvy): „Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.“ Zmluva bola uzatvorená v zmysle § 269 ods. 2. Obchodného zákonníka. Žalobca vstúpil do právneho vzťahu so žalovaným na základe vyhlásenia, že poskytnuté peňažné prostriedky použije na výkon povolania, a teda nie na svoju súkromnú potrebu. V zmysle ustanovenia § 41 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“): „Súd skúma
miestnu príslušnosť iba na námietku žalovaného uplatnenú najneskôr pri prvom procesnom úkone, ktorý mu patrí; výlučnú miestnu príslušnosť skúma aj bez námietky na začiatku konania.“ V zmysle ustanovenia § 13 CSP: „Na konanie v prvej inštancii je miestne príslušný všeobecný súd žalovaného, ak nie je ustanovené inak.“ a ustanovenia § 15 ods. 1 „Všeobecným súdom právnickej osoby je súd, v ktorého obvode má právnická osoba adresu sídla“. Žalovaný je presvedčený, že sa nejedná o prípad, na ktorý by sa mali vzťahovať iné ustanovenia príslušného zákona, teda nie je daný žiadny predpoklad, ktorý by zakladal osobitnú miestnu príslušnosť súdu v zmysle § 19 a nasl. CSP. Z toho dôvodu podáva žalovaný pri prvom úkone v súlade s § 41 námietku miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Trebišov. Žalovaný má za to, že žalobcovi nemožno priznať postavenie spotrebiteľa, a preto poukazuje na nesprávnosť adresovania predmetnej žaloby. Žalobca sa danou žalobou obrátil na síce vecne príslušný, nie však miestne príslušný všeobecný súd, a teda nedošlo k splneniu podmienok, za ktorých môže súd konať. V danom prípade je potrebné miestnu príslušnosť súdu posudzovať v zmysle ustanovení § 13 a § 15 ods. 1 CSP. Žalovaným je právnická osoba, a preto v zmysle ustanovenia § 15 je na prejednanie veci miestne príslušný súd v obvode ktorého má právnická osoba svoje sídlo, t. j. Okresný súd Bratislava I. Žalovaný preto žiada, aby Okresný súd Trebišov ako súd nepríslušný postúpil vec miestne príslušnému súdu, a to Okresnému súdu Bratislava I.
II.
Žalobca so žalovaným uzatvorili dňa 8.8.2011 zmluvu o úvere č. 901500806, ktorou veriteľ poskytol dlžníkovi sumu vo výške 800 EUR. Pričom žalovaný poukazuje na skutočnosť, že žalobca uhradil k dnešnému dňu uhradil iba 75 Eur čo nepredstavuje ani istinu z poskytnutého úveru. Na základe uvedeného si bude žalovaný vymáhať aj v prípade určenia neexistencií záložného práva sumu rovnajúcu za nezaplatenej istiny a tým pádom nie je splnený predpoklad naliehavého právneho záujmu. V prípade, ak by súd určil neexistencií záložného práva, nevyriešilo by to aj tak s konečnou platnosťou stav právnej neistoty medzi sporovými stranami. Pretože definitívne vyriešiť danú otázku, či bolo plnené na existujúci alebo neexistujúci záväzok, možno len v konaní o návrhu na plnenie. Rozhodnutie o určenie neexistencií právneho úkonu (ak by to bolo vôbec možné) v tomto konaní, by nevytvorilo podľa pevný právny základ pre vzťah strán a bolo by iba predpokladom ďalšej žaloby na prípadné vydanie bezdôvodného obohatenia, jednou zo sporových strán. Vzhľadom k uvedenému nie je splnený základný predpoklad naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe. Podľa ustanovenia § 137 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o a) splnení povinnosti, b) nároku na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu, c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu. Vyššie uvedené ustanovenie § 137 CSP písm. c/ pripúšťa určovacie žaloby len vo vzťahu k právam (už nie právnym vzťahom ako § 80 písm. c) OSP (Občiansky súdny poriadok (zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov)) a vo vzťahu k právnym skutočnostiam len v prípade, ak to predpokladá osobitný predpis (napr. dobrovoľná dražba, uznesenie valného zhromaždenia kapitálovej spoločnosti, skončenie pracovného pomeru). Podľa predchádzajúcej právnej úpravy bolo možné zo strany súdov (pri rozhodovaní či je možné určiť zmluvu alebo je časť za neplatnú) oprieť sa o časť ustanovenia § 80 písm. c/ OSP „právny vzťah“. Takéto slovné spojenie sa ale v CSP vôbec nenachádza, z čoho je zrejmé, že CSP vôbec nepripúšťa žalobu o určenie neplatnosti zmluvy o zriadenie záložného práva, resp. neplatnosti právneho úkonu. Zmluvy a iné právne úkony, ich existencia, platnosť či neplatnosť sú právnymi skutočnosťami v zmysle § 2 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Určenie existencie právnej skutočnosti (napr. že právny úkon je neplatný) odporuje vo svojej podstate zásade, že súd má určiť aktuálny právny stav. Pri určení právnej skutočnosti hovorí rozsudok o tom, čo bolo v minulosti , nie však nevyhnutne o tom, čo je v prítomnosti. (Števček, Ficová, Baricová, Mesiarkinová, Bajánková, Tomašič a kol.: Civilný sporový poriadok - Veľký komentár, Praha: C.H. Beck, 2016).Vychádzajúc zo znenia citovaného ustanovenia ust. § 137 písm. d) CSP je možné konštatovať, že CSP v zásade nepripúšťa určovacie žaloby o určenie právnej skutočnosti s výnimkou žalôb za podmienky, že to vyplýva z osobitného predpisu. Osobitným právnym predpisom, t.j. výnimka žalôb o určenie právnej skutočnosti je Zákonník práce (žaloba o neplatnosť skončenia pracovného pomeru), zákon o dobrovoľných dražbách (žaloba o neplatnosť dražieb), občiansky zákonník (žaloba o neplatnosť výpovede nájmu bytu). Žalobca sa domáha určenia neplatnosti právnej skutočnosti a nie určenia či tu právo je alebo nie je. Určenie
existencie/neexistencie právnej skutočnosti odporuje vo svojej podstate zásade, že súd má určiť aktuálny právny stav. Takéto určenie právnej skutočnosti ako ty vyplýva z ustanovenia § 137 písm. d CSP je možné len vtedy ak to vyplýva z osobitného právneho predpisu, pričom určenie neplatnosti zmluvy o zriadenie záložného práva nevyplýva zo žiadneho osobitné predpisu. Rovnaký názor zastáva aj Okresný súd v Žiline, ktorý rozsudkom sp. zn. 17Csp/52/2016 zo dňa 7.6.2017, ktorý žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol, nakoľko žalobca sa domáhal určenia právnej skutočnosti, ktorá nevyplývala z osobitného právneho predpisu (čo je základnou podmienkou určovacej žaloby)„ Vychádzajúc z vyššie uvedeného výkladu § 137 písm. d) CSP tak súd dospel k záveru o procesnej neprípustnosti žaloby žalobcu o určenie, že dohoda o zrážkach zo mzdy a z iných príjmov zo dňa 8.11.2013 je neplatná a preto už bez ďalšieho zaoberania sa meritom veci žalobcu v celom rozsahu zamietol.“ Otázka naliehavého právneho záujmu na určení v zmysle § 80 písm. c) O.s.p. bola riešená Najvyšším súdom SR aj pri určení neplatnosti úverovej spotrebiteľskej zmluvy. K tejto otázke Najvyšší súd SR v rozhodnutí Cdo/251/2015 zo dňa 16. marca 2016 uviedol:“ Určovacie žaloby majú tak podľa právnej teórie, ako aj záverov rozhodovacej praxe súdov a judikatúry opodstatnenia tam, kde je ešte len stav ohrozenia práva a nie už jeho porušenia. Určovací návrh podľa § 80 písm. c/ O.s.p. má charakter preventívnej ochrany práv (nápravy stavu vzniknutého porušením práva sa možno domáhať už pomocou žaloby na plnenie podľa § 80 písm. b/ O.s.p.), keď musí existovať stav právnej neistoty navrhovateľa (žalobcu), ktorý má práve určovací návrh (žaloba) odstrániť. Teda naliehavosť právneho záujmu na požadovanom určení, v danom prípade určení neplatnosti predmetných zmlúv, musí spočívať v tom, že by sa ním vyriešili všetky sporné právne otázky medzi účastníkmi konania a vytvorilo by pevný právny základ pre budúce právne vzťahy. Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd sa stotožňuje so záverom odvolacieho súdu, že určenie (vyslovenie) neplatnosti úverovej zmluvy (či už celkom alebo čiastočne) by neodstránilo stav právnej neistoty, t.j. nemohlo by zabrániť veriteľovi z tejto zmluvy domáhať sa vrátenia poskytnutého plnenia titulom bezdôvodného obohatenia, t.j. vrátenia toho, čo navrhovateľ podľa zmluvy dostal, resp. čo zaňho plnil niekomu inému (druhej veriteľke). Vyriešiť otázku, t.j. spor, či bolo plnené na existujúci alebo neexistujúci záväzok, možno len v (už prebiehajúcom) konaní o návrhu na plnenie. Takýto záver je namieste bez ohľadu na tvrdenia navrhovateľa o jeho neistote vo vzťahu k otázke či a komu dlhuje, ktorú možno riešiť práve v konaní o plnenie. V danom prípade neistota navrhovateľa nemohla plynúť ani z jeho obavy o strechu nad hlavou tak, ako uzavrel prvostupňový súd, lebo túto mohlo vyvolať len zriadenie záložného práva k predmetnej nehnuteľnosti a jeho výkon“. Okresný súd Levice rozsudkom, sp. zn. 7C/681/2015 zo dňa 24.11.2017 zastáva rovnaký názor, nakoľko podľa jeho názoru „Určovacia žaloba nie je spravidla opodstatnená najmä vtedy, ak vyriešenie určitej otázky neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva, alebo ak požadované určenie má povahu (len) predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je (nie je) právny vzťah alebo právo. V prípade možnosti žalovať priamo splnenie povinnosti treba preto vždy považovať za neprípustnú určovaciu žalobu, ktorá neslúži potrebám praktického života, spornosť nerieši (neodstraňuje) a vedie k nárastu počtu súdnych sporov. Určovacia žaloba má tak podľa právnej teórie, ako aj záverov rozhodovacej praxe súdov a judikatúry opodstatnenie tam, kde je ešte len stav ohrozenia práva a nie už jeho porušenie. Právny záujem, ktorý je podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby v zmysle § 137 písm. c) CSP musí byť naliehavý. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide tiež o posúdenie či podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva.“ V prípade, ak by súd určil neplatnosť záložnej zmluvy nevyriešilo by to aj tak s konečnou platnosťou stav právnej neistoty medzi sporovými stranami. Pretože definitívne vyriešiť danú otázku, či bolo plnené na existujúci alebo neexistujúci záväzok, možno len v konaní o návrhu na plnenie. Rozhodnutie o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky (ak by to bolo vôbec možné) v tomto konaní, by nevytvorilo podľa pevný právny základ pre vzťah strán a bolo by iba predpokladom ďalšej žaloby na prípadné vydanie bezdôvodného obohatenia, respektíve v prípade platnosti zmluvy na plnenie zo zmluvy, jednou zo sporových strán. Máme za to že v prípade ak súd určí neplatnosť záložnej zmluvy, nezaloží takýto rozsudok s konečnou platnosťou všetky práva a povinnosti medzi sporovými stranami, až rozsudok na plnenie môže s konečnou platnosťou upraviť pomery medzi sporovými stranami. Žalobca sa domáha vyslovenie neplatnosti záložnej zmluvy určovacou žalobou, takýto postup môže pri tej istej zmluve zopakovať ďalšou určovacou žalobou, ako napríklad:
- určenia neplatnosti zmluvnej pokuty,
- určenia neplatnosti poplatku za zaslanie upomienky,
- určenia neplatnosti zmluvy o úvere,
- určenia neplatnosti rozhodcovskej doložky,
- určenia neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy,
- určenia neplatnosti poplatku,
- určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti, Žalovaný uvádza len demonštratívny výpočet určujúcich žalôb, ktoré v tomto prípade môže podať žalobca, pričom aktuálna právna úprava neumožňuje podávanie nezmyselných žalôb, ktoré nič neriešia. Až rozsudok na plnenie vyrieši s konečnou platnosťou sporné práva a povinnosti medzi účastníkmi konania, pričom taký rozsudok je aplikovateľný a vykonateľným titulom.
III.
Podľa ust. § 53 ods. 10 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) „Ak záložné právo zabezpečuje záväzok zo spotrebiteľskej zmluvy, môže sa záložný veriteľ v rámci výkonu záložného práva uspokojiť len predajom zálohu na dražbe podľa osobitného zákona alebo predajom zálohu podľa osobitných zákonov.“ V ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka je obsiahnutý demonštratívny výpočet neprijateľných zmluvných podmienok, medzi ktorými je spomenutá napr. rozhodcovská zmluva na rozdiel od zmluvy záložnej. Prípustnosť uzatvorenia záložnej zmluvy v súvislosti so zmluvou spotrebiteľskou vyplýva aj z vyššie uvedeného ust. § 53 ods. 10 Občianskeho zákonníka. Pre právnu úpravu katastra nehnuteľností je charakteristická zásada intabulácie, zásada verejnosti, zásada voľnosti, zásada legality atď., v dôsledku čoho nemožno mať pochybnosti o vedomosti Žalobcu, že na nehnuteľnosti patriacej do jeho vlastníctva bolo zriadené záložné právo. Žalovaný ďalej poukazuje na skutočnosť, že odosielal Žalobcovi upomienky a výzvy na úhradu dlžnej sumy, čo Žalobca ignoroval. Podľa Rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn.: 9Co/343/2013 „Nedostatok vážnosti prejavu vôle je daný tým, že sa zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti neexistuje a ak by aj existovala, tak v inej kvalite, než to ukazuje jej prejav. K takýmto prejavom vôle patria predovšetkým úkony urobené pri hre, zo žartu a podobne. Dôkazné bremeno, pokiaľ ide o nedostatok vážnosti prejavu vôle, zaťažuje toho, kto konal bez tohto predpokladu platnosti právneho úkonu.“ Žalobca svoju vôľu uzavrieť Zmluvu potvrdil svojim podpisom na Zmluve. Skutočnosť, že Žalobca dodatočne usúdil, že Zmluva sú pre neho subjektívne nevýhodná ešte nezakladá absolútnu neplatnosť právneho úkonu a nemožno ju kvalifikovať ako nedostatok vážnosti vôle. Žalovaný má za to, že v uzavretie Zmluvy nemalo v žiadnom prípade za následok nezákonné postihnutie jeho majetku a vlastníctva. Žalobca si bol vedomý svojich záväzkov vyplývajúcich zo Zmluvy a preto dobrovoľne uhrádzal splátky. Základom úspešnej žaloby je predpoklad, že rozsudok vydaný ako výsledok konania bude vykonateľný. Rozsudok môže slúžiť ako exekučný titul a môže byť vykonaný postupom podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“). V zmysle ust. § 62 exekučného poriadku možno exekúciu vykonať výlučne spôsobom v Exekučnom poriadku uvedeným. Žalobou na plnenie sa preto možno domáhať iba splnenia takej povinnosti, ktorú predpisy exekučného práva umožňujú vymôcť. Materiálna vykonateľnosť rozsudku je implicitnou požiadavkou na obsah žaloby. Tento záver vyplýva aj z ust. § 185 ods. 3 CSP, podľa ktorého môže súd vykonať aj bez návrhu dôkazy na zistenie, či navrhované rozhodnutie bude vykonateľné. Súd nie je oprávnený rozhodnúť spor medzi stranami tak, že Žalovanému uloží splnenie povinnosti a rozsudok nebude materiálne vykonateľný. Žalovaný si na tomto mieste dovoľuje požiadať súd, aby v prejednávanej veci posudzoval procesnú prípustnosť žaloby s poukazom na ust. § 137 písm. a) v spojení s ust. § 232 CSP. Nová právna úprava CSP pripúšťa žalobu na plnenie za predpokladu, že by rozsudok vydaný ako výsledok civilného konania mohol byť exekučným titulom. Žalobca ďalej vo svojej žalobe žiada (eventuálne), aby súd určil, že záložné právo neexistuje. Podľa ust. § 151 md ods. 1 písm. a) Občianskeho zákonníka „Záložné právo zaniká zánikom zabezpečenej pohľadávky.“ Podľa ust. § 151 md ods. 3 Občianskeho zákonníka „Záložný veriteľ je povinný po dať žiadosť o výmaz záložného práva bez zbytočného odkladu po zániku záložného práva... Žiadosť o výmaz záložného práva je oprávnený podať aj záložca; záložca je povinný žiadosť doložiť písomným potvrdením o splnení záväzku alebo inou listinou preukazujúcou zánik záložného práva vystavenou záložcom.“
IV.
K Zmluve o úvere
Žalobca so žalovaným uzatvorili dňa 8.8.2011 zmluvu o úvere č. 901500806, ktorou veriteľ poskytol dlžníkovi sumu vo výške 800,00 EUR, ktorú sa dlžník zaviazal vrátiť o príslušný poplatok vo výške 370056,00 EUR. „Spornú“ zmluvu o úvere nemožno považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, a preto nie je na mieste vzťahovať na ňu výlučne ustanovenia Občianskeho zákonníka. V predmetnom prípade je sporné, v súvislosti s predmetnou zmluvou o
úvere prisúdiť žalobcovi právny status spotrebiteľa, a teda súdom citované ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa sú neaplikovateľné. Nakoľko v zmluve je výslovne určený účel uzatvorenia zmluvy
- povolania, je dlžník vyňatý spod statusu spotrebiteľa. Podľa ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch (platného v čase uzavretia zmluvy): „Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.“ Zmluva bola uzatvorená v zmysle § 269 ods. 2. Obchodného zákonníka. Žalobca vstúpil do právneho vzťahu so žalovaným na základe vyhlásenia, že poskytnuté peňažné prostriedky použije na výkon povolania, a teda nie na svoju súkromnú potrebu. Žalovaný poukazuje, že žalobca prehlásenie, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon povolania vlastnoručne podpísal, pričom tento prejav vôle je na prednej strany zmluvy o úvere a prehlásenie dlžníka je zrozumiteľne, určito a jasne uvedený hneď vedľa podpisu dlžníka. Žalovaný poukazuje že disponuje vlastnoručne podpísaním prehlásením dlžníka, že finančné prostriedky sú poskytnuté na účel povolania, a teda dôkazné bremeno v tomto smere zaťažuje žalobcu a ten relevantnými dôkazmi nepreukázal spotrebiteľský charakter, ale len účelovo svojím vyjadrením tvrdí, že sa jedná o spotrebiteľa. Avšak takéto tvrdenia považujeme za účelové a nedôvodné, ktoré nenachádzajú žiadnu oporu v zákonoch alebo dôkazných prostriedkoch, pričom žalovaný predložil dostatočný dôkazný prostriedok a to vlastnoručne podpísanie prehlásenie žalobcu. Žalovaný poukazuje na prostriedky procesného útoku, ktoré jasne preukázal a to prehlásenie žalobcu, pričom žalobca ako prostriedok procesného obrany žiadnym relevantným spôsobom nevyvrátil opak. Dôkaz: Zmluva o úvere Okrem toho žalobca so žalovaným uzatvoril aj ďalšie zmluvy o úvere pričom v ďalších 5 zmluvách vyznačil a vyhlásil, že peňažné prostriedky použije na účel povolania. A teda akékoľvek tvrdenia o nevedomosti, ľahkomyseľnosti, alebo o praktikách žalovaného považujeme za nedôvodné, nakoľko žalobca mal dostatočnú vedomosť o obsahu a významu zmluvy k vysokému počtu úverov, ktoré so žalovaným uzavrel. A teda dovolávať sa subjektívnej nevýhodnosti považujeme za irelevantné a účelové. Dôkaz: Zmluva o úvere 1 Zmluva o úvere 2 Zmluva o úvere 3 Zmluva o úvere 4 Zmluva o úvere 5 Žalovaný si dovoľuje poukázať na ďalší dôkazný prostriedok preukazujúci účel poskytnutia finančných prostriedkov na povolanie a to na žiadosť o úver uzatvorenú dňa 5.8.8.2011. V predmetnej žiadosti Žalobca dobrovoľne uvádzal skutočnosti týkajúce sa účelu na ktorý sa peňažné prostriedky majú použiť. Žalobca prehlásil a toto prehlásenie vlastnoručne v žiadosti o úver podpísal, že žiada finančné prostriedky na výkon povolania. Dôkaz: Žiadosť o úver Navyše dňa 8.8.2011 bol podpísaný aj dodatok k zmluve č. XXXXXXXXX, v ktorom bolo uvedené nasledovné: „Dole podpísaný N. X. vyhlasujem, že veriteľom poskytnuté finančné prostriedky vo výške 800,00 EUR použijem na náklady na reklamu. Týmto sa zaväzujem, že poskytnuté finančné prostriedky použijem výlučne na uvedený účel. Dôkaz: Dodatok k zmluve o úvere Ustanovenie § 138 CSP upravuje nový inštitút, a to žaloby zjavne nedôvodnej. „Ak zo skutočností tvrdených v žalobe je po predbežnom právnom posúdení zrejmé, že žaloba je zjavne nedôvodná, súd vyzve žalobcu na späťvzatie žaloby. Na tento účel môže súd žalobcu vyslúchnuť.“ Žalobcove tvrdenia nemajú nijakú oporu v zákone ani v dôkazoch, nakoľko žalobca len poukazuje na postavenie spotrebiteľa bez akejkoľvek opory svojich tvrdení. Poukazujeme na základnú zásadu CSP a tou je rovnosť účastníkov konania ako aj prísna kontradiktórnosť sporového konania. Žalovaný poukazuje na ustanovenia § 149 a násl. CSP, prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany a koncentrácia konania. Žalovaný má za to, že nie je naplnená podmienky ustanovenia § 150 CSP, strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Žalovaný poukazuje na zákonnú zásadu koncentrácie konania a žiada aby súd žalobu ako nedôvodnú a nedostatočnú zamietol. Žalovaný sa zároveň domnieva, že ide o naplnenie čl. 5 CSP, teda o zjavné zneužitie práva, ktoré nepožíva právnu ochranu. Máme za to, že nie je naplnená základná zásada CSP v zmysle čl. 8 CSP a to, „Strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.“ Dokazovať je povinný každý, kto v spore niečo tvrdí. Nedodržanie dôkaznej povinnosti a následne neunesenie dôkazného bremena vedie v prípade žalobcu k procesnej pasivite, ktorá je rovnako sankciovaná stratou sporu. Poukazujeme v tomto prípade na Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Cdo/196/2009 ako aj rozsudok NS SR sp, zn. 5Obo/52/2010, ktorý
konštatuje, že „Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Žalovaný zároveň poukazuje na to, že tvrdenia žalobcu nie sú ničím podložené, a teda podriadene zmluvy o úvere pod ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch neodôvodnil a nepodložil relevantnými dôkazmi, pričom dôkazné bremeno v tomto prípade spočíva práve na jeho strane. V prípade ak žalobca žiada považovať ako spotzrebiteľskú je jeho povinnosťou preukázať skutočnosti svedčiace v jeho prospech. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydané v konaní vedenom pod sp. zn.: 7Cdo/353/2014, v ktorom sa uvádza: „V zásade platí, že dôkazné bremeno má ten, komu je podľa hmotného práva prospech existencia určitej skutočnosti.“ Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydané v konaní vedenom pod sp. zn.: 4Obo/145/2007, podľa ktorého: „Odvolaním sa na ustanovenie § 79 ods. 1 O.s.p., uviedol, že v sporovom konaní je to žalobca, kto je povinný uviesť skutočnosti, o ktoré opiera svoj návrh, pričom podstatou tejto povinnosti je tvrdenie skutočností rozhodujúcich z hľadiska veci samej. Splnenie dôkaznej povinnosti ešte neznamená unesenie dôkazného bremena, ak splnenie tejto povinnosti nevedie k preukázaniu jej tvrdení. Ak teda účastník konania, ktorý splnil povinnosť tvrdenia i povinnosť dôkaznú, navrhnutými i vykonanými dôkazmi nepreukázal nepochybne skutočnosti ním tvrdené, znáša procesnú zodpovednosť za nedokázanie tvrdených skutočností, to jest neunesenie tzv. dôkazného bremena. Kto a v akom rozsahu dôkazné bremeno má, určujú normy hmotného práva a v zásade ho má ten, v koho záujme je dokazovanie určitej skutočnosti. Procesný neúspech v spore postihuje v sporovom konaní toho, kto neuniesol dôkazné bremeno (neoznačil potrebné dôkazy, alebo uvedenými dôkazmi nebolo jeho tvrdenie dokázané). Dôkazné bremeno postihuje vždy toho, kto niečo tvrdí.” Rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky vydané v konaní pod sp. zn.: II. ÚS/38/2015 - 17, podľa ktorého: „Dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky, ide teda o toho účastníka, ktorý existenciu takýchto skutočností tvrdí. Ak účastník neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, vychádza súd pri zisťovaní skutkového stavu z dôkazov, ktoré boli v konaní vykonané, ako aj zo skutkových zistení založených na zhodnom tvrdení účastníkov.” Žalovaný sa v žiadnom prípade nestotožňuje a rázne odmieta tvrdenia, že účelovo obchádza ustanovenia chrániace spotrebiteľov využívaním formálneho účelu zmluvy. Žalobca svojím prejavom vôle ovplyvňuje obsah zmluvy prostredníctvom informácii dôležitých pre neho a jeho záväzok ako výška úveru, o ktorú si sám v žiadosti o úver požiadal, poplatok, ktorý sa vypočítava v závislosti od úveru, dobu splatnosti, ktorú si spotrebiteľ určí, v koľkých splátkach úver chce splatiť, dátum splatnosti splátky a v neposlednom rade aj účel na základe ktorého použije finančné prostriedky, pričom mal možnosť slobodnej voľby uzavrieť so žalovaným zmluvu o úvere. Žalobca si zobral predmetný úver na účel povolania peňažné prostriedky si prevzal a nemal proti tomu žiadne námietky. Zmluva o úvere plní funkciu návrhu na uzavretie zmluvy. Návrh môže obsahovať dodatky, výhrady či iné zmeny, ako ich ale dlžník navrhne. Vzhľadom k tomu považujeme tvrdenie o obchádzaní zákona za nedôvodné. Žalovaný má za to, že skutočnosť, že Zmluva má povahu formulárovej (adhéznej) zmluvy ešte samo o sebe nevytvára predpoklad, že Zmluvu je potrebné posudzovať ako spotrebiteľskú. Pod pojmom formulárová zmluva je potrebné rozumieť zmluvu, ktorú používa dodávateľ, resp. podnikateľ v dvoch a viacerých prípadoch a zväčša je vopred pripravená. Uvedený postup je súčasťou bežnej podnikateľskej praxe a má za účel zjednodušiť kontraktačný proces, a to aj pri uzavieraní zmlúv medzi podnikateľmi navzájom. Z uvedeného vyplýva, že formulárová zmluva môže byť právnym dôvodom vzniku absolútneho obchodu (zmluvy o úvere). Na základe uvedeného je nesporné, že žalobca finančné prostriedky použil na výkon povolania, pričom podľa ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch, Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Preto nemožno predmetný úver posudzovať v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Dôležité teda je, na aký účel bol úver poskytnutý a nie na aký účel žalobca finančné prostriedky naozaj použil. Žalovaný je povinný preukázať, na aký účel boli peňažné prostriedky poskytnuté. Nenesie, však, povinnosť preukazovať či naozaj klient použije prostriedky na daný účel. Je nemysliteľné aby spoločnosť POHOTOVOSŤ kontrolovala, ak uzatvorila vyše 400 000 zmlúv o úvere každého klienta, na čo financie použije. Ten sa sám zaväzuje svojim podpisom, že prostriedky budú použité na poskytnutý účel. Vzhľadom na vyššie uvedené považuje Žalovaný tvrdenia Žalobcu o tom, že pred uzavretím Zmluva nebol dostatočne informovaný o význame jednotlivých ustanovení a o tom aký budú mať pre neho (dožadujúc sa postavenia spotrebiteľa) jednotlivé časti Zmluvy, za bezpredmetné. Obzvlášť ako to bol práve Žalobca kto inicioval uzavretie Zmluvy v danej podobe, tým že dobrovoľne vyznačil účel použitia finančných prostriedkov. Skutočnosť, že Žalobca dodatočne došiel k záveru, že je pre neho Zmluva subjektívne nevýhodná nemôže byť na ujmu Žalovaného, ktorý konal v dobrej viere, že Žalobca má úmysel použiť finančné prostriedky na účel povolania. Žalovaný v tejto súvislosti
poukazuje aj na Rozsudok Najvyššieho súdu Spolkovej republiky Nemecko zo dňa 22.12.2004, sp. zn.: VIII ZR 91/04 podľa ktorého: „Ak spotrebiteľ predstiera, že je podnikateľom, napr. preto, ža inak by druhá strana spotrebiteľskú zmluvu neuzatvorila je potrebné takýto záväzok posudzovať jako obchod a nie jako spotrebiteľskú zmluvu, nakoľko je treba chrániť dobrú vieru dodávateľa a dobrá viera je všeobecným princípom zmluvného práva.“ Žalovaný si dovoľuje dať do pozornosti Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 21.2.2017, sp. zn. 14Co/975/2015, ktorý rozsudok okresného súdu potvrdil. Vo svojom odôvodnení konštatoval, že „ Odvolací súd poukazuje na to, že neobstojí tvrdenie žalobkyne uvádzané v odvolaní , kde poukazuje na prenesenie dôkaznej povinnosti na žalovaného s tým, že práve žalovaný mal preukázať, že poskytnutý úvere bol poskytnutý na výkon zamestnania. Súd prvej inštancie správne v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že dôkazné bremeno zaťažovalo žalobkyňu v situácií, ak predložená kópia zmluvy o úvere obsahovala v písomnej forme zachytené prehlásenie ňou osobitne podpísané, že finančné prostriedky jej boli poskytnuté na výkon zamestnania.“ Ďalej dávame súdu do pozornosti aj Rozsudok Okresného súdu Bratislava V, sp. zn. 10Csr/2/2016, zo dňa 16.1.2017, ktorý žalobu žalobcu zamietol nakoľko, „Bez ohľadu na to, na aký účel bol v skutočnosti úver poskytnutý, v prípade rozporu skutočného účelu a účelu deklarovaného v zmluve, musí byť chránená dobrá viera druhej konajúcej strany. To v preskúmavanej veci znamená, že vzhľadom k výsledkom dokazovania súd dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že by úver zo zmluvy zo dňa 18.7.2014 bol poskytnutý na iný účel, než na podnikanie žalobcu.“ Zmluvné strany sa môžu dohodnúť na základe akého zákona sa ich zmluvné vzťahy v budúcnosti budú spravovať. Rovnako k danému prípadu došlo v predmetom spore. V zmysle VPPÚ sa zmluvné strany dohodli na tom, že ich vzťahy sa budú spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka. Zmluva sa uzatvorila v zmysle § 269 ods. 2 a nasl. Obchodného zákonníka z čoho jasne vyplýva, že iný zákon ani na daný zmluvný vzťah nie je možné aplikovať. Ak by tak bolo urobené bolo by to v rozpore so zákonom. Obchodný zákonník uvádza, že explicitne uvedené zmluvy sa spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov jeho ustanoveniami, od ktorého sa nie je možné odchýliť, keďže ide o kogentné ustanovenie: a) zo zmluvy o predaji podniku alebo jeho častí ( § 476), zmluvy o úvere ( § 497), zmluvy o kontrolnej činnosti ( § 591), zasielateľskej zmluvy ( § 601), zmluvy o prevádzke dopravného prostriedku ( § 638), zmluvy o tichom spoločenstve ( § 673), zmluvy o otvorení akreditívu ( § 682), zmluvy o inkase ( § 692), zmluvy o bankovom uložení veci ( § 700), zmluvy o bežnom účte ( § 708) a zmluvy o vkladovom účte ( § 716).
Je teda bezpredmetné skúmať či zmluva o úvere obsahuje obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Nepomenovaná zmluva podľa Obchodného zákonníka si vyžaduje dostatočné vymedzenie subjektov, teda zmluvných strán, ktoré uzatvorili zmluvu a vymedzenie predmetu zmluvy. Každopádne si nevyžaduje náležitosti, ktoré uvádza žalobca vo svojich tvrdeniach. Ak strany si zvolia, že zmluvu uzatvoria ako nepomenovanú, náležitosti by sa mali teda posudzovať podľa tých, ktoré si vyžaduje najbližšie ním podobná zmluva, v tomto prípade Zmluva o úvere, ktorá je upravená v rámci Obchodného zákonníka § 497 a nasl. Ani tam nie súd uvedené náležitosti ako uvádzanie RPMN atď. Z daného dôvodu nie je možné zmluvu považovať za bez poplatku a bezúročnú. Na peňažnom trhu boli v čase poskytnutia úveru stovky iných subjektov, ktorí vystupovali ako veritelia pri poskytnutí úveru. Klient uzatvoril zmluvu o úvere so spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o. slobodne, vážne, zrozumiteľne, nie v tiesni ani za nápadne nevýhodných podmienok, čo potvrdil svojim podpisom. Žalobca v Zmluve o úvere výslovne prehlásil a svoje vyhlásenie potvrdil osobitne svojím podpisom, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon povolania. V Zmluve o úvere a Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru žalobca vyhlásil, že sa oboznámil a súhlasí s obsahom Zmluvy (vrátane Všeobecných podmienok poskytnutia úveru) a že nemá Nakoľko žalobca nemienil použiť peňažné prostriedky na svoju súkromnú potrebu, nie je spotrebiteľom. Naviac, vzájomný právny vzťah účastníkov konania je obchodnoprávny a uplatnenie právnych noriem s cieľom ochrany spotrebiteľa nie je vôbec na mieste. Ako už bolo uvedené vyššie, podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Dôležité teda je, na aký účel bol úver poskytnutý, a nie na aký účel dlžník poskytnuté peňažné prostriedky v skutočnosti použil. Žalovaný v danom prípade pri poskytnutí úveru vychádzal z vyhlásení žalobcu, že ide o úvery poskytnuté na výkon povolania. Žalobca toto svoje vyhlásenie potvrdil svojím osobitným podpisom v Zmluvách, pričom je potrebné zdôrazniť, že zmluva o úvere umožňuje aj iný obsah vyhlásenia v podobe poskytnutia úveru na účel zamestnania, povolania, podnikania alebo iného účelu. Nakoľko žalobca nemienil použiť peňažné prostriedky na svoju súkromnú potrebu, nie je spotrebiteľom. Je potrebné tiež zdôrazniť, že žalobca podľa zmluvných vyhlásení z vlastnej vôle vstúpil do zmluvných vzťahov za účelom poskytnutia peňažných prostriedkov na výkon povolania, toto vyhlásenie potvrdil svojím podpisom.
Žalovaný toto jeho vyhlásenie akceptoval. Táto skutočnosť je pritom jasne preukázaná Zmluvou o úvere. Záverom tejto časti treba uviesť, že žalovaný pri poskytovaní peňažných prostriedkov vychádza čo do účelu z vyhlásenia jednotlivých klientov. Oblasť predmetu podnikania žalobcu je charakterizovaná ako rýchle „pôžičky“, kde nie je žiaden čas na preukazovanie pravdivosti zmluvných vyhlásení klientov. Ak by tieto vyhlásenia napokon boli nepravdivé, má žalovaný k dispozícii viacero právnych inštitútov na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov (§ 49a Občianskeho zákonníka - dovolanie sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu pre uvedenie do omylu; § 507 Obchodného zákonníka (zákon č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov): ak má dlžník poskytnuté peňažné prostriedky podľa zmluvy použiť iba na určitý účel a dlžník ich použije na iný účel, je veriteľ oprávnený od zmluvy odstúpiť a požadovať, aby dlžník vrátil bez zbytočného odkladu použité a nevrátené prostriedky s úrokmi). V prípade postavenia žalovaného treba akcentovať aj jeho dobrú vieru, s ktorou do právneho vzťahu so žalobcom vstupoval. Argumentácia žalovaného v tomto smere je napokon v plnom súlade s judikatúrou Európskeho súdneho dvora v oblasti práva na ochranu spotrebiteľa, na ktorú zjavne „zabudol“ poukázať žalobca. Pri výklade pojmu spotrebiteľ je potrebné chrániť dobrú vieru druhej strany. Ak dodávateľ koná v dobrej viere, že druhá strana nie je spotrebiteľ, nemôže sa táto osoba dovolávať toho, že mala postavenie spotrebiteľa (ESD, C-464/01, vo veci Johann Gruber proti Bay Wa AG publikovaný o.i. v Švestka, J., Spáčil, J., Škárová, M., Hulmák, M. a kol. Občanský zákoník I. § 1 až 459. Komentář. 2. vydání. Praha : C. H. Beck, 2009, s. 468 - 469). Obdobne, pokiaľ spotrebiteľ predstiera, že je podnikateľom (alebo v tomto smere uvedie dodávateľa do omylu), je treba takúto obligáciu charakterizovať ako obchod, a nie spotrebiteľský záväzok, pretože je potrebné chrániť dodávateľovu dobrú vieru, pretože dobrá viera je všeobecným princípom zmluvného práva (Bundesgerichtshof, SRN, 22.12.2004, VIII ZR 91/04 publikovaný o.i. v Eliáš, K. a kol.: Občanský zákoník. Velký akademický komentář. 1. svazek. § 1 - 487. Praha, Linde 2008, s. 324; Selucká, M. Ochrana spotřebitele v soukromém právu. 1. vydání. Praha : C. H. Beck 2008, s. 54). Analogicky, ak žalobca v zmluve o úvere uviedol a aj podpísal, že poskytované peňažné prostriedky sú na účel výkonu jeho povolania, resp. zamestnania, treba chrániť dobrú vieru žalovaného, a žalobcovi nepriznať právne postavenie spotrebiteľa.
? Na daný prípad je možné aplikovať aj rozhodnutie Slovenskej obchodnej inšpekcie, sp. zn. P/0355/01/2012 proti žalovanému bolo konanie zastavené z dôvodu, že „nebol preukázaný spotrebiteľský charakter zmluvy, ktorej všeobecné podmienky boli predmetom kontroly“, preto správny orgán dospel k názoru, že „v danom prípade nie je možné objektívne vyvodiť zodpovednosť účastníka konania za porušenie § 4 ods. 2 písm. b) v nadväznosti na § 3 ods. 3 a § 7 ods. 1 v spojení s § 7 ods. 2a), b) zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, v znení neskorších predpisov.“ Z odôvodnenia rozhodnutia o zastavení konania si žalovaný dovolí citovať: „Dlžníčka v posudzovanej zmluve nemá právne postavenie spotrebiteľa, pretože nenapĺňa definíciu spotrebiteľa v zmysle § 2 písm. a)Zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko jej bol úver poskytnutý na výkon POVOLANIA a dojednaná zmluva uzavretá podľa ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka sa spravuje ako absolútny obchod jeho právnym režimom.“
? Rovnako posudzoval zmluvu aj Krajský súd v Žiline vo svojom rozhodnutí sp. zn. 6CoE/122/2011, v ktorom zrušil rozhodnutie OS, ktorý zastavil exekúciu z dôvodu, že rozhodcovská zmluva bola v rozpore s normami spotrebiteľského práva, pričom rozhodcovský rozsudok posúdil súd prvého stupňa za rozhodnutie, ktoré priznáva nedovolené plnenie. Avšak KS ZA zrušil jeho rozhodnutie a vec mu vrátil na ďalšie konanie, vzhľadom na to, že OS dospel k záveru o postavení povinného ako spotrebiteľa na základe skutočnosti, ktoré nepreveril ani neodôvodnil. Rovnako ako to je v tomto prípade. Žalobca sa domáha určenia absencií náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, avšak ani jediným dôkazom nepoukázala prečo by sa mala zmluva za spotrebiteľskú považovať. Rovnaký názor zastal opäť Krajský súd v Žiline. Rozhodnutie, ktorým bol návrh zamietnutý je vedené pod sp. zn. 5C/159/2012 zo dňa 06.03.2013. Rozsudok Okresnému súdu potvrdil Krajský súd v Žiline, sp. zn. 7Co/208/2013 zo dňa 28.08.2013, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 03.10.2013.
V.
Res iudicata
Poukazujeme na neodstrániteľnú prekážku konania, ktorú predstavuje existencia veci rozhodnutej, na ktorú je súd povinný prihliadať počas ktorejkoľvek časti konania. O platnosti jednotlivých časti zmluvy o úvere č. 901500806 (teda či zmluva je bezúročná a bez poplatkov alebo nie) už bolo rozhodnuté dňa 10.7.2012, rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, IČO: 35922761, spoločnosť zapísaná v Obchodnom registri
Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sa, vložka č. 3530/B, sp. zn. SR 02386/12, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť. Dôkaz: Rozhodcovsky rozsudok
Podľa ustanovenia § 161 CSP ods. 1 „Ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len "procesné podmienky")“. ods. 3 „Ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý možno odstrániť, súd urobí vhodné opatrenia na jeho odstránenie. Pritom spravidla môže pokračovať v konaní, ale nesmie vydať rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Ak sa nepodarí nedostatok procesnej podmienky odstrániť, súd konanie zastaví.“ Z uvedeného vyplýva, že ak sa v konaní vyskytnú neodstrániteľné nedostatky konania, súd nemôže vo veci konať a rozhodnúť, ale musí konanie zastaviť v akomkoľvek štádiu konania. Teda uvedené ustanovenie súdu ukladá skúmať podmienky konania v trvaní celého konania. Medzi neodstrániteľné nedostatky v konaní sa okrem iného považuje aj res iudicata. Podľa ustanovenia § 230 CSP „ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova.“ Nie je pritom rozhodujúce, že skoršie rozhodnutie je rozhodnutie rozhodcovského súdu. Podľa ustanovenia § 35 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní „Doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. Právoplatný rozhodcovský rozsudok ukladajúci vykonať prejav vôle nahrádza tento prejav vôle.“ 14
Súd neraz rozhodoval o námietke veci rozhodnutej až dospel k nasledujúcim záverom: ? Žalovaný poukazuje aj na Uznesenie Nejvyššího soudu ČR, sp.zn. 29Cdo 2254/2011 zo dňa 27.06.2013, v ktorom sa uvádza, že „pravomocný rozhodčí nález má účinky pravomocného soudního rozhodnutí a vytváří tudíž překážku věci pravomocně rozhodnuté (rei iudicatae). Okolnost, že rozhodčí nález je případně věcně nesprávný (ba dokonce zmatečný), mu účinky pravomocného soudního rozhodnutí vytvářejícího překážku věci pravomocně rozhodnuté neodnímá.“
? V súvislosti s vyššie uvedeným žalovaný poukazuje aj na Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.5.2002, sp. zn. 3 Cdo 100/01, v ktorom sa uvádza, že „právoplatný rozsudok o žalobe na plnenie vytvára z hľadiska identity predmetu konania prekážku veci rozsúdenej pre konanie o žalobe na určenie, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je, vychádzajúcej z rovnakého skutkového základu (z rovnakého skutku).“
? Obdobný názor zaujal Najvyšší súd SR aj vo svojom Uznesení sp. zn. 3 Cdo 42/2006, v ktorom sa uvádza, že „právoplatný rozsudok, ktorým bolo rozhodnuté o žalobe na plnenie, vytvára prekážku veci právoplatne rozhodnutej voči žalobe o určenie právneho vzťahu alebo práva, ak otázka, či tu právny vzťah je alebo nie je bola (musela byť) posúdená pri rozhodovaní o žalobe na plnenie z toho istého právneho vzťahu alebo práva.“
? Uznesením Krajský súd v Prešove zo dňa 20. decembra 2011, sp. zn. 1Co/79/2011 uviedol v spore o plnenie, v ktorom žalovaný vystupoval na strane žalovanej, rozhodol odvolací súd tak, že rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil z dôvodu absolútnej ignorácie skúmania podmienky konania v podobe absencie prekážky právoplatne rozsúdenej veci (Uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 20. decembra 2011, sp. zn. 1Co/79/2011).
? V inom konaní, v ktorom taktiež na strane žalovanej vystupoval žalovaný, rozhodol Uznesením Krajský súd v Košiciach zo dňa 03.05.2012, 5Co/43/2012-207 o potvrdení rozhodnutia prvostupňového súdu, ktorým tento súd prerušil konanie vo veci ochrany spotrebiteľa do právoplatného skončenia konania o zrušení rozhodcovského rozsudku. Krajský súd v Košiciach okrem iného uviedol, že „...žalobkyňa podala na Okresnom súde Bratislava II žalobu, ktorou sa domáha zrušenia uvedeného rozsudku rozhodcovského súdu, lebo rozhodcovská doložka, ktorou bola založená právomoc rozhodcovského súdu, je neplatná. Pretože žalobkyňa podanou žalobou domáha sa okrem iného určenia neplatnosti úverovej zmluvy podľa § 80 písm. c) O.s.p. treba mať naliehavý právny záujem na takomto určení, lebo ide o určovaciu žalobu...žalovaný podal proti žalobkyni žalobu na plnenie povinnosti vyplývajúce z úverovej zmluvy (§ 80 písm. b) O.s.p.) a tento rozhodcovský rozsudok až do prípadného zrušenia zaväzuje účastníkov konania a vytvára prekážku právoplatne rozhodnutej veci podľa § 159 ods. 3 O.s.p.,
lebo zahŕňa v sebe aj riešenie otázky existencie práva a právneho vzťahu, ktorého sa návrh žalobkyne týka.“
? Rovnaký názor zaujal aj Okresný súd Bratislava I, ktorý Uznesením vedeným pod sp. zn. 17C/35/2014 zo dňa 03.06.2014 zastavil konanie a uviedol nasledovné „Tým, že rozhodcovský súd právoplatne rozhodol rozsudkom na plnenie, súd je povinný vychádzať z premisy, že rozhodcovský súd musel (mal posúdiť), aj platnosť zmluvy o úvere a zmluvných dojednaní v nej obsiahnutých. Vychádzajúc z ustanovenia § 35 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, upravujúceho účinky rozhodcovského rozsudku, doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 ZoRK, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu.“
Právna povaha rozhodcovského rozsudku sa stala aj predmetom aktuálnej judikatúry Najvyššieho súdu SR, ? Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 26. septembra 2011, sp. zn. 3 M Cdo 11/2010 - ide o súdne rozhodnutie vo veci, v ktorej na strane oprávneného vystupoval žalovaný; R 46/2012; ? Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 18. januára 2012, sp. zn. 6 Cdo 143/2011, ? Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 9. februára 2012, sp. zn. 3 Cdo 122/2011; všetky rozhodnutia sú publikované na webovskej stránke www.nsud.sk). NS SR jednoznačne potvrdil povahu rozhodcovského rozsudku ako res iudicata a uviedol nasledovné: „Vzhľadom na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, účinky rozhodcovského rozsudku majú ten dôsledok, že exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu v rozhodcovskom konaní. Konkrétne to teda znamená, že rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný súd viazaný rovnako, ako je viazaný rozsudkom všeobecného súdu. Vyplýva to z § 159 ods. 2 O.s.p., v zmysle ktorého výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány. To isté platí aj v prípade, ak ide o rozsudok rozhodcovského orgánu.
Argumentáciu žalovaného týkajúcu sa res iudicata podporuje aj komunitárne a medzinárodné právo. ? Ako vyplýva z rozhodnutia ESD vo veci Asturcom (ktoré sa dotýka výkonu rozhodcovského rozhodnutia), smernica č. 93/13/EHS nepriznáva spotrebiteľovi po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa o veci rozhodlo, žiadne osobitné právo. Ani európske právo nenúti súd členského štátu, aby pristúpil k opätovnému preskúmaniu právoplatne rozhodnutého sporu, ak by sa tým malo zabezpečiť presadenie sa európskeho práva, čo súdny dvor potvrdil aj v samotnom rozhodnutí Asturcom. Podľa tohto rozhodnutia sa pri posudzovaní, či je vecná kontrola rozhodcovských rozhodnutí exekučným súdom potrebná alebo nie, má aplikovať vnútroštátna úprava pri zohľadnení tzv. zásady procedurálnej autonómie členských štátov. Rozhodnutia rozhodcovských súdov s účinkami právoplatných rozsudkov sa tak podľa súdneho dvora majú kontrolovať iba v tom rozsahu, v akom to pripúšťa vnútroštátne právo. Z uvedeného vyplýva, že smernica č. 93/13/EHS nezakladá právo spotrebiteľa na to, aby exekučný súd podrobil rozhodcovský rozsudok kontrole vecnej správnosti.
? Podľa rozhodnutia ESD č. C-2/08 vo veci Amministrazione dell´Economia a delle Finanze právo Spoločenstva neprikazuje vnútroštátnemu súdu, aby neuplatnil vnútroštátne procesné normy, na základe ktorých rozhodnutie získava právoplatnosť (a teda stáva sa res iudicata), aj keby to umožnilo napraviť porušenie práva Spoločenstva predmetným rozhodnutím. Žalovaný podotýka, že zásada res iudicata je jednou zo základných zásad akéhokoľvek procesného práva (v trestnom práve ide o zásadu ne bis in idem) v celoeurópskom meradle. Táto zásada nie je v slovenskom procesnom práve uplatňovaná tak vo vzťahu k akémukoľvek prípadu (nedochádza teda k odlišnému prístupu v závislosti na prípade) a ani nesťažuje uplatnenie práva Spoločenstva, keď žalovaný v rozhodcovskom konaní predsa môže použiť prostriedky obrany v exekučnom konaní. Poňatie rozhodcovského rozsudku ako res iudicata je naviac jednou zo základných zásad rozhodcovského konania akceptovateľnou v medzinárodnou meradle (Chovancová, K.: Res iudicata v medzinárodnej arbitrážnej praxi. Bulletin slovenskej advokácie, 2008, č. 9 - 10). Poňatie rozhodcovského rozsudku ako res iudicata plne rešpektuje aj judikatúra ESD. Podľa názoru žalovaného ten istý predmet konania je daný vtedy ak vyplýva z rovnakého skutku a zároveň sa týka tých istých osôb, pričom nie je rozhodujúce či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie, t. j. či ten, kto v skoršom konaní vystupoval ako odporca má v novom konaní postavenie navrhovateľa. Z Rozhodcovského rozsudku je jasne zrejmé, že rozhodcovský súd posúdil Zmluvu ako platný a odplatný právny úkon a na jeho základe priznal žalovanému voči
žalobcovi plnenie. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že z hľadiska res iudicata je prípadná nesprávnosť Rozhodcovského rozsudku irelevantná a aj v takomto prípade res iudicata naďalej existuje. S poukazom na uvedené, je žalovaný toho názoru, že ak procesné podmienky nie sú splnené, konanie vykazuje nedostatky. Ak bolo právoplatne rozhodnuté o povinnosti plniť, tvorí výrok takéhoto rozsudku prekážku právoplatne rozhodnutej veci vo vzťahu k určovacej žalobe medzi tými istými účastníkmi konania vo vzťahu k tomu istému skutku, ktorý už bol predbežne právne kvalifikovaný v rozsudku na plnenie a preto by súd mal konanie zastaviť pre neodstrániteľný nedostatok konania.
VI.
Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný navrhuje, aby súd po vykonanom dokazovaní žalobu žalobcu ako neopodstatnenú v plnom rozsahu z a m i e t o l a zaviazal žalobcu na náhradu trov konania žalovanému.
8. Žalobca sa už k vyjadreniu žalovaného z 05.06.2018 vo veci nevyjadril. Na pojednávaní 07.12.2018 sa obmedzil iba na tie isté tvrdenia, ktoré sú obsahom žaloby.
9. Súd vo veci vykonal dokazovanie výpoveďou žalobcu, vyššie citovanými listinnými dôkazmi predloženými stranami, a tiež rozhodnutím Správy katastra U. z 26.03.2012 č. V238/12, rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., Karloveské rameno 8, Bratislava z 10.07.2012, sp. zn. SR02386/2012 a oznámením žalovaného z 30.6.2017 o začatí výkonu záložného práva.
10. Medzi stranami nie je sporné, že žalovaný ako veriteľ uzatvoril dňa 08.08.2011 so žalobcom ako dlžníkom zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX, na základe ktorej žalobcovi poskytol žalovaný úver v sume 800,00 Eur a žalobca sa zaviazal splatiť tento úver v 12-tich mesačných splátkach po 125,00 Eur. Rovnako medzi stranami nie je sporné, že žalovaný ako záložný veriteľ uzatvoril s osobou vystupujúcou ako zástupca žalobcu zmluvu o zriadení záložného práva dňa 07.02.2012 č. 056/2012, ktorou na zabezpečenie pohľadávky žalovaného voči žalobcovi zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX z 08.08.2011 sa zriadilo záložné právo veriteľa-žalovaného k nehnuteľnostiam katastrálneho územia v obci D. zapísaným na W. Č.. XXX a to k rodinnému domu č. XXX na parcele č. XXXX a k pozemkom ako parcely č. XXXX a XXXX zastavaná plocha a záhrada spolu vo výmere XXX m2. Žalobca bol v tom čase spoluvlastníkom uvedených nehnuteľností v podiele 6/10-ín. Záložné právo bolo zriadené na výšku tohto celého podielu žalobcu, čo je zistené z vyššie citovaného rozhodnutia Správy katastra U. z 26.03.2012.
11. Z vyššie citovanej záložnej zmluvy súd zistil, že na tejto záložnej zmluve je ako osoba konajúca za žalobcu ako záložcu uvedené združenie občianskoprávnej pomoci ProHelp s uvedením ,,záložca v zastúpení“. V časti označenia strán zmluvy pri záložcovi ako žalobcovi sa uvádza, že na základe Dohody o splnomocnení zastupuje záložcu, t.j. žalobcu, vyššie uvedené združenie v zastúpení C. I., predsedom združenia. Na záložnej zmluve nie je podpis záložcu ako záložného veriteľa, ale podpis zástupcu vyššie uvedeného združenia občianskoprávnej pomoci.
12. Súd sa nestotožnil s námietkou miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Trebišov na konanie v tejto veci. Námietku miestnej nepríslušnosti žalovaný vzniesol podaním z 05.06.2018 označením ako „Vyjadrenie k žalobe“. Súd poukazuje na to, že žaloba bola žalovanému doručená už s uznesením súdu zo 16.10.2017 sp. zn. 12Csp/302/2017-21, ktorým súd nariadil neodkladné opatrenie, keď uložil žalovanému povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva. Toto uznesenie bolo doručené žalovanému spolu so žalobou dňa 17.10.2017 a žalovaný podal proti uvedenému uzneseniu odvolanie, ktoré bolo súdu doručené 02.11.2017. V uvedenom odvolaní, aj napriek tomu, že mu už bola doručená predtým žaloba, nevzniesol námietku miestnej príslušnosti. Išlo teda o prvý úkon žalovaného vo veci potom, čo mu bola doručená žaloba, a preto podľa § 41 CSP už súd nemôže skúmať miestnu príslušnosť v tejto veci.
13. Vo svojich podaniach, teda ani v odvolaní proti nariadeniu neodkladného opatrenia, ani v písomnom vyjadrení k žalobe z 05.06.2018, žalovaný nepoužil žiadny prostriedok procesnej obrany, ktorým by vyvrátil tvrdenie žalobcu, že dôvodom neplatnosti zmluvy je neplatnosť dohody o zastúpení, na základe ktorej za žalobcu malo záložnú zmluvu uzatvárať ako zástupca združenie občianskoprávnej pomoci ProHelp, Bratislava, Povraznícka. Ide hlavne o tvrdenie ohľadne postupu žalovaného a jeho úlohu pri voľbe osoby zástupcu, ktorá je podrobne popísaná žalobcom v žalobe.
14. Podľa § 149 CSP, prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.
15. Podľa § 150 CSP, 1) Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.
16. Podľa § 151 ods. 1 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.
17. Keďže žalovaný nepoprel skutkové tvrdenia žalobcu ohľadne skutočnosti, na základe ktorých malo dôjsť k zastúpeniu žalobcu pri uzatváraní záložnej zmluvy, súd tieto tvrdenia žalobcu je povinný považovať za nesporné (§ 151 ods. 1 CSP). Žalovaný sa vo vyjadrení k žalobe o tejto skutočnosti vôbec nezmieňuje a ani nenavrhol žiadny dôkaz, vykonaním ktorého by tvrdenia žalobcu o neplatnosti Dohody o splnomocnení vyvrátil. Súd sa preto stotožňuje s právnou kvalifikáciou neplatnosti právneho zastúpenia žalobcu pri uzatváraní zmluvy o úvere uvádzanú žalobcom, a to preto, že dohoda o zastúpení žalobcu pre účely uzatvorenia záložnej zmluvy je v rozpore s dobrými mravmi a je podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatná. Vzhľadom k neplatnosti dohody o zastúpení žalobcu pri uzatváraní vyššie uvedenej záložnej zmluvy je neplatná aj táto záložná zmluva, pretože nebola uzatvorená medzi žalobcom ako záložcom ani takým zástupcom záložcu, ktorý by za žalobcu konal na základe platnej dohody o zastúpení.
18. Podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.
19. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
20. Právny úkon, ktorým je záložná zmluva je neplatný aj preto, že odporuje zákonu, t.j. ustanoveniu § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pretože záujmy zástupcu sú v tomto prípade v rozpore so záujmami zastúpeného, keďže súd vychádza z nesporných skutočností, že za osobu zástupcu pre žalobcu ako záložného dlžníka na uzavretie záložnej zmluvy vybral žalovaný ako záložný veriteľ. Takýto zástupca preto nespĺňa zákonnú podmienku, že koná v záujme zastúpeného, t.j. záložného dlžníka, pretože bol to práve žalovaný, ktorý pre zabezpečenie svojich nárokov voči žalobcovi tohto zástupcu pre žalobcu vybral. Koná teda v rozpore so záujmami žalobcu, keďže nemôže konať v súlade so záujmami oboch strán. Súd rovnako ako žalobca poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o tejto otázke citované v žalobe.
21. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že zmluva o úvere nemôže byť kvalifikovaná ako spotrebiteľská zmluva, pretože v zmluve žalobca ako dlžník účel úveru uviedol použitie úveru na výkon povolania a aj v žiadosti o poskytnutie úveru ako účel použitia úveru uviedol náklady na reklamnú činnosť, tak takéto hodnotenie uvedených skutočnosti žalovaného nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Podľa § 2 písm. a) zákona č. 129/2010 o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzatvárania úverovej zmluvy medzi žalovaným a žalobcom na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľom fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Údaje uvádzané v zmluve o úvere ako aj v žiadosti o poskytnutie úveru ohľadne účelu využitia tohto úveru sú účelové so zameraním zmariť súdnu kontrolu zmluvy ako zmluvy spotrebiteľskej. Na jednej strane sa v uvedených dokumentoch síce uvádza, že úver má slúžiť na výkon povolania a nákladov na reklamu, a na druhej strane vo formulári žiadosti o úver, kde mal žalobca uviesť údaj ohľadne zamestnania, tak v tej časti žalobca neoznačil žiadny údaj. Naopak, označil údaj v časti, kde mal uviesť, či je dôchodcom a tento údaj aj žalobca skutočne označil. Rovnako neoznačil žiadny údaj v časti o označení identifikačného čísla podnikateľského subjektu. Ak by teda údaje o účele úveru na podnikanie alebo výkon povolania v žiadosti o úvere a v úverovej zmluve mali byť hodnoverné, tak v každom prípade by žalobca označil buď údaje ohľadne svojho zamestnania alebo údaje ohľadne svojho podnikania. Tieto totiž boli na formulárovej žiadosti o úver predpísané na to, aby ich žiadateľ o úver alebo dlžník v úverom vzťahu označil. Žalobca ako jediné príjmy uviedol výšku svojho dôchodku a výšku invalidného dôchodku svojho syna. Pokiaľ neboli údaje o podnikaní a zamestnaní žalobcom označené, tak zo strany žalovaného ako veriteľa mali byť vykonané opatrenia, aby ich žalobca označil vzhľadom k uvedenému účelu úveru. Keďže vyplnené odpovede žalobcu na
predtlačené možnosti uvádzané vo formulároch vyhotovených žalobcom sa nezhodujú s údajmi o účele úveru, nebolo preukázané, že účelom úveru má byť výkon povolania alebo podnikania, čo žalovanému muselo byť z časti formulárov vyplnených žalobcom známe. Žalobca totiž bol poberateľom starobného dôchodku, čo žalovanému bolo známe, a preto údaje o jeho povolaní a podnikaní boli zjavne v rozpore so skutočnosťou.
22. Súd sa nestotožnil ani s námietkou žalobcu, že ustanovenie § 137 písm. d) CSP neumožňuje žalobcovi v civilnom sporovom konaní uplatniť nárok na neplatnosť záložnej zmluvy, pretože žiadny právny predpis takúto možnosť neupravuje.
23. Podľa § 137 písm. d) CSP, žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.
24. Podľa § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z.z. spotrebiteľ sa môže pred súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru žalobou.
25. Aj keď ustanovenie § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z.z. je účinné až od 01.05.2018, v zákone č. 279/2017 Z.z. nie sú uvádzané žiadne intertemporálne ustanovenia o tom, aby sa účinnosť tohto ustanovenia nevzťahovala aj na spotrebiteľské zmluvy uzavreté pred účinnosťou tohto ustanovenia. Tvrdenie žalovaného o procesnej brzde uplatňovania nároku na neplatnosť spotrebiteľskej zmluvy podľa § 137 písm. d) CSP, preto nemá oporu vo vyššie citovaných právnych predpisoch. Aj keď ide o neplatnosť záložnej zmluvy, podľa § 53 ods. 10 OZ účinného v čase uzavretia záložnej zmluvy, neplatnosť zmluvných podmienok sa zohľadní aj s ohľadom na inú zmluvu, od ktorej spotrebiteľská zmluva závisí, a preto je daná aktívna legitimácie žalobcu na uplatnenie nároku na neplatnosť takejto záložnej zmluvy. Dôvody neplatnosti úverovej zmluvy sú uvedené v predchádzajúcej časti tohto odôvodnenia.
26. Pokiaľ žalovaný vzniesol námietku nedostatku podmienky konania pre prekážku veci právoplatne rozhodnutej a odôvodnil to právoplatným rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu z 10.07.2012 sp. zn. Sr 02386/12, ktorý aj súdu predložil, tak súd sa s touto jeho námietkou nestotožnil.
27. Podľa § 230 CSP, ak sa vo veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova.
28. Citovaným rozsudkom rozhodcovského súdu bola uložená povinnosť žalobcovi uhradiť pre žalovaného nesplatenú časť úveru s úrokmi vo výške 2.080,83 Eur ako aj úroky z omeškania, úroky zmenkové, úroky z omeškania ako aj trovy rozhodcovského konania. Predmetom tohto konania teda nebol žiadny žalobný návrh ohľadne platnosti alebo neplatnosti záložnej zmluvy a vo výroku tohto rozhodcovského rozsudku sa ani o neplatnosti alebo platnosti úverovej zmluvy nerozhodovalo. Z uvedeného dôvodu tvrdenie žalobcu o nedostatku procesnej podmienky na konanie o neplatnosti záložnej zmluvy v civilnom súdnom sporovom konaní nemá oporu v ustanovení § 230 CSP, ani v ustanovení § 161 ods. 1, ods. 2 CSP, podľa ktorého by sa konanie malo vo veci zastaviť. Súd poukazuje aj na právoplatné uznesenie Okresného súdu Trebišov zo 16.6.2014 sp. zn. 15 Er/384/2014-16, ktorým bol zamietnutý návrh žalovaného na nariadenie exekúcie na vymoženie sumy 2080,83 Eur z dôvodu, že rozhodcovský súd nemal právomoc na konanie a rozhodovanie vo veci SR 02386/12 pre neplatnú rozhodcovskú doložku. Túto skutočnosť však žalovaný v písomných podaniach už neuvádza.
29. Žalobca mal v konaní plný úspech, žalovaný nebol v konaní úspešný, a keďže žalobca vznik trov nepreukázal a zriekol sa nároku na náhradu trov konania, súd podľa § 255 ods. 1 CSP stranám náhradu trov konania nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Trebišov v 2 vyhotoveniach.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je podanie určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 CSP).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 CSP).
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo, d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady súdneho konania, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci (zákon č. 65/2001 Z. z. o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov).