Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozhodnutie_26Cb-28-2018.pdf
PDF · 250.99 KB
Case nature
Area
Subarea
26Cb/28/2018
Rozhodnutie
Okresný súd Košice I sudcom JUDr. Róbertom Zsigom v právnej veci žalobcu: N.. D. D., advokát, R. XX, XXX XX Y., IČO: 17 081 483, zastúp. JUDr. Matúšom Lemešom, advokátom, Kuzmányho 29, 040 01 Košice, proti žalovanému: Inžinierske stavby, a.s., Priemyselná 6, 042 45 Košice, IČO: 31 651 402 v konaní o zaplatenie 17 762,80 EUR s prísl. takto
rozhodol:
Žalovaného z a v ä z u j e zaplatiť žalobcovi 17 762,80 EUR, úrok z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 17 762,80 EUR od 11.12.2017 do zaplatenia ako aj paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 EUR a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Žalobcovi p r i z n á v a náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100% s tým, že o ich výške bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1.Návrhom na vydanie platobného rozkazu v upomínacom konaní doručeným súdu dňa 12.12.2017 sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 17 762,80 EUR, úrok z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 17 762,80 EUR od 11.12.2017 do zaplatenia ako aj paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 EUR. Ďalej žiadal, aby mu súd priznal náhradu trov konania.
2.Žalobca uviedol, že dňa 08.09.2003 uzatvoril so žalovaným zmluvu o poskytovaní právnej pomoci č. 14/2003 (ďalej aj ako „Zmluva“). Podľa čl. II bod 1 Zmluvy sa strany spo- ru dohodli, že žalobca bude poskytovať žalovanému právne služby v rozsahu „vysporiadanie právnych prípadov aktívnych a pasívnych pohľadávok do úplného vybavenia veci včítane právneho zastúpenia pred súdmi...“. Podľa čl. III. bod 1 písm. a) Zmluvy, strany sporu dohodli podielovú odmenu za poskytnuté právne služby v rozsahu článku II. bod. 1 Zmluvy, t.j. za úplné vybavenie veci (pripísanie sumy z aktívnej pohľadávky na účet žalovaného a predloženie právoplatného rozhodnutia o zamietnutí žaloby v prípade pasívnej pohľadávky). V čase uzatvorenia Zmluvy bol žalobca oprávnený poskytovať právne služby ako komerčný právnik zapísaný do zoznamu komerčných právnikov. Počnúc rokom 2004 je žalobca oprávnený poskytovať právne služby ako advokát zapísaný do zoznamu advokátov Slovenskej advokátskej komory. Počas platnosti Zmluvy žalovaný neposkytol žalobcovi žiadny preddavok na poskytnuté právne služby a to i napriek tomu, že žalobca o preddavok žalovaného žiadal a to s poukazom na ust. § 24 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii. Dňa 09.06.2015 bola z iniciatívy žalovaného podpísaná medzi stranami sporu dohoda o skončení Zmluvy o poskytovaní právnej pomoci č. 14/2013 (je zrejmé, že došlo k chybe v písaní, pričom správne malo byť uvedené číslo zmluvy 14/2003), ktorou strany sporu Zmluvu ukončili. Návrh dohody o skončení Zmluvy vypracoval a predložil žalobcovi na podpis žalovaný. Dňa 23.06.2015 žalobca protokolárne odovzdal žalovanému celú právnu agendu spolu s vyúčtovaním tarifnej odmeny za poskytnuté úkony právnych služieb v ôsmich neukončených právnych veciach za obdobie trvania zmluvy (08.09.2003 - 09.06.2015). Podľa čl. III protokolu žalovaný zobral na vedomie, že je povinný uhradiť žalobcovi vyúčtovanú odmenu za poskytované právne služby. Žalovaný
k vyúčtovaniu trov konania žalobcom, ktorých podrobná špecifikácia bola založená v odovzdaných spisoch, nevzniesol žiadne výhrady, no napriek tomu žalobcovi odmenu neuhradil ani len čiastočne. Listom zo dňa 18.05.2017 žalobca zaslal žalovanému vyúčtovanie trov právneho zastúpenia, ktoré mu vznikli za zastupovanie žalovaného v konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 4Cb/1/2009, ktorá vec bola proti žalovanému vedená na návrh spoločnosti DAMS SLOVAKIA, spol. s r.o.. V predmetnej veci žalobca vyčíslil odmenu za úkony právnej služby v celkovej výške 17 762,80 EUR vrátane DPH. Nárok na odmenu a jej výšku žalobca odôvodnil s poukazom na ust. § 24 ods. 1, 3 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii, ust. § 1 ods. 2, § 10 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „Vyhláška“). Žalobcom vyčíslená výška odmeny plne korešpondovala s trovami právneho zastúpenia, ktoré boli žalovanému priznané uznesením Krajského súdu v Košiciach č. 4Cb/1/2009-354 zo dňa 05.08.2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 27.04.2017 a stalo sa vykonateľným dňa 01.05.2017. Žalovaný na list žalobcu zo dňa 18.05.2017 nereagoval, preto ho žalobca opätovne, prostredníctvom svojho právneho zástupcu listom zo dňa 11.08.2017 vyzval na úhradu odmeny. Následne prebehla medzi stranami sporu komunikácia, avšak k úhrade odmeny zo strany žalovaného nedošlo. Konštantná judikatúra sa ustálila na názore, že advokát poskytuje právne služby za odmenu a je neprípustné, aby mu za uskutočnené úkony odmena neprináležala. Podľa ust. § 24 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z.z. v spojení s nálezom Ústavného súdu č. I. ÚS 407/08 zo dňa 30.06.2010 je vylúčené, aby advokát bol zbavený práva na odmenu za právne služby reálne poskytnuté do doby ukončenia právneho zastupovania. Podľa rozhodnutia NS ČR sp. zn. 33Odo 936/2004, v prípade ukončenia zmluvy o poskytovaní právnej pomoci, v ktorej bola dohodnutá podielová odmena do úplného vybavenia veci je potrebné aplikovať mimozmluvnú odmenu vo výške tarifnej odmeny v zmysle príslušnej vyhlášky o odmene advokátov a komerčných právnikov za poskytovanie právnej pomoci. V opačnom prípade by klient získal bezdôvodné obohatenie. Závery najvyšších súdnych autorít si osvojil aj Krajský súd v Žiline v rozsudku č. 5Co/230/2012 zo dňa 26.11.2012, kde súd aplikoval mimozmluvnú odmenu vo veci, kde bola podľa zmluvy dohodnutá podielová odmena. Strany sporu si v Zmluve nedohodli spôsob vysporiadania podielovej odmeny pre prípad, že k ukončeniu zmluvného vzťahu dôjde skôr, akoby bola vec (právne zastupovanie pred súdmi) úplne vybavená. Opierajúc sa aj o stanoviska vyššie uvádzaných súdnych rozhodní, žalobca si za poskytovanie právnych služieb žalovanému vyúčtoval mimozmluvnú tarifnú odmenu podľa § 10 ods. 1 Vyhlášky. Právo žalobcu účtovať mimozmluvnú odmenu podľa tarify vyplýva aj z ust. čl. IV. bod 3.1 v spojení s čl. III bod 8 Zmluvy. Podľa cit. ustanovenia Zmluvy sa žalovaný zaviazal poskytnúť žalobcovi riadnu súčinnosť. Neposkytnutie súčinnosti žalovaným malo podľa čl. III bod 8 Zmluvy za následok vznik práva žalobcu účtovať namiesto dohodnutej podielovej zmluvnej odmeny tarifnú odmenu. Napriek tomu, že žalobca opakovane vyzýval žalovaného na poskytnutie súčinnosti vo veci vedenej na Krajskom súde v Košiciach pod č. k. 4Cb/1/2009, žalovaný bol vo veci nečinný. Žalobca si uplatnil nárok aj na zaplatenie úrokov z omeškania podľa § 369 a nasl. Obchodného zákonníka a § 1 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z., ako aj na zaplatenie paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky podľa ust. § 369c Obchodného zákonníka a ust. § 2 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z..
3.Okresný súd Banská Bystrica v upomínacom konaní vedenom pod sp. zn. 17Up/557/2017 vydal dňa 11.01.2018 v zmysle návrhu žalobcu platobný rozkaz.
4.Proti platobnému rozkazu podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odpor s odôvodnením, že žalobcom uplatnený nárok bol v súlade s Dohodou o ukončení Zmluvy o poskytovaní právnej pomoci č. 14/2013 uzatvorenej dňa 09.06.2015 medzi žalobcom v právnom postavení advokáta a žalovaným v právnom postavení klienta vysporiadaný. V zmysle bodu 2. čl. II. dohody ku dňu ukončenia zmluvného vzťahu medzi žalobcom ako advokátom a žalovaným ako klientom boli vysporiadané všetky vzájomné práva a povinnosti, na základe čoho platí, že žalobcom uplatnený nárok je nedôvodný. Uviedol tiež, že k ukončeniu právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným na základe dohody došlo z dôvodu na strane žalobcu, ktorý ako advokát svojim neetickým konaním narušil nevyhnutnú dôveru medzi ním a žalovaným. Poprel tvrdenia žalobcu o neposkytnutí súčinnosti žalobcovi ako advokátovi. Uviedol, že žalovanému nebola doručená faktúra a uplatňovaný nárok nevedie v účtovníctve. Na základe uvedeného navrhol žalobu zamietnuť.
5.Žalobca vo vyjadrení k odporu uviedol, že žalovaný v podanom odpore neprodukoval žiadne rozhodujúce skutkové tvrdenia a dôkazy, ktoré by relevantne spochybňovali žalovaný peňažný nárok žalobcu. Žalobca v celom rozsahu zotrval na všetkých doterajších skutkových tvrdeniach a dôkazoch.
Uviedol, že tvrdenie žalovaného, že k ukončeniu zmluvy o poskytovaní právnej pomoci č. 14/2003 zo dňa 08.09.2003 (ďalej aj ako „Zmluva“) došlo z dôvodu na strane žalobcu, ktorý ako advokát svojím neetickým konaním narušil nevyhnutnú dôveru medzi ním a žalobcom, je nepravdivé. Dôvod ukončenia Zmluvy bol výlučne na strane žalovaného. Bol to žalovaný, ktorý predložil žalobcovi návrh na okamžité ukončenie Zmluvy, a to bez toho, aby existoval relevantný dôvod na jej ukončenie. Poukázal na to, že počas trvania Zmluvy žalovaný ani raz nevzniesol voči žalobcovi výhrady ku kvalite poskytovaných právnych služieb. Mal za to, že ako advokát poskytoval žalovanému právne služby vždy s odbornou starostlivosťou a v jeho najlepšom záujme. Napokon úspešne zastupoval žalovaného aj v súdnom konaní na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 4Cb/1/2009, ktoré skutkovo súvisí s prejednávanou vecou. V zmieňovanom konaní bola žalovanému priznaná aj plná náhrada trov konania. Keďže žalovaný nikdy nenamietal proti právnym službám žalobcu, no i napriek tomu predložil žalobcovi návrh na ukončenie Zmluvy, žalobca nemohol také správanie sa žalovaného vyhodnotiť inak, ako úplnú stratu dôvery. Je nesporné, že dôvera medzi advokátom a klientom je elementárnou podmienkou vzájomnej spolupráce. Žalobca, ako advokát, preto súhlasil s ukončením Zmluvy, inak by vypovedal plnomocenstvo z dôvodu straty dôvery. Žalobca súhlasil s ukončením Zmluvy tiež z dôvodu neposkytnutia požadovaného preddavku na odmenu za poskytnuté právne služby v spomínanej veci 4Cb/1/2009. Podotkol, že medzi stranami sporu nie je sporné, že žalobca žiadal žalovaného o poskytnutie preddavku a to prostredníctvom vedúceho právneho útvaru žalovaného I.. R.. Rovnako nie je sporné, že žiadny preddavok žalovaný žalobcovi neposkytol. Pokiaľ žalovaný považuje za neetické, že žalobca v roku 2015 požiadal žalovaného o preddavok na odmenu za jeho právne zastupovanie, vychádzajúc z toho, že od napadnutia veci na súde v roku 2002 mu žalovaný za zastupovanie neposkytol žiadnu odmenu, je výhrada žalovaného o neetickom správaní žalobcu absurdná. Žiadosťou o preddavok žalobca vonkoncom neporušil etický kódex advokáta. Právo advokáta žiadať preddavok je explicitne obsiahnuté v zákone č. 586/2003 Z.z. o advokácii, in concreto v ust.§ 24 ods. 1. Advokát má teda právo na primeraný preddavok a s poukazom na konštantnú judikatúru rovnako platí, že advokát nemôže byť zbavený práva na odmenu za vykonané úkony právnych služieb, ku dňu ukončenia zastupovania. Žalovaný v odpore popiera tvrdenia žalobcu o neposkytnutí súčinnosti žalobcovi ako advokátovi. Žalovaný však neposkytol žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval, že žalobcovi skutočne poskytol riadnu súčinnosť v predmetnej veci 4Cb/1/2009. Žalobca opakovane žiadal žalovaného o informáciu týkajúcu sa zistenia stavu technologického zariadenia DAMS, na základe ktorého si spoločnosť DAMS SLOVAKIA, spol. s r.o. uplatnila nárok na zmluvnú pokutu za stavebnú nepripravenosť, ušlý zisk za stavebnú nepripravenosť PS 01, PS 02 a kompletizačnú prirážku, revízia a repasia technologických zariadení v celkovej sume 351 233,98 EUR. Žalovaný na žiadosti žalobcu nereflektoval. Argumentácia žalovaného, že mu nebola doručená faktúra ohľadom uplatňovaného nároku žalobcu, je právne irelevantná. Žalobca predložil žalovanému daňový doklad, vyúčtovanie odmeny, na ktorý žalovaný vôbec nereagoval. Uviedol, že žalovaný v priebehu zmluvného vzťahu v iných veciach uhrádzal dohodnutú odmenu aj bez doloženia faktúry. Navyše Obchodný zákonník pojem faktúra ani nepozná. | 6.Žalobca vo vyjadrení zo dňa 31.08.2018 uviedol, že nesúhlasí s výkladom bodu 2. čl. II. Dohody o skončení Zmluvy o poskytovaní právnej pomoci č. 14/2013 podpísanej dňa 09.06.2015 tak, ako to interpretuje žalovaný, teda, že „ku dňu ukončenia zmluvného vzťahu sú všetky ich vzájomné práva a povinnosti vysporiadané“. Takýto výklad žalovaného však nezodpovedá ani obsahu Dohody a ani širšiemu kontextu okolností, za ktorých bola Dohoda podpísaná. Žalobca mal za to, že podpísaním Dohody sa ukončilo iba právne zastupovanie, keďže došlo k vzájomnej strate dôvery, pričom v Dohode nie je nikde ani len zmienka o finančnom vysporiadaní nárokov. Ergo Dohoda je iba vzájomným prejavom vôle smerujúcim k ukončeniu právneho zastupovania, ale v žiadnom prípade nie je dohodou o finančnom vysporiadaní. Opačný výklad Dohody by bol nelogický, ba až absurdný. Žalobca predsa nemal absolútne žiaden rozumný dôvod dobrovoľne sa vzdať odmeny za dovtedy poskytované právne služby žalovanému. Žalovaný si preto musel byť vedomý toho, že žalobca by nikdy nepodpísal Dohodu, ak by bol uzrozumený s výkladom prezentovaným žalovaným, že sa podpisom Dohody fakticky vzdáva svojho nároku na odmenu. Skutočnosť, že žalobca nepovažoval podpísanie Dohody súčasne aj za vzájomné finančné vysporiadanie preukazuje o.i. aj to, že krátko po podpísaní Dohody, dňa 23.06.2015 protokolárne odovzdal žalovanému celú právnu agendu spolu s vyúčtovaním tarifnej odmeny za poskytnuté úkony právnych služieb v ôsmich neukončených právnych veciach za obdobie trvania zmluvy (08.09.2003 - 09.06.2015). Podľa čl. III protokolu žalovaný zobral na vedomie, že je povinný uhradiť žalobcovi vyúčtovanú odmenu za poskytované právne služby. Žalovaný k vyúčtovaniu trov konania žalobcom nikdy nevzniesol žiadnu námietku. Žalovaný začal spochybňovať nárok žalobcu až po opakovanej výzve žalobcu na zaplatenie, kedy žalovaný prišiel s účelovým tvrdením, že medzi stranami
už došlo k dohode na finančnom vysporiadaní. Žalobca odmieta, žeby boli jeho peňažné nároky voči žalovanému už vysporiadané. Ak žalovaný tvrdí, že výrok o vysporiadaní práv a povinností obsiahnutý v bode 2. čl. II. Dohody sa vzťahuje aj na finančné vysporiadanie, týmto žalovaného vyzval, aby finančné vysporiadanie preukázal. In concreto žiadal, aby žalovaný preukázal, kedy a ako poskytol žalobcovi peňažné plnenie titulom poskytovania právnych služieb v konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 4Cb/1/2009, ktoré skutkovo súvisí s prejednávanou vecou. Podotkol, že žalobca v priebehu konania preukázateľne žiadal žalovaného aj o zapla-tenie preddavku a to s poukazom na ust. § 24 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii. Ak žalovaný nedokáže peňažné plnenie preukázať, ale súčasne výrok v bode 2. čl. II. Dohody vzťahuje aj na finančné vysporiadanie, je nesporné, že v zmieňovanom ustanovení Dohody deklaroval niečo, čo nezodpovedalo skutkovému stavu. Nie je totiž možné pravdivo vyhlásiť, že vzájomné práva a povinnosti, majúc za to, že aj finančné, sú vysporiadané a zároveň si byť vedomý toho, že žalobcovi nebolo poskytnuté za jeho služby žiadne peňažné plnenie. Ak si žalovaný vykladá prejav žalobcu - podpísanie Dohody, ako vôľu žalobcu vysporiadať aj vzájomné finančné nároky, je treba konštatovať nezhodu vôle s prejavom, pretože takúto vôľu žalobca nemal. Nesúlad medzi vôľou a prejavom má za následok neplatnosť právneho úkonu a takýto úkon nevyvoláva žiadne právne následky. Žalobca trval na tom, že podpísaním Dohody chcel vyvolať len účinky ukončenia zastupovania žalovaného, ale v žiadnom prípade jeho vôľa nesmerovala aj k vzájomnému finančnému vysporiadaniu. V nadväznosti na doteraz uvedené dal súdu do pozornosti, že Dohodu v celom rozsahu koncipoval žalovaný a žalobca na tvorbe jej obsahu nijakým spôsobom neparticipoval. Žalovaný predložil žalobcovi Dohodu na podpis bez toho, aby ho predtým upovedomil, že s ním chce ukončiť právne zastupovanie. Vzhľadom na dlhoročné právne zastupovanie žalovaného, považoval žalobca toto konanie žalovaného za prekvapujúce a za nekorektné a nemohol toto správanie vyhodnotiť inak, ako úplnú stratu dôvery. Keďže dôvera je základnou podmienkou spolupráce medzi advokátom a klientom, žalobca súhlasil s ukončením právneho zastupovania, inak by sám musel vypovedať plnomocenstvo z dôvodu straty dôvery. Zdôraznil, že žalobca podpisom Dohody ukončil iba právne zastupovanie, vonkoncom tým nezamýšľal vyvolať aj vzájomné finančné vysporiadanie. Vzhľadom na doteraz uvedené, možno konštatovať, že ak by sa výrok obsiahnutý v bode 2. čl. II. Dohody vzťahoval aj na finančné vysporiadanie, tento výrok nie je pravdivý, pretože žalovaný sa so žalobcom finančne nevysporiadal a nárok žalobcu ostal až doposiaľ neuspokojený. Keďže žalovaný výrok v bode 2. čl. II. Dohody vzťahuje aj na finančné vysporiadanie, zatiaľ čo žalobca takýto výklad odmieta, z toho rezultuje záver, že zmieňované ustanovenie pripúšťa minimálne dva rôzne výklady. V tejto súvislosti upriamil pozornosť na výkladový princíp contra proferentem, ktorý je podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky súčasťou právneho poriadku. Jeho podstata spočíva v tom, že „… ak sú v zmluve použité formulácie a pojmy, ktoré možno vykladať rozdielne, javí sa byť spravodlivým vykladať ich v neprospech toho, kto ich do zmluvy uložil. Zmyslom tohto princípu je neumožniť strane naformulovať v zmluve ustanovenie pripúšťajúce viacvýznamový výklad a následne v zlej viere zneužiť mnohoznačnosti tohto ustanovenia na úkor záujmov druhej zmluvnej strany. Rozumným sa preto javí postulát, podľa ktorého tvorca zmluvy, ktorý argumentuje neurčitým ustanovením pripúšťajúcim viacerý možný výklad, sám musí preukázať, že nekoná v zlej viere a že medzi stranami bol skutočne konsenzus na tvorcom zmluvy tvrdenom význame, a nie naopak … .“ (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 19. 06. 2008, spisová značka: I ÚS 243/07-25). K výkladu nejasných ustanovení princípom contra proferentem sa prikláňa aj Ústavný súd Českej republiky tvrdiac, že ak sú v zmluve použité formulácie a pojmy, ktoré možno vykladať rozdielne, mali by sa tieto vykladať v neprospech toho, kto ich do zmluvy zahrnul (Rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 30. 11. 2001, spisová značka: IV. ÚS 182/01). Vychádzajúc z konštantnej judikatúry a z okolností, za ktorých bola Dohoda podpísaná, mal za to, že nie je možné akceptovať žalovaným prezentovaný výklad Dohody, podľa ktorého podpísaním Dohody bol žalobcom uplatňovaný nárok už vysporiadaný. Výklad výroku v bode 2. čl. II. Dohody tvrdený žalovaným preukázateľne nekorešponduje so skutočnosťou a žalovaný nemohol rozumne a spravodlivo očakávať, žeby žalobca podpísal Dohodu s tým úmyslom, že jeho peňažné nároky sú voči žalovanému vysporiadané. Na základe vyššie uvedeného žalobca zotrval na všetkých doterajších skutkových tvrdeniach a dôkazoch a aj naďalej považuje žalobou uplatnený nárok v celom rozsahu za dôvodný.
7.Podľa vyjadrenia žalovaného zo dňa 02.10.2018 je žaloba nedôvodná a súd by ju mal zamietnuť v celom rozsahu. Žalovaný nesúhlasil s argumentáciou žalobcu. Uviedol, že strany sporu uzatvorili dňa 09.06.2015 Dohodu o skončení zmluvy o poskytovaní právnej pomoci č. 14/2013 (ďalej len „Dohoda"), na základe ktorej sa strany sporu dohodli na: skončení Zmluvy o poskytovaní právne pomoci č. 14/2003
zo dňa 08.09.2013 v znení jej dodatkov č. 1 a č. 2 (ďalej len .Zmluva") a to ku dňu podpísania Dohody stranami sporu a vysporiadaní všetkých vzájomných práv a povinností strán sporu a to ku dňu ukončenia zmluvného vzťahu. Na základe vyššie uvedeného platí, že ku dňu účinnosti Dohody došlo medzi stranami sporu k skončeniu právneho vzťahu založeného medzi nimi na základe Zmluvy a zároveň aj k vysporiadaniu všetkých ich vzájomných práv a povinností. Z Dohody je zrejmé, že strany sporu sa na základe súhlasného prejavu vôle oboch strán sporu dohodli, na skončení Zmluvy ako aj na tom, že všetky ich vzájomné práva a povinnosti sa budú považovať ku dňu ukončenia Zmluvy za vysporiadané, t.j. že tieto všetky ich vzájomné práva a povinnosti ku dňu ukončenia Zmluvy zanikli. Z Dohody je zrejmé medzi akými zmluvnými stranami sa uzatvára, v bode 2. ČI. II. Dohody sa výslovne uvádza, že „zmluvné strany prehlasujú, že ku dňu ukončenia zmluvného vzťahu sú všetky ich vzájomné práva a povinnosti vysporiadané“, t.j. jedná sa o zhodné vyhlásenie oboch zmluvných strán, t.j. dohodu strán sporu a toto dojednanie je kryté podpismi oboch strán sporu. Uvedené dojednanie tak formálne spĺňa všetky náležitosti dohody. Z posudzovaného dojednania i v kontexte celého obsahu úkonu je zrejmé, kto sú zmluvné strany, a tiež skutočnosť, že vysporiadanie sa týka všetkých práv a povinností strán sporu, ktoré boli vysporiadané ku dňu podpisu dohody, t.j. ku dňu 09.06.2015 zanikli. Mal za to, že dohoda strán sporu obsiahnutá v bode 2. ČI. II. Dohody je tak jednoznačná a určitá, že jej znenie nepripúšťa rôzny výklad, tak ako sa to snaží mylne interpretovať žalobca, pričom výklad žalobcu, že na zákale Dohody došlo len k ukončeniu právneho zastúpenia je absolútne neprípustný, nakoľko odporuje obsahu dohody ako úmyslu strán sporu. Tvrdil, že žalobcovi bol úmysel žalovaného, že na základe Dohody má dôjsť ako ku skončeniu Zmluvy tak aj k zániku všetkých práv a povinností strán sporu vopred známy, a to ešte pred podpisom Dohody, nakoľko tento úmysle bol žalovaným žalobcovi oznámený a vysvetlený na stretnutí pri podpise Dohody. Žalobca žiadnym spôsobom tento úmysel žalovaného nenamietal, nežiadal vykonať úpravu textu návrhu Dohody a predmetnú Dohodu s vedomím, že okrem skončenia Zmluvy dochádza podpisom Dohody aj k vysporiadaniu všetkých práv a povinností medzi stranami sporu a to ich zánikom ku dňu skončenia zmluvné vzťahu vlastnoručne podpísal. Za účelom preukázania týchto tvrdení navrhol vykonať dôkazy svedeckými výpoveďami zamestnancov žalovaného I.. I. R. a V.. I. G., ktorí boli prítomní na stretnutí so žalobcom, počas ktorého došlo k podpisu Dohody. Keďže pri výklade vôle podľa § 266 ods. l a 2 Obchodného zákonníka nemôže byť východiskom len sám prejav vôle, resp. vôľa konajúceho v momente, kedy prejav vôle urobil, ale výklad vôle sa musí opierať aj o komplexný pohľad na okolnosti prípadu s prihliadnutím na samotné jednanie o uzavretí Dohody a správanie konajúcich po uzatvorení Dohody, žalovaný tak ako to už uviedol v odpore proti platobnému rozkazu uviedol, že k ukončeniu právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným na základe Dohody došlo z dôvodu na strane žalobcu, ktorý ako advokát svojim neetickým konaním narušil nevyhnutnú dôveru medzi ním a žalovaným. Neetické konanie žalobcu spočívalo v tom, že žalobca ponúkol zamestnancovi žalovaného I.. I. R. finančnú odmenu v prípade, ak tento zamestnanec zariadi, aby bola žalobcovi poskytnutá odmena zo strany žalovaného. Podľa Zmluvy mal žalobca v pasívnych sporoch právo na odmenu v prípade, ak bola žalovanému priznaná, pričom si ju žalobca mal v mene žalovaného vymáhať od protistrany. V rozpore s touto dohodou žalobca žiadal, aby mu v právnej veci DAMS SLOVAKIA, spol. s r.o. c/a Inžinierske stavby, a.s. o zaplatenie 351 233,98 EUR vedenej na Krajskom súde v Košiciach spod sp. zn. 4Cb/1/2009 žalovaný pred vydaním rozhodnutia o trovách konania uhradil predpokladanú čiastku priznaných trov právneho zastúpenia z dôvodu, že predpokladal, že od spoločnosti DAMS SLOVAKIA, spol. s r.o. tieto trovy nevymôže, nakoľko spoločnosť DAMS SLOVAKIA, spol. s r.o. nevykonávala žiadnu činnosť. Následne prebehlo so žalobcom stretnutie, kde mu zamestnanec žalovaného I.. I. R. za účasti zamestnanca žalovaného V.. I. G. vysvetlil, že žalovaný nemá záujem o ďalšiu spoluprácu so žalobcom z dôvodu porušenia etických pravidiel a ponúkol mu ukončenie spolupráce na základe Dohody, ktorú žalobca, po tom čo mu bol vysvetlený úmysel žalovaného, že v rámci Dohody dôjde okrem skončenia právneho vzťahu založeného Zmluvou aj k vysporiadaniu všetkých práv a povinností medzi stranami sporu a to ich zánikom ku dňu skončenia zmluvné vzťahu podpísal. Pokiaľ sa žalobca vo svojom vyjadrení odvoláva na skutočnosť že krátko po podpísaní Dohody protokolárne odovzdal žalovanému celú právnu agendu spolu s vyúčtovaním tarifnej odmeny, žalovaný uviedol, že žalobca si tým len plnil svoje povinnosti vyplývajúce mu z príslušných predpisov, nakoľko je povinnosťou advokáta po skončení zastúpenia protokolárne odovzdať právnu agendu klientovi a vykonať vyúčtovanie. V danom prípade vyúčtovanie tarifných odmien v jednotlivých konaniach malo význam len vo vzťahu k uplatneniu nárokov žalovaného spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia v jednotlivých súdnych konaniach. Pokiaľ žalobca vo vyúčtovaní okrem tarifnej odmeny vyúčtoval aj zmluvnú odmenu a to po tom, čo na základe Dohody došlo k skončeniu Zmluvy a vysporiadaniu všetkých práv a povinností strán sporu, je zrejmé že takéto vyúčtovanie žalobcu nemalo žiadne opodstatnenie a ani právny základ a žalovaný tomu aj vzhľadom na obsah Dohody nepripisoval žiaden význam, pričom žalovaného v tejto
skutočnosti utvrdilo aj konanie, resp. nekonanie žalobcu, ktorý žalovanému nedoručil žiaden daňový doklad, na základe ktorého by si bol tieto svoje údajné nároky voči žalovanému uplatnil. Z konania žalobcu po uzatvorení Dohody je nesporne zrejmé, že žalobca si bol vedomý skutočnosti, že na základe Dohody došlo okrem skončenia Zmluvy aj k zániku všetkých záväzkov medzi stranami sporu a teda, že okrem iného aj k zániku nároku uplatňovaného žalobcom v tomto súdnom konaní. Skutočnosť, že si žalobca po vyše dvoch rokoch od uzatvorenia Dohody začal uplatňovať voči žalovanému údajné nároky na zaplatenie tarifnej odmeny považuje žalovaný za špekulatívne konanie žalobcu, ktoré žalovaný považuje za v rozpore s poctivým obchodným stykom, nakoľko žalobca sa napriek výslovnej dohode o zániku všetkých práv a povinností medzi stranami sporu snaží obohatiť na úkor žalovaného, pričom platí, že strany sporu uzatvorili Dohodu na základe ktorej boli medzi stranami sporu vysporiadané všetky práva a povinnosti, neodhliadnuc aj od skutočnosti, že to bol práve žalobca ktorý svojím konaním zapríčinil ukončenie zmluvného vzťahu medzi stranami sporu. Pokiaľ žalobca poukazuje na neplatnosť právneho úkonu z dôvodu nezhody vôle s prejavom, žalovaný je toho názoru, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal tieto tvrdené skutočnosti a jeho tvrdenia o prípadnej neplatnosti Dohody, resp. jej časti sú čisto účelové. Vo vzťahu k tomu žalovaný poukázal na konštantnú judikatúru Ústavného súdu SR, v zmysle ktorej platí preferencia výkladu právneho úkonu v prospech jeho platnosti (napr. Nález Ústavného súdu SR z 1. apríla 2015, sp. zn. 1. ÚS 640/2014). Na základe vyššie uvedených skutočností, žalovaný zotrval na svojich doterajších vyjadrenia a žalobu navrhol zamietnuť.
8.Žalobca vo vyjadrení zo dňa 23.10.2018 uviedol, že žalovaným tvrdený dôvod ukončenia zmluvy považuje za absurdný, spôsob ukončenia Zmluvy dňa 09.06.2015 nemá žiadny vplyv na povinnosť žalovaného zaplatiť žalobcovi mimozmluvnú odmenu za vykonané úkony právnych služieb pre žalovaného vo veci vedenej na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 4Cb/1/2009 do ukončenia Zmluvy. Z článku II. bod 1., článku III. bod 1, a/ Zmluvy jasne vyplýva, že medzi žalobcom a žalovaným bola dohodnutá podielová odmena do úplného vybavenia veci. Z ustanovení Zmluvy je zrejmé tiež to, že medzi žalobcom a žalovaným nebol dohodnutý spôsob úhrady podielovej odmeny pre prípad predčasného ukončenia Zmluvy. Podľa ustálenej súdnej praxe (napr. Rozsudok NS ČR 33 Odo 936/2004 zo dňa 17.05.2006, Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky I. US 407/08, Rozsudok KS Žilina sp. zn.5Co/230/2012 zo dňa 26.11.2011), ak podielová odmena advokáta bola viazaná na úspech vo veci (do úplného vybavenia veci) a právne zastúpenie skončilo pred právomocným rozhodnutím súdu vo veci vrátane trov konania, advokát nemá nárok na zmluvne dohodnutú podielovú odmenu. To však neznamená, že advokát nemá nárok na žiadnu odmenu od klienta. Advokát (žalobca) nemôže byť zbavený práva na mimozmluvnú odmenu, ináč by žalovaný (bývalý klient) získal bezdôvodné obohatenie v zmysle § 451 Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc zo súdnej praxe je zrejmé, že žalobca najskôr mohol uplatniť nárok na zaplatenie mimozmluvnej odmeny až dňom 10.06.2015, t.j. dňom nasledujúcom po ukončení Zmluvy. Poukázal na rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 11Co/22/20017 zo dňa 21.02.2017, Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/164/2014 zo dňa 24.03.2015 a Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 11Co/122/2013 zo dňa 26.08.2014. Tvrdenie žalovaného, že sa ku dňu podpísania Dohody o skončení Zmluvy dňa 09.06.2015 dohodol so žalobcom aj na vysporiadaní nároku, ktorý je predmetom konania vo vyššie uvedenej veci, t.j. mimozmluvnej odmeny nie je pravdivé. Z Dohody čl. II. bod 2. z 09.06.2015 jasne a zrozumiteľne vyplýva, že zmluvné strany prehlasujú, že ku dňu ukončenia zmluvného vzťahu sú ich všetky vzájomné práva a povinnosti vysporiadané. To znamená, že prehlásenie v článku II. bod 2. Dohody sa výlučne vzťahovalo iba na zmluvný vzťah podľa Zmluvy a nie na mimozmluvný vzťah a zákonné nároky žalobcu vyplývajúce zo zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a vyhlášky č. 655/2004 Z.z. Žalobca v I. a II. kvartáli roku 2015 vystavil žalovanému daňové doklady v dvoch ukončených súdnych sporoch, ktoré mu žalovaný uhradil pred ukončením zmluvy. Predložil ako dôkaz Faktúru č. 15029 zo dňa 02.03.2015 vrátane príloh a doklad o úhrade, Faktúru č.15049 zo dňa 10.4.2015 vrátane príloh a doklad o úhrade a Vyhlásenie účtovníka žalobcu o právne významnej skutočnosti z ktorých vyplýva, že prehlásenie v Dohode o vysporiadaní všetkých práv a povinností sa výlučne vzťahuje iba na zmluvný vzťah. Žalobca a žalovaný sa nedohodli a ani sa nemohli vopred dohodnúť už dňa 09.06.2015 na finančnom vysporiadaní zákonného nároku na zaplatenie mimozmluvnej odmeny. Z Dohody totiž nevyplýva žalovaným tvrdená argumentácia, že sa žalobca vopred vzdáva nároku na zaplatenie mimozmluvnej odmeny, pretože takéto dojednanie je neplatným právnym úkonom. Žalobca predsa nemal po 12 rokoch trvania sporu vedenom na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 4Cb/1/2009, v ktorom mal žalovaný úspech, žiadny rozumný dôvod, aby sa vopred vzdal práva na zákonnú odmenu. Žalobca teda netvrdil, že dňa 09.06.2015 neskončil zmluvný vzťah so žalovaným a tiež netvrdil, že nemal uhradené všetky zmluvné odmeny. Žalobca tvrdil, že mu
žalovaný neuhradil mimozmluvnú tarifnú odmenu a to nielen v tejto veci, ale aj v ďalších veciach. Tvrdil, že až na stretnutí dňa 09.06.2015 mu žalovaný, bez náležitého vysvetlenia, oznámil úmysel žalovaného ukončiť okamžite Zmluvu. Žalobca vyhodnotil správanie žalovaného ako závažné narušenie vzájomnej dôvery a nemal dôvod podpisom potvrdiť v podstate prijatie jednostranného právneho úkonu, ktorého prejavom bol úmysel žalovaného ukončiť Zmluvu so žalobcom odstúpením od Zmluvy, ináč by odstúpenie od Zmluvy vykonal žalobca. Pokiaľ by žalovaný v návrhu Dohody uviedol, že sa žalobca vopred vzdáva aj práva na mimozmluvnú odmenu, tak by takýto návrh žalovaného určite nepodpísal. Až z posledného vyjadrenia žalovaného sa prvýkrát dozvedel, v čom mala spočívať podstata tvrdenia žalovaného o neetickom správaní sa žalobcu. V celom rozsahu odmietol obvinenia žalovaného o neetickom správaní sa. Je nesporným faktom, že žalobca bol u žalovaného zamestnaný na právnom odbore 16 rokov a následne ďalších 22 rokov ako advokát poskytoval žalovanému právne služby. Žalobca ako zamestnanec a neskôr ako advokát poskytoval právne služby žalovanému vždy svedomite, zodpovedne, čestne a s náležitou odbornou starostlivosťou. Žalobca za svojho pôsobenia pre žalovaného zažil vystriedanie najmenej šesť štatutárnych orgánov žalovaného, ktoré k odbornosti poskytovaných právnych služieb žalobcom nemali žiadne výhrady. Žalobca nad rámec poskytovaných právnych služieb za úspešnú spoluúčasť na zrealizovaných projektoch zameraných na ekonomické posilnenie žalovaného si vyslúžil od akcionárov poďakovanie. Zmluvné vzťahy so žalovaným o poskytovaní právnych služieb od roku 1992 prebiehali v nadštandardnom režime. Žalovaný poskytoval žalobcovi komplexné právne služby na posúdenie a uplatňovanie nárokov v súdnych konaniach. Prvé nedostatky v komunikácii sa objavili až po predposlednej zmene vo vedení žalovaného a po prijatí I.. R. do pracovného pomeru na funkciu vedúceho právneho oddelenia po odchode predchádzajúceho vedúceho právneho oddelenia I.. R.. Od nástupu I.. R. na pozícii vedúceho právneho oddelenia, ktorý bol aj kontaktnou osobou vo vzťahu k žalobcovi, začalo dochádzať zo strany žalovaného k porušovaniu Zmluvy. Žalovaný, hoci mal povinnosť priebežne postupovať žalobcovi právne veci k posúdeniu a vykonaniu úkonov na uplatnenie alebo bránenie práva od žalovaného pod vedením I.. R. už neobdŕžal žiadny nový prípad, hoci ho žalobca o pridelenie nových právnych prípadov žiadal. Žalobca však neskôr zistil, že v čase, keď mali byť prideľoval nové právne veci žalobcovi, žalovaný ich prideľoval inému advokátovi, ktorý žalovaného zastupoval. Žalobca sa pôvodne iba domnieval a teraz sa to naplno potvrdilo, že I.. R. alebo predposledné vedenie žalovaného mali záujem, aby so žalobcom bol v krátkom čase ukončený zmluvný vzťah, hoci k tomu nemali žiadny dôvod. Žalobca riešil zložitejšie právne prípady prevažne s úspechom pre žalovaného, ktoré vzhľadom na povahu veci trvali dlhšiu dobu a to bez akéhokoľvek preddavku na odmenu. Vzhľadom na vykonané úkony právnych služieb od roku 2003 v posledných v 8-mich neukončených veciach v hodnote viac ako 57 000 EUR žalobca v II. kvartáli v roku 2015 požiadal I.. R., aby prejednal s vedením žalovaného poskytnutie primeraného preddavku na odmeny v spomínaných veciach. Právo na poskytnutie preddavku na odmenu má advokát voči klientovi podľa § 24 zák. č. 586/2003 Z.z.. Tvrdenie žalovaného, že žalobca konal v rozpore so Zmluvou, je teda nedôvodné. Ak žalobca od roku 2003 poskytoval žalovanému právne služby v súdnych sporoch bez poskytnutia akéhokoľvek preddavku, potom žalovaný ktorý sám porušoval Zmluvu nemôže tvrdiť, že žalobca konal v rozpore so Zmluvou. Argumentácia žalovaného, že žalobca žiadal od žalovaného, aby mu pred vydaním rozhodnutia o trovách konania vo veci sp. zn. 4Cb1/2009 vedenej na Krajskom súde v Koši-ciach uhradil predpokladanú čiastku priznaných trov právneho zastúpenia z dôvodu, že predpokladal, že od spoločnosti DAMS SLOVAKIA spol. s.r.o. tieto trovy nevymôže, lebo táto spoločnosť nevykonávala žiadnu činnosť, je účelová a nepravdivá. DAMS SLOVAKIA spol. s r.o. vykonávala a vykonáva riadnu činnosť, dôkazom čoho je aj skutočnosť, že jej žalovaný v spore vedenom na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 6Cb 113/96 nedôvodne uhradil plnú čiastku 75 622,23 EUR na základe schváleného zmieru (uznesenie KS Košice sp. zn. 6Cb/113/1996 zo dňa 9.11.2017) bez toho, aby sa žalovaný finančne vysporiadal so žalobcom. Žalobca, tak ako to už uviedol vo viacerých podaniach, žiadal od I.. R., ako od kontaktnej osoby žalovaného, aby prejednal poskytnutie preddavku na odmenu za 8 prípadov, teda nie už predpokladanú odmenu a už vôbec nie iba vo veci týkajúcej sa sporu s DAMS SLOVAKIA. Tvrdenie žalovaného, že žalobca mal poskytnúť I.. R. finančnú odmenu, žalobca kategoricky odmieta a tvrdí, že týmto osočovaním I.. R., bez akýchkoľvek dôkazov, dosiahol od vedenia žalovaného ukončenie Zmluvy so žalobcom. Tvrdenie žalovaného, že protokolárnym odovzdaním spisov s vyúčtovaním tarifnej odmeny si žalobca plnil len povinnosti advokáta, je nedôvodné. Žalobca mimozmluvnú tarifnú odmenu nielen vyčíslil, ale aj požadoval jej úhradu, na ktorú žalovaný nereagoval. Poukázal na článok II. bod 3. Dohody, z ktorého je zrejmé, že protokolárnym odovzdaním spisov v právnych veciach došlo zo strany žalovaného aj k odvolaniu všetkých plnomocenstiev na konanie vo veciach pred príslušnými súdmi. Uviedol, že vyúčtovanie mimozmluvnej odmeny vo veci zo dňa
18.05.2017 číslo 9116/2017 je riadnym daňovým dokladom. Žalobca si uplatnil nárok na zaplatenie mimozmluvnej odmeny na súde až potom, čo žalovaný odmietol reagovať na výzvy žalobcu. Poukázal tiež na to, že žalobca vyzýval žalovaného na úhradu mimozmluvnej odmeny aj v ďalších veciach, v ktorých poskytoval žalovanému právne služby. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že zo strany žalobcu ide o rozpor s poctivým obchodným stykom, tak takéto nepoctivé konanie je výlučne na strane žalovaného, ktorý nielenže odmietol uhradiť žalobcovi dôvodne vyúčtované mimozmluvné odmeny vo všetkých sporoch, ale neetickým a nekorektným spôsobom skončil po 38 rokoch spoluprácu so žalobcom. Žalovaný, hoci mal povinnosť priebežne postupovať žalobcovi právne veci k posúdeniu a vykonaniu úkonov na uplatnenie alebo bránenie práva od žalovaného pod vedením I.. R. už neobdŕžal žiadny nový prípad, hoci ho žalobca o pridelenie nových právnych prípadov žiadal. Žalobca sa pôvodne iba domnieval a teraz sa to naplno potvrdilo, že I.. R. alebo predposledné vedenie žalovaného mali záujem, aby so žalobcom bol v krátkom čase ukončený. Uviedol, že žalovaný nesprávne aplikuje odmenu v pasívnych sporoch podľa článku II. bod 3. dodatku č. 1 k Zmluve. Platí iba základná Zmluva a zák. č. 129/1991 Zb. t.j. zák. č. 586/2003 Z.z., Občiansky zákonníka a Obchodný zákonník.
9.Žalovaný v podaní zo dňa 29.10.2018 uviedol, že z vyjadrenia žalobcu nesporne vyplýva, že na základe Dohody boli medzi stranami sporu vysporiadané všetky ich práva a povinnosti týkajúce sa ich zmluvného vzťahu založeného Zmluvou a teda, že na zákalde Dohody medzi stranami sporu došlo k vysporiadaniu všetkých práv a povinností pri ukončení Zmluvy. Žalobca však napriek tomu tvrdí, že má nárok voči žalovanému na mimozmluvnú odmenu, ktorú si uplatňuje v tomto konaní. Nesúhlasil s argumentáciou žalobcu a nárok považoval za nedôvodný a nepreukázaný. Tvrdil, že k ukončeniu zmluvy došlo výlučne z dôvodov na strane žalobcu. Mal za to, že rozhodnutia súdov, na ktoré poukázal žalobca sa týkajú prípadov, kedy k ukončeniu zmluvy o poskytovaní právnej pomoci došlo na základe jednostranného právneho úkonu a z dôvodov výlučne na strane klienta, pričom zmluvné strany nemali medzi sebou dohodnutý spôsob vysporiadania pre tento prípad a k vysporiadaniu ich vzájomných práv a povinností ani nedošlo. Medzi stranami došlo dňa 09.06.2015 na základe Dohody k ukončeniu Zmluvy ako aj k vysporiadaniu všetkých ich práv a povinností, a teda žalobcovi nasledujúci deň nemohol vzniknúť žiaden nárok na zaplatenie mimozmluvnej odmeny. Strany sporu mali ku dňu uzatvorenia Dohody medzi sebou vysporiadané všetky práva a povinnosti. Ak by sa pripustila argumentácia žalobcu platilo by, že bez ohľadu na skutočnosť, že sa klient a advokát pri ukončení zmluvného vzťahu dohodnú na vysporiadaní svojich práv a povinností vyplývajúcich im zo zmluvného vzťahu, a to či už takouto dohodou privodia zánik všetkých doterajších práv a povinností alebo prípadne aj vznik nových práv a povinností, že advokát by mal mať nárok na zaplatenie mimozmluvnej odmeny. Takáto argumentácia žalobcu je právne neudržateľná, nakoľko je zrejmé, že popiera základný právny princíp zmluvnej voľnosti, umožňujúci zmluvným stranám upraviť si vzájomné pomery tak, aby čo najlepšie vyhovovalo ich potrebám a záujmom ako aj skutočnosť, že nárok na zaplatenie mimozmluvnej odmeny by v takomto prípade nesporne predstavoval bezdôvodné obohatenie advokáta.
10.Žalobca vo vyjadrení zo dňa 02.11.2018 uviedol, že tvrdenie žalovaného, že ku dňu ukončenia zmluvného vzťahu došlo k vysporiadaniu všetkých ich práv a povinností a teda žalobcovi deň nasledujúci nemohol vzniknúť žiadny nárok na zaplatenie mimozmluvnej odmeny, nemá žiadne opodstatnenie. Je nesporné, že žalobca a žalovaný v základnej Zmluve o poskytnutí právnej pomoci č. 14/2003 zo dňa 08.09.2003 bez dodatkov (ďalej iba „Zmluva“) dohodli podielovú odmenu v článku III. za úplne vybavenie veci aktívnych a pasívnych pohľadávok podľa článku II. Zmluvy. V právnej veci vedenej na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 4 Cb/1/2009 v ktorej žalobca zastupoval žalovaného bola dohodnutá podielová odmena za úplne vybavenie veci bez dojednania kombinovaného spôsobu určenia zmluvnej odmeny podľa § 5 ods. 2 vyhl. č. 591/2002 Z.z. t.č. § 2 ods. 3 vyhl. 655/2004 Z.z.. Žalobca so žalovaným v Zmluve vo veci na ktorú sa nevzťahuje dodatok č. 1 a č. 2 k Zmluve nemal dohodnutý spôsob úhrady podielovej odmeny pre prípad predčasného ukončenia Zmluvy. Vyhláška č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (advokátska tarifa) nepredpokladá situáciu, keď je zastupovanie v konaní vo veci za podielovú odmenu ukončené skôr a advokát neposkytuje klientovi právne služby až do skončenia konania. Predčasné ukončenie Zmluvy však nemôže mať za následok bezplatnosť preukázateľne poskytnutých právnych služieb. Podľa § 1 ods. 2 a § 24 ods. 1 zákona o advokácii advokát poskytuje právne služby za odmenu. Predčasným zánikom Zmluvy k 09.06.2015 zaniklo aj právo advokáta na podielovú odmenu, čo však neznamená, že nemá žiadny nárok na odmenu za poskytnuté právne služby do zániku Zmluvy. Právna úprava odmeňovania advokátov za poskytnuté právne služby nevytvára v tomto prípade priestor na uplatňovanie iného druhu zmluvnej odmeny. Za daných okolností je dôvodná subsidiárna aplikácia ustanovení o tarifnej odmene v zmysle
§ 10 a nasl. advokátskej tarify. To korešponduje aj so znením § 574 ods. 4 Obchodného zákonníka a je v súlade so súdnou praxou (rozhodnutie NS ČR sp. zn. 33Odo 936/2004, NS SR sp. zn. 4Cdo 279/2007. Krajský súd Žilina sp. zn. 5Co/230/2012, Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I ÚS 407/08). Žalobca vo veci sp. zn. 4Cb1/1/2009 má nárok na zaplatenie mimozmluvnej zákonnej odmeny podľa advokátskej tarify z dôvodu, že po zániku Zmluvy nemohol už poskytovať právne služby žalovanému do úplného vybavenia veci a splnil zákonné podmienky pre vznik nároku na zaplatenie tarifnej odmeny. Argumentácia žalovaného nemá žiadne opodstatnenie. V Dohode žalobca a žalovaný sa nedohodli na nových právach a povinnostiach iba na zániku zmluvného vzťahu. V Dohode absentuje finančné vysporiadanie nárokov žalobcu. Z vyjadrenia žalovaného v podaní zo dňa 29.10.2018 vyplýva, že nerozlišuje medzi nárokom na zmluvnú a mimozmluvnú odmenu, a nárok žalobcu účelovo nesprávne interpretuje v rozpore so zákonnou právnou úpravou a ustálenou resp. zaužívanou súdnou praxou. Vyhlásenie o vysporiadaní všetkých práv a povinností ku dňu ukončenia zmluvného vzťahu sa vzťahuje výlučne iba na práva a povinností, ktoré žalobca a žalovaný dohodli v Zmluve a nemôže sa vzťahovať na zákonné nároky, ktoré v čase uzatvorenia Dohody o ukončení Zmluvy neexistovali a vznikli až po zániku Zmluvy. Zdôraznil, že návrh Dohody vypracoval výlučne iba žalovaný bez akejkoľvek participácie žalovaného na jej vyhotovení. Žalovaný ľsťou zamýšľal zbaviť žalobcu jeho nároku na mimozmluvnú odmenu, avšak článok II. bod 2 Dohody zrozumiteľne a určito neupravil tak, aby toto ustanovenie nepripúšťalo rôzny výklad, preto je výklad žalovaného na jeho ťarchu. V článku II. bod 2. Dohody nie je žiadna zmienka o tom, že sa vyhlásenie týka aj vysporiadania finančných nárokov žalobcu na zákonnú mimozmluvnú odmenu, preto žalobca nemal dôvod namietať znenie návrhu Dohody. Dohoda v článku II. bod 2. nespĺňa základné náležitosti právneho úkonu v zmysle § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka. Žalobca, tak ako uviedol vo všetkých doterajších vyjadreniach, nikdy nemal úmysel vzdať sa zákonných nárokov na odmenu za poskytnutie právnej služby v konaní vo veci sp. zn. 4Cb1/2009, pretože k tomu nemal žiadny rozumný dôvod. O to viac je toto tvrdenie umocnené tým, že zamestnanec žalovaného I.. R.Z. nepravdivým osočovaním žalobcu spôsobil, že došlo k strate dôvery žalobcu ku žalovanému a z tohto dôvodu došlo k ukončeniu Zmluvy. Ďalšou podstatnou skutočnosťou, pre ktorú sa žalobca nemohol vzdať práva na mimozmluvnú odmenu je fakt, že žalovaný vo veci sp. zn. 4Cb1/2007, ako aj ďalších veciach, od roku 2003 neposkytol žalobcovi žiadny primeraný preddavok na odmenu hoci ho žalobca prostredníctvom kontaktnej osoby I.. R. oprávnene žiadal z dôvodu vykonaných úkonov právnych služieb minimálne v hodnote 57 000 EUR. Žalobca, tak ako uviedol v podaní zo dňa 23.10.2018, akceptoval jednostranný úmysel žalovaného ukončiť Zmluvu, ináč by tak pre stratu dôvery vykonal sám. Tvrdenie žalovaného, že v článku II bod 2 Dohody išlo o vzájomný prejav vôle vysporiadať všetky práva a povinnosti, teda aj k neexistujúcim budúcim nárokom žalobcu, je absurdné. Žalobca predložil dôkazy, z ktorých jasne vyplýva, že vysporiadanie sa týkalo výlučne práv a povinností, ktoré existovali podľa Zmluvy ku dňu jeho ukončenia, pričom článok II. bod 3. Dohody tomu vôbec nenasvedčuje. Článok II. bod 2. Dohody sa nedotýka žiadnych nárokov advokáta na odmenu bez ohľadu, či by šlo o zmluvnú alebo mimozmluvnú odmenu. Výnimkou je zánik nároku na podielovú odmenu vo veci sp. zn. 4Cb1/2009, ktorý zanikol ukončením Zmluvy. Žalobcovi zánikom podielovej odmeny však nezanikol nárok na mimozmluvnú odmenu, ktorú mohol uplatniť až po ukončení Zmluvy vo vyúčtovaní, čo aj vykonal. Žalovaný na výzvu žalobcu úhradu mimozmluvnej odmeny nerozporoval. Argumentácia žalovaného, že žalobcom uvádzané súdne rozhodnutia, o ktoré opiera oprávnenosť svojho nároku sa na danú vec nevzťahuje, je výlučne účelová. Tak, ako to žalobca už uviedol, spôsob ukončenia Zmluvy (dohoda alebo jednostranné odstúpenie od Zmluvy odvolaním plnomocenstva, čo sa stalo aj v danom prípade podľa článku II. bod 3. Dohody) nemá vplyv na povinnosť žalovaného zaplatiť žalobcovi mimozmluvnú odmenu. Súdne rozhodnutia (judikáty), na ktoré žalobca poukázal vo svojich podaniach sú na danú vec aplikovateľné a súd by mal k nim prihliadať. Poukázal na to, že povinnosť súdu rozhodovať v súlade s ustálenou súdnou praxou je naplnením požiadavky spravodlivého procesu a princípu právnej istoty, vyjadreného v čl. 2 ods. 2 základných princípov Civilného sporového poriadku. V systéme všeobecného súdnictva Slovenskej republiky je touto autoritou Najvyšší súd SR, resp. Ústavný súd SR. Práve rozhodnutiami týchto súdnych orgánov žalobca zdôvodňuje opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. Zo správania sa žalovaného od predloženia požiadavky žalobcu na poskytnutie preddavku na odmenu za vykonané úkony právnych služieb v 8-mich neukončených veciach až po začatie a pokračovanie tohto sporu je zrejmé, že zo strany žalovaného došlo k zneužitia práva na úkor žalobcu. V podaniach žalovaný uvádza absurdné tvrdenia o bezdôvodnom obohacovaní sa žalobcu, pričom žalovaný sám sa obohatil tým, že odmieta uhradiť dôvodne nároky žalobcu na mimozmluvnú odmenu za poskytnuté úkony právnych služieb. Podotkol, že v konaní výlučne úkonmi žalobcu sa neponížil majetok žalovaného minimálne o 351 000 EUR a bola mu priznaná plná náhrada trov konania vo veci sp. zn. 4Cb1/2009. Žalobca sa dovoláva ústavnej ochrany podľa článku 20 bod 1 Ústavy
Slovenskej republiky, právnej ochrany podľa článku 5 CSP a tiež tvrdí, že žalovaný konal a koná v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalobca k argumentácii žalovaného uvádza, že žalovaný opomenul uviesť, že podľa bodu 26.1 uznesenia NS SR sp. zn. 3 Cdo 6/2017 do pojmu ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu alebo dokonca aj v jednotlivom doposiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne na nenadviazali. K argumentácii žalovaného, že právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú záväzný charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov v rozhodujúcich obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, nie je na mieste. Poukázal na skutočnosť, že zmluva o poskytnutí právnych služieb nie je pomenovanou zmluvou v zmysle Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka pretože má charakter špecifického inominátneho kontraktu, na ktorý sa v režime obchodno-právnych vzťahov aplikuje ustanovenie o mandátnej zmluve (§ 566 a nasl. ObZ).
11.Na pojednávaní dňa 06.11.2018 žalobca poprel tvrdenia svedka I.. R. o neetickom správaní sa žalobcu. Uviedol, že žiadneho neetického správania voči žalovanému ako zmluvnému partnerovi sa nedopustil. K tvrdeniu svedka R. o tom, že porušil etický kódex žalovaného uviedol, že nebol ním viazaný, nebol s ním ani oboznámený. Počas pôsobenia I.. R. na právnom oddelení žalovaného žiadne problémy v komunikácii medzi stranami neboli. Problémy v komunikácii začali až po odchode Ing. Kováčika z postu predsedu predstavenstva spoločnosti a prijatia I.. R. do pracovného pomeru na pozíciu vedúceho právneho oddelenia. Od toho času žalovaný začal porušovať zmluvu tým, že mu nepostúpil ani jeden nový prípad k právnemu posúdeniu a uplatneniu nárokov žalovaného v súdnom konaní a právne prípady odstupoval výlučne iným externým advokátom. Od roku 2000 teda poskytoval právne služby výlučne iba v prípadoch, ktoré mu odovzdal I.. R. a to bez poskytnutia akéhokoľvek preddavku na odmenu. K 31.03.2015 bolo neukončených osem vecí, na ktoré mu nebol poskytnutý žiadny preddavok a vykonal úkony právnych služieb v preukázateľnej hodnote najmenej 57 000 EUR. Išlo o zložité a neisté prípady. Za daného stavu, keď mu vznikali náklady na zabezpečenie substitučného zastupovania v týchto veciach, je pochopiteľné, že mal právo žiadať žalovaného o poskytnutie primeraného preddavku na odmenu v neukončených veciach žalovaného. O to viac táto požiadavka bola dôvodná keď ho I.. R. žiadal, že by bolo vhodné čím skôr ukončiť uzatvorené prípady. I.. R. nepoprel, že bol požiadaný, aby prejednal s vedením žalovaného jeho žiadosť o poskytnutie preddavku na odmenu a táto skutočnosť nebola do vyjadrenia žalovaného v roku 2018 sporná. Žalovaný začal spochybňovať, že sa nejedná o nárok na poskytnutie preddavku na odmenu až potom, keď v priebehu konania vyšlo najavo, že argumentácia na poskytnutie preddavku na odmenu podľa § 24 ods. 1 zák. o advokácii bola oprávnená a požiadavka na poskytnutie preddavku s údajným neetickým správaním nemá žiadnu súvislosť. Na rokovaní 02.10.2017 v sídle jeho predchádzajúceho právneho zástupcu I.. R. nevedel dať odpoveď na jasne položenú otázku, prečo neprejednal s vedením a nevybavil žiadosť o poskytnutie preddavku na odmenu. Poprel tvrdenia o údajnej ponuke nejakých 2 000 EUR za vybavenie veci. Mal za to, že svedok I.. R. je v tomto prípade v konflikte záujmu a je predpojatou osobou, ktorej výpoveď nemôže byť dôveryhodná. Je zrejmé, že I.. R. nemal absolútne záujem na vybavení žiadosti o poskytnutie preddavku a túto požiadavku o poskytnutie preddavku zneužil na presadenie vlastných záujmov resp. záujmov predposledného vedenia žalovaného, aby pod zásterkou porušenia etického kódexu žalovaného nekorektným spôsobom ukončil zmluvný vzťah so žalovaným k 09.06.2015. Svedok I.. R. nepravdivo tvrdil, že žalobca sa voči nemu neeticky správal tak, že mu mal údajne ponúknuť finančnú odmenu v prípade ak zariadi, aby mu bola poskytnutá odmena zo strany žalovaného. Žiadnu odmenu I.. R. nesľúbil. Nemal k tomu žiadny dôvod. Vzhľadom na skutočnosť, ktorá nastala od roku 2012, doložil som doklad o vyhlásení právnej významnej skutočnosti ekonómky, ktorá potvrdila, že od roku 2012 mal vysoký stav neuhradených pohľadávok. Vysvetlil I.. R., že je neakceptovateľné, aby pri takomto vysokom stave pohľadávok nedostal žiadny preddavok, ak vykonal úkony za právne služby v hodnote 57 000 EUR. Pokiaľ uviedol, že 2 000 EUR mu nerobí problém tak to myslel výlučne na tú skutočnosť, že keby mu dlhovali 2 000, tak by nepotreboval ešte žiadny preddavok. Dňa 08.06.2015 z kancelárie právneho oddelenia mu C.. D. oznámila, aby sa dňa 09.06.2015 dostavil do sídla žalovaného na rokovanie s I.. R.. Dôvod rokovania neuviedla takže predpokladal, že sa jedná o výsledok rokovania I.. R. s vedením žalovaného o poskytnutí požadovaného preddavku, alebo ide o poskytnutie informácie o stave súdnych sporov vo veciach, ktoré odovzdal I.. R.. Po ohlásení príchodu do sídla žalovaného došiel I.. R. v doprovode v tom čase jemu neznámej osoby (svedok G.) a nešli k nemu ako zvyčajne do kancelárie, ale rovno ho nasmeroval do zasadačky na prízemí. Svedok G. si sadol k strednému
stolu a chcel si k nemu prisadnúť, avšak I.. R. mu ukázal, že si má sadnúť k vzdialenému stolu bližšie k dverám, takže od p. G. boli vzdialení najmenej 3 metre. Nechápal zmysel vzniknutej situácie. Došlo mu to až vtedy, keď po usadení za stôl, ktorý mu určil I.. R. položil na stôl návrh dohody o skončení zmluvy o poskytnutí právnej pomoci, ktorý bol už podpísaný zo strany žalovaného dvomi členmi predstavenstva. Na otázku z akého dôvodu žalovaný chce ukončiť zmluvu I.. R. nevedel dať zmysluplnú odpoveď. Podľa jeho vyjadrenia sa mal údajne dopustiť porušenia etického kódexu, čo nedávalo zmysel. I.. R. totiž tvrdil, že sa to netýka vzťahu žalobcu k vedeniu žalovaného, ani jeho postupov a dosiahnutých výsledkov v prevzatých veciach, ale že sa to týka výlučne žalobcu a jeho osoby v súvislosti s požiadavkou na poskytnutie preddavku. Tento postup ho prekvapil, pokúsil sa reagovať vysvetlením, že ide o nedorozumenie, ale I.. R. žiadne vysvetlenie nepripustil a trval, aby na okamžitom podpise návrhu dohody o ukončení zmluvy. Prečítal návrh dohody a keďže v nej bolo uvedené, že sa jedná iba o nezáväzné vyhlásenie o vysporiadaní zmluvných práv a povinností a nie dohodu, ktorá by sa týkala aj nárokov do budúcnosti najmä nárokov advokáta na zákonnú mimozmluvnú odmenu, tak podpisom akceptoval úmysel žalovaného ukončiť okamžite zmluvu. Ináč by musel pre totálnu stratu dôvery voči žalovanému urobiť to isté a ukončiť so žalovaným zmluvný vzťah. Po ukončení zmluvného vzťahu tak ako vyšlo v konaní najavo I.. R. nepoctivým správaním nielenže dosiahol ukončenie zmluvy, ale v konaní vo veci z tohto nepoctivého správania sa snaží získať majetkový prospech pre žalovaného
- bezdôvodné obohatenie na úkor žalobcu ako advokáta, čo považuje za porušenie zákazu zneužitia práva podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a rovnako podľa čl. 5 CSP. Z uvedeného je zrejmé, že v čase ukončenia zmluvy zákonné nároky na odmenu žalobcu neexistovali, mohli vzniknúť až po zániku zmluvy. Nikdy sa nevzdal zákonných nárokov na odmenu ani z čl. II. bod 2. Dohody toto tvrdenie žalovaného nevyplýva. Poukázal na čl. II. bod 3. Dohody, podľa ktorého mal povinnosť odovzdať súdne spisy. Ak žalovaný v bode 2. tvrdí, že sú všetky práva a povinnosti vysporiadané tak toto vyhlásenie nie je pravdivé. Toto vyhlásenie odporuje čl. II. bodu 3. Dohody, čl. II je pre neurčitosť podľa § 37 Občianskeho zákonníka neplatným úkonom. Žalovaný nepreukázal, že sa žalobca vzdal zákonných nárokov, pretože takúto vôľu neprejavil. Neexistuje žiadny rozumný dôvod prečo by sa mal vzdať zákonných nárokov na odmenu. Mal za to, že žalovaný je povinný zaplatiť uplatnenú odmenu ináč by jednoznačne prijal bezdôvodné obohatenie. Pokiaľ žalovaný subjektívne, špekulatívne počítal s tým, že podpísaním dohody dôjde k zániku nároku žalobcu na mimozmluvnú odmenu v čase, keď už vedel o priaznivom výsledku súdneho rozhodnutia v konaní pod sp. zn. 4Cbi/1/2009 na Krajskom súde v Košiciach v jeho prospech, potom z jeho strany ide o zjavné zneužitie práva podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a čl. 5 CSP, ktorý nepožíva právnu ochranu. Zo strany žalovaného sa jedná o špekulatívne, nepoctivé správanie s úmyslom obohatiť sa na úkor žalobcu. Nie je však rozhodujúci spôsob ukončenia zmluvy. Rozhodujúce sú dôvody, pre ktoré bol zmluvný vzťah ukončený. Tvrdil, že k ukončeniu zmluvy došlo výlučne z dôvodu na strane žalovaného tak ako to uviedol. Nárok na zákonnú odmenu nezanikol, lebo sa nedohodol so žalovaným na tom, že sa vzdá nároku na odmenu. Nemôže sa jednať o špekulatívne konanie zo strany žalobcu, pretože žalovaný mal v predmetnom mal v konaní plný úspech (nemusel sa mu ponížiť majetok o 351 233,98 EUR) a naviac bola mu priznaná plná náhrada trov konania, ktoré žalobca uplatnil do ukončenia zmluvy a boli mu prisúdené aj náhrady trov odvolacieho a dovolacieho konania. K tvrdeniu svedka I.. R., že pred podpísaním dohody tento informoval žalobcu o tom, že Inžinierske stavby už mu nie sú ochotné nič zaplatiť uviedol, že nič také nebolo na stretnutí povedané. Bolo povedané iba toľko, že čo chce, veď dostal zaplatené dve faktúry za ukončené veci v iných prípadoch. Nič sa nehovorilo o záväzkoch do budúcna. Tie nároky v tom čase neexistovali. Mohli vzniknúť až po ukončení zmluvy. Nebola žiadna reč o tom, že by sa dohoda mala týkať nárokov do budúcna. Za daných okolností je takýto úkon neplatný, lebo sa nemôže vopred vzdať svojich práv a tiež je neurčitý. Na stretnutí sa nehovorilo o budúcich záväzkoch. Nemal dôvod pochybovať o tom, že ešte budú jednať o budúcich záväzkoch, keď tieto v dohode uvedené neboli. Keďže mu boli zaplatené dve faktúry za ukončené prípady, toto považoval za vysporiadané. Čl. II. bod 2. nekorešponduje s čl. II. bodom 3. Dohody. Existuje v nich neurčitosť nejasnosť. Nikdy sa nemienil vzdať svojich práv. Žiadnu dohodu o vysporiadaní neuzatvoril. Dohoda znie jednoznačne o ukončení zmluvy, toto je len pridané nezáväzné vyhlásenie. Nemôže sa jednať ani o dohodu o urovnaní, ani vzdanie sa práva. Žalovaný je obchodnou spoločnosťou, preto mu nemal dôvod poskytovať služby bezplatne.
12.Žaobca v ďalšom zotrval na už prezentovanom názore, v zmysle ktorého sa Dohoda o skončení zmluvy o poskytovaní právnej pomoci č. 14/2013 nijakým spôsobom nedotýka vysporiadania finančných nárokov medzi žalobcom a žalovaným a že žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie odmeny za poskytnuté právny služby vznikol a existuje. Skutočnosť, že na základe uvedenej dohody zanikla Zmluva o poskytovaní právnej pomoci č. 14/2013, v rámci ktorej bola zmluvnými stranami dohodnutá podielová
odmena advokáta, a teda žalobcu, neznamená, že advokát stratil nárok na zaplatenie odmeny za už vykonané úkony právnej služby. Poukázal na obdobnú situáciu, ktorú riešil Najvyšší súd ČR v Rozsudku zo dňa 17.05.2006, sp. zn. 33Odo 936/2004, ktorým okrem iného potvrdil rozhodnutie Krajského súdu, ktorý konštatoval nasledovné: „žalobce s právním předchůdcem žalované platně uzavřeli smlouvu o poskytnutí právní pomoci, v níž si sjednali podílovou odměnu advokáta - žalobce ve smyslu § 10 a § 11 vyhlášky č. 270/1990 Sb., o odměnách advokátů a komerčních právníků za poskytování právní pomoci, v tehdy platném znění (dále jen vyhláška ), a to ve výši 10 % z ceny pohledávek, aniž by bylo něco dalšího ohledně odměny žalobce dojednáno. Jestliže podílová odměna advokáta podle citovaných ustanovení je vázána na úspěch ve věci a právní zastoupení skončilo před pravomocným rozhodnutím ve věci, nejsou splněny předpoklady pro vznik práva na takovou odměnu. Tím ovšem není vyloučen případný nárok na odměnu za poskytnuté právní služby vůbec. Došlo-li k ukončení právního zastoupení z důvodů, které je třeba přičíst k tíži strany advokátem zastoupené, nemůže tím být advokát zbaven práva na odměnu za právní služby do doby ukončení zastupování skutečně poskytnuté. I když z takových důvodů nepřichází v úvahu původně sjednaná podílová odměna, přichází v úvahu odměna, na jakou by advokátovi vznikl nárok v případě, že by podílová odměna sjednána nebyla, tj. mimosmluvní odměna.“ Na uvedené rozhodnutie poukazujú aj súdy SR v rámci svojej rozhodovacej praxe. V tejto súvislosti poukázal napr. na Rozsudok Okresného súdu Žilina zo dňa 03.04.2012, potvrdený Rozsudkom krajského súdu v Žiline zo dňa 26.11.2012, sp. zn. 6Co/230/2012, kde konajúci súd konštatoval: Okresný súd poukázal na ust. § 1 ods. 2, § 24 ods. 3 z. č. 586/2003 Z. z. a na rozsudok Najvyššieho súdu ČR č. k. 33Odo 936/2004-188 zo dňa 17.05.2006, v zmysle ktorého odôvodnenia vyhláška o odmene advokáta (č. 270/1990 Zb.) v § 1 zakotvuje všeobecnú zásadu, podľa ktorej advokát poskytuje právnu pomoc za odmenu a nie je prijateľné, aby mu za úkony právnej pomoci (resp. právnej služby) uskutočnené pred odstúpením od zmluvy neprináležala žiadna odmena. V opačnom prípade by klient získal na jeho úkor bezdôvodné obohatenie v zmysle ust. § 451 Občianskeho zákonníka. Za danej situácie advokátovi prislúcha (bez ohľadu na výsledok sporu) nárok na mimozmluvnú odmenu podľa ust. § 12 vyhlášky (t. j. podľa hodnoty alebo druhu veci a podľa počtu úkonov, ktoré vo veci vykonal v zmysle ust. § 13 a § 16 vyhlášky), na paušálne čiastky náhrady hotových výdavkov podľa ust. § 19 ods. 3 vyhlášky, na ktoré by mu vznikol nárok v prípade, že by podielová odmena nebola dohodnutá. Niet logického argumentu, aby súd nebral na uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zreteľ, keďže všetky relevantné citované ustanovenia, a to či už zákona č. 128/1990 Zb. o advokácii, alebo vyhlášky Ministerstva spravodlivosti ČR č. 270/1990 Zb., na ktoré poukazoval v danom rozhodnutí Najvyšší súd ČR, sú v zásade zodpovedajúce vyššie citovaným ustanoveniam zákona č. 586/2003 Z. z., resp. vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z.. S uvedenou rozhodovacou praxou súdov sa zhoduje aj právna teória (napr. Fiačan/Kerecman/Baricová/Helebrant/Sedláčko a kol.: Vyhláška o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (advokátska tarifa), Komentár C.H.BECK, 1. vydanie rok 2015 strana 38 - 39, v zmysle ktorej pri predčasnom ukončení zmluvy, kde bola dohodnutá podielová odmena má advokát nárok na tarifnú odmenu (rozhodnutie NS ČR sp. zn. 33Odo 936/2004, NS SR sp. zn. 4Cdo 279/2007). K tomu je potrebné uviesť: ,,Vzhľadom na špecifiká pactum de quota litis je potrebné dbať na to, aby predčasné ukončenie dohody o podielovej odmene nebolo špekulatívne zneužívané v prospech niektorej zo zmluvných strán. Pokiaľ takáto situácia nastane, bude v prípadnom spore medzi advokátom a klientom nevyhnutne dôsledne posúdiť skutkový a právny stav aj z hľadiska ustanovení § 3 ods. 1 OZ a § 265 OBZ.“ S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti je nepochybné, že žalobcovi, napriek uzatvorenej dohode, vznikol nárok na zaplatenie odmeny za poskytnuté právne služby, a to vo výške tarifnej odmeny stanovenej Vyhláškou Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. Pokiaľ ide o ustanovenie čl. II. ods. 2 dohody o tom, že medzi zmluvnými stranami sú podpisom dohody usporiadané všetky vzájomné práva a povinnosti, mal za to, že uvedené sa nedotýka finančných nárokov vzniknutých v budúcnosti, a teda finančných nárokov, ktoré sú predmetom tohto konania. Uvedené ustanovenie sa dotýka napr. úhrady faktúr vystavených do dňa podpisu uvedenej dohody, plnenia povinností advokáta podľa zmluvy a zákona. Tvrdenie žalovaného, že na ustanovenie čl. II. bod 2. Dohody je potrebné aplikovať zákonné ustanovenie dohody o urovnaní, je nedôvodné. Podľa zákonného ustanovenia §585 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa dohoda môže týkať iba práv a povinností, ktoré podľa zmluvného vzťahu sú sporné a pochybné a musí ísť o existujúce práva a záväzky a nemôže sa týkať budúcich záväzkov, na ktoré jedna zo strán (žalobca) nemohla pomýšľať (KS Prešov sp. zn. 21Co/255/2015, NS SR sp. zn. 6MObdo 4/2008, NS ČR sp. zn. 33Cdo327/2012, NS SR 6Cdo 22/2010). Žalobca v čase uzavretia Dohody a následne vo všetkých podaniach jednoznačne prejavil vôľu, že sa nemieni vzdať nárokov na zaplatenie mimozmluvnej tarifnej odmeny. Zdôraznil, že nemal dôvod nesúhlasiť so znením článku II. ods. 2. Dohody, ktorý sa týkal výlučne iba nesporných
vzájomných zmluvných nárokov. Na podopretie tejto argumentácie žalobca v konaní vo veci preukázal listinnými dôkazmi, že mal od žalovaného zaplatené pred dňom ukončenia Zmluvy všetky vystavené faktúry za právne služby v iných ukončených veciach podľa zmluvne dohodnutých podmienok. Išlo o peňažné záväzky žalovaného voči žalobcovi, ktoré do ukončenia Zmluvy zjavne neboli pochybné a sporné a zanikli zaplatením skôr než došlo k zániku zmluvného vzťahu. Zmluvná podielová odmena žalobcovi nepatrí a ani žalobca netvrdil, že mu patrí, lebo zastupovanie zaniklo predčasným ukončením Zmluvy v štádiu, keď žalobca už nemohol vybaviť vec do úplného skončenia veci (nebola vyznačená právoplatnosť rozsudku a o trovách bolo rozhodnuté neskôr). Žalobcovi teda podľa dohodnutých zmluvných podmienok nevznikol iný zmluvný nárok, lebo pre prípad predčasného ukončenia Zmluvy účastníci nemali dohodnutú zmluvnú odmenu (NS ČR sp. zn. 33Odo 936/2004, NS SR 4Cdo 279/2007, KS Žilina sp. zn. 5Co/230/2012, Nález ÚS SR sp. zn. I.ÚS 407/08). To, že žalobca nemá nárok na podielovú odmenu však neznamená, že už nemá nárok na žiadnu odmenu. Žalobca má nárok na mimozmluvnú tarifnú odmenu, ktorý žalobcovi vznikol až po ukončení Zmluvy. V čase ukončenia Zmluvy k 09.06.2018 nárok na tarifnú odmenu neexistoval, nevznikol, preto ani nemohol byť splatný, ergo nemohol byť ani predmetom dohody (rozsudok KS Žilina sp. zn. 11Co/22/2017, KS Bratislava sp. zn. 8Co/164/2014 KS Prešov sp. zn. 11Co/122/2013). Uvedený nárok žalobcu vznikol až účinnosťou dohody a uplatnením si tohto nároku od žalovaného. Ak žalovaný tvrdí, že vyhlásenie v článku II. bod 2. dohody je dohodou o urovnaní, potom takáto dohoda nespĺňa základné zákonné požiadavky na právne úkony z hľadiska ich platnosti (NS ČR sp. zn. 33Cdo 327/2012. NS SR sp. zn. 6Cdo 22/2010, NS SR sp. zn. 4Cdo 195/2015, KS Prešov sp. zn. 21Co/255/2015, NS SR 4Co 4 a 5/2009). Podľa rozsudku NS ČR sp. zn. 33Cdo 327/2012 ,,Není-li z dohody o narovanání seznatelné, jaké sporné právo či povinnost jsou smluvními stranami narovnávány, popř. nevyplývá-li z ní, že vule smluvních stran směřuje ke generálnímu narovnání, je dohoda o narovnání neplatná pro neurčitost.“ a podľa rozsudku NS SR sp. zn. 4Co 4 a 5/2009 ,,K námietke žalobcov spočívajúcej v tom, že zmluva (jej časť) je absolútne neplatná tiež z dôvodu, že pôvodní žalobcovia sa vopred do budúcna vzdali svojich zákonných práv, odvolací súd uvádza, že pre platnosť dohody, ktorou sa veriteľ vzdáva svojho práva, zákon vyžaduje písomnú formu a možno ju uzavrieť len ohľadne tých práv, ktoré v čase jej uzavretia už existujú. Nepripúšťa sa, aby sa niekto vzdal práva, ktoré môže vzniknúť až v budúcnosti (§ 574 ods. 1 a 2 OZ). Obdobne to platí aj v prípade, ak ide o jednostranný právny úkon veriteľa. To znamená, že právny úkon, ktorým sa niekto vzdá svojho práva je absolútne neplatný len vtedy, ak sa ním účastník vzdáva práva, ktoré môže vzniknúť až v budúcnosti (práva, ktoré v čase urobenia právneho úkonu ešte neexistuje).“ V danom prípade nárok na tarifnú odmenu v čase uzavretia dohody neexistoval a mohol vzniknúť najskôr až účinnosťou dohody a následnou splatnosťou nároku žalobcu, uplatneného vyčíslením tarifnej odmeny. Keďže ustanovenie článku II. bod 2. dohody iba formálne kopíruje zákonné ustanovenie § 587 OZ je toto nezáväzné vyhlásenie neplatné pre neurčitosť tohto ustanovenia podľa § 37 ods. 1 OZ (rozhodnutie NS ČR sp. zn. 33Cdo 327/2012). V súvislosti s posudzovaním platnosti čl. II. ods. 2. dohody, poukázal tiež na rozpor uvedeného ustanovenia s dobrými mravmi, rozpor so zásadami poctivého obchodného styku, ako aj na porušenie zákazu zneužitia práva. Bez ohľadu na doteraz uvedené je žalobca vzhľadom na všetky okolnosti prejednávanej veci presvedčený, že žalovaný pri predkladaní dohody žalobcovi konal s nekalým zámerom, o ktorom žalobca ani netušil a to zbaviť žalobcu nároku na odmenu za jeho zastupovanie v dovtedy neukončených právnych veciach (celkovo 8 prípadov). Žalovaný evidentne zinscenoval tzv. kauzu o neetickom správaní sa žalobcu, čo prirodzene vylučovalo ich ďalšiu spoluprácu a kalkuloval s takým výkladom zmluvy o poskytovaní právnych služieb, podľa ktorého tým, že mal žalobca dohodnutú podielovú odmenu, predčasným ukončím zmluvy mu nevznikne nárok na odmenu za právne zastupovanie v dovtedy neukončených právnych veciach. Aj keď sa žalobca s takýmto výkladom nestotožňuje, je zrejmé, že žalovaný si bol vedomý toho, že žalobca by nikdy nepodpísal dohodu, ak by bol uzrozumený s výkladom tvrdením žalovaným, t.j. že podpisom dohody sa vzdáva svojho nároku na odmenu za zastupovanie žalovaného v dovtedy neukončených veciach. Takéto konanie žalovaného nesie všetky znaky konania v rozpore s dobrými mravmi a zneužitia práva a preto nemôže požívať právnu ochranu. Ak by aj konajúci súd, v rozpore s vyššie uvedeným dospel k názoru, že uvedené ustanovenie dohody je platné, nemá táto skutočnosť vplyv na to, že žalobcovi nárok na odmenu vznikol, v súlade s argumentáciou uvedenou v úvode tohto vyjadrenia, ako ani na to, že uvedené ustanovenie dohody sa nedotýka nároku žalobcu na odmenu, ktorý je predmetom tohto konania, nakoľko tento nárok vznikol až v budúcnosti, po účinnosti dohody a uplatnení si nároku zo strany žalobcu. V tejto súvislosti poukázal na § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého platí, že dohoda ktorou sa niekto vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti, je neplatná. Nárok žalobcu vznikol až v budúcnosti, t. j. po podpise dohody a následne po uplatnení si svojho nároku u žalovaného. Pre vylúčenie akýchkoľvek pochybností, žalobca poukázal na výšku tarifnej odmeny, ktorá mu v zmysle
právnych predpisov a rozhodovacej praxe súdov patrí za vykonané úkony, a to odmenu vo výške 57 000 EUR. Ide o tarifnú odmenu za už vykonané úkony a teda nie je mu zrejmý žiaden logický dôvod, na základe ktorého by sa žalobca vzdal takejto odmeny, ktorá mu patrí. Poukázal tiež na skutočnosť, že žalovaný do dnešného dňa nepreukázal, že by bola uvedená suma akýmkoľvek spôsobom uhradená, pričom jeho jediná obrana, ktorá je účelová a špekulatívna, spočíva v poukazovaní na ustanovenie dohody, predmetom ktorého je prehlásenie vzájomných práv a povinností. Predmetná obrana sa v kontexte vyššie uvedených skutočností javí ako bezpredmetná. Zamestnanec žalovaného V.. G. ako svedok uviedol, že na predmetnom stretnutí, kde sa podpísala dohoda medzi žalobcom a žalovaným, bolo zo strany zamestnanca žalovaného oznámené, že po podpise dohody, už Inžinierske stavby nebudú platiť za žiadne ďalšie služby, ani požadovať ďalšie služby. Aj z uvedeného vyplýva, že predmetom samotnej dohody, ani stretnutia, ktoré predchádzalo jej podpisu, nebola odmena za už poskytnuté, ale ešte neuhradené úkony, vykonané žalobcom. Z ďalšieho obsahu výpovede V.. G. vyplýva, že sám žalobca upozorňoval na ešte stále prebiehajúce súdne spory a nastolil otázku urovnania nákladov v súvislosti s nimi. Je teda nepochybné, že otázka úhrady odmeny za už vykonané úkony, jednak riešená predmetnou dohodu nebola a jednak medzi účastníkmi táto otázka nebola jasná, pokiaľ ide o výšku tejto odmeny a spôsob urovnania, vzhľadom k čomu ani nemohla byť predmetom dohody. Poukázal tiež na list právneho zástupcu žalobcu zo dňa 06.09.2017 adresovaný žalovanému, v ktorom žalobca zdôrazňuje, že súhlasil s ukončením zmluvy výlučne z dôvodu straty dôvery voči žalovanému, pričom ku dňu podpísania dohody neevidoval voči žalovanému neuhradené faktúry, čo však neznamená, že mu v danej veci nevznikol nárok na odmenu za dovtedy poskytnuté právne služby. Na vyššie uvedený list zareagoval žalovaný listom zo dňa 06.11.2017 a to prostredníctvom riaditeľky COLASU pre Slovensko, hoci táto nie je zamestnankyňou žalovaného. Z obsahu jej vyjadrenia je zrejmé, že článok II. bod 2. dohody sa týka výlučne iba uhradených faktúr, inak by neuvádzala, že ,,v tejto dohode je jasne uvedené, že takáto dohoda o ukončení má hodnotu akéhokoľvek účtovného zostatku medzi zmluvnými stranami" t. j. účtovný zostatok 0 podľa zmluvy, teda netýka sa mimozmluvného nároku (tarifnej odmeny), ktorá bola vyúčtovaná až po ukončení zmluvy. Poukázal na judikát NS SR Obdo V53/2003 z 28.02.2005 vo vzťahu ku správaniu sa osôb v rámci personálneho prepojenia žalovaného ako člena skupiny COLAS a to I.. I. R., zamestnanca žalovaného a C. X., predsedu predstavenstva žalovaného a riaditeľky COLASu pre Slovensko, ktorá nie je zamestnankyňou žalovaného, ale reagovala v mene žalovaného. Žalobca je dôvodne presvedčený, že žalovaný prostredníctvom I.. I. R., M.. C. X. mali enormný záujem ukončiť zmluvu so žalobcom, pretože žalobca dôverne poznal prostredie a pomery žalovaného a to 38 rokov a táto skutočnosť žalovanému evidentne prekážala. Čo je však neobvyklé a odporujúce dobrým mravom, že svoje nekorektné a nepoctivé správanie (žalobcovi neboli zaplatené žiadne preddavky a keď ich žalobca žiadal o preddavok, bol nepochopiteľne obvinený z neetického konania) si nedôvodne nechávajú potvrdiť COLASom Delamenom vo Viedni a to riaditeľkou COLASU pre Slovensko, ktorá nie je zamestnankyňou žalovaného IS. Uviedol tiež, že ustanovená judikatúra, súdna prax a teória nepripúšťa reštriktívny výklad vysporiadania sporných práv, najmä keď medzi účastníkmi neboli sporné práva pritom poukazuje aj na list zo 06.11.2017, pričom v čase ukončenia zmluvného vzťahu neboli medzi zmluvnými stranami nevysporiadané žiadne záväzky, lebo účtovná hodnota akéhokoľvek účtovného zostatku bola nula, lebo všetky faktúry boli uhradené.
13.Žalovaný ďalej uviedol, že právne posúdenie nároku žalobcu, teda aj skutočnosti, či bola medzi stranami uzavretá dohoda o urovnaní, ponecháva na súde. Poukázal na to, že pre určitosť dohody postačuje všeobecné vymedzenie záväzkov, že sa jedná o všetky záväzky medzi stranami, pričom v tomto prípade žalovaný vzhľadom na ukončenie dohody o poskytovaní právnej služby má pochybnosti o rozsahu týchto záväzkov. Spôsob vysporiadania bol taký, že ku dňu uzavretia dohody boli tieto práva a povinnosti medzi stranami dohody vysporiadané, teda zanikli. Judikatúra hovorí o tom, že v rámci dohody o urovnaní nie je podstatné, či v čase urovnania tieto práva a povinnosti skutočne existovali, ale podstatné je ako boli usporiadané (napr. rozhodnutia NS ČR sp. zn. 28Cdo 4103/2010 a 32Odo 976/2003). Nesúhlasil s tvrdeniami žalobcu ohľadom ukončenia zmluvy. Uviedol, že dôvody ukončenia spolupráce boli zo strany žalovaného riadne preukázané svedeckými výpoveďami. Mal za to, že vymedzenie predmetu dohody o urovnaní je dostatočne určité a judikatúra to považuje za generálne urovnanie. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, podľa ktorého žalovaný porušoval zmluvu o poskytnutí právnej pomoci, pričom toto porušovanie malo spočívať v tom, že mu žalovaný údajne neposkytol nové prípady, nakoľko žalovaný takúto povinnosť zakotvenú v zmluve nemal.
14.Súd vykonal dokazovanie a zistil tento skutočný stav veci:
15.Žalobca na podporu svojich tvrdení použil ako prostriedky svojho procesného útoku nasledovné dôkazy: Zmluvu o poskytovaní právnej pomoci č. 14/2003 zo dňa 08.09.2003, Licenciu komory komerčných právnikov Slovenskej republiky zo dňa 27.07.1991, Osvedčenie Slovenskej advokátskej komory zo dňa 01.01.2004, Dohodu o skončení Zmluvy o poskytovaní právnej pomoci č. 14/2013 zo dňa 09.06.2015, Protokol o odovzdaní a prevzatí právnej a technickej dokumentácie zo dňa 23.06.2015, List žalobcu č. 9116/2017 zo dňa 18.05.2017 adresovaný žalovanému, Osvedčenie o registrácii žalobcu pre DPH, Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4Cb/1/2009-354 zo dňa 05.08.2015, List právneho zástupcu žalobcu adresovaný žalovanému zo dňa 11.08.2017, faktúru č. 15029 zo dňa 02.03.2015 vrátane príloh (vyčíslenie trov právneho zastúpenia) a doklad o úhrade, faktúru č. 15049 zo dňa 10.04.2015 vrátane príloh (vyčíslenie trov právneho zastúpenia) a doklad o úhrade, Vyhlásenie účtovníka žalobcu o právne významnej skutočnosti zo dňa 16.10.2018, zoznam vecí, v ktorých žalovaného zastupoval iný advokát, Úplný výpis z obchodného registra žalovaného chronologicky preukazujúci zmeny štatutárneho orgánu žalovaného, Doklad o zaslaní vyúčtovania trov (mimozmluvnej odmeny) poštou dňa 18.05.2017, e-mailová komunikácia na úhradu mimozmluvnej odmeny vo veci 10C/192/2010 zo dňa 09.07.2015, Výzva na zaplatenie mimozmluvnej odmeny vo veci sp. zn. 38C/417/2013 zo dňa 08.06.2018, Výzva na zaplatenie mimozmluvnej odmeny vo veci sp. zn. 38C/417/2013 zo dňa 15.02.2018, Správa o stave právnej agendy z 05.01.2015 pre audítora, list právneho zástupcu žalobcu I.. S. U. adresovaný predsedovi predstavenstva žalovaného zo dňa 06.09.2017, list predsedu predstavenstva žalovaného zo dňa 06.11.2017 adresovaný právnemu zástupcovi žalobcu I.. S. U.Ď., rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 28 Cdo 4103/2010 zo dňa 31.01.2012, rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32 Odo 976/2003 zo dňa 23.11.2004. Žalobca tiež navrhol ako svedka vypočuť vo veci I.. S. U..
16.Žalovaný na preukázanie svojich tvrdení predložil súdu nasledovné dôkazy: Zmluvu o poskytovaní právnej pomoci č. 14/2003 zo dňa 08.09.2003, DODATOK č. 1 k Zmluve o poskytnutí právnej pomoci č. 14/2003 zo dňa 30.06.2005, DODATOK č. 1 k Zmluve o poskytovaní právnej pomoci č. 14/2003 zo dňa 08.09.2003 zo dňa 15.08.2012, Dohodu o skončení Zmluvy o poskytovaní právnej pomoci č. 14/2013 zo dňa 09.06.2015. Žalovaný tiež navrhol ako svedkov vypočuť vo veci I.. I. R. Z. V.. I. G..
17.Medzi stranami sporu nebolo sporné, že uzavreli Zmluvu o poskytovaní právnej pomoci č. 14/2003 zo dňa 08.09.2003, DODATOK č. 1 k Zmluve o poskytnutí právnej pomoci č. 14/2003 zo dňa 30.06.2005, DODATOK č. 1 k Zmluve o poskytovaní právnej pomoci č. 14/2003 zo dňa 08.09.2003 zo dňa 15.08.2012, Dohodu o skončení Zmluvy o poskytovaní právnej pomoci č. 14/2013 zo dňa 09.06.2015. Nebolo medzi nimi sporné ani to, že podpísali Protokol o odovzdaní a prevzatí právnej a technickej dokumentácie zo dňa 23.06.2015, že žalobca listom zo dňa 18.05.2017 vyúčtoval žalovanému trovy právneho zastúpenia vo veci vedenej na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 4Cb/1/2009, že Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 4Cb/1/2009-354 zo dňa 05.08.2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 27.04.2017 priznal žalovanému trovy právneho zastúpenia vo výške 17 762,80 EUR. Medzi stranami nebolo sporné ani to, že žalovaný uhradil žalobcovi všetky odmeny za poskytnuté právne služby, ktoré boli súdmi právoplatne priznané do dňa ukončenia Zmluvy o poskytovaní právnej pomoci č. 14/2003. Sporný medzi stranami nebol ani obsah a predmet Zmluvy o poskytovaná právnej pomoci č. 14/2003.
18.Sporné medzi stranami sporu bolo, či v zmysle článku II. bodu 2. Dohody o skončení Zmluvy o poskytovaní právnej pomoci č. 14/2013 zo dňa 09.06.2015 došlo medzi stranami k vysporiadaniu všetkých ich vzájomných práv a povinností ku dňu ukončenia zmluvného vzťahu, t.j. ku dňu 09.06.2015, a či je žalovaný povinný žalobcovi uhradiť sumu 17 762,80 EUR, úrok z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 17 762,80 EUR od 11.12.2017 do zaplatenia ako aj paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 EUR.
19.Predžalobnou výzvou zo dňa 11.08.2017 mal súd preukázané, že žalobca prostredníctvom vtedajšieho právneho zástupcu S. U., vyzval žalovaného na zaplatenie odmeny za poskytovanie právnej pomoci vo výške 17 762,80 EUR do 10 dní.
20.Dohodou o skončení Zmluvy o poskytovaní právnej pomoci č. 14/2013 zo dňa 09.06.2015 bolo súdu preukázané, že ju uzavreli žalobca ako advokát a žalovaný ako klient. V zmysle čl. I. bodu 1. dohody medzi žalobcom a žalovaným bola uzatvorená Zmluva o poskytovaní právnej pomoci č. 14/2003 zo dňa 08.09.2003, v znení dodatkov. Podľa čl. II. bodu 1. dohody zmluvné strany sa dohodli na skončení Zmluvy o poskytovaní právnej pomoci č. 14/2003 v znení jej dodatkov č. 1 a č. 2 uzavretej medzi advokátom
a klientom ku dňu podpísania tejto dohody zmluvnými stranami. Podľa čl. II. bodu 2. dohody zmluvné strany prehlasujú, že ku dňu ukončenia zmluvného vzťahu sú všetky ich vzájomné práva a povinnosti vysporiadané. Podľa čl. II. bodu 3. dohody zmluvné strany sa dohodli, že dokumentácia poskytnutá klientom advokátovi za účelom poskytovania právnej pomoci bude advokátom vrátená v lehote do 5 pracovných dní odo dňa podpisu tejto Dohody. Podľa čl. III. bodu 1. dohody dohoda o skončení Zmluvy o poskytnutí právnej pomoci č. 14/2003 nadobúda platnosť a účinnosť dňom jej podpísania oboma zmluvnými stranami.
21.Svedok I.. I. R. zamestnanec žalovaného (zástupca riaditeľa pre právne záležitosti) uviedol, že nastúpil do Inžinierskych stavieb asi v auguste v roku 2013. Po svojom predchodcovi okrem právnej agendy zdedil aj externých spolupracovníkov, medzi ktorými bol aj N.. D.. Pán D. zastupoval niekoľko súdnych sporov väčšinou starších v Košiciach a o týchto prípadoch pravidelne informoval. Mali aj niekoľko osobných stretnutí. Niekedy v roku 2014 prišiel za ním s tým, že v spore z roku 2006 došlo k vydaniu rozhodnutia vo veci DAMS, ale nebolo ešte rozhodnuté o trovách konania. Keďže spoločnosť DAMS už nevykonávala činnosť tak ho žalobca požiadal, aby sa pokúsil zariadiť, že žalovaný teda Inžinierske stavby mu zaplatia sumu, na ktorú by mal nárok ako na trovy. Zvyčajne postup bol taký, že trovy si mal vymáhať od protistrany sám v mene Inžinierskych stavieb. V tejto súvislosti žalobca povedal, že je to pre neho dôležité a ak sa mi to podarí vybaviť, zaplatí za to 2 000 EUR. Celú túto záležitosť predniesol predsedovi predstavenstva p. X., vzhľadom k tomu, že mal férový vzťah s vedením a chcel som ho zachovať naďalej. Pán X. rozhodol, že túto záležitosť musíme oznámiť šéfovi právneho oddelenia do Viedne p. S., ktorý má na starosti aj etiku v rámci skupiny COLAS v rámci strednej Európy, ktorý rozhodol, že takéto konanie je v rozpore s etickými princípmi skupiny a že sa má okamžite ukončiť spolupráca s p. D. s tým, že od nás už nedostane žiadnu platbu. Z toho dôvodu požiadal p. D. o stretnutie, ktoré sa uskutočnilo v Inžinierskych stavbách za účasti C.. G., kde mu navrhli ukončenie spolupráce. P. D. sa opýtal na obsah dohody, ako má tomu rozumieť, že všetky práva a povinnosti sa považujú za vysporiadané, na čo mu povedal, že z našej strany mu neposkytneme žiadnu platbu. Vyjadril sa, že takéto ukončenie spolupráce považuje za neférové vzhľadom na to, že pre nás pracoval dlhé roky, ale nakoniec dohodu podpísal. Následne mali ešte jedno rokovanie s predošlým právnym zástupcom p. D. s doktorom U., kde túto situáciu opätovne rozobrali, ale nedospeli k žiadnemu zmiernemu záveru. Na otázku koľko nových prípadov predložil žalobcovi na riešenie po nástupe do Inžinierskych stavieb uviedol, že žiadny. Na otázku, či iným advokátom boli prideľované prípady uviedol, že áno a podľa jeho vedomostí už ani jeho predchodca N.. R. nedával nové prípady žalobcovi. Na ďalšiu otázku prečo to tak bolo uviedol, že nevie. Bolo to tak zaužívané a on to prevzal. Predpokladal, že išlo o efektivitu. Na ďalšiu otázku nech sa vyjadrí k tomu, či od nástupu do funkcie až po podpísanie dohody o ukončení spolupráce, boli nejaké problémy, alebo výhrady voči činnosti žalobcu svedok odpovedal, že to bolo prvýkrát čo sa dopustil takéhoto konania. Na ďalšiu otázku, či pri tej komunikácii keď malo dôjsť k neetickému konaniu zo strany žalobcu, bol niekto ešte iný prítomný odpovedal, že nie boli tam len oni dvaja. Na ďalšiu otázku nech sa vyjadrí k tomu, či na tom stretnutí N.. D. požiadal o poskytnutie odmeny, alebo preddavku odpovedal, že sa nepamätá. N.. D. žiadal sumu. Na otázku nech sa vyjadrí k tomu ako formuloval N.. D. keď mal svedkovi ponúknuť túto sumu 2 000 EUR uviedol, že ako to bolo presne formulované to nevie, ale uviedol, že keď to vybaví, dá mu 2 000 EUR. Na ďalšiu otázku, či svedka korumpoval N.. D. odpovedal, že nevie to posúdiť. Jeho platia Inžinierske stavby, preto prijímať platby od iných strán je pre neho neetické. Na otázku, či vie dokázať, že mu N.. D. ponúkol tých 2 000 EUR odpovedal, že komunikovali o tom s N.. U. pomerne otvorene. Na otázku kto vypracoval dohodu o ukončení zmluvy uviedol, že žalovaný, teda buď on, alebo jeho kolegyňa. Na otázku, či sa N.. D. mal možnosť s touto dohodou oboznámiť a za akým účelom sa malo realizovať toto stretnutie, kde sa dohoda podpísala odpovedal, že stretnutie malo byť za účelom ukončenia spolupráce. Dohoda bola vyhotovená tiež za účelom ukončenia spolupráce. Dohoda bola predložená až na stretnutí. Potvrdil, že na stretnutí oboznámil N.. D. s tým, že Inžinierske stavby už mu nemienia zaplatiť žiadnu odmenu. Na otázku či to N.. D. akceptoval odpovedal, že žalovaný povedal, že je to neférové, ale nakoniec dohodu podpísal. Potvrdil, že mal vedomosť o tom, že žalobca zastupoval žalovaného ešte v ôsmich neukončených sporoch, pričom neskúmal to, či za zastupovanie v nich žalobca dostal alebo nedostal odmenu a ani nevedel aká by mala byť výška tejto odmeny. Na otázku, či sa vie vyjadriť k tomu, prečo by sa N.. D. dobrovoľne vzdal odmeny za tieto služby uviedol, že nevie. Na otázku prečo nebol daný podnet na trestné stíhanie, alebo disciplinárne konanie odpovedal, že interne to vyhodnotili ako neetické konanie a ukončili spoluprácu. Na otázku aký časový úsek ubehol od momentu kedy sa mal žalobca dopustiť neetického konania a do doby keď došlo k ukončeniu spolupráce odpovedal, že to boli dva alebo tri týždne.
22.Svedok V.. I. G. zamestnanec žalovaného (manažér pre kontrolu nákladov) uviedol, že v roku 2015 bolo zvolané stretnutie, na ktoré bol zavolaný. Bolo to stretnutie medzi p. R. a N.. D.. Mal sa ho zúčastniť ako svedok, aby dosvedčil ukončenie spolupráce. Mal dosvedčiť, že dohoda bola podpísaná a spolupráca ukončená. Predmetom stretnutia bolo ukončenie spolupráce medzi žalobcom a žalovaným s tým, že nebudú si voči sebe uplatňovať žiadne záväzky. Toto predniesol p. R.. Uviedol, že I.. R. povedal, že Inžinierske stavby už nebudú platiť za ďalšie služby po tejto dohode a nebudú vyžadovať žiadne služby od N.. D.. Na otázku, či bola tam nejaká konkrétna debata o tom, aké nároky mal mať N.. D. odpovedal, že konkrétnu sumu nevie, ale N.. D. uviedol, že má ešte rozpracované nejaké prípady, vynaložil náklady a čo bude s nimi. Na otázku, či mal vedomosť o tom, z akého dôvodu sa ukončuje spolupráca odpovedal, že konkrétne nie, iba všeobecne. Na otázku, či rozprával o tom s p. R. a čo mu bolo uvedené odpovedal, že jediný dôvod mu bol uvedený a to, že došlo k porušeniu určitých etických zásad skupiny COLAS. Na otázku kedy to bolo, svedok uviedol, že nevie presne, asi po stretnutí. Na otázku ako dlho prebiehalo toto stretnutie uviedol, že asi polhodinu. Potvrdil, že N.. D. bol prekvapený, že mu bola predložená dohoda o ukončení spolupráce. Na otázku, či na stretnutí bola reč v súvislosti s uhradením faktúr, ktoré už boli vystavené, alebo iných záväzkov odpovedal, že sa mu zdalo, že to bolo skôr o budúcich záväzkoch.
23.Svedok I.. S. U., ktorý zastupoval žalobcu v predmetnej veci v jednaniach so žalovaným pred podaním žaloby na súd uviedol, že v auguste 2017 som bol žalobcom požiadaný o prevzatie zastúpenia vo veci uplatnenia nárokov na zaplatenie odmeny voči žalovanému. Po prevzatí právneho zastúpenia zaslal žalovanému predžalobnú výzvu na zaplatenie odmeny žalobcovi za poskytnuté právne služby, ktoré zo strany žalovaného uhradené neboli. Žalovaný nerozporoval skutočnosť, že právne služby zo strany žalobcu boli poskytnuté ani to, že za tieto odmenu nezaplatil. Argumentoval však dohodu o ukončení poskytovania právnych služieb a mal za to, že v zmysle dohody sú všetky nároky žalobcu vysporiadané. S týmto tvrdením sa nestotožnil z dôvodu, že argumentáciu považoval za nedôvodnú, lebo ustanovenie tejto dohody týkajúcej sa nárokov sporových strán sú neurčité a mal za to, že v zmysle slovenského právneho poriadku nie je možné vzdať sa svojich práv vopred. V súvislosti so zastúpením a z iniciatívy povereného zástupcu žalovaného sa uskutočnilo stretnutie v jeho právnej kancelárii za prítomnosti jeho, žalobcu a p. R., na ktorom poverený právny zástupca žalovaného p. R. zotrval na argumentácii žalovaného a zároveň sa vyjadril v súvislosti s uzatvorením dohody o ukončení právnych služieb, že táto mala byť uzatvorená z dôvodu neetického konania zo strany žalobcu, čo žalobca priamo na predmetnom stretnutí poprel. Keďže ani toto stretnutie neviedlo k zmierlivému riešeniu nároku žalobcu bol z našej strany urobený ešte jeden pokus o mimosúdne riešenie veci a bola doručená výzva priamo členovi predstavenstva žalovaného, ale aj tento pokus skončil neúspešne. Následne v novembri 2017 sa z dôvodu pracovnej zaneprázdnenosti nemohol venovať predmetnej právnej veci a preto došlo k ukončeniu právneho zastúpenia. Na otázku, či I.. R. na tomto stretnutí konkretizoval, v čom malo spočívať neetické konanie žalobcu odpovedal, že sa malo jednať zo strany žalobcu o údajný prísľub na zaplatenie úhrady nejakej finančnej čiastky p. R.. Na otázku aké bolo stanovisko žalobcu k tomuto tvrdeniu p. R. odpovedal, že žalobca to poprel. Vyjadril sa v tom zmysle, že s týmto tvrdením nesúhlasí. Presné znenie ako to uviedol si už nepamätal, ale z obsahu vyplynulo, že poprel tvrdenie týkajúceho sa neetického správania sa.
24.Podľa ust. § 585 Občianskeho zákonníka: (1) Dohodou o urovnaní môžu účastníci upraviť práva medzi nimi sporné alebo pochybné. Dohoda, ktorou majú byť medzi účastníkmi upravené všetky práva, sa netýka práv, na ktoré účastník nemohol pomýšľať. (2) Ak bol doterajší záväzok zriadený písomnou formou, musí sa dohoda o urovnaní uzavrieť písomne: to isté platí, ak sa dohoda týka premlčaného záväzku. (3) Doterajší záväzok je nahradený záväzkom, ktorý vyplýva z urovnania.
25.Podľa ust. § 586 Občianskeho zákonníka: (1) Omyl o tom, čo je medzi stranami sporné alebo pochybné, nespôsobuje neplatnosť dohody o urovnaní. Ak však omyl bol vyvolaný ľsťou jednej strany, môže sa druhá strana neplatnosti dovolať. (2) Urovnanie dojednané dobromyseľne nestráca platnosť ani v prípade, že dodatočne vyjde najavo, že niektorá zo strán dohodnuté právo v čase dojednania urovnania nemala.
26.Podľa ust. § 587 Občianskeho zákonníka i keď strany vyhlásia, že urovnaním sú medzi nimi upravené všetky vzájomné práva, týkajú sa tieto účinky iba právneho vzťahu, v ktorom vznikla medzi nimi spornosť alebo pochybnosť, ibaže z obsahu urovnania nepochybne vyplýva, že sa urovnanie týka aj iných vzťahov.
27.Podľa ust. § 451 Občianskeho zákonníka: (1) Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. (2) Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
28.Podľa ust. § 456 Občianskeho zákonníka predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.
29.Podľa ust. § 458 Občianskeho zákonníka: (1) Musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada. (2) S predmetom bezdôvodného obohatenia sa musia vydať aj úžitky z neho, pokiaľ ten, kto obohatenie získal, nekonal dobromyseľne. (3) Ten, kto predmet bezdôvodného obohatenia vydáva, má právo na náhradu potrebných nákladov, ktoré na vec vynaložil.
30.Podľa ust. § 365 Obchodného zákonníka dlžník je v omeškaní, ak nesplní riadne a včas svoj záväzok, a to až do doby poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby, keď záväzok zanikne iným spôsobom. Dlžník, ktorého záväzok spočíva v peňažnom plnení, je v omeškaní, ak nesplní riadne a najneskôr do 30 dní odo dňa doručenia dokladu alebo do 30 dní odo dňa poskytnutia plnenia veriteľom, podľa toho, ktorý z týchto dní nastal neskôr, ak zo zmluvy nevyplýva iná lehota splatnosti. Ak je deň doručenia dokladu neistý, dlžník je v omeškaní uplynutím 30. dňa odo dňa poskytnutia plnenia veriteľom. Dlžník je v omeškaní, a to až do doby poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby, keď záväzok zanikne iným spôsobom. Dlžník, ktorého záväzok spočíva v peňažnom plnení, je v omeškaní, ak nesplní riadne a najneskôr do 30 dní odo dňa skončenia prehliadky plnenia veriteľa, ak zo zmluvy nevyplýva iná lehota splatnosti a ak sa po plnení veriteľa má uskutočniť jeho prehliadka na účel zistenia, či veriteľ plnil riadne. Dlžník je v omeškaní, a to až do doby poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby, keď záväzok zanikne iným spôsobom. Dlžník však nie je v omeškaní, pokiaľ nemôže plniť svoj záväzok v dôsledku omeškania veriteľa.
31.Podľa ust. § 369 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, vzniká veriteľovi, ktorý si splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti, právo požadovať z nezaplatenej sumy úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve, a to bez potreby osobitného upozornenia. Ak výška úrokov z omeškania nebola dohodnutá, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.
32.Podľa ust. § 369c Obchodného zákonníka: (1) Omeškaním dlžníka vzniká veriteľovi okrem nárokov podľa § 369, 369a a 369b aj právo na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, a to bez potreby osobitného upozornenia. Výšku paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením. (2) Ustanovenie odseku 1 sa nepoužije, ak záväzok vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy a dlžníkom je spotrebiteľ.
33.Podľa ust. § 1 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z. sadzba úrokov z omeškania sa rovná základnej úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banky 1) platnej k prvému dňu príslušného kalendárneho polroka omeškania zvýšenej o osem percentuálnych bodov; takto určená sadzba úrokov z omeškania sa použije počas celého tohto kalendárneho polroka omeškania. Namiesto úrokov z omeškania podľa sadzby určenej podľa odseku 1 môže veriteľ požadovať úroky z omeškania v sadzbe, ktorá sa rovná základnej úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banky 1) platnej k prvému dňu omeškania zvýšenej o deväť percentuálnych bodov; takto určená sadzba úrokov z omeškania platí počas celej doby omeškania. Ak veriteľ požaduje úroky z omeškania v sadzbe určenej podľa odseku 1, použije sa tento spôsob určenia úrokov z omeškania počas celej doby omeškania.
34.Podľa ust. § 2 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z. výška paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky podľa § 369c ods. 1 zákona je 40 eur jednorazovo bez ohľadu na dĺžku omeškania.
35.Vzhľadom na obsah a predmet dohody, ako aj na vyjadrenie procesných strán súd mal za to, že Dohoda o skončení Zmluvy o poskytovaní právnej pomoci č. 14/2013 zo dňa 09.06.2015 nemôže byť dohodou o urovnaní podľa ust. § 585 a nasl. Občianskeho zákonníka, nakoľko medzi stranami v danom období neexistovali žiadne sporné ani pochybné práva, ktoré by bolo potrebné upraviť takouto dohodou.
36.Predmetná Dohoda o skončení Zmluvy o poskytovaní právnej pomoci č. 14/2013 zo dňa 09.06.2015 je dohodou o ukončení zmluvy o poskytovaní právnej pomoci uzavretej medzi žalobcom ako advokátom a žalovaným ako klientom. Nebolo medzi stranami sporné, že na základe tejto dohody došlo k ukončeniu zmluvy o poskytovaní právnej pomoci uzavretej medzi žalobcom ako advokátom a žalovaným ako klientom. Z tejto dohody nevyplýva dôvod ukončenia zmluvy. Žalovaný tvrdil, že k ukončeniu zmluvy došlo z dôvodu neetického správania sa žalobcu. Žalobca tvrdil, že dôvodom ukončenia zmluvy bola totálna strata dôvery voči žalovanému. Vykonaným dokazovaním nebol súdu jednoznačne preukázaný dôvod ukončenia zmluvy. Tvrdenia žalovaného opierajúce sa výlučne o výpoveď svedka I.. R. súd nemohol bez ďalšieho považovať za preukázané, nakoľko menovaný je zamestnancom žalovaného a existuje pochybnosť o jeho nezaujatosti. Navyše z konania a postupu žalovaného, keď v poslednom období (v čase od nástupu I.. R. do zamestnania na právnom oddelení žalovaného) žalobcovi neprideľoval nové prípady na riešenie je zrejmé, že bolo v jeho záujme ukončiť zmluvu uzavretú so žalobcom. Je potrebné uviesť, že v danom prípade pre posúdenie uplatneného nároku žalobcu nie je rozhodujúce určenie dôvodu ukončenia zmluvy.
37.Medzi stranami nebolo sporné, že si v Zmluve o poskytovaní právnej pomoci č. 14/2003 v znení dodatkov nedohodli spôsob vysporiadania podielovej odmeny pre prípad, že k ukončeniu zmluvného vzťahu dôjde skôr, akoby bola vec (právne zastupovanie pred súdmi) úplne vybavená.
38.V čl. II. bodu 2. Dohody o skončení Zmluvy o poskytovaní právnej pomoci č. 14/2013 zo dňa 09.06.2015 síce zmluvné strany prehlásili, že ku dňu ukončenia zmluvného vzťahu sú všetky ich vzájomné práva a povinnosti vysporiadané, ale toto ustanovenie nerieši vysporiadanie nárokov žalobcu na odmenu za poskytnuté právne služby v prípadoch (súdnych konaniach), ktoré neboli ukončené do skončenia zmluvy o poskytovaní právnej pomoci, keďže v tejto zmluve si strany dohodli podielovú odmenu za poskytovanie právnych služieb. Navyše je potrebné poznamenať, že ustanovenie čl. II. bodu 2. Dohody je neurčité, nezrozumiteľné a nejasné s prihliadnutím na čl. II. bodu 3. Dohody, podľa ktorého zmluvné strany sa dohodli, že dokumentácia poskytnutá klientom advokátovi za účelom poskytovania právnej pomoci bude advokátom vrátená v lehote do 5 pracovných dní odo dňa podpisu tejto Dohody. To znamená, že v zmysle ust. čl. II. bodu 3. Dohody (ak mala byť dokumentácia vrátená do 5 dní, t. j. do 14.06.2015) nemohli byť ku dňu ukončenia zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným (ku dňu 09.06.2015) vysporiadané medzi nimi všetky ich vzájomné práva a povinnosti.
39.Podľa ust. § 24 zák. č. 586/2003 Z.z. v platnom znení: (1) Advokát poskytuje právne služby za odmenu a má právo požadovať za ne primeraný preddavok. (2) Advokát popri nároku na odmenu má nárok aj na náhradu hotových výdavkov a na náhradu za stratu času. Za hotové výdavky sa považujú výdavky účelne a preukázateľne vynaložené v súvislosti s poskytovaním právnych služieb, najmä súdne a iné poplatky, cestovné a telekomunikačné výdavky a výdavky za znalecké posudky, preklady, odpisy alebo výpisy z verejných registrov. (3) Odmena advokáta sa určuje na základe dohody medzi advokátom a klientom; ak nedôjde k dohode, patrí advokátovi tarifná odmena. (4) Advokát môže poskytnúť právne služby za zníženú odmenu alebo bezplatne, ak to odôvodňujú osobné pomery alebo majetkové pomery klienta alebo je na to iný dôvod hodný osobitného zreteľa. (5) Advokát nemôže požadovať ani prijať od klienta odmenu za právne služby, ktorú mu uhradí štát podľa § 25. (6) Advokát nemôže požadovať ani prijať odmenu od klienta za právne služby v konaní pred súdom, ak podľa rozhodnutia súdu nebola priznaná náhrada trov konania klientovi z dôvodu, že služby neboli poskytnuté s odbornou starostlivosťou; v prípade, ak bola z tohto dôvodu rozhodnutím súdu náhrada trov znížená, nemôže advokát požadovať a prijať odmenu od klienta za právne služby v rozsahu takéhoto zníženia. To platí aj v prípade, ak advokát nevykonal úkon potrebný k priznaniu náhrady trov konania.
40.Podľa ust. § 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z. v platnom znení: (1) Vyhláška upravuje spôsob určenia a výšku odmeny, náhrady hotových výdavkov a náhrady za stratu času advokáta za právne služby poskytované klientom na základe dohody alebo ustanovenia na to oprávneným orgánom. 1) (2) Odmena advokáta sa určuje na základe dohody medzi advokátom a jeho klientom (ďalej len "zmluvná odmena"); ak nedôjde k dohode, na určenie odmeny advokáta sa použijú ustanovenia tejto vyhlášky o tarifnej odmene (§ 9 až 14). (3) Výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka, ak odsek 4 neustanovuje inak (ďalej len "výpočtový základ"). (4) Výpočtovým základom na účely výpočtu tarifnej odmeny advokáta za zastupovanie klienta v trestnom konaní a konaní o priestupkoch je priemerná
mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok kalendárneho roka, ktorý o štyri roky predchádza roku určujúcemu výpočtový základ podľa odseku 3. (5) V odmene sú zahrnuté aj odmeny za administratívne práce a iné práce vykonané v súvislosti s poskytovaním právnych služieb.
41.Podľa ust. § 9 vyhl. č. 655/2004 Z.z. v platnom znení: (1) Základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov právnej služby, ktoré advokát vo veci vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak. (2) Základná sadzba tarifnej odmeny sa môže znížiť alebo zvýšiť v prípadoch uvedených v tejto vyhláške.
42.V ustanovení § 10 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v platnom znení je stanovená tarifná odmena advokáta za zastupovanie v občianskom konaní a iné úkony právnej služby.
43.Podľa ust. § 566 Obchodného zákonníka: (1) Mandátnou zmluvou sa mandatár zaväzuje, že pre mandanta na jeho účet zariadi za odplatu určitú obchodnú záležitosť uskutočnením právnych úkonov v mene mandanta alebo uskutočnením inej činnosti a mandant sa zaväzuje zaplatiť mu za to odplatu. (2) Ak je zariadenie záležitosti predmetom podnikateľskej činnosti mandatára, predpokladá sa, že odplata bola dohodnutá.
44.Podľa ust. § 571 Obchodného zákonníka: (1) Ak výška odplaty nie je určená v zmluve, je mandant povinný zaplatiť mandatárovi odplatu, ktorá je obvyklá v čase uzavretia zmluvy za činnosť obdobnú činnosti, ktorú mandatár uskutočnil pri zariadení záležitosti. (2) Ak zo zmluvy nevyplýva niečo iné, vznikne mandatárovi nárok na odplatu, keď riadne vykoná činnosť, na ktorú bol povinný, a to bez ohľadu na to, či priniesla očakávaný výsledok alebo nie. Ak možno očakávať, že v súvislosti s vybavovaním záležitosti vzniknú mandatárovi značné náklady, môže mandatár požadovať po uzavretí zmluvy primeraný preddavok.
45.Podľa ust. § 572 Obchodného zákonníka mandant je povinný uhradiť mandatárovi náklady, ktoré mandatár nevyhnutne alebo účelne vynaložil pri plnení svojho záväzku, ibaže z ich povahy vyplýva, že sú už zahrnuté v odplate.
46.Podľa ust. § 574 Obchodného zákonníka: (1) Mandant môže zmluvu kedykoľvek čiastočne alebo v celom rozsahu vypovedať. (2) Ak výpoveď neurčuje neskoršiu účinnosť, nadobúda účinnosť dňom, keď sa o nej mandatár dozvedel alebo mohol dozvedieť. (3) Od účinnosti výpovede je mandatár povinný nepokračovať v činnosti, na ktorú sa výpoveď vzťahuje. Je však povinný mandanta upozorniť na opatrenia potrebné na to, aby sa zabránilo vzniku škody bezprostredne hroziacej mandantovi nedokončením činnosti súvisiacej so zariaďovaním záležitosti. (4) Za činnosť riadne uskutočnenú do účinnosti výpovede má mandatár nárok na úhradu nákladov vynaložených podľa § 572 a na primeranú časť odplaty.
47.Podľa ust. § 575 Obchodného zákonníka: (1) Mandatár môže zmluvu vypovedať s účinnosťou ku koncu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom bola výpo-veď doručená mandantovi, ak z výpovede nevyplýva neskorší čas. (2) Ku dňu účinnosti výpovede zaniká záväzok mandatára uskutočňovať činnosť, na ktorú sa zaviazal. Ak by týmto prerušením činnosti vznikla mandantovi škoda, je mandatár povinný ho upozorniť, aké opatrenia treba urobiť na jej odvrátenie. Ak mandant tieto opatrenia nemôže urobiť ani pomocou iných osôb a požiada mandatára, aby ich urobil sám, je mandatár na to povinný. (3) Záväzok mandatára zaniká jeho smrťou, ak je fyzickou osobou, alebo jeho zánikom, ak je právnickou osobou. (4) Ohľadne činnosti uskutočnenej odo dňa výpovede do jej účinnosti a uskutočnenej podľa odseku 2 má mandatár nárok na úhradu nákladov podľa § 572 a na časť odplaty primeranej výsledku dosiahnutému pri zariaďovaní záležitosti.
48.Podľa ust. § 574 Občianskeho zákonníka: (1) Veriteľ sa môže s dlžníkom dohodnúť, že sa vzdáva svojho práva alebo že dlh odpúšťa; táto dohoda sa musí uzavrieť písomne. (2) Dohoda, ktorou sa niekto vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti, je neplatná.
49.Zmluva o poskytnutí právnych služieb nie je pomenovanou zmluvou v zmysle Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka pretože má charakter špecifického inominátneho kontraktu, na ktorý sa v režime obchodno-právnych vzťahov aplikuje ustanovenie o mandátnej zmluve.
50.V zmysle ust. § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa nepripúšťa, aby sa niekto vzdal práva, ktoré môže vzniknúť až v budúcnosti. V danom prípade nárok na tarifnú odmenu v čase uzavretia dohody neexistoval a mohol vzniknúť najskôr až účinnosťou dohody a následnou splatnosťou nároku žalobcu, uplatneného vyčíslením tarifnej odmeny.
51.Podľa ustálenej judikatúry advokát poskytuje právne služby za odmenu a je neprípustné, aby mu za uskutočnené úkony odmena neprináležala. Podľa ust. § 24 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z.z. v spojení s nálezom Ústavného súdu SR č. I. ÚS 407/08 zo dňa 30.06.2010 je vylúčené, aby advokát bol zbavený práva na odmenu za právne služby reálne poskytnuté do doby ukončenia právneho zastupovania. Podľa rozhodnutia NS ČR sp. zn. 33Odo 936/2004, v prípade ukončenia zmluvy o poskytovaní právnej pomoci, v ktorej bola dohodnutá podielová odmena do úplného vybavenia veci je potrebné aplikovať mimozmluvnú odmenu vo výške tarifnej odmeny v zmysle príslušnej vyhlášky o odmene advokátov a komerčných právnikov za poskytovanie právnej pomoci. V opačnom prípade by klient získal bezdôvodné obohatenie. Takéto závery vyplývajú aj z rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/230/2012 zo dňa 26.11.2012, v ktorom súd aplikoval mimozmluvnú odmenu vo veci, kde bola podľa zmluvy dohodnutá podielová odmena. Strany sporu si v Zmluve nedohodli spôsob vysporiadania podielovej odmeny pre prípad, že k ukončeniu zmluvného vzťahu dôjde skôr, akoby bola vec (právne zastupovanie pred súdmi) úplne vybavená. Vzhľadom na uvedené si žalobca za poskytovanie právnych služieb žalovanému vyúčtoval mimozmluvnú tarifnú odmenu podľa § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. vo výške 17 762,80 EUR, ktorá zodpovedá žalovanému priznaným trovám konania v právnej veci vedenej na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 4Cb/1/2009 v ktorej žalobca zastupoval žalovaného.
52.Nakoľko žalovaný neuhradil pohľadávku žalobcu v lehote do 10 dní po doručení výzvy zo dňa 11.08.2017 dostal sa do omeškania. Žalobca si uplatnil nárok na úroky z omeškania až odo dňa 11.12.2017.
53.Žalovaný samotnú výšku uplatnenej pohľadávky ani jej príslušenstva nenamietal. Výška žalobcom uplatnenej odmeny za právne zastúpenie je totožná s výškou trov právneho zastúpenia priznanou žalovanému uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4Cb/1/2009-354 zo dňa 05.08.2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 27.04.2017.
54.Vzhľadom na vyššie uvedené a citované zákonné ustanovenia súd dospel k záveru, že žaloba je skutkovo a právne dôvodná, preto jej v celom rozsahu vyhovel.
55.Podľa ust. § 255 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
56.Podľa ust. § 262 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Ak súd rozhoduje čiastočným rozsudkom alebo medzitýmnym roz- sudkom, môže rozhodnúť, že o trovách konania bude rozhodnuté v rozsudku, ktorým rozhodne o všetkých uplatnených procesných nárokoch alebo o celom uplatnenom procesnom nároku.
57.Žalobca mal v konaní plný úspech, preto mu súd priznal voči žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100%.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možno podať do 15 dní od jeho doručenia na Okresný súd Košice I.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). ( § 363 CSP )
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej ( § 365 ods. 2 CSP). Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§365 ods. 3 CSP).