Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Tos/210/2018

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Stanislavskej a sudcov JUDr. Janky Klčovej a JUDr. Rastislava Kresla, v trestnej veci odsúdeného C. J., nar. XX.XX.XXXX v N., v konaní o žiadosti odsúdeného o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, prejednal na neverejnom zasadnutí konanom dňa 06.12.2018 v Trnave, sťažnosť odsúdeného proti uzneseniu Okresného súdu Trnava zo dňa 05.09.2018, sp. zn. 1PP/95/2018 a takto

rozhodol:

Podľa § 193 odsek 1 písm. c/ Trestného poriadku sťažnosť odsúdeného C. J., nar. XX.XX.XXXX v N., z a m i e t a.

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením okresný súd rozhodol podľa § 66 odsek 1 písm. a/, písm. b/, odsek 2 Trestného zákona, tak, že návrh odsúdeného C. J. o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený rozsudkom Okresného súdu Galanta zo dňa 28.06.2017 sp. zn. 1T/60/2017 a trestným rozkazom Okresného súdu Galanta zo dňa 22.01.2016 sp. zn. 0T/14/2016 v spojení s uznesením Okresného súdu Galanta zo dňa 15.11.2017 sp. zn. 0T/14/2016, zamieta.

Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v rozsahu č.l. 32-34 spisu.

Okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že u odsúdeného zistil splnenie prvej zákonnej podmienky a to formálnej, že odsúdený už vykonal potrebnú časť z výmery uložených trestov odňatia slobody, ktoré sa v tomto konaní považujú z hľadiska súdnej praxe za jeden trest.

Druhá zákonná (materiálna) podmienka, že počas doterajšieho výkonu trestu preukazuje polepšenie, a to plnením svojich pracovných i mimopracovných úloh vrátane dodržiavania všetkých právnych noriem vzťahujúcich sa na výkon trestu, sa javila tiež ako splnená.

Splnená nebola dôsledne však tretia materiálna podmienka, ktorou je dôvodné očakávanie vedenia riadneho života odsúdeného na slobode (existencia príliš veľkého rizika jeho recidívy). Podľa názoru súdu I. stupňa v prípade odsúdeného C. J. ide o riziko recidívy príliš vysoké a to s poukazom na jeho trestnú minulosť.

Prvýkrát dostal do rozporu so zákonom v roku 2012 a to za prečin krádeže podľa § 212 odsek 2 písm. a/ Trestného zákona, kedy bol odsúdený na podmienečný trest odňatia slobody, pričom tento trest mu bol odpustený amnestiou.

Následne bol odsúdený trestným rozkazom Okresného súdu Galanta zo dňa 22.01.2016 sp. zn. 0T/14/2016, pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 odsek 1 písm. d/ Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere 5 (päť) mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 15 (pätnásť) mesiacov do 22.04.2017, avšak dal príčinu na nariadenie výkonu podmienečne odloženého trestu odňatia slobody. Následne mu bola dňa 29.07.2016 v rámci podmienečného odsúdenia predĺžená skúšobná doba o 1 (jeden) rok do 22.04.2018, ale opätovne dal príčinu na nariadenie podmienečne odloženého výkonu trestu odňatia slobody, ktorý už mu bol nariadený práve uznesením Okresného súdu Galanta zo dňa 15.11.2017 sp. zn. 0T/14/2016 do ústavu s minimálnym stupňom stráženia.

Prvú príčinu na nariadenie výkonu trestu odňatia slobody odsúdený dal preto, lebo v nepredĺženej skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia sa dopustil totožného trestného činu a to prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 odsek 1 písm. d/ Trestného zákona, za ktorý bol odsúdený na peňažný trest trestným rozkazom Okresného súdu Galanta zo dňa 13.04.2016 sp. zn. 0T/87/2016, ktorý dňa 21.06.2016 zaplatil.

Druhú príčinu na nariadenie výkonu trestu odňatia slobody dal preto, lebo v predĺženej skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia sa dopustil závažnejšej trestnej činnosti a to zločinu krádeže podľa § 212 odsek 1, odsek 4 písm. b/ Trestného zákona a iné, pre ktorý bol odsúdený rozsudkom Okresného súdu Galanta zo dňa 28.06.2017 sp. zn. 1T/60/2017.

Je teda zrejmé, že odsúdený svoje protizákonné konania v minulosti opakoval, a to napriek predošlým odsúdeniam, resp. podmienečným trestom odňatia slobody a súdy mu dali viac možností preukázať, že účel trestu bude naplnený aj uložením trestu odňatia slobody nespojeného s výkonom trestu odňatia slobody, a to jednak tým, že mu uložil alternatívny peňažný trest (napriek tomu, že spáchal úmyselný trestný čin v skúšobnej dobe podmie-nečného odsúdenia pre totožný úmyselný trestný čin), ako aj že mu bola predĺžená skúšobná doba podmienečného odsúdenia, i keď dal príčinu na nariadenie výkonu trestu odňatia slobody spáchaním ďalšieho totožného úmyselného trestného činu. Odsúdený však takéto možnosti nevyužil, keďže jeho ďalšie trestnoprávne relevantné konanie nesvedčilo tomu, že účel týchto alternatívnych trestov splnil svoj účel, pretože pokračoval preukázateľne naďalej v páchaní trestnej činnosti aj závažnejšieho charakteru.

Nemenej podstatnou skutočnosťou je, že odsúdený v kontexte páchania majetkovej trestnej činnosti je nevyučený, teda má ukončené len základné vzdelanie, pred nástupom do výkonu trestu vystriedal viacero zamestnaní, pracoval však len brigádne, pred nástupom do výkonu trestu nepracoval a bol evidovaný na úrade práce. Preto je toho názoru, že resocializačná prognóza je menej priaznivá z dôvodov v hodnotení uvedenom.

Uvedené skutočnosti vo svojom súhrne nedávajú dostatočnú záruku, že odsúdený C. J. by na slobode viedol riadny život, ktorého vedenie nepreukázal dostatočne pred výkonom trestu odňatia slobody vzhľadom na hore uvedené skutočnosti.

Okresný súd taktiež prihliadol na charakter spáchanej trestnej činnosti pre ktorú odsúdený vykonáva trest odňatia slobody ako aj na ústav v ktorom vykonáva uložený trest odňatia slobody a dospel k záveru, že u odsúdeného nebola daná dostatočná záruka, že bude na slobode viesť riadny život.

Okresný súd v závere skonštatoval, že rozhodnutie nemohli zmeniť ani skutočnosti uvádzané odsúdeným na verejnom zasadnutí ani kladné hodnotenie riaditeľa ústavu prípadne aj podania jeho blízkych osôb, či prísľub zamestnania, keďže trestnej činnosti sa odsúdený dopustil aj počas toho, kedy so svojimi blízkymi zdieľal spoločnú domácnosť, resp. títo na neho zjavne nemali v tomto období potrebný výchovný vplyv, a tieto podania vonkoncom neboli pre rozhodnutie súdu relevantné, nakoľko z pohľadu právnej úpravy nie je možné prijať záruku fyzickej osoby za dovŕšenie nápravy odsúdeného v rámci konania o jeho podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody v zmysle § 5 odsek 1 Trestného poriadku.

Proti tomuto uzneseniu v zákonom stanovenej lehote, ihneď po vyhlásení uznesenia zahlásil sťažnosť odsúdený C. J. (č.l. 30 spisu).

Prokurátor prítomný na verejnom zasadnutí sa vzdal práva na podanie sťažnosti.

Odsúdený písomne zdôvodnil podanú sťažnosť v rozsahu č.l. 37 spis v ktorej uviedol, že okresný súd nezohľadnil predložené listinné materiáli - zábezpeky, ktoré spolu s rodinou a advokátom predložil a to zárukou o prijatí do zamestnania ako aj garanciu bývania s rodinou. K svojmu vzdelaniu uviedol, že strednú odbornú školu nedokončil kvôli narodeniu svojho prvorodeného syna, ktorý sa mu narodil v polovičke tretieho ročníka. Preto dal prednosť zabezpečenia materiálneho svojej družky s čerstvo narodeným synom pred záverečnými skúškami.

Je presvedčený, že narodenie jeho dvoch milovaných detí ovplyvnilo jeho doterajšie myslenie a názory viesť riadny život, nedopúšťať sa trestnej činnosti, starať sa o najbližšiu rodinu a vrátiť spoločnosti len to pozitívne. K trestnej minulosti uviedol, že okresný súd mu vytýka, že sa v roku 2012 dopustil prečinu, ktorý mu bol amnestiou odpustený. Táto skutočnosť by mu nemala byť priťažujúcou. Je pravda, že porušil viackrát podmienku, túto nevyužil tak, ako by mal, nakoľko bol vo veku blízkom mladistvému, vo výkone trestu si začal uvedomovať následky svojho konania. V závere žiadal, aby krajský súd zrušil uznesenie okresného súdu a dal mu šancu začleniť sa do spoločnosti a žiť riadnym životom.

Podľa § 192 odsek 1 Trestného poriadku pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán

a/ správnosť výrokov napadnutého uznesenia proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť

b/ konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia. Krajský súd v Trnave, ako nadriadený orgán na podklade včas a riadneho podanej sťažnosti v zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 192 odsek 1 písm. a/, písm. b/ Trestného poriadku, preskúmal správnosť všetkých výrokov napadnutého uznesenia, ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo a zistil, že sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná.

Z pripojeného spisu okresného súdu sťažnostný súd zistil, že

· odsúdený vykonáva trest odňatia slobody, ktorý mu bol uložený rozsudkom Okresného súdu Galanta zo dňa 28.06.2017 sp. zn. 1T/60/2017 pre zločin krádeže podľa § 212 odsek 4 Trestného zákona v trvaní 2 rokov so zaradením do ústavu s minimálnym stupňom stráženia a trest uložený rozsudkom Okresného súdu Galanta zo dňa 22.01.2016 sp. zn. 0T/14/2016, pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 odsek 1 písm. d/ Trestného zákona v trvaní 5 mesiacov so zaradením do ústavu s minimálnym stupňom stráženia. · začiatok trestu mal 28.06.2017, predpokladaný koniec trestu má mať 04.06.2019

· lehotu podľa § 66 odsek 1 písm. b/ Trestného zákona odsúdený splnil dňa 19.07.2018.

Z hodnotenia riaditeľa nápravno-výchovného ústavu vyplýva, že :

· odsúdený bol umiestnený na oddiel s diferenciačnou skupinou „B“, kde sa nachádza doposiaľ · dňa 08.01.2018 bol dodaný do výkonu väzby do ÚVV a ÚVTOS slobody Leopoldov, kde jeho správanie bolo na požadovanej úrovni, zapájal sa do kultúrno- osvetovej činnosti, dňa 25.07.2017 bol premiestnený na ďalší výkon trestu do Ústavu Dubnica nad Váhom, kde jeho správanie bolo taktiež na požadovanej úrovni. · správanie odsúdeného počas výkonu trestu odňatia slobody je na požadovanej úrovni, bol jedenkrát disciplinárne odmenený, disciplinárne potrestaný nebol. Od 12.12.2017 je pracovne zaradený na pracovisku v ústave s dohľadom Euroobuv, kde jeho pracovná morálka je hodnotená kladne. · ciele stanovené programom zaobchádzania plní, · resocializačná prognóza je podľa hodnotenia rizika sociálneho zlyhania menej priaznivá (opakovane súdne trestaný, spáchaný zločin, ukončené len základné vzdelanie), v súčasnosti sú voči odsúdenému vedené ďalšie trestné stíhania · zo záverov hodnotenia ústavu vyplýva, že odsúdený preukazuje splnenie podmienok na podmienečné prepustenie a odporúča sa ho podmienečne prepustiť.

Z registra trestov vyplýva, že odsúdený má 4 záznamy.

Krajský súd v rámci prieskumnej povinnosti vyplývajúcej mu z citovaného ustanovenia preskúmal postup súdu I. stupňa pri rozhodovaní o žiadosti odsúdeného o podmienečné prepustenie a dospel k záveru, že tento postupoval správne a v súlade so zákonom, keď zistil všetky rozhodné skutočnosti pre svoje rozhodnutie, tieto vyhodnotil individuálne i vo vzájomných súvislostiach podľa § 2 odsek 12 Trestného poriadku a dospel k správnemu záveru, že sťažnosť odsúdeného nie je možné vyhovieť.

V napadnutom uznesení okresný súd v súlade s ustanovením § 176 odsek 2 Trestného poriadku rozviedol všetky zákonné a právne skutočnosti, na základe ktorých mal preukázané, že žiadosti odsúdeného o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody nie je možné vyhovieť.

Podľa § 66 ods.1 Trestného zákona, súd môže odsúdeného podmienečne prepustiť na slobodu, ak odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním preukázal polepšenie a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život, a

b) ak ide o osobu odsúdenú za zločin po výkone dvoch tretín uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody alebo rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky zmierneného nepodmienečného trestu odňatia slobody,

Na to, aby mohol byť odsúdený podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatia slobody v zmysle § 66 odsek 1 Trestného zákona je nevyhnutné, aby okrem formálnej podmienky spočívajúcej vo vykonaní zákonom určenej dĺžky trestu súčasne splnil aj dve materiálne podmienky ktoré spočívajú v tom, že svojim správaním vo výkone trestu odňatia slobody preukázal polepšenie a zároveň možno od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život.

Okresný súd správne zistil, že odsúdený splnil formálnu podmienku na podmienečné prepustenie a to vykonaním dvoch tretín uloženého trestu a zároveň správne a v súlade so zákonom vyhodnotil nesplnenie jednej z materiálnych podmienok a to, že od neho nemožno očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život.

Z hodnotenia odsúdeného riaditeľom ÚVTOS možno zistiť, že odsúdený počas výkonu trestu preukázal polepšenie o čom svedčí jedna disciplinárna odmena, plnenie cieľov stanovených v programe zaobchádzania a plnenie pracovných povinnosti.

Okresný súd správne a v súlade so zákonom vyhodnotil neexistenciu druhej materiálnej podmienky, pretože trestná minulosť odsúdeného odôvodňuje obavu, že v prípade podmienečného prepustenia nebude viesť riadny život a opätovne sa dopustí trestnej činnosti.

Aj krajský súd považuje žiadosť odsúdeného za nedôvodnú už len pre tú skutočnosť, že skúsenosť s jeho predchádzajúcim spôsobom života nesvedčí v prospech možnej prognózy, že by v prípade prepustenia na slobodu viedol riadny život, pretože odsúdený počas pobytu na slobode neviedol riadny život napriek tomu, že dostal v minulosti šancu v podobe podmienečného odsúdenia, predĺženia skúšobnej doby podmienečného odsúdenia, túto nevyužil a dopustil sa ďalšej trestnej činnosti.

Opakované odsúdenia z minulosti zohľadnil krajský súd pri hodnotení osoby odsúdeného a jeho sklony k páchaniu trestnej činnosti a dospel k rovnakému záveru, že ani predchádzajúce výchovné tresty nesplnili očakávaný prevýchovný účel.

Vzhľadom na trestnú minulosť odsúdeného, sťažnostný súd má za to, že jeho náprava a celkové pozitívne pôsobenie na jeho osobu, je možné nateraz len počas pobytu vo výkone trestu odňatia slobody pričom podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody by nebol naplnený jeden zo základných účelov trestu, ktorým ochrana spoločnosti pred páchateľmi trestných činov.

K sťažnostným námietkami odsúdeného krajský súd uvádza, že ani rodinné zázemie a jeho maloleté deti mu nebránili v páchaní trestnej činnosti, preto nemá žiadnu záruku, že tomu nebude aj do budúcna.

Odsúdený namietal, že okresný súd prihliadol aj na rozhodnutie súdu, ktorým bol odsúdený napriek tomu, že mu bola udelená amnestia, krajský súd uvádza, že rozhodnutie o amnestii s účinkom, že sa na odsúdeného hľadí akoby nebol odsúdený má vplyv pri ukladaní trestu, keď sa na uvedené odsúdenie neprihliada a nemožno ho hodnotiť ako priťažu-júcu okolnosť, táto fikcia však nebráni, aby súd pri hodnotení možnej nápravy páchateľa prihliadol na skutočnosť, že už v minulosti spáchal trestný čin a z tejto skutočnosti vyvodil príslušné závery z hľadiska skonu páchať trestnú činnosť a jeho vzťahu k spoločenským hodnotám chráneným Trestným zákonom ( R10/1974, R7/1975).

K sťažnostnej námietke, že trestnej činnosti sa dopustil blízkom veku mladistvého, krajský súd poukazuje na ustanovenie § 127 ods.2 Trestného zákona podľa ktorého sa osobou blízkou veku mladistvých rozumie osoba, ktorá dovŕšila osemnásty rok svojho veku a neprekročila dvadsaťjeden rokov svojho veku, čo nie je prípad odsúdeného, ktorý spáchal trestnú činnosť vo veku 22 rokov.

Krajský súd teda nezistil žiadne dôvody pre zmenu napadnutého uznesenia, ktoré by boli v prospech odsúdeného, preto jeho sťažnosť zamietol ako nedôvodnú v zmysle ustano-venia § 193 odsek 1 písm. c/ Trestného poriadku.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.