Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_1Cob-188-2017.pdf
PDF · 110.96 KB
Case nature
Area
Subarea
1Cob/188/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Sedlačkovej a členiek senátu Mgr. Soni Pekarčíkovej a JUDr. Andrey Haitovej v právnej veci žalobcu: Techmontstav spol. s r. o., Pluhová 8, Ivanka pri Dunaji, IČO: 17 325 188, zast.: AK MS s.r.o., Galandova 3, Bratislava, IČO: 47 237 767 proti žalovanému: PSJ Hydrotranzit, a.s., Vlčie hrdlo 90, Bratislava, IČO: 35 833 106 o zrušenie rozhodcovského rozsudku a o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II, č.k. 42Cb/197/2014-101 zo dňa 30.5.2017 takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II, č.k. 42Cb/197/2014-101 zo dňa 30.5.2017 p o t v r d z u j e .
Žalovanému sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi vo výške 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 24.10.2014 domáhal, aby súd zrušil rozsudok vydaný Slovenským arbitrážnym súdom, zriadeným Slovak arbitration court, s.r.o., so sídlom Krížna 56, Bratislava pod sp. zn. 01/04/14 dňa 16.09.2014. Žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že Slovenský arbitrážny súd zriadený Slovak arbitration court, s.r.o. vo veci žalobcu proti žalovanému rozhodcovským rozsudkom sp. zn. 01/04/2014 zamietol žalobu žalobcu zo dňa 1.4.2014 o zaplatenie 40.373,15 eur s príslušenstvom. Žalobca sa domáha zrušenia predmetného rozhodcovského rozsudku jednak z dôvodu, že popiera platnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 40 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní), ako aj z dôvodu porušenia zásady rovnosti účastníkov konania (§ 40 ods. 1 písm. g) zákona o rozhodcovskom konaní) a existencie dôvodov, pre ktoré možno nariadiť obnovu konania podľa osobitného zákona (§ 40 ods. 1 písm. h) zákona o rozhodcovskom konaní).
3. Prvoinštančný súd na základe vykonaného dokazovania konštatoval, že záver žalobcu o absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky z dôvodu absencie konkrétnych pravidiel rozhodcovského konania, ktoré nemal žalobca, podľa jeho tvrdení k dispozícií, nie je dôvodný. Rovnako za nedôvodné posúdil súd prvej inštancie aj tvrdenie žalobcu týkajúce sa voľby rozhodcovského súdu, ktorý bol podľa jeho tvrdení určený výlučne žalovaným, nakoľko rozhodcovský súd, ktorý mal vec v prípade sporu medzi zmluvnými stranami prejednať, bol dohodnutý medzi zmluvnými stranami už v rámci rozhodcovskej doložky, a teda pokiaľ žalobca túto rozhodcovskú doložku v rámci dodatku č. 2 na znak súhlasu podpísal (pričom ako jedna zo zmluvných strán mal možnosť obsah rozhodcovskej doložky meniť/doplniť, čo potvrdil aj žalovaný), mal vedomosť o tom, ktorý súd bude prípadný spor prejednávať, t.j. nemožno hovoriť o jednostrannom výbere rozhodcovského súdu žalovaným.
4. V nadväznosti na tvrdenie žalobcu, ktorý v priebehu konania uviedol, že sudca rozhodcovského súdu nebol ustanovený v súlade s čl. 10 Rokovacieho poriadku a ustanovenie rozhodcu nebolo žalobcovi oznámené, čím bolo žalobcovi podľa jeho tvrdení upreté procesné právo podľa § 16 Rokovacieho poriadku a ďalšie práva vyplývajúce z § 16 ods. 4 a 5 Rokovacieho poriadku, súd prvej inštancie poukázal na § 10 ods. 1 a 2 Rokovacieho poriadku a uviedol, že nie je zrejmé, interpretáciou ktorého ustanovenia Rokovacieho poriadku, prípadne Štatútu žalobca dospel k záveru, že rozhodcovský súd vydáva o ustanovení rozhodcu osobitné rozhodnutie, ktoré sa následne dáva na vedomie stranám rozhodcovského konania. Z ustanovenia § 6 ods. 2 písm. e) a g) Rozhodcovského poriadku síce vyplýva, že rozhodcovský súd doručuje účastníkom rozhodcovského konania rozhodcovské uznesenia a iné určené písomnosti, avšak tak v predmetnom ustanovení, ako ani v iných ustanoveniach Rokovacieho poriadku nie je žiadna zmienka o doručovaní rozhodnutí o ustanovení rozhodcu. Taktiež nemožno podľa názoru konajúceho súdu považovať za pravdivé tvrdenie žalobcu, že o ustanovení konkrétneho rozhodcu sa žalobca dozvedel až z rozhodcovského rozsudku, keďže žalobca bol zo strany rozhodcovského súdu výzvou zo dňa 7.5.2014 vyzvaný, aby sa vyjadril k žalobnej odpovedi žalovaného, pričom už na tejto výzve bol uvedený rozhodca, ktorému bol spor medzi žalobcom a žalovaným pridelený na prejednanie. V tejto súvislosti súd považoval za potrebné taktiež dodať, že žalobcovi neboli upreté žiadne jeho procesné práva, nakoľko v zmysle § 16 ods. 5 Rokovacieho poriadku mohol žalobca už odo dňa doručenia výzvy na vyjadrenie sa k žalobnej odpovedi žalovaného (t.j. odo dňa jeho vedomosti o osobe rozhodcu) uplatniť voči rozhodcovi písomnú námietku (pokiaľ mal za to že existuje predpojatosť rozhodcu), čo však žalobca neurobil. Žalobcom vytýkané vady nedostatky rozhodcovského konania tak prvoinštančný súd v kontexte uvedených skutočností posúdil ako nedôvodné.
5. Súd prvej inštancie mal ďalej za preukázané, že rozhodcovská doložka bola medzi stranami sporu uzatvorená písomne, a to v rámci dodatku č. 2 k Zmluve o dielo, čo nesporovala žiadna zo strán. Na základe uvedeného mal súd za to, že po formálnej stránke boli splnené všetky náležitosti, ktoré sú vyžadované zákonom (§ 4 ZoRK), pričom k tvrdeniu žalobcu, že pán H., ktorý podpisoval dodatok č. 2 k Zmluve o dielo, bol v tom čase psychicky chorý, prvoinštančný súd uviedol, že na tejto skutočnosti nemožno založiť neplatnosť predmetného dodatku č. 2, nakoľko žalobca súdu nepreukázal, že pán H. bol pozbavený spôsobilosti na právne úkony. Súčasne dodal, že práve žalobca bol iniciátorom sporu a svoju žalobu voči žalovanému podal na rozhodcovský súd, čím vo svojej podstate akceptoval to, že vec sa má prejednať pred rozhodcovským súdom a z toho jeho konania je taktiež zrejmé, že rozhodcovskú doložku považoval za platne dojednanú.
6. Konajúci súd sa nestotožnil s námietkou žalobcu, že rozhodcovská doložka je absolútne neplatná, nakoľko odporuje zákonu, keď vylučuje akúkoľvek možnosť zrušenia rozhodcovského rozsudku a v tejto súvislosti doplnil, že formulácia rozhodcovskej doložky žalobcovi žiadnym spôsobom neznemožňuje domáhať sa na príslušnom súde zrušenia rozhodcovského rozsudku, nakoľko toto právo žalobcovi vyplýva priamo z ustanovenia § 40 ods. 1 ZoRK, kde sú taxatívne vymenované dôvody, pre ktoré je takúto žalobu možno podať.
7. K námietke žalobcu, že rozhodcovský súd mu nedoručil vyjadrenie žalovaného doručené rozhodcovskému súdu dňa 21.7.2014 súd prvej inštancie uviedol, že z pripojeného rozhodcovského spisu sp. zn. 01/04/14 zistil, že po začatí rozhodcovského konania a ustanovení rozhodcu bol žalovaný vyzvaný uznesením rozhodcovského súdu zo dňa 8.4.2014 na podanie žalobnej odpovede k žalobe a jej prílohám v lehote 15 dní od doručenia výzvy. Predmetné uznesenie rozhodcovského súdu si žalovaný prevzal dňa 11.4.2014 a podaním doručeným rozhodcovskému súdu dňa 25.4.2014 sa vyjadril k žalobe žalobcu. K žalobnej odpovedi sa na výzvu rozhodcovského súdu zo dňa 7.5.2014 opätovne vyjadril žalobca podaním doručeným rozhodcovskému súdu dňa 30.6.2014, pričom predmetné podanie bolo spolu s výzvou na vyjadrenie sa zo dňa 15.7.2014 doručené žalovanému. Žalovaný podal k vyjadreniu žalobcu opätovne vyjadrenie, ktoré doručil rozhodcovskému súdu dňa 28.7.2014. Na základe uvedených skutočností dospel prvoinštančný súd k záveru, že k porušeniu rovnosti účastníkov rozhodcovského konania nedošlo, nakoľko žalobcovi bola v rozhodcovskom konaní riadne doručená žalobná odpoveď, rozhodcovským súdom bol vyzvaný aby sa k vyjadreniu žalovaného vyjadril a jeho vyjadrenie holo následne zaslané žalovanému. Súd nezistil žiadne iné ďalšie okolnosti v postupe rozhodcovského súdu, ktoré by svedčili, že žalobca bol v rozhodcovskom konaní akýmkoľvek spôsobom procesné znevýhodnený alebo diskriminovaný. Pokiaľ ide o nedoručenie vyjadrenia žalovaného zo dňa 21.7.2014 (doručené rozhodcovskému súdu dňa 28.7.2014) opätovne žalobcovi, súd prvej inštancie sa nestotožnil
so záverom žalobcu, že takýmto postupom rozhodcu v rozhodcovskom konaní spôsobená nerovnosť v konaní, nakoľko vzájomným doručovaním všetkých vyjadrení, ku ktorým by sa podľa názoru žalobcu mala vždy vyjadriť aj druhá strana, by bolo možné spor predlžovať prakticky do nekonečna. Stanovisko žalovaného naviac podľa názoru súdu neobsahovalo žiadne nové skutočnosti, dôkazy, ako ani návrhy na vykonanie dôkazov, pričom je možné zároveň konštatovať, že žalobca mal v rozhodcovskom konaní niekoľko príležitostí využiť prostriedky procesného útoku, ako i obrany. Za dôležité súd považoval v tomto smere aj znenie § 12 Rokovacieho poriadku, ktoré medzi náležitosti žaloby zaraďuje okrem iného aj pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností a označenie dôkazov, ktoré žalobca navrhuje vykonať. Odsek 2 predmetného ustanovenia Rokovacieho poriadku zároveň žalobcovi ukladá povinnosť pripojiť k žalobe dôkazy, o ktoré žalobca opiera svoje tvrdenia. Z uvedeného je tak zrejmé, že bolo povinnosťou žalobcu (a zároveň to malo byť v jeho primárnom záujme z dôvodu, aby sa nedostal do dôkaznej núdze) uviesť v žalobe všetky skutočnosti, ktoré považuje za rozhodujúce a tieto následne podporiť všetkými relevantnými dôkazmi, ktorými disponuje. Znenie § 12 Rokovacieho poriadku je identické so znením § 18 ZoRK, ktoré explicitne vymenúva základné náležitosti žaloby a medzi tieto rovnako zaraďuje pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností a označenie dôkazov ktoré žalobca navrhuje vykonať. Na základe vyššie uvedených skutočností súd prvej inštancie konštatoval, že nezistil žiadny dôvod, ktorý by z hľadiska ustanovenia § 40 ods. 1 písm. g) ZoRK porušoval rovnosť účastníkov v rozhodcovskom konaní vednom pred Slovenským arbitrážnym súdom.
8. K existencii dôvodov, pre ktoré možno žiadať obnovu konania, za ktorý žalobca označil nemožnosť uvedenia skutočností a dôkazov, ktoré by vyvrátili tvrdenia a argumentáciu žalovaného v jeho vyjadrení zo dňa 21.7.2014, súd prvej inštancie uviedol, že žalobca nepreukázal, že skutočnosti a dôkazy uvádzané v návrhu na zrušenie rozhodcovského rozsudku nemohol bez svojej viny predložiť už v rozhodcovskom konaní, prípadne že tieto sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní (§ 228 ods. 1 písm. a) a b) Občianskeho súdneho poriadku účinného ku dňu podania žaloby). Žalobca neuviedol a ani nepreukázal žiadny objektívny dôvod, pre ktorý tieto dôkazy bez svojej viny nemohol predložiť už v rozhodcovskom konaní.
9. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti mal súd prvej inštancie za preukázané, že žaloba žalobcu nie je dôvodná, a preto ju v celom rozsahu zamietol.
10. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. Vytýkal prvoinštančnému súdu, že sa nevysporiadal s dôvodmi a tvrdeniami žalobcu zakladajúcimi neplatnosť zmluvy z dôvodu rozporu jej uzavretia s dobrými mravmi, a tým jej absolútnej neplatnosti podľa § 39 OZ, záväznej aj pre obchodné záväzkové vzťahy, čím jej jeho rozhodnutie nepreskúmateľné. Žalobca ďalej uviedol, že nikdy v konaní netvrdil, že rozhodcovská doložka je absolútne neplatná z dôvodu absencie konkrétnych pravidiel. Tvrdil, že dodatok obsahujúci rozhodcovskú doložku mu bol vnútený, bez možnosti ovplyvniť možnosť jej uzatvorenia a dojednania pravidiel vo väzbe na konkrétny žalovaným v dodatku určený (nie dohodnutý) stály rozhodcovský súd, štyri dni po skončení diela a pri nutnosti dohodnúť ceny už za vykonané práce navyše.
11. Žalobca tiež namietal, že rozpore s § 217 CSP a zisteniami v konaní, najmä výpoveďou p. D. a oznámenia ošetrujúcej lekárky E.. D. C. zo dňa 4.2.2016 ohľadom vypočutia svedka D. H., z ktorých vyplýva možný nedostatok vôle sa prvoinštančný súd v konaní ani v rozhodnutí nezaoberal možnosťou neschopnosti D. H. na podpis dodatku č. 2 zmluvy, a tým aj rozhodcovskej doložky v zmysle § 38 ods. 2 OZ, ktorý rovnako podľa názoru žalobcu zakladá absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Doplnil, že v zmysle ustálenej judikatúry (napr. NS SR 7Co/294/2010) rovnaký dôsledok, a teda absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva aj za okolnosti, že osoba síce formálne zbavená spôsobilosti na právne úkony nie je, avšak právny úkon urobila v duševnej poruche, ktorá ju robí na tento úkon neschopnou.
12. Žalobca súčasne vyjadril nesúhlas so záverom súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého nedošlo v rozhodcovskom konaní k porušeniu zásady rovnosti účastníkov, a to nedoručením vyjadrenia žalovaného zo dňa 21.7.2014 žalobcovi. Uvedený záver nemá oporu v zákone (§17 ZoRK) ani Rokovacom poriadku. Na doplnenie uviedol, že konal aj v rozpore s Civilným sporovým poriadkom, ktorý zaviedol povinnosť súdu zaslať všetky vyjadrenia účastníkov. Obzvlášť konaním, ktoré je podľa čl. 10 ods. 1 Rokovacieho poriadku, kde možnosť repliky musí byť na všetky písomné podané dôkazy. Rozhodcovský súd má možnosť uzavrieť písomné konanie pred vydaním rozhodnutia. To neurobil, a preto bola jeho povinnosť doručiť všetky písomné vyjadrenia.
13. V rozpore s § 217 ods. 1 prvá veta CSP považuje žalobca aj závery súdu vo veci posúdenia tretieho dôvodu zrušenia rozhodcovského rozsudku z dôvodu existencie dôvodov na obnovu konania. Prvoinštančný súd napriek opakovaným dôvodom sa s týmito dôvodmi v odôvodnení nevysporiadal, ale arbitrárne iba tvrdil, že žalobca nepreukázal, že „skutočnosti a dôkazy“ uvádzané v návrhu sa zrušenie rozhodcovského rozsudku nemohol bez svojej viny predložiť už v rozhodcovskom konaní.
14. Žalovaný v celom konaní namietal, že rozhodca, ktorý spor na rozhodcovskom súde rozhodoval, nebol riadne ustanovený predsedom súdu. V spise rozhodcovského súdu sp. zn, 01-04/2014 sa nenachádza doklad o ustanovení rozhodcu podľa § 10 ods. 1 Rokovacieho poriadku. Rozhodcu ustanovuje predseda rozhodcovského súdu. Nie je doklad, kedy rozhodcu v spore a akým úkonom ustanovil predseda rozhodcovského súdu.
15. V súlade so skutkovým a právnym stavom neobstojí podľa mienky žalobcu ani argumentácia prvoinštančného súdu o oprávnení O.. E. J. podpísať prvú ZoD. Právny zástupca žalovaného na pojednávaní dňa 17.1.2017 uviedol, že p. E. J. nie je zamestnancom žalobcu, čo muselo byť žalovanému zrejmé. Na základe čoho súd aplikoval na konanie O.. E. J. pri podpise ZoD v mene žalobcu § 15 ObZ, súd neuviedol. Platí tvrdenie žalobcu, že dodatkom nemožno validovať neplatnú zmluvu, a tým jej absolútnu neplatnosť.
16. Na základe uvedených skutočností žalobca navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym arbitrážnym súdom sp. zn. 01/04/14 zo dňa 16.9.2014 zruší, alternatívne aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
17. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu zo dňa 5.10.2017 uviedol, že z vykonaného dokazovania je nepochybné, že žalobca a žalovaný platne uzatvorili zmluvu o dielo a následne dodatok č. 2 k zmluve o dielo, pričom súčasťou dodatku č. 2 bola aj rozhodcovská doložka, ktorá zakladala právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť. Z predložených dôkazov jednoznačne vyplýva, že žalobca sám podal na rozhodcovskom súde žalobu proti žalovanému, v ktorej jednoznačne uviedol, že príslušným na rozhodnutie je podľa zmluvy o dielo v znení dodatku č. 2 rozhodcovský súd. Ďalej uviedol, že z jednotlivých úkonov žalobcu je jednoznačne zrejmé, že začal spochybňovať právomoc rozhodcovského súdu až po tom, ako bol v rozhodcovskom konaní neúspešní. Nikdy počas priebehu rozhodcovského konania nenamietal nepríslušnosť rozhodcovského súdu, ani nenamietal ustanoveného rozhodcu. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že rozhodcovská doložka, ktorá je obsiahnutá v zmluve o dielo je platná. Žalovaný tiež uviedol, že tvrdenia žalobcu o absolútnej neplatnosti zmluvy o dielo, resp. jej rozporu s dobrými mravmi, nie sú podložené žiadnymi relevantnými argumentmi. Skutočnosť, že zmluvu podpísal zamestnanec žalobcu, ktorý bol v čase podpisu zmluvy vo funkcii výrobného riaditeľa, neznamená, že zmluva je absolútne neplatná.
18. Žalovaný ďalej poukázal na skutočnosť, že žalobca rovnako nijakým relevantným dôkazom nepreukázal, že by štatutárny zástupca žalobcu v čase podpisu dodatku č. 2 k zmluve o dielo konal v duševnej poruche. Vzhľadom na kontradiktórny charakter civilného sporového konania žalobca mohol a mal navrhnúť vykonanie dôkazu, resp. mohol a mal sám predložiť znalecký posudok, lekárske správy, resp. relevantné písomné doklady. Rovnako nijakým spôsobom nepreukázal, že by pri uzatváraní dodatku č. 2 existoval nedostatok slobody vôle (nie je zrejmé prečo takýto závažný nedostatok nerozporoval v rozhodcovskom konaní, ani v konaní pred súdom prvej inštancie a prvýkrát uvádza tento dôvod v odvolaní) a s tým by bola spojená absolútna neplatnosť právneho úkonu a taktiež nijakým relevantným dôkazom nepodložil svoje tvrdenie o „vnútení“ uzatvorenia dodatku č. 2.
19. Žalovaný súčasne uviedol, že žalobca relevantne nepreukázal, že by postupom rozhodcovského súdu bola porušená rovnosť účastníkov konania. Žalobca mal povinnosť pri podaní žaloby predložiť všetky relevantné dôkazy, o ktoré opieral svoje tvrdenia, rovnako mal túto možnosť aj pri predložení vyjadrenia k vyjadreniu žalovaného k doručenej žalobe. Žalobca ani počas konania o zrušenie rozhodcovského súdu nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by nemohol zo svojej viny predložiť v rozhodcovskom konaní. Pričom sa len odvoláva, že rozhodcovský súd mal postupovať v rozpore s CSP, avšak opomína skutočnosť, že v čase rozhodcovského konania a vydania rozhodcovského rozsudku Civilný sporový poriadok nebola ešte platná a už vôbec nie účinná právna norma.
20. V konečnom dôsledku žalobca nepredniesol žiadne dôkazy o tom, že sú splnené podmienky na obnovu konania. Obnovu konania je možné žiadať v tom prípade, ak sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol účastník použiť v pôvodnom konaní, alebo ak možno vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci.
21. Na základe uvedených skutočností žalovaný navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
22. Žalobca v rámci svojej repliky zo dňa 30.10.2017 uviedol, že žalovaný v konaní nepoprel tvrdenia žalobcu založené na tvrdení p. H.. D., druhého konateľa žalobcu, ktorý bol riadne vypočutý a vypovedal k duševnej poruche D. H. v čase podpisu rozhodcovskej zmluvy. Žalovaný nepoprel ani obsah oznámenia ošetrujúcej lekárky E.. D. C. zo dňa 4.2.2016, z ktorých vyplýval možný nedostatok spôsobilosti na podpis dodatku č. 2 Zmluvy o dielo obsahujúcej rozhodcovskú zmluvu. Z dôvodu nepopretia týchto tvrdení žalobcu sú odkazom na § 151 ods. 1 CSP procesné nedôvodné tvrdenia žalovaného vo vyjadrení, že žalobca bol povinný ďalej dokazovať duševnú poruchu D. H.. Podstatným pre rozhodnutie odvolacieho súdu je nedostatok procesných a hmotnoprávnych dôvodov rozhodnutia prvoinštančného súdu, ktorý žalobu zamietol iba z dôvodu, že D. H. nebol zbavený spôsobilosti na právne úkony.
23. Žalobca ďalej zopakoval, že doručenie opätovného vyjadrenia žalovaného k vyjadreniu žalobcu zo dňa 28.7.2014 je relevantným dôkazom v konaní o porušení zásady rovnosti upravenej v § 17 ZoRK, keď vyjadrenie nebolo známe žalobcovi.
24. Ďalej prezentoval názor, že v konaní ako aj v odvolaní preukázal dôvody obnovy konania, ktoré nemohol uplatniť v konaní v dôsledku porušenia zásady rovnosti v rozhodcovskom konaní, o.i. žalobca predložil i výpoveď svedka J. v inom rozhodcovskom konaní, kde ten istý rozhodcovský súd konal ústne, napriek písomnému spôsobu konania.
25. Žalovaný vo svojom stanovisku zo dňa 10.11.2017 uviedol, že z oznámenia E.. D. C. zo dňa 4.2.2016 nijako nevplývala skutočnosť, že p. H. mal v čase podpisu Dodatku č. 2 nedostatok spôsobilosti na právne úkony. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil žalobcom predložené dôkazy, nakoľko tieto dôkazy žiadnym spôsobom nepreukazovali tvrdenia žalobcu o spôsobilostí, resp. nespôsobilosti p. H. uzatvoriť Dodatok č. 2 k Zmluve o dielo. Z predmetného rozsudku jasne vyplýva, že na to, aby súd posúdil spôsobilosť osoby na právne úkony, je potrebný znalecký posudok a okrem neho majú byť súdom zistené aj iné skutočnosti, ktoré preukazujú jeho nespôsobilosť. V konaní pred súdom prvého stupňa nebol predložený žiaden z týchto dôkazov, z čoho jednoznačne vyplýva, že žalobca v tomto smere nevedel dostatočne preukázať skutočnosti, ktoré sám tvrdil a zo žiadneho navrhnutého ani vykonaného dokazovania nevyplýva, že by vôbec prebiehalo akékoľvek konanie, ktorého výsledkom by mohlo byť zbavenie spôsobilosti p. H. na právne úkony.
26. V súvislosti s námietkou žalobcu týkajúcou sa nedoručenia vyjadrenia žalovaného zo dňa 28.7.2014 žalovaný zopakoval, že predmetné stanovisko neobsahovalo žiadne nové skutočnosti, dôkazy, ako ani návrhy na vykonanie dôkazov, pričom je možné zároveň konštatovať, že žalobca mal v rozhodcovskom konaní niekoľko príležitostí využiť prostriedky procesného útoku ako i obrany. Za dôležité považuje žalovaný v tomto smere aj znenie § 12 Rokovacieho poriadku, ktoré medzi náležitosti žaloby zaraďuje okrem iného aj pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností a označenie dôkazov, ktoré žalobca navrhuje vykonať. Žalovaný má za to, že žalobca nepreukázal, že by mu bola spôsobená ujma nedoručením vyjadrenia žalovaného, nakoľko v predmetnom vyjadrení, neboli uvedené žiadne nové skutočnosti.
27. Odvolací súd prejednal vec podľa § 379 - 380 CSP a dospel k záveru, že rozsudok je vecne správny, keď súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav, správne vyhodnotil vykonané dôkazy a vec posúdil správne aj po právnej stránke.
28. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré považuje za vecne správne a v súlade s § 220 ods. 2 CSP.
29. Žalobca v odvolaní namietal absolútnu neplatnosť uzavretej rozhodcovskej doložky pre jej rozpor s dobrými mravmi. Je nutné konštatovať, že žalobca v tejto súvislosti neuviedol konkrétne skutkové tvrdenia, na základe ktorých by bolo možné posúdiť rozhodcovskú doložku za rozpornú s dobrými mravmi. Pokiaľ týmito okolnosťami mali byť tvrdenia uvádzané v samotnej žalobe (nespôsobilosť p. H. samostatne konať, nedoručenie vyjadrenia žalovaného), s týmito sa súd prvej inštancie vyčerpávajúco vysporiadal v napadnutom rozhodnutí.
30. Žalobca ako dôvod na uplatnenie si práva na zrušenie rozhodcovského rozsudku uvádza porušenie zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania (§ 40 ods. 1 písm. g) zákona o rozhodcovskom konaní). V súlade s citovaným zákonným ustanovením je potrebné skúmať, či bola s ohľadom na rovné postavenie strán rozhodcovského konania, poskytnutá stranám možnosť na rozhodcovskom súde vec prejednať, resp. či bola poskytnutá riadna a dostatočná možnosť k uplatneniu procesných práv účastníkov rozhodcovského konania. Zásadu rovnosti strán je potrebné skúmať jednak z hľadiska, či boli po formálnej stránke dodržané procesné postupy, ale tiež z hľadiska, či mali obidve strany dostatočnú možnosť uplatnenia svojich tvrdení, námietok, možnosť navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k navrhnutým dôkazom, tvrdeniam, argumentácii a protiargumentácii druhej strany.
31. Zásada rovnosti účastníkov pred rozhodcovským súdom, rovnako ako aj pred súdom všeobecným je zaručená Ústavou SR. Rozhodcovský súd na základe zmluvnými stranami prejavenej vôle vedie konanie a prejednáva vec, pričom do jeho postupu nie sú ostatní účastníci oprávnení zasahovať a procesný postup súdu v konaní riadiť a ani v ňom rozhodovať, s čím dopredu vyjadrili v rozhodcovskej zmluve súhlas. Napriek tomu majú všetci účastníci v rozhodcovskom konaní, priebeh ktorého riadi rozhodcovský súd, rovnaké práva a povinnosti. Procesná rovnosť strán sporu sa uplatňuje rovnako v súdnom, ako aj v rozhodcovskom konaní.
32. V konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku nie je možné, aby súd zasahoval do skutkového a právneho stavu ustáleného v rozhodcovskom konaní. Všeobecný súd je pri preskúmavaní povinný iba posúdiť, či nedošlo k takému postupu súdu, ktorý by zakladal dôvod uvedený žalobcami v žalobe v zmysle § 40 ods. 1 písm. g) zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní.
33. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že nedoručením vyjadrenia žalovaného zo dňa 28.7.2014 žalobcovi v rozhodcovskom konaní nedošlo k porušeniu zásady rovnosti účastníkov. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako aj Ústavný súd Slovenskej republiky v rámci svojej rozhodovacej činnosti pripustili, že v niektorých veciach môže byť absencia doručenia stanoviska k vyjadreniu právne irelevantná. O taký prípad pôjde vtedy, keď súd rozhodujúci o veci nezaložil svoje rozhodnutie na dotknutom vyjadrení, teda vtedy, keď vyjadrenie strany sporu nemalo zásadný význam pre rozhodnutie (porovnaj napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. IV. ÚS 462/2010). V tejto súvislosti je nutné podotknúť, že iný pohľad na realizáciu práva strany sporu oboznámiť sa s vyjadrením procesnej protistrany by mohol v praxi znamenať neustály proces vyjadrovania sa jednej strany sporu k vyjadreniu druhej strany sporu. Takýto pohľad by mohol mať až znaky prílišného právneho formalizmu, odporujúcemu materiálnemu chápaniu princípu právneho štátu. Podľa názoru odvolacieho súdu nie je súd povinný donekonečna udržiavať stav konfrontácie medzi podaniami strán sporu, ale je iba na jeho posúdení, kde je rozumná hranica takúto konfrontáciu ukončiť (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. februára 2012, sp. zn. 1 Cdo 17/2011, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. novembra 2013, sp. zn. 6 Cdo 277/2013). Dokonca i Európsky súd pre ľudské práva sa v niektorých prípadoch priklonil k materiálnemu poňatiu rovnosti zbraní a za rozhodujúcu považoval skutočnosť, či nedoručenie stanoviska protistrany druhému účastníkovi spôsobila ujmu (napr. R. R. proti Španielsku, č. 43432/02, ods. 26 až 28, 15. február 2007). S poukazom na uvedené skutočnosti možno mať za to, že nedoručením vyjadrenia žalovaného zo dňa 28.7.2014 žalobcovi v rozhodcovskom konaní nedošlo k porušeniu zásady rovnosti účastníkov, a teda k naplneniu dôvodu na zrušenie rozhodcovského rozsudku v zmysle § 40 ods. 1 písm. g) zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní.
34. Z posudzovaného rozhodcovského rozsudku možno mať súčasne za to, že rozhodcovský súd sa vysporiadal s podstatnými argumentmi žalobcu, ktoré boli rozhodné pre posúdenie nároku žalovaného v
rozhodcovskom konaní, pričom v odôvodnení svojho rozsudku zhrnul skutkové zistenia a právne závery a súčasne uviedol ako vec právne posúdil. Rozhodcovský súd sa s námietkami žalobcu zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že žalobca dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Samotná skutočnosť, že žalobca sa s právnym názorom rozhodcovského súdu nestotožňuje a domnieva sa, že jeho práva boli porušené tým, že im rozhodcovský súd nedal konkrétnu odpoveď na ich všetky námietky, ešte nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodcovského rozsudku. Inak povedané, to, že rozhodcovský súd nerozhodol v súlade s očakávaním žalobcu ešte neznamená, že došlo k porušeniu zásad spravodlivého súdneho konania (totožne uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 470/2012).
35. Odvolací súd sa takisto stotožňuje so záverom prvoinštančného súdu, v zmysle ktorého žalobca nepreukázal, že pán H. bol pozbavený spôsobilosti na právne úkony. Nie je možné prisvedčiť názoru žalobcu, že takýto záver (o právnej nespôsobilosti p. H.) vyplýva z oznámenia ošetrujúcej lekárky E.. D. C. zo dňa 4.2.2016. Obsah dotknutého vyjadrenia relevantným spôsobom neosvedčuje žalobcom tvrdenú skutočnosť, že p. H. bol v čase podpisu dodatku č. 2 nespôsobilý tento právny úkon vykonať.
36. Keďže rozhodnutie súdu prvej inštancie považoval odvolací súd, preskúmajúc ho v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní za vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.
37. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a s § 262 ods. 1 CSP, tak že žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100%, keďže bol v odvolacom konaní plne úspešný.
38. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).