Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_25Co-245-2017.pdf
PDF · 101.62 KB
Case nature
Area
Subarea
25Co/245/2017
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudkýň: JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcu: Rozhlas a televízia Slovenska, so sídlom Mlynská dolina, Bratislava, IČO: 47 232 480 proti žalovanému: C. L., nar. XX.X.XXXX, adresa O., M. J. XX/XX, o zaplatenie 211,88 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Piešťany zo dňa 26.6.2017 č.k. 18Csp/86/2016-23 - v zamietajúcej časti, včítane závislého výroku o náhrade trov konania, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v závislom výroku o náhrade trov konania r u š í a vec mu v zrušenom rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudkom výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 129,76 Eur a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom II. vo zvyšnej časti žalobu zamietol a výrokom III. rozhodol, že žalobca má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 21,68%.
2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ustanovenia § 488, § 489, § 494 Občianskeho zákonníka, § 4 ods. 1, § 3 písm. a), § 6 ods. 1, § 7 ods. 1, 2, § 10 ods. 1, 3, § 10 ods. 5 zákona č. 340/2012 Z.z., § 52 ods. 2, § 100, § 101 Občianskeho zákonníka, § 5b zákona č. 250/2007 Z.z., § 262 ods. 1, § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej CSP).
3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového stavu, že žalobca sa v zmysle zákona č. 340/2012 Z. z. domáha zaplatenia úhrad za obdobie od 1.1.2010 do 30.11.2015. V danom právnom vzťahu má žalovaný postavenie spotrebiteľa, na základe čoho bol súd v zmysle § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. povinný z úradnej povinnosti skúmať, či nedošlo k premlčaniu nároku žalobcu. Z predloženého výpisu nedoplatkov žalovaného za obdobie od 1.4.2008 do 31.12.2015 bol vykázaný celkový nedoplatok 196,28 Eur (194,88 Eur na úhradách a 1,40 Eur za poštovné). Z aplikácie príslušných ustanovení zákona č. 340/2012 Z. z. vyplýva, že povinnosť platiť úhradu vzniká od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom sa osoba stala platiteľom, pričom úhrada sa platí mesačne s tým, že platiteľ je povinný zaplatiť koncesionársky poplatok do posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca. Za daného stavu sa žalovaný dostal do omeškania s plnením svojej povinnosti dňom 1.8.2008, odkedy boli hradené koncesionárske poplatky žalovaným nepravidelne, čo vyplýva z prehľadu na č.l. 4 súdneho spisu. Súd konštatuje, že k omeškaniu žalovaného došlo už ku dňu 1.8.2008, keďže ku dňu 31.7.2008 nebola zaplatená úhrada za mesiac máj 2008. Žalobca si svoj nárok uplatnil na súde dňa 16.12.2016, kedy bola súdu doručená žaloba. V danom prípade je tak nárok žalobcu premlčaný v rozsahu povinnosti platiť koncesionárske poplatky žalovaným v čase od 1.8.2008 do 30.11.2013. Z uvedených dôvodov súd priznal žalobcovi iba nárok na zaplatenie dlžnej sumy vo výške 129,76 Eur, pozostávajúcej z nezaplatených nepremlčaných koncesionárskych poplatkov vo výške 111,36 Eur (4,64 Eur za mesiac december 2013, 55,68 Eur za rok 2014 a 51,04 Eur za rok 2015), nezaplatených poštových sadzieb vo výške 1,40 Eur a zmluvnej pokuty vo výške 17,- Eur. V tejto časti súd považoval žalobu za dôvodnú a nárok žalobcu za preukázaný. V prevyšujúcej časti nezaplatených koncesionárskych poplatkov súd žalobu zamietol z dôvodu premlčania. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že prevažne úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 21,68 %. Podľa výsledku konania ako celku bol hrubý úspech žalobcu v rozsahu 60,84 % a hrubý úspech žalovaného v rozsahu 39,16 %, keď žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy 213,28 Eur s príslušenstvom a súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 129,76 Eur s príslušenstvom. S poukazom na uvedený pomer úspechu strán vo veci a tým daný prevažný čistý úspech žalobcu v rozsahu 21,68 %, súd v konečnom dôsledku rozhodol tak, že žalobca má nárok na náhradu trov konania v uvedenom rozsahu.
4. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca, a to proti výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá a proti výroku o náhrade trov konania. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie vec nesprávne posúdil, keď spor považoval za spotrebiteľský a na vec aplikoval § 5b zákona 250/2007 <. Z.z.. Nárok žalobcu totiž nevyplýva zo spotrebiteľskej zmluvy a žalobca nie je dodávateľom v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka. <. Uviedol, že nárok žalobcu nevyplýva zo spotrebiteľskej zmluvy. Úhrady za služby verejnosti poskytované RTVS, ktorých zaplatenie je predmetom konania, platiteľ neplatí na základe zmluvného vzťahu so žalobcom, ale táto povinnosť mu vyplýva priamo zo zákona. Úhrada za služby verejnosti je vo svojej podstate neekvivalentnou platbou. Platitelia sú povinní ju platiť bez ohľadu na to, či služby žalobcu využívajú alebo nie. Úhrady za služby verejnosti sa najviac približujú dani. Pre naplnenie definície platiteľa úhrady stačí, ak je fyzická osoba evidovaná ako odoberateľ elektriny v zmysle znenia zákona o úhradách nie je významné ani to, či platiteľ reálne odoberá v odbernom mieste elektrinu, ale že ho dodávateľ energie na tomto odbernom mieste ako odoberateľa eviduje. Pre konštatovanie spotrebiteľského sporu podľa § 290 CSP <. nestačí, ak spor vyplýva zo spotrebiteľskej zmluvy alebo s ňou súvisí, ale musí ísť o spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Uvedenou skutočnosťou sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal a opomenul skutočnosť, že v tomto konaní nejde o spor medzi platiteľom a dodávateľom elektriny. Žalobca pri vymáhaní úhrad za služby verejnosti nevystupuje ako dodávateľ, t.j. osoba, ktorá koná v rámci svojej obchodnej činnej podnikateľskej činnosti. Poukázal na hlavný predmet činnosti žalobcu a jeho poslanie uvedený v zákone o Rozhlase a televízii Slovenska a uviedol, že zákon pripúšťa, že žalobca môže mimo hlavného predmetu činnosti vykonávať aj podnikateľskú činnosť, avšak iba za veľmi obmedzených podmienok. V zmysle § 19 ods. 6 zákona o RTVS žalobca nemôže verejné prostriedky, teda príjmy z úhrad za služby verejnosti, ktorých zaplatenie je predmetom konania, používať na podnikateľskú činnosť. Prostriedky získané z úhrad sú používané na financovanie hlavného predmetu činnosti žalobcu a nie jeho podnikateľskej činnosti. Súd nesprávne aplikoval § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa. Žalobca uviedol, že ust. § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa sa má aplikovať výlučne na situáciu, keď príslušný orgán rozhoduje o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy. V tomto prípade nárok žalobu nevyplýva zo spotrebiteľskej zmluvy, ale priamo zo zákona o úhradách, a preto súd nemal toto ustanovenie aplikovať a vôbec nemal prihliadnuť na námietku premlčania. Súd nesprávne posúdil otázku premlčania. Súd nesprávne posúdil otázku premlčania žalovaného nároku, pretože zákon o úhradách určuje žalobcovi presný procesný postup ako postupovať pri vymáhaní dlhu. Žalobca je povinný vyzvať platiteľa na zaplatenie úhrady, ak platiteľ na základe výzvy nezaplatí ani do 30 dní od jej doručenia, je potom žalobca povinný uplatniť si u platiteľa nárok na zaplatenie úhrady na príslušnom súde. Žalobca sa teda nemôže domáhať výlučne zaplatenia úhrady, prípadne zaplatenia poštových sadzieb či výlučne zaplatenia pokuty, ale má presne stanovený procesný postup. Po podaní výzvy musí počkať, či v 30 dňovej lehote platiteľ dobrovoľne povinnosť nesplní a podľa výslovného znenia zákona je povinný uplatniť si všetky 3 nároky na príslušnom súde. Bez dodržania uvedeného postupu nemôže byť žalobca vo veci úspešný. Žalobca podľa zákona o úhradách môže svoje právo vykonať po prvý raz (uplatniť si ho na súde), až deň nasledujúci po uplynutí 30 dňovej lehoty od momentu uplatnenia práva (od doručenia výzvy na zaplatenie). Momentom zrodu žaloby, a teda momentom rozhodujúcim pre začatie plynutia premlčacej doby, je v tomto prípade deň nasledujúci po uplynutí 30 dňovej lehoty po doručení výzvy platiteľovi. Žalobca je preto presvedčený, že premlčacia doba ohľadom uplatnených nárokov začala plynúť až 21.06.2016. Uviedol ďalej, že bolo porušené právo na spravodlivý proces, najmä porušený princíp rovnosti zbraní tým, že súd spor považoval za spotrebiteľský a nesprávne aplikoval ustanovenia CSP, ktoré sú špecifické pre spory s ochranou slabšej strany. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalovaný sa k žalobe nevyjadril, súd mal tak rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie aj bez nariadenia pojednávania. Keďže súd však zrejme aplikoval § 299 ods. 1 CSP <., špecifický pre spotrebiteľské spory, rozsudok pre zmeškanie nebol vydaný, hoci by to bolo vzhľadom na pasivitu žalovaného namieste.
Nesprávne nebolo vo veci nariadené pojednávanie. Zákon predpokladá rozhodnutie aj bez nariadenia pojednávania v prípade, ak skutkové tvrdenia strán nie sú sporné. Keďže sa žalovaný k žalobe nevyjadril, žalobca je presvedčený, že táto podmienka nebola splnená. Súčasťou práva na spravodlivý proces je aj dodržiavanie princípu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí. Žalobca sa prvýkrát dozvedel o aplikácii sporného ustanovenia a § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa až z odôvodnenia rozsudku. Preto je rozsudok nutné považovať za prekvapivé rozhodnutie. Súd nesprávne nedodržal postup podľa § 138 CSP. <. Ak súd chcel aplikovať § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa, mal súd v zmysle § 138 CSP <. vyzvať žalobcu na späťvzatie žaloby v tej časti, v ktorej žalobu považoval za nedôvodnú. Po tejto výzve by sa žalobca mohol vyjadriť k aplikácii sporného § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa. Takto však žalobca musí nie z vlastnej viny predkladať súdu svoje argumenty prvýkrát až v odvolaní proti rozsudku. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu alebo aby rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
5. Žalovaný odvolací návrh nepodal, písomné vyjadrenie k odvolaniu žalobcu nezaslal.
6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ v odvolaní použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť (§ 389 ods. 1 písm. b) CSP) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).
7. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobcu je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či postupom súdu prvej inštancie došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces, či konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a či súd prvej inštancie skutkovo a právne správne posúdil jeho nárok.
8. Pri posudzovaní premlčania nároku žalobcu vychádzal súd prvej inštancie z § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, teda zo skutočnosti, že je sám z úradnej povinnosti oprávnený skúmať otázku premlčania nároku žalobcu aj bez toho, aby sa samotný spotrebiteľ premlčania dovolal.
9. Právne posudzovanie veci je činnosť súdu, pri ktorej zistený skutkový stav podriaďuje pod skutkovú podstatu príslušnej právnej normy, na základe čoho dospieva k záveru, či právo prizná alebo neprizná. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak sa súd pri tejto činnosti dopustil omylu (buď v tom, že na správne zistený skutkový stav aplikoval iný právny predpis než mal, alebo ak správne aplikovaný právny predpis nesprávne interpretoval).
10. Podľa § 193 veta prvá CSP, súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná.
11. Vzhľadom na právoplatný nález Ústavného súdu SR vo veci č. k. PL. ÚS 11/2016-60 zo dňa 7.2.2018, sa v predmetnej veci stalo základnou právnou otázkou, či na daný prípad bolo možné aplikovať ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, teda či súd mohol z úradnej povinnosti, teda bez vznesenia námietky premlčania žalovanou, skúmať, či nárok žalobcu je premlčaný, a to aj so zreteľom na skutočnosť, že na Ústavný súd SR, bol už v čase rozhodovania súdu prvej inštancie podaný návrh na posúdenie súladu ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. s čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
12. Podľa § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. v znení účinnom do 26.7.2018, orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.
13. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§100 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
14. Ustanovenie § 5b bolo do Zákona o ochrane spotrebiteľa vnesené novelou, zákonom č. 102/2014 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, pričom platnosť a účinnosť nadobudlo 1. mája 2014. Na základe predmetného ustanovenia § 5b z. č. 250/2007 Z. z., sa súdu (ktorý je možné považovať za orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy) ukladala povinnosť v súdnom konaní z úradnej povinnosti prihliadať na premlčanie v spotrebiteľských veciach, aj keď sa ho spotrebiteľ nedovolá. Predmetnému ustanoveniu sa prisudzoval v súdnej praxi procesný charakter, preto bolo aplikované súdmi aj v konaniach, ktoré sa začali ešte pred účinnosťou tohto ustanovenia.
15. Dňa 8.9.2015 podal Okresný súd Košice II. na Ústavný súd SR návrh na rozhodovanie o súlade § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, s čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Ústavný súd SR tento návrh prijal na ďalšie konanie uznesením zo dňa 9.11.2016 pod č. k. PL. ÚS 11/2016-7.
16. Nálezom PL. ÚS 11/2016-60 zo dňa 7.2.2018 Ústavný súd SR rozhodol, že ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Predmetný nález bol vyhlásený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky dňa 27.9.2018, čím stratilo ustanovenie § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. účinnosť.
17. Ústavný súd SR vo svojom náleze PL. ÚS 11/2016-60 zo dňa 7.2.2018 v bode 51. uzavrel, že predmetné ustanovenie prekračuje prah komponentu právnej istoty ako súčasti princípu právneho štátu, ako aj práva na súdnu ochranu, čím je porušený princíp legality ako komponent procesnej férovosti, a takto aj „férovosť“ legislatívna chránená čl. 1 ods. 1 Ústavy.
18. Podľa § 41 ods. 2 zák. č. 38/1993 Zb. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, nález, ktorým sa zistil nesúlad právnych predpisov s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, vyhlási sa spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Nález je všeobecne záväzný odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov.
19. Podľa § 41a ods. 1 zák. č. 38/1993 Zb., právny predpis, jeho časti alebo niektoré jeho ustanovenia strácajú účinnosť dňom vyhlásenia nálezu Ústavného súdu v Zbierke zákonov.
20. Podľa § 41b ods. 2 zák. č. 38/1993 Zb., ostatné právoplatné rozhodnutia vydané v civilnom procese alebo správnom konaní na základe právneho predpisu, ktorý celkom, sčasti alebo v niektorom ustanovení stratil účinnosť, zostávajú nedotknuté; povinnosti uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať.
21. V právnoaplikačnej praxi sa uplatňuje základné interpretačné pravidlo zakotvené v čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Ide o generálny interpretačný princíp uplatňovaný súdom aj vo svojej rozhodovacej činnosti.
22. Ústavný súd SR vo svojom náleze č. k. I. ÚS 316/06-37 zo dňa 20.12.2006 konštatoval, že: „Hoci Ústava SR a Zákon o ústavnom súde nemajú výslovné ustanovenia o hmotnoprávnych účinkoch nálezu o nesúlade vydaného pred právoplatným skončením konania, treba dôjsť k jednoznačnému záveru, že v týchto veciach nastávajú hmotnoprávne účinky pre všetkých účastníkov konania ex tunc. Ak sa totiž tieto účinky prejavujú ex tunc vo veciach judikovaných právoplatne pred uverejnením nálezu, potom a fortiori to musí tak byť vo veciach neskončených právoplatne v momente uverejnenia nálezu o nesúlade. Opačný výklad je priamym popretím princípu zachovávania ústavnosti a zároveň neprípustným absolutizovaním princípu právnej istoty. ... Takýto záver korešponduje aj so stanoviskom pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/06 z 11.10.2006, ktorým ústavný súd prijal zjednocujúce stanovisko k odchylným právnym názorom senátov ústavného súdu...“ (rovnako aj nález Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS 48/06-24 zo dňa 14.6.2006).
23. Vzhľadom na uvedené východiská platí, že nálezom Ústavného súdu vo veci sp. zn. PL. ÚS 11/2016 stratilo ustanovenie § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. účinnosť ex tunc, t. j. bolo anulované od počiatku, hľadí sa naň ako by nikdy nebolo účinné, a teda nikdy nebolo súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky. V zmysle ust. čl. 152 ods. 4 Ústavy SR predmetné ustanovenie nemalo byť v právnej praxi ani nikdy aplikované. Odvolací súd preto dospel k záveru, že súd prvej inštancie v danom prípade oprel svoje zamietajúce rozhodnutie o také znenie § 5b zák. č. 250/2007 Z. z., ktoré v čase jeho rozhodovania nebolo účinné, teda súd rozhodol v rozpore s Ústavou SR a zákonom, čím nielenže vec nesprávne právne posúdil, keď pristúpil k posudzovaniu otázky premlčania nároku žalobcu z úradnej povinnosti a nie na námietku dlžníka, ale nakoľko nezvolil postup podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP, svojim postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Odvolací súd tak uzatvára, že odvolanie žalobcu je dôvodné (§ 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP).
24. S poukazom na vyššie uvedené bolo potom nevyhnutným, aby odvolací súd rozsudok súdu v napadnutej zamietajúcej časti s použitím ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil, keďže súd prvej inštancie svojím nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, (posudzovaním premlčania z úradnej povinnosti), pričom tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, čím potom súd nezameral dokazovanie správnym smerom a tým nevykonal i ďalšie navrhované (v danom prípade nevyhnutné) dôkazy, pričom vzhľadom na rozsah potrebného dokazovania nie je účelné doplniť dokazovanie pred odvolacím súdom, a podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
25. Povinnosťou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude opätovne vec preskúmať, zaoberať sa pritom vecnou aj právnou správnosťou a dôvodnosťou žalobcom uplatnených nárokov, tu už aj s prihliadnutím na jeho argumentáciu vychádzajúcu z jeho odvolania, za tým účelom v súlade s ust. § 295 CSP doplniť dokazovanie, jeho výsledky nadväzne opätovne komplexne vyhodnotiť, posúdiť podľa príslušných hmotnoprávnych ustanovení a následne znova vo veci rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP odôvodniť. V novom rozhodnutí pritom prvoinštančný súd rozhodne zároveň aj o náhrade trov konania včítane trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 1 CSP).
26. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).