Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

21Csp/61/2018

Rozhodnutie

Okresný súd Liptovský Mikuláš - sudca JUDr. Daniel Marcián v spore žalobcu Prvá stavebná sporiteľňa, a.s., IČO: 31335004, so sídlom Bajkalská 30, Bratislava - Ružinov proti žalovaným: 1.) Z. Š., nar. XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom S. Ľ. Č.. XX, okres F. Z., a 2.) Z. Š., nar. XX. X. XXXX, s trvalým pobytom S. Ľ.V. Č.. XX, okres F. Z., o zaplatenie sumy 27.538 eur s príslušenstvom, takto

rozhodol:

I. Konanie voči žalovanému v 1. rade zastavuje.

II. Žalovaná v 2. rade je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 24.265,84 eur spolu s úrokom vo výške 561,26 eur, úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 24.265,84 eur od 19. 3. 2017 do 28. 12. 2017, úrokom z omeškania zo sumy 23.965,84 eur od 29. 12. 2017 do zaplatenia, to všetko v mesačných splátkach po 200 eur splatných vždy k 20. dňu v kalendárnom mesiaci počnúc mesiacom nasledujúcom po právoplatnosti tohto rozsudku, pričom omeškanie s plnením jednej splátky má za následok splatnosť celého plnenia.

III. Vo zvyšnej časti sa žaloba zamieta.

IV. Žalobca má voči žalovanému v 1. rade nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, pričom o konkrétnej výške tejto náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

V. Žalobca má voči žalovanej v 2. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 97,56%, pričom o konkrétnej výške tejto náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

odôvodnenie:

1. Žalobou doručenou na tunajší súd 28. 8. 2018 sa žalobca domáhal rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaných zaplatiť mu spoločne a nerozdielne sumu 27.538 eur, spolu s úrokom vo výške 6,59% ročne zo sumy 24.565,84 eur od 1. 1. 2018 do zaplatenia a úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 25.207,10 eur od 1. 1. 2018 do zaplatenia. Uvedený žalobný návrh odôvodnil nasledovnými skutkovými a právnymi tvrdeniami. Na základe zmluvy o stavebnom sporení č. XXXXXXXXXX bola medzi žalobcom a žalovanými 25. 4. 2013 uzatvorená zmluva o úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej poskytol žalobca žalovaným ako solidárnym dlžníkom mimoriadny medziúver č. XXXXXXXXX vo výške 25.000 eur. Finančné prostriedky boli poskytnuté v troch výplatách, a to 29. 4. 2013, 4. 6. 2013 a 9. 1. 2015. Za spracovanie úveru žalobca žalovaným účtoval poplatok podľa čl. VIII., bodu 8.1. zmluvy o úvere, ktorý bol splatný pri prvej výplate medziúveru, takže celková výška vyplateného medziúveru bola znížená o tento poplatok vo výške 300 eur. Úroková sadzba úrokov bola v zmluve dohodnutá vo výške 3,59% ročne za obdobie prvého roku od poskytnutia úveru a po uplynutí prvého roku v úrokovej sadzbe 6,59% ročne. Úroky za medziúver sa pritom vypočítavali vždy z výšky aktuálne vyplatenej sumy úveru. Žalovaní sa v zmysle zmluvy zaviazali splácať úver počas prvého roku od poskytnutia úveru pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 134,82 eur a po uplynutí prvého roku pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 197,31 eur, a to na účet stavebného sporenia. Splátky pritom ako v prvom roku, tak aj v ďalších rokoch, pozostávali zo splátky úroku za medziúver, vkladu na konto sporenia vo výške 50,02 eur a poplatku za poistenie úveru vo výške 10 eur, pričom tieto splátky boli splatné vždy do 15. dňa v kalendárnom mesiaci. Žalovaní však porušili zmluvné podmienky a dostali sa do omeškania so splácaním splátok úveru, na základe čoho ich žalobca opakovane upomínal na neplatenie omeškaných splátok. Listom zo 7. 6. 2016 žalobca upozornil žalovaných, že sú v omeškaní s jednou splátkou po dobu dlhšie ako tri mesiace a vyzval ich na doplatenie omeškaných splátok, pričom ich tiež upozornil, že v prípade nezaplatenia omeškaných splátok má právo požadovať zaplatenie zostatku celého dlhu pred dohodnutou dobou splatnosti. Toto upozornenie zo 7. 6. 2016 bolo žalovaným doručené 10. 6. 2016. Nakoľko však žalovaní omeškané splátky nezaplatili, vyhlásil žalobca 14. 3. 2017 mimoriadnu splatnosť úveru. Ku dňu vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru žalobca zúčtoval nasporené prostriedky na konte sporenia s kontom medziúveru žalovaných. Ku dňu vyhláseniu mimoriadnej splatnosti bola na konte stavebného sporenia nasporená suma 134,16 eur. Zúčtovanie tejto sumy bolo započítané na istinu úveru. Po vyhlásení mimoriadnej splatnosti došlo 28. 12. 2017 k čiastočnému plneniu zo strany žalovaných vo výške 300 eur. Toto čiastočné plnenie bolo tiež započítané na istinu úveru. Žalovaná suma vo výške 27.538 eur podľa žalobcu pozostáva z istiny úveru vo výške 24.565,84 eur (suma poskytnutého úveru vo výške 25.000 eur - suma nasporená žalovanými na ich konte sporenia vo výške 134,16 eur a započítaná na istinu - suma 300 eur zaplatená žalovanými 28. 12. 2017, ktorá bola takisto započítaná na istinu úveru), ďalej pozostáva zo sumy nezaplatených úrokov vo výške 6,59% ročne za obdobie do 31. 12. 2017 vo výške 1.872 eur (táto suma podľa žalobcu predstavuje jednak nezaplatené úroky vo výške 6,59% ročne zo sumy 25.000 eur do 14. 3. 2017 ako dňa vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru vo výške 561,26 eur, nezaplatené úroky vo výške 6,59% ročne zo sumy 24.865,84 eur od 15. 3. 2017 do 28. 12. 2017 vo výške 1.297,43 eur a nezaplatené úroky vo výške 6,59% ročne zo sumy 24.565,84 od 29. 12. 2017 do 31. 12. 2017 vo výške 13,31 eur), ďalej z nezaplatených poplatkov za poistenie úveru vo výške 80 eur (za obdobie august 2016 až marec 2017), nezaplatených úrokov z omeškania vo výške 5% ročne za obdobie do 31. 12. 2017 vo výške 1.020,16 eur (ktorá suma podľa žalobcu predstavuje jednak nezaplatené úroky z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 25.507,10 eur od 15. 3. 2017 do 28. 12. 2017 vo výške 1.009,80 eur a jednak nezaplatené úroky z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 25.207,10 eur od 29. 12. 2017 do 31. 12. 2017 vo výške 10,36 eur.) Žalobca si však tiež uplatnil nárok na úrok vo výške 6,59% ročne zo sumy 24.565,84 od 1. 1. 2018 do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 25.207,10 eur od 1. 1. 2018 do zaplatenia.

2. Žalovaní sa k žalobe napriek výzve súdu písomne nijako nevyjadrili.

3. Súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré sa žalobca nedostavil, svoju účasť však ospravedlnil a vyjadril súhlas s konaním pojednávania v jeho neprítomnosti. Na pojednávanie sa dostavili obidvaja žalovaní, pričom žalovaný v 1. rade súdu na začiatku pojednávania predložil ftk. uznesenia Okresného súdu Žilina sp.zn.: 9OdK/200/2018 zo 4. 9. 2018, ktorým bol vyhlásený konkurz na jeho majetok ako dlžníka, na ktorom uznesení bola vyznačená doložka právoplatnosti a vykonateľnosti ku 12. 9. 2018. Žalovaní na tomto pojednávaní uviedli, že vyplácali pôžičku pôžičkou a dostali sa do finančných problémov, ktoré skončili bankrotom žalovaného v 1. rade. Na pojednávaní žalovaná v 2. rade požiadala o povolenie splátok súdom priznaného plnenia vo výške po 200 eur, nakoľko majetková a finančná situácia ich domácnosti im neumožňuje splácať vyššie splátky. Poukázala pritom na svoje majetkové a finančné pomery, kedy výdavky na domácnosť, v ktorej žije okrem manžela - žalovaného v 1. rade, aj ich dcéra a sestra, ktorú má žalovaná v 2. rade zverenú do náhradnej osobnej starostlivosti, predstavujú mesačne asi 400 eur, pričom vedú sa voči nej dve exekúcie, kde v jednej z nich je povinná uhrádzať 150 eur mesačne a v druhej sa dohodla s exekútorom na platbách vo výške po 200 eur mesačne. Súčasne musí splácať dlh 250 eur mesačne do mesiaca marec 2019 svojmu šéfovi z dôvodu poskytnutej pôžičky. Pokiaľ ide o príjmy ich domácnosti, tie predstavujú asi 900 eur a tvorí ich čistý príjem žalovanej v 2. rade vo výške 600 - 650 eur mesačne, prídavky na deti vo výške 45 eur mesačne, výživné vo výške 50 eur mesačne, sirotský dôchodok vo výške 126 eur mesačne. Na tomto pojednávaní súd za účelom zistenia skutkového stavu vykonal všetky dôkazy navrhnuté a pripojené žalobcom, žalovaní žiadne dôkazy vykonať neváhali.

4. Zo (žalobcom predloženej) zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX uzatvorenej medzi žalobcom a žalovanými 25. 4. 2013 súd zistil, že žalobca sa zaviazal poskytnúť žalovaným medziúver vo výške 25.000 úver a žalovaní sa zaviazali platiť úroky z medziúveru a vkladať na účet stavebného sporenia mesačne sumu 50,02 eur, ktorej splatnosť bola vždy k 15. dňu v mesiaci. Účelom tohto úveru bola modernizácia a obnova bytu, rodinného domu, vrátane súvisiacich drobných stavieb, bytového domu alebo udržiavacie práce na nich. Prvý rok bol výška úrokovej sadzby medziúveru stanovená vo výške 3,59% ročne, a pre druhý až piaty rok bola výška úrokovej sadzby medziúveru stanovená vo výške 6,59% ročne, pričom výška úrokovej sadzby medziúveru mala byť fixná po dobu piatich rokov. Zmluva, pokiaľ ide o výšku poplatkov v časti VIII. obsahovala odkaz na platný sadzobník poplatkov žalobcu (vrátane poplatku za spracovanie úveru.)

5. Z výpisu z účtu medziúveru žalovaných vystaveného k 31. 12. 2017 (nachádzajúcom sa na č. l. 48 - 51 spisu) vyplynulo, že žalovanému bola znížená prvá výplata medziúveru o sumu poplatku za spracovanie medziúveru vo výške 300 eur, a preto mu bola poskytnutá prvá výplata medziúveru v sume 8.888,95 eur. Druhá výplata medziúveru bola žalovaným poskytnutá vo výške 11.111,05 eur a tretia výplata medziúveru vo výške 4.700 eur. Z uvedeného výpisu medziúveru tiež vyplynulo, že 28. 12. 2017 uskutočnili žalovaní vklad v prospech tohto účtu vo výške 300 eur. Z tohto výpisu nevyplynuli žiadne ďalšie platby žalovaných v prospech účtu medziúveru. Z výpisu tiež vyplynulo, že výška úrokov z medziúveru za obdobie do vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru (14. 3. 2017) predstavovala celkovo (minimálne) sumu 561,26 eur.

6. Zo (žalobcom predloženého) výpisu z účtu zo stavebného sporenia žalovaných (nachádzajúcom sa na č. l. 52 - 55 spisu) vyplynulo, že nasporená suma žalovaných ku vyhláseniu mimoriadnej splatnosti (14. 3. 2017) predstavuje sumu 134,16 eur.

7. Zo (žalobcom predloženého) upozornenia (žalobcu) na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti adresovanej žalovaným, obidva zo 7. 6. 2016 (v spojení s fotokópiami príslušných doručeniek) príslušnými týmto dvom upozorneniam mal súd preukázané, že žalobca upozornil oboch žalovaných (k 10. 6. 2016), že sú v omeškaní s úhradou dlžných splátok vrátane splátky za mesiac jún 2016, s tým, že ak tieto dlžné splátky neuhradia do 20. 6. 2016, žalobca vyhlási mimoriadnu splatnosť úveru.

8. Zo (žalobcom predloženého) oznámenia (žalobcu) o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru zo 14. 3. 2017 (v spojení s fotokópiami príslušných doručeniek) vyplynulo, že žalobca 17. 3. 2017 oznámil obom žalovaným, že ku 14. 3. 2017 nastáva mimoriadna splatnosť celého úveru, a na základe toho tie vyzval žalovaných zaplatiť celú dlžnú sumu vrátane príslušenstva. Súčasne oznámil žalovaným, že k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti došlo z dôvodu porušenia povinnosti žalovaných splácať úver riadne a včas.

9. Na základe takéhoto dokazovania zistený skutkový stav súd podrobil svojmu právnemu posúdeniu, pričom aplikoval nasledovné hmotnoprávne ustanovenia.

10. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka (účinného v čase uzatvorenia zmluvy o úvere z 25. 4. 2013, ďalej len „OZ“) spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

11. Podľa § 52 ods. 3 dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

12. Podľa § 52 ods. 4 spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

13. Podľa § 53 ods. 1 spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len neprijateľná podmienka). To neplatí ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne, alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

14. Podľa § 53 ods. 2 za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.

15. Podľa § 53 ods. 5 neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

16. Podľa § 53 ods. 9 ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.

17. Podľa § 53 ods. 4 písm. v) Obč. zákonníka (účinného v čase vyhlásenia tohto rozsudku, ďalej len „súčasný OZ“) za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré požadujú od spotrebiteľa uhradenie plnení, o ktorých spotrebiteľ nebol pred uzatvorením zmluvy preukázateľne informovaný, ktorých úhrada nebolo upravená v zmluve alebo za ktoré spotrebiteľ nedostáva dohodnuté proti plnenie.

18. Podľa § 565 ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.

19. Podľa § 563 ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.

20. Podľa § 497 Obchodného zákonníka (zákona č. 513/1991 Zb., účinného v čase uzatvorenia zmluvy z 25. 4. 2013, ďalej len „OBZ“) zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

21. Nakoľko bolo v obchodnom vestníku ako aj zo žalovaným v 1. rade na pojednávaní predloženého uznesenia Okresného súdu Žilina sp.zn. 9 OdK/200/2018 zo 4. 9. 2018 zistené, že 12. 9. 2018 bol na majetok žalovaného v 1. rade ako dlžníka vyhlásený konkurz podľa § 167 a) ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z.

- o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKR“) súd podľa § 167 e) ods. 1 zastavil konanie voči žalovanému v 1. rade, nakoľko sa vo vzťahu k nemu v tomto konaní uplatňovala pohľadávka, ktorá môže byť uspokojená iba v konkurze (§ 166 .

22. Žalobca uzatvoril 25. 4. 2013 so žalovanými zmluvu o úvere č. XXXXXXXXXX, ktorá napĺňa charakteristiku spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 ods. 1 OZ, pretože bola uzatvorená medzi žalobcom ako dodávateľom podľa § 52 ods. 3 a žalovanými ako spotrebiteľmi podľa § 52 ods. 4 OZ, a ktorá zmluva súčasne napĺňa charakteristiku zmluvy o úvere podľa § 497 a nasledovne OBZ.

23. Žalobca pre porušenie zmluvy žalovanými spočívajúce v omeškaní s platením splátok (ktorú skutočnosť nemusel žalobca podľa tzv. negatívnej dôkaznej teórie preukazovať, a žalovaní, na ktorých bolo prenesené dôkazné bremeno o zaplatení týchto splátok toto bremeno neuniesli, a vlastne ani len nepopreli takéto skutkové tvrdenie žalobcu, čím sa toto skutkové tvrdenie žalobcu podľa § 151 ods. 1 Civilného sporového poriadku v spojení s § 290 až 300 považovalo za nesporné a nebolo ho preto vlastne ani potrebné dokazovať) požadoval podľa § 565 v spojení s § 53 ods. 9 (zmluvne dojednané) okamžité splatenie poskytnutého mimoriadneho medziúveru, vrátane príslušenstva. Splatnosť takto zosplatnenej sumy však nastala podľa § 563 až 18. 3. 2017, pretože oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti (ktoré obsahovalo aj výzvu žalobcu na zaplatenie takto zosplatnenej sumy) bolo obom žalovaným doručené až 17. 3. 2017, a preto mohlo byť podľa § 563 toto zosplatnenie účinné až dňom nasledujúcim po dni doručenia tohto oznámenia žalovaným (18. 3. 2017), a teda nie 14. 3. 2017, ktorý dátum je v tomto oznámení uvedený žalobcom ako dátum vyhlásenia mimoriadnej splatnosti.

24. Na základe takto vyhláseného mimoriadneho zosplatnenia však boli žalovaní povinní vrátiť žalobcovi istinu úveru len vo výške 24.265,84 eur, a nie v žalobcom uplatnenej výške 24.565,84 eur, pretože po odpočítaní sumy nasporenej na konte sporenia žalovaných vo výške 134,16 eur (ku dňu vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru, kedy došlo k zúčtovaniu konta sporenia s kontom medziúveru, ktorá suma bola započítaná na istinu úveru) a po odpočítaní sumy 300 eur zaplatenej žalovanými po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru 28. 12. 2017 (ako to urobil aj žalobca), bolo správne od sumy poskytnutej istiny úveru odpočítať ešte aj sumu ďalších 300 eur, pretože išlo o sumu neprávom zaplatenú žalovanými v prospech žalobcu, keďže táto suma bola zaplatená z titulu poplatku za spracovanie úverovej zmluvy, ktorého dojednanie v úverovej zmluve považoval súd za neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 1 OZ, ktorá je podľa § 53 ods. 5 neplatná. Preto súd podľa § 497 priznal žalobcovi nárok iba na istinu vo výške 24.265,84 eur, a pre zvyšok uplatneného nároku na istinu úveru súd žalobu zamietol.

25. Dojednanie o tomto poplatku považoval súd za neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 1 z dôvodu, že spôsobovalo značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalovaných ako spotrebiteľov vzhľadom na nepomer výšky tohto poplatku k (administratívnym, poštovým a pod.) nákladom v súvislosti s ktorými bol tento poplatok požadovaný, a za súčasného zistenia, že tento poplatok nebol individuálne dojednaný, keďže zmluva v dojednaní o uvedenom poplatku (pokiaľ ide o určenie jeho výšky) odkazovala na sadzobník poplatkov žalobcu (VIII., 8.1. zmluvy.) Sadzobník poplatkov ako interný dokument žalobcu totiž vôbec nenapĺňa charakteristiku individuálneho dojednania, pretože jeho formulácie boli všeobecne koncipované, a hoci boli vopred pripravené a žalovaní sa mali s ním možnosť vopred oboznámiť, nemohli však reálne aj ovplyvniť jeho obsah (§ 53 ods. 2 OZ.) Pokiaľ ide o tento poplatok, súd tiež poukazuje na súdnu prax, ktorá vychádza z toho, že neprijateľnou je aj taká zmluvná podmienka, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktorému po materiálnej stránke nie je dané a slúži v skutočnosti len záujmom dodávateľa (tzv. teória skutočného plnenia spomínaná najčastejšie v súvislosti s poplatkami v spotrebiteľských zmluvách.) Súd pritom dojednanie o poplatku za uzavretie zmluvy považoval za takúto zmluvnú podmienku, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nebolo dodané a slúžilo len záujmom dodávateľa. Súd v tejto súvislosti ďalej poukazuje aj na názorovú líniu všeobecných súdov v rámci Európskej únie v tomto smere, a to napríklad na rozhodnutie Vrchného krajinského súdu v Karlsruhe z 3. 5. 2010, č.k.: AZ 17 U 192/2010, ktoré sa venovalo účtovaniu poplatkov, a ktoré konštatuje, že poplatky za spracovanie spotrebiteľského úveru sú neprijateľné. Ak banka od spotrebiteľov požaduje poplatok za spracovanie úveru, poškodzuje tým spotrebiteľov a vystavuje ich neprijateľnému dojednaniu o cene. Súd preto takto zaplatenú sumu poplatku za spracovanie medziúveru vo výške 300 eur považoval len za prvú (predčasnú) splátku istiny poskytnutého medziúveru.

26. Súd priznal podľa § 497 žalobcovi aj uplatnený nárok na žalovanými nezaplatenú časť zmluvných úrokov z nezaplatenej istiny medziúveru za obdobie do vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru, ktorá suma bola žalobcom kapitalizovaná vo výške 561,26 eur, nakoľko z výpisu z účtu medziúveru žalovaných vyplýva, že za toto obdobie (do vyhlásenia mimoriadnej splatnosti) bolo na zmluvných úrokoch žalobcom správne uplatnených (minimálne) 561,26 eur (podľa § 216 súd nemohol prekročiť rozsah návrhu žalobcu.) Aj v tomto prípade bolo pritom potrebné uplatniť tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, teda, že nebolo možné požadovať od žalobcu, aby preukázal, že žalovaní určitú časť zmluvných úrokov nezaplatili, ale dôkazné bremeno v tomto smere prechádzalo na žalovaných, ktorí ho však neuniesli, resp. ani len nepopreli skutkové tvrdenia žalobcu v tomto smere, čím sa stali skutkové tvrdenia žalobcu nespornými, bez potreby dokazovania.

27. Pokiaľ ide o žalobcom uplatnený nárok na nezaplatené zmluvné úroky z medziúveru za obdobie od vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru, tak súd tento nárok nemohol žalobcovi priznať, pretože sa stotožnil s právnym názorom vyplývajúcim z rozhodnutia Ústavného súdu IV. ÚS 476/2012, podľa ktorého nie je možné po vyhlásení mimoriadnej splatnosti spotrebiteľského úveru priznať súčasne úrok z omeškania aj zmluvný úrok, pretože by tak išlo o dvojnásobné zaťaženie spotrebiteľa, ktoré je neprípustné, a preto podľa § 497 v tomto rozsahu žalobu zamietol

28. Súd podľa § 53 ods. 5 v spojení s § 53 ods. 1 a § 53 ods. 4 písm. v) súčasného nepriznal žalobcovi ani uplatnený nárok na nezaplatené poplatky za poistenie vo výške 80 eur (za obdobie august 2016 až marec 2017), nakoľko tieto neboli v zmluve dojednané. Súd v tejto súvislosti tiež poukazuje na § 53 ods. 4 písm. v) súčasného (v spojení s § 53 ods. 1 OZ.) Hoci toto ust. § 53 ods. 4 súčasného ešte nebolo účinné v čase uzatvorenia zmluvy z 25. 4. 2013, bolo už vtedy účinné ustanovenie § 53 ods. 1 OZ, ktoré vo všeobecnosti definovalo neprijateľnú zmluvnú podmienku, ako aj ustanovenie § 53 ods. 4 OZ, ktoré uvádzalo len demonštratívny (príkladmý) výpočet toho, čo možno považovať za neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 1 OZ, a to, že zákonodarca neskôr (po uzavretí zmluvy) do tohto demonštratívneho výpočtu v ust. 53 ods. 4 (pod písm. v)) zahrnul aj ustanovenie, ktoré považuje za neprijateľnú podmienku aj prípad, ak dodávateľ požaduje od spotrebiteľa plnenie, ktoré nie je dojednané v zmluve, znamená, že zákonodarca dodatočne len vysvetlil, že aj tento prípad predstavuje neprijateľnú podmienku v jej všeobecnom chápaní, ktoré tu bolo už v čase uzatvorenia zmluvy, teda tu nejde o retroaktívne pôsobenie zákona.

29. Podľa § 517 ods. 1 dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní je v omeškaní.

30. Podľa § 517 ods. 2 ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

31. Podľa § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka (účinného v čase uzatvorenia zmluvy z 25. 4. 2013) výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba G.S. L. C. platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

32. Pokiaľ ide o žalobcom uplatnený nárok na úroky z omeškania, tak úroková sadzba vo výške 5% ročne predstavuje vzhľadom na znenie § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. najnižšiu možnú do úvahy prichádzajúcu úrokovú sadzbu, preto súd podľa tohto ustanovenia v spojení s § 517 ods. 2 (ako aj v spojení § 216 CSP, teda rešpektujúc rozsah návrhu žalobcu, ktorý nemohol prekročiť) priznal žalobcovi nárok na úrok z omeškania v ním uplatnenej úrokovej sadzbe 5% ročne. Tento úrok z omeškania však súd priznal žalobcovi až od 19. 3. 2017 (do zaplatenia), teda nie od 14. 3. 2017 (do zaplatenia) ako si ho uplatňoval žalobca, pretože (ako už súd uviedol vyššie) splatnosť mimoriadne zosplatnenej sumy nastala podľa § 563 až 18. 3. 2017, a preto až nasledujúceho dňa (19. 3. 2017) sa dostali žalovaní prvýkrát do omeškania so zaplatením tejto sumy. Pokiaľ ide o výšku sumy, z ktorej sa tieto úroky z omeškania vypočítavajú, súd vzhľadom na platbu uskutočnenú žalovanými 28. 12. 2017 vo výške 300 eur, ktorú sumu započítal žalobca na istinu úveru dospel k záveru, že je potrebné rozlišovať obdobie od 19. 3. 2017 (účinnosti vyhlásenia mimoriadnej splatnosti) do 28. 12. 2017 a obdobie od 29. 12. 2017 do zaplatenia. Pokiaľ ide o prvé obdobie, súd priznal žalobcovi úroky z omeškania zo sumy 24.265,84 eur, teda zo sumy istiny úveru, a pokiaľ ide o druhé obdobie, zohľadňujúc platbu vo výške 300 eur, priznal úroky z omeškania už len zo sumy 23.965,84 eur (24.265,84 eur - 300 eur), a teda nie zo súm uplatneným žalobcom pre prvé obdobie vo výške 25.507,10 eur, a pre druhé obdobie vo výške 25.207,10 eur, keďže tieto sumy zahŕňali nielen istinu úveru, ale aj zmluvný úrok, a pritom uplatňovať si nárok na úroky z omeškania zo súm zmluvných úrokov, teda uplatňovať si jeden druh príslušenstva pohľadávky podľa § 121 ods. 3 z iného druhu príslušenstva pohľadávky predstavuje tzv. anatocizmus, ktorý nemá oporu v žiadnom zákone, a to dokonca ani v Obchodnom zákonníku, a preto je neprípustný. V tomto smere tunajší súd poukazuje tiež na rovnaký právny názor vyslovený v rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn.: 35Odo 101/2012 z 24. 3. 2014, resp. v rozhodnutí Krajského súdu v Prešove sp.zn.: 22Co 67/2017.

33. Pokiaľ ide o náhradu za platenie poplatkov za upomienky vo výške 165 eur sám žalobca v žalobe uviedol, že si nárok na tieto poplatky neuplatňuje, preto súd o tomto nároku ani nerozhodoval.

34. Pokiaľ ide výrok o náhrade trov konania vo vzťahu k žalovanému v 1. rade, tak keďže to bol žalovaný v 1. rade, ktorý návrhom podaným na Okresný súd Žilina 21. 8. 2018 podal návrh na vyhlásenie konkurzu podľa § 167 ods. 1 ZKR, v dôsledku čoho bol potom, s právoplatnosťou 12. 9. 2018, vyhlásený konkurz podľa § 167 a) ods. 1 na jeho majetok, ktorá skutočnosť bola dôvodom pre zastavenie tohto konania podľa § 167 e) ods. 1 ZKR, má za to, že zastavenie konania procesne zavinil žalovaný v 1. rade podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu, preto podľa § 256 ods. 1 mal žalobca voči nemu nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že súčasne skonštatoval, že podľa § 262 ods. 2 o konkrétnej výške tejto náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá príslušný súdny úradník.

35. Pokiaľ ide o výrok o náhrade trov konania vo vzťahu k žalovanej v 2. rade, tak vzhľadom na to, že žalobca si voči nej pôvodne uplatňoval nárok na istinu vo výške 24.565,84 eur, avšak bol mu voči nej priznaný nárok iba na istinu vo výške 24.265,84 eur, tak možno mať za to, že žalobca bol vo vzťahu medzi ním a žalovanou v 2. rade úspešný v rozsahu 98,78%, a tým žalovaná v 2. rade v rozsahu 1,22%, a preto po pomernom rozdelení nároku na náhradu trov konania medzi tieto strany sporu podľa § 255 ods. 2 (po odpočítaní úspechu žalovanej v 2. rade od úspechu úspešnejšieho žalobcu) súd dospel k záveru, že žalobca má voči žalovanej v 2. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 97,56% s tým, že súčasne skonštatoval, že podľa § 262 ods. 2 o konkrétnej výške tejto náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá príslušný súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Okresnom súde Liptovský Mikuláš písomne v dvoch vyhotoveniach, o ktorom odvolaní bude rozhodovať Krajský súd v Žiline.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že :

a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v predchádzajúcom odseku, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku) v znení neskorších predpisov.