Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

26Co/258/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr. Daniela Ilavského a Mgr. Michala Novotného v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova 25, Bratislava, proti žalovanému: R. E., nar. XX. J. XXXX, bytom D. XXX/XX, Z., zast.: JUDr. Edita Lehocká, advokátka so sídlom Štúrova 1267, Šaštín-Stráže, o 696 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Senica z 11. mája 2017 č. k. 3Csp/92/2016-54, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému sa priznáva voči žalobkyni nárok na náhradu účelne vynaložených trov odvolacieho konania v celom rozsahu s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom č.k. 3Csp/92/2016-54 z 11. mája 2017 súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne použitím ust. § 100 ods. 1, § 106 ods. 1 a ods. 2, § 110 ods. 1, § 420 O.z. (zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy), § 255 ods. 1 a § 262 ods. 2 C.s.p. (zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení účinnom od 1. júla 2016, ďalej len „C.s.p.“).

2. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázaný tento s k u t k o v ý s t a v :

3. Žalobkyňa sa svojou žalobou podanou súde dňa 18.11.2016 domáhala toho, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 696 eur s príslušenstvom a na náhradu trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že so žalovaným dňa 6.5.2010 uzavrela zmluvu o úvere č. 201800307, na základe ktorej poskytla žalovanému úver vo výške 350 eur, ktorý sa zaviazal vrátiť spolu s príslušným poplatkom vo výške 346 eur, t.j. celkom vo výške 696 eur v 12 mesačných splátkach po 58 eur, počnúc dňom 25.5.2010. Trestným rozkazom Okresného súdu Senica č.k. 1T/94/2011 zo dňa 30.8.2011 bol žalovaný uznaný vinným zo spáchania prečinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona a podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku bol žalobca odkázaný so svojím nárokom na náhradu spôsobenej škody na občianske súdne konanie. Žalovaný do dňa podania žaloby neuhradil žiadnu sumu. Trestný rozkaz nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 27.9.2011.

4. Z vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu vyvodil súd ten právny záver, že žalobe nie je možné vyhovieť a je potrebné ju zamietnuť. Na základe uplatnenej námietky premlčania v odpore proti platobnému rozkazu, ktorý bol súdom prvej inštancie zrušený, súd prvej inštancie prihliadol na premlčanie žalobkyňou požadovaného nároku.

5. Z predložených listinných dôkazov súd prvej inštancie ako najneskoršie ustálil začatie plynutia objektívnej premlčacej doby práva žalobkyne na náhradu škody, a to dňom zosplatnenia úveru, t.j. 14.3.2011, kedy nastala udalosť, z ktorej škoda vznikla (t.j. škodná udalosť) a kedy bola výška škody vyčíslená. Vzhľadom na skutočnosť, že predmetná škoda bola spôsobená úmyselne, v zmysle § 106 ods. 2 bola daná premlčacia doba desaťročná. Podaním trestného oznámenia na Okresnom riaditeľstve PZ v Senici žalobkyňou na žalovaného dňa 30.4.2011 premlčacia doba v zmysle § 112 prestala plynúť, t. j. spočívala po dobu trestného konania, keďže žalobkyňa v konaní riadne pokračovala, čo je základným predpokladom spočívania premlčacej doby. Súd pri určení plynutia objektívnej premlčacej doby vychádzal na základe predložených listinných dôkazov z toho, že okamih podania trestného oznámenia považuje za uplatnenie si nároku na náhradu škody. Dané trestné konanie sa skončilo nadobudnutím právoplatnosti trestného rozkazu vydaného Okresným súdom Senica č.k. 1T/94/2011 zo dňa 30.8.2011, ktorým však súd nerozhodol o priznaní práva na náhradu škody (žalobca bol len odkázaný so svojím nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie), z čoho vyplýva, že žalobcovi nezačala plynúť nová desaťročná premlčacia doba v zmysle § 110 ods. 1 OZ, ako na to poukazuje vo svojom vyjadrení, ale dňom právoplatnosti uvedeného trestného rozkazu (t.j. dňom 27.9.2011) pokračovalo plynutie objektívnej premlčacej doby (viď aj R 31/1974, R 29/1985). Zároveň však týmto dňom začala žalobcovi plynúť v zmysle § 106 ods. 1 subjektívna dvojročná premlčacia doba, nakoľko žalobca sa týmto okamihom preukázateľne dozvedel o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá (t.j. o zodpovednostnom subjekte), ako o ďalšom predpoklade na začatie jej plynutia pri práve na náhradu škody.

6. Nadobudnutím právoplatnosti trestného rozkazu v trestnom konaní vedenom Okresným súdom Senica pod sp. zn. 1T/94/2011 mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobkyňa sa týmto momentom dozvedela o škode aj o zodpovednostnom subjekte, a to aj s prihliadnutím toho, že nakoľko na nadobudnutie právoplatnosti rozhodnutia je nevyhnutné jeho doručenie účastníkom konania, resp. v danom prípade subjektom trestného konania. Okresný súd sa nestotožnil s námietkou žalobkyne v tom smere, že v daný okamih nebolo možné z trestného rozkazu stanoviť skutočnú výšku škody (v dôsledku nerešpektovania výziev žalobcu zo strany žalovaného škoda v dôsledku úrokov z omeškania neustále narastala), nakoľko na naplnenie prvého predpokladu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby postačuje vedomosť o škode ako o určitej majetkovej alebo nemajetkovej ujme určitého druhu a rozsahu, ktorú možno objektívne vyčísliť v peniazoch do takej miery, aby poškodený mohol svoj nárok na náhradu škody uplatniť aj na súde. Z uvedeného možno uzavrieť, že žalobkyňa mala možnosť v ktoromkoľvek okamihu v priebehu plynutia subjektívnej premlčacej soby (t.j. od 29.7.2011 do 29.7.2013) vzniknutú škodu vyčísliť a k danému dňu podať žalobu na jej náhradu, urobila tak však až dňa 18.11.2016, t.j. po uplynutí subjektívnej premlčacej doby. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný namietol premlčanie, súd žalobu z tohto dôvodu zamietol.

7. Súd prvej inštancie tiež poukázal na to, že nemožno akceptovať argumentáciu žalobkyne o aplikácii dlhšej premlčacej doby podľa § 110 ods. 1 z dôvodu, že právo na náhradu škody bolo priznané právoplatným rozhodnutím súdu, resp. podľa § 106 ods. 2 z dôvodu, že žalovaný spôsobil škodu úmyselne. Ako súd už konštatoval vyššie, v danom prípade nebolo právo na náhradu konkrétnej škody priznané právoplatným rozhodnutím súdu, nakoľko predmetným trestným rozkazom bola žalobkyňa len odkázaná s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie, a teda nemožno vychádzať z ustanovenia § 110 ods. 1 OZ.

8. Vo vzťahu k dlhšej objektívnej premlčacej dobe v prípade škody spôsobenej úmyselne súd prvej inštancie odkázal na judikatúru Najvyššieho súdu SR (R 16/2014), podľa ktorej v prípade uplynutia subjektívnej premlčacej doby podľa § 106 ods. 1 neprichádza už do úvahy objektívna premlčacia doba podľa § 106 ods. 2 OZ, a to ani v prípade, ak ide o škodu spôsobenú úmyselne. Vo vzťahu k námietke žalobkyne ohľadom určenia začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby súd si je vedomý toho, že dátum právoplatnosti rozhodnutia nesúvisí s vedomosťou poškodeného o škode a škodcovi. Na druhej strane je však potrebné poukázať na skutočnosť, že v prípade právoplatnosti rozhodnutia sa jedná o objektívne zistiteľnú skutočnosť, z ktorej možno jednoznačne vyvodiť, že účastníci konania predchádzajúceho vydaniu rozhodnutia boli oboznámení s jeho obsahom, t.j. v danom prípade súd prvej inštancie pri určení subjektívnej premlčacej doby vychádzal práve z právoplatnosti predmetného trestného rozkazu, nakoľko predstavuje najneskorší možný okamih, kedy sa žalobkyňa mohla dozvedieť o škode aj o zodpovednostnom subjekte (právoplatnosť rozhodnutia spôsobuje záväznosť a zásadnú nezmeniteľnosť rozhodnutia).

9. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania, keď mal vo veci plný úspech, pričom o výške trov rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník po nadobudnutí právoplatnosti napadnutého uznesenia.

10. Včas podaným odvolaním voči napadnutému rozhodnutiu v celom rozsahu sa žalobkyňa domáhala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alternatívne aby žalobe v plnom rozsahu vyhovel (zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 696 eur s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 696 od 14.3.2011 a zároveň žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%), alebo aby ho zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie súdu prvej inštancie. Poukazuje na to, že v danom prípade sa Zmluva o úvere uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovaným mala spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka, nie ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Vzniknutý záväzok je potrebné charakterizovať ako obchod, nie ako spotrebiteľský záväzok, pretože je potrebné chrániť dodávateľovu dobrú vieru, ktorá predstavuje všeobecný princíp zmluvného práva. Práve preto nie je možné dodatočne sa dovolávať inej kvalifikácie povahy Zmluvy o úvere, a to aj s ohľadom na to, že jej uzavretie sám inicioval práve žalovaný. Žalobkyňa má za to, že tak v trestnom konaní ako aj v civilnom konaní dostatočne preukázala, že v prípade absencie konanie žalovaného (ak by neuviedol žalobkyňu do omylu v otázke splnenia úverových podmienok) nedošlo by k uzavretiu samotnej zmluvy o úvere. Pokiaľ ide o premlčanie nároku, žalobkyňa má za to, že pokiaľ ide o plynutie premlčacej doby je nevyhnuté aplikovať ust. § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla. Niet pochýb o tom, že konanie žalovaného malo charakter úmyslu, čo bolo potvrdené aj v trestnom konaní, v ktorom bol žalovaný uznaný vinným zo spáchania úmyselného trestného činu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona v znení neskorších predpisov. Úmyslom zákonodarcu v ust. § 110 ods. 2 Občianskeho zákonníka bolo nepochybne, aby škodca, ktorý úmyselne spôsobil škodu, túto škodu aj nahradil s možnosťou poškodeného domáhať sa tejto náhrady v dlhšom časovom intervale, čo možno chápať aj ako sankciu za úmyselné konanie škodcu (tu žalovaného). Práve pre vyššie uvedené nemožno ustáliť, že žalobca sa z trestného rozkazu dozvedel o výške spôsobenej škody, ktorá je jedným z predpokladov plynutia subjektívnej premlčacej doby. Začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby je viazaný na „udalosť, z ktorej škoda vznikla“. Žalobkyňa záverom poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.4.2008 sp. zn. 4 Cdo/44/2008, podľa ktorého dátum právoplatnosti rozhodnutia je závislý od procesných okolností, ktoré nastali v priebehu konania a s vedomosťou poškodeného o škode a škodcovi priamo nesúvisí, teda z právoplatnosti tohto rozhodnutia automaticky neplatí, že týmto dátumom sa žalobkyňa ako poškodená dozvedela o tom, že škoda vznikla a v akom rozsahu.

11. Žalovaný sa prostredníctvom právneho zástupcu k odvolaniu žalobkyne vyjadril, navrhuje napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a žalobkyňu zaviazať na náhradu trov odvolacieho konania žalovanému. Žalovaný trvá na svojom tvrdení o premlčaní nároku žalobkyne na uplatnenie žalovanej sumy, poukazuje na správne právne závery súdu prvej inštancie o uplynutí subjektívnej dvojročnej premlčacej doby. Poukazuje na to, že v rámci plynutia objektívnej desaťročnej premlčacej doby plynula žalobkyni dvojročná subjektívna doba, ktorá uplynula dňa 27.9.2013, v rámci ktorej žalobkyňa svoj nárok na súde riadne neuplatnila.

12. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťal (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 365 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody, preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 C.s.p.) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C.s.p.), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 C.s.p.), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je v odvolaním napadnutej zamietajúcej časti ako aj v časti rozhodnutia o trovách konania vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 C.s.p.

13. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 4. decembra 2018 (§ 219 ods. 1, 3 C.s.p. v spojení s § 378 ods. 1 C.s.p.).

14. Podľa § 387 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodním napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (2).

15. Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 C.s.p. odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu sa potom žiada dodať už len nasledovné:

16. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 16Csp/92/2016 je žaloba o zaplatenie sumy 696 eur s 5% ročným úrokom z omeškania zo sumy 696 eur od 14.3.2011 do zaplatenia a náhrada trov konania, to všetko z titulu nesplateného úveru poskytnutého zo Zmluvy o úvere č. 201800307 zo dňa 6.5.2010, uzatvorenou medzi žalobkyňou ako veriteľom (dodávateľov) a žalovaným ako dlžníkom (spotrebiteľom), t.j. spôsobenej škody, na náhradu ktorej bola žalobkyňa odkázaná v trestnom konaní Trestným rozkazom Okresného súdu Senica č.k. 1T/94/2011 zo dňa 30.8.2011, ktorým bol žalovaný uznaný vinným zo spáchania prečinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba žalobkyne zamietnutá z dôvodu premlčania uplatneného nároku a rozhodnutia o trovách konania ako výroku závislého.

17. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie, ktorým žalobu žalobkyne zamietol tvrdením, s ktorým sa odvolací súd v plnej miere stotožňuje, a to, že pri práve na náhradu škody je stanovená dvojaká premlčacia doba, a to subjektívna a objektívna. Vzájomný vzťah oboch premlčacích dôb je taký, že ak skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že by oprávnenej osobe ešte bežala aj druhá premlčacia doba.

18. Pre počiatok behu dvojročnej subjektívnej lehoty pre uplatnenie práva na náhradu škody je rozhodné, kedy sa poškodený (v tomto konaní žalobkyňa) dozvie o už vzniknutej škode, teda nie len o protiprávnom úkone škodcu (poškodeného) či škodnej udalosti, a o tom, kto za ňu zodpovedá. Súd prvej inštancie mal za to, že subjektívna dvojročná premlčacia doba začala plynúť od 27.9.2011, kedy nadobudol právoplatnosť Trestný rozkaz Okresného súdu Senica č.k. 1T/94/2011 zo dňa 30.8.2011, nakoľko týmto dňom sa žalobkyňa preukázateľne dozvedela o zodpovednostnom subjekte, teda už v tento deň boli splnené predpoklady na to, aby si žalobkyňa uplatnila nárok cestou súdu v dvojročnej premlčacej lehote, pretože tohto dňa žalobkyňa vedela výšku škody.

19. Občiansky zákonník viaže premlčanie práva z dôvodu uplynutia subjektívnej premlčacej doby na časovú podmienku uplynutia dvojročnej doby na vedomosť poškodeného: a) o škode a b) kto za ňu zodpovedá. Premlčacia doba začína plynúť dňom, kedy sa poškodený skutočne (nie iba predpokladane) dozvedel o škode, t. j. kedy nadobudol vedomosť o rozsahu majetkovej ujmy určitého druhu, ktorý možno natoľko objektívne vyčísliť v peniazoch, aby poškodený mohol svoj nárok uplatniť na súde a ďalej o tom, kto za škodu zodpovedá (porovnaj R 38/1975). Pojem „dozvie sa o škode“ upravený v ust. § 106 ods. 1 O.z. vyjadruje nielen vedomosť poškodeného o protiprávnom úkone alebo o udalosti, ktorou bola škoda spôsobená, ale aj o tom, že vznikla majetková ujma určitého druhu a rozsahu, ktorú možno natoľko objektívne vyjadriť - vyčísliť v peniazoch, aby poškodený mohol svoj nárok na náhradu škody uplatniť aj na súde.

20. Poškodený „sa dozvie o tom, kto za škodu zodpovedá“ hneď ako získa informáciu, na základe ktorej si môže urobiť úsudok o osobe konkrétneho škodcu, teda len čo získa vedomosť o skutkových okolnostiach rozhodujúcich pre vymedzenie zodpovedného subjektu, teda len čo získa vedomosť o skutkových okolnostiach, ktoré sú spôsobilé urobiť takýto záver o možnej zodpovednosti určitého subjektu. Nemusí ísť priamo o zistenie, stačí, aby skutkové okolnosti, ktorými poškodený disponuje, mohli viesť k záveru o určení zodpovedného subjektu (nejde teda o nespochybniteľnú istotu v určení zodpovednej osoby). Poškodený sa dozvie o tom, kto za škodu zodpovedá (§ 106 ods. 1 O.z.), v okamihu preukázateľného získania informácie o skutkových okolnostiach, na základe ktorých si môže urobiť dostatočný úsudok o tom, konkrétne ktorá fyzická alebo právnická osoba za škodu zodpovedá; v uvedenom okamihu nemusí byť daná z rozhodnutia súdu vyplývajúca nespochybniteľná istota poškodeného o zodpovednom subjekte a o jeho zodpovednosti (R 16/2014).

21. Znalosť poškodeného o osobe škodcu sa viaže k okamihu, keď dostal informáciu, na základe ktorej si môže urobiť úsudok, ktorá konkrétna osoba za škodu zodpovedá, v tomto konaní to bolo ako už vyššie odvolací súd uviedol právoplatnosťou Trestného rozkazu Okresného súdu Senica č.k. 1T/94/2011 dňom 27.9.2011. Táto skutočná vedomosť o osobe zodpovedajúcej za škodu, ktorou od uvedeného dňa žalobkyňa disponovala, už v tom čase nepochybne stačila na podanie žaloby. Nebol teda daný dôvod, aby sa plynutie (subjektívnej) premlčacej doby práva na náhradu škody začalo odvíjať až od právoplatnosti uvedeného rozsudku. To, že žalobkyňa v spomenutom trestnom konaní uplatnila svoj nárok na náhradu škody proti žalovanému, iba potvrdzuje, že mala informáciu o tomto zodpovedajúcom subjekte. (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. mája 2010 sp. zn. 1 Cdo 82/2009).

22. Odvolací súd poukazuje na to, že účelom právnej úpravy inštitútu premlčania v občianskoprávnych vzťahoch je, aby oprávnený subjekt pod hrozbou sankcie premlčania uplatnil svoje právo v stanovenej premlčacej dobe - teda včas. Účinné vznesenie námietky premlčania práva znamená, že súd oprávnenej osobe nemôže premlčané právo priznať, keďže vznesením námietky premlčania zaniká nárok na autoritatívnu vynútiteľnosť uplatneného práva, tak ako to bolo i v tomto prípade. Tento inštitút poskytuje východisko, ako predísť, resp. riešiť situácie, kedy až po dlhej dobe dochádza k uplatneniu majetkového práva zo strany veriteľa a tak sa vnáša do záväzkových právnych vzťahov účastníkov právna neistota, resp. hrozba, že dlžník môže byť vystavený bez zreteľa na čas (bez obmedzenia doby) úspešnej žalobe zo strany veriteľa.

23. V inštitúte premlčania sa premieta pravidlo vigilantibus iura scripta sunt (že zákony sú písané pre bdelých, teda pre tých, ktorí o svoje práva dbajú; alebo inak povedané, že právo patrí bdelým). Námietka premlčania predstavuje spravidla efektívny postup - obranu dlžníka ako povinnej osoby proti hrozbe, že až po neúmerne dlhej dobe si veriteľ uplatní svoje právo; na druhej strane možnosť tejto námietky donucuje (vedie) veriteľa k včasnému vykonaniu svojho práva. Ide tu o predvídané právne postupy účastníkov záväzkových právnych vzťahov, ktoré zodpovedajú účelu premlčania. Nemožnosť priznať oprávnenému subjektu premlčané právo nastane až vtedy, keď sú splnené tieto skutočnosti: a) uplynie právnym predpisom vymedzený čas (premlčacia doba), b) nevykonáva sa právo oprávneným subjektom v priebehu takto vymedzenej doby, c) povinný subjekt v rámci súdneho konania o uplatnenom práve účinne vznesie námietku premlčania. (Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. júla 2009, sp. zn. 1 M Cdo 8/2008).

24. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne o začatí plynutia novej objektívnej premlčacej dobe dňom právoplatnosti predmetného trestného rozkazu, odvolací súd dodáva, že špecifickým problémom, ktorý vzniká pri riešení otázky premlčania nároku v konaní o náhradu škody, ktorému predchádzalo adhézne konanie, je „spočívanie“ premlčania v súvislosti s uplatnením nároku na náhradu škody v trestnom konaní. Podľa ustanovenia § 112 O.z. totiž premlčacia doba neplynie po dobu konania, v ktorom veriteľ (tu žalobkyňa) svoje právo uplatnil, pokiaľ v tomto konaní riadne pokračuje (rozhodnutie uverejnené pod č. 31/1974 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk).

25. Inštitút tzv. spočívania plynutia premlčacej doby zabezpečuje nemožnosť premlčania práva počas doby, v ktorej sa účastník právneho vzťahu svojho práva domáha na súde (prípadne na inom príslušnom orgáne), t. j. po dobu súdneho (iného) konania a ak v ňom účastník riadne pokračuje, neplynie premlčacia doby vo vzťahu k právu, ktoré bolo v tomto konaní uplatnené. Prípadom takéhoto konania je aj tzv. adhézne konanie, teda konanie o nároku na náhradu škody v rámci trestného konania. Riadne uplatnenie nároku na náhradu škody v adhéznom konaní zahŕňa okrem otázky náležitosti príslušného návrhu aj určenie doby, kedy môže poškodený návrh na náhradu škody podať, aby mohol byť podkladom pre rozhodnutie súdu o náhrade škody v trestnom konaní. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody v občianskom súdnom konaní, vychádza v otázke riadneho uplatnenia nároku na náhradu škody v adhéznom konaní predovšetkým z rozhodnutí vydaných v trestnom konaní. Nie je však nimi (ani prístupom súdu v trestnom konaní k otázke uplatnenia nároku na náhradu škody) viazaný pri posudzovaní otázky premlčania nároku.

26. Ak žalobkyňa uplatnila v trestnom konaní nárok na náhradu škody spôsobenej jej trestným činom a v tomto začatom konaní riadne pokračovala, premlčacia lehota sa zastaví a v priebehu tohto konania neplynie. Po skončení trestného stíhania, v ktorom nedošlo k uloženiu povinnosti nahradiť uplatnenú škodu a poškodený bol vyrozumený o skončení stíhania, beh premlčacej doby pokračuje (R 31/1974) (rozsudok Najvyššieho súdu SSR z 22. decembra 1983, sp. zn. 5 Cz 27/83, R 29/1985).

27. Žalobkyňa (poškodený) v začatom konaní riadne pokračuje tiež vtedy, ak po skončení trestného konania v primeranej lehote pokračuje v konaní podaním žaloby na uspokojenie rovnakého nároku v civilnom konaní. Dňom právoplatnosti trestného rozkazu boli splnené podmienky na to, aby si žalobkyňa uplatnila nárok cestou súdu v dvojročnej premlčacej dobe, pretože od tohto dňa žalobkyňa poznala zodpovednú osobu. V danom prípade však nemožno skonštatovať, že žalobkyňa ako poškodená v rámci adhézneho konania v konaní riadne pokračovala, pričom jej v tom nič nebránilo, hoci jej plynula premlčacia doba vo vzťahu k právu, ktoré bolo v tomto konaní uplatnené.

28. Pokiaľ ide o námietku žalobkyne o tom, že doposiaľ jej neuplynula desaťročná objektívna premlčacia doba, ani s týmto argumentom odvolací súd nemôže súhlasiť.

29. Pri práve na náhradu škody tak ako je tomu i v tu prejednávanej veci je teda stanovená dvojitá kombinovaná premlčacia doba, a to subjektívna a objektívna. Ich začiatok je stanovený samostatne; kým objektívna premlčacia doba plynie od tzv. škodovej udalosti, subjektívna plynie odo dňa, kedy sa poškodený dozvie o vzniknutej škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Ich vzájomný vzťah je taký, že sú od seba nezávislé čo do svojho priebehu, jeho začiatku i konca, a ak skončí priebeh jednej z nich, právo sa premlčí bez ohľadu na druhú premlčaciu dobu.

30. Vyššie uvedený názor podporuje aj ustálená judikatúra súdov, podľa ktorej pokiaľ ide o prípad, kedy súbežne plynie tak objektívna alebo subjektívna premlčacia doba, právo sa premlčí uplynutím subjektívnej doby, kedy sa na ďalšie plynutie objektívnej doby sa už neprihliada.

31. Vzhľadom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd uzatvára, že v prejednávanej veci žalobkyni začala preukázateľne plynúť objektívna premlčacia doba na náhradu škody podľa § 106 ods. 2 O.z. dňom zosplatnenia úveru, t.j. dňom 14.3.2011. Tento deň nastala udalosť, z ktorej vznikla škoda a v tento deň bola žalobkyňou vzniknutá škoda zároveň vyčíslená. Tieto skutočnosti nesporne vyplývajú z predložených listín, ktoré sú súčasťou spisu. Podaním trestného oznámenia na Okresnom riaditeľstve PZ v Senici žalobcom na žalovaného dňa 30.4.2011 premlčacia doba v zmysle § 112 O.z. prestala plynúť, t.j. spočívala po dobu trestného konania a tento deň bol zároveň dňom, kedy si žalobkyňa uplatnila nárok na náhradu škody, tak ako to správne skonštatoval okresný súd. Právoplatnosťou trestného rozkazu č.k. 1T/94/2011 zo dňa 30.8.2011, nezačala žalobkyni plynúť nová objektívna desaťročná premlčacia doba, ale pokračovalo plynutie už začatej desaťročnej objektívnej premlčacej doby (začiatok 14.3.2011). Právoplatnosťou vedeného trestného rozkazu, t.j. dňom 27.9.2011 zároveň začala žalobkyni plynúť subjektívna dvojročná premlčacia doba, ktorá uplynula dňom 27.9.2013.

32. Pretože žalobkyňa podala žalobu na uplatnenie svojho nároku až dňa 18.11.2016, pričom jej žiadne objektívne dôvody nebránili obrátiť sa na súd s uplatnením tohto nároku už skôr, urobila tak po uplynutí subjektívnej dvojročnej premlčacej doby, jej nárok bol teda premlčaný.

33. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 387 ods. 1 C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti žaloby potvrdil, a to vrátane vecne správneho a odvolaním osobitne nenapadnutého závislého výroku o náhrade trov konania.

34. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p., § 262 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. tak, že procesne plne úspešnému žalovanému priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, a to z dôvodu, že strana, ktorá mala plný úspech vo veci, má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci úspech nemala.

35. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení a § 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p. ). Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p. ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p. ). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p. ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p. ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p. ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p. ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p. ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 C.s.p. ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p. ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p. ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p. ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p. ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p. ). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p. ). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p. ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p. ).