Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozhodnutie_21Csp-197-2017.pdf
PDF · 117.92 KB
Case nature
Area
Subarea
21Csp/197/2017
Rozhodnutie
Okresný súd Liptovský Mikuláš - sudca JUDr. Daniel Marcián v spore žalobcu KRUK Česká a Slovenská republika, s.r.o., so sídlom Československej armády 954/7, Hradec Králové, IČ: 24785199, zastúpený Advokátskou kanceláriou Gallo, s.r.o., so sídlom Jilemnického 4012/30, Martin, IČO: 36715352 proti žalovanému O. F., nar. XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom H. X., o zaplatenie 166,98 eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 39,46 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 39,46 eur od 17. 12. 2016 do zaplatenia, to všetko v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Vo zvyšnom rozsahu sa žaloba zamieta.
III. Žalovaný nemá nárok na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobou doručenou na tunajší súd 7. 12. 2017 sa žalobca domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu 349,06 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 349,06 eur od 17. 12. 2016 do zaplatenia. Uvedený žalobný návrh odôvodnil nasledovnými skutkovými a právnymi tvrdeniami. Žalovaný a právny predchodca žalobcu - Provident Financial, s.r.o., IČO: 35805731, so sídlom Mlynské Nivy 49, Bratislava uzatvorili 16. 11. 2013 zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 570117649, na základe ktorej poskytol právny predchodca žalobcu žalovanému pôžičku vo výške 360 eur. Žalovaný sa v zmluve zaviazal tento úver splácať v pravidelných týždenných splátkach po dobu 60 týždňov v sume 9,09 eur, pričom posledná predpísaná splátka bola splatná 10. 1. 2015. Pôžička bola poskytnutá žalovanému jednorazovo hotovostne. So zmluvou o pôžičke uzatvorili žalovaný s právnym predchodcom žalobcu 16. 11. 2013 aj zmluvu o zabezpečení splátok úveru, na základe ktorej sa právny predchodca žalobcu zaviazal poskytnúť žalovanému službu špecifikovanú v čl. I uvedenej zmluvy, za ktorú sa žalovaný zaviazal zaplatiť odmenu vo výške 185,40 eur. Túto odmenu sa pritom žalovaný zaviazal splácať v pravidelných týždenných splátkach po dobu 60 týždňov v sume 2,07 eur. Celková výška týždennej splátky z titulu obidvoch zmlúv tak predstavovala spolu sumu 11,16 eur. Žalovaný sa zaviazal vrátiť poskytnuté finančné prostriedky spolu s úrokmi z úveru ako aj uhradiť celkové náklady spojené s poskytnutím úveru. Zmluvou o postúpení pohľadávok uzatvorenou 16. 12. 2016 medzi právnym predchodcom žalobcu - Provident Financial, s.r.o. ako postupcom a žalobcom ako postupníkom došlo k postúpeniu pohľadávky uplatňovanej v tomto konaní z právneho predchodcu žalobcu na žalobcu, o čom bol žalovaný upovedomený oznámením o postúpení pohľadávky. Žalovaný však porušil svoju povinnosť splácať svoje záväzky z obidvoch zmlúv riadne a včas a uhradil len splátky v celkovej sume 320,54 eur. Celkový dlh žalovaného predstavuje 349,06 eur ((suma poskytnutého spotrebiteľského úveru vo forme pôžičky na základe zmluvy o pôžičke vo výške 360 eur + suma odmeny podľa zmluvy o zabezpečení splátok vo výške 185,40 eur + zmluvný úrok vo výške 124,20 eur) - žalovaným doteraz celkovo uhradená suma 320,54 eur.) Po započítaní žalovaným celkovo uhradenej sumy 320,54 eur bol zostatok nevrátenej sumy istiny úveru vo výške 45,01 eur, zostatok nezaplatenej časti odmeny zo zmluvy o zabezpečení splátok vo výške 182,08 eur a zostatok nezaplatenej časti zmluvných úrokov vo výške 121,97 eur. Žalobca si tiež uplatnil z tejto celkovej dlžnej sumy 349,06 eur (t.j. z istiny úveru, odmeny a úroku) nárok na zákonné úroky z omeškania v sadzbe 5% ročne, odo dňa nasledujúceho po dni postúpenia pohľadávky z právneho predchodcu žalobcu na žalobcu.
2. V podaní doručenom na tunajší súd 29. 3. 2018 (ešte pred doručením pôvodnej žaloby žalovanému) žalobca zobral žalobu späť pre nezaplatenú sumu odmeny podľa zmluvy o zabezpečení splátok úveru vo výške 182,80 eur, ktoré čiastočné späťvzatie žaloby pritom nijako neodôvodnil. Na základe uvedeného následne výslovne vyhlásil, že si bude uplatňovať len nárok na nezaplatenú sumu istiny úveru a zmluvného úroku, pričom upravil žalobný petit tak, že žiadal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu 166,98 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 166,98 eur od 17. 12. 2016 do zaplatenia.
3. Keďže išlo o čiastočné späťvzatie žaloby (nie zmenu žaloby, lebo rozsah uplatneného práva sa zužoval), ktoré bolo uskutočnené ešte pred doručením žaloby žalovanému, konal ďalej súd podľa § 145 ods. 3 Civilného sporového poriadku o zvyšku nároku bez rozhodovania o zastavení konania v tejto časti, teda predmetom konania od doručenia tohto čiastočného späťvzatia žaloby na súd bol len žalobný petit v rozsahu vyplývajúcom z tohto čiastočného späťvzatia žaloby.
4. Keďže toto podanie nespĺňalo podmienky ust. § 146 ods. 1 a ods. 2 Civilného sporového poriadku, nebolo tiež nutné vyžadovať súhlas žalovaného s týmto čiastočným späťvzatím žaloby, a toto čiastočné späťvzatie žaloby bolo žalovanému doručované iba na vedomie podľa § 106 ods. 3 Civilného sporového poriadku, t.j. oznámením na úradnej tabuli súdu a webovej stránke súdu (pre bezdomovecký trvalý pobyt žalovaného.)
5. Žalovaný sa však (napriek výzve súdu) k žalobe a jej čiastočnému späťvzatiu písomne nijako nevyjadril. Žaloba bola spolu s výzvou a poučením o procesných právach a povinnostiach žalovanému doručená na adresu Š. XX, H. X., kde ich aj žalovaný prevzal (čiastočné späťvzatie žaloby však už na tejto adrese neprevzal, preto sa doručovalo podľa § 106 ods. 3 Civilného sporového poriadku.)
6. Nakoľko hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšovala 1.000 eur, pričom išlo iba o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci, a nakoľko pre absenciu vyjadrenia žalovaného možno povedať, že skutkové tvrdenia strán neboli sporné, súd podľa § 297 písm. b) Civilného sporového poriadku (zákona č. 160/2015 Z.z., v znení neskorších predpisov, ďalej len „ CSP“) na prejednanie tohto sporu nenariadil pojednávanie. Dňa 9. 10. 2018 podľa § 219 ods. 3 CSP tunajší súd oznámil čas a miesto verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke súdu. Rozsudok bol následne verejne vyhlásený 4. 12. 2018.
7. Súd na zistenie (relevantného) skutkového stavu vykonal všetky žalobcom navrhnuté a pripojené dôkazy (žalovaný nenavrhol vykonať žiadne dôkazy.)
8. Zo (žalobcom predloženej) zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzatvorenej medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným 16. 11. 2013 vyplynulo, že právny predchodca žalobcu sa zaviazal poskytnúť žalovanému (v hotovosti) spotrebiteľský úver vo výške 360 eur, a žalovaný sa zaviazal vrátiť takto poskytnutú sumu úveru spolu s celkovými nákladmi spojenými s týmto úverom pozostávajúcimi zo zmluvného úroku v sadzbe 22,38% ročne zo sumy úveru, t.j. vo výške 51,84 eur, a z poplatku za garantovanú službu vo výške 72,36 eur, a to v 60 týždenných splátkach vo výške 8,07 eur. Úver sa poskytol na dobu 60 týždňov a termín splatnosti poslednej splátky, a teda termín konečnej splatnosti úveru a dlžnej sumy je 7. deň 60. týždňa po dni uzatvorenia zmluvy. Splatnosť prvej splátky mala nastať 7. kalendárny deň po uzatvorení zmluvy a splatnosť každej ďalšej splátky mala nastať 7. kalendárny deň po splatnosti predchádzajúcej splátky. Celková čiastka, ktorú mal žalovaný zaplatiť na základe zmluvy (tvorená súčtom istiny úveru a celkových nákladov spojených s úverom pri predpoklade riadneho a včasného plnenia dlhu) bola uvedená vo výške 484,20 eur. Výška ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) bola v zmluve uvedená vo výške 70,38%, a priemerná hodnota RPMN vo výške 45,94%.
9. Keďže žalovaný nepoprel skutkové tvrdenie žalobcu o výške poskytnutého úveru v sume 360 eur, považoval súd toto skutkové tvrdenie žalobcu za nesporné podľa § 151 ods. 1 CSP v spojení s § 290 až 300 CSP, a osvojil si ho ako zistený skutkový stav, bez potreby vykonávania dokazovania.
10. Vzhľadom na to, že medzi ust. § 290 až § 300 CSP, ktoré predstavujú osobitné ustanovenia týkajúce sa spotrebiteľských sporov, sa nenachádza žiadne, ktoré by vylučovalo aplikáciu § 151 CSP v spotrebiteľských sporoch, teda aj vo vzťahu k spotrebiteľovi, súd v súlade s § 300 CSP dospel k záveru, že takýto postup (podľa ustanovenia § 151 CSP), je možný aj v spotrebiteľských sporoch. Navyše podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ platí, že vnútroštátny súd má ex offo (aj bez návrhu spotrebiteľa) prihliadať na nekalú povahu zmluvných ustanovení v spotrebiteľských zmluvách, teda na tzv. neprijateľné podmienky. Z uvedeného preto vyplýva, že spotrebiteľ nemá povinnosť tvrdenia vo vzťahu k nekalým podmienkam, resp. k neprijateľným podmienkam obsiahnutým v spotrebiteľských zmluvách. Pokiaľ však ide o povinnosť tvrdenia (spotrebiteľa) vo vzťahu ku všetkým ostatným významným skutkovým okolnostiam (okrem existencie neprijateľných podmienok v spotrebiteľskej zmluve) judikatúra Súdneho dvora EÚ túto otázku neupravuje, a teda ani (v tomto smere) neprikazuje vnútroštátnemu súdu nevšímať si nesplnenie povinnosti tvrdenia spotrebiteľa ako v prípade nesplnenia si povinnosti tvrdenia vo vzťahu k neprijateľným podmienkam v spotrebiteľskej zmluve. Súd preto dospel k záveru, že povinnosť spotrebiteľa tvrdiť (mimo rámec skutkových okolností týkajúcich sa existencie nekalých podmienok či neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách) zostala (pre spotrebiteľa) aj v spotrebiteľských sporoch zachovaná. Tento záver potvrdzuje aj argument, že inak by bolo možné dospieť k absurdnému záveru, že spotrebiteľ ako žalobca nemá povinnosť v žalobe uvádzať žiadne skutkové tvrdenia, resp. že spotrebiteľ ako žalovaný vo vyjadrení k žalobe nie je povinný ani len uviesť, či uznáva alebo neuznáva žalobou uplatnený nárok. Zhodný právny názor vyplýva aj z komentára k ustanoveniu § 295 CSP, str. 1030 až 1031, Civilný sporový poriadok, autor - Števčík a kolektív, rok vydania 2016, vydavateľstvo C.H.BECK.
11. Zo (žalobcom predloženej) zmluvy o zabezpečení splátok úveru uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným toho istého dňa ako vyššie uvedená zmluva o spotrebiteľskom úvere (16. 11. 2013) vyplynulo, že právny predchodca žalobcu sa zaviazal pravidelne poskytovať žalovanému počas platnosti tejto zmluvy službu spočívajúcu v prevzatí hotovosti, určenej na úhradu splátky spotrebiteľského úveru, ktorý bol žalovanému poskytnutý na základe vyššie uvedenej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a to priamo v mieste trvalého bydliska žalovaného alebo na inom mieste, určenom predchádzajúcou vzájomnou dohodou zmluvných strán, ktoré žalovanému práve vyhovuje, a jej bezodkladnom použití na účely úhrady splátky spotrebiteľského úveru, pričom žalovaný sa zaviazal, že za poskytnutie tejto služby zaplatí právnemu predchodcovi žalobcu odmenu vo výške 185,40 eur, ktorú sumu sa zaviazal splácať v 60 pravidelných týždenných splátkach po 3,09 eur počas doby splácania spotrebiteľského úveru uvedenej v zmluve o spotrebiteľskom úvere z 16. 11. 2013. Odmena bola splatná v hotovosti pri prevzatí splátky obchodným zástupcom právneho predchodcu žalobcu.
12. Zo (žalobcom predloženého) oznámenia právneho predchodcu žalobcu o postúpení pohľadávky zo 16. 12. 2016 adresovanej žalovanému (spolu s príslušným poštovým podacím hárkom z 27. 12. 2016 preukazujúcim, že toto oznámenie sa dostalo do dispozičnej sféry žalovaného podľa § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka (pred podaním žaloby), súd zistil, že pohľadávka uplatnená v tejto žalobe bola 16. 12. 2016 (teda pred podaním žaloby) (hmotnoprávne) postúpená z právneho predchodcu žalobcu na žalobcu, o čom bol žalovaný upovedomený, čím bola daná aktívna vecná legitimácia žalobcu na jej vymáhanie v tomto konaní.
13. Zo žalovaným nepopretého, a teda v zmysle § 151 ods. 1 CSP v spojení s § 290 až 300 CSP nesporného skutkového tvrdenia žalobcu, ktoré preto nebolo potrebné dokazovať, vyplynulo, že žalovaný doteraz celkovo (z tejto zmluvy) uhradil v prospech právneho predchodcu žalobcu sumu 320,54 eur. Rovnako aj podľa tzv. negatívnej dôkaznej teórie bolo dôkazné bremeno o zaplatení dlžnej sumy na žalovanom, pretože žalobca nemôže preukázať negatívnu skutočnosť, teda, že nedošlo k zaplateniu dlžnej sumy žalovaným, a nič na tom nemôže zmeniť ani jeho postavenie spotrebiteľa.
14. Takto zistený skutkový stav (na základe vykonaného dokazovania a nesporných skutkových tvrdení žalobcu) súd podrobil svojmu právnemu posúdeniu, pričom aplikoval nasledovné hmotnoprávne ustanovenia.
15. Podľa § 2 písm. d) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (v znení účinnom časte uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zmluvy o zabezpečení splátok úveru, ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“) na účely tohto zákona sa rozumie zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom.
16. Podľa § 1 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.
17. Podľa § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania.
18. Podľa § 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch na účely tohto zákona sa rozumie veriteľom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti.
19. Podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y).
20. Podľa § 11 ods. 1 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak v spotrebiteľskej zmluve bola ročná percentuálna miera nákladov určená nesprávne v neprospech spotrebiteľa.
21. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka (zákona č. 40/1964 Zb. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zmluvy o zabezpečení splátok úveru, ďalej len „OZ“) spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
22. Podľa § 52 ods. 3 OZ dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
23. Podľa § 52 ods. 4 OZ spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
24. Podľa § 53 ods. 6 OZ ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti.
25. Podľa § 39 OZ neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
26. Podľa § 517 ods. 1 OZ dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní je v omeškaní.
27. Podľa § 517 ods. 2 OZ ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
28. Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia OZ (v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zmluve o zabezpečení splátok úveru, ďalej len „nariadenie“) výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba O. G. M. platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
29. Predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným 16. 11. 2013 spĺňa definíciu zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko v danom prípade išlo o poskytnutie spotrebiteľského úveru podľa § 1 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, teda o dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy vo forme úveru, právnym predchodcom žalobcu ako veriteľom podľa § 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch, teda ako právnickou osobou, ktorá ponúka, resp. poskytuje spotrebiteľské úvery v rámci svojej podnikateľskej činnosti, žalovanému ako spotrebiteľovi podľa § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch, teda ako fyzickej osobe, ktorá pri uzatváraní zmluvy nekonala v rámci svojho podnikania alebo povolania, a spotrebiteľ sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom.
30. Táto zmluva o spotrebiteľskom úvere je však súčasne spotrebiteľská zmluvu podľa § 52 ods. 1 OZ, pretože táto zmluva bola uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu ako dodávateľom podľa § 52 ods. 3 OZ, teda ako osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, a žalovaným ako spotrebiteľom podľa § 52 ods. 4 OZ, teda ako fyzickou osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
31. Vzhľadom na to, že žalobca zobral späť žalobu v časti o zaplatenie sumy 182,08 eur bez odôvodnenia, avšak táto suma bola zhodná so sumou podľa žalobcu dovtedy nezaplatenej sumy odmeny zo zmluvy o zabezpečení splátok, ku ktorému späťvzatiu došlo ešte pred doručením pôvodnej žaloby žalovanému, súd ďalej podľa § 145 ods. 3 CSP konal a rozhodoval bez zreteľa na tento pôvodne uplatnený nárok a bez rozhodnutia o čiastočnom zastavení konania pre túto sumu.
32. Pokiaľ ide o uplatnené (zmluvné) úroky, na uvedenú zmluvu je potrebné subsidiárne vzťahovať aj všeobecnejšiu právnu úpravu týkajúcu sa spotrebiteľských zmlúv podľa § 52 a nasl. OZ.
33. Keďže zákon o spotrebiteľských úveroch ako lex specialis (ani jeho vykonávací predpis) účinný v čase uzatvorenia tejto zmluvy neobsahoval limit pre ročnú percentuálnu mieru nákladov (odplatu), bolo nutné v tomto smere aplikovať ako lex generalis všeobecnejšiu právnu úpravu týkajúcu sa limitu odplaty, a to ustanovenie § 53 ods. 6 OZ, ktoré pri zmluvách, ktorých predmetom je poskytnutie peňažných prostriedkov stanovuje, že odplata nesmie podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch, pričom pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa má prihliadať najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti.
34. V spotrebiteľskej zmluve dojednaný úrok vo výške 22,38% ročne však podstatne prevyšuje odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch v zmysle § 53 ods. 6 OZ. Výklad ustanovenia § 53 ods. 6 OZ pritom podáva tunajší odvolací súd (v rozsudku Krajského súdu v Žiline, sp.zn.: 7Co/569/2015, z 9. 2. 2016), keď uvádza, že : „V praxi ide o odplatu obvykle požadovanú bankami za spotrebné úvery v obdobných prípadoch bez ohľadu na to, aký subjekt poskytuje peňažné prostriedky.“ Priemerné úrokové miery zo spotrebiteľských úverov poskytnutých bankami s lehotou splatnosti do 1 roka (ako tomu bolo aj v tomto prípade, kde zmluva trvala menej ako 1 rok) predstavovali v novembri 2013 (v čase uzatvorenia zmluvy) sadzbu 8,73% ročne (zdroj: I..S..V.), teda ak dojednaná úroková sadzba vo výške 22,38% ročne túto priemernú úrokovú mieru prevyšovala dva a pol krát, išlo jednoznačne o podstatné prevýšenie podľa § 53 ods. 6 OZ. Dojednanie takýchto úrokov v zmluve je preto v rozpore so zákonom (§ 53 ods. 6 OZ), čím je minimálne toto dojednanie o úrokoch ako celok podľa § 39 OZ absolútne neplatné.
35. Ak by aj bol tento právny názor o neplatnosti dojednania o úrokoch podľa § 39 OZ pre rozpor so zákonom (§ 53 ods. 6 OZ) nesprávny, tak ďalším dôvodom pre vyslovenie neplatnosti tohto dojednania o úrokoch je rozpor takéhoto dojednania s dobrými mravmi (§ 39 OZ), pretože neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom, je taká dojednaná výška úrokov, ktorá podstatne prevyšuje úrokovú sadzbu v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.: 5 Cdo 26/2011.) Súd v tejto súvislosti poukazuje aj napr. na rozsudok Krajského súdu v Nitre sp.zn.: 9Co/77/2017 z 15. 3. 2018, ktorý v obdobnej veci voči tomuto žalobcovi vyslovil právny názor, podľa ktorého úroková miera vo výške 22,80% ročne dohodnutá medzi žalobcom a žalovaným podstatne prevyšuje obvyklú úrokovú mieru, keď podľa priemerných úrokov obchodných bánk v mesiaci február 2012 pri spotrebiteľskom dlhodobom úvere nad 5 rokov bol úrok vo výške 13,47% ročne, a z toho (podľa krajského súdu) prvoinštančný súd vyvodil správny právny názor o neplatnosti takéhoto dojednania pre rozpor s dobrými mravmi, nakoľko krajský súd sa stotožnil s názorom prvoinštančného súdu, že dojednaný úrok vo výške 22,80% ročne podstatne presahuje vyššie uvedený limit úrokových sadzieb uplatňovaný bankami, a to konkrétne o viac ako 59%. Neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom, je taká výška úrokov dojednaná, ktorá podstatne prevyšuje úrokovú sadzbu v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Krajský súd pritom poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.: 5 Cdo 26/2011.
36. Z ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch ďalej vyplýva bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, pokiaľ ročná percentuálna miera nákladov ako povinný údaj zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch bola určená nesprávne v neprospech spotrebiteľa. Treba zdôrazniť, že údaj o RPMN má slúžiť pre orientáciu spotrebiteľa pri výbere finančných produktov, a táto musí byť stanovená na základe všetkých úrokov a poplatkov spojených s poskytnutím spotrebiteľského úveru. Sadzba RPMN v zmluve o spotrebiteľskom úvere však vychádzala len z údajov uvedených v zmluve o spotrebiteľskom úvere, a nie aj z ďalšieho nákladu spojeného so spotrebiteľským úverom vzniknutého na základe zmluvy o zabezpečení splátok úveru vyplývajúcich zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo výške 185,40 eur. K uvedenému záveru dospel súd na základe vyčíslenia celkovej sumy, ktorú mal dlžník podľa zmluvy zaplatiť (484,20 eur), ktorá však po započítaní platby v zmysle zmluvy o zabezpečení splátok úveru (185,40 eur) dosiahla až sumu 669,60 eur, a teda RPMN tak bola v zmluve o spotrebiteľskom úvere evidentne určená v neprospech spotrebiteľa.
37. Zo zmluvy ani z tvrdení žalobcu tiež nevyplynulo, či vôbec veriteľ skúmal bonitu žalovaného; žiadne údaje v tomto smere zo zmluvy, či ďalších dôkazov nevyplývajú, čo viedlo súd k použitiu ďalšieho dôvodu pre konštatovanie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru formulovaného v § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z.
38. Vzhľadom na uvedené (okrem vyššie uvádzanej nemožnosti priznania zmluvného úroku žalobcovi z dôvodu neplatnosti dojednania o úrokoch podľa § 39 OZ pre rozpor so zákonom, resp. s dobrými mravmi), súd nemohol žalobcovi uplatnený nárok na zmluvné úroky priznať ani pre dôvod bezúročnosti podľa § 11 ods. 1 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch a § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Preto v tejto časti podľa vyššie uvádzaných právnych ustanovení (uplatnených žalovaným nezaplatených zmluvných úrokov vo výške 121,97 eur) zamietol žalobu.
39. Pokiaľ ide o zmluvu o zabezpečení splátok úveru, túto súd posúdil ako neplatnú podľa § 53 ods. 5 v spojení s § 53 ods. 1 OZ, pretože spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a súčasne pritom išlo o formulárovú zmluvu, teda (podľa § 53 ods. 2 a ods. 3 OZ) nie individuálne dojednané zmluvné ustanovenia (keďže spotrebiteľ sa síce mal možnosť s nimi oboznámiť pred podpisom zmluvy, avšak nemohol reálne ovplyvniť ich obsah), ktorú zjavne dlžník podpísal v kontexte kontraktácie (hlavnej) zmluvy o spotrebiteľskom úvere (na zabezpečenie z ktorej vyplývajúcich splátok táto zmluva slúžila), a ktorá nemala zabezpečiť pre dlžníka osobitnú službu, ale zrejme viedla len k navyšovaniu nákladov spojených s úverom (a teda súd nemohol na jej základe uvažovať o akomsi samostatnom zmluvnom nároku mimo rámca hlavnej zmluvy.) Predmetom danej zmluvy bolo poskytnutie služby spočívajúcej v prevzatí splátok úveru, za čo mal spotrebiteľ zaplatiť celkovú sumu 185,40 eur, teda sumu približne sa rovnajúcu polovici istiny úveru. Súdu nebol celkom jasný benefit vyplývajúci z tejto dohody pre spotrebiteľa - veriteľovi priniesla síce ďalšie nenáležité finančné prostriedky, zatiaľ čo dlžník mal iba pravdepodobne zjednodušený spôsob splácania v mieste svojho trvalého bydliska, resp. na inom mieste kde mu to práve bude vyhovovať. Realizácia danej zmluvy je však otázna, pretože jej obsah definuje miesto splácania dlhu v uvedenom bydlisku alebo na inom mieste, určenom predchádzajúcou vzájomnou dohodou zmluvných strán, kde to bude žalovanému práve vyhovovať. Vychádzajúc z kontraktačnej a informačnej prevahy veriteľa bolo možné pri tejto dohode úplne zmariť jej realizáciu akoukoľvek požiadavkou na zmenu miesta preberania splátok úveru. Ako už bolo spomenuté, hodnota označenej služby dosiahla viac ako polovicu poskytnutého úveru, čo možno ťažko vnímať ako vyvážený prístup k definovaniu práv a povinností účastníkov zmluvy, keď zaplatenie splátky úveru by platbou prostredníctvom pošty bolo spoplatnené sumou zhruba 1 eur (A.:/..Q..V.-Q.-S.-L..) Súd uvádza ako príklad tento spôsob platby najmä z dôvodu, že dlžník nemusel disponovať bankovým účtom, kde by prevod nebol zrejme spoplatňovaný žiadnou sumou. Pre úplnosť tiež treba dodať, že zmluva o spotrebiteľskom úvere výslovne stanovovala splácanie dlhu na účet veriteľa s presnými platobnými údajmi, z ktorého dôvodu nie je zrejmé, k čomu mala slúžiť ďalšia dohoda o preberaní splátok, ak dlžník mohol v ktorejkoľvek pobočke banky vykonať príslušnú úhradu. Za daných okolností súd neakceptoval žiadne nároky uplatňované dohody o zabezpečení splátok úveru, pretože táto je z dôvodu jej neprimeranej nevýhodnosti pre spotrebiteľa neplatná. Súd však už čiastočne nezamietal žalobu pre takto pôvodne uplatnený nárok na nezaplatenú časť odmeny zo zmluvy o zabezpečení splátok úveru, pretože neskôr sám žalobca v tejto časti zobral žalobu späť. Vzhľadom na neplatnosť zmluvy o zabezpečení splátok úveru, však súd podľa § 53 ods. 5 v spojení s § 53 ods. 1 OZ považoval žalovaným uhradenú sumu 3,32 eur (185,40 eur - 182,08 eur) z titulu odmeny požadovanej na základe zmluvy o zabezpečení splátok z 16. 11. 2013, za zaplatenú vlastne na istinu, a nie na túto odmenu ako si ju započítal právny predchodca žalobcu, pretože na túto odmenu právny predchodca žalobcu (v zmysle vyššie uvedeného) nikdy nemal nárok.
40. Keďže súd dospel k záveru, že žalobca nemá nárok na zmluvné úroky, ani na odmenu na základe zmluvy o zabezpečení splátok úveru a nárok na poplatky si (výslovne) vôbec neuplatňoval (a keby aj uplatňoval, tak pre konštatovanú bezpoplatkovosť úveru podľa § 11 ods. 1 písm. d) a § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch by mu súd nárok na poplatky ani nepriznal), v zásade tak má žalobca nárok len na žalovaným nevrátenú časť poskytnutej istiny spotrebiteľského úveru. Ako už bolo uvedené na úhradu poskytnutej istiny úveru súd započítal nielen sumu úhrad žalovaného, ktorú na úhradu istiny započítal právny predchodca žalobcu, ale aj sumy úhrad, ktoré právny predchodca započítal na úhradu časti odmeny zo zmluvy po zabezpečení splátok úveru a na úhradu časti zmluvného úroku.
41. Keďže právnym predchodcom žalobcu poskytnutá suma spotrebiteľského úveru vo forme úveru žalovanému predstavovala 360 eur, a žalovaný doteraz uhradil na úhradu záväzkov z uvedených dvoch zmlúv celkovo sumu 320,54 eur (nie je podstatné, na úhradu akých súm žalovaný túto sumu určil, či právny predchodca žalobcu použil), má tak žalobca nárok na vrátenie ani istiny úveru vo výške 39,46 eur (360 eur - 320,54 eur), a preto súd podľa § 2 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch v tejto časti žalobe vyhovel.
42. Pokiaľ ide o úroky z omeškania súd priznal podľa § 517 ods. 2 OZ žalobcovi nárok na úroky z omeškania iba z priznanej sumy istiny úveru vo výške 39,46 eur. Úroky z omeškania pritom priznal za uplatnené obdobie od 17. 12. 2016 do zaplatenia, pretože splatnosť (priznanej) dlžnej istiny úveru vyplývala priamo zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere (nedošlo tu k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru), a termín konečnej splatnosti bol v zmluve určený ako 7. deň 60. týždňa po uzatvorení zmluvy z 16. 11. 2013, teda pred 17. 12. 2016, od ktorého dátumu si žalobca uplatňoval nárok na úroky z omeškania. Súd rešpektujúc rozsah návrhu žalobcu podľa § 216 CSP, preto priznal žalobcovi nárok na úroky z omeškania od 17. 12. 2016 do zaplatenia. Pokiaľ ide o výšku priznaného úroku z omeškania, tak vychádzajúc z ust. § 3 ods. 1 nariadenia, podľa ktorého by nemohla byť výška úrokov z omeškania nikdy nižšia ako 5% ročne, súd rešpektujúc rozsah návrhu žalobcu podľa § 216 CSP, priznal nárok na úroky z omeškania v najnižšej možnej sadzbe ako si ti uplatňoval žalobca.
43. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a ods. 2 CSP s použitím § 262 ods. 1 CSP spôsobom uvedeným vo výroku III. rozsudku. Porovnajúc sumu, ktorej sa domáhal žalobca v žalobnom petite (po jeho úprave v podaní doručenom na tunajší súd 29. 3. 2018), t.j sumy vo výške 166,98 eur s príslušenstvom, so sumou priznanou žalobcovi rozsudkom, t.j. so sumou 39,46 eur, súd dospel k záveru, že žalobca bol úspešný v rozsahu 23,63%, a tým bol žalovaný úspešný v rozsahu 76,37%. Po odpočítaní úspechu žalobcu od úspechu žalovaného ako úspešnejšej strany sporu súd by pomerne rozdelil nárok na náhradu trov konania medzi strany podľa § 255 ods. 2 CSP a priznal by žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 52,74% (76,37% - 23,63%), keby žalovanému v konaní nejaké trovy konania vznikli. Avšak, keďže žalovanému pre jeho úplnú pasivitu preukázateľne v konaní žiadne trovy konania nevznikli, súd podľa § 262 ods. 1 CSP rozhodol tak, že žalovaný nemá nárok na náhradu trov konania.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Okresnom súde Liptovský Mikuláš písomne v dvoch vyhotoveniach, pričom o tomto odvolaní bude rozhodovať Krajský súd v Žiline.
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v predchádzajúcom odseku, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku) v znení neskorších predpisov.