Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_25C-105-2016.pdf
PDF · 194.84 KB
Case nature
Area
Subarea
25C/105/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava I sudkyňou Mgr. Denisou Drúžkovou v spore žalobcu: Ing. W. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XX/X, Bratislava, zastúpený: Advokátska kancelária Jana Peschlová, s.r.o., so sídlom Žižkova 1/A, Bratislava, IČO: 47 250 747, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a.
II. Súd žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 14.10.2016 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu škodu vo výške 3.580,50 eur a nemajetkovú ujmu vo výške 15.000,- eur, a to titulom zodpovednosti štátu za škodu vzniknutú nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom.
2. Žalobu odôvodnil žalobca tým, že dňa 03.08.2013 bol žalobca zastavený a kontrolovaný hliadkou Okresného riaditeľstva policajného zboru v Bratislave I, Okresný dopravný inšpektorát, Oddelenie bezpečnosti cestnej premávky z dôvodu, že o 21:39 hod. viedol osobné motorové vozidlo továrenskej značky Z. P., evidenčné č. Z. XXXCU v Bratislave po Jesenského ulici, pričom v križovatke ulíc Jesenského - Štúrova údajne nerešpektoval pokyn vyplývajúci z dopravnej značky „P2 Stoj daj prednosť v jazde“ a pokračoval vjazde smerom na Medenú ulicu. Svojím konaním tak mal porušiť ust. § 3 ods. 2 písm. b) zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke, ktoré malo žalobcovi ustanoviť zodpovednosť za priestupok v súlade s ust. § 22 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch. Príslušníkmi OR PZ v Bratislave I bol žalobcovi vodičský preukaz ev. č. Z.-XXXXX-XX, vydaný na skupiny a podskupiny A1, B1, B, AM na mieste zadržaný a ďalšia jazda mu bola zakázaná, a to s odvolaním sa na ust. § 70 ods. 1 písm. a) zákona o cestnej premávke.
OR PZ Bratislava I vydal rozhodnutie o zadržaní vodičského preukazu žalobcu zo dňa 07.08.2013, č.p.: ORP-P-346/1-DI-BCP-2013, ktorým rozhodol, že dôvody zadržania naďalej trvajú a preto vodičský preukaz nemôže byť jeho držiteľovi vrátený. Proti predmetnému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, v ktorom okrem iného uvádzal, že v danom prípade absentuje materiálny aspekt priestupku. Žalobca okrem iného namietal, že dôkaz ktorý ho mal usvedčovať zo spáchania priestupku, bol získaný nezákonne. Odvolaním žalobcu sa zaoberalo Krajské riaditeľstvo policajného zboru v Bratislave, Krajský dopravný inšpektorát, ktoré svojím rozhodnutím zo dňa 01.10.2013, sp. zn.: KRPZ-P-177/BA- KDI21-2013 odvolanie zamietlo a rozhodnutie OR PZ v Bratislave I o zadržaní vodičského preukazu zo dňa 07.08.2013 potvrdilo. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 04.10.2013.
Dňa 15.10.2013 žalobca podal voči KR PZ v Bratislave ako žalovanému žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia. Krajský súd v Bratislave rozhodnutím č. 2S 252/13-47 zo dňa 01.07.2016 rozhodol vo veci tak, že rozhodnutie KR PZ v Bratislave zo dňa 01.10.2013 ako aj rozhodnutie OR PZ v Bratislave I zo dňa 07.08.2013 zrušil a vec vrátil správnemu orgánu druhého stupňa na ďalšie konanie. Rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave bolo žalobcovi doručené a právoplatnosť nadobudlo dňa 21.07.2016. Podľa žalobcu Krajský súd v Bratislave zrušil uvedené rozhodnutia ako nezákonné, čím potvrdil, že zadržanie vodičského preukazu bolo v rozpore so zákonom.
OR PZ Bratislava I začalo konanie vo veci uvedeného priestupku po doručení správy o výsledku objasňovania priestupku zaslaním predvolania na ústne pojednávanie dňa 13.08.2013. OR PZ v Bratislave I rozhodnutím č.p.: ORP-P-346/I-DI-BCP-2013 zo dňa 06.11.2013 konanie o priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky zastavil, nakoľko žalobca doložil do spisu fotodokumentáciu, z ktorej je zrejmé, že z niektorých úsekov Jesenského ulice nie je dopravné značenie viditeľné tak, aby bolo možné jeho nerešpektovanie vodičmi jednoznačne postihovať a ani umiestnené tak, aby nebolo pochýb, pre ktorú križovatku je daná dopravná značka platná, a preto správny orgán uznal, že pochybnosti v prospech žalobcu sa vykonaním dôkazov v celku, ani jednotlivo nedajú odstrániť. Vzhľadom na uvedené OR PZ v Bratislave I dňa 06.11.2013 vodičský preukaz žalobcovi na ústnom prejednaní priestupku vrátil.
Žalobca s poukazom na ust. § 49 ods. 1, 2 zákona č. 71/1967 Zb. správny poriadok uviedol, že nakoľko OR PZ Bratislava I vo veci priestupku rozhodol dňa 06.11.2013, porušil citované zákonné ustanovenie, kedy skutočnosť, že nerozhodol v zákonom stanovenej lehote žiadnym spôsobom neodôvodnil ako aj porušil jedno zo základných pravidiel konania, a to vybaviť vec bez zbytočných prieťahov. Skutočnosť, že v konaní boli spôsobené prieťahy, bola potvrdená aj KR PZ v Bratislave tak, ako to vyplýva z oznámenia o výsledku prešetrenia sťažnosti zo dňa 28.01.2014.
S ohľadom na skutočnosť, že bol žalobcovi zadržaný vodičský preukaz, nemohol tento viesť motorové vozidlo, čím bol obmedzený tak v pracovnom ako aj osobnom živote, kedy bol za účelom vykonávania pracovných povinností ako aj zabezpečovania bežných potrieb seba a svojej rodiny, nútený zabezpečovať si osobnú prepravu po meste aj prostredníctvom Taxi služieb a rôznych foriem priateľskej pomoci, a to počas obdobia dlhšieho ako bolo nevyhnutné, čo bolo spôsobené tak nezákonným rozhodnutím ako aj skutočnosťou, že OR PZ v Bratislave I nekonalo vo veci a svojou nečinnosťou spôsobilo prieťahy v konaní. V dôsledku takéhoto nezákonného rozhodnutia ako aj nesprávneho úradného postupu OR PZ v Bratislave I vznikla žalobcovi škoda vo výške zodpovedajúcej nákladom, ktoré musel žalobca vynaložiť na zabezpečenie si osobnej prepravy počas obdobia odo dňa zadržania vodičského preukazu (03.08.2013) do dňa vydania rozhodnutia o zastavení konania o priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky a vrátenia vodičského preukazu (06.11.2013), ktoré v súčte predstavujú sumu 3.580,50 eur. Podľa názoru žalobcu je nepochybné, že pokiaľ by OR PZ v Bratislave I pri rozhodovaní o priestupku postupovalo v súlade s príslušnými právnymi predpismi, škoda v rozsahu ako je uvedená v žalobe by žalobcovi nebola vznikla.
Výkonom verejnej moci bolo vo významnej miere zasiahnuté tak do osobného ako aj pracovného života žalobcu. Žalobca je konateľom spoločnosti L., M..L..T.., zamestnancom spoločnosti W., F..M.. ako aj poradcom generálneho riaditeľa M.Á. B.. Disponuje tiež previerkou NBÚ na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami. Ako pracovne vyťaženému človeku, ktorý z titulu svojho postavenia vystupuje v obchodných kruhoch a pravidelne sa stretáva so svojimi existujúcimi, či prípadnými potenciálnymi obchodnými partnermi a za týmto účelom sa musí dostaviť na rôzne miesta, kde sa vedú rokovania a pracovné stretnutia, bolo žalobcovi nezákonný rozhodnutím OR PZ v Bratislave v spojení s nesprávnym úradným postupom značne sťažené pracovné uplatnenie, nakoľko využívanie motorového vozidla je pre výkon jeho pracovnej činnosti nevyhnutnosť. Rovnako bol značne sťažený aj osobný život žalobcu, nakoľko ako otec dvoch maloletých detí zabezpečuje na dennej báze starostlivosť o ne, ako aj je človek, ktorý sa venuje rôznym ďalším aktivitám, medzi ktoré mimo iného patria aj pravidelné športové tréningy a účasť na s tým spojených podujatiach. Už len zariadiť prepravu bicykla alebo obstarať taxík disponujúci dvoma autosedačkami s možnosťou transportu dvoch veľkých psov predstavuje len ťažko prekonateľnú komplikáciu, ktorú častokrát nie je možné riešiť inak ako vlastným autom alebo pevne dohodnutou prepravou na tento účel. Práve nezákonným rozhodnutím OR PZ v Bratislave I v spojení s jeho nesprávnym úradným postupom bola žalobcovi spôsobená ujma, kedy nezákonne a nad mieru nevyhnutne potrebnú bol obmedzovaný vo výkone svojich základných pracovných aj osobných potrieb, čím došlo k zásahu tak do súkromného života žalobcu ako aj mu bolo sťažené spoločenské uplatnenie. Žalobca poukázal tiež na to, že doteraz bol ako riadny občan, slušný a dobrý vodič. Tento stav len potvrdzuje skutočnosť, že za rozhodné obdobie viac ako 12 rokov, čo je držiteľom vodičského oprávnenia, nebol vinníkom dopravnej nehody. Počas rozhodného obdobia musel žalobca na svoju obhajobu vynaložiť veľké úsilie a to práve preto, že námietky tak ako učinil priamo na mieste, osobne pri preberaní rozhodnutia o zadržaní vodičského preukazu a v zásade celý čas počas správneho konania príslušné orgány ignorovali. Nezákonným konaním mu bol spôsobený neprimeraný stres vyplývajúci z neistoty právnej aj ľudskej. Právne neistota bola spôsobená nevydaním rozhodnutia v zákonnej lehote a ľudská neistota bola spôsobená porušením princípu legitímneho očakávania ako aj porušením povinnosti správneho orgánu postupovať podľa princípu „obdobne v podobných prípadoch“. Počas celého konania bola citeľná snaha príslušného orgánu uložiť žalobcovi sankciu druhom a dĺžkou neprimeranou. S prihliadnutím na charakter a dĺžku zásahu do práv a právom chránených záujmov žalobcu a nepriaznivých následkov pre neho z tohto plynúcich mal žalobca za to, že konštatovanie porušenia práva nie je v tomto prípade postačujúce, a preto požadoval priznanie nemajetkovej ujmy v celkovej výške 15.000,- eur, z toho 5.000,- eur v spojení s nesprávnym úradným postupom a 10.000,- eur v spojení s nezákonným rozhodnutím.
Žalobca podal vo veci nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom žiadosť o predbežné prerokovanie nároku dňa 28.04.2016 a vo veci nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím dňa 13.10.2016, avšak žalovaný jeho nároky neuspokojil.
Ako dôkazy žalobca označil a predložil Rozhodnutie OR PZ v Bratislave I o zadržaní vodičského preukazu zo dňa 07.08.2013, odvolanie žalobcu zo dňa 22.08.2013, fotodokumentácia, Rozhodnutie KR PZ Bratislava o odvolaní zo dňa 01.10.2013, Rozhodnutie OR PZ v Bratislave I o zastavení konania o priestupku zo dňa 06.11.2013, žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia adresovanú KS v Bratislave zo dňa 15.10.2013, Rozsudok KS v Bratislave č.k. 2S 252/13-47 zo dňa 01.07.2016, sťažnosť žalobcu zo dňa 15.10.2013, oznámenie KR PZ v Bratislave o výsledku prešetrenia sťažnosti zo dňa 28.01.2014, potvrdenky o zaplatení jazdného - prepravného v taxislužbe, žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhrady škody zo dňa 26.04.2016, žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhrady škody zo dňa 13.10.2016, odpoveď MV SR na žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhrady škody zo dňa 16.08.2016.
3. Žalobca písomným podaním doručeným súdu dňa 09.06.2017 na základe výzvy súdu doplnil žalobu o správne označenie žalovaného, ktorým je Slovenská republika, v mene ktorej koná ako štátny orgán Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky.
4. Žalovaný žiadal žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietnuť. Vo svojom vyjadrení k žalobe popísal skutkový a právny stav vyplývajúci z príslušných administratívnych spisov OR PZ v Bratislave I a KR PZ v Bratislave. Pri popise skutkových okolností žalovaný okrem iného i uviedol, že obrana žalobcu v rámci prešetrovania priestupku bola výrazne arogantná, napriek poučeniu žalobca výrazne kričal po členoch hliadky s tvrdením, či nevidia, čo má on za oknom, pričom prstom ukazoval na preukaz
- prenosné povolenie k vjazdu do objektu KR PZ v Bratislave a ďalej uviedol, že je z odboru kontroly KR PZ v Bratislave a že ho majú nechať tak, lebo pocítia jeho hnev a veľkú kontrolu zo strany odboru kontroly KR PZ v Bratislave, ako aj inšpekcie a že ich vyzlečie z uniforiem.
Žalovaný v ďalšom poukázal na to, že pre vznik zodpovednosti za škodu musia byť kumulatívne splnené všetky stanovené predpoklady. Nepostačuje teda iba existencia zrušujúceho rozhodnutia, ale je súčasne potrebné preukázať vznik a existenciu škody, ako aj jej výšku a v neposlednom rade aj existenciu priamej príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a škodou.
Žalobca podal sťažnosť na postup polície, ktorá bola rozdelená do 11 častí. Sťažnosť bola len v jednej časti (časť 6) vyhodnotená ako opodstatnená a týkala sa sťažnosti na prieťahy v konaní o priestupku, v ktorej žalobca tvrdil, že ku dňu podania sťažnosti (t. j. ku dňu 15.10.2013) nebolo vydané meritórne rozhodnutie o priestupku, nebol vytýčený termín ústneho pojednávania a nebol ani vyrozumený o predĺžení lehoty. Sťažnosť v tejto časti bola vyhodnotená ako opodstatnená len v tom, že nebol predĺžená lehota na rozhodnutie vo veci. Samotné prieťahy, nečinnosť, na ktoré žalobca poukazuje, však konštatované na to príslušným orgánom neboli. Skutočnosť, že odvolací orgán nerozhodol o predĺžení lehoty na vydanie rozhodnutia prvostupňovým orgánom, podľa žalovaného nie je možné považovať za nečinnosť príslušného správneho orgánu vo vzťahu k účastníkovi konania (žalobcovi), ale za nedodržanie § 49 zákona č. 71/1967 Zb. prvostupňovým orgánom vo vzťahu k svojmu nadriadenému orgánu, teda ide o interný zodpovednostný vzťah medzi prvostupňovým správnym orgánom a jeho nadriadeným v rámci príslušného ústredného orgánu štátnej správy. Nesprávny úradný postup teda nebol konštatovaný žiadnym orgánom oprávneným na preskúmanie postupu polície. Služobný zákrok bol oprávnený, primeraný povahe a okolnostiam, čiže bol vykonaný zákonne, v zmysle platných právnych predpisov. Na základe uvedeného žalovaný zastával názor, že existenciu nesprávneho úradného postupu polície žalobca nepreukázal, a teda prvý predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu nebol naplnený.
Pokiaľ ide o ďalší titul, z ktorého sa žalobca domáha svojho nároku, žalovaný v tejto súvislosti uviedol, že v danom prípade rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave neboli predmetné rozhodnutia OR PZ v Bratislave I a KR PZ v Bratislave zrušené pre nezákonnosť, ale len z dôvodu absencie riadneho odôvodnenia zadržania vodičského preukazu žalobcovi. Žalovaný teda zastával názor, že žalobca nepreukázal existenciu nezákonného rozhodnutia, a preto ani tento predpoklad zodpovednosti za škodu nie je možné považovať za splnený.
Vo vzťahu k samotnej výške škody uplatnenej žalobcom titulom nákladov vynaložených v súvislosti s využitím služieb taxislužby, žalovaný uviedol, že predložené pokladničné doklady taxislužieb podľa žalovaného nijakým spôsobom nepreukazujú tvrdenia o vzniku skutočnej škody, nakoľko z nich nie je zrejmé, na aké účely boli jednotlivé taxislužby využívané. Žalovaný mal za to, že predložené doklady nie sú dostatočné na preukázanie existencie a výšky skutočnej škody. Žalovaný zároveň považoval žalobcom uvádzané náklady vynaložené na prepravu taxislužbami za neúčelne vynaložené finančné prostriedky, nakoľko využívanie služieb taxi je výrazne finančne náročnejšie ako preprava prostriedkami MHD, ktorá v rámci Bratislavy núka širokú sieť možností využitia liniek MHD, a preto podľa žalovaného mal žalobca prednostne využívať prepravu prostredníctvom liniek MHD. Z uvedeného dôvodu nárok na náhradu škody v časti náhrady skutočnej škody vo výške 3.580,50 eur považoval žalovaný za nedôvodný a nepreukázaný.
K uplatnenej náhrade nemajetkovej ujmy žalovaný uviedol, že v podanej žalobe nie sú uvedené žiadne závažné konkrétne skutočnosti, ktoré by preukazovali vznik nemajetkovej ujmy ako aj jej výšku. Zadržanie vodičského preukazu mohlo byť žalobcovi nepríjemné a môže pre neho predstavovať negatívnu skúsenosť, avšak podľa názoru žalovaného nemohlo byť takej intenzity, že žalobcovi z tohto dôvodu vznikla nemajetková ujma. Vznik, existenciu a závažnosť následkov nemajetkovej ujmy nestačí len tvrdiť, ale je nutné ich hodnoverne a bez pochybností aj preukázať. Žalovaný mal za to, že žalobcovi nevznikli žiadne negatívne následky v súkromnom živote, nedošlo k rozkladu rodinných vzťahov, ani k vzájomnému odcudzeniu v rodinných vzťahoch, čoho dôkazom je aj fakt, že rodina i naďalej spoločne zdieľala zaužívané rodinné aktivity. Žalovaný zastával názor, že nedošlo k závažným následkom ani v spoločenskom uplatnení. Nedošlo napríklad k situácii, že by zamestnávateľ dal žalobcovi výpoveď z práce. Podľa žalovaného žalobca svoje subjektívne pocity prezentované v žalobe nijakým spôsobom nepodložil dôkazmi, a preto mal žalovaný za to, že žalobca v žalobe neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by reálne preukazovali vznik nemajetkovej ujmy ako aj jej výšku.
5. K vyjadreniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca tak, že dôvody, kedy žalovaný vo svojom vyjadrení opisuje správanie žalobcu, pričom pravdivosť daných tvrdení nebola nikdy žiadnym spôsobom preukázaná, sú podľa žalobcu založené výlučne na ambícii vykresliť žalobcu v negatívnom svetle v snahe vyhnúť sa zodpovednosti za škodu a ujmu. V tomto smere poukázal na skutočnosť, že voči žalobcovi OR PZ začalo aj iné konania o priestupkoch na úseku dopravy, v ktorých sa žalobca ako aj v tomto prípade úspešne bráni. S ohľadom na počet konaní vedených voči žalobcovi, skutočnosti, že sú vedené tým istým správnym orgánom a tými istými zamestnancami správneho orgánu ako aj spôsobe vedenia daných konaní, kedy správny orgán nepostupuje v súlade s príslušnými právnymi predpismi, existuje dôvodná pochybnosť o objektívnosti týchto konaní a predpoklad, že zamestnanci realizujúci právne úkony vo vzťahu k žalobcovi sú zaujatí a v och záujme nie je ochrana práv a právom chránených záujmov, ale naopak snaha poškodiť žalobcu. Žalobca sa nikdy za člena policajného zboru nevydával a ani sa nevyhrážal akýmikoľvek „známosťami“ na odbore kontroly/SKIS počas riešenia priestupku. Tvrdenia hliadky PMJ sú vymyslené, účelové, možno v snahe odviesť ich snahu od žalobcom vnímaného potenciálne korupčného správania sa a je nereálne, aby sa zakladali na pravde. Boli to práve členovia hliadky, ktorí boli voči žalobcovi arogantní od momentu oznámenia ich jednania na linke 158 a počas vykonávania služobného zákroku mali na jeho adresu poznámky typu, že si ho podajú, strkali doňho atď.
Vo vzťahu k nezákonnému rozhodnutiu žalobca poukázal na to, že v tejto súvislosti je podstatný výlučne ten fakt, že krajský súd rozsudkom zrušil predmetné právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená , a to rozhodnutie o zadržaní vodičského preukazu. Krajský súd navyše v závere svojho rozhodnutia s ohľadom na obsah spisov konštatoval, že rozhodnutie o zadržaní vodičského preukazu žalovaného je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, a preto bolo rozhodnutím krajského súdu zrušené. Z povahy a podstaty samotného konania, ktorým je práve preskúmavanie zákonnosti rozhodnutia, z odôvodnenia rozhodnutia a skutočnosti, že rozhodnutie správneho orgánu, ktoré bolo predmetom preskúmavania, bolo rozhodnutím krajského súdu zrušené, potom potvrdzuje existenciu nezákonného rozhodnutia aj bez toho, aby to bolo výslovne uvedené vo výroku rozhodnutia. Vybavením sťažnosti na prieťahy ako sťažnosti opodstatnenej považoval žalobca za naplnenie podmienky vzniku zodpovednosti za škodu i v prípade nesprávneho úradného postupu.
S tvrdeniami žalovaného uvedenými vo vzťahu k existencii samotnej škody sa žalobca nestotožňoval a považoval ich za účelové a nesprávne. Podľa žalobcu je nesporné, že ak by mu nebol na základe nezákonného rozhodnutia zadržaný vodičský preukaz, nebol by žalobca musel pri zabezpečovaní svojich základných pracovných aj osobných potrieb, ktoré by inak realizoval sám ako vodič, využívať iné spôsoby prepravy. Akákoľvek povinnosť dokladovať účelnosť jednotlivých ciest, pre ktoré bola využitá zo strany žalobcu príslušná taxi služba nie je žiadnym spôsobom relevantná a dôvodná, nakoľko predtým ako došlo k zadržaniu vodičského preukazu žalobcu , mohol tento využívať motorové vozidlá podľa vlastného uváženia bez akýchkoľvek obmedzení a tak aj činil. Skutočnosť, že žalobca na svoju prepravu využíval taxi služby a nie MHD vyplýva zo samotného postavenia žalobcu či už v rodinnom alebo pracovnom živote a z jeho životného štandardu, na ktorého vybudovaní dlhodobo a vytrvalo pracoval a naďalej pracuje a je jeho snahou si ho udržať.
Podľa žalobcu z vyjadrenia a ďalšieho konania žalovaného je zrejmé, že tento si naďalej odmieta priznať svoj nezákonný postup spočívajúci v nezákonnom zadržaní vodičského preukazu a pokračuje v difamačných a nepravdivých vyjadreniach na stranu žalobcu. Pre ilustráciu pokračujúceho šikanózneho konania žalovaného voči žalobcovi poukázal na situáciu z roku 2015, kedy bol žalobca účastníkom dopravnej nehody.
S ohľadom na vyjadrenie žalovaného, že zadržanie vodičského preukazu mohlo byť žalobcovi nepríjemné a môže pre neho predstavovať negatívnu skúsenosť, mal žalobca za to, že žalovaný týmto vyjadrením uznal tvrdenia žalobcu o značnej negatívnej skúsenosti a nepríjemnosti, pričom logickým dôsledkom je výrazné stresové zaťaženie žalobcu. Žalobca považoval tvrdenia žalovaného za zhodné s jeho tvrdeniami a mal za to, že nepríjemnosti a negatívne skúsenosti majú vplyv na určenie výšky nemajetkovej ujmy a jej samotný vznik už nemusí ďalej preukazovať. Stres nie je len z opakujúcich sa nepravdivých tvrdení žalovaného, ale aj z prirodzeného stresu žalobcu z možných reakcií okolia na fakt, že mu bolo znemožnené viesť motorové vozidlá, čo pravidelne niekoľko mesiacov aj svojmu okoliu vysvetľoval ako aj stres z toho, či stihne všetky svoje dovtedy plánované pracovné ale aj súkromné aktivity. Stres pramení aj z toho, že nie vždy mal žalobca možnosť využívať taxislužby na zabezpečenie svojich potrieb riadne a včas. Žalobca v súvislosti s uplatnenou nemajetkovou ujmou žiadal, aby súd zohľadnil právny názor Krajského súdu v Bratislave v rozsudku sp. zn. 2S 252/2013, ktorý v predmetnej veci ustálil, že zadržanie vodičského preukazu je závažným zásahom do práv žalobcu ako fyzickej osoby.
Žalobca v závere svojho vyjadrenia uviedol, že stres a stresové faktory sú všeobecne uznávanými notorietami a žalobca má za to, že nad rámec horeuvedeného ho netreba preukazovať. Ak však vo veci konajúci súd má za to, že je vhodné vykonať výsluch strany, alebo zabezpečiť ktorýkoľvek z dôkazných prostriedkov, napr. znalecké dokazovanie, žalobca navrhoval, aby ho súd vykonal.
6. Žalovaný sa vyjadril k obsahu podania žalobcu písomne tak, že podľa jeho názoru žalobca svojou replikou nepredložil súdu žiadne nové relevantné skutočnosti týkajúce sa prejednávanej právnej veci. Vo veci samej sa žalovaný pridržal svojho vyjadrenia k žalobe a zotrval na tvrdeniach, že nesprávny úradný postup nebol konštatovaný žiadnym orgánom oprávneným na preskúmanie postupu polície. Žalovaný naďalej zastával názor, že rozhodnutie OR PZ v Bratislave I o zadržaní vodičského preukazu a rozhodnutie KR PZ v Bratislave o odvolaní neboli Krajským súdom v Bratislave zrušené pre nezákonnosť, ale len z dôvodu absencie riadneho odôvodnenia zadržania vodičského preukazu žalobcovi. Vo vzťahu k uplatnenej škode titulom nákladov vynaložených na prepravu taxislužbami a nemajetkovej ujme žalovaný zotrval na svojich tvrdeniach. Žalovaný zastával jednoznačný záver, že existenciu nesprávneho úradného postupu polície žalobca nepreukázal, taktiež nepreukázal ani existenciu nezákonného rozhodnutia, ďalej žalobcom nebola preukázaná existencia škody a nemajetkovej ujmy, a preto nie je potrebné zaoberať sa kauzálnym nexusom, nakoľko by to bolo bezpredmetné, pretože nedošlo ku kumulatívnemu naplneniu všetkých zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu.
7. Žalobca sa na pojednávaní k veci vyjadril tak, že vyjadrenia o tom, ako je MHD rýchlejšia, považuje vo všeobecnosti za účelové, a to najmä vo vzťahu k okolnostiam prípadu, keď v danom čase mal dve maloleté deti vo veku 4 a 5 rokov, ktoré chodili do škôlky v Y.. Žalobca býval v N. O., prácu vykonával v centre mesta a na Q. ulici. Bežne za deň najazdil 80 km po meste, čo absolútne neprichádza do úvahy splniť prostredníctvom MHD z časových dôvodov a aj z toho titulu, že v tom čase už bol žalobca rozvedený a deti boli v striedavej osobnej starostlivosti, tak pre ne musel chodiť celý týždeň on, škôlka sa o 17:00 hod. zatvárala, neexistovala možnosť deľby s manželkou. Vo vzťahu k voľnočasovým aktivitám, ktoré vtedy vykonával bez obmedzenia, ide najmä o to, že sa aktívne zúčastňoval športových podujatí, kde sa pláva a bicykluje, čiže sa veci uložia do depa a ide sa, pričom preprava bicykla je mimo MHD na to špeciálne určených absolútne vylúčená. Inak povedané, do Devína chodí cyklobus raz za týždeň. Vo vzťahu k veku detí (4-5 rokov), ak ich niekam chcel zobrať, toto nie sú deti, ktoré by odkráčali 5 km, tzn., že na to, aby ďalej mohli fungovať, vozidlo bolo nevyhnutné a nevyhnutné bolo aj použitie autosedačiek, nie podsedáku, čo v zásade vylučovalo možnosť zohnať taxík. Nakoniec mal žalobca zohnaného taxikára, ktorý vozil autosedačky v kufri. Žalobca bol nútený chodiť na stretnutia, takže použitie MHD alebo peši bolo absolútne vylúčené, z hľadiska času to nebolo reálne. Ďalším obmedzením bolo, že to bolo v čase hlavných prázdnin, kedy mal naplánovanú dovolenku s deťmi, boli vo Vysokých Tatrách, čo je obrovský problém presťahovať tam deti bez auta. Musel si zobrať auto, na ktorom on sám jazdiť nemohol, zaplatil na ruku známemu, ktorý ho doviezol na jeho aute, ubytovanie a vlak. Aj pohyb v Tatrách bol vzhľadom na vek detí obmedzený, pretože to, čo trvá 5-10 minút autom, bol pre deti de facto celodenný výlet, ktorý mali problém aj reálne absolvovať. Obmedzenia z titulu zadržania vodičského preukazu, ktoré bolo nezákonné od počiatku, boli zásadné. Prvé týždne bol problém, keďže žalobca nevedel, čo robiť, dohodli si termín na okresnom dopravnom inšpektoráte, kde policajt vytiahol spod stola vopred napísané rozhodnutie v rozsahu niekoľkých strán o zadržaní vodičského preukazu a v podstate sa žalobcovi vysmial do tváre. Na jeho otázku, aké dôvody zadržania vodičského preukazu naďalej trvajú, čiže aj v čase prebratia rozhodnutia, mu odpovedal, že o tomto sa s ním baviť nebude, že si počká na vydanie rozhodnutia o priestupku. Žalobca začal teda robiť určité opatrenia, aby zabezpečil zákonnosť, tzn. napr. osobne navštívil nadriadený orgán v zmysle správneho poriadku, ústne požiadal o zabezpečenie opatrení na odstránenie nečinnosti, a to má vzťah aj k vyjadreniu žalovaného. Takéto problémy má žalobca od r. 2006, kedy podal sťažnosť. Toto je podľa jeho názoru spôsob, ako sa mu snažia pomstiť. O tom svedčí aj evidenčná karta, v ktorej žalobca nemá za celú dobu, čo je držiteľom vodičského preukazu, evidovaný žiadny priestupok. Touto evidenčnou kartou preukazuje aj vzniknutú nemajetkovú ujmu. Žalobca dodal, že 3x sa s nimi súdil a všetky spory vždy vyhral. To sú stále jedni a tí istí policajti, ktorí sa tam vyskytujú a snažia sa jeho osobu vykresliť ako osobu, ktorá ich chce dostať do väzby, čiže vymyslené veci, ktoré sa nestali, že sa neoprávnene vydáva za policajta. Keď sa ich opýtal, že kedy sa to stalo, tak to nevedeli uviesť. Vo vzťahu k tomuto priestupku boli na mieste tri hliadky, je veľmi zvláštne, že sa k tomu nachádza len jeden úradný záznam. Všetky negatívne tvrdenia sa pritom mali stať len u tejto jednej hliadky, čo je veľmi zvláštne. Policajti z toho istého útvaru mu i v prípade, keď nabúral kamión, ktoré konanie je mimochodom právoplatne zastavené, uložil zákaz činnosti, dali ho aj sledovať, aby ho následne zastavili pod nejakou zámienkou. Tieto šikanózne praktiky v podstate pokračujú až doteraz, o čom svedčia, okrem iného, aj vyjadrenia žalovaného v tomto konaní. Napriek tomu, že tvrdenia hliadky neboli žiadnym spôsobom preukázané, žalovaný ich naďalej vykresľuje ako objektívny fakt.
8. Súd sa oboznámil s písomnými vyjadreniami a ústnymi prednesmi sporových strán, vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom Rozhodnutia OR PZ v Bratislave I o zadržaní vodičského preukazu zo dňa 07.08.2013, odvolania žalobcu zo dňa 22.08.2013, Rozhodnutia KR PZ Bratislava o odvolaní zo dňa 01.10.2013, Rozhodnutia OR PZ v Bratislave I o zastavení konania o priestupku zo dňa 06.11.2013, žalobou o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia adresovanou KS v Bratislave zo dňa 15.10.2013, Rozsudkom KS v Bratislave č.k. 2S 252/13-47 zo dňa 01.07.2016, sťažnosťou žalobcu zo dňa 15.10.2013, oznámením KR PZ v Bratislave o výsledku prešetrenia sťažnosti zo dňa 28.01.2014, potvrdenkami o zaplatení jazdného - prepravného v taxislužbe, žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhrady škody zo dňa 26.04.2016, žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhrady škody zo dňa 13.10.2016, odpoveďou MV SR na žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhrady škody zo dňa 16.08.2016, evidenčnou kartou žalobcu, ako aj ostatným obsahom spisu a zistil nasledovný skutkový stav.
9. Okresný dopravný inšpektorát Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave I rozhodnutím č.p.: ORP-P346/1-DI-BCP-2013 zo dňa 07.08.2013 rozhodol, že vodičský preukaz evidenčné číslo Z.- XXXXX-XX, vydaný na skupiny a podskupiny A1, A, B1, B, AM, Okresným riaditeľstvom PZ v Bratislave I, dňa 21.11.2011, ktorého držiteľom je žalobca, bol zadržaný dňa 03.08.2013 podľa § 70 ods. 1 písm. a) zákona NR SR č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke v znení neskorších predpisov, pretože za opísaný skutok možno uložiť trest alebo sankciu zákazu činnosti spočívajúci v zákaze vedenia motorového vozidla. Okresný dopravný inšpektorát preskúmal odôvodnenosť zadržania vodičského preukazu z hľadiska bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky a na základe zistených skutočností rozhodol, že dôvody zadržania naďalej trvajú a preto vodičský preukaz nemôže byť jeho držiteľovi vrátený. Žalobca podal proti uvedenému rozhodnutiu odvolanie.
Krajský dopravný inšpektorát Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave rozhodnutím o odvolaní č.p.: KRPZ-P-177/BA-KDI21-2013 zo dňa 01.10.2013 odvolanie žalobcu zamietol a rozhodnutie Okresného dopravného inšpektorátu Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave I o zadržaní vodičského preukazu, ORP-P346/1-DI-BCP-2013 zo dňa 07.08.2013 potvrdil.
10. Okresný dopravný inšpektorát Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave I rozhodnutím č.p.: ORP-P346/1-DI-BCP-2013 zo dňa 06.11.2013 rozhodol o zastavení konania o priestupku, zo spáchania ktorého bol obvinený žalobca. Podľa odôvodnenia rozhodnutia správny orgán po vyjadrení obvineného a predložení písomností pri vyhotovovaní zápisnice uznal, že pochybnosti v prospech obvineného sa vykonaním dôkazov v celku, ani jednotlivo odstrániť nedajú, a preto rozhodol tak, ako je uvedené v enunciáte rozhodnutia. Žalobcovi bol vrátený vodičský preukaz pri podpise zápisnice.
11. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S 252/13-47 zo dňa 01.07.2016, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 21.07.2016 bolo napadnuté rozhodnutie Krajského riaditeľstva Policajného zboru Bratislava, Krajského dopravného inšpektorátu č.p.: KRPZ-P-177/BA-KDI21-2013 zo dňa 01.10.2013 a rozhodnutie Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave I, Okresného dopravného inšpektorátu Bratislava I č.p.: ORP-P-346/1-DI-BCP-2013 zo dňa 07.08.2013 zrušené a vec vrátená správnemu orgánu druhého stupňa na ďalšie konanie. Súčasne bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania.
12. Sťažnosťou zo dňa 15.10.2013 adresovanou Sekcii kontroly a inšpekčnej služby MV SR v Bratislave k ČVS: ORP-P-346/1-DI-BCP-2013 namietal žalobca okrem iného zbytočné prieťahy v konaní o priestupku a porušenie povinnosti orgánu vydať meritórne rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. Podľa oznámenia Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave o výsledku prešetrenia sťažnosti zo dňa 28.01.2014 bola sťažnosť žalobcu v časti týkajúcej sa namietaných prieťahov v konaní o priestupku (časť 6.) vyhodnotená ako opodstatnená. Prešetrením sťažnosti bol dostatočne odôvodnený záver, že po doručení správy o výsledku objasňovania priestupku oddeleniu bezpečnosti cestnej premávky okresného dopravného inšpektorátu Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave I ako správnemu orgánu dňa 06.08.2013, bolo vo veci priestupku začaté konanie dňa 13.08.2013 zaslaním predvolania na ústne pojednávanie, ktoré si žalobca v odbernej lehote neprevzal. Lehota na začatie konania bola správnym orgánom dodržaná. Do dňa podania sťažnosti 15.10.2013 vo veci správnym orgánom nebolo rozhodnuté, pričom lehota na rozhodnutie predĺžená nebola, čo je v rozpore so všeobecné záväzným právnym predpisom a vnútorným predpisom upravujúcim danú problematiku. Z dôvodu opodstatnenosti sťažnosti zápisnica o prešetrení sťažnosti bola prerokovaná s riaditeľom Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave I, ktorému boli uložené príslušné povinnosti za účelom odstránenia zistených nedostatkov. Krajské riaditeľstvo PZ v Bratislave sa za nepríjemnosti spojené s danou skutočnosťou žalobcovi ospravedlnilo.
13. Žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 26.04.2016 adresovanou Ministerstvu vnútra SR si uplatnil žalobca nárok na náhradu škody spočívajúcej v nákladoch na zabezpečenie si osobnej prepravy prostredníctvom taxi služieb vo výške celkom 2.650,05 eur a nemajetkovú ujmu vo výške 5.000,- eur, ku ktorej prišlo nesprávnym úradným postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave I, Okresný dopravný inšpektorát v konaní o priestupku č. ORP- P-346/1-DI-BCP-2013. Listom zo dňa 16.08.2016 oznámilo Ministerstvo vnútra SR žalobcovi, že jeho žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody považuje za nedôvodnú.
Žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 13.10.2016 adresovanou Ministerstvu vnútra SR si uplatnil žalobca nárok na náhradu škody spočívajúcej v nákladoch na zabezpečenie si osobnej prepravy prostredníctvom taxi služieb vo výške celkom 3.580,05 eur a nemajetkovú ujmu vo výške 10.000,- eur, ku ktorej prišlo v dôsledku nezákonného rozhodnutia Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave I, Okresný dopravný inšpektorát č. ORP-P-346/1- DI-BCP-2013 zo dňa 07.08.2013 v spojení s rozhodnutím Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave, Krajský dopravný inšpektorát č. KRPZ-P-177/BA-KDI21-2013 zo dňa 01.10.2013.
14. Z predložených potvrdeniek o zaplatení jazdného - prepravného v taxislužbe vyplýva, že tieto sú vystavené rôznymi prevádzkovateľmi taxislužieb, v rôznych dňoch v období od 05.08.2013 do 06.11.2013, na rôzne sumy, v ich úhrnnej sume vo výške 3.580,05 eur.
15. Z evidenčnej karty žalobcu mal súd preukázané, že žalobca je držiteľom vodičského oprávnenia skupiny AM, A od 02.11.2001, skupiny B od 11.07.2002, skupiny A1, B1 a A2 od 01.05.2004, pričom ku dňu 17.10.2018 nemá žalobca evidovaný žiadny priestupok.
16. Podľa § 1 písm. a) a c) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), tento zákon upravuje a) zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, c) predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a právo na regresnú náhradu.
17. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.
18. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
19. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.
20. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.
21. Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.
22. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky.
23. Podľa § 9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
24. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.
25. Podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.
26. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
27. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
28. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
29. Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. ak § 26 neustanovuje inak, právne vzťahy vrátane predbežného prerokovania nároku podľa tohto zákona sa spravujú Občianskym zákonníkom.
30. Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).
31. Žalobca sa žalobou domáhal podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nároku na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla jednak v dôsledku nezákonného rozhodnutia vydaného Okresným riaditeľstvom Policajného zboru v Bratislave I a následne potvrdeného Krajským riaditeľstvom Policajného zboru v Bratislave, ktoré rozhodnutia boli na podklade správnej žaloby žalobcu Krajským súdom v Bratislave zrušené a ďalej v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave I, ktoré v konaní o priestupku nekonalo vo veci a svojou nečinnosťou spôsobilo prieťahy v konaní. Svoj nárok žalobca odôvodnil ako majetkovú ujmu vo výške 3.580,05 eur zodpovedajúcu nákladom, ktoré musel žalobca vynaložiť na zabezpečenie si osobnej prepravy počas obdobia odo dňa zadržania vodičského preukazu do dňa vydania rozhodnutia o zastavení konania o priestupku a vrátenia vodičského preukazu. V číselnom vyjadrení si žalobca uplatnil voči žalovanému nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spolu vo výške 15.000,- eur. Z toho nárok na náhradu nemajetkovej ujmy titulom nesprávneho úradného postupu predstavoval sumu 10.000,- eur a titulom nezákonného rozhodnutia sumu 5.000,- eur.
32. V prípade náhrady škody uplatnenej podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci ide o prípad objektívnej zodpovednosti štátu za škodu bez ohľadu na zavinenie. Štát sa pri splnení podmienok vzniku zodpovednosti za škodu, nemôže zbaviť povinnosti nahradiť škodu. Predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom ako zodpovednosti objektívnej je kumulatívne splnenie troch podmienok a to: 1./ existencia nezákonného rozhodnutia/ nesprávneho úradného postupu 2./ existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, resp. existencia nemajetkovej ujmy 3./ príčinná súvislosť medzi škodou/nemajetkovou ujmou a nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom.
33. Medzi stranami nebolo sporným vydanie rozhodnutí, ktoré označil žalobca za nezákonné, ani skutočnosť, že tieto rozhodnutia boli na základe žaloby žalobcu na preskúmanie zákonnosti rozsudkom krajského súdu vydaným v správnom súdnictve zrušené. Žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody žalovaný považoval za nedôvodný, pričom sporoval existenciu predpokladov vzniku nároku na náhradu škody, konkrétne v prvom rade predovšetkým existenciu nezákonného rozhodnutia v intenciách ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., pretože podľa tvrdení žalovaného rozhodnutie Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave I o zadržaní vodičského preukazu a rozhodnutie Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave o odvolaní neboli Krajským súdom v Bratislave zrušené pre nezákonnosť, ale len z dôvodu absencie riadneho odôvodnenia zadržania vodičského preukazu žalobcovi.
34. Základnými predpokladmi pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je, tak ako bolo uvedené vyššie, existencia nezákonného rozhodnutia a vznik škody, a to v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci tak vzniká len z rozhodnutia, ktoré je nezákonné. Relevantným v tomto konaní bolo teda v prvom rade právne posúdenie, či žalobcom označené rozhodnutie, v príčinnej súvislosti s ktorým si uplatnil svoj nárok na náhradu škody, spĺňa atribút nezákonného rozhodnutia v intenciách ustanovenia § 6 zákona č. 514/2003 Z. z.
Rozhodnutie Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave I, Okresného dopravného inšpektorátu o zadržaní vodičského preukazu zo dňa 07.08.2013 a rozhodnutie Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave, Krajského dopravného inšpektorátu o odvolaní zo dňa 01.10.2013 boli zrušené rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S 252/13-47 zo dňa 01.07.2016, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 21.07.2016, keď súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je z dôvodu absencie riadneho odôvodnenia zadržania vodičského preukazu žalobcovi v tejto časti nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Ďalej správny súd konštatoval, že keďže ustanovenie § 70 ods. 1 písm. a) zákona č. 8/2009 Z. z. dáva policajtovi oprávnenie, nie povinnosť zadržať vodičský, je zrejmé, že primeranosť tohto zásahu do práv fyzickej osoby musí byť predmetom správneho uváženia, ktoré je potrebné vo vydanom rozhodnutí o zadržaní vodičského preukazu náležite odôvodniť. Správny súd mal za to, že správny orgán v rozpore s § 70 ods. 6 zákona č. 8/2009 Z. z. dostatočne neskúmal opodstatnenosť zadržania vodičského preukazu z hľadiska ochrany bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, v rozhodnutí uvádzal len skutočnosti, ktoré ho vo všeobecnosti oprávňujú zadržať vodičský preukaz, pričom tento postup nezdôvodnil žiadnymi konkrétnymi okolnosťami. Uvedený postup podľa správneho súdu nezodpovedá zákonným požiadavkám individuálneho posúdenia konkrétnej veci a náležitého odôvodnenia prijatého opatrenia, ktoré musí zodpovedať dostatočne zistenému skutkovému stavu.
Pojem nezákonného rozhodnutia nie je v zákone č. 514/2003 Z. z. a ani v predchádzajúcom právnom predpise upravujúcom zodpovednosť štátu za škodu, t.j. v zákone č. 58/1969 Zb. definovaný. Dôvodová správa k zákonu č. 514/2003 Z. z. v osobitnej časti všeobecne charakterizuje nezákonné rozhodnutie ako rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky alebo záväzkami Slovenskej republiky vyplývajúcimi z platnej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, a ktoré bolo z dôvodu nezákonnosti zrušené alebo zmenené príslušným orgánom. Nedostatok výslovnej definície pojmu „nezákonné rozhodnutie“ odôvodňovala dôvodová správa tým, že nezákonnosť rozhodnutia môže byť tak rozmanitá, že jeho zovšeobecnené vyjadrenie v definícii ako i zovšeobecňujúci popis naráža na neprekonateľné prekážky. Preto otázka, či bolo vydané nezákonné rozhodnutie, sa bude vždy posudzovať so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Ďalej dôvodová správa k ustanoveniu § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. výslovne uvádza, že nezákonnosť rozhodnutia nie je možné a ani účelné zisťovať v rámci konania o náhradu škody. Nezákonnosť rozhodnutia musí byť v čase prejednávania nároku o náhrade škody už konštatovaná príslušným orgánom, ktorý je podľa procesných predpisov oprávnený zrušiť nezákonné rozhodnutie pre jeho nezákonnosť. Otázku nezákonnosti rozhodnutia nie je možné riešiť ako otázku predbežnú. Keďže súd v konaní o náhradu škody je viazaný rozhodnutím orgánu, ktorým bolo právoplatné rozhodnutie zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť, nie je oprávnený sám posudzovať, či k zrušeniu došlo oprávnene alebo neoprávnene. Nezákonnosťou treba rozumieť nielen nesprávne právne posúdenie otázok hmotnoprávnych, ale aj procesné pochybenia, ak mali vplyv na správnosť rozhodnutia. Len výnimočne nemusí byť dôvodom zrušenia rozhodnutia jeho nezákonnosť. Ide o prípady, keď sa po vydaní napadnutého rozhodnutia situácia zmení natoľko, že už v dobe, kedy sa rozhoduje o opravnom prostriedku, netrvajú dôvody pre existenciu rozhodnutia a k jeho zrušeniu nedochádza pre nezákonnosť, ale z iných dôvodov. Zo zrušujúceho rozhodnutia správneho súdu je zrejmé, že rozhodnutia Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave I a Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave boli zrušené preto, lebo správny orgán dostatočne neskúmal opodstatnenosť zadržania vodičského preukazu z hľadiska ochrany bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, hoci ho zákon tejto povinnosti nezbavoval a v rozhodnutí boli uvedené len skutočnosti, ktoré vo všeobecnosti oprávňujú zadržať vodičsky preukaz, bez zdôvodnenia tohto postupu konkrétnymi skutočnosťami, pričom podľa správneho súdu takýto postup nezodpovedá zákonným požiadavkám individuálneho posúdenia konkrétnej veci a náležitého odôvodnenia prijatého opatrenia, ktoré musí zodpovedať dostatočne zistenému skutkovému stavu. Z uvedeného je podľa súdu zrejmé, že rozhodnutia Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave I o zadržaní vodičského preukazu a Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave o odvolaní boli zrušené správnym súdom pre nezákonnosť. Právna úprava totiž osobitne neupravuje, či nezákonnosť rozhodnutia musí byť výslovne konštatovaná v zrušujúcom rozhodnutí, ale pokiaľ príslušný súd určité rozhodnutie ruší (prípadne mení) z dôvodov uvedených v odôvodnení rozhodnutia, možno uzavrieť, že sa tak mohlo stať jedine z dôvodu jeho rozporu s platnými právnymi predpismi, teda z dôvodu jeho nezákonnosti. Ak by dotknuté rozhodnutia zodpovedali zákonným predpokladom, teda boli zákonnými, nedošlo by k ich zrušeniu správnym súdom a nie je pre posúdenie existencie nezákonného rozhodnutia ako podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu relevantné, či rozhodnutie bolo zrušené z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, z dôvodu nesprávne alebo nedostatočne zisteného skutkového stavu alebo z dôvodu inej vady. Nezákonnosť zrušeného rozhodnutia je materiálnou vlastnosťou zrušeného rozhodnutia, a nie formálnou vlastnosťou zrušujúceho rozhodnutia (viď. rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 159/2012, sp. zn. II. ÚS 25/2011).
35. Žalobca sa ďalej domáhal svojho nároku na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy tiež titulom nesprávneho úradného postupu Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave I. Žalobca tvrdený nesprávny úradný postup v konkrétnostiach odôvodňoval tým, že Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Bratislave I v konaní o priestupku, z ktorého spáchania bol žalobca obvinený, nekonalo vo veci, nerozhodlo v lehote stanovenej v ust. § 49 ods. 1, 2 správneho poriadku a svojou nečinnosťou tak spôsobilo prieťahy v konaní. Ohľadom nesprávneho úradného postupu žalobca poukazoval predovšetkým na oznámenie Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave o výsledku prešetrenia sťažnosti, v rámci ktorého bola jeho sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaných prieťahov v konaní o priestupku vyhodnotená ako opodstatnená.
V zmysle konštantnej judikatúry sa za nesprávny úradný postup považuje konanie štátneho orgánu, pri ktorom porušil právnymi normami predpísané pravidlá. Spravidla ide o postup, úkony, ktoré s rozhodovacou činnosťou priamo nesúviseli, avšak nie je vylúčené, aby bola škoda spôsobená postupom uskutočneným aj v rámci rozhodovacej činnosti, za predpokladu, že úkony nesprávneho úradného postupu priamo k vydaniu rozhodnutia nevedú a bezprostredne sa v obsahu rozhodnutia neprejavia. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj iná činnosť orgánu štátu alebo iné vady v spôsobe vedenia konania, ako i zbytočné prieťahy v konaní. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie (nie však samotné vydanie rozhodnutia), lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na prejednanie veci "bez zbytočných prieťahov" (čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).
Podľa § 49 ods. 1, 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov, v jednoduchých veciach, najmä ak možno rozhodnúť na podklade dokladov predložených účastníkom konania, správny orgán rozhodne bezodkladne. V ostatných prípadoch, ak osobitný zákon neustanovuje inak, je správny orgán povinný rozhodnúť vo veci do 30 dní od začatia konania; vo zvlášť zložitých prípadoch rozhodne najneskôr do 60 dní; ak nemožno vzhľadom na povahu veci rozhodnúť ani v tejto lehote, môže ju primerane predĺžiť odvolací orgán (orgán príslušný rozhodnúť o rozklade). Ak správny orgán nemôže rozhodnúť do 30, prípadne do 60 dní, je povinný o tom účastníka konania s uvedením dôvodov upovedomiť.
Pokiaľ išlo o splnenie prvotného predpokladu, a to nesprávneho úradného postupu, z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca sa obrátil so sťažnosťou na Sekciu kontroly a inšpekčnej služby MV SR v Bratislave, kde namietal okrem iného zbytočné prieťahy v konaní o priestupku a porušenie povinnosti orgánu vydať meritórne rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. Podľa oznámenia Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave o výsledku prešetrenia sťažnosti bolo vo veci priestupku žalobcu začaté konanie dňa 13.08.2013, pričom do dňa podania sťažnosti, t.j. do 15.10.2013, vo veci správnym orgánom nebolo rozhodnuté, pričom lehota na rozhodnutie predĺžená nebola. Krajské riaditeľstvo vyhodnotilo sťažnosť žalobcu v tejto časti ako opodstatnenú, prijalo potrebné opatrenia a za nepríjemnosti spojené s danou skutočnosťou sa žalobcovi ospravedlnilo. Na základe popísaného stavu mal súd potom preukázané, že správny orgán v konaní o priestupku, zo spáchania ktorého bol obvinený žalobca, porušil povinnosť vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote (§ 49 ods. 1, 2 správneho poriadku), ktorú skutočnosť ustanovenie § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. považuje výslovne za nesprávny úradný postup.
36. Na základe vyššie uvedeného mal súd za naplnený jeden z predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu, a to existenciu nezákonného rozhodnutia a rovnako i nesprávneho úradného postupu. Ďalšou podmienkou, ktorej kumulatívne splnenie predpokladá vznik žalobcom uplatneného nároku voči žalovanému, je existencia škody a príčinnej súvislosti medzi žalobcom tvrdenou škodou (majetkovou alebo nemajetkovou) a nezákonným rozhodnutím/nesprávnym úradným postupom.
Pojem škody zákon č. 514/2003 Z. z. bližšie nedefinuje, preto sa aplikujú príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 442 a nasl.). Škodu je možné vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa uhrádza skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Skutočnou škodou je ujma, ktorá znamená zničenie, stratu, zmenšenie, zníženie, či iné znehodnotenie existujúceho majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou a ktorá predstavuje majetkové hodnoty, ktoré treba vynaložiť pre uvedenie veci do predošlého stavu (pokiaľ nie je vylúčené).
O vzťah príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím/nesprávnym úradným postupom a majetkovou a nemajetkovou ujmou ide vtedy, ak ujma vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia/ nesprávneho úradného postupu, teda ak je medzi nimi vzťah príčiny a následku a to bezprostredný, pri ktorom platí, že ak by nedošlo k nezákonnému rozhodnutiu/nesprávnemu úradnému postupu, nevznikla by ani ujma.
37. Žalobca požadoval zaplatenie sumy 3.580,50 eur zodpovedajúcej nákladom, ktoré musel vynaložiť na zabezpečenie si osobnej prepravy počas obdobia odo dňa zadržania vodičského preukazu (03.08.2013) do dňa vydania rozhodnutia o zastavení konania o priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky a vrátenia vodičského preukazu (06.11.2013). Žalobca svoj nárok v konkrétnostiach odôvodňoval tým, že s ohľadom na skutočnosť, že mu bol zadržaný vodičský preukaz, nemohol viesť motorové vozidlo, čím bol za účelom vykonávania pracovných povinností ako aj zabezpečovania bežných potrieb seba a svojej rodiny, nútený zabezpečovať si osobnú prepravu po meste aj prostredníctvom Taxi služieb. Na podporu svojich tvrdení založil do spisu potvrdenky o zaplatení jazdného - prepravného v taxislužbe v úhrnnej sume zodpovedajúcej uplatnenej škode. Súd vo vzťahu k takto uplatnenému nároku nemal za preukázaný vznik škody v uvedenej výške v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím o zadržaní vodičského preukazu žalobcu, prípadne s nesprávnym úradným postupom Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave I v predmetnom konaní o priestupku, pretože žalobca nepreukázal, že o uvedenú sumu sa jeho majetok zmenšil, a to v priamej príčinnej súvislosti s uvedenými titulmi pre vznik zodpovednosti štátu za škodu. Žalobca si vo vzťahu k takto uplatnenému nároku nesplnil ani len povinnosť tvrdenia, keď jednotlivé cesty, v súvislosti s ktorými si uplatňoval vynaložené náklady, žiadnym spôsobom nešpecifikoval, keďže toto samotný žalobca podľa jeho vyjadrenia nepovažoval za relevantné a dôvodné. Z predložených potvrdeniek o zaplatení jazdného - prepravného v taxislužbe súd zistil, že tieto boli vystavené rôznymi prevádzkovateľmi taxislužieb, v rôznych dňoch v období od 05.08.2013 do 06.11.2013, na rôzne sumy, pričom konkrétna špecifikácia jednotlivých ciest a ich účel z predložených potvrdeniek nevyplýval. Na základe uvedeného tak nie je zrejmá a preukázaná príčinná súvislosť medzi vznikom škody a nezákonným rozhodnutím, prípadne tvrdeným nesprávnym úradným postupom, keďže súdu nevyplýval účel vynaložených nákladov. Pri takomto spôsobe uplatnenia nároku zo strany žalobcu súd nemohol posúdiť, či náklady, náhrady ktorých titulom škody sa domáhal, vznikli v priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím o zadržaní vodičského preukazu, teda či pri každej ceste na uskutočnenie ktorej využil žalobca taxi služby, tak učinil výlučne len z toho dôvodu, že v tom čase mu bol zadržaný vodičský preukaz, keďže je bežnou súčasťou života využívanie taxi služieb i v prípade držania vodičského oprávnenia. Z rovnakých dôvodov, bez konkretizácie jednotlivých ciest, potom nebolo možné posúdiť ani, či uskutočnenie dotknutých ciest s využitím taxislužieb bolo dôvodné, resp. či nebolo možné využiť iný, nákladovo efektívnejší spôsob prepravy. Na základe uvedených skutočností súd nemohol posúdiť dôvodnosť nároku žalobcu v časti uplatnenej majetkovej ujmy.
Súd zároveň v tejto súvislosti poukazuje i na to, že štát v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. nezodpovedá za akúkoľvek uplatnenú škodu, ale len za skutočnú škodu, ktorej vznik a výška je v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, príp. nesprávnym úradným postupom. Žalobca si uplatnil ako skutočnú škodu náhradu nákladov, ktoré musel vynaložiť na zabezpečenie si osobnej prepravy počas obdobia, kedy mu bol zadržaný vodičský preukaz dôvodiac, že ak by mu nebol na základe nezákonného rozhodnutia zadržaný vodičský preukaz, nebol by musel pri zabezpečovaní svojich základných pracovných aj osobných potrieb, ktoré by inak realizoval sám ako vodič, využívať iné spôsoby prepravy. Z takto tvrdeného skutkového stavu je potom zrejmé, že v prípade, ak by nebol žalobcovi zadržaný vodičský preukaz, všetky dotknuté cesty by realizoval osobným vozidlom, v súvislosti s čím by nepochybne musel vynaložiť náklady v podobe ceny pohonných hmôt a taktiež súvisiace s celkovým opotrebením vozidla. Tieto skutočnosti však žalobca pri vyčíslení uplatnenej škody žiadnym spôsobom nezohľadnil. Náhrada škody, ak má plniť reparačnú (reštitučnú) funkciu, má zabezpečiť poškodenému plnú kompenzáciu spôsobenej ujmy, nie však viac. Podľa názoru súdu, v prípade, ak by akceptoval nárok žalobcu v celej uplatnenej výške (čiže bez zohľadnenia nákladov v rozsahu, v ktorom by tieto žalobca vynaložil na prepravu i v prípade absencie zadržania vodičského preukazu, a teda ktoré nie sú v priamej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím ani nesprávnym úradným postupom), nedošlo by rozhodnutím súdu ku kompenzácii spôsobenej skutočnej ujmy, ale k založeniu bezdôvodného obohatenia na strane žalobcu.
38. Žalobca si žalobou uplatnil aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v celkovej výške 15.000,- eur, z toho 10.000,- eur v spojení s nezákonným rozhodnutím a 5.000,- eur v spojení s nesprávnym úradným postupom. Žalobca vznik nemajetkovej ujmy v konkrétnostiach odôvodňoval tým, že nezákonným rozhodnutím OR PZ v Bratislave I v spojení s jeho nesprávnym úradným postupom mu bola spôsobená ujma, kedy nezákonne a nad mieru nevyhnutne potrebnú bol obmedzovaný vo výkone svojich základných pracovných aj osobných potrieb, čím došlo k zásahu tak do súkromného života žalobcu ako aj mu bolo sťažené spoločenské uplatnenie. Žalobca poukázal tiež na to, že doteraz bol vnímaný ako riadny občan, slušný a dobrý vodič, čo preukazuje i jeho evidenčná karta vodiča. Nezákonným konaním mu bol spôsobený neprimeraný stres vyplývajúci z neistoty právnej aj ľudskej. Podľa žalobcu stres a stresové faktory sú všeobecne uznávanými notorietami, a preto nepovažoval za potrebné ho preukazovať. Žalobca v súvislosti s uplatnenou nemajetkovou ujmou žiadal, aby súd zohľadnil právny názor Krajského súdu v Bratislave v rozsudku sp. zn. 2S 252/2013, ktorý v predmetnej veci ustálil, že zadržanie vodičského preukazu je závažným zásahom do práv žalobcu ako fyzickej osoby.
Vznik a existenciu nemajetkovej ujmy ako náhrady, ktorej sa žalobca v konaní domáhal, je nutné preukázať. Súd mal za to, že žalobca v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno, keď v priebehu konania nepreukázal, že mu ujma vznikla a že vznikla práve v dôsledku nezákonného rozhodnutia, či nesprávneho úradného postupu. Preukázanie, že zásah do práv žalobcu nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom mal skutočne následok v podobe vzniku nemajetkovej ujmy, zaťažuje poškodeného, teda žalobcu. Právne relevantná je len taká nemajetková ujma, ktorej vznik je v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká za súčasného splnenia dvoch podmienok, a to, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu a jednak, že nie je možné túto ujmu uspokojiť inak, čo môže byť napr. formou verejného ospravedlnenia, uverejnením rozsudku, znením jeho odôvodnenia a pod. Nemajetková ujma pritom predstavuje zásah do inej ako majetkovej sféry poškodeného vplývajúcej na jeho povesť, doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy a spoločenské postavenie, ktorej vznik v jednotlivých oblastiach života (§ 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.) a že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie takto vzniknutej ujmy, je povinný preukázať poškodený. S poukazom na vyššie uvedené, podľa mienky súdu, samotná existencia nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu žalovaného nemá bez ďalšieho za následok vznik nároku na nemajetkovú ujmu. Aj tu platí povinnosť preukázania nemajetkovej ujmy, pretože okolnosť nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu, bez osvedčenia skutočností preukazujúcich ich vplyv, dopad, ako aj následky tohto nezákonného rozhodnutia/nesprávneho úradného postupu na poškodeného v rôznych oblastiach života a pôsobenia, nemá za následok automatický vznik nároku na nemajetkovú ujmu. Konanie o náhradu škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je totiž súdnym konaním, v ktorom platí zásada kontradiktórnosti a unesenia dôkazného bremena stranou sporu a nemožno ho stotožňovať napr. s konaním ústavného súdu o sťažnosti na porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, v ktorom ústavný súd zistiac, že štátny orgán spôsobil neodôvodnené prieťahy v konaní, prizná sťažovateľovi aj primerané finančné zadosťučinenie. Preto, aby mohlo byť priznané zadosťučinenie je potrebné, aby poškodený nielen tvrdil ale aj preukázal, že mu v dôsledku nesprávneho úradného postupu alebo nezákonného rozhodnutia ujma nemajetkovej povahy vznikla. Musí teda tvrdiť, v čom táto ujma spočívala a navrhnúť príslušné dôkazy na podporu týchto tvrdení. Napokon i Ústavný súd Slovenskej republiky (II. ÚS 467/08) konštatoval, že právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky) nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie. Tie sú podľa mienky súdu zakotvené práve v zákone č. 514/2003 Z.z., a ich existenciu žalobca v konaní nepreukázal, keď nepreukázal vplyv a dopad nezákonného rozhodnutia ani nesprávneho úradného postupu žalovaného na jeho rodinný a spoločenský život, na jeho česť, vážnosť a dôstojnosť. Žalobca teda neuniesol v konaní dôkazné bremeno ohľadom vzniku jeho nároku na nemajetkovú ujmu čo do základu ani čo do výšky. Žalobca v konaní jednak neuviedol žiadne skutkové tvrdenia na preukázanie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch s prihliadnutím na pravidla uvedené v § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., a ani v konaní nepreukázal, že by mu vôbec nárok na takúto škodu vznikol.
Súd v tomto smere nepovažoval za dostatočný dôkaz len samotný rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S 252/13-47 zo dňa 01.07.2016 a v ňom obsiahnuté všeobecné konštatovanie o tom, že zadržanie vodičského preukazu predstavuje závažný zásah do práv fyzickej osoby. Nezákonné rozhodnutie či nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci nepochybne znamenajú samé osebe pre poškodeného určitú imateriálnu ujmu, to však ale poškodeného nezbavuje povinnosti preukázať, v prípade uplatňovania jej peňažnej náhrady, vznik tejto nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života a intenzitu zásahu, ako aj to, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy. Pri posudzovaní intenzity zásahu je za určujúce hľadisko potrebné považovať charakter konania, v ktorom ujma vznikla, keďže ujma vzniknutá v ne/sporovom konaní môže byť iná, ako ujma vzniknutá v exekučnom konaní a rovnako treba rozlišovať medzi konaním civilným, trestným či správnym a napokon treba vziať osobitne na zreteľ aj predmet konania z hľadiska jeho významu pre stranu (trestné konanie, konanie starostlivosti o maloletých, o osobnom stave, pracovnoprávne spory, konania týkajúce sa života a zdravia) a ochrany akých práv či právom chránených záujmov sa v ňom dovoláva, s prihliadnutím aj na jej osobné pomery či iné konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu (vysoký vek, zdravotný stav a pod.); zvýšený význam predmetu konania pre osobu poškodeného musí táto osoba v konaní nielen tvrdiť, ale aj spoľahlivo doložiť (por. rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28.02.2017, sp. zn. 8Co/380/2016).
Keďže žalobca neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k existencii nemajetkovej ujmy v dôsledku nezákonného rozhodnutia a tvrdeného nesprávneho úradného postupu, nie je daná ani príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím/vytýkaným nesprávnym úradným postupom a uplatnenou náhradou nemajetkovej ujmy.
39. Sumarizáciou vyššie uvedeného možno teda uzavrieť, že žalobca v konaní nepreukázal splnenie predpokladov zodpovednosti žalovaného za vznik škody a nemajetkovej ujmy, keď v konaní nepreukázal vznik a existenciu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, a tiež nepreukázal ani existenciu priamej príčinnej súvislosti medzi tvrdeným nezákonným rozhodnutím/nesprávnym úradným postupom a uplatňovanou škodou a nemajetkovou ujmou. Keďže na vyvodenie zodpovednosti voči štátu je potrebné kumulatívne, t.j. súčasné splnenie všetkých zákonom stanovených podmienok, súd posúdil nárok žalobcu ako nedôvodný a v celom rozsahu ho zamietol.
40. Súd nevyhovel návrhu žalovaného na doplnenie dokazovania vyžiadaním daňového priznania p. J. B. za rok 2013 z Finančného riaditeľstva SR a výsluchom svedka p. J. B.. Žalovaný navrhol uvedené dokazovanie v súvislosti s námietkami vznesenými voči uplatnenému nároku žalobcu až na samotnom pojednávaní, v rámci ktorých žalovaný poukázal na jednotlivé potvrdenky o zaplatení prepravného v taxi službe, vystavené p. J. B., v celkovej sume 3.190,- eur a na označenia čísel jednotlivých potvrdeniek, ktoré chronologicky nasledujú, v nadväznosti na čo navrhol vykonanie uvedeného dokazovania na preukázanie skutočnosti, či p. B. ako živnostník predmetné finančné prostriedky skutočne nadobudol. Súd za vyššie opísaného stavu, predovšetkým s ohľadom na dôvody, pre ktoré rozhodol o zamietnutí nároku žalobcu v časti uplatnenej majetkovej ujmy, považoval vykonanie takéhoto dokazovania za nadbytočné a zároveň uplatnenie týchto návrhov nepovažoval súd za súladné so zásadou koncentrácie konania, a preto súd rozhodol o ich nevykonaní. Súd považuje za potrebné zdôrazniť, že predmetné súdne konanie sa začalo dňa 14.10.2016, čiže už za účinnosti Civilného sporového poriadku, v zmysle ktorého sa sporové konanie spravuje zásadou koncentrácie konania. Z normatívneho hľadiska má koncentrácia konania za následok osobitné procesnoprávne sankcie (v podobe neúčinnosti procesného úkonu strany) za to, že strana sporu porušila procesnú povinnosť riadneho vedenia sporu (procesná diligencia). Povinnosť riadneho vedenia sporu je všeobecne vyjadrená v článku 8 Civilného sporového poriadku tak, že strany sporu sú povinné vykonať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany v súlade s princípom hospodárnosti. Zásada koncentrácie konania sa uplatňuje v dvoch podobách, a to ako koncentrácia vhodná (§ 153 Civilného sporového poriadku - sudcovská koncentrácia konania) a koncentrácia nutná (§ 154 Civilného sporového poriadku - zákonná koncentrácia konania). Účelom sudcovskej koncentrácie konania je zabrániť tomu, aby strany zdržiavali spor neskoro vykonanými procesnými úkonmi. Napríklad nie je želateľné, aby strana sporu predkladala skutkové tvrdenia alebo dôkazné návrhy až na pojednávaní, čo by mohlo znamenať zmarenie účelu už nariadeného pojednávania a požiadavku na vytýčenie ďalšieho pojednávania. Ak neexistujú osobitné dôvody, v zásade platí, že predloženie skutkových tvrdení alebo dôkazných návrhov, prípadne iných prostriedkov procesného útoku alebo procesnej obrany, až na pojednávaní nie je včasné (por. Civilný sporový poriadok, Komentár, autorský kolektív pod vedením doc. JUDr. Mareka Števčeka, PhD., C.H.BECK 2016, str. 577-578). Žalobca predložil predmetné potvrdenky o zaplatení prepravného už spolu so žalobou. Súd následne žalobu, vrátane pripojených listinných dôkazov, v zmysle ustanovenia § 167 ods. 2 Civilného sporového poriadku doručil dňa 28.07.2017 žalovanému do vlastných rúk, vyzval ho na písomné vyjadrenie k žalobe, uvedenie rozhodujúcich skutočností na svoju obranu, označenie dôkazov na preukázanie svojich tvrdení s tým, že na neskôr predložené a označené skutočnosti a dôkazy nemusí súd prihliadnuť. Súd zároveň poučil žalovaného o následkoch sudcovskej koncentrácie konania. Žalovaný napriek tomu námietky proti predloženým potvrdenkám v tomto smere nevzniesol vo vyjadrení k žalobe, dokonca ani v jeho ďalších písomných vyjadreniach uskutočnených v priebehu konania, ale tieto prvýkrát prezentoval až na pojednávaní konanom dňa 30.11.2018, čiže po viac ako roku odkedy dotknutými listinnými dôkazmi, od ktorých odvíjal žalobca svoj nárok, disponoval. Vzhľadom na uvedené súd vyhodnotil, že žalovaný tieto prostriedky procesnej obrany neuplatnil včas, pričom súd nezistil žiadne osobitné dôvody, pre ktoré by jeho konanie bolo možné ospravedlniť, a preto na ne neprihliadal.
Súd rozhodol i o nevykonaní dôkazov navrhnutých žalobcom v jeho písomnom vyjadrení zo dňa 14.02.2018, a to konkrétne o nevykonaní žalobcom navrhovaného znaleckého dokazovania a dokazovania výsluchom strany, keď žalobca podľa názoru súdu tieto svoje návrhy ani len riadne neodôvodnil. V prípade navrhovaného znaleckého dokazovania žalobca tiež nepreukázal, z akého dôvodu nemohol predložiť v konaní súkromný znalecký posudok, tak ako to predpokladá ustanovenie § 209 Civilného sporového poriadku. Pokiaľ ide o navrhovaný výsluch strany, ktorým mal zrejme žalobca na mysli svoj výsluch, na tomto návrhu nakoniec žalobca ani netrval, keď na pojednávaní žalobca požiadal súd o umožnenie vyjadriť sa ako strana sporu k veci, pričom napriek dopytu zo strany súdu právna zástupkyňa žalobcu jeho výsluch nežiadala. Súd zároveň poukazuje i na spôsob uplatnenia predmetných návrhom na doplnenie dokazovania, kedy žalobca vykonanie akéhokoľvek dokazovania ponechal na úvahe súdu, keď uviedol, že v prípade, ak súd má za to, že je vhodné vykonať výsluch strany, alebo zabezpečiť ktorýkoľvek z dôkazných prostriedkov, napr. znalecké dokazovanie, navrhuje aby ho súd vykonal. Súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že sporové konanie v občianskoprávnych veciach je ovládané zásadou dispozitívnosti. To znamená, že je vecou strany sporu, aby požadované rozhodnutie založila na tvrdeniach takých skutočností, s ktorými zákon spája práve tie práva či povinnosti, ktorých sa strana pred súdom domáha a súčasne je jej vecou, aby takéto ňou uvádzané tvrdenia aj preukázala. Na rozdiel od mimosporových konaní, kde sa uplatňuje tzv. vyšetrovací princíp, v sporovom občianskom konaní (s výnimkou tzv. sporov s ochranou slabšej strany, o ktorý v prejednávanej veci nešlo) súd v zásade sám nezisťuje žiadne ďalšie skutočnosti nad rámec tvrdení strany sporu a ani sám nevyhľadáva dôkazy, na preukázanie rozhodujúcich skutočností. Úspech či neúspech strany v spore, tak významnou mierou závisí od toho, do akej miery strana tvrdí práve tie skutočnosti, ktoré sú pre vec rozhodujúce a do akej miery je schopná tieto skutočnosti podložiť dôkazmi, teda či unesie bremeno tvrdenia a bremeno dôkazné. Preukázaný skutkový stav je v sporovom konaní výsledkom dôkaznej aktivity strán konania, ktoré boli povinné na preukázanie svojich tvrdení predložiť alebo navrhnúť dôkazy. Súd v konaní podľa Civilného sporového poriadku rozhoduje na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov (ako i na základe skutočností, ktoré neboli medzi stranami sporné), teda nezisťuje skutočný stav veci, ale skutkový stav veci, ktorý je výsledkom dôkaznej aktivity strán konania (do akej miery si splnia svoju povinnosť označiť alebo predložiť dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, pričom miera splnenia tejto povinnosti zásadne predurčuje skutkový záver súdu ako základ právneho posúdenia uplatneného nároku).
41. Súd záverom zdôrazňuje, že v zmysle konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené sporovou stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranou. Odôvodnenie rozhodnutia, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z toho aspektu je plne realizované základné právo strany na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie. Vzhľadom na uvedené sa súd s ďalšou argumentáciou strán, ktorá je vzhľadom na posúdenie veci súdom irelevantná, nezaoberal.
42. Súd o trovách konania rozhodol v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario i za použitia analógie podľa čl. 4 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Súd žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol, žalovaný bol teda v konaní plne úspešný. Žalovanému však súd nepriznal náhradu trov konania, nakoľko možnosť priznania náhrady vylučovalo to, že mu v tomto konaní preukázateľne žiadne účelne vynaložené výdavky ako trovy konania nevznikli, a preto si žalovaný trovy konania ani nežiadal priznať (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 26. októbra 2016, sp. zn. 6 Cdo 544/2015).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, na Okresný súd Bratislava I.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 Civilného sporového poriadku) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 363, § 364 Civilného sporového poriadku). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej ( § 365 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.