Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Co/106/2018

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Madarászovej a členiek senátu JUDr. Sidónie Sládečkovej a JUDr. Lenky Halmešovej v spore žalobkyne: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803 zastúpená: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: H. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom R., X. ulica XX, v konaní o zaplatenie sumy 1.536,48 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno, č. k. 6C/45/2014-150 zo dňa 1. augusta 2017 v spojení s opravným uznesením č.k. 6C/45/2014- 184 zo dňa 27. februára 2018, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a zároveň rozhodol, že žalovanému nepriznáva náhradu trov konania. Rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na, § 52 ods. 1 až 4, § 100 ods. 1, § 101 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. V odôvodnení rozsudku poukázal na to, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 29.10.2013 domáhala, aby súd žalovaného zaviazal na zaplatenie sumy 1536,48 eura, ako aj vyčísleného úroku z omeškania v sume 21,38 eura a úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1536,48 eura za čas od 7.8.2011 do zaplatenia a trov konania. Poukázal na to, že právny predchodca žalobkyne (Slovenská sporiteľňa, a.s.) uzatvoril dňa 26.9.2007 so žalovaným zmluvu o splátkovom úvere číslo 212508877, na základe ktorej mu poskytol úver, ktorý sa zaviazal vrátiť v mesačných splátkach, pričom následky nedodržania splátok sú uvedené vo VOP pôvodného veriteľa. Žalovaný však dohodnuté splátky nedodržal, preto ku dňu postúpenia pohľadávky bola táto vo výške 5015,50 eura. V tomto konaní si žalobca uplatňuje splátky splatné v období od 20.11.2010 do 20.8.2012 , pričom splátky splatné od 20.8.2011 do 20.8.2012 sa stali splatné dňa 6.8.2011, kedy vyhlásil mimoriadnu splatnosť celého úveru. Predmetnú pohľadávku nadobudol na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 28.6.2011 .

2. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že dňa 26.9.2007 žalovaný ako dlžník a právny predchodca žalobkyne ako veriteľ uzatvorili zmluvu o splátkovom úvere, na základe ktorej veriteľ mu poskytol úver v sume (90 000 Sk) 2987,45 eura. Tento úver žalovaný mal splácať v mesačných splátkach po 2104 Sk (90,29 Euro) a mal vykonať 59 splátok a to od 20.10.2007 do 20.8.2012. Listom zo dňa 18.7.2011 pôvodný veriteľ oznámil dlžníkovi postúpenie predmetnej pohľadávky žalobkyni. Listom zo dňa 18.7.2011 žalobkyňa vyzvala žalovaného na zaplatenie celého úveru. Podľa prílohy č. l k zmluve o postúpení pohľadávok posledná úhrada dlžníkmi bola vykonaná dňa 20.12.2008. Súd prvej inštancie poznamenal, že je nepochybné, že zmluvu, ktorú uzatvoril žalovaný a právny predchodca žalobkyne dňa 26.9.2007 treba považovať za spotrebiteľskú zmluvu, pretože túto uzatvoril dodávateľ a žalovaný ako spotrebiteľ. Predmetný právny vzťah považoval za spotrebiteľský právny vzťah a posudzoval ho podľa ustanovení a to aj z hľadiska premlčania. Takýto záver o

charaktere predmetného právneho vzťahu, ako aj o aplikácii ustanovení o premlčaní na takýto právny vzťah , je v súlade s rozhodnutím NS SR zo dňa 21.4.2015 spisová značka 3MCdo 12/2014 ako aj 4 MCdo 17/2014 zo dňa 26.11.2015.

3. Súd prvej inštancie s poukazom na § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, skúmal, či sporné právo bolo na súde uplatnené pred uplynutím zákonom stanovenej premlčacej dobe. Vzhľadom na to zisťoval, kedy nastala možnosť vykonania práva po prvý raz, teda od ktorého dňa začala plynúť premlčacia doba veriteľovi na uplatnenie tohto svojho práva z predmetnej zmluvy. Začiatok plynutia premlčacej doby nastáva v okamihu, keď sa veriteľ môže oprávnene domáhať na súde splnenia záväzku. Všeobecná trojročná premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz . Ak však veriteľ môže vyvolať splatnosť dlhu sám, potom môže svoje právo i vykonávať. Z tohto dôvodu súdna prax (R 28/1984) vyvodzuje, že prvá objektívna možnosť vykonania práva je okamihom, keď veriteľ mohol najskôr o splnenie požiadať. To potom v tomto prípade znamená, že počiatok plynutia premlčacej doby treba počítať odo dňa nasledujúceho potom, čo pôvodný veriteľ mohol prvýkrát požiadať a splnenie a nie odo dňa nasledujúceho po splatnosti dlhu. V opačnom prípade veriteľ by mohol predlžiť svojou nečinnosťou premlčaciu dobu, čo však je v rozpore zmyslom inštitútu premlčania. Doplnil, že podľa tvrdenia žalobkyne dátum poslednej úhrady bol 20.12.2008 . Vzhľadom k tomuto údaju pôvodný veriteľ mohol vyvolať splatnosť celého dlhu najneskôr 20.6.2009. V zmysle uvedeného potom súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal z toho, že veriteľ prvýkrát na súde svoje právo mohol uplatniť voči žalovaným už 20.8.2009 (pretože po nezaplatení 3. po sebe nasledujúcej splatnej splátky, mohol vypovedať predmetnú zmluvu podľa bodu 17.1 VOP a tým dosiahnuť zosplatnenie predmetného dlhu) . Pri rozhodovaní vychádzal z toho, že veriteľ prvýkrát mohol svoje právo na súde uplatniť už 20.8.2009 a začala mu od 21.8.2009 plynúť trojročná premlčacia doba na uplatnenie práva a uplynula dňa 21.8.2012. Žaloba na súd bola podaná dňa 29.10.2013, teda po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej lehoty. Na základe vyše uvedeného súd dospel k záveru, že sporné právo je premlčané , preto ho žalobkyni priznať nemohol a žalobu v celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 257 CSP, keď v konaní plne úspešnému žalovanému nepriznal náhradu trov konania, pretože mu zo spisu žiadne nevyplývali.

4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Upozornil na to, že považuje odôvodnenie napadnutého rozhodnutia za nepreskúmateľné, pretože mu nie je zrejmé na základe akých zákonných skutočností ustálil, že veriteľ mohol prvýkrát uplatniť na súde svoje právo už 20.08.2009 a z akého dôvodu začala plynúť premlčacia doba na uplatnenie tohto práva odo dňa 21.08.2009. V uvedenej súvislosti poukázal na Uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1ObdoV/10/2012 zo dňa 30.05.2013, a sp. zn. 4Cdo/90/2013 zo dňa 22.08.2013. Vyzdvihol, že podľa jeho názoru nemožno v tomto prípade aplikovať rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 MCdo/17/2014 zo dňa 26.11.2015, na ktoré poukázal v napadnutom rozhodnutí súd prvej inštancie, pretože v uvedenom prípade bolo dohodnuté plnenie dlhu v splátkach, a teda nie je možné posudzovať plynutie premlčacej doby podľa ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka, keďže plynutie premlčacej doby v prípade dojednania splácania dlhu v splátkach upravuje Občiansky zákonník vo svojom ustanovení § 103. Z uvedeného je zrejmé nesprávne právne posúdenie súdom. Každá zo splátok predstavuje samostatné plnenie a preto pre každú z nich plynie trojročná premlčacia doba podľa § 103 Občianskeho zákonníka samostatne. Občiansky zákonník ďalej v ustanovení § 565 umožňuje, aby sa veriteľ s dlžníkom dohodli, že ak sa nesplní niektorá splátka, stane sa zročným celý dlh (tzv. strata výhody splátok). Trojročná premlčacia doba, pokiaľ ide o celý zostávajúci dlho, začína plynúť odo dňa splatnosti splátky, pre nesplnenie ktorej došlo k vyhláseniu splatnosti celého dlhu. To však platí len v prípade, keď veriteľ využil svoje právo žiadať zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorých zo splátok. Zdôraznil, že si žalobou uplatnil len nepremlčané splátky úveru, teda splátky splatné od 20.11.2010 do konečnej splatnosti úveru -20.08.2012. Ak veriteľ svoje oprávnenie nevyužije, plynie premlčacia doba v súlade s ustanovením § 103 Občianskeho zákonníka pre každú splátku samostatne. Aj v prípade aplikácie ustanovení Občianskeho zákonníka týkajúcich sa premlčacej doby, by premlčacia doba začala plynúť pre všetky splátky splatné po vyhlásení mimoriadnej splatnosti v súlade s ustanovením § 103 Občianskeho zákonníka od 21.04.2011 (deň nasledujúci po splatnosti splátky, pre nesplnenie ktorej došlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti), pričom pre splátky splatné pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti by plynula samostatná trojročná premlčacia doba odo dňa ich splatnosti (pre každú samostatne). V predmetnej veci bolo dohodnuté plnenie v splátkach, preto bolo potrebné na

vec aplikovať ustanovenie § 103 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na uvedené, dospel žalobca k záveru, že nárok uplatnený žalobou nemožno považovať za premlčaný, a to ani v prípade aplikácie ustanovení Občianskeho zákonníka na premlčanie nároku. Namietal, že súd na daný prípad nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka, týkajúce sa premlčacej doby, pričom na daný prípad bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže ide o zmluvu o úvere, a teda absolútny obchodno-záväzkový vzťah, s poukazom na viaceré rozhodnutia všeobecných súdov, ako aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v zmysle ustanovenia § 388 zmenil tak, že zaviaže žalovaného na zaplatenie sumy 1.536,48 s príslušenstvom a žalobkyni prizná nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho v plnom rozsahu.

5. Žalovaný s k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

6. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací ( § 34 zák.č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“) preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a po prejednaní veci bez nariadenia odvolacieho pojednávania, dospel k záveru, že dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti podľa § 389 ods. 1 písm. c) zrušiť vrátane súvisiaceho výroku o trovách konania a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

7. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

8. Podľa § 470 ods. 2 právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

9. Podľa § 389 ods. 1 písm. c/ CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

10. Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že odvolací súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval (citované z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 2 M Cdo 4/2009).

11. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 379 vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. V zmysle § 380 ods. 2 na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.

12. Odvolací súd preskúmaním dôvodnosti podaného odvolania žalobcu, ktorým namietal vecnú správnosť rozsudku súdu prvej inštancie v jeho zamietajúcej časti dospel k záveru, že súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil tým, že neaplikoval správnu právnu normu, pretože na obchodno- záväzkový vzťah použil ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce premlčanie, pričom aplikoval aj ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa.

13. Súd prvej inštancie poukazujúc na ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. dospel k jednoznačnému záveru o premlčaní celého uplatnené nároku žalobkyne, v dôsledku čoho žalobu ako celok zamietol. Z ust. § 5b cit. zákona vyplývalo, že „orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával“. Odvolací súd však v tomto smere poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL. ÚS 11/2016 zo 7. februára 2018, ktorý vyslovil, že ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Na základe predmetného nálezu stratilo citované ustanovenie § 5b účinnosť, a to dňom 27.09.2018, kedy bol nález publikovaný v Zbierke zákonov, pričom zákonodarca je povinný toto ustanovenie uviesť do súladu s Ústavou Slovenskej republiky do 6 mesiacov odo dňa jeho zverejnenia v zbierke zákonov, inak stráca aj platnosť.

14. Podľa § 41a zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, právny predpis, jeho časti alebo niektoré jeho ustanovenia strácajú účinnosť dňom vyhlásenia nálezu Ústavného súdu v Zbierke zákonov.

15. Odvolací súd poznamenáva, že nález o nesúlade ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. s čl. 46 Ústavy SR bol publikovaný v zbierke zákonov dňom 27.09.2018, preto je nevyhnutné neaplikovať predmetné právne ustanovenie na právne vzťahy, ktorých stranou je spotrebiteľ, vzhľadom na stratu jeho účinnosti. V tejto súvislosti, odvolací súd ešte dopĺňa, že normatívne účinky vysloveného nesúladu ústavným súdom v zmysle § 41a zákona č. 38/1993 Z. z. (strata účinnosti sporného ustanovenia) sú nevyhnutným a nezvrátiteľným následkom vysloveného nesúladu, na ktoré musel odvolací súd v odvolacom konaní prihliadnuť.

16. Ďalej je potrebné poznamenať, že SR a taktiež ani Zákon o ústavnom súde nemajú výslovné ustanovenia o hmotnoprávnych účinkoch nálezu o nesúlade vydaného pred právoplatným skončením konania. V tomto smere odvolací súd dáva do pozornosti uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky PLz. ÚS 1/06-4 zo dňa 11. októbra 2006, v ktorom plénum Ústavného súdu zajalo jednoznačné stanovisko ohľadom hmotnoprávnych účinkov rozhodnutí ústavného súdu. Vychádzajúc z uvedeného nálezu možno dospieť k záveru, že aj vo veciach, ktoré neboli právoplatne skončené a ústavný súd rozhodol o nesúlade právneho predpisu, resp. časti právneho predpisu možno ustáliť, že v týchto veciach nastávajú hmotnoprávne účinky pre všetkých účastníkov konania ex tunc. Ak sa totiž tieto účinky prejavujú ex tunc vo veciach judikovaných právoplatne pred uverejnením nálezu, potom a fortiori musí tomu tak byť vo veciach neskončených právoplatne v momente uverejnenia nálezu o nesúlade. Opačný výklad je priamym popretím princípu zachovávania ústavnosti a zároveň neprípustným absolutizovaním princípu právnej istoty.

17. Vychádzajúc z vyššie uvedeného nálezu, teda aj napriek skutočnosti, že súd prvej inštancie vychádzal pri jeho rozhodovaní v predmetnej veci z platného a účinného práva, vychádzal tiež z predpokladu ústavnosti sporného ustanovenia, dospel odvolací súd k potrebe zrušenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Nesúladnosť sporného ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa bola ústavným súdom konštatovaná až neskôr, avšak s poukazom na to, že nález ústavného súdu ex tunc, nemožno argumentáciu súdu prvej inštancie, ktorou odôvodnil zamietnutie časti žaloby žalobcu považovať za správnu. Súd prvej inštancie aj napriek tomu, že v čase jeho rozhodovacej činnosti vychádzal z právne súladnej právnej normy, v dôsledku rozhodnutia Ústavného súdu SR, ktorým vyslovil nesúladnosť § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa prišlo k takej podstatnej zmene okolností, v dôsledku ktorých odvolací súd musí konštatovať, že súd prvej inštancie zaťažil napadnuté rozhodnutie vadou nesprávneho právneho posúdenia veci.

18. Odvolací súd sa však stotožnil aj s odvolacou námietkou žalobcu ohľadom nesprávneho posúdenia premlčania, keď súd prvej inštancie konštatoval, že veriteľ mohol prvýkrát uplatniť na súde svoje právo už 20.08.2009. Z odôvodnenia súdu prvej inštancie vyplýva, že sám určil splatnosť dlhu v závislosti od poslednej úhrady splátky zo strany žalovaného. Takýto postup súdu je však neprípustný, keď právo zosplatniť úver má len veriteľ, čo nakoniec vyplýva aj zo VOP veriteľa. Súd nemôže nútiť veriteľa zosplatniť predmetný úver alebo vypovedať zmluvu, pretože je to jeho právo a nie povinnosť.

19. Nad rámec uvedeného, odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozsudku nevysporiadal s tým, či žalobkyňa uplatnenú pohľadávku nadobudla platným právnym úkonom postúpenia v nadväznosti na ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o bankách“), v znení účinnom v čase postúpenia pohľadávky, podľa ktorého: „Ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.“

20. V danom prípade z výsledkov vykonaného dokazovania je zrejmé, že do spisu nebol doložený dôkaz o tom, či veriteľ ešte pred postúpením pohľadávky žalobcovi vyzval žalovaného na splatenie zvyšnej časti úveru. V súlade s aktuálnou ustálenou rozhodovacou praxou všeobecných súdov, bolo povinnosťou súdu prvej inštancie zaoberať sa tým, či žalobca, na ktorom spočíva dôkazné bremeno, listinnými dôkazmi (ktoré jej pri postúpení banka bola povinná odovzdať) dostatočne preukázal, že banka pred postúpením pohľadávky vyzvala žalovaného na zaplatenie peňažného záväzku, v dôsledku čoho by bol s platením dlhu v omeškaní nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní, a či následne žalobcovi postúpila svoju pohľadávku zodpovedajúcu práve tomuto nesplnenému peňažnému záväzku. Ak totiž banka postúpila svoju pohľadávku žalobcovi bez splnenia zákonnej povinnosti písomnej výzvy, potom bolo potrebné súdom prvej inštancie zhodnotiť súlad takéhoto právneho úkonu postúpenia pohľadávky so zákonom a urobiť záver o platnosti či neplatnosti takéhoto právneho úkonu (§ 39, § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka), v nadväznosti na ustanovenie § 17 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“). Absolútna neplatnosť právnych úkonov totiž pôsobí voči každému, súd na ňu prihliada z úradnej povinnosti, nemožno ju odstrániť ratihabíciou, ani konvalidáciou, nepremlčuje sa a poskytnuté plnenie z takého právneho úkonu predstavuje bezdôvodné obohatenie. V naznačenom kontexte je nevyhnutné akcentovať aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 147/2017 zo dňa 24.04.2018, podľa ktorého ak neboli splnené podmienky podľa § 92 ods. 8 prvej vety zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách pri postúpení bankovej pohľadávky na nebankový subjekt, ide o postúpenie v rozpore so zákonom, kedy je postúpenie pohľadávky v zmysle § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka zakázané.

21. S poukazom na uvedené skutočnosti, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. c) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 . Súd prvej inštancie v ďalšom konaní najskôr posúdi aktívnu legitimáciu žalobcu, teda s poukazom na vyššie uvedené sa bude zaoberať platnosťou postúpenia pohľadávky zo strany právneho predchodcu žalobcu (Slovenskej sporiteľne, a.s.) na samotného žalobcu. V závislosti od uvedeného vec opätovne právne posúdi aj s ohľadom na nové skutočnosti týkajúce sa nesúladu ustanovením § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pridŕžajúc sa pritom právneho názoru odvolacieho súdu v tomto zrušujúcom uznesení (§ 391 ods. 2 . V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne aj o trovách odvolacieho konania.

22. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .