Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_10Csp-86-2017.pdf
PDF · 111.83 KB
Case nature
Area
Subarea
10Csp/86/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Banská Bystrica, rozhodujúc sudcom JUDr. Pavlom Rohárikom, vo veci žalobkyne D. Y., L.. XX. D. XXXX, J. XXX XX J. J., G. XXXX/XX, zastúpenej JUDr. Vladimírom Sidorom, advokátom, 920 01 Hlohovec, Železničná 4/A, IČO: 42 256 593, proti žalovanému Profi Credit Slovakia, s.r.o., 824 96 Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 792 752, zastúpenému Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková s.r.o., 811 04 Bratislava, Kubániho 16, IČO: 47 233 516, o zaplatenie 1 930,55 eura s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 3 697,02 eura s 5 % ročným úrokom z omeškania od 7. júna 2017 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Vo zvyšku súd žalobu z a m i e t a .
Žalobkyňa m á n á r o k na náhradu 91,50 % trov konania od žalovaného.
odôvodnenie:
1. Žalobkyňa žiada uložiť žalovanému vydať jej bezdôvodné obohatenie v sume 1 930,55 eura s príslušenstvom. Uvádza, že s ním uzavrela zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 8500031784, ktorá neobsahuje náležitosti podľa zákona č. 129/2010 Z. z. - ročnú percentuálnu mieru nákladov (RPMN), výšku splátky istiny, úrokov a poplatkov, dobu trvania úveru a termín konečnej splatnosti, v dôsledku čoho sa považuje poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov a žalovaný má nárok len na vrátenie poskytnutej istiny. Doteraz uhradila na úver sumu 3 214,80 eura, a preto pri poskytnutej istine 1 284,25 eura predstavuje preplatok 1 930,55 eura bezdôvodné obohatenie. Žalobou doručenou súdu v ten istý deň (13. apríla 2017) evidovanou pod sp. zn. 10Csp/87/2017 žiada žalobkyňa uložiť žalovanému vydať jej bezdôvodné obohatenie v sume 1 930,55 eura s príslušenstvom. Uvádza, že s ním uzavrela zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 8500031782, ktorá tiež neobsahuje náležitosti podľa zákona č. 129/2010 Z. z. - RPMN, výšku splátky istiny, úrokov a poplatkov a dobu trvania úveru a termín konečnej splatnosti, v dôsledku čoho sa považuje poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov a žalovaný má nárok len na vrátenie poskytnutej istiny. Doteraz uhradila na úver sumu 3 214,80 eura, a preto pri poskytnutej istine 1 284,25 eura predstavuje preplatok 1 930,55 eura bezdôvodné obohatenie. Uznesením č. k. 10Csp/86/2017- 44 zo dňa 12. júna 2017 spojil súd konania o týchto žalobách na spoločné konanie.
2. Žalovaný namietol miestnu príslušnosť tunajšieho súdu s tým, že bezdôvodné obohatenie je osobitným, nie spotrebiteľským vzťahom v zmysle § 19 písm. d) CSP, a preto je jeho miestne príslušný všeobecný súd žalovaného (Okresný súd Bratislava I). Obe žaloby navrhol zamietnuť ako nedôvodné, lebo zmluvy obsahujú všetky náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. Žalovaný namietol i premlčanie žalobami uplatnených nárokov.
3. Súd vykonal dokazovanie vypočutím právneho zástupcu žalobkyne a oboznámením sa so zmluvnými dokumentmi strán, ich vyjadreniami i ďalšími listinami a zistil nasledovné: 4. Strany uzavreli zmluvu o revolvingovom úvere č. 8500031784. V tejto zmluve žiadala žalobkyňa v bode 5. „Údaje o požadovanom revolvingovom úvere v Eur (vyplňte)“ o poskytnutie sumy 1 500 eur splatnej v 42 mesačných splátkach po 80,37 eura, s úrokom 70,01 % ročne s predpokladanou RPMN 70,01 %. V bode 6. zmluvy „Údaje o schválenom revolvingovom úvere v EUR (nevypĺňajte)“ je uvedená ako poskytnutá čiastka úveru suma 1 500 eur splatná v 42 mesačných splátkach po 80,37 eura, s úrokom 70,01 % ročne a RPMN 68,47 %. V bode 8.1 strany dohodli poplatok za poskytnutie služby spočívajúcej v možnosti odkladu maximálne troch splátok v sume 215,75 eura, ktorý bol v zmysle bodu 8.4 zmluvy splatný dňom uzavretia zmluvy a mal byť započítaný oproti pohľadávke žalobkyne na poskytnutie výšky úveru ku dňu jeho poskytnutia. Zmluvu podpísala žalobkyňa dňa 18. septembra 2013 v Banskej Bystrici a žalovaný dňa 23. septembra 2013 v Bratislave. Listom zo dňa 23. septembra 2013 oznámil žalovaný žalobkyni údaje o schválenom úvere zhodujúce sa s údajmi v bode 6. zmluvy s tým, že splátky sú splatné k prvému dňu v mesiaci so splatnosťou prvej splátky dňa 1. novembra 2013 a poslednej 1. apríla 2017. 5. Strany zároveň uzavreli zmluvu o revolvingovom úvere č. 8500031782. V tejto zmluve žiadala žalobkyňa v bode 5. „Údaje o požadovanom revolvingovom úvere v Eur (vyplňte)“ o poskytnutie sumy 1500 eur splatnej v 42 mesačných splátkach po 80,37 eura, s úrokom 70,01 % ročne s predpokladanou RPMN 70,01 %. V bode 6. zmluvy „Údaje o schválenom revolvingovom úvere v EUR (nevypĺňajte)“ je uvedená ako poskytnutá čiastka úveru suma 1 500 eur splatná v 42 mesačných splátkach po 80,37 eura, s úrokom 70,01 % ročne a RPMN 68,47 %. V bode 8.1 strany dohodli poplatok za poskytnutie služby spočívajúcej v možnosti odkladu maximálne troch splátok v sume 215,75 eura, ktorý bol v zmysle bodu 8.4 zmluvy splatný dňom uzavretia zmluvy a mal byť započítaný oproti pohľadávke žalobkyne na poskytnutie výšky úveru ku dňu jeho poskytnutia. Zmluvu podpísala žalobkyňa dňa 18. septembra 2013 v Banskej Bystrici a žalovaný dňa 23. septembra 2013 v Bratislave. Listom zo dňa 23. septembra 2013 oznámil žalovaný žalobkyni údaje o schválenom úvere zhodujúce sa s údajmi v bode 6. zmluvy s tým, že splátky sú splatné k prvému dňu v mesiaci so splatnosťou prvej splátky dňa 1. novembra 2013 a poslednej 1. apríla 2017. 6. Súčasťou oboch zmlúv sú aj zmluvné dojednania vytlačené na zadnej strane zmluvy zmluvy o úvere. Podľa oznámenia o stave pohľadávky zo dňa 30. marca 2017 eviduje žalovaný titulom zmluvy č. 8500031784 nesplatenú splátku č. 41 za mesiac marec 2017 a titulom zmluvy č. 8500031782 nesplatenú splátku č. 41 za mesiac marec 2017. Listami zo dňa 9. novembra 2016 vyzvala žalobkyňa žalovaného na podpis dohôd o urovnaní ohľadne uzavretých zmlúv, ktorými by strany určili, že žalobkyňa má z titulu uzavretých úverových zmlúv povinnosť vrátiť len poskytnutú istinu a vyhotovili nové splátkové kalendáre.
7. Z právneho hľadiska ide v oboch prípadoch o zmluvu o úvere strán podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, lebo predmetom zmlúv bol záväzok žalovaného poskytnúť peňažné prostriedky a záväzok žalobkyne vrátiť ich s úrokom. Zároveň ide o spotrebiteľské zmluvy, lebo žalovaný vystupoval pri ich uzatváraní v postavení dodávateľa podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka (predmetom jeho činnosti je aj poskytovanie úverov) a žalobkyňa v postavení spotrebiteľa v zmysle § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka (podľa zmluvy nekonala v rámci obchodnej ani inej podnikateľskej činnosti). Ide tiež o zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 129/2010 Z. z., lebo išlo o poskytnutie peňažných prostriedkov žalovaným ako veriteľom, ktorého predmetom podnikateľskej činnosti je aj poskytovanie úverov žalobkyni ako spotrebiteľovi - fyzickej osobe, ktorá podľa zmluvy nekonala v rámci zamestnania, povolania alebo podnikania. Súd na posúdenie nárokov z týchto zmlúv, najmä ich odplatnosti, v zmysle prechodných ustanovení § 25a a nasl. zákona č. 129/2010 Z. z. aplikoval zákon účinný v čase ich uzatvorenia napriek viacerým neskorším novelizáciám. Preskúmaním zmlúv súd zistil, že neobsahujú náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f), j) a k) zákona č. 129/2010 Z. z. - termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, ročnú percentuálnu mieru nákladov (RPMN) a termíny splatnosti splátok úveru. 8. Účelom § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. je, aby spotrebiteľ bol už pri podpise zmluvy informovaný ako dlho je povinný splácať úver, a preto treba, aby dodávateľ v zmluve časovo (dátumovo) špecifikoval konečnú splatnosť úveru, ktorú určí na základe vstupných údajov (dátum poskytnutia úveru spotrebiteľovi, splatnosť prvej splátky, frekvencia, výška a počet splátok - obdobný právny názor vyslovený v rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/151/2012 zo dňa 19. septembra 2012, Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/315/2012 zo dňa 10. decembra 2012, a Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11Co/101/2013 zo dňa 22. mája 2013). Zo zákonného pojmu „termín“ konečnej splatnosti vyplýva, že v zmluve je nutné uviesť dátum, kedy má byť celý úver splatený. V oboch zmluvách
však takýto dátum uvedený nie je, splatnosť je v oboch vyjadrená len počtom mesiacov (42). Takéto určenie splatnosti je v zmysle uvedeného pre absenciu konkrétneho dátumu nedostatočné. Je i neurčité, lebo z neho nemožno termín konečnej splatnosti vypočítať, pretože zo zmlúv nevyplýva, odkedy má uvedených 42 mesiacov začať plynúť. 9. Určenie konečnej splatnosti úveru v čl. 4.5 zmluvných dojednaní, na ktoré poukázal žalovaný s tým, že termín konečnej splatnosti je „deň splatnosti poslednej splátky úveru“ rovnako nespĺňa náležitosť § - u 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. preto, že to je len všeobecné konštatovanie platné pre akýkoľvek úver (každý je splatný splatnosťou poslednej splátky) bez uvedenia konkrétneho dňa konečnej splatnosti úveru, a teda neposkytuje spotrebiteľovi zákonom vyžadovanú informáciu. 10. Žalovaný uviedol, že dátum končenej splatnosti je v prípade oboch zmlúv uvedený v oznámení veriteľa o schválení úveru, ktoré predstavuje podľa bodu 7.1 písm. g) zmluvných dojednaní neoddeliteľnú súčasť zmlúv. Je pravda, že toto oznámenie obsahuje presný dátum poslednej splátky, a tak i termín konečnej splatnosti úveru (v oboch prípadoch 1. apríla 2017). Uvedenie povinnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v oznámení veriteľa o schválení úveru však nespĺňa predpísanú písomnú formu zmluvy o spotrebiteľskom úvere (§ 9 ods. 1 písm. zákona č. 129/2010 Z. z.), lebo tento dokument nie je podpísaný oboma stranami (žalobkyňou), ako to vyžaduje § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ale ide len o jednostranný právny úkon žalovaného, ktorý ho sám vyhotovil. Preto nemôže tvoriť súčasť písomnej uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Súdny dvor Európskej únie v rozhodnutí vo veci C-42/15 dňa 9. novembra 2016 uviedol, že smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES zo dňa 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ktorá bola transponovaná zákonom č. 129/2010 Z. z.) sa má vykladať tak, že zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 smernice (prevzaté do § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z.) musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči a nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil na jednej strane, že zmluva o úvere, ktorá patrí do pôsobnosti smernice 2008/48 a je vypracovaná písomne, musí byť podpísaná zmluvnými stranami, a na druhej strane, že požiadavka podpisu sa vzťahuje na všetky náležitosti zmluvy uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice (bod 45. odôvodnenia). Preto súd za účelom skúmania dodržania písomnej formy aplikoval vnútroštátne právo a uzatvára, že uvedenie jednej z podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere v jednostrannom oznámení veriteľa o schválení úveru nie je v súlade s vyššie uvedeným zákonným ustanovením. Požiadavku písomnej formy nespĺňajú ani predložené zmluvné dojednania, lebo aj na tých chýba podpis žalobkyne. 11. V prípade RPMN nebol dodržaný kontraktačný proces podľa § - u 43a a nasl. Občianskeho zákonníka. Zákon č. 129/2010 Z. z. v § 9 ods. 2 vymenúva podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere s tým, že pre ich platné dojednanie sa na nich strany musia v súlade s vyššie citovaným ustanovením dohodnúť. Na námietku žalovaného, že RPMN „sa nedá dohodnúť“, lebo ide o vypočítaný ukazovateľ, súd uvádza, že podľa § 43 a nasl. Občianskeho zákonníka sa uzavretie zmluvy dosiahne len súhlasným prejavom vôle strán, teda stretnutím návrhu na uzavretie zmluvy s obsahovo totožným prijatím návrhu. Tu možno hovoriť o „dohode“ strán, teda o prejave vôle, ktorej obsah musí byť v prípade oboch strán zhodný. Je zrejmé, že v prípade RPMN je zmluvná voľnosť strán limitovaná, lebo RPMN sa vypočíta na základe iných údajov zo zmluvy vzorcom uvedeným v prílohe č. 2 zákona č. 129/2010 Z. z., a preto je vylúčené, aby si strany určili RPMN ľubovoľne. Je však nutné, aby tento údaj bol súčasťou ich vzájomného prejavu vôle. Z názvov jednotlivých bodov zmlúv a pokynu „vyplňte“ vyplýva, že žalobkyňa vyplnila body 5. zmlúv, ktoré obsahujú jej návrh v zmysle § 43a Občianskeho zákonníka uzavrieť obe zmluvy s RPMN 70,01 %, pričom body 6. zmlúv s pokynom „nevypĺňajte“ obsahujú akceptáciu návrhu žalovaným s RPMN 68,47 % v zmysle § 43c Občianskeho zákonníka. Je zrejmé, že v časti RPMN sa prijatie žalovaného líši od návrhu žalobkyne, a tak sa strany na tejto náležitosti nedohodli. Preto nie sú zmluvy o spotrebiteľskom úvere v tejto časti platne uzavreté. Podľa § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka predstavuje prijatie návrhu obsahujúce dodatky, výhrady obmedzenia alebo iné zmeny odmietnutie návrhu a považuje sa za nový návrh. K obdobnému záveru dospel aj Krajský súd v Banskej Bystrici v rozhodnutí č. k. 17Co/129/2016-91 zo dňa 24. mája 2017, na ktorý poukázala žalobkyňa. Pre zavŕšenie kontraktačného procesu mala žalobkyňa akceptovať pozmenené návrhy v časti RPMN, čo sa nestalo, keď podpísala zmluvy obsahujúce jej návrh dňa 18. septembra 2013 v Banskej Bystrici a žalovaný podpísal predložené zmluvy obsahujúce jeho prijatia návrhov až dňa 23. septembra 2013 v Bratislave. Po prijatí návrhov žalovaným žalobkyňa už zmluvy nepodpisovala. 12. Súd prisvedčil obrane žalovaného, že zmluvy nemusia v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. obsahovať spôsob započítania splátky na istinu, úroky a iné poplatky. Tu súd poukazuje na aktuálnu rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa 22. februára 2018, sp.zn. 3Cdo/56/2018 zo dňa 17. apríla 2018), podľa ktorej nemožno od dodávateľov
žiadať, aby v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky) ako tvrdí žalobkyňa. § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. síce uvádza pojmy „výška“ alebo „počet“, či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, ale za použitia eurokonformnéno výkladu treba dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru obsahuje. Súdu je známe, že v rozhodovacej činnosti sa vyskytuje aj výklad, podľa ktorého musí splátka presne určovať, ktorá jej časť pripadá na istinu, aká na úrok a aká na poplatky. Ak je na výber viacej interpretácii zákonného ustanovenia, treba uprednostniť eurokonformný výklad (súladný s európskym právom). Tu prichádza do úvahy tzv. nepriamy účinok smernice vyjadrený v rozhodnutí Súdneho dvora Európske únie č. 106/89 Marleasing. Súdny dvor Európskej únie v rozhodnutí vo veci C-42/15 zo dňa 9. novembra 2016 uviedol, že článok 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES zo dňa 23. apríla 2008 (transponované do § - u 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z.) sa majú vykladať tak, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. Preto súd v tejto veci uprednostnil výklad Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a uzatvára, že zmluvy o spotrebiteľskom úvere nemusia obsahovať rozčlenenie splátky na istinu, úrok a poplatky, ale stačí jej vyjadrenie jednou sumou (v prípade týchto zmlúv 80,37 Eur), na ktorej sa strany súhlasným prejavom vôle dohodli. 13. Posudzované zmluvy však v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. neobsahujú termíny splatnosti splátok, lebo v nich nie je uvedený termín splatnosti jednotlivých splátok, ani deň, v ktorom má žalobkyňa začať úvery splácať. Tieto sú len v oznámeniach veriteľa o schválení úveru, ktoré nemožno v zmysle už uvedeného považovať za súčasť platne uzavretej písomnej zmluvy. Konkrétne termíny splatnosti splátok nevyplývajú ani zo zmluvných dojednaní, lebo v bode 4.5 je uvedené len to, že úver je splatný podľa splátkového kalendára, s ktorým bude dlžník (žalobkyňa) oboznámená. Navyše ani zmluvné dojednania nemožno v zmysle uvedeného považovať za súčasť platne uzavretej písomnej zmluvy. 14. Pretože zmluvy neobsahujú uvedené náležitosti, považujú sa poskytnuté úvery v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) zákona 129/2010 Z. z. za bezúročné a bez poplatkov, čo znamená, že žalovaný mal z titulu uzavretých zmlúv len nárok na vrátenie poskytnutej istiny zníženej o úhradu žalobkyne, a nie aj dohodnutého úroku a poplatku za poskytnutie služby. 15. Súd sa z dôvodu hospodárnosti už nezaoberal argumentmi strán ohľadom nesprávne vypočítanej RPMN, neplatnosti dohody o poskytovaní služby a rozpore odplaty (úrokov) s dobrými mravmi, lebo určil úver za bezúročný a bez poplatkov, čo znamená, že žalovaný už z tohto dôvodu nemá nárok na zaplatenie namietaných úrokov a poplatkov. 16. O výške poskytnutej istiny žalobkyňa tvrdí, že jej v prípade oboch zmlúv bolo poskytnutých len 1 284,25 eura a nie celá sumu istiny 1 500 eur. Žalobkyňou uvádzaná výška istiny vyplýva z bodu 8.1 a 8.4 zmlúv, keď po odpočítaní poplatku za poskytnutie služby 215,75 eura v dôsledku jeho započítania od dohodnutej sumy úveru 1 500 eur predstavuje reálne poskytnutá suma žalobkyni z oboch úverových zmlúv 1 284,25 eura. Pretože na zaplatenie poplatkov za poskytnutie služby nemal žalovaný nárok pre bezúročnosť a bezpoplatkovosť úverov, bola mu žalobkyňa povinná vrátiť v prípad obidvoch zmlúv len sumu skutočne poskytnutej istiny 1 284,25 eura. 17. Podľa oznámenia žalovaného o stave pohľadávky eviduje titulom oboch zmlúv nesplatenú splátku č. 41 za mesiac marec 2017, z čoho vyplýva, že v oboch prípadoch bolo prvých 40 splátok úveru (splatných od 1. novembra 2013 do 1. februára 2017) po 80,37 eura uhradených. Celková úhrada žalobkyne titulom úverových zmlúv tak predstavuje v oboch prípadoch sumu 3 214,80 eura. Táto suma vyplýva i zo skutkových tvrdení žalobkyne, ktoré žalovaný nepoprel, a preto ich súd považuje za nesporné (§ 151 ods. 1 CSP). Uhradená suma prevyšujúca poskytnutú istinu, teda v oboch prípadoch suma 1 930,55 eura, predstavuje bezdôvodné obohatenie žalovaného v zmysle 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka ako plnenie bez právneho dôvodu. 18. Na námietku premlčania súd uvádza, že podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1. apríla 2015 sa na spotrebiteľské zmluvy použijú vždy prednostne ustanovenia Občianskeho zákonníka, hoci by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Toto ustanovenie sa má pri absencii prechodných ustanovení aplikovať aj na vzťahy, ktoré vznikli pred jeho účinnosťou (rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3MCdo/12/2014 a 3MCdo/14/2014). Ide o situácie, keď je rovnaký právny inštitút upravený v Občianskom aj Obchodnom zákonníku (i premlčanie), a preto súd aplikoval § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka, a nie ustanovenia Obchodného zákonníka, hoci
základom právneho vzťahu strán je zmluva o úvere ako tzv. absolútny obchod podľa § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka. 19. Právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa v zmysle § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k premlčaniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Ide o tzv. subjektívnu premlčaciu dobu. Najneskôr sa právo premlčí v objektívnej premlčacej dobe, ktorá v zmysle § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka predstavuje 3 roky a v prípade úmyselného bezdôvodného obohatenia 10 rokov odo dňa, kedy k bezdôvodnému obohateniu došlo. Na premlčanie nároku stačí uplynutie aspoň jednej z uvedených premlčacích dôb. Tieto doby plynú nezávisle na sebe, pričom subjektívna premlčacia doba uplynie najneskôr s objektívnou premlčacou dobou. Súd v prvom rade skúmal, či uplynula subjektívna premlčacia doba. Pre posúdenie začiatku plynutia tejto doby je rozhodujúce určiť, kedy sa oprávnený z bezdôvodného obohatenia (žalobkyňa) dozvedel, že k bezdôvodnému obohateniu došlo a kto sa na jeho úkor obohatil. Pojem „dozvedieť sa“ o uvedených okolnostiach treba vnímať výlučne zo skutkového hľadiska. To, kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako takýto jeho nárok, vyplývajúci z týchto skutkových okolností, možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/67/2011 zo dňa 1. mája 2013). K obdobnému záveru dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/121/2009, v ktorom uviedol, že pre záver dozvedieť sa o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o tom, kto ho získal, je vždy rozhodujúce zistenie „skutkového stavu“, teda nie posúdenie jeho právnej kvalifikácie. Závery tých rozhodnutí prevzal najvyšší súd aj v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/169/2017 zo dňa 10. januára 2018, v ktorom v v odseku 14 po vysporiadaní sa so svojou predchádzajúcou rozhodovacou činnosťou uviedol, že tieto závery sú aplikovateľné aj vo veciach, v ktorých sa vydania bezdôvodného obohatenia domáha spotrebiteľ voči dodávateľovi. Pretože Najvyšší súd Slovenskej republiky uvedený záver prijal už v troch rôznych rozhodnutiach (a v poslednom na prvé dve výslovne odkazuje) považuje túto otázku za dovolacím súdom už vyriešenú (odsek 12. odôvodnenia), možno hovoriť o ustálenej rozhodovacej praxi najvyšších súdnych autorít. Viazanie počiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby pri bezdôvodnom obohatení na moment zistenia právnej kvalifikácie takéhoto konania by spôsobovalo značnú právnu neistotu dlžníka z bezdôvodného obohatenia, kedy by jeho veriteľ mohol s uvádzaním prakticky ľubovoľného objektívne nezistiteľného dátumu zistenia právnej kvalifikácie manipulovať s behom premlčacej doby. Takýto záver by bol zároveň v rozpore so zásadou, že neznalosť zákona neospravedlňuje zakotvenou v ustanovení § 15 zákona č. 400/2015 Z. z. 20. V tejto veci je preto rozhodujúce, kedy žalobkyňa zistila, že k bezdôvodnému obohateniu došlo po skutkovej stránke, teda kedy sa dozvedela, že žalovanému uhradila sumu prevyšujúcu poskytnutú istinu 1 284,25 eura. K tomu došlo vždy pri úhrade splátok po úhrade istiny, lebo žalobkyňa tieto sama vlastnou činnosťou uhrádzala žalovanému, pričom je zrejmé, že vedela akú sumu a na koho účet uhrádza, lebo plnila na základe zmluvy. Pre každú z uhradených splátok prevyšujúcich poskytnutú istinu plynie premlčacia doba v zmysle § 103 Občianskeho zákonníka samostatne odo dňa ich úhrady žalobkyňou. Na určenie začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby nie je podľa uvedeného rozhodujúce, kedy sa žalobkyňa dozvedela o právnej kvalifikácii jej plnenia ako bezdôvodného obohatenia, čo sa malo podľa nej stať po telefonickom rozhovore s jej právnym zástupcom dňa 22. februára 2017 ohľadom zmluvy č. 8500031784 resp. dňa 23. februára 2017 ohľadom zmluvy č. 8500031782. 21. V odseku 18. súd uzavrel, že žalobkyňa uhradila titulom obidvoch úverov prvých 40 splátok splatných od 1. novembra 2013 do 1. februára 2017. Splatnosť splátok bola vždy k prvému dňu v mesiaci. Nie je sporné, že by sa žalobkyňa dostala do omeškania s platením prvých 40 splátok úveru, preto má súd za to, že ich uhradila v riadnom termíne splatnosti vždy k prvému dňu v mesiaci. Keďže sa strany v zmluve platne dohodli na výške splátky a termínoch ich splatnosti, mala ich žalobkyňa v tejto výške plniť, pričom celú výšku splátok bolo treba započítavať na istinu úverov ako jediné zmluvné plnenie, na ktoré má žalovaný nárok. Po úhrade celej istiny, na vrátenie ktorej mal žalovaný nárok, sa začal žalovaný zvyšnými splátkami na úkor žalobkyne bezdôvodne obohacovať. Žalobkyňa splatila poskytnutú istinu jednotlivých úverov 1 284,25 eura 16. splátkou splatnou dňa 1. februára 2015 (16 x 80,37 = 1 285,92 eura). Zostatok 16. splátky (1,67 Eur) a ďalších 24 splátok splatných od 1. marca 2015 do 1. februára 2017 sú bezdôvodným obohatením žalovaného. 22. Plynutie premlčacej doby sa v zmysle § - u 112 Občianskeho zákonníka prerušuje uplatnením práva na súde, čo sa tu stalo podaním žalôb dňa 13. apríla 2017. Nepremlčaná je len časť nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, ku ktorému došlo za ostatné dva roky pred podaním žalôb, teda po 13. apríli 2015, čo zodpovedá pri každom z úverov posledným 23 splátkam splatným od 1. apríla 2015 do 1. februára 2017. Pre túto časť bezdôvodného obohatenia zároveň neuplynula objektívna trojročná, či
desaťročná premlčacia doba odkedy k bezdôvodnému obohateniu došlo. Preto súd priznal žalobkyni titulom bezdôvodného obohatenia sumu 2 x 1 848,51 eura zodpovedajúcu 23 splátkam jednotlivých úverov po 80,37 eura a vo zvyšku žalobu pre vznesenú námietku premlčania zamietol. 23. Súd priznal žalobkyni z priznanej sumy i príslušný úrok z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. v požadovanej sadzbe 5 % ročne. V prípade pohľadávky z bezdôvodného obohatenia nie je čas plnenia stranami dohodnutý ani stanovený právnym predpisom, a preto bol žalovaný v zmysle § 563 Občianskeho zákonníka povinný plniť až prvý deň po tom, čo ho žalobkyňa o plnenie požiadala. Výzva veriteľa predstavuje jednostranný adresný právny úkon, ktorý je v zmysle § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinný doručením druhej strane. Žalobkyňa predložila výzvy adresované žalovanému, ktorými sa však nedomáhala vydania konkrétnej sumy bezdôvodného obohatenia, ale len navrhla urovnanie doterajších zmluvných vzťahov so žalobcom. Súdu ničím nepreukázala, že tieto výzvy boli žalovanému doručené. Preto za kvalifikovanú výzvu na plnenie možno považovať až doručenie žaloby žalovanému ako hmotnoprávny úkonu voči súdu, ktorý je pre žalovaného účinný jeho doručením v zmysle § 124 ods. 2 CSP, čo podľa doručeniek nastalo dňa 5. mája 2017. Žalovaný bol povinný plniť nasledujúci deň, teda 6. mája 2017 a do omeškania sa dostal až 7. júna 2017. Preto súd priznal žalobkyni úrok z omeškania len od tohto termínu a vo zvyšku úroku z omeškania (žiadaného už odo dňa vyhotovenia výziev 9. novembra 2016) žalobu zamietol. 24. Súd neprihliadol na námietku miestnej nepríslušnosti žalovaného postupom podľa § 42 CSP. V zmysle § 19 písm. d) CSP je popri všeobecnom súde (v ktorého obvode má žalovaný sídlo) na konanie príslušný súd, v ktorého obvode má adresu trvalého pobytu žalobca, ktorý je spotrebiteľom, ak ide o spotrebiteľský spor. Účelom tohto ustanovenia je zabezpečiť z hľadiska miestnej príslušnosti dostupný súd pre spotrebiteľa. Zákon používa pomerne široký pojem „spotrebiteľský spor“, neobmedzuje sa na pojem „spotrebiteľská zmluva“. Z toho vyplýva, že pre účely posúdenia miestnej príslušnosti podľa § 19 písm. d) CSP sa za spotrebiteľský spor považuje akýkoľvek spor, ktorého základom je spotrebiteľský vzťah strán podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa svoj nárok síce odvádza z § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka ako bezdôvodné obohatenie, tento však vznikol porušením ustanovení zákona na ochranu spotrebiteľa pri uzatváraní zmlúv o spotrebiteľskom úvere. Základom sporu je preto jednoznačne posúdenie odplatnosti uzavretej spotrebiteľskej zmluvy, a až na základe určenia, že ide o zmluvu bezúročnú a bez poplatkov v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z., súd skonštatoval, že sa žalovaný bezdôvodne obohatil, lebo žalobkyňa plnila na základe uzavretej spotrebiteľskej zmluvy, ale jej časť (ustanovenia o odplatnosti) neboli platne dojednané. Preto ide o spotrebiteľský spor strán a námietka žalovaného nie je dôvodná. 25. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. V konaní bola úspešná žalobkyňa, nie však v celom rozsahu, preto súd trovy krátil podľa pomeru úspechu strán 95,75 % k 4,25 % (91,50 % v prospech žalobkyne).
Poučenie:
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia, písomne na Okresný súd Banská Bystrica.
V odvolaní musí byť uvedené, ktorému súdu je určené, kto ho robí, čo sa ním sleduje, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu ho napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody), čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) a musí byť podpísané. Odvolanie treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie odvolania na trovy odvolateľa.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby realizovala jej procesné práva tak, že bolo porušené právo na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla zaviniť nesprávne rozhodnutie, e) súd nevykonal dôkazy navrhnuté na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd dospel na základe dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, lebo sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, i) právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v písmenách a) až h), ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Ak povinný dobrovoľne nesplní čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže sa oprávnený domáhať jeho núteného výkonu v exekučnom konaní.