Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8CoP/203/2018

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ludviky Bodnárovej a členiek senátu JUDr. Diany Solčányovej a JUDr. Marianny Hraboveckej vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti H. L. nar. XX.XX.XXXX a P.Á. L. nar. XX.XX.XXXX zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v Michalovciach deti rodičov N. L. nar. XX.X.XXXX bývajúcej v D. č. XXX a G. L. nar. XX.X.XXXX bývajúceho v D. č. XX zastúpeného JUDr. Mikulášom Pavlikom advokátom so sídlom Advokátskej kancelárie v Michalovciach na ul. Š. Kukuru č. 14 v konaní o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Michalovce č.k. 15P 66/2017-75 z 23.2.2018 takto

rozhodol:

Z r u š u j e rozsudok a vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie rozsudkom z 23.2.2018 č.k. 15P 66/2017-75 zveril maloleté deti H. a P. do osobnej starostlivosti matky, ktorá bude maloleté deti zastupovať a spravovať ich majetok. Otca zaviazal prispievať na výživu maloletej H. 100 Eur mesačne a maloletej P. 80 Eur mesačne, ktoré je otec povinný platiť matke maloletých detí vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred počnúc právoplatnosťou rozsudku. Upravil styk otca s maloletými deťmi tak, že otec je oprávnený stýkať sa s maloletými deťmi každý druhý víkend v mesiaci od piatku 17.00 hod. do nedele 17.00 hod. tak, že maloleté deti prevezme v stanovenom čase pred domom, kde matka s maloletými deťmi býva a v stanovenom čase matke deti odovzdá na tom istom mieste. O trovách konania rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu.

2. O zverení maloletých detí do osobnej starostlivosti matky rozhodol s odôvodnením, že odkedy spolu nežijú s otcom maloletých detí v spoločnej domácnosti, starostlivosť o maloleté deti prevažne zabezpečuje matka, ktorej starostlivosť nebola spochybnená ani kolíznym opatrovníkom. Napriek prejavu vôle maloletých detí, že by chceli byť zverené aj do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov a vyjadrenia kolízneho opatrovníka, ktorý doporučil striedavú osobnú starostlivosť, ktorá sa prevažne aj doteraz realizuje, konajúci súd dospel k záveru, že pri vyhodnotení všetkých okolností a dôkazov je za daných okolností v prospech maloletých detí zverenie do osobnej starostlivosti matky. Pri rozhodovaní o výživnom vychádzal z priemerných mesačných zárobkov obidvoch rodičov, kedy matka dosahuje priemernú čistú mesačnú mzdu 600 Eur a otec maloletých detí dosahuje priemernú mesačnú mzdu za rok 2017 448,93 Eur. Vzhľadom k majetkovým a finančným pomerom otca a veku maloletých detí, ich oprávnených potrieb súd konštatoval, že výživné 100 Eur na mal. H. a 80 Eur na mal. P. je primerané a dostatočné.

3. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie otec maloletých detí. Uviedol, že tak z výrokov rozsudku súdu prvého stupňa ako aj odôvodnenia tohto rozsudku mu nie je zrejmé, na základe čoho dospel konajúci súd k záveru, že zverenie do osobnej starostlivosti matky je v záujme maloletých detí. Tento záver súdu je v úplnom rozpore so zistenou skutočnosťou, čoho dôkazom je návrh kolízneho opatrovníka, ktorý na základe vykonaného šetrenia v domácnosti a pohovoru s obidvomi rodičmi a pohovoru s mal. H. navrhol striedavú osobnú starostlivosť obidvoch rodičov. Zdôraznil, že prirodzeným prostredím pre maloleté deti je rodinný dom otca, kde sa maloleté deti narodili, vyrastali a kde sa cítili šťastné a bezpečné. Vytkol konajúcemu súdu, že maloleté deti zveril výlučne matke napriek tomu, že preukázateľne tak, ako to vyplynulo z výpovedí všetkých účastníkov konania, aj maloletých detí sa realizovala a naďalej realizuje striedavá starostlivosť. Vyslovil presvedčenie, že zverenie maloletých detí iba do osobnej starostlivosti matky je v absolútnom rozpore so záujmami maloletých detí, čoho dôkazom je aj výpoveď mal. H., ktorá jednoznačne vyslovila vôľu byť zverená do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov. V nadväznosti na výrok o zverení maloletých detí do osobnej starostlivosti matky je ďalší výrok o úprave styku, ktorý je tak isto v neprospech maloletých detí a nechráni ich záujmy. Vytkol konajúcemu súdu, že rozsudok je tendenčný a to o výchove, výžive a úprave styku. Otec podal odvolanie aj proti výroku o určení výživného ako súvisiaceho s rozhodnutím o zverení detí do výchovy matky. Uviedol, že určené výživné je vzhľadom k jeho zárobku a majetkovým pomerom neprimerané. Zdôraznil, že konajúci súd absolútne neprihliadol na jeho vyjadrenie, že maloleté deti sú reálne v striedavej osobnej starostlivosti a tak ako matka, aj on zabezpečuje ich každodenné potreby týkajúce sa stravy aj oblečenia. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie.

4. K odvolaniu otca sa písomne vyjadrila matka maloletých detí. Uviedla, že k správaniu otca maloletých detí v čase, keď sú v jeho starostlivosti má vážne výhrady. Má informácie o tom, že v čase, keď sú v jeho starostlivosti a mali by tráviť čas s otcom hrami, učením, resp. realizáciou iných záujmov, trávia tento čas v miestnej reštaurácii v bare Bubo. Sú tam detské preliezačky, ale prostredie reštaurácie nie je vhodné na dlhší pobyt. Takéto správanie otca nepovažuje za prípustné. Následne vo vyjadrení opísala matka niekoľko udalostí, ktoré sa odohrali pri stretnutí s otcom, kedy sa otec správal neprimeraným a nevhodným spôsobom, predovšetkým hrubým správaním sa voči matke a nezodpovedným správaním voči deťom. Vyslovila presvedčenie, že otec nie je zodpovedným rodičom a nie je schopný dôsledne zabezpečiť denný režim maloletých detí s prihliadnutím na povinnosti maloletých detí a ich záľuby.

5. K odvolaniu otca sa písomne vyjadril kolízny opatrovník. Uviedol, že od rozchodu rodičov v mesiaci apríl 2017 je rodina sledovaná. Je nepochybné, že od mája 2017 až do rozhodnutia súdu a aj po rozhodnutí súdu sú maloleté deti v striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov v týždňových intervaloch. Rodičia bývajú v tej istej obci, maloleté deti navštevujú tú istú základnú školu a materskú školu. Otec pracuje v denných zmenách v mieste bydliska, matka pracuje v trojzmennej prevádzke v Michalovciach. Pri zabezpečovaní starostlivosti o maloleté deti im vypomáhajú rodičia zo strany matky aj zo strany otca. Kolízny opatrovník poukázal aj na pohovor, ktorý bol vykonaný s obidvoma maloletými deťmi a ktoré v konečnom dôsledku zhodne uviedli, že sa striedajú u mamky aj u otca a že tak im to vyhovuje. Napriek tomu vzťahy medzi rodičmi ako partnermi nie sú dobré, spolu fakticky nekomunikujú, len cez SMS správy alebo prostredníctvom mal. H.. Na toto správanie boli upozornení kolíznym opatrovníkom s tým, že ich správanie nie je v prospech maloletých detí.

6. Podľa § 2 ods. 2 na konanie podľa tohto zákona sa použijú ust. Civilného sporového poriadku ak tento zákon neustanovuje inak.

7. Podľa § 389 ods. 1 písm. b/ odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.

8. Podľa § 391 ods. 1 ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.

9. Podľa § 391 ods. 2 ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

10. Podľa § 220 ods. 2 v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

11. Odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné rozumieť taký postup súdu, ktorým účastníkovi konania odníma tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O uvedenú vadu ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Vady zakladajúce zmätočnosť súdneho konania, ktoré zavinil súd svojím procesným postupom v rozpore so zákonom spravidla vždy účastníkovi konania odnímajú možnosť konať pred súdom, pretože mu bránia v realizácii tých procesných práv, ktoré mu zákon priznáva na účelné uplatnenie alebo bránenie práva proti druhej strane v konaní. Vady spôsobujúce zmätočnosť konania môžu nastať aj pri samotnom vydávaní rozhodnutia ako dôsledok absencie niektorej jeho podstatnej časti. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia ako celku môže byť dôsledkom obsahovej a gramatickej nezrozumiteľnosti, neurčitosti alebo neodôvodnenosti prípadne chýbajúceho skutkového stavu právneho posúdenia veci, ale rovnako aj diametrálnou rozpornosťou výroku rozhodnutia s jeho dôvodmi, vednou rozdielnosťou medzi vyhláseným rozhodnutím a jeho písomným vyhotovením, ale aj rozpornosťou jednotlivých výrokov rozhodnutia. Vydanie zmätočného rozhodnutia bez ďalšieho nemá svoje právne opodstatnenie a preto je vždy nevyhnutné takéto rozhodnutie zrušiť najmä z hľadiska ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu na spravodlivé súdne konanie podľa článku 46 a nasl. Ústavy SR. Obsah práva na súdnu ochranu nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri ich uplatnení, ale jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Samotné súdne rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na prvky vykonateľnosti, zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k výroku.

12. Podľa § 220 ods. 2 odôvodnenie rozsudku má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické lexikálne a štylistické hľadiská.

13. Z formulácie § 191 ods. 1 vyplýva, že súd je povinný hodnotiť vykonané dôkazy jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti, teda navzájom si odporujúce dôkazy hodnotiť a zdôvodniť napr., prečo niektoré z nich pokladá za nevierohodné, prečo niektoré odmietol vziať pri formulovaní rozhodnutia do úvahy, prípadne prečo sa s niektorými dôkazmi a návrhmi dôkazov odmietol zaoberať. Súd je povinný vysporiadať sa so všetkým, čo vyšlo v priebehu konania najavo, ak to má vzťah k prejednávanej veci, pričom svoj výklad musí prispôsobiť konkrétnym okolnostiam prejednávanej veci, najmä rozsahu dokazovania, zložitosti zisťovania skutočného stavu veci, množstvu návrhov účastníkov na vykonanie dôkazu a podobne a uviesť ho tak, aby jeho závery o rozhodujúcich skutočnostiach neboli pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov nepreskúmateľné. Jednotlivé preukázané skutočnosti je potrebné premietnuť do záverov o skutočnom stave, ktorý stručne a výstižne vyjadruje skutočný stav veci (§ 35 a ktorý je rozhodujúci pre právne posúdenie. Posúdením veci po právnej stránke treba pritom rozumieť výklad o tom, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu súd vychádzal a ako ho prípadne vyložil a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutočného stavu podľa týchto ustanovení vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola vec preto rozhodnutá. Takéto nedostatky odôvodnenia zakladajú vady nepreskúmateľnosti rozhodnutia, ktoré je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku SR okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Okrem porušenia uvedeného práva účastníka konania dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom, ktorým sa mu odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať pri rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných opravných prostriedkov. Táto vada bráni odvolaciemu súdu v jeho preskúmavacej činnosti. Preto, ak je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné alebo obsahuje iba nedostatočné dôvody, prichádza do úvahy len zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nie je potrebné skúmať existenciu aj prípadných ďalších uplatnených odvolacích dôvodov.

14. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie a konania, ktoré mu predchádzalo dospel k záveru, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas do rozvodu v rozpore s § 220 ods. 2 dôsledne nerešpektoval právo účastníkov konania na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré je súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva podľa čl. 6 Dohovoru, čím odňal účastníkom konania možnosť konať pred súdom, a teda znemožnil im realizáciu tých procesných práv, ktoré im zákon priznáva na účelné uplatnenie či bránenie práva v konaní. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku jasne a výstižne nevysvetlil, akými úvahami sa riadil, ak zveril maloleté deti do osobnej starostlivosti matky a v tejto súvislosti sa obmedzil na všeobecné konštatovanie, že matka zabezpečuje riadnu starostlivosť o maloleté deti, ktorá nebola spochybnená kolíznym opatrovníkom a má vytvorené vhodné podmienky pre zabezpečenie zdravého psychického a fyzického vývinu maloletých detí aj do budúcna. Súd prvej inštancie skutočný stav vôbec neposúdil podľa § 24 ods. 2 Zákona o rodine, pretože ak by to spravil, zistil by, že jeho zákonnou povinnosťou bolo vysporiadať sa nielen s tým, či zverením maloletých detí do striedavej osobnej starostlivosti budú lepšie zabezpečené ich potreby, ale aj s tým, či sú obidvaja rodičia spôsobilí vychovávať maloleté deti v ich najlepšom záujme. Súd prvej inštancie sa uvedenými podstatnými skutočnosťami potrebnými pre rozhodnutie o výkone rodičovských práv a povinností dostatočným spôsobom nezaoberal, ani v rámci dokazovania a ani v rámci úvah o vhodnosti konkrétneho spôsobu zabezpečenia starostlivosti o maloleté deti pri rešpektovaní najlepšieho záujmu maloletých detí, ktoré posúdenie nie je otázkou skutkovou, ale právnym posúdením a ktorým nemôže byť subjektívna predstava toho ktorého rodiča o realizácii jeho výchovného pôsobenia na deti. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje aj to, že konajúci súd síce vypočul obidve maloleté deti, avšak ich prianie a želanie žiť s obidvomi rodičmi tak, ako to aj pretrváva od rozchodu rodičov, žiadnym spôsobom nerešpektoval, ani nevyhodnotil. Je potrebné upriamiť pozornosť aj na čl. 5 Základných zásad Zákona o rodine, ktorý demonštratívnym spôsobom určuje kritériá pre posudzovanie záujmu maloletého dieťaťa. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku síce uviedol, z ktorých dôkazov vychádzal pri rozhodnutí o zverení maloletých detí do osobnej starostlivosti matky, avšak dôsledne neuviedol, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti riadil, keď len opísal výpovede rodičov na pojednávaní, ktoré sú protichodné, odlišne hodnotiace tie isté situácie bez toho, aby jasne a zrozumiteľne uviedol, ktoré tvrdenie rodičov považoval za preukázané a nezdôvodnil, ktoré z nich pokladá za nevierohodné a odmietal ich vziať pri formulovaní rozhodnutia do úvahy, nota bene nevysporiadal sa s diametrálne odlišnými tvrdeniami rodičov, ktoré uviedli v priebehu konania, v dôsledku čoho otec maloletých detí v odvolacom konaní argumentuje týmito skutočnosťami, pretože v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie na nich nedostal odpoveď.

15. Odvolací súd dodáva, že pri rozhodovaní vo veciach starostlivosti o maloletých súd vždy prihliadne na vôľu dieťaťa, ak dokáže chápať účel konania a zaujať k nemu stanovisko, aby hodnotil z hľadiska jeho veku, citovej a rozumovej vyspelosti. Musí byť ale jednoznačne preukázané, že ide o skutočnú vôľu dieťaťa, ktorá je podložená konkrétnymi skutočnosťami, a že ich dieťa neprezentuje navonok vôľu druhého rodiča, ktorý v práve dieťaťa vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam vidí príležitosť vyhrať nad druhým rodičom súboj o dieťa. Právo dieťaťa vyjadriť svoj názor je veľmi úzko prepojené s ochranou jeho najlepšieho záujmu, ktorý je možné vyhodnotiť práve prostredníctvom toho, čo dieťa vyjadrí. Treba uviesť aj to, že vyjadrený názor nemusí byť vždy v záujme dieťaťa a dieťa nemusí vedieť vyhodnotiť, čo je v jeho najlepšom záujme, preto tieto dve zložky musia byť navzájom konfrontované. Východiskom pre posúdenie schopnosti dieťaťa vyjadriť svoj názor by mala byť prezumpcia, že dieťa je schopné svoj názor vyjadriť, a to bez toho, aby to bolo potrebné preukazovať. Právo dieťaťa vyjadriť svoj názor nie je obmedzené vekovou hranicou. Ponechanie procesného priestoru pre sudcu, resp. ďalšie subjekty, ktoré môže súd pri zisťovaní a vyhodnotení názoru maloletého využiť, zabezpečí väčšiu objektivitu a individuálny prístup pri posúdení osobnosti maloletého a tiež zrejme viac eliminuje negatívne faktory, ktoré sa vyskytujú a môžu byť zneužité na manipuláciu dieťaťa v tom najširšom kontexte. Súdy sú povinné vyhodnotiť rôzne ďalšie kritériá pre posúdenie schopnosti dieťaťa prezentovať svoj názor okrem veku napr. stanovisko kolízneho opatrovníka, vyjadrenie zákonného zástupcu, návšteva školy, predškolského zariadenia, zdravotný stav dieťaťa, povahové vlastnosti dieťaťa, rozumová a vôľová vyspelosť, predmet konania a vyjadrenie psychológa, aktivitu dieťaťa, pozitívne a negatívne hodnotenia dieťaťa rešpektujúc participačné právo dieťaťa a záväzky vyplývajúce z Dohovoru premietnuté do § 38 ods. 2 CMP, z ktorých vyplýva, že právna úprava uprednostňuje priame zisťovanie názoru maloletého, aby bol naplnený účel zachovania ochrany a presadzovania najlepšieho záujmu dieťaťa v konfrontácii s jeho autonómiou vôle - bez prítomnosti iných osôb. Názor maloletého dieťaťa sa v aplikačnej praxi súdov zisťuje aj sprostredkovane na základe interpretácie treťou osobou. V týchto prípadoch má zásadný význam kvalitatívna stránka oboznámenia súdu s informáciami získanými od dieťaťa, resp. týkajúcich sa dieťaťa (výklad § 38 .

16. Súd prvej inštancie navyše nesprávne obmedzil výkon rodičovských práv a povinností otca, keď právo zastupovať maloleté dieťa a spravovať ich majetok ponechal len na matke maloletých detí. Zastupovanie dieťaťa navonok je právo konať za dieťa s právnymi účinkami, ktoré je odrazom práva rodičov o dieťati rozhodovať. Zásadne v bežných veciach môže rozhodovať každý z rodičov samostatne a v iných než bežných veciach sú rodičia povinní sa dohodnúť. Pokiaľ sa nedohodnú, rozhodne na návrh jedného z rodičov súd. Správa majetku dieťaťa predstavuje právo rodiča obhospodarovať majetok dieťaťa v súlade s jeho záujmami. Aj toto právo patrí rodičom, pokiaľ sú známi, žijú a nebola im súdom zasiahnuté do spôsobilosti na právne úkony ani do výkonu rodičovských práv a povinností. Preto možno v konaní o úprave výkonu rodičovských práv a povinností rozhodnúť výlučne tak, že súd ponechá právo zastupovať dieťa a spravovať jeho majetok obom rodičom, ak neboli preukázané okolnosti uvedené v § 38 Zákona o rodine. Uvedené právo zastupovať a spravovať majetok dieťaťa budú rodičia realizovať v bežných veciach každý samostatne na základe svojho rozhodnutia a v podstatných veciach musia rodičia rozhodovať spoločne. Zverenie maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti jedného z rodičov teda neoprávňuje tohto rodiča rozhodovať samostatne v podstatných veciach týkajúcich sa maloletého dieťaťa, pričom podstatnou vecou súvisiacou s výkonom rodičovských práv a povinností je najmä vysťahovanie maloletého dieťaťa.

17. Vo vzťahu k výrokom o úprave styku otca k maloletým deťom odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie súdu prvej inštancie pre nedostatok dôvodov je nepreskúmateľné.

18. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas do rozvodu zrušil a podľa § 391 ods. 1 vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd zrušil aj výrok o určení výživného, ktorý tak ako aj ostatné výroky konajúci súd dostatočne neodôvodnil a výrok rozsudku je nepreskúmateľný. V tomto prípade výroku o výživnom procesne pochybil, ak určil počiatok platenia výživného „počnúc dňom právoplatnosti rozsudku“. Výrok súdu prvej inštancie o určení počiatku plnenia určeného výživného od právoplatnosti rozsudku je neurčitý a z hľadiska § 78 ods. 1 Zákona o rodine nezákonný, pretože zmena predchádzajúceho rozhodnutia o výživnom, resp. určenie musí mať podklad v okamihu zmeny pomerov, prípadne dňom začatia konania, ak neboli preukázané dôvody hodné osobitného zreteľa pre určenie alebo zvýšenie výživného spätne pred dňom podania návrhu. V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že v konaniach, ktoré môže súd začať aj bez návrhu súd nie je viazaný návrhmi účastníkov, preto je absolútne irelevantné, v akom rozsahu sa matka domáha určenia výživného pre maloleté dieťa a s akým počiatkom plnenia.

19. V ďalšom konaní bude povinnosťou súdu prvej inštancie odstrániť dôvody nepreskúmateľnosti rozsudku v napadnutej časti, vysporiadať sa so všetkými odvolacími dôvodmi otca, dôsledne zistiť skutočný stav veci, posúdiť ho podľa príslušných ustanovení Zákona o rodine a v súlade s úvahou odvolacieho súdu vyhodnotiť dôkazy jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti a následne svoje rozhodnutie odôvodniť v súlade s § 220 ods. 2 tak, aby rozhodnutie a úvahy, ktorými sa riadil pri rozhodovaní, boli spätne preskúmateľné, logicky správne a presvedčivé.

20. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .