Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17Co/337/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v M. v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Kubínyiho a členiek senátu Mgr. Zuzany Holúbkovej a JUDr. Ľubice Bajzovej v spore žalobcu: ALUDOS, s.r.o., so sídlom Robotnícka 2136/72, Považská Bystrica, IČO: 44 408 544, zastúpeného JUDr. Zuzanou Jankoviechovou, advokátkou so sídlom v Považskej Bystrici, M.R. Štefánika 157/45, proti žalovanému: E. V., trvale bytom T. XXX, T., zastúpenému Advokátskou kanceláriou ŠTRBÁŇ, s.r.o., so sídlom Dvory 1932, Púchov, IČO: 36 867 454, o odporovateľnosť právneho úkonu, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 10. apríla 2017, č.k. 6C/112/2015-303, takto

rozhodol:

I. Uznesenie súdu prvej inštancie č.k. 6C/112/2015-32 zo dňa 02.04.2015 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne č.k. 19Co/116/2016-220 zo dňa 12.04.2016 z r u š u j e .

II. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

III. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým výrokom žalobu zamietol a druhým výrokom priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že podanou žalobou sa žalobca domáhal, aby súd určil, že právny úkon - kúpna zmluva zo dňa 12.03.2015, ktorej vklad bol povolený Okresným úradom Považská Bystrica, katastrálnym odborom pod č. V 410/15-1100/15, ktorou dlžník M. U. ako predávajúci 1/ previedol spoluvlastnícky podiel 1/3 v parc. V., ostatné plochy o výmere 663 m2, zapísanej na LV č. XXXX, k.ú. G. a podiel 1/1 v parc. V., orná pôda o výmere 2362 m2, zapísanej na LV č. XXXX, k.ú. G., na žalovaného ako kupujúceho, je voči žalobcovi právne neúčinný. Zároveň sa domáhal nariadenia predbežného opatrenia, aby súd uložil žalovanému povinnosť zdržať sa nakladania s uvedenými nehnuteľnosťami. Dňa 02.04.2015 súd uznesením č.k. 6C/112/2015-32 zo dňa 02.04.2015 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne č.k. 19Co/116/2016-220 zo dňa 12.04.2016 uložil žalovanému povinnosť zdržať sa nakladania s tam špecifikovanými nehnuteľnosťami, a to až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej. Súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil poukazom na ust. § 42a ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a na výsledky vykonaného dokazovania, keď mal preukázané, že žaloba nie je dôvodná. Súd konštatoval, že v konaní nebolo preukázané splnenie všetkých podmienok pre určenie neúčinnosti právneho úkonu. Uviedol, že žalobca v konaní odporoval právnemu úkonu, kúpnej zmluve, ktorú uzatvoril žalovaný ako kupujúci s M. U. a jeho manželkou ako predávajúcimi, na základe ktorej sa žalovaný stal vlastníkom špecifikovaných nehnuteľností. Súd mal vykonaným dokazovaním za preukázané, že k uzatvoreniu tejto kúpnej zmluvy došlo dňa 20.02.2015. Okresný úrad Považská Bystrica, katastrálny odbor, rozhodnutím zo dňa 12.03.2015 pod č. vkladu V 410/15 povolil vklad vlastníckeho práva na základe uvedenej zmluvy v prospech žalovaného. Strany si v čl. III dohodli kúpnu cenu 8.000 eur, ktorá bude vyplatená pri podpise zmluvy s tým, že časť kúpnej ceny bola použitá na vyplatenie exekúcii na týchto nehnuteľnostiach. Súd mal ďalej za preukázané, že v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy bol M. U. dlžníkom žalobcu a že žalobca mal voči nemu vymáhateľnú pohľadávku, čo vyplýva z rozhodcovských rozsudkov Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Obchodný súd s.r.o. sp. zn. OS 83/2014, OS 84/2014 a OS 85/2014, ktoré nadobudli právoplatnosť a vykonateľnosť ešte v roku 2014 a taktiež to vyplýva z výpovede samotného svedka M. U.. Súd však nemal v konaní za preukázané, že by žalovanému bol pri uzatváraní kúpnej zmluvy pri bežnej starostlivosti známy úmysel M. U. ukrátiť veriteľa. M. U. pri svojej výpovedi na pojednávaní jednoznačne uviedol, že na otázku žalovaného pri uzatváraní zmluvy, či nemá ďalšie záväzky okrem tých, ktoré sú zapísané na listoch vlastníctva odpovedal, že nemá. Súd zdôraznil, že žalovaný pritom nemá v rámci bežnej starostlivosti povinnosť vykonávať osobitné šetrenia ohľadom prípadných iných dlhov. K vyplateniu kúpnej ceny potom došlo tým spôsobom, že žalovaný uhradil všetky dlhy M. U. vyplývajúce z LV a došlo aj k úhrade jednej ďalšej exekúcie JUDr. Prudkej (EX 3/2015), ktoré tvrdenie svedka na pojednávaní nebolo spochybnené, v dôsledku čoho súdni exekútori ukončili exekúcie zapísané na LV, čím sa odstránili ťarchy, ktoré na nich viazli a mohlo dôjsť k prevodu nehnuteľností na nich zapísaných. Z celkovej kúpnej ceny 8.000 eur došlo k výplatám na exekúcie celkovo 7.930,66 eur, a teda iba zanedbateľná časť ostala v rukách žalovaného. Súd mal za to, že z vyššie uvedeného vyplýva, že žalovanému nemohol byť známy úmysel M. U. ukrátiť žalobcu, nakoľko z kúpnej ceny riadne vyplatil všetkých známych veriteľov, o ktorých mu M. U. povedal. Po vykonanom dokazovaní nemal súd za preukázaný ani ďalší predpoklad pre úspešnosť odporovateľnej žaloby a to, že právnym úkonom došlo k zmenšeniu majetku dlžníka. Súd uviedol, že odporovateľnými nemôžu byť nikdy tzv. ekvivalentné právne úkony, pri ktorých nedochádza k objektívnemu zmenšeniu majetku dlžníka, pričom dôkazné bremeno a bremeno tvrdenia je v tomto smere na žalobcovi, čo platí obzvlášť za účinnosti CSP, kedy súd už nemôže vykonávať dôkazy, ktoré strany nenavrhli s výnimkou § 185 ods. 2,3 CSP. Pokiaľ teda žalobca nepreukáže, že dlžník previedol svoj majetok na žalovaného za nižšiu ako obvyklú, všeobecnú trhovú cenu, nemôže mať v konaní o určenie neúčinnosti právneho úkonu úspech. V tomto smere mal súd za to, že žalobca nepreukázal, že predajom predmetných nehnuteľností došlo k reálnemu zmenšeniu majetku dlžníka, že by nehnuteľnosti boli prevedené za nižšiu cenu ako je ich všeobecná hodnota. Pretože v konaní o odporovateľnosť právneho úkonu musia byť v zmysle § 42a ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka splnené všetky predpoklady kumulatívne a súd po vykonanom dokazovaní zistil, že splnené neboli, žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania súd odôvodnil ust. § 255 ods. 1 a žalovanému, ktorý mal v konaní plný úspech, priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie žalobca. K záveru súdu o tom, že aj v prípade, ak by žalovaný na jeseň roku 2014 vedel o dlhu M. U. vo vzťahu k nemu (žalobcovi), nedokazovalo by to ešte skutočnosť, že mu bol známy úmysel M. U. ukrátiť ho (žalobcu) uzatvorením kúpnej zmluvy vo februári 2015 uviedol, že účastníci konania sa dlhodobo poznali a poznali sa vzájomne aj s dlžníkom M. U., o ktorom mal žalovaný od neho (žalobcu) vedomosť, že dlh, ktorý voči nemu dlžník od r. 2012 má, mu napriek viacerým prísľubom nespláca, aj preto bol on žalovaným na jeseň 2014 nabádaný, aby nečakal a podal na dlžníka čo najskôr exekúciu, prípadne kúpili spoločne od dlžníka pozemok (pozemky), ktoré ako jediné v tom čase ešte dlžník vlastnil. Skutočnosť, že dlžník M. U. má finančné problémy bola a je verejne známa, nakoľko dlhoval viacerým veriteľom, okrem iného aj na nájomnom, kde v tom čase podnikal. Uviedol, že žalovaný nebol v žiadnom prípade dobromyseľný pri uzatváraní kúpnej zmluvy, naopak v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy bez akýchkoľvek pochybností vedel o tom, že dlžník M. U. má záväzky voči poisťovniam a viacerým subjektom s tým, že pri zachovaní náležitej starostlivosti by bol dopytom na jednotlivé poisťovne zistil, že dlžník má aj naďalej záväzky voči spomínaným veriteľom. Taktiež vzhľadom na množstvo exekúcií mal a mohol žalovaný predvídať v súlade s § 42a ods. 2 OZ, že voči dlžníkovi sa vedú alebo budú vedené exekučné konania, a teda pri náležitej starostlivosti musel rozpoznať jeho úmysel ako dlžníka predmetným právnym úkonom (kúpnou zmluvou) ukrátiť svojich veriteľov. V tomto kontexte je názor súdu, podľa ktorého nemožno po žalovanom požadovať, aby zisťoval napriek ubezpečeniu zo strany M. U. pri uzatváraní zmluvy, že iné dlhy nemá, či má tento dlhy na zdravotnom či sociálnom poistení, v hrubom rozpore s § 42a ods. 2 OZ, nakoľko v konaní bolo preukázané, že žalovaný vyplácal z kúpnej ceny jednotlivé exekúcie, kde veriteľmi o.i. bola aj Sociálna poisťovňa a VšZP, ktorým dlžník dlhuje aj naďalej, ktorú skutočnosť on preukázal listinnými dôkazmi. Navyše vynaloženie náležitej starostlivosti predpokladá, že osoba, ktorá s dlžníkom právny úkon uzatvorila, vykonala s ohľadom na všetky okolnosti a s prihliadnutím k obsahu právneho úkonu dlžníka takú činnosť, aby úmysel dlžníka veriteľa, ktorý tu v dobe odporovateľnosti právneho úkonu objektívne vzaté musel byť, z ich výsledkov poznala. Zákon v tomto smere od tejto osoby požaduje, aby sa pri úkonoch s dlžníkom presvedčila, že právny úkon neukracuje veriteľa dlžníka, čo v prípade žalovaného absentovalo, nakoľko pri uzatváraní predmetnej kúpnej zmluvy náležitú starostlivosť v žiadnom prípade nezachoval, nakoľko mu bol úmysel dlžníka zrejmý. Ďalej uviedol, že o.i. dlžník ako aj žalovaný vo svojich výpovediach tvrdia, že o iných exekúciách nemali vedomosť, resp. žalovaný tvrdí, že na LV sa oboznámil s časťou C, kde nebola uvedená žiadna ťarcha a dlžník ho ubezpečoval o tom, že nie je nikomu nič dlžný. Z uvedeného je zrejmý rozpor, keď na jednej strane žalovaný uvádza, že vyplatil kúpnu cenu do pokladne exekútora a samotný žalovaný na druhej strane tvrdí, že list vlastníctva týkajúci sa predmetných nehnuteľností bol čistý, resp. o žiadnych exekúciách vedených vo vzťahu k dlžníkovi nevedel. S uvedenými rozpormi sa súd vôbec nevysporiadal a obranu žalovaného vyhodnotil napriek uvedeným rozporom ako dôvodnú a legitímnu, a to v rozpore s vykonaným dokazovaním. Následne uviedol, že čo sa týka primeranosti ceny, vyplatená kúpna cena nebola v žiadnom prípade adekvátna (primeraná) a už vôbec nie obvyklá, nakoľko z vyjadrení jednotlivých realitných kancelárií je zrejmé, že nehnuteľnosti sú zahrnuté do územného plánu obce Udiča, t.j. k zastavaniu IBV a teda trhová cena takýchto nehnuteľností sa v uvedenej lokalite pohybuje v priemere okolo 10 - 15 eur/ m2, a nie 3,38 eur/m2, ktorá skutočnosť v neposlednom rade vyplýva aj zo znaleckého posudku č. 50/2015 Ing. Viliama Lejčíka. Preto je zrejmé, že kúpna zmluva nie je ekvivalentným právnym úkonom, nakoľko sa jedná o ukracujúci právny úkon, pri ktorom došlo k objektívnemu zmenšeniu majetku dlžníka, keďže za prevedený majetok nebola dlžníkovi poskytnutá zodpovedajúca náhrada. Na základe daných argumentov žiadal odvolací súd, aby zmenil napadnuté rozhodnutie tak, že vyhovie jeho žalobe a prizná mu náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania.

3. K podanému odvolaniu sa prostredníctvom právneho zástupcu vyjadril žalovaný. Uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za vecne správny a zákonný. Pokladal za jednoznačne preukázané, že žalobca v konaní neuniesol bremeno tvrdených skutočností a hmotnoprávny základ odporovateľnosti právneho úkonu nepreukázal vôbec. Už vôbec nemožno hovoriť o tom, že by zákonné predpoklady odporovateľnosti preukázal jednoznačne. Nepopiera, že žalobca disponoval voči dlžníkovi peňažnou pohľadávkou, ktorej legitímnosť nepopieral ani samotný dlžník. Zo žiadnych v konaní vykonaných dôkazov však jednoznačne nevplýva skutočnosť, že dlžník mal úmysel dotknutým právnym úkonom ukrátiť uspokojenie žalobcovej pohľadávky, práve naopak, dlžník sa uvedomujúc si svoje dlhy so žalovaným v záujme uspokojenia svojich veriteľov dohodol, že žalovaný kúpnu cenu zaplatí priamo jednotlivým veriteľom dlžníka v rámci vedených exekučných konaní tak, aby svoje dlhy riadne (v celom rozsahu) splnil. Mal za to, že na základe prostriedkov procesného útoku uplatnených žalobcom nemožno spoľahlivo konštatovať, že M. U. uskutočnil právny úkon kúpnej zmluvy s úmyslom ukrátiť žalobcu, čoho právnou konzekvenciou je nedôvodnosť podanej žaloby z dôvodu nesplnenia jednej zo zákonných podmienok odporovateľnosti právneho úkonu, a to nesporné preukázanie úmyslu dlžníka ukrátiť uspokojenie pohľadávky žalobcu ako veriteľa. Následne uviedol, že ani iný normatívny predpis súkromného či verejného práva neukladá osobe v zmluvnom postavení kupujúceho (resp. nadobúdateľa) povinnosť vynaložiť náležitú starostlivosť s cieľom zistenia prípadného úmyslu dlžníka a už vôbec žiadny zákonný predpis neukladá osobe v postavení budúceho kupujúceho (resp. nadobúdateľa) povinnosť vykonať lustráciu majetkových pomerov dotknutej osoby predávajúceho nad rámec bežných údajov zapísaných na príslušnom LV, založenom k prevádzanej nehnuteľnosti. Právne nesporným ostáva, že žalobca podal voči dlžníkovi návrh na vykonanie exekúcie až dňa 02.03.2015, teda desať dní po uzatvorení zmluvy a podaním návrhu na jej vklad do katastra nehnuteľností . Z tohto dôvodu on (žalovaný) objektívne nemohol vedieť o (vtedy ešte neprebiehajúcej) exekúcii vedenej voči dlžníkovi žalobcom, poukazujúc na skutočnosť, že dlžník ho na opakované dopyty ubezpečil, že žiadne iné peňažné záväzky voči iným osobám neeviduje. Uviedol, že považuje za jednoznačne preukázané, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu jeho vedomosti o úmysle dlžníka ukrátiť uspokojenie žalobcovej pohľadávky, v nadväznosti na čo možno zamietavú časť výroku považovať za vecne správnu. Dodal, že žalobca nielenže nepreukázal ním tvrdenú skutočnosť, že všeobecná hodnota nehnuteľností bola v danom čase a mieste diametrálne vyššia ako dohodou medzi žalovaným a dlžníkom stanovená kúpna cena, naopak to bol práve on (nad rámec svojej dôkaznej povinnosti), ktorý náležitým spôsobom osvedčil ekvivalentnosť dotknutého právneho úkonu. Na základe uvedeného žiadal odvolací súd, aby napadnutý rozsudok potvrdil a priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

4. K podanému vyjadreniu žalovaného žalobca uviedol, že nesúhlasí s podaným vyjadrením, námietky v ňom uvedené považoval za účelové a pridržiaval sa argumentačnej línie predostretej v podanom odvolaní.

5. Na vyjadrenie žalobcu žalovaný uviedol, že nesúhlasí s vyjadrením žalobcu a zotrval na argumentácií z podaného vyjadrenia k odvolaniu.

6. K podanému vyjadreniu žalovaného žalobca uviedol, že sa pridržiava podaného odvolania i následného vyjadrenia.

7. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 potvrdiť.

8. Podľa § 42a ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony podľa odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený. Odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy, a právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi (§ 116 a 117 <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/1964/40/20181205>) alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohla poznať.

9. Odporovateľnosť je vo svojej podstate procesným inštitútom. Znamená veriteľovo právo domáhať sa na súde neúčinnosti právneho úkonu dlžníka. Neúčinnosť odporovateľného právneho úkonu má hmotnoprávnu povahu. Pôsobí len voči veriteľovi na základe právoplatného rozhodnutia súdu, pričom má účinky ex tunc (od začiatku). Jeho zmyslom a hlavným účelom je zabrániť dlžníkovi, aby nepoctivými úkonmi zmenšujúcimi svoj majetok ukrátil vymáhateľné pohľadávky veriteľa.

10. Prvým predpokladom uplatnenia subjektívneho odporového práva veriteľa je existencia koreálneho veriteľsko-dlžníckeho záväzkového vzťahu, v rámci ktorého existuje subjektívna povinnosť dlžníka plniť veriteľovi dlh a oprávnenie veriteľa požadovať splnenie tohto dlhu. Druhý predpoklad predstavuje tzv. ukracujúci právny úkonu medzi dlžníkom a kvalifikovanou treťou osobou, resp. v prospech takejto osoby. Tretím predpokladom vzniku odporového oprávnenia veriteľa je charakter odporovateľného právneho úkonu ako úkonu in fraudem creditoris. Musí ísť teda o úkon, ktorý ukrátil veriteľa v možnosti domáhania sa uspokojenia z majetkovej sféry dlžníka. Takýto charakter možno právnemu úkonu prisúdiť vtedy, ak je kumulatívne naplnená subjektívna stránka odporovateľnosti, spočívajúca v úmysle dlžníka ukrátiť svojho veriteľa, a súčasne aj objektívna stránka odporovateľnosti, spočívajúca v reálnom úbytku v majetkovej sfére dlžníka. K reálnemu ukráteniu musí dôjsť v príčinnej súvislosti s fraudóznym konaním dlžníka. Pokiaľ zvyšný majetok dlžníka objektívne postačuje v čase odporu na uspokojenie veriteľa, nemožno odporovacej žalobe vyhovieť. Posledným kritériom je existencia kvalifikovaných predpokladov na strane tretej osoby, s ktorou dlžník odporovateľný právny úkon uzatvoril, resp. ktorá mala z tohto úkonu prospech (ak ide o úkon jednostranný), ktoré možno rozdeliť do dvoch skupín, a to (i) subjektívna vedomosť tretej osoby o fraudóznom úmysle dlžníka, teda vedomosť tejto osoby o tom, že právny úkon sa realizuje za účelom ukrátenia veriteľa právny, a (ii) status tretej osoby, ktorý sa posudzuje objektívne a bez ohľadu na subjektívnu vedomosť tretej osoby o úmysloch dlžníka, resp. ktorý vo vzťahu k tejto osobe zakladá relevantnú právnu domnienku.

11. V § 42 ods. 2 sú teda upravené dva druhy odporovateľných právnych úkonov. Oba druhy odporovateľných právnych úkonov sa však vzájomne líšia skutkovou podstatou a dôkazným bremenom. Prvý prípad odporovateľnosti sa týka právneho úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných 3 rokoch v úmysle ukrátiť veriteľa (animo fraudandi), ak musel byť tento úmysel druhej strane známy. Úmysel dlžníka a vedomosť druhej strany právneho úkonu ukrátiť ktoréhokoľvek veriteľa musí byť veriteľom tvrdený a dokázaný. Ak veriteľ neuplatní svoje odporovacie právo do 3 rokov od doby, kedy bol odporovateľný právny úkon urobený, jeho právo odporovať zanikne. Druhým prípadom odporovateľnosti sú právne úkony, ktorými boli veritelia dlžníka ukrátení a ku ktorým došlo v posledných 3 rokoch medzi dlžníkom a osobou jemu blízkou (§ 116 a 117 alebo ktoré urobil dlžník v uvedenom čase v prospech týchto osôb, s výnimkou prípadu, keď druhá strana dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa nemohla rozpoznať ani pri náležitej starostlivosti. V týchto prípadoch zákon úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa i vedomosť blízkej osoby o existencii tohto úmyslu predpokladá. Osoba blízka dlžníkovi sa môže podľa ust. § 42a ods. 2 ubrániť odporovacej žalobe, len ak preukáže, že o dlžníkovom úmysle skrátiť odporovateľným právnym úkonom veriteľa nevedela a ani nemohla vedieť, napriek tomu, že vyvinula náležitú starostlivosť na poznanie tohto dlžníkovho úmyslu a šlo o náležitú starostlivosť.

12. Odvolacie námietky žalobcu, že v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy bez akýchkoľvek pochybností žalovaný vedel o tom, že dlžník Tomáš Vojtek má záväzky voči poisťovniam a viacerým subjektom s tým, že pri zachovaní náležitej starostlivosti by bol dopytom na jednotlivé poisťovne zistil, že dlžník má aj naďalej záväzky voči spomínaným veriteľom, ako aj, že zákon od osoby kupujúceho vyžaduje, aby sa pri úkonoch s dlžníkom presvedčila, že právny úkon neukracuje veriteľa dlžníka, čo v prípade žalovaného absentovalo, nemôžu obstáť.

13. V konaní pre úspešnú odporovateľnosť právneho úkonu (kúpnej zmluvy) sa mala preukázať vedomosť žalovaného o tom, že dlžník predajom dotknutých nehnuteľností ukracuje týmto svojho veriteľa, teda žalobcu. Táto vedomosť žalovaného v konaní preukázaná nebola, nakoľko pri podpise kúpnej zmluvy s dlžníkom zisťoval žalovaný, či dlžník má nejaké ďalšie dlhy, okrem tých, ktoré boli uvedené na LV s tým, že ho dlžník ubezpečil, že žiadne takéto nemá. Ak by aj žalovaný vedel o dlhoch dlžníka na jeseň v roku 2014, vo februári 2015 si overil u dlžníka, že ďalšie dlhy nemá. Ak by sme pripustili, že by musel žalovaný ako nadobúdateľ nehnuteľností zisťovať aj ďalšie dlhy po vykonanom uistení (teda pri zachovaní bežnej obozretnosti pri kontraktačnom procese), že dlžník nemá ďalšie dlhy (navyše dlžník predmetné nehnuteľnosti nepredával pod cenu, preto žalovanému nemohol byť „podozrivý“ prípadný úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa), tak by bol žalovaný ako kupujúci vždy znevýhodnený v záväzkových právnych vzťahoch pri uzavieraní zmlúv, pričom by musel znášať neprimerané riziko i pri vynaložení bežnej starostlivosti (obozretnosti) v tom zmysle, aby predávajúci ev. nemal ďalšie, jemu neznáme (alebo hoci i kupujúcemu zatajené) dlhy. U takýchto osôb (teda nie blízkych osôb, právny status ktorých má relevanciu v zmysle § 42a zákon predpokladá vyššiu mieru dobromyseľnosti, a tak je im zákonite poskytnutá aj vyššia miera právnej ochrany.

14. Čo sa týka výpovedí, na ktoré poukazuje žalobca a ktoré by mali preukazovať vedomosť žalovaného o úmysle dlžníka ukrátiť žalobcu, je potrebné konštatovať, že tieto nepreukazujú túto vedomosť. Žalovaný mohol na jeseň v roku 2014 vedieť o dlhoch dlžníka, avšak táto skutočnosť sama o sebe nepreukazuje, že by mal žalovaný vedomosť o úmysle ukrátiť svojho veriteľa, teda dlžníka daným prevodom dotknutých nehnuteľností (navyše, ako správne podotkol súd prvej inštancie, až o niekoľko mesiacov neskôr - vo februári 2015).

15. Ďalšia odvolacia námietka žalobcu, že vyplatená kúpna cena nebola v žiadnom prípade adekvátna a už vôbec nie obvyklá, čím je dané, že kúpna zmluva je ukracujúcim právnym úkonom, pri ktorom došlo k zmenšeniu majetku dlžníka, keďže za prevedený majetok nebola dlžníkovi poskytnutá zodpovedajúca náhrada, smerovala k charakteru právneho úkonu ako úkonu in fraudem creditoris, konkrétne k objektívnej stránke odporovateľnosti, spočívajúcej v reálnom úbytku v majetkovej sfére dlžníka. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že dlžník mal nehnuteľnosti, ktoré sa snažil predať za cenu podobnú znaleckému posudku K.. N., predloženého v konaní žalobcom (teda cca 24.000 eur) s tým, že dva roky boli za túto cenu nepredajné, za tento čas mali len jediného skutočného záujemcu, ktorý však ponúkol 8.000 eur (aj to iba za predpokladu, že na nehnuteľnosti už nebudú viaznuť žiadne ťarchy). Nehnuteľnosti tak nakoniec dlžník predal žalovanému za kúpnu cenu 8.000 eur (žalovaným predložený znalecký posudok ocenil tieto na hodnotu 8.800 eur), a preto možno konštatovať, že nedošlo k zmenšeniu jeho majetku. Podporne možno dodať, že v zmysle záveru rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21 Cdo 4806/2014, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje platí, že „ak prijal dlžník za prevedené veci, práva alebo iné majetkové hodnoty od nadobúdateľa skutočne (reálne) ich obvyklú cenu alebo mu za ňu bola inak poskytnutá primeraná (rovnocenná) náhrada, nejde o skracujúci právny úkon v zmysle ustanovenia § 42a Občianskeho zákonníka ani vtedy, ak dlžník cenu (náhradu) za prevedené veci, práva alebo iné majetkové hodnoty použil k inému účelu než k uspokojeniu pohľadávky veriteľa“. Na základe uvedeného preto možno akceptovať závery súdu prvej inštancie, že nebolo vykonaným dokazovaním preukázané, že by dotknutým právnym úkonom došlo k zmenšeniu majetku dlžníka.

16. Vzhľadom na to, že odvolacie námietky žalobcu neboli dôvodné, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdil.

17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 tak, že žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, nakoľko bol v odvolacom konaní plne úspešný. V zmysle ust. § 262 ods. 2 o výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie.

18. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že v konaní bolo súdom prvej inštancie uznesením č.k. 6C/112/2015-32 zo dňa 02.04.2015 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne č.k. 19Co/116/2016-220 zo dňa 12.04.2016 nariadené predbežné (v zmysle neodkladné) opatrenie, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zdržať sa nakladania s predmetnými nehnuteľnosťami, a to až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej. Ide teda o časovo obmedzené neodkladné (predbežné) opatrenie s tým, že podľa § 335 ods. 1, 2 platí, že (ods. 1) neodkladné opatrenie nariadené po začatí konania vo veci samej súd prvej inštancie aj bez návrhu zruší rozhodnutím, ktorým žalobu odmieta alebo zamieta alebo ktorým konanie vo veci samej zastavuje a (ods. 2) neodkladné opatrenie nariadené po začatí konania vo veci samej odvolací súd aj bez návrhu zruší rozhodnutím, ktorým rozhodnutie súdu prvej inštancie mení tak, že žalobu zamieta, alebo ktorým konanie vo veci samej zastavuje. Zásadne však platí, že neodkladné (predbežné) opatrenie je nezlučiteľné s procesným neúspechom žalobcu vo veci samej. Preto, ak bolo neodkladné opatrenie nariadené po začatí konania, vrátane neodkladného opatrenia nariadeného na návrh doručený súdu spolu so žalobou alebo ako súčasť žaloby a samotná žaloba bola následne odmietnutá alebo zamietnutá, súd neodkladné opatrenie zruší. Nakoľko súd prvej inštancie v rozhodnutí, ktorým žalobu zamietol nerozhodol i o zrušení predmetného neodkladného (predbežného) opatrenia, odvolací súd z dôvodu hospodárnosti konania (a keďže potvrdil zamietnutie žaloby súdom prvej inštancie) rozhodol v prvom výroku o zrušení tohto neodkladného (predbežného) opatrenia v zmysle § 335 ods. 1, 2 CSP.

19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .