Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10CoPr/3/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu Mgr. Adely Unčovskej a JUDr. Romana Majerského v právnej veci žalobkyne: Q.. Q. M. Ž., N.. XX. XX. XXXX, A. M. L.. Č.. XX, A., proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova ul. č. 2, Bratislava, IČO: 00 151 866, o určenie osobného príplatku a doplatenie služobného príjmu, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 01. decembra 2016, č. k. 16Cpr/3/2014 - 201, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1.

Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia výšky osobného príplatku v mesiaci marec 2011 v sume 300,50 eur, v mesiacoch apríl 2011 až jún 2012 v sume 325,50 eur, v mesiacoch júl 2012 až august 2013 v sume 335,50 eur a doplatenia nedoplatku na osobnom príplatku za uvedené obdobie vo výške 300,50 eur za každý mesiac spolu s príslušenstvom. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne Čl. 1, § 9, § 10 ods. 1, § 137, § 470 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku, § 2 ods. 1 Správneho súdneho poriadku, § 1 ods. 1, § 2 ods. 2, 3, § 84 ods. 2, § 91 ods. 1, 2, 3, 4 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície a vecne tým, že žalobkyňa nepreukázala právny základ uplatneného nároku v časti o určenie osobného príplatku, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť napriek nedostatku právomoci z dôvodu, že si uplatnila určovací nárok a nedôvodnosťou nároku o doplatenie osobného príplatku. Uviedol, že pri nároku žalobkyne, ktorým sa domáhala určenia osobného príplatku ide o oblasť vzťahov, ktoré sú upravené zákonom č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, pričom služobný pomer sa zakladá k štátu a o osobnom príplatku rozhoduje príslušný nadriadený, preto ide o vec, ktorá svojím charakterom patrí do výlučnej právomoci žalovaného a nie súdu. Poukázal na skutočnosť, že v personálnom rozkaze č. 54 zo dňa 28. 02. 2011 nebolo o osobnom príplatku rozhodnuté, teda osobný príplatok žalobkyni priznaný nebol, preto nemôže svojim rozhodnutím nahradiť rozhodnutie príslušného orgánu vo veci služobného pomeru žalobkyne. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí uviedol, že služobný pomer príslušníka Policajného zboru nemá znaky súkromnoprávneho pomeru, ale vzhľadom na jeho charakter a právnu povahu, má znaky verejnoprávneho pomeru, pričom medzi policajtom a Policajným zborom, resp. štátom ide o štátnoslužobný pomer, keď sa príslušník Policajného zboru prostredníctvom svojho „zamestnávateľa“ (štátu) priamo zúčastňuje na výkone verejnej moci, a preto má štát oprávnenie jednostrannými aktmi zakladať, meniť alebo rušiť vzťahy v služobnom pomere, ktoré

sa v služobnom pomere zakladajú, menia a zanikajú rozhodnutím (rozkazom) vydaným nadriadeným s tým, že právomoc preskúmať zákonnosť takýchto rozhodnutí má súd len v režime správneho súdnictva. Poukázal na skutočnosť, že peňažné nároky zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru sa riadia zákonom č. 73/1998 Z. z., o ktorých rozhoduje príslušný nadriadený a nie súd, preto nie je ani možné domáhať sa akýchkoľvek peňažných plnení (nárokov) zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru určovacou žalobou, pričom v zmysle § 10 Civilného sporového poriadku, ak vec patrí do právomoci iného orgánu Slovenskej republiky, súd konanie zastaví a vec mu postúpi, avšak ak dospeje k záveru, že nie je daná jeho právomoc na konanie vo veci a zároveň nie je daná ani právomoc iného orgánu na jej prejednanie a rozhodnutie, potom v intenciách ústavou zaručeného práva každého na súdnu ochranu, nemôže konanie pre nedostatok právomoci bez ďalšieho postupu zastaviť, ale otázku právomoci musí riešiť pozitívne vo svoj prospech a vec musí prejednať. Uviedol, že výkon súdnictva nemôže súd odmietnuť, pretože by konal v rozpore so zásadou zákazu denegatio iustitiae, avšak nedostatok právomoci súdu nemožno zamieňať s nedostatkom hmotnoprávnej úpravy (občianskoprávnej, pracovnej, rodinnej, obchodnej a pod.) brániacej súdu o konkrétne uplatnenom nároku rozhodnúť, pričom tento nedostatok musí súd vyriešiť len meritórnym rozhodnutím vo veci, a preto sa pred samotným meritórnym prejednaním žalobkyňou podanej žaloby zaoberal tým, či na prejednanie veci má právomoc, resp. či má uplatňovaný nárok žalobkyne právny základ v takých ustanoveniach hmotného práva, o ktorých prináleží súdu rozhodovať v občianskom súdnom konaní. Poukázal na skutočnosť, že súdy vo veci práv a povinností policajta v služobnom pomere spory neprejednávajú ani nerozhodujú, pretože ich nemožno podriadiť pod občianskoprávne, obchodné, pracovné, rodinné, družstevné či hospodárske vzťahy, ktoré sa ako vzťahy súkromného práva spravujú zásadou rovného postavenia ich účastníkov, individuálnej autonómie vôle a dispozitívnosti v podobe možnosti slobodne sa rozhodnúť urobiť právny úkon, zvoliť si jeho obsah, formu, vybrať jeho adresáta s možnosťou odchýliť sa od právnej úpravy. Uviedol, že nakoľko nemá o žalobkyňou požadovanom určení právomoc rozhodnúť, javil by sa ako opodstatnený postup konanie pre nedostatok právomoci zastaviť a vec postúpiť na prejednanie kompetentnému orgánu, avšak vzhľadom k tomu, že si žalobkyňa uplatnila určovací nárok, o ktorom je oprávnený rozhodnúť, vec prejednal z dôvodu, že v opačnom prípade, by zastavením konania bez súčasného postúpenia veci inému príslušnému orgánu, odoprel žalobkyni ústavou zaručené právo domáhať sa ochrany práv na nezávislom a nestrannom súde. Stotožnil sa s tvrdením žalovaného, že žalobkyňa mala možnosť podať proti personálnemu rozkazu č. 54, zo dňa 28. 02. 2011, teda personálnemu rozkazu, ktorým bola ustanovená dňom 01. 03. 2011 do funkcie vyšetrovateľ 2. oddelenia všeobecnej kriminality odboru kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave, služobného úradu Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave, a v ktorom jej osobný príplatok priznaný nebol, odvolanie z dôvodu, že nadriadený o osobnom príplatku nerozhodol, avšak možnosť podať odvolanie voči priznanej výške osobného príplatku nevyužila ani vo vzťahu k personálnemu rozkazu riaditeľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave II číslo 95 zo dňa 31. 03. 2011, ktorým bol žalobkyni jednoznačne dňom 01. 04. 2011 priznaný osobný príplatok vo výške 25 eur (nie znížený či zvýšený) a odvolanie tiež nepodala ani proti personálnemu rozkazu riaditeľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave II číslo 197 zo dňa 29. 06. 2012, ktorým jej bol dňom 01. 07. 2012 zvýšený osobný príplatok na 35 eur, z čoho je zrejmé, že mala vedomosť o výške osobného príplatku, voči takto priznanému osobnému príplatku nenamietala počas celej doby trvania jej služobného pomeru, t. j. do 31. 08. 2013 a nedomáhala sa doplatenia podľa nej prináležiaceho služobného príjmu. Nestotožnil sa s tvrdením žalobkyne, že pokiaľ nebolo v personálnom rozkaze č. 54 zo dňa 28. 02. 2011 o osobnom príplatku rozhodnuté, nemala dôvod podať proti takému rozhodnutiu odvolanie, nakoľko práve skutočnosť, že rozhodnutie (personálny rozkaz) týkajúci sa preloženia do iného miesta výkonu služobného pomeru a na inú funkciu neobsahuje zodpovedajúci výrok o priznaní, resp. nepriznaní či znížení alebo odňatí osobného príplatku, bolo dôvodom na podanie odvolania - opravného prostriedku a následne v prípade potvrdenia prvostupňového rozhodnutia, na preskúmanie jeho zákonnosti správnym súdom, keď v tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na čl. 6 nariadenia ministra vnútra SR č. 17/2008, že osobný príplatok priznáva nadriadený, ktorý je oprávnený policajta ustanoviť alebo vymenovať do funkcie, pričom podľa ods. 4 pri každej zmene zaradenia policajta do funkcie nadriadený prehodnotí osobný príplatok, ktorý mal policajt priznaný na predchádzajúcej funkcii. Poukázal na skutočnosť, že o osobnom príplatku v personálnom rozkaze č. 54 nebolo rozhodnuté, a preto sa žalobkyňa mala domáhať preskúmania rozhodnutia podľa vtedy platného § 247 a nasl. O. s. p. (§ 177 S. s. p) z dôvodu, že o osobnom príplatku nebolo rozhodnuté a teda rozhodnutie nespĺňalo náležitosti ustanovené v § 241 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z. s tým, že všeobecný súd nemá právomoc preskúmavať rozhodnutie správneho orgánu a takýmto rozhodnutím je viazaný. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí uviedol, že vo vzťahu k nároku žalobkyne o doplatenie služobného príjmu spolu v

sume 8.415 eur (30 x 280,50 eur), teda nároku na plnenie, žalobkyňa nepreukázala nárok na vyplatenie osobného príplatku v uplatnenej výške a za uplatnené obdobie, keď personálnym rozkazom č. 54, ktorým bola ustanovená do funkcie vyšetrovateľ 2. oddelenia všeobecnej kriminality odboru kriminálnej polície OR PZ Bratislava II jej osobný príplatok priznaný nebol, personálnym rozkazom riaditeľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave II číslo 95 zo dňa 31. 03. 2011 bol žalobkyni dňom 01. 04. 2011 priznaný osobný príplatok vo výške 25 eur a personálnym rozkazom riaditeľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave II číslo 197 zo dňa 29. 06. 2012 bol žalobkyni dňom 01. 07. 2012 zvýšený osobný príplatok z 25 eur na 35 eur, pričom takto priznaný osobný príplatok bol, ako to vyplýva aj zo mzdových listov, žalobkyni vyplácaný. Poukázal na skutočnosť, že pokiaľ personálny rozkaz ako správne rozhodnutie nebol zrušený (zmenený), podľa § 194 ods. 2 Civilného sporového poriadku na takéto rozhodnutie prihliada, a nakoľko žalobkyňa nepreukázala právnu povinnosť žalovaného na zaplatenie uplatnenej sumy predstavujúcej doplatenie osobného príplatku a o osobnom príplatku žalobkyne v uplatnenej výške nebolo príslušným orgánom rozhodnuté, nemá právomoc o takomto nároku, t. j. o priznaní osobného príplatku rozhodnúť, a preto dospel k záveru, že žalobkyni nevznikla pohľadávka z titulu peňažného dlhu voči žalovanému. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1, § 261 ods. 1, 2 C. s. p. a vecne úspechom žalovaného vo veci, ktorému však voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si výslovne náhradu trov konania neuplatnil z dôvodu, že mu žiadne trovy konania nevznikli.

2.

Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C. s. p.), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ C. s. p.), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C. s. p.), rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.) a navrhla napadnutý rozsudok zmeniť, žalobe vyhovieť a priznať náhradu trov konania. Uviedla, že napadnutý rozsudok nemá základné náležitosti upravené v ust. § 220 ods. 2 C. s. p., čím je nepreskúmateľný, pričom súd prvej inštancie vôbec neposúdil jej skutkové tvrdenia a právne argumenty ani sa k nim nevyjadril a celý rozsudok postavil na jedinom argumente, že sa v správnom konaní mala odvolať voči chýbajúcemu výroku, avšak so skutočnosťou, že nie je dôvod sa voči chýbajúcemu výroku odvolať, sa žiadnym spôsobom nevysporiadal. Poukázala na skutočnosť, že súd prvej inštancie sa rovnako nevysporiadal ani so skutočnosťou, že v dôsledku absencie prehodnotenia má nárok na osobný príplatok v plnej výške, preto už z tohto dôvodu má konanie inú vadu, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci s tým, že pokiaľ ide o určovací návrh, je odôvodnenie súdu prvej inštancie absolútne zmätočné, nakoľko prišiel k záveru, že nie je možné o jej osobnom príplatku ako príslušníka Policajného zboru a o jeho výške rozhodnúť prostredníctvom určovacej žaloby, nakoľko ide o nárok zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru, o ktorom súd právomoc rozhodnúť nemá, avšak z akého dôvodu vec nepostúpil na ďalšie konanie inému orgánu nie je zrejmé. Žalobkyňa v odvolaní uviedla, že aj po zmene zaradenia má nárok na osobný príplatok vo výške, aká bola pred zmenou zaradenia z dôvodu, že prehodnotenie nebolo vykonané, pričom súd prvej inštancie dospel k podobnému k záveru, že prehodnotenie malo byť vykonané, ale nebolo, teda určovací výrok mal za úlohu explicitne potvrdiť jej nárok na osobný príplatok a súd prvej inštancie mal možnosť len deklarovať, že nárok má v danej výške, v inej výške alebo mohol nahradiť činnosť správneho orgánu, keďže žalovaný nad ňou nemá právomoc vykonať prehodnotenie sám, avšak obišiel aj túto otázku citovaním právnej teórie, v ktorých prípadoch môže rozhodovať a v ktorých nie, pričom dospel k záveru, že nemôže rozhodovať a napriek tomu o veci rozhodol s tým, že práve súd prvej inštancie bol oprávnený túto otázku s konečnou platnosťou vyriešiť, keďže v posudzovanej veci nešlo o klasickú určovaciu žalobu. Poukázala na skutočnosť, že v časti uplatneného nároku na peňažné plnenie vo výške 8.415 eur s príslušenstvom dospel súd prvej inštancie k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom sa v rozhodnutí nevysporiadal s podstatnou časťou argumentácie, ktorú dokonca aj opomenul spomenúť alebo spomenul len veľmi čiastkovo a okrajovo v popisnej časti, keď uviedla, že žiaden výrok týkajúci sa prehodnotenia osobného príplatku nebol v personálnom rozkaze riaditeľa OR PZ č. 54/201 ani v inom rozkaze s tým, že prehodnotenie nemuselo byť zákonite súčasťou personálneho rozkazu o ustanovení do funkcie, ale mohlo byť aj samostatne v inom personálnom rozkaze, nakoľko je bežné vydávanie čiastkových rozkazov, keďže podľa žalovaného žiadna metodika k vydávaniu obsahu personálnych

rozkazov neexistuje. Uviedla, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, že mala možnosť podať odvolanie proti personálnemu rozkazu č. 54 zo dňa 28. 02. 2011, teda personálnemu rozkazu, ktorým bola ustanovená dňom 01. 03. 2011 do funkcie vyšetrovateľa 2. oddelenia všeobecnej kriminality odboru kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave, služobného úradu Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave, v ktorom jej osobný príplatok nebol priznaný práve z dôvodu, že nadriadený o osobnom príplatku nerozhodol, pretože spomenutý personálny rozkaz otázku jej osobného príplatku vôbec neriešil, a preto súd prvej inštancie mylne uviedol, že osobný príplatok jej nebol priznaný, nakoľko ak by jej nebol priznaný, bolo by vo výroku uvedené, že sa osobný príplatok nepriznáva. Poukázala na ust. § 241 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z., ktoré obsahuje náležitosti rozhodnutia a v ktorom je výslovne uvedené, že rozhodnutie obsahuje výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní s tým, že podľa ods. 2 citovaného ustanovenia výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovení právneho predpisu, podľa ktorého bolo rozhodnuté, pričom v poučení o odvolaní podľa ods. 4 sa uvedie, či je rozhodnutie konečné alebo sa možno proti nemu odvolať, keď vo väzbe na ods. 2 je rozhodnutie totožné s významom pojmu výrok, a preto neexistujúci výrok nespĺňa ani uvedené náležitosti - rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovení právneho predpisu, podľa ktorého bolo rozhodnuté. Namietla, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku neuviedol ako dospel k záveru o jej povinnosti podať odvolanie voči neexistujúcemu výroku, pričom jeho záver je v rozpore so základnými zásadami občianskeho a správneho práva, nakoľko v prípade neexistujúceho výroku, nie je splnená zásada právnej istoty, určitosti a záväznosti rozhodnutia, keďže sa vo všeobecnosti odvoláva voči výroku a nie voči nevýroku s tým, že spôsobom, akým uvažuje súd prvej inštancie, ktorý nemá oporu v platnom práve, by sa potichu mohlo v akomkoľvek rozhodnutí rozhodnúť o akejkoľvek inej veci, čím vec aj nesprávne právne posúdil, keď od účastníka správneho konania vyžaduje splniť si povinnosť odvolať sa voči výroku, ktorý neexistuje. Vytkla súdu prvej inštancie, že prekročil svoju právomoc, keď napadnutý rozsudok odôvodnil tým, že sa mala odvolať, nakoľko mal hodnotiť individuálny právny akt v znení v akom je právoplatný, a nie ísť nad rámec svojej právomoci a rozsudok oprieť o to, čo mal alebo nemal účastník konania robiť, keďže toto mu vôbec neprináleží a nemá za úlohu hodnotiť postup účastníka v správnom konaní, ale výsledok správneho konania s tým, že okrem tejto argumentácie o tom, čo sa malo robiť, v rozsudku žiadne reálne odôvodnenie, napriek jeho obsiahlosti, nie je. Uviedla, že z výplatnej pásky mala vedomosť, v akej výške sa jej osobný príplatok vypláca, avšak po celý čas výšku osobného príplatku namietala a domáhala sa nápravy s tým, že opakovane to tvrdila vo všetkých svojich podaniach, ale až do konca služobného pomeru žiaden príslušný orgán prehodnotenie nevykonal, pričom skutočnosť, že jej osobný príplatok v prináležiacej výške žalovaný nevyplácal, zánik nároku nespôsobuje. Poukázala na skutočnosť, že žalobu podala včas, preto je irelevantné v akom časovom období premlčacej lehoty žalobu podala, keď z predložených dôkazov je zrejmé, že sa snažila po celú dobu záležitosť riešiť zmierlivo s tým, že rovnako irelevantná je v tomto kontexte skutočnosť, kedy jej bol osobný príplatok zvýšený, nakoľko išlo o zvyšovanie, čo je okolnosť nesúvisiaca s prehodnotením, pričom personálne rozkazy, ktorými sa jej zvyšoval osobný príplatok a o ktoré sa súd prvej inštancie sčasti opiera, sú ako dôkaz neúčinné, keďže boli vykonané v rozpore s § 185 C. s. p., pretože si ich vyžiadal bez návrhu strany, čím závažne porušil jej procesné práva - právo na spravodlivý proces, narušil nestrannosť a konal v prospech žalovaného, hoci tento spor nemožno považovať za spor, v ktorom by žalovaný mal postavenie slabšej strany. Žalobkyňa v odvolaní ďalej uviedla, že súd prvej inštancie pri posúdení prípadu nedokázal zhodnotiť súbeh správneho a občianskeho práva, keď nesprávne interpretoval a aplikoval jednotlivé normy a dospel k nezákonnému rozsudku, pričom sa mal zaoberať interpretáciou normy správneho práva, teda tým, aké práva a povinnosti z nej vyplývajú, či už išlo o nariadenie MV SR alebo o personálne rozkazy s tým, že v ostatnom mal použiť občianskoprávne normy, avšak konal presne naopak a pod tlakom vyjadrení žalovaného skĺzol do preskúmavania správnej normy - postupu jej vydania, na čo nemal právomoc. Poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 01. 07. 2010, sp. zn. 8 Sžp 1/2010, v ktorom riešil otázku výkladu právnej (správnej) normy tak, že Slovenská republika je právny štát, ktorý je založený na princípoch právnej istoty a predvídateľnosti právnych noriem, pričom nejasné a neurčité právne normy nemožno aplikovať a vykladať na ťarchu adresáta právnej normy - účastníka správneho konania, ale vždy na ťarchu tvorcu právnej normy. Uviedla, že žalovaný si sám v nariadení č. 17/2008 stanovil povinnosť prehodnotiť a odôvodniť výšku osobného príplatku pri zmene zaradenia policajta a ju odôvodniť, avšak v jej prípade si túto povinnosť nesplnil aj napriek zmene zaradenia, preto jej mal byť osobný príplatok vo výške akú mala do zmeny zaradenia vyplácaný až do prehodnotenia s tým, že inštitút prehodnotenia má slúžiť na ochranu policajta pri zmene zaradenia a má svoje limity maximálneho zníženia aj maximálneho navýšenia, pričom s týmito tvrdeniami sa súd prvej inštancie vôbec nevysporiadal.

3.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť, nakoľko odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) C. s. p. je nespôsobilým odvolacím dôvodom, keďže v predmetnom konaní nedošlo k nesprávnemu procesnému postupu, ktorý mal žalobkyni znemožniť procesné práva jej patriace a navyše v takej miere, že by malo dôjsť k porušeniu práva na spravodlivý proces, z dôvodu ktorého je tento odvolací dôvod účelový, navyše nijako neodôvodnený, keď ani nie je zrejmý dôvod použitia tohto odvolacieho dôvodu žalobkyňou. Poukázal na skutočnosť, že súd prvej inštancie pri prejednaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi a žalobkyni neznemožnil uplatniť procesné práva priznané jej právnym poriadkom na zabezpečenie práv a oprávnených záujmov s tým, že žalobkyňa vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d) C. s. p. inú vadu konania nijako nekonkretizovala, a preto nie je zrejmé, v čom mala iná vada konania spočívať a aký následok mala vyvolať. Uviedol, že odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) C. s. p. je taktiež neodôvodnený, nakoľko súd prvej inštancie nepochybil a v prejednávanej veci dospel k správnym skutkovým zisteniam, pričom mu nie je zrejmé, ktoré konkrétne skutkové zistenia súdu prvej inštancie mali byť nesprávne a z akého dôvodu, resp. dôvodov, preto ani tento odvolací dôvod žalobkyňa nielen riadne nezdôvodnila, ale ani nepreukázala. Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) C. s. p. spočívajúcemu v tom, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, žalovaný uviedol, že v zmysle právnej teórie a ustálenej súdnej praxe (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 2 M Cdo 4/2009) nesprávne právne posúdenie veci znamená, že v konaní nebolo použité správne ustanovenie právneho predpisu (nie je podstatné, či hmotnoprávne alebo procesnoprávne) s tým, že právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, tzn. zo skutkového zistenia vyvodzuje, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu). Poukázal na skutočnosť, že použitie správneho ustanovenia neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu s tým, že posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ustanovenia podradil zistený skutkový stav) a ako ho prípadne vyložil a výklad o tom, aké majú strany sporu na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ustanovení vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola vec rozhodnutá. Žalovaný uviedol, že nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu, ako aj v tom, že odvolací súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale nesprávne interpretoval a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav nesprávne aplikoval. Poukázal na skutočnosť, že súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, tzn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach strán sporu, na čom nič nemení ani odvolanie, v ktorom sa v podstate iba opakujú skutočnosti, s ktorými sa v odôvodnení napadnutého rozsudku presvedčivo a výstižne vyrovnal, a preto sa s výrokom rozsudku, ako aj jeho odôvodnením plne stotožnil. Uviedol, že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery, pričom prijaté právne závery aj primerane vysvetlil. Žalovaný vo vzťahu k námietkam žalobkyne na odôvodnenie rozhodnutia poukázal na skutočnosť, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia síce patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, avšak v zmysle ustálenej judikatúry sa nevyžaduje, aby na každý argument strany, teda aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia s tým, že rovnako sa vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie, keď vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo strán sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. nález III. ÚS 119/03, IV. ÚS 115/03), preto skutkové a právne závery súdu prvej inštancie nie sú zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a aj odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku spĺňa parametre zákonného odôvodnenia. Uviedol,

že za porušenie základného práva zaručeného v Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemožno v žiadnom prípade považovať to, že prvoinštančný súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobkyne, keď iba skutočnosť, že odvolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. US 188/06).

4.

Žalobkyňa sa k vyjadreniu žalovaného, ktoré jej bolo doručené dňa 08. 03. 2017, nevyjadrila.

5.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379 a § 380 ods. l C. s. p. (zák. č. 160/2015 Z. z. účinný od 01. 07. 2016, Civilný sporový poriadok), túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keďže nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem a rozsudok verejne vyhlásil dňa 29. novembra 2018 podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom.

6.

Podľa § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. (Civilný sporový poriadok, účinný od 01. 07. 2016), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

7.

Podľa § 470 ods. 2 C. s. p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

8.

Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým žalobu žalobkyne o určenie osobného príplatku a uloženie povinnosti žalovanému doplatiť žalobkyni služobný príjem zamietol z dôvodu absencie právomoci preskúmavať rozhodnutie správneho orgánu, ktorým je viazaný, ako i z dôvodu, že žalobkyňa v konaní uplatnený nárok na zaplatenie osobného príplatku v sume 8.415 eur (30 x 280,50 eur) nepreukázala.

9.

Z obsahu žaloby, ktorú žalobkyňa podala na súd prvej inštancie dňa 31. 03. 2014, jej zmeny zo dňa 16. 06. 2014 a doplnenia zo dňa 16. 09. 2014, pripustených uznesením súdu prvej inštancie zo dňa 28. októbra 2014, č. k. 16Cpr/3/2014 - 18 vyplýva, že sa domáhala určenia, že osobný príplatok za marec 2011 bol vo výške 280,50 eur, v mesiacoch apríl 2011 až jún 2012 mesačne vo výške 305,50 eur, v mesiacoch júl 2012 až august 2013 mesačne vo výške 315,50 eur, a zároveň uloženia povinnosti žalovanému doplatiť jej služobný príjem za obdobie od marca 2011 do augusta 2013 vo výške 280,50 eur za každý mesiac z dôvodu, že v odôvodnení personálneho rozkazu riaditeľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave II zo dňa 28. februára 2011, ktorým bola ustanovená do funkcie starší vyšetrovateľ špecialista 2. oddelenie všeobecnej kriminality odboru kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru II, služobného úradu Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislava, absentuje zmienka o vysporiadaní sa s osobným príplatkom vo výške 300,50 eur z predchádzajúceho zaradenia vo funkcii starší vyšetrovateľ - špecialista na 2. oddelení vyšetrovania odboru Bratislava, úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru napriek tomu, že podľa Čl. 5 nariadenia ministra vnútra SR č. 17/2008 v znení účinnom ku dňu 28. 02. 2011, nadriadený pri každej zmene zaradenia policajta do funkcie prehodnotí osobný príplatok, ktorý mal policajt priznaný na predchádzajúcej funkcii, v odôvodnení uvedie konkrétne dôvody priznania, nepriznania alebo jeho

zníženia dňom zaradenia do novej funkcie s tým, že podľa Čl. 2 nariadenia, môže nadriadený zvýšiť alebo znížiť jednorazovo príplatok maximálne vo výške 25 % hornej hranice osobného príplatku v platovej triede, do ktorej je zaradený, t. j. v jej prípade maximálne o 71,81 eur a nie o 100 %, preto nesplnenie tejto povinnosti - neprehodnotenia výšky osobného príplatku má automaticky za následok, že osobný príplatok zostal zachovaný v plnej výške, nakoľko jej nebol odňatý ani znížený.

10.

Z obsahu spisu vyplýva, že personálnym rozkazom riaditeľa Úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru zo dňa 16. 12. 2009, číslo 489, bola žalobkyňa dňom 15. januára 2010 podľa § 35 ods. 7 zákona č. 73/1998 Z. z. prevedená a podľa § 33 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. ustanovená v stálej štátnej službe - z funkcie starší referent špecialista teroristického skríningového centra odboru boja proti terorizmu úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru, služobného úradu Ministerstva vnútra SR do funkcie starší vyšetrovateľ špecialista 2. oddelenia vyšetrovania odboru Bratislava úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru, služobného úradu Ministerstva vnútra SR a podľa § 85 ods. 1, 5 zákona č. 73/1998 Z. z. zaradená do 8. platovej triedy s tým, že jej bol podľa § 88a zákona č. 73/1998 Z. z. priznaný rizikový príplatok v sume 133 eur, podľa § 91 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. osobný príplatok v sume 280,50 eur a podľa § 95 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z. z. príplatok za vedenie služobného cestného vozidla vo výške 13,50 eur.

11.

V konaní nebolo medzi stranami sporným, že personálnym rozkazom riaditeľa Úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru zo dňa 28. 02. 2011, číslo 51, bola žalobkyňa preložená podľa § 35 ods. 7 zákona č. 73/1998 Z. z. dňom 01. marca 2011 v stálej štátnej službe

- vo funkcii starší vyšetrovateľ špecialista 2. oddelenia vyšetrovania odboru Bratislava úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru, služobného úradu Ministerstva vnútra SR na Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Bratislave II, služobného úradu Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislava a súčasne odvolaná dňom 28. februára 2011 z doterajšej funkcie (§ 35 ods. 9 zákona č. 73/1998 Z. z.) a ani skutočnosť, že personálnym rozkazom riaditeľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave II zo dňa 28. februára 2011, číslo 54, bola žalobkyňa dňom 01. marca 2011 ustanovená podľa § 33 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. do funkcie vyšetrovateľ 2. oddelenia všeobecnej kriminality odboru kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava II, služobného úradu Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave a podľa § 85 ods. 1, 5 zákona č. 73/1998 Z. z. zaradená do 6. platovej triedy, podľa § 95 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z. z. jej bol priznaný príplatok za vedenie SCMV vo výške 13,50 eur a podľa § 141a ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. a čl. 18 ods. 1 písm. b) nariadenia ministra vnútra SR č. 17/2008, jej bol priznaný príspevok na bývanie vo výške 99,59 eur.

12.

Podľa § 1 zákona č. 73/1998 Z. z., tento zákon upravuje štátnu službu príslušníkov Policajného zboru, príslušníkov Slovenskej informačnej služby, príslušníkov Národného bezpečnostného úradu a príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky (ďalej len "štátna služba").

13.

Podľa § 3 zákona č. 73/1998 Z. z., v služobnom úrade v mene štátu koná a vo veciach služobného pomeru podľa tohto zákona rozhoduje minister a v rozsahu ním ustanovenom ďalšie orgány (ďalej len "nadriadený"), ak tento zákon neustanovuje inak.

14.

Podľa Čl. 1 C. s. p., spory vyplývajúce z ohrozenia alebo porušenia subjektívnych práv prejednáva a rozhoduje nezávislý a nestranný súd, ak taká právomoc nie je zákonom zverená inému orgánu.

15.

Podľa § 3 C. s. p., súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány.

16.

Pre posúdenie povahy právneho vzťahu účastníkov z hľadiska právomoci súdu na prejednanie a rozhodnutie o nároku, ktorý žalobca vyvodzuje z tohto právneho vzťahu, je rozhodujúce obsahové hľadisko, teda povaha práv a povinností účastníkov, ktoré tvoria obsah tohto právneho vzťahu, ktoré kritérium je určujúcim pre posúdenie, či žalobou uplatnený nárok je vyvodzovaný z takého právneho vzťahu, ktorý možno podriadiť pod niektorý z právnych vzťahov v zmysle § 3 C. s. p. (§ 7 ods. l O. s. p. účinného do 30. 06. 2016).

17.

Civilný sporový poriadok vymedzuje právomoc súdov v ust. § 3, podľa ktorého súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. Takto ohraničený súbor sa týka vzťahov súkromného práva, ktoré sa spravujú princípmi právnej rovnosti a vôľovej autonómie účastníkov - charakteristickým znakom občianskoprávnych vzťahov je predovšetkým rovnaké (rovnocenné) postavenie ich subjektov, pri ktorom jeden z účastníkov právneho vzťahu nemôže jednostranným úkonom založiť povinnosť druhého účastníka a nemôže ani autoritatívne vynucovať splnenie povinnosti druhého subjektu. Nad rámec súboru vzťahov uvedených v § 3 C. s. p. súdy v sporovom súdnom konaní prejednávajú a rozhodujú aj iné spory a veci, ktoré sa už nezakladajú priamo na práve súkromnom, tieto však vždy len vtedy, ak to ustanovuje zákon (§ 4 C. s. p.). Ak spor alebo vec patrí do právomoci iného orgánu Slovenskej republiky, súd konanie bezodkladne zastaví a spor alebo vec mu postúpi. Právne účinky spojené s podaním žaloby zostávajú zachované (§ 10 ods. 1 C. s. p.).

18.

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že na rozdiel od toho, verejnoprávne vzťahy, ako vzťahy upravené normami verejného práva, sú založené na princípe nadriadenosti a podriadenosti subjektov (princíp subordinácie) a pre tieto právne vzťahy je typické, že jeden zo subjektov (orgán verejnej moci) ukladá jednostranne druhému účastníkovi právneho vzťahu na základe zákona a presne stanoveným spôsobom povinnosti prostredníctvom autoritatívnych administratívnoprávnych aktov aplikácie práva. V týchto vzťahoch vystupuje zjavne do popredia princíp nerovnosti účastníkov a chýba tu autonómia vôle podriadeného účastníka.

19.

Pokiaľ ide o charakter služobného pomeru príslušníka policajného zboru upravený zákonom č. 73/1998 Z. z., je charakterizovaný ako inštitút verejného práva z dôvodu, že vzniká mocenským aktom služobného funkcionára a po celú dobu trvania služobného pomeru sa výrazne odlišuje od pomeru pracovného, ktorý naopak je pomerom súkromnoprávnym, počas ktorého účastníci majú rovnaké postavenie.

20.

V prípade nedostatku súdnej právomoci je súd povinný vždy skúmať, do právomoci ktorého orgánu nejustičného orgánu, konkrétna vec patrí. Ak sa súdu nepodarí zistiť orgán nejustičného charakteru, do právomoci ktorého vec patrí, platí ústavnoprávna nevyvrátiteľná domnienka, že vec patrí do právomoci súdov. Z hľadiska ústavnej deľby moci platí, že neexistencia orgánu, do ktorého právomoci určitá právna vec pozitívne patrí, nemôže byť účastníkovi právnych vzťahov na ťarchu. Ak teda v konkrétnej situácii neexistuje právna úprava hmotného práva o tom, komu patrí takáto vec do právomoci (ako je tomu v prejednávanej veci), z hľadiska ústavného princípu zákazu odopretia spravodlivosti (denegatio iustitiae) vyplýva, že v takýchto prípadoch bude decíznou právomocou rozhodnúť vec, disponovať všeobecný súd.

21.

Z obsahu žaloby, písomných vyjadrení a prednesov žalobkyne nesporne vyplýva, že sa určovacím petitom nedomáhala preskúmania personálneho rozkazu riaditeľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave II zo dňa 28. februára 2011, číslo 54, ani nenapádala rozhodnutie o odňatí alebo znížení osobného príplatku, ale sa domáhala konkrétneho určovacieho výroku o osobnom príplatku, a preto je správny právny záver súdu prvej inštancie, že je daná jeho právomoc, pretože určovacia žaloba je druhom žaloby, ktorú výslovne predpokladá § 137 C. s. p. a nakoľko na rozhodovanie o určovacích žalobách nie je daná právomoc žiadneho iného orgánu, rozhodovanie o takejto žalobe patrí do právomoci súdu, aj keby inak neboli splnené podmienky na jej prejednanie v zmysle ustanovenia § 137 písm. d) C. s. p., pretože to nevyplýva z osobitného predpisu.

22.

Podľa § 91 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z., policajtovi v stálej štátnej službe, okrem príslušníka Policajného zboru v stálej štátnej službe, s prihliadnutím na množstvo a kvalitu plnenia služobných úloh, ich zložitosť a náročnosť možno priznať osobný príplatok pri zaradení a) vo výkone do výšky 100 %, b) mimo výkonu do výšky 70 % súčtu funkčného platu a hornej hranice prídavku za výsluhu rokov.

23.

Podľa § 91 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z., o priznaní, zvýšení, znížení alebo odňatí osobného príplatku podľa odsekov 1 a 2 rozhoduje príslušný nadriadený a podľa odseku 3 minister. Súbeh osobných príplatkov podľa odsekov 1 a 3 nie je možný.

24.

Z dikcie vyššie uvedených zákonných ustanovení vyplýva, že osobný príplatok je fakultatívnou zložkou platu, ktorá umožňuje nadriadenému oceniť vyššiu než štandardnú výkonnosť a kvalitu práce policajta. Nemá slúžiť na zohľadnenie jednorazového zvýšenia výkonnosti policajta, ale na ocenenie kvality a množstva vykonanej práce, ktorá má dlhodobý charakter, preto sa pre priznanie osobného príplatku vyžaduje, aby policajt dlhodobo dosahoval veľmi dobré pracovné výsledky. Na ocenenie mimoriadneho zvýšenia pracovného výkonu alebo kvalitného splnenia zvlášť významnej úlohy slúži iná nenárokovateľná zložka platu, a to odmena. Rovnako tak v prípade zvýšenia, zníženia alebo odňatia osobného príplatku je potrebné vychádzať z podmienok stanovených pre priznanie osobného príplatku a súčasne posúdiť, či dôvody pre jeho priznanie trvajú, prípadne či trvajú dôvody pre jeho poskytovanie v nezmenenej výške.

25.

Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou žalobkyne v odvolaní, že súd prvej inštancie mal určovacím výrokom explicitne potvrdiť jej nárok na osobný príplatok a mal možnosť deklarovať, že nárok má v danej výške alebo v inej výške alebo mal nahradiť činnosť správneho orgánu, nakoľko hmotnoprávnym základom priznania osobného príplatku policajta je ust. § 91 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z., o ktorom je oprávnený, t. j. má právomoc, rozhodnúť výlučne v zmysle § 91 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z. príslušný nadriadený, a preto súd prvej inštancie správne právne postupoval, keď po zamietnutí určovacieho petitu, zamietol aj nárok žalobkyne na plnenie z titulu nevyplatených osobných príplatkov (ktorých sa domáhala určovacím petitom) za obdobie od marca 2011 až do augusta 2013 vo výške 280,50 eur za každý mesiac, nakoľko absentoval právny základ pre jeho priznanie.

26.

Základným procesným predpokladom úspešnosti určovacej žaloby je v zmysle § 137 písm. C. s. p., existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Rešpektujúc zásadu hospodárnosti konania sa súd musí zaoberať otázkou existencie naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe už po začatí konania, pričom naliehavý právny záujem na požadovanom určení musí byť daný aj v čase rozhodovania.

27.

Určovacia žaloba predpokladaná ustanovením § 137 písm. c) C. s. p. je preventívneho charakteru a má miesto jednak tam, kde možno pomocou nej eliminovať stav ohrozenia práva alebo neistoty v právnom vzťahu a k zodpovedajúcej náprave nemožno dospieť inak, jednak v prípadoch, v ktorých určovacia žaloba účinnejšie než iné právne prostriedky vystihuje obsah a povahu príslušného právneho vzťahu a jej prostredníctvom možno dosiahnuť úpravu tvoriacu určitý právny rámec, ktorý je zárukou odvrátenia budúcich sporov účastníkov. Tieto funkcie určovacej žaloby korešpondujú práve s podmienkou naliehavého právneho záujmu; ak nemožno v konkrétnom prípade očakávať, že ich určovacia žaloba bude plniť, nebude ani naliehavý právny záujem na takomto určení. Ak súd zamieta určovaciu žalobu pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, je vylúčené, aby súčasne žalobu preskúmal po vecnej stránke.

28.

Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva, a či snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné (ďalšie) súdne konanie alebo konania. Za nedovolenú možno považovať určovaciu žalobu, pokiaľ neslúži potrebám praktického života, ale len k zbytočnému rozmnožovaniu sporov; ak však určovacia žaloba vytvára pevný právny základ pre právny vzťah účastníkov sporu, je prípustná aj napriek tomu, že je možná (prípadne) i iná žaloba.

29.

Procesná povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania súdu je naliehavý právny záujem na určení právneho vzťahu alebo práva zaťažuje toho, kto sa tohto určenia domáha (žalobcu). Pokiaľ chce žalobca osvedčiť svoj naliehavý právny záujem, musí na jednej strane poukázať na určité skutkové okolnosti prejednávanej veci vedúce k sporu medzi stranami a k potrebe určiť súdom, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, na druhej strane vysvetliť, že práve podaná žaloba je procesne vhodným nástrojom, ktorý tento spor rieši (odstraňuje neistotu vzťahu strán sporu alebo vytvára pevný základ pre jeho usporiadanie).

30.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že právo žalobkyne podať proti personálnemu rozkazu riaditeľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave II zo dňa 28. februára 2011, číslo 54 v zmysle § 242 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. v lehote 15 dní odo dňa oznámenia rozkazu odvolanie, resp. pri splnení zákonných podmienok v zmysle § 247 a nasl. O. s. p. účinného do 30. 06. 2016 (§ 177 a nasl. Správneho súdneho poriadku účinného od 01. 07. 2016) správnu žalobu za účelom preskúmania postupu správneho orgánu, je okolnosťou vylučujúcou existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení osobného príplatku. Zmyslom zákonom predpokladaného prieskumu rozhodnutí správnych orgánov je, aby rozhodnutia neboli vynucované len z hľadiska autoritatívneho postavenia, ale najmä z hľadiska presvedčivosti odôvodnenia, aby sami adresáti poznali dôvody, ktoré správny orgán k takému rozhodnutiu viedli a na ich základe boli presvedčení o oprávnenosti a zákonnosti konania zo strany správneho orgánu. Rozhodnutie správneho orgánu má byť následne aj preskúmateľné súdom. Správne orgány majú zabezpečiť, aby z ich konania nevznikali pochybnosti o možnej svojvôli a zneužívaní mocenského postavenia. Z hľadiska proporcionality a výkonu práv a povinností v súlade s dobrými mravmi je potrebné, aby bol postup správnych orgánov objektívny a nevykazoval znaky svojvôle zo strany správneho orgánu, a preto aj rozhodnutie o znížení (odňatí) osobného príplatku musí spĺňať zákonom stanovené náležitosti a obsahovať riadne odôvodnenie, z ktorého musí byť zrejmé, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený oprávnený orgán pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval.

31.

Odvolací súd sa zároveň nestotožnil s tvrdením žalobkyne v podanom odvolaní, že súd prvej inštancie sa dopustil pochybenia a porušil jej procesné práva a právo na spravodlivý proces, čím narušil svoju

nestrannosť a konal v prospech žalovaného, keď si výzvou zo dňa 21. 05. 2015 (č. l. 30 spisu) vyžiadal od žalovaného predloženie listinných dôkazov týkajúcich sa pracovného pomeru žalobkyne, osobného spisu a mzdových listov žalobkyne za roky 2011 až 2013, nakoľko postupoval v súlade s ust. § 120 ods. 1 veta druhá O. s. p. účinného do 30. 06. 2016, podľa ktorého súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

32.

Odvolací súd sa zo všetkých uvedených dôvodov v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, spĺňajúcim všetky požiadavky ust. § 220 ods. 2 C. s. p., keď žalobkyňa v odvolaní neuviedla žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn., že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, a preto odvolací súd tento rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p. potvrdil.

33.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 262 ods. 2 C. s. p. tak, že žalovanému úspešnému v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

34.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).