Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_2Co-286-2018.pdf
PDF · 88.61 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/286/2018
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Slovinskej a sudcov JUDr. Ľuboša Kunaya a JUDr. Aleny Mikovej v spore žalobcu Y. S., nar. XX.X.XXXX, bývajúceho v K.J., T. X, právne zastúpeného JUDr. Mikulášom Buzgóom, advokátom so sídlom v Košiciach, Štúrova 20, proti žalovaným: 1. B. V., N.. XX.X.XXXX, bývajúcej v K., A. XX, v 2. H. V., N.. XX.X.XXXX, bývajúceho v Y. Č.. XX P. X. Z. W., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcemu v Y. Č.. XX, všetci žalovaní právne zastúpení advokátom JUDr. Jánom Kicom, so sídlom v Košiciach, Alžbetina 15, v konaní o vypratanie bytu a o vzájomnom návrhu žalovaných na určenie povinnosti zabezpečiť náhradný byt, o odvolaní žalovaného v 3.rade proti uzneseniu Okresného súdu Košice I č.k. 19C/177/2012-213 zo dňa 18.7.2017 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie v napadnutom výroku o trovách konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením Okresný súd Košice I ako súd prvej inštancie v dôsledku späťvzatia žaloby žalovaným vo vzťahu k žalovanému v 3.rade konanie zastavil podľa § 144 a § 145 ods. 1 CSP a druhým výrokom priznal žalobcovi proti žalovanému v 3.rade náhradu trov konania v celom rozsahu.
2. V odôvodnení uznesenia uviedol, že žalobca sa svojou žalobou ešte dňa 19.7.2012 domáhal voči žalovaným B. V., H.K. V. P. Z. W. vypratania bytu č. 40 v K. N. L. A. č. 880/10. Žalovaní v konaní žiadali žalobu zamietnuť a v priebehu konania vzniesli vzájomný návrh, kde žiadali podmieniť vypratanie predmetného bytu povinnosťou žalobcu zabezpečiť im náhradný byt. Svojím písomným podaním z 26.4.2017 zobral žalobca voči žalovanému Z. W. svoju žalobu späť s odôvodnením, že po rozhodnutí Krajského súdu v Košiciach, ktorým bol v poradí prvý rozsudok súdu prvej inštancie zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie, sa dozvedel o skutočnosti, že tento žalovaný už v predmetnom byte nebýva, ale býva vo svojom rodinnom dome v Y. od júla 2016. So späťvzatím žaloby zástupca žalovaného v 3.rade súhlasil. O trovách konania vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 3.rade rozhodol súd podľa § 256 ods. 1 CSP, podľa ktorého ak strana procesne zavinila zastavenie konania, prizná súd náhradu trov konania protistrane.
3. Súd vychádzajúc z predmetného zákonného ustanovenia, ktoré zohľadňuje zásadu procesnej zodpovednosti za zavinenie zastavenia konania, žalobca zobral voči žalovanému v 3.rade svoju žalobu späť preto, že tento v predmetnom byte nebýva sa dozvedel až v priebehu konania. Posudzoval pritom aj možnosť použitia ustanovenia § 257 CSP, podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú preto dôvody hodné osobitného zreteľa a s tým záverom, že takýto postup pre súd nie je v tomto prípade naplnený. Súd upriamil pozornosť na postoj žalovaného v 3.rade v spore, ktorý od začiatku síce žiadal žalobu voči sebe zamietnuť, ale jeho obrana až do podaného odvolania vo veci nebola založená na nedostatku pasívnej legitimácie v spore. Predmetom konania je vlastnícka žaloba o vypratanie bytu za nesporného skutkového stavu, podľa ktorého žalovaný v 3.rade začal byt užívať ako dva a pol ročný, spolu so svojou matkou, žalovanou v 1.rade a táto k užívaciemu stavu predmetného bytu ešte na pojednávaní dňa 24.10.2014 na výslovnú otázku súdu, či jej syn, žalovaný v 3.rade, má v predmetnom byte založenú vlastnú rodinu, reagovala kladne. Fakticky užívací stav bol prvýkrát spochybnený až v odvolaní žalovaných zo dňa 7.1.2015 uvedením informácie, že od uzavretia manželstva žalovaný v 3.rade už býva v Š. A. a zástupca žalovaných v písomnom podaní z 27.10.2016 dokonca uviedol, že žalovaný v 3.rade v predmetnom byte nikdy nebýval. Fakticky užívací stav predmetného bytu vzhľadom na podanie zástupcu žalovaných bol konfrontovaný na pojednávaní dňa 24.2.2007 dotazom na žalovanú v 1.rade, ktorá uviedla, že žalovaný v 3.rade je z predmetného bytu vysťahovaný a momentálne býva v Y. v rodinnom dome, ktorý mu vlastnícky patrí, pričom k predmetnému späťvzatiu žaloby voči žalovanému v 3.rade došlo následne podaním zástupcu žalobcu zo dňa 25.4.2017. Aj na pojednávaní dňa 5.5.2017 súd odstraňoval rozporné tvrdenia žalovaných ohľadne užívacieho stavu predmetného bytu zo strany žalovaného v 3.rade a zistil, že v predmetnom byte býval až do roku 2007, v ktorom roku sa vysťahoval a viac v ňom nebýval. V tejto súvislosti zástupca žalovaných v súvislosti so svojím podaním zo dňa 27.10.2016 pripustil, že v predmetnom podaní nenaformuloval správne okolnosť užívania, resp. tvrdeného neužívania predmetného bytu žalovaným. Žalovaný v 3.rade sa prvýkrát začal brániť nedostatkom pasívnej legitimácie z dôvodu, že by neužíva až v odvolacom konaní. Nemožno preto vyčítať žalobcovi, že predmetné späťvzatie voči žalovanému v 3.rade podal oneskorene, lebo rozporné tvrdenia žalovaných a jeho zástupcu sa podarilo odstrániť až na pojednávaní dňa 24.2.2017. Následne súd prvej inštancie uviedol, že o výške priznanej náhrady bude rozhodnuté postupom podľa § 262 ods. 2 CSP.
4. Proti výroku uznesenia o trovách konania podal žalovaný v 3. rade v zákonnej lehote odvolanie s tým, že neboli splnené podmienky na takýto výrok a súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočnil svoje procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces a na základe vykonaných dôkazov súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Poukázal na to, že žalobca v žalobe zo dňa 19.7.2012 žaloval B. V. P. Q. V. H. V., ako aj syna H. W.. V žalobe však neuvádzal mladšieho brata T., pričom s rodičmi býval. S rodičmi žalovaný v 3.rade býval až do doby, čo sa oženil a v roku 2007 sa odsťahoval do Š. A., teda v čase podania žaloby nebol už užívateľom predmetného bytu. Žalobca to vedel, alebo aspoň mal vedieť, lebo v minulosti ich navštevoval. Vedel tiež, že sa oženil, lebo v poslednom odseku žaloby uviedol, že v uvedenom byte žil aj so svojou manželkou, čo nebola pravda, lebo si ho splietol s mladším bratom T.. Žalobca teda neuniesol dôkazné bremeno v tom smere, že by preukázal, že od podania žaloby v predmetnom byte žalovaný v 3.rade býval. V súvislosti so súdom uvádzanými rozpornými tvrdeniami a zavádzajúcimi tvrdeniami ohľadne jeho užívania predmetného bytu, tak uviedol, že nikdy si nedovolil zavádzať súd a nemal ani dôvod, pretože hovoril pravdu. Protokolácia zápisu z pojednávania podľa neho nie je presná a dokonca aj na plnomocenstve, ktoré udelil svojmu zástupcovi dňa 8.1.2013 uviedol svoje bydlisko ako Y. Č.. XX, nie K., A. XX. Dňa 27.10.2016 právny zástupca podal návrh na zamietnutie žaloby z dôvodu nedostatku vecnej pasívnej legitimácie a týmto návrhom sa súd konkrétne nezaoberal a nezaoberal sa otázkou zamietnutia žaloby vo vzťahu k osobe žalovaného v 3.rade (podanie žalovaného v 3. označené ako návrh žalovaného v 3.rade na zamietnutie žaloby v dôsledku toho, že v predmetnom byte nikdy nebýval a preto navrhol priznať mu náhradu všetkých trov konania). Až na pojednávaní 24.2.2017 súd prvej inštancie vyzval žalobcu, aby v lehote 15 dní podal dispozitívny návrh v predmetnom konaní, na čo vzal žalobca v tomto bode žalobu späť. Súd si jednoducho osvojil skutkové tvrdenia, že od narodenia ako dieťa býval s rodičmi v predmetnom byte a vôbec sa nezaoberal otázkou, či v čase podania žaloby dňa 19.7.2012 alebo v čase rozhodnutia vo veci v predmetnom byte býval alebo nie. Neskúmal teda, či sú splnené procesné podmienky, aby sa dosiahol cieľ súdneho konania. Na túto vadu mal súd prihliadať, hoci pred podaním odvolania žalovaný v 3.rade tieto okolnosti alebo tieto námietky neuplatňoval. Žalovaný v odvolaní ďalej tvrdil, že žalobca bol ďaleko skôr ako 24.2.2017 informovaný o užívaní predmetného bytu, ale nekonal. Súd bol v tomto smere žalobcovi ústretový do takej miery, že žalovaný v 3.rade nadobudol pocit, že žalobcovi nadržiava a poskytuje právne rady, hoci má právneho zástupcu. Naopak žalovaná v 1.rade bola až trikrát vypočutá, pri výsluchu boli jej dávané tie isté kapciózne a sugestívne otázky, dokonca súkromného a rodinného charakteru, ktoré s predmetom konania nemajú nič spoločné a cítila sa byť ponížená. Súd prvej inštancie nezistil prítomnosť dôvodov hodných osobitného zreteľa pre výnimočné nepriznanie náhrady trov konania, nevedno na základe čoho vyvodil taký záver, keď nezisťoval ani jeho osobné majetkové, rodinné pomery a zdravotnú situáciu. To všetko v ňom vyvoláva pocit, že nejde o spravodlivý proces a dokonca sa súd nezaoberal ani platnosťou dohody medzi žalobcom a žalovanou v 1.rade, ktorú spolu uzavreli ešte v roku 1986 a podobne. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd predmetné uznesenie v napadnutej časti o trovách konania zrušil a rozhodol samostatným uznesením podľa jeho podania z 27.10.2016.
5. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie ako podané včas a oprávnenou osobou bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, preskúmal napadnutý výrok uznesenia ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a 380 ods. 1, 2 CSP a z hľadísk uplatneného odvolacieho dôvodu, a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného v 3. rade nie je dôvodné. Výrok uznesenia o zastavení konania vo vzťahu k žalovanému v 3. rade nebol odvolaním napadnutý a nadobudol právoplatnosť.
6. Žalobca použil odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. b/, f/, h/ CSP. Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom je to, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané či vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je v praxi vykladaný tak, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení súd vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil právny predpis iný, než ktorý použiť mal alebo ak síce použil správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.
7.V prejednávanej veci odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené. Nebolo zistené, že by na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval nesprávne zákonné ustanovenie alebo použité zákonné ustanovenie nesprávne vyložil. Súd vychádzal zo skutkového stavu a vykonaných dôkazov a hodnotil ich v súlade so zákonom, zo zisteného stavu vyvodil aj správny právny záver. Podľa názoru odvolacieho súdu napadnutý výrok uznesenia súdu prvej inštancie je dostatočne odôvodnený a spĺňa kritériá riadneho odôvodnenia podľa § 220 ods. 2 CSP, preto ho odvolací súd ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.
8. Podľa § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.
9. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
10. Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie. Pojem procesné zavinenie sa posudzuje výlučne z procesného hľadiska. Zásada zodpovednosti za zavinenie je totiž inštitútom procesného práva, a preto rozhodujúcimi skutočnosťami na posúdenie tejto zodpovednosti sú tie, ktoré vznikli po začatí konania. Pokiaľ jedna procesná strana zaviní, že konanie muselo byť zastavené, pričom o veci nemôže byť meritórne rozhodnuté a tým zistené, či bola žaloba podaná dôvodne, vznikne jej zásadne povinnosť nahradiť druhej procesnej strane trovy konania. Ustanovenie § 257 CSP v zmysle zaužívanej judikatúry nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie v zmysle svojvôle súdu, ale ide o také ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť (uznesenie NS SR z 28.1.2010 sp.zn. 2MCdo/17/2009).
11. Po preskúmaní veci odvolací súd teda dospel k záveru, že odvolacie dôvody žalobcu nie sú naplnené. Súd prvého stupňa nepristúpil k použitiu ustanovenia § 257 CSP a správne v kontexte celého priebehu konania vyhodnotil, že k späťvzatiu žaloby proti žalovanému v 3. rade došlo práve správaním sa tohto žalovaného, ktorý, zastúpený právnym zástupcom od začiatku konania vôbec sa nebránil tým, že v byte nebýva, naopak, z dokazovania vyplynulo, že v byte býva. Odvolací súd pritom poukazuje na jeho výpoveď ako účastníka konania na pojednávaní dňa 28.2.2014, kde vôbec neuviedol, že v byte nebýva a pri jeho osobných údajoch je uvedené bydlisko A. XX, K., pričom je protokolované aj jeho číslo občianskeho preukazu. Odvolací súd hodnotí tvrdenie žalovaného v 3. rade, že zápisnica o pojednávaní (5.5.2017) nie je presná, protokoláciu totiž nenamietal a ani jeho právny zástupca. Tiež tvrdenie, že žalobca ďaleko skôr vedel, že žalovaný Z. W. v byte nebýva, ničím nepodložil.
12. Postup súdu na pojednávaní dňa 24.2.2017 ohľadne poskytnutia lehoty žalobcovi na dispozitívne návrhy je v súlade s § 181 ods. 3,4, CSP, zo zápisnice nevyplýva, že by bol súd poskytol poučenie nad rámec zachovania rovnosti sporových strán.
13. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie ako vecne správne podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
14. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 poslednej vety CSP).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).