Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_13Co-374-2017.pdf
PDF · 123.7 KB
Case nature
Area
Subarea
13Co/374/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Kvietka a členiek senátu JUDr. Amy Odalošovej a JUDr. Ivice Hanuskovej, v právnej veci žalobcu: R. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. a N. XXX/X, P. nad J., zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom Kuzmányho 29, 040 01 Košice, IČO: 47 234 466, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, o zaplatenie 1 664,00 € s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 12C/239/2015-55 zo dňa 24. 03. 2017, takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 12C/239/2015-55 zo dňa 24. 03. 2017 p o t v r d z u j e. II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.
odôvodnenie:
1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 1 664,00 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 1 664,00 € od 07.07.2015 do zaplatenia a to v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia (I. výrok) a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % (II. výrok).
2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že dňa 26.10.2011 žalobca, ako dlžník, uzatvoril so žalovaným, ako veriteľom Zmluvu o úvere č. 603700803, na základe ktorej sa veriteľ zaviazal poskytnúť dlžníkovi úver v sume 1 400,00 € a dlžník sa zaviazal zaplatiť veriteľovi túto sumu zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 1 216,00 €, t.j. celkovo zaplatiť čiastku 2 616,00 € v 12 mesačných splátkach po 218,00 € počnúc dňom 10.11.2011. Z výpisu splátok a úhrad žalobcu k tejto zmluve vyplýva, že žalobca na základe uvedenej zmluvy uhradil žalovanému celkovo 3 064,00 €, pričom poslednú úhradu vo výške 2 180,00 € uskutočnil dňa 26.03.2013.
3. V prvom rade sa súd prvej inštancie zaoberal otázkou právneho statusu žalobcu a účelu poskytnutého úveru, pričom mal za preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným bola dňa 26.10.2011 uzatvorená Zmluva o úvere č. 603700803. Z obsahu tejto zmluvy vyplýva, že žalovaný pri jej uzavretí konal v rámci svojho predmetu podnikania. Žalobca uzavrel zmluvu ako fyzická osoba spotrebiteľ. V zmluve o úvere je síce zaškrtnuté políčko, v zmysle ktorého boli žalobcovi finančné prostriedky poskytnuté na výkon povolania, ale ide len o všeobecný údaj, z ktorého nie je zrejme, aký konkrétny súvis má poskytnutý úver s výkonom povolania žalobcu, ktorý v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy mal už 62 rokov, pričom preukázateľne už v roku 2004 poberal starobný dôchodok. Napriek tomu, že zmluva o úvere obsahuje takéto označenie účelu použitia finančných prostriedkov žalobcom, okresný súd túto skutočnosť nepovažoval za relevantnú pre určenie, že sa nejedná o spotrebiteľskú úver. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Dôkazné bremeno
na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon povolania dlžníka ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku, teda žalovaného, ako veriteľa, ktorý pri uzatváraní zmluvy o úvere konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Žalovaný v konaní nepreukázal, že uvedený právny vzťah nie je spotrebiteľským právnym vzťahom, ani to, že žalobca ako nepodnikateľ bral úver na výkon svojho povolania. Samotné odškrtnuté políčko v predtlačenej zmluvy, takýmto dôkazom nie je. Keďže žalovaný svoju dôkaznú povinnosť nesplnil a dostatočne nepreukázal, že poskytnuté finančné prostriedky boli poskytnuté na výkon povolania žalobcu, súd prvej inštancie skonštatoval, že vymedzenie účelu poskytnutia úveru v danej veci v spojení s nedostatkom akýchkoľvek ďalších dôkazov zo strany žalovaného má rovnaký dopad, ako keby v zmluve nebol jej účel vymedzený vôbec. Vzhľadom na uvedené, súd prvej inštancie ustálil, že medzi žalobcom a žalovaným zo Zmluvy o úvere č. 603700803 vznikol spotrebiteľský vzťah, na ktorý sa aplikujú spotrebiteľské právne normy. Podľa obsahu uvedenej zmluvy sa dá posúdiť, že ide o tzv. typovú alebo formulárovú zmluvu, vyhotovenú pre širší neurčený okruh spotrebiteľov s minimálnou možnosťou spotrebiteľa zasiahnuť do obsahu zmluvy alebo obchodných podmienok a tak podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Okresný súd teda po preskúmaní obsahu a predmetu zmluvy ako aj postavenia účastníkov zmluvy dospel k záveru, že Zmluvu o úvere č. 603700803, je potrebné považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z..
4. Ďalej sa súd prvej inštancie zaoberal žalovaným podanou námietkou premlčania žalobcom uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, pričom uviedol, že z vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalobca vedomosť o tom že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto zaň zodpovedá získal až v júli roku 2015 a teda k uplynutie dvojročnej subjektívnej premlčacej doby ku dňu podania žaloby, t.j. k 06.07.2015, vo vzťahu k žalobou uplatneným nárokom nedošlo. Pokiaľ ide o uplynutie trojročnej objektívnej premlčacej doby, k jej uplynutiu pri bezdôvodnom obohatení získanom žalovaným na základe predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo vzťahu k plneniam žalobcu, t.j. splátkam žalobcu zaplateným žalovanému, v termínoch 11.10.2012 vo výške 224,00 €, 20.12.2012 vo výške 218,00 € a 26.03.2013 vo výške 2 180,00 € takisto nedošlo. Na základe uvedených skutočností súd prvej inštancie námietku premlčania vznesenú žalovaným vyhodnotil ako nedôvodnú.
5. Súd prvej inštancie mal ďalej za preukázané, že medzi žalobcom, ako spotrebiteľom, a žalovaným, ako veriteľom, bola dňa 26.10.2011 uzatvorená Zmluva o úvere č. 603700803. Splnenie zmluvného záväzku žalovaného z tejto zmluvy a to reálne poskytnutie peňažných prostriedkov vo výške 1 400,00 € žalovanému nebolo sporné a vyplýva z potvrdenia o prevzatí peňažnej hotovosti, ktoré sa podpísané žalobcom nachádza na jednej listine ako Zmluva o úvere č. 603700803. Súd prvej inštancie právny vzťah medzi účastníkmi posúdil ako zmluvu o pôžičke podľa § 657 a nasl. Občianskeho zákonníka a nie ako zmluvu o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, pretože poskytnutie peňažných prostriedkov bolo medzi účastníkmi dohodnuté bezúročne, pričom jednou z podstatných náležitosti zmluvy o úvere je dohoda o úrokoch. Bezúročná zmluva o úvere je pojmovo vylúčená. Zmluva o pôžičke je odplatnou zmluvou len za predpokladu, že sa tak strany dohodli. Odplata pri peňažnej pôžičke môže spočíva len v dohode o úrokoch a nie v dohode o poplatku za jej poskytnutie. Ak si zmluvné strany takýto záväzok dojednali, tak je toto zmluvné dojednanie absolútne neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka a z takéhoto absolútne neplatného právneho úkonu nemôžu dotknutému účastníkovi právneho úkonu vzniknúť žiadne práva či povinnosti. Predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. V dôsledku absolútnej neplatnosti Zmluvy o úvere č. 603700803 v časti dohodnutého poplatku vznikla žalovanému povinnosť vrátiť žalobcovi majetkový prospech vo výške 1 664,00 € (3 064,00 € - 1 400,00 €) získaný plnením na základe tohto čiastočne neplatného právneho úkonu, a preto súd prvej inštancie žalobe vyhovel tak, ako je uvedené vo výroku napadnutého rozhodnutia. Keďže k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, t.j. dňa 06.07.2015 platila základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky vo výške 0,05 % súd prvej inštancie žalobcovi priznal nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 1 664,00 € od 07.07.2015 do zaplatenia.
6. Na záver súd prvej inštancie upozornil na skutočnosť, že v prípade ak by neskonštatoval absolútnu neplatnosť Zmluvy o úvere v časti dohodnutého poplatku, úver poskytnuté na základe predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere by bol považovaný za bezúročný a bez poplatkov. Zásadný význam v ochrane spotrebiteľa v zmluvných vzťahoch má dostatočné množstvo informácií o podmienkach úveru, nákladoch a záväzkoch, ktoré z neho vyplývajú. Z uvedeného dôvodu zákon č. 129/2010 Z.z. v § 9 ods. 2 stanovuje podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, medzi ktoré patria: a) druh spotrebiteľského úveru; f) doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru; i) úroková sadzba spotrebiteľského úveru; j) ročná percentuálna miera nákladov a celková čiastka,
ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov; k) výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia; y) priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platná k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Vzhľadom k tomu, že v predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahovala podstatnú náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm. a), f), i), j), k) a y) zákona č. 129/2010 Z.z. v rozhodnom znení, považoval súd prvej inštancie spotrebiteľský úver poskytnutý na základe tejto zmluvy v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) toho istého zákona za bezúročný a bez poplatkov.
7. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej v texte len ,,CSP“) v spojitosti s § 255 ods. 1 CSP. Žalobca dosiahol v konaní plný úspech. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.
8. Proti rozsudku podal v celom rozsahu odvolanie žalovaný navrhujúc, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolateľ konštatoval, že v konaní došlo k vade uvedenej v § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP tým, že súd prvej inštancie rozsudok nedostatočne odôvodnil, čím odňal žalovanému možnosť konať pred súdom prvej inštancie, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
9. K posúdeniu zmluvy o úvere žalovaný uviedol, že: „spornú“ zmluvu o úvere nemožno považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, a preto nie je namieste vzťahovať na ňu výlučne ustanovenia Občianskeho zákonníka. Nakoľko v zmluve je výslovne určený účel uzatvorenia zmluvy - povolanie, je dlžník vyňatý spod statusu spotrebiteľa. V zmysle VPPÚ sa zmluvné strany dohodli na tom, že ich vzťahy sa budú spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka. Zmluva sa uzatvorila v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka z čoho jasne vyplýva, že iný zákon ani na daný zmluvný vzťah nie je možné aplikovať. Ak by tak bolo urobené, bolo by to v rozpore so zákonom. Zmluva sa považuje za absolútny obchod, a preto nie je možné na ňu aplikovať iné predpisy, ako Obchodný zákonník. Aplikácia Občianskeho zákonníka, či iných zákonov, ktoré slúžia prioritne na ochranu spotrebiteľa je vylúčená. Obligatórne náležitosti zmluvy o úvere sú: 1. záväzok veriteľa poskytnúť úver (finančnú čiastku) dlžníkovi, a 2. záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté prostriedky spolu s úrokmi. Výška úrokov nie je podstatnou náležitosťou zmluvy o úvere uzavretej podľa Obchodného zákonníka. Podstatnou náležitosťou totiž je len záväzok dlžníka popri istine zaplatiť úroky (bez uvedenia ich výšky). V tomto smere odvolateľ poukázal na odbornú literatúru. Výška úrokov nie je podľa neho podstatnou náležitosťou zmluvy o úvere ale ide i fakultatívny prvok, ktorý si môžu strany dohodnúť. Podľa odvolateľa súd prvej inštancie napriek tomu, že odcitoval zákonné ustanovenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. neuviedol ani jediné tvrdenie, na podporu svojho rozhodnutia, z akého dôvodu posúdil zmluvu ako spotrebiteľskú, napriek tomu, že dlžník sa jasne zaviazal, že ide o úver vzatý za účelom povolania.
10. K bezdôvodnému obohateniu žalovaný uviedol, že zo zmluvy o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú stanovuje zákon. Žalobca plnil na základe platne uzavretej zmluvy o úvere, predmetná zmluva o úvere nebola nikdy právoplatne vyhlásená za neplatnú, rovnako tak právny dôvod na plnenie z tejto zmluvy o úvere nikdy neodpadol. Žalovaný razantne odmieta, že by z jeho strany došlo k bezdôvodnému obohateniu.
11. Na záver žalovaný poukázal na skutočnosť, že v predmetnom prípade je nárok žalobcu v rozsahu 924,47 Eur premlčaný. Žalovaný uviedol, že požadovaný nárok žalobcu sa stal premlčaný v subjektívnej premlčacej lehote v celom rozsahu dňa 26.3.2015. Žalobca svoj návrh na súde uplatnil až dňa 6.7.2015. Žalovaný mal za to, že subjektívna premlčacia lehota začala plynúť najneskôr nasledujúcim dňom odo dňa 26.3.2013, t. j. od zaplatenia poslednej splátky v sume 2180 Eur a uplynula dňa 26.3.2015, vzhľadom k skutočnosti že od tohto dňa mal žalobca vedomosť o bezdôvodnom obohatení, nakoľko žalovanému uhrádzal sumy nad rámec istiny, ktorým sa hradili úroky a poplatky. Pričom všetky predchádzajúce splátky sú rovnako premlčané v subjektívnej premlčacej lehote. Podľa žalovaného je premlčanie subjektívnej lehoty možné odôvodniť presne tak ako to vo svojom rozhodnutí vedenom pod sp. zn.
17Co/372/2015 uviedol Krajský súd v Trenčíne, dňa 27.04.2016. Svoje rozhodnutie oprel o vedomosť dlžníka o bezdôvodnom obohatení spočívajúcom v platbách na úroky a poplatky úveru, vzniká v zásade v okamihu prvej platby dlžníka nad rámec poskytnutej istiny.
12. K odvolaniu žalovaného sa písomným podaním zo dňa 27. 06. 2017, doručeným súdu prvej inštancie dňa 03. 07. 2017, vyjadril žalobca. K bezdôvodnému obohateniu uviedol, že napádanú zmluvu o úvere je nutné považovať za bezúročnú a bez poplatkov v zmysle ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch, vzhľadom na jej chýbajúce obsahové náležitosti. Zmluvu žalobca považoval preukázateľne za bezúročnú a bez poplatkov, v čoho dôsledku nemal žalovaný nárok na prijatie finančného plnenia nad rámec poskytnutého úveru. Žalobca však žalovanému na jeho účet k predmetnej zmluve o úvere uhradil sumu prevyšujúcu výšku poskytnutého úveru, a preto v rozsahu sumy zaplatenej nad výšku poskytnutého úveru došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného.
13. K posúdeniu zmluvy o úvere žalobca uviedol, že takmer každý jej odsek je nápadne až krajne nevyvážený, postavený v neprospech žalobcu ako spotrebiteľa. Tak ako je tomu v stovkách ďalších úverových vzťahoch žalovaného, úverovú zmluvu a jej znenie nemohol žalobca ovplyvniť, nijako zmeniť ani upraviť nakoľko bola vopred predformulovaná a v takomto znení bez možnosti pripomienkovania mu bola predložená na podpis. Vzhľadom na znenie samotnej zmluvy o úvere, znenie Všeobecných podmienok poskytnutia úveru a z dôvodu neprehľadnosti a nedodržania zákonom stanovených náležitostí zmluvy o úvere, žalobca ustanoveniam zmluvy o úvere, bez príslušného vzdelania, poprípade skúseností nemohol rozumieť a vyčítať z nej všetky pre neho plynúce následky. Zmluvu preto je nutné posúdiť v závislosti od obsahu a objektívneho postavenia zmluvných strán. Tvrdenie žalovaného o tom, že žalobcovi poskytnuté finančné prostriedky slúžili na účel výkonu žalobcovho zamestnania, je zavádzajúce a účelné. Je bežnou praxou žalovaného, že pri uzatváraní obdobných úverových zmlúv sa snaží označiť klienta ako podnikateľský subjekt, a ak to nie je možné (v prípade ak povinný nemá žiadne podnikateľské oprávnenie), účelovo zaškrtnúť políčko určujúce účel použitia finančných prostriedkov za účelom zamestnania, resp. povolania, aby došlo k vylúčeniu aplikácie právnych predpisov určených na ochranu spotrebiteľa. Podporne poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici vydané v konaní vedenom pod sp. zn. 4CoE/100/2013. Pokiaľ ide o osobitný podpis žalobcu, ktorý má vyjadriť jeho súhlas so žalovaným, k uvedeným účelom použitia finančných prostriedkov žalobca uviedol, že žalobca ako spotrebiteľ absolútne nemá, ani nemôže mať vedomosť o tom, čo zaškrtnutie daného políčka znamená a čo môže spôsobiť. V mnohých prípadoch súdy pri posudzovaní týchto zmlúv, posúdili obdobné úverové vzťahy ako spotrebiteľské a tak nevyhnutne aplikovali ustanovenia právnych predpisov určených na ochranu spotrebiteľa. Zároveň žalobca poukázal na ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
14. K námietke premlčania žalobca uviedol, že o tom, že sa ne jeho úkor niekto obohatil, resp. že tým kto sa na jeho úkor obohatil je žalovaný, sa dozvedel od svojho právneho zástupcu. Došlo k tomu po prvej porade, keď právny zástupca preštudoval zmluvu, ktorú mu predložil žalobca a informoval ho o možnostiach uplatnenia si jeho práv. Žalobca následne udelil v ten istý deň svojmu právnemu zástupcovi plnú moc na zastupovanie v predmetnej veci, pričom následne právny zástupca podal predmetný návrh na príslušný súd. Žalobca má preto za preukázané, že si svoje právo voči žalovanému uplatnil v 2 ročnej subjektívnej dobe. Skorší dátum zistenia existencie bezdôvodného obohatenia žalobcom na strane žalovaného nebol žalovaným nijako preukázaný. Bolo by absurdné, aby žalobca platil niečo, čo vie že je nezákonné, čo predstavuje bezdôvodné obohatenie na strane príjemcu. Zároveň dal žalobca do pozornosti, že pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby sa vyžaduje skutočná, a nie len predpokladaná vedomosť, pričom poukázal na viaceré rozhodnutia všeobecných súdov.
15. V čl. IV s názvom ,,K právnej istote“ žalobca uviedol, že jedným z atribútov občianskeho súdneho konania a právneho štátu je zásada právnej istoty, ktorá vyjadruje, že účastník konania môže očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou. V zmysle uvedeného žalobca poukázal na znenie čl. 2 CSP a viaceré rozhodnutia Najvyššie súdu Slovenskej republiky ako aj rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 27.9.2012, č. k. III. ÚS 1624/12.
16. V čl. V s názvom ,,K odplate za poskytnuté úvery“ žalobca uviedol, že aj pri zohľadnení miery rizika a toho, že žalovaný je nebankovým subjektom, je ním požadovaná odplata neprimerane vysoká. V ďalšom poukázal na aktuálnu rozhodovaciu prax súdov SR.
17. Na základe vyššie uvedeného žalobca navrhol, aby odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie a priznal žalobcovi trovy odvolacieho konania v celom rozsahu.
18. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, pričom uviedol, že žalobcom predložená zmluva o úvere nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ani spotrebiteľskou zmluvou, nakoľko žalobca vstúpil do právneho vzťahu so žalovaným na základe vyhlásenia, že poskytnuté peňažné prostriedky použije na výkon povolania, a teda nie na svoju súkromnú potrebu. Na preukázanie uvedenej skutočnosti žalovaný poukázal na dodatok k zmluve o úvere zo dňa 26.10.2011, prostredníctvom ktorého žalobca vyhlásil, že peňažné prostriedky vo výške 1.400 Eur použije na nákup technických zariadení. Žalobca svoje vyhlásenie sám vlastnoručne spísal a následne k nemu pripojil svoj podpis na znak súhlasu.
19. Žalovaný ďalej poznamenal, že sa pri uzatváraní zmluvy o úvere spravuje podľa požiadaviek klientov, ktorí ho oslovia so žiadosťou o uzatvorenie zmluvy o úvere. Klient svojím prejavom vôle ovplyvňuje obsah zmluvy prostredníctvom informácii dôležitých pre neho a jeho záväzok, ako výška úveru, o ktorú si sám v žiadosti o úver požiadal, poplatok, ktorý sa vypočítava v závislosti od úveru, dobu splatnosti, ktorú si spotrebiteľ určí, v koľkých splátkach úver chce splatiť, dátum splatnosti splátky a v neposlednom rade aj účel, na základe ktorého použije finančné prostriedky, pričom mal možnosť slobodnej voľby uzavrieť so žalovaným zmluvu. Zmluva o úvere plní funkciu návrhu na uzavretie zmluvy. Návrh môže obsahovať dodatky, výhrady, či iné zmeny ako ich klient navrhne.
20. Žalovaný bol ďalej toho názoru, že zo zmluvy o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú stanovuje zákon. Žalobca plnil na základe platne uzavretej zmluvy o úvere, ktorá nebola nikdy právoplatne vyhlásená za neplatnú, rovnako tak právny dôvod na plnenie z tejto zmluvy o úvere nikdy neodpadol a majetkový prospech získal žalovaný z poctivých zdrojov. Žalovaný mal ďalej za to, že k bezdôvodnému obohateniu nedošlo a akýkoľvek nárok na jeho vydanie podlieha zákonnej subjektívnej premlčacej lehote. Podľa žalovaného je premlčanie subjektívnej lehoty možné odôvodniť presne tak ako to vo svojom rozhodnutí vedenom pod sp. zn. 17Co/372/2015 uviedol Krajský súd v Trenčíne, dňa 27.04.2016. Svoje rozhodnutie oprel o vedomosť dlžníka o bezdôvodnom obohatení spočívajúcom v platbách na úroky a poplatky úveru, vzniká v zásade v okamihu prvej platby dlžníka nad rámec poskytnutej istiny. Žalovaný konštatoval, že subjektívna premlčacia lehota začala plynúť najneskôr nasledujúcim dňom odo dňa 26.03.2013, vzhľadom k skutočnosti že od tohto dňa mal žalobca vedomosť o úhrade, nakoľko žalovanému uhrádzal sumy dobrovoľne.
21. Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pričom zároveň žiadal úhradu trov konania, ktoré mu vznikli, vrátane trov odvolacieho konania.
22. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca pričom uviedol, že sa nestotožňuje s názorom žalovaného, že v predmetnom prípade nemá daná zmluva charakter spotrebiteľskej zmluvy. Tu odvolací súd odkázal na svoje skoršie podania, kde sa k tomuto vyjadroval, konkrétne na jeho vyjadrenie k odvolaniu žalovaného zo dňa 27.06.2017 a na návrh na začatie konania zo dňa 07.01.2015. K premlčaniu žalobca uviedol, že sa k nemu rovnako vyjadril vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného zo dňa 27.06.2017. V zmysle vyššie uvedeného žalobca trval na podanej žalobe v celom rozsahu a uplatnil si aj náhradu trov konania.
23. Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalovaného podľa § 34 CSP, preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP (a contrario) len v rozsahu odvolania žalovaného podľa § 379 CSP a z dôvodov vymedzených odvolaním podľa § 380 ods. 1 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.
24. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
25. Podľa ustanovenia § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
26. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím prvoinštančného súdu odvolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne. Odvolací súd (v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 387 ods. 2 CSP) sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením jeho rozhodnutia, ktoré je dostatočne podrobné, ale je i jasné, zrozumiteľné, presvedčivé a logickým spôsobom sa vysporiadava so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi otázkami a aspektmi, a teda spĺňa zákonné kritéria odôvodnenia uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP.
27. Odvolací súd konštatuje, že žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, okolnosti alebo argumenty, ktoré by neboli predmetom skúmania prvoinštančného súdu a s ktorými by sa prvoinštančný súd náležite nevysporiadal.
28. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia (v súlade s citovaným § 387 ods. 2 CSP) uvádza, že v prejednávanej veci ide o spor zo spotrebiteľskej zmluvy, žalovaný pri uzatváraní zmluvy o úvere konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti, preto je potrebné ho v zmysle §-u 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy považovať za dodávateľa. Žalobca ako fyzická osoba pri uzatváraní predmetnej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, preto je potrebné považovať ho v zmysle §-u 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy za spotrebiteľa a predmetnú zmluvu o úvere posúdiť ako zmluvu spotrebiteľskú aj v zmysle §-u 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy.
29. Odvolací súd neprihliadol na námietku žalovaného, ak tvrdil, že žalobca pri uzatváraní zmluvy nevystupoval ako spotrebiteľ. V prípade pochybností o tom, či ide alebo nejde o spotrebiteľskú zmluvu, má dôkazné bremeno dodávateľ. Existujúce pochybnosti treba odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Bezpečným preukázaním nie je len všeobecný údaj o uzavretí zmluvy na účel povolania bez reálneho stotožnenia povolania žalobcu a zistenia, aký konkrétny súvis s takýmto povolaním dlžníka vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má. K vylúčeniu zmluvy o úvere z pod režimu právnej úpravy spotrebiteľských úverov môže dôjsť len v prípade, keď je jednoznačne preukázaná zhoda zmluvou proklamovanej okolnosti- poskytovania úveru naozaj na výkon povolania. V prípade predmetnej zmluvy nedošlo k takémuto vyhodnoteniu, o to viac, ak sám právny zástupca žalobcu tvrdí, že žalobcovi nebol poskytnutý úver na účel povolania (č. l. 54 spisu). Úver poskytnutý spotrebiteľovi bol žalovaným bez ďalšieho subsumovaný pod úpravu Obchodného zákonníka, čím bolo zhoršené postavenie spotrebiteľa vo vzťahu k zvýšenej právnej ochrane zabezpečenej právnym režimom Zákona o spotrebiteľských úveroch, predovšetkým vo vzťahu k informáciám, s ktorými je povinný veriteľ oboznámiť spotrebiteľa pred uzavretím zmlúv, napr. vo vzťahu k náležitostiam, k výške zákonom regulovanej odplaty a v neposlednom rade k základnému porovnávaciemu údaju o ročnej percentuálnej miere nákladov. Naviac uvedenú formulárovú zmluvu, ktorá bola žalobcovi predložená, tento nemal možnosť akýmkoľvek spôsobom zmeniť, či doplniť s tým, že ak by údaje v nej namietal, zrejme by k uzavretiu zmluvy nedošlo. Dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon povolania úverového dlžníka, ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku majúcu za následok potrebu kvalifikácie úveru za tzv. iný, a teda nespotrebiteľský úver majúci sa riadiť výlučne úpravou v zmysle zmluvy a obchodného zákonníka, teda žalovaného. Uvedené možno vyvodiť aj zo skutočnosti, že predmetná zmluva o úvere má povahu značne jednostrannej adhéznej zmluvy obsahujúcej veľké množstvo ustanovení znevýhodňujúcich dlžníka, ktorej obsah rozhodne nenasvedčuje tomu, že by jej uzatvoreniu predchádzali rokovania typické pre uzatváranie zmlúv medzi podnikateľmi. Jej forma na predtlačenom formulári skôr svedčí o skutočnosti, že bola uzatváraná bez hlbšej vzájomnej súčinnosti zmluvných strán. Nemožno teda opomenúť, že predmetná zmluva o úvere má podobu štandardných formulárových zmlúv, ktoré sú typické tým, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a spotrebiteľ spravidla ich obsah nemôže meniť vzhľadom na formulárovú predtlač, čo znamená, že spotrebiteľ podmienky, ktoré sú dané buď príjme, ktoré si však poskytovateľ sám v predstihu a zjavne v kľude a bez časového stresu podľa svojich predstáv naformuloval, alebo zmluvný vzťah následne nevznikne. Za takéhoto stavu je spotrebiteľ v tomto prípade z hľadiska informovanosti a vyjednávacej pozície slabšou stranou zmluvného vzťahu, pričom aj z predmetnej zmluvy o úvere jednoznačne vyplýva, že jej jednotlivé časti vrátane uvedenia, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon povolania, sú vypĺňané žalovaným (č. l. 5 spisu).
30. Podľa § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
31. Odvolací súd konštatuje, že z obsahu predmetnej zmluvy, ale i z výpovede právneho zástupcu žalobcu jednoznačne vyplýva, že žalobca v tomto záväzkovoprávnom vzťahu vystupoval ako spotrebiteľ. Súd prvej inštancie správne posúdil zmluvu uzatvorenú 26. 10. 2011 v zmysle ust. Občianskeho zákonníka ako zmluvu o pôžičke, nakoľko pre vznik úverovej zmluvy je nevyhnutná dohoda o jej podstatných častiach, ktorými sú určenie zmluvných strán, určenie limitu, do ktorého budú peňažné prostriedky poskytnuté, záväzok veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky a záväzok dlžníka poskytnuté prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Ak nedôjde k dohode hoci len o jednej z uvedených podstatných častí, nemožno hovoriť o vzniku úverovej zmluvy. Keďže je zmluva o úvere odplatnou zmluvou (záväzok dlžníka platiť úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov), bezúročná zmluva o úvere je pojmovo vylúčená.
32. Podľa § 657 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.
33. Podľa § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky.
34. Na základe skutočnosti, že odplata pri peňažnej pôžičke môže spočívať len v dohode o úrokoch a nie v dohode o poplatku preto súd prvej inštancie správne posúdil predmetnú zmluvu o pôžičke v časti dohodnutého poplatku ako absolútne neplatnú podľa § 39 Občianskeho zákonníka a na základe toho plnenie, ktoré poskytol žalobca žalovanému nad rozsah reálne poskytnutej pôžičky, predstavovalo bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného na úkor žalobcu. Nie je preto možné súhlasiť s tvrdením žalovaného, že v predmetnej veci neboli naplnené podmienky na vydanie bezdôvodného obohatenia. Ak zmluva uzavretá medzi stranami sporu bola vyhodnotená ako zmluva o pôžičke podľa § 657 a nasl. Občianskeho zákonníka, na základe ktorej žalobca zaplatil žalovanému o sumu 1 664,00 Eur viac než mal povinnosť, žalovaný tak získal plnenie bez právneho dôvodu v zmysle ust. § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
35. Okresný súd ďalej správne a v súlade s ustálenou judikatúrou uzavrel, že pri hodnotení počiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby bolo nevyhnutné vychádzať z reálneho momentu, kedy sa mal žalobca dozvedieť o tom, že sa žalovaný na jeho úkor obohatil. Tento moment aj relatívne konkrétne stanovil, v nadväznosti na čo uzavrel, že nárok bol uplatnený pred uplynutím subjektívnej premlčacej lehoty. K otázke začatia jej plynutia už zaujali stanovisko slovenské súdy vo viacerých rozhodnutiach a od tohto stanoviska nebol dôvod sa akokoľvek odchýliť (napr. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp.zn.5Cdo/121/2009, či Ústavný súd SR v rozhodnutí sp.zn. III. ÚS 413/2013).
36. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.
37. Žalobca bol v odvolacom konaní úspešný a preto mu odvolací súd podľa § 396 ods. 1 s použitím § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
38. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP)
Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).