Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Cob/50/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Nemčekovej a členov senátu JUDr. Martiny Nemravovej a JUDr. Róberta Bebčáka, v spore žalobcu: Synergy Solutions, s.r.o., so sídlom Kameničany 200, 018 54 Kameničany, IČO: 43 871 704, zastúpeného LEGAL & CORP s.r.o., so sídlom Gajova 11, 811 09 Bratislava, IČO: 47 237 325, proti žalovaným: 1/ Stredoslovenská distribučná, a.s., so sídlom Pri Rajčianke 2927/8, 010 47 Žilina, IČO: 36 442 151 (predchádzajúce obchodné meno žalovaného 1/ - Stredoslovenská energetika-Distribúcia, a.s.), 2/ Slovenská energetika, a.s., so sídlom Pri Rajčianke 8591/4B, 010 47 Žilina, IČO: 36 403 008, o zaplatenie sumy 226.151,30 Eur s príslušenstvom a sumy 6.281,67 Eur s príslušenstvom a o určenie povinnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb/378/2015-248 zo dňa 24. novembra 2017, takto

rozhodol:

I. Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb/378/2015-248 zo dňa 24. novembra 2017 p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný 1/ m á voči žalobcovi n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

III. Žalovaný 2/ m á voči žalobcovi n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

Okresný súd Žilina (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom č.k. 10Cb/378/2015-248 zo dňa 24. novembra 2017 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“ alebo „rozsudok“) žalobu (v poradí prvým výrokom) v celom rozsahu zamietol. Samostatným (v poradí druhým výrokom) žalovanému v rade 1/ (ďalej aj „žalovaný 1/“) priznal náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia. Ďalším (v poradí tretím výrokom) žalovanému v rade 2/ (ďalej aj „žalovaný 2/“) priznal náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

2. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd poukázal na žalobu doručenú súdu 10.08.2015, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému v rade 1/ zaplatenia sumy 226.151,30 eur spolu s doplatkom vo výške 338,595 eur/MWh v každom kalendárnom mesiaci v roku 2015 a voči žalovanému v rade 2/ sumu 6.281,67 eur spolu s uložením povinnosti odoberať od žalobcu elektrinu z obnoviteľných zdrojov v každom kalendárnom mesiaci roku 2015 za cenu elektriny na straty vo výške 44,015 eur/MWh bez DPH. Svoj nárok odôvodnil tým, že žalobca je poberateľom podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a so žalovaným 1/ bola v minulosti uzavretá zmluva o doplatku č. 382/2014D a zmluva o výkupe elektriny na krytie strát č. 382/2014, a to na dobu určitú - do konca roka 2014. Následne žalovaný 1/ odmietol uzavrieť zmluvu na ďalšie obdobie pre rok 2015, a to aj žalovaný 2/. Žalobca má právo na podporu po dobu 15 rokov a má právo na doplatok a na výkup elektriny, čo mu žalovaní odmietli, a to z dôvodu porušenia zákonných povinností.

3. Okresný súd z vykonaného dokazovania zistil, že žalobca je výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov v zariadení Fotovoltaickej elektrárne nachádzajúcej sa na území Stredných a Dolných Plachtiniec v okrese M. K. na pozemkoch parc. KNC č. 999/11 v k.ú. F. W. a parc. KNC č. 853/5 v k.ú. B. W.. Uviedol, že žalobcovi ako regulovanému subjektu na základe rozhodnutia Úradu pre reguláciu sieťových odvetví Bratislava (ďalej aj „URSO“ alebo „Úrad“) zo dňa 30.11.2013 bola na roky 2014 až 2026 schválená pevná cena elektriny vyrobenej zo slnečnej energie zariadení výrobcu, teda žalobcu. Zariadenie výrobcu elektriny bolo uvedené do prevádzky dňa 23.05.2011. Dané skutočnosti medzi stranami konania boli nesporné. Výroba elektriny z obnoviteľných zdrojov energie podlieha úprave v zmysle zák. č. 250/2012 Z. z. a je podporovaná doplatkom, ktorý bol stanovený na roky 2014 až 2026 vo výške 338,595 Eur na megawatthodine v zmysle ust. § 8 vyhlášky URSO č. 221/2013 Z. z., ktorou sa ustanovuje cena regulácie v elektroenergetike. Tento doplatok si regulovaný subjekt, teda v danom prípade žalobca, musí uplatniť u prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy, t.j. u žalovaného 1/ a u URSO.

4. Okresný súd poukazoval na nosnú argumentáciu žalobcu, na základe ktorej tvrdí oprávnenosť ním uplatnených nárokov voči žalovaným. Žalovaný 1/ mu odmieta poskytnúť podporu v zmysle zákona č. 309/2009 Z. z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 309/2009 Z. z.“ alebo „zákon o podpore OZE“ či „Zákon o podpore“) vo forme doplatku a žalovaný 2/ vo forme (pre žalobcu priaznivejšieho) rozdielu medzi dotovanou cenou elektriny na straty a trhovou cenou, ktorú uhrádzal za dodanú elektrickú energiu v roku 2015 žalobcovi. Obaja žalovaní odmietajú žalobcovi poskytnúť podporu na rok 2015 s poukazom na ust. § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE, podľa ktorého si nemôže výrobca elektriny uplatniť právo na podporu na nasledujúci kalendárny rok v prípade, ak nesplní povinnosti podľa odseku 2. Podľa argumentácie žalobcu však uvedená sankcia za nesplnenie oznamovacej povinnosti k 15.08 daného roka na neho nedopadá, keďže bola doplnená do zákona o podpore OZE až jeho novelou - zákonom č. 382/2013 Z. z. a v zmysle jeho (prechodného) ustanovenia § 18e ods. 1, podmienky podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpory výroby elektriny s vysoko účinnou kombinovanou výrobou, ktoré bolo uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2014, zostávajú zachované podľa doterajších predpisov. Súčasne podľa žalobcu postačovalo pre splnenie oznamovacej povinnosti, že žalovanému 1/ doručil rozhodnutie URSO z 30.11.2013 a potvrdenie o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov vydané URSO z 20.12.2011 a množstvo podkladov, z ktorých je možné vyvodiť predpoklad, že žalobca má vôľu si uplatniť dané právo. Aj keď to nebolo vo forme zverejnenej na webovej stránke, forma nebola nikde stanovená, iba z nej musí vyplývať, že subjekt si chce uplatniť toto právo a musí tam byť predpoklad dodávky na nasledujúci kalendárny rok. Aj keď v zmysle nálezu ústavného súdu ide o súkromno-právny vzťah, tak podľa žalobcu ide o takú sankciu, že ide „o rovinu správneho práva a v takom prípade nie je možné uložiť sankciu bez rozhodnutia vo veci samej príslušného orgánu“ - musí ísť o individuálny správny akt a nie akési strohé oznámenie.

5. Okresný súd, predovšetkým s poukazom na nosné závery dotknutého nálezu ústavného súdu (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 50/2015-148 z 22. marca 2017, ďalej aj „nález“), prijal záver o neopodstatnenosti žaloby. Podľa neho žalobca v konaní nepreukázal splnenie zákonom vyžadovaných povinností, preto mu nevznikol nárok na plnenie za rok 2015 voči žalovaným. Išlo o nesplnenie povinnosti podľa ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE, za ktoré nemožno považovať predloženie žalovanému 1/ cenového rozhodnutia vydaného URSO. Splnením takej oznamovacej povinnosti nie je ani predloženie žiadosti o uzatvorenie zmluvy o výkupe elektriny na straty, resp. zmluvy o doplatku, v ktorých nie je žiadna zmienka o roku 2015 a nie je ani zmienka o nejakej vôli alebo žiadosti o uplatnenie podpory v kalendárnom roku 2015. Išlo len o súčasť dokumentácie, keď sa v roku 2014 uzatvárala zmluva na tento kalendárny rok (§ 7 cit. zákona). Podľa okresného súdu nešlo o dôkaz preukazujúci splnenie zákonnej povinnosti na kalendárny rok 2015. Aj keď u žalobcu došlo k uvedeniu predmetného zariadenia (na výrobu elektriny z obnoviteľných zdrojov) do prevádzky pred 01.01.2014, tak podľa okresného súdu prechodné ustanovenie § 18e zákona o podpore OZE sa týka ustanovenia § 3, teda podmienok podpory výroby elektriny (z obnoviteľných zdrojov), so zachovaním doterajšej úpravy, avšak práva a povinnosti stanovené v ustanovení § 4 sa týkajú každého subjektu bez ohľadu na to, kedy bolo zariadenie uvedené do prevádzky. Iný výklad by bol podľa okresného súdu nelogický, nespravodlivý a diskriminačný, ak by sa mala namietaná právna úprava týkať iba zariadení uvedených do prevádzky po 01.01.2014. Aj z ust. § 4 cit. zákona je zrejmé, že výrobca musí spĺňať podmienky na získanie podpory podľa § 3 (v čase uvedenia do prevádzky) a až potom má právo na podporu a v takom prípade musí plniť povinnosti podľa § 4; v opačnom prípade nastupuje sankčný mechanizmus ex lege, pričom ide o súkromnoprávny vzťah ako konštatoval aj ústavný súd. Okresný súd za nesprávny označil argument žalobcu, že danou sankciou sa pridala nová podmienka podpory. Podmienky podpory upravuje ust. § 3 a následne sú dané povinnosti. Nesplnením povinnosti nestráca výrobca spôsobilosť na právo na podporu, ale je daná sankcia straty na podporu za nasledujúci kalendárny rok. Nejde o žiadnu ďalšiu podmienku, ale o sankčný mechanizmus, ak povinnosti boli plnené. Keďže žalobca zákonom stanovenú povinnosť nesplnil, stratil nárok na podporu na rok 2015, a to tak na doplatok ako aj na odber na straty za podporovanú cenu. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1, 2 a § 262 ods. 1, 2 a ich náhradu v rozsahu 100% priznal žalovaným, ktorí boli v konaní (každý samostatne) voči žalobcovi plne úspešní.

6. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca (č.l. 264-271 spisu) a namietol jeho vecnú nesprávnosť z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 2 písm. h) CSP, teda preto, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca (ďalej aj „odvolateľ“) v odvolaní opísal skutkový a právny stav, z ktorého odvodzuje žalobou uplatnené nároky samostatne voči každému zo žalovaných. Zdôraznil, že: „Do 31.12.2013 nebolo porušenie tejto oznamovacej povinnosti sankcionované žiadnym spôsobom. S účinnosťou od 1.1.2014 a na základe novely Zákona o podpore prijatej zákonom č. 382/2013 Z.z., však došlo k novelizácii ustanovenia § 4 ods. 3, podľa ktorého „Výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý nesplní povinnosti podľa odseku 2, si nemôže na elektrinu vyrobenú v danom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo podľa odseku 1 písm. b) a c) na nasledujúci kalendárny rok“. Tým sa do zákona zaviedla sankcia za porušenie vyššie uvedenej oznamovacej povinnosti spočívajúca v strate nároku na podporu počas nasledujúceho kalendárneho roka“. Žalobca bol toho názoru, že nárok na podporu v zmysle Zákona o podpore mu pre rok 2015 nezanikol, a to z nasledujúcich dôvodov: a) sankcia (následok) v podobe straty nároku na podporu sa z dôvodu aplikácie prechodného ustanovenia § 18e ods. 1 Zákona o podpore nevzťahuje na výrobcov elektriny, ktorí prevádzkujú zariadenia uvedené do prevádzky do 31.12.2013; b) sankciu možno v materiálnom právnom štáte ukladať výhradne len na základe individuálneho správneho aktu (rozhodnutia správneho orgánu) a nie priamo na základe právneho predpisu, pričom sankcia v podobe straty nároku na podporu na jeden rok nebola žalobcovi nikdy právoplatne uložená; c) žalobca si z materiálneho hľadiska splnil oznamovaciu povinnosť voči žalovanému v 1. rade ešte pred uplatnením lehoty (t.j. pred 15.08.2014). Súd prvej inštancie uznesením prerušil konanie do právoplatného rozhodnutia vo veci vedenej na Ústavnom súde Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“), spis. zn. Rvp 10517/2015. Ústavný súd sa v predmetnom konaní zaoberal súladom § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE s ust. čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 1 a 4 a s čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Skupina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, ktorá podala návrh, argumentovala nepravou retroaktivitou sankcie v § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE, pri ktorej absentuje verejný záujem. Nakoľko však dotknutým nálezom ústavný súd konštatoval, že „....v podmienkach právneho štátu je vo všeobecnosti akceptovateľné a v zásade vždy aj z dôvodu zabezpečovania efektívnosti právnej úpravy žiaduce, aby nesplnenie zákonom ustanovených povinností bolo sankcionovateľné, resp. mohlo (potenciálne) vyvolať negatívne právne dôsledky na subjekt práva, ktorý si zákonom ustanovenú povinnosť nesplnil...“ a že ohlasovaciu povinnosť podľa § 4 ods. 2 zákona o podpore majú výrobcovia elektriny primárne vo vzťahu k prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy ako subjektom súkromného práva, pretože z koncepcie posudzovanej právnej úpravy vyplýva, že z hľadiska aplikácie § 4 ods. 3 je podstatný vzťah medzi výrobcami elektriny a distribučnými spoločnosťami, tak žalobca uviedol, že sa v rámci odvolania venuje výlučne otázke (ne)aplikácie prechodného ustanovenia § 18e ods. 1 Zákona o podpore, ktorou sa ústavný súd „vo svojom náleze nezaoberal“. Žalobca je toho právneho názoru, že s ohľadom na absenciu legálnej definície pojmu „podmienky podpory“, je pod týmto pojmom nevyhnutné rozumieť všetky podmienky, ktorých splnenie je rozhodujúce pre vznik, obsah a trvanie nároku na podporu, a teda podmienky vzniku nároku na podporu, podmienky formulujúce obsah práva na podporu (rozsah podporovanej elektriny, výšku ceny elektriny na stanovenie doplatku a pod.), a celkom určite aj podmienky zániku práva na podporu. Znamená to teda, že podmienky podpory u výrobcov, ktorých zariadenia boli uvedené do prevádzky pred účinnosťou novely, sa riadia predpismi účinnými do 31.12.2013 a keďže medzi takéto podmienky patria nepochybne aj podmienky straty nároku na podporu, je zrejmé, že na takýchto výrobcov nemožno aplikovať ani ustanovenie o zániku nároku na podporu pri nesplnení oznamovacej povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore. Citované prechodné ustanovenie, vychádzajúc z logického a gramatického výkladu pojmu podmienky, tak podľa názoru žalobcu fixuje všetky podmienky podpory takýchto výrobcov na právny stav platný a účinný do 31.12.2013. Tento záver možno podľa neho oprieť aj o znenie dôvodovej správy k ust. § 18e ods. 1 zákona o podpore OZE: „Prechodné ustanovenie upravuje podmienky podpory pre zariadenia uvedené do prevádzky pred účinnosťou návrhu“. Keďže zariadenie žalobcu bolo uvedené do prevádzky 23.05.2011, čo potvrdzuje aj cenové rozhodnutie Úradu a potvrdenie Úradu o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov energie vydané pre žalobcu, tak aj na žalobcu by sa preto malo vzťahovať predmetné prechodné ustanovenie, v dôsledku čoho nemožno voči nemu aplikovať následok v podobe straty nároku na podporu v roku 2015. O tom, že ide o podmienku podpory, svedčí podľa žalobcu aj obsah listu žalovaného 1/ zo 17.12.2014. Žalobca nesúhlasil s konštatovaním okresného súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku (ods. 13), že by sa ústavný súd v dotknutom náleze vysporiadal s aplikáciou § 4 ods. 2 v nadväznosti na ust. § 18e zákona o podpore OZE. Keďže podľa žalobcu ústavný súd doteraz neposudzoval výklad pojmu „podmienky podpory“ v zmysle prechodných ustanovení novely zákona o podpore OZE, ktorá sankciu zaviedla, tak výklad tohto pojmu musí prijať všeobecný súd v tomto konaní. S reštriktívnym výkladom, ktorý prijal súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku žalobca nesúhlasil. Podľa neho, ak v zmysle predmetných prechodných ustanovení majú zostať podmienky podpory pre neho, ako subjekt pripojený pred účinnosťou novely, nezmenené, potom sa pre neho nesmie stať splnenie povinnosti podľa § 4 ods. 2 cit. zákona podmienkou poskytnutia podpory na nasledujúci rok.

7. Žalobca zdôraznil, že odo dňa účinnosti novely zákona o podpore OZE sa splnenie povinností podľa § 4 ods. 2 stalo novou podmienkou podpory - podmienkou jej poskytnutia. Ak však pre žalobcu mali zostať podmienky podpory zachované v rovnakom rozsahu ako tomu bolo pred účinnosťou novely zákona, potom pre žalobcu nemala byť pridaná žiadna nová podmienka toho, aby podporu dostal.

8. Podľa žalobcu ohraničovanie pojmu „podmienky podpory“ iba na tie podmienky, ktorých splnenie je nevyhnutné pri spustení zariadenia na výrobu elektriny, nemá oporu v zákone o podpore OZE ani v žiadnom inom všeobecne záväznom právnom predpise a je v rozpore s logikou. Keďže v zákone absentuje legálne definícia tohto pojmu, je potrebné a nevyhnutné vykladať ho v logicko-gramatickom význame slova podmienka. Keďže žalovaní uvádzajú, že bez splnenia povinností v § 4 ods. 2 zákona o podpore OZE žalobca nemá nárok na podporu, potom, vylučujúc akýkoľvek iný výklad, je podľa názoru žalobcu splnenie týchto povinností podmienkou toho, aby žalobca mal podporu na nasledujúci kalendárny rok. Ak strata nároku na podporu predstavuje sankciu za nesplnenie povinnosti, tak potom je splnenie tejto povinnosti podmienkou podpory. Je tomu tak preto, že bez splnenia tejto povinnosti nemá subjekt na podporu nárok, preto je jej splnenie podmienkou jej poskytnutia. Žalobca žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe vyhovel v celom rozsahu a žalovaných zaviazal povinnosťou nahradiť mu trovy konania na súde prvej inštancie, alebo aby napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a v takom prípade si uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

9. K doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadrili obaja žalovaní.

10. Žalovaný 1/ vo vyjadrení (č.l. 283-284 spisu) uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie. Naopak sa nestotožnil s odvolaním žalobcu a jeho dôvodmi, ktoré sa týkali interpretácie aplikovaných právnych noriem - ustanovení zákona o podpore OZE. Zdôraznil, že ust. § 3 sa týka podmienok podpory a ust. § 4 upravuje práva a povinnosti výrobcu elektriny. Vyjadril presvedčenie, že ust. § 4 zákona o podpore OZE obsahujúci notifikačnú povinnosť výrobcu elektriny a sankčný následok jej nesplnenia nemožno zahrnúť pod podmienky podpory upravené v ust. § 3 a § 3e, a teda na notifikačnú povinnosť, ktorá nie je podmienkou podpory, ale povinnosťou výrobcu elektriny, sa nemôže vzťahovať prechodné ust. § 18e ods. 1 zákona OZE. Podľa žalovaného 1/ strata podpory na jeden rok sa vzťahuje len na prípad nesplnenia si povinností (vrátane oznamovacej povinnosti) výrobcom elektriny a nie aj na nesplnenie podmienok podpory, nakoľko v takom prípade nemá nárok výrobca elektriny na podporu vôbec. Žalovaný 1/ zdôraznil, že oznamovacia povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE nie je ani novou povinnosťou pre výrobcov elektriny a poukázal na závery uvedené ústavným súdom v náleze č. PL. ÚS 50/2015 k predmetným právnym otázkam. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

11. Žalovaný 2/ vo vyjadrení (č.l. 277-279 spisu) uviedol, že sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny. Ďalej uviedol v zásade rovnakú právnu argumentáciu k odvolacím dôvodom žalobcu, ako vo vyjadrení k odvolaniu uviedol žalovaný 1/. Osobitne poukázal na dôvody predmetného nálezu ústavného súdu a zdôraznil, že uvedeným nálezom ústavný súd len potvrdil správnosť právnych názorov žalovaného 2/ uvedených v konaní na súde prvého stupňa a správnosť postupu žalovaného 1/ a žalovaného 2/, keď žalovaný 2/ zmluvu na výkup elektriny na straty so žalobcom pre kalendárny rok 2015 neuzatvoril z dôvodu aplikácie ust. § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE. Akýkoľvek výklad žalobcu, na základe ktorého by sa za nesplnenie rovnakej povinnosti, na jedného výrobcu sankcia vzťahovala a na druhého nie, žalovaný 2/ označil nielen za nesprávny, ale aj za nespravodlivý, nelogický, účelový a v rozpore s ústavnými princípmi.

12. K doručeným vyjadreniam žalovaných reagoval žalobca v podaní z 09.05.2018 a v zásade zopakoval svoju argumentáciu uvedenú v odvolaní, založenú na právnom názore, že sankcia zavedená do právneho poriadku ustanovením § 4 zákona o podpore OZE od 01.01.2014 na žalobcu vo vzťahu k jeho nárokom za rok 2015 nedopadá, keďže z ustanovenia § 18e ods. 2 citovaného zákona vyplýva, že podmienky podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpory výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou pri zariadení výrobcu elektriny, ktoré bolo uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2014, zostávajú zachované podľa doterajších predpisov. Vlastným výkladom predmetnej právnej úpravy a vyjadrení žalovaných dospel žalobca k názoru, že ak zákonodarca v zákone o podpore OZE ani odkazom na iný zákon neupravil definíciu pojmu „podmienky podpory“ a ani žalovaní netvrdia opak, tak potom jedinou argumentáciou žalovaných je poukaz na označenie názvu § 3 zákona o podpore OZE. Podľa žalobcu nie je možné popri sebe tvrdiť, že spĺňa podmienky podpory v roku 2015, ale napriek tomu podporu nedostane.

13. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 postupom v medziach podľa ust. § 379 ods. 1 CSP, § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania s odkazom na ust. § 385 ods. 1 a contrario a verejným vyhlásením rozsudku za splnenia podmienok podľa ust. § 219 ods. 1, 3 v spojení s ust. § 378 ods. 1 napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1 potvrdil ako vecne správne rozhodnutie.

14. Podľa ust. § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

15. Podľa ust. § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

16. Podľa ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

17. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP, Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

18. Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalobca vymedzil v odvolaní a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom konaní (§ 379 CSP, § 380 ods. 1 , krajský súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania žalobcu. Okresný súd vykonal v intenciách návrhov sporových strán dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti napadnutého meritórneho výroku rozsudku okresného súdu, ktorým bola žaloba v celom rozsahu zamietnutá a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom k tomuto meritórnemu výroku napadnutého rozsudku, krajský súd za aplikácie ust. § 387 ods. 2 odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu v predmetnej časti. Z titulu aplikácie § 387 ods. 2 v spojení so závermi v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez ust. § 387 ods. 2 (do 30.06.2016 išlo o § 219 ods. 2 OSP) na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

19. Odvolací súd uvádza, že v rámci danom odvolaním žalobcu preskúmal postup v prvoinštančnom konaní a odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu, pričom konštatoval, že napadnutý rozsudok i v rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou správne aplikovanou a interpretovanou okresným súdom na zistený skutkový stav tak ako vyplynul z dokazovania dostatočne vykonaného pre možnosť rozhodnutia vo veci samej. V napadnutom rozsudku pritom okresný súd poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky sporovej právnej veci, preto nemal priestor odvolací súd pre iný záver, v rámci odvolacieho konania limitovaného rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu, než aby napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam žalobcu, vyjadreným vo včas podanom odvolaní (č.l. 264-271 spisu), potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. Odvolací súd zvýrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 Dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higins c. Francúzsko z 19. februára 1998; pozri Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012). Uvedené kritéria pre dostatočné odôvodnenie napadnutý rozsudok okresného súdu splnil a aj z tohto dôvodu je dostatočný poukaz na jeho dôvody.

20. Za aplikácie ust. § 387 ods. 2 odvolací súd len na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie považuje za potrebné uviesť nasledovné.

21. Z obsahu podaného odvolania vyplýva, že ťažiskové odvolacie dôvody, ktorými sa odvolací súd mohol zaoberať, spočívali v rovine právneho posúdenia veci, pričom žalobca mal odlišné nazeranie na právne hodnotenie skutkového stavu zisteného pred súdom prvej inštancie, než ktoré tvorilo základ meritórneho rozhodnutia. Okresný súd sa pritom zaoberal a dal relevantnú odpoveď na všetky skutkové a právne otázky potrebné pre rozhodnutie vo veci samej. Cez odvolacie dôvody žalobcu nemal odvolací súd priestor pre iné hodnotenie veci, než ktoré vykonal okresný súd, pričom neboli zistené dôvody pre zmenu či zrušenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

22. K námietke žalobcu o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd dopĺňa, že pod vecou je potrebné rozumieť predmet konania a s ním súvisiace prejudiciálne otázky. Pod nesprávnym právnym posúdením veci treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu alebo aplikoval nesprávnu právnu normu alebo aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne alebo právnu normu síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval. V danom prípade však napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie nevychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Okresný súd vo vzťahu k posúdeniu uplatneného nároku žalobcu správne aplikoval a interpretoval právne normy, citované v odôvodnení napadnutého rozsudku a pokiaľ dospel k záveru o (ne)dôvodnosti žaloby, tak odvolací súd sa s týmito závermi a dôvodmi prijatia týchto záverov, tak ako dostatočne vysvetlil okresný súd v napadnutom rozsudku, stotožnil. V konečnom dôsledku teda žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno o tom, že mu vznikol nárok na zaplatenie podpory - doplatku za rok 2015 a že tento nárok ku dňu rozhodovania vo veci samej existuje. Z tohto relevantného záveru potom okresný súd vecne správne rozhodol, ak žalobe žalobcu nevyhovel a odvolací súd predmetné rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil za aplikácie § 387 ods. 1, 2 CSP. Pre úplnosť a aj vo všeobecnej rovine považuje odvolací súd za vhodné k otázke dôkazného bremena uviesť, že nepochybne dôkazné bremeno v danom sporovom konaní bolo primárne na strane žalobcu. Procesno-právnym následkom (ne)unesenia dôkazného bremena sporovej strany je jej (ne)úspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúce k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze buď v dôsledku absencie dôkazov ako takej (napr. neexistencia, strata, zničenie listín, úmrtie svedka) alebo v dôsledku ich neoznačenia, nedoloženia sporovou stranou, dopad, neúspech sa pričíta tej strane sporu, na ktorej leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno. Zodpovednosť za preukázanie skutočností, ktoré musí sporová strana preukázať, zásadne určuje hmotno-právna norma, ktorá je na sporový vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorá zo sporových strán je povinná stanovený okruh skutočností preukázať (k tomu obdobne uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 78/2010 z 23. mája 2012). Uvedené rovnako platí i v prípade, že dôkazy nie sú produkované v predpísanom procesnom štádiu prvoinštančného konania.

23. Odvolací súd dodáva, že každý, kto sa domáha svojho nároku na súde v civilnom sporovom konaní, si musí byť vedomý, že súd rozhoduje na základe skutkového stavu veci, tak ako vyplynie z vykonaného dokazovania (§ 150 CSP, § 215 , pričom právo na prístup k súdu, právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s právom na úspech v konaní.

24. Z obsahu spisu bol zrejmé, že žalobca žalobou uplatňoval ako výrobca elektriny s právom na podporu v zmysle ust. § 3 ods. 1 písm. c) zákona č. 309/2009 Z. z. zákonný nárok na doplatok s odôvodnením, že si splnil všetky povinnosti, na základe čoho vystavil žalovanému 1/ za mesiace január 2015 až jún 2015 účtovné doklady, ktorými fakturoval žalovanému 1/ zákonný nárok na doplatok. Súčasne vystavil žalovanému 2/ za mesiace január 2015-jún 2015 účtovné doklady, ktorými fakturoval žalovanému 2/ rozdiel medzi cenou elektriny na straty v zmysle zákona č. 309/2009 Z. z. a cenou komerčnou, ktorú „jedinú bol a je ochotný“ žalobcovi žalovaný 2/ platiť. Zo žaloby napokon vyplýva, že žalobca si nároky z podpory výroby elektriny z OZE uplatnil za celý kalendárny rok 2015.

25. Z priebehu konania a rozhodnutia súdu prvej inštancie vo veci samej bolo zrejmé, že okresný súd žalobcom uplatnený nárok preskúmal osobitne z hľadiska splnenia resp. nesplnenia zákonných podmienok a osobitne zákonných povinností vyplývajúcich z právnej úpravy zákona o podpore OZE. Žalobca v rámci odvolacieho dôvodu vymedzeného v podanom odvolaní (§ 365 ods. 1 písm. h) nesúhlasil s aplikáciou ust. § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE v znení platnom a účinnom od 1. januára 2014, podľa ktorého výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý nesplní povinnosti podľa odseku 2, si nemôže na elektrinu vyrobenú v danom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo podľa odseku 1 písm. b) a e) na nasledujúci kalendárny rok. Z uvedeného vyplýva, že žalobca podaným odvolaním nespochybňuje skutkové a právne závery napadnutého rozhodnutia, podľa ktorých k 15. augustu 2014 nesplnil povinnosť vyžadovanú ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE vo vzťahu k podpore na rok 2015, keďže za splnenie zákonom vyžadovaných povinností nebolo možné považovať predloženie žalovanému 1/ cenového rozhodnutia vydaného URSO, ani predloženie žiadosti o uzatvorenie zmluvy o výkupe elektriny na straty, resp. zmluvy o doplatku (viď. odsek 23. - 27., 30. - 31., 33. odôvodnenia napadnutého rozsudku).

26. Ťažisko odvolateľovej argumentácie spočívalo v právnom názore, že pri (žalobcom ponúkanej ako) správnej aplikácii a interpretácii prechodného ust. § 18e ods. 1 novely zákona o podpore OZE prijatej zákonom č. 382/2013 Z. z. (účinnej od 01.01.2014), by sa sankcia zavedená ustanovením § 4 ods. 3 cit. zákona nemala vzťahovať na žalobcu v danom prípade, keďže podmienky podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpory výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou pri zariadení výrobcu elektriny, ktoré bolo uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2014, zostávajú zachované podľa doterajších predpisov. Žalobca pritom nesúhlasil s názorom okresného súdu, že od 01.01.2014 novo zavedená sankcia za nesplnenie povinností uložených zákonom o podpore OZE v § 4 ods. 2 písm. c), netvorí „podmienky podpory“, ktoré majú byť zachované podľa dotknutých predpisov u žalobcu, ktorého zariadenie na výrobu elektriny z OZE bolo nepochybne uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2014, ale že ide o sankciu viazanú na povinnosti výrobcov elektriny z OZE (žiadateľov o podporu), na ktoré (povinnosti) sa ust. § 18e ods. 1 cit. zákona nevzťahuje.

27. Preskúmaním veci v intenciách odvolateľom vymedzených odvolacích dôvodov odvolací súd nezistil ich opodstatnenosť. Okresný súd sa dostatočne zaoberal v napadnutom rozsudku aj otázkou interpretácie ustanovenia § 18e ods. 1 zákona o podpore OZE (ods. 13. -15. odôvodnenia napadnutého rozsudku). K týmto súdom prvej inštancie správne uvedeným dôvodom v rámci právneho posúdenia veci, odvolací súd k odvolacím dôvodom žalobcu len zvýrazňuje, že ak sa Ústavný súd Slovenskej republiky v žalobcom poukazovanom náleze č. PL. ÚS 50/2015-148 z 22. marca 2017 výslovne nezaoberal výkladom pojmu „podmienky podpory“ v zmysle prechodných ustanovení novely zákona, ktorá sankciu zaviedla, neznamená to, že sa citovaný nález ústavného súdu a v ňom uvedené závery predmetnej právnej otázky vôbec nedotýkajú. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie poukazuje na to, že ústavný súd v dotknutom náleze vyslovil, aj pre danú posudzovanú vec relevantný názor, že v prípade ust. § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE v znení od 01.01.2014 ide o novo zavedenú sankciu, ktorá sa viaže na povinnosti výrobcov rovnako upravené v zákone [§ 4 ods. 2 písm. c)] aj pred 01.01.2014. Inak povedané, ak by bol názoru, že nejde o sankciu viazanú na nesplnenie povinností, ale na nedodržanie podmienok podpory, nevyhnutne by to muselo mať odraz v priamom zaoberaní sa ustanovením § 18e ods. 1 zákona o podpore OZE. Ak tomu tak nebolo, potom a contrario aj z tohto dôvodu bolo možné okresným súdom vyvodiť tie závery, ktoré, opierajúc sa aj o predmetný nález, dôvodne viedli k aplikácii a interpretácii ust. § 4 ods. 3 cit. zákona pri posúdení žalobcom uplatneného nároku za rok 2015 voči obom žalovaným vyjadrenej v napadnutom rozsudku a teda k zamietnutiu žaloby.

28. Odvolací súd zdôrazňuje dôvody uvedené súdom prvej inštancie v ods. 12 napadnutého rozsudku a ktoré považuje za správne právne posúdenie veci v rovine aplikácie a interpretácie relevantnej právnej úpravy. Okresný súd správne uviedol, že ustanovenie § 3 zákona o podpore OZE upravuje spôsob a podmienky podpory výroby elektriny, teda upravuje, aké podmienky podpory výroby musia byť splnené a nemožno ho zamieňať s ust. § 4 cit. zákona, ktorý stanovuje práva a povinnosti výrobcu elektriny. Výrobca elektriny z OZE, ktorý spĺňa podmienky podľa § 3 cit. zákona, následne má určité práva a povinnosti uložené v ust. § 4 cit. zákona a pokiaľ ich nesplní, je daná od 01.01.2014 sankcia - strata práva na podporu na nasledujúci kalendárny rok. Odvolací súd osobitne a zhodne so súdom prvej inštancie zvýrazňuje z odôvodnenia nálezu ústavného súdu č. PL. ÚS 50/2015-148 z 22. marca 2017, že „v nadväznosti na vymedzenie predmetu a účelu zákona o podpore OZE sú v § 3 ustanovené (okrem iného) spôsoby a podmienky podpory výroby elektriny OZE a v § 4 sú ustanovené práva a povinnosti výrobcov elektriny“.... „Na právnu úpravu práv výrobcov elektriny z OZE (ich práv na podporu) bezprostredne nadväzuje úprava ich povinností v § 4 ods. 2 zákona o podpore OZE“... „Právne účinky uplatnenia sankčného mechanizmu ustanoveného v § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE z dôvodu nesplnenia povinností ustanovených v § 4 ods. 2 tohto zákona sa vzťahuje totiž len na príslušný kalendárny rok, pričom nárok ustanovený v § 3 ods. 6 prvej vete zákona o podpore OZE (v ďalších kalendárnych rokoch) tým nie je dotknutý. Rovnako považuje ústavný súd za vhodné poukázať tiež na to, že namietaný sankčný mechanizmus bol súčasťou už pôvodného znenia § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE, aj keď v inej podobe právneho vyjadrenia a v (podstatne) užšom rozsahu (k tomu pozri časť III.1. a III.3 tohto nálezu)“.

29. Odvolací súd rovnako poukazuje na legislatívny spôsob právnej úpravy s dikciou ust. § 18e ods. 1 cit. zákona, z ktorej vyplýva prechodná úprava výslovne vo vzťahu k podmienkam podpory (výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov) a nie k povinnostiam (výrobcov elektriny) žiadateľov o podporu a na nesplnenie týchto povinností naviazaný sankčný mechanizmus. Nie je možné prijať účelový výklad dotknutých právnych noriem predkladaný odvolateľom, ktorý osobitne upravené povinnosti výrobcov elektriny z OZE (žiadateľov o podporu) stotožňuje s podmienkami (priznania) podpory.

30. Napokon odvolací súd k argumentácii žalobcu v odvolaní podporne a primerane poukazuje i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.11.2010, sp. zn. 5 Cdo 218/2010, v zmysle ktorého do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Odvolací súd k tomu opätovne poznamenáva, že pod pojmom účastník konania je v civilnom sporovom súdnom konaní potrebné (od 01.07.2016) rozumieť sporovú stranu (žalobca, žalovaný).

31. Len pre úplnosť odvolací súd uvádza, že jeho pozornosti neušiel žalobcom nie úplne zdôvodnený spôsob (rozsah) uplatnených súbežných nárokov voči žalovaným 1/ a 2/ ako vyplývajú z petitu žaloby a odvolacieho návrhu, keď žaloba vo výrokoch pod písm. a) a c) voči žalovanému 1/ a vo výrokoch pod písm. b) a d) voči žalovanému 2/ sa v rozsahu požadovaného peňažného plnenia od 1.1.2015 do 30.6.2015 zrejme (duplicitne) prekrýva. Uvedené v konaní pred súdom prvej inštancie však bolo konzumované samotným napadnutým rozhodnutím zamietajúcim žalobu žalobcu v celom rozsahu.

32. Vo väzbe k zhodnoteniam uvedeným odvolacím súdom sa poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, podľa ktorého... „odvolací súd, ktorý sa stotožňuje so závermi okresného súdu, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu“.

33. Z dôkaznej situácie v prvoinštančnom konaní vo väzbe na vyvodené závery tak okresného ako i krajského súdu bolo v odvolacom konaní rozhodnuté o potvrdení napadnutého rozsudku okresného súdu tak v meritórnom výroku ako i v na ňom závislom výroku vo vzťahu k trovám konania (§ 387 ods. 1, 2 .

34. O náhrade trov tohto odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP, podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie, v spojení s § 255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní boli plne úspešní žalovaní, preto im bola výrokom II. a III. priznaná plná náhrada odvolacích trov.

35. Podľa § 262 ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

36. Toto rozhodnutie prijal odvolací súd v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.

Podľa § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Podľa § 420 dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 428 v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.

Podľa § 430 rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.

Podľa § 431 dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

Podľa § 432 dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

Podľa § 433 dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa § 434 dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.

Podľa § 435 v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.