Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_27Co-307-2017.pdf
PDF · 93.54 KB
Case nature
Area
Subarea
27Co/307/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a sudkýň JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu U. proti žalovaným 1/ BD., 2/ S., o zaplatenie 9.224,48 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 21. septembra 2017, č. k. 7Csp/15/2016-111, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovaným 1/ a 2 /náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Rozsudkom zo dňa 21. septembra 2017 č. k. 7Csp/15/2016 - 111 súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal proti žalovanému zaplatenia 9.224,48 eur, spolu s úrokom z úveru 1.788,62 eur, s úrokom z omeškania 24,46 eur, s úrokom z omeškania 8% ročne zo sumy 95.219,24 eur od 15.8.2013 do 30.3.2014, s úrokom z omeškania 8% ročne zo sumy 95.217,14 eur od 1.4.2014 do 7.4.2014, s úrokom z omeškania 8% ročne zo sumy 94.701,56 eur od 8.4.2014 do 20.7.2014, s úrokom z omeškania 8% ročne zo sumy 94.688,78 eur od 21.7.2014 do 14.4.2016, s úrokom z omeškania 8% ročne zo sumy 9.224,48 eur od 15.4.2016 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 8% ročne zo sumy 1.788,62 eur od 15.8.2013 do zaplatenia. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že dňa 11.8.2009 medzi stranami sporu bola uzavretá Zmluva o poskytnutí úveru č. XX/XXX/XX, obsahom ktorej bol záväzok žalobcu poskytnúť žalovaným 1/ a 2/ úver vo výške 99.600,- eur, a záväzok žalovaných úver splatiť mesačnými anuitnými splátkami vo výške 589,49 eur, vždy k 20. dňu kalendárneho mesiaca, po dobu 360 mesiacov. Úver na základe Zmluvy o poskytnutí úveru č. XX/XXX/XX bol žalovaným poskytnutý na účely výstavby nehnuteľnosti. Preto sa na predmetný právny vzťah zákon č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom ku dňu 11.8.2009, nevzťahuje. Strany sporu sa v zmluve o poskytnutí úveru č. XX/XXX/ XX zo dňa 11.8.2009 dohodli (bod 11.4.) na uplatnení práva na splatenie celej pohľadávky. V podaní zo dňa 23.7.2013, označenom ako Výzva na predčasné splatenie úveru, žalobca ako veriteľ si uplatnil právo na splatenie celej pohľadávky (strata výhody splátok). Medzi stranami sporu nebolo sporné, že Výzva na predčasné splatenie úveru zo dňa 23.7.2013 žalovaným 1/ a 2/ ako dlžníkom bola doručená. V ustanovení § 53 ods. 9 (ku dňu 11.8.2009 v ustanovení § 53 ods. 8) Občianskeho zákonníka je upravená notifikačná povinnosť veriteľa. Žalobca svoje tvrdenia (z existencie ktorých vyvodzoval pre seba priaznivé rozhodnutie) nepreukázal. Nepredložil listinné dôkazy (napr. podací hárok), z ktorých by bolo zrejmé, že prostredníctvom externej spoločnosti žalovaným 1/ a 2/ odoslal podanie označené ako: Druhá upomienka zo dňa 27.5.2013, aby sa tak dostalo do sféry ich vplyvu. Podľa bodu 12.2.3. Zmluvy o poskytnutí úveru č. XX/XXX/XX zo dňa 11.8.2009 písomné podania a oznámenia adresované druhej zmluvnej strane budú považované za riadne podané a včas uskutočnené v prípade doručovania poštou: tretí pracovný deň nasledujúci po dni odoslania. Podľa čl. VIII. bod 4 Všeobecných obchodných podmienok, účinných od 1.8.2009 písomnosť a oznámenia banky sa považujú za doručené, ak sú
zasielané poštou, na druhý deň odo dňa odoslania. Žalobca v konaní nepreukázal, kedy žalovaným 1/ a 2/ odoslal podanie označené ako: Druhá upomienka zo dňa 27.5.2013, preto nie je možné ho považovať za doručené. Súd pritom z vlastnej iniciatívy nedostatok jeho procesnej aktivity nemohol korigovať (v konaní nie je slabšou stranou). Pokiaľ ide o podanie: Upomienka zo dňa 29.4.2013, táto neobsahuje upozornenie veriteľa, že úver zosplatnil. Žalobca v priebehu konania predložil prehľad aktivít z histórie klienta do vyhlásenia úveru za predčasne splatný s tým, že na telefónnych číslach, ktoré mu žalovaní 1/ a 2/ ako kontaktný údaj poskytli, nikto telefón nezdvihol, prípadne čísla boli opakovane nedostupné. V podaní zo dňa 7.10.2016 žalovaní uviedli, že telefónne číslo XXXX XXX XXX síce patrí žalovanému 1/, avšak popierali, že by ho žalobca touto formou, dokonca v jednom dni v týždni niekoľkokrát kontaktoval. Druhé telefónne číslo, uvedené v interných záznamoch banky patrilo ako pracovné žalovanému 1/, ale v predmetnom časovom období ho už nepoužíval. Podľa predloženého prehľadu aktivít ku kontaktovaniu klienta malo dôjsť v období od 10.1.2013 do 23.7.2013 s tým, že dňa 10.1.2013 bol klient zastihnutý, čakal na peniaze, ktoré by mali prísť v priebehu budúceho týždňa a malo by byť všetko uhradené, že bol informovaný, že na jednom úvere má už 3 neuhradené splátky, ak príde 4. bude zaslaná výzva na predčasné splatenie, že klient sľúbil uhradiť pohľadávku do 18.1.2013. V ustanovení § 53 ods. 9 (predtým § 53 ods. 8) Občianskeho zákonníka nie je ustanovené, či veriteľ má notifikáciu urobiť v písomnej forme. Súd už uviedol, že dôkazné bremeno o splnení si tejto povinnosti, ale spočíva na ňom. Z prehľadu aktivít z histórie klienta do vyhlásenia úveru za predčasne splatný, pri údaji: „nedvíha“, „nedostupný“, nie je možné zistiť, ktorý pracovník žalobcu sa na označených telefónnych číslach so žalovaným 1/ kontaktoval. Uvedené nie je možné zistiť ani pri dátume 10.1.2013. Navyše, pokiaľ záznam obsahuje údaj o tom, že klient bol informovaný, že mu bude zaslaná výzva na predčasné splatenie úveru, tak žalobcom nie je nad všetky pochybnosti preukázané, že ide o splnenie si notifikačnej povinnosti práve vo vzťahu k úveru č. XX/XXX/XX. Medzi stranami sporu totiž bola uzavretá i Zmluva o poskytnutí úveru č. XX/XXX/XX a Zmluva o poskytnutí úveru č. XX/XXX/XX, a v prípade ktorých žalobca dňa 23.7.2013 tiež vyhlásil predčasnú splatnosť úveru. V zázname zo dňa 10.1.2013, okrem iného je uvedené: „... informovaný, že na jednom úvere má už 3 neuhradené splátky, ak príde 4. bude zaslaná výzva na predčasné splatenie ...“. Zo záznamu nie je možné zistiť, u ktorej konkrétnej úverovej zmluvy mali žalovaní už 3 neuhradené splátky, a že ak neuhradia ani 4. bude to mať za následok zosplatnenie úveru. Žalobca v priebehu konania neoznačil pracovníka banky, ktorý sa mal kontaktovať so žalovaným 1/, a keďže nemá postavenie slabšej strany v konaní, súd sám z vlastnej iniciatívy takýto dôkaz nemohol vo veci vykonať. Žalobca v konaní neudržal ani v tomto prípade dôkazné bremeno o splnení si notifikačnej povinnosti. V podaní zo dňa 26.10.2016 žalobca uviedol, že tvrdenia žalovaných 1/ a 2/ ohľadne (ne)kontaktovania z jeho (žalobcu) strany sú právne irelevantné, lebo mali vedomosť, že úver nesplácajú a že teda sú v omeškaní, a že rovnako vedeli o možných dôsledkoch omeškania. Pokiaľ v predmetnej zmluve je uvedené, že žalobca (banka) i bez predchádzajúceho oznámenia (upozornenia) je oprávnený uplatniť svoje právo na splatenie celej pohľadávky, ide o neplatné zmluvné dojednanie, lebo svojím účelom obchádza ustanovenie § 53 ods. 8 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu 11.8.2009. Žalovaní 1/ a 2/ v Zmluve o poskytnutí úveru č. XX/XXX/XX majú postavenie spotrebiteľa. Splnením notifikačnej povinnosti zo strany žalobcu, by sa im vytváral časový priestor na dodatočnú úhradu zameškaných splátok, aby tak nedošlo k predčasnému zosplatneniu úveru, čo by znamenalo úhradu dlžného zostatku naraz. S poukazom na výsledky vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že žalobca nebol oprávnený uplatniť právo podľa § 565 Občianskeho zákonníka a zosplatnenie úveru je neplatné. Žalobca, ako to už bolo uvedené, nepreukázal riadne splnenie si notifikačnej povinnosti, t. j. upozorniť žalovaných 1/ a 2/ na uplatnenie práva, tzv. straty výhody splátok. Žalovaní v Zmluve o poskytnutí úveru č. XX/XXX/XX zo dňa 11.8.2009 sa zaviazali úver splácať v splátkach vo výške 589,49 eur mesačne po dobu 360 mesiacov (30 rokov). Každá splátka pritom pozostávala z istiny a z úroku. Do 10.5.2013 žalovaní celkovo zaplatili sumu 25.890,27 eur (č. l. 31: prehľad splácania) a v ďalšom období: dňa 1.4.2014, 8.4.2014, 21.7.2014 a 15.4.2016 sumu 85.994,76 eur celkovo, v ktorej je zahrnutý i výťažok dražby. Ku dňu rozhodnutia vo veci samej (21.9.2017) boli splatné splátky za mesiac september 2009 až september 2017, t. j. za 96 mesiacov (8 rokov krát 12 mesiacov) po 589,49 eur, čo je suma 56.591,04 eur. Uvedenú sumu žalovaní však už žalobcovi zaplatili: (celkovo zaplatili 111.885,03 eur). Žalobca predmetom konania urobil nárok i o zaplatenie úrokov z úveru 1.788,62 eur. Z výpočtu zmluvných úrokov (č. l. 33) vyplýva, že ich výpočet realizoval zo sumy poskytnutého úveru, ktorý podľa jednotlivých mesiacov postupne znižoval o sumu zo zaplatených čiastok a započítaných na úhradu istiny. Ako to však už bolo uvedené, žalobca nebol oprávnený uplatniť právo podľa § 565 Občianskeho zákonníka a ku dňu rozhodnutia súdu vo veci samej, boli splatné splátky za obdobie september 2009 až september 2017, t. j. za 96 mesiacov, čo je suma 56.591,04 eur, pričom každá splátka 589,49 eur pozostáva z istiny a tiež z úroku (odplata za poskytnutie
úveru). Úrok, na zaplatenie ktorého žalobca má nárok, teda už zaplatili. Žalobca predmetom konania urobil i nárok o zaplatenie úrokov z omeškania, vyčíslených z dlžných súm (č. l. 34) od 21.1.2011 do 15.8.2013. Uvedenú sumu mu však už žalovaní v 1 a 2 rade zaplatili, keďže celková čiastka, ktorú doteraz uhradili je 111.885,03 eur. Žalobca sa ďalej proti žalovaným domáhal zaplatenia 8% úrokov z omeškania z dlžných súm: 95.219,24 eur od 15.8.2013 do 30.3.2014, 95.217,14 eur od 1.4.2014 do 7.4.2014, 94.701,56 eur od 8.4.2014 do 20.7.2014, 94.688,78 eur od 21.7.2014 do 14.4.2016, 9.224,48 eur od 15.4.2016 do zaplatenia, 1.788,62 eur od 15.8.2013 do zaplatenia. Po dátume 15.8.2013 žalovaní mohli byť v omeškaní len s jednotlivými mesačnými splátkami. Výška úroku z omeškania ročne u každej z jednotlivých splátok predstavuje sumu 47,15 eur (589,49 eur delene 100% krát 8%) a denne 0,13 eur. Do 10.5.2013 žalovaní zaplatili celkovo sumu 25.890,27 eur a následne až 1.4.2014 sumu 2,10 eur, dňa 8.4.2014 sumu 515,58 eur, dňa 21.7.2014 sumu 12,78 eur a dňa 15.4.2016 sumu 85.994,76 eur (prehľad splácania). S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, súd žalobu v celom rozsahu zamietol ako neopodstatnenú. V prípade uznania nároku strana prejavuje hmotnoprávny úkon voči súdu a súd musí meritórne rozhodnúť. Vzhľadom na dominujúci dispozičný princíp v sporovom konaní, je však vydanie takéhoto rozsudku viazané na návrh žalobcu. Bez návrhu je vydanie tohto rozsudku vylúčené. Na pojednávaní dňa 22.8.2017 žalovaný 1/ uviedol, že dlh uznáva sčasti. Žalovaný 1/ v konaní nezastupoval žalovanú 2/. Žalovaná 2/ sa síce pridržiavala záverečného prednesu žalovaného 1/, ale jednoznačne sa nevyjadrila, či nárok žalobcu uznáva sčasti. S poukazom na uvedené, súd nemohol vo veci rozhodnúť rozsudkom pre uznanie. Navyše žalobca navrhoval rozhodnúť rozsudkom pre uznanie len, ak žalovaní 1/ a 2/ uznajú svoj záväzok v celej výške vrátane príslušenstva tak, ako je uvedený v petite žaloby (podanie žalobcu zo dňa 21.9.2016 č. l. 69). Vec právne posúdil podľa § 497 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 1,2 písm. a) zák. č. 258/2001 Z. z., § 52 ods. 1,2, 3, 4 Občianskeho zákonníka.
2. Proti tomuto rozsudku podal žalobca včas odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok tak, že jeho žalobe vyhovie. Namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Žalovaným boli doručené upomienky , ktorými ich žalobca vyzýval na zaplatenie omeškaných splátok úveru, pričom v druhej upomienke boli aj poučení o tom, že žalobca uplatní svoje právo na predčasné zosplatnenie celého úveru. Žiadne ustanovenie právneho predpisu neukladá žalobcovi povinnosť doručovať klientom písomnosti prostredníctvom doporučených zásielok. Poukázal na ustanovenie § 45 ods.1 Občianskeho zákonníka. Druhá upomienka bola odoslaná obyčajnou poštou externou spoločnosťou, ktorá ich odosiela na základe podkladov doručených bankou. Tieto upomienky sú generované bankovým systémom a teda sú automaticky odosielané každému klientovi banky vždy v konkrétny deň omeškania so splátkami. Výzva na predčasné splatenie úveru bola žalovaným doručená 26.07.2013, pričom v nej boli upozornení na zosplatnenie celého dlhu v dôsledku neplnenia si povinností. Nakoľko k zosplatneniu došlo až ku dňu 15.08.2013, bola žalovaným poskytnutá dostatočná lehota (viac než 15 dní) na prípadnú komunikáciu s bankou a uhradenie nedoplatkov na splátkach.
3. Žalovaní 1/ a 2/ sa k odvolaniu vyjadrili. Navrhli rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Žalovanej 2/ neboli nikdy doručované žiadne písomnosti vrátane výzvy na predčasné splatenie úveru a žalovanému 1/ neboli doručované žiadne upomienky zo dňa 29.04.2013 a 27.05.2013. Poukazovali, že žalobca nedokázal preukázať, že by žalovanej 2/ bola odoslaná akákoľvek písomnosť a žalovanému 1/ nedokázal preukázať odoslanie ani doručenie upomienok. Vo výzve na predčasné splatenie úveru je uvedené, že žalobca žiada uhradenie celého dlhu vo výške 96. 725,33 Eur bez zmienky o možnosti uhradenia nedoplatkov na splátkach. Žalobca im takúto možnosť nikdy neposkytol. So žalobcom osobne aj písomne komunikovali do 15.8.2013, ale žalobca trval na uhradení celého dlhu.
4. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov odvolania podľa §§ 379 a 380 Civilného sporového poriadku zákona č. 160/2015 Z.z. (ďalej len C.s.p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa 387 ods. 1, 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdiť z týchto dôvodov:
5. Na základe preskúmania rozsudku odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci, dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch a vec správne skutkovo i právne posúdil. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými závermi, ako aj s právnym posúdením veci v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie a podľa § 387 ods. 2 C.s.p. na ne v plnom rozsahu poukazuje.
6. Odvolací súd považuje za potrebné dodať, že podľa jeho názoru súd prvej inštancie sa už v odôvodnení rozsudku náležitým spôsobom vyporiadal so všetkými rozhodnými dôvodmi podaného odvolania, ktoré dôvody odvolateľ prezentoval už počas konania pred súdom prvej inštancie. Na zdôraznenie správnosti odvolací súd dodáva:
7. V danej veci neúspech žalobcu bol výsledkom neunesenia dôkazného bremena ohľadne rozhodnej skutočnosti vyžadovanej v § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka.
8. V sporovom konaní, o ktoré ide aj v prejedávanej veci, platí prejednací princíp. Prejednací princíp spočíva v tom, že tvrdiť skutočnosti, rozhodné pre posúdenie daného prípadu, a navrhovať a predkladať dôkazy pre tieto skutočnosti, je zásadne vecou strán sporu, na ktorých spočíva hlavná zodpovednosť za zhromaždenie skutkového podkladu potrebného pre rozhodnutie vo veci samej. Úprava vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách a ukladá im označiť dôkazy k preukázaniu tvrdenia. Strana má teda povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkazu. Súd nie je povinný sám vyhľadávať potrebné dôkazy. Ak po vykonanom dokazovaní nie je možné urobiť záver ani o pravdivosti tvrdenia strany sporu, ale ani záver o nepravdivosti tohto tvrdenia, znamená to, že tvrdená skutočnosť nebola preukázaná.
9. V danej veci ide navyše o spotrebiteľskú vec (spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom zo spotrebiteľskej zmluvy alebo zmluvy s ňou súvisiacej). Postup súdu vo veciach so spotrebiteľským prvkom sa riadi jednak všeobecnými sporovými pravidlami (ku ktorým patrí aj vyššie popísaný prejednací princíp), no podlieha i špecifickým pravidlám vyplývajúcim zo zásady ochrany spotrebiteľa ako slabšej strany (napr. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 290 a nasl. C.s.p. apod.).
10. Odvolací súd súhlasí s tvrdením žalobcu v odvolaní, že žiadne ustanovenie právneho predpisu neukladá žalobcovi povinnosť doručovať klientom písomnosti prostredníctvom doporučených zásielok. Právny predpis mu tak neukladá. V prípade sporu však je však na ňom dôkazné bremeno ohľadne zákonom vyžadovanej podmienky pre úspešné uplatnenie práva, v tomto prípade splnenia povinnosti upozornenia. Teda je jeho procesnou povinnosťou preukázať splnenie povinnosti upozornenia dlžníka na uplatnenie práva podľa § 565. Takýto dôkaz možno zadovážiť práve preukázaným zaslaním formou doporučenej zásielky. Pokiaľ tak žalobca za účelom splnenia dôkaznej povinnosti v prípade sporu neurobil (navyše s prihliadnutím na ním účtované vysoké poplatky za upomienky a výzvy), nie je pre neho obranným argumentom, že tak neukladá žiaden predpis.
11. Poukaz žalobcu na výzvu zo dňa 23.07.2013 s tým, že ide o upozornenie podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, považuje odvolací súd za nedôvodný. Ustanovenie § 53 ods. 9 vyžaduje upozornenie dlžníka na možnosť uplatnenia práva podľa § 565, ktoré predchádza žiadosti veriteľa o zaplatenie celej pohľadávky. Výzva zo dňa 23.07.2013 nespĺňa podmienky upozornenia. Z jej obsahu je zrejmé, že ide o žiadosť veriteľa o zaplatenie celého dlhu v zmysle § 565 Občianskeho zákonníka, pričom dátum 14.08.2013 je len veriteľom určený deň splatnosti celej pohľadávky. Aj z ostatných dôkazov vyplynulo, že žalobca po 23.07.2013 trval na jednorazovom splatení dlhu žalovanými.
12. Žalobcom uplatnené dôvody odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie potom nebolo možné považovať za opodstatnené, a preto bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.
13. Súd prvej inštancie rozhodol správne aj o náhrade trov konania.
14. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
15. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania, potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
16. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 C.s.p. v spojení s § 255 ods. a § 251 C.s.p. Z výsledku odvolacieho konania vyplýva, že žalovaní 1/ a 2/ boli v odvolacom konaní úspešní, a preto im v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. v zásade patrí právo na náhradu trov tohto odvolacieho
konania. Zo spisu však nevyplynuli žiadne odôvodnené a preukázané trovy žalovaných v zmysle § 251 C.s.p., preto odvolací súd rozhodol, že im náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
17. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu krajského súdu 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).