Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

12Co/421/2017

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. a členov senátu Mgr. Kataríny Katkovej a Mgr. Janky Benkovičovej, v spore žalobcu BENCONT COLLECTION, a.s., so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 47 967 692, právne zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., so sídlom Martinčekova 13, 821 01 Bratislava, IČO: 50 361 368, proti žalovanej R. T., nar. XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom F. XXXX/XX, XXX XX F., o zaplatenie 906,84 Eur s príslušenstvom, na základe odvolania žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Brezno č.k. 5Csp/87/2017-75 zo dňa 17. 10. 2017, takto

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu Brezno z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. 1. Okresný súd Brezno ako súd prvej inštancie (ďalej aj „súd prvej inštancie“ event. „prvoinštančný súd“) rozsudkom zo dňa 17. 10. 2017 žalobu žalobcu zamietol (I. výrok). O trovách konania rozhodol tak, že žalovanej sa priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v plnom rozsahu (II. výrok). 1. 2. V úvode odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančný súd konštatoval, že pôvodný žalobca (T. F., a.s.) sa domáhal voči žalovanej zaplatenia istiny 906,84 Eur, vyčísleného úroku 81,13 Eur a 802,87 Eur, poplatkov 47,14 Eur spolu s úrokom z úveru vo výške 25,50 % ročne zo sumy 906,84 Eur od 25. 04. 2017 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 906,84 Eur od 25. 04. 2017 do zaplatenia a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že na základe zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 10. 09. 2012 poskytol žalovanej úver vo výške 1 000,- Eur, ktorý sa žalovaná zaviazala vrátiť formou pravidelných mesačných splátok. Poistenie bolo dobrovoľné, a preto nebolo započítané do celkových nákladov spojených s úverom. Vzhľadom na to, že žalovaná čerpala poskytnuté prostriedky, ale nesplácala poskytnutú sumu riadne a včas, čím sa dostala do omeškania s platením splátok, vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru a vyzval žalovanú na zaplatenie dlžnej sumy. Žalovaná dlžnú sumu nezaplatila, preto sa žalobca domáha svojho nároku súdnou cestou. 1. 3. Na základe vykonaného dokazovania považoval prvoinštančný súd za preukázané, že „právny predchodca žalobcu uzavrel so žalovanou dňa 11. 09. 2012 (nie 10. 09. 2012 ako bolo uvedené v žalobe) Zmluvu o úvere dostupná pôžička (ďalej len "zmluva"). Na základe tejto zmluvy bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 1 000,-Eur. Dohodnutá výška mesačnej splátky uvedená v zmluve bola 30,62 Eur, počet splátok 72, splatnosť mesačnej splátky v 10. deň v mesiaci, splatnosť 1. splátky do dňa 10. 10. 2012, dátum konečnej splatnosti 10. 09. 2018, úroková sadzba 25,50 % ročne, RPMN 28,70 %, priemerná RPMN 27,07 %, celková výška nákladov 893,90 Eur a dohodnutý základný súbor poistenia. V čl. 6 bod 6.2 obchodných podmienok je uvedené, že ak je dlžník v omeškaní s platením čo i len jednej splátky v plnej resp. čiastočnej výške je banka oprávnená požadovať predčasné splatenie celej istiny úveru vrátane príslušenstva, čím sa celý úver vrátane príslušenstva stane predčasne splatným. Upozornením zo dňa 29. 04. 2014 právny predchodca žalobcu oznámil žalovanej, že ku dňu 28. 04. 2014 je pohľadávka banky vyplývajúca zo zmluvy o úvere viac ako 3 mesiace po lehote splatnosti vo výške 155,82 Eur, pozostávajúca z omeškanej splátky vo výške 112,-Eur, poplatkov 35,96 Eur a poistného 7,86 Eur.

Výzvou zo dňa 15. 05. 2014 právny predchodca žalobcu oznámil žalovanej, že úverová pohľadávka sa ku dňu 15. 05. 2014 stala predčasne splatnou v celom rozsahu. Výška dlžnej sumy bola 1 035,11 Eur a pozostávala z dlžnej istiny 906,84 Eur, úroku 81,13 Eur, poplatkov za upomienky 39,28 Eur a poistného 7,86 Eur. V listine - aktuálny stav úveru ku dňu 24. 04. 2017 bol uvedený počet dní nesplácania splátok 1200, nepretržite po splatnosti od 10. 01. 2014. Podľa kolónky - plán splátok boli zaplatené splátky za mesiace 10/2012 až 12/2013, ďalšie splátky zaplatené neboli. V kolónke nezaplatené poplatky je uvedený poplatok za 1. upomienku dňa 27. 01. 2014, poplatok za 2. upomienku dňa 10. 03. 2014, poplatok za upozornenie pred výzvou dňa 28. 04. 2014 a poplatok za výzvu na splatenie úveru s príslušenstvom dňa 15. 05. 2014. Zo samotnej zmluvy nebolo možné zistiť, či a v akej výške je v uvedenej splátke zahrnuté aj poistenie. Túto skutočnosť súd zistil iba z listiny - aktuálny stav úveru, z ktorej vyplýva, že výška mesačnej splátky 30,62 Eur pozostávala z istiny a úroku vo výške 28,-Eur a poplatku za poistenie 2,62 Eur.“ 1. 4. Následne prvoinštančný súd uviedol: „Zmluvu o úvere, ktorú právny predchodca žalobcu so žalovanou uzatvorili je potrebné posudzovať ako spotrebiteľskú zmluvu, na ktorú sa vzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách aj Zákona o spotrebiteľských úveroch. Právny predchodca žalobcu pri uzatváraní zmluvy vystupoval ako dodávateľ vzhľadom na predmet podnikania a žalovaná vystupovala ako spotrebiteľka, pretože pri uzatváraní zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. Pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto podmienky individuálne ovplyvniť, pričom vo väčšine prípadov ide o formulárové zmluvy, čo platí aj v tomto konaní. Ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ako aj všetky ostatné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keby sa inak mali použiť normy obchodného práva. Hoci zmluva o úvere uzavretá medzi žalobcom a žalovanou je absolútnym obchodom podľa Obchodného zákonníka, vzhľadom na § 52 ods. 2 vety tretej Občianskeho zákonníka sa na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ (pričom v konaní nebolo sporné, že žalovaná pri uzatváraní zmluvy so žalobcom bola v postavení spotrebiteľky), vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to aj za predpokladu, že by sa inak riadili normami obchodného práva. Z uvedeného zákonného ustanovenia (v znení účinnom od 01. 04. 2015) vyplýva, že spotrebiteľský charakter zmluvy o úvere predurčuje aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka nielen na ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami, ale na posúdenie všetkých práv založených touto zmluvou, i keď ide o absolútny obchod. Súd poukazuje aj na aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napr. sp. zn. 3Mcdo 14/2014, sp. zn. 8MCdo 13/2014), ktorý vyslovil, že § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použitú ustanovenia občianskeho práva, aj keby sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred účinnosťou tohto zákonného ustanovenia. Najvyšší súd SR v predmetných rozhodnutiach vyslovil, že aj keď toto zákonné ustanovenie nadobudlo účinnosť dňom 01. 04. 2015, právny predpis, ktorého je súčasťou, nemá prechodné ustanovenia, týkajúce sa tejto novely, a preto sa ich účinnosťou vzťahuje aj na právne vzťahy založené predo dňom účinnosti tohto zákonného ustanovenia.“ 1. 5. Ďalej prvoinštančný súd v súvislosti so samotným odôvodnením rozhodnutia konštatoval: „Žalobcom uplatnený nárok je nárokom vyplývajúcim zo spotrebiteľskej zmluvy, preto súd v zmysle § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa prihliadol na premlčanie nároku z úradnej povinnosti bez toho, aby sa žalovaná premlčania dovolávala, pričom z dôvodu spotrebiteľského charakteru predmetného konania sa posudzuje premlčanie podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa je špeciálnym ustanovením k ustanoveniam Občianskeho zákonníka o premlčaní, čo znamená, že sa použije prednostne v prípade nároku uplatneného zo spotrebiteľského vzťahu. V konaní bolo preukázané, že medzi účastníkmi bolo dohodnuté plnenie (vrátenie poskytnutých finančných prostriedkov) v splátkach a v prípade neuhradenia čo i len časti dohodnutej splátky riadne a včas bol právny predchodca žalobcu oprávnený požadovať predčasné splatenie celej istiny úveru vrátane príslušenstva, čím sa úver vrátane príslušenstva stal predčasne splatným čo zodpovedá § 565 OZ. Listom zo dňa 15. 05. 2014 právny predchodca žalobcu oznámil žalovanej, že k tomuto dňu sa úverová pohľadávka stáva predčasne splatnou v celom rozsahu pre podstatné porušenie ustanovení zmluvy a obchodných podmienok - omeškanie s platením splátok. Súd vychádzal z listiny aktuálny stav úveru a jej časti "plán splátok", kde posledná riadne zaplatená splátka je splátka za mesiac 12/2013. Nezaplatením splátky splatnej dňa 10. 01. 2014 riadne a včas sa potom žalovaná dostala prvýkrát do omeškania (aj v samotnej listine - aktuálny stav úveru je uvedené "nepretržite po splatnosti od 10. 01. 2014"). Vzhľadom na prednostnú aplikáciu Občianskeho zákonníka je potrebné aj pri premlčaní nároku žalobcu prihliadať na príslušné ustanovenia OZ. Premlčacia doba je podľa § 101 trojročná, pričom podľa § 103 platí, že ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh (§ 565), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky. Účelom § 103 je zabrániť vyčkávaniu veriteľa s využitím práva podľa § 565 pri omeškaní dlžníka a motivovať ho k čo najskoršiemu vymáhaniu svojej pohľadávky, ak nedôjde k dobrovoľnému plneniu. Preto premlčanie celého zvyšku dlhu nie je viazané na okamih využitia práva podľa § 565 (resp. 53 ods. 9 veriteľom, ale na okamih splatnosti tej splátky, pre ktorú sa toto právo využíva. Podľa názoru súdu však tieto následky musia platiť aj pre takú dohodu, aká je obsiahnutá v bode 6.2 obchodných podmienok a zmluvy. Ak táto dohoda rovnako umožňuje veriteľovi kedykoľvek zosplatniť celý úver, potom sa musia rovnako aplikovať ustanovenia chrániace dlžníka pred možnou snahou veriteľa "predlžovať" premlčaciu dobu tým, že bude výkon tohto práva realizovať čo najneskôr. Na základe toho súd dospel k záveru, že ustanovenie § 103 treba aplikovať aj na premlčanie dlhu zosplatneného na základe oprávnenia daného veriteľovi v obchodných podmienkach a zmluve. Zo zmluvy vyplýva, že splátky boli splatné vždy k 10. dňu v mesiaci. Podľa predloženej listiny - aktuálny stav úveru bola žalovaná nepretržite po splatnosti od 10. 01. 2014. Je zrejmé, že už januárová splátka splatná dňa 10. 01. 2014 nebola zaplatená riadne a včas v plnej výške, ktorá skutočnosť vyplýva aj z upozornenia zo dňa 29. 04. 2014, kde je uvedená výška dlžných splátok 112,-Eur, čo po prepočte predstavuje štyri celé nezaplatené splátky (január až apríl 2014), preto už pri tejto splátke mohlo dôjsť k zosplatneniu úveru podľa § 53 ods. 9 OZ, keď sa žalovaná dostala do omeškania trvajúceho viac ako tri mesiace so zaplatením tejto splátky. Právny predchodca žalobcu tak bol oprávnený zosplatniť úver, čo urobil listom zo dňa 15. 05. 2014. Premlčacia doba však nezačala plynúť od tohto zosplatnenia, ale už od zročnosti nesplnenej splátky, ktorá založila právo veriteľa žiadať predčasné splatenie. V tomto prípade nebola zaplatená riadne a včas v plnej výške splátka splatná dňa 10. 01. 2014 a odvtedy začala plynúť premlčacia doba pre splatnosť celého zvyšku dlhu žalovanej, ktorá uplynula najneskôr dňa 11. 01. 2017 a žaloba bola na súd podaná dňa 22. 05. 2017. Na tento záver nemá nijaký vplyv to, že § 53 ods. 9 umožňuje uplatniť právo podľa § 565 až po trojmesačnom omeškaní. Predovšetkým, v tejto časti je toto ustanovenie lex specialis k § 565 druhej vete OZ, podľa ktorého možno toto právo uplatniť len do splatnosti nasledujúcej splátky. Ak totiž pri sume splácanej mesačnými splátkami musí uplynúť trojmesačné omeškanie s niektorou splátkou, za ten čas sa stanú splatné najmenej dve ďalšie splátky. V takom prípade by veriteľ z takejto spotrebiteľskej zmluvy nikdy nemohol uplatniť právo podľa § 565 OZ. To je však v rozpore s § 565 OZ, ktorý jasne hovorí, že toto právo uplatniť môže (avšak len za tam uvedených podmienok). V prípade spotrebiteľskej zmluvy môže veriteľ uplatniť právo podľa § 565 po uplynutí trojmesačného omeškania s niektorou splátkou bez ohľadu na to, že medzičasom boli zročné ďalšie splátky, ale to nemá vplyv na plynutie premlčania. Preto aj v prípade spotrebiteľských zmlúv platí, že premlčacia doba začína plynúť od zročnosti splátky, pre ktorej nezaplatenie sa predčasné splatenie žiada, nie od okamihu predčasného splatenia. Vzhľadom na to, že § 53 ods. 9 umožňuje predčasné splatenie uplatniť až po trojmesačnom omeškaní s niektorou splátkou, je práve táto splátka tou splátkou „pre nesplnenie ktorej sa stane zročným celý dlh" v zmysle § 103 OZ. Preto od jej zročnosti (a nie až uplynutím troch mesiacov resp. zosplatnením alebo uplynutím lehoty na zaplatenie uvedenej vo výzve na úhradu dlžnej sumy, ktorou bola vyhlásená predčasná splatnosť) plynie premlčacia doba v zmysle tohto ustanovenia. Súd preto žalobcom uplatnený nárok vyčíslený do vyhlásenia predčasnej splatnosti a nárok na úroky z omeškania ako akcesorický nárok na príslušenstvo k hlavnému záväzku, ktorý podlieha rovnakému premlčaniu ako hlavný záväzok, z vyššie uvedeného dôvodu pre premlčanie zamietol. Súd pritom bližšie neskúmal, či boli splnené všetky podmienky § 53 ods. 9 OZ, pretože účelom tohto ustanovenia je ochrana spotrebiteľa a nie veriteľa a aj prípadné následky porušenia tohto ustanovenia je potrebné posudzovať v prospech spotrebiteľa, ktorého má chrániť a nie veriteľa, ktorého chrániť nemá. Zmluvou o úvere sa dlžník zaväzuje vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky. Dohodnuté úroky sú súčasťou peňažného záväzku dlžníka a sú splatné spolu s istinou, teda doba splatnosti úrokov je rovnaká ako doba splatnosti úveru, preto dôsledkom omeškania s ich platením je zo zákona vyplývajúca povinnosť platiť úroky z omeškania. Avšak dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria veriteľovi iba do splatnosti jeho dlhu, pretože po vyhlásení platnosti úveru sa istina ďalej neúročí. V prípade, že dôjde k splatnosti (mimoriadnej resp. predčasnej splatnosti) je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania, nie však už nové dohodnuté zmluvné úroky. Po vyhlásení splatnosti požaduje veriteľ peňažné prostriedky vrátiť v poskytnutej výške, teda nie je oprávnený požadovať aj zmluvne dohodnuté úroky. Tento názor vyplýva aj z ustálenej judikatúry (napr. rozhodnutie NS SR sp.zn. 4Obo 143/98). Veriteľ má právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti s tým, že následne už právo na dohodnutý úrok z úveru nevzniká, iba právo na úrok z omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru, ako i úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi stranami. Ak žalobca žiada priznať úroky, ktoré by mu patrili v prípade trvania záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy za stavu, že veriteľ a aj spotrebiteľ budú plniť v termínoch dohodnutých v zmluve (ak by teda nedošlo k predčasnému zosplatneniu), tak tým, že došlo k zosplatneniu úveru zo strany žalobcu, došlo aj k zmene záväzku, ktorá bola privodená omeškaním spotrebiteľa - žalovaného a súčasne predčasným zosplatnením úveru zo strany veriteľa, čo so sebou prináša aj zmenu pomerov plnenia a aktivuje režim omeškania v spojení s využitím práva podľa § 53 ods. 9 OZ. K predčasnému zosplatneniu záväzku došlo konaním veriteľa a ide o jednostranný sankčný právny inštitút, ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové okamžité vrátenie celej požičanej sumy. Rozdiel stavu výhody splátok a stavu jednorazového zosplatnenia úveru spočíva v tom, že veriteľ nemá nárok a spotrebiteľ nemá povinnosť vrátiť celú požičanú sumu naraz. Splácanie úveru v splátkach na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne spláca, a teda vracia veriteľovi, za čo patrí veriteľovi úrok. Pri predčasnom (mimoriadnom) zosplatnení vzniká veriteľovi nárok na jednorazové vrátenie požičanej sumy, čím odpadá obmedzenie jeho práva disponovať s ňou. Ak nastal (po zosplatnení úveru) stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, ale je povinný zaplatiť úver jednorazovo, neexistuje dôvod na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu inak patrili za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. Jednorazovým zosplatnením úveru vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým dňom omeškania vzniká nárok veriteľovi na úroky z omeškania. Pokiaľ si žalobca uplatnil v žalobe úrok vyčíslený po predčasnej splatnosti a vo výške 25,50 % ročne zo sumy 906,84 Eur od 25. 04. 2017 do zaplatenia súd žalobu aj v tejto časti vzhľadom na vyššie uvedené tiež zamietol.“ 1. 6. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie aplikáciou ustanovenia § 255 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“) a žalovanej ako strane v spore úspešnej priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v plnom rozsahu, pričom zároveň konštatoval, že žalovanej zo spisu žiadne trovy konania nevyplývajú.

2. 1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca (prostredníctvom právneho zástupcu) v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, eventuílne, aby jeho žalobe v celom rozsahu vyhovel a žalovanú „zaviazal“ k náhrade trov konania, vrátane trov právneho zastúpenia. 2. 2. Odvolanie odôvodnil poukazom na ustanovenia § 365 ods. 1 písm. a/, b/, d/, e/, f/, g/, h/ CSP. 2. 3. V súvislosti s uvedením konkrétnych dôvodov odvolania namietal, že podľa jeho názoru je predmetné rozhodnutie prvoinštančného súdu vo svojom odôvodnení nepreskúmateľné. Základom odôvodnenia súdneho rozhodnutia sú tie tvrdenia, ktorými súd podopiera svoj záver. Požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu sú požiadavky na argumentáciu v odôvodnení, pričom ide o také pravidlá argumentácie, ktoré musia byť dodržané v každom súdnom rozhodnutí. Mal za to, že nedostatočným odôvodnením súdneho rozhodnutia porušil prvoinštančný súd jeho práva vychádzajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a súčasne ich uvedenie má byť zrozumiteľné, súd je teda povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je právo ,,účastníka konania“ na také rozhodnutie, ktorého dôvody sú zjavné a zreteľné, a to najmä z dôvodu, že odôvodnenie rozhodnutia je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nebude arbitrárny ( II. ÚS 117/07). Právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby rozhodnutia súdu boli zdôvodnené a presvedčivé. Takýto postup vyplýva z potreby transparentnosti vysluhovania spravodlivosti, ktorá je nevyhnutnou súčasťou každého justičného aktu. Odôvodnenie rozhodnutia je aj zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny (III. ÚS 311/01, III. ÚS 107/07, IV. ÚS 14/07, III. ÚS 311/07, I. ÚS 265/05, I. ÚS 33/2012, III. ÚS 199/09). Zároveň poukázal na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. IV. ÚS 1551/08, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/25/2007, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 114/08. Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných práv jednotlivca, ktoré mu zaručuje . Ide najmä o právo jednotlivca na prístup k nezávislému a nestrannému súdu, a to za takých podmienok, aby zo strany súdu nedochádzalo k bezdôvodnému znevýhodňovaniu jednej zo strán konania, teda na nediskriminačný prístup k súdu, a to tak, aby bola zachovaná rovnosť strán. Mal za to, že v konaní na súde prvej inštancie došlo k porušeniu práva strany konania na spravodlivý súdny proces. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (IV. ÚS 252/04). Ak súd, alebo iný orgán koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu alebo inú právnu ochranu. Právo na súdnu a inú právnu ochranu poskytuje každému právu, ktoré je v právnom poriadku Slovenskej republiky upravené a ktorého sa zákonom ustanoveným postupom možno domáhať na súdnom alebo inom orgáne Slovenskej republiky. Poskytnutie práva na súdnu alebo inú právnu ochranu nie je možné obmedziť iba na základné práva a slobody tak, ako sú uvedené v druhej hlave ústavy (I. ÚS 96/94). 2. 4. Ďalej žalobca v odvolaní namietal, že mu nie je zrejmé, na základe akých skutočností súd prvej inštancie uviedol, že je povinný v zmysle ust,. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. ex offo prihliadnuť na premlčanie. Je zrejmé, že súd a akýkoľvek štátny orgán v SR má postupovať na základe a v medziach zákona, čo zaujatím takéhoto právneho názoru súdu bez podpory právnym predpisom zjavné naplnené nebolo. 2. 5. Okrem toho v odôvodnení odvolania uviedol, že zosplatnenie úveru vo svojej podstate znamená zmenu termínu splatnosti všetkých nesplatených splátok, na ktoré má veriteľ nárok. V uvedenom prípade nejde o odstúpenie od zmluvy, pretože zmluva ostáva i naďalej v platnosti, avšak v dôsledku využitia veriteľovho práva dôjde k zmene termínu splatnosti splátok úveru, a to všetkých tých, ktoré ku dňu vyhlásenia predčasnej splatnosti neboli uhradené, či už minulých, alebo budúcich. Z dikcie ustanovenia § 565 vyplýva, že v danom prípade z jeho strany nedošlo k odstúpeniu od zmluvy, ale k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru, čo vo svojej podstate predstavuje stratu výhody splátok pre dlžníka, nie však zánik, resp. zrušenie samotnej zmluvy. So žalovanou uzatvoril Zmluvu o úvere, na základe ktorej poskytol žalovanej finančné prostriedky, ktoré sa žalovaná zaviazala splácať v pravidelných mesačných splátkach. Vzhľadom na skutočnosť, že zo strany žalovanej došlo k podstatnému porušeniu zmluvných povinností, vyhlásil úver za predčasne splatný, a to v súlade s Obchodnými podmienkami. Podmienkou výhody splátok v danom prípade bolo, že dlžník bude plniť pravidelné mesačné splátky riadne a včas. Vzhľadom na skutočnosť, že zo strany žalovanej došlo k porušeniu uvedenej povinnosti, v zmysle ust. § 565 tak došlo strate výhody splátok a žalovaná bola tak povinná uhradiť dlžnú sumu naraz. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 33 Odo/1630/2005 ,,súčasťou podmienok splatnosti jednotlivých splátok môže byť aj určenie, že pre nesplnenie niektorej splátky je veriteľ oprávnený žiadať celý zvyšok pohľadávky naraz. Splatnosť celej pohľadávky (strata výhody splátok) nenastáva priamo zo zákona, ale záleží na veriteľovi, či toto právo uplatní, teda či vyzve dlžníka na zaplatenie celého zvyšku, príp. či podá na súde žalobu na plnenie.“ Mal za to, že v danom prípade nedošlo k zániku zmluvy odstúpením, naopak, zmluva je naďalej platná a účinná avšak žalovaná svojím konaním, resp. nekonaním stratila výhodu splátok, na základe čoho si uplatňuje svoje práva na súde. Navyše, vyhlásením predčasnej splatnosti úveru sa premlčuje celý úverový vzťah naraz, a to odo dňa vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru. Podľa jeho názoru premlčacia doba nezačala plynúť dňa 15. 05. 2014, ale až dňa 30. 05. 2014. Predčasná splatnosť úveru síce nastala dňa 15. 05. 2014, avšak žalovaná si predmetnú výzvu na splatenie dlžnej istiny s príslušenstvom, podľa doručenky potvrdzujúcej prevzatie výzvy, prevzala až dňa 19. 05. 2014. V samotnej výzve na splatenie dlžnej istiny s príslušenstvom je žalovanej daná paričná lehota na plnenie, a to 10 kalendárnych dní odo dňa doručenia uvedenej výzvy. Lehota na plnenie uplynula dňa 29. 05. 2014. Z uvedeného vyplýva, že on mohol prvýkrát uplatniť svoje právo na súde až dňa 30. 05. 2014, teda deň nasledujúci po dni márneho uplynutia lehoty na dobrovoľné plnenie. Jeho nárok nemôže byť premlčaný, pretože k jeho premlčaniu by došlo až dňa 31. 05. 2017, t.j. po 3 rokoch odo dňa, kedy si mohol prvýkrát uplatniť svoj nárok voči žalovanému na súde. 2. 6. V súvislosti s aplikáciou ustanovení Občianskeho zákonníka na plynutie premlčacej doby, resp. aplikáciu ustanovení Zákona o ochrane spotrebiteľa poukázal na to, že článkom II. bodom 1. zákona č. 102/2014 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov, došlo k novelizácii ustanovenia § 52 ods. 2 tak, že došlo k doplneniu vety: ,,Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.“ Zároveň článkom II. bodom 7. zákona č. 102/2014 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov, došlo k prijatiu § 879p OZ, ktorý zakotvil nepriamu retroaktivitu pre ustanoveniami § 53 ods. 4 písm. s) a t), § 53 ods. 7 a § 614a: Ustanoveniami § 53 ods. 4 písm. s) a t), § 53 ods. 7 a § 614a sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 13. 06. 2014; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 13. 06. 2014 sa však posudzujú podľa predpisov účinných do 12. 06. 2014, ak nie je ustanovené inak. Podľa článku XIV. zákona č. 102/2014 Z. z., o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov, tento zákon nadobudol účinnosť 01. 05. 2014, okrem čl. I, čl. II bodov 2 až 8, čl. III, čl. V bod 2, čl. VI, čl. VIII bodov 2, 4 až 6, 8 až 10, 19 až 24, 28, 31 a 36, čl. XII bodov 1 až 5, 12, 15 a 16, ktoré nadobúdajú účinnosť 13. 06. 2014 a čl. II bodu 1, ktorý nadobúda účinnosť 01. 04. 2015. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že na ustanovenie § 52 ods. 2 sa vzťahuje zákaz retroaktivity, a teda nie je možné toto ustanovenie aplikovať na vzťahy, ktoré vznikli pred 01. 04. 2015, v opačnom prípade by došlo k porušeniu základných princípov nášho právneho poriadku. Pokiaľ by zákonodarca mal v úmysle aplikovať toto ustanovenie na právne vzťahy, ktoré boli založené pred 01. 04. 2015, nič mu nebránilo výslovne to uviesť v intertemporálnej norme § 879p, v ktorej sú explicitne uvedené ustanovenia, na ktoré sa nepravá retroaktivita vzťahuje. Argumentum a contrario je možné dospieť k záveru, že úmysel zákonodarcu je ten, že § 52 ods. 2 v novelizovanom znení sa vzťahuje výlučne na právne vzťahy založené po 01. 04. 2015. Pri svojvoľnej retroaktívnej aplikácii tohto ustanovenia súdom na právne vzťahy založené pred 01. 04. 2015 dôjde k porušeniu článku 2 Ústavy SR a zásahu základných práv a slobôd občanov. Podľa jeho názoru na všetky úverové vzťahy, ktoré vznikli pred 01. 04. 2015 je nevyhnutné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže zákonodarca až s účinnosťou 01. 04. 2015 určil výnimku, že spotrebiteľské úverové vzťahy sa spravujú ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Toto tvrdenie nachádza oporu aj v uznesení Najvyššieho súdu SR z 27. marca 2013, sp. zn. 6MCdo/4/2012, kde NS SR skonštatoval, že zmluva o úvere je tzv. absolútnym obchodom, čo znamená, že sa tento právny vzťah bez ohľadu na povahu jeho účastníkov spravuje Obchodným zákonníkom rovnako aj akcesorické záväzky spravujú režimom Obchodného zákonníka, pokiaľ je tomuto režimu podriadený hlavný záväzok. Argumentum a contrario, pokiaľ by sa na takýto vzťah vzťahoval Občiansky zákonník aj pred touto novelizáciou, zákonodarca by to nenovelizoval predmetné ustanovenie. Vzhľadom na to, že upravil tieto vzťahy teraz novelou, v kombináciu s Uznesením Najvyššieho súdu SR z 27. marca 2013, sp. zn. 6MCdo/4/2012, je nepochybné, že všetky úverové právne vzťahy, ktoré vznikli pred 01. 04. 2015 sa spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka. 2. 7. Žalobca ďalej v odôvodnení odvolania uviedol, že ako vyplýva z judikatúry, napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, ochrana spotrebiteľa má svoje limity, pričom ochranu spotrebiteľa nemožno ponímať ako obranu proti ľahkovážnosti a nezodpovednosti (NS ČR, sp. zn. 23Cdo/1201/2009). Ochrana spotrebiteľa je síce dôležitým faktorom v spoločnosti, avšak nemožno mu poskytovať takú ochranu, ktorá by viedla k jeho jednostrannému zvýhodňovaniu, spotrebiteľ by bol v takýchto prípadoch zbavený akejkoľvek zodpovednosti pred uzatvorením zmluvnej povinnosti dôkladne navzájom zvážiť výhody a nevýhody a podľa toho rozumne konať. Neexistuje ani vecne odôvodniteľný dôvod oslobodiť spotrebiteľa od povinností, ktoré mu ukladá zmluva s rovnocenným partnerom, ak sa k splneniu tejto povinnosti zaviazal dobrovoľne a s vedomím ich rozsahu. Súdy sú povinné skúmať konkrétne okolnosti uzatvorenia zmluvy, aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom prípade ju nie je možné chápať ako obranu jeho ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti.

3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

4. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 , vec preskúmal v rozsahu určenom ustanovením § 379, § 380 a 381 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 2 a contrario a odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b), c) zrušil a vec mu podľa § 391 ods. 1 vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Odvolací súd s prihliadnutím na odvolacie argumenty žalobcu z obsahu spisu zistil, že žalovaná v priebehu prvoinštančného konania neuplatnila námietku premlčania v zmysle ustanovenia § 100 ods. 1 OZ.

6. Súd prvej inštancie posudzoval premlčanie žalobcom uplatneného nároku z úradnej povinnosti (ex offo) podľa ustanovenia § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa, v zmysle ktorého ,,Orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.“

7. Podľa ustanovenia § 193 CSP, súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti.

8. Civilný sporový poriadok v ustanovení § 194 stanovuje, že prejudiciálne otázky môže súd v civilnom konaní posúdiť sám, bez ohľadu na to, či vec patrí alebo nepatrí do jeho právomoci a bez ohľadu na otázku príslušnosti. Súd teda môže takto posudzovať aj také otázky, ktoré patria do právomoci iného orgánu verejnej moci. Civilný sporový poriadok v ustanovení § 193 taxatívnym spôsobom vymedzuje prípady, ktoré ako prejudiciálne v tomto režime riešiť nemôže, pretože riešenie týchto otázok je len v kompetencii príslušných vnútroštátnych a medzinárodných súdov a ich rozhodnutiami je súd viazaný. Ako vyplýva z citovaného ustanovenia § 193 CSP, súd v civilnom konaní je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis je alebo nie je v rozpore s ústavou, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; to platí v prípade každého takéhoto rozhodnutia vydaného v konaní o súlade právnych predpisov (čl. 125 Ústavy SR).

9. Odvolací súd konštatuje, že abstraktná kontrola ústavnosti je základnou, prioritnou funkciou Ústavného súdu Slovenskej republiky a v širšom zmysle je chápaná ako skúmanie súladu právnych predpisov nižšej právnej sily s právnymi predpismi vyššej právnej sily a ako harmonizácia právneho poriadku pri rešpektovaní jeho hierarchie a ústavy ako základného prameňa. Tento druh kontroly spočíva v právomoci Ústavného súdu SR rušiť neústavné právne predpisy bez ohľadu na to, či sa na základe tohto právneho predpisu zasiahlo do práv jednotlivcov, ktoré im garantuje a medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách. Princíp, na ktorom je tento druh kontroly ústavnosti založený spočíva v tom, že právny predpis nižšej právnej sily nemôže odporovať právnemu predpisu vyššej právnej sily, pričom hierarchia právnych predpisov je vymedzená v čl. 125 ods. 1 Ústavy SR.

10. Podľa ustanovenia § 13 písm. a/ zákona č. 400/2015 Z.z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky v znení neskorších právnych predpisov (ďalej aj ,,zák. č. 400/2015 Z.z.“) inými aktmi, ktoré sa vyhlasujú v zbierke zákonov, sú rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky.

11. Podľa ustanovenia § 19 ods. 3 zák. č. 400/2015 Z.z. iné akty nadobúdajú záväznosť dňom ich vyhlásenia v zbierke zákonov. Dňom vyhlásenia v zbierke zákonov začínajú plynúť lehoty, ktoré sú v nich ustanovené alebo ktoré ustanovil právny predpis pre nimi upravované právne vzťahy.

12. Odvolací súd poukazuje na to, že dňa 27. septembra 2018 bol v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 271/2018 Z.z. vyhlásený Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 11/2016 zo 7. februára 2018 v znení: „Ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky stráca ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkov v znení neskorších predpisov účinnosť. Ak Národná rada Slovenskej republiky neuvedie ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkov v znení neskorších predpisov do súladu s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, stráca po šiestich mesiacoch od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť.“

13. Ako už bolo uvedené, súd prvej inštancie postupoval v zmysle ustanovenia § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa, avšak po rozhodnutí súdu prvej inštancie vo veci samej (17. októbra 2017) bol Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 11/2016 zo 7. februára 2018 vyslovený nesúlad ustanovenia § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa s Ústavou SR. Odvolací súd je ex lege viazaný uvedeným nálezom Ústavného súdu SR odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov SR (t.j. od 27. septembra 2018), preto odvolaciemu súdu neostala iná možnosť ako odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b), c) zrušiť a vec mu podľa § 391 ods. 1 vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

14. 1. V súvislosti s odvolacími argumentmi žalobcu odvolací súd dodáva, že základ nároku žalobcu vyplýva zo Zmluvy o úvere uzavretej právnym predchodcom žalobcu (T. F., a.s. so sídlom H. W. X, F., IČO: XX XXX XXX) so žalovanou dňa 11. 09. 2012. V princípe je potrebné poukázať na to, že úverové vzťahy sú upravené v osobitnom zákone, a to v Obchodnom zákonníku, kde z ustanovenia § 497 vyplýva, že zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Pokiaľ teda prvoinštančný súd pri rozhodnutí vychádzal z premisy, že Zmluvu o úvere uzavretú medzi žalobcom a žalovanou treba klasifikovať ako zmluvu spotrebiteľskú, považuje odvolací súd za vecne správne. 14. 2. Odvolací súd považuje v tejto súvislosti za potrebné uviesť, že spotrebiteľská zmluva sa uzatvára medzi dodávateľom na strane jednej a spotrebiteľom na strane druhej. Dodávateľ je ten, ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom bude vždy osoba fyzická, ktorá pri uzatváraní tejto zmluvy nekoná ako podnikateľ, teda osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. 14. 3. Odvolací súd k otázke právneho režimu tzv. „absolútnych obchodných záväzkových vzťahov“ resp. „absolútnych obchodov“ (kam nesporne patrí i zmluva o úvere) uzatváraných dodávateľom so spotrebiteľom uvádza, že v minulosti bola táto otázka zo strany súdov riešená nejednotne. Možno však konštatovať, že postupne sa názory súdov v takýchto prípadoch prikláňali k postupu, aký zvolil v prejednávanej veci prvoinštančný súd, t.j. k aplikácii Občianskeho zákonníka. Zásadný vplyv na odstránenie tejto nejednotnosti malo prijatie zák. č. 102/2014 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorým s účinnosťou od 1. mája 2014 došlo (okrem iného) i k zmene, respektíve doplneniu ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka o tretiu vetu, ktorá znie: „Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.“ Keďže uvedený právny predpis, ktorým došlo k tejto zmene nemá prechodné ustanovenia, Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku z 21. apríla 2015 sp. zn. 3 MCdo 14/2014 vyslovil právny názor, že toto ustanovenie sa od svoje účinnosti vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom.

15. Odvolací súd ďalej konštatuje, že zo žiadneho ustanovenia Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka, či zákona č. 129/2010 <. Z. z. nevyplýva zákaz dohody účastníkov úverovej zmluvy o povinnosti dlžníka platiť úroky z úveru až do úplného splatenia úveru. Prípustnosť dohody účastníkov zmluvy o úvere o povinnosti dlžníka platiť úroky z úveru až do vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov vyplýva aj z judikatúry Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorá je aplikovateľná v Slovenskej republike vzhľadom na v minulosti totožnú a v súčasnosti príbuznú právnu úpravu úverov poskytnutých spotrebiteľom. V rozhodnutí sp. zn. 33Odo/657/2005 <. z 27. 06. 2017 Najvyšší súd Českej republiky vyslovil záver, že nie je možné vylúčiť, aby si zmluvné strany pri peňažnej pôžičke dohodli úroky aj za dobu, počas ktorej bude istina dlžníkom skutočne užívaná (do jej faktického vrátenia veriteľovi), teda aj za dobu, počas ktorej je dlžník v omeškaní so splnením svojho záväzku z dôvodu, že istinu v dohodnutej dobe splatnosti veriteľovi nevráti. Najvyšší súd Českej republiky v tomto rozhodnutí výslovne uviedol, že zmluvné úroky sú odmenou za užívanie istiny, úrok z omeškania predstavuje zákonnú sankciu za omeškanie zo zaplatením istiny a oba nároky môžu existovať vedľa seba. Z hľadiska posúdenia doby, za ktorú boli pri peňažnej pôžičke dohodnuté úroky, bude preto vždy určujúci obsah zmluvy podľa dohody zmluvných strán. O možnom súbehu dohodnutých úrokov a úrokov z omeškania pri pôžičke je rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky z 24. 07. 2014 sp. zn. 33Cdo/1401/2014 <.. Najvyšší súd zdôraznil, že oba úroky môžu byť veriteľom požadované vedľa seba bez ohľadu na skutočnosť, či sa jedná alebo nejedná o občianskoprávny vzťah. S odkazom na ďalšie svoje rozhodnutia (sp. zn. 33Odo/518/2003 <. z 25. 09. 2003, sp. zn. 33Odo/657/2005 <. z 27. 06. 2007, sp. zn. 33Cdo/1401/2014 <. z 24. 07. 2014) Najvyšší súd Českej republiky v rozhodnutí z 21. 08. 2014 sp. zn. 33Cdo/212/2014 dal jednoznačnú odpoveď, že dohodnuté úroky z úveru predstavujú odmenu za požičanie peňazí a úroky z omeškania sú sankciou za porušenie povinností, t. j. za nezaplatenie dlhu riadne a včas. Kým povinnosť dlžníka zaplatiť veriteľovi dohodnuté úroky vzniká zo záväzku v zmluve, povinnosť platiť úroky z omeškania vyplýva bez ďalšieho zo zákona ako dôsledok omeškania so splnením dlhu. Aj keď dlžník nie je v omeškaní so splnením dlhu, môže veriteľ požadovať dohodnuté úroky a úroky z omeškania pri omeškaní dlžníka aj u bezúročnej (bezodplatnej) pôžičky. Dohodnuté úroky a úroky z omeškania sú príslušenstvom pohľadávky (§ 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka <.), majú však iný právny dôvod a veriteľ ich môže požadovať vedľa seba. Z uvedeného výkladu vyplýva záver, že pre posúdenie primeranosti výšky úrokového zaťaženia nie je možné obe sadzby úrokov sčítať a že zákonné úroky z omeškania nenahrádzajú od splatnosti pohľadávky úroky, ktoré si strany dohodli.

16. Podľa názoru odvolacieho súdu v posudzovanej veci, pre správne právne posúdenie veci, je potrebné zistiť, či sa zmluvné strany dohodli, že veriteľ (žalobca) má právo na zmluvné úroky aj za dobu po zosplatnení. Z hľadiska posúdenia doby, za ktorú boli pri úvere dohodnuté úroky, bude preto vždy určujúci obsah zmluvy podľa dohody zmluvných strán.

17. Vzhľadom na uvedené úlohou prvoinštančného súdu bude opätovne rozhodnúť o žalobcom uplatnenom nároku s tým, že prvoinštančný súd náležitým spôsobom posúdi obsah Zmluvy o úvere z hľadiska obligatórnych náležitostí v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Ak prvoinštančný súd dospeje k záveru, že Zmluva o úvere spĺňa náležitosti v zmysle citovaného zákona, vysporiada sa s nárokmi žalobcu po zosplatnení úveru s prihliadnutím na obsah Zmluvy o úvere, Všeobecné obchodné podmienky; zistí, či zmluvné dojednania ohľadne žalobcom uplatnených nárokov na úroky po zosplatnení úveru sú v Zmluve o úvere dostatočne konkretizované, t.j. či z nich vyplýva dohoda strán ohľadne nároku žalobcu na úroky po zosplatnení úveru a či uvedené zmluvné dojednania majú všetky atribúty platného dojednania (§ 37 a nasl. . Ohľadne zmluvných úrokov po zosplatnení odvolací súd uvádza, že ak sa súčasťou Zmluvy o úvere majú stať Všeobecné obchodné podmienky, resp. Obchodné podmienky, môže sa to udiať prostredníctvom transparentnej inkorporačnej doložky. Je však nevyhnutné, aby tieto súčasti boli v Zmluve o úvere konkretizované. Z hľadiska posúdenia doby, za ktorú boli pri úvere dohodnuté úroky, bude preto vždy určujúci obsah zmluvy podľa dohody zmluvných strán.

18. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 .

19. V novom rozhodnutí rozhodne prvoinštančný súd i o náhrade trov celého, teda i odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 .

20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .