Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_9Co-269-2018.pdf
PDF · 84.82 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/269/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Burika a členov senátu JUDr. Jozefa Turzu a JUDr. Ladislava Mejstríka, v spore žalobcu M. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. XX, XXX XX J., zastúpeného spoločnosťou PROSMAN A PAVLOVIČ, advokátska kancelária, s.r.o. so sídlom Hlavná 31, 917 01 Trnava, IČO: 36 865 281, proti žalovanému PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpenému spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, o zaplatenie 964,72 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina, č. k. 4Csp/76/2017-96 zo dňa 24. januára 2018, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu potvrdzuje.
Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1) Napadnutým rozsudkom súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 964,72 eur spolu s úrokom z omeškania, žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 2) Po posúdení predmetnej zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500062273 uzatvorenej dňa 18.06.2014 sa v celom rozsahu stotožnil s tvrdeniami žalobcu, že v zmluve absentuje údaj o termíne konečnej splatnosti úveru, o rozdelení splátok na istinu, úrok a iné poplatky, adresa veriteľa na podanie reklamácie, sťažnosti a vzhľadom na absenciu týchto údajov je potrebné považovať úver za bezúročný a bez poplatkov. Žalovaný poskytol žalobcovi spotrebiteľský úver vo výške 986,- eur, (po odpočítaní poplatku 34 eur, ktorý si žalobca z celkovej sumy úveru 1 020 eur pri poskytnutí úveru, odúčtoval), pričom žalobca celkovo na predmetný úver zaplatil sumu 1 950,72 eur. Keďže sa spotrebiteľský úver považuje v súlade s § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch za bezúročný a bez poplatkov, a žalobca mal zaplatiť iba sumu 986,- eur, je žalobou uplatnené plnenie v sume 964,72 eur, ktoré žalovaný od žalobcu vyžadoval a nakoniec aj prijal, plnením bez právneho dôvodu. V danom prejednávanom prípade tak vzniklo bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného, ktoré je žalovaný povinný vydať žalobcovi. Žalovaný nepoprel tvrdenie žalobcu o výške bezdôvodného obohatenia 964,72 eur, ani tvrdenie, že bezdôvodné obohatenie začalo na jeho strane vznikať odo dňa 01.11.2015. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.
3) Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný a navrhol rozsudok zrušiť a rozhodnúť o zamietnutí žaloby. Poukázal na to, že zákon č. 129/2010 Z. z. nebol správne interpretovaný zo strany konajúceho súdu, a teda ani rozhodnutie nie je v súlade s týmto zákonom. Súd prvej inštancie neprihliadal na eurokonformný výklad jeho ustanovení, pričom zdôraznil najmä výklad Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, ktoré prebral Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 3Cdo146/2017. Pokiaľ išlo o
ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z., ktoré vyžaduje uvádzanie spôsobu započítania splátky na úver, istinu a úroky len v prípade, ak sa splátky priraďujú k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. O takýto typ úveru a prípad v zmluvnom vzťahu medzi sporovými stranami nejde. Pokiaľ ide o členenie jednotlivých splátok, výklad podávaný žalobcom neobstojí a je založený na formalistickom prístupe pri výklade právnej normy. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR z 22. februára 2018, sp. zn. 3 Cdo 146/2017 nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky. V zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z. z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Tzv. rozčleňovanie splátky je teda výklad založený na nesprávnom výklade zákona. Znenie zákona č. 129/2010 Z. z. síce je nepresným prevzatím smernice 2008/48/ES, to však súd nezbavuje povinnosti pri výklade vnútroštátnej normy prihliadať na základe nepriameho účinku na také ustanovenia únijného práva, ktoré sú do príslušnej vnútroštátnej normy prevzaté. Pokiaľ ide o termín konečnej splatnosti úveru, ako podstatnú skutočnosť je potrebné zdôrazniť, že Zmluva o úvere je tvorená ustanoveniami nachádzajúcimi sa nielen v listine označenej ako Žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru/Zmluva o revolvingovom úvere, ale aj zmluvnými dojednaniami. Obsah zmluvy tvoria aj zmluvné dojednania, ktoré sú v zmysle článku 13. Sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy a prílohy tvoriace súčasť zmluvy o RÚ (článok 7., ods. 7.1 písm. g) zmluvných dojednaní). Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam termín konečnej splatnosti vyplýva z Oznámenia o schválení úveru, zaslanom dlžníkovi a je totožný s dátumom splatnosti poslednej splátky úveru. Predmetné oznámenie zároveň obsahuje aj údaj o dátume splatnosti prvej splátky. Súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil aj to, že zmluva o revolvingovom úvere neobsahuje údaj o adrese predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť. Adresa veriteľa pre uplatnenie reklamácie alebo sťažnosti je upravená v bode 12 ods. 12.1 Zmluvných dojednaní.
4) Žalobca vo svojom vyjadrení navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Poukázal na výklad ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z., ako aj na absenciu ostatných podstatných náležitostí zmluvy o úvere.
5) Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v podanom odvolaní (§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) odvolaním napadnutý rozsudok podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
6) Pokiaľ išlo o skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne posúdenie veci, v tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade nie je potrebné opakovať (ust. § 387 ods. 2 CSP), keď ani zo strany odvolateľa neboli v priebehu odvolacieho konania tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal súd prvej inštancie v dôvodoch napadnutého rozhodnutia.
7) Odvolateľ mal za to, že zmluva o revolvingovom úvere mala náležitosti v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. (účinného v čase uzavretia zmluvy), resp. namietal, že súd neaplikoval na daný prípad eurokonformný výklad podľa rozhodnutia SD EÚ vo veci C-42/15. Aj odvolací súd sa stotožnil s jeho výkladom, keď mal za to, že v zmysle aktuálnej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR (viď rozhodnutia NS SR vo veciach sp. zn. 4Cdo 211/2017, 3Cdo 146/2017,4Cdo 187/2017, 3Cdo 56/2018), ktorá je založená na Smernici Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES, z právnych záverov vyjadrených v rozsudku Súdneho dvora EÚ z 9. novembra 2010, sp. zn. C-42/2015. Potom teda je potrebné, aby ustanovenie, ktoré hovorí o výške, počte, termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, bolo potrebné eurokonformne vykladať tak, že sa tým neustanovuje povinnosť uviesť požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t. j. istine, úrokom a iným poplatkom) osobitne, ale len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá obsahuje istinu, úroky a iné poplatky. 8) Z tohto hľadiska preto odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie dospel k záveru, že zmluva spĺňa predmetnú náležitosť, tak ako to popísal odvolateľ v podanom odvolaní.
9) Zároveň je nutné dodať, že súd prvej inštancie záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti nezaložil iba na tomto ustanovení, ale mal za to, že o.i. nie je dohodnutý konečný termín splatnosti úveru v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. f) zák. č. 129/2010 Z. z. S týmto názorom sa odvolací súd stotožnil. Len na podporu správnosti rozhodnutia prvoinštančného súdu odvolací súd uvádza, že zákon č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia Zmluvy o revolvingovom úvere v ustanovení § 9 ods. 2 taxatívnym
spôsobom uvádzal náležitosti, ktoré musí Zmluva o spotrebiteľskom úvere bezvýhradne obsahovať - následkom absencie čo i len jednej v tomto zákonnom ustanovení uvedenej náležitosti je bezúročnosť a bezpoplatkovosť spotrebiteľského úveru v zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. Jednou z obligatórnych náležitostí spotrebiteľskej zmluvy bol v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. účinného v čase jej uzatvorenia aj údaj o dobe trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Tento údaj nemožno odvodzovať od termínov jednotlivých splátok, od počtu dní od uzatvorenia zmluvy a počtu splátok, ale spotrebiteľ musí už na prvý pohľad bez akýchkoľvek matematických operácií presne vedieť, kedy, ktorým dňom dôjde ku konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru (bližšie napr. rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10Co/465/2015 zo dňa 29.01.2016, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/1546/2014 zo dňa 22.10.2015). Zmluva o úvere uzatvorená medzi stranami sporu dňa 07.10.2014 však uvedenú obligatórnu náležitosť neobsahovala. Na uvedenom právnom závere nič nemení ani tvrdenie žalovaného produkované v podanom odvolaní o tom, že žalobca mohol na základe objektívnych kritérií dospieť k záveru o konečnom termíne splatnosti úveru. 10) V danom prípade dokonca zo zmluvy nevyplýva ani len dátum jednotlivých splátok, ako správne uviedol súd prvej inštancie. 11) Absencia údaju o termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. je sama o sebe dôvodom posudzovania zmluvného vzťahu uzatvoreného medzi sporovými stranami za bezúročný a bezpoplatkový v zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., a preto odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil.
12) Právo strany konania a povinnosť súdu na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého rozhodnutia, a to aj z hľadiska práv strán konania na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konania spĺňajúce garancie spravodlivosti a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP, porovnaj napr. rozsudok Garcia Ruiz v Španielsko z 21.01.1999) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené, rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany konania bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Geogriadis c. Grécko z 29.05.1997, Higgins c. Francúzsko z 19.02.1998). Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 45 ods. 1 Ústavy a článku 36 ods. 1 Listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpovede na všetky otázky nastolené stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.“ Účelom odôvodnenia rozhodnutia predovšetkým je preukázať správnosť rozhodnutia a odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia - musí byť teda preskúmateľné.
13) O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP, § 255 ods. 1 CSP, nakoľko žalovaný nemal úspech v odvolacom konaní, úspech mal žalobca, má aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
14) Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).