Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/107/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej a sudkýň Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a JUDr. Kataríny Marčekovej, v právnej veci žalobcu: GENERAL FACTORING, a. s. so sídlom Bratislava- mestská časť Staré Mesto, Mostová 2, IČO: 35 838 825, zastúpený Jakubčák, advokátska kancelária s. r. o., so sídlom Bratislava, Michalská 14 proti žalovaným: 1. L. R., nar. XX. XX. XXXX, bytom K. XXX a 2. F. L., nar. XX. XX. XXXX, bytom K. XXX, o zaplatenie 9.354,64 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 13. decembra 2016 č. k. 6C/269/2012-140 takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku, týkajúcom sa zaplatenia sumy 1.663,53 eura a úroku z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 1.663,53 eura od 22. 12. 2010 do zaplatenia p o t v r d z u j e .

Vo zvyšnom zamietajúcom výroku p r i p ú š ť a späťvzatie žaloby, rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 13. decembra 2016 č. k. 6C/269/2012-140 v tomto rozsahu z r u š u j e a konanie z a s t a v u j e .

Žalovaným v 1. a 2. rade priznáva nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu voči žalovaným v 1. a 2. rade zamietol. Konanie voči žalovanej v 3. rade zastavil a žalovaným nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 52 ods. 1 až 4, § 100 ods. 1, § 101, § 548 ods. 1, § 3 Občianskeho zákonníka, § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, § 63 ods. 1 CSP. Uviedol, že dňa 16. 02. 2012 žalobca súdu doručil žalobu, ktorou sa domáhal, aby súd žalovaných zaviazal spoločne a nerozdielne zaplatiť mu 9.354,64 eura spolu s úrokom vo výške 11,8 % ročne zo sumy 6.660,90 eura za čas od 22. 12. 2010 do zaplatenia, ako aj úrok z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 6.660,90 eura za čas od 22. 12. 2010 do zaplatenia a trovy konania na tom skutkovom základe, že jeho právny predchodca (Slovenská sporiteľňa a. s.) dňa 17. 01. 2005 uzatvoril so žalovanými 1. a 2. Zmluvu o splátkovom úvere č. 0178877715, na základe ktorej im poskytol úver v sume 6.638,78 eura (200.000,-Sk), pri úrokovej sadzbe 11,80% ročne. Žalovaní 1. a 2. sa zaviazali poskytnutý úver splácať v dohodnutých splátkach, pričom splatnosť prvej splátky bola dohodnutá na deň 20. 02. 2005 a poslednej na deň 20. 12. 2009. Ich záväzok zo zmluvy o splátkovom úvere voči veriteľovi nesplnili riadne a včas a to ani po splatnosti celého úveru 20. 12. 2009, preto vznikol sporný peňažný záväzok, ktorý ku dňu postúpenia pohľadávky 21. 12. 2010 predstavuje sumu vo výške 9.354,64 eura (6.660,90 eura úverová istina po splatnosti, úroky v sume 870,17 eura a úroky z omeškania v sume 1.823,57 eura). Žalovaná v rade 3. prevzala ručenie za dlh žalovaných 1. a 2., a to na základe listiny o ručení. V priebehu konania súd zistil, že žalovaná v rade 3. zomrela dňa 26. 11. 2015. Žalovaná v rade 3. dňom jej smrti stratila procesnú subjektivitu. Dedičské konanie po nej bolo zastavené uznesením Okresného súdu Bratislava1 č. k. 1D/332/2015-41 zo dňa 07. 07. 2016 pre nemajetnosť. Na jej dedičov takto neprešlo žiadne právo, z toho dôvodu neprichádza do úvahy ani zodpovednosť jej dedičov za prípadné dlhy žalovanej v 3. rade podľa § 470 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na túto skutočnosť nebolo možné v konaní pokračovať s dedičmi žalovanej v 3. rade. Podľa § 63 ods. 1 súd konanie voči žalovanej v rade 3. zastavil. Je bezpochybné, že zmluvu, ktorú uzatvorili žalovaní v 1. a 2. rade s právnym predchodcom žalobcu dňa 17. 01. 2005 treba považovať za spotrebiteľskú zmluvu, pretože túto uzatvoril dodávateľ a žalovaní v rade 1. a 2. ako spotrebitelia. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý právnym predchodcom žalobcu túto charakteristiku spĺňa. Na právny vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy s prihliadnutím na ustanovenie § 52 ods. 2 vetu tretiu Občianskeho zákonníka (v znení účinnom od 01. 05. 2014), podľa ktorého všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Toto ustanovenie Občianskeho zákonníka nadobudlo účinnosť 1. mája 2014 a právny predpis, ktorého súčasťou je, nemá prechodné ustanovenia. To znamená, že od jeho účinnosti sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Súd preto predmetný právny vzťah považoval za spotrebiteľský právny vzťah a posudzoval ho podľa ustanovení Občianskeho zákonníka a to aj z hľadiska premlčania. Súd, plniac si svoju povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (v znení účinnom od 01. 05. 2014) predovšetkým zisťoval, či sporné právo bolo na súde uplatnené v zákonom stanovenej premlčacej lehote. V tomto konaní žalobca uplatňuje zaplatenie dlhu vyplývajúceho zo spotrebiteľskej zmluvy. Z obsahu žalobcom predloženého výpisu z účtu predmetného úveru vyplýva, že posledné plnenie žalovaní pred začatím tohto konania vykonali dňa 20. 02. 2007. Súdu z jeho činnosti je známe, že VOP pôvodného veriteľa dali možnosť veriteľovi kedykoľvek po omeškaní dlžníkov vykonať úkon (výpoveď zmluvy bez uvedenia dôvodu, odstúpenie od zmluvy), ktorým veriteľ mohol vyvolať splatnosť predmetného dlhu. Súd vychádzal pri posúdení premlčania práva z toho, že ak veriteľ môže sám vyvolať splatnosť dlhu, tak môže aj vykonať svoje právo na zaplatenie tohto dlhu a to uplatnením na súde. Vychádzajúc z uvedených skutočností, súd mal za to, že prvý krát veriteľ svoje predmetné právo mohol uplatniť už 01. 06. 2007 (pretože za túto dobu mohol v súlade s VOP vykonať úkon, s ktorým mohol vyvolať splatnosť celého dlhu). Ak veriteľ napriek takejto možnosti po dobu do 21. 12. 2010, keď postúpil predmetný dlh, čo je viac ako 3 roky, nevykoná žiaden možný úkon za tým účelom, aby mohol žiadať svoje finančné prostriedky od svojho dlžníka, robí to zrejme za účelom predĺženia zákonnej premlčacej doby a tým zabezpečiť si výhodu možnosti uplatnenia práva na súde aj po neprimerane dlhej dobe. Takáto obchodná praktika však je v rozpore s ust. § 3 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výkon práv vyplývajúcich z občianskoprávneho vzťahu nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Jednostranné predĺženie zákonnej premlčacej doby nečinnosťou oprávneného subjektu súd považoval za obchodnú praktiku, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi, a preto nemôže požívať zákonnú ochranu. Vzhľadom na uvedené, súd pri rozhodovaní vychádzal z toho, že veriteľ prvý krát na súde svoje právo mohol uplatniť voči žalovaným najneskôr 01. 06. 2007 a od tohto dňa mu začala plynúť trojročná premlčacia doba na uplatnenie práva na zaplatenie sporného dlhu a uplynula dňa 01. 06. 2010. Žaloba na súd bola podaná dňa 16. 02. 2012, teda zjavne po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej lehoty. Na základe vyššie uvedeného, súd dospel k záveru, že sporné právo je premlčané, preto žalobcovi spornú sumu priznať nemohol a žalobu v celom rozsahu zamietol. O trovách konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 257 CSP, keď v konaní úspešným žalovaným nepriznal náhradu trov konania, keďže im týmto konaním žiadne trovy nevznikli a ani nepreukázali žiadne trovy.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie, v jeho zamietajúcom výroku, napadol v zákonnej lehote odvolaním žalobca, namietajúc, že neboli splnené procesné podmienky, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podstata nesprávnosti právneho posúdenia veci spočíva v nesprávnom posúdení začiatku plynutia a trvania premlčacej doby, v nesprávnom postupe a rozhodnutí súdu z hľadiska jeho odôvodnenia, možného preskúmania, presvedčivosti a prijateľnosti, nepredvídateľnom postupe konajúceho súdu. Súd prvej inštancie pochybil pri aplikácii ustanovení Občianskeho zákonníka na súdený prípad a jeho rozhodnutie nemá oporu v zákone a je v rozpore s kogentnými ustanovením § 103 Občianskeho zákonníka. Každá z dohodnutých splátok predstavuje samostatné plnenie, a preto pre každú splátku začína plynúť premlčacia doba samostatne. Je právom, a nie povinnosťou veriteľa urobiť právny úkon, ktorý vyvolá stav, keď sa dlh, ktorého plnenie bolo dohodnuté v splátkach, stane splatným celý, za splnenia zákonných podmienok uvedených v § 565 a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom k tomu, že ide o právo, a nie povinnosť veriteľa, pasivita veriteľa spôsobuje v zmysle § 103 Občianskeho zákonníka to, že sa jednotlivé splátky premlčujú, čím sa podstatne obmedzuje možnosť veriteľa úspešne žalovať takéto splátky na súde, čím de facto dochádza v konečnom dôsledku k znižovaniu majetkových hodnôt veriteľa, a nie k poškodzovaniu dlžníka, ktorému tým vzniká možnosť úspešne sa brániť námietkou premlčania proti takto uplatnenému nároku na súde. Vo vzťahu ku každej nezaplatenej splátke sa tak osobitne premlčuje možnosť jej vymáhania na súde a možnosť vyvolať splatnosť celého zostatku pre nezaplatenie konkrétnej splátky. V ďalšej časti odvolania žalobca namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie z dôvodu nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia, keď nie je zrejmé, prečo súd opomenul najmä ustanovenie § 103 Občianskeho zákonníka. Súd tak nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Má za to, že v doterajšom konaní neboli dodržané ustanovenia čl. 6 Dohovoru, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, § 157 ods. 2 OSP. Uviedol, že vyrovnať sa s argumentom účastníka konania znamená uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov. Ak súd odmietne nejaký argument účastníka konania, musí ho v odôvodnení rozhodnutia vyvrátiť, resp. aspoň spochybniť alebo vysvetliť, prečo tento argument považuje za irelevantný. Navrhol odvolaciemu súdu rozhodnutie súdu prvej inštancie v jeho napadnutom zamietajúcom výroku zmeniť tak, že súd podanej žalobe vyhovie a žalovaných v 1. a 2. rade zaviaže zaplatiť mu sumu 1.663,53 eura, úrok z omeškania zo sumy 1.663,53 eura od 22. 12. 2010 do zaplatenia a náhradu trov konania s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného, resp. navrhol napadnutý výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodovanie. V prevyšujúcom rozsahu, nad sumu 1.663,53 eura a nad úrok z omeškania zo sumy 1.663,53 eura od 22. 12. 2010 do zaplatenia vzal žalobca žalobu späť.

3. Písomné vyjadrenie k odvolaniu žalobcu podané nebolo.

4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 , viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu (§ 379 a § 380 ods. 1 prejednal vec na nariadenom odvolacom pojednávaní, na ktorom doplnil dokazovanie oboznámením všeobecným obchodných podmienok Slovenskej sporiteľne a. s. a po prejednaní veci dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom zamietajúcom výroku týkajúcom sa zaplatenia sumy 1.663,53 eura a úroku z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 1.663,53 eura od 22. 12. 2010 do zaplatenia je potrebné v zmysle § 387 ods. 1 potvrdiť, pretože je vo výroku vecne správny, aj keď z iných právnych dôvodov. Vo zvyšnom zamietajúcom výroku odvolací súd v súlade s ustanovením § 370 pripustil späťvzatie žaloby, rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 13. decembra 2016 č. k. 6C/269/2012-140 v tomto rozsahu zrušil a konanie zastavil.

5. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

6. Podľa § 470 ods. 2 prvej vety právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

7. Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd uložil žalovaným v 1., 2. a 3. rade, zaplatiť mu sumu 9.354,64 eura s úrokom vo výške 11,80% ročne zo sumy 6.660,90 eura od 22. 12. 2010 až do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 9% ročne z istiny 6.660,90 eura od 22. 12. 2010 do zaplatenia a trovy konania s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu jeho plnenia povinnosť ostatných žalovaných. Z odôvodnenia žaloby vyplýva, že žalobca nadobudol pohľadávku od veriteľa Slovenská sporiteľňa a. s. na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 21. 12. 2010. Právny predchodca žalobcu a žalovaní v 1. a 2. rade uzatvorili dňa 17. 01. 2005 Zmluvu o splátkovom úvere č. 0178877715, na základe ktorej právny predchodca žalobcu poskytol žalovaným v 1. a 2. rade úver vo výške 6.638,78 eura, pri úrokovej sadzbe 11,80% ročne, so splatnosťou prvej splátky (výška splátky 151,23 eura) dňa 20. 02. 2005 a konečnou splatnosťou úveru dňa 20. 12. 2009. Na zabezpečenie návratnosti záväzku zo zmluvy o úvere právny predchodca žalobcu uzatvoril so žalovanou v 3. rade Dohodu o ručení zo dňa 17. 01. 2005, v ktorej žalovaná v 3. rade vyhlásila, že uspokojí pohľadávku veriteľa, ak tak neurobí dlžník. Žalovaní v 1. a 2. rade svoj záväzok vyplývajúci zo zmluvy o úvere nesplnili a poskytnutý úver nesplatili ani do dňa dohodnutej konečnej splatnosti úveru. Pohľadávka žalobcu zo zmluvy o úvere bola ku dňu postúpenia, t. j. 21. 12. 2010 vo výške 9.354,64 eura, z toho istina po splatnosti vo výške 6.660,90 eura, nezaplatené úroky vo výške 870,17 eura a úroky z omeškania vo výške 1.823,57 eura. Istinu žalobca ďalej úročí riadnym úrokom vo výške 11,80% a zákonným úrokom z omeškania vo výške 9%.

8. Súd vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom (v poradí druhým), ktorým žalobu voči žalovaným v 1. a 2. rade zamietol a konanie voči žalovanej v 3. rade v súlade s ustanovením § 63 ods. 1 zastavil. O trovách konania rozhodol tak, že žalovaným nepriznal ich náhradu. Zamietajúci výrok rozhodnutia súd prvej inštancie odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa na danú vec a ustálením záveru o premlčaní uplatneného nároku žalobcu. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je predmetom prejednania odvolacím súdom v jeho napadnutom zamietajúcom výroku, keď výrok rozsudku súdu prvej inštancie o zastavení konania voči žalovanej v 3. rade, pre absenciu odvolania v tejto časti, nadobudol právoplatnosť.

9. Podľa § 193 súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republiky viazaná. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti.

10. Súd prvej inštancie pri posudzovaní nároku žalobcu vychádzal z ustanovenia § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa účinného v čase rozhodovania, avšak odvolací súd musí v rámci svojej rozhodovacej činnosti prihliadať aj na Nález Ústavného súdu SR zo dňa 5. februára 2018 sp. zn. PL. ÚS 11/2016, ktorý bol vyhlásený v Zbierke zákonov SR dňa 27. 09. 2018 a ktorým vyslovil, že ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Hoci a zákon o ústavnom súde nemajú výslovné ustanovenia o hmotnoprávnych účinkoch nálezu o nesúlade vydaného pred právoplatným skončením konania, treba dôjsť k jednoznačnému záveru, že v týchto veciach nastávajú hmotnoprávne účinky pre všetkých účastníkov konania ex tunc. Ak sa totiž tieto účinky prejavujú ex tunc vo veciach judikovaných právoplatne pred uverejnením nálezu, potom a fortiori to musí tak byť vo veciach neskončených právoplatne v momente uverejnenia nálezu o nesúlade. Opačný výklad je priamym popretím princípu zachovávania ústavnosti a zároveň neprípustným absolutizovaním princípu právnej istoty (Nález Ústavného súdu SR z 20. decembra 2006 sp. zn. I. ÚS 316/06-37).

11. Dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky stráca ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov účinnosť. Ak Národná rada Slovenskej republiky neuvedie ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov do súladu s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, stráca po šiestich mesiacoch od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť.

12. Vo vzťahu k vyššie uvedenému Nálezu Ústavného súdu SR je zrejmé, že aplikáciou ustanovenia § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa, keď súd prvej inštancie prihliadal na premlčanie ex offo, bez námietky premlčania, keď v súčasnosti nie je možné na aplikáciu ustanovenia § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa prihliadať, súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď je potrebné rovnako konštatovať i to, že vec nesprávne právne posúdil i z hľadiska posúdenia plynutia premlčacej doby, z ktorého dôvodu je odvolanie žalobcu podané v tejto veci dôvodne. Keďže však odvolací súd, viazaný ustanovením § 390 nemohol prejednať podané odvolanie žalobcu tak, že by rozhodnutie súdu prvej inštancie v jeho napadnutom rozsahu zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, na prejednanie podaného odvolania nariadil odvolacie pojednávanie a súčasne vyzval v zmysle ustanovenia § 382 strany sporu na vyjadrenie sa k možnej aplikácii ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách na danú právnu vec.

13. Žalobca na výzvu odvolacieho súdu v zmysle ustanovenia § 382 uviedol, že ustanovenie § 89 ods. 1 Zákona o bankách pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a klientom odchýlne od ustanovení daného zákona, pokiaľ zákon predmetnú odchýlku nevylučuje, pričom ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách nevylučuje odchýlnu úpravu vzájomných vzťahov. Na základe tejto možnosti si zmluvné strany dojednali otázku postúpenia odchýlne od predmetného zákona, avšak v súlade s ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Vo všeobecných obchodných podmienkach, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy, si zmluvné strany dohodli možnosť postúpenia pohľadávky nepodmienenú počtom dní omeškania, prípadne zaslaním písomnej výzvy. Vzhľadom k uvedenému mal za to, že došlo k platnému postúpeniu pohľadávky. Žalovaní v 1. a 2. rade sa na písomnú výzvu odvolacieho súdu v zmysle ustanovenia § 382 nevyjadrili a rovnako tak neurobili ani na odvolacom pojednávaní.

14. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

15. V prejednávanej veci je potrebné uviesť, že súd prvej inštancie právny vzťah medzi stranami sporu správne posúdil ako vzťah spotrebiteľský a správne naň aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sa prednostne použijú na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, aj keby sa inak mali použiť normy obchodného práva. Taktiež je potrebné uviesť to, že vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanými vznikol z bankového úveru, ktorý je regulovaný špeciálnou právnou úpravou, a to zákonom o bankách, ktorý je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku predpisom s charakterom lex specialis. Keďže k postúpeniu pohľadávky v danej veci došlo medzi bankou a nebankovým subjektom, okrem všeobecnej úpravy postúpenia pohľadávky podľa Občianskeho zákonníka je potrebné zohľadniť aj špeciálnu úpravu týkajúcu sa postúpenia pohľadávky podľa Zákona o bankách, zakotvenú v ustanovení § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. Toto ustanovenie sprísňuje zákonné predpoklady postúpenia bankovej pohľadávky z dôvodu, že po postúpení pohľadávky rôznym subjektom už nad pohľadávkou nie vždy je zachovaná kontinuita dôležitého dohľadu centrálnej banky, ktorá je dôležitá v priebehu trvania úverového vzťahu. Podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňujú platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky, pričom odvolací dospel k záveru, že žalobca splnenie týchto podmienok nepreukázal, keď nepreukázal doručenie výzvy jeho právneho predchodcu na plnenie v zmysle ustanovenia § 98 ods. 2 Zákona o bankách žalovaným. Uvedený predpoklad je zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky a musí byť splnený v čase postúpenia pohľadávky. Preto k otázke aktívnej legitimácie žalobcu je potrebné konštatovať to, že táto v predmetnom konaní nie je daná, keď žalobca nepredložil súdu dôkazy o tom, že by jeho právny predchodca účinne vyzval žalovaných na plnenie, teda túto skutočnosť nepreukázal.

16. Je preto potrebné konštatovať, že právny predchodca žalobcu bol oprávnený postúpiť svoju pohľadávku voči žalovaným len po tom, ak boli žalovaní napriek písomnej výzve nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní s plnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke, a to aj bez súhlasu žalovaného. V prípade, že takéto predpoklady splnené neboli, resp. z vykonaného dokazovania ich splnenie nevyplynulo, bolo potrebné na takúto pohľadávku hľadieť ako na nepostupiteľnú, teda pohľadávku, ktorej postúpenie by bolo v priamom rozpore so zákonom. Z tohto dôvodu potom samotná zmluva o postúpení pohľadávky v časti týkajúcej sa takejto nepostupiteľnej pohľadávky bola absolútne neplatným právnym úkonom, na ktorú neplatnosť je povinný súd v konaní ex offo aj bez námietky žalovaných prihliadať. K námietke žalobcu ohľadne aplikácie ustanovenia § 89 ods. 1 Zákona o bankách je potrebné uviesť, že toto ustanovenie je v znení, ako ho uvádza žalobca, účinné až od 10. 06. 2013 a toto ustanovenie na danú vec nemožno aplikovať, a táto námietka žalobcu je z tohto dôvodu nedôvodná. Pokiaľ žalobca v tejto súvislosti argumentuje i s poukazom na všeobecné obchodné podmienky právneho predchodcu žalobcu (bod 18.14) a na súhlas žalovaných s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky, je potrebné uviesť, že takáto dohoda zmluvných strán jednak odporuje § 92 ods. 8 Zákona o bankách a výrazne skracuje žalovaným lehotu na plnenie omeškaného dlhu oproti zákonnej úprave (§ 92 ods. 8 Zákona o bankách). Navyše, toto ustanovenie všeobecných obchodných podmienok je súčasťou tzv. formulárových obchodných podmienok právneho predchodcu žalobcu, ktoré žalovaní nemohli pri uzatváraní zmluvy nijako ovplyvniť. Takéto dojednanie je dojednaním neplatným, odporujúcim ustanoveniu § 92 ods. 8 Zákona o bankách.

17. Odvolací súd ešte dodáva, že s touto otázkou sa už vo svojom rozhodnutí vyporiadal aj NS SR v rozhodnutí sp. zn. 7Cdo 26/2017 zo dňa 28. marca 2018, v ktorom k ustanoveniu § 92 ods. 8 Zákona o bankách uviedol, že pre správne pochopenie významu a povahy tejto právnej úpravy podľa názoru dovolacieho súdu nepostačuje vychádzať z jej zaradenia do konkrétnej časti zákona, či dokonca do určitého zákona, ale nevyhnutným je práve posúdenie, či posudzovaná úprava reguluje správanie subjektov verejného práva, alebo naopak, dopadá na súkromnoprávne konanie. Rozborom ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách, ktoré od schválenia pôvodného znenia zákona do času uzavretia zmluvy o úvere treba dospieť k tomu, že celkom jednoznačne definuje podmienky, za akých možno, resp. nemožno postúpiť pohľadávku patriacu banke, buď inej banke alebo aj subjektu, ktorý nie je bankou. Prvá veta ustanovenia definuje dve takéto podmienky, z ktorých prvou je písomná výzva banky uvažujúcej o postúpení riadne nesplácanej úverovej pohľadávky klientovi, aby pohľadávku splnil a druhou nepretržité viac než 90 dní trvajúce omeškanie klienta so plnením čo i len časti jeho peňažného záväzku zodpovedajúceho pohľadávke banky. Druhá veta potom obsahuje úpravu situácie, v ktorej banka uplatniť právo pohľadávku postúpiť nebude môcť a to vtedy, ak klient ešte pred postúpením svoj omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva splní; okrem nej ale tiež prípad, v ktorom práve zmienené obmedzenie banky existovať nebude - vtedy, ak súčet všetkých omeškaní klienta s plnením čo len časti toho istého peňažného záväzku zákonom trval kvalifikovaný čas presahujúci jeden rok. Ostatná veta ustanovenia je potom z pohľadu správnosti uchopenia problému nižšími súdmi bez významu, nakoľko táto vymedzuje len povinnosť odovzdania postupníkom postupcovi aj dokumentácie preukazujúcej tzv. život právneho vzťahu a úpravu týkajúcu sa samotného bankového tajomstva a jeho prelomenia. Za neudržateľnú považoval argumentáciu, podľa ktorej v prípade súčtu všetkých omeškaní úverového dlžníka trvajúceho viac než rok sa nemusí trvať ani na výzve banky klientovi pred postúpením pohľadávky, keď časť úpravy o tom, že skôr uvedené neplatí, sa vzťahuje výlučne na zachovanie práva banky uplatniť právo na postúpenie pohľadávky napriek neskoršiemu plneniu klienta a nie aj na ustúpenie od podmienok, za ktorých k postúpeniu možno pristúpiť. Uviedol, že ak zákonným dôsledkom rozporu právneho úkonu so zákonom je v sfére súkromného práva jeho neplatnosť, neexistuje prakticky žiadny priestor pre inú interpretáciu úpravy rozhodnej aj pre výsledok konania v prejednávanej veci, než tú, že podmienky podľa § 92 ods. 8 vety prvej Zákona o bankách, za splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci podmienkami, bez plnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie. Nerešpektovanie takejto právnej úpravy má potom za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom.

18. Vzhľadom na dôvody uvedené vyššie, odvolací súd k záveru, že žalobca v danej veci nepreukázal, že pohľadávka, ktorú nadobudol na základe zmluvy o postúpení pohľadávok z bankového subjektu bola postúpená platne a že je tak aktívne legitimovanou stranou sporu. S ohľadom na to, že napadnutý výrok rozhodnutia, týkajúci sa zaplatenia sumy 1.663,53 eura a úroku z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 1.663,53 eura od 22. 12. 2010 do zaplatenia, je výrokom zamietajúcim, a tak správnym, odvolací súd ho v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 potvrdil, i keď z iných právnych dôvodov, uvedených vyššie.

19. Vo zvyšnom zamietajúcom výroku, keďže žalobca vzal podanú žalobu v tomto rozsahu späť a žalovaní v 1. a 2. rade so späťvzatím žaloby súhlasili, v zmysle ustanovenia § 370 výroku pripustil späťvzatie žaloby, rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 13. decembra 2016 č. k. 6C/269/2012-140 v tomto rozsahu zrušil a konanie zastavil.

20. O náhrade trov konania rozhodol odvolací súd v zmysle ustanovení § 396 ods. 1, 2 v spojení s § 255 ods. 1 a § 256 ods. 1 tak, že žalovaným ako úspešným účastníkom v zamietajúcom rozsahu rozhodnutia a strane, ktorá nezavinila zastavenie konania v zastavujúcom rozsahu rozhodnutia priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (prvoinštančných a odvolacích), o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím v zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 CSP.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .