Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11CoP/53/2018

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a Mgr. Miroslava Šeptáka, v právnej veci manželky - navrhovateľky (matky): L. H., rodená W., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XXX, W., zastúpená splnomocneným zástupcom O. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XXX, W., a manžela (otca): C. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XXX, W., zastúpený právnym zástupcom JUDr. Marcelom Šmehýlom, advokátom so sídlom D. C. X/XXX, W., o rozvod manželstva a úpravu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu: G. H., nar. XX.XX.XXXX, zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Žilina, na čas po rozvode, o odvolaní navrhovateľky a o odvolaní manžela proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 21P/290/2016-221 zo dňa 22.02.2018, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že manželstvo účastníkov rozviedol, maloleté dieťa na čas po rozvode zveril do osobnej starostlivosti matke a otcovi uložil povinnosť prispievať na výživu maloletého výživným vo výške 300,- eur mesačne s tým, že styk otca s maloletým neupravil. O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu.

2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie posudzoval podľa ustanovení § 1 ods. 2, § 22, § 23 ods. 1, 2, § 24 ods. 1 a 3, § 25 ods. 1, § 31 ods. 2, § 62 ods. 1, 2 a 4 Zákona o rodine.

3. Súd prvej inštancie dôvodil, že mal preukázané, že manželstvo si dlhodobo neplní žiadnu zo svojich funkcií a je výlučne len formálnym zväzkom. Manželia spoločne nehospodária, nezabezpečujú spoločne potreby rodiny, ani sa intímne nestýkajú. Zo správy kolízneho opatrovníka o prešetrení pomerov v rodine vyplynulo, že matke bolo poskytnuté poradenstvo a možnosť využitia služieb referátu PPS, čo však odmietla, nakoľko už nevidí možnosť obnovenia manželského spolužitia z dôvodu pretrvávajúcich konfliktov a psychického násilia v rodine. Tak ako uzavretie manželstva je slobodným rozhodnutím oboch snúbencov, rovnako nikoho z nich nemožno nútiť, aby v nefunkčnom vzťahu ďalej zotrvával. Na základe zistených a uvedených skutočností súd dospel k záveru, že vzťahy medzi manželmi sú trvalo rozvrátené a nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia, preto manželstvo účastníkov konania rozviedol. Pokiaľ ide o určenie výšky výživného, súd prvej inštancie s poukazom na zistené skutočnosti, ako aj na citované zákonné ustanovenia, sa plne stotožnil s návrhom matky a rozhodol tak, že otca zaviazal povinnosťou prispievať na výživu maloletého dieťaťa sumou 300,- eur mesačne, ktoré bude otec povinný poukazovať k rukám matky vždy do 15. dňa v mesiaci vopred, počnúc dňom právoplatnosti rozhodnutia o rozvode manželstva. Pri rozhodovaní o výške výživného súd prvej inštancie prihliadal najmä na skutočnosť, že matka z dôvodu starostlivosti o maloleté dieťa, ktorý je dieťaťom s diagnostikovanou detskou mozgovou obrnou, nie je schopná sa vôbec zamestnať a z toho dôvodu je finančne odkázaná na manžela. Ďalej súd prvej inštancie dôvodil, že i napriek tomu, že manžel je

invalidný dôchodca, z výpisov z účtov v banke mal za preukázané, že mesačne si privyrába do takej miery, že je schopný platiť požadované výživné v sume 300,- eur, ktoré mimochodom dobrovoľne hradil na základe písomnej dohody s matkou. Od tohto konania otec upustil akonáhle matka podala návrh na rozvod manželstva a opätovné plnenie si vyživovacej povinnosti podmieňoval späťvzatím návrhu na rozvod manželstva. Súd prvej inštancie mal za to, že je v schopnostiach otca plniť si vyživovaciu povinnosť k maloletému dieťaťu v sume 300,- eur mesačne. Podľa súdu prvej inštancie dieťa má nárok podieľať sa na životnej úrovni oboch rodičov a úmyselné zatajovanie príjmu v snahe zmanipulovať súd k tomu, aby určil čo možno najnižšie výživné, je pri maloletých deťoch neprijateľné a obzvlášť v situácii, keď je dieťa v dôsledku svojho zdravotného stavu odkázané vo všetkých smeroch na svojich rodičov. Styk otca s maloletým dieťaťom súd neupravoval, nakoľko tento matka ani otec upraviť nežiadali. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov konania.

4. Proti citovanému rozsudku v zákonnej lehote podala odvolanie navrhovateľka čo do výroku o výživnom a súčasne podal odvolanie i manžel čo do výroku o rozvode manželstva a čo do výšky výživného.

5. Navrhovateľka v odvolaní namietala, že tretí výrok rozsudku nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, nakoľko samotný súd v odôvodnení rozsudku uvádza, že otec na maloletého syna aktuálne neprispieva, nakoľko plnenie svojej vyživovacej povinnosti podmieňuje späťvzatím návrhu na rozvod manželstva z jej strany. Samotný otec sa na výživnom podieľal sumou 300,- eur mesačne do podania návrhu na rozvod, t.j. do mája 2017. Od toho času platí výživné už iba 50,- eur mesačne. Podľa navrhovateľky rozsudky o výživnom sú v zmysle ustanovenia § 44 C. m. p. vykonateľné doručením, a preto nie je zrejmé, na základe akého ustanovenia súd určil vyživovaciu povinnosť s účinnosťou od právoplatnosti výroku o rozvode a nie s účinnosťou od doručenia rozsudku, ako to ukladá zákon. Z celého konania, ako aj zo správania a vyjadrení manžela - otca vyplýva, že proti výroku o rozvode, resp. proti celému výroku podá odvolanie, pretože s návrhom na rozvod nesúhlasil. V dôsledku toho bude výživa maloletého ohrozená, pričom právoplatnosť výroku o rozvode manželstva si môže vyžiadať ešte dlhú dobu odvolacieho konania. Má za to, že sa súd nesprávne vysporiadal s otázkou určenia vyživovacej povinnosti, keď túto určil s účinnosťou až od právoplatnosti rozsudku o rozvode.

6. Manžel - otec sa odvolal proti výroku o rozvode a voči výroku o výške vyživovacej povinnosti z dôvodu, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ako aj z dôvodu, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a tiež z dôvodu nedostatočne zisteného skutočného stavu veci. Manžel namietal, že hoci majú problémy s manželkou, naďalej k nej prechováva silné city a je presvedčený, že manželský život dokážu plnohodnotne obnoviť. Poukázal tiež na to, že pred podaním návrhu na rozvod prežilo manželstvo krízu, keď sa manželka stretávala s iným mužom a napriek tomu dokázali vzťah zachrániť. Počas rozvodového konania došlo viackrát k zlepšeniu vzájomných vzťahov, v dôsledku čoho absolvovali spoločné výlety do kúpeľov. Pokiaľ by navrhovateľka k manželovi cítila taký odpor, aký uvádza, žiadne spoločné akcie by neorganizovali. Dôvodom podania návrhu na rozvod je žaloba, ktorú bol manžel voči navrhovateľke nútený podať a ktorou sa domáhal priznania spoluvlastníckeho práva k spoločne postavenému rodinnému domu. Po vydaní rozhodnutia o rozvode mu dala manželka na výber, že buď stiahne žalobu alebo ho „vyhodí“ z domu. V rozvodovom konaní sa snažila dosiahnuť úspech vykonštruovanými skutočnosťami o psychickom utláčaní, vyhrážaním sa násilím, avšak nič z toho sa nezakladalo na pravde a v konaní to nebolo ani preukázané. Manželstvo naďalej plní primárny účel, a to starostlivosť o rodinu, najmä o postihnutého syna, ktorý vyžaduje osobitnú starostlivosť. Tiež verí, že pokiaľ sa im s manželkou podarí zmierlivo vyporiadať majetkové vzťahy, týkajúce sa rodinného domu, dokážu plnohodnotne obnoviť manželstvo. Závery súdu o tom, že manželia spoločne nezabezpečujú svoje potreby, sú nesprávne. V prípade, ak súd výrok o rozvode potvrdí, nebude v jeho možnostiach zabezpečiť starostlivosť o syna, a preto bude súhlasiť so zverením do starostlivosti matke. Nesúhlasí však s výškou výživného, nakoľko súd si bez ďalšieho osvojil tvrdenie manželky - matky, že manžel naďalej pracuje, že je schopný platiť výživné vo výške 300,- eur. Bez akéhokoľvek dôkazu prijal záver, že manžel ukončil podnikanie z dôvodu podania návrhu na rozvod, čo sa však nezakladá na pravde. U neho sa jedná o pokles schopnosti vykonávať prácu viac ako 70 %, v dôsledku čoho mu bol priznaný invalidný dôchodok. Navyše je po 4-násobnom bypasse a jeho zdravotné problémy pretrvávajú. Doložil zdravotný záznam z kardiologickej ambulancie zo dňa 05.12.2015, z ktorého vyplýva, že už v tomto období mu bola odporúčaná hospitalizácia. Napriek tomu ju odmietol, lebo sa chcel postarať o rodinu a zachrániť manželstvo, pričom manželka

mala v tom období známosť. V čase, kedy jej v roku 2016 diagnostikovali onkologické ochorenie, ležala celá starostlivosť o rodinu na jeho pleciach, pričom zabezpečoval tak potreby manželky, syna, domácnosti a chodil aj do práce. V tom čase sa vzťahy urovnali, keď ochorela. Avšak vypätie, ktoré v tom čase absolvoval, si vybrala daň na jeho zdravotnom stave a na opakované odporúčanie lekára sa rozhodol podnikateľskú činnosť ukončiť. Nemalo to súvis s návrhom na rozvod, keďže o tom nevedel. Manželke dával 300,- eur ešte aj po ukončení podnikania až do mája 2017, kedy sa mu finančné prostriedky z podnikania a predaja vozidla minuli. V rámci týchto finančných prostriedkov vrátil 5.000,- eur z titulu pôžičky svojmu bratovi, ako aj na vysporiadanie ďalších finančných záväzkov. Existenciu pôžičky potvrdila samotná navrhovateľka. Svoj zdravotný stav precenil a 01.10.2017 pri kosení trávy sa u neho dostavili ťažkosti, v dôsledku ktorých bola privolaná rýchla zdravotná pomoc a následne bol hospitalizovaný. Dôkazy o zdravotnom stave a hospitalizácii boli predložené súdu, avšak tento ich nijakým spôsobom nevyhodnotil. Nie je v jeho schopnostiach vykonávať pracovnú činnosť bez ohrozenia vlastného života. Takisto poprel, že by chodil do práce, avšak je pravdou, že synovi niekoľkokrát pomohol, za čo si ale peniaze nikdy nepýtal. Nevlastní žiadne nehnuteľnosti. Byt, ktorý vlastnil predal a zo získaných financií dostavali rodinný dom, ktorý je ale vedený na manželku. Auto predal, aby uspokojil pôžičku od brata. Vozidlo, pomocou ktorého podnikal (30-ročná Avia), predal synovi za 1.000,- eur. Jediným príjmom zostáva invalidný dôchodok vo výške 355,- eur. Súd prijal tvrdenie manželky, že jej mal manžel tvrdiť, že ak stiahne návrh na rozvod, bude jej platiť výživné 300,- eur a vyvodil z toho, že manžel má príjem, ale súd manipuluje a príjmy zatajuje. Odvolateľ takúto interpretáciu poprel, že síce žiadal manželku, aby stiahla návrh na rozvod a sľúbil jej, že ak tak urobí, bude jej dávať všetky peniaze, ale tým myslel tie, ktoré dostáva z dôchodku, pretože iné príjmy nemá. Späťvzatím návrhu by ostali manželmi, čím by si zabezpečil strechu nad hlavou. V čase, kedy sa danú skutočnosť snažil vysvetliť svojmu právnemu zástupcovi, súd ukončil dokazovanie a okamžite poslal účastníkov z pojednávacej miestnosti bez toho, aby im umožnil v zmysle ustanovenia § 2 ods. 1 C. m. p. v spojení s ustanovením § 182 C. s. p. predniesť záverečné reči, kde mu bol ešte daný priestor zareagovať na tvrdenie navrhovateľky. Nehovoriac o tom, že by mal manžel a jeho právny zástupca priestor zhrnúť všetky skutočnosti, ktoré odzneli, alebo boli predmetom dokazovania. Aj v dôsledku toho sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami ohľadom vzájomného vzťahu účastníkov, či tiež schopnosti a možnosti a majetkových pomerov manžela a oprel svoje závery iba o nepotvrdené vyjadrenie navrhovateľky. Z predložených výpisov z účtu vyplýva, že v období po ukončení podnikateľskej činnosti mu dlžníci ešte vyplácali faktúry, ktoré vystavil v čase podnikania, pričom financie na účte sa mu postupne zmenšovali v dôsledku rôznych úhrad. Nie je preto zrejmé, ako súd dospel k tvrdeniu o pohybe na účte manžela, z ktorého by bolo možné vyvodiť, že si privyrába. Rozsudok teda trpí vadou porušenia procesných práv účastníka a nesprávneho vyhodnotenia dôkazov.

7. K podanému odvolaniu navrhovateľky sa vyjadril manžel, ktorý uviedol, že návrh na rozvod bol podaný 13.12.2016, pričom jej dával peniaze na zaobstaranie potrieb dieťaťa v sume 300,- eur, kým mu to finančné možnosti dovoľovali. V celom rozsahu hradil náklady na bývanie. K poznámke navrhovateľky o podmieňovaní platenia výživného v sume 300,- eur sa už vyjadril vo svojom odvolaní, ktoré podal. Ak zostanú manželmi, je pripravený dávať takmer celý svoj dôchodok manželke. Uvedené však nemožno od neho požadovať v prípade, ak budú rozvedení, pretože nemá kde bývať a z dôchodku pri jeho zdravotnom stave nebude možné vyžiť. Okrem toho navrhovateľka má aj príjem z brigád „na čierno“, ktorú skutočnosť však nemá ako dokázať a manželka túto skutočnosť popiera.

8. Kolízny opatrovník sa vyjadril k odvolaniam tak, že súhlasí s rozhodnutím odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania.

9. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaných odvolaní navrhovateľkou a manželom v rozsahu danom ustanovením § 65 C. m. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 C. s. p. a contrario) napadnutý rozsudok zrušil v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b/ C. s. p. v spojení s ustanovením § 2 ods. 1 C. m. p. a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie v zmysle ustanovenia § 391 ods. 1 C. s. p.

10. Podľa ust. § 2 ods. 1 C. m. p., na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

11. Podľa § 389 ods. 1 písm. b/ C. s .p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v

takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.

12. Podstatným odvolacím dôvodom, ktorým sa odvolací súd zaoberal a ktorý vyhodnotil ako opodstatnený, bol namietaný nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie znemožňujúci účastníkom konania, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Manžel v odvolaní namietal procesný postup súdu prvej inštancie, ktorý na pojednávaní konanom dňa 22.02.2018 vyhlásil napadnutý rozsudok bez toho, aby účastníkom umožnil v zmysle § 2 ods. 1 C. m. p. v spojení s § 182 C. s. p. predniesť záverečné reči, kde by im bol daný priestor zhrnúť všetky skutočnosti, ktoré odzneli v konaní alebo boli predmetom dokazovania.

13. Podľa § 182 C. s. p., ak súd pojednávanie neodročí, pred jeho skončením vyzve strany, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci. Ak po vyjadrení strán súd nepovažuje za potrebné vykonať ďalšie dôkazy, uznesením vyhlási dokazovanie za skončené.

14. Postup súdu prvej inštancie na pojednávaní podľa § 181 C. s. p. je z hľadiska procesnej aktivity zavŕšený prednesením záverečných rečí. Povinnosťou súdu je preto vyzvať účastníkov a ich zástupcov na prednesenie záverečnej reči. Upretie, resp. odňatie práva účastníka predniesť pred skončením dokazovania záverečnú reč predstavuje zásadný zásah do jej základného práva na súdnu ochranu podľa § 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivý proces.

15. Právo na spravodlivý proces zahŕňa možnosť účastníka konania realizovať tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Obsah práva na spravodlivý proces tvorí predovšetkým právo na prístup k súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákazu ľubovôle, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ako aj právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie súdu. O naplnenie odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/ C. s. p. však pôjde vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci realizáciu práv strany sporu dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania (vplyv na ďalšie pochybenia, možnosť zvrátenia nesprávneho postupu, následky, atď.).

16. V posudzovanej právnej veci odvolací súd zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 22.02.2018 zistil, že napriek tomu, že na pojednávanie sa osobne dostavili navrhovateľka - manželka, jej splnomocnený zástupca, manžel a jeho právny zástupca, súd prvej inštancie ich nevyzval, aby v zmysle § 182 C. s. p. zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci, ale hneď potom, ako vykonal dokazovanie, vyhlásil uznesením dokazovanie za skončené a následne vyhlásil rozsudok. Z obsahu zápisnice z pojednávania nevyplýva, že by účastníkom konania bola daná možnosť v zmysle § 182 C. s. p., a teda, či súd prvej inštancie postupoval v súlade so zákonom a zvolil správny procesný postup a po poučení im takúto možnosť poskytol. Nakoľko manžel - otec ako jeden z odvolacích dôvodov uviedol, že konajúci súd na pojednávaní konanom dňa 22.02.2018 nevyzval účastníkov tak, ako bol povinný urobiť v zmysle § 182 C. s. p., odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie týmto nesprávnym procesným postupom porušil právo na tzv. záverečné reči.

17. Účastníkovi konania, ktorému bolo odopreté právo na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci, bola odňatá možnosť konať pred súdom (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/6/1998 zo dňa 01.09.1998).

18. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústavy"), každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

19. Podľa čl. 48 Ústavy SR má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

20. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovoru"), každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch.

21. Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou" do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvenú v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy) normujúcich rámec, v ktorom je možné domáhať sa jeho rešpektovania (m. m. I. ÚS 22/03).

22. Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto domáha svojho práva na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08).

23. Z judikatúry tiež vyplýva, že ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94).

24. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Procesný postup súdu pri konštituovaní i vecnej zmene rozhodnutia, ktorý nenachádza oporu v zákone, je preto potrebné považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu (účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich na ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie, je možné považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený (pri jeho uplatnení) v dôsledku nesprávneho postupu súdu, dochádza k stavu, kedy sa mu postupom súdu porušuje ústavné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces.

25. Odvolací súd je toho názoru, že postupom súdu prvej inštancie, ktorý na pojednávaní konanom dňa 22.02.2018 nepostupoval v súlade s ust. § 182 C. s. p. a neumožnil prítomným účastníkom a ich zástupcom, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci a bez poskytnutia tejto možnosti vyhlásil uznesením dokazovanie za skončené a vyhlásil rozsudok, porušil ich procesné práva, t.j. nesprávnym procesným postupom im znemožnil, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

26. Vzhľadom na vyššie uvedený nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorý nemožno odstrániť v odvolacom konaní, odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 389 ods. 1 písm. b/ C. s. p. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnými procesnými vadami, porušujúcimi právo na spravodlivý súdny proces nemôže byť považované za správne. Keďže odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil pre porušenie práva účastníkov na spravodlivý proces, nezaoberal sa už po vecnej stránke ďalšími, v odvolaniach matky a otca formulovanými odvolacími dôvodmi.

27. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie postupovať v súlade s ust. §182 C. s. p., nariadiť pojednávanie a pred jeho skončením vyzvať účastníkov, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci. Ak po vyjadrení účastníkov súd nebude považovať za potrebné vykonať ďalšie dôkazy, uznesením vyhlási dokazovanie za skončené a vo veci rozhodne. V novom rozhodnutí vo veci sa zároveň vysporiada so všetkými relevantnými námietkami a tvrdeniami účastníkov konania a svoje rozhodnutie odôvodní tak, aby spĺňalo kritériá zakotvené v § 220 C. s. p. Vo svojom

novom rozhodnutí súd prvej inštancie podľa § 396 ods. 1, 3 C. s. p. rozhodne aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania.

22. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s . p.)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 C. s. p.)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 C. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 C. s. p.)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 C. s. p.)