Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/232/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu Mgr. Adely Unčovskej a JUDr. Romana Majerského v právnej veci žalobcu: N. H., R.. XX. XX. XXXX, D. S. B.. Č.. X, D., zastúpený: advokátska kancelária čipák & partners s. r. o., Vazovova ul. č. 9/B, Bratislava, IČO: 47 243 571, proti žalovanej: K.. X. I., R.. XX. XX. XXXX, D. H. B.. Č.. X, D., o zaplatenie istiny 1.000 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 02. marca 2017, č. k. 25C/86/2016 - 64, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi do 3 dní od právoplatnosti rozsudku sumu vo výške 1.000 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 26. 02. 2016 do zaplatenia p o t v r d z u j e .

Odvolanie žalovanej proti výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým žalobu vo zvyšku uplatnených úrokov z omeškania zamietol, o d m i e t a .

Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1.

Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi do 3 dní od právoplatnosti rozsudku sumu vo výške 1.000 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 26. 02. 2016 do zaplatenia, žalobu vo zvyšku uplatnených úrokov z omeškania zamietol a rozhodol, že žalobca má nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 563, § 657, § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka a vecne dôvodnosťou žaloby, keď mal vykonaným dokazovaním preukázané, že medzi stranami sporu došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke (§ 657 Občianskeho zákonníka), na základe ktorej dňa 23. 08. 2013 žalobca poskytol žalovanej sumu 1.000 eur s tým, že úroky z pôžičky (§ 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka) si nedohodli, keď tvrdenia žalovanej, že k uzavretiu pôžičky nedošlo, považoval s ohľadom na jej vyjadrenie adresované žalobcovi ako reakciu na výzvu na splatenie pôžičky dňa 02. 03. 2016, za účelové a ničím nepodložené, keďže v konaní žiadne dokazovanie vykonať nenavrhla. Poukázal na skutočnosť, že z listiny spísanej žalovanou dňa 26. 08. 2013, označenej ako „Zmluva o pôžičke“ mal preukázané, že medzi stranami sporu došlo dňa 23. 08. 2013 k uzavretiu zmluvy o pôžičke, avšak samotná táto listina zmluvou nebola, pretože v spojení s vyjadrením žalovanej zo dňa 02. 03. 2016 na výzvu žalobcu na splatenie pôžičky, listinu vyhodnotil ako potvrdenie o skutočnosti, že medzi stranami sporu došlo dňa 23. 08. 2016 k uzavretiu zmluvy o pôžičke. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí uviedol, že žalovaná ešte vo vyjadrení zo dňa 02. 03. 2016 k výzve žalobcu na splatenie pôžičky, samotnú pôžičku nerozporovala, uvádzala len svoju aktuálnu nemožnosť jednorázovo splatiť pôžičku, preto ak aj žalovaná neskôr uvádzala, že

vyjadrenie spísala v hneve na žalobcu, nekorešponduje to s vyjadrením vďačnosti žalobcovi za pomoc so závažnou situáciou, pričom ako nedôvodnú posúdil aj obranu žalovanej, že žalobca jej neposkytol číslo účtu, prípadne adresu na uhrádzanie dlžnej sumy, nakoľko číslo účtu na úhradu dlžnej sumy mala žalovaná k dispozícii minimálne od doručenia výzvy na splatenie dlhu a adresa jej bola známa minimálne od 26. 08. 2013, kedy spísala listinu označenú ako „Zmluva o pôžičke“. Priznanie príslušenstva k uplatnenej istine a zamietnutie žaloby vo zvyšku uplatnených úrokov z omeškania odôvodnil súd prvej inštancie vecne tým, že nakoľko si strany nedohodli splatnosť pôžičky, aplikoval ustanovenie § 563 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa dlh žalovanej stal splatným prvého dňa po tom, čo žalobca žalovanú o plnenie požiadal (3 dni od doručenia výzvy na úhradu dlhu), z dôvodu ktorého žalobcovi priznal nárok na úrok z omeškania (nie zmluvný úrok z pôžičky, ten si ale žalobca ani neuplatňoval), avšak nie odo dňa uvádzaného žalobcom ako deň splatnosti pôžičky, teda od 23. 09. 2013, ale odo dňa splatnosti dlžnej sumy z pôžičky, ku ktorému bola úroková sadzba úroku z omeškania 5,05 % ročne a nie žalobcom požadovaných 5,50 % ročne, z dôvodu ktorého žalobu v časti prevyšujúcich úrokov z omeškania zamietol. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 255, § 262 ods. 1, 2 C. s. p. a vecne úspechom žalobcu v celom rozsahu uplatnenej istiny, z dôvodu ktorého mu priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu, o ktorých výške rozhodne samostatným uznesením vyšší súdny úradník po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

2.

Proti tomuto rozsudku podala žalovaná v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že neboli splnené procesné podmienky (§ 365 ods. 1 písm. a/ C. s. p.), súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C. s. p.), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ C. s. p.), nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e/ C. s. p.), na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C. s. p.), zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené (§ 365 ods. 1 písm. g/ C. s. p.), rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.) a navrhla napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na nové konanie. Namietla, že súd prvej inštancie nezákonným postupom porušil práva jedného účastníka konania a uprednostnil práva druhého účastníka konania v predmetnom spore, keď nevykonal dôkazy k náležitému objasneniu veci na ujmu práv žalovanej strany a prisúdil bezdôvodné obohatenie žalobcovi napriek tomu, že neosvedčil svoj nárok, neuniesol dôkazné bremeno a prvoinštančný súd mu priznal nárok bez právneho dôvodu, nakoľko neplatný právny úkon nespôsobí platné právne účinky. Poukázala na skutočnosť, že súd prvej inštancie rozhodol na základe sporných skutočností, ktoré nemajú účinok založiť platný právny nárok, pričom takého rozhodnutie je zjavne nezákonné, predpokladajúce svojvôľu s tým, že súd prvej inštancie úplne odignoroval rozsiahlu judikatúru vnútroštátnych súdov a Súdneho dvora EÚ, keď v rozpore s Ústavou SR, medzinárodnými dohovormi, judikatúrou EÚ priznal žalobcovi plnenie, ktoré mu zo zákona neprináleží. Vytkla súdu prvej inštancie, že nemal preukázané, že došlo k uzavretiu zmluvného vzťahu medzi sporovými stranami a k uzavretiu zmluvy o pôžičke podľa § 657 Občianskeho zákonníka, ani poskytnutie pôžičky vo výške 1.000 eur, pričom nevykonal dokazovanie jej výsluchom na pojednávaní dňa 02. 03. 2017. Nestotožnila sa s odôvodnením napadnutého rozsudku, že listina nazvaná „Zmluva o pôžičke“ zmluvou nebola, ale v spojení s vyjadrením zo dňa 02. 03. 2016 k výzve žalobcu na splatenie pôžičky, ju vyhodnotil ako potvrdenie skutočnosti, že medzi stranami sporu došlo dňa 23. 08. 2016 k uzavretiu zmluvy o pôžičke, pričom takéto konštatovanie súdu prvej inštancie je sporné a nedôvodné, pretože nemôže nahradiť svojim konštatovaním vôľu zmluvných strán, nakoľko výslovne poprela uzavretie pôžičky a uviedla vlastné skutkové tvrdenia v súlade so zákonom, Civilný sporovým poriadkom. Poukázala na skutočnosť, že listinou „Zmluva o pôžičke“ nie je preukázaná výška dlhu ani pôžičky a takýto právny úkon je neplatný s poukazom na ust. § 37 Občianskeho zákonníka pre nedostatok vážnosti a vôle, pretože v uvedenej dohode malo ísť o poskytnutie sumy 1.000 eur, avšak takáto suma nebola poskytnutá a nemôže ísť o dojednanie pôžičky, pričom podľa uvedeného dokumentu sa mali zmluvné strany dohodnúť na bezúročnej pôžičke, že dlžník vráti veriteľovi pôžičku čo najskôr, ale dátum vrátenia pôžičky nie je uvedený ani nikdy nebol dohodnutý. Uviedla, že podľa uvedeného dokumentu sa zmluvné strany mali dohodnúť, že zmluva nadobúda platnosť dňom overenia podpisu a končí splatením pôžičky veriteľovi zo strany dlžníka, avšak žiadne z uvedených dojednaní nebolo naplnené, nedošlo k nim a žiadna z uvedených skutočností nenastala, nakoľko medzi stranami

sporu nedošlo k prenechaniu peňazí dlžníkovi a tým pôžička nevznikla. Poukázala na skutočnosť, že žalobca nepredložil súdu prvej inštancie dôkazy na podporu svojich tvrdení, neosvedčil žalobný nárok relevantnými skutočnosťami ani dôkazmi, nakoľko nepreukázal, že pôžička bola splatná dňa 23. 09. 2013 a nevyplýva to ani z dokumentu Zmluva o pôžičke priloženého k žalobe. Žalovaná uviedla, že v žalobe nie je preukázané ani tvrdenie žalobcu o dôvodnosti úrokov z omeškania s tým, že žalobca nemal záujem na vrátení žiadnej pôžičky, pretože ako uviedla v liste zo dňa 02. 03. 2016, odmietol jej poskytnúť číslo účtu, adresu na účel splácania menších splátok, pričom trval na osobnom stretávaní sa za účelom splácania dlhu, ktoré odmietla s tým, že zo skutočností a dôkazov priložených k žalobe nie je možné od nej spravodlivo žiadať plnenie, pretože je nemožné a ide o neplatný právny úkon. Poukázala na Čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy SR, nález Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 107/07 a uviedla, že jej nebola poskytnutá súdna ochrana, pretože súd prvej inštancie nemá právo rozhodovať na základe sporných skutočností, čo v prejednávanej veci urobil, sporné skutočnosti ani ústne výpovede prednesené na pojednávaní dňa 02. 03. 2017 neodôvodnil napriek tomu, že má právo na riadne odôvodnenie výroku I. napadnutého rozsudku, ktorým rozhodol o povinnosti na zaplatenie bez právneho titulu a bez právnej skutočnosti. Namietla, že konanie prvoinštančného súdu je v rozpore s procesnými zásadami, boli porušené ústavnoprávne princípy (II. ÚS 85/06), má právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho konania (Ruiz Torija c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998), keď rovnako sa vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30 a Najvyšší súd SR v uznesení zo dňa 30. novembra 2009, sp. zn. 2 Cdo 238/2008. Uviedla, že odvolanie podáva aj proti trovám konania z dôvodu, že žalobný návrh je nedôvodný a tvrdené skutočnosti žalobcom nie sú osvedčené a sú sporné.

3.

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej navrhol napadnutý rozsudok, s ktorým sa v plnej miere stotožnil, potvrdiť s tým, že pokiaľ ide o otázku existencie pôžičky vo výške 1.000 eur, ktorá tvorí predmet sporu uviedol, že bola v plnej miere preukázaná, preto prvoinštančný súd správne vyhodnotil dôkazy, ktoré jeho tvrdenia jednoznačne preukázali. Poukázal na skutočnosť, že už samotná Zmluva o pôžičke zo dňa 26. augusta 2013, spísaná vlastnoručne žalovanou vyvracia jej základný argument, že v danom prípade nešlo o pôžičku, a keďže je osoba spôsobilá na právne úkony v plnej miere, musela si byť vedomá, čo vyhotovila a podpísala. Uviedol, že akékoľvek tvrdenie čo i len o tom, že nešlo o pôžičku, vyvracia aj taká skutočnosť, že v čase poskytnutia tejto pôžičky so žalovanou neboli v žiadnom príbuzenskom ani osobnom vzťahu, ktorým by prípadne bolo možné označiť takéto poskytnutie finančných prostriedkov. Žalobca poukázal na list zo dňa 02. 03. 2016 zaslaný žalovanou advokátskej kancelárii čipák & partners s. r. o., ktorým reagovala na predžalobnú výzvu na splnenie dlhu z titulu pôžičky zaslanú dňa 16. 02. 2016, pričom z jeho obsahu je nesporné, že žalovaná v plnej miere priznáva existenciu dlhu s tým, že sama v danom súvise používa slovo „dlh“, ako aj slovné spojenie „splácanie dlhu“ a v tejto písomnosti vyjadruje rovnako aj svoj úmysel splácať dlh, ale napriek týmto vyjadreniam žalovanej k akémukoľvek splácaniu dlhu nikdy nedošlo, čo malo po predošlých upovedomeniach žalovanej za následok podanie žaloby. Uviedol, že pokiaľ žalovaná v odvolaní spochybňuje listinu nazvanú Zmluva o pôžičke a vytýka prvoinštančnému súdu „suplovanie“ vôle strán, zdôraznil, že listina vo svojej podstate je Zmluvou o pôžičke v pravom slova zmysle, nakoľko ak by tomu tak nebolo, potom by samotná listina spísaná vlastnoručne žalovanou dňa 26. 08. 2013 nebola vôbec nazvaná Zmluva o pôžičke. Nestotožnil sa s argumentom žalovanej, že nedošlo k preukázaniu výšky dlhu a teda takýto úkon je pre nedostatok vážnosti a vôle neplatný, nakoľko výška pôžičky vyplýva priamo z textu, ako aj obsahu Zmluvy o pôžičke zo dňa 26. 08. 2013, pričom rovnako je nespochybniteľná vážnosť a vôľa oboch účastníkov, predovšetkým žalovanej, keďže táto nielen predmetnú Zmluvu o pôžičke vlastnoručne spísala, ale zároveň overila svoj podpis u notára a rozhodne ho nevykonala pod nátlakom ani pod inou hrozbou, čo v plnej miere vyvracia jej akékoľvek tvrdenia uvedené v odvolaní a rovnako aj zvolenú obhajobnú argumentáciu, pričom uvedené preukazuje, že predmetnú sumu aj prevzala. Uviedol, že tvrdenie žalovanej o tom, že nemal záujem o vrátenie žiadnej pôžičky je absurdné, pretože mal podľa vyjadrení žalovanej odmietnuť poskytnúť jej číslo účtu, ako aj adresu, preto neobstojí táto argumentácia ani len v teoretickej úvahe s tým, že ak aj neposkytol takéto údaje žalovanej z dôvodu, že nesúhlasil so spôsobom splácania pôžičky „v režime diktátu“ žalovanej, nemôže byť takýto eventuálny postoj v žiadnom smere vnímaný ako nezáujem o splatenie pôžičky, ktorú sám poskytol, a poukázal na

argumentáciu žalovanej zvolenú v odvolaní, kedy na jednej strane popiera existenciu pôžičky a na strane druhej sama uvádza, že nemal záujem na zaplatení pôžičky. Uviedol, že všetky argumenty uvedené žalovanou v odvolaní sú tvorené implementáciou viacerých ustanovení, resp. vybraných ústavných nálezov, avšak k samotnej podstate sporu neuviedla žiadne relevantné argumenty, ktoré by čo i len čiastočne vyvrátili, resp. spochybnili jeho tvrdenia.

4.

Žalovaná vo vyjadrení zopakovala všetky argumenty podaného odvolania, ktoré odvolací súd podrobne uviedol v odseku 2. odôvodnenia tohto rozhodnutia.

5.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379 a § 378 ods. l C. s. p. (zák. č. 160/2015 Z. z. účinný od 01. 07. 2016, Civilný sporový poriadok), túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keďže nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem a rozsudok verejne vyhlásil dňa 29. novembra 2018 podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom.

6.

Podľa § 470 ods. 1, 2 C. s. p. (zákon č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok, účinný od 01. 07. 2016), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

7.

Odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil, pretože je vecne správny, nakoľko súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 C. s. p.).

8.

K námietke žalovanej, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery, avšak v prejednávanej veci, s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie za správne.

9.

K odvolacím námietkam žalovanej o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 132 O. s. p., účinný do 30. 06. 2016, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska

pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O. s. p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ust. § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iná strana, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané žalovanou v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať stranou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.

10.

Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým žalobe žalobcu domáhajúceho sa zaplatenia istiny 1.000 eur s príslušenstvom vyhovel z dôvodu, že mal vykonaným dokazovaním preukázané uzavretie Zmluvy o pôžičke medzi stranami sporu dňa 26. 08. 2013, predmet ktorej však žalovaná žalobcovi nevrátila.

11.

Podľa § 657 Občianskeho zákonníka, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

12.

Z dikcie citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že pre uzavretie dohody (zmluvy) o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán, predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi a ak odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne. Zmluva o pôžičke je odplatná, len keď odplatnosť vyplýva z jej obsahu. Pri peňažnej pôžičke môže odplatnosť spočívať v povinnosti dlžníka platiť úroky.

13.

Medzi základné znaky právneho pomeru založeného pôžičkou patrí jeho dočasnosť, pričom táto skutočnosť musí vyplývať z prejavu vôle zmluvných strán, najmä však zo strany veriteľa, aby bolo z právneho úkonu alebo z okolností, za ktorých došlo k právnemu úkonu jasné, že v danom prípade nejde o scudzovací právny úkon (darovanie alebo kúpnu zmluvu), avšak napriek tomu medzi podstatné náležitosti zmluvy o pôžičke nepatrí určenie doby, dokedy má byť vec vrátená; dohodnutou dobou podľa citovaného zákonného ustanovenia nie je presné určenie doby, kedy má byť vec vrátená (nakoľko táto doba môže byť v zmluve vymedzená aj ako doba neurčitá).

14.

Z obsahu Zmluvy o pôžičke zo dňa 26. 08. 2013 opatrenej vlastnoručným a notársky overeným podpisom žalovanej vyplýva, že sa veriteľ (žalobca) zaväzuje poskytnúť dlžníkovi (žalovanej) bezúročnú pôžičku v hodnote 1.000 eur dňa 23. 08. 2013 s tým, že ju dlžník vráti veriteľovi čo najskôr.

15.

Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že právny zástupca žalobcu listom zo dňa 16. 02. 2016, doručeným žalovanej dňa 24. 02. 2016, vyzval žalovanú, aby v lehote 3 dní od doručenia výzvy, zaplatila dlh z titulu pôžičky vo výške 1.000 eur, ktorý bol splatný dňa 23. 09. 2013 na účet vedený C. T. D., O..I.., Č.: I. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX.

16.

Z obsahu listu žalovanej zo dňa 02. 03. 2016 adresovaného právnemu zástupcovi žalobcu ako reakcia na doručenú predžalobnú výzvu vyplýva, že dlh, ktorý vznikol zo závažnej objektívnej skutočnosti chcela začať splácať formou pravidelných splátok na jeho účet, resp. zasielaním poštou na domácu adresu s čím nesúhlasil, odmietol jej poskytnúť číslo účtu aj svoju adresu a trval na osobnom stretávaní, čo odmietla, pričom právneho zástupcu žalobcu požiadala o stanovenie malej výšky splátok a zhotovenie splátkového kalendára, nakoľko uvedenú sumu nebola schopná zaplatiť a banky nie sú ochotné poskytnúť jej úver, keďže sa doteraz venovala brigádnickým prácam a napriek tomu, že je už pár dní zamestnaná, platové podmienky ju nepustia do vyššieho životného štandardu, pretože si plánuje dokončiť magisterské štúdium na drahšej súkromnej vysokej škole a za pochopenie sa vopred poďakovala.

17.

V ústavnoprávnej rovine platí, že právo na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru) obsahuje zásadu „rovností zbraní“ v civilnom procese, ktorá zahŕňa aj povinnosť znášať dôkazné bremeno, ktorá ťaží účastníka konania. Neprimeraná povinnosť znášať dôkazné bremeno môže zapríčiniť, že konanie ako celok nie je možné považovať za spravodlivé. Zákonná úprava dokazovania v civilnom procese spadá pod všeobecný princíp rovnosti účastníkov konania. Zásada rovnosti strán v procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane. Rovnosť účastníkov v občianskom súdnom konaní bližšie charakterizuje § 18 O. s. p., v zmysle ktorého účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv. Táto zásada sa premieta aj v ďalších ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku, predovšetkým v ustanoveniach upravujúcich vedenie konania a priebeh dokazovania. V procese dokazovania (§ 120 O. s. p.) vo všeobecnosti platí, že účastník konania má povinnosť tvrdenia (bremeno tvrdenia) a dôkaznú povinnosť (dôkazné bremeno). Dôkazné bremeno je inštitútom procesného práva, ktoré dopadá na toho účastníka, v záujme ktorého je, aby určitá skutočnosť, rozhodná podľa hmotného práva a účastníkom tvrdená, bola v konaní preukázaná, teda aby ju súd uznal za pravdivú. Dôkazným bremenom sa teda rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania (od 01. 07. 2016 strany sporu) za to, že v priebehu konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností spočíva na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí.

18.

Odvolací súdu sa nestotožnil s námietkou žalovanej v podanom odvolaní, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia, že s ňou platne uzavrel zmluvu o pôžičke, predmetom ktorej bolo poskytnutie a reálne odovzdanie sumy 1.000 eur, nakoľko z listiny pomenovanej ako Zmluva o pôžičke zo dňa 26. 08. 2013,

ktorá je svojim obsahom jednostranným vyhlásením žalovanej ako dlžníčky, jednoznačne vyplýva, že sa ako dlžníčka zaväzuje vrátiť žalobcovi ako veriteľovi pôžičku, t. j. 1.000 eur čo najskôr, a keďže v liste zo dňa 02. 03. 2016, ktorý bol odpoveďou na predžalobnú výzvu žalobcu na zaplatenie dlhu z pôžičky vo výške 1.000 eur, žalovaná nielenže existenciu dlhu z pôžičky nepoprela, ale dokonca požiadala o vyhotovenie splátkového kalendára, čím boli napriek neexistencii písomnej zmluvy v konaní nesporne preukázané všetky podstatné náležitosti zmluvy o pôžičke v zmysle § 657 Občianskeho zákonníka, ktorými sú predmet pôžičky a povinnosť dlžníka - žalovanej vrátiť veci rovnakého druhu (peniaze) veriteľovi - žalobcovi.

19.

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že práve žalovaná ako strana v spore na rozdiel od žalobcu svoje tvrdenia procesnej obrany nielen žiadnym spôsobom nepreukázala, ale v jej argumentácii absolútne absentuje akákoľvek racionálnosť, nakoľko, ak podľa jej tvrdenia Zmluva o pôžičke zo dňa 26. 08. 2013, ktorú podpísala pred notárom a v ktorej sa zaviazala vrátiť žalobcovi dlh vo výške 1.000 eur čo najskôr, nepreukazuje, že prevzala od žalobcu žalovanú sumu, potom je v rozpore so zásadami formálnej logiky jej tvrdenie v liste zo dňa 02. 03. 2016, ktorým túto skutočnosť potvrdila a dokonca žiadala o vyhotovenie splátkového kalendára.

20.

Súd prvej inštancie vecne správne rozhodol aj o omeškaní žalovanej s plnením jej peňažného dlhu, keď omeškanie žalovanej s vrátením predmetu pôžičky určil od 26. 02. 2016, nakoľko v konaní žalobca nepreukázal dohodu strán o jej splatnosti, a preto v zmysle § 563 Občianskeho zákonníka platí, že ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal, t. j. uplynutím trojdňovej lehoty vo výzve zo dňa 16. 02. 2016, ktorá bola žalovanej doručená dňa 24. 02. 2016.

21.

Odvolací súd sa zo všetkých uvedených dôvodov v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, spĺňajúcim všetky požiadavky ust. § 220 ods. 2 C. s. p., keď žalovaná v odvolaní neuviedla žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn., že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd tento rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p.

22.

Z obsahu odvolania žalovanej vyplýva, že rozsudok súdu prvej inštancie napadla v celom rozsahu, t. j. odvolanie podala aj proti výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšku uplatnených úrokov z omeškania zamietnutá.

23.

Prípustnosť odvolania má vo všeobecnosti nielen stránku objektívnu, ale aj stránku subjektívnu. Objektívna stránka sa nevzťahuje na osobu konkrétneho odvolateľa a zohľadňuje (len) vecný aspekt tohto opravného prostriedku - či smeruje proti rozhodnutiu vykazujúcemu zákonné znaky rozhodnutia, proti ktorému je odvolanie prípustné. Na rozdiel od toho sa subjektívna stránka prípustnosti odvolania viaže na osobu konkrétneho odvolateľa a zohľadňuje osobný aspekt toho, kto podáva odvolanie - či je u neho daný dôvod, ktorý ho oprávňuje podať odvolanie (hoci aj proti rozhodnutiu objektívne napadnuteľnému týmto opravným prostriedkom); takým dôvodom je skutočnosť, že rozhodnutím súdu prvého stupňa bol odvolateľ po procesnej stránke negatívne dotknutý a bola mu spôsobená ujma dopadajúca na jeho pomery. Záver o tom, že podané odvolanie je prípustné, predpokladá zaujatie záveru o jeho prípustnosti tak po stránke objektívnej, ako aj po stránke subjektívnej. Posúdenie subjektívnej prípustnosti odvolania, ale vo všeobecnosti predchádza posúdeniu objektívnej prípustnosti odvolania.

24.

Právo podať odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie však patrí iba tej strane, ktorej bola rozhodnutím spôsobená ujma, pričom v danom prípade výrokom rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým žalobu vo zvyšku uplatnených úrokov z omeškania zamietol, nebola žalovanej spôsobená žiadna ujma na jej procesných právach, nakoľko v tejto časti uplatneného nároku žalobcu bola procesne úspešná, a preto nie je osobou subjektívne oprávnenou na podanie odvolania.

25.

Odvolací súd preto odvolanie žalovanej proti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým žalobu žalobcu vo zvyšku uplatnených úrokov z omeškania zamietol podľa ust. § 386 písm. b) C. s. p., ako podané neoprávnenou osobou odmietol.

26.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 262 ods. 2 C. s. p. tak, že žalobcovi úspešnému v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

27.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).