Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Cob/98/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej a JUDr. Róberta Bebčáka, v sporovej právnej veci žalobcu: UNITED, s.r.o., so sídlom Na Hôrke 409/25, 010 03 Žilina - Považský Chlmec, IČO: 36 388 823, zastúpeného právnou zástupkyňou JUDr. Genovévou Hlásnikovou, advokátkou, so sídlom J. M. D. XXX/XX, XXX XX T., proti žalovanému: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova 4, 816 23 Bratislava, IČO: 00 585 441, zastúpenému právnym zástupcom JUDr. Baltazárom Mucskom, advokátom, so sídlom N. XX, XXX XX C., v konaní o zaplatenie 28.156,73 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb/431/2015-111 zo dňa 22. septembra 2017 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb/431/2015-169 zo dňa 29. mája 2018, takto

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb/431/2015-111 zo dňa 22. septembra 2017 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb/431/2015-169 zo dňa 29. mája 2018 v napadnutom výroku, ktorým žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 19.795,02 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9,05 % ročne zo sumy 19.795,02 Eur od 17.3.2015 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku p o t v r d z u j e .

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb/431/2015-111 zo dňa 22. septembra 2017 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb/431/2015-169 zo dňa 29. mája 2018 v napadnutom výroku, ktorým ostatnú časť žalobu zamietol a vo výroku o náhrade trov konania z r u š u j e a v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) konanie v časti o zaplatenie istiny 5.850,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy 5.850,- Eur od 17.03.2015 do zaplatenia zastavil. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 19.795,02 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy 19.795,02 Eur od 17.03.2015 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V ostatnej časti žalobu zamietol. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 40,6%, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

2. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 261 ods. 1 a 6 Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení účinnom do 31.1.2013 (ďalej len „“), § 788 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení účinnom k 18.6.2010 (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 797 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho zákonníka, § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, okresný súd žalobe vyhovel čiastočne. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že žalobca sa žalobou podanou na Okresnom súde Žilina dňa 17.03.2015 domáhal voči žalovanému uloženia povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 28.156,73 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy 28.156,73 Eur od 17.03.2015 do zaplatenia a náhrady trov konania titulom doplatku poistného plnenia. Žalobca „ako poistený uzavrel so žalovaným ako poistiteľom poistnú zmluvu č. 5515041314 dňa 20.11.2012 s názvom Havarijné poistenie motorových vozidiel EUROKASKO - súbor (ďalej len „Poistná zmluva“), predmetom ktorej bolo havarijné poistenie nákladného vozidla značky IVECO Stralis AS440 S50 T/P, ev. č. ZA-633-DX (ďalej len „nákladné vozidlo IVECO) a havarijné poistenie chladiarenského návesu značky SCHMITZ Cargobull SK024 s agregátom, ev. č. ZA-288-YH (ďalej len „chladiarenský náves“). Uvedenou Poistnou zmluvou bolo dojednané havarijné poistenie súboru motorových vozidiel so začiatkom poistenia dňom 31.12.2012 na dobu neurčitú a so spoluúčasťou poisteného vo výške 10% minimálne 331,19 eur. Typ poistenia bol dohodnutý u nákladného vozidla ako aj u chladiarenského návesu „B“, s poistnou sumou u nákladného vozidla vo výške 95.880,- eur a u chladiarenského návesu 27.230,- eur. Žalobca poukázal na obsah zmluvného ustanovenia čl. IX bod 1 Poistnej zmluvy, v zmysle ktorej za škodu vzniknutú poistnou udalosťou podľa typu poistenia „A“ alebo „B“ poisťovňa poskytne poistné plnenie v rozsahu nákladov v danom mieste, na uvedenie poškodeného alebo zničeného MV (motorového vozidla) do stavu bezprostredne pred poistnou udalosťou alebo v rozsahu nákladov na znovuzriadenie zničeného alebo odcudzeného MV so zohľadnením dojednanej spoluúčasti, maximálne však vo výške všeobecnej hodnoty MV v dobe bezprostredne pred poistnou udalosťou. Podľa čl. IX bod 5 Poistnej zmluvy pokiaľ bolo MV zničené alebo poškodené v takom rozsahu, že náklady na opravu presiahnu 90% všeobecnej ceny MV, poisťovňa bude považovať takúto škodu za totálnu škodu a výškou plnenia bude všeobecná cena MV znížená o hodnotu použiteľných zvyškov z MV. V prípade poškodenia MV v zahraničí si poisťovňa vyhradzuje právo rozhodnúť o tom, či použiteľné zvyšky uhradí v poistnom plnení alebo sa budú prepravovať do sídla poisteného. Náklady na prepravu použiteľných zvyškov nesmú presiahnuť ich cenu. Žalobca ďalej uviedol, že dňa 25.11.2013 došlo v Poľsku k dopravnej nehode - čelnému nárazu nákladného vozidla, ku ktorému bol pripojený chladiarenský náves a následnej reťazovej havárii tak, ako je opísaná v hlásení o vzniku škodovej udalosti. Pri uvedenej dopravnej nehode došlo k totálnej škode na nákladom vozidle, ako aj na chladiarenskom návese žalobcu. Žalobca bol v čase vzniku poistnej udalosti výlučným vlastníkom nákladného vozidla a chladiarenského návesu. Vznik škodovej udalosti žalobca oznámil žalovanému ako poistiteľovi dňa 27.11.2013. Žalovaný evidoval uvedenú poistnú udalosť na nákladnom vozidle pod č. poistnej udalosti 9559371137 a na chladiarenskom návese pod č. poistnej udalosti 9559371188.“

3. Žalovaný pri výpočte všeobecnej hodnoty nákladného vozidla zo dňa 18.12.2013 stanovil všeobecnú hodnotu vozidla ku dňu 25.11.2013 vo výške 26.066,87 Eur vrátane DPH a následne v Oznámení o poistnom plnení zo dňa 22.01.2014 od tejto sumy odpočítal odťah vozidla z Poľska na Slovensko v sume 1.100,- Eur, odťah vozidla z miesta nehody v sume 295,39 Eur a hodnotu zvyškov v sume 7.000,- Eur, spolu žalovaný priznal žalobcovi poistné plnenie 20.462,28 Eur a po odpočítaní spoluúčasti v sume 2.046,23 Eur priznal žalobcovi poistné plnenie za poškodené nákladné vozidlo v sume 18.416,03 Eur. Uvedenú sumu zaplatil žalovaný na účet žalobcu dňa 27.01.2014.

4. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že nakoľko žalobca nesúhlasil s určenou výškou všeobecnej hodnoty nákladného vozidla podľa výpočtu žalovaného, objednal u znalca z odboru Doprava cestná Ing. Adama Maleca vypracovanie znaleckého posudku za účelom stanovenia výšky všeobecnej hodnoty vozidla, pričom znalec na základe objednávky žalobcu vypracoval znalecký posudok č. 15/2014 zo dňa 16.09.2014, v ktorom určil všeobecnú hodnotu nákladného vozidla vo výške 36.719,- Eur. Žalobca vyslovil nesúhlas so žalovaným určenou hodnotou zvyškov nákladného vozidla vo výške 7.000,- Eur, ktorú považoval za neúmerne vysokú. Za primeranú hodnotu žalobca určil sumu 3.000,- Eur a rozdiel na poistnom plnení vo vzťahu k poškodenému nákladnému vozidlu určil vo výške 13.186,92 Eur. Nesprávne určenú výšku poistného plnenia žalobca namietol aj pri vyplatenom poistnom plnení u chladiarenského návesu, keď žalovaný pri výpočte všeobecnej hodnoty návesu zo dňa 19.05.2014 „stanovil všeobecnú hodnotu vozidla ku dňu 25.11.2013 vo výške 27.404,83 eur vrátane DPH a následne v oznámení o poistnom plnení zo dňa 19.05.2014 v prílohe k oznámeniu o poistnom plnení na základe popisu položiek rozpísal pre poistné plnenie všeobecnú hodnotu vozidla v sume 27.404,83 eur, od ktorej odpočítal hodnotu zvyškov vraku vo výške 25.200,- eur a pri zohľadnení spoluúčasti žalobcu v sume 331,94 eur vyplatil žalobcovi poistné plnenie v sume 898,99 eur dňa 22.05.2014.“

5. Za účelom stanovenia výšky všeobecnej hodnoty chladiarenského návesu žalobca dňa 19.05.2014 objednal u znalca z odboru Doprava cestná Ing. Adama Maleca vypracovanie znaleckého posudku, pričom znalec v posudku č. 16/2014 zo dňa 16.09.2014 určil všeobecnú hodnotu chladiarenského návesu ku dňu 25.11.2013 vo výške 39.832,- Eur (vrátane DPH) a nakoľko žalobca zvyšky vraku chladiarenského návesu predal za cenu vo výške 22.200,- Eur spoločnosti SLOVAK FINANCE s.r.o., považoval žalobca za primeranú hodnotu zvyškov vraku chladiarenského návesu práve sumu 22.200,- Eur. Uvedeným postupom žalobca určil rozdiel v poistnom plnení vyplatenom žalovaným a žalobcom určenou pohľadávkou vo výške 14.969,81 Eur. Žalobca si uplatnil voči žalovanému peňažnú pohľadávku z titulu doplatku poistného plnenia za nákladné motorové vozidlo a chladiarenský náves spolu vo výške 28.156,73 Eur s úrokom z omeškania poukazujúc na obsah zákonných ustanovení § 261 ods. 9 Obchodného zákonníka, § 788 ods. 1, § 797 ods. 2, § 806 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka a § 1 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka.

6. Za skutočnosti medzi stranami nesporné okresný súd považoval uzavretie Poistnej zmluvy dňa 20.11.2012, ktorej predmetom bolo havarijné poistenie nákladného vozidla a chladiarenského návesu, ktorých vlastníkom bol v čase uzavretia Poistnej zmluvy žalobca. Medzi stranami bola nesporná skutočnosť vzniku poistnej udalosti dňa 25.11.2013, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobcovi poistné plnenie za poškodené nákladné vozidlo v sume 18.416,03 Eur dňa 27.01.2014 a za poškodený chladiarenský náves vo výške 898,99 Eur dňa 22.05.2014. V prípade poškodeného nákladného vozidla žalovaný nesporne ukončil šetrenie poistnej udalosti dňa 21.01.2014 (oznámenie o poistnom plnení zo dňa 22.01.2014) a v prípade chladiarenského návesu ukončil šetrenie poistnej udalosti dňa 16.05.2014 (oznámenie o poistnom plnení zo dňa 19.05.2014).

7. Základnou spornou skutočnosťou, podľa zistení okresného súdu, medzi účastníkmi zmluvy, bola výška poistného plnenia, a to vo väzbe na rozdielne východiskové údaje vzťahujúce sa k určenej všeobecnej hodnote poškodených vozidiel a cene použiteľných zvyškov, keď podľa tvrdení žalobcu, opierajúc sa o závery predložených znaleckých posudkov, rozdiel oprávneného nároku žalobcu a žalovaným vyplateného poistného plnenia predstavoval žalovanú istinu 28.156,73 Eur za obe poškodené motorové vozidlá. Žalovaný svoju procesnú obranu založil na námietke nepreukázanej a neurčitej výšky nároku žalobcu, vo vzťahu ku ktorej v rámci prostriedkov procesnej obrany žalovaný označil dôkazný návrh - vypracovanie znaleckého posudku súdom ustanoveným znalcom.

8. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že žalobca v rámci prostriedkov procesného útoku predložil okrem listinných dôkazov pripojených k žalobe znalecké posudky Ing. Adama Maleca, znalca z odboru DOPRAVA CESTNÁ vo veci stanovenia výšky skutočnej škody na poškodených motorových vozidlách č. 10/2017 a 11/2017 zo dňa 25.11.2013 a súčasne navrhol vo veci vykonať výsluch znalca Ing. Maleca, ktorý vypracoval znalecké posudky č. 15/2014, č. 16/2014 a č. 10/2017, 11/2017, ktorými žalobca preukazoval dôvodnosť svojho nároku.

9. Pri hodnotení dôkazného návrhu žalovaného okresný súd prihliadal na obsah listinných dôkazných prostriedkov predložených v konaní žalobcom a žalovaným, kvalitu námietky žalovaného voči obsahu posudkov predložených žalobcom do konania, keď tieto žalovaný vymedzil ako „disproporcie pri výpočte poistného plnenia“ oproti výpočtom žalovaného s odkazom na príslušnú vyhlášku. Z vyjadrení žalovaného je zrejmé, že znaleckému posudku vypracovanému súdom ustanoveným znalcom žalovaný bez ďalšieho pripisuje inú dôkaznú silu ako súkromnému znaleckému posudku predloženému v konaní stranou sporu. Žalovaný mal za to, že súdom ustanovený znalec by sa vedel vyjadriť k jednotlivým disproporciám a objasniť, ktorý z výpočtov procesných strán je správny a ktorý môže byť podkladom pre určenie oprávnenej výšky poistného plnenia.

10. Okresný súd uviedol, že znalec Ing. Adam Malec priamo na pojednávaní doplnil písomne vypracované znalecké posudky o vyhlásenie, že si je vedomý následkov vedome nepravdivého znaleckého posudku a na (v znaleckých posudkoch) prijatých záveroch aj po otázkach procesných strán ďalej zotrvával. Znalec popísal, z akých podkladov pri vypracovaní znaleckých posudkov vychádzal, keď za tieto označil kópie technických preukazov poškodených vozidiel, znalosť konštrukčnej výbavy poškodeného vozidla, počtu najazdených kilometrov, servisnej histórie vozidla, pričom všeobecnú hodnotu vozidiel určoval porovnaním obvyklých cien porovnateľných vozidiel na nemeckom trhu. V prípade doplňujúcich znaleckých posudkov č. 10 a č 11 z roku 2017 všeobecnú hodnotu zvyškov oboch vozidiel znalec určoval na základe fotodokumentácie a miery poškodenia a rovnako z predajnej ceny týchto zvyškov, na základe ktorých určil konečný výpočet ceny použiteľných zvyškov motorových vozidiel. Znalec podrobnejšie objasnil, prečo ako základ šetrenia pre určenie všeobecnej hodnoty vozidla vychádzal z údajov zistených na celoeurópskej báze, konkrétne nemeckého trhu, keďže sa jedná na slovenskom a českom trhu o nie bežne dostupný typ vozidiel. Potrebné údaje znalec zisťoval na internetovom portáli verejne známom a obvykle používanom pre určenie východiskovej ceny príslušnej komodity s pripočítaním obvyklých nákladov na uvedenie dovezeného vozidla do prevádzky na území Slovenskej republiky. Závery znalca, ktoré sú obsahom okresnému súdu predložených súkromných znaleckých posudkov, okresný súd vyhodnotil za dostatočné a presvedčivo odôvodnené. Žalovaný námietky voči obsahu a spôsobu spracovania znaleckého posudku bližšie nekonkretizoval. Spochybnenie záverov znaleckého posudku žalovaný neoprel o konkrétne poznatky z vlastného zisťovania, ktoré by námietkam žalovaného poskytovali právnu relevanciu. Svoj návrh na znalecké dokazovanie okresným súdom ustanoveným znalcom žalovaný odôvodňoval len stranami rozdielne určenou výškou oprávneného nároku z titulu poistného plnenia.

11. Okresný súd zdôraznil, že prijatím sa oproti predchádzajúcej procesnej úprave favorizuje písomný znalecký posudok, keď § 209 upravuje legálnu definíciu súkromného znaleckého posudku a normuje sa rovnocennosť súkromného znaleckého posudku so znaleckým posudkom súdom ustanoveným znalcom. poskytuje procesným stranám právo predložiť súkromný znalecký posudok v konaní, ktorý musí mať náležitosti v zmysle Zákona o znalcoch a tlmočníkoch a musí spĺňať aj podmienky vymedzené § 207 ods. 2, § 208 a § 209 CSP. Pokiaľ žalovaný navrhol vypracovanie znaleckého posudku súdom ustanoveným znalcom, tak okresný súd konštatoval, že zásadne by súdom ustanovený znalec nemal dospieť k odlišným záverom ako znalec, ktorý vypracoval znalecký posudok predložený žalobcom, preto pri posúdení dôkazného návrhu žalovaného prihliadal na to, či zo strany žalovaného sú namietané obsahové vady znaleckého posudku, alebo také zjavné pochybenia, nedostatky príp. nezrovnalosti, ktoré by postup v zmysle dôkazného návrhu žalovaného odôvodňovali. Teda v situácii, pokiaľ znalec doplnil znalecké posudky o vyhlásenie vedomosti následkov nepravdivého znaleckého posudku, a teda bol si vedomý možného trestnoprávneho postihu pre trestný čin nepravdivého znaleckého posudku podľa § 347 zákona č. 300/2005 Z.z. Trestného zákona v znení neskorších predpisov, zistenia vyplývajúce z vykonaných dôkazov a tvrdenia žalovaného v rámci procesnej obrany voči uplatnenému nároku neodôvodňovali procesný postup okresného súdu smerujúci k nariadeniu ďalšieho znaleckého dokazovania, keďže tieto znalecké posudky sú v zmysle zásadne rovnocenné.

12. Podľa § 209 ods. 2 má znalecký posudok obsahovať doložku o tom, že znalec si je vedomý následkov vedome nepravdivého znaleckého posudku, ktorá je osobitnou obsahovou náležitosťou časového variantu súkromného znaleckého posudku predloženého spolu s podanou žalobou. Nedostatok náležitosti znaleckého posudku predloženého žalobcom do konania bol v priebehu konania odstránený pri výsluchu znalca, ktorý uvedenú doložku doplnil svojim vyhlásením priamo pred súdom. Uvedeným postupom bol nedostatok tejto náležitosti súkromného znaleckého posudku zhojený. Podľa § 209 ods. 2 sa následne postupuje pri vykonávaní súkromného znaleckého posudku ako by išlo o znalecký posudok súdom ustanoveného znalca.

13. Keďže žalovaný k obsahu predložených znaleckých posudkov a záverom v nich obsiahnutým okrem primárne namietaného nedostatku doložky podľa § 209 ods. 2 žiadne konkrétne námietky neuviedol a nešpecifikoval a na otázky procesných strán znalec odpovedal jasne, úplne a zrozumiteľne, pričom závery znaleckého posudku vo väzbe na výsluch znalca okresný súd vyhodnotil ako presvedčivé, tieto sa stali základom rozhodnutia súdu vo veci samej. Súdny znalec Ing. Malec na pojednávaní zodpovedal na všetky otázky právneho zástupcu žalovaného, vysvetlil dôvody, pre ktoré použil ako východiskové údaje pre určenie všeobecnej hodnoty poškodených vozidiel predajné ceny týchto motorových vozidiel na nemeckom trhu, pretože ak u znalca absentovala možnosť k použitiu inej východiskovej ceny vhodnejšie podklady, nie je možné takémuto postupu namietať, a to najmä v situácii, pokiaľ žalovaný existenciu iných vhodných metód v konaní neosvedčil a nepreukázal. Keďže voľba metódy zisťovania závisela od dostupnosti údajov a ak znalec zrozumiteľne vysvetlil, prečo použil zvolený postup učenia všeobecnej hodnoty a prečo nebolo možné vychádzať z iných údajov zisťovania na miestnom trhu, tak okresný súd vyhodnotil metodologický postup znalca ako správny. Znalcom vypracované znalecké posudky spĺňali podľa okresného súdu náležitosti znaleckého posudku v zmysle § 17 zákona č. 382/2004 a na pojednávaní znalec doplnil doložku v zmysle § 209 ods. 2 CSP. Postup, ktorým znalec dospel k svojim záverom nebol zo strany žalovaného relevantným spôsobom spochybnený, pričom znalec na pojednávaní zrozumiteľne a presvedčivo zodpovedal na položené otázky procesných strán. Okresný súd preto procesný návrh žalovaného doplniť dokazovanie znaleckým posudkom súdom ustanoveným znalcom zamietol, a to vo väzbe na existenciu súkromného znaleckého posudku predloženého v konaní žalobcom a procesnú zásadu vyjadrenú v čl. 17 CSP, v zmysle ktorej súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb. „Pri posúdení dôvodnosti uplatneného nároku žalobou súd pri poškodenom nákladom vozidle vychádzal zo záverov znaleckého posudku pri určení všeobecnej hodnoty vozidla v sume 36.719,- eur, z ktorej po odpočítaní nákladov odťahu v nespornej sume 1.100,- eur a 295,39 eur a pri zohľadnení ceny použiteľných zvyškov vyčíslených znaleckým posudkom č. 10/2017 v sume 8.989,35 eur, predstavuje škoda vzniknutá poistnou udalosťou sumu 26.334,26 eur, z ktorej pri odpočítaní miery spoluúčasti žalobcu dohodnutej v Poistnej zmluve v rozsahu 10% predstavuje poistný nárok žalobcu v sume 23.700,83 eur, z ktorej žalovaný preukázateľne zaplatil dňa 27.01.2014 sumu 18.416,03 eur a preto oprávnený nárok žalobcu za poškodené nákladné motorové vozidlo predstavuje sumu 5.284,80 eur.“ „Pri poškodenom chladiarenskom návese súd vychádzal zo znalcom určenej všeobecnej hodnoty vozidla v sume 39.832,- eur po odpočítaní ceny použiteľných zvyškov v sume 22.710,66 eur súd ustálil škodu na poistenom motorovom vozidle v sume 17.121,34 eur a pri odpočítaní dojednanej spoluúčasti žalobcu predstavuje oprávnený nárok žalobcu z titulu poistného plnenia sumu 15.409,21 eur, z ktorej žalovaný preukázateľne zaplatil žalobcovi dňa 22.05.2014 sumu 898,99 eur a preto oprávnený nárok žalobcu v tejto časti predstavuje pohľadávku vo výške 14.510,22 eur.“ Z titulu doplatku poistného plnenia na poškodenom nákladom motorovom vozidle v sume 5.284,80 Eur a na poškodenom chladiarenskom návese v sume 14.510,22 Eur predstavoval oprávnený nárok žalobcu priznanú istinu 19.795,02 Eur. „V časti, v ktorej žalobca zobral žalobný návrh o zaplatenie sumy 5.850,- eur s príslušným úrokom z omeškania so súhlasom žalovaného späť, súd rozhodol súd o zastavení konania pri aplikácii zákonného ustanovenia § 145 ods. 2 s použitím ustanovenia § 146 ods. 1 CSP.“

14. Ako oprávnený nárok žalobcu okresný súd ustálil priznanú istinu 19.795,02 Eur s úrokom z omeškania v zákonom stanovenej sadzbe podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka vo výške 9,05% ročne zo sumy 19.795,02 Eur od 17.03.2015 do zaplatenia, keďže v čase od 17.03.2015 s poukazom na okamih ukončenia šetrenia poisťovne dňa 21.01.2014 (pri poškodenom MV) a 16.05.2014 (pri poškodenom nákladnom prívese) a zákonom stanovenú 15-dňovú lehotu na poskytnutie poistného plnenia podľa § 797 ods. 3 Občianskeho zákonníka, bol žalovaný nesporne v omeškaní s plnením peňažného dlhu, ktoré omeškanie v časti priznanej istiny naďalej trvá. V ostatnej časti okresný súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania rozhodol okresný súd v zmysle § 262 ods. 1, 2 CSP, § 256 ods. 1 CSP, § 255 ods. 1, 2 CSP.

15. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný (č.l. 126 spisu), ktorý uviedol, že podáva v zákonnej lehote voči výroku II., ktorým bolo rozhodnuté tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 19.795,02 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy 19.795,02 Eur od 17.03.2015 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a výroku IV., ktorým bolo rozhodnuté, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 40,6%, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku) rozsudku Okresného súdu Žilina, vo veci vedenej pod sp.zn. 10Cb/431/2015. Odvolanie žalovaný podal s poukazom na § 355 ods. 1 a v intenciách § 365 ods. 1 písm. d), e), f) a h) CSP. Namietal, že okresný súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Okresný súd vo svojom odôvodnení uviedol, že v konaní žalobca v rámci prostriedkov procesného útoku predložil okresnému súdu okrem listinných dôkazov pripojených k žalobe znalecké posudky Ing. Adama Maleca, znalca z odboru Doprava cestná vo veci stanovenia výšky skutočnej škody na poškodených motorových vozidlách č. 10/2017 a 11/2017 zo dňa 25.11.2013 a súčasne navrhol vo veci vykonať výsluch znalca Ing. Maleca, ktorý vypracoval znalecké posudky č. 15/2014, č. 16/2014, č. 10/2017 a č. 11/2017, ktorými žalobca preukazuje dôvodnosť svojho nároku. Okresný súd nesprávne právne vec posúdil a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a tiež nesprávne posúdil a porovnal dôkazné prostriedky predložené v konaní žalobcom a žalovaným. Žalovaný v konaní uviedol, že pri likvidácii poistnej udalosti postupoval pri výpočte všeobecnej hodnoty Nákladného vozidla IVECO a Chladiarenského návesu v súlade s vyhláškou č. 492/2004 Z.z., kde stanovil východiskovú hodnotu, technický stav, technickú hodnotu a následne vypočítal všeobecnú hodnotu. Tento postup bol v konaní rozporovaný žalobcom predložením listinného dôkazu, resp. listinných dôkazov, a to uvedených znaleckých posudkov.

16. Žalovaný v odvolaní citoval § 209 ods. 1 a uviedol, že posudky predložené žalobcom neobsahovali doložku o skutočnosti, že znalec si je vedomý následkov vedome nepravdivého znaleckého posudku. Tento nedostatok posudku ho, podľa žalovaného, diskvalifikoval, ako súkromný znalecký posudok a je potrebné tento dôkazný prostriedok vyhodnotiť ako listinný dôkaz. Postup súdu, kedy umožnil znalcovi zhojiť nedostatok predložených posudkov, tým, že priamo na pojednávaní doplnil písomne vypracované znalecké posudky o vyhlásenie, že si je vedomý následkov vedome nepravdivého znaleckého posudku a na (v znaleckých posudkoch) prijatých záveroch aj po otázkach procesných strán ďalej zotrvával, považoval žalovaný za nesprávny a v rozpore s CSP. Postup súdu vytvoril podľa žalobcu neistú situáciu, a to najmä vo vzťahu ku skutočnosti, či je potrebné uvedenú doložku aplikovať aj na čas prípravy posudkov alebo až na následné vyjadrenia znalca v konaní. Vyhlásenie znalca nemôže pôsobiť ex tunc a následnú výpoveď znalca nemožno hodnotiť ako doplnenie znaleckých posudkov, resp. ich upresnenia, ale len ako vyjadrenie sa k listinným dôkazom. Okresný súd nesprávne postupoval aj v tom zmysle, že sám z vlastnej iniciatívy odstránil zásadný nedostatok znaleckých posudkov, ktorý ich do toho času diskvalifikoval ako znalecké posudky a následne vypočul Ing. Maleca ako znalca k skutočnostiam v nich uvedeným. Tento postup považoval žalovaný za nesprávny a v rozpore so zásadou kontradiktórnosti súdneho konania, keď okresný súd sám na základe námietky žalovaného vyzval Ing. Maleca na odstránenie nedostatku znaleckých posudkov. Podľa žalovaného, Ing. Malec mal byť v konaní vypočutý ako svedok vo vzťahu k listinným dôkazom, ktoré boli v konaní predložené žalobcom. Tento podľa žalovaného nesprávny postup okresného súdu považoval za zásadný „pre výsledok sporu, kedy na základe neho došlo k zvýšeniu dôkaznej sily listinného dôkazu predloženého jednou sporovou stranou na úkor druhej sporovej strany.“ Považoval za sporné, že okresný súd odmietol vykonanie dôkazu, a to ustanovenia súdneho znalca, keďže v konaní nebol predložený zákonný znalecký posudok a v listinných dôkazných prostriedkoch boli zásadné rozpory. Ustanovením súdneho znalca, by došlo k spravodlivému rozhodnutiu vo veci, kedy tento postup by bol aj v súlade s hospodárnosťou konania a protichodné listinné dôkazy mohli byť vyhodnotené nezávislým znalcom.

17. V odvolaní žalovaný uviedol, že závery v listinných dôkazoch a odpovede Ing. Maleca na pojednávaní neboli dostatočné a nepodarilo sa mu vysvetliť dôvody, pre ktoré použil ako východiskové údaje pre určenie všeobecnej hodnoty poškodených vozidiel predajné ceny týchto motorových vozidiel na nemeckom trhu. Konštatovanie okresného súdu, v ktorom uviedol: „pretože ak u znalca absentovala mocnosť k použitiu inej východiskovej ceny vhodnejšie podklady, nie je možné takémuto postupu namietať, a to najmä v situácii, pokiaľ žalovaný existenciu iných vhodných metód v konaní neosvedčil a nepreukázal. Súd poznamenáva, že voľba metódy zisťovania závisí od dostupnosti údajov a preto ak znalec zrozumiteľne vysvetlil, prečo poučil zvolený postup určenia všeobecnej hodnoty a prečo nebolo možné vychádzať z iných údajov zaisťovania na miestnom trhu, súd vyhodnotil metodologický postup znalca ako správny považujeme za arbitrárne a právne neudržateľné. Žalobca predsa opakovane uviedol, že pri výpočtoch vychádzal a postupoval v súlade s ustanoveniami zákona č, 492/2004 Z. z. Ing. Malec sa nedokázal na pojednávaní dostatočne vyporiadať s touto skutočnosťou a navyše súd akceptoval jeho doplnenia listinných dôkazov, kedy prijal ním uvedené závery bez skúmania listinných dôkazov a výsledku likvidácie Žalovaného.“ Okresný súd sa nevyporiadal s námietkami žalovaného, kedy poukázal na rozpory a neprehľadné postupy Ing. Maleca. Koeficient dopytu trhu znalec stanovil na 1,8, pričom toto bolo nepreskúmateľné. Znalec nepriložil žiadne vzorky, ktoré by jeho tvrdenia osvedčili. Stanovenie zvyškov znalcom považoval žalovaný za stanovené len hrubým odhadom znalca. Žalovaný ponúkol zvyšky na burze a v danom čase to bola reálna ponuka, ktorá bola základom pre určenie ceny predajných zvyškov. Vzhľadom na uvedené posudky predložené Ing. Malecom v zmysle považoval za listinné dôkazy a závery znalca za nedostatočné a nepreskúmateľné, kedy zásadné koeficienty uviedol odhadom a pracoval s ponukou vozidiel na zahraničných trhoch s argumentáciou, že slovenský trh neobsahuje takúto ponuku vozidiel. Okresný súd sa nevysporiadal so skutočnosťou, že žalovaný počas likvidácie takýmito údajmi disponoval. Ing. Malec pri vypracovaní posudkov pracoval s trhom krajiny ekonomicky silnejšej ako Slovenská republika, čo tiež podľa žalovaného malo dopad na výsledky jeho posudkov.

18. Žalovaný v odvolaní namietal, že konanie má i inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a to odňatie súdu prvej inštancie konať pred súdom a nedostatočné odôvodnenie. V súlade s § 220 ods. 2 a s poukazom na to, že odôvodnenie rozsudku je dôležitým predpokladom jeho preskúmateľnosti, ktorej skutočnosti prikladá veľký význam v mnohých svojich rozhodnutiach Ústavný súd Slovenskej republiky (II. ÚS 410/06, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04), namietal žalovaný, že v odôvodnení sa okresný súd nevyporiadal so zásadnou otázkou, a to rozporom medzi listinnými dôkazmi. Následne nesprávne vyhodnotil listinný dôkaz žalobcu ako znalecký posudok na účely CSP, a jeho nedostatky sa snažil odstrániť na pojednávaní a odňal tak žalovanému právo konať pred súdom. Prvostupňový súd v rozpore so zákonom nedostatočne uviedol, aké skutočnosti považoval za preukázané, ktoré za preukázané nepovažoval, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. „Odôvodnenie je teda podľa nášho názoru nepreskúmateľné. Poukazujeme na skutočnosť, že vada konania spočívajúca v nedostatočnom odôvodnení rozsudku je v zmysle ustálenej judikatúry vo svojej podstate porušením základného práva účastníka na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj či. 46 a nasl. zákona č. 460/2001 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“ Tiež poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo 171/2005 a konštatoval, že „Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami účastníka; porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležité skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov“. Žiadal Krajský súd v Žiline, aby napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil tak, že „Žalobu voči Žalovanému zamieta a priznáva mu náhradu trov konania voči Žalobcovi. Zároveň žiadame o priznanie trov odvolacieho konania Žalovanému voči Žalobcovi, alebo alternatívne rozsudok Okresného súdu Žilina, sp. zn. 10Cb/431/2015 zo dňa 22.09.2017 zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie a priznal Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania voči Žalobcovi.“

19. Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie aj žalobca „len proti tej časti rozsudku Okresného súdu Žilina sp.zn. 10Cb/431/2015-lll zo dňa 22.09.2017, ktorým žalobný návrh zamietol, ako aj voči výroku, ktorým súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania“, v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) CSP, pretože súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ako aj z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. h) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Na základe námietky žalovaného v konaní pred súdom prvej inštancie zostala spornou otázkou suma zodpovedajúca hodnote zvyškov nákladného vozidla IVECO Stralis ku dňu 25.11.2013, t.j. ku dňu poistnej udalosti a chladiarenského návesu SCHMITZ ku dňu 25.11.2013 a suma zodpovedajúca hodnote zvyškov u chladiarenského návesu SCHMITZ ku dňu 25.11.2013, t.j. ku dňu poistnej udalosti. Súdu prvej inštancie žalobca predložil „- znalecký posudok č. 10/2017 zo dňa 3.07.2017 znalca z odboru doprava cestná Ing. Adama Maleca, v ktorom určil znalec všeobecnú hodnotu zvyškov nákladného vozidla IVECO Stralis vo výške 8 989,35 Eur (vrátane DPH) dňu 25.11.2013, t.j. ku dňu poistnej udalosti, pričom tento znalecký posudok obsahuje všetky náležitosti vrátane znaleckej doložky,

- znalecký posudok č. 11/2017 zo dňa 3.07.2017 znalca z odboru doprava cestná Ing. Adama Maleca, v ktorom určil znalec všeobecnú hodnotu zvyškov chladiarenského návesu SCHMITZ vo výške 22 710,66 Eur (vrátane DPH) dňu 25.11.2 013, t.j. ku dňu poistnej udalosti, pričom tento znalecký posudok obsahuje všetky náležitosti vrátane znaleckej doložky, Zároveň žalobca vyšpecifikoval uplatňované nároky voči žalovanému tak, že zdôvodnil:

- výpočet poistného plnenia podlá všeobecnej hodnoty nákladného vozidla IVECO Stralis ku dňu 25.11.2013 určenej znalcom v uvedenom znaleckom posudku (36 719,00 Eur) s použitím hodnoty zvyškov vraku vo výške 8 989,35 Eur nasledovne: Popis položiek suma Eur VŠH vozidla určená znalcom posudkom č. 15/2014 36 719,00 odťah vozidla FA 13142 7 z Polska na Slovensko 1 100,00 odťah vozidla z miesta nehody - Polsko 295,39 hodnota zvyškov vraku podlá znal. posudku č. 10/2017 -8 989,35 spolu malo byť priznané 29 125,04 spoluúčasť -2 912,50 Výpočet poistného plnenia podlá žalobcu 26 212,54 Poistné plnenie vyplatené žalovaným 18 416,03 Žalobca si teda uplatnil v konaní pred súdom prvej inštancie peňažnú pohľadávku voči žalovanému vo výške 7 796,51 Eur s titulom doplatku poistného plnenia na nákladné vozidlo IVECO Stralis.

- výpočet poistného plnenia podlá všeobecnej hodnoty nákladného vozidla chladiarenského návesu SCHMITZ ku dňu 25.11.2013 určenej znalcom v uvedenom znaleckom posudku (39 832,00 Eur) s použitím hodnoty zvyškov vraku vo výške 22 710,66 Eur je nasledovný:

Popis položiek suma Eur VŠH vozidla určená znalcom posudkom č. 16/2014 39 832,00 hodnota zvyškov vraku podlá znal. posudku č. 11/2017 -22 710,66 spolu malo byť priznané 17 121,34 spoluúčasť - 1 712,13 Výpočet poistného plnenia podlá navrhovateľa 15 409,21 Poistné plnenie vyplatené odporcom - 898,99 Rozdiel v poistnom plnení 14 510,22 . Žalobca si teda uplatnil peňažnú pohľadávku pred súdom prvej inštancie voči žalovanému vo výške 14 510,22 Eur s titulom doplatku poistného plnenia na chladiarenský náves SCHMITZ. Žalobca si uplatnil peňažnú pohľadávku voči žalovanému s titulom poistného plnenia na nákladné vozidlo IVECO Stralis vo výške 7 796,51 Eur. Ďalej si žalobca uplatnil peňažnú pohľadávku voči žalovanému s titulom doplatku poistného plnenia na chladiarenský náves SCHMITZ predstavuje 14 510,22 Eur. Súčet uvedených peňažných pohľadávok na obe vozidlá predstavoval sumu 22 306,73 Eur (7 796,51 Eur + 14 510,22 Eur). V zostávajúcej časti žalobca vzal písomným podaním zo dňa 26.07.2017 žalobu späť. Súd prvej inštancie však postupoval nesprávne, ak od nároku pre výpočet poistného plnenia v prípade nákladného vozidla IVECO Stralis ku dňu 25.11.2013 nesprávne odpočítal položky za odťah vozidla FA 131427 z Polska na Slovensko sumu 1 100,00 Eur a za odťah vozidla z miesta nehody - Polsko 295,39 Eur namiesto aby tieto sumy pripočítal ako náhradu v rámci poistného plnenia ktorú skutočnosť ako nárok poistného plnenia uznal i samotný žalovaný vo svojom písomnom podaní zo dňa 22.01.2014 na rube uvedeného listu - Oznámenie o poistnom plnení žalovaného zo dňa 22.01.2014, ktorý sme ako listinný dôkaz predložili spolu so žalobou a ktorý ako listinný dôkaz tvorí súčasť súdneho spisu. Táto skutočnosť mala podstatný vplyv aj na výpočet výšky spoluúčasti žalovaného a teda podstatný vplyv pre výpočet poistného plnenia.“ Navrhol, aby odvolací súd v súlade s § 388 zmenil „rozsudkom odvolaním napadnutý rozsudok v napadnutej časti a žalobe v znení neskorších podaní žalobcu v plnom rozsahu vyhovel a zároveň priznal žalobcovi náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie ako aj trov odvolacieho konania, a to v plnom rozsahu 100% vyhovel.“ Navrhol, aby odvolací súd vydal rozsudok: „žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 22 306,73 Eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy: 22 306,73 Eur od 17.03.2015 do zaplatenia, trovy súdneho konania na účet žalobcu vedený v R., B. na číslo Účtu žalobcu XXXXXXXXXX/XXXX, IBAN K. XXXX XXXX XXXXXXXX XXXX, BIC R., trovy právneho zastúpenia na účet právnej zástupkyne žalobcu, advokátky JUDr. Genovévy Hlásnikovej vedený v K. B. pobočka T., číslo účtu XXXXXXXX/ XXXX IBAN K XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, BIC O., a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.“

20. K doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný, v ktorom uviedol, trvá na stanovisku, „tak ako bolo doručené súdu v Odvolaní Žalovaného zo dňa 07.12.2017. Máme za to, že prvostupňový súd nesprávne právne vec posúdil a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.“ Napriek tomu, že posudky predložené žalobcom neobsahovali doložku o skutočnosti, že znalec si je vedomý následkov vedome nepravdivého znaleckého posudku, prvostupňový súd mu umožnil priamo na pojednávaní doplniť písomne vypracované znalecké posudky o vyhlásenie, že si je vedomý následkov nepravdivého znaleckého posudku. Takéto konanie okresného súdu považoval žalovaný za nesprávne a v rozpore s ustanoveniami CSP. Okresný súd podľa žalovaného nesprávne postupoval v tom zmysle, že sám z vlastnej iniciatívy odstránil zásadný nedostatok znaleckých posudkov, ktoré ich do toho času diskvalifikovali ako znalecké posudky. Žiadal Krajský súd v Žiline, aby rozsudok Okresného súdu Žilina, sp.zn. 10Cb/431/2015 zo dňa 22.09.2017 zmenil tak, že žalobu zamietne a prizná žalovanému náhradu trov konania voči žalobcovi alebo alternatívne, aby rozsudok Okresného súdu Žilina, sp.zn. 10Cb/431/2015 zo dňa 22.09.2017 zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie a priznal žalovanému náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi.

21. K doručenému vyjadreniu žalovaného a k doručenému odvolaniu žalovaného sa žalobca písomne nevyjadril (doručenky č.l. 167, 161 spisu).

22. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 prejednal vec v medziach podľa § 379 CSP, § 380 ods. 1 na základe odvolania podaného žalobcom a žalovaným postupom bez nariadenia pojednávania a verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania § 219 ods. 1, 3 bol rozsudok okresného súdu potvrdený v napadnutom výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené ako vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, 2 a vo výrokoch, ktorými bola žaloba vo zvyšku zamietnutá a o náhrade trov konania bol zrušený postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b) a podľa § 391 ods. 1 písm. c) bola v týchto dotknutých častiach vec vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3:0.

23. Podľa § 379 v spojení s § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

24. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/98/2018-177 zo dňa 21.11.2018, ktorým bolo oznámené miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli Krajského súdu v Žiline a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom.

25. Na základe odvolania žalobcu a žalovaného bolo zrejmé, že zásadnými odvolacími dôvodmi žalovaného boli námietky v rovine odvolacích dôvodov „podľa § 365 ods. 1 písm. d), e), d), f) a h) zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov“ (č.l. 127 spisu) a žalobcu podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP. K procesnému postupu v odvolacom konaní a ku konaniu pred okresným súdom krajský súd uvádza, že správne bolo postupované od 1.7.2016 podľa Civilného sporového poriadku, ktorý zrušil Občiansky súdny poriadok v znení platnom a účinnom do 30.6.2016 (§ 373 . Odvolací súd zdôrazňuje, že podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované

26. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

27. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

28. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

29. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

30. Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna úprava. Prejednaním veci v časti nároku žalobcu, ktorému bolo rozsudkom okresného súdu vyhovené len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v odvolaní a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom konaní (§ 379 CSP, § 380 ods. 1 , krajský súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania žalovaného vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené. Okresný súd vykonal v intenciách návrhov sporových strán vo veci samej, v časti ktorej bolo žalobe vyhovené dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové zistenia a rovnako správne ju právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti napadnutého meritórneho výroku rozsudku okresného súdu, ktorým bolo žalobe vyhovené a za stotožnenia sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom v tejto časti, krajský súd za aplikácie § 387 ods. 2 odkazuje na zodpovedajúce odôvodnenie tejto časti napadnutého rozsudku okresného súdu. Z titulu aplikácie § 387 ods. 2 v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez § 387 ods. 2 (do 30.06.2016 cez § 219 ods. 2 OSP) na zodpovedajúce odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

31. Vo vzťahu k odvolaniu žalovaného, odvolací súd uvádza, že zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesným oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú (viď Nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001 sp.zn. II. ÚS 14/2001, z 13. novembra 2002 sp.zn. II. ÚS 132/02, sp.zn. III. ÚS 171/2006 z 5. apríla 2007).

32. Po vykonaní odvolacieho prieskumu, vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalovaného sa primárne uvádza, že napadnutý rozsudok okresného súdu v časti napadnutej odvolaním žalovaného v rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný záver, ktorý bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného, než aby rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené, napriek odvolacím námietkam žalovaného potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998) (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012).

33. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v písomne podanom odvolaní a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci a podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom konaní, odvolací súd dospel, tak ako už vyššie konštatoval, k záveru o neopodstatnenosti podaného odvolania žalovaným v časti, ktorej bolo okresným súdom vo veci samej rozsudkom vyhovené.

34. V podanom odvolaní žalovaný ako nosný dôvod uvádzal nesprávnosť postupu okresného súdu, pri posudzovaní znaleckých posudkov predložených žalobcom, ktoré neobsahovali doložku o skutočnosti, že znalec si je vedomý následkov vedome nepravdivého znaleckého posudku, preto bolo podľa žalovaného tieto znalecké posudky potrebné vyhodnotiť len ako listinné dôkazy. Žalovaný namietal, že mu namietaným postupom v konaní a tiež z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku okresným súdom bola odňatá možnosť konať pred súdom. V súvislosti s týmito námietkami žalobcu považuje krajský súd za podstatné uviesť, že odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Civilný sporový poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Predmetnému dôvodu odvolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústavy“) zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky (obdobne uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 6. decembra 2011, sp.zn. 5 Cdo 215/2011).

35. Vo vzťahu k tomuto odvolaciemu dôvodu odvolací súd cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, z ktorého vyplýva, „...Súd poukazuje na skutočnosť, že prijatím Civilného sporového poriadku sa oproti predchádzajúcej procesnej úprave favorizuje písomný znalecký posudok, keď ustanovenie § 209 upravuje legálnu definíciu súkromného znaleckého posudku a normuje sa rovnocennosť súkromného znaleckého posudku so znaleckým posudkom súdom ustanoveným znalcom. Civilný sporový poriadok poskytuje procesným stranám právo predložiť súkromný znalecký posudok v konaní, ktorý musí mať náležitosti v zmysle Zákona o znalcoch a tlmočníkoch a musí spĺňať aj podmienky vymedzené ustanovením § 207 ods. 2, § 208 a § 209 CSP. Pokiaľ žalovaný navrhol vypracovanie znaleckého posudku súdom ustanoveným znalcom, súd konštatuje, že zásadne by súdom ustanovený znalec nemal dospieť k odlišným záverom ako znalec, ktorý vypracoval znalecký posudok predložený žalobcom, preto pri posúdení dôkazného návrhu žalovaného súd prihliadal na to, či zo strany žalovaného sú namietané obsahové vady znaleckého posudku, alebo také zjavné pochybenia, nedostatky príp. nezrovnalosti, ktoré by postup v zmysle dôkazného návrhu žalovaného odôvodňovali. Teda v situácii, pokiaľ znalec doplnil znalecké posudky o vyhlásenie vedomosti následkov nepravdivého znaleckého posudku, a teda bol si vedomý možného trestnoprávneho postihu pre trestný čin nepravdivého znaleckého posudku podľa § 347 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona v znení neskorších predpisov, zistenia vyplývajúce z vykonaných dôkazov a tvrdenia žalovaného v rámci procesnej obrany voči uplatnenému nároku neodôvodňovali procesný postup súdu smerujúci k nariadeniu ďalšieho znaleckého dokazovania, keďže tieto znalecké posudky sú v zmysle Civilného sporového poriadku zásadne rovnocenné. Podľa § 209 ods. 2 má znalecký posudok obsahovať doložku o tom, že znalec si je vedomý následkov vedome nepravdivého znaleckého posudku, ktorá je osobitnou obsahovou náležitosťou časového variantu súkromného znaleckého posudku predloženého spolu s podanou žalobou. Nedostatok náležitosti znaleckého posudku predloženého žalobcom do konania bol v priebehu konania odstránený pri výsluchu znalca, ktorý uvedenú doložku doplnil svojim vyhlásením priamo pred súdom. Uvedeným postupom bol nedostatok tejto náležitosti súkromného znaleckého posudku zhojený. Podľa ustanovenia § 209 ods. 2 sa následne postupuje pri vykonávaní súkromného znaleckého posudku ako by išlo o znalecký posudok súdom ustanoveného znalca.“

36. Odvolací súd vo vzťahu k svojmu rozhodnutiu o odvolaní žalovaného poukazuje na závery, s ktorými sa stotožnil a zmysle ktorých, „Rovnocennosť“ SZP a v nie je normatívne riešená vôbec, rovnako nie je riešená ani rovnocennosť dvoch ZP. Aj keď doposiaľ sa na SZP hľadelo „len“ ako na listinný dôkaz, takéto členenie v prípade žiadneho znaleckého posudku (vypracovaného v súlade s a so zákonom o znalcoch a predloženého v konaní) nepozná. Hodnotenie znaleckého posudku ako dôkazu teda nebude zamerané na to, kto tento dôkaz predložil a v akom štádiu konania bol vypracovaný, ale bude založené výlučne na jeho presvedčivosti. v zákonnej úprave SZP neupravuje len práva strany - právo predložiť SZP a právo požadovať, aby pri jeho vykonaní súd postupoval ako pri ZP. Úprava SZP, znaleckého dokazovania, dokazovania ako aj celého civilného procesu musí byť vykladaná vo svojej vzájomnej súvislosti. Preto pri voľnom hodnotení dôkazov v zmysle čl. 15 súd nemusí a nesmie prihliadnuť len na záver znaleckého posudku ako jedného z vykonaných dôkazov, ale musí ho ako každý iný dôkaz posúdiť z formálnej stránky (či spĺňa zákonom vyžadované kritéria), a vyhodnotiť ho v súhrne s ostatnými dôkazmi, s ktorými tento nemôže byť v rozpore. Koncept voľného hodnotenia dôkazov neumožňuje inak, len sa pri hodnotení jednotlivých vykonaných dôkazov sústrediť na „súhru“ a obsahovo-logickú nadväznosť línie skutkových zistení a právnych posúdení, ktoré ako celok musia vykazovať vysokú mieru presvedčivosti o subsumpcii zisteného skutkového deja pod hypotézu právnej normy. V tomto zmysle žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu, a takýto rozdiel pochopiteľne nevykazujú ani dva osobitné dôkazné prostriedky, a oba časové varianty SZP, ktoré sa vykonávajú a hodnotia podľa všeobecných kritérií vykonávania a hodnotenia dôkazov v CSP“ (Autori: doc. JUDr. Marek Števček, PhD. JUDr. Jana Mitterpachová, PhD. Dátum publikácie: 5. 4. 2017 , Prameň: Bulletin slovenskej advokácie / Bulletin SAK - 2017 / Bulletin SAK - 3/2017 Oblasti práva: Občianske právo / Občianske právo / Civilné procesné právo). Odvolací súd po vykonaní odvolacieho prieskumu konštatuje, že znalecké posudky predložené žalobcom uvedené kritéria spĺňali.

37. K namietanému postupu okresného súdu žalovaným, ktorý uviedol, že nedostatok náležitostí súkromného znaleckého posudku bol postupom okresného súdu zhojený, keďže znalec doplnil znalecké posudky o vyhlásenie vedomosti následkov nepravdivého znaleckého posudku, a teda bol si vedomý možného trestnoprávneho postihu pre trestný čin nepravdivého znaleckého posudku podľa § 347 zákona č. 300/2005 Z.z. Trestného zákona v znení neskorších predpisov a následne konštatoval, že zistenia vyplývajúce z vykonaných dôkazov a tvrdenia žalovaného v rámci procesnej obrany voči uplatnenému nároku neodôvodňovali procesný postup súdu smerujúci k nariadeniu ďalšieho znaleckého dokazovania, keďže tieto znalecké posudky sú v zmysle Civilného sporového poriadku zásadne rovnocenné, bol vyhodnotený odvolacím súdom ako vecne správny. Nemožno opomenúť, že podľa § 209 ods. 2 sa následne postupuje pri vykonávaní súkromného znaleckého posudku ako by išlo o znalecký posudok súdom ustanoveného znalca. Ak v rámci odvolania žalovaný uviedol, že namietaný postup okresného súdu je „v rozpore s ustanoveniami Civilného sporového poriadku. Postup súdu vytvoril neistú situáciu, a to najmä vo vzťahu k skutočnosti, či je potrebné uvedenú doložku aplikovať aj na čas prípravy posudkov alebo až na následné vyjadrenia znalca v konaní. Vyhlásenie znalca nemôže pôsobiť ex tunc, a teda máme za to, že následnú výpoveď znalca nemožno hodnotiť ako doplnenie znaleckých posudkov, resp. ich upresnenia, ale len ako vyjadrenie sa k listinným dôkazom“, tak nie je v tomto štádiu konania zrejmé, prečo predmetné vyhlásenie znalca nemôže pokrývať predložený znalecký posudok, k čomu však neposkytol žalovaný žiadnu bližšiu argumentáciu. Keďže žalovaný v tejto rovine sa obmedzil na vyjadrenie nesúhlasu s týmto procesným postupom okresného súdu, bez bližšieho zdôvodnenia, nebol vytvorený odvolaciemu súdu dostatočný priestor na posúdenie relevantnosti týchto námietok žalovaného. Odvolací súd preto len na ozrejmenie svojich úvah v tejto rovine uvádza, že znalec v zmysle obsahu zápisnice zo dňa 22.09.2017 spísanej okresným súdom učinil vyhlásenie v zmysle doložky podľa § 209 ods. 2 (č.l. 103 spisu). Nie je odvolaciemu súdu dostatočne jasné a ani z odvolania nie je zrejmé, z akých dôvodov, by takéto vyhlásenie znalca malo byť degradované, resp. by sa naň nemalo vôbec prihliadať, a teda by nemalo plniť funkciu v zmysle § 209 ods. 2 CSP, ak bolo vykonané priamo pred okresným súdom a ak znalec jednoznačne uviedol, že „Som si vedomý následkov vedome nepravdivého znaleckého posudku. V tomto duchu dopĺňam znalecké posudky, ktoré v písomnej forme boli predložené žalobcom súdu“ (č.l. 103 spisu).

38. Žalovaný vyčítal v odvolaní okresnému súdu, že „konajúci súd odmietol vykonanie dôkazu, a to ustanovenia súdneho znalca, keďže v konaní nebol predložený zákonný znalecký posudok a v listinných dôkazných prostriedkoch boli zásadné rozpory“ (č.l. 130 spisu). Vo vzťahu k tomuto odvolaciemu dôvodu odvolací súd uvádza, že žalovaný tieto svoje závery bližšie v odvolaní nekonkretizoval, nešpecifikoval, neuviedol, o ktoré „protichodné listinné dôkazy“ (č.l. 130 spisu) sa jedná. Vo vzťahu k výpovedi Ing. Maleca žalovaný v odvolaní uviedol, že jeho odpovede na pojednávaní neboli dostatočné a nepodarilo sa mu vysvetliť dôvody, pre ktoré použil ako východiskové údaje pre určenie všeobecnej hodnoty poškodených vozidiel predajné ceny týchto motorových vozidiel na nemeckom trhu. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu pritom vyplýva, že „Znalec popísal, z akých podkladov pri vypracovaní znaleckých posudkov vychádzal, keď za tieto označil kópie technických preukazov poškodených vozidiel, znalosť konštrukčnej výbavy poškodeného vozidla, počtu najazdených kilometrov, servisnej histórie vozidla, pričom všeobecnú hodnotu vozidiel určoval porovnaním obvyklých cien porovnateľných vozidiel na nemeckom trhu. V prípade doplňujúcich znaleckých posudkov č. 10 a č 11 z roku 2017 všeobecnú hodnotu zvyškov oboch vozidiel znalec určoval na základe fotodokumentácie a miery poškodenia a rovnako z predajnej ceny týchto zvyškov, na základe ktorých určil konečný výpočet ceny použiteľných zvyškov motorových vozidiel. Znalec podrobnejšie objasnil, prečo ako základ šetrenia pre určenie všeobecnej hodnoty vozidla vychádzal z údajov zistených na celoeurópskej báze, konkrétne nemeckého trhu, keďže sa jedná o na slovenskom a českom trhu nie bežne dostupný typ vozidiel. Potrebné údaje znalec zisťoval na internetovom portáli verejne známom a obvykle používanom pre určenie východiskovej ceny príslušnej komodity s pripočítaním obvyklých nákladov na uvedenie dovezeného vozidla do prevádzky na území Slovenskej republiky. Závery znalca, ktoré sú obsahom súdu predložených súkromných znaleckých posudkov, súd vyhodnotil za dostatočné a presvedčivo odôvodnené. Žalovaný námietky voči obsahu a spôsobu spracovania znaleckého posudku bližšie nekonkretizoval. Spochybnenie záverov znaleckého posudku žalovaný neoprel o konkrétne poznatky z vlastného zisťovania, ktoré by námietkam žalovaného poskytovali právnu relevanciu. Svoj návrh na znalecké dokazovanie súdom ustanoveným znalcom žalovaný odôvodňoval len stranami rozdielne určenou výškou oprávneného nároku z titulu poistného plnenia.“ Odvolací súd konštatuje, že znalec musí vychádzať z odborných znaleckých záverov a nielen zo skutočností, ktoré príslušná osoba alebo osoby vnímajú svojimi zmyslami a na rozdiel od ostatných dôkazov. Znalec aj v prejednávanej veci musel vychádzať z náročnej odbornej verifikácie relevantných skutkových okolností, preto so zreteľom na svoje odborné znalosti a skúsenosti a zistené doplňujúce informácie (odborná literatúra, poznatky z praxe v danom odbore), prehľadným a logickým zdôvodnil, vyložil svoje odborné závery a podklady, z ktorých pri zodpovedaní tej ktorej dielčej odbornej otázky postupoval. Napriek námietkam žalovaného, krajský súd dospel v zhode s okresným súdom k záveru, že znalecký posudok, splnil požiadavku, pre ktorú bol vypracovaný. Ak závery znaleckého dokazovania, nekopírujú požiadavky účastníkov konania, nemožno ich vyhodnotiť len z pozície týchto námietok ako nesprávne, resp. nedostatočné a už vôbec namietaný nedostatok, ktorý bol odstránený, nemôže mať predsa vplyv na skutočnosti uvedené v ňom, keďže znalec zotrval na svojich záveroch aj po vyhlásení doložky v zmysle § 209 ods. 2 CSP, teda si bol vedomý následkov tohto svojho konania. Pre odstránenie pochybností odvolací súd poukazuje aj na výpoveď znalca pred okresným súdom dňa 22.9.2017 (čl. 103 spisu) a jej obsah, ktorá však zostala bez povšimnutia žalovaného. 39. Pokiaľ žalobcom bol predložený súkromný znalecký posudok, ktorého výpovednú hodnotu okresný súd posúdil v zmysle § 209 ods. 2 CSP, akoby išlo o znalecký posudok súdom ustanoveného znalca, tak potom s poukazom, a to na celý sumár dôkazov produkovaných žalovaným v konaní pred okresným, ktoré však nemožno hodnotiť tak, že mali výpovednú hodnotu, akoby išlo o znalecký posudok súdom ustanoveného znalca, nebolo možné sa stotožniť so žalovaným, že vznikla potreba nariadenia kontrolného znaleckého dokazovania s dôrazom na výpovednú hodnotu dôkazov produkovaných sporovými stranami. Ak okresný súd potom návrh žalovaného na doplnenie dokazovania súdom ustanoveným znalcom v uznesení vyhlásenom na pojednávaní dňa 22.09.2017 (č.l. 106 spisu) zamietol, tak tento jeho postup nebolo možné vyhodnotiť, vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti ako nesprávny, a tiež nebolo možné konštatovať, že v dôsledku tohto namietaného postupu by došlo k odňatiu možnosti žalovanému konať pred súdom, resp. že by mal za následok nesprávne skutkové zistenia ustálené okresným súdom.

40. Krajský súd v rovine svojich, vyššie ozrejmených záverov pri posúdení dôvodnosti odvolacích dôvodov, poukazuje na skutočnosti, vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 6M Cdo 1/2010 zo dňa 28. februára 2011, s ktorými sa stotožnil a zmysle ktorých „...Hodnotenie dôkazov totiž môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami, ktoré boli účastníkmi tvrdené a ktoré boli predmetom dokazovania musí sudca už od začiatku dokazovania rozlíšiť tie, ktoré sú vôbec pre spor rozhodné. Z týchto rozhodných skutočností potom môže vylúčiť tie, o ktorých medzi účastníkmi nebol spor. Podstatou zistenia skutkového stavu veci je teda úsudok sudcu o tom, ktoré z rozhodných a sporných skutočností sú pravdivé, t. j. ktoré z nich bude považovať za preukázané poznatkami získanými vykonaním jednotlivých dôkazov. Zákon nepredpisuje a ani dobre nemôže predpisovať pravidlá, z ktorých by malo vychádzať ako hodnotenie jednotlivých dôkazov, tak hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Je tomu tak preto, že hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú jednak čiastkové, jednak komplexné závery sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných vykonaním dôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver o tom, ktoré skutočnosti účastníkmi tvrdené má súd za preukázané a ktoré tak tvoria zistený skutkový stav“. Napriek odvolacím námietkam žalovaného, s dôrazom na závery okresného súdu v zodpovedajúcej rovine, na ktoré sa cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 poukazuje, mal odvolací súd za to, že odvolanie žalovaného bolo nedôvodné.

41. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

42. Ak žalovaný namietal, že rozsudok okresného v časti, v ktorej vyhovel žalobe, trpí vadou nedostatočnosti dôvodov, tak potom sa na tomto mieste žiada uviesť, že napadnutý rozsudok okresného súdu v časti napadnutej odvolaním žalovaného, napriek jeho odvolacím námietkam, je dostatočné a presvedčivé. Krajský súd pre úplnosť, vzhľadom na namietaný procesný postup okresného súdu opakovane konštatuje, že napadnutý rozsudok okresného súdu nie je možné vyhodnotiť ako rozsudok, ktorý by nespĺňal náležitosti § 220 ods. 2 a ktorý by nebolo možné považovať za súladný so zákonom. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje i na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. I. ÚS 243/07-25 zo dňa 19. júna 2008, kde ústavný súd opakovane zdôraznil nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov, ktorá sa uskutočňuje v ústavnom, zákonnom, procesnom a hmotno-právnom rámci. Procesno-právny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným z týchto princípov, predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu rozhodovaní, je aj povinnosť súdu svoje rozsudky odôvodniť, a to spôsobom zakotveným v § 220 ods. 2 CSP. Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V prípade, keď sú právne závery súdu v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 Ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Naopak, ak všeobecný súd rešpektuje kautely, určujúce minimálnu mieru racionality a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie, nepatrí do právomoci ústavného súdu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov, resp. posudzovanie skutkového stavu ako správne zisteného všeobecným súdom, a to ani vtedy, ak by sa s takýmto hodnotením ústavný súd sám celkom nestotožnil. Krajský súd tak ako už uviedol v tomto rozhodnutí, dospel k záveru, že okresný súd vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení rozhodnutia, nebol nekoherentný, t.j. jeho rozhodnutie bolo konzistentné a jeho argumenty podporili príslušný záver. Z uvedeného rozhodnutia vyplýva celková presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís okresný súd dospel, boli prijateľné pre právnickú (ale aj laickú) verejnosť, racionálne a v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Závery prijaté okresným súdom nie sú v nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami a dostatočne vyplývajú z odôvodnenia napadnutého súdneho rozhodnutia a to napriek odvolaniu žalovaného.

43. Rozhodnutiu okresného súdu predchádzala činnosť súdu prvej inštancie, ktorá podľa odvolacieho súdu, neznemožnila žalovanému ako sporovej strane realizáciu jej procesných oprávnení a ani žalovanému nebola zmarená možnosť aktívnej účasti na konaní, súčasťou ktorej je aj navrhovanie dôkazov, tak ako namietal v odvolaní. Podľa obsahu spisového materiálu bolo žalovanému umožnené, aby označil, navrhol dôkazy. „V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Účastník má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ účastník konania nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3M Cdo 6/2010 z 22.10.2010). Zdôrazňuje na tomto mieste odvolací súd, že je to len súd, ktorý rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná, resp. nevykoná. Nevykonanie dôkazov podľa návrhu alebo predstáv sporovej strany nie je postupom, ktorým by malo byť porušené právo na spravodlivý proces, pretože rozhodnutie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu a nie sporovej strane (§ 185 ods. 1 . Nevykonaním dôkazu označeného žalovaným preto okresný súd neporušil procesné práva žalovaného, ktoré mu priznáva. Akcentuje sa, že vadou konania sa rozumie len taký závadný procesný postup, ktorým sa sporovej strane znemožní realizácia tých jej procesných práv, ktoré jej priznáva za účelom ochrany jej práv a právom chránených záujmov. Po vykonaní odvolacieho prieskumu, odvolací súd konštatuje, že ak žalovaný tvrdil vadu konania pred okresným súdom nevykonanie ním navrhnutých dôkazov, čím však jednoznačne realizoval svoje právo navrhnúť dôkazy v konaní pred okresným súdom, tak toto právo žalovaného nie je možné zamieňať s rozhodovaním súdu o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná, prípadne nevykoná.

44. V zmysle uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5 Cdo 114/2012 zo dňa 5. júna 2012 „Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozsudok súdu prvého stupňa zrušil. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odporcu“.

45. Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

46. Vo vzťahu k posúdeniu relevantnosti odvolacích dôvodov žalovaného, len pre úplnosť odvolací súd v rovine svojich záverov považuje za potrebné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.11.2010, sp.zn. 5 Cdo 218/2010, s ktorým sa stotožnil a v zmysle ktorého „Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03)“.

47. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že nevykonaním dôkazu, teda nenariadením kontrolného znaleckého posudku, došlo k zásahu do práva žalovaného na spravodlivý súdny proces, tak odvolací súd ešte dodáva na tomto mieste, že podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodoval v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03), na ktoré skutočnosti už odvolací súd vo svojom rozhodnutí poukázal. K zásahu do práva na spravodlivý súdny proces dochádza vtedy, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožní strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Po vykonaní odvolacieho prieskumu k priebehu a postupu konania pred okresným súdom, vo vzťahu k právu žalovaného na spravodlivý súdny proces, nemohol odvolací súd konštatovať dôvodnosť odvolania žalovaného.

48. V časti žaloby, ktorej bolo rozsudkom okresného súdu vyhovené, bolo rozhodnutie krajským súdom potvrdené ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, keďže neboli splnené podmienky ani pre zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie, ani pre jeho zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie, odvolací súd sa teda nestotožnil so žalovaným, že by konanie v tejto časti malo inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie a ani, že by došlo k odňatiu možnosti žalovaného konať pred súdom a tiež nezistil, že by napadnuté rozhodnutie trpelo nedostatočným odôvodnením, v časti napadnutej odvolaním žalovaného.

49. Proti rozsudku okresného súdu v časti, ktorou bol nárok žalobcu zamietnutý podal odvolanie žalobca: „Súd prvej inštancie však postupoval nesprávne, ak od nároku pre výpočet poistného plnenia v prípade nákladného vozidla IVECO Stralis ku dňu 25.11.2013 nesprávne odpočítal položky za odťah vozidla FA 131427 z Polska na Slovensko sumu 1 100,00 Eur a za odťah vozidla z miesta nehody - Polsko 295,39 Eur namiesto aby tieto sumy pripočítal ako náhradu v rámci poistného plnenia ktorú skutočnosť ako nárok poistného plnenia uznal i samotný žalovaný vo svojom písomnom podaní zo dňa 22.01.2014 na rube uvedeného listu - Oznámenie o poistnom plnení žalovaného zo dňa 22.01.2014, ktorý sme ako listinný dôkaz predložili spolu so žalobou a ktorý ako listinný dôkaz tvorí súčasť súdneho spisu. Táto skutočnosť mala podstatný vplyv aj na výpočet výšky spoluúčasti žalovaného a teda podstatný vplyv pre výpočet poistného plnenia.“ Vo vzťahu k tomuto odvolaciemu dôvodu odvolací súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, „Pri posúdení dôvodnosti uplatneného nároku žalobou súd pri poškodenom nákladom vozidle vychádzal zo záverov znaleckého posudku pri určení všeobecnej hodnoty vozidla v sume 36.719,- eur, z ktorej po odpočítaní nákladov odťahu v nespornej sume 1.100,- eur a 295,39 eur a pri zohľadnení ceny použiteľných zvyškov vyčíslených znaleckým posudkom č. 10/2017 v sume 8.989,35 eur, predstavuje škoda vzniknutá poistnou udalosťou sumu 26.334,26 eur, z ktorej pri odpočítaní miery spoluúčasti žalobcu dohodnutej v Poistnej zmluve v rozsahu 10% predstavuje poistný nárok žalobcu v sume 23.700,83 eur, z ktorej žalovaný preukázateľne zaplatil dňa 27.01.2014 sumu 18.416,03 eur a preto oprávnený nárok žalobcu za poškodené nákladné motorové vozidlo predstavuje sumu 5.284,80 eur. Pri poškodenom chladiarenskom návese súd vychádzal zo znalcom určenej všeobecnej hodnoty vozidla v sume 39.832,- eur po odpočítaní ceny použiteľných zvyškov v sume 22.710,66 eur súd ustálil škodu na poistenom motorovom vozidle v sume 17.121,34 eur a pri odpočítaní dojednanej spoluúčasti žalobcu predstavuje oprávnený nárok žalobcu z titulu poistného plnenia sumu 15.409,21 eur, z ktorej žalovaný preukázateľne zaplatil žalobcovi dňa 22.05.2014 sumu 898,99 eur a preto oprávnený nárok žalobcu v tejto časti predstavuje pohľadávku vo výške 14.510,22 eur. Z titulu doplatku poistného plnenia na poškodenom nákladom motorovom vozidle v sume 5.284,80 eur a na poškodenom chladiarenskom návese v sume 14.510,22 eur predstavuje oprávnený nárok žalobcu priznanú istinu 19.795,02 eur. V časti, v ktorej žalobca zobral žalobný návrh o zaplatenie sumy 5.850,- eur s príslušným úrokom z omeškania so súhlasom žalovaného späť, súd rozhodol súd o zastavení konania pri aplikácii zákonného ustanovenia § 145 ods. 2 s použitím ustanovenia § 146 ods. 1 CSP. Ako oprávnený nárok žalobcu súd ustálil priznanú istinu 19.795,02 eur s úrokom z omeškania v zákonom stanovenej sadzbe podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka vo výške 9,05% ročne zo sumy 19.795,02 eur od 17.03.2015 do zaplatenia, keďže v čase od 17.03.2015 s poukazom na okamih ukončenia šetrenia poisťovne dňa 21.01.2014 (pri poškodenom MV) a 16.05.2014 (pri poškodenom nákladnom prívese) a zákonom stanovenú 15-dňovú lehotu na poskytnutie poistného plnenia podľa § 797 ods. 3 Občianskeho zákonníka, bol žalovaný nesporne v omeškaní s plnením peňažného dlhu, ktoré omeškanie v časti priznanej istiny naďalej trvá. V ostatnej časti súd žalobný návrh ako nedôvodný zamietol.“

50. Odvolací súd uvádza, že vzhľadom na vyššie uvedené, po vykonaní odvolacieho prieskumu nebol priestor pre iný záver než ten, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku, v tejto žalobcom namietanej časti, nie je možné prijať nepochybný záver o dôvodoch rozhodnutia okresného súdu v zamietavej časti. Odvolací súd vo všeobecnej rovine pokiaľ ide o odňatie možnosti konať pred súdom poukazuje na odôvodnenie tohto svojho rozhodnutia vyššie a tiež na citovanú právnu úpravu.

51. Okrem toho, čo už bolo odvolacím súdom po vykonaní odvolacieho prieskumu uvedené v tomto rozhodnutí vyššie, vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalovaného, ktorý argumentoval nepreskúmateľnosťou napadnutého rozsudku okresného súdu v časti, ktorou bolo žalobe vyhovené a odňatím možnosti konať pred súdom, odvolací súd vo vzťahu k odvolaciemu prieskumu v rozsahu odvolania žalobcu, konštatuje jeho dôvodnosť. Dodržiavanie povinnosti odôvodniť rozhodnutie má zaručiť transparentnosť a kontrolovateľnosť rozhodovania súdov a vylúčiť ľubovôľu, lebo len vecne správne (zákonu celkom zodpovedajúce) rozhodnutia a náležité, t.j. zákonom vyžadovaným spôsobom odôvodnené rozhodnutie napĺňa - ako neoddeliteľná súčasť „stanoveného postupu" - ústavné kritériá vyplývajúce preň z Ústavy Slovenskej republiky a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V zmysle tohto citovaného Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky obsah základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nespočíva iba v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Zahŕňa aj právo na určitú kvalitu súdneho konania definovanú procesnými garanciami spravodlivého súdneho konania, ako sú požiadavky rešpektovania zásad kontradiktórnosti alebo rovnosť zbraní, či právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorá má byť v konkrétnom prípade poskytnutá. Zásada spravodlivosti obsiahnutá v práve na spravodlivé súdne konanie, ktoré vyplýva z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, totiž vyžaduje, aby súdy založili svoje rozhodnutia na dostatočných a právne relevantných dôvodoch zodpovedajúcich konkrétnym okolnostiam prerokúvanej veci.

52. Podľa aktuálneho znenia Civilného sporového poriadku nepreskúmateľnosť súdneho rozhodnutia nie je odvolacím dôvodom a nie je ani výslovným dôvodom pre zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie (§ 389 ods. 1 . Uvedené však neznamená, že súd prvej inštancie nemusí rešpektovať § 220 ods. 2 (vyššie citovaný) o náležitostiach rozhodnutia súdu v časti odôvodnenia a vôbec, resp. dodatočne neodôvodniť záver svojho rozhodnutia.

53. Nadväzne možno konštatovať, že pokiaľ súd neodôvodní svoje rozhodnutie s náležitosťami podľa § 220 ods. 2 CSP, odníme strane právo konať pred súdom. Právo podať odvolanie môže strana vo svojej veci uplatniť len v takom prípade, pokiaľ rozhodnutie, ktoré odvolaním napáda, obsahuje určité, zrozumiteľné a jasné dôvody, prečo súd vo veci tak rozhodol. Pokiaľ v rozhodnutí súdu nie sú dodržané náležitosti obsahu súdneho rozhodnutia, a to najmä z hľadiska odôvodnenia rozhodnutia súdu, nemá účastník konania možnosť, aby uplatnil svoje procesné právo podať odvolanie, a preto platí, že postupom súdu (nedostatok dôvodov rozhodnutia) mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Odňatie možnosti konať pred súdom je odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. b) a dôvodom, pre ktorý odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP. Pokiaľ by totiž odvolací súd podrobil odvolaciemu prieskumu ničím neodôvodnený, resp. nedostatočne odôvodnený záver súdu prvej inštancie, namiesto, aby rozhodnutie súdu prvej inštancie založené na tomto závere ako nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie, porušil by tým nielen zásadu dvojinštančnosti konania ale v konečnom dôsledku i rovnosť sporových strán.

54. Z vyššie uvedeného, v nadväznosti na podané odvolanie žalobcom, krajský súd teda primárne skúmal, či má spôsobilý predmet odvolacieho konania, a to súdne rozhodnutie súdu prvej inštancie s náležitosťami podľa § 220 ods. 2 CSP. Krajský súd však konštatuje, že predmetné rozhodnutie okresného súdu v časti odôvodnenia zamietavej časti nemá všetky atribúty vyplývajúce z § 220 ods. 2 CSP. Má za to odvolací súd, že odôvodnenie rozhodnutia, ktorým bola žaloba zamietnutá, je nedostatočné, pretože nie je možné z neho určiť dôvody rozhodnutia vo väzbe na zamietnutú časť žaloby, keďže okresný súd sa obmedzil na konštatovanie „V ostatnej časti súd žalobný návrh ako nedôvodný zamietol.“ a ani z ďalšieho odôvodnenia nie sú jasné dôvody zamietnutia žaloby, čo v konečnom dôsledku spôsobuje nepreskúmateľnosť rozsudku okresného súdu v časti odôvodnenia zodpovedajúceho zamietavému výroku .

55. Vzhľadom na uvedené, podľa krajského súdu nebolo zrejmé, z akých východísk okresný súd v rozsahu zamietavého výroku rozsudku vychádzal, v dôsledku ktorej skutočnosti nebolo potom možné, aby absenciu náležitého odôvodnenia v tejto časti napadnutého rozhodnutia okresného súdu doplnil odvolací súd až v rámci odvolacieho konania. V tejto spojitosti odvolací súd uvádza, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Niet v ňom miesta pre dohady a domnienky. Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozhodnutia súdu je nielen formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané, účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie, súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí, t.j. musí byť preskúmateľné.

56. Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25).

57. Tak ako odvolací súd už uviedol v tomto rozhodnutí, judikatúra nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1944, séria A Č.303-A, Hiro Balani c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c/a Grécko z 29. mája 1997, Higgins c/a Francúzsko z 19. februára 1998). Ak teda okresný súd vyššie špecifikované skutočnosti vo vzťahu k namietnutej časti žaloby nevyhodnocoval, neozrejmil svoje myšlienkové pochody v tejto rovine, ktoré skutočnosti nepochybne predstavovali základ rozhodnutia okresného súdu v tejto časti, tak nebol vytvorený krajskému súdu, ako už uviedol vyššie, priestor pre vykonanie odvolacieho prieskumu v tejto rovine, pričom absenciu postupu okresného súdu nebolo možné preklenúť doplnením odôvodnenia, prípadne doplnením dokazovania v tomto smere v odvolacom konaní.

58. Podľa § 391 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má súd prvej inštancie vo veci ďalej postupovať.

59. V ďalšom konaní súd prvej inštancie opätovne posúdi a rozhodne nárok žalobcu uplatnený žalobou, v rozsahu zodpovedajúcom zrušujúcemu výroku v zmysle tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, za dôsledného dodržania postupu zmysle 220 ods. 2 CSP, pričom sa bude zaoberať tvrdeniami sporových strán v priebehu konania, včítanie tej použitej v odvolacom konaní v podanom odvolaní žalobcom.

60. Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

61. Podľa § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 431 dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

Podľa ust. § 421 dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. § 432 dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

Podľa ust. § 433 dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. § 434 dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.

Podľa ust. § 435 v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.