Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

12Co/405/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. a členov senátu Mgr. Kataríny Katkovej a Mgr. Janky Benkovičovej, v spore žalobcu Erika Webera, nar. 29. 04. 1975, s trvalým pobytom Tulská 28, 974 04 Banská Bystrica, právne zastúpeného Mgr. Martinom Vigašom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Janka Kráľa 7, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanému K.. Y. S., nar. XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom K. cesta XX, XXX XX F. F., právne zastúpenému JUDr. Petrom Petríkom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Komenského 14419/18D, 974 01 Banská Bystrica, o zaplatenie 86.300,- Eur s príslušenstvom, na základe odvolania žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 9C/172/2014-211 zo dňa 15. 03. 2017, takto

rozhodol:

I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica p o t v r d z u j e. II. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. 1. Okresný súd Banská Bystrica ako súd prvej inštancie (ďalej aj „súd prvej inštancie“ event. „prvoinštančný súd“) rozsudkom zo dňa 15. 03. 2017 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 86 300,-- Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne od 01. 06. 2013 až do zaplatenia, v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia (prvý výrok). Zároveň rozhodol, že žalobca má nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (druhý výrok), znalkyňa PhDr. PaedDr. Erika Straková má nárok na náhradu trov znalečného voči žalovanému v plnom rozsahu (tretí výrok) a i štát má voči žalovanému nárok na náhradu trov v plnom rozsahu (štvrtý výrok). 1. 2. V úvode odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančný súd konštatoval, žalobca sa domáhal voči žalovanému zaplatenia 86.300,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne za dobu meškania od 01. 06. 2013 do zaplatenia, z titulu zmluvy o pôžičke zo dňa 29. 05. 2012. 1. 3. V ďalšej časti odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančný súd poukázal na vyjadrenia strán sporu a na vykonané dokazovanie, a po uvedení zákonného znenia ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka (ďalej len „O. z.“) a poukázaní na podstatné náležitosti zmluvy o pôžičke v súvislosti s rozhodnutím vo veci samej konštatoval: „Po vykonanom znaleckom dokazovaní ohľadom pravosti podpisu zo strany žalovaného došlo k spochybneniu skutočnosti, že došlo k faktickému odovzdaniu finančných prostriedkov, pričom argumentoval tým, že žalobca nemal dostatok finančných prostriedkov, keďže ani jemu neuhradil odplatu za realizáciu rodinného domu jeho firme a pokiaľ aj preukázal výbery z účtu jeho firmy, nemusel ich použiť na svoje osobné účely, ale účely firmy. Svoje tvrdenie, že žalobca nemal dostatok finančných prostriedkov na zaplatenie ceny diela - realizáciu stavby rodinného domu ničím nepreukázal (napr. žalobou o zaplatenie ceny diela). Pokiaľ argumentoval prebiehajúcim sporom tunajšieho súdu v konaní 63Cb/244/2010, z tohto vyplýva, že firma Animus s.r.o. žalovala jeho stavebnú firmu na zaplatenie čiastky 10 435,13 Eur s príslušenstvom za vyhotovenie kovového zábradlia pre dom žalobcu. Žalovaný argumentoval oneskoreným dodaním práce a vadnosťou práce. Konanie bolo ukončené späťvzatím návrhu z dôvodu dohody o urovnaní zo dňa 17. 06. 2011. Čo sa týka tvrdenia žalovaného, že žalobca nemal dostatok finančných prostriedkov na poskytnutie finančných prostriedkov ako fyzická osoba, súd uveril jeho tvrdeniu, že finančné prostriedky si požičal od svojej firmy, ktorej bol jediným konateľom a spoločníkom, keď preukázal výpisom z účtu tejto firmy, že v krátkej dobe pred podpisom pôžičky realizoval výbery v takých sumách, ktoré umožňovali poskytnúť pôžičku v nej uvedenej výške. Aj dôvod, ktorý bol uvedený žalobcom, súd považoval za dôveryhodný, keďže bolo preukázané, že firma žalovaného realizovala stavebné práce na stavbe jeho rodinného domu (pôžička na poskytnutie vyplatenia dlhu subdodávateľom). Zo samotného textu zmluvy o pôžičke vyplýva, že finančné prostriedky boli zložené v hotovosti veriteľom dlžníkovi v deň podpisu zmluvy, ktorý doklad bol podpísaný žalovaným. Súd článok II zmluvy o pôžičke posúdil v súvislosti s § 34 a nasledujúcich O. z. ohľadom výkladu právnych úkonov, keď mal za to, že podľa jazykového vyjadrenia „skladá v hotovosti v deň podpisu,“ tento prejav vôle je možné jednoznačne považovať za odovzdanie finančných prostriedkov v hotovosti (§ 35 ods. 2 O. z.). Čo sa týka obrany žalovaného, že žalobca nemá žiaden doklad o prevzatí finančných prostriedkov, súd uvádza, že sa nejedná o zákonnú povinnosť, ani o bežný úzus v prípade pôžičiek medzi fyzickými osobami. Skutočnosť, že mali byť finančné prostriedky odovzdané, vyplýva z článku II. zmluvy o pôžičke, ako už bolo uvedené. Na platnosť tohto úkonu nemá žiaden vplyv skutočnosť, že dátum podpisu sa nachádza len pri podpise veriteľa, nie dlžníka. Tvrdenie žalovaného, že zmluva o pôžičke bola skonštruovaná žalobcom po tom, čo mu odcudzil čistý papier s jeho podpisom, sa javila súdu ako vykonštruovaná a účelová a vysoko nepravdepodobná. Z uvedených dôvodov bez ohľadu na posúdenie dôveryhodnosti svedeckej výpovede svedkyne bývalej zamestnankyne žalobcu súd návrhu vyhovel.“ 1. 4. Rozhodnutie o priznaní úroku z omeškania odôvodnil prvoinštančný súd tým, že „o úroku z omeškania súd rozhodol v súlade s ustanovením § 517 O. z. a vykonávacieho vládneho nariadenia 87/1995 Z. z. Do omeškania sa dostal žalovaný po dojednanej lehote splatnosti dlhu v zmluve o pôžičke.“ 1. 5. 1. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania medzi stranami sporu odôvodnil prvoinštančný súd aplikáciou zásady úspechu v spore a úspešnému žalobcovi priznal podľa § 255 ods. 1 s použitím § 262 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok. (ďalej len „CSP“) nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 1. 5. 2. Priznanie náhrady vynaložených trov znalkyne a štátu odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 262 ods. 1, s použitím § 260 s konštatovaním, že povinnosť uhradiť tieto trovy vzniká žalovanému ako neúspešnej strane sporu.

2. 1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný (prostredníctvom právneho zástupcu) v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok podľa ustanovenia § 389 zrušil a vec vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, eventuálne, aby napadnuté rozhodnutie podľa ustanovenia § 388 zmenil, žalobu žalobcu zamietol a priznal mu nárok na plnú náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania. 2. 2. Odvolanie odôvodnil poukazom na ustanovenie § 365 ods. 1 písm. d), e), f) a h) CSP. 2. 3. V súvislosti s uvedením konkrétnych dôvodov odvolania konštatoval, že napadnuté rozhodnutie považuje za nepreskúmateľné. Nie je mu zrejmé, prečo mal prvoinštančný súd za preukázané, že došlo k odovzdaniu peňažných prostriedkov žalobcu do jeho rúk. Javí sa absolútne nedôveryhodné, aby mu žalobca priamo k rukám poskytol takú závratnú sumu bez akéhokoľvek príjmového dokladu, čí bez prevodu z účtu v situácii, kedy podľa jeho vyjadrenia nebolo možné akúkoľvek pohľadávku voči jeho osobe (žalovanému) zabezpečiť z dôvodu jeho nemajetnosti. Pohľadávka nebola žiadnym spôsobom zabezpečená, o údajnom vyplatení jeho osobe má svedčiť len jedna veta, že peniaze mu budú odovzdané. Toto nepovažuje za adekvátne potvrdenie reálneho prevzatia peňažných prostriedkov dlžníkom. 2. 4. Žalovaný ďalej v odôvodnení odvolania uviedol, že poukazuje na rozpory vo výpovediach žalobcu a svedkyne, kedy najprv žalobca tvrdil, že pri odovzdávaní peňažnej hotovosti nikto nebýval prítomný a potom, ako on (žalovaný) namietol nepreukázanie reálneho odovzdania peňažných prostriedkov, dal žalobca predvolať svedkyňu. I samotné jej predvolanie v ňom vzbudzuje zásadné pochybnosti. Žalobca dal predvolať svedkyňu ako osobu svedčiacu o odovzdaní peňažných prostriedkov, pričom vo svojej prvej výpovedí pred súdom tvrdil, že svedkami odovzdávanie nebýval nikto. V tejto súvislosti zdôraznil, že v prípade svedkyne sa jedná o bývalú spolupracovníčku žalobcu, o ktorej dôveryhodnosti možno mať dôvodné pochybnosti. Táto osoba sa ako svedok prítomný pri odovzdávaní peňažných prostriedkov na počiatku súdneho konania neuvádzala. 2. 5. Okrem toho žalovaný uviedol, že poukazuje na odporujúce si vyjadrenia žalobcu, že predmetné peňažné prostriedky si požičal od svojej spoločnosti, pričom jej za toto poskytoval odplatu a jemu (žalovanému) tieto prostriedky (údajne) poskytol bezúročne. To nedáva žiadny zmysel, pretože so žalobcom neboli v žiadnom takom vzťahu, ktorý by takúto situáciu odôvodňoval. Ak by aj peniaze vrátil riadne a včas, žalobca by bol na tejto transakcii prerobil. 2. 6. Podľa jeho názoru sa síce javí ako pravdivé, že žalobca mohol disponovať sumou, ktorá mala byť jemu údajne odovzdaná, avšak nebolo hodnovernými dôkazmi preukázané, že tieto peňažné prostriedky mu žalobca k rukám skutočne (reálne) odovzdal. 2. 7. Žalovaný taktiež v odôvodnení odvolania poukázal i na to, že žalobca v tlačive na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov pohľadávku tvoriacu predmet sporu neuviedol. 2. 8. V závere odôvodnenia odvolania žalovaný uviedol, že jeho tvrdeniu, že daný dokument (myslené pravdepodobne predmetnú zmluvu o pôžičke - poznámka odvolacieho súdu) nepodpísal v stave, v akom bol predložený súdu svedčí i to, že okrem jeho podpisu nie je na ňom uvedený dátum podpisu jeho osobou. Toto sa dá vyložiť jedine tak, že zrejme na papier s jeho podpisom boli v tlačiarenskom zariadení doplnené ostatné skutočností a náležitosti nachádzajúcej sa na listinnom dôkaze. I jeho postoj svedčí tomu, čo uvádzal pred prvoinštančným súdom, keď súhlasil so znaleckým posudkom, ktorým sa skúmala pravosť jeho podpisu. Ak by si bol vedomý, že túto zmluvu podpísal, musel by si byť vedomý, aký záver zo znaleckého posudku vyjde. Jeho postoj, že sa nebránil znaleckému dokazovaniu svedčí o tom, že nerátal s tým, k akému záveru sa v rámci znaleckého dokazovania dospeje. Záver znaleckého dokazovania bol pre neho veľkým prekvapením a vie si ho vyložiť iba tak, ako uviedol vyššie. Komplex vyššie uvedených skutočností dotvára podľa jeho názoru záver, že tvrdenia o reálnom odovzdaní uplatňovanej istiny neobstoja a že žalobca ohľadom svojho tvrdenia o poskytnutí uplatňovanej sumy dôkazné bremeno neuniesol. Prvoinštančný súd teda podľa jeho názoru vec nesprávne právne posúdil a nezohľadnil skutočnosti zistené dokazovaním, na ktoré poukázal v odvolaní.

3. 1. Žalobca (prostredníctvom právneho zástupcu) vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu podľa ustanovenia § 387 v plnom rozsahu potvrdil a priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 3. 2. V súvislosti s odvolacou argumentáciou žalovaného, že mu nie je zrejmé, prečo prvoinštančný súd mal za preukázané, že došlo k reálnemu odovzdaniu predmetných peňažných prostriedkov do jeho rúk, žalobca uviedol, že v tomto smere bol podľa jeho názoru skutkový stav vo veci prvoinštančným súdom dostatočne objasnený a prvoinštančný súd dospel k správnym skutkovým zisteniam. V spore preukázal uzatvorenie Zmluvy o pôžičke zo dňa 29. 05. 2012 v písomnej podobe, s preukázanou pravosťou podpisu žalovaného, ako aj reálne odovzdanie a prevzatie predmetu pôžičky výpoveďou svedkyne a v neposlednej rade aj svojou solventnosťou (výpismi z bankového účtu). Naopak, žalovaný v spore žiadnym právne relevantným spôsobom nepreukázal, že by účastníci neuzavreli dňa 29. 05. 2012 zmluvu o pôžičke, ktorú vlastnoručne podpísal. Taktiež žalovaný nepreukázal, že by mu na základe predmetnej zmluvy neboli požičané peniaze v uplatňovanej výške. V spore bola podľa jeho názoru vo vysokej miere spochybnená procesná obrana žalovaného tým, že nepravdivo tvrdil, že predmetnú zmluvu o pôžičke s určitosťou nepodpísal, pričom znalecké dokazovanie preukázalo opak tohto jeho tvrdenia, čím sa automaticky spochybnila aj dôveryhodnosť všetkých jeho ďalších tvrdení. 3. 3. V súvislosti s ďalšou argumentáciou žalovaného žalobca uviedol, že v čase, keď bola predmetná zmluva o pôžičke uzatváraná, nebola ešte zákonná povinnosť bezhotovostných úhrad nad určitú zákonom stanovenú hranicu, dokonca v tom čase bolo úplne bežné, že úhrady, resp. peňažné plnenia prebiehali hotovostnou formou, a to aj v oveľa väčších sumách ako je predmetom konania. 3. 4. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že on (žalobca) dal predvolať svedkyňu svedčiacou o odovzdaní peňažných prostriedkov až potom, ako žalovaný namietal nepreukázanie reálneho odovzdania peňažných prostriedkov, tak v tejto súvislosti žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že predmetnú svedkyňou dal predvolať nie potom, ako žalovaný namietal nepreukázanie reálneho odovzdania peňazí, ale potom, ako ho prvoinštančný súd vyzval, aby uplatnil prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany v zmysle § 153 CSP, takže v tomto smere považuje tvrdenia žalobcu uvedené v odvolaní za zavádzajúce a účelové. 3. 5. V reakcii na ďalšiu argumentáciu žalovaného uvedenú o odvolaní, že jeho (žalobcove) vyjadrenia, že si od svojej spoločnosti požičal predmetné peňažné prostriedky za odplatu a žalovanému tieto poskytol bezúročne, považuje za odporujúce, žalobca uviedol, že nie je mu zrejmé v čom vidí žalovaný odporovateľnosť týchto jeho vyjadrení, pretože tieto skutočnosti uvádzal pred súdom prvej inštancie od začiatku sporou. Jednalo sa o dva úplne samostatné zmluvné vzťahy, kde v prvom prípade mu spoločnosť Weber Investments group, a.s. poskytla úročnú pôžičku s dojednaným úrokom 1 % p.a. a v druhom prípade on poskytol žalovanému bezúročnú pôžičku. Za situácie, keď žalovaný od neho opakovane požadoval poskytnutie bezúročnej pôžičky vo výške 86.300 Eur a neustále zdôrazňoval skutočnosť, že ak mu túto sumu nepožičia na vyplatenie peňažných záväzkov jeho spoločnosti FamaStav, spol. s r.o. voči dodávateľom tejto firmy, nebude môcť pokračovať v realizácii stavby jeho rodinného domu, ako aj za okolností, keď mal záujem v čo najkratšej dobe vyriešiť svoju bytovú otázku, a i vzhľadom na výšku nájomného, ktoré musel vzhľadom na nečinnosť žalovaného pri realizácii jeho stavby každý mesiac „zbytočne“ platiť, sa mu skutočnosť, že na týchto dvoch pôžičkách prerobí za rok 863 Eur javila ako zanedbateľný problém. Preto nie je zrejmé, v čom vidí žalovaný nezmyselnosť týchto dvoch samostatných pôžičiek. 3. 6. V závere vyjadrenia žalobca uviedol, že ostatné tvrdenia žalovaného uvedené v odvolaní, ku ktorým sa nevyjadril, považuje za účelové a vysoko špekulatívne a pre spor nepodstatné.

4. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu k jeho odvolaniu nevyjadril.

5. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 , vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379, § 380 a 381 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario s použitím § 219 ods. 3 a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 ako vecne správny potvrdil.

6. 1. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 6. 2. Podľa ods. 2 vyššie citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím prvoinštančného súdu odvolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne. Odvolací súd (v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 387 ods. 2 sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením jeho rozhodnutia, ktoré je dostatočne podrobné, ale je i jasné, zrozumiteľné, presvedčivé a logickým spôsobom sa vysporiadava so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi otázkami a aspektmi, a teda spĺňa zákonné kritéria odôvodnenia uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie neporušil právo strán sporu na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky).

8. Odvolací súd konštatuje, že žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, okolnosti alebo argumenty, ktoré by neboli predmetom skúmania prvoinštančného súdu a s ktorými by sa prvoinštančný súd pri rozhodnutí nezaoberal a v odôvodnení rozhodnutia náležite nevysporiadal.

9. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia (v súlade s citovaným § 387 ods. 2 preto odvolací súd poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty žalovaného uvedené v odvolaní.

10. Odvolací súd sa nestotožňuje s odvolacím argumentom žalovaného o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia v časti odôvodnenia, kde konštatoval, že mal preukázané, že zo strany žalobcu došlo k odovzdaniu peňažných prostriedkov k jeho rukám. Prvoinštančný súd predsa v odôvodnení rozhodnutia jasným spôsobom ozrejmil ako dospel k tomuto skutkovému záveru, keď poukázal na platne uzavretú zmluvu o pôžičke zo dňa 29. 05. 2012, kde v článku I je uvedené: „Predmetom tejto zmluvy je finančná výpomoc zo strany veriteľa strane dlžníka v celkovej výške 86 300,- EUR (slovom osemdesiatšesťtisíctristo EUR), čo predstavuje istinu dlžnej sumy.“ a následne článku II je uvedené: „Uvedené finančné prostriedky skladá veriteľ dlžníkovi v hotovosti, v deň podpisu tejto zmluvy. (...).“ I podľa názoru odvolacieho súdu z vyššie uvedeného článku II možno jednoznačne konštatovať, že na základe tejto dohody boli predmetné finančné prostriedky odovzdané žalobcom žalovanému v hotovosti v deň podpisu zmluvy, t.j. 29. 05. 2012. Znaleckým dokazovaním v rámci sporu bolo jednoznačne preukázané, že predmetnú zmluvu o pôžičke podpísal žalovaný (ako dlžník) osobne, čím verifikoval i uvedený článok II (o odovzdaní finančných prostriedkov žalobcom žalovanému v hotovosti v ten deň podpisu zmluvy). Preto jeho argumentácia, že žalobca nemá žiaden doklad o odovzdaní a prevzatí finančných prostriedkov je absolútne neopodstatnená, pretože jednak, ako správne konštatoval prvoinštančný súd, vystavenie osobitného dokladu tohto charakteru nie je zákonnou povinnosťou a ani bežným úzusom v prípade pôžičiek medzi fyzickými osobami, a v konečnom dôsledku, ako vyplýva z vyššie uvedeného, vzhľadom na uvedený článok II by išlo de facto o nadbytočný doklad. Keďže v spore bolo preukázané, že žalobca v dobe podpisu zmluvy o pôžičke objektívne mal dostatok finančných prostriedkov na poskytnutie predmetnej pôžičky (v tomto smere odvolací súd poukazuje na odôvodnenie prvoinštančného súdu), vyhodnotením uvedených okolností a skutočností vo vzájomných súvislostiach možno logicky dospieť k jedinému záveru, že žalobca uzniesol dôkazné bremeno ohľadom preukázania existencie predmetnej zmluvy o pôžičke a realizácie jej plnenia z jeho strany (ako veriteľa) v prospech žalovaného (ako dlžníka).

11. Pokiaľ žalovaný v odvolaní poukazoval na vyjadrenie, resp. na svedeckú výpoveď svedkyne (L. F.), tak v tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že výpoveď uvedenej svedkyne bola v prospech tvrdení žalobcu, ale ako vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančného súdu, ten de facto pri svojom rozhodnutí primárne nevychádzal z tejto svedeckej výpovede, ale z vyššie uvedených skutočností.

12. Z hľadiska skúmania, či žalobca bol reálne objektívne schopný poskytnúť predmetnú pôžičku žalovanému bolo podstatné to, či v dobe poskytnutie pôžičky disponoval potrebnými peňažnými prostriedkami. Ako už bolo uvedené, v spore bolo nesporne preukázané, že týmito peňažnými prostriedkami reálne disponoval a je nepodstatné, že ich od svojej spoločnosti získal za odplatu, a žalovanému ich poskytol bezúročne. Inak povedané, skutočnosť, že žalobca pri poskytnutí predmetnej pôžičky žalovanému de facto „prerobil“ sama osebe nespochybňuje reálne poskytnutie pôžičky žalobcu žalovanému, najmä za situácie, keď žalobca dôvod prečo takto postupoval logicky vysvetlil.

13. Reálne poskytnutie pôžičky žalobcu žalovanému nespochybňuje ani skutočnosť, že žalobca v tlačive na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov neuviedol pohľadávku tvoriacu predmet tohto sporu. Preto i tento odvolací argument žalovaného je z hľadiska predmet sporu irelevantný.

14. Odvolací súd považoval za účelové i úvahy žalovaného uvedené v odvolaní spochybňujúce skutočnosť, že predmetnú zmluvou o pôžičke osobne podpísal. Ako už bolo konštatované, znaleckým dokazovaním bolo jednoznačne preukázané, že na originále zmluvy o pôžičke pripojenej k žalobe (č.l. 2 spisu) sa nachádza podpis žalovaného, ktorý ani v rámci prvoinštančného konania a ani v odvolaní nepreukázal, že predmetnú sumu zmluvu o pôžičke v predloženom znení nepodpísal.

15. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 potvrdil.

16. Žalobca bol v odvolacom konaní úspešný a preto mu odvolací súd podľa § 396 ods. 1 s použitím § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % účelne vynaložených trov konania. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .