Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/39/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a Mgr. Márie Kašíkovej, v právnej veci žalobkyne A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom L., X. XXXX, právne zastúpenej advokátom JUDr. Ladislavom Ščurym, so sídlom L., A. XXXX, proti žalovanému L. D., nar. X.X.XXXX, bytom L., I. XXXX, právne zastúpenému Advokátska kancelária VARMUS, s.r.o., so sídlom Palárikova 83, Čadca, o priznanie náhrady za užívanie rodinného domu, na základe odvolania žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 16C/105/2011-327 zo dňa 4. augusta 2017 takto

rozhodol:

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e vo výroku o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni sumu 3.905,05 eur spolu 9 % ročným úrokom z omeškania od 28.2.2012 do zaplatenia

Rozsudok okresného súdu m e n í vo výroku o náhrade trov (dovtedajšieho) konania tak, že žiadna zo strán n e m á na ich náhradu nárok.

Rozsudok okresného súdu z o s t á v a n e d o t k n u t ý vo výroku o zamietnutí návrhu vo zvyšku. Žalobkyňa m á voči žalovanému n á r o k na náhradu trov aktuálneho odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 3.905,05 eur. Vychádzal z toho, že v rozhodnom období boli strany podielovými spoluvlastníkmi rodinného domu č. XXXX postaveného na parc. č. 11504/1 kat. úz. L. (ďalej len rodinný dom). Obsahom (spolu)vlastníckeho práva je i oprávnenie spoluvlastníka vec v medziach zákona užívať. V prípade, že spoluvlastníkovi nie je zabezpečené užívanie spoločnej veci v rozsahu jeho spoluvlastníckeho podielu, má právo na poskytnutie tomu zodpovedajúcej peňažnej náhrady. Neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu musí byť dôsledkom jej užívania druhým spoluvlastníkom nad rozsah jeho spoluvlastníckeho podielu. V takomto prípade nejde o užívanie bez právneho dôvodu, keďže týmto je práve spoluvlastnícke oprávnenie majúce ideálny charakter.

2. Okresný súd ustálil, že v rozhodnom období užíval celý rodinný dom výlučne sám žalovaný, čo tento i potvrdzoval s tým, že veľkosť domu ani neumožňuje, aby ho strany užívali spoločne. Rovnako potvrdil, že do nehnuteľnosti sa bezpečne vstúpiť nedá, lebo v tom bránia jeho psy. Z vyjadrení žalobkyne mal okresný súd za preukázané, že sa dožadovala užívania svojho spoluvlastníckeho podielu; dôvodom jeho neužívania nebola neochota žalobkyne, ale bránenie v užívaní zo strany žalovaného. Taktiež z priestupkového spisu týkajúceho sa konania Mgr. L. B. (syna žalobkyne) vyplýva, že vo vzťahu k predmetnému rodinnému domu pretrvávajú medzi stranami (v širšom ponímaní) dlhoročné spory, vrátane rozhodného obdobia, ohľadne jeho užívania, ako aj užívania pozemku, na ktorom dom stojí a ktorý vlastnícky patrí menovanému svedkovi.

3. Právo na náhradu za užívanie spoločnej veci druhým spoluvlastníkom nad rámec jeho spoluvlastníckeho oprávnenia sa premlčuje vo všeobecnej 3 ročnej lehote - § 101 Obč. zák. Nakoľko žalobkyňa sa domáhala náhrady za obdobie od 1.1.2008 do 31.12.2010 a žalobu/návrh podala 11.3.2011, bol tento jej nárok premlčaný za obdobie od 1.1.2008 do 10.3.2008. Nadväzne vo vzťahu k roku 2008 jej prináleží náhrada 1.123,95 eur (za roky 2009 a 2010 náhrada vo výške po 1.390,55 eur); celkovo teda 3.905,05 eur. V zmysle „úprav“ žaloby žalobkyňa v konečnom dôsledku požadovala úrok z omeškania až odo dňa doručenia žaloby protistrane - 28.2.2012, ktoré časové vymedzenie i vyjadrenie výšky úroku z omeškania (9% ročne) zodpovedá súvisiacej právnej úprave, z ktorého titulu dotknutý rozsah úrokov z omeškania okresný súd akceptoval.

4. Okresný súd naproti tomu neakceptoval obranu žalovaného spočívajúcu v uplatňovaní si pomernej časti nákladov za náter strechy, keď prihliadol na námietku premlčania vznesenú žalobkyňou. Konštatoval, že takúto námietku premlčania je možné s úspechom uplatniť iba, ak vzájomná pohľadávka bola premlčaná už v čase stretu pohľadávok; nie je preto rozhodujúce, kedy bol uskutočnený započítací prejav (v súdenej veci uvedené žalovaný učinil až v roku 2014). Náter strechy bol uskutočnený v júni 2005, právo žalovaného, ako investujúceho spoluvlastníka, je pritom právom na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 454 Obč. zák. Žalobkyňa ako spoluvlastníčka bola povinná sa na nákladoch na údržbu podieľať v polovičnej miere a keďže tak neučinila, v danom rozsahu došlo k jej bezdôvodnému obohateniu. Žalovaný však už 1.6.2005 vedel, kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil a aká je výška dotknutého obohatenia. Nakoľko právo na vydanie bezdôvodného obohatenia neuplatnil v subjektívnej dvojročnej lehote, došlo k jeho premlčaniu, a to aj bez ohľadu na splatnosť pohľadávky. Takúto - premlčanú - pohľadávku nadväzne nie je

prípustné započítať (§ 581 ods. 2 Obč. zák.) voči uplatňovanej pohľadávke žalobkyne vo vyššie vymedzenom nepremlčanom rozsahu.

5. Okresný súd zamietol návrh žalovaného na doplnenie dokazovania ohľadne hodnoty nákladov na údržbu rodinného domu, lebo tieto skutkovo ani matematicky nevymedzil tak, aby mohli tvoriť predmet konania, resp. dokazovania. Zdôraznil, že dokazovanie (vrátane znaleckého dokazovania) neslúži na to, aby súd/znalec namiesto strany sporu „vytvárali skutkový stav“. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 tak, že žalobkyňa má voči žalovanému nárok na ich náhradu v rozsahu 87%. Okrem toho, že žalobkyňa vzala v časti žalobu späť a v časti bola v spore neúspešná, prihliadol i na širšie spojitosti uplatneného nároku (s odkazom na „Veľký komentár“ k , keď výška priznaného nároku v konečnom dôsledku závisela od znaleckého posudku.

6. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný, ktorý sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Nesúhlasil so záverom o premlčaní ním vzneseného kompenzačného nároku (nákladov na náter strechy domu v spoluvlastníctve strán). Rozhodujúcou je pritom doba, kedy sa vzájomné pohľadávky stretli, a nie okamih, kedy bol vykonaný kompenzačný prejav. Žalovaný tvrdil, že jeho pohľadávka vznikla v júni 2005 a pohľadávka žalobkyne 1.1.2008; teda ide o pohľadávky navzájom započítateľné.

7. Odcitoval celý bod 52. odôvodnenia rozsudku okresného súdu a uviedol, že s takto zisteným skutkovým stavom nie je možné „absolútne súhlasiť“. Odvolateľ tvrdil, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno o tom, že sa v priebehu rokov 2008 až 2010 domáhala umožnenia užívania spoločnej nehnuteľnosti. Obdobne v tejto spojitosti citoval bod 50. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a hoci nepoprel, že na pozemku má pustených psov, tieto sú tam z dôvodu ochrany pred zlodejmi a nie z dôvodu bránenia žalobkyni v prístupe k nehnuteľnosti. Žalovaný zopakoval, že žalobkyňa sa nikdy nepokúšala o užívanie nehnuteľnosti. Vo vzťahu k svedkovi L. B. uviedol, že ide o blízku osobu žalobkyne a jeho výpoveď je teda účelová.

8. Opakovane odvolateľ poukázal tiež na to, že predmetný rodinný dom on nielen užíva, ale i sám znáša náklady na jeho opravu a údržbu; žalobkyňa sa na uvedenom nikdy nemala záujem podieľať a ani sa nepodieľala. Pokiaľ by žalovaný nehnuteľnosť neudržiaval a nezhodnocoval, nebolo by ju možné (vzhľadom na jej vek) už ani užívať. Namietal nevykonanie doplnenia znaleckého dokazovania, ktoré požadoval na zohľadnenie investícií do danej nehnuteľnosti a ich vplyv na výšku úhrady za užívanie. Tvrdil, že dostatočne jasne vymedzil túto svoju požiadavku aj po skutkovej stránke.

9. Žalobkyňa žiadala napadnutý rozsudok potvrdiť, keďže protistrana iba opakuje tvrdenia, s ktorými sa plnohodnotne vysporiadal už okresný súd. Dokonca i judikát najvyššieho súdu, na ktorý poukazuje odvolateľ, korešponduje so závermi okresného súdu. K otázke započítania žalobkyňa uviedla, že žalovaný nikdy nepredložil vyúčtovanie vložených investícií, čiže jeho započítací prejav je i v rozpore so zákonom. Zároveň vo vzťahu k tvrdeným investíciám uvádza rôzne navzájom si odporujúce vyjadrenia.

10. Jednoznačne zotrvala na svojich prednesoch ohľadne znemožnenia jej žalovaným prístupu do spoločnej nehnuteľnosti, ktorá skutočnosť vyplynula aj z výsluchu W. D., ohliadky na mieste samom a predovšetkým z vlastných vyjadrení žalovaného. Jeho snahu „prekrucovať“ jednotlivé (vlastné) vyjadrenia z tohto, či z iných súdnych konaní, označila žalobkyňa len za účelovú.

11. V následnej reakcii žalovaný zotrval na odvolaní, vrátane súvisiacej argumentácie. Naďalej zdôrazňoval, že k započítaniu dôjde v okamžiku stretu vzájomných pohľadávok, pričom samotný započítací prejav je nepodstatný a možno ho vykonať aj potom, čo sa pohľadávky stretli. Obdobne trval na tom, že protistrana nepreukázala, že mala záujem dom užívať; samotné vyjadrenie/výpoveď žalobkyne na uvedené jednoznačne nepostačuje.

12. Taktiež žalobkyňa zotrvala na svojom prvotnom vyjadrení v rámci odvolacieho konania. Zdôraznila, že žalovaný započítací prejav učinil až 7.11.2014, hoci - podľa vyjadrenia jeho samotného - mala dotknutá pohľadávka vzniknúť už v roku 2005. Dodala, že žalovaný svoje vyjadrenia ohľadne užívania domu naďalej (ešte i v tomto štádiu konania) tendenčne modifikuje.

13. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaní (§ 379 a § 380 ods. 1 , z ktorého titulu nedotknutým zostal nenapadnutý výrok o zamietnutí žaloby vo zvyšku a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario v spojení s § 219 ods. 3 v preskúmavanej meritórnej časti podľa § 387 ods. 1 potvrdil rozsudok okresného súdu a súčasne podľa § 388 zmenil vo výroku o náhrade trov (dovtedajšieho) konania.

14. Vo vzťahu k rozsahu odvolacieho prieskumu je žiaduce dodať, že hoci žalovaný formuluje svoje odvolanie ako odvolanie smerujúce voči celému rozsudku, z jeho obsahu (§ 124 ods. 1 v spojení s § 378 ods. 1 je nepochybné, že zamietajúcu časť - výrok II. rozsudku okresného súdu nenapáda. Z daného titulu (a v záujme prehľadnosti) ohľadne dotknutého výroku krajský súd vyslovil „len“ konštatovanie, že rozsudok okresného súdu zostáva nedotknutý vo výroku o zamietnutí návrhu vo zvyšku.

15. Odvolateľ sa síce pomerne rozsiahlo (hoci zároveň v nemalej miere len všeobecne) vyjadruje k otázkam započítania, ale vôbec konkrétne (právne alebo skutkovo) nenapadol záver okresného súdu o charaktere ním uplatňovanej vzájomnej pohľadávky voči žalobkyni. Okresný súd pritom jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností túto vymedzil ako pohľadávku z bezdôvodného obohatenia, ktorá sa (subjektívne) premlčuje v dvojročnej dobe - § 107 ods. 1 Obč. zák. Rovnako jasne (a zodpovedajúco stavu veci) ustálil, že žalovaný o bezdôvodnom obohatení (vrátane jeho výšky), ako i o subjekte, ktorý sa na jeho úkor obohatil, vedel už v júni 2005; ktoré čiastkové závery taktiež odvolateľ vôbec nenapáda.

16. Nadväzne je zrejmé, že námietka premlčania vzájomnej pohľadávky žalovaného vznesená protistranou je dôvodná, keďže najneskôr 1.7.2007 došlo k uplynutiu subjektívnej premlčacej lehoty. Preto k 1.1.2008 išlo jednoznačne o premlčanú pohľadávku, ktorá nebola spôsobilá na započítanie s pohľadávkou žalobkyne (uplatňovanou v tomto konaní) i keby sa táto stala splatnou až k 1.1.2008. Len na okraj krajský súd dodáva, že uvedené tvrdenie odvolateľa odporuje stavu veci; je logické, že nároky za užívanie spoločnej veci nad rámec daný spoluvlastníckym podielom žalovaného v období od 11.3.2008 do 31.12.2008 (v ktorom rozsahu bolo žalobkyni vyhovené) nemohli vzniknúť, resp. byť splatné už k 1.1.2008.

17. Niet žiadnych pochybností, že žalovaný výlučne sám užíval v rozhodnom období rodinný dom v podielovom spoluvlastníctve strán. Okresný súd náležite akcentoval vlastné vyjadrenia žalovaného, ktorý nielenže v priebehu konania jednoznačne deklaroval, že neprichádza do úvahy, aby dom (vzhľadom na jeho veľkosť a stavebnotechnické usporiadanie) užívali spoločne so žalobkyňou, ale z jeho postojov a bezprostredného (faktického) správania bolo zrejmé, že uvedené nemienil ani pripustiť. Zároveň je nutné zdôrazniť, že posudzovaný spor nie je „izolovaným“ sporom, ale v zásade nadväzuje, resp. súvisí s dlhodobo vedeným sporom o zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva strán

k predmetnému domu (aktuálne pod sp.zn. Okresného súdu Čadca 14C/94/2010). To znamená, že nemožno ani len hypoteticky hovoriť o tom, že spoluvlastník, ktorý svoj podiel neužíva (žalobkyňa), sa snaží „profitovať“ z faktického stavu a uprednostňuje uplatňovanie náhrady za užívanie spoluvlastníckeho podielu iným/druhým spoluvlastníkom pred odstránením stavu právnej neistoty; t.j. pred vyporiadaním problematických vzťahov a nefunkčného spoluvlastníctva prostredníctvom príslušných právnych inštitútov.

18. Za danej situácie - prioritne prebiehajúceho sporu o zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva a faktického užívania celého predmetu spoluvlastníctva žalovaným - v podstate nie je ani namieste od žalobkyne požadovať, aby sa osobitne formálne domáhala v rozhodnom období užívania svojho spoluvlastníckeho podielu. Z dlhodobého správania žalovaného, ktoré bolo dostatočne preukázané výpoveďou jeho samotného, svedkyne (bývalej manželky) pani D., či ohliadkou na mieste samom, je potrebné konštatovať, že nejde len o akési „nevedomé nadužívanie“ spoločnej veci, ale naopak, jedná sa o konanie s plným vedomím úplne vylučujúce druhého/ďalšieho spoluvlastníka z užívania predmetu spoluvlastníctva, ktoré (minimálne) hraničí s fyzickou uzurpáciou spoločnej veci.

19. Neobstojí maximálne všeobecné spochybňovanie odvolateľom výpovede svedka L. B. len odkazom na jeho príbuzenský pomer (syn) k žalobkyni. Zo žiadneho ustanovenia procesných noriem a ani z teórie dokazovania nemožno vyvodiť záver o neprípustnosti zohľadňovania svedeckých výpovedí rodinných príslušníkov strán, ku ktorému argumentu v konečnom dôsledku smeruje vyjadrenie žalovaného. Obdobne dané stanovisko platí aj o výpovediach samotných strán sporu, ktoré len pre (spravidla úplnú) protichodnosť v konkrétnom prípade nie je prípustné vylúčiť z okruhu dôkazných prostriedkov.

20. Vyjadrenie žalobkyne v súdenej veci pritom náležite korešponduje so zisteniami vyplývajúcimi z iných dôkazov, čo sa vzťahuje tiež na vyjadrenia prezentované samotným žalovaným. Napríklad o voľnom pohybe psov žalovaného v bezprostrednom okolí rodinného domu. Nie je podstatné, aký je primárny účel takejto formy chovu psov žalovaným, dôležité je, že v jeho dôsledku sa k rodinnému domu - predmetu spoluvlastníctva nemôžu približovať iné osoby, teda ani žalobkyňa; čo automaticky vylučuje možnosť nielen užívania predmetnej nehnuteľnosti, ale vôbec faktického (reálneho na mieste samom) domáhania sa naplnenia jej spoluvlastníckeho práva.

21. Okresný súd zodpovedajúco stavu veci a obsahu bezprostredných prednesov žalovaného zamietol jeho návrh na doplnenie dokazovania. Konštatovanie o tom, že dokazovanie neslúži na to, aby súd, resp. znalec „vytvárali skutkový stav“, je plne primerané procesnej situácii v súdenej veci. Žalovaný ani na opakované výzvy konajúceho súdu nedokázal konkrétne vymedziť, aké jedinečné a individuálne definované skutočnosti majú byť predmetom znaleckého dokazovania.

22. Nad bezprostredný rámec danej spojitosti je potrebné dodať, že je úplne logickým, pokiaľ žalovaný dlhodobo sám užíva nehnuteľnosť výlučne pre vlastné potreby, že túto aj udržiava. Činí tak prioritne vo vlastnom záujme, keďže faktickým správaním druhému spoluvlastníkovi reálne zabránil užívať predmet spoluvlastníctva. Zároveň zhodne, ako sa spoločná vec môže priebežnou údržbou (eventuálne väčšími investíciami; čo v súdenej veci zostalo len v rovine hypotetických tvrdení -pozn. odvolacieho súdu), zhodnocovať, tak sa neustálym intenzívnym užívaním/opotrebovávaním práve a len žalovaným aj priebežne znehodnocuje.

23. Nakoľko odvolacie námietky vymedzené žalovaným, ktorými je odvolací súd viazaný, neboli dôvodné a odvolací súd nezistil ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré prihliada z úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 , v preskúmavanej meritórnej časti napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny.

24. Z celkového hľadiska možno dodať, že žalovaný v rámci odvolania nadbytočne cituje celé pasáže z odôvodnenia napadnutého rozsudku a namiesto konkrétnej protiargumentácie ponúka len veľmi všeobecný nesúhlas s dotknutými konštatovaniami. Okresný súd pritom pomerne podrobne ozrejmil svoje jednotlivé východiská, úvahy a z nich rezultujúce závery.

25. Odvolací súd sa však nestotožnil s rozhodnutím o nároku na náhradu (dovtedajších) trov konania. Je nesporné, že žalobkyňa si pôvodne uplatnila posudzovaný nárok v niekoľkonásobne vyššej sume. Späťvzatie návrhu/žaloby v priebehu konania späť nebolo pritom dôsledkom faktu, že výška nároku závisela od úvahy súdu alebo od znaleckého dokazovania, ale bolo podmienené skutkovo, resp. právne neprimeraným uplatňovaním pôvodného nároku. Nadväzne v danej časti je nutné pričítať zavinenie na zastavení konania žalobkyni.

26. Na druhej strane krajský súd prihliadol na špecifiká prejednávaného prípadu, ktoré vyplývajú z toho, že ide o spor vo svojej podstate odvodený od „hlavného“ sporu, ktorým je konanie o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva strán. V takýchto sporoch pri vyhodnotení výsledku konania nie je namieste vychádzať iba z „jednoduchého pomerovania“ uplatňovanej a priznanej výšky nároku. Významnou je i skutočnosť jeho samotnej opodstatnenosti/základu nároku, ktorý v súdenej veci žalovaný v celom rozsahu popieral; čo platí i pre štádium aktuálneho odvolacieho konania.

27. Na základe vymedzených úvah a východísk krajský súd považoval za rešpektujúce určujúci princíp spravodlivého usporiadania vzťahov strán rozhodnutie o trovách konania, v zmysle ktorého žiadna zo strán nemá nárok na ich náhradu (§ 255 ods. 2, čiastočne v spojení s § 257 . Len na okraj dodáva, že aplikácia § 257 si nevyžadovala upovedomenie strán v zmysle § 382 CSP, keďže dotknutá práva norma (v danom období ešte zakotvená v § 150 O.s.p.) už bola v súdenej veci pri doterajšom rozhodovaní použitá (napr. v rozsudku okresného súdu z 7.4.2015).

28. Vo vzťahu k nároku na náhradu trov aktuálneho odvolacieho konania je však nutné striktne vychádzať len z výsledku tejto oddelenej časti/štádia konania. V aktuálnom odvolacom konaní nebol žalovaný vôbec úspešný, preto má žalobkyňa v zmysle § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 voči nemu nárok na náhradu trov terajšieho odvolacieho konania v rozsahu 100%.

29. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku j e p r í p u s t n é dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 a § 421 CSP. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.