Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_20C-74-2016.pdf
PDF · 120.03 KB
Case nature
Area
Subarea
20C/74/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava I v konaní pred sudcom Mgr. Martinom Jenisom v sporovej veci žalobcu: N.. L. Ď., narodený XX.X.XXXX, bytom V. XX, XXX XX Bratislava právne zastúpený: JUDr. Gabriel Bleho, advokát so sídlom L. Dérera 2, 831 01 Bratislava, proti žalovanej: Slovenská G. Z. T. U. U. G., Ž. B. XX, XXX XX Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu zamieta.
II. Súd žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Žalobou doručenou súdu dňa 17.6.2016 sa žalobca domáhal zaplatenia náhrady škody 83.500 eur titulom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.
2. Žalobca v žalobe a následných vyjadreniach tvrdí, že mu bola spôsobená škoda: 1/ nezákonným rozhodnutím Ú. L. , U. P. H. G. Bratislava č. j. H.-C. zo dňa 24.4.20109, 2/ nezákonným rozhodnutím Ú. L. U. P. H. G. č. j. X. XX/XXXXX/JJ/X zo dňa 20.2.2009 3/ nesprávnym úradným postupom, ktorý viedol vydaniu týchto rozhodnutí
3. Žalobca dňa 15.12.2008 požiadal podľa 25 ods. 3 zákona č. 599/2003 Z.z. o posúdenie hmotnej núdze. Listom zo dňa 12.1.2009 bolo žalobcovi oznámené, že nie je považovaný za občana v hmotnej núdzi z dôvodu, že sa nachádza vo výkone trestu odňatia slobody. Proti tomuto listu žalobca podal dňa 23.1.2009 odvolanie. Dňa 6.2.2009 bola žalobcovi doručená výzva na doplnenie podkladov, datovaná 21.1.2009. Požadované podklady žalobca doručil dňa 16.2.2009. Následne Ú. L. U., P. H. G. rozhodnutím č. X. zo dňa 20.2.2009, doručeným žalobcovi dňa 27.2.2009 rozhodol, že žalobca sa za občana v hmotnej núdzi nepovažuje, nárok na pomoc v hmotnej núdzi nespĺňa a nepriznal mu dávky a príspevky. Žalobca podal proti tomuto rozhodnutiu odvolanie dňa 4.3.2009, ktoré bolo postúpené odvolaciemu orgánu dňa 26.3.2009, o čom bol žalobca upovedomený listom z 24.3.2009. Odvolací orgán rozhodnutím zo dňa 24.4.2009 č. H.-C. odvolanie žalobcu zamietol a rozhodnutie prvostupňového orgánu potvrdil. Rozhodnutie odvolacieho orgánu bolo žalobcovi doručené dňa 30.4.2009. Rozhodnutie bolo neskôr zrušené rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo dňa 6.11.2012, č.k. 3S 123/009-83.
4. Ďalej žalobca argumentuje, že na konanie o žiadosti podľa § 25 ods. 1 zákona č., 599/2003 Z. z. sa vzťahuje Správny poriadok. Podľa § 49 ods. 2 Správneho poriadku je správny orgán povinný rozhodnúť do 30 dní od začatia konania; vo zvlášť zložitých prípadoch najneskôr do 60 dní; ak nemožno vzhľadom na povahu veci rozhodnúť ani v tejto lehote, môže ju primerane predĺžiť odvolací orgán. Ak správny orgán nemôže v uvedených lehotách rozhodnúť upovedomí o tom účastníka konania s uvedením dôvodov. V tejto súvislosti žalobca namieta, že správne orgány nerozhodli v citovanej 30 dňovej lehote. Je toho
názoru, že vo veci ani nebol dôvod na to, aby prvostupňový orgán rozhodol v 60 dňovej lehote. Žalobca v ďalších vyjadreniach poukázal nato, že v čase rozhodovania správnych orgánov ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. neustanovovalo povinnosť preukazovať prieťahy v konaní iným rozhodnutím.
5. Nesprávny úradný postup vidí žalobca aj porušení zásady rovnakého zaobchádzania formou priamej diskriminácie z dôvodu jeho iného postavenia oproti ostatným žalobcom, v porušení povinnosti poskytnúť pomoc a poučenie, ako aj porušení povinnosti spoľahlivo zistiť stav veci.
6. Žalobca si v nadväznosti na vyššie uvedené uplatňuje náhradu škody v paušálnej výške 1.000 eur, spočívajúcej v strate času pri príprave odpovedí a opravných prostriedkov proti citovaným rozhodnutiam správnych orgánov. Ďalej tvrdí, že správne orgány zaujali "vyčkávaciu" taktiku spoliehajúc sa na to, že žalobca opomenie uplatniť niektoré z jeho práv. V čase podania žiadosti sa žalobca nachádzal vo výkone trestu odňatia slobody. Žalobca tvrdí, že správne orgány svojim arogantným, hrubým konaním významne znížili vieru žalobcu v spravodlivosť a zákonnosť, čím zasiahli do napĺňania účelu výkonu trestu odňatia slobody a zvýšili riziko prípadnej neúčinnosti jeho resocializácie tým, že preukázali značnú mieru neúcty k platným zákonom a ich dodržiavaniu. Žalobca sa definuje ako presvedčený liberál, ktorý konal a koná podľa hesla "občan na prvom mieste". Má zato, že postupom správnych orgánov sa ako občan stratil zo zreteľa konajúcich správnych orgánov iba z dôvodu, že bol vo výkone trestu odňatia slobody. Žalobca tvrdí, že názor o diskriminácii s ním zdielala aj bývala riaditeľka Ú.L.-D. pani Ž., ktorá žalobcovi mala poskytnúť rozhodnutia, ktoré predložil v konaní Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3S/123/2009 (bližšie pozri ods.12). Tvrdí, že bola v značnej miere znížená jeho dôstojnosť tým, že v dôsledku konania správnych orgánov bol popretý jeho právny názor. Z rovnakého dôvodu oba správne orgány v značnej miere zasiahli do súkromného života žalobcu. Z týchto dôvodov žalobca požaduje náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 30.000 eur.
7. Žalobca svoje nároky sumarizuje tak, že požaduje náhradu škody vo výške 2.000 eur za prieťahy v konaní prvostupňového správneho orgánu, 500 eur za prieťahy v konaní druhostupňového správneho orgánu, po 10.000 eur za nesprávny úradný postup spočívajúci v porušení zásady rovnakého zaobchádzania v konaní každého z označených správnych orgánov, po 10.000 eur za nesprávny úradný postup spočívajúci v porušení povinnosti poskytnúť pomoc a poučenie, a po 5.000 eur titulom nesprávneho úradeho postupu spočívajúcom v porušení spoľahlivo zistiť stav veci. Spolu teda požaduje titulom náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. sumu 83.500 eur.
8. Žalobca na preukázanie svojich tvrdení predložil:
- rozhodnutie Ú. L., U. P. H. G. P. X. z 20.2.20109, č. k. X.,
- odvolanie proti rozhodnutiu Ú. L. U. P. H. G. P. X. z 20.2.2009, (ďalej aj skrátene ako "Ú.")
- rozhodnutie Ú. L., U. P. H. G. Bratislava zo dňa 24.4.2009. č. k. H.-C., (ďalej aj skrátene ako "Ú."),
- žaloba na preskúmanie zákonnosti Ú. L., U. P. H. G. Bratislava zo dňa 24.4.2009. č. k. H.-C.,
- rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 6.11.2012, č.k. 3S/123/2009-83,
- žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody z 20.6.2013,
- informácia o výsledku predbežného prerokovania nároku z 18.12.2013.
9. Žalovaná v rámci procesnej obrany tvrdila, že žalobca podal dňa 15.12.2008 Ž. C. L. V. B., doručenú úradu dňa 22.12.2008. Ú. dňa 12.1.2019 žalobcovi odpovedal listom zo 12.1.2009, č. Xsoc.XXXX/ XXXXX-XX, doručený 23.1.2009. Dňa 21.1.2009 bola žalobcovi zaslaná výzva spojená s oznámením o predĺžení lehoty na vybavenie do 60 dní, ktorá bola žalobcovi doručená dňa 9.2.2009. Dňa 16.2.2009 bola Ú.-D. doručená vyplnená žiadosť o posúdenie V. B. spolu s potrebnými dokladmi. Dňa 20.2.2009 Ú. vydal rozhodnutie č. X., ktorým rozhodol, že žalobca nie je občanom P. V. B.. Žalovaná tvrdí, že o žiadosti bolo rozhodnuté v zákonnej 60-dňovej lehote, pričom s predĺžením lehoty bol oboznámený spolu s výzvou zo dňa 21.1.2009.
10. Následne bolo dovolanie žalobcu dňa 26.3.2009 doručené Ú. ako odvolaciemu orgánu, ktoré rozhodnutím č. H.-C. zo dňa 24.4.2009 odvolanie žalobcu zamietlo a rozhodnutie D. potvrdilo. Rozhodnutie Ú. bolo žalobcovi doručené dňa 30.4.2009. Žalovaná tvrdí, že Ú. rozhodlo v zákonnej 30 dňovej lehote stanovenej Správnym poriadkom. Žalovaná má za to, že aj keď rozhodnutie bolo žalobcovi doručené po uplynutí 30 dňovej lehoty, bolo v tejto lehote orgánom rozhodnuté. Nie je možné toto konanie kvalifikovať ako prieťahy v konaní, prípadne nečinnosť alebo iné odďaľovanie rozhodnutia, preto žalobcovi nemohla týmto postupom vzniknúť škoda.
11. Žalovaná nesúhlasí ani s tvrdením, že žalobcovi mala vzniknúť škoda nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v porušení zásad rovnakého zaobchádzania, povinnosti poskytnúť pomoc a poučenie, a povinnosti spoľahlivo zistiť stav veci. Žalovaná poukazuje na § 1 zákona č. 599/2003 Z.z. , podľa ktorého je predmetom zákona úprava právnych vzťahov pri posudzovaní hmotnej núdze občana, poskytovaní dávky v hmotnej núdzi a príspevkov k dávke, ktorých cieľom je spolu s príjmami posudzovaného zabezpečiť základné životné podmienky. Tými sa na účel citovaného zákona rozumie jedno teplé jedlo denne, nevyhnutné ošatenie a prístrešie. Správne orgány svoje rozhodnutie opierali o potvrdenie Ú. na P. P. v Prešove zo dňa 16.2.2009, podľa ktorého mal žalobca základné životné podmienky definované zákonom č. 599/2003 Z.z. zabezpečené v zmysle príslušných ustanovení zákona č. 475/2005 Z.z. o výkone trestu odňatia slobody, teda z iného systému a preto ho nemožno považovať na občana v hmotnej núdzi. Žalovaná za to, že týmto postupom nebola žalobcovi odopretá pomoc z dôvodu iného postavenia. Aj z týchto dôvodov nebolo vyhovené protestu prokurátora zo dňa 27.6.2012 proti rozhodnutiu Ú.. Žalovaná nesúhlasí ani s tvrdením, že došlo k porušeniu povinnosti poskytnúť žalobcovi pomoc a poučenie.
12. Žalovaná poukázala na odôvodnenie rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 6.11.2012, sp. zn. 3S/13/2009. V tomto sa uvádza, že žalobca súdu doručil fotokópie rozhodnutí Ú.-D. zo dňa 20.2.2012, č. X. a č. X., ktorými mala byť iným odsúdeným priznaná dávka v hmotnej núdzi a príspevky po 62,50 eur. Na tieto súd poukázal s tým, že správne orgány sú povinné objektívne zhodné prípady rozhodovať zhodne, aby nedochádzalo k diskriminácii. Predmetné rozhodnutia sa však registratúrnom systéme, ani archíve Ú. nenachádzajú, preto bol podaný podnet na Okresnú prokuratúru Bratislava I. Žalovaná poukazuje aj na to, že následným rozhodnutím zo dňa 21.11.20014 bolo žalobcovi priznané postavenie osoby v hmotnej núdzi s tým, že nárok na priznanie pomoci v hmotnej núdzi nespĺňa. Žalobca tak žiadal o dávku a príspevok, na ktoré mu v danom čase nárok nevznikol.
13. K samotnej výške škody žalovaná namieta, že žalobca nepreukázal výšku škody, ktorá mu mala byť spôsobená. Žalobcom vyčíslenú škodu považuje za značne nadhodnotenú, nezodpovedajúcu limitom stanoveným zákonom a kritériám podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. Žalobca nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a škodou, alebo že by nezákonné rozhodnutie bolo podstatnou príčinou vzniku škody. Z uvedených dôvodov žalovaná navrhla žalobu zamietnuť.
14. Žalovaná na preukázanie svojich tvrdení nad rámec listinných dôkazov predložených žalobcom poukázala na spisovú dokumentáciu administratívneho konania podľa žurnalizácie zo dňa 7.9.2010, rozhodnutie Ú. zo dňa 21.11.2014,
15. Súd vo veci nariadil pojednávanie, pripojil spis Krajského súdu v Bratislave 6S/18/2015, ktoré súčasťou sú aj pripojené administratívne Ú.. Súd pri zisťovaní skutkového stavu vychádzal zo zhodných tvrdení strán, ktoré si v podstatných okolnostiach neodporovali. Preto možno konštatovať, že priebeh konania opísaný žalobcom je preukázaný (pozri ods. 3).
16. Z rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 6.11.2012, sp. zn. 3S/123/2009 súd zistil, že krajský súd rozhodnutie ústredia č. H.-C. zo dňa 24.4.2009 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení vytkol obom správnym orgánom, že nedostatočne zistili skutkový stav, keď sa odvolávali iba na stanovisko Ú. L., ktorý v ňom poukázal príslušné ustanovenia zákona č. 475/2005 Z.z. Krajský súd poukázal na zásadu materiálnej rovnosti vyjadrenej v § 3 ods. 4 Správneho poriadku, ktorá vychádza z ústavnej zásady rovnosti vyjadrenej v článku 13 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, z ktorých vyplýva požiadavka, aby správne orgány v objektívne zhodných prípadoch rozhodovali zhodne, v čom súd poukázal na žalobcom predložené rozhodnutia Ú.-D. zo dňa 20.2.2012, č. X. a č. X..
17. Z ďalších podstatných predložených listín - administratívneho spisu konania prvostupňového orgánu súd zistil, že žalobca požiadal o posúdenie hmotnej núdze listom zo dňa 15.12.2008, doručeným 22.12.2008. Listom zo dňa 12.1.2009 doručeným žalobcovi 23.1.2009 mu žalovaný oznámil, že základné životné podmienky má zabezpečené vo výkone trestu odňatia slobody, preto mu dávky a príspevky nepatria. Odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu (list) z 12.1.2009 bolo Ú.-D. doručené dňa 2.2.2009. Uvedeným listom zároveň žalobca požiadal o odstránenie nečinnosti. Ú. listom datovaným 21.1.2009 doručeným žalobcovi dňa 9.2.2009 vyzval žalobcu na vyplnenie príslušného tlačiva a predloženie potrebných dokladov - fotokópiu odsudzujúceho rozsudku, doklad preukazujúci nástup a trvanie výkonu
trestu odňatia slobody. Uvedenou výzvou zároveň žalobcovi úrad oznámil, že jeho žiadosť bude vybavená do 60 dní.
18. Otázku autenticity rozhodnutí zo dňa 20.2.2012, č. X. a č. X. sa v konaní nepodarilo potvrdiť, avšak vzhľadom na ďalej uvedené súd nepovažoval zodpovedanie tejto otázky za nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci samej.
19. Podľa § 3 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len ako č. 514/2003 Z. z.,) štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím.
20. Podľa § 3 ods. 1 písm. c/ zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.
21. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.
22. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.
23. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky.
24. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. (v znení účinnom od 1.1.2013), pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
25. Podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.
26. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
27. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak
28. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
29. Podľa § 1 zákona č. 59/2003 Z.z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov, Tento zákon upravuje právne vzťahy pri posudzovaní hmotnej núdze občana a poskytovaní dávky v hmotnej núdzi (ďalej len "dávka") a príspevkov k dávke (ďalej len "príspevok"), ktorých cieľom je spolu s jeho príjmami zabezpečiť základné životné podmienky a pomôcť v hmotnej núdzi s prispením aktívnej účasti občana a fyzických osôb, ktoré sa s občanom spoločne posudzujú. Základné životné podmienky na účely tohto zákona sú jedno teplé jedlo denne, nevyhnutné ošatenie a prístrešie.
30. Podľa § 32b ods. 1 písm. a/ zákona č. 59/2003 Z. z., sociálna poisťovňa, zdravotné poisťovne, ústav na výkon väzby a ústav na výkon trestu odňatia slobody, zdravotnícke zariadenia, školy a školské zariadenia, daňové úrady a ďalšie orgány štátnej správy, obce a samosprávne kraje sú povinné poskytovať súčinnosť orgánom štátnej správy a obciam pri zabezpečení základných životných podmienok a pomoci v hmotnej núdzi, vyhovieť ich žiadostiam a bezplatne im podávať oznámenia a informácie vo veciach zabezpečenia základných životných podmienok a pomoci v hmotnej núdzi.
31. Podľa § 32b ods. 1 písm. a/ zákona č. 59/2003 Z. z. (v znení účinnom od 1.1.2013), Občan sa nepovažuje za občana v hmotnej núdzi podľa tohto zákona počas, výkonu väzby alebo výkonu trestu odňatia slobody.
32. Úvodom súd konštatuje splnenie podmienky vyplývajúcej z § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. Predpokladom úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody je kumulatívne splnenie podmienok predpokladaných zákonom č. 514/2003 Z.z., ktorými sú existencia nezákonného rozhodnutia/ neprávneho úradného postupu, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nimi. Ako nezákonné žalobca označil vyššie citované rozhodnutia úradu a ústredia. Za nesprávny úradný postup považuje žalobca postup, ktorý vydaniu týchto rozhodnutí predchádzal.
33. Zákon č. 514/2003 Z. z. bližšie nedefinuje pojem škody. V tomto smere je preto potrebné aplikovať ustanovenia všeobecnej úpravy (§ 442 Občianskeho zákonníka). Predmetný zákon rozlišuje právo na náhradu škody ako právo na náhradu skutočnej majetkovej škody a ušlého zisku. Okrem uvedenej skutočnej škody rozlišuje tento zákon aj náhradu škody spočívajúcej v nemajetkovej ujme. Právo domáhať sa takejto náhrady zákon priznáva každému, komu škoda alebo ujma vznikla ako dôsledok nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci alebo nesprávneho úradného postupu takéhoto orgánu. Kritéria na základe ktorých sa určí výška nemajetkovej škody sú stanovené v § 17 ods. 3. Zároveň podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. nemajetkovú ujmu v peniazoch možno priznať iba v prípade, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom a škodu nie je možné kompenzovať inak. Nárok na priznanie nemajetkovej ujmy nevzniká automaticky. Žalobca, ktorý sa nemajetkovej ujmy domáha musí uniesť bremeno tvrdenia, ako aj dôkazné bremeno, že mu škoda vznikla a že na jej uspokojenie nie je postačujúcim iba konštatovanie porušenia práva. Nemajetkovú ujmu uplatňovanú podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je treba v prípade nezákonného rozhodnutia alebo nezákonného úradného postupu čo možno najurčitejšie pomenovať a vysvetliť, teda tvrdiť a preukázať, že k nej zásahom orgánom verejnej moci skutočne došlo. Žalobca v podstate iba stroho vymenoval pochybenia správnych orgánov a tieto si bez bližšej argumentácie ohodnotil v podobe nemajetkovej ujmy. Žalobca konštatoval, že v konaní došlo k prieťahom, preto žiada 2.500 eur. Vo vzťahu k ďalším nárokom v podstate uviedol, že sa ho hlboko dotklo, že správne orgány popreli jeho právny názor. Rozhodnutím v rozpore so zákonom zároveň významne znížili vieru žalobcu v spravodlivosť a zákonnosť, ako aj ohrozili účel výkonu trest odňatia slobody a žalobcovu resocializáciu. Podľa názoru
súdu ide o všeobecné tvrdenia žalobcu, ktoré nie sú ničím podložené a bez ďalšieho nepredstavujú nemajetkovú ujmu tak, ako ju predpokladá zákon v §17. Navyše podľa názoru súdu je takýmto spôsobom definovaná ujma plne kompenzovaná rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo dňa 6.11.2012, sp. zn. 3S/123/2009.
34. Žalobca požadoval aj náhradu majetkovej škody v paušálne výške 1000 eur. Škodu vo všeobecnosti možno chápať ako ujmu, ktorá a/ nastala v majetkovej sfére poškodeného, b/ je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a c/ je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Žalobca však neposkytol žiadne bližšie vyjadrenia ani dôkazy vo vzťahu k tejto škode.
35. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorí z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. júna 2010, sp. zn. 5Obo/52/2010). Vo vzťahu k tvrdenej majetkovej ujme žalobca dôkazné bremeno neuniesol. Vo vzťahu k nemajetkovej ujme súd uvádza, že vznik nemajetkovej ujmy spravidla nemožno dokazovať, lebo ide o stav mysle poškodeného. V konaní sa teda obvykle len zisťuje, či sú dané objektívne dôvody pre to, aby sa konkrétna osoba mohla cítiť poškodená - teda je nutné posúdiť, či vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu by sa i iná osoba v obdobnom postavení mohla cítiť dotknutá v zložkách tvoriacich nemajetkovú sféru jednotlivca. Nepreukazuje sa teda to, ako sa poškodený cíti, ale či má dôvod cítiť sa poškodený (pozri. KOLBA,Q. P. V. Š.. Nemajetková újma způsobená protiprávním výkonem veřejné moci. Praha: Leges, 2014.Teoretik. ISBN 978-80-7502-027-7). Na základe vyššie uvedeného ma súd za to, že tvrdenia žalobcu, ani iné listinné dôkazy nenasvedčujú existencii ním tvrdenej a vyčíslenej škody, teda že by došlo do zásadu do práv žalobcu v tak takej intenzite, ktorá by zakladala právo žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Časť tvrdení žalobcu je navyše vo vzájomnom rozpore, keď na jednej strane žalobca uvádza ohrozenie účelu výkonu trestu odňatia slobody a jeho resocializácie, zníženie dôvery v právo a spravodlivosť, pri súčasnej definícii samého seba ako liberála a zákonov dbalého občana, čo malo mať za následok intenzívnejšie dôsledky nezákonného úradného postupu a nezákonných rozhodnutí.
36. Nad rámec vyššie uvedených dôvod súd k samotnému titulu spočívajúcom v neprávnom úradnom postupe a nezákonnom rozhodnutí uvádza, že samotný zákon č. 514/2003 Z.z. nezákonné rozhodnutie nedefinuje. Súdna prax ustálila, že ide o obsahovo pružný pojem. Zákonnosť či nezákonnosť rozhodnutia je vo všeobecnosti otázkou súladu s objektívnym právom. Tak rozhodnutie, ktoré bolo zrušené z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia, z dôvodu nesprávne alebo nedostatočne zisteného skutkového stavu, ako aj z dôvodu vady konania je nezákonné a za splnenia ostatných zákonných podmienok môže zakladať zodpovednosť štátu za škodu, ktorá prípadne z takéhoto rozhodnutia vznikla (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.3.2012, sp. zn. 7Cdo/27/2011, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.5.2011, sp. zn. 4M Cdo/20/2009). Judikatúra tiež vo vzťahu k vzniknutej škode vyžaduje identifikáciu jej príčiny, teda či vznik škody má pôvod v nesprávnom úradnom postupe alebo nezákonnom rozhodnutí z hľadiska posúdenia ich vzájomnej príčinnej súvislosti. V prejednávanej veci však nesprávny úradný postup predchádzal vydaniu následne zrušeného rozhodnutia a tieto nedostatky boli aj dôvodom jeho zrušenia. Žalobca sa vzťahmi príčiny a následku (konkrétnej škody) v žalobe v podstate nevenuje, iba uvádza, že škoda vznikla a následne uvádza vyčíslenie svojich požiadaviek.
37. Súd sa nestotožnil ani s tvrdeniami, že úrad postupoval voči žalobcovi diskriminačne. Pokiaľ aj ustanovenie § 32a zákona č. 59/2003 Z.z. bolo do zákona zavedené až následne, neznamená to, že pri rozhodovaní podľa citovaného zákona nemá príslušný orgán prihliadať na to, či je osoba vo výkone trest odňatia slobody. Tento zákon v § 30 ukladá ústavom výkon väzby a ústavom na výkon trestu odňatia slobody povinnosť súčinnosti pri zabezpečení základných životných podmienok a pomoci v hmotnej núdzi. Preto súd toto kritérium považuje za legitímne (bez toho, že by súd týmto hodnotil samotnú správnosť žalovaného postupu alebo rozhodnutí správnych orgánov).
38. Záverom súd uvádza, že žalobca zákonom predpokladaným spôsobom nepreukázal existenciu prieťahov v konaní správnych orgánov. Súd zastáva názor, že nie je oprávnený hodnotiť žalobcom namietané prieťahy v konaní. Zákonom č. 412/2012 Z.z. bol do zákona č. 514/2003 Z.z. s účinnosťou od 1. januára 2013 vložený odsek 2, ktorý ako predpoklad priznania nároku na náhradu škody voči štátu ustanovil povinnosť, aby nesprávny úradný postup skonštatoval príslušný orgán, ktorý je v zákone výslovne uvedený. Zákon č. 412/2012 Z. z. neobsahuje prechodné ustanovenia. Dôvodová sprava k novému odseku 2 uvádza, že návrh vychádza z platnej úpravy, nakoľko existuje možnosť domáhať sa ochrany svojich práv využitím inštitútu ústavnej sťažnosti v súlade s ustanovením § 127 ods. 1 Ústavy SR. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný preskúmať ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti (resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy). Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo fyzických a právnických osôb na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). V prípade, ak by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR, poškodený subjekt by sa mal obrátiť v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. na okresný súd, aby konštatoval, že jeho nadriadený orgán sa dopustil zbytočných prieťahov. Postup súdu vyššieho stupňa by bol v takomto prípade preskúmavaný súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a uvedené len potvrdzuje, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní je oprávnený Ústavný súd SR. Vzhľadom na vyššie uvedené návrh zákona výslovne dopĺňa, že všeobecný súd môže pristúpiť k priznávaniu náhrady škody v konaní podľa zákona č. 514/20003 Z. z. až v prípade, ak o existencii prieťahov bolo rozhodnuté týmto oprávneným orgánom. Podporne možno poukázať aj na rozhodnutie Najvyššieho súd Českej republiky v rozhodnutí sp. zn. 30 Cdo /57/2005 z 31.10.2005, ktorý v odôvodnení rozhodnutia uviedol: Pravomoc soudu v občanském soudním řízení je upravená zejména v ustanovení § 7 o.s.ř. tak, že v tomto řízení soudy projednávají a rozhodují spory a jiné právní věci, které vyplývají z občanskoprávních, pracovních, rodinných a obchodních vztahu, pokud je podlé zákona neprojednávají a nerozhodují o nich jiné orgány (odst. 1). Jiné věci soudy projednávají a rozhodují v občanském soudním řízení, jen stanoví-li to zákon (odst. 3). Neexistuje žádné zákonné ustanovení, které by opravňovalo soud, aby v občanském soudním řízení (v řízení o ochranu osobnosti) zasahoval do řízení trestního tím, že by např. aproboval postup orgánu činných v trestním řízení z hlediska rychlosti a účelnosti řízení (obdobné srovnej i odvolacím soudem zmíněné usnesení Ústavního soudu České republiky ze dne 2. března 2004, sp. zn. II. US 299/03). Ustanovenia § 7 pôvodného procesného predpisu (OSP) sa po rekodifikácii pretavili do čl. 1 CSP (§7 ods. 1 OSP) a § 2 SSP (§ 7 ods. 2 OSP). Je plne v súlade s touto koncepciou (čl. I), že všeobecný súd nerozhoduje o porušeniach práv o ktorých rozhoduje iný , zákonom na to určený orgán. Súd konajúci o nároku o náhrade škody teda nie je oprávnený preskúmavať postup iného orgánu štátu z hľadiska zákonnosti jeho postupu, ani z hľadiska rýchlosti a účelnosti konania. A teda nie je oprávnený urobiť záver o tom, že konanie iného orgánu štátu je poznačené prieťahmi, prípadne o tom, kedy boli prieťahy v konaní zavŕšené/ukončené. V tejto súvislosti je možné poukázať aj na judikatúru ústavného súdu, že nie každý zistený prieťah v konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočného prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 61/03, III. ÚS 372/09).
39. S poukazom na vyššie uvedené súd žalobu v celom rozsahu zamietol.
40. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
41. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
42. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
43. Vzhľadom na rozhodnutie súdu možno konštatovať úspech vo veci na strane žalovanej. Žalovanej podľa obsahu spisu žiadne však trovy nevznikli a tieto si ani neuplatnila, preto súd rozhodol tak, že jej nárok na náhradu trov nepriznal a teda nebude ďalej potrebné ďalej postupovať podľa § 262 ods. 2 CSP .
Poučenie:
Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého rozsudku smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku. Exekúciu možno vykonať len na návrh oprávneného alebo na návrh toho, kto preukáže, že naňho prešlo právo z rozhodnutia