Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_9Co-154-2017.pdf
PDF · 170.53 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/154/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudcov: JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobkyne: R. V., nar. X.X.XXXX, adresa J. - G. J., G. XXXXX/XX, proti žalovaným: 1. LIDESTA PLUS, s. r. o., so sídlom Bratislava, Ružomberská 6, IČO: 43 944 710, zanikol ku dňu 20.11.2015 bez právneho nástupcu, 2. C. S., nar. XX.X.XXXX, adresa E. K., Y. ulica XX/XX a 3. LIDESTA, s. r. o., so sídlom Bratislava, Panenská 26, IČO: 31 638 031, o zaplatenie 5.974,70 Eur s príslušenstvom a o vzájomnej žalobe žalovaného 1. o zaplatenie 995,82 Eur s príslušenstvom, na odvolania proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 8C/230/2010-347 zo dňa 18.2.2014 - žalobkyne v celom rozsahu a žalovaného 1. voči časti zamietajúcej jeho vzájomnú žalobu a v časti trov konania, v spojení s dopĺňacím rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 8C/230/2010-453 zo dňa 30.3.2017, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd odvolacie konanie vo vzťahu k žalovanému 1. z a s t a v u j e.
II. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom p o t v r d z u j e .
III. Žalovaným 2. a 3. nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietol a o náhrade trov konania rozhodol tak, že žalovaným 1., 2. a 3. náhradu trov konania nepriznáva.
2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 34, § 35 ods. 1, 2, § 37 ods. 1, § 40 ods. 1, § 40a, § 724, § 730, § 733, § 734, § 774, § 775, § 451 ods. 2, § 456, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), ako i ust. § 3 ods. 1, § 10c nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.
3. Vecne súd prvej inštancie dôvodil tým, že žalobkyňa sa voči žalovaným 1. až 3. domáhala zaplatenia sumy 5.974,70 Eur s prísl., a to buď titulom kúpnej ceny, alebo odmeny za sprostredkovanie predaja nehnuteľnosti. Súd mal vykonaným dokazovaním preukázané jedine to, že výlučným a jediným vlastníkom nehnuteľností, od ktorých si žalobkyňa odvodzuje nárok na zaplatenie žalovanej sumy bol E. O.. Žalobkyňa nebola ich vlastníčkou ani spoluvlastníčkou, teda ich nemohla ani predávať a nemohlo jej vzniknúť žiadne právo na kúpnu cenu za predaj týchto nehnuteľností, ani právo domáhať sa zaplatenia kúpnej ceny za predaj týchto nehnuteľností. Žalobkyňa totiž nepreukázala, že by existovala platná písomná kúpna zmluva, na základe ktorej by bola ako vlastník zapísaná na príslušnom liste vlastníctva a predávala svoje vlastníctvo - nehnuteľnosti za dohodnutú kúpnu cenu a že by na základe takejto kúpnej zmluvy bol povolený vklad vlastníckeho práva na kupujúceho. Žalobkyňa predložila kúpnu zmluvu, o ktorej tvrdí, že na základe nej jej vzniklo právo na žalované plnenie aj z titulu kúpnej zmluvy,
ale toto dôkazné bremeno v tomto smere neuniesla, nakoľko v zmluve nebola jej účastníčkou ako predávajúca. V tejto kúpnej zmluve konala len ako písomne splnomocnená zástupkyňa predávajúceho
- E. O., a to na základe písomného plnomocenstva. Okrem toho sa nikde v tejto zmluve nenachádza žiadne dojednanie predávajúceho a kupujúceho, že by jej mala byť vyplatená čo i len časť kúpnej ceny kupujúcim. Žalobkyňa teda nepreukázala ani existenciu platnej kúpnej zmluvy, na základe ktorej by niektorému z troch žalovaných vznikla povinnosť zaplatiť jej kúpnu cenu a teda žalované plnenie, ani povinnosť všetkých troch žalovaných spoločne a nerozdielne. Súd poukázal na to, že aj v prípade, ak nebola časť kúpnej ceny vyplatená predávajúcemu E. O., ako to tvrdila žalobkyňa, musí si takéto prípadné nároky uplatniť on sám, ale nie je oprávnená si ich za neho, vo svojom mene uplatňovať žalobkyňa, lebo ani takéto právo v konaní nepreukázala.
4. K ďalšiemu tvrdeniu žalobkyne, že žalovanú sumu žiada od všetkých troch žalovaných aj preto, lebo sa dohodli na odmene za sprostredkovanie predaja nehnuteľností (tých, ktoré predával E. O.) s tým, že jej nároky vyplývajú aj z predloženého čestného prehlásenia prvoinštančný súd uviedol, že vykonaným dokazovaním, a to kúpnou zmluvou uzavretou medzi predávajúcim E. O. a kupujúcim - žalovaným 1. je preukázané, že nehnuteľnosti kupoval jedine žalovaný 1., pre seba, na svoje meno. Nikde sa neuvádza, že by kúpnu cenu mal za neho zaplatiť niekto iný. Žalobkyňa predložila čestné prehlásenie, ktoré podpísala žalovaná 2., za žalovaného 3. Žalovaná 2. ale nebola kupujúcou a nebol ním ani žalovaný 3. Navyše toto čestné prehlásenie je datované až dátumom, po podpise kúpnej zmluvy o predaji pozemkov, za sprostredkovanie ktorých si žalobkyňa žiada zaplatenie žalovanej sumy. Aby žalobkyni mohlo vzniknúť právo na zaplatenie ceny za sprostredkovanie na základe príkaznej zmluvy v zmysle § 724 OZ, musela by preukázať existenciu dohody o takomto sprostredkovaní, a to príkaznú zmluvu, v ktorej by sa zaviazala obstarať pre príkazcu nejakú vec, alebo vykonanie nejakej činnosti. Odmena za také obstaranie veci by ale musela byť dohodnutá, ale aj obvyklá, a to najmä s prihliadnutím na povolanie príkazníka. V takom prípade by žalobkyňa musela preukázať kedy, kde, s kým a na čom sa dohodli a tiež na akej odmene za obstaranie veci sa dohodli. Žalobkyňa však ani v tomto smere svoje dôkazné bremeno neuniesla, nepreukázala obstaranie akej veci a pre koho mala vykonať. Nepreukázala, že sa na odmene dohodli pred obstaraním veci, ani že odmena za obstaranie bola obvyklá. Súd mal za to, že suma dvojnásobne vyššia ako kúpna cena, ktorá je uvedená v kúpnej zmluve, nie je v žiadnom prípade odmenou obvyklou. Rovnako žalobkyňa nepreukázala, že by sa bola platne dohodla s ktorýmkoľvek zo žalovaných na zmluve o obstaraní veci v zmysle ust. § 733 OZ , teda že by sa so žalovanými, alebo čo i len s jedným z nich dohodla kedy, na akom obstaraní, akej veci, za akú cenu obstarania a za akú odmenu sa dohodli. Nepreukázala ani, že by bola niektorému zo žalovaných ako objednávateľovi veci vydala písomné potvrdenie ako obstarávateľka veci s dohodnutým predmetom obstarania, s jeho cenou a dobou obstarania. Kúpna zmluva, ktorú žalobkyňa predložila, takým dôkazom nie je. Žalobkyňa totiž vystupovala v rámci kúpnej zmluvy len ako splnomocnená zástupkyňa predávajúceho E. O., nie je v nej spomínaná ako prípadný obstarávateľ ktoréhokoľvek zo žalovaných, a to ani žalovaného 1., ktorý bol kupujúcim zo zmluvy. Pokiaľ žalovaná 2. v konaní uviedla, že cena za predaj pozemkov, kde zastupovala žalobkyňa mala byť 540.000,-Sk, t. j. 17.924,72 Eur, táto suma mala byť kúpnou cenou, a ak tiež žalovaná 2. uviedla, že žalobkyni mala byť zaplatená suma 360.000,-Sk, t. j. 11.949,81 Eur, uvedené neobstojí, pretože neskôr to žalovaná 2. poprela. Žalobkyňa nepreukázala iným hodnoverným dôkazným prostriedkom svoje tvrdenie o existencii platnej dohody o sprostredkovaní a o cene za sprostredkovanie. Samotné predložené čestné prehlásenie takýmto dôkazom podľa súdu nie je, pretože pozemky kupoval žalovaný 1. a na čestnom prehlásení ide o prehlásenie žalovaného 3., v zastúpení žalovanej 2., keď žalovaný 3. pripustil, že ústne splnomocnil žalovanú 2. Žalovaný 3. však kupujúcim nebol. Navyše pri porovnaní kúpnej ceny dojednanej v kúpnej zmluve vo výške 180.000,-Sk, t. j. 5.974,91 Eur a cenou za sprostredkovanie, ktorá podľa tvrdenia žalobkyne mala byť dojednaná vo výške 360.000,-Sk, t. j. 11.949,81 Eur, je zrejmé, že ide o dvojnásobok kúpnej ceny, preto možno ťažko hovoriť o platnom dojednaní odmeny za sprostredkovanie, ak takáto odmena mala byť dvojnásobne vyššia ako kúpna cena. Okrem toho je čestné prehlásenie datované a podpísané až 2 mesiace po podpise kúpnej zmluvy, kde žalobkyňa preukázateľne zastupovala predávajúceho a nie niektorého, alebo všetkých žalovaných. Navyše samotná žalobkyňa spochybnila svoje vyjadrenie o tom, že za tvrdené sprostredkovanie mala dostať sumu 360.000,-Sk, t. j. 11.949,81 Eur ako dohodnutú odmenu, pretože pri svojej druhej výpovedi uviedla, že zo sumy 360.000,-Sk, t. j. 11.949,81 Eur jej nemala patriť celá suma, ale z toho mala ešte zaplatiť predávajúcemu zvyšnú kúpnu cenu 180.000,-Sk, t. j. 5.974,91 Eur. Je teda otázne, na čom sa vlastne a s kým dohodla. Uvedené však nepreukázala hodnovernými dôkazmi. Žalobkyňa teda neuniesla dôkazné bremeno o svojom tvrdení o existencii príkaznej zmluvy, ani o existencii zmluvy o sprostredkovaní, a to ani so žalovaným 1., ani so žalovanou 2. ako fyzickou osobou, lebo mala konať ako
zástupca žalovaného 3., ako ani so žalovaným 3. Tvrdenie žalobkyne, že vybavila reštitúciu pre E. O. v žiadnom prípade nezakladá právo žalobkyne vo vzťahu ku ktorémukoľvek zo žalovaných, lebo reštitúciu nevybavila ani pre jedného z nich. Ak má nejaké nároky za vybavenie reštitúcie, musí sa s nimi obrátiť na toho, komu reštitúciu vybavila, čo však nie sú žalovaní. Pokiaľ žalobkyňa uviedla, že mala so žalovanými rôzne iné aktivity (vybavovanie úverov, stavbu domu a pod.), toto nie je právnym nárokom žalobkyne voči žalovaným na zaplatenie žalovanej sumy. Len z takéhoto všeobecného tvrdenia jej nevznikli žiadne nároky vo vzťahu k niektorému, alebo k všetkým žalovaným.
5. Pokiaľ ide o nárok žalovaného 1., ktorý vzniesol v priebehu konania voči žalobkyni, keď sa od nej domáhal vrátenia sumy 995,82 Eur ako plnenia bez právneho dôvodu, ktoré jej poskytol, prvoinštančný súd posúdil tento nárok v zmysle v tom čase platného a účinného § 98 Občianskeho súdneho poriadku, vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný 1. sa voči žalobkyni domáhal menej ako žiadala ona voči žalovanému 1., nie ako vzájomný návrh voči žalobkyni, ale iba ako jeho obranu. Uzavrel, že tejto obrane žalovaného 1. nebolo možné vyhovieť, nakoľko hoci bolo dokazovaním preukázané, že žalovaný 1. ním požadované plnenie žalobkyni poskytol a poskytnutie takéhoto plnenia aj žalobkyňa uznala, avšak súd sa nestotožnil s tvrdením žalovaného 1., že išlo o plnenie bez právneho dôvodu, nakoľko žalovaný 1. plnenie žalobkyni poskytol sám, dobrovoľne, opak ani tvrdený nebol. Súd mal z výpovedí strán za jednoznačné, že nejaké rokovania medzi sebou mali a že na základe nich žalovaný 1. poskytol plnenie žalobkyni. Žalovaný 1. neuniesol svoje dôkazné bremeno o plnení bez právneho dôvodu, prípadne z neplatného právneho úkonu. Navyše toto tvrdenie žalovaného 1. spochybnil aj jeho bývalý konateľ (ktorý je teraz konateľom žalovaného 3.), keď sa vyjadril že plnenie, ktoré bolo žalobkyni poskytnuté, jej bolo poskytnuté v mene žalovaného 1. Ak poskytnuté plnenie za bývalého konateľa bolo považované za platné, nemôže samotná zmena konateľa znamenať, že by malo ísť o plnenie bez právneho titulu. Na obranu žalovaného 1. súd neprihliadal tiež z dôvodu, že žaloba žalobkyne voči nemu bola ako nedôvodná zamietnutá. Ak by totiž aj bola obrana žalovaného 1. preukázaná, prejavila by sa v rozhodnutí len tou formou, že o preukázanú sumu by sa znížil nárok priznaný žalobkyni. Pretože ale žalobkyňa úspešná nebola, obrana žalovaného 1. nemohla byť premietnutá do rozhodnutia o žalobe žalobkyne.
6. Prvoinštančný súd teda uzavrel, že žalobkyňa neuniesla svoje dôkazné bremeno a nepreukázala, že má právo na zaplatenie žalovanej sumy voči žalovaným 1. až 3. (či už jednotlivo, alebo voči niektorému z nich spoločne s ďalším, prípadne voči všetkým trom spoločne) a na základe akého právneho titulu. Povinnosťou žalobkyne bolo preukázať kedy, kde, s kým a aký platný právny úkon uzavrela a o čom konkrétnom sa dojednali (predmet dojednania). Nič z toho však žalobkyňa ani voči jednému zo žalovaných nepreukázala. Žalovaní sa tak s plnením žalovanej sumy ani nemohli dostať do omeškania. Súd preto žalobu žalobkyne ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.
7. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie vo vzťahu k žalovanému 1. s poukazom na ust. § 150 ods. 1 zák. č. 99/1963 Z. z. Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.6.2016 (ďalej len „OSP“) a vo vzťahu k žalovaným 2. a 3. s ohľadom na skutočnosť, že títo si trovy neuplatnili, pričom rovnako na ich strane existujú dôvody ako u žalovaného 1. Žalovaným 1. až 3. by teda ako v spore v celom rozsahu úspešným v zásade prináležala náhrada trov konania v plnej výške s poukazom na ust. § 142 ods. 1 OSP. Súd však mal za to, že existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré výnimočne v tomto konaní, úspešným žalovaným náhradu trov konania nepriznal. Tieto spočívajú v konaní žalovaných pri úkonoch, ktoré voči žalobkyni vykonali, pri plneniach, ktoré voči nej boli vykonané a ktoré predchádzali podaniu jej žaloby. Strany pritom nesporne boli medzi sebou navzájom v kontakte, vybavovali si rôzne veci. Žalovaní vo vzťahu k žalobkyni aj poskytli určité plnenie, a to žalovaný 3. dokonca opakovane, čiže zrejme mali medzi sebou aj nejaké dohody, avšak dokazovaním nebolo preukázané aké konkrétne, z akého časového obdobia, čoho presne sa týkali, na čom presne sa dohodli a kedy. Preto súd konanie žalovaných hodnotil tak, že vzhľadom naň nemajú právo na náhradu trov konania, aj keď boli úspešní.
8. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný 1. prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie, a to len v časti týkajúcej sa rozhodnutia o jeho vzájomnej žalobe a v časti náhrady trov konania. Dôvodil, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. f/ a d/ OSP). Rozhodnutie súdu v časti zamietnutia žaloby žalobkyne o zaplatenie sumy 5.974,70 Eur považoval žalovaný 1. za správne, avšak poukazoval na to, že žalovaný 1. si vzájomnou žalobou uplatnil v konaní voči žalobkyni zaplatenie sumy 995,82 Eur s príslušenstvom, ktorú však súd vyhodnotil ako obranu, resp. kompenzačnú námietku proti žalobe, a keďže súd žalobu zamietol, o vzájomnej žalobe osobitne
nerozhodoval. Žalovaný 1. však považuje takýto postup a záver súdu za nesprávny, nakoľko záujmom žalovaného 1. pri podaní vzájomnej žaloby nebolo uplatňovať si nárok na započítanie vzájomných pohľadávok, ani tým nesledoval svoju obranu proti zjavne nedôvodne uplatnenému nároku žalobkyne. Žalovaný 1. nikdy neuznal existenciu nároku žalobkyne, preto jeho podanie nemôže byť považované za tzv. započítaciu námietku ako obranu žalovaného v konaní. Naopak, bola zjavne preukázaná existencia jeho nároku voči žalobkyni, preto žalovaný 1. podal vzájomnú žalobu a žiadal, aby o nej súd rozhodol. Žalovaný 1. si uplatňuje svoj nárok titulom vydania bezdôvodného obohatenia, nežiada zníženie uplatňovaného nároku žalobkyne. Pokiaľ súd dospel k záveru, že nemôže o vzájomnej žalobe rozhodnúť v rámci prebiehajúceho konania sp. zn. 8C/230/2010, mal vzájomnú žalobu žalovaného 1. vylúčiť na samostatné konanie, a to najneskôr pred vyhlásením rozsudku vo veci samej. V opačnom prípade odňal žalovanému 1. možnosť konať o tomto nároku pred súdom, čím došlo k odopretiu spravodlivosti žalovanému 1. Žalovaný 1. namietal, že v konaní bolo preukázané, že medzi žalovaným 1. a žalobkyňou bol jediný vzťah založený tým, že táto vystupovala ako splnomocnenec predávajúceho vlastníka pozemkov pri uzatvorení kúpnej zmluvy. Žiadny iný vzťah medzi týmito stranami preukázaný nebol. Ďalej bolo preukázané, že so žalobkyňou viedla rokovania žalovaná 2. a pán S., ktorý bol v danom období konateľom žalovaného 1. ako aj žalovaného 3. Žalobkyňa potvrdila, že po celú dobu prebiehajúcich rokovaní, obe tieto osoby komunikovali v mene spoločnosti LIDESTA, s. r. o., t. j. v mene žalovaného 3. a až tesne pred uzatvorením kúpnych zmlúv sa dozvedela, že kúpnu zmluvu uzatvorí žalovaný 1. v postavení kupujúceho. Vo vzťahu k žalovanému 1. preto nemohla vykonávať žiadnu činnosť, ktorá by zakladala akýkoľvek nárok na poskytnutie odmeny alebo provízie. Záver súdu, že žalovaný 1. v osobe pána S. vedel o poskytnutí plnenia, plnil predmetnú sumu dobrovoľne, neobstojí ako konvalidácia objektívne neexistujúceho právneho dôvodu na poskytnutie plnenia. Príjmový a výdavkový doklad pritom nepodpísal pán S., ani žalovaná 2. Z výsluchu strán vyplýva, že tento podpísala osoba, ktorú nie je možné stotožniť a dokument predložila žalobkyňa preukazujúc, že hotovosť v tejto výške prevzala, a teda prijatie sumy 30.000,- Sk, t. j. 995,82 Eur je nesporné. Sporný je len dôvod poskytnutia plnenia, ktorý žalobkyňa neuvádzala ani netvrdila, naopak odvolávala sa na právny vzťah, ktorý ju mal oprávňovať na plnenie voči žalovaným 2. a 3.
9. Žalovaný 1. nesúhlasil ani s rozhodnutím súdu o náhrade trov konania v zmysle § 150 OSP, pretože podľa neho v tomto prípade dôvody hodné osobitného zreteľa nie sú dané. Súdom tvrdená existencia iných právnych vzťahov medzi stranami pred podaním žaloby vo vzťahu k žalovanému 1. jednoznačne preukázaná nebola. Žalobkyňa totiž uvádzala, že služby jej boli poskytované žalovanými 2. a 3. Súd pritom nezohľadnil, že od počiatku bolo zrejmé, že žalobkyňa nevie preukázať existenciu ňou uplatňovaného nároku, následne v konaní menila právny základ uplatňovaného nároku, ktorý sa jej však rovnako nepodarilo preukázať. Žalovaný 1. bol nútený sa aktívne brániť v prebiehajúcom konaní, čím mu vznikli trovy právneho zastúpenia, ktorých náhradu si riadne uplatnil. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu o náhrade trov konania je zrejmé, že súd posudzoval nárok na náhradu trov konania voči všetkým trom žalovaným spoločne, avšak súd mal postupovať vo vzťahu ku každému žalovanému osobitne a vyhodnotiť, či dôvody hodné osobitného zreteľa sú dané, alebo nie. Zároveň mal súd konkretizovať, v čom vidí dôvody hodné osobitného zreteľa a tieto podrobnejšie špecifikovať, aby ich bolo možné preskúmať a vyhodnotiť, inak by jeho postup mohol mať črty svojvôle. Žalovaný 1. si uplatnil náhradu trov konania, ktoré v odvolaní špecifikoval spolu v celkovej výške 1.988,05 Eur, zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania vo výške 226,04 Eur. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a o vzájomnej žalobe žalovaného 1. rozhodol tak, že uloží žalobkyni zaplatiť žalovanému 1. sumu 995,82 Eur s príslušenstvom s náhradou trov prvoinštančného a odvolacieho konania do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. 10. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v celom jeho rozsahu odvolanie tiež žalobkyňa, pričom vychádzajúc z obsahu odvolania žiadala, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil a jej žalobe vyhovel, domáhajúc sa, aby súd celé rozhodnutie prešetril, a to aj zamietnutie jej uhradenia súdnych trov a trov právneho zastúpenia, čím žalobkyni vznikli vysoké výdavky pri jej invalidnom dôchodku 123,50 Eur mesačne s tým, že na doplnenie prešetrenia doloží všetky potrebné doklady, ktoré nedoplní Okresný súd Dunajská Streda. Ako odvolacie dôvody uviedla, že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, kde došlo k nesprávnym skutkovým zisteniam; sú tu ďalšie skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli uplatnené; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho posúdenia veci. Odvolateľka uviedla, že má veľké podozrenie, že vzhľadom na to, že žalovaná 2. má brata na kriminálnej polícii v K. D. a matku na sociálke, bolo celé toto niekoľkoročné pojednávanie riešené v ich prospech. Poukázala na to, že žalovaný 1. p. S. sa od začiatku pojednávaní nikdy nezúčastňoval, nikdy nebol predvedený, nebola mu uložená žiadna pokuta a sudkyni stačilo
ospravedlnenie od žalovanej 2., že sa zdržiava v zahraničí. Tak isto žalovaná 2. bola neustále PN, čím je podľa žalobkyne dané podozrenie na úmyselné prieťahy. Žalovaný (p. S.) sa zrazu dostavil na pojednávanie dňa 18.2.2014, kde všetko poprel, zaprel, nič nepodpisoval (pričom sú dôkazné listiny), keď sa sudkyňa spýtala, či je to jeho podpis, samozrejme poprel, alebo si nič nepamätá, ani on, ani žalovaná 2. (výborne zohratá partia). Súd sa naťahoval pre nedostavenie sa žalov. 2. p S. od roku 2008. Súd vydal platobný rozkaz dňa 28.1.2010, kde sa obidvaja žalovaní odvolali. Súd nezisťoval ani skutkový stav, žalovaný 2. p. S. bol a je konateľom niekoľkých firiem, kde nehnuteľnosti stále cestujú s ním. Sudkyni stačilo jeho vyhlásenie, že si nič nepamätá, nič nepodpisoval. Takisto žalovaná 2. stále uvádzala, že nikdy nekonala a nebola ani konateľkou žalovaného 1. Nikdy nekonala ako fyzická osoba, kde pri každom jednaní sprevádzala žalovaného 1., nikdy nevedela na čom sa s kým dohodol, čo sa nezakladá na pravde. Žalobkyňa uviedla, že bola účastníčkou všetkých jednaní ako aj podpisovaní, predávaní nehnuteľností, o čom svedčí aj plná moc p. O., ktorého sudkyňa nikdy nepredvolala ako svedka. Na otázku kde sa nehnuteľnosti nachádzajú, žalovaný 1. p. S. tvrdil, že ani nevie a ani nevie kde sú v prenájme, pričom bolo preukázané platenie družstvu Senzpol, každý rok k rukám, alebo poštovou poukážkou na Lidestu, alebo žalovaný 2. p. S.. Žalobkyňa podotkla, že nehnuteľnosti cestujú do každej firmy kde je konateľom, alebo zanechá konateľa. Poukázala na praktiky žalovaného 1., ako aj žalovanej 2. ohľadom nehnuteľností, kde už aj prebiehajú súdne konania, v ktorých tak isto pokračujú ako v tejto. Poukázala na výsmech pri odchode súdu: „Tak je treba hlupani,“ kde narážal na „neznalosť zákona neospravedlňuje,“ čo oni dobre vedia, ako lacno kúpiť, oklamať, zbohatnúť, ale hlavne že majú nehnuteľnosť. Žalobkyňa poukazovala na to, že sudkyňa ani raz za tie roky nedala predviesť na pojednávanie, stále verila slovám žalovanej 2. (teraz už manželky), že sa zdržiava v zahraničí, ale zrovna došiel na pojednávanie 18.2. a sudkyňa ukončila a vyniesla rozsudok.
11. Žalovaní 2. a 3. odvolací návrh nepodali.
12. K doručeným odvolaniam žalobkyne a žalovaného 1. sa strany nevyjadrili. Žalobkyňa podaním zo dňa 28.7.2014 požiadala o povolenie odkladu k vyjadreniu žalovaného 1., dosiaľ však žiadne vyjadrenie nezaslala.
13. Po vrátení veci odvolacím súdom súdu prvej inštancie ako predčasne predloženej na rozhodnutie o podanom odvolaní vzhľadom na to, že dosiaľ nebolo rozhodnuté o vzájomnej žalobe žalovaného 1. o zaplatenie sumy 995,82 Eur s príslušenstvom, nakoľko sa jedná o osobitný návrh podľa § 97 OSP a 147 CSP, rozhodol súd prvej inštancie dopĺňacím rozsudkom č. k. 8C/230/2010-453 zo dňa 30.3.2017 tak, že výrokom I. konanie o vzájomnej žalobe žalovaného 1. voči žalobkyni zastavil a výrokom II. rozhodol, že vo vzťahu k vzájomnej žalobe žalovaného 1. voči žalobkyni sa stranám v konaní náhrada trov konania nepriznáva.
14. Dopĺňací rozsudok súd prvej inštancie právne odôvodnil aplikáciou ust. § 470 ods. 1, § 225 ods. 1, 2 CSP, § 61, § 64, § 66 CSP ako aj ust. § 18 ods. 1, § 20a ods. 2, 3 OZ a vecne tým, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala voči žalovaným zaplatenia sumy 5.974,70 Eur, o ktorej žalobe súd rozhodol rozsudkom č. k. 8C/230/2010-347 zo dňa 18.2.2014. V priebehu konania však žalovaný 1. podal voči žalobkyni vzájomnú žalobu o ktorej dosiaľ rozhodnuté nebolo, preto bolo potrebné vydať dopĺňací rozsudok. Súd prvej inštancie zistil, že uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 34CbR/236/2013-29 zo dňa 28.9.2015 bol žalovaný 1. podľa § 68 Obchodného zákonníka zrušený bez likvidácie, ktoré uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 6.11.2015. Podľa výpisu z Obchodného registra bol žalovaný 1. od 20.11.2015 ex offo vymazaný z obchodného registra bez právneho nástupcu. Žalovaný 1. tak v priebehu konania stratil procesnú subjektivitu, pretože nemá spôsobilosť na práva a povinnosti, preto nebolo možné o jeho vzájomnej žalobe ďalej konať a konanie súd zastavil. Keďže nemožno konštatovať, že by zastavenie konania spôsobila niektorá zo strán, nakoľko k zastaveniu došlo pre nedostatok procesnej subjektivity žalovaného 1., ktorý ju stratil v priebehu konania, stranám z tohto dôvodu nebola priznaná náhrada trov konania.
15. Dopĺňací rozsudok súdu prvej inštancie odvolaním strán napadnutý nebol.
16. Ďalšie podania strán v odvolacom konaní podané neboli.
17. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016 - ďalej len CSP), skôr ako mohol pristúpiť k meritórnemu preskúmaniu veci, musel
sa zaoberať naplnením procesných podmienok pre odvolacie konanie, medzi nimi prednostne i otázkou, či žalovaný 1., ktorý je zároveň jedným z odvolateľov, je subjektom s procesnou subjektivitou, nakoľko v procesnom zmysle predstavuje procesná subjektivita tzv. procesnú podmienku, aby súd vo vzťahu k žalovanému 1. ako aj o jeho odvolaní vôbec mohol konať a rozhodnúť.
18. Predmetné konanie sa začalo za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (účinného do 30.6.2016), za účinnosti ktorého podal žalovaný 1. aj svoje odvolanie, pričom však od 1.7.2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok. Podľa prechodných ustanovení upravených v § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
19. Podľa § 64 CSP, ak strana zanikne počas konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončilo, súd rozhodne, že v konaní pokračuje s jej právnym nástupcom. Ak právneho nástupcu niet, súd konanie zastaví.
20. Z výpisu z Obchodného registra vyplýva, že žalovaný 1., spol. LIDESTA PLUS, s. r. o., so sídlom Bratislava, Ružomberská 6, IČO: 43 944 710 zanikol výmazom z obchodného registra dňa 20.11.2015 bez právneho nástupcu. Ide o neodstrániteľnú vadu konania, preto odvolací súd výrokom I. rozhodol o zastavení odvolacieho konania vo vzťahu k žalovanému 1., nakoľko v odvolacom konaní vo vzťahu k tomuto subjektu nie je viac možné pre stratu procesnej subjektivity žalovaného 1. pokračovať.
21. Ako bolo uvedené vyššie, dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej „CSP“), ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej „OSP“). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP. Keďže ale odvolanie žalobkyne bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho podania bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení OSP. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo, za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 CSP), ako aj potreba ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 CSP).
22. Odvolací súd po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 OSP, aktuálne § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP, akt. § 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťal (§ 201 a 202 OSP, akt.§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. c/, d/, e/, f/ OSP, ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. e/, f/, g/, h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s jeho dopĺňacím rozsudkom je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 CSP.
23. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobu žalobkyne o zaplatenie sumy 5.974,70 Eur s príslušenstvom zamietol, nakoľko žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie existencie právneho titulu, na základe ktorého si tento nárok voči žalovaným (teraz už len žalovaným 2. a 3.) uplatňuje.
24. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou uplatneného nároku na zaplatenie sumy 5.974,70 Eur, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa v celom
rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na výstižné, správne, presvedčivé a v relevantnom vyčerpávajúce odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľke. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa už iba nasledovné: 25. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že žalobkyňa si v spore uplatňovala nárok na zaplatenie sumy 5.974,70 Eur s príslušenstvom (t. j. 180.000,- Sk), a to najskôr na tom základe, že J. O. vlastníkovi nehnuteľností v kat. úz. E. G. a v kat. úz. D. pomohla sprostredkovať predaj predmetných nehnuteľností s tým, že ako sprostredkovateľka oslovila žalovaného 1., ktorý prejavil záujem o kúpu týchto nehnuteľností. Žalobkyňa uvádzala, že za žalovaného 1. pri riešení týchto záležitostí vystupovala žalovaná 2. Žalobkyňa sa teda mala dohodnúť prostredníctvom žalovanej 2. že za sprostredkovanie predaja nehnuteľností p. O., jej žalovaný 1. zaplatí odmenu 360.000,- Sk (11.949,81 Eur), o čom jej žalovaná 2. vystavila v mene žalovaného 1. čestné prehlásenie zo dňa 24.5.2006. Okrem zaplatenia kúpnej ceny predávajúcemu dojednanej v kúpnej zmluve, bola žalobkyni celkovo vyplatená suma 180.000,- Sk (5.974,91 Eur). Žalobkyňa sa preto v spore domáhala zaplatenia zvyšnej sumy 180.000,- Sk, t. j. 5.974,70 Eur. Na pojednávaní dňa 23.11.2010 však žalobkyňa svoje skutkové tvrdenia zmenila, keď uviedla, že správne mala byť v kúpnej zmluve uvedená kúpna cena 540.000,- Sk (t. j.17.924,72 Eur) s tým, že časť kúpnej ceny 360.000,- Sk (t. j. 11.949,81 Eur) malo byť vyplatené žalobkyni a zvyšok 180.000,- Sk (t. j.5.974,91 Eur) malo byť vyplatené bratrancovi žalobkyne p. O., a to z toho dôvodu, že žalobkyňa pre bratranca vybavila reštitúciu predmetných pozemkov. Uvádzala, že suma 360.000,- Sk (t. j. 11.949,81 Eur) jej mala byť vyplatená z titulu kúpnej ceny aj sprostredkovania, a to ako kompenzácia za predaj pozemkov. Tiež uviedla, že zmluva sa kvôli daniam viackrát prepisovala. Napokon na pojednávaní dňa 18.2.2014 uviedla, že nehnuteľnosti mali byť predané za 540.000,- Sk (t. j. 17.924,72 Eur), z toho v kúpnej zmluve bola uvedená suma iba 180.000,- Sk, zvyšná suma 360.000,- Sk mala byť vyplatená žalobkyni, avšak z tejto sumy 360.000,- Sk mal dostať p. O. ďalších 180.000,- Sk, túto sumu mal dostať od žalobkyne potom, čo jej bude vyplatená suma 360.000,- Sk. Takýto spôsob zaplatenia kúpnej ceny žalobkyňa odôvodňovala daňovými účelmi. Uviedla, že zaplatenie sumy 360.000,- Sk (t. j. 11.949,81 Eur) mala dohodnuté s p. S. a žalovanou 2., pritom p. S. vystupoval ako konateľ LIDESTY. Podľa predloženej kúpnej zmluvy uzavretej medzi predávajúcim J. O. a kupujúcim - žalovaným 1., ktorej vklad bol povolený katastrom dňa 26.3.2008, predmetom prevodu boli nehnuteľnosti: parc. reg. „E“ č. 418 - orná pôda o výmere 23.354 m2, zapísaná na LV č. XXX v k. ú. E. G., obec E. G. v celosti a ďalej parc. č. 156/14 - orná pôda o výmere 5578 m2, parc. č. 156/15 - orná pôda o výmere 11.427 m2, zapísané na LV č. XXX v k. ú. D. v celosti, a to všetko za dohodnutú kúpnu cenu 184.790,- Sk, t. j. 6.133,90 Eur. Predmetnú kúpnu zmluvu uzavrela za predávajúceho v jeho mene žalobkyňa, na základe pripojeného plnomocenstva zo dňa 15.5.2006. Podľa predloženého Čestného prehlásenia zo dňa 24.5.2008, sa žalovaný 3., v zastúpení žalovanej 2., zaviazali zaplatiť žalobkyni za sprostredkovanie predaja nehnuteľností v k. ú. E. G. a v k. ú. D. odmenu vo výške 360.000,- Sk do 30.6.2008.
26. Vzhľadom na vyššie uvedené skutkové tvrdenia žalobkyne a predložené listiny, súd prvej inštancie aj s ohľadom na ostatné dôkazy vykonané v konaní vec správne právne posúdil a skutkovo vyhodnotil tak, že vzhľadom na to, že žalobkyňa nebola vlastníčkou ani spoluvlastníčkou predmetných nehnuteľností nemá nárok domáhať sa zaplatenia kúpnej ceny, resp. jej zvyšku, či už pre seba, alebo v mene kupujúceho p. O., nakoľko nepredložila žiaden doklad, ktorý by ju na vymáhanie zaplatenia kúpnej ceny v mene p. O. oprávňoval (splnomocňoval). Navyše žalobkyňou tvrdený spôsob dojednania kúpnej ceny tak, že táto nebola v celom rozsahu uvedená v kúpnej zmluve, kvôli daňovým účelom, teda za účelom zníženia si daňovej povinnosti voči štátu, a preto mala byť dojedná vo zvyšku tak, že bude vyplatená žalobkyni, ktorá ju potom odovzdá kupujúcemu p. O., je dojednaním, ktoré je absolútne neplatné, a to pre rozpor so zákonom (§ 39 OZ), nakoľko jeho účelom bolo obchádzanie splnenia si daňovej povinnosti. Rovnako je potrebné uzavrieť, že ak žalobkyňa tvrdila, že zo zvyšnej sumy 360.000,- Sk (t. j. 11.949,81 Eur) mala byť odmena pre žalobkyňu 180.000,- Sk (t. j. 5.974,91 Eur) a zvyšných 180.000,- Sk (t. j. 5.974,91 Eur) malo ísť. p. O. ako zvyšok kúpnej ceny, pričom žalobkyni bola preukázateľne suma 180.000,- Sk (t. j. 5.974,91 Eur) už vyplatená, v tom prípade nie je oprávnená domáhať sa vo svojom mene zaplatenia zvyšnej sumy 180.000,- Sk (t. j. 5.974,91 Eur) pre p. O.. Predmetnú žalobu pritom nepodala v jeho mene a ani nepredložila žiaden doklad, ktorý by ju na vymáhanie zaplatenia zvyšku kúpnej ceny v mene p. O. oprávňoval.
27. V zmysle posledného skutkového tvrdenia žalobkyne na pojednávaní dňa 18.2.2014, jej teda dohodnutá odmena 180.000,- Sk (t. j. 5.974,91 Eur) podľa listinných dôkazov predložených samotnou žalobkyňou už uhradená bola. Pokiaľ by sa žalobkyňa domáhala zaplatenia tvrdených zvyšných 180.000,- Sk (t. j. 5.974,91 Eur) pre seba ako zvyšku dohodnutej odmeny, odvolací súd má za to, že takto dojednaná odmena za sprostredkovanie predaja nehnuteľností, t. j. spolu vo výške 360.000,- Sk (t. j. 11.949,81 Eur), by bola vzhľadom na kúpnu cenu dojednanú v zmluve vo výške 184.790,- Sk, t. j. 6.133,90 Eur tiež v rozpore s dobrými mravmi, a teda podľa § 39 OZ neplatná, nakoľko by žalobkyňa pri zastupovaní predávajúceho p. O. nepostupovala v súlade s jeho záujmami, keďže pre neho dohodla kúpnu cenu len vo výške 180.000,- Sk, t. j. 5.974,91 Eur a pre seba samú si dohodla odmenu vo výške dvojnásobku kúpnej ceny až 360.000,- Sk, t. j. 11.949,81 Eur. Avšak skutočnosť, že odmena žalobkyne bola dohodnutá vo výške až 360.000,- Sk, t. j. 11.949,81 Eur vyvrátila samotná žalobkyňa na poslednom pojednávaní dňa 18.2.2014, kedy uviedla že zo zvyšnej sumy 360.000,- Sk, malo byť pre žalobkyňu 180.000,- Sk, ktoré jej aj boli vyplatené a zvyšok 180.000,- Sk malo byť ešte pre predávajúceho p. O..
28. Prvoinštančný súd ďalej správne skutkovo a právne vyhodnotil, že žalobkyňa v danom prípade neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala, s ktorým zo žalovaných sa vlastne na odmene za aký právny úkon (sprostredkovanie predaja, príkazná zmluva, obstaranie predaja veci, či iné) dohodla. S uvedeným sa súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dôsledne vyporiadal. Zásadné rozpory v skutkových tvrdeniach žalobkyne spočívajú najmä v tom, že pri uzatváraní kúpnej zmluvy vystupovala ako zástupkyňa predávajúceho, pričom odmenu za predaj nehnuteľnosti si uplatňuje jednak od kupujúceho - žalovaného 1. a ďalej od subjektov na kúpnej zmluve nezúčastnených t. j. od žalovanej 2. a žalovaného 3. V danom prípade si najmä žalobkyňa nesprávne zamieňa jednotlivé subjekty, pretože žalovaný 1., žalovaný 3. a p. S. (konateľ týchto spoločností) sú celkom odlišné právne subjekty, nič na tom nemení skutočnosť, že uvedené spoločnosti boli v podstate prepojené prostredníctvom v tom čase rovnakého konateľa p. S.. Ďalej pokiaľ ide o žalovanú 2., táto nebola ani kupujúcou, ani konateľkou žiadnej zo spoločností žalovaných 1. a 3. Predložené čestné prehlásenie podpísala za spoločnosť LIDESTA s. r. o., teda žalovaného 3., preto z tohto čestného prehlásenia žalobkyni žiadne nároky priamo voči žalovanej 2. na zaplatenie sumy 360.000,- Sk (t. j. 11.949,81 Eur) nevyplývajú. Žalobkyňa potom nepreukázala, na základe akého iného právneho úkonu svoj nárok na zaplatenie žalovanej sumy voči žalovanej 2. opiera. Ak príkazcom (v prípade príkaznej zmluvy), objednávateľom (v prípade zmluvy o obstaraní predaja veci), či záujemcom (v prípade sprostredkovateľskej zmluvy) mali byť podľa tvrdenia žalobkyne žalovaní, teda žalobkyňa mala vykonať určitý právny úkon v ich prospech, pričom zároveň vystupovala ako zástupkyňa predávajúceho, teda mala postupovať aj v jeho záujme, dopustila sa žalobkyňa v podstate konania, kedy zastupovala naraz tak predávajúceho, ako aj osoby ktorým mala kúpu pozemkov sprostredkovať, a teda nevyhnutne musela postupovať v rozpore so záujmami niektorej zo strán, či už predávajúceho alebo niektorého zo žalovaných, ktorý mal byť či už príkazcom, objednávateľom alebo záujem. V danom prípade sa javí, že postupovala v rozpore so záujmom predávajúceho, v neprospech ktorého dohodla nízku kúpnu cenu, za účelom získania vysokej provízie pre seba, či obídenia daňovej povinosti. Takýto postup je potom v rozpore s ust. § 22 ods. 2 OZ, podľa ktorého zastupovať iného nemôže ten, koho záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného, a teda takýto právny úkon (tu dojednanie si odmeny) je pre rozpor so zákonom podľa § 39 OZ neplatný.
29. Ďalší zásadný rozpor v skutkových tvrdeniach žalobkyne, na ktorý poukázal aj súd prvej inštancie spočíva v tom, že kupujúcim v danom prípade bol iba žalovaný 1., on sa stal vlastníkom pozemkov, preto žalobkyňa nevysvetlila, z akého dôvodu by jej odmenu za kúpu nehnuteľností mali vyplácať žalovaní 2. a 3. Pretože žalovaný 1. zanikol bez právneho nástupcu, je nárok žalobkyne vo vzťahu k nemu už irelevantný. Navyše čestné prehlásenie zo dňa 24.5.2008, ktoré má preukazovať nárok žalobkyne na finančnú odmenu vo výške 360.000,- Sk, t. j. 11.949,81 Eur, je neurčité, pretože sa v ňom uvádza, že predmetná odmena má byť vyplatená za sprostredkovanie predaja nehnuteľností, ktoré sú v tomto čestnom prehlásení označené iba katastrálnym územím, nie je teda zrejmé o aké konkrétne nehnuteľnosti sa jedná. Zároveň bolo toto čestné prehlásenie žalovaným 3. vystavené až dňa 24.5.2008, t. j. až po uzavretí kúpnej zmluvy zo dňa 26.3.2008, z ktorej muselo byť žalobkyni zrejmé, že kupujúcim bol žalovaný 1. Žalobkyňa teda nijakým spôsobom nepreukázala, že povinnosť, na ktorú sa v zmysle uvedeného čestného prehlásenia zaviazala, vo vzťahu k žalovanému 3. aj splnila (keďže vlastníkom nehnuteľností sa stal žalobca 1.). Ak sa žalovaný 3. nestal vlastníkom nehnuteľností uvedených v kúpnej zmluve zo dňa 26.3.2008, nie je zrejmé, prečo práve on by mal žalobkyni odmenu za sprostredkovanie predaja platiť. V samotnej kúpnej zmluve zo dňa 26.3.2008 žiadna zmienka o nároku žalobkyne na nejakú odmenu - províziu upravená nie je.
30. Teória procesného práva podmieňuje úspech účastníka konania (teraz strany) v spore unesením dvoch bremien. Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore, a jednak bremeno tieto skutočnosti preukázať. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania v čase rozhodovania prvoinštančného súdu bolo ustanovenie § 120 ods. 1 veta prvá OSP, podľa ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, t. j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží teda zásadne na účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.
31. Odvolací súd v predmetnej sporovej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie si riadne splnil svoju povinnosť v zmysle v tom čase platného a účinného ust. § 132 OSP, výsledky vykonaného dokazovania správne vyhodnotil, rozhodnutie aj správne právne posúdil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní uvádza, že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, žalobkyňa v odvolaní nekonkretizovala, o ktoré konkrétne dôkazy ide. Žalobkyňa tiež v odvolaní uviedla, že sú tu skutočnosti a dôkazy, ktoré dosiaľ neboli uplatnené, rovnako však neuviedla, aké konkrétne dôkazy a skutočnosti má na mysli. Pokiaľ žalobkyňa uviedla, že súd mal predvolať ako svedka p. O., samotná žalobkyňa vykonanie takéhoto dôkazu v prvoinštančnom konaní nikdy nenavrhla, pričom jej v tom nebránili žiadne okolnosti. Pritom iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov v kontradiktórnom občianskom súdnom konaní leží zásadne na účastníkoch konania.
32. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v ktorých skonštatoval, že Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. V zmysle § 120 ods. 1 OSP (pozn. teraz § 185 ods. 1 CSP) však súd rozhodne o tom, ktoré z označených dôkazov vykoná. To znamená, že súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov preto nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi konania odňatie možnosti konať pred súdom a zakladajúcou tým prípustnosť dovolania (porovnaj aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 37/1993 a pod R 125/1999). Odňatie možnosti konať pred súdom s následkom prípustnosti dovolania nezakladá bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať výhrady voči dôvodom, pre ktoré súd navrhnuté dôkazy nevykonal (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. apríla 2012, sp. zn. 6 Cdo 51/2012). Súd pri vykonávaní dokazovania nie je viazaný návrhmi účastníkov a nemá povinnosť všetky navrhnuté dôkazy vykonať. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi odňatie možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 veta druhá OSP (pozn. teraz § 185 ods. 1 CSP) je vecou súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Toto oprávnenie súdu sa neviaže na návrhy účastníka konania (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14.09.2011, sp. zn. 6 Cdo 153/2011).
33. Sporové konanie je ovládané prejednávacou zásadou, ktorá je tradične historicky chápaná tak, že tvrdiť skutočnosti a navrhovať na ich preukázanie dôkazy je vecou účastníkov konania. Táto skutočnosť ale neznamená, že zákonná úprava sa zrieka zásady materiálnej pravdy. Táto zásada, ako protipól zásady formálnej pravdy, je vyjadrená v ustanovení § 153 ods. 1 OSP. Zákon v ustanovení § 120 ods. 1 veta tretia OSP vychádza z toho, že súd nie je pri vykonávaní dôkazov odkázaný len na formálny návrh účastníka na vykonanie dôkazu, ale pripúšťa možnosť vykonať aj iné, účastníkmi konania nenavrhované dôkazy. Ich vykonanie však podmieňuje ich výnimočnosťou, ako aj ich nevyhnutnosťou pre rozhodnutie vo veci. Ide teda o také dôkazy, ktoré vyplynú z doterajšieho priebehu konania bez toho, aby zákon ukladal súdu povinnosť takéto dôkazy vyhľadávať. Pritom právo súdu vykonať aj účastníkmi konania neoznačené a nenavrhnuté dôkazy zostáva len v polohe možnosti a nie povinnosti. Je preto na súde, aby
v každom konkrétnom prípade posúdil, či výnimočne vykoná aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z uvedeného teda vyplýva, že ak dôkaz potrebný a nevyhnutný pre rozhodnutie vo veci vyjde v priebehu konania najavo (súd má o ňom vedomosť), bez ohľadu na návrhy účastníkov konania môže a zároveň aj musí súd výnimočne takýto dôkaz vykonať. Súd po takýchto dôkazoch nepátra, pretože je vecou účastníkov konania, aby ich vykonanie navrhli a aby sa starali o svoje práva. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že základný princíp nezávislosti súdu je potrebný dôsledne aplikovať aj na postup súdu obsiahnutý v ustanovení § 120 ods. 1 veta tretia OSP, a v každom štádiu konania zvážiť, ktoré dôkazy vzhľadom k uplatňovanému petitu je treba výnimočne a nevyhnutne vykonať pre rozhodnutie vo veci. 34. Tu potom vzhľadom na žalobkyňou namietaný nevykonaný výsluch svedka p. O. odvolací súd uvádza, že vzhľadom na zistený skutkový stav výsluch tohto svedka pre rozhodnutie vo veci samej nie je potrebný, nakoľko aj v zmysle vyjadrení samotnej žalobkyne, tento by sa relevantne o obsahu dojednania žalobkyne so žalovanými 1. až 3. nevedel vyjadriť. Súd v konaní vykonal všetky stranami navrhované dôkazy, t. j. predloženými listinami ako aj výsluchom svedka p. S.. V konaní bol okrem toho návrh na výsluch svedka I. T., ktorého sa však nepodarilo predvolať na posledné pojednávanie, pričom právna zástupkyňa žalobkyne na poslednom pojednávaní dňa 18.2.2014 vyslovene uviedla, že nemá žiadne návrhy na doplnenie dokazovania. Rovnako nemali návrhy na doplnenie dokazovania ani žalovaní. Odvolací súd tak má za to, že prvoinštančný súd vykonal v danom prípade všetky stranami navrhované dôkazy a dokazovanie vykonal v rozsahu dostatočnom pre rozhodnutie vo veci samej. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je vyčerpávajúce, dostatočne zrozumiteľne odôvodnené a logicky konzistentné.
35. Ďalšia odvolacia námietka žalobkyne spočívala v tom, že má podozrenie, že konanie bolo vedené v prospech žalovaných, nakoľko žalovaná 2. má brata na kriminálnej polícii v K. D. a matku na sociálke, pričom poukazovala na procesný postup súdu v konaní (odročovanie pojednávaní, nepredvedenie svedka p. S.). Predovšetkým je potrebné uviesť, že žalobkyňa žiadnym spôsobom bližšie neozrejmila, aký vplyv má mať skutočnosť, že žalovaná 2. má brata na polícii a matku na sociálke na vedenie súdneho konania. Nepoukázala na žiadne ďalšie väzby alebo vzťahy, ktoré by mali mať vplyv na dané konanie, ani či prípadne tieto osoby majú mať nejaký vzťah k vec prejednávajúcej sudkyni.
36. Touto odvolacou námietkou sa žalobkyňa pravdepodobne snaží naznačiť, že vo veci rozhodovala zaujatá sudkyňa. Prípad, ak vo veci rozhodoval zaujatý sudca, je aktuálne odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. c) CSP (predtým § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ OSP). Ústavná požiadavka na nezávislý a nestranný súd sa v priebehu konania na súde prvej inštancie zabezpečuje povinným „samonamietnutím“ sa sudcu, ak si je vedomý vylúčenia, ale aj kvalifikovanou námietkou zaujatosti sudcu, vznesenou stranou sporu, ak sa o vylúčení sudcu strana dozvie. Dôvody vylúčenia sudcu za účinnosti OSP upravovalo ust. § 14 ods. 1 OSP, a to ak pre ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti. V danom prípade vec prejednávajúca sudkyňa sama námietku zaujatosti nevzniesla. Z obsahu spisu nevyplýva ani tá skutočnosť, že by v priebehu prvoinštančného konania kvalifikovanú námietku zaujatosti vzniesla niektorá zo sporových strán, najmä žalobkyňa.
37. Podľa § 15a ods. 1, 2, 3 a 5 OSP účinného v čase podania odvolania žalobkyňou, účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť (ods. 1). Účastník môže uplatniť námietku zaujatosti podľa odseku 1 najneskôr na prvom pojednávaní, ktoré viedol sudca, o ktorého vylúčenie ide, alebo do 15 dní, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený (ods. 2). V námietke zaujatosti musí byť uvedené, proti komu smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, a kedy sa účastník podávajúci námietku zaujatosti o dôvode vylúčenia dozvedel. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti námietky zaujatosti, súd neprihliadne; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá (ods. 3). Ak sa námietka zaujatosti týka len okolností ustanovených v § 14 ods. 3, súd na námietku zaujatosti neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá (ods. 5).
38. V zmysle citovaného ust. § 15a OSP teda účastník (teraz strana) môže uplatniť námietku zaujatosti najneskôr na prvom pojednávaní, ktoré viedol sudca, o ktorého vylúčenie ide, alebo do 15 dní, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený. Náležitosťami námietky zaujatosti sú: 1. uvedenie sudcu, ktorý je vylúčený, 2. dôvod vylúčenia podľa § 14 ods. 1 alebo 2 a 3. uvedenie kedy sa účastník dozvedel o dôvode vylúčenia. Ak námietka zaujatosti nemá tieto zákonom požadované
náležitosti, súd na ňu neprihliada, čo znamená, že takéto podanie účastníka/strany nespôsobuje žiadne procesné účinky. V danom prípade, z toho čo uviedla žalobkyňa v podanom odvolaní vyplýva, že jej tvrdenie o tom, že má podozrenie, že konanie bolo riešené v prospech žalovaných, nakoľko má žalovaná 2. brata na polícii a matku na sociálke, náležitosti námietky zaujatosti voči vec prejednávajúcej sudkyni nespĺňa, pretože žalobkyňa neuviedla vyslovene označenie sudcu, ktorý má byť podľa nej vylúčený, neuviedla dôvod vylúčenia sudkyne, neuviedla, kedy sa o dôvode vylúčenia sudkyne dozvedela. Vzhľadom na to, toto jej tvrdenie v odvolaní nespôsobuje procesné účinky námietky zaujatosti a na túto jej námietku odvolací súd ako na námietku zaujatosti prihliadať nemôže. Preto ani nie je daný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. c) CSP.
39. Zároveň podľa § 14 ods. 3 OSP, dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach. Z citovaného ust. vyplýva, že v námietke zaujatosti účastník (teraz strana) nemôže ako dôvod použiť okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci. Postupom sa rozumejú procesné úkony súdu vrátane jeho rozhodnutí, ktoré upravujú vedenie konania a majú prípravný charakter. Ani okolnosť, že súd vo veci samej rozhodol v neprospech účastníka/strany, zásadne nemožno použiť ako dôvod na námietku zaujatosti. Procesné úkony a rozhodnutia súdu upravoval v tom čase Občiansky súdny poriadok, sú ním predvídané a majú upravené svoje účinky na priebeh konania. Ani iné úkony a rozhodnutia, ktoré sú výsledkom procesnej improvizácie v postupe súdu, za splnenia aj ostatných zákonných podmienok nemožno použiť ako dôvody na námietku zaujatosti, napríklad vykonávanie dôkazného prostriedku, odročovanie pojednávaní, vyhľadávanie dôkazov súdom v sporovom konaní pri procesnej pasivite účastníkov a iné. Ak sa v námietke zaujatosti uvedú len takéto skutočnosti, neprihliada sa na ne, t.j. platí fikcia, ako keby námietka nebola vznesená.
40. Žalobkyňa svoje tvrdenie o vedení sporu v prospech žalovaných odôvodňovala tým, že p. S. sa pojednávaní nezúčastňoval, napriek tomu nebol nikdy na pojednávania predvedený, ani mu nebola uložená poriadková pokuta, pojednávanie sa tak naťahovalo od r. 2008, sudkyňa pritom uverila jeho tvrdeniam, že sa zdržiava v zahraničí. Všetky tieto tvrdenia sa teda týkajú postupu súdu v konaní o prejednávanej veci, preto nie sú dôvodom na vylúčenie vec prejednávajúcej sudkyne. Odvolací súd musí podotknúť, že viaceré pojednávania v danej veci boli odročené aj z dôvodov na strane žalobkyne. Zvolenie konkrétneho postupu súdu v konaní, t. j. či to-ktoré pojednávanie odročí, predvedie svedka, alebo uloží poriadkovú pokutu je výlučne vecou vec prejednávajúceho súdu v súlade s ust. § 100 ods. 1 a § 101 ods. 2 OSP. Z obsahu spisu vyplýva, že výsluch p. S. aspoň raz vykonaný bol, a to na pojednávaní dňa 18.2.2014.
41. Ďalšie odvolacie námietky žalobkyne v podanom odvolaní odvolací súd už nepovažoval za relevantné. Pre rozhodnutie o nároku žalobkyne uplatnenom podanou žalobou totiž nemá význam, či p. S. bol a je konateľom niekoľkých firiem, že nehnuteľnosti stále cestujú s ním. Súd pritom pri svojom rozhodovaní nevychádzal iba z jeho výpovede, prípadne výpovede žalovanej 2., ale vyhodnotil všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti na základe čoho dospel k správnemu záveru, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno o dôvodnosti jej nároku na zaplatenie sumy 5. 974,70 Eur s príslušenstvom. Žalobkyňa spochybňovala vyjadrenia p. S. a žalovanej 2. tým, že bola účastníčkou všetkých jednaní a podpisovaní, ako aj poukazovaním na nekalé praktiky žalovaných a p. S., to však nič nemení na tom, že svoje dôkazné bremeno neuniesla. Poukaz žalovanej na to, že p. S. tvrdil, že ani nevie kde sa nachádzajú predmetné nehnuteľnosti, kde sú v prenájme, rovnako nie je pre danú vec relevantné.
42. Nakoľko už samotný vyššie uvedený záver o neunesení dôkazného bremena žalobkyňou na preukázanie dôvodnosti uplatneného nároku na zaplatenie sumy 5.974,70 Eur, postačuje pre záver o dôvodnosti zamietnutia jej žaloby, nebolo potrebné, vzhľadom na zásadu procesnej ekonómie (čl. 17 CSP), sa potom už ďalšou, vzhľadom na prijaté závery, nadbytočnou a irelevantnou odvolacou argumentáciou žalobkyne zaoberať.
43. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorú nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porov. napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/2004, III.ÚS 209/2004,
II.ÚS 200/2009 a pod.). Preto na ostatnú argumentáciu žalobcu zaoberajúcu sa ďalšími okolnosťami prejednávanej veci, avšak s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou
44. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej, vrátane vecne správneho závislého výroku o náhrade trov konania, žalovanými 2. a 3. osobitne nenapadnutého, s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.
45. V odvolacom konaní fakticky plne úspešným žalovaným 2. a 3. vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP), o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
46. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade boli žalovaní 2. a 3. v odvolacom konaní pasívni, nevykonali žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnili, ani nevyčíslili a podľa obsahu spisu im ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.
47. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli.
48. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia CSP alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris). Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov žalovaných 2. a 3. rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 Základných princípov CSP zakotvujúcich procesnú ekonómiu rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodnutie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.
49. Danou problematikou sa zaoberalo aj občianskoprávne kolégium NS SR pričom v uznesení č. 15 z 9.10.2018 prijalo právnu vetu podľa ktorej, ak podľa obsahu spisu strane v konaní žiadne trovy nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej náhrada trov konania nepriznáva.
50. Odvolací súd potom hoci úspešným žalovaným 2. a 3. náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
51. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).