Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_9Co-120-2018.pdf
PDF · 100.89 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/120/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a sudkýň Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej- Polákovej, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zast. Advokátska kancelária TOMÁŠ KUŠNÍR s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava proti žalovaným: 1. T. I., nar. XX. XX. XXXX, bytom B., U. S. XXX/X, 2. J. I., nar. XX. XX. XXXX, bytom B., U. železnici XXX/X, o zaplatenie 10.265,94 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaných v 1. a 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 7. novembra 2017 č. k. 13Csp/24/2017-71 takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania p o t v r d z u j e .
Žalobcovi sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovaným v 1. a v 2. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu 9.985,40 eura spolu s vyčísleným úrokom vo výške 68,21 eura a vyčísleným úrokom z omeškania vo výške 0,05 eura, s 8,25 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 10.503,72 eura od 05. 02. 2014 do 17. 02. 2014, zo sumy 10.451,63 eura od 18. 02. 2014 do 16. 06. 2014, zo sumy 10.284,81 eura od 17. 06. 2014 do 18. 08. 2014, zo sumy 10.199,22 eura od 19. 08. 2014 do 17. 09. 2014, zo sumy 9.985,40 eura od 18. 09. 2014 do zaplatenia, to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Súd žalobu v časti prevyšujúcej sumu 9.985,40 eura, ako aj v prevyšujúcej časti vyčísleného úroku a vyčísleného úroku z omeškania, v časti 7,59 % úroku ročne od 28. 01. 2014 do zaplatenia, v časti 8,25 % úroku z omeškania ročne zo sumy 341,31 eura od 28. 01. 2014 do zaplatenia, v časti poplatkov vo výške 43,53 eura a v prevyšujúcej časti úroku z omeškania zamietol. Žalovaným v 1. a v 2. rade uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne 52,40% náhradu trov konania do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia o výške náhrady trov konania, o ktorej súd rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 261 ods. 6 písm. d), § 497, § 503 ods. 1 prvá a posledná veta Obchodného zákonníka, § 52, § 101, § 110 ods. 3, § 121 ods. 3, § 517 ods. 1, 2, § 563 Občianskeho zákonníka a § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. a uviedol, že napriek tomu, že úverová zmluva je absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom v zmysle Obchodného zákonníka (§ 261 ods. 6 písm. d/ a § 497 a nasl. Obchodného zákonníka), v danom prípade sa jedná o právny vzťah zmluvných strán na základe spotrebiteľskej zmluvy, pri uzatváraní ktorej boli žalovaní v postavení spotrebiteľa, keďže z činnosti súdu je známe, že ČSOB, má v predmete svojej činnosti aj poskytovanie úverov. Je zrejmé, že v danom prípade sa jedná o pôvodným žalobcom vopred pripravenú formulárovú (typovú) úverovú zmluvu, ktorej obsah žalovaní nemali možnosť reálne ovplyvniť. Súd teda vzťah strán sporu posudzoval ako záväzok zo spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 a nasl. OZ, § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Súd mal z dokazovania vykonaného v súlade s § 295 CSP preukázané, že medzi ČSOB a žalovanými bola dňa 28. 12. 2011 uzavretá Zmluva o poskytnutí úveru č. 223791, na základe ktorej sa ČSOB zaviazala poskytnúť žalovaným ako dlžníkom za účelom rekonštrukcie nehnuteľnosti úver vo výške 12.000 eur, ktorého splatnosť bola najneskôr do 10 rokov a 6 mesiacov od termínu jeho dočerpania, mesačnými anuitnými splátkami po 132,21 eura, splatnými k 25. dňu kalendárneho mesiaca, pri úrokovej sadzbe vo výške 6,59% ročne fixovanej do 27. 12. 2016. Prípisom z 25. 06. 2013 ČSOB vyzývala každého zo žalovaných k zaplateniu dlžnej sumy vo výške 374,25 eura, vrátane poplatku za upomienku, pričom každého zo žalovaných súčasne upozornila, že v prípade neuhradenia dlžnej sumy bude úver vyhlásený za splatný a celý dlh vo výške 11.589,33 eura bude každý zo žalovaných povinný uhradiť. Prípisom z 28. 01. 2014 ČSOB oznámila každému zo žalovaných, že dňom 27. 01. 2014 vyhlásila svoju pohľadávku zo zmluvy o hypotekárnom úvere č. 223791 za splatnú. Každého zo žalovaných súčasne vyzvala uhradiť celú sumu, vyčíslenú k 27. 01. 2014, vo výške 11.179,08 eura do 07. 02. 2014. Podľa tabuľky vyhotovenej ČSOB, žalovaní realizovali nepravidelne platby na splátky splatné od 28. 12. 2011 do 27. 12. 2013. Ku dňu predčasného zosplatnenia úveru (27. 01. 2014) ČSOB podľa uvedenej tabuľky evidovala dlh žalovaných vo výške 11.176,43 eura, ktorý pozostával z istiny zahrnutej v dlžných splátkach vo výške 280,54 eura, predčasne zosplatnenej istiny vo výške 10.503,72 eura, úroku zahrnutého v dlžných splátkach vo výške 341,31 eura, dlžného úroku z omeškania vo výške 7,33 eura a dlžných poplatkov vo výške 43,53 eura. Podľa prehľadu úhrad na č. l. 20 súdneho spisu žalovaní uhradili dňa 17. 02. 2014 sumu vo výške 52,09 eura, dňa 16. 06. 2014 uhradili sumu vo výške 166,82 eura, dňa 18. 08. 2014 uhradili sumu vo výške 85,59 eura, dňa 17. 09. 2014 uhradili sumu vo výške 213,82 eura, a tak žalovaní po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru uhradili úhrnom sumu vo výške 518,32 eura, ktorú súd započítal na predčasne zosplatnenú úverovú istinu vo výške 10.503,72 eura, ktorá v dôsledku úhrad žalovaných klesla na dlžnú sumu istiny vo výške 9.985,40 eura, v ktorej časti súd uplatnený nárok žalobcu považoval za dôvodný. Pokiaľ žaloba vo veci bola súdu doručená dňa 24. 01. 2017, s poukazom na § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. súd prihliadol na premlčanie nároku žalobcu podľa § 101 OZ v časti dlžných splátok splatných do 27. 12. 2013, v ktorých bola zahrnutá dlžná istina vo výške 280,54 eura a dlžný úrok vo výške 273,10 eura, v ktorých častiach súd žalobu zamietol. Z dôvodu premlčania súd zamietol aj nárok žalobcu na poplatok vo výške 43,53 eura, keďže s jeho úhradou boli žalovaní v omeškaní už aj k 27. 12. 2013 a do podania žaloby uplynula premlčacia doba podľa § 101 OZ aj na úspešné uplatnenie nároku voči spotrebiteľom v časti poplatku vo výške 43,53 eura. Súd žalobcovi priznal z vyčísleného úroku len dlžný nepremlčaný úrok vo výške 68,21 eura, splatný v splátke splatnej 25. 01. 2014 a z vyčísleného úroku z omeškania len 8,25% úrok z omeškania zo sumy splátky splatnej 25. 01. 2014 vo výške 132,21 eura od 26. 01. 2014 do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru dňa 27. 01. 2014 vo výške 0,05 eura a v prevyšujúcej časti vyčísleného úroku z omeškania žalobu zamietol s poukazom na § 110 ods. 3 po bodkočiarku OZ. Žalobca si uplatnil popri vyčíslenom úroku aj nárok na ďalší úrok vo výške 7,59% ročne (podľa zmluvy fixovaný vo výške 6,59% ročne až do 27. 12. 2016) od 28. 01. 2014 zo sumy ním tvrdenej dlžnej istiny vo výške 10.784,26 eura do 17. 02. 2014, teda do úhrady sumy 52,09 eura žalovanými, v dôsledku čoho si uplatnil za obdobie od 18. 02. 2014 do 16. 06. 2014 nárok na 7,59% úrok ročne zo sumy 10.732,17 eura, teda do úhrady sumy vo výške 166,82 eura žalovanými, v dôsledku čoho si uplatnil za obdobie od 17. 06. 2014 do 18. 08. 2014 nárok na 7,59% úrok ročne zo sumy 10.565,35 eura, teda do úhrady sumy vo výške 85,59 eura žalovanými, v dôsledku čoho si uplatnil za obdobie od 19. 08. 2014 do 17. 09. 2014 nárok na 7,59% úrok ročne zo sumy 10.479,76 eura, teda do úhrady sumy vo výške 213,82 eura žalovanými, v dôsledku čoho si uplatnil za obdobie od 18. 09. 2014 do zaplatenia nárok na 7,59% úrok ročne zo sumy 10.265,94 eura. Pokiaľ si zmluvné strany v zmluve dohodli úrokovú sadzbu 6,59% ročne, pričom žalobca vyhlásil predčasnú splatnosť úveru k 27. 01. 2014, podľa názoru súdu zostal nepreukázaným nárok žalobcu prevyšujúci dlžnú nepremlčanú splátku úroku zahrnutú v dlžnej nepremlčanej splátke splatnej do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru. Riadny úrok z úveru predstavuje odplatu pre veriteľa za užívanie istiny úveru dlžníkom po dohodnutú dobu - do konečnej splatnosti úveru. Využitím práva predčasného zosplatnenia úveru zo strany veriteľa dochádza k zmene obsahu záväzku spotrebiteľa ako dlžníka, ktorý stráca výhodu splátok splatných do termínu konečnej splatnosti, teda čerpané peňažné prostriedky už nemá právo užívať po dobu pôvodne dohodnutú - do konečnej splatnosti, ale dlžnú sumu čerpania musí vrátiť veriteľovi predčasne, bez nároku na zmluvne dohodnutú odmenu v podobe úroku splatného po predčasnom zosplatnení úveru. Navyše, podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikovaného pod R 59/98 veriteľovi patria dohodnuté zmluvné úroky z poskytnutých peňažných prostriedkov iba do splatnosti dlhu, v danom prípade do 27. 01. 2014 (deň, ku ktorému bola vyhlásená predčasná splatnosť úveru veriteľom dlžníka). Po uvedenom dni žalobcovi podľa názoru súdu už nevznikol ďalší nárok na úrok z úveru. Názor konajúceho súdu o (ne)dôvodnosti nároku žalobcu na (ďalší) úrok z úveru po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru je v súlade s rozhodnutiami iných súdov, napr. rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 25Co/307/2013-51 z 22. 01. 2014, rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 5Co/175/2013-146 z 30. 04. 2014, ale aj rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 1Co 30/2012-145 z 30. 05. 2012 a v súvislosti s ním aj uznesenie Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 476/2012-14 z 18. 09. 2012, v ktorých bola právoplatne riešená otázka nároku veriteľa na úrok z úveru po splatnosti úveru. Podľa § 503 ods. 1 prvá a posledná veta Obchodného zákonníka záväzok platiť úroky je splatný spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky. V čase, keď sa má vrátiť zvyšok poskytnutých peňažných prostriedkov, sú splatné aj úroky, ktoré sa ho týkajú. Uvedenú právnu úpravu nemožno vykladať tak, že veriteľovi dlžníka vzniká za dobu po predčasnom zosplatnení (dlžnej) sumy čerpaných úverových prostriedkov nárok na (ďalší) úrok, keďže citované zákonné ustanovenie jednoznačne upravuje moment splatnosti úrokov. Veriteľovi žalovaného ku dňu predčasného zosplatnenia úveru podľa § 563 OZ vzniká nárok na dovtedy (nepremlčané) neuhradené splátky úveru, splatné do vyhlásenia predčasnej splatnosti, vrátane dovtedy splatného a neuhradeného úroku z čerpanej úverovej istiny, ale aj nárok na predčasne zosplatnenú istinu úveru zahrnutú pôvodne v splátkach splatných po dni predčasného zosplatnenia úveru. Z uvedeného vyplýva, že splatnosť úrokov súvisí so záväzkom (predčasne) vrátiť čerpané peňažné prostriedky, a nie s momentom reálneho zaplatenia čerpaných peňažných prostriedkov. S poukazom na uvedené súd žalobcovi priznal len nárok na nepremlčaný úrok splatný do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru (68,21 eura) a nárok žalobcu na osobitne žalovaný 7,59% úrok ročne od 28. 01. 2014 do zaplatenia (dlžnej istiny) zamietol. Žalobcovi vznikol, popri vyčíslenom úroku z omeškania vo výške 0,05 eura, nárok aj na úrok z omeškania podľa § 517 ods. 1, 2 OZ, v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., zo sumy predčasne zosplatnenej a nepremlčanej istiny úveru vo výške 10.503,72 eura. Oznámenie o predčasnom zosplatnení bolo doručené žalovanému v 1. rade 03. 02. 2014, a pokiaľ žalovaní dňa 04. 02. 2014 neplnili, v súlade s § 563 OZ sa žalovaní dostali do omeškania s úhradou sumy 10.503,72 eura dňom 05. 02. 2014, pričom suma dlžnej istiny klesala v dôsledku úhrad žalovaných až na sumu 9.985,40 eura. Žalobcovi vznikol nárok na úrok z omeškania o 8 percentuálnych bodov vyšší ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky. Výška základnej úrokovej sadzby ECB k 05. 02. 2014 bola 0,25%, a tak súd o úroku z omeškania rozhodol tak, ako to uviedol vo výroku tohto rozsudku a v prevyšujúcej časti úroku z omeškania žalobu zamietol. Branie úroku z úroku bolo zakázané už v rímskom práve, tzv. anatocizmus a tento zákaz pretrváva aj naďalej, s poukazom na § 121 ods. 3 OZ, podľa ktorého aj úrok a aj úrok z omeškania sú príslušenstvom, a nie vecou hlavnou. Tento záver je súladný aj s judikatúrou Najvyššieho súdu Českej republiky - rozsudok veľkého senátu obchodného kolégia Najvyššieho súdu Českej republiky z 24. 03. 2004 sp. zn. 35 Odo 101/2002, uverejnený pod číslom 5/2006 zelenej „Sbírky soudních rozhodnutí a stanovisek“ (R 5/2006), ale aj s uznesením Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. US 1893/08 z 13. 11. 2008. Z dôvodu zákazu anatocizmu, súd zamietol žalobu aj v časti 8,25% úroku z omeškania ročne zo sumy nezaplateného úroku vo výške 341,31 eura od 28. 01. 2014 do zaplatenia, najmä keď je zakázané brať úrok (z omeškania) z úroku. V spore bol žalobca len čiastočne úspešný (76,20%), pričom neúspech žalobcu v časti istiny, vyčísleného úroku a úroku z omeškania, ako aj v časti osobitne žalovaného 7,59 % úroku ročne od 28. 01. 2014, či v časti 8,25 % úroku z omeškania ročne z úroku, či v časti poplatkov je úspechom žalovaných (23,80%), ktorý sa odrátava od úspechu žalobcu. S poukazom na § 262 ods. 1 CSP súd o náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2 CSP tak, že procesne úspešnejšiemu žalobcovi priznal 52,40% náhradu trov konania. Lehotu na plnenie súd žalovaným určil v súlade s § 232 ods. 3 CSP.
2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadli v zákonnej lehote odvolaním žalovaní, odôvodniac ho tým, že súd nesprávne ustanovil začiatok premlčacej doby a s tým spojené následky zániku práva v spotrebiteľských vzťahoch. Ku dňu 15. 01. 2014 došlo k vyhláseniu pohľadávky za predčasne splatnú. Poukázal na ustanovenia § 565, § 657 a § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch, § 497 Obchodného zákonníka a uviedli, že z citovaných ustanovení vyplýva, že ako spotrebitelia sa zaviazali vrátiť veriteľovi istinu a úroky na základe zmluvy s veriteľom. Povinnosť platiť úroky, ako aj ich výška, teda vyplýva priamo zo zmluvy, z dohody strán a nie z právneho predpisu. Bez zmluvy niet spotrebiteľského úveru. Vyhlásením predčasnej splatnosti zo strany veriteľa zmluva o spotrebiteľskom úvere zaniká. Zanikajú aj všetky práva a povinnosti zmluvných strán zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Zaniká tak aj povinnosť spotrebiteľa splácať veriteľovi poskytnutý spotrebiteľský úver v dohodnutých splátkach a platiť mu z poskytnutej istiny ďalšie úroky. Po premlčaní istiny úrok ako príslušenstvo pohľadávky musí sledovať osud premlčanej pohľadávky. Ak hlavný záväzok zanikne, zaniká aj akcesorický záväzok, pretrváva len povinnosť nahradiť už splatné úroky. Podľa ustálenej súdnej praxe dohodnuté úroky z poskytovaných peňažných prostriedkov a patria len do splatnosti dlhu, od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úrok z omeškania. Dovolávajú sa premlčania pohľadávky a nároku žalobcu uplatňovať si plnenie z premlčanej pohľadávky. Do omeškania sa dostali v júli 2013.
Majú za to, že ak chcel veriteľ uplatniť svoje právo na vyhlásenie predčasnej splatnosti pohľadávky, toto právo mohol a mal využiť už v auguste 2013, a nie v januári 2014. Takýmto spôsobom sa umelo predlžovala premlčacia lehota, a tak bola zo strany veriteľa narušená právna istota ich ako spotrebiteľov o začiatku plynutia premlčacej lehoty. Premlčacia lehota z dôvodu omeškania splátok začala plynúť 16. 08. 2013 a márne uplynula 16. 08. 2016. Žaloba bola podaná na súd 12. 01. 2017, teda po márnom uplynutí 3-ročnej všeobecnej premlčacej doby. Namietol tiež postúpenie pohľadávky, ako aj aktívnu legitimáciu žalobcu, nakoľko bez zmluvy o postúpení pohľadávky nie je jasné, kedy nastala a či vôbec nastala účinnosť zmluvy. Uviedol, že viazanosť začiatku plynutia premlčacej doby na deň nasledujúci po splatnosti záväzku by znamenalo neprípustné posunutie začiatku plynutia premlčacej doby prakticky na neobmedzenú dobu, pričom podľa NS SR by v prípadoch, kedy by veriteľ neúmerne dlho otáľal s výzvou na plnenie, súd by mu s odkazom na ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemusel priznať právnu ochranu. Podľa ich názoru je to potrebné posudzovať tak, že ide o dve práva, ktoré sa premlčujú. Premlčuje sa jednak právo veriteľa vyzvať dlžníka na plnenie, a to vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, pričom po kvalifikovanej výzve znamenajúcej zosplatnenie záväzku začína plynúť ďalšia premlčacia doba. Z ustanovenia § 563 OZ v spojení s ustanovením § 102 OZ vyplýva, že veriteľ musí najprv adresovať dlžníkovi výzvu na plnenie, musí si teda uplatniť svoje právo u fyzickej alebo právnickej osoby a následne môže svoj nárok uplatniť na súde. Dôvod, prečo sa na tieto prípady nemôže aplikovať ustanovenie § 102 Občianskeho zákonníka, bude zrejme ten, že práva stanovené v hypotéze ustanovenia § 102 OZ podliehajú preklúzii. Keďže ustanovenie § 563 nespája s neuplatnením výzvy voči dlžníkovi prekludovanie práva, ale len jeho premlčanie, aplikácia ustanovenia § 102 OZ zrejme nie je na mieste. To však nebráni aplikácii ustanovenia § 101 OZ jednak vo vzťahu k premlčaniu práva na výzvu, a jednak vo vzťahu k premlčaniu práva na plnenie, pri ktorom začne trojročná premlčacia doba plynúť až momentom vzniku actio nata. V ďalšej časti poukázali na rozhodnutia NS SR a NS ČR. Uviedli, že uzavretá zmluva je spotrebiteľská, na ktorú je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Z uvedených dôvodov navrhli, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol.
3. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaných (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania, s verejným vyhlásením rozsudku a po prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie žalovaných nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
4. Predmetom konania je žaloba žalobcu voči žalovaným v 1. a 2. rade na zaplatenie spoločne a nerozdielne sumy 10.265,94 eura, úroku vo výške 341,31 eura, úroku z omeškania vo výške 7,33 eura, úroku vo výške 7,59% ročne zo súm špecifikovaných v žalobe, s 8,25% úrokom z omeškania ročne zo súm a období špecifikovaných v žalobe, ako aj s 8,25% úrokom z omeškania ročne z úrokov vo výške 341,31 eura od 28. 01. 2014 do zaplatenia a poplatku vo výške 43,53 eura. Pôvodný žalobca žalobu odôvodnil tým, že so žalovanými uzavrel dňa 28. 12. 2011 Zmluvu o poskytnutí úveru č. 223791, na základe ktorej poskytol žalovaným úver hypotekárneho typu vo výške 12.000 eur za účelom rekonštrukcie nehnuteľnosti. Na zabezpečenie pohľadávky z uvedenej úverovej zmluvy uzavreli súčasne zmluvné strany aj Zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti reg. č. 223791/Zal/1. Žalovaní opakovane porušovali zmluvné a obchodné podmienky, a tak žalobca vyhlásil dňa 27. 01. 2014 predčasnú splatnosť úveru. Ku dňu 27. 01. 2014 dlh žalovaných predstavoval sumu vo výške 11.176,43 eura, ktorá pozostáva z istiny vo výške 10.784,26 eura, úroku vo výške 341,31 eura, úroku z omeškania vo výške 7,33 eura a neuhradených poplatkov vo výške 43,53 eura, pričom istina ku dňu podania žaloby predstavuje sumu vo výške 10.265,94 eura, ktorá je s poukazom na čl. III zmluvy o úvere úročená zmluvným úrokom 7,59% ročne. V dôsledku odvolania zo strany žalovaných je predmetom odvolacieho konania len vyhovujúca časť napadnutého rozsudku.
5. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
6. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
7. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania (okrem prípadov uvedených v ustanovení § 379 CSP), tak aj dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.
8. Po prejednaní veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania je vecne správne, keď súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil a v otázke rozhodujúcej pre posúdenie danej veci - v otázke premlčania vec je rozhodnutie správne. S poukazom na uvedené, odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil, a keďže sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia stotožňuje, na tieto dôvody v zmysle ustanovenia § 387 ods. 2 CSP odkazuje.
9. Na potvrdenie záverov súdu prvej inštancie, s ohľadom na dôvody podaného odvolania žalovaných, odvolací súd udáva, že v prejednávanej veci bolo zrejmé, že vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanými vznikol zo zmluvy o poskytnutí úveru. V priebehu konania došlo medzi pôvodným žalobcom ČSOB, a. s. a terajším žalobcom EOS KSI Slovensko, s. r. o. k uzavretiu zmluvy o postúpení pohľadávky č. 3-364/2017, čím došlo k postúpeniu predmetnej pohľadávky na terajšieho žalobcu. Táto skutočnosť bola na súde prvej inštancie preukázaná predloženou zmluvou o postúpení pohľadávok, čím bola preukázaná aktívna legitimácia žalobcu. Súd prvej inštancie správne posúdil aj otázku premlčania, keď uviedol, že k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru došlo k 27. 01. 2014 a nárok žalobcu v časti dlžných splátok splatných do 27. 12. 2013, v ktorých bola zahrnutá dlžná istiny vo výške 280,24 eura a dlžný úrok vo výške 273,10 eura, žalobu zamietol. Z dôvodu premlčania zamietol aj nárok žalobcu na poplatok vo výške 43,53 eura. Odvolací dôvod, nesprávne právne posúdenie otázky premlčania žalovanými odvolací súd nepovažoval za dôvodný. Zo zmluvy o poskytnutí úveru č. 223791 zo dňa 28. 12. 2011 vyplýva, že žalovaní mali splácať úver v splátkach po 132,21 eura vždy do 25. dňa príslušného mesiaca. Keďže splátky uhrádzali nepravidelne, bol žalobca v zmysle bodu IX. 8. zmluvy o poskytnutí úveru z dôvodu porušenia povinností dlžníka dohodnutých zmluvou, podmienkami alebo súvisiacimi zmluvnými dokumentmi oprávnený od zmluvy odstúpiť, či požadovať okamžité splatenie istiny úveru a príslušenstva. Aj keď právnemu predchodcovi žalobcu toto oprávnenie vzniklo už v roku 2013, právny predchodca žalobcu toto svoje oprávnenie využil až v januári 2014, keď dňom 27. 01. 2014 vyhlásil svoju celú pohľadávku za splatnú. Uvedený bod zmluvy o poskytnutí úveru upravuje oprávnenie banky využiť uvedené právne možnosti v prípade neplnenia si povinností klientom z úverovej zmluvy, avšak uvedené oprávnenie nie je povinnosťou banky, to znamená, že banka ho môže využiť, ale nemusí, a teda nie je možné mu toto oprávnenie dať za povinnosť. Ak teda súd prvej inštancie z dôvodu, že žaloba bola na súde podaná dňa 24. 01. 2017, prihliadol na premlčanie splátok splatných do 25. 12. 2013, vec správne právne posúdil, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP v napadnutom vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil.
10. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (§ 262 ods. 1 CSP), pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia (§ 262 ods. 2 CSP).
Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).