Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Co/100/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov JUDr. Martina Fiľakovského a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobcu Mesto Vysoké Tatry, so sídlom v Starom Smokovci č. 1, právne zastúpeného Advokátska kancelária SCHUBERT & partners, s.r.o., so sídlom v Bratislave, na ul. Vansovej č. 2, proti žalovaným 1/ O., H. U., so sídlom v L., na ul. V. č. XXXX/XX, právne zastúpenému JUDr. Elenou Ľalíkovou, advokátkou so sídlom v Bratislave, na ul. Podbrezovskej č. 34 a 2/ C. Ú. L., W. C., so sídlom v L., na ul. J. S. č. 3, o určenie vlastníckeho práva s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad zo dňa 07.03.2018 č.k. 9C/245/2008 - 1064 takto

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok.

Žalovanému v 1. rade sa priznáva náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

Žalovanému v 2. rade sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol. Ďalej vyslovil, že žalovaný v 1. rade má nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %. Žalovanému v 2. rade náhradu trov konania nepriznal.

2. Vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca v priebehu konania po pripustení zmeny žaloby zobral svoju žalobu čiastočne späť, pričom o čiastočnom zastavení konania bolo právoplatne rozhodnuté. Predmetom konania tak ostal nárok žalobcu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXX, kat. úz. O. I. ako parcela č. XXXX/XX - ostatná plocha o výmere XXXXX m2.

3. Predloženými listinnými dôkazmi a to hospodárskou zmluvou o prevode správy majetku č.X/XX zo dňa 1.4.1984, hospodárskou zmluvou o prevode správy majetku Č..X/XX zo dňa 1.4.1984, hospodárskou zmluvou o prevode správy majetku č.. zo dňa 1.5.1984, hospodárskou zmluvou o zrušení práva trvalého užívania nehnuteľného majetku č.X/XX zo dňa 29.3.1985, hospodárskou zmluvou o prevode vlastníctva majetku č.X/XX zo dňa 1.5.1985 mal za preukázané, že žalobca, resp. jeho právny predchodca T. B. P. P. O. nadobudol do správy majetok a to konkrétne novovytvorenú parcelu č. XXXX/XX o výmere XXXXX T. P. W..Ú.. O. I. tak ako bola vytvorená na základe geometrického plánu č. XXX-XXXX-XXX- XX zo dňa 10.1.1984. Nehnuteľnosť bola zapísaná na LV č. X k.ú. O. I., avšak geometrický plán nebol zakreslený do katastrálnych máp č. E.-X-X a E.-X-XX. V zmysle zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení boli dovtedajšie mestské národné výbory zrušené, ich právnymi nástupcami sa stali obce, teda v tomto konkrétnom prípade T. P. O.. Dňa 1.5.1991 nadobudol účinnosť zákon č. 138/1991 Zb. o majetku obcí. V zmysle ustanovenia 2 ods. 1 tohto zákona do vlastníctva obcí prešli z majetku Slovenskej

republiky veci, ku ktorým patrilo ku dňu účinnosti osobitného predpisu podľa zákona č. 369/1990 Zb. právo hospodárenia národným výborom, na území ktorých sa nachádzajú.

4. Z parcely č. XXXX/X časť pozemku o výmere XXXXX m2 na základe hospodárskej zmluvy č. X/XX prešla na právneho predchodcu žalobcu a časť pozemku o výmere 70416 m2 v rámci privatizácie prešla dňa 22.4.1992 na Eurocamp a.s. a táto zmena sa v katastri nehnuteľností zapísala 15.10.1993 pod č. XXX/XX. Geometrickým plánom Q. H. rozdelil parcelu č. XXXX/X o výmere XXXXX T. na novovytvorené parcely a to parcelu č. XXXX/X o výmere XXXXX m2, č. XXXX/XX o výmere XXXXX m2 a č. XXXX/ XX o výmere XXXXX m2. Kúpnou zmluvou zo dňa 26.10.1995 previedol Q. H.arcelu č. XXXX/XX o výmere XXXXX m2 na kupujúceho N. L. K. II. P. U. , ktorého nástupcom sa následne stala S. N. - S. a.s. W.. Tento vlastník rozdelil parcelu č. XXXX/XX na parcelu č. XXXX/XX o výmere XXXXX m2, ktorú kúpnou zmluvou zo dňa 7.2.2006 previedol na žalovaného v 1. rade a parcelu č. XXXX/XX o výmere XXXX m2, ktorú kúpnou zmluvou zo dňa 15.5.2003 previedol na obchodný dom L. H..U.. L.. C. J. L. túto nehnuteľnosť rozdelil geometrickým plánom na parcelu č. XXXX/XX o výmere XXXX m2 a túto previedol kúpnou zmluvou z 8.4.2004 na Ing. W., na parcelu č. XXXX/XXX o výmere XXXX m2 a túto previedol na JUDr. C. a na parcelu XXXX/XXX o výmere 2700 m2 a túto previedol na Ing. T.. Tieto fyzické osoby uvedené nehnuteľnosti previedli v roku 2008 na žalovaného v 1. rade.

5. Z ďalších pripojených listinných dôkazov, zo správy katastra, z predložených listov vlastníctva, geometrických plánov a v neposlednom rade aj zo znaleckého posudku č. XX/XXXX, ktorý dal vypracovať žalobca vyplýva, že časť parcely č. XXXX/XX je duplicitne zapísaná aj na LV č. XXX k.ú. O. I. ako parcela č. XXXX/XX o výmere XXXXX m2 a to na základe geometrického plánu č. XXXXXXXX- XXX/XXXX. Táto parcela mala byť formálne vytvorená z popisných údajov parcely č. XXXX/X o výmere XXXXX m2, čo viedlo k tomu, že duplicitné vlastníctvo vzniklo aj z titulu zmätočného a zavádzajúceho geometrického plánu, ktorý však bol vypracovaný na základe chybného zákresu v katastri nehnuteľností.

6. Vydržanie je originálnym spôsobom nadobúdania vlastníctva, pričom nadväzuje na ustanovenie § 129 a nasl. Občianskeho zákonníka. Nadobudnutie vlastníctva vydržaním je závislé na naplnení predpokladov oprávnenej držby v zmysle ustanovenia § 129 Občianskeho zákonníka. Musí však ísť o držbu oprávnenú, musí uplynúť zákonom stanovená doba oprávnenej držby, predmet, ktorého vlastníctvo má vydržiteľ nadobudnúť, musí byť spôsobilý na vydržanie a zároveň ten, kto je držiteľom, je aj subjektom spôsobilým na vydržanie.

7. Zákon stanovuje dobu oprávnenej držby v prípade nehnuteľnej veci na 10 rokov. Začiatok tejto doby je daný dňom oprávnenej držby. V zmysle ustanovenia §134 ods. 3 Občianskeho zákonníka sa do doby započíta aj doba, po ktorú má vec v oprávnenej držbe právny predchodca. Pre aplikačnú prax je potrebné skúmať aj ďalšie skutočnosti, ktorými sú možnosť započítania, ktorá musí byť spojená len s oprávnenou držbou držiteľa a každého právneho predchodcu, ktorého možno označiť za oprávneného a zároveň pre možnosť započítania tej-ktorej držby je potrebné skúmať tiež skoršiu právnu úpravu, a to aj z dôvodu prípustnosti nadobudnutia vlastníctva vydržaním v danom časovom období. V konkrétnom prípade možno konštatovať začiatok držby už u právnych predchodcoch žalovaného v 1. rade. K vydržaniu došlo právnymi predchodcami žalovaného v 1. rade a u každého z týchto predchodcov bol daný právny dôvod pre nadobudnutie veci do vlastníctva. Každý jeden z právnych predchodcov žalovaného v 1. rade, ako aj žalovaný v 1. rade nadobudol nehnuteľnosť tvoriacu predmet sporu v dobrej viere a v kúpnopredajných zmluvách bola jednoznačne vyjadrená a prejavená vôľa stať sa vlastníkom nehnuteľnosti. Danosť vôle je základným predpokladom každého právneho správania, tvorí podstatnú neopomenuteľnú a ničím nenahraditeľnú náležitosť právneho úkonu. Právny úkon je prejavom vôle, s ktorým právny poriadok spája vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností účastníkov právneho vzťahu. Vôľa je nenahraditeľným elementom prejavu vôle. Prejav je odrazom psychického vnútra človeka rozpoznateľný v objektívnej realite. Aby sa vôľa mohla v objektívnej realite uplatniť, musí byť vyjadrená tak, aby bola rozpoznateľná a uplatniteľná. Vôľa je základnou pojmovou kategóriou právneho systému. Právo stanovením normatívov pôsobí na jej utváranie. Do procesu jej tvorby vstupujú aj mimoprávne momenty. Poznanie je spôsobilým subjektom práva pretvárané v konanie. Právny systém uvažuje o konaní ako o právnej skutočnosti závislej od vôle. Konanie preto hodnotí s ohľadom na vôľu subjektu práva. Niektoré konania považuje za súladné s právom, iné za nesúladné s právom. Pri úvahách ako správne posúdiť právnu relevanciu konania, berie právny systém na zreteľ jednak proces utvorenia obsahu vôle a tiež prejav vôle. Právny úkon je z pohľadu konania subjektu práva právom dovoleným a vôľou podmieneným správaním. Jeho obsah je daný. Poznanie obsahu vôle je preto základom pre vyhodnotenie relevancie právneho úkonu.

8. Z obsahu spisu vyplýva, že všetci právni predchodcovia žalovaného v 1. rade jasne prejavili vôľu byť vlastníkmi nehnuteľnosti, domnievajúc sa, že na nej nie je dvojitý zápis, ani neviaznu žiadne iné ťarchy, ktoré by akýmkoľvek spôsobom znemožňovali výkon vlastníckeho práva k danej veci a užívať túto nehnuteľnosť ako svoju vlastnú. Preukázali dobromyseľnosť a žalovaný v 1. rade už ako šiesty vlastník v poradí nemohol mať žiadne pochybnosti o tom, že by mu táto vec nepatrila, alebo že by nemohol na nej vykonávať nejaké právo. Nehnuteľnosť nadobudol v dobrej viere.

9. Žalobca doteraz ani raz netvrdil a ani nepreukázal, že by žalovaný v 1. rade bol nedobromyseľný, že by získal vlastnícke právo podvodným spôsobom, klamstvom alebo iným nezákonným prostriedkom. Dôkaz o neoprávnenosti držby by mal preukázať ten, kto vlastníctvu odporuje. Žalobca nepreukázal, že by žalovaný v 1. rade ako nadobúdateľ na základe riadne uzavretej platnej a účinnej kúpnej zmluvy zavkladovanej v katastri nehnuteľností vedel, alebo mu muselo byť z prevodu nehnuteľnosti jasné, že prevodcovi evidovanému v katastri ako vlastníkovi vlastnícke právo k nehnuteľnosti nepatrilo. Ak žalovaný v 1. rade jasne vyjadril svoju vôľu a prejavil ju pri podpísaní kúpnopredajnej zmluvy a tento úkon pred ním vykonali ďalší piati vlastníci, skutočne nemohol ani len predpokladať, že v katastri nehnuteľností na predmetnom pozemku je zapísané dvojité vlastníctvo. V konaní je teda preukázané, že žalovaný v 1. rade nadobudol nehnuteľnosť v dobrej viere a táto domnienka nebola nijakým spôsobom vyvrátená a nebol daný žiaden plný dôkaz o nedobromyseľnosti žalovaného v 1. rade.

10. Ani žalobcovi nemožno vyčítať, že by jeho konanie bolo nedbalé. Toto súd nikdy netvrdil. Zakreslenie hraníc pozemkov do katastrálnej mapy podľa údajov v katastri nehnuteľností nepatrí do dispozície vlastníka nehnuteľnosti. Vykonáva ho geodet na základe údajov evidovaných katastrom nehnuteľností. V čase uzatvárania jednotlivých zmlúv žalobca nemohol vedieť o duplicitnom zápise. Čo sa týka starostlivosti o pozemok, obe strany predložili dôkazy o riadnej starostlivosti o túto nehnuteľnosť. To znamená, že ani žalovanému v 1. rade nemožno vytknúť akúkoľvek chybu v rámci starostlivosti riadne sa starať o nadobudnuté vlastnícke právo, pričom toto nebolo spochybnené ani zo strany žalobcu.

11. Tiež možno dať za pravdu právnemu zástupcovi žalobcu, že nie je reálne, aby žalobca kontroloval všetky pozemky zapísané v katastri, či tieto majú správnu výmeru na správnej parcele, ak sú riadne zapísané v liste vlastníctva, ktorý nebol spochybnený. V tomto smere sa poukázalo na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky vydané pod sp. zn. 28Cdo 3941/2010, podľa ktorého zákon č. 497/1990 Zb. nezakladá priamy prechod vlastníctva na štát. I tento zákonný prechod musí mať svoju realizačnú fázu, aby bolo jasné, z koho, na koho a aké nehnuteľnosti prechádzajú. Tieto veci museli byť označené v adresnom právnom úkone voči konkrétnemu subjektu, ktorý mal povinnosť tieto veci vydať. Obec nemohla automaticky nadobudnúť nehnuteľnosti podľa zákona č. 172/1991 Zb. do svojho vlastníctva, pokiaľ štát predtým nepostupoval v intenciách zákona č. 497/1990 Zb. Právo vždy vyžaduje určitú aktivitu a to predovšetkým zo strany tých osôb, ktoré sa cítia byť jeho nositeľmi. Žalobca teda aj po roku 1990 v zmysle zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí mal možnosť dať do súladu právny a skutkový stav týkajúci sa nehnuteľností, ktoré obec alebo mestá preberali do svojho vlastníctva a teda mal možnosť aj do katastrálnej mapy zakresliť v uvedenom čase hranice, ktoré podľa geometrického plánu z roku 1983 zakreslené nie sú. Ani počas ďalších rokov k tomu nedošlo a až v roku 2005 žalobca prvýkrát požiadal listom Správu katastra o opravu. Jedná sa teda o dlhodobý stav, kedy žalobca nevyvinul žiadnu činnosť smerujúcu k odstráneniu daného stavu a odstráneniu duplicity zápisu. Žalobca by sa mal domáhať náhrady škody z titulu nesprávneho postupu štátu a v tomto prípade sa nemožno vracať do roku 1983, keď rozsudok sa vydáva podľa skutočností a stavu, aký je ku dňu vyhlásenia rozsudku.

12. Čo sa týka nastolenej otázky, z akého dôvodu by mal žalobca prísť o vlastnícke právo k časti parcely č. XXXX/XX, zapísanej na LV č. X, kat. úz. O. I., k tomu súd uviedol, že dôvod, prečo došlo k zmene vlastníckeho práva je ten, že existujú kúpne zmluvy, na základe ktorých bolo vlastnícke právo riadne a v súlade so zákonom prevedené. K zmene vlastníckeho práva došlo aj preto, že parcela, ktorá je zapísaná na uvedenom liste vlastníctva prešla zmenami vlastníckeho práva spočívajúcimi v riadne uzatvorených kúpnych zmluvách. Za tento stav nemôže ani žalobca, ani žalovaný v 1. rade a to sa týka aj zápisu v katastri nehnuteľností založenom na princípe dôvery v údaje katastra. Žalobca je stále zapísaný ako výlučný vlastník parcely č. XXXX/XX na LV č. X, kat. úz. O. I. v nezmenenom rozsahu, avšak uvedená parcela prešla právnymi zmenami, a to takými, ktoré mali za následok zmenu vlastníckeho práva.

13. Ústavný princíp proporcionality sa uplatňuje v oblasti základných práv a slobôd, medzi ktoré patrí vlastnícke právo. Pri strete dvoch vlastníckych práv s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti daného prípadu je potrebné rozhodnúť tak, aby zostalo zachované z obidvoch práv čo najviac a ak to možné nie je, potom dať prednosť tomu právu, v prospech ktorého svedčí všeobecná idea spravodlivosti.

14. Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky vydaného dňa 16.3.2016 vo veci I.ÚS 549/2015-34 rozhodovanie štátu o privatizácii podľa zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov je síce rozhodovaním štátu, ale nie ako nositeľa verejnej moci, ale štátu ako doterajšieho vlastníka privatizovaného majetku, ktoré nepodlieha žiadnej kontrolnej právomoci zo strany všeobecných súdov. Aj keď Občiansky zákonník explicitne neupravuje všeobecný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka iba na základe dobrej viery od nadobúdateľa, s výnimkou vydržania, nemožno bezvýnimočne tvrdiť, že samotná absencia vlastníckeho práva prevodcu povedie automaticky k neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva. Treba poskytnúť zásadnú ochranu aj tej osobe, ktorá robila právny úkon s dôverou v určitý prezentovaný skutkový stav. Navyše ak bol potvrdený údajmi z verejnej štátom vedenej evidencie a najmä keď ho potom aprobuje aj príslušný orgán verejnej moci (kataster nehnuteľnosti, súd a podobne). Princíp dobrej viery chrániaci účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je jedným z kľúčových prejavov princípu právnej istoty odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu. Nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej viere, musí byť poskytovaná široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si nemohol byť istý svojim vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu. Otázkou dobrej viery takéhoto nadobúdateľa vlastníckeho práva sa tak všeobecné súdy musia vždy riadne zaoberať pri jeho spochybňovaní treťou osobou. Ústavný súd z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany musí tak postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú do vzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka. Ak však nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv, treba prihliadnuť k princípu všeobecnej spravodlivosti, kedy je nutné zvažovať ako všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, tak aj individuálne okolnosti rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní. Ak teda nadobúdateľ pri nadobudnutí nehnuteľností evidovaných v katastri nehnuteľností konal v dobrej viere v konštitutívny akt štátu, mal by požívať ústavnú ochranu. Obdobnou problematikou sa zaoberal aj Ústavný súd Českej republiky, ktorý v náleze sp. zn. III.ÚS 247/14 zo dňa 28.1.2016 zhrnul svoju doterajšiu judikatúru s jasným záverom o originárnom spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva dobromyseľným nadobúdateľom, ktorému treba poskytnúť ústavnoprávnu ochranu, ak odvodzoval svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam evidovaným v katastri nehnuteľností od právneho úkonu, ktorý by bol neskôr posúdený hoci aj absolútne neplatným. Predpokladom pre tento originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva je dobrá viera nadobúdateľa, ktorú sú všeobecné súdy povinné dôsledne posúdiť s ohľadom na individuálne okolnosti každého prípadu. Zistenie, že osoba bola v dobrej viere, zakladá poskytnutie ochrany jej vlastníckemu právu. Toto pravidlo možno použiť aj pre riešenie skutkovo podobných prípadov na území Slovenska, lebo dáva rozumný zmysel na usporiadanie celej matérie pri rovnakom právnom základe.

15. Podľa Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, vydaného dňa 20.12.2017 vo veci I. ÚS 460/2017 - 73 ochrana dobrej viery chrániacej účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je jedným z kľúčových prejavov princípu dôvery a právnej istoty odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu. Táto ochrana môže vylúčiť ochranu vlastníckeho práva pôvodného vlastníka. Toto však musí výjsť zo starostlivého skúmania individuálnych možností každého prípadu s náležitým a prísnym hodnotením dobrej viery nadobúdateľa vlastníckeho práva. Je pritom potrebné nájsť praktickú konkordanciu medzi obidvoma protikladne pôsobiacimi princípmi tak, aby zostalo zachované maximum z obidvoch a ak to možné nie je, potom dať prednosť tomu riešeniu, ktorému svedčí ešte ďalší princíp, či všeobecne uznávaná predstava spravodlivosti.

16. Žalovaný v 1. rade nadobudol nehnuteľnosť v dobrej viere, čo znamená, že bez akýchkoľvek pochybností bol dobromyseľný v tom, že predávajúcemu nehnuteľnosť naozaj patrí. Ak bola nehnuteľnosť zapísaná v katastri nehnuteľností a v liste vlastníctva, bolo preukázané meno predávajúceho ako vlastníka nehnuteľnosti a nehnuteľnosť bola kupovaná za trhovú cenu a nie za

symbolickú, či extrémne podhodnotenú, kupujúci nemal možnosť vedieť, že na tomto pozemku je zapísaný aj iný vlastník. Z hľadiska ochrany práv by malo mať rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým dobromyseľným nadobúdateľom. Tu sa však dostávajú do kolízie dva ústavné princípy a to princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka. Aj keď na jednej strane platí, že nikto nemôže na iného previesť viac práv, než koľko má sám, na druhej strane, za určitých okolností dobromyseľný nadobúdateľ môže nadobudnúť nehnuteľnosť aj od nevlastníka. Je potrebné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho prípadu. Použijúc podporne uvedený princíp, vlastnícke právo v tomto prípade svedčí v prospech žalovaného v 1. rade, a preto mu bola poskytnutá ochrana vlastníckeho práva v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Na žalobcu prešlo vlastnícke právo k nehnuteľnosti zo zákona bezplatne a žalovaný v 1. rade zaň zaplatil všeobecnú cenu. Ochrana dobrej viery nadobúdateľa môže vylúčiť ochranu vlastníckeho práva pôvodného vlastníka. Súd poskytol ochranu osobe, ktorá pri nadobudnutí nehnuteľnosti evidovanej v katastri nehnuteľností konala v dobrej viere ohľadne údajov, podľa ktorých bol ako vlastník nehnuteľnosti zapísaný ten, ktorý na ňu vlastnícke právo previedol. K chybnému dvojitému zápisu v katastri nehnuteľností nedošlo vinou ani jednej zo strán sporu, resp. ich právnych predchodcov. Toto súd nemohol pripísať na ťarchu ani jednej zo strán. Ide tu však o to, komu v tomto prípade poskytnúť ochranu, ak ani jedna zo strán v tomto smere nepochybila. V prospech žalovaného v 1. rade svedčí vydržanie v zmysle ustanovenia § 134 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka, keď sa preukázalo, že bol dobromyseľným držiteľom nehnuteľnosti, túto získal v dobrej viere, že mu patrí. Splnil taktiež jednu zo základných podmienok vydržania a to oprávnenú držbu trvajúcu viac ako 10 rokov, pričom sa mu započítava aj doba, po ktorú boli vlastníkmi nehnuteľnosti jeho právni predchodcovia. Pre prípad, že by toto nebolo postačujúce pre určenie vlastníckeho práva, súd prvej inštancie poukázal na ústavný princíp ochrany dobrej viery nadobúdateľa. S poukazom na uvedené bola žaloba žalobcu zamietnutá.

17. Výrok o trovách bol odôvodnený ustanovením § 255 ods. 1 CSP.

18. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie, prípadne požadoval, aby odvolací súd vo veci sám rozhodol. Ako dôvod uviedol, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a pri rozhodovaní sa dospelo na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Rozhodnutie je opreté o právne predpisy a judikatúru, ktorá nijako s prejednávanou vecou nesúvisí a je preto pre rozhodovanie vo veci nepoužiteľná. Žalobca sa stal bez podmienky ďalších úkonov, teda zo zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, vlastníkom spornej nehnuteľnosti dňa 01.05.1991. V priebehu konania sa jednoznačne preukázal spôsob, akým bol vykonaný prevod správy štátneho majetku v období od roku 1984 do roku 1985 na žalobcu, ktorých pozemkov sa prevod týkal, v akej výmere, pričom všetko bolo zaznamenané v katastri nehnuteľností (katastrálnom operáte). Geodetická činnosť zakresľovanie a vytyčovanie hraníc pozemkov vychádza z údajov v katastri nehnuteľností, ktoré boli dostatočné na správne zakreslenie hraníc pozemkov. Vytyčovanie hraníc pozemkov v súlade s údajmi obsiahnutými v katastri nehnuteľností a katastrálnom operáte, nemôže založiť vznik alebo zmenu vlastníctva a toto vytýčenie a zakreslenie hraníc vykonáva zvyčajne vlastník, ktorý hodlá s pozemkom disponovať. Vykonáva ho prostredníctvom odborne vzdelanej a oprávnenej osoby, pričom výsledný výstup následne kontroluje a odsúhlasuje kataster nehnuteľností, či je v súlade s právnymi listinami a údajmi evidovanými v katastri nehnuteľností. Prenesenie zodpovednosti na žalobcu za nesprávne vytýčenie hraníc sporného pozemku, ktorý sa prevádzal z Q., H..U.. na žalovaného v 1. rade (jeho predchodcu), je v rozpore s právnymi predpismi a nezlučiteľné s princípom všeobecnej spravodlivosti. Žaloba v roku 2005 zistil existenciu dvojitého vlastníctva a dňa 24.06.2005 požiadal listom žalovaného v 2. rade o prešetrenie hraníc parcely č. XXXX/ XX. Žalovaný v 2. rade listom zo dňa 13.06.2006 oznámil vtedajším vlastníkom pozemkov, že začína katastrálne konanie o oprave chýb v katastrálnom operáte z podnetu žalobcu a toto konanie sa týka prešetrenia hraníc pozemkov. V čase, keď bol vtedajším vlastníkom doručený list z 13.06.2006, títo stratili dobrú vieru, nakoľko sa oboznámili so skutočnosťami opísanými v liste, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosti o tom, či im nehnuteľnosti patria. Z vykonaných listinných dôkazov a svedeckých výpovedí vyplýva, že žalobca na svojom pozemku s parcelným č. XXXX/XX vybudoval záchytné parkovisko, sociálne zázemie, prenajímal spevnené plochy pri likvidácii kalamitného dreva, zabezpečoval likvidáciu kalamitného dreva ležiaceho na pozemku, o pozemok sa staral tým, že ho zmluvne dával kosiť a prerezávať s ohľadom na to, že cez pozemok viedli inžinierske siete žalobcu. Od roku 1995 do roku 2005 sa žiadny z duplicitných vlastníkov neohradili a ani nič nenamietali proti dispozícii s ich majetkom.

V prípade, ak by duplicitní vlastníci uplatňovali svoje práva, žalobca sa mohol už v tej dobe dozvedieť o existencii dvojitého vlastníctva. Žalovaný v 1. rade prvýkrát začal komunikovať so žalobcom ohľadne spornej nehnuteľnosti a to tak, že v roku 2007 podal žiadosť o územné rozhodnutie na výstavbu bytov a rodinných domov. Ale v tejto dobe už bolo známe, že k pozemku sa vzťahuje dvojité vlastníctvo, a preto konanie žalovaného v 1. rade po roku 2006 nie je možné hodnotiť ako konanie v dobrej viere, to znamená nesporné. Nie je dôležité, kedy žalobca podal žalobu na súde, ale dôležité je, že žalovaný v 1. rade mal vedomosť o existencii dvojitého vlastníctva už pred podaním žaloby. Predmetom sporu vedenom na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. I. ÚS 549/2015 bol prevod privatizovaného majetku formálne neplatnými úkonmi na nadobúdateľa, ktorý nadobudol majetok v dobrej viere v platnosť tohto prevodu. Spor bol medzi stranami, kde jedna urobila úkon, z ktorého vyplývalo, že prepustila majetok zo svojej sféry vplyvu na nadobúdateľa a druhá strana nadobudla tento majetok v dobrej viere, že tento úkon nebude spochybnený. Súdy rozhodovali o absolútnej neplatnosti tohto úkonu a o tom, či vlastníkom nehnuteľnosti bude prevodca alebo nadobúdateľ. To znamená, medzi účastníkmi zmluvy, ktorou sa nehnuteľnosti predávali. V náleze Ústavný súd SR neposudzuje dvojité vlastníctvo nehnuteľnosti, ale rozhoduje o spochybnenom výlučnom vlastníctve nadobúdateľa, pričom vlastníctvo by sa malo vrátiť pôvodnému vlastníkovi, ktorý urobil aj keď neplatný úkon s úmyslom zbaviť sa svojho vlastníctva. Tento nález Ústavného súdu SR by sa vzťahoval na prípad, ak by došlo k spochybneniu vlastníctva medzi Q., H..U.. a žalovaným v 1. rade (jeho predchodcom). Žalobca nikdy nevykonal žiadny právny úkon, z ktorého by vyplývalo, že chce žalovanému odpredať časť parcely č. XXXX/XX, nebol v žiadnom právnom vzťahu ohľadom parcely č. XXXX/XX s prevodcom Q., H..U.. a ani so žalovaným v 1. rade a nevlastnil majetok, ktorý by podliehal privatizácii. Ústavný súd SR považuje spôsob, akým vec opustila sféru vplyvu vlastníka ako kritérium rozhodujúce pre rozhodnutie o vlastníctve dobromyseľného nadobúdateľa. Žalobca nebol účastníkom úkonu kúpnej zmluvy, pričom kúpna zmluva sa týkala výlučne parcely č. XXXX/X a z nej vyčlenenej parcely, ktorá bola v majetku Q., H..U.. Prevod majetku štátu na iné osoby síce nepodliehal žiadnej kontrolnej právomoci zo strany všeobecných súdov, avšak musí byť splnená základná podmienka, a to že musí ísť o privatizovaný majetok vo vlastníctve štátu. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že spor sa vedie o majetok - nehnuteľnosť, ktorá v čase prevodu na žalovaného v 1. rade už bola privátna (neštátna), a preto ju nebolo možné privatizovať v zmysle zákona. Predmetom zmluvy medzi Q., H..U.. a žalovaným v 1. rade (jeho predchodcom) síce formálne bol privatizovaný majetok, ale reálne sa previedol majetok žalobcu. Nedbalým vlastníkom podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR môže byť len vlastník, ktorého majetok bol privatizovaný alebo urobil úkon svedčiaci o úmysle prepustiť majetok zo svojej sféry vplyvu, ktorý svojim nedbalým prístupom spôsobil, že majetok opustil jeho sféru právne nerelevantným spôsobom. Zakreslenie hraníc pozemkov do katastrálnej mapy podľa údajov v katastri nehnuteľností nepatrí do dispozície vlastníka nehnuteľnosti. Je to úkon, ktorý nevytvára právne dôsledky a vykonáva ho geodet na základe údajov evidovaných katastrom nehnuteľností, ktoré boli podľa znaleckého posudku korektné. Z uvedeného možno vyvodiť, že nedbalé bolo vyhotovenie geometrického plánu č. XXXXXXXX - XXX/XXXX, ktorý bol podkladom pre prevod vlastníctva z Q., H..U.. na žalovaného v 1. rade (jeho právneho predchodcu) v roku 1995 a vklad jeho vlastníctva do katastra nehnuteľností. Podľa záveru znaleckého posudku č. XX/XXXX vyhotoveného znalcom Ing. Y. X., zmätok v evidencii pozemkového vlastníctva spôsobil nekorektný geometrický plán spoločnosti R., U..G..C.., W., ktorý v stave právnom výkazu výmer riešil iný pozemok ako bol zobrazený v grafickej časti geometrického plánu. Novovytvorenú parcelu č. XXXX/XX o výmere XXXXX m2 umiestnil do pozemku parcelné č. XXXX/XX zapísaného na LV č. X vo vlastníctve žalobcu. Prvoinštančný súd ničím nezdôvodnil, prečo dobrá viera žalobcu v nedotknuteľnosť jeho vlastníctva bez jeho vedomia a súčinnosti a dôvera v údaje katastra nehnuteľností sú právne menej významné ako dobrá viera žalovaného v 1. rade. Žalobca bol taktiež v dobrej viere, že je vlastníkom nehnuteľnosti zapísanej v katastri nehnuteľnosti, o nehnuteľnosť sa staral, disponoval s ňou, svoje vlastnícke práva uplatňoval dlhšiu dobu ako žalovaný v 1. rade, takže keby nebol zo zákona vlastníkom spornej nehnuteľnosti, tak by ju podľa ustálenej judikatúry určite vydržal. Cesta posudzovania dobrej viery len v prospech jedného účastníka je z pohľadu práva a spravodlivosti nepriechodná. Dobrá viera vo svoje vlastníctvo a v údaje katastra nehnuteľností a nepretržitá držba a dispozícia s nehnuteľnosťou je na strane žalobcu nespochybniteľná. Rozhodnutie žalovaného v 2. rade č. E.-XXX/XX/SP zo dňa 26.06.2007 v spojitosti s napadnutým rozsudkom vytvára právny stav, že žalovaný v 1. rade sa rozhodnutím súdu zmocnil cudzej nehnuteľnosti, predávajúci má naďalej vo vlastníctve prevedenú nehnuteľnosť a aj cenu za predaj. Len žalobca prišiel o svoje vlastníctvo bez najmenšej spoluúčasti s odvolaním sa na princíp všeobecnej spravodlivosti.

19. Odvolací súd v zmysle zásad ustanovení § 379, § 380 a § 381 preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania a zistil, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené.

20. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

21. Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku je potrebné poukázať na skutočnosť, podľa ktorej vydržanie upravené v ustanovení § 134 Občianskeho zákonníka predstavuje jeden zo spôsobov pôvodného nadobudnutia vlastníckeho práva. V prípade splnenia zákonom určených podmienok dochádza k nemu priamo zo zákona. Zákonnými podmienkami vydržania, pokiaľ právny poriadok tento spôsob nadobúdania vlastníctva pripúšťa, vo všeobecnosti sú oprávnená držba, uplynutie zákonom stanovenej vydržacej doby a spôsobilý predmet vydržania. Pritom, a to je potrebné osobitne zdôrazniť, právne následky nastávajú len vtedy, ak sú zároveň splnené všetky jeho podmienky.

22. Kto je držiteľom oprávneným upravuje Občiansky zákonník v ustanovení § 130 ods. 1. Podľa tohto ustanovenia, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.

23. Dobromyseľnosť ako vnútorný psychický stav nemožno priamo dokázať. Možno o nej usudzovať len z okolnosti, v ktorých sa tento psychický stav navonok prejavuje. Základným rozlišujúcim kritériom je, či držiteľ veci alebo vykonávateľ práva pri normálnej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti daného prípadu rozumne od neho požadovať, mohol alebo nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec, ktorú fakticky ovláda alebo právo, ktoré vykonáva patria. Okolnosti, z ktorých možno usudzovať na existenciu dobromyseľnosti musí v spore preukázať držiteľ veci, resp. vykonávateľ práva. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vecné právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu, ktorý by mohol mať za následok vznik práva.

24. Sporná nehnuteľnosť mala byť vytvorená z parcely č. XXXX/X o výmere XXXXX m2 vo vlastníctve právneho predchodcu žalovaného v 1. rade Q., H..U.., avšak v dôsledku zmätočného a zavádzajúceho geometrického plánu bola vytvorená z parcely č. XXXX/XX vo vlastníctve žalobcu. Žalobca nebol účastníkom zmlúv, ktorými sa následne realizoval prevod nehnuteľnosti tvoriacej predmet sporu na žalovaného v 1. rade. Rovnako ani z LV č. X kat. úz. O. I., kde bol zapísaný ako vlastník parcely č. XXXX/ XX o výmere 60952 m2 sa nemohol dozvedieť o tomto zásahu do jeho vlastníckeho práva. Výmera parcely č. XXXX/XX i naďalej zostala nezmenená, ako keby k žiadnemu prevodu nedošlo. Na strane druhej, ani žalovaný v 1. rade a jeho právni predchodcovia nemohli vedieť o existencii duplicitného zápisu vlastníckeho práva. Žalovaný v 1. rade a jeho právni predchodcovia zmluvy uzatvárali s vedomím o správnosti údajov zapísaných v katastri nehnuteľností. Následne vo vzťahu k spornej nehnuteľnosti sa správali ako vlastníci a nakladali s ňou v dobrej viere, že im vlastníckym právom patrí. Tento stav trval od roku 1995, keď Q., H..U.., kúpnou zmluvou zo dňa 26.10.1995 previedol na kupujúceho N. L. K. N.. P. U.Ň. parcelu č. XXXX/XX o výmere XXXXX m2 na základe nesprávne vypracovaného geometrického plánu.

25. Žalobca v priebehu celého konania ničím právne významným nespochybnil existenciu dobrej viery na strane žalovaného v 1. rade a jeho právnych predchodcov. V prípade pochybností o tom, či držba je oprávnená, platí v zmysle ustanovenia § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyvrátiteľná právna domnienka predpokladu o oprávnenosti držby. V takom prípade ten, kto popiera dobromyseľnosť držiteľa, má dôkazné bremeno na preukázanie neoprávnenej držby. Samotný žalobca v odvolaní proti rozsudku uviedol, že k strate dobrej viery došlo v čase, keď žalovaný v 2. rade listom zo dňa 13.06.2006 oznámil vtedajším vlastníkom začatie katastrálneho konania o oprave chýb v katastrálnom operáte z podnetu žalobcu. Ku dňu 13.06.2006 však už uplynula 10 ročná vydržacia doba počítaná od roku 1995 potrebná pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. Strata dobrej viery žalovaného v 1. rade, resp. jeho právnych predchodcov po tom, čo už bol zavŕšený proces vydržania v dôsledku splnenia všetkých zákonom vyžadovaných predpokladov, na nadobudnutie vlastníckeho práva vplyv nemá.

26. S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 rozsudok ako vecne správny potvrdil.

27. Zároveň v odvolacom konaní úspešnému žalovanému v 1. rade priznal náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % podľa ustanovenia § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a 2 s tým, že o výške náhrady týchto trov rozhodne súd prvej inštancie. Pokiaľ ide o žalovaného v 2. rade, tomuto v súvislosti s odvolacím konaním žiadne trovy nevznikli, a preto žalovanému v 2. rade nemohla byť priznaná ich náhrada.

28. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 odsek 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).