Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_13Cob-14-2018.pdf
PDF · 227.87 KB
Case nature
Area
Subarea
13Cob/14/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zuzany Štolcovej a členov senátu JUDr. Márie Dubcovej, JUDr. Martiny Nemravovej, v právnej veci žalobcu: Ing. Lee Louda, so sídlom Vodičkova 41, 110 00 Praha 1, Česká republika, správca úpadcu: AQ OKNA a.s., so sídlom Kolbenova 159/5, Vysočany, 190 00 Praha 9, Česká republika, IČ: 250 55 305, zastúpenému zástupcom JUDr. Petrom Plavcom, Ph.D., advokátom, so sídlom H. T. XXX/X, XXX XX S. 1, Česká republika, spolupracujúci advokát: JUDr. Anna Kecerová Veselá, so sídlom H.. K. X/X, XXX XX Q., proti žalovanému: ALUMA TRADE, s.r.o., so sídlom J. Milca 786/6, 010 01 Žilina, IČO: 30 229 235, zastúpenému právnym zástupcom JUDr. Michalom Krnáčom, advokátom, so sídlom N. R. XXX/XX, XXX XX T., v konaní o zaplatenie 834.272,70 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 11Cb/22/2010-1278 zo dňa 19. januára 2017, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 11Cb/22/2010-1278 zo dňa 19. januára 2017 p o t v r d z u j e .
Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 834.272,70 Eur s úrokom vo výške 6,8 % ročne zo sumy 312.852,20 Eur od 10.08.2007 do 19.08.2008, zo sumy 208.568,20 Eur od 08.10.2007 do 19.08.2008, zo sumy 208.568,20 Eur od 17.12.2007 do 19.08.2008, zo sumy 104.284,10 Eur od 17.12.2007 do 19.08.2008 a úrok z omeškania vo výške 14,25 % ročne zo sumy 834.272,70 Eur od 20.08.2008 do zaplatenia, všetko do troch dní po právoplatnosti rozsudku. O nároku na náhradu trov súdneho konania rozhodol tak, že žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu sumu 834.272,70 Eur s príslušenstvom, na tom skutkovom tvrdení, že na základe Uznesenia Mestského súdu v Prahe č.j. MSPH 59 INS 1428/2009-A-122 z 11.08.2009 bolo rozhodnuté o úpadku spoločnosti AQ OKNA a.s., so sídlom Kolbenova 159/7, Praha 9, IČO: 25 055 305 (ďalej aj len „úpadca“) a na majetok spoločnosti bol vyhlásený konkurz. Účinky rozhodnutia nastali dňa 11.08.2009 a za insolvenčného správcu bol ustanovený žalobca. Úpadca uzavrel so žalovaným kúpnu zmluvu, podľa ktorej mal žalovaný dodať úpadcovi technologické zariadenie na výrobu PVC okien podľa špecifikácie uvedenej v cenovej ponuke žalovaného. Kúpna cena tovaru bola medzi úpadcom a žalovaným dohodnutá na sumu 2.085.681,99 Eur. Kúpna zmluva bola uzavretá na základe Objednávky zo dňa 25.07.2007 (ďalej len „objednávka“). Úpadca a žalovaný zároveň uzavreli zmluvu o dielo, predmetom ktorej bola montáž dodaného tovaru a jeho uvedenie do prevádzky za cenu 98.550 Eur. Podľa všeobecných podmienok žalovaného, ktoré sú súčasťou objednávky, mal byť záväzok zo zmluvy o dielo realizovaný až po splnení záväzku z kúpnej zmluvy. K plneniu tohto záväzku nikdy nedošlo, a to ani čiastočne. Podľa objednávky mal úpadca v splátkach zaplatiť pri objednaní zálohu vo výške 40 % z kúpnej ceny, pred dodávkou tovaru zálohu vo výške 55 % z kúpnej ceny a po dodaní tovaru zostávajúcich 5 % z kúpnej ceny. Žalovaný vystavil úpadcovi štyri zálohové faktúry celkom na sumu 834.272,70 Eur, čo zodpovedá dohodnutej prvej zálohe pri objednaní tovaru vo výške 40 % z kúpnej ceny. Úpadca uvedenú sumu žalovanému uhradil tak, že na základe zálohovej faktúry č. 900100707 uhradil dňa 10.08.2007 sumu 312.852,20 Eur, na základe zálohovej faktúry č. 900100807 uhradil dňa 08.10.2007 sumu 208.568,20 Eur, na základe zálohovej faktúry č. 900100907 uhradil dňa 17.12.2007 sumu 208.568,20 Eur a na základe zálohovej faktúry č. 900101007 uhradil dňa 17.12.2007 sumu 104.284,10 Eur, čo potvrdil žalovaný v liste z 12.02.2008. Následne žalovaný vystavil ďalšie zálohové faktúry, ktoré už úpadca neuhradil. Žalovaný nepreukázal úpadcovi pripravenosť dodať objednaný tovar podľa kúpnej zmluvy. Listom z 13.08.2008 žalovaný od kúpnej zmluvy odstúpil z dôvodu porušenia zmluvy úpadcom, ktoré spočívalo v nezaplatení dohodnutých záloh na kúpnu cenu. Do dňa odstúpenia žalovaného od zmluvy žalovaný nedodal úpadcovi žiadnu časť objednaného zariadenia. Odstúpením od zmluvy vznikla stranám v súlade s § 347 ods. 2 Obchodného zákonníka povinnosť vysporiadať poskytnuté plnenia. Žalovanému vznikla povinnosť vysporiadať úpadcom poskytnuté zálohy celkom v sume 834.272,70 Eur. Žalobca žalovaného na ich úhradu opakovane vyzýval, naposledy listami zo 16.12.2009 a 09.03.2010. V súlade s ust. § 351 ods. 2 Obchodného zákonníka je žalovaný povinný vrátiť prijaté plnenie spolu s úrokmi. Nakoľko pre tento prípad strany nedojednali výšku úrokov, je žalovaný povinný vrátiť prijaté plnenie spolu s úrokmi vo výške obvyklých úrokov, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Podľa štatistiky Slovenskej národnej banky obvyklá výška úrokov v čase uzatvorenia zmluvy bola 6,8 %. Nakoľko žalovaný je v omeškaní so splnením záväzku, žalobca má nárok aj na úroky z omeškania z nezaplatenej sumy v zákonom stanovenej výške. V prílohe podanej žaloby žalobca predložil listinné dôkazné prostriedky podrobne špecifikované v odsekoch 4. až 15. odôvodnenia napadnutého rozsudku.
2. Žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu č.k. 11Rob/396/2010-33 zo dňa 14.09.2010 uplatnený nárok žalobcu popieral. Potvrdil existenciu záväzkovo-právneho vzťahu s úpadcom, predmetom ktorého bolo zhotovenie technologického zariadenia na automatickú výrobu PVC okien v špecifikácii uvedenej v cenovej ponuke dodávateľa v celkovej dohodnutej sume 2.184.231,99 Eur bez DPH. Zariadenie bolo zhotovované na základe objednávky úpadcu doručenej žalovanému. Na základe všeobecných obchodných a dodacích podmienok, ktoré boli úpadcovi k dispozícii pred uzatvorením zmluvy a vystavením a doručením objednávky, bol úpadca povinný zaplatiť zálohové faktúry vo výške 40 % z ceny diela pred začiatkom zhotovovania diela. Žalovaný ako zhotoviteľ vystavil úpadcovi zálohové faktúry č. 900100707, 900100807, 900100907 a 900101007, ktoré boli úpadcom uhradené v dňoch 10.08.2007, 08.10.2007, 17.12.2007 a 17.12.2007. Žalovaný začal podľa dohodnutých špecifikácií a termínov so zhotovovaním diela, ktoré si úpadca objednal. Po obdržaní objednávky a vystavení zálohových faktúr objednávateľ pokračoval v zmenách a doplnkoch pôvodnej objednávky, kedy pôvodná objednávka a technické riešenie sa týkali prevádzky v meste Krupka, následné zmeny zahŕňali zmenu lokalizácie do prevádzky v meste Sedlčany, čo malo za následok zmeny technického a dispozičného riešenia a zároveň navýšenie ceny diela, avšak úpadca zálohu za navýšenie ceny diela nezaplatil. Žalovaný vyzýval úpadcu na plnenie zmluvných povinností a hroziace riziko mimoriadne vysokých škôd pre žalovaného, vzhľadom na rozsah zákazky. Dodatočnými objednávkami sa cena diela zvýšila na sumu 2.460.399,49 Eur bez DPH. Termín dokončenia a odovzdania diela bol v zmysle objednávky stanovený na marec 2008. Ako sa blížil termín odovzdania diela, žalovaný bol úpadcom informovaný o jeho zlej finančnej situácii, avšak deklarovanie záujmu nadobudnúť vlastnícke právo k dielu bolo opakovane deklarované ako trvajúce a nezmenené. Žalovaný poukázal na ust. § 377, § 373, § 374 ods. 2 a § 380 Obchodného zákonníka. Podľa žalovaného žalobca zavádza v tvrdeniach, že žalovaný dielo nezhotovil a ani nepreukázal pripravenosť na odovzdanie diela, ani nevyzval úpadcu na jeho prevzatie po uhradení dodatočnej čiastky z ceny diela podľa všeobecných obchodných a dodacích podmienok. Žalobcovi muselo byť zrejmé, že medzi úpadcom a žalovaným prebehli viaceré rokovania ohľadom prevzatia zhotoveného diela a zaplatenia zostávajúcej splatnej časti ceny diela. Úpadca neustále deklaroval záujem dielo riadne prevziať, hoci sa dostal do omeškania a svojim konaním zavádzal žalovaného, že dielo zaplatí a prevezme. Žalovaný poukázal na vystavené zálohové faktúry č. 900100208, 900100308, 900100408, 900100508, 900100608, 900100708, 900100808, 900100909, 900101008 a 900101108 na doplatenie 55 % z ceny diela, ktoré úpadca neuhradil. Konaním úpadcu, resp. nezaplatením faktúr vznikli žalovanému ďalšie náklady voči jeho dodávateľom, ktorí mali zhotovené časti diela vo svojich priestoroch a žalovaný musel platiť vzniknuté náklady za úschovu, znižovanie záruky časti diela, nakoľko záručná doba plynula aj napriek jeho neprevzatiu z dôvodov, ktoré vznikli výlučne na strane objednávateľa. Úpadca oznámil žalovanému záujem ukončiť právny vzťah, nakoľko nemal možnosť zaplatiť za dielo ani v dodatočnom termíne, preto sa dohodli zástupcovia zmluvných strán počas osobného stretnutia v sídle úpadcu v Prahe na ďalšom postupe formou odpredaja zhotoveného diela alebo jeho časti iným záujemcom, pokiaľ sa nájdu. Zápis výsledkov tohto stretnutia vyhotovil žalobca a odoslal žalovanému dňa 12.08.2008. Ťarchu hľadania záujemcov na predaj diela alebo jeho časti, bez akejkoľvek zálohy na náklady spojené s jeho skladovaním, zmenou diela a jeho prispôsobením potrebám nového záujemcu a všetky náklady s tým spojené, vrátane nutnej zľavy z dôvodov plynúcej záručnej doby ponechal úpadca na žalovanom. Po stretnutí v Prahe a informáciách od úpadcu, že nie je a ani nebude schopný splniť svoj záväzok, vyšiel žalovaný úpadcovi v ústrety a odstúpil od zmluvy písomným odstúpením doručeným úpadcovi dňa 20.08.2008. Žalovaný uviedol, že úpadcom zaplatená záloha bola využitá na úhradu nevyhnutne vynaložených nákladov na skončenie zmluvného vzťahu z dôvodov na strane úpadcu, zaplatenie nákladov pre subdodávateľov spojených so zmenami časti diela pre ich budúci predaj tretím osobám, iným ako žalovaný alebo úpadca. V tejto súvislosti poukázal na to, že celková hodnota záväzku bola oveľa vyššia ako hodnota zaplatenej zálohy za zhotovenie diela a k uvedenému konaniu ho prinútilo konanie úpadcu. Náklady vzniknuté s ukončením zmluvného vzťahu odstúpením neboli doposiaľ presne vyčíslené, nakoľko doposiaľ sa v skladoch žalovaného nachádzajú nepredané a zrejme už aj nepredajné časti diela, ktoré nebol schopný speňažiť a tým nahradiť škodu a náklady, ktoré mu doposiaľ v súvislosti s touto zákazkou vznikli. Nakoľko doposiaľ nebolo objektívne možné vyčísliť presne tieto náklady, nebolo možné ani uplatňovať nároky z titulu náhrady škody u žalobcu a nakoľko na úpadcu bol medzičasom vyhlásený konkurz, vyhliadky žalovaného na získanie peňažného plnenia od žalobcu sú mizivé. Zároveň žalovanému by vznikali náklady na súdne konanie a prípadné trovy právneho zastúpenia, ktoré by v konečnom dôsledku viedli k jeho ešte horšej finančnej situácii. Pri zhotovovaní diela vznikli žalovanému náklady spojené s jeho zhotovením, a to náklady voči subdodávateľom technológie, tovarov a výkonov, ktoré, vzhľadom na neúspešné ukončenie celého zmluvného vzťahu, navýšené o náklady spojené s dohodami so subdodávateľmi, právnym poradenstvom a pod. zostali ako škoda vzniknutá žalovanému, ktorú sa snažil aspoň sčasti uhradiť z prostriedkov zálohy na zhotovenie diela. Škodu vzniknutú z dôvodu zvýšených nákladov na subdodávateľov po omeškaní žalobcu vyčíslil ku dňu písomného vyjadrenia žalovaný sumou 860.898,73 Eur s rozčlenením na šiestich subdodávateľov, ktorá nie je konečná. Navrhol, žalobu zamietnuť. V prílohe odporu proti predložil žalovaný listinné dôkazné prostriedky popísané v odsekoch 19. - 26. odôvodnenia rozsudku.
3. Na základe vykonaného dokazovania mal okresný súd preukázané a medzi stranami sporu nebolo sporné, že medzi úpadcom ako objednávateľom a žalovaným ako dodávateľom došlo k vzniku platného záväzkovo-právneho vzťahu, založeného písomnou Objednávkou úpadcu zo dňa 25.07.2007 (č.l. 10 spisu) akceptovanou žalovaným. Predmet záväzkovo-právneho vzťahu, bol vymedzený obsahom samotnej písomnej Objednávky zo dňa 25.07.2007 (č.l. 10 spisu) v spojení s prílohami č. 1, 2 a 3, na ktoré písomná objednávka odkazovala. Prílohou č. 1 objednávky bola tabuľka z 16.07.2007 (č.l. 12 až 13 spisu), obsahujúca názov, typové označenie, cenu za kus, počet, I. variant, rabat a kalkuláciu ceny jednotlivých komponentov. V súhrne v rámci vymedzeného predmetu a množstva objednávaného tovaru v zmysle písomnej Objednávky z 25.07.2007 tieto komponenty boli označované ako technologické zariadenie na automatickú výrobu PVC okien v špecifikácii podľa tabuľky, ktorá je prílohou č. 1 objednávky. Prílohou č. 2 objednávky bola listina označená ako layout zo 16.07.2007 s názvom Automatizácia prevádzky AQ OKNA, závod Krupka (č.l. 14 spisu), ktorá obsahovala spracovanie projektu, rozmiestnenie objednanej technológie a určovala spôsob, akým mali byť jednotlivé objednané komponenty rozmiestnené v závode úpadcu a zároveň spôsob, podľa ktorého mala byť realizovaná montáž objednaných zariadení v priestoroch úpadcu. Prílohu č. 3 objednávky tvorila listina označená ako Cenová ponuka pre AQ OKNA, doplnok k tabuľke špecifikácie strojov zo 16.07.2007 (č.l. 15 a 16 spisu). Celková cena v zmysle písomnej Objednávky zo dňa 25.07.2007 bola dojednaná na 2.184.231,99 Eur bez DPH s dojednaným systémom platieb uvedeným v prílohe č. 3 objednávky. V rámci platových podmienok bolo dojednané platenie záloh, a to osobitne pre stroje a zariadenia, záloha pri objednaní 40 % ceny, 15 % splatných okamžite pri doručení objednávky, 10 % splatných 14 dní po doručení objednávky, 10 % splatných 21 dní po doručení objednávky a 5 % splatných 28 dní po doručení objednávky, ďalej záloha pred dodávkou 55 % z ceny splatnej vždy pred vyskladnením na základe odsúhlasenej technickej predprebierky u výrobcu alebo na základe písomného oznámenia o pripravenosti na nakládku a doplatok po dodaní 5 % ceny so splatnosťou 14 dní. Osobitne boli dojednané zálohy pre montáž, a to záloha pred začiatkom montáže 50 % z ceny a doplatok po ukončení montáže 50 % ceny so splatnosťou 14 dní. Obsah uvedených listín určujúcich obsah záväzkovo-právneho vzťahu medzi úpadcom a žalovaným nebol v konaní sporný. Zároveň pre obsah záväzkovo-právneho vzťahu medzi úpadcom a žalovaným založeného písomnou Objednávkou zo dňa 25.07.2007 platili všeobecné obchodné a dodacie podmienky dodávateľa alebo výrobcu (č.l. 11 spisu), ktoré sa vzťahovali pre dodávky tovarov a služieb a vymedzenými pojmami predávajúci sa pre ich potrebu myslel aj zhotoviteľ, t.j. poskytovateľ služieb, resp. výkonov a pojmom kupujúci aj objednávateľ služieb, resp. výkonov. V zmysle čl. XI. bod 1. všeobecných obchodných a dodacích podmienok dodávateľa alebo výrobcu bolo medzi úpadcom a žalovaným dojednané, že právne vzťahy vyplývajúce z uzatvorenej zmluvy sa riadia právnym poriadkom platným na území predávajúceho, ktoré postavenie mal žalovaný ako dodávateľ v zmysle písomnej Objednávky z 25.07.2007. Uvedeným dojednaním zmluvné strany úpadca a žalovaný vykonali v súlade s Článkom 3 ods. 1 Rímskeho dohovoru platnú voľbu slovenského právneho poriadku na ich záväzkovo-právny vzťah založený písomnou Objednávkou zo dňa 25.07.2007, ktorý by sa aj inak v súlade s Článkom 4 ods. 1 a 2 Rímskeho dohovoru spravoval právom slovenským. Voľba práva podľa Článku 3 ods. 1 Rímskeho dohovoru zároveň sama o sebe neznamená vylúčenie unifikovaných noriem medzinárodného práva, vrátane Dohovoru OSN o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru dojednaného 11. apríla 1980 vo Viedni (Viedenský dohovor), nakoľko prejav vôle zmluvných strán vykonať voľbu hmotného práva, ktorým sa má ich záväzkovo-právny vzťah riadiť, okresný súd nepovažoval za prejav vôle strán podľa čl. 6. Viedenského dohovoru, ktorým by použitie tohto dohovoru vylúčili. Vylúčenie použitia Viedenského dohovoru v zmysle čl. 6. Viedenského dohovoru musí byť uskutočnené výslovným prejavom vôle zmluvných strán.
4. Vzhľadom na postavenie úpadcu a žalovaného ako subjektov záväzkovo-právneho vzťahu založeného písomnou Objednávkou z 25.07.2007 a predmet ich záväzkov okresný súd posúdil záväzkovo-právny vzťah medzi úpadcom a žalovaným ako vzťah obchodno-právny, ktorý sa spravuje ustanoveniami tretej časti Obchodného zákonníka. Nakoľko však úpadca ako objednávateľ mal v čase vzniku záväzkovo-právneho vzťahu a má sídlo na území Českej republiky a žalovaný ako dodávateľ sídlo na území Slovenskej republiky, z hľadiska právneho posúdenia okresný súd aplikoval aj osobitné ustanovenia pre záväzkové vzťahy v medzinárodnom obchode podľa tretej časti Hlavy III Obchodného zákonníka. Súčasne v zmysle ust. § 756 Obchodného zákonníka platí, že ustanovenia tohto zákona sa použijú, len pokiaľ medzinárodná zmluva, ktorá je pre Slovenskú republika záväzná a bola uverejnená v Zbierke zákonov, neobsahuje odlišnú úpravu. V prípade kúpnych zmlúv v medzinárodnom obchodnom styku tak odlišné ustanovenia Viedenského dohovoru majú prednosť pred úpravou kúpnej zmluvy, ako aj všeobecných ustanovení o obchodných záväzkových vzťahov podľa Obchodného zákonníka. Okresný súd konštatoval, že voľba slovenského právneho poriadku na záväzkovo-právny vzťah medzi úpadcom a žalovaným neznamenala vylúčenie Viedenského dohovoru v zmysle jeho článku 6.
5. Okresný súd poukázal na to, že medzi stranami sporu nebola sporná existencia záväzkovo-právneho vzťahu medzi úpadcom a žalovaným založeného písomnou Objednávkou zo dňa 25.07.2007. Sporným bolo právne posúdenie záväzkovo-právneho vzťahu medzi úpadcom a žalovaným, kedy žalobca tento posudzoval ako zmluvu kúpnu a žalovaný ako zmluvu o dielo, a to vo väzbe na argumentáciu, že predmetom dodávky zo strany žalovaného mal byť tovar, ktorý v čase objednávky neexistoval, musel teda byť vyrobený, a to sčasti činnosťou žalovaného a sčasti činnosťou jeho subdodávateľov, toto dielo bolo zhotovované podľa špecifických požiadaviek úpadcu ako objednávateľa a predmetom záväzku žalovaného bolo nielen dodanie diela, ale aj jeho montáž, t.j. skompletizovanie a inštalácia zariadení v priestoroch objednávateľa ich uvedenie do prevádzky. Žalobca argumentoval najmä tým, že v písomnej Objednávke úpadcu zo dňa 25.07.2007 v spojení s jej prílohami boli samostatne vyjadrené dve plnenia, a to dodávka tovaru a až následne montáž, kedy obidve tieto plnenia boli samostatne vyjadrené, mali samostatne vyjadrenú cenu a štruktúrované zálohy. Predmetom dodávky bol typizovaný tovar podľa katalógu, úpadca žiaden materiál na jeho výrobu nedodával, a teda obsahom objednávky boli dve samostatné zmluvy, a to kúpna zmluva na dodávku tovaru, ktorá zanikla odstúpením zo strany žalovaného a zmluva o dielo na jeho montáž, ku ktorej naplneniu nikdy nedošlo a v dôsledku záväzku z kúpnej zmluvy ani dôjsť nemohlo.
6. Okresný súd konštatoval, že záväzkovo-právny vzťah medzi stranami založený písomnou Objednávkou zo dňa 25.07.2007 spadá do predmetu úpravy Viedenského dohovoru v zmysle jeho čl. 1. Považoval za nesporné, že na základe písomnej Objednávky úpadcu zo dňa 25.07.2007 mu mal žalovaný dodať tovar podľa špecifikácie uvedenej v prílohe č. 1 objednávky (č.l. 12 a 13 spisu), ktorý mal byť ešte len vyrobený, pričom ani v prípade kúpnej zmluvy nie je vylúčené, že zmluvné strany dojednajú kúpu tovaru, ktorý v čase uzavretia zmluvy ešte neexistuje, resp. nie je vyrobený a ktorý vznikne neskôr, a to tým spôsobom, že predávajúci ho sám vyrobí alebo ho odkúpi od iného subjektu na základe záväzkovo-právneho vzťahu medzi ním a tretím subjektom, ktorým môže byť rovnako kúpna zmluva alebo prípadne zmluva o dielo. Pre posúdenie, či záväzkovo-právny vzťah medzi úpadcom a žalovaným založený písomnou Objednávkou zo dňa 25.07.2007 v nadväznosti na obsah práv a povinností zmluvných strán mal charakter kúpnej zmluvy alebo zmluvy o dielo, okresný súd považoval za relevantné ust. čl. 3. Viedenského dohovoru, v zmysle ktorého zmluvy o dodávke tovaru, ktorý sa má vyrobiť alebo vyhotoviť, sa považujú za zmluvy o kúpe tovaru, ibaže strana, ktorá tovar objednáva, sa zaväzuje dodať podstatnú časť vecí potrebných na ich výrobu alebo zhotovenie (ods. 1). Zároveň, v zmysle negatívneho vymedzenia čl. 3. ods. 2., tento Dohovor sa nepoužije na zmluvy, v ktorých prevažujúca časť záväzkov strany, ktorá dodáva tovar, spočíva vo vykonaní prác alebo poskytovaní služieb. V prípade, že zmluva o dodávke tovaru sa týka tovaru, ktorý má ešte len v budúcnosti byť vyrobený alebo vyhotovený, podmienkou, aby táto bola považovaná za zmluvu o kúpe tovaru v zmysle čl. 3. ods. 1. Viedenského dohovoru je, aby strana, ktorá tovar objednáva, sa nezaviazala dodať podstatnú časť veci potrebných na ich výrobu alebo zhotovenie. Uvedená podmienka v záväzkovo- právnom vzťahu medzi úpadcom a žalovaným splnená bola, nakoľko v konaní nebolo sporné, že úpadca ako objednávateľ nedodával podstatnú a ani inú časť vecí potrebných na výrobu alebo zhotovenie objednaného tovaru. V zmysle čl. 3. ods. 2. Viedenského dohovoru by nebolo možné hovoriť o kúpnej zmluve spadajúcej do rozsahu pôsobnosti tohto Dohovoru ani v tom prípade, ak prevažná časť záväzku strany, ktorá tovar dodáva, by spočívala vo vykonaní prác alebo poskytovaní služieb. Čl. 3. ods. 2. Viedenského dohovoru tak dopadá na záväzkovo-právne vzťahy, ktoré zahŕňajú tak dodanie tovaru, ako aj určitú činnosť alebo poskytnutie služieb, či to už ide o opravu, údržbu tovaru alebo inú obdobnú činnosť. Určujúcim kritériom je pritom pomer medzi rozsahom činnosti a rozsahom, resp. hodnotou dodaného tovaru. Pokiaľ pomer činností dodávateľa je vyšší ako hodnota dodaného tovaru, nepôjde o kúpnu zmluvu v zmysle Viedenského dohovoru, ale o inú zmluvu, napr. zmluvu o dielo podľa ust. § 536 a nasledujúce Obchodného zákonníka. Pokiaľ predmetom záväzku dodávateľa je okrem dodania tovaru aj jeho montáž, Viedenský dohovor takúto zmluvu automaticky len vo väzbe na dojednanie montáže tovaru nevylučuje z rozsahu svojej pôsobnosti, resp. zo svojho použitia tak, ako takúto zmluvu vylučuje z aplikácie ustanovenie o kúpnej zmluve § 410 ods. 2 Obchodného zákonníka. Určujúcim kritériom aj v takomto prípade je, či dojednaná montáž predstavuje vo vzťahu k dodávanému tovaru prevažujúcu časť záväzku strany, ktorá tovar dodáva. Okresný súd uzavrel, že vo vzťahu k naplneniu tejto podmienky pre vylúčenie použitia Viedenského dohovoru na záväzkovo-právny vzťah medzi úpadcom a žalovaným, založený písomnou Objednávkou zo dňa 25.07.2007, neboli zo strany žalovaného v priebehu konania poskytnuté také skutkové tvrdenia, na základe ktorých by bolo možné konštatovať, že prevažujúca časť záväzkov žalovaného zo zmluvy uzatvorenej s úpadcom na základe písomnej Objednávky úpadcu zo dňa 25.07.2007 spočívala práve vo vykonaní prác alebo poskytovaní služieb.
7. Okresný súd poukázal na to, že predmet a množstvo plnenia objednaný úpadcom od žalovaného na základe písomnej Objednávky zo dňa 25.07.2007 vyplýval zo špecifikácie uvedenej v prílohe č. 1 objednávky, ktorou je tabuľka na č.l. 12 a 13 spisu. Táto vymedzila jednotlivé súčasti, ktoré majú tvoriť celkovo predmet plnenia označený ako technologické zariadenie na automatickú výrobu PVC okien uvedením ich názvu a typového označenia ceny za kus, počtu kusov, I. variantu, rabatu a kalkuláciu ceny. Jednotlivé komponenty sú rozdelené do celkov označených ako opracovanie PVC a FE, zváranie a čistenie, montáž kovania na rámoch a krídlach, jednoobslužná manipulácia, automatický motorický zásobník a zasklievanie elementov, triedenie izolačných dvojskiel a triedenie hotovej produkcie. V záverečnej časti tabuľky, ktorá tvorí prílohu č. 1 objednávky označenej ako rekapitulácia je uvedená celková suma kompletu 2.085.681,99 Eur, balenie 12.000 Eur, doprava 0 Eur, montáž 60.900 Eur a sprevádzanie výrobou 25.650 Eur, spolu cena 2.184.231,99 Eur, ktorá suma zodpovedá cene uvedenej v Objednávke úpadcu zo dňa 25.07.2007. Z obsahu Objednávky úpadcu zo dňa 25.07.2007 v spojení so špecifikáciou objednaného zmluvného plnenia obsiahnutou v tabuľke, ktorá je prílohou č. 1 objednávky, tak vyplývalo, že úpadca si objednal u žalovaného technologické zariadenie automatickú výrobu PVC okien, ktoré ako komplex pozostávalo z technologických zariadení špecifikovaných v prílohe č. 1, pričom nebolo sporné, že išlo o tovar, ktorý sa mal len vyrobiť, t.j. v čase vzniku záväzkovo-právneho vzťahu neexistoval a tento mal byť vyrobený jednak samotným žalovaným ako aj prostredníctvom subdodávateľov žalovaného. Položka označená ako montáž bola v časti tabuľky rekapitulácia vymedzená ako 20 pracovných dní = 2x pracovník (toho času) ALUMA ČS, 2x pracovník výrobcu zariadenia, kalkulované so stálou podporou troch pracovníkov zákazníka, mimo ďalších pracovníkov zákazníka pre skladanie tovaru so skladacím plánom - stoly, steny atď. Položka sprevádzanie výrobou uvedené v časti tabuľky rekapitulácia bolo ďalej vymedzené ako 10 pracovných dní, jeden pracovník (toho času) ALUMA ČS a dvaja pracovníci výrobcu zariadenia. Z hľadiska pomeru ceny, cena montáže a sprevádzania výrobou spolu predstavovala 3,96 % z celkovej dojednanej ceny objednávky 2.184.231,99 Eur. Z vymedzenia položiek montáž a sprevádzanie výrobou vyplývalo, že tieto mali byť realizované, resp. zabezpečované nielen pracovníkmi žalovaného, ale aj pracovníkmi výrobcov zariadenia a zároveň s podporou troch pracovníkov zákazníka, mimo ďalších pracovníkov zákazníka pre skladanie tovaru so skladacím plánom. Pri zohľadnení takto vymedzených položiek montáže a sprevádzania výrobou v spojení s pomerom ceny dodávaného tovaru a hodnoty vykonávanej montáže a sprevádzania výrobou nebolo možné okresným súdom konštatovať, že by táto časť záväzku žalovaného predstavovala prevažujúcu časť jeho záväzku, ktorý na seba prevzal na základe písomnej Objednávky úpadcu zo dňa 25.07.2007, keď okresný súd mal za to, že primárnym záväzkom žalovaného bolo dodanie tovaru úpadcovi špecifikovaného v objednávke v spojení s prílohou č. 1. V priebehu konania zo strany žalovaného neboli produkované také skutkové tvrdenia a takéto skutočnosti nevyplývali ani z predložených listinných dôkazných prostriedkov, na základe ktorých by bolo možné konštatovať (čl. 3. ods. 2. Viedenského dohovoru), že montáž dodaných strojov a zariadení, ktorá mala byť vykonaná žalovaným v spojení s pracovníkmi výrobcu zariadenia a v spojení so stálou podporou pracovníkov zákazníka, v súlade s projektom rozmiestnenia technológie, ktorý tvoril prílohu č. 2 objednávky, bola prevažujúcou časťou záväzku žalovaného, ktorý na základe písomnej Objednávky zo dňa 25.07.2007 mal objednaný tovar dodať úpadcovi. Podľa okresného súdu vykonaným dokazovaním nebol preukázaný taký obsah záväzkovo-právneho vzťahu medzi úpadcom a žalovaným, resp. taký rozsah a charakter záväzkov žalovaného z existujúceho záväzkovo-právneho vzťahu s úpadcom, ktorý by vylučoval použitie Viedenského dohovoru na záväzkovo-právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným založený písomnou Objednávkou zo dňa 25.07.2007 v zmysle čl. 3. bod 1. alebo 2. Viedenského dohovoru.
8. Vo vzťahu k argumentácii ohľadne právneho posúdenia záväzkovo-právneho vzťahu medzi úpadcom a žalovaným ako zmluvy o dielo žalovaný ďalej uvádzal, že predmetom dodania nemal byť výlučne typizovaný tovar, ale išlo o tovar, ktorý mal byť vyrábaný na základe špecifických individuálnych požiadaviek úpadcu. V tejto súvislosti okresný súd poukázal na samotný obsah záväzkovo-právneho vzťahu medzi úpadcom a žalovaným zachytený v písomnej Objednávke zo dňa 25.07.2007 v spojení s jej prílohami č. 1, 2 a 3, z obsahu ktorých nebolo možné konštatovať žiadne špecifické individuálne požiadavky úpadcu na výrobu objednaných strojov a zariadení, keď z prílohy č. 1 objednávky vyplývalo výlučne typové označenie zariadení, ktoré boli úpadcom objednávané bez toho, aby označenie objednávaných strojov a zariadení v prílohe č. 1 objednávky vykazovalo znaky diela a obsahovo presahovalo pojmové vymedzenie zmluvy o kúpe tovaru v zmysle čl. 3. bod 1. a 2 Viedenského dohovoru. Podľa okresného súdu špecifickosť objednávky úpadcu spočívala v konečnom usporiadaní objednaných strojov a zariadení do výrobnej linky, ktorá odrážala požiadavky úpadcu, nie však v špecifickosti jednotlivých objednaných strojov a zariadení tak, ako sú uvedené v prílohe č. 1 objednávky, z ktorej nevyplýval iný údaj ako názov a typové označenie objednaného tovaru. Údajné individuálne, špecifické, jedinečné požiadavky úpadcu vo vzťahu k objednávaným strojom a zariadeniam neboli žalovaným v priebehu konania konkretizované, tieto nevyplývali z obsahu objednávky ani jej príloh a nebolo možné ich dovodiť ani zo strohých zápisov zo stretnutí medzi zástupcami úpadcu a žalovaného, kedy žalovaný poukazoval predovšetkým na Záznam zo stretnutia zo 06.03.2008 (č.l. 315 a 316 spisu) ako ani z elektronickej komunikácie od pána Z. z 12. augusta 2008 (č.l. 1138 spisu), ako ani z ďalších listín tvoriacich súčasť spisu. Zo Záznamu zo stretnutia zo 06.03.2008 vyplývalo predovšetkým doobjednanie určitých zariadení, nie však špecifické požiadavky úpadcu na ich výrobu a rovnako žiadne konkrétne špecifické požiadavky na výrobu jednotlivých dodávaných strojov a zariadení neobsahovala ani elektronická komunikácia z 12.08.2008, z ktorej malo, podľa žalovaného vyplývať, že išlo o dielo zhotovované špecificky podľa požiadaviek objednávateľa. Zo strany žalovaného tak neboli poskytnuté relevantné skutkové tvrdenia, na základe ktorých by bolo možné identifikovať konkrétne špecifické požiadavky úpadcu, ktoré zároveň neboli zachytené ani v písomných právnych úkonoch určujúcich obsah záväzkovo-právneho vzťahu medzi úpadcom a žalovaným (najmä písomná Objednávka zo dňa 25.07.2007 v spojení s jej prílohami a označovaný Zápis zo stretnutia zo 06.03.2008 a elektronická komunikácia z 12.08.2008), ktoré by prekračovali rámec zmluvy o kúpe tovaru v zmysle čl. 3. Viedenského dohovoru. Ak neboli zo strany žalovaného v konaní uvádzané relevantné skutkové tvrdenia, tak nebolo možné hovoriť ani o otázke ich spornosti alebo nespornosti medzi stranami a následne na ich preukázanie vykonávať dôkazy. Pokiaľ teda právna zástupkyňa žalovaného na pojednávaní dňa 19.01.2007 zotrvala na návrhu na výsluch svedkov pána D., pána K. a pána Z., ktorých výsluchom chcela poukázať na to, že išlo o zariadenia síce označené typovo, avšak požiadavky úpadcu boli veľmi špecifické, na výrobu špecifických, jedinečných strojov a zariadení, okresný súd uvedené návrhy na vykonanie dokazovania zamietol, nakoľko nebolo zrejmé, aké konkrétne skutkové tvrdenia sporné medzi stranami by mali byť ich výsluchom preukázané. K poukazu právnej zástupkyne žalovaného, že pán Z. sa mal zúčastniť stretnutia 06.03.2008, kedy malo dôjsť k navýšeniu sumy podľa objednávky, okresný súd uviedol, že zo Záznamu zo stretnutia zo 06.03.2008 vyplývalo navýšenie sumy podľa objednávky v dôsledku doobjednania určitých položiek, nevyplývali však z neho akékoľvek špecifické, individuálne požiadavky úpadcu na ich výrobu. Okresný súd v tejto súvislosti poukázal na to, že účelom vykonávania dôkazov v civilnom sporovom konaní je odstraňovanie spornosti v skutkových tvrdeniach strán. Základným predpokladom je tak náležité vyjadrenie skutkových tvrdení strán, konkrétne zo strany žalovaného vo vzťahu k tvrdeným špecifikám a individuálnym požiadavkám úpadcu vo vzťahu k objednávanému tovaru, ktoré by pripúšťali potencialitu posúdenia Objednávky úpadcu zo dňa 25.07.2007 ako objednávky diela, ktoré tvrdenia však zo strany žalovaného poskytnuté v konaní neboli a takéto skutočnosti nevyplývali ani z listinných dôkazných prostriedkov, ktoré okresný súd považoval za relevantné vo vzťahu k posúdeniu obsahu záväzkovo-právneho vzťahu medzi úpadcom a žalovaným, nakoľko tento záväzkovo-právny vzťah bol založený písomnou Objednávkou úpadcu zo dňa 25.07.2007 v spojení s jej písomnými prílohami č. 1, 2 a 3. Záväzkovo-právny vzťah medzi úpadcom a žalovaným, ktorý vznikol akceptáciou písomnej Objednávky úpadcu zo dňa 25.07.2007 žalovaným, okresný súd považoval za zmluvu o kúpe tovaru, ktorá sa spravuje Viedenským dohovorom a v otázkach dohovorom neriešeným právnym poriadkom rozhodného práva podľa ustanovení medzinárodného práva súkromného (čl. 7. bod 2. Dohovoru), t.j. vzhľadom na úpadcom a žalovaným platne vykonanú voľbu práva právom slovenským.
9. Vykonaným dokazovaním bolo ďalej preukázané, čo nebolo v priebehu konania sporné, že v súlade s dojednanými platobnými podmienkami v zmysle prílohy č. 3 k Objednávke úpadcu zo dňa 25.07.2007, úpadca na základe zálohových faktúr vystavených žalovaným zaplatil zálohu vo výške 40 % ceny pre stroje a zariadenia, a to na základe faktúry 900100707 sumu 312.852,20 Eur dňa 10.08.2007, na základe faktúry 900100807 sumu 208.568,20 Eur dňa 08.10.2007, na základe faktúry 900100907 sumu 208.568,20 Eur dňa 17.12.2007 a na základe faktúry 900101007 sumu 104.284,10 Eur dňa 17.12.2007. Ďalšiu zálohovú platbu dojednanú pred dodávkou vo výške 55 % ceny už úpadca neuhradil. V zmysle písomnej Objednávky zo dňa 25.07.2007 termín dodania objednaného tovaru bol dojednaný na marec 2008 s možnosťou dodania časti zariadenia aj pred týmto termínom. Pred dodávkou bola dojednaná záloha 55 % ceny, splatná vždy pre vyskladnením na základe odsúhlasenej technickej predprebierky u výrobcu alebo na základe písomného oznámenia o pripravenosti na nakládku. Z vykonaného dokazovania ďalej vyplynulo, že listom označeným ako Výzva na splnenie si zmluvných povinností zo 16.04.2008 žalovaný opakovane vyzval úpadcu, aby najneskôr v lehote 10 dní od doručenia predmetnej výzvy aspoň dodatočne splnil svoje zmluvné záväzky a doplatil zostávajúcu časť zálohy vo výške 149.859 Eur, ktorá bola splatná 19.12.2007 a zároveň vyzval úpadcu, aby po splnení ďalších platobných podmienok v zmysle objednávky dojednal termín a podmienky vyskladnenia technologického zariadenia a jeho montáže. Zároveň, zo sumarizácie harmonogramu platieb na č.l. 320 spisu vypracovanej žalovaným dňa 09.03.2008 vyplývala splatnosť ďalších záloh, resp. doplatkov vo výške 55 % za stroje a zariadenia pripravené k dodaniu k jednotlivým termínom v období mesiacov apríl a máj 2008. Skutočnosti vyplývajúce z výzvy žalovaného zo 16.04.2008 (č.l. 339 spisu) ako ani zo sumarizácie harmonogramu platieb vypracovaného žalovaným dňa 09.03.2008 (č.l. 320 a ž 321 spisu) neboli zo strany žalobcu v konaní relevantne spochybnené. Ďalej bolo preukázané, že listom z 13.08.2008 doručeným úpadcovi dňa 19.08.2008 (č.l. 23 až 25 spisu) žalovaný odstúpil od zmluvy uzavretej medzi úpadcom a žalovaným na základe písomnej objednávky úpadcu z 25.07.2008 z dôvodu podstatného porušenia zmluvy spočívajúcom v nezaplatení dohodnutých čiastok kúpnej ceny riadne a včas, s odkazom na predchádzajúce výzvy zo 16.04.2008 a 11.06.2008, v ktorých boli úpadcovi poskytnuté dodatočné lehoty na splnenie jeho zmluvných povinností. Realizácia uvedených výziev zo strany žalovaného ako ani skutočnosť, že sa dostali do dispozičnej sféry úpadcu, nebolo v konaní sporné. Ako dôvod pre odstúpenie od zmluvy žalovaný v priebehu konania poukazoval na nesplnenie zmluvnej povinnosti úpadcu zaplatiť dojednanú druhú časť zálohy kúpnej ceny vo výške 55 % ceny strojov a zariadení pred ich dodávkou, ktorý dôvod pre odstúpenie od zmluvy žalobca v priebehu konania nerozporoval a platnosť právneho úkonu odstúpenia žalovaného od zmluvy uzatvorenej medzi úpadcom a žalovaným na základe písomnej objednávky z 25.07.2007 nebola v priebehu konania medzi stranami sporná. Obdobne, z vyjadrenia zástupcu úpadcu v elektronickej komunikácii z marca 2008 (č.l. 326 spisu) vyplývalo, že úpadca nemá finančné prostriedky na zaplatenie ďalších faktúr. Na základe uvedeného okresný súd skonštatoval, že žalovaný listom z 13.08.2008 doručeným úpadcovi dňa 19.08.2008 (č.l. 23 spisu) v súlade s čl. 64 ods. 1 písm. b) Viedenského dohovoru platne odstúpil od zmluvy uzatvorenej medzi úpadcom a žalovaným na základe písomnej Objednávky úpadcu zo dňa 25.07.2007. V súlade s čl. 81 ods. 2. Viedenského dohovoru úpadcovi vzniklo právo požadovať od žalobcu zaplatené zálohy kúpnej ceny v celkovej výške 834.272,70 Eur, a to spolu s úrokmi od doby, kedy zálohy na kúpnu cenu boli zaplatené (čl. 84 ods. 1 Viedenského dohovoru). Vzhľadom k tomu, že Viedenský dohovor osobitne neupravuje výšku úrokov, ktoré je povinný zaplatiť predávajúci v prípade jeho povinnosti vrátiť kúpnu cenu v zmysle čl. 84 ods. 1, bolo preto potrebné v nadväznosti na čl. 7. ods. 2. Viedenského dohovoru určiť vo výške podľa ust. § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s ust. § 351 ods. 2 Obchodného zákonníka. Výšku obvyklých úrokov požadovaných za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy preukázal žalobca listinou na č.l. 313 spisu. Úroky podľa čl. 84 ods. 1 Viedenského dohovoru boli žalobcom uplatnené do dňa odstúpenia žalovaného od zmluvy 19.08.2008 a odo dňa nasledujúceho, t.j. od 20.08.2008 boli žalobcom dôvodne uplatnené úroky z omeškania v súlade s Čl. 78 Viedenského dohovoru, a ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka v znení účinnom ku dňu vzniku omeškania žalovaného. Aktívna legitimácia žalobcu vyplývala z ust. § 40 ods. 1 a 2. zákona č. 182/2006 Sb. o úpadku a způsobech jeho řešení (Insolvenční zákon).
10. Nad rámec argumentácie, že žalobcovi neprináleží nárok na vrátenie zaplatených preddavkov v zmysle zmluvy uzatvorenej medzi úpadcom a žalovaným vo väzbe na právne posúdenie zmluvy ako zmluvy o dielo a s tým súvisiaceho vysporiadania zmluvných strán v prípade, že k zániku zmluvy dôjde pre porušenie povinností na strane objednávateľa, žalovaný v písomnom vyjadrení z 15.08.2013 poukazoval na to, že žalobcovi mohol vzniknúť keď tak nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia a nie nárok na vrátenie uhradenej zálohy, z ktorého dôvodu z opatrnosti vzniesol námietku premlčania. K uvedenému okresný súd uviedol, že v písomnej žalobe žalobca jednoznačne skutkovo vymedzil uplatnený nárok ako nárok na vrátenie zaplatených záloh vo výške 834.272,70 Eur na základe kúpnej zmluvy, ktorá zanikla v dôsledku odstúpenia od tejto zmluvy zo strany žalovaného listom z 13.08.2008 z dôvodov porušenia zo strany úpadcu spočívajúceho v nezaplatení dojednaných záloh. Na základe uvedeného vznikol úpadcovi v súlade s čl. 81 ods. 2. Viedenského dohovoru nárok na vrátenie toho, čo podľa zmluvy žalovanému zaplatil. Otázka právneho posúdenia žalobou uplatneného nároku je povinnosťou súdu, nie strany sporu, ktorá výlučne má povinnosť uplatnený nárok dostatočne skutkovo vymedziť, k čomu v písomnej žalobe z 22.07.2010 došlo. Nie je pritom relevantné ani to, či žalobca prípadne podriadi uplatnený nárok správnym zákonným ustanoveniam, nakoľko uvedené je v civilnom sporovom konaní povinnosťou súdu. Zo strany žalobcu je postačujúce nezameniteľné a dostatočne určité skutkové vymedzenie uplatneného nároku, ktoré žalobca v podanej žalobe uviedol. Viedenský dohovor osobitné ustanovenia o premlčaní neobsahuje. V súlade s ust. § 394 ods. 1 Obchodného zákonníka pri právach, ktoré vznikajú odstúpením od zmluvy, plynie premlčacia doba odo dňa, keď oprávnený od zmluvy odstúpil. Žalovaný od zmluvy odstúpil listom z 13.08.2008 doručeným úpadcovi dňa 19.08.2008. Odo dňa nasledujúceho, t.j. od 20.08.2008 začala plynúť štvorročná premlčacia doba v zmysle § 397 Obchodného zákonníka na uplatnenie nároku úpadcu na vrátenie zaplatenej časti kúpnej ceny, ktorá by uplynula dňa 20.08.2012. Žaloba bola podaná na okresnom súde dňa 30.07.2010, t.j. pred uplynutím premlčacej doby.
11. Okresný súd poukázal na to, že súčasťou procesnej obrany žalovaného bola kompenzačná námietka do výšky žalovanej istiny, ktorou z opatrnosti vo vzťahu k uplatnenému nároku uplatnil na započítanie pohľadávku titulom nároku na náhradu škody a úhradu nákladov, ktoré mu vznikli v súvislosti s odstúpením od zmluvy uzatvorenej s úpadcom na základe písomnej Objednávky zo dňa 25.07.2007 v dôsledku porušenia zmluvných povinností zo strany úpadcu. Žalovaný v priebehu konania tvrdil kompenzabilnú pohľadávku vo výške 996.975,53 Eur voči úpadcovi, ktorú uplatnil na započítanie do výšky žalovanej istiny, ktorý prejav vôle žalovaného bol tak posudzovaný ako prostriedok procesnej obrany žalovaného v súlade s ust. § 147 ods. 2 Civilného sporového poriadku č. 160/2015 Z.z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). Nakoľko uznesením Mestského súdu v Prahe z 11. augusta 2009 (č.l. 7 spisu) bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka AQ OKNA a.s., so sídlom Kolbenova č. 159/7, Praha 9 - Hloubětín, IČO: 25 055 305, oprávnenie žalovaného uplatňovať voči žalobcovi svoju pohľadávku na započítanie bolo potrebné riešiť podľa predpisov konkurzného práva. Nakoľko konkurz na majetok úpadcu bol vyhlásený súdom Českej republiky v súlade s čl. 4. bod 2. písm. d) Nariadenia č. 1346/2000 z 29. mája 2000 o konkurznom konaní (ďalej len ,,Nariadenie 1346/2000“) podmienky, za akých je možné uplatniť započítanie, upravuje primárne právo štátu, v ktorom sa konanie začne, t.j. právo české. Zároveň v zmysle čl. 6. (Započítanie) Nariadenia č. 1346/2000 začatie konkurzného konania nemá vplyv na právo veriteľov požadovať započítanie ich pohľadávok voči pohľadávkam dlžníka, ak takéto započítanie umožňuje právo, ktorým sa riadi pohľadávka platobne neschopného dlžníka. Pohľadávka žalobcu (úpadcu) sa riadi právom slovenským. Vzhľadom na ustanovenia čl. 4. bod 2. písm. d) a čl. 6. Nariadenia č. 1346/2000 okresný súd skúmal prípustnosť započítania pohľadávky žalovaného voči pohľadávke úpadcu podľa ustanovení konkurzného práva tak českého ako aj slovenského. V zmysle ust. § 140 ods. 2 českého insolvenčného zákona č. 182/2006 Sb. započítanie vzájomných pohľadávok dlžníka a veriteľa je po rozhodnutí o úpadku prípustné, pokiaľ zákonné podmienky tohto započítania boli splnené pred rozhodnutím o spôsobe riešenia úpadku, pokiaľ nie je ďalej ustanovené inak. Zároveň ust. § 140 ods. 3 písm. a) zákona č. 182/2006 Sb. vylučuje započítanie vzájomných pohľadávok dlžníka a veriteľa po rozhodnutí o úpadku podľa § 140 ods. 2 v prípade, ak dlžníkov veriteľ sa ohľadne svojej započítateľnej pohľadávky nestal prihláseným veriteľom. Obdobne, zákon o konkurze a reštrukturalizácii č. 7/2005 Z.z. v ustanovení § 54 ods. 2 stanovuje, že pohľadávku neprihlásenú spôsobom ustanoveným týmto zákonom nie je možné započítať proti žiadnej úpadcovej pohľadávke. Z uvedeného vyplýva, že po vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka tak podľa českého insolvenčného práva ako aj podľa slovenského konkurzného práva je možné započítať vzájomné pohľadávky veriteľa a úpadcu za podmienok vyplývajúcich z ust. § 140 ods. 2 zákona č. 182/2006 Sb., resp. § 54 zákona č. 7/2005 Z.z. len za predpokladu, že veriteľ sa ohľadom jeho započítateľnej pohľadávky stal prihláseným veriteľom v konkurze na majetok úpadcu. Na to, aby sa veriteľ ohľadom svojej kompenzabilnej pohľadávky stal prihláseným veriteľom tak, ako to predpokladá ust. § 140 ods. 3 písm. a) zákona č. 182/2006 Sb., resp. na to, aby bolo možné hovoriť o pohľadávke prihlásenej spôsobom ustanoveným zákonom č. 7/2005 Z.z., je nevyhnutné, aby išlo o veriteľa, ktorý svoju pohľadávku zákonom stanoveným spôsobom prihlásil v konkurze na majetok úpadcu a zároveň, aby jeho pohľadávka v konkurze bola zistená. Bez toho, aby jeho pohľadávka bola zistená, nemožno hovoriť o tom, že by sa veriteľ stal vo vzťahu k započítateľnej pohľadávke prihláseným veriteľom. Okresný súd uzavrel, že postavenie prihláseného veriteľa vo vzťahu k tvrdenej kompenzabilnej pohľadávke žalovaný nenadobudol. Hoci z vykonaného dokazovania vyplynulo, že prihláškou pohľadávky zo dňa 15.05.2013 (č.l. 591 a nasledujúce spisu) si žalovaný v konkurze na majetok úpadcu vedenom na Mestskom súde v Prahe pod sp. zn. MSPH 59 INS 1428/2009 prihlásil pohľadávku titulom nároku na náhradu škody, ktorá mu vznikla v dôsledku porušenia zmluvných povinností úpadcom, v dôsledku ktorých veriteľ od zmluvy dňa 19.08.2008 odstúpil, v celkovej výške 25.811.696,47 korún českých s odkazom na Znalecký posudok č. 1/2013 znalca Ing. Hrubiznu zo dňa 13.05.2013 a Mestský súd v Prahe uznesením z 23.mája 2013 č.k. MSPH 59 INS 1428/2009- P433-2 neodmietol prihlášku pohľadávky žalovaného č. 433 z dôvodu jej oneskoreného podania, tak následne prihlásená pohľadávka žalovaného bola správcom úpadcu popretá a žaloba žalovaného o určenie popretej pohľadávky vo výške 996.975,53 Eur bola rozsudkom Mestského súdu v Prahe z 23. júna 2015 č.k. 159 ICM 4218/2013-117 v spojení s rozsudkom Vrchného súdu v Prahe zo 17. marca 2016 č.k. 101 VSPH 738/2015-153 právoplatne zamietnutá. V dôsledku uvedeného žalovaný stratil vo vzťahu k tvrdenej kompenzabilnej pohľadávke vo výške 996.975,53 Eur, ktorú v prejednávanej veci uplatnil na započítanie do výšky žalovanej istiny, v konkurze na majetok úpadcu postavenie veriteľa prihlásenej pohľadávky, a preto svoju pohľadávku na započítanie voči žalobcovi v tomto konaní uplatňovať nemôže, nakoľko započítanie vzájomných pohľadávok úpadcu a žalovaného je v tomto prípade vylúčené podľa ust. § 140 ods. 3 písm. a) zákona č. 182/2006 Sb. ako aj ust. § 54 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Z uvedeného dôvodu okresný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa otázkou existencie, dôvodnosti a prípadne výšky žalovaným tvrdenej kompenzibilnej pohľadávky, resp. hmotnoprávnymi predpokladmi jej započítania a vykonávať k týmto otázkam dokazovanie, či už oboznámením sa s obsahom listinných dôkazných prostriedkov predložených žalovaným, ktoré sú súčasťou spisového materiálu na č.l. 345 až 558 spisu, znaleckého posudku č. 1/2013 vo veci vyčíslenia škody vzniknutej z neodobratia technologického zariadenia na automatickú výrobu PVC okien podľa objednávky zo dňa 25.07.2007, vrátane samostatnej prílohy č. 1 k tomuto znaleckému posudku ako ani výsluchom konateľa žalovaného p. N. a bývalého zamestnanca žalovaného p. N. k skutočnostiam súvisiacim s faktúrami a náhradou škody uplatňovanými v znaleckom posudku v zmysle návrhu právnej zástupkyne žalovaného na pojednávaní dňa 19.01.2017.
12. Okresný súd z vyššie uvedeného tak dospel k záveru o skutkovej a právnej dôvodnosti žalobcom uplatneného nároku a žalobe v celom rozsahu vyhovel.
13. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP a vzhľadom k tomu, že žalobca bol v konaní v celom rozsahu úspešný, priznal mu voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, t.j. v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd v súlade s ust. § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
14. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu. S rozsudkom okresného súdu v predmetnej veci nesúhlasil. Žalovaný poukázal na to, že žalobca odôvodnil nárok na vrátenie uhradených záloh tvrdením, že medzi spoločnosťou AQ okna a žalovaným bola uzatvorená kúpna zmluva a žalovaný je v zmysle § 351 ods. 2 Obchodného zákonníka povinný vrátiť prijaté plnenie spolu s úrokmi. Podľa žalovaného, žalovaný a spoločnosť AQ okna uzatvorili dňa 25.07.2007 Zmluvu o dielo v zmysle § 536 a nasl. Obchodného zákonníka, pričom medzi stranami sporu nebolo a nie je sporné, že k zrušeniu tejto zmluvy došlo z dôvodov na strane objednávateľa. V tejto súvislosti k preukázaniu neexistencie nároku žalobcu na vrátenie sumy záloh zaplatených v zmysle uzatvorenej zmluvy, žalovaný viackrát poukázal na zákonný nárok žalovaného ako zhotoviteľa vyplývajúci z § 548 ods. 2 Obchodného zákonníka, ktorý odstúpil od predmetnej zmluvy práve z dôvodu nesplnenia zmluvných povinností spoločnosti AQ okna ako objednávateľa, na odpočítanie hodnoty nákladov, ktoré mu vznikli v súvislosti s odstúpením od zmluvy zahrňujúcich i náhradu škody, ktorú týmto utŕžil. K preukázaniu takto spôsobenej, resp. utŕženej škody žalovaný odkazoval na Znalecký posudok Ing. Mariána Hrubiznu zo dňa 13.05.2013 č. 1/2013, v ktorom sú jednotlivé nároky popísané a vyčíslené a na poklade ktorého došlo aj k podaniu insolvenčnej prihlášky príslušnej pohľadávky do konkurzného konania vedeného na majetok spoločnosti AQ okna. Z predložených podkladov vyplýva skutočnosť, že suma záloh, ktoré spoločnosť AQ okna uhradila a ktoré mali po ukončení zmluvného vzťahu byť žalovaným vrátené, mala byť ponížená, resp. že výška vrátenej časti uhradených záloh bude závisieť od toho, či a v akej hodnote bude možné vyrobené časti diela speňažiť, ktorú skutočnosť potvrdil zástupca spoločnosti AQ okna, p. N. Z., a to e-mailom zo dňa 12.08.2008. Z tejto e-mailovej správy vyplýva, že si objednávateľ bol vedomý skutočnosti, že pri speňažovaní dovtedy zhotovených častí diela bude potrebné sa vysporiadať i s tým, že časť tohto zariadenia bola vyrobená už pred niekoľkými mesiacmi a rovnako, že tieto boli zhotovované podľa špecifických požiadaviek objednávateľa. Taktiež bola spoločnosť AQ okna na zákonné nároky žalovaného, t.j. odpočítanie nákladov (škody) zo sumy uhradených záloh, upozornená priamo v odstúpení žalovaného od predmetnej zmluvy, a to v liste zo dňa 13.08.2008. Pokiaľ okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil okrem iného tým, že v danom prípade došlo medzi objednávateľom a zhotoviteľom k uzatvoreniu kúpnej zmluvy, pričom podľa vyjadrenia okresného súdu z predložených podkladov nevyplynula skutočnosť, že by prevažujúca časť záväzku žalovaného spočívala vo vykonaní prác či poskytnutí služieb, tak s týmto tvrdením sa žalovaný nestotožnil. Bol názoru, že i keď celková hodnota činností (odplata za montáž zhotoveného zariadenia), ktorú mal žalovaný v rámci zmluvného vzťahu pre spoločnosť AQ okna vykonať, bola nižšia ako dohodnutá celková hodnota zhotovených zariadení, nie je možné z tohto porovnania cien jednotlivých zložiek záväzkov žalovaného jednoznačne uzavrieť, že by práve táto časť záväzku nebola tou prevažujúcou v zmysle čl. 3 ods. 2 Viedenského dohovoru. Žalovaný má za to, že práve v tejto oblasti (výroba a montáž výrobných liniek okien) bola a je esenciálnou zložkou záväzku strany, ktorá tieto zariadenia vyrába a dodáva, práve následná montáž týchto zariadení, nakoľko bez jej vykonania by zamýšľaný účel zmluvy nebol uskutočnený. Z uvedeného preto nesúhlasil so záverom okresného súdu, že na zmluvný vzťah medzi spoločnosť AQ okna a žalovaným je potrebné aplikovať ustanovenia Viedenského dohovoru, naopak podľa jeho názoru by sa mal predmetný vzťah spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka upravujúcimi zmluvu o dielo. Zároveň poukázal na skutočnosť, že samotná škoda, ktorej náhradu si žalovaný formou procesnej obrany v konaní uplatňoval proti nároku žalobcu, nevznikala len v príčinnej súvislosti s odstúpením žalovaného od zmluvy, ale najmä v príčinnej súvislosti s neplnením zmluvných povinností spoločnosti AQ okna, ktorú predstavitelia tejto spoločnosti v predložených dôkazoch potvrdili.
15. Žalovaný namietol záver okresného súdu ohľadom možnosti započítania uplatnenej pohľadávky žalovaného v súvislosti s tým, že časť škody vznikla žalovanému až po vyhlásení konkurzu. Skutočnosť, že tvrdenými pohľadávkami žalovaného sa ešte žiadny súd vecne nezaoberal, považoval za jeden z dôvodov, pre ktoré rozhodnutie okresného súdu nemôže obstáť, nakoľko tým, že nielenže bolo odopreté právo žalovaného na spravodlivý proces, alebo rovnako nebolo možné riadne a pravdivo zistiť skutkový a právny stav veci. Žalovaný mal za to, že rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Čo sa týka rozhodovania o procesnej obrane žalovaného, a to pohľadávky voči žalobcovi vo výške 996.975,53 Eur titulom náhrady spôsobenej škody, okresný súd sa touto otázkou nezaoberal, pričom bol názoru, že jej existenciou, dôvodnosťou, prípadne výškou nie je potrebné sa zaoberať z dôvodu, že žalovaný stratil ohľadom tejto pohľadávky postavenie veriteľa v konkurze prehlásenom na majetok spoločnosti AQ okna. S týmto názorom žalovaný nesúhlasil, nakoľko z odôvodnenia rozsudku nevyplýva nemožnosť použiť i premlčanú pohľadávku tak, ako uvádza § 388 ods. 2 Obchodného zákonníka. Ani zákon č. 182/2006 Sb. insolvenční zákon a rovnako ani zákon č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii neupravuje postup pri uplatnení premlčanej pohľadávky v rámci procesnej obrany, na rozdiel od podmienok započítania, ktoré obidva právne predpisy upravujú. Žalovaný bol názoru, že v danom prípade ide o otázku zásadného právneho významu, nakoľko hoci je zákon č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii, resp. zákon č. 182/2006 Sb. insolvenční zákon osobitným zákonom, vo vzťahu k posudzovaniu právneho režimu uplatňovania pohľadávok voči subjektu, ktorý je v úpadku, vzhľadom k tomu, že ani jeden z týchto predpisov neupravuje otázku obrany proti nárokom vznášaným zo strany takéhoto subjektu, ustanovenia § 388 Obchodného zákonníka nemôžu byť týmto osobitným zákonom dotknuté. Pokiaľ okresný súd sa odmietol pohľadávkou žalovaného zaoberať, čo odôvodnil tým, že táto pohľadávka bola z dôvodu jej premlčania príslušným konkurzným súdom odmietnutá, t.j. nebola zistená, a preto sa žalovaný nepovažuje za prihláseného veriteľa ohľadom tejto pohľadávky, tak týmto postupom okresného súdu bolo žalovanému odňaté právo na spravodlivý proces, ktoré právo mu vyplýva z ust. § 388 ods. 2 Obchodného zákonníka. Túto argumentáciu žalovaný odôvodnil tým, že žalovaný má reálne pohľadávku voči spoločnosti AQ okna z titulu náhrady škody spôsobenej odstúpením od zmluvy pre porušenie zmluvných povinností spoločnosti AQ okna, ktorú nemôže kvôli jej premlčaniu uplatňovať v konkurznom konaní tejto spoločnosti, avšak zároveň mu bola aj odňatá možnosť si túto uplatňovať v predmetnom konaní ako prostriedok obrany voči žalobcovmu nároku s odkazom na jej premlčanie, pričom ust. § 388 ods. 2 Obchodného zákonníka mu toto právo priznáva. Inak povedané, hoci slovenský právny poriadok prostredníctvom citovaného ustanovenia § 388 ods. 2 Obchodného zákonníka umožňuje podnikateľským subjektom v prípadoch, kedy disponujú vzájomnou pohľadávkou voči svojmu zmluvnému partnerovi použiť takúto pohľadávku na obranu proti vzájomnému nároku takéhoto zmluvného partnera, okresný súd bez akéhokoľvek odôvodnenia skonštatoval, že žalovanému toto právo nepatrí. Rozsudok okresného súdu tak považoval za nesprávny.
16. Žalovaný namietal postup okresného súdu, ktorým nedošlo k vykonaniu žalovaným navrhovaných dôkazov, predovšetkým výsluchu p. K., Z. a D. ako zástupcov spoločnosti AQ okna. K obsahu vyjadrenia žalovaného zo dňa 14.11.2016, ako i z priebehu celého konania vyplývali skutočnosti, ktoré by mali byť týmito navrhovanými dôkazmi preukázané. Týmito dôkazmi malo dôjsť k objasneniu, či sa v danom prípade jednalo o zmluvu o dielo alebo kúpnu zmluvu, pretože práve navrhovaní svedkovia mohli potvrdiť či vyvrátiť, že obsahom záväzku žalovaného bolo zhotoviť zariadenia na základe špecifických požiadaviek zo strany objednávateľa ako dielo, ako i skutočnosť, že pre fungovanie celého systému, teda aj k naplneniu účelu zmluvného vzťahu mala byť esenciálnou práve činnosť žalovaného - nielen zhotovenie zariadení a ich dodanie, ale hlavne následná montáž a uvedenie do prevádzky. Podľa žalovaného išlo o rozhodujúcu skutočnosť, keďže sa ňou malo preukázať, či sa jedná alebo nejedná o kúpu tovaru, ktorá sa spravuje Viedenským dohovorom. Uvedené založilo odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
17. K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca v podaní zo dňa 19.7.2017 (č.l. 1338 - 1339 spisu). Žalobca k polemike, či sa na zmluvný vzťah nepoužije článok 3 Viedenského dohovoru, pretože nie je naplnená podmienka odseku 2 uvedeného článku, sa s argumentáciou žalovaného nestotožnil. Žalobca konštatoval, že žalovaný v konaní nedokázal, že by prevažná časť záväzku tvorila poskytnutie prác alebo služieb. Naopak, z vykonaného dokazovania, predovšetkým z uzatvorenej zmluvy jasne vyplývalo, že cena za dodanie súboru objednaného tovaru predstavuje 2.085.681,99 Eur a cena za montáž a sprevádzkovanie predstavuje 86.550 Eur. Medzi hodnotou dodávaného tovaru a hodnotou práce je obrovský nepomer. Okrem toho bola predmetná záloha poskytnutá na tovar, nie na práce, ako žalobca opakovane uvádzal. Z celkovej štruktúry záväzku vyplývalo, že vo vzťahu k dodaniu tovaru sa jednalo o kúpnu zmluvu a vo vzťahu k následnej montáži tovaru a jeho sprevádzkovaniu sa jednalo o zmluvu o dielo, ktorá však vôbec nezačala byť plnená a vo vzťahu k predmetu konania je bezpredmetná. Okrem toho, ako žalovaný v konaní sám doložil, veľká väčšina strojov bola dodávaná tretími subjektami, keď najväčšiu časť dodával Willi Stürtz a dále Federhenn, ktorí dvaja dodávatelia celkovej zákazky dodávali tovar za 1.957.643,30 Eur, t.j. 93,8 % z objednaného tovaru. Žalobcovi tak nie je zrejmé, že z čoho žalovaný dovodzuje, že by dodávka tovaru nepodliehala Viedenskému dohovoru. Žalobca je presvedčený, že zmluvné strany medzi sebou uzatvorili kúpnu zmluvu podľa českých a slovenských predpisov, čo okrem iného preukázala konštrukcia rozdelenia ceny na cenu za dodávku tovaru a cenu za montáž so samostatnými platobnými podmienkami, zálohová platba hradená len na kúpnu cenu, prejav vôle žalovaného, ktorý výslovne odstupoval od kúpnej zmluvy, fakticky jednanie strán, keď žalovaný historicky sám výslovne počítal s vrátením poskytnutej zálohy, i faktického priebehu dodávky.
18. K argumentácii žalovaného ohľadne možnosti zápočtu žalobca konštatoval, že žalovaný argumentuje ustanoveniami právnych predpisov, ktoré v danej veci nie sú vôbec relevantné. Už na jednaní uskutočnenom 17.10.2012, žalobca upozornil, že žalovaný nemôže pohľadávku započítať s ohľadom na § 140 zákona č. 108/2007 Sb., insolvenčného zákona. V zmysle článku 4 nariadenia Rady (ES) č. 1346/2000 zo dňa 29. mája 2000 sa pre posúdenie možnosti zápočtu použije ako rozhodné právo české. Na možnosť započítania pohľadávok sa potom použijú podmienky obsiahnuté pre zápočet pohľadávok v ust. § 140 ods. 2 zákona č. 108/2007 Zb., osobitne § 140 ods. 3 písm. a), podľa ktorého započítanie podľa odstavca 2 nie je prípustné, ak dlžníkov veriteľ sa ohľadne svojej započítateľnej pohľadávky nestal prihláseným veriteľom. Žalovaný sa nestal prihláseným veriteľom, a preto nie je oprávnený voči žalobcovi vykonávať akékoľvek zápočty. V tejto súvislosti poukázal na to, že žalovaný preukázateľne vedel o insolvenčnom konaní najneskôr do konca roku 2009, napriek tomu bol nečinný a prihlášku tvrdenej pohľadávky podal až v polovici roku 2013.
19. Pokiaľ ide o námietky žalovaného, že okresný súd nevenoval pozornosť doloženému znaleckému posudku vyčísľujúcemu škodu, či nepredvolal žalovaným navrhnutých svedkov, žalobca tieto nepovažoval za relevantné. Žalovaným navrhované dôkazy sú nadbytočné, pretože žalovaný nemôže svoju pohľadávku proti žalobcovi započítať a vykonanie navrhnutých dôkazov by na rozhodnutie súdu nemalo vplyv, aj keď by sa snáď ukázalo, že niektoré pohľadávky žalovaného možno skutočne označiť ako škodu vzniknutú v príčinnej súvislosti s konaním kupujúceho. Žalobca pre úplnosť k znaleckému posudku uvádza, že tento po obsahovej stránke nerieši žiadne odborné otázky, ktoré by prislúchali riešiť znalcovi. Ide o dôkaz, prostredníctvom ktorého žalovaný sumarizuje svoje pohľadávky, ktoré sú často bez vecnej časovej súvislosti, či nemajú oporu v uzatvorenej zmluve. Znalecký posudok spojil všetky nároky tvrdené žalovaným bez toho, aby niektoré z nich vôbec súviseli s predmetom konania (napr. náklady na právne zastúpenie v konaní pred prvým stupňom, ktoré sa stávajú obsahom rozhodnutia vo veci samej, poradenstvo, údajné paušálne náklady). Znaleckým posudkom žalovaný v podstate vyvracia svoje tvrdenie, že nemá byť aplikovaný Viedenský dohovor, keď je nepochybné, že cez 90 % tovaru dodávala žalovaná strana prostredníctvom svojich subdodávateľov, ako aj tvrdenie, že žalovaný nemohol svoje náklady vyčísliť, keď prakticky všetky zásadné relevantné faktúry pochádzajú z obdobia 07/2007 - 10/2008. Zároveň poukázal na to, že žalobca na začiatku prehlásil, že vyrobený tovar sa mu s určitými stratami podarilo predať, príjem z tohto tovaru však nikdy nedoložil a ani s ním nikde vo svojich výpočtoch nekalkuloval, čo považuje za nepoctivé jednanie. Práve nepremietnutím príjmov z predaja tovaru žalovaný deformuje tvrdené vyúčtovanie vo svoj vlastný prospech. Žalobca považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne správne a navrhol odvolanie zamietnuť, napadnutý rozsudok potvrdiť.
20. Žalovaný v podaní zo dňa 19.10.2017 (č.l. 1411 - 1414 spisu) uskutočnil písomné vyjadrenie k vyjadreniu žalobcu. Žalovaný s vyjadreniami žalobcu v podaní zo dňa 19.07.2017 nesúhlasil a tieto považoval za zavádzajúce. Žalovaný mal za to, že sa ho žalobca snaží zámerne vykresliť ako nepoctivého obchodníka, avšak účelovo odmieta akýmkoľvek spôsobom brať do úvahy povahu a okolnosti dôvodov, kvôli ktorým došlo ku skončeniu zmluvy uzatvorenej medzi žalovaným a spoločnosťou AQ okna. Žalovaný zotrval na názore, že v danom prípade so spoločnosťou AQ okna uzatvoril dňa 25.07.2007 zmluvu o dielo v zmysle § 536 a nasl. Obchodného zákonníka napriek tomu, že tento zmluvný vzťah bol nesprávne označený. Podľa žalovaného v danom prípade nie je možné považovať cenu jednotlivých služieb za smerodajnú pri posudzovaní podstatnej/prevažujúcej časti záväzku žalovaného, ako ani skutočnosť, že väčšina zariadení bola vyrábaná subdodávateľmi žalovaného. Práve v tejto oblasti bola a je esenciálnou zložkou záväzku strany, ktorá tieto zariadenia vyrába a dodáva, práve následná montáž týchto zariadení, nakoľko bez jej vykonania by zamýšľaný účel zmluvy nebolo možné dosiahnuť. Bolo preukázané, že k zrušeniu predmetnej zmluvy došlo z dôvodov na strane spoločnosti AQ okna ako objednávateľa diela. Úvahy žalobcu, že žalovaný bol po odstúpení nečinný, nie sú pravdivé a sú zavádzajúce, čo preukázala i e-mailová korešpondencia zo dňa 16.12.2008 a 22.12.2008, z ktorej vyplýva, že žalovaný pracuje na sumarizácii nákladov s ukončením zmluvného vzťahu so spoločnosťou AQ okna. Práve z dôvodu, že k odstúpeniu od zmluvného vzťahu došlo z dôvodov na strane spoločnosti AQ okna, pričom samotní predstavitelia tejto spoločnosti v príslušnej komunikácii prehlásili, že sú si vedomí porušenia predmetných zmluvných záväzok a neočakávajú z tohto dôvodu žiadne kompenzácie, bol žalovaný názoru, že žalobca si bol, resp. mal a mohol byť vedomý existencie pohľadávky žalovaného voči spoločnosti AQ okna z titulu nároku na náhradu škody súvisiacu s ukončeným zmluvným vzťahom a na jeho strane došlo k pochybeniu, keď žalovaného ako známeho veriteľa neoboznámil so začatím insolvenčného konania. Žalovaný sa v dobrej vôli snažil naložiť s vyrobenými zariadeniami tak, aby na jeho strane nedošlo k vzniku ešte väčšej škody. Musel uhradiť cenu zariadení vyrobených subdodávateľmi pre spoločnosť AQ okna, pri väčšine z nich bolo potrebné vykonať mnoho zmien, čo reálnu výšku nákladov na ne pre žalovaného ešte viac navýšilo. Čo sa týka výhrad žalobcu k znaleckému posudku, žalovaný uviedol, že tento dokument obsahuje všetky informácie týkajúce sa nákladov na výrobu zariadení, ich následných zmien a je z neho možné určiť, či došlo na strane žalovaného k obohateniu ako tvrdí žalobca. Žalovaný zotrval na tvrdení, že jeho pohľadávkami sa žiaden súd vecne nezaoberal, čo považuje za jeden z dôvodov, prečo rozsudok okresného súdu nemôže obstáť. K tvrdenej nemožnosti zápočtu vzájomných pohľadávok žalovaný podotkol, že samotný insolvenčný zákon neuvádza legálnu definíciu tzv. prihláseného veriteľa. Pre spravodlivé posúdenie daného prípadu je tak podľa jeho názoru potrebné, aby príslušný súd preskúmal, či nebolo započítanie predmetných pohľadávok možné práve v čase, keď prihláška žalovaného ešte nebola zamietnutá. Žalovaný zdôraznil, že žalobca zámerne odmieta tú skutočnosť, že k odstúpeniu od predmetnej zmluvy došlo výlučne z dôvodov na strane spoločnosti AQ okna a ignoruje zmluvnú voľnosť a prejavenú vôľu účastníkov tejto zmluvy. Žalovaný po skončení zmluvy jednal a bol v dobrej viere v zmysle vyjadrení zmluvnej strany, že táto si nerobí nárok na žiadne plnenie zo strany žalovaného. Žalobca tak po žalovanom požaduje to, o čom bolo medzi stranami zmluvy jednoznačne dohodnuté, že sa uplatňovať nebude, a to s ohľadom na dobré obchodné vzťahy a za účelom zachovania dobrých mravov. I tieto skutočnosti preukazujú, že nárok žalobcu v predmetnom konaní nie je oprávnený.
22. Postupom okresného súdu, a to podaním zo dňa 24.10.2017 bolo vyjadrenie žalovaného doručené žalobcovi s možnosťou k nemu sa v lehote 10 dní písomne vyjadriť (doručenka č.l. 1415 rub spisu), ktorú možnosť v lehote určenej okresným súdom a k momentu rozhodovania krajského súdu nevyužil.
23. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania a verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania ust. § 219 ods. 1, 3 CSP bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0. 24. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/14/2018-1450 zo dňa 24.10.2018, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, v zmysle vyššie uvedeného uznesenia dňa 20.11.2018 a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Žiline podľa ust. § 378 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 219 ods. 1, 3 CSP. 25. Primárne krajský súd uvádza, že v štádiu svojho konania a rozhodovania aplikoval ustanovenia zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ktorý nadobudol účinnosť podľa § 474 CSP 1. júla 2016, keď aj z prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP vyplýva, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 26. Podľa ust. § 379 CSP v spojení s ust. § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. 27. Na základe vyššie uvedených citovaných ustanovení sa krajský súd zaoberal dôvodmi odvolania žalovaného vyjadrenými v podanom odvolaní zo dňa 10.05.2017, voči rozsudku okresného súdu, a to tými, ktoré sa týkali posúdenia nároku žalobcu, jeho relevantných tvrdení a dôkazov produkovaných v konaní pred súdom prvej inštancie, vo väzbe na dôvody a rozsah obrany žalovaného v tomto konaní, za viazanosti odvolacieho súdu skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie podľa ust. § 383 CSP. 28.V súvislosti s podaným opravným prostriedkom žalovaného vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu odvolací súd považuje za potrebné zvýrazniť, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním, podľa ktorého je odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi odvolateľa, ktoré v sebe zahŕňajú kvalitatívnu, ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si určuje rozsah, ako má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané.
29. Podľa ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
30. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
31. K odvolacím dôvodom žalovaného krajský súd poukazuje na vyššie citované ust. § 387 ods. 2 CSP, ktoré je základom rozhodnutia odvolacieho súdu, keďže krajský súd sa stotožňuje so skutkovými, ako aj právnymi závermi obsiahnutými v rozsudku okresného súdu viažucimi sa k napadnutému výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 834.272,70 Eur s príslušenstvom a v podrobnostiach na ne odkazuje. Práve z titulu aplikácie ust. § 387 ods. 2 CSP nebolo podľa názoru krajského súdu potrebné, aby podrobné skutočnosti tak skutkového, ako aj právneho záveru, ktoré boli uvedené v odôvodnení rozsudku okresného súdu, boli opätovne uvádzané v dôvodoch tohto rozhodnutia krajského súdu, pretože zákonné ust. § 387 ods. 2 CSP umožňuje, aby sa krajský súd ako súd odvolací v odôvodnení obmedzil na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia okresného súdu, ktorý postup je v súlade aj s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 zo dňa 08. októbra 2009, podľa ktorého ...„odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania“. Z vyššie uvedeného vyplýva, že pokiaľ rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu tvoria jeden celok, potom k požiadavke riadneho odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu ako súdu odvolacieho je postačujúce odkázať na závery rozsudku okresného súdu, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a len vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalovaného zvýrazniť a doplniť na zdôraznenie správnosti prvoinštančného rozhodnutia ďalšie dôvody tak, ako to vyplýva zo zákonného ust. § 387 ods. 3 CSP, čo je v zhode aj s judikatúrou Ústavného súdu SR.
32. Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolacím dôvodom žalovaného krajský súd uvádza nasledovné.
33. K námietke nedostatočne zisteného skutkového stavu, vykonaného dokazovania a jeho zhodnotenia odvolací súd konštatuje, že pred okresným súdom bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre posúdenie sporovej veci, z ktorého vychádzal aj krajský súd za aplikácie ustanovenia § 383 CSP. Zvýrazňuje krajský súd, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom hodnotení. Jeho význam spočíva v získavaní dôležitých poznatkov, na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci, z ktorého potom vychádza a aplikuje naň konkrétnu právnu normu, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci, je jednou z najdôležitejších činností súdu v rámci civilného sporového konania, pretože je základným predpokladom pre rozhodnutie súdu vôbec. Dôkazmi overený skutkový stav je významný aj z hľadiska posúdenia pravdivosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom k ich úspešnosti, obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Dopĺňa odvolací súd, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu, procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu, akceptovať jej návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, príp. štádia civilného procesu (sp. zn. IV. ÚS 329/04). K správnemu postupu okresného súdu poukazuje krajský súd primerane na ďalší záver vyslovený v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 329/2004 z 27. októbra 2004, podľa ktorého ...„ak všeobecný súd reagoval na procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, nemôže dôjsť k porušeniu základného práva na spravodlivý proces“. Zároveň poukazuje krajský súd i na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 zo dňa 31. augusta 2004, podľa ktorého ...„právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov“. Podľa názoru krajského súdu okresný súd v dostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné pre posúdenie dôvodnosti, resp. nedôvodnosti tak uplatneného nároku žalobcu na plnenie ako i obrany žalovaného spočívajúcej vo vznesenej kompenzačnej námietke na pojednávaní konanom dňa 15.05.2013, a preto pred súdom prvej inštancie nedošlo ani k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie, čím nebolo možné vyvodiť ani nedostatočne zistený skutkový stav veci.
34. Bolo zrejmé, že predmetom žaloby žalobcu zo dňa 22.7.2010 (č.l. 1 - 2 spisu) bol nárok na vrátenie zaplatených záloh vo výške 834.272,70 Eur na základe kúpnej zmluvy uzavretej v zmysle Objednávky úpadcu zo dňa 25.07.2007, ktorý záväzkový vzťah zanikol v dôsledku odstúpenia od tejto zmluvy žalovaným listom zo dňa 13.08.2008, z dôvodov jeho porušenia zo strany úpadcu, spočívajúcom v nezaplatení dojednaných záloh.
35. V prvom rade súhlasí krajský súd s postupom okresného súdu, ktorý sa za zistenia prítomnosti medzinárodného prvku v konaní zaoberal otázkou, podľa akého právneho poriadku a akých konkrétnych noriem je potrebné právny vzťah posúdiť. V prejednávanej veci bol evidentný medzinárodný prvok, keď žalobca v postavení zmluvnej strany objednávateľa v zmysle Objednávky zo dňa 25.07.2007 je právnickou osobou so sídlom na území Českej republiky a žalovaný v postavení dodávateľa má sídlo na území Slovenskej republiky. Okresný súd správne určoval rozhodné právo podľa skutkových tvrdení obsiahnutých v žalobe, doplňujúcich podaniach a vyjadreniach, listinách ako dôkazných prostriedkoch, o ktoré žalobca oprel nárok na peňažné plnenie, a to vrátenie zaplatených záloh z titulu zániku zmluvného vzťahu v dôsledku odstúpenia vo väzbe na obranu žalovaného vo vzťahu k tomuto zmluvnému vzťahu. Pre určenie záväzkového zmluvného statusu vykonal správnu kvalifikáciu konkrétneho právneho vzťahu založeného Objednávkou zo dňa 25.07.2007 vychádzajúc z vymedzeného predmetu písomnej Objednávky zo dňa 25.07.2007 a posúdenia preukázaného rozsahu vzájomnosti plnenia žalobcu i žalovaného z hľadiska ustanovení Dohovoru OSN o zmluvách, o medzinárodnej kúpe tovaru (Viedenský dohovor) ako vzťah, predmetom ktorého bola kúpa tovaru v zmysle článku 3 ods. 1 dohovoru. Rovnako správne pri určovaní rozhodného práva vychádzajúc z článku XI bod 1 Všeobecných obchodných a dodacích podmienok dodávateľa alebo výrobcu, ktoré tvorili neoddeliteľnú súčasť Objednávky zo dňa 25.07.2007 v súlade s článkom 3 ods. 1 Dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky otvoreného na podpis v Ríme 19. júna 1980 uzavrel, že došlo k platnej voľbe slovenského právneho poriadku na záväzkovo-právny vzťah žalobcu a žalovaného, založeného písomnou Objednávkou z 25.07.2005, ktorou nedošlo k vylúčeniu Viedenského dohovoru.
36. Podľa ust. § 186 ods. 2 CSP, súd vychádza zo zhodných tvrdení strán, ak neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti. Na zmeny v tvrdeniach o skutočnostiach, na ktorých sa strany dohodli, súd neprihliada.
37. Po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu, ako aj výsledkami vykonaného dokazovania pred okresným súdom bolo zrejmé, že nesporným medzi stranami sporu bola skutočnosť uzavretia záväzkovo-právneho vzťahu medzi úpadcom a žalovaným založeného písomnou Objednávkou zo dňa 25.07.2007 s vymedzeným predmetom a špecifikáciou vyplývajúcou z prílohy č. 1 objednávky, ktorá vymedzila jednotlivé súčasti majúce tvoriť predmet plnenia označený ako technologické zariadenie na automatickú výrobu PVC okien uvedením ich názvu a typového označenia, ceny za kus, počtu kusov, prvého variantu rabatu kalkulácie ceny a v záverečnej časti tabuľkovej prílohy uvedením celkovej sumy kompletu zodpovedajúcej cene uvedenej v Objednávke zo dňa 25.07.2007 v spojení s prílohami č. 2 a 3, na ktoré písomná objednávka odkazovala. Prílohu č. 3 tvorila cenová ponuka pre AQ OKNA, doplnok k tabuľke špecifikácie strojov zo dňa 16.07.2008 s uvedením celkovej ceny a v rámci platobných podmienok dojednaného platenia záloh osobitne pre stroje a zariadenia s percentuálnym vymedzením výšky ceny a splatnosti a osobitne pre montáž s vymedzením percentuálneho podielu z ceny a doplatku. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že pre obsah záväzkového vzťahu platili Všeobecné obchodné a dodacie podmienky dodávateľa alebo výrobcu (č.l. 11 spisu). Nesporným zostalo, že v súlade s dojednanými platobnými podmienkami v zmysle prílohy č. 3 k Objednávke zo dňa 25.07.2007 úpadca na základe zálohových faktúr vystavených žalovaným zaplatil zálohu vo výške 40 % ceny pre stroje a zariadenia, a to na základe faktúry č. 900100707 na sumu 312.852,20 Eur dňa 10.08.2007, na základe faktúry č. 900100807 na sumu 208.568,20 Eur dňa 08.10.2007, na základe faktúry č. 900100907 sumu 208.568,20 Eur dňa 17.12.2007 a na základe faktúry č. 900101007 sumu 104.284,10 Eur dňa 17.12.2007, ako aj, že ďalšiu zálohovú platbu pred dodávkou vo výške 50 % ceny úpadca neuhradil. Nesporným zostalo, že žalovaný listom zo dňa 16.04.2008 opakovane vyzval úpadcu na dodatočné splnenie zmluvných záväzkov a doplatenie zostávajúcej časti zálohy vo výške 149.859 Eur splatnej dňa 19.12.2007 a na dojednanie termínu a podmienok vyskladnenia technologického zariadenia a jeho montáže, ako aj zo sumarizácie harmonogramu platieb vypracovanej žalovaným dňa 9.03.2008 vyplývala splatnosť ďalších záloh vo výške 50 % za stroje a zariadenia pripravené k dodaniu k jednotlivým termínom v období mesiacov apríl, máj 2008. Rovnako nebolo sporné, že listom zo dňa 13.08.2008 doručeným úpadcovi dňa 19.08.2008 žalovaný od zmluvy uzavretej medzi úpadcom a žalovaným na základe písomnej Objednávky úpadcu zo dňa 25.07.2007 z dôvodu podstatného porušenia zmluvy spočívajúcom v nezaplatení dohodnutých čiastok kúpnej ceny riadne a včas s odkazom na predchádzajúce výzvy, v ktorých boli úpadcovi poskytnuté dodatočné lehoty na splnenie zmluvných povinností, odstúpil. Okresný súd správne postupoval, ak si osvojil tieto skutkové tvrdenia založené na zhodnom tvrdení žalobcu a žalovaného.
38. Predmetom sporu v konaní pred súdom prvej inštancie, ako i v odvolacom konaní, bolo posúdenie obrany žalovaného spočívajúcej v tvrdení, že záväzkovo-právny medzi úpadcom a žalovaným založený písomnou Objednávkou zo dňa 25.07.2007, je právnym vzťahom zmluvy o dielo, keďže podľa žalovaného smerodajným v danom prípade bola montáž predmetných zariadení v zmysle objednávky, nakoľko bez jej vykonania by zamýšľaný účel zmluvy (výroba a dodanie zariadení) nebolo možné dosiahnuť. Vo vzťahu k posúdeniu založeného právneho vzťahu medzi úpadcom a žalovaným v zmysle Objednávky zo dňa 25.07.2007 okresný súd správne považoval za nesporné, že na základe písomnej Objednávky úpadcu zo dňa 25.07.2007 mal žalovaný dodať tovar podľa špecifikácie uvedenej v prílohe č. 1 objednávky, ktorý mal byť ešte len vyrobený. V tejto súvislosti v zhode s okresným súdom uvádza i krajský súd, že predmet kúpy nemusí existovať v dobe uzatvorenia zmluvy, takže môže byť predávajúcim neskôr vyrobený alebo obstaraný. Je však potrebné vymedziť pojmovú hranicu medzi kúpnou zmluvou a zmluvou o dielo, ktoré má byť podľa zmluvy zhotovené. Obchodný zákonník za zmluvu o dielo považuje zmluvu, v ktorej sa odberateľ zaväzuje odovzdať dodávateľovi, ktorý má tovar vyrobiť, podstatnú časť vecí, ktoré sú potrebné k výrobe predmetu záväzku. Rozhodným je, že tieto veci podstatným spôsobom ovplyvňujú vlastnosti vyrábanej veci, predovšetkým ich použitie k dohodnutému alebo inak obvyklému účelu. Tak, ako správne uzavrel súd prvej inštancie, uvedená podmienka v záväzkovo- právnom vzťahu medzi úpadcom a žalovaným splnená nebola, nakoľko v konaní nebolo sporné, že úpadca ako objednávateľ nedodával podstatnú časť vecí potrebných na výrobu alebo zhotovenie predmetu záväzku, a tieto ani podstatným spôsobom neovplyvňovali vlastnosti veci, ktorá sa má vyrobiť. Z pojmu kúpnej zmluvy Viedenský dohovor vylučuje a považuje za zmluvu o dielo zmluvu, podľa ktorej prevažujúca časť záväzku dodávateľa spočíva vo vykonávaní činností alebo poskytovaní služieb, t.j. že hodnota dodávaných vecí je menšia, než cena za poskytovanú činnosť. Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že z hľadiska pomeru dodania tovaru a vykonania činností (montáže) by práve časť, spočívajúca vo vykonávaní činnosti predstavovala prevažujúcu časť záväzku v zmysle Objednávky úpadcu zo dňa 25.07.2007, keďže z jej obsahu nepochybne vyplývalo, že primárnym záväzkom žalovaného bolo dodanie špecifikovaného tovaru úpadcovi v spojení s prílohou č. 1. Okresný súd správne uzavrel, že Viedenský dohovor, pokiaľ predmetom záväzku dodávateľa je okrem dodania tovaru aj jeho montáž, automaticky len vo väzbe na dojednanie montáže tovaru, nevylučuje z rozsahu svojej pôsobnosti kúpnu zmluvu, avšak i v tomto prípade nevyhnutným je, aby išlo o prevažujúcu časť záväzku strany, ktorá tovar dodáva. V danom prípade nebolo preukázané, že vykonanie činnosti montáže predstavovalo prevažujúcu časť záväzku žalovaného. K námietke žalovaného, že jeho záväzkom bolo zhotoviť zariadenia na základe špecifických požiadaviek zo strany objednávateľa, súhlasí krajský súd so záverom okresného súdu, že z obsahu písomne predloženej objednávky a písomne vypracovaných príloh nebolo možné skonštatovať špecifické, individuálne požiadavky úpadcu na výrobu objednaných strojov a zariadení, keďže išlo o typové označenie zariadení, ktoré boli úpadcom objednávané, pričom špecifickosť objednávky mohla spočívať len v konečnom usporiadaní objednaných strojov a zariadení do výrobnej linky. Ak v podanom odvolaní žalovaný tvrdil, že obsahom záväzku boli špecifické požiadavky, tak tieto v rámci konania pred súdom prvej inštancie a ani v podanom odvolaní nekonkretizoval, a tieto nevyplývali ani zo vzájomnej komunikácie medzi žalobcom a žalovaným. Pokiaľ žalovaný konkrétne požiadavky nevymedzil, potom správne okresný súd zamietol návrh na vykonanie dôkazu výsluchom svedkov pán D., K. a Z., ktorý postup podrobne zdôvodnil v odseku 78. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Na základe dôsledného zhodnotenia záväzkovo-právneho vzťahu žalobcu a žalovaného na základe Objednávky úpadcu zo dňa 25.07.2007 podrobne vyjadreného v odseku 77., 78. odôvodnenia rozsudku, tento správne okresný súd právne posúdil zo záverom zmluvy o kúpe tovaru spravujúcej sa Viedenským dohovorom a v otázkach týmto Dohovorom neriešeným slovenským právnym poriadkom na základe vykonanej voľby práva. Za stavu zhodného tvrdenia strán sporu, že listom zo dňa 13.08.2008, doručeným úpadcovi dňa 19.08.2008, žalovaný odstúpil od zmluvy uzavretej na základe písomnej Objednávky úpadcu zo dňa 25.07.2007 z dôvodu podstatného porušenia zmluvy spočívajúcom v nezaplatení dohodnutých čiastok kúpnej ceny riadne a včas, platnosť ktorého medzi stranami spornou nebola, vzniklo v zmysle článku 81 ods. 2 Viedenského dohovoru úpadcovi právo požadovať od žalobcu zaplatené zálohy kúpnej ceny v celkovej výške 834.272,70 Eur, a to spolu s úrokmi od doby, kedy zálohy na kúpnu cenu boli zaplatené. Z uvedeného, pokiaľ okresný súd na základe týchto zhodnotení nárok žalobcu uplatnený podanou žalobou v priznanom rozsahu považoval za preukázaný a dôvodný, ktorý nárok čo do výšky žalovaný v podanom odvolaní relevantným spôsobom nespochybnil, jeho záver bol vecne správny.
39. Žalovaný v podanom odvolaní ďalej namietal nesprávne posúdenie jeho obrany spočívajúcej v zákonnom nároku vyplývajúcom z § 548 ods. 2 Obchodného zákonníka. K tomuto tvrdeniu krajský súd len pre úplnosť dodáva, že z predmetného zákonného ustanovenia vyplýva, že zhotoviteľovi pri odstúpení od zmluvy patrí cena stanovená podľa zmluvy po odpočítaní ušetrených nákladov. Z toho je zrejmé, a to i s ohľadom na ust. § 324 ods. 1 a § 554 ods. 1 Obchodného zákonníka, že cena je viazaná na riadne vykonanie (vykonávanie) diela. Pokiaľ v danom prípade nebolo preukázané riadne vykonanie diela v rozsahu do momentu odstúpenia od zmluvy, tak potom i v prípade, ak by bol právny vzťah strán sporu zhodnotený ako právny vzťah zmluvy o dielo, nebolo možné, keďže žalovaný nepreukázal riadne vykonávanie diela, predmetnú právnu úpravu aplikovať.
40. K odvolacej námietke týkajúcej sa kompenzibilnej pohľadávky žalovaného titulom nároku na náhradu škody, ktorá vznikla na strane žalovaného v dôsledku odstúpenia od zmluvy pre porušenie povinnosti objednávateľa, krajský súd v zhode s okresným súdom poukazuje na zistené a nesporné skutočnosti, a to, že uznesením Mestského súdu v Prahe zo dňa 11. augusta 2009 bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka AQ OKNA a.s., so sídlom Kolbenova 159/5, Vysočany, Praha 9, IČO: 250 55 305, a preto oprávnenie žalovaného uplatňovať voči žalobcovi svoju pohľadávku na započítanie bolo potrebné riešiť podľa predpisov konkurzného práva. Vzhľadom k vyhláseniu konkurzu na majetok úpadcu súdom Českej republiky, okresný súd správne v zmysle Nariadenia č. 1346/2000 skúmal prípustnosť započítania pohľadávky žalovaného voči pohľadávke úpadcu a konštatoval, že začatie konkurzného konania v zmysle článku 6 Nariadenia č. 1346/2000 nemá vplyv na právo veriteľov požadovať započítanie ich pohľadávok voči pohľadávkam dlžníka, ak takéto započítanie umožňuje právo, ktorým sa riadi pohľadávka platobne neschopného dlžníka. Pohľadávka žalobcu sa riadi právom slovenským, a preto bolo potrebné ustáliť prípustnosť započítania pohľadávky žalovaného v zmysle ustanovení konkurzného práva, tak českého i slovenského. V zmysle úpravy zákona č. 186/2006 Sb., základnou podmienkou pre započítanie je, aby podmienky pre započítanie boli splnené pred rozhodnutím o spôsobe riešenia úpadku. Týmto sa má na mysli splnenie zákonných podmienok, ktorými sú vzájomná pohľadávka veriteľa a dlžníka, vzájomné plnenie rovnakého druhu, prejav vôle smerujúci k započítaniu, pričom pre prípad v zmysle § 140 zákona č. 186/2006 Sb. sa predpokladá jednostranný prejav uskutočnený veriteľom vykonávajúcim započítanie. Započítanie pohľadávok po rozhodnutí o úpadku je možné len pri kumulatívnom splnení podmienok, a to, že započítanie vykonáva osoba, ktorá je prihláseným veriteľom. Podľa § 54 odsek 2 zákona č. 7/2005 Z.z. pohľadávku neprihlásenú spôsobom ustanoveným týmto zákonom nie je možné započítať proti žiadnej úpadcovej pohľadávke. Z vyššie uvedených právnych úprav vyplýva, že po vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka je možné započítať vzájomné pohľadávky veriteľa a úpadcu, avšak za len splnenia zákonných podmienok vyplývajúcich z ust. § 140 ods. 2 zákona č. 182/2006 Zb., resp. ust. § 54 zákona č. 7/2005 Z.z., v danom prípade za splnenia podmienky, že započítanie vykonáva osoba, ktorá je prihláseným veriteľom. Je tak potrebné, aby išlo o veriteľa, ktorý svoju pohľadávku zákonom stanoveným spôsobom prihlásil v konkurze na majetok úpadcu a zároveň, aby jeho pohľadávka v konkurze bola zistená. Bez toho, aby išlo o zistenú pohľadávku, nemožno hovoriť o prihlásenom veriteľovi. Bolo zistené, že rozsudkom Mestského súdu v Prahe zo dňa 23. júna 2015 č.k. 159 ICm 4218/2013-117 v spojení s rozsudkom Vrchného súdu v Prahe zo 17. marca 2016 č.k. 101 VSPH 738/2015-153 bola žaloba žalobcu (v tomto spore žalovaného) o určenie pravosti pohľadávky titulom nároku na náhradu škody, ktorá žalovanému vznikla v dôsledku porušenia zmluvných povinností úpadcom v celkovej hodnote 996.975,53 Eur s odkazom na Znalecký posudok znalca Ing. Hrubiznu zo dňa 13.05.2013 č. 1/3 právoplatne zamietnutá, čím žalovaný stratil vo vzťahu k tvrdenej pohľadávke vo výške 996.975,53 Eur, ktorú v predmetnom konaní uplatnil na započítanie do výšky žalovanej istiny postavenie veriteľa prihlásenej pohľadávky. Za tohto stavu tak neboli splnené podmienky prípustnosti započítania. Preto okresný súd postupoval správne, ak v ďalšom potom sa nezaoberal otázkou existencie dôvodnosti a výšky žalovaným tvrdenej kompenzibilnej pohľadávky, nevykonal dokazovanie znaleckým posudkom ani výsluchom navrhovaných svedkov.
41. K odvolaciemu dôvodu žalovaného spočívajúcemu v tvrdení o možnosti započítania v zmysle úpravy § 388 ods. 2 Obchodného zákonníka, krajský súd poukazuje na právnu úpravu v ust. § 580 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý vo všeobecnosti upravuje započítanie v spojení s úpravou § 358 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého na započítanie sú spôsobilé pohľadávky, ktoré možno uplatniť na súde. V tejto súvislosti poukazuje na úpravu v ust. § 109 ods. 1 písm. a) zákona č. 186/2006 Zb., v zmysle ktorého veriteľ je oprávnený svoju pohľadávku voči dlžníkovi prihlásiť prihláškou pohľadávky, nie ju však uplatniť v novom zahájenom základnom konaní žalobou, tak akoby insolvenčné konanie nebolo zahájené vo väzbe na ust. § 54 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z.z., a preto nebolo možné na predmetnú vec aplikovať ust. § 388 ods. 2 Obchodného zákonníka, keďže vo vzťahu k tvrdenej pohľadávke žalovaného neboli splnené zákonné podmienky pre započítanie.
42. Krajský súd uvádza, že nezistil dôvody pre odchýlenie sa od logických a racionálnych záverov okresného súdu vo veci samej, a tým neboli dané dôvody ani na zmenu ani na zrušenie rozsudku okresného súdu vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 834.272,70 Eur spolu s príslušenstvom, a to úrokom z omeškania, preto rozhodnutie ako vecne správne podľa ust. § 387 ods. 1 v spojení s ust. § 387 ods. 2 CSP bolo potvrdené. Odvolaním žalovaného výrok o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania osobitne napadnutý nebol, preto ako výrok závislý bol rovnako potvrdený.
43. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. Vzhľadom k výsledku tohto odvolacieho konania bolo zrejmé, že žalovaný so svojim odvolaním nebol úspešný, preto žalobcovi ako úspešnej strane sporu v odvolacom konaní bol priznaný nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorej náhrady rozhodne súd prvej inštancie v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.