Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/209/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Arnouldovej a sudcov JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Fedora Benku, v právnej veci žalobcu: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova č. 25, IČO: 35 792 752, zastúpeného splnomocnencom: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Bratislava, Kubániho č. 16, proti žalovanému: C. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y., B. č. XXXX/X, o zaplatenie 587,96 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Skalica zo dňa 29. mája 2017, sp.zn. 3C/373/2013-42, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

1. Rozsudkom, napadnutým odvolaním, súd žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok voči žalobcovi na náhradu trov konania v celom rozsahu.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 497 a § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka, ďalej ustanovením § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, 2, 3 a 5, § 54 ods. 1, 2, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, ako aj ustanovením § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), d), § 9 ods. 1, ods. 2 písm. f) a k) a § 11 ods. 1 Zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, vecne dôvodil, že žalobca sa domáhal zaplatenia sumy 587,96 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,5% ročne od 26.5.2013 do zaplatenia titulom neuhradených záväzkov zo Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8100026579. Súd predmetnú zmluvu zo dňa 26.4.2010 posúdil ako platne uzavretú zmluvu o spotrebiteľskom úvere, pričom podľa obsahu zmluvy ako aj z okolností, za akých bol žalovanému, s poukazom na kartu klienta, úver poskytnutý, súd dospel k záveru, že žalovanému bol poskytnutý klasický úver (teda nie revolvingový úver ako je úver označený v zmluve a v žalobe). K uvedenému súd dospel na základe skutočnosti, že úver bol žalovanému poskytnutý jednorazovo dňa 26.4.2010 v sume 1500 eur, vyplatená mu bola len čiastka 1277,05 eur, čo vyplýva z karty žalovaného. Pre revolvingový úver je typické, že dlžníkovi je poskytnutý určitý úverový rámec, v rámci ktorého môže dlžník čerpať peňažné prostriedky (ale aj nemusí) a to až do výšky dohodnutého úverového rámca. Veriteľ tento úver vždy dopĺňa do dohodnutej výšky a úverový vzťah tak môže fungovať po dobu neurčitú, pričom najčastejším spôsobom poskytovania revolvingu je prostredníctvom kreditných kariet. Pri revolvingovom úvere nie je dobre možné počas čerpania určiť ročnú percentuálnu mieru nákladov, pretože úver sa čerpá a dopĺňa a tak sa menia údaje relevantné pre výpočet RPMN. V danom prípade sa však žalobca zaviazal žalovanému poskytnúť úver v konkrétnej výške 1500 eur dňa 26.4.2010, ktorý sa žalovaný zaviazal splácať v určených pravidelných splátkach, čo je zrejmé aj z karty klienta a z oznámenia veriteľa. Súd preskúmal zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru z pohľadu náležitostí, ktoré má zmluva obsahovať podľa § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch a zistil, že zmluva neobsahuje všetky náležitosti, ktoré by mala mať, a to konkrétne sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, ako náležitosť zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch. To, že zmluva obsahuje údaj o počte, termíne a výške splátok, bez uvedenia rozčlenia splátky na istinu, úroky a iné poplatky súd prvej inštancie nepovažoval za splnenie si povinnosti v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch. Dátum poslednej splátky obsahovalo síce Oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, čo však nemožno považovať za zmluvu o úvere, oznámenie nie je dohodou strán o obsahu zmluvy, t.j. o právach a povinnostiach zmluvných strán, ide iba o jednostranný právny úkon veriteľa. Absencia uvedených náležitostí zmluvy spôsobuje, že spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Súd mal preukázané, že žalovanému boli žalobcom poskytnuté finančné prostriedky vo výške 1227,05-eur a podľa karty klienta žalovaný do dňa podania žaloby na súd uhradil žalobcovi celkovo sumu 2477,44 eur. Keďže súd vyhodnotil úver ako bezúročný a bezpoplatkový, a žalovaný ešte pred podaním žaloby splnil povinnosť vrátiť žalobcovi poskytnuté finančné prostriedky do výšky, ktorá mu podľa práva patrí, preto súd žalobu zamietol, tiež z dôvodu, že žalovaný svoj dlh splatil. Súd žalobu zamietol aj v časti požadovaného úroku z omeškania, keď mal preukázané, že žalovaný splatil čo obdržal na plnení od žalobcu, a to minimálne už pri úhrade 18. splátky ku dňu 18.11.2011, kedy už mal uhradené poskytnuté peňažné prostriedky, preto sa nemohol dostať do omeškania. O trovách konania súd rozhodol s použitím ustanovenia § 255 C.s.p. a plne úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), písm. d) a písm. h) CSP, majúc za to, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil otázku, čo tvorí Zmluvu o revolvingovom úvere. Táto zmluva je tvorená jednak žiadosťou o poskytnutie spotrebiteľského úveru revolvingového typu, ako aj zmluvnými dojednaniami. Obsah zmluvy tvoria teda aj zmluvné dojednania, ktoré sú v zmysle článku 13 neoddeliteľnou súčasťou zmluvy a prílohy tvoriace súčasť zmluvy o revolvingovom úvere (článok 7 ods. 7.1 písm. g) zmluvných dojednaní). Odvolateľ tvrdí, že termín konečnej splatnosti úveru je riadne uvedený, keď z článku 4 ods. 4.5 zmluvných dojednaní vyplýva, že deň splatnosti poslednej splátky úveru je dňom konečnej splatnosti úveru. Zmluvné strany sa teda už pri uzavretí zmluvy dohodli, ako bude údaj o konečnej splatnosti určený a dohodnutý. Samotný deň splatnosti poslednej splátky úveru, ktorý je dňom konečnej splatnosti úveru, je uvedený v oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, takže zákonná požiadavka uvedenia tohto údaju je splnená. Záver súdu prvej inštancie o absencii náležitostí a to uvedenia termínu konečnej splatnosti je teda nesprávny. Rovnako je nesprávny záver súdu o náležitosti týkajúcej sa uvádzania počtu, výšky a termínov splátok, pričom výklad podaný súdom odporuje § 9 zákona o spotrebiteľských úveroch. Skutočnosť, že prax niektorých slovenských súdov ohľadne údajnej povinnosti rozlišovať splátku na časť istiny, úroku, a iných poplatkov je nesprávna, potvrdilo aj rozhodnutie súdneho dvora EÚ C-42/15, týkajúce sa výkladu Smernice 2008/48/ES. Práve pripravovaná novela zákona č. 129/2010 Z.z., ktorá okrem iného mení znenie § 9 ods. 2 písm. k), je pripravená z dôvodu zosúladenia so Smernicou 2008/48/ ES. Z toho je zrejmé, že slovenská prax je v rozpore s únijným právom. Predmetná smernica je v právnom poriadku SR implementovaná k dnes platným zákonom č. 129/2010 Z.z.. Článok 22 smernice s názvom „Harmonizácia a záväzný charakter tejto smernice“ uvádza, že keďže táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia, členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice. Odvolateľ ďalej uviedol, že ak sa členský štát v rámci vnútroštátnej úpravy implementácie odchýli od smernice, prichádza do úvahy iba nepriamy účinok smernice (tzv. súladný alebo eurokonformný), ktorého podstata spočíva v tom, že súd členského štátu má povinnosť vykladať vnútroštátne právo v súlade so smernicou. Výklad ustanovenia článku 10 ods. 2 písm. h) smernice (ktorému vo vnútroštátnom právnom poriadku Slovenskej republiky zodpovedá ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch), podaný Súdnym dvorom EÚ, je nasledovný: za týchto okolností je potrebné odpovedať na tretiu a štvrtú otázku tak, že článok 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Odvolateľ je toho názoru, že súd prvej inštancie neoprávnene nerešpektoval výklad podaný Súdnym dvorom EÚ, hoci je to povinnosťou každého súdu členského štátu EÚ. Odvolateľ preto napáda záver súdu o bezúročnosti úveru a pokiaľ súd prvej inštancie vychádzajúc z toho, že úver je bezúročný, žalobu zamietol, rozhodol nesprávne. Vzhľadom k uvedenému navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

4. Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 , po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 , oprávnenou osobou (§ 359 , proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 , po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 , preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 , vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 , postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

6. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 3C/373/2013 bolo zaplatenie sumy 587,96 eur s príslušenstvom titulom neuhradených záväzkov z úverovej zmluvy. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu prvoinštančného súdu a jeho rozhodnutia, ktorým bola v celom rozsahu žaloba zamietnutá a prieskum závislého výroku o trovách konania.

7. Odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov, jeho výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnemu záveru o potrebe zamietnutia žaloby ako nedôvodnej, pretože žalobcom poskytnutý úver treba považovať za bezúročný a bez poplatkov a žalovaný mu už uhradil všetko čo mu patrilo. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže dať za pravdu odvolateľovi. K odvolacím námietkam žalobcu, ktoré spočívali v tom, že zmluva o úvere obsahuje všetky náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, a preto nejde o bezúročný a bezpoplatkový úver, je potrebné uviesť nasledovné:

8. Argumentácia odvolateľa, že termín konečnej splatnosti úveru je v zmluve riadne uvedený, preto považuje za nepodložený záver súdu o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru z dôvodu absencie tohto údaju, je v danom prípade irelevantná, pretože súd prvej inštancie týmto vo svojom rozhodnutí vôbec nedôvodil a takýto záver nevyslovil.

9. Prvoinštančný súd svoj záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru oprel výlučne o absenciu náležitosti zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch, keď vyslovil, že v zmluve absentuje rozčlenenie splátky na istinu, úroky a iné poplatky. Žalobca v odvolaní považoval záver súdu o povinnosti rozčleňovať splátku na časť istiny, úroku a iných poplatkov za nesprávny, majúc za to, že výklad podaný súdom odporuje § 9 zákona o spotrebiteľských úveroch, čo potvrdzuje aj rozhodnutie súdneho dvora EÚ C-42/15, týkajúce sa výkladu Smernice 2008/48/ES. K tomuto odvolací súd uvádza:

10. Ustanovenie § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch ustanovuje základné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pričom podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluva musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splnenia, teda s rozčlenením jednotlivých čiastok, nestačí teda uviesť celkovú výšku splátok. Predložená úverová zmluva takýto konkrétny splátkový kalendár neobsahovala. Táto informácia je pritom významná pre spotrebiteľa, najmä pokiaľ ide o jeho možnosť hodnotiť na základe predloženého splátkového kalendára ekonomickosť poskytnutého úveru, posúdiť, či požadovaný úrok za úver je pre neho výhodný, prijateľný, resp. posúdiť celkovú výšku odplaty požadovanej za poskytnutý úver.

11. Je pravdou, že v rozhodnutí EÚ z 9.11.2016 vo veci C-42/15 Súdny dvor uviedol, že čl. 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48/ES sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú ustanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami, nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s čl. 22 ods. 1 smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave.

12. Otázka priameho účinku právnych noriem EÚ sa vo všeobecnosti týka vymedzenia podmienok, za ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú právnu normu práva Únie aplikovať priamo, bezprostredne na prípad, ktorý riešia. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ na otázku priameho účinku Smerníc v spore medzi jednotlivcami (v tomto prípade veriteľ proti spotrebiteľovi) v zásade platí zákaz priameho (horizontálneho) účinku spočívajúceho v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe jednotlivci.

13. Uznané vnútroštátne výkladové metódy vytvárajú právny rámec pre realizáciu povinností súladného výkladu vnútroštátnych noriem s právom EÚ. To ale neznamená, že tieto metódy môžu viesť k akémukoľvek výsledku, len aby bol dosiahnutý cieľ smernice. Súdny dvor už sám stanovil medze, ktoré súladný výklad má, hoci by sa opieral o uznanú vnútroštátnu metódu. Súdny dvor tieto medze prehľadne zhrnul vo veci C-212/04 rozsudok Súdneho dvora z 04.07.2006 keď uviedol, že povinnosť vnútroštátneho sudcu odvolávať sa na obsah Smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená všeobecnými zásadami práva, najmä právnou istotou a zákazom retroaktivity a nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra legem (proti zákonu) vnútroštátneho práva (aj rozsudok C-105/03 zo 16.06.2005, C-268/06 z 15.04.2008). Vzhľadom na explicitné znenie zákona v časti členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov by súdy, ak by vyložili toto ustanovenie eurokonformne tak, že zmluva nemusí obsahovať členenie splátok na splátky istiny a úrokov a iných poplatkov, prípadne v otázke, kedy je zmluva o úvere bezúročná bez poplatkov, doslova „zlomili“ vnútroštátne právo a toto vnútroštátne právo by nahradili Smernicou (čo je postup typický pre priamy účinok). Nakoľko ale nejde o priamy účinok Smernice, ale účinok nepriamy, takýto postup nie je možný preto, lebo by išlo o výklad práva contra legem. Na to, aby bolo možné vykladať zákon v súlade so Smernicou je potrebné ZoSÚ novelizovať a zosúladiť s textom Smernice, inak by bola porušená zásada právnej istoty (výkladom contra legem). Následkom citovaného rozhodnutia Súdneho dvora EÚ je nová legislatívna zmena od 01.05.2018 (vykonaná novelou zák. č. 279/2017 Z.z., ktorým sa mení zákon o bankách), kde sa uvádza, že vzhľadom na toto rozhodnutie sa upravuje náležitosť zmluvy tak, že sa nahrádza rozčlenenie pojmom frekvencia. Je teda evidentné, že zákonodarca pristúpil k legislatívnej zmene a súd nemôže vykladať sporné ustanovenie zákona o spotrebiteľských úveroch rovnako v prípade dvoch rôznych znení zákona len z dôvodu, aby vyhovel požiadavke žalobcu. Požadovaný výklad sporného ustanovenia bude možný pri posudzovaní zmlúv uzavretých až po účinnosti spomenutej novely (aby neodporoval princípu zákazu retroaktivity).

14. S prihliadnutím na vyššie uvedené bol správny záver súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetného úveru z dôvodu absencie citovanej obligatórnej náležitosti zmluvy, vzhľadom na nedostatok ktorej dospel potom prvoinštančný súd k správnemu záveru, že žalovaný už žalobcove nároky z predmetného úveru uhradil a preto žalobu bolo treba zamietnuť.

15. Vychádzajúc z uvedeného, keďže odvolacie námietky žalobcu boli neopodstatnené a neboli zistené ani žiadne nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré by mal odvolací súd prihliadnuť z tzv. úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 , odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny vrátane výroku o trovách konania potvrdil, pričom v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku.

16. V odvolacom konaní plne úspešný žalovaný má v zásade voči žalobcovi v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, avšak s prihliadnutím k skutočnosti, že tento bol v odvolacom konaní nečinný a žiadne trovy mu v odvolacom konaní nevznikli, odvolací súd vedený zásadou hospodárnosti konania s použitím čl. 4 ods. 2 aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov zakotvujúcim procesnú ekonómiu rozhodnúť tak, že sa jej nárok na náhradu trov nepriznáva.

17. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je podľa § 421 prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 . Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 .

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 .

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 .

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 .

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 .

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 .

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 . V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 .