Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

24CoCsp/15/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Behranovej a sudkýň JUDr. Andrey Dudášovej a JUDr. Ľubice Spálovej, v spore žalobkyne: J. K., nar. X.X.XXXX, bytom R. P. XXX, XXX XX R. P., zastúpená advokátskou kanceláriou Sidor a partneri, s.r.o., IČO: 52 635 970, so sídlom Železničná 4/A, 920 01 Hlohovec, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO: 35 792 752, so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, zastúpený Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., IČO: 47 233 516, so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, o zaplatenie primeraného zadosťučinenia, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. -103 zo dňa 7. decembra 2020, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyňa má voči žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie vo výške 400 eur do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Výrokom II. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté samostatným uznesením. Výrokom III. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť na účet Slovenskej republiky prostredníctvom prevádzkovateľa systému Slovenská pošta, a.s., Partizánska cesta 9, Banská Bystrica, súdny poplatok vo výške 24 eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

1.1 Právne svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil poukazom na ustanovenia , o ochrane spotrebiteľa (v ďalšom texte „zákon o ochrane spotrebiteľa“).

1.2 Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že v konaní vedenom na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. bolo zistené hrubé porušenie povinností žalovaného ako veriteľa, keď napriek tomu, že dlhé roky vykonáva podnikateľskú činnosť v oblasti poskytovania úverov, obchádzaním zákona a konaním v rozpore s dobrými mravmi, neuvádzaním pravdivých a úplných informácií uviedol žalobkyňu - spotrebiteľku do omylu a na jej úkor sa bezdôvodne obohatil v rozsahu 1.346,24 eura priznanej právoplatným súdnym rozhodnutím. Žalobkyňa si v spore svoje právo na vydanie bezdôvodného obohatenia úspešne uplatnila, dôvodiac, že úver zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere je pre absenciu obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere bezúročný a bez poplatkov. Právoplatnosťou rozsudku v konaní bol naplnený predpoklad úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti umožňujúci žalobkyni požadovať od žalovaného právo na primerané finančné zadosťučinenie. Tento záver zodpovedá aj názoru vyslovenému Najvyšším súdom SR v rozsudku zo dňa 30.1.2019, sp. zn. , podľa ktorého „Aplikujúc režim

je potom nutné použiť jeho , podľa ktorého spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Citované ustanovenie má plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako prostriedok na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ, na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. ). Žiadnu inú podmienku, t. j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, nevyžaduje. Zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia. Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu, stanovil rozsah finančného zadosťučinenia.“

1.3 Súd prvej inštancie ďalej dôvodil tým, že žalovaný napriek bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru inkasoval od žalobkyne plnenia, na ktoré nemal nárok, a to v sume 1.346,24 eura. Takéto konanie nemožno hodnotiť ako konanie v súlade s dobrými mravmi. Zákaz konať v rozpore s dobrými mravmi priamo vyplýva z ustanovenia § 4 ods. 8 zákona o ochrane spotrebiteľa. Okrem zrejmého zásahu do majetkových práv bola žalobkyňa nedôvodne vystavená stresu a stavu právnej neistoty, v dôsledku odmietavého postoja žalovaného bola nútená iniciovať súdne konanie na obranu svojich práv. Tieto skutočnosti súd prvej inštancie zohľadnil pri stanovení výšky finančného zadosťučinenia, keď zohľadnil intenzitu, časové trvanie závadného konania, satisfakčnú a sankčnú funkcia. Žalovaný pri uzatváraní zmluvy konal v rozpore so zákonom a v rozpore s dobrými mravmi, od žalobkyne žiadal a aj prijal neoprávnenú odplatu za úver, pričom tento závadný stav trval od uzavretia zmluvy (30.7.2014) až do rozhodnutia súdu (15.2.2020), teda takmer 6 rokov. Po posúdení týchto kritérií dospel súd prvej inštancie k záveru že suma 400 eur predstavuje primeranú náhradu na vyváženie ujmy spôsobenej žalobkyni konaním žalovaného, je satisfakciou za stav, ktorý musela trpieť a je aj sankciou, spôsobilou odradiť žalovaného od ďalšieho protiprávneho konania. Uvedená suma predstavuje ani nie 25% odplaty pôvodne (nedôvodne) požadovanej žalobcom na základe úverovej zmluvy a ani nie 30% neoprávneného majetkového prospechu získaného žalovaným na úkor žalobkyne. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie žalobe ako dôvodnej v plnom rozsahu vyhovel.

1.4 O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa Civilný súdny poriadok (v ďalšom texte „“) tak, že žalobkyni, ktorá mala vo veci plný úspech, vzniklo právo na plnú náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie svojich práv voči žalovanému. O výške náhrady trov konania súd prvej inštancie bude rozhodovať po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu napadol v zákonom stanovenej lehote žalovaný z dôvodov, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ), súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ).

2.1. Žalovaný vecne dôvodil tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nezákonné a nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, ktorým neboli preukázané skutočnosti odôvodňujúce priznanie nároku vo výške 400 eur. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku síce poukázal na výšku nedôvodne požadovanej odplaty a na to, že „závadný“ stav mal trvať 6 rokov. Záver súdu je skresľujúci, pretože žalovaný „neinkasoval“ plnenia od žalobkyne za stavu, v ktorom by bolo rozhodnuté, že na ne nemá nárok, bezdôvodné obohatenie netrvalo po dobu 6 rokov, teda od uzavretia zmluvného vzťahu, takže uvedená doba nemá žiadnu vecnú relevanciu pre zdôvodnenie „primeranosti“ zadosťučinenia, žalovaný v roku 2014 neprijal žiadnu odplatu za úver; rozsudok neobsahuje označenie jediného dôkazu, ktorý by toto tvrdenie súdu opodstatňoval. Tvrdenie „o vystavení stresu a stavu právnej neistoty“ nemá oporu ani v žiadnom dôkaze vykonanom v tomto konaní a ani v inom konaní. Žalovaný namietal aj závery súdu prvej inštancie, podľa ktorých finančné zadosťučinenie plní sankčnú funkciu. Takýto záver nemá oporu v žiadnom zákone, a preto nemôže byť ani dôvodom pre určenie sumy zadosťučinenia. Ide o súkromnoprávny inštitút občianskoprávneho charakteru, ktorý nemôže plniť funkciu sankcie. Tá je na mieste v iných oblastiach práva. Žalovaný poukázal na uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 26.6.2018, v ktorom sa uvádza, že podstatou primeraného finančného zadosťučinenia nie je sankčná povaha, aj keď zaplatenie, pretože zadosťučinenie podľa má byť finančné a každé zaplatenie predstavuje finančný úbytok v aktívach osoby, voči ktorej nárok smeruje. Na účely sankcionovania je totiž administratívne a trestné právo, civilné právo má za cieľ „len“ kompenzáciu osoby, ktorej sa má zadosťučinenie poskytnúť.

2.2. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, žalobu zamietne a žalovanému prizná právo na náhradu 100 % trov právneho zastúpenia v konaní pred súdom prvej inštancie. Žalovaný si uplatnil v plnom rozsahu aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania a trov právneho zastúpenia.

3. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že považuje rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny a zákonný, pričom súd prvej inštancie vychádzal zo zisteného skutkového stavu a správne aplikoval príslušné ustanovenia právnych predpisov. Úvodom tiež poukázal na skutočnosť, že rozhodnutie súdu prvej inštancie ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami, a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia, pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 23.05.2012, sp. zn. ). Podľa žalobkyne žalovaný vo svojom odvolaní vznáša totožné argumenty a námietky, ako v konaní pred súdom prvej inštancie a rozhodnutie považuje za nesprávne jednoducho z toho dôvodu, že súd prvej inštancie nerozhodol v súlade s jeho očakávaniami a predostretým výkladom právnych noriem. Podľa názoru žalovaného napádaný rozsudok nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pretože v konaní nemali byť dokázané také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali priznanie nároku vo výške 400 eur. Hneď v nasledujúcich riadkoch však žalovaný tvrdí, že súd síce poukázal na výšky nedôvodne požadovanej odplaty a na dlhotrvajúci závadný stav (teda ide o okolnosti významné z hľadiska priznania konkrétnej sumy ako finančného zadosťučinenie), tieto však žalovaný nepovažuje za správne. Žalovaný tvrdí, že neinkasoval plnenia od žalobkyne za stavu, v ktorom by bolo rozhodnuté, že na ne nemá nárok. Tieto tvrdenia sú účelové, pretože žalovaný na plnenia prevyšujúce istinu úveru nemal nárok od počiatku, teda od uzatvorenia zmluvy. Skutočnosť, že súd rozhodol o nároku žalobkyne až s odstupom času niekoľkých rokov neznamená, že do rozhodnutia súdu bolo konanie žalovaného zákonné. Rozsudok súdu má v tejto veci totiž deklaratórny charakter, teda súd iba potvrdil stav, ktorý existoval od počiatku. Žalovaný je pritom podnikateľom v oblasti poskytovania spotrebiteľských úverov viac ako 10 rokov, musí mu byť preto známa nielen právna úprava, ale aj rozhodovacia prax súdov vo vzťahu k jeho zmluvám, ktoré súdy pravidelne považovali za bezúročné a bez poplatkov. Ak žalovaný potom vyhotovil zmluvu v rozpore so zákonom a na jej základe sa potom snažil získať bezdôvodné obohatenie, ktoré by mu inak pri čestnom konaní patrilo (t. j. odplata úveru), potom od počiatku koná protiprávne a tento stav mu musel byť známy. Okrem toho, že konal v rozpore so a spotrebiteľa nepravdivo informoval o poskytovanom úvere, konal aj v rozpore s dobrými mravmi, pretože žalobkyni vnútil aj uzatvorenie inej zmluvy, ktorú súdy považovali za neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie nevyslovil záver, že bezdôvodné obohatenie trvalo 6 rokov. Závery súdu žalovaný nesprávne interpretuje, pretože súd prvej inštancie v bode 11 odôvodnenia rozhodnutia uviedol, že po túto dobu trval „závadný stav“, teda stav, kedy žalovaný už v čase kontraktačného procesu postupoval v rozpore s právnymi predpismi ( Z. z, a napokon aj zákonom o ochrane spotrebiteľa), zavádzal spotrebiteľa a snažil sa na jeho úkor obohatiť. O týchto skutočnostiach bolo právoplatne rozhodnuté,

preto akékoľvek tvrdenia žalovaného, ktorým tento stav popiera, sú bez právneho významu. Ďalšie tvrdenia žalovaného nemôžu zmeniť správnosť napádaného rozsudku. Pokiaľ sa žalovaný domnieva, že tvrdenia o „vystavení stresu a právnej neistoty“ nemajú oporu v žiadnom dôkaze, potom žalobkyňa poukazuje na to, že je takmer 70 ročná osoba a je prirodzené (bez potreby osobitného dokazovania), že bežný človek prežíva strach a neistotu počas prebiehajúceho súdneho konania. Napokon Okresný súd Galanta v konaní vykonal okrem iného dokazovanie aj oboznámením sa s listom žalobkyne zo dňa 19.03.2019, ktorý adresovala právnemu zástupcovi a žiadala ho o pomoc (bod 13 odôvodnenia rozsudku ). Takisto žalobkyňa poukazovala na diskomfort, ktorý musela prežívať nielen počas zmluvného vzťahu, ale aj počas konania, pričom žalovaný tieto tvrdenia nijako nerozporoval (v zmysle ustanovení a nasl. ), teda súd z nich vychádzal ako z nesporných skutočností.

3.1 Žalobkyňa žiadala odvolací súd, aby rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávneným subjektom, zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané ( ), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa ( ), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti ( a ) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (, a ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom ( ) a dôvodmi odvolania ( ), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil ( ), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením ( ), a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je nedôvodné.

5. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vecne správne, keď žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie vo výške 400 eur. Nebolo pritom sporným, že medzi stranami sporu ide o spotrebiteľský vzťah, ktorý sa spravuje aj právnymi normami na ochranu spotrebiteľa.

6. Podľa ustanovenia , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

7. Podľa ustanovenia , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

8. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a konštatuje správnosť jeho dôvodov. Z dôvodu vyrovnania sa s odvolacími námietkami žalovaného odvolací súd konštatuje nasledovné:

9. Žalovaný v odvolaní namietal dôvodnosť priznania primeraného finančného zadosťučinenia žalobkyni vo výške 400 eur podľa § 3 ods. 5 zákona na ochranu spotrebiteľa, keď najmä tvrdil, že napadnuté rozhodnutie je nezákonné a nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, keď neboli preukázané skutočnosti odôvodňujúce priznanie nároku vo výške 400 eur.

10. Podľa § 3 ods. 5 veta tretia zákona o ochrane spotrebiteľa, spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

11. Citované zákonné ustanovenie priamo zakotvuje, že ten spotrebiteľ, ktorý bol na súde úspešný za porušenie práv alebo povinností ustanovených zákonom o ochrane spotrebiteľa alebo

osobitnými predpismi, má nárok na primerané finančné zadosťučinenie. Osobitným predpisom je aj zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý zakotvuje vo svojich ustanoveniach povinnosti dodávateľa

- veriteľa, porušenie ktorých má za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Citované zákonné ustanovenie § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa spája vznik nároku na primerané finančné zadosťučinenie len s úspešnosťou spotrebiteľa na súde pri uplatnení práv alebo povinností ustanovených zákonom o ochrane spotrebiteľa alebo osobitnými predpismi.

12. Z obsahu preskúmavaného spisu - z napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa sa v predmetnej právnej veci právoplatným rozhodnutím súdu (rozsudok Okresného súdu Galanta č.k. - 174 zo dňa 21. januára 2020, právoplatný 15.02.2020) úspešne domohla určenia úveru, ktorý jej žalovaný poskytol, za bezúročný a bez poplatkov z dôvodu, že zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavretá medzi sporovými stranami nespĺňala náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch. Voči žalovanému si teda žalobkyňa úspešne uplatnila porušenie povinnosti žalovaným stanovenej zákonom o spotrebiteľských úveroch, čím jej vznikol nárok na primerané finančné zadosťučinenie v zmysle § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa.

13. S poukazom na uvedenú argumentáciu neobstojí odvolacia námietka žalovaného, že napadnuté rozhodnutie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, keď neboli preukázané skutočnosti odôvodňujúce priznanie nároku § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, najmä v ods. 6 až 11 dostatočným spôsobom vysvetlil jednak právny základ nároku, jednak primeranosť výšky priznaného finančného zadosťučinenia.

14. Podľa Čl. 2 ods. 1 , ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.

15. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

16. Súd prvej inštancie správne poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.1.2019, sp. zn. , ktorý nepochybne najvyššou súdnou autoritou je a v záveroch ktorého je konštatované, že pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle ustanovenia § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve. Žiadnu inú podmienku zákonodarca pri uplatňovaní nároku na primerané zadosťučinenie nevyžaduje. Najvyšší súd súčasne konštatuje, že zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany, pričom preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia. Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu, stanovil rozsah finančného zadosťučinenia.

17. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov správne zistil skutkový stav, na ktorý správne zvolil a aplikoval príslušné právne normy. Z obsahu preskúmavaného spisu nevyplynul nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, v dôsledku ktorého by bolo možné konštatovať porušenie práva žalovaného na spravodlivý proces, odvolací súd nezistil ani inú vadu, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie tak rozhodol vecne správne, pričom svoje rozhodnutie náležite v súlade s ustanovením odôvodnil. Odvolacie námietky žalovaného sú tak nedôvodné.

18. S poukazom na uvedené skutočnosti odvolací súd napadnuté rozhodnutie postupom podľa citovaného ustanovenia , ako vecne správne potvrdil.

19. Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške podľa v spojení s , vzhľadom na to, že bola v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešná a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne jej náhradu trov konania nepriznať ( ). O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

20. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0, t.j. jednomyseľne ( ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).