Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/37/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Hýbelovej a členov Mgr. Fedora Benku a Mgr. Kataríny Arnouldovej, v spore žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného JUDr. Barborou Korenecovou, advokátkou, Slnečná 765/3, Malinovo, proti žalovanému: V. A., nar. X.X.XXXX, trvale bytom A. XXXX/X, L. Q., o zaplatenie 174,56 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 17. októbra 2017, č.k. 6Csp/162/2016-42, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie rozsudkom napadnutým odvolaním zamietol žalobu žalobcu a žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania. Z odôvodnenia rozsudku vyplynulo, že žalobca sa žalobou podanou na súd prvej inštancie dňa 19.12.2016 domáhal na žalovanom zaplatenia sumy 174,56 eur ako zostatku na poplatku v sume 174,56 eur, trov mediačného konania 138,81 eur, poplatku za upomienky vo výške 44 eur, ako aj úrokov vo výške 32% ročne zo sumy

- 400 eur od 07.03.2013 do 10.04.2013 v sume 11,92 eur

- 334 eur od 11.04.2013 do 10.05.2013 v sume 8,49 eur

- 268 eur od 11.05.2013 do 09.07.2013 v sume 13,86 eur

- 202 eur od 10.07.2013 do 12.08.2013 v sume 5,84 eur

- 136 eur od 13.08.2013 do 10.09.2013 v sume 3,34 eur

- 70 eur od 11.09.2013 do 08.10.013 v sume 1,66 eur

- 4 eurá od 09.10.2013 do 19.12.2013 v sume 0,25 eur

- úroku z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 666,56 € od 30.07.2014 do zaplatenia a náhrady trov konania. V žalobe dôvodil tým, že na základe Zmluvy o úvere zo dňa 30.1.2013 žalobca ako veriteľ poskytol žalovanému ako dlžníkovi úver vo výške 400 eur, ktorý sa zaviazal vrátiť spolu s príslušným poplatkom vo výške 392 eur za podmienok dohodnutých v zmluve o úvere v 12 mesačných splátkach po 66 eur, žalovaný doposiaľ uhradil sumu vo výške 492 eur. V zmysle všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sa žalovaný zaviazal uhradiť žalobcovi v prípade porušenia zmluvy aj poplatok za zasielanie upomienok celkom vo výške 44 eur. Zároveň žalobca a žalovaný sa v zmluve dohodli, že žalovaný ako dlžník je povinný uhradiť žalobcovi všetky náklady, ktoré vznikli v súvislosti s uplatnením práva v mediačnom konaní. V zmysle predpisov mediačného konania žalovaný mal mediáciu zmariť, o čom rozhodol mediátor ustanovený vo veci. Mediačné konanie bolo vedené pred mediačným centrom zriadenou spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. K urovnaniu sporu mediačným konaním nedošlo, žalobca však vynaložil sumu vo výške 138,81 eur a poplatok za mediačné konanie 59,75 eur. Súd vykonaným dokazovaním mal nepochybne preukázané, že dňa

30.1.2013 medzi stranami sporu bola uzatvorená Zmluva o úvere č. 207800499, na základe ktorej poskytol žalobca žalovanému úver vo výške 400 eur, ktorý sa žalovaný zaviazal vrátiť spolu s príslušným poplatkom 392 eur, teda mal vrátiť sumu 792 eur v 12 mesačných splátkach po 66 eur. Sám žalobca uviedol, že žalovaný doposiaľ uhradil žalobcovi 492 eur. Predmetnú úverovú zmluvu súd prvej inštancie považoval za zmluvu o spotrebiteľskom úvere, preto na túto aplikoval ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa občianskeho zákonníka musí obsahovať výšku, počet, termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Súd preskúmal stranami uzatvorenú zmluvu a mal za preukázané, že táto neobsahuje všetky zákonom o spotrebiteľských úveroch určené náležitosti. Podmienky predmetnej zmluvy neumožňujú spotrebiteľovi - žalovanému bez ťažkostí a s istotou sa orientovať v predmetnej zmluve. Žalobca v žalobe uviedol, že žalovaný sa zaviazal vrátiť úver v 12 mesačných splátkach po 66 eur počnúc dňom 7.3.2013. V zmluve však je uvedené, že uvedenú sumu 792 eur zaplatí žalovaný v jednej splátke v sume 792 eur a to do 7.2.2014 s tým, že výška ročnej percentuálnej miery nákladov sa vypočítala v zmysle zákona a je vo výške 98%. V zmysle § 11 ods. 1 písm. a) ZoSÚ v znení v čase uzatvorenia zmluvy poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y). Keďže predmetná zmluva neobsahuje podstatné náležitosti, ktoré má obsahovať, súd je názoru, že predmetný spotrebiteľský úver je bezúročný a bez poplatkov, teda žalobca má od žalovaného nárok iba na vrátenie skutočne poskytnutých finančných prostriedkov. Žalobca poskytol úver vo výške 400 eur, doposiaľ uhradil 492 eur, takže do zaplateného zostatku na poplatkoch v sume 174,56 eur s príslušným úrokom vo výške 32% ročne z tejto sumy zamietol ako nedôvodný. Za nedôvodný považoval súd aj nárok v časti trov mediačného konania vo výške 138,81 eur ako aj poplatok za upomienky 40 eur. Výšku trov mediačného konania žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal. Dohoda v zmysle bodu 13 VOP nemohla platne uložiť žalovanému takúto povinnosť. Táto dohoda je jednostranným úkonom žalobcu veriteľa, ktorý dlžníkovi vnútil povinnosť riešiť spor mediáciou a jednostranne uložil povinnosť zaplatiť trovy mediačného konania bez toho, aby rovnaké povinnosti mal žalobca. V tejto časti je teda nárok nielen nedôvodný, v rozpore so zákonom, ale ide aj o neprijateľnú zmluvnú podmienku a teda podmienku neplatnú. Poplatok za upomienku vo výške 40 eur považuje súd tiež za neodôvodnený a nepreukázaný, pretože žalobcovi objektívne nemohli vzniknúť náklady na vyhotovenie písomnej upomienky bežne v listovej forme vo formáte A4 v takejto výške, ale takýto poplatok a v uvedenej výške ani nebol v zmluve dohodnutý. Súd tak nepovažoval nárok žalobcu za dôvodný ani v časti nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, trovy mediačného konania a poplatok za upomienky, keďže žalobca nepreukázal ich odôvodnenosť a rozsah. Z uvedených dôvodov žalobu v celom rozsahu zamietol, o nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, keď úspešnému žalovanému trovy konania nepriznal, pretože mu preukázateľne žiadne nevznikli.

2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie v zákonom určenej lehote podal odvolanie žalobca. Uviedol, že v predmetnom konaní došlo k vade uvedenej v ust. § 365 ods. 1 písm. b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a tiež podľa písmena d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a tiež podľa písmena f) súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, podľa písmena h) rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca uzavrel so žalovaným zmluvu o úvere, samotnému uzavretiu zmluvy predchádzalo zo strany žalovaného vyplnenie žiadosti o úver dňa 28.1.2013, dva dni pred uzavretím zmluvy, v ktorej žiadosti o poskytnutie úveru žalovaný dobrovoľne uviedol, že má záujem finančné prostriedky použiť na účely výkonu zamestnania. Vzhľadom na uvedené bola žalovanému predložená zmluva riadiaca sa ustanoveniami § 497 a nasledujúce zákona č. 513/1991 Z.z. Obchodného zákonníka. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú aj všeobecné obchodné podmienky poskytnutia úveru, v zmysle ktorých sa strany dohodli, že všetky ich právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom. Vzhľadom na tieto skutočnosti nie je možné na danú zmluvu aplikovať ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku nijakým spôsobom nevyjadril k tejto nimi tvrdenej skutočnosti, že žalovaný mienil úver použiť na účely výkonu zamestnania. Žalobca má za to, že výška, počet, termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov je jasne uvedená priamo na prednej strane dohody o plnení v splátkach. Každá uvedená splátka bola prednostne započítaná na istinu, až potom na poplatok a úroky. Každý klient bol o tom informovaný

ústne. Zákon v čase uzatvorenia zmluvy o úvere nestanovil maximálne možnú prípustnú výšku odplaty, pokiaľ bola spotrebiteľovi poskytnutá pôžička alebo úver na základe zmluvy uzavretej do 31.5.2014, obmedzenie výšky odplaty sa tu nebude aplikovať. Regulácia odplaty sa riadi § 53 ods. 6 OZ, v zmysle ktorého, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných veciach. Úrok ako aj jeho zabezpečenie považuje žalobca za primeraný a v súlade s dobrými mravmi, keďže v danom období podstatným spôsobom neprevyšoval výšku odplaty v obdobných prípadoch. Poukázal na § 1 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.. Pri výpočte odplaty sa vychádza z predpokladu, že spotrebiteľská zmluva zostane platná dohodnutý čas a že dodávateľ a spotrebiteľ si budú plniť svoje povinnosti za podmienok a len v lehotách dohodnutých v spotrebiteľskej zmluve. Je názoru, že úrok nie je odplatou pri poskytnutí peňažných prostriedkov, ale je odplatou, ktorá sa platí pri užívaní alebo v súvislosti s vrátením peňažných prostriedkov. Je zrejmé, že slovenské právo a slovenský zákonodarca poplatok za spracovanie zmluvy nielenže pripúšťa ale aj výslovne uvádza. Poukázal na rozsudok Súdneho dvora z 9.11.2016 C 42/2015 a na článok 10, 23 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008. Poukázal ďalej na skutočnosť, že žalovaný nijakým spôsobom nepoprel tvrdenia žalobcu a nevyjadril sa k účelu poskytnutia úveru. V prípade, ak sa žalobca domáha postavenia spotrebiteľa, zaväzuje ho povinnosť tvrdenia, ale aj preukázania tvrdených skutočností. Dokazovať je povinný v spore každý, kto niečo tvrdí. Vzhľadom k uvedenému navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 , oprávnenou osobou - stranou sporu (§ 359 proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 , preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 , postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

4. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp.zn. 6Csp/162/2016 je určenie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 174,56 eur ako zostatku na poplatku trovy mediačného konania v sume 138,81 eur, poplatok za upomienky 44 eur, ako aj úroky vo výške 32% ročne z jednotlivých súm a úrok z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 666,56 eur od 30.7.2014 do zaplatenia a náhradu trov konania.

5. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba žalobcu v celom rozsahu zamietnutá a žalovanému nebol priznaný nárok na náhradu trov konania.

6. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, ž súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec i správne právne posúdil. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil, dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 odkazuje na odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolateľ v odvolaní neuviedol nové relevantné skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nebol vysporiadal a ktoré by boli navyše spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Odvolací súd tak nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť.

7. Žalobca v odvolaní namietal, že predmetná zmluva uzavretá medzi žalobcom a žalovaným nie je zmluvou spotrebiteľskou, uvedenú skutočnosť odvodzoval z toho, že žalovaný v žiadosti o úver vyznačil, že žiada finančné prostriedky na výkon zamestnania. Odvolací súd poukazuje na ust. § 2 písm. a) Zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, podľa ktorého, na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania, pričom povolaním sa rozumie napr. povolanie architekta,

stavebného inžiniera alebo povolanie advokáta. Zamestnanie a povolanie nie sú pojmy totožné, v uvedenom § 2 písm. a) sa zamestnanie neuvádza, takže predmetný úver je úverom spotrebiteľským, preto správne súd prvej inštancie skúmal, či tento úver obsahuje náležitosti v súlade s ustanovením § 9 ods. 2 ZoSÚ a správne dospel k záveru, že neobsahuje zákonom predpísané náležitosti. Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdeniami žalobcu v odvolaní, že v úverovej zmluve je riadne uvedená náležitosť a to výška, počet, termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Účelom náležitosti ustanovenej v § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ je informovanie spotrebiteľa, aby vedel rozlíšiť, aká časť splátky bude použitá na istinu, úrok a ďalšie poplatky, čo mu tiež umožňuje zorientovať sa v danej situácii, pretože inak by nebolo dostatočne určité akú časť istiny zaplatil a akú časť úveru platí na úroky a ďalšie poplatky, teda i na odplatu žalobkyne. To nemožno nahradiť uvedením len výšky mesačnej splátky. V zmluvách, ktoré nečlenia splátky na časť istiny, úrokov a iných poplatkov, spotrebiteľ nevie, koľko má hradiť na istinu úveru, úroky a poplatky. Aby sa spotrebiteľ mohol rozhodnúť pre uzavretie úverovej zmluvy na základe úplnej znalosti veci, je potrebné mu poskytnúť informácie o nákladoch spojených s úverom. Predmetné zákonné ustanovenie predstavuje implementáciu ustanovení smernice (Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS v znení korigenda k smernici) do slovenského právneho poriadku, pričom ide o úplnú harmonizáciu smernice. Podľa článku 10 ods. 1 písm. h) označenej smernice má zmluva obsahovať výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia. ZoSÚ však jednoznačne svojou úpravou ide nad rámec smernice a vyjadruje požiadavku rozčlenenia splátky. Zrejmý konflikt medzi smernicou a zákonom bol riešený aj v rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia, a.s., proti Kláre Bíróovej, ktorý potvrdil, že smernica skutočne takéto členenie nepožaduje. V sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok smernice v zásade vylúčený. Vnútroštátne súdy sú síce povinné vykladať národné právo vo svetle znenia a účelu smernice, avšak tento výklad nie je absolútny, pretože eurokonformný výklad zákona nemôže nahradiť jeho výslovné znenie (v opačnom prípade by šlo o výklad contra legem). Vnútroštátne súdy musia skúmať, či môžu normu práva EÚ transponovanú určitým zákonom vykladať eurokonformne, avšak tento tzv. nepriamy účinok smernice nie je absolútny, keďže eurokonformný výklad zákona nemôže nahradiť výslovné znenie zákona. Zámerom zákonodarcu síce bolo transponovať smernicu v celom rozsahu a nepochybne nebolo, aby ust. § 9 ods. 2 písm. k) bolo v rozpore s článkom 10 ods. 2 smernice. Do konfliktu sa zákon so smernicou dostal v dôsledku priznania vyššej ochrany spotrebiteľa stanovením požiadavky rozčlenenia splátky na istinu, úroky a iné poplatky, aby spotrebiteľ mal vedomosť v akej výške bude platiť istinu a v akej výške úroky a ostatné poplatky. Až na základe rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 sa tento konflikt smernice a zákonnej úpravy stal zákonodarcovi známy konštatovaním, že smernica bráni členským štátom, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 smernice. Zámer zákonodarcu transponovať smernicu v celom rozsahu bol teda naplnený, ale keďže zákonodarca postupoval tak, že sa dostal nad prípustný rozsah smernice a následne po označenom rozhodnutí Súdneho dvora EÚ zosúladil smernicu a vnútroštátnu úpravu zákonom č. 279/2017 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení oznámenia o oprave chyby č. 299/2017 Z.z., ktorým došlo i k zásadnej zmene legislatívneho textu ust. § 9 ods. 2 písm. i), pôvodne písm. k) ZoSÚ s účinnosťou od 1. mája 2018. Termín splátok istiny, úrokov a iných poplatkov bol nahradený slovami frekvenciou splátok. K tomuto novelizovanému zneniu zákona vypustenie uvedenej náležitosti zmluvy bolo nevyhnutné z dôvodu záverov rozsudku Súdneho dvora EÚ C-42/15. Dve rôzne zákonné formulácie predmetnej obsahovej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere a to do 1. mája 2018 a po uvedenom dátume, nemôžu smerovať k jednému výkladu. S prvotnou vnútroštátnou úpravou predmetnej náležitosti zmluvy bol súčasne doplnený tiež odsek 2 § 566 OZ. Táto úprava určuje, v akom poradí je treba započítať čiastočné plnenie dlhu, pričom takéto poradie môže zmeniť len dlžník, nie veriteľ. Spotrebiteľ ako dlžník by mal byť informovaný požadovanou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere, aká časť splátky bude použitá na istinu, aká na úroky a ďalšie poplatky, aby veriteľ svojvoľne nepriraďoval plnenie spotrebiteľa i určoval, aká časť sa použije na splácanie istiny, aká na úroky a poplatky. Uvedené nie je spôsobilé nahradiť ani amortizačná tabuľka. Zákonodarca vychádzal z odlišností pojmov rozčlenenie (rozpis splátky) a amortizácia úveru, vzhľadom na ich odlišný účel. Súd prvej inštancie tak preto správne rozhodol po zistení, že zmluva o spotrebiteľskom úvere uzatvorená medzi stranami konania neobsahuje obligatórnu obsahovú náležitosť podľa ust. § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, a z tohto dôvodu považoval správne úver za bezúročný a bez poplatkov, v dôsledku ktorej skutočnosti žalobu zamietol, keďže na úroky a poplatky žalobca nemá nárok a žalobcovi žalovaný zaplatil viac, než v akej výške mu bol úver poskytnutý. Pokiaľ

sa týka nepriznania trov mediačného konania, tu sa odvolací súd stotožnil s odôvodnením nepriznania súdom prvej inštancie, pričom v odvolaní žalovaný neuviedol k trovám mediačného konania žiadne konkrétne a relevantné skutočnosti.

8. Vzhľadom k všetkým vyššie uvedeným skutočnostiam preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.

9. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 za použitia ust. § 255 ods. 1 a v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal nárok na ich náhradu v celom rozsahu.

10. Uvedený rozsudok bol v senáte prijatý pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je podľa § 421 prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 . Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 . Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 . Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 . Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 . Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 . V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 .