Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_2To-80-2017.pdf
PDF · 386.05 KB
Case nature
Area
Subarea
2To/80/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Kyselovej a sudcov JUDr. Marcely Malatkej a Mgr. Miroslava Mazúcha, prejednal na verejnom zasadnutí konanom dňa 28. novembra 2018 odvolanie obžalovaných L. S., Z. S. a prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Žilina, sp.zn. 1Tk/1/2014 zo dňa 30.3.2017 a takto
rozhodol:
Podľa § 321 ods. 1 písm. d) Tr. por. z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Žilina, sp. zn. 1Tk/1/2014 zo dňa 30.3.2017.
Na základe § 322 ods. 3 Tr. por.
Obžalovaných
X/L. S., nar. XX. XX.XXXX v Y., trvale bytom D. - Y., Z. XXX/XX, prechodne bytom K. XXX, okres A., 2/ Z. S., nar. XX. XX. XXXX v Y., trvale bytom S. č. XXX, okres Y.,
u z n á v a z a v i n n ý c h , ž e :
v presne nezistený deň na jeseň roku 1998 vo večerných hodinách L. S., spoločne s Z. S. a J. I., (ktorému bolo dočasne odložené vznesenie obvinenia) v katastri obce Y., časť Háj, v blízkosti chaty poľovníckeho združenia Hubertus Žilina - Strážov, vykopali pod vedením L. S. a podľa jeho pokynov v zemi jamu pripravenú na zakopanie tela osoby, ktorú mali v úmysle usmrtiť, na túto činnosť si zabezpečili pracovné nástroje, v priebehu kopania L. S. odišiel a výkop dokončili Z. S. s J. I., po asi 45 minútach sa L. S. svojím motorovým vozidlom na miesto vrátil a priviezol A. P., nar. XX. XX. XXXX, naposledy bytom I. I., A. XXX, ktorého vylákal na miesto pod presne nezistenou zámienkou, prikázal mu z vozidla vystúpiť, chytil ho pod pazuchu z jednej strany a z druhej strany ho chytili popod pazuchu Z. S. s J. I., spoločne A. P. doviedli k jame, pričom mal na hlave šatku alebo kuklu, L. S. ho tlakom prinútil si kľaknúť čelom k vykopanej jame a následne L. S. tri krát udrel tupou časťou sekery veľkou intenzitou A. P. do ľavej časti hlavy, čím mu spôsobil trieštivé a vpáčené zranenia lebky, ktorým A. P. na mieste podľahol, následne obžalovaní a J. I. mŕtvolu poškodeného vyzliekli donaha a do vopred pripravenej jamy asi do hĺbky 100 cm zakopali jeho telo, pričom osobné veci poškodeného následne spálili,
t e d a
obžalovaní L. S. a Z. S.
spoločným konaním iného úmyselne usmrtili a taký čin spáchali obzvlášť surovým spôsobom,
č í m s p á c h a l i
trestný čin vraždy v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 31. 08. 1999.
Za to sa
o d s u d z u j ú
1) obžalovaný L. S.
Podľa § 219 ods. 2 Tr. zák., § 35 ods. 2 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 31.08.1999 (ďalej len Tr. zák.) na s ú h r n n ý trest odňatia slobody vo výmere 15 (pätnásť) rokov.
Podľa § 39a ods. 2 písm. c) Tr. zák. obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody z a r a ď u j e do III. (tretej) nápravnovýchovnej skupiny.
Podľa § 53 ods. 1 Tr. zák., § 35 ods. 2 Tr. zák. obžalovanému L. S. ukladá s ú h r n n ý peňažný trest vo výmere 663,- Eur (20.000,- Sk).
Podľa § 54 ods. 3 Tr. zák. pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, obžalovanému ustanovuje náhradný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) mesiace.
Podľa § 55 ods. 1 písm. a) Tr. zák., § 35 ods. 2 Tr. zák. obžalovanému L. S. ukladá aj s ú h r n n ý trest prepadnutia veci, a to:
- 3 ks nábojov ráže 9 mm,
- krabičku so 4 ks surových kľúčov,
- plátené vrecúško s vecami na čistenie zbraní,
- krabičku so 4 ks nábojov.
Podľa § 35 ods. 2 Tr. zák. r u š í :
- vo výroku o treste týkajúcom sa obžalovaného L. S. rozsudok Okresného súdu Žilina sp. zn. 22T/190/2013 zo dňa 7.10.2016, právoplatným dňa 7.10.2016, ktorým bol obžalovaný L. S. uznaný vinným z trestného činu všeobecného ohrozenia v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 k § 179 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zák. č. 140/1961 Zb. a bol mu uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 13 (trinásť) rokov so zaradením do II. (druhej) NVS, súhrnný peňažný trest vo výmere 663,- Eur (20.000,- Sk) s náhradným trestom odňatia slobody vo výmere 2 (dva) mesiace a súhrnný trest prepadnutia veci, za súčasného zrušenia výroku o treste v rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3T/33/1995 zo dňa 12.11.1999 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3To/27/2000 zo dňa 15.6.2000, výroku o treste v rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 4T/11/2000 zo dňa 19.11.2008 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2To/5/2009 zo dňa 16.11.2010, výroku o treste v rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 3T/6/2004 zo dňa 26.2.2009 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3To/8/2011 zo dňa 18.4.2012,
- vo výroku o treste týkajúcom sa obžalovaného L. S. rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 3T/6/2004 zo dňa 26.2.2009 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3To/8/2011 zo dňa 18.4.2012, právoplatným dňa 18.4.2012, ktorým bol obžalovaný L. S. uznaný vinným z pokračujúceho trestného činu skrátenia dane v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 k § 148 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. č. 140/1961 Zb., z trestného činu neodvedenia dane a poistného v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 k § 148 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. č. 140/1961 Zb., z trestného činu podvodu s časti v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 k § 250 ods. 1, ods. 4 písm. b) Tr. zák. č. 140/1961 Zb., z trestného činu sexuálneho zneužívania podľa § 242 ods. 1 Tr. zák. č. 140/1961 Zb., z trestného činu podielnictva podľa § 251 ods. 1 písm. a) Tr. zák. č. 140/1961 Zb. a bol mu uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov so zaradením do II. NVS, peňažný trest 20.000,-Sk s náhradným trestom odňatia slobody vo výmere 2 (dva) mesiace a trest prepadnutia veci, za súčasného zrušenia výroku o treste z rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 4T/11/2000 zo dňa 19.11.2008 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2To/5/2009 zo dňa 16.11.2010,
- vo výroku o treste týkajúcom sa obžalovaného L. S. rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 4T/11/2000 zo dňa 19.11.2008 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2To/5/2009 zo dňa 16.11.2010, právoplatným dňa 16.11.2010, ktorým bol obžalovaný L. S. uznaný vinným z trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. a), písm. b) Tr. zák. č. 140/1961 Zb. a bol mu uložený súhrnný trest
odňatia slobody vo výmere 7 (sedem) rokov so zaradením do II. (druhej) NVS, peňažný trest vo výmere 20.000,- (dvadsať tisíc) Sk s náhradným trestom odňatia slobody vo výmere 2 (dva) mesiace a trest prepadnutia veci, za súčasného zrušenia výroku o treste z rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3T/33/1995 zo dňa 12.11.1999 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3To/27/2000 zo dňa 15.6.2000,
- vo výroku o treste týkajúcom sa obžalovaného L. S. rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3T/33/1995 zo dňa 12.11.1999 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3To/27/2000 zo dňa 15.6.2000, právoplatným dňa 15.6.2000, ktorým bol obžalovaný L. S. uznaný vinným z pokračovacieho trestného činu podielnictva podľa § 251 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. b) Tr. zák. č. 140/1961 Zb., z trestného činu podvodu v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 k § 250 ods. 1, ods. 3 písm. b) Tr. zák. č. 140/1961 Zb. a bol mu uložený trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky so zaradením do I. (prvej) NVS, peňažný trest vo výmere 20.000,- (dvadsať tisíc) Sk s náhradným trestom odňatia slobody vo výmere 3 (tri) mesiace a trest prepadnutia veci.
Zároveň sa zrušujú všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
2 ) obžalovaný Z. S.
Podľa § 219 ods. 2 Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 12 (dvanásť) rokov.
Podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do II. (druhej) nápravnovýchovnej skupiny.
Podľa § 319 Tr. por. odvolanie prokurátora z a m i e t a .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom senát Okresného súdu Žilina obžalovaných L. S., nar. X.X.XXXX a Z. S., nar. XX.X.XXXX, uznal za vinných z trestného činu vraždy v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1, ods. 2 písm. b), písm. f) Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 31.8.1999 (ďalej len Tr. zák.), na tom skutkovom základe, že:
v presne nezistený deň na jeseň roku 1998 vo večerných hodinách L. S., spoločne s Z. S. a J. I. (ktorému bolo dočasne odložené vznesenie obvinenia) v katastri obce Y., časť Háj, v blízkosti chaty poľovníckeho združenia Hubertus Žilina - Strážov, vykopali pod vedením L. S. a podľa jeho pokynov v zemi jamu pripravenú na zakopanie tela osoby, ktorú mali v úmysle usmrtiť, aby umožnili na ňu prevádzanie obchodných podielov alebo oprávnení štatutárneho orgánu v rôznych spoločnostiach, a aby znemožnili odhalenie jeho obdobnej predchádzajúcej trestnej činnosti, na túto činnosť si zabezpečili pracovné nástroje, v priebehu kopania L. S. odišiel a výkop dokončili Z. S. s J. I., po asi 45 minútach sa L. S. svojim motorovým vozidlom na miesto vrátil a priviezol A. P., nar. X.X.XXXX, naposledy bytom I. I., A. XXX, ktorého vylákal na miesto pod presne nezistenou zámienkou, a ktorý vykonával činnosť tzv. „bieleho koňa“, prikázal mu z vozidla vystúpiť, chytil ho pod pazuchu z jednej strany a z druhej strany ho chytili pod pazuchu Z. S. s J. I., spoločne A. P. doviedli k jame, pričom mal na hlave šatku alebo kuklu, L. S. ho tlakom prinútil si kľaknúť čelom k vykopanej jame a následne L. S. tri krát udrel tupou časťou sekery veľkou intenzitou A. P. do ľavej časti hlavy, čím mu spôsobil trieštivé a vpáčené zranenia lebky, ktorým A. P. na mieste podľahol, následne obžalovaní a J. I. mŕtvolu poškodeného vyzliekli donaha a do vopred pripravenej jamy asi do hĺbky 100 cm zakopali jeho telo, pričom osobné veci poškodeného následne spálili.
Obžalovanému L. S. bol podľa § 219 ods. 2 Tr. zák., § 35 ods. 2 Tr. zák. uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 15 (pätnásť) rokov a za splnenia zákonných podmienok podľa § 39a ods. 2 písm. c) Tr. zák. bol obžalovaný na výkon trestu odňatia slobody zaradený do III. (tretej) nápravnovýchovnej skupiny. Podľa § 53 ods. 1 Tr. zák., § 35 ods. 2 Tr. zák. bol obžalovanému L. S. uložený aj súhrnný peňažný trest vo výške 663,- Eur (20.000,- Sk) a podľa § 54 ods. 3 Tr. zák. pre prípad, že by výkon peňažného trestu
mohol byť úmyselne zmarený, súd stanovil obžalovanému náhradný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) mesiace. Podľa § 55 ods. 1 písm. a) Tr. zák., § 35 ods. 2 Tr. zák. obžalovanému uložil tiež súhrnný trest prepadnutia veci: 3 ks nábojov ráže 9 mm, krabička so 4 ks surových kľúčov, plátenné vrecúško s vecami na čistenie zbraní, krabička so 4 ks nábojov. Z dôvodu uloženia súhrnného trestu podľa § 35 ods. 2 Tr. zák. zrušil vo výroku o treste rozsudok Okresného súdu Žilina, sp.zn. 22T/190/2013 zo dňa 7.10.2016, právoplatný dňa 7.10.2016, rozsudok Krajského súdu v Žiline, sp.zn. 3T/6/2004 zo dňa 26.2.2009 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 3To/8/2011 zo dňa 18.4.2012, právoplatný dňa 18.4.2012, rozsudok Krajského súdu v Žiline, sp.zn. 4T/11/2000 zo dňa 19.11.2008 a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp.zn. 3T/33/1995 zo dňa 12.11.1999. Zároveň sa zrušujú všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
Obžalovanému Z. S. podľa § 219 ods. 2 Tr. zák. uložil trest odňatia slobody vo výmere 12 (dvanásť) rokov a za splnenia zákonných podmienok podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do II. (druhej) nápravnovýchovnej skupiny. Proti tomuto rozsudku ihneď po jeho vyhlásení na hlavnom pojednávaní priamo do zápisnice podali odvolanie obžalovaní Z. S. a L. S., a to proti všetkým výrokom rozsudku. Prokurátor podal odvolanie len proti výroku o treste vo vzťahu k obžalovanému L. S., a to v jeho neprospech.
Obžalovaný Z. S. podané odvolanie zdôvodnil prostredníctvom zvoleného obhajcu JUDr. Pavla Kurica písomným podaním zo dňa 10.10.2017, doručeným Okresnému súdu Žilina dňa 13.10.2017.
Nestotožňuje sa s odsudzujúcim rozsudkom súdu prvého stupňa a rovnako tak ani s argumentáciou súdu v odôvodnení písomne vyhotoveného rozsudku. Súd prvého stupňa nepostupoval v súlade s ustanovením § 2 ods. 10, ods. 12 Tr. por. Súd prvého stupňa odsudzujúci rozsudok primárne oprel o výpoveď svedka J. I., ktorú považoval za pravdivú a autentickú, učinenú v snahe prispieť k objektívnemu vyšetreniu vraždy nebohého P.. Ak má však výpoveď svedka slúžiť ako jediný priamy dôkaz, preukazujúci vinu obžalovaného, bez ďalších podporných dôkazov (odborné vyjadrenie, znalecký posudok, stopy, výpovede svedkov, listinné dôkazy), musí byť tento dôkazný prostriedok jasný, logický, zrozumiteľný, presvedčivý, vierohodný a zároveň nesmie byť inými dôkazmi spochybniteľný, či dokonca vyvrátený. Výpoveď svedka I. tieto kritériá nespĺňa. Ohľadne zranení a príčiny smrti nebohého P. bol v tomto trestnom konaní vypracovaný znalecký posudok znalcami MUDr. Líviou Jančiovou a MUDr. Jaroslavom Ivanom, ktorí boli do konania pribratí ešte v rámci prípravného konania orgánmi činnými v trestnom konaní. K otázke príčiny smrti nebohého P. predložila dva znalecké posudky aj obhajoba, ktoré boli vypracované znalcami MUDr. Matyásom, MUDr. Labajom a MUDr. Mackom, MUDr. Bokorom. Všetky znalecké posudky sa zhodujú v konštatovaní, že vzhľadom na jednotlivé nálezy a neprítomnosť mnohých orgánov a mäkkých tkanív nebolo možné presne a exaktne určiť príčinu smrti nebohého P.. Telesné pozostatky nebohého nájdené dňa 5.10.2007 v lesnom poraste boli v čase nálezu už hnilobne značne modifikované, čo presnejšie určenie bezprostrednej príčiny smrti úplne znemožňovalo. Z obidvoch znaleckých posudkov predložených obhajobou však vyplýva, že mechanizmus smrti poškodeného, o ktorom vypovedá svedok J. I., je objektívne vylúčený. Podľa záverov znalcov a výsluchu znalca MUDr. Tibora Matyása, pri pitve bolo v lebečnej dutine prítomné mozgové tkanivo o hmotnosti 790 g sivoružovej farby bez zjavných známok vnútrolebečného krvácania. Na základe uvedeného usúdili, že pravdepodobne išlo o poranenie lebky po smrti. V tejto súvislosti je tiež potrebné poukázať na výpoveď znalca MUDr. Jaroslava Ivana, ktorý v rámci dopočutia na hlavnom pojednávaní uviedol, že mozgové tkanivo, ktoré našli v dutine lebečnej, bolo tak posmrtne zmenené, že na ňom nebolo možné relevantne diagnostikovať žiadne zmeny, a to ani chorobné, ani poúrazové. Mozog bol tak výrazne hnilobne zmenený, že nemohli hodnotiť známky vnútrolebečného krvácania. Čo sa týka porušenia 6. a 7. rebra, ktoré je uvedené v zápisnici z pitvy, znalec MUDr. Matyás skonštatoval, že nie je možné jednoznačne stanoviť mechanizmus vzniku tohto zranenia. Znalec sa len hypoteticky vyjadroval k prerušeniu rebier, či mohlo vzniknúť pôsobením tupého nástroja veľkou intenzitou alebo pôsobením bodno - rezného nástroja, pretože vzhľadom na výrazné posmrtné hnilobné zmeny hrudníka v danej oblasti nie je možné konštatovať, ktorý z týchto mechanizmov je pravdepodobnejší. Znalci obhajoby sa nestotožnili so závermi znalcov MUDr. Ivana a MUDr. Jančiovej, ktorí prezentovali, že zranenie hlavy nebohého mohlo byť príčinou jeho smrti, pretože zo súdnolekárskeho hľadiska nie je možné takéto tvrdenie relevantným spôsobom podložiť a už vôbec nie dokázať. U nebohého mohlo ísť o poranenie lebky po smrti. Takýto záver znalci obhajoby učinili na základe neprítomnosti známok pomliaždenia
mozgu na reze mozgovým tkanivom a tiež absencie známok krvácania nad a pod tvrdou plenou mozgovou. Znalci obhajoby považovali za prijateľný popis mechanizmu vzniku smrteľných zranení nebohého obžalovaným, keď obžalovaný sa vyjadril, že nebohý mal byť usmrtený viacerými bodnutiami do oblasti pod pazuchou, do hrudníka a po smrti mal byť niekoľkokrát udretý pažbou dlhej zbrane do hlavy. Následkom takéhoto zraňujúceho násilia potom mohlo dôjsť k poraneniu životne dôležitých orgánov dutiny hrudnej, brušnej, či krku, ktoré mohli byť smrteľného charakteru. Zlomeniny lebky mohli vzniknúť až po smrti nebohého, údermi pažbou dlhej strelnej zbrane. Závery znalcov pripúšťajú viacero alternatív ohľadne posudzovania relevantných otázok. V danom prípade príčina úmrtia, doba úmrtia, počet úderov, zraňujúci predmet je nevyhnutné hodnotiť v zmysle zásady „in dubio pro reo“, teda v prospech obžalovaného. Ide o také rozpory v znaleckých záveroch, ktoré prehlbujú pochybnosti o tom, či sa žalovaný skutok stal z hľadiska jeho priebehu spôsobom uvádzaným svedkom J. I.. Pri hodnotení výpovede svedka J. I. je tiež potrebné prihliadnuť na to, že tento je sám priamo zainteresovaný na výsledku trestného konania obžalovaných a boli mu poskytnuté nezákonné výhody zo strany orgánov činných v trestnom konaní. V prípade J. I. sa jedná o svedka tzv. kajúcnika. Je síce pravdou, že výpoveď takéhoto svedka nemožno obísť, treba ju vziať do úvahy, avšak po vyhodnotení nasledujúcich faktorov:
- povahy delikventa, ktorý obviňuje a vzťahy, ktoré pred tým udržiaval s osobou označenou za spolupáchateľa,
- podrobnom preverení možností existencie nečestných motívov, ku ktorým sa iba ťažko môže priznať, napr. pomsta, osobná nenávisť, roztrpčenie, úplatok, prostredníctvom tzv. prísľubu výhod v súdnom procese, atď., ktoré by viedli k obvineniu nevinnej osoby. Tieto motívy umožňujú označiť výpoveď za falošnú alebo podvrhnutú alebo prinajmenšom uberajú na jej vierohodnosti.,
- vylúčením možnosti, že obviňujúca výpoveď je eventuálnym šikovným alibi, s cieľom zbaviť sa vlastnej viny. Vo viacerých svojich rozhodnutiach Európsky súd pre ľudské práva konštatoval, že pri hodnotení výpovedí spoluobvinených, v ktorých usvedčujú ostatných obvinených, by mali vnútroštátne orgány postupovať obozretnejšie, než v prípade bežných svedkov, lebo takéto osoby môžu mať tendenciu vo vlastnom záujme zvaľovať vinu na ostatných, zvlášť pokiaľ nemôžu byť za lživé tvrdenia potrestaní. Spolupracujúce osoby majú celkom pochopiteľné osobné záujmy, najmä uloženie nízkych trestov. Nemožno vylúčiť osobnú pomstu, vlastnú beztrestnosť v danej veci, zvlášť v prípadoch ešte len prebiehajúceho vyšetrovania, odloženia trestného stíhania, ako je to práve u svedka J. I.. Pri inštitúte spolupracujúcich osôb nemožno opomenúť, že spoľahlivosť a vierohodnosť ich výpovedí spočíva v prítomnosti ich motivácie, ktorá prináša riziko možného porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Vplyv na mieru tohto rizika má aj skutočnosť, ak obvinený začne spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní po tom, čo získal prístup a oboznámil sa s obsahom iných dôkazov, aby mohol prispôsobiť tvrdenia aktuálnej dôkaznej situácii a vlastným potrebám. V procese hodnotenia dôkazov v zmysle základných zásad trestného konania predpokladaných v § 2 ods. 12 Trestného poriadku je nutné výpoveď každého spolupracujúceho obvineného jednotlivo podrobiť zisťovaniu výhod, ktoré výmenou za výpoveď získal, presne hodnotiť štádium trestného konania z pohľadu, ktoré informácie mu boli prístupné zo spisu, či z médií, hodnotiť modifikácie vo výpovediach a samostatne i rozpory s výpoveďami ďalších osôb a súhrnne uzavrieť podporenie inými dôkazmi alebo rozpor s nimi. U kajúcnikov aj drobné rozpory vyvolávajú vyššiu intenzitu pochybností ako drobné rozpory vo výpovedi nekajúcnikov. Overovanie dôveryhodnosti kajúcnika iba výpoveďou ďalšieho, resp. ďalších kajúcnikov neposilňuje princíp spravodlivého procesu. Výpoveď svedka J. I. považuje za nezákonný dôkaz, nakoľko u J. I. neboli splnené zákonné podmienky pre dočasné odloženie vznesenia obvinenia podľa § 205 ods. 1 Tr. por. a jeho následné výpovede v tomto trestnom konaní v procesnom postavení svedka. Aplikáciu inštitútu dočasného odloženia vznesenia obvinenia u J. I. súd prvého stupňa odôvodňuje s poukazom na skutočnosť, že tento trestný čin bol spáchaný organizovanou skupinou v dôsledku rozdelenia úloh, koordináciou pred skutkom, vykonaním činu a zahladzovaním stôp po jeho spáchaní. S takouto argumentáciou súdu prvého stupňa sa však nestotožňuje, pretože v čase spáchania skutku organizovaná skupina nebola ako kvalifikačný znak poňatá do právnej kvalifikácie trestného činu vraždy. Nemožno teda prelínať dve právne normy a to Trestný zákon účinný do 31.12.2005 a Trestný zákon účinný od 1.1.2006, pretože takýto postup je neprípustný. Nestotožňuje sa so skutkovými a právnymi závermi napadnutého rozsudku, pretože vykonaným dokazovaním nebolo žiadnym relevantným priamym, či nepriamym dôkazom preukázané, že sa mal dopustiť žalovaného skutku tak, ako je popísaný v obžalobe.
Tak on, ako aj ďalší obžalovaný L. S. popierajú spáchanie skutku. Vychádzajúc z ustanovenia § 2 ods. 4 Tr. por., každý, proti komu sa vedie trestné konanie, sa považuje za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu. Obžalovaný nie je povinný svoju nevinu dokazovať a fakt, že odmietol vypovedať, mu nemôže byť vytýkaný a ani na jeho ujmu. Je právom obžalovaného a nie jeho povinnosťou, vyjadrovať sa ku skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu. Podľa jeho názoru neobstojí právna kvalifikácia skutku podľa § 219 ods. 2 písm. b) Tr. zák., t.j. že trestný čin vraždy mal byť spáchaný obzvlášť surovým spôsobom. Zo znaleckých posudkov vypracovaných v tomto trestnom konaní ohľadne príčiny smrti nebohého P., či už je to znalecký posudok MUDr. Ivana a MUDr. Jančiovej, ako aj dva znalecké posudky predložené obhajobou, vyplýva, že nie je možné exaktne určiť príčinu smrti nebohého. Znalecké posudky predložené obhajobou navyše vylúčili spôsob usmrtenia popísaný svedkom I.. Rovnako sa nestotožňuje ani s právnou kvalifikáciou skutku aj podľa § 219 ods. 2 písm. f) Tr. zák., ktorú súd prvého stupňa odôvodňuje tým, že nebohý P. mal byť vo viacerých obchodných spoločnostiach, ktoré mali vysoké daňové nedoplatky. Navyše sám súd prvého stupňa spochybňuje svoje závery, keď konštatuje, že preukazovanie motívu páchateľa je sťažené a motív sa môže zisťovať len z nepriamych dôkazov. V danom prípade neexistuje žiaden priamy dôkaz o tom, že on by mal vzťah s nebohým, že by s týmto vykonával nejakú podnikateľskú činnosť. Argumentácia súdu prvého stupňa k takejto právnej kvalifikácii je nepresvedčivá a rozporuplná. Vzhľadom na vyššie uvedené zastáva názor, že v danom prípade obžaloba neponúkla usvedčujúce dôkazy, na základe ktorých by jeho vina bola preukázaná. Preto navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a z dôvodu podľa § 285 písm. c) Tr. por. ho spod obžaloby oslobodil, nakoľko nebolo dokázané, že skutok spáchal on obžalovaný Z. S..
Obžalovaný L. S. podané odvolanie zdôvodnil prostredníctvom zvoleného obhajcu JUDr. Miloša Kaščáka písomným podaním zo dňa 11.7.2017, doručeným Okresnému súdu Žilina dňa 18.7.2017.
Zastáva názor, že i napriek rozsiahlemu dokazovaniu nebol predložený ani jeden právne relevantný dôkaz, ktorý by mohol viesť k záveru, že sa dopustil skutku tak, ako sa mu to obžalobou kladie za vinu. Nepreukázali sa tri podstatné skutočnosti a to doba smrti, spôsob usmrtenia a motív konania. Ohľadne doby smrti poukazuje na nasledovné: Podľa obžaloby k vražde nebohého P. malo dôjsť na jeseň roku 1998. V spise sa však nachádzajú nespochybniteľné dôkazy, že nebohý P. žil ešte v roku 1999. Notár JUDr. Marián Petro na pojednávaní dňa 24.9.2015 vypovedal, že J. F. a A. P. dňa 23.2.1999 za jeho účasti podpísali notársku zápisnicu. Z predloženej zápisnice vyplýva skutočnosť, že notárska zápisnica bola napísaná, prečítaná a vysvetlená za účasti osôb J. Z. a A. P., a tí ju za jeho účasti ako notára na znak súhlasu vlastnoručne dňa 23.2.1999 podpísali. Svedok na otázku, či je obsah tejto zápisnice pravdivý alebo sa nezakladá na pravde, odpovedal, že áno. Svedok rovnako kladne odpovedal aj na ďalšie otázky, týkajúce sa ďalších zápisníc, ktoré boli podpísané A. P. dňa 23.2.1999. Skutočnosť, že A. P. bol v roku 1999 nažive, potvrdili pracovníci aj iných notárskych úradov (Bc. P. I., JUDr. O. Z., JUDr. Z. O., Mgr. S. F., U. T., X. K., I. M.), ktorí overovali podpisy poškodeného A. P. na písomnostiach. Súd prvého stupňa i napriek uvedenému učinil záver, že podpisy P. boli overené až po jeho smrti. Takéto konštatovanie súdu však nie je ničím podložené. V tejto súvislosti poznamenáva, že svedkyňa K. overila podpis P. v roku 2000 pre to, lebo vtedy nebol mŕtvy, bol pri nej. Jediným dôkazom smrti P. v roku 1998 je jeho úradné vyhlásenie za mŕtveho a to oznámením o úmrtí osoby vydaného Matričným úradom Obce Hôrky (po nájdení a stotožnení kostrového nálezu), v ktorom je uvedený dátum jeho smrti XX.XX.XXXX. Uvedené však ešte neznamená, že P. dňa XX.XX.XXXX aj skutočne zomrel. Je tiež nepochybné, že P. žiadal o výpisy z registra trestov Generálnu prokuratúru SR. Je nemysliteľné, aby výpisy boli vydané mŕtvej osobe. K spôsobu usmrtenia považuje za potrebné dať do pozornosti nasledovné: Primárne uvádza, že sám prokurátor mal pochybnosti o spôsobe usmrtenia P., keď navrhol ohľadne tejto otázky vykonať dokazovanie znaleckým ústavom. Podľa obžaloby k usmrteniu P. došlo tak, že po tom, ako bol prinútený kľaknúť si čelom k vykopanej jame, L. S. ho tri krát udrel tupou časťou sekery veľkou intenzitou do ľavej časti hlavy, čím mu spôsobil trieštivé a vpáčené zranenia lebky, ktorým na mieste podľahol. Takéto tvrdenia obžaloba opiera o závery znalcov MUDr. Jaroslava Ivana a MUDr. Lívie Jančiovej. Obhajoba však od začiatku spochybňovala závery uvedeného znaleckého posudku a na jej žiadosť boli ohľadne príčiny smrti nebohého P. vypracované
dva znalecké posudky znalcami MUDr. Vojtechom Mackom, MUDr. Tiborom Bokorom a MUDr. Petrom Labajom, MUDr. Tiborom Matyásom. Znalci MUDr. Macko a MUDr. Bokor dospeli k záveru, že zo súdno - medicínskeho hľadiska nie je možné stanoviť bezprostrednú príčinu smrti nebohého P. a to z dôvodu, že telesné pozostatky nebohého boli dňa 5.10.2007 nájdené v stave, že už boli hnilobne značne modifikované, čo určenie bezprostrednej príčiny smrti úplne znemožňovalo. V tomto bode sa znalci stotožnili s názorom znalcov MUDr. Ivana a MUDr. Jančiovej, ktorý je uvedený na str. 9 ich znaleckého posudku: „...vzhľadom na pokročilé posmrtné hnilobné zmeny tela s nemožnosťou posúdenia prípadných poranení na mäkkých tkanivách a orgánoch, nie je možné jednoznačne a exaktne príčinu smrti stanoviť...“. Nestotožnili sa však s ich ďalším záverom : „vzhľadom na rozsah a charakter zlomením lebky zranenie hlavy mohlo byť príčinou smrti“, pretože zo súdno - lekárskeho hľadiska nie je možné takéto tvrdenie relevantným spôsobom podložiť a už vôbec nie dokázať. Podľa znalcov mnohopočetné zlomeniny lebečného skeletu na troch miestach by v prípade vzniku zaživa jednoznačne viedli ku krvácaniu do priestoru nad tvrdú plenu mozgovú, ku krvácaniu do priestorov pod tvrdú plenu mozgovú a s určitosťou by viedli aj k pomliaždeniu mozgového tkaniva v mieste vpáčenia úlomkov zlomených lebečných kostí dovnútra dutiny lebečnej, pretože úlomky kostí vpáčené do tak značnej hĺbky by mozog pomliaždili priamo v mieste ich kontaktu, resp. tlaku na mozgové tkanivo, čo znamená, že najvýraznejšie pomliaždenie mozgu by bolo možné predpokladať práve v oblasti viacpočetných zlomenín ľavej spánkovej a temennej kosti. Mozog, ktorý bol popísaný pri pitve telesných pozostatkov, mal hmotnosť 790 gramov, bol hnilobne zmenený, sivo - ružovej farby a na reze bol bez bližšie diferencovateľných zmien. Po prihliadnutí k tejto skutočnosti, keď hmotnosť mozgu dospelého jedinca mužského pohlavia býva cca 1300 - 1400 gramov a po zohľadnení toho, že mozog je tvorený vysokým percentom vody, možno konštatovať, že v danom prípade bol mozog zrejme ešte z väčšej časti zachovaný. Na základe takýchto zistení, t.j. pri neprítomnosti známok pomliaždenia mozgu na reze mozgovým tkanivom a neprítomnosti eventuálnych známok krvácania v priestoroch nad a pod tvrdou plenou mozgovou, dospeli znalci k záveru, že popísané viacpočetné trieštivé a vpáčené zlomeniny kostí lebky mohli vzniknúť až v dobe, keď už bola cirkulácia krvi v krvnom obehu zastavená, teda v čase, keď už neznámy jedinec bol mŕtvy. Takéto závery znalcov MUDr. Macka a MUDr. Bokora sa zhodujú so závermi znaleckého posudku znalcov MUDr. Tibora Matyása a MUDr. Petra Labaja, ktorý bol vypracovaný rovnako na základe žiadosti obhajoby. Aj títo znalci konštatujú, že v danom prípade mohlo ísť o poranenie lebky po smrti. Podľa názoru znalcov MUDr. Matyása a MUDr. Labaja, pri pitve telesných pozostatkov nebohého nebolo možné diferencovať orgány dutiny hrudnej a brušnej, a keďže v oblasti trupu a panvy boli popísané len zachované zvyšky hnilobne zmenených a zmydlovatených tkanív, pri súčasnom náleze červeno - čierneho sfarbenia na ľavej prednej strane hrudníka pod hrudnou kosťou, ktoré nebolo znalcami MUDr. Ivanom a MUDr. Jančiovou bližšie posúdené, pri náleze úplného prerušenia 6. rebra vľavo v línii zadnej pazuchovej čiary, pri náleze prerušenia 7. rebra vľavo v línii prednej pazuchovej čiary a pri absencii popisu chrbtovej časti tela a oblasti krku, nemožno v danom prípade vylúčiť, že na oblasť hrudníka alebo brucha, prípadne i chrbát, či krčnú oblasť pôsobilo vonkajšie mechanické násilie predmetom tupého alebo aj ostrého charakteru, ktorý mohol preniknúť cez mäkké tkanivá trupu do hrudnej alebo brušnej dutiny, a tak spôsobiť poranenie niektorého životne dôležitého orgánu (srdce, pľúca, pečeň, slezina, obličky, aorta, či iné veľké cievy), ktoré by mohlo byť aj bezprostrednou príčinou smrti, keď navyše v prípade uplatnenia sa eventuálneho násilia na oblasť krku nemožno vylúčiť ani hrdúsenie alebo škrtenie. I napriek uvedenému súd prvého stupňa jeho vinu opiera len o záver znalcov MUDr. Jaroslava Ivana a MUDr. Lívie Jančiovej, ktorý je nesprávny a spochybnený ďalšími znaleckými posudkami. K motívu jeho konania súd v napadnutom rozsudku konštatoval nasledovné: „Aj preukazovanie motívu konania páchateľa je v podstate sťažené, tak ako preukazovanie zavinenia, a to najmä v prípadoch, keď chýba priznanie páchateľa, lebo motív konania je súčasťou subjektívnej stránky trestného činu a nemožno ho priamo pozorovať. V dôsledku toho sa motív trestného činu môže zisťovať len z nepriamych dôkazov. Na motív - rovnako ako na myšlienky a ciele možno dobre usudzovať napr. zo správania sa páchateľa za danej situácie a jeho výrokov. Je však nevyhnutné vziať do úvahy všetky okolnosti v súhrne, najmä osobnosť páchateľa, jeho život pred spáchaním činu, správanie sa na verejnosti, prípadne aj v súkromí. Na motív možno usudzovať aj z interpersonálnych vzťahov páchateľa ku konkrétnym osobám. Motív na spáchanie danej trestnej činnosti a aj konkrétny znak zakryť iný trestný čin možno odvodiť aj zo spôsobu života obžalovaného L. S., ktorý bol opakovane odsúdený za ekonomickú, ale aj násilnú trestnú činnosť páchanú práve v čase blízkom spáchaniu tohto skutku, za ktorú už bol právoplatne odsúdený. Obžalovaný síce nevykonával priamo podnikateľskú činnosť v obchodných spoločnostiach, kde figuroval poškodený, to však neznamená neexistenciu prepojenia s podnikaním v daných spoločnostiach, prípadne neexistenciu vzájomných vzťahov medzi osobami
reálne vykonávajúcimi podnikateľskú činnosť a profitujúcimi z nej minimálne vo vzťahu ku svedkovi J. F.. U obžalovaného Z. S. išlo o určitú podriadenosť voči dominantnej osobe (súrodencovi) aj v páchaní trestnej činnosti“. Uvedenými úvahami súd prvého stupňa v podstate konštatoval to, že obžalovaný síce nevykonával podnikateľskú činnosť s P., ale to neznamená, že s ním nepodnikal. Takáto úvaha súdu prvého stupňa je však neprijateľná a v rozpore so všetkými základnými zásadami, na ktorých je budovaný náš právny poriadok. Ak takéto konštatovanie súdu prvého stupňa dovedieme do krajnosti, dospeli by sme k záveru, že nie je treba dokázať vinu, stačí len uviesť to, že síce nie je preukázané, že páchateľ spáchal trestný čin, ale neznamená to, že ho nespáchal. Ak má súd rozhodnúť o vine obžalovaného, musí tak urobiť na základe jednoznačných dôkazov, ktoré nepripúšťajú žiadne pochybnosti. Ak by tu pochybnosti existovali, tieto v rámci zásady „in dubio pro reo“ treba vyložiť v prospech obžalovaného. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 321 ods. 1 písm. b), c) Tr. por. zrušil a z dôvodu podľa § 285 písm. a) alebo c) Tr. por. obžalovaného L. S. spod obžaloby oslobodil alebo vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
Obžalovaný L. S. podané odvolanie zdôvodnil aj prostredníctvom ďalšieho zvoleného obhajcu JUDr. Jaroslava Čierneho, PhD. písomným podaním zo dňa 27.9.2017, doručeným Okresnému súdu Žilina dňa 28.9.2017.
Primárne namieta, že súd prvého stupňa vyhlásil napadnutý rozsudok v nezákonnom zložení. Po podaní obžaloby vec napadla do senátu predsedníčky senátu JUDr. Eriky Bebčákovej. Ako prísediaci boli určení Ing. Elena Šuteková a Ing. Arch. Alena Rihalová. Na hlavnom pojednávaní dňa 24.9.2015 predsedníčka senátu oznámila, že prísediaca Ing. Elena Šuteková sa ospravedlnila z pracovných dôvodov. Z tohto dôvodu bola na hlavné pojednávanie predvolaná iná prísediaca zo zoznamu prísediacich p. Jozefína Dzúriková. Súhlasili s tým, aby na tomto hlavnom pojednávaní bola súčasťou senátu iná prísediaca, na hlavné pojednávanie sa dostavil len jeden z predvolaných svedkov. Malo však ísť len o zmenu prísediacej na tomto hlavnom pojednávaní, nakoľko takto im to bolo predsedníčkou senátu oznámené. Očakávali, že na ďalšom hlavnom pojednávaní už bude prítomná pôvodne vo veci činná prísediaca Ing. Šuteková, veď sa pred tým zúčastnila už deviatich hlavných pojednávaní, na ktorých prebehla podstatná časť dokazovania. Ako potom možno hodnotiť záverečné rozhodnutie súdu za účasti prísediacej, ktorá sa nezúčastnila vykonávania podstatných dôkazov na hlavnom pojednávaní ? Pri rozhodovaní má prísediaci postavenie sudcu, pracovné dôvody teda nemôžu byť dôvodom zmeny v zložení senátu (zákonného sudcu), prísediaci má povinnosť zúčastňovať sa hlavných pojednávaní, inak nemusel byť prísediacim. Podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Zastáva názor, že prísediaca mala byť zmenená len pre deň konania hlavného pojednávania 24.9.2015. V tejto súvislosti poukazuje na judikát publikovaný pod R 19/1995 v zmysle ktorého, v prípade ospravedlnenej neúčasti určeného prísediaceho, v dôsledku náhlej prekážky, nahradí ho pri úkone, ktorý neznesie odklad, do času, kým prekážka pominie (napr. pri konaní o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby) predseda senátu iným prísediacim zo zoznamu prísediacich sudcov okresného súdu, ktorý tvorí prílohu rozvrhu práce súdu. Na základe tejto argumentácie navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok postupom podľa § 316 ods. 3 písm. a) Tr. por. zrušil a vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Namieta právnu kvalifikáciu skutku. Nesúhlasí so záverom súdu prvého stupňa, že skutok mal byť spáchaný obzvlášť surovým spôsobom. Zo znaleckých posudkov znalcov MUDr. Labaja, MUDr. Matyása, MUDr. Macka a MUDr. Bokora, ktoré boli vypracované na žiadosť obhajoby vyplýva, že poškodený P. utrpel poranenia lebky po smrti, nakoľko mozgové tkanivo bolo bez známok vnútrolebečného krvácania. Podľa znalca MUDr. Macka tvar defektu lebky (9 x 6,5 cm) nemôže zodpovedať rozmeru tupej strany sekery, neprítomnosť známok pomliaždenia mozgu na reze mozgovým tkanivom a absencia prípadných známok krvácania je dôkazom toho, že trieštivé a vpáčené zlomeniny kostí vznikli až po smrti poškodeného, a nie mechanizmom a spôsobom, ako to uviedol svedok J. I.. Mechanické násilie popísané svedkom I. a pôsobiace na hlavu poškodeného by navyše malo za následok okamžité bezvedomie s následným pádom tela do ležiacej polohy, a práve poranenie zistené pri 6. a 7. rebre vľavo by mohlo byť bezprostrednou príčinou smrti. Pokiaľ teda podľa znalcov poranenia lebky vznikli až po smrti poškodeného, skutok nemôže byť kvalifikovaný ako spáchaný surovým spôsobom. Takto nemôže byť kvalifikovaný ani v prípade, ak by sme pripustili čo i len závery ďalších znalcov MUDr. Ivana a MUDr. Jančiovej, ktorí boli ako znalci do konania pribratí orgánmi činnými v trestnom konaní a ktorí konštatovali, že vzhľadom na posmrtné zmeny tkaniva mozgu nebolo možné
hodnotiť známky vnútrolebečného krvácania, ani presne ustáliť príčinu smrti poškodeného (pokiaľ niečo nie je možné hodnotiť, či ustáliť, nemožno z toho bez ďalšieho vyvodzovať opak, teda že poškodený A. P. mal byť usmrtený surovým spôsobom údermi do hlavy, a pred tým nebol usmrtený iným spôsobom, lebo ani podľa týchto znalcov nie je zrejmé, akým spôsobom bol A. P. usmrtený). Pokiaľ súd k tomuto kvalifikačnému znaku uvádza, že malo ísť o popravu nad vykopanou jamou, tu rovnako vychádza len z výpovede svedka I., nie však z iných dôkazov. Nie je prípustné vinu obžalovaného založiť len na takom jedinom dôkaze, ktorým je svedecká výpoveď spolupracujúceho obvineného, neberúc do úvahy ďalšie vykonané dôkazy, preukazujúce nehodnovernosť výpovede svedka I.. Navyše judikatúra za obzvlášť surový označuje útok vyznačujúci sa extrémne výraznou brutalitou, nezriedka sprevádzaný použitím väčšieho počtu nástrojov alebo mechanizmov. Pritom je potrebné prihliadať k tomu, že spáchanie trestného činu vraždy v sebe nevyhnutne obsahuje určité prvky surovosti. Musí ísť o takú mieru surovosti, ktorá sa výrazne vymyká z bežného rámca u väčšiny trestných činov tohto druhu (v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Tost 24/2015 z 1.10.2015, v ktorého odôvodnení sa uvádza, že o obzvlášť surový spôsob pri vražednom útoku sekerou pôjde vtedy, ak bola takmer oddelená hlava od tela obete, pričom obeti boli zasadzované aj ďalšie rany do rôznych častí tela a o obzvlášť surový spôsob nepôjde, ak páchateľ okamžite usmrtí iného, napr. jednou ranou do hlavy obete). Každopádne, pokiaľ znalci nevedeli s určitosťou určiť príčinu smrti poškodeného, nemožno hovoriť o obzvlášť surovom spôsobe jeho usmrtenia. Ďalší kvalifikačný znak spáchania trestného činu vraždy v úmysle zakryť iný trestný čin súd prvého stupňa odôvodnil tak, že dôvodom odstránenia poškodeného P. bola jeho nepohodlnosť, nakoľko vo viacerých obchodných spoločnostiach vystupoval ako tzv. „biely kôň“, pričom išlo o sofistikovanú a dômyselne prepracovanú „formu podnikania“, na ktorej participovalo viacero osôb na rôznych úrovniach zapojenia - od organizátorov až po tých, na ktorých alebo z ktorých boli prevádzané obchodné spoločnosti. Motívom likvidácie A. P. mala byť snaha zakryť páchanú ekonomickú trestnú činnosť obchodnými spoločnosťami, vo vzťahu ku ktorým P. pôsobil ako tzv. „biely kôň“. V súvislosti s takouto úvahou súdu prvého stupňa dáva do pozornosti, že v konaní nebol produkovaný žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval jeho zapojenie do spomínanej „ formy podnikania“. Teda nie je preukázané, že v danom prípade by konal s úmyslom zakryť trestný čin. Vo vzťahu k jeho osobe súd prvého stupňa len špekulatívne, bez opory vo vykonanom dokazovaní, uzatvoril, že aj keď on priamo nevykonával podnikateľskú činnosť v obchodných spoločnostiach, kde figuroval poškodený P., uvedené ešte neznamená neexistenciu prepojenia s podnikaním v týchto spoločnostiach a toto možno odvodiť zo spôsobu jeho života. Ohľadne spáchania trestného činu vraždy v úmysle zakryť iný trestný čin poukazuje na rozhodnutie Špecializovaného trestného súdu, sp.zn. BB-3T/32/2014 zo dňa 30.7.2015 v spojení s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 4Tost 24/2015 zo dňa 1.10.2015, v ktorom a konštatuje, že v úmysle zakryť iný trestný čin je vražda spáchaná najmä vtedy, ak sa páchateľ iného trestného činu rozhodne po jeho dokonaní poškodenú osobu usmrtiť v úmysle odstrániť ju ako svedka svojho trestného činu. V súvislosti s vyššie uvádzanými námietkami ohľadne právnej kvalifikácie skutku poznamenáva, že skutok mal byť správne právne kvalifikovaný len ako trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 Tr. zák. V dôsledku nesprávnej právnej kvalifikácie skutku je tu daný dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 321 ods. 1 písm. a), b), d) Tr. por., keď nesprávnou právnou kvalifikáciou stíhaného skutku boli porušené ustanovenia Trestného zákona ohľadom výšky trestu, došlo aj k podstatnej chybe konania, ktoré napadnutému rozsudku predchádzalo a ide o chybu v napadnutom výroku o vine pre nejasnosť a neúplnosť jeho skutkových zistení. V prípade, ak by súd prvého stupňa bol stíhaný skutok správne právne kvalifikoval ako trestný čin vraždy len podľa § 219 ods. 1 Tr. zák., súčasne by musel dospieť k záveru, že trestné stíhanie je premlčané. Premlčacia doba je v tomto prípade 10 rokov (§ 67 ods. 1 písm. b/ Tr. zák. účinného do 31.8.1999). Skutok sa mal stať na jeseň 1998 a obvinenie mu bolo vznesené 12.7.2013. Premlčacia doba uplynula najneskôr uplynutím roka 2008. Vzhľadom na konštatovanie premlčania trestného stíhania má za to, že krajský súd by mal napadnutý rozsudok zrušiť a trestné stíhanie zastaviť z dôvodu premlčania podľa § 9 ods. 1 písm. a) Tr. por. Ako už bolo konštatované, súd prvého stupňa odsudzujúci rozsudok opiera o výpoveď svedka J. I., ktorý mal byť tiež účastný na žalovanom skutku. V tejto súvislosti považuje za potrebné dať do pozornosti určité fakty týkajúce sa inštitútu spolupracujúceho obvineného. Prostredníctvom spolupracujúceho obvineného orgány činné v trestnom konaní vypĺňajú dôkaznú núdzu, pričom tu ide o istú formu dohody medzi páchateľom a štátom, v rámci ktorej je spolupracujúcemu obvinenému poskytnutá výhoda, na ktorú by inak zákonný nárok nemal. Inštitút spolupracujúceho obvineného je okrem iných foriem (prerušenie trestného stíhania, podmienečné zastavenie trestného stíhania, zastavenie trestného
stíhania, mimoriadne zníženie trestu) upravený v ustanovení § 205 Tr. por. o dočasnom odložení vznesenia obvinenia. Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí 4To/10/2015 z 29.11.2016 judikoval ohľadom prípustnosti dôkazu získaného výsluchom spolupracujúceho obvineného nasledovné závery:
- V zásade nie je možné, aby dôkaz vyplývajúci zo svedeckého výsluchu osoby, ktorá vystupuje ako spolupracujúci obvinený, bol jediným dôkazom, ktorý svedčí o vine obžalovaného.
- Použitie výpovede spolupracujúceho obvineného ako dôkazu v trestnom konaní vyvoláva celý rad otázok a pochybností. Tou najzávažnejšou je bezpochyby vierohodnosť spolupracujúceho obvineného, ktorý sám participoval na spáchaní trestnej činnosti a ktorý výmenou za istú formu beztrestnosti usvedčuje svojich spolupáchateľov. Vyvstáva tu otázka, či takýto obvinený nebude svojou dobrovoľnou spoluprácou s orgánmi činnými v trestom konaní len účelovo zakrývať vlastnú trestnú činnosť a s akou pravdepodobnosťou bude vypovedať pravdivo. Je otázne, či dôkaz získaný výpoveďou spolupracujúceho obvineného môže byť zároveň jediným usvedčujúcim dôkazom svedčiacim o vine obžalovaného, tiež, či je takýto dôkaz dostatočne presvedčivý pri usvedčovaní iných spolupáchateľov. Jednoznačne možno uzavrieť, že bez ďalších podporných dôkazov proti obvineným, ktorými je možné preveriť výpoveď spolupracujúceho obvineného, by takýto postup do istej miery spochybňoval nielen zákonnosť, ale aj spravodlivosť celého trestného konania.
- Zákonné podmienky výsluchu obvineného a svedka sú celkom odlišné. Striedanie procesných postavení, keď ako svedok je povinný vypovedať pravdivo a ako obvinený (obžalovaný) sa môže obhajovať spôsobom, aký sám uzná za vhodný, neprispieva k posilneniu vierohodnosti týchto výpovedí, ale naopak takýto postup ich dôkaznú presvedčivosť oslabuje. Takýto postup orgánov činných v trestnom konaní môže vzbudzovať známky istej manipulácie, je v rozpore s ustanovením § 18 ods. 1 Tr. por. a v rozpore s ústavnými princípmi zákazu svojvôle orgánov činných v trestom konaní a tiež so zákazom nútenia k samousvedčovaniu (resp. sebaobviňovaniu) tak, ako na to správne poukázal súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku. Výpoveď svedka J. I., ktorému ako spolupracujúcemu obvinenému bolo dočasne odložené vznesenie obvinenia, je vo vzťahu k objektívnej stránke stíhaného skutku jediným usvedčujúcim dôkazom, keď ostatné závery smerujúce k uznaniu viny sú v rovine indícií. Je teda na mieste skúmať vierohodnosť výpovede takéhoto svedka. V tejto súvislosti poukazuje na iné trestné veci týkajúce sa jeho osoby, v ktorých ako svedok vystupoval J. I., pričom vo všetkých trestných veciach bolo trestné stíhanie zastavené alebo bol spod obžaloby oslobodený. Už táto skutočnosť svedčí o nevierohodnosti svedka J. I.. Vierohodnosť výpovede svedka I. vážnym spôsobom spochybňujú aj znalecké posudky vypracované v tomto trestnom konaní ohľadne príčiny smrti A. P. a následné výpovede znalcov na hlavnom pojednávaní. Z týchto dôkazov vyplynulo, že skutok sa nemohol stať tak, ako ho popisoval svedok I. (poškodený nemohol po údajnom údere sekerou ešte niečo vykríknuť, ostať kľačať, nakoľko by bol v bezvedomí, tiež poranenia lebky neboli príčinou smrti P., ale vznikli až po jeho smrti, zároveň pravdepodobnou príčinou smrti je bodné poranenie hrude a tak ďalej). Ak v tejto súvislosti súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatuje, že usmrtenie P. spôsobom popisovaným svedkom J. I. nebolo znaleckými posudkami vylúčené, k tomu je nutné uviesť, že súd má vychádzať z toho, čo bolo preukázané a nie z toho, čo preukázané, či vylúčené nebolo. Akceptujúc takýto záver súdu by potom bolo možné rozhodovať aj bez dokazovania. Pokiaľ z iných vykonaných dôkazov vyplynulo, že svedok I. nehovorí pravdu, no i napriek tomu súd prvého stupňa jeho výpoveď vyhodnotil ako vierohodnú, hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa vykazuje znaky svojvôle. Popis skutku vraždy A. P. svedkom J. I. nezodpovedá skutočnosti ani pokiaľ ide o spôsob spáchania trestného činu a ani ohľadne času skutku. Z výpovedí svedkov notárov a zamestnancov notárskych úradov, ako aj žiadostí P. o výpisy z registra trestov vypláva, že A. P. bol nažive aj po roku 1998 a dokonca ešte v roku 2000. Na uvedenom závere nič nemení ani údaj o tom, kedy bolo po P. vyhlásené pátranie. Pre konštatovanie vierohodnosti výpovede svedka J. I. nie je dostatočným odkaz na úkon previerky výpovede na mieste ešte v prípravnom konaní, pri ktorom úkone mal I. policajtom ukázať cestu k miestu nálezu nebohého P.. Uvedené totiž nič nevypovedá o tom, odkiaľ mal I. touto informáciou v skutočnosti disponovať. Hodnovernosť výpovede svedka I. súd prvého stupňa zdôvodňuje tiež s poukazom na iné trestné konanie vedené na Okresnom súde Žilina pod sp.zn. 22T/190/2013, keď s výpoveďou svedka I. k dôvodom jeho konania korešponduje obsah toho pripojeného spisového materiálu. V tomto inom trestnom konaní je I. stíhaný spoločne s ním, nakoľko mali kooperovať aj na inej trestnej činnosti, spáchanej v blízkom časovom období k žalovanému skutku. Podľa jeho názoru však toto iné vedené trestné konanie aj proti I. nasvedčuje pre jeho nehodnovernosť, pretože pokiaľ je I. stíhaný v inej trestnej veci, práve spoluprácou s orgánmi prípravného konania potrebuje pre seba dosiahnuť čo najlepší výsledok.
Hodnovernosť výpovede svedka I. súd prvého stupňa ďalej odôvodňuje výpoveďou v konaní vypočutej svedkyne K. (I. družky), podľa ktorej sa mali pokúsiť ovplyvňovať svedka I., aby nevypovedal proti nim. V tejto súvislosti by však mal byť logický záver súdu prvého stupňa taký, že nakoľko bolo zrejmé, že v prípade I. sa jedná o osobu spolupracujúcu s políciou a obžalovaní vedeli, že nebude vypovedať pravdivo (čo sa aj podarilo čiastočne preukázať), nešlo o to, či bude I. vypovedať proti obžalovaným, ale o to, aby vypovedal pravdu, a nie aby klamal. Spochybňuje závery znaleckého posudku vypracovaného znalcom z odboru psychológie na svedka J. I., v rámci ktorých sa konštatuje, že znalec u I. nezaznamenal konfabulančné sklony. Kladie otázku, či na základe krátkeho rozhovoru znalca s vyšetrovanou osobou je možné prijať takéto závery s určitou dôkaznou váhou. Podľa jeho názoru povaha psychológie v pozícii pomocnej právnej vedy v trestnom konaní je asi taká, že pokiaľ vyšetrovaná osoba nepovie znalcovi z tohto odboru ani slovo, znalec nie je schopný vypracovať akýkoľvek znalecký posudok, čím sa táto „veda“ nemôže radiť k exaktným, ale len k čisto špekulatívnym vedám. Všetky tieto ním uvádzané skutočnosti potom vážne a dôvodne spochybňujú záver súdu prvého stupňa o hodnovernosti výpovede svedka J. I. ako kľúčového dôkazu pre uznanie viny obžalovaných a sú dôvodom pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por. Odsudzujúci rozsudok súd prvého stupňa opiera tiež o výpovede svedkov príslušníkov PZ Ing. Z. D., Ing. O. O., X. F. a A. X., podľa ktorých to mal byť práve on, kto dňa 5.10.2007 ukázal miesto, kde malo byť zakopané telo A. P.. Popiera, že by sa v daný deň nachádzal na mieste nálezu mŕtveho tela P. a tiež to, že by príslušníkom PZ toto miesto ukázal práve on. V zápisnici z obhliadky sa jeho meno medzi osobami prítomnými pri obhliadke vôbec neuvádza. Podľa zápisnice o obhliadke sa mal úkon uskutočniť od 8.30 hod. do 16.10 hod. V tejto súvislosti predkladá dôkaz - sprístupnenie informácie z ÚVV a ÚVTOS Ilava zo dňa 8.8.2017, podľa ktorého v predmetný deň nálezu mŕtveho tela P. 5.10.2007 vykonával väzbu v inej trestnej veci v Ilave a v tento deň 5.10.2007 bol z Ilavy eskortovaný len do výkonu väzby v Žiline, t.j. nie na iné miesto. Eskorta z Ilavy sa začala až o 12.24 hod., teda miesto zakopania P. nemohol polícii ukázať on (obhliadka nálezu mŕtveho tela P. sa začala už v ranných hodinách o 8.30 hod.). V tejto súvislosti poukazuje aj na výpoveď znalkyne MUDr. Jančiovej, ktorá sa na hlavnom pojednávaní vyjadrila, že na obhliadke bola prítomná od rána od začiatku až do konca a tak on, ako ani ďalší obžalovaný Z. S. pri tejto neboli. Vzhľadom na tieto dôkazy, ktoré preukazujú, že na obhliadke miesta nálezu tela mŕtveho P. nebol a teda ani nemohol policajtom ukázať miesto, kde je P. zakopaný, sú potom výpovede menovaných policajtov nehodnoverné, ich tvrdenia nepravdivé a ich výpovede nemôžu byť podkladom pre vyhlásenie odsudzujúceho rozsudku. V súvislosti s výsluchom vyšetrovateľov, resp. policajtov ako svedkov v trestnom konaní poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Tdo V 16/2011 z 19.6.2012. Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že postavenie orgánu činného v trestnom konaní v konkrétnej trestnej veci je nezlučiteľné s postavením svedka v tejto trestnej veci, pretože o tom, akým spôsobom prebiehal úkon trestného konania a aký je jeho obsah, svedčí zápisnica o úkone. Z uvedeného je zrejmé, že dôkazom o náleze tela poškodeného a obhliadke tohto miesta je zápisnica o úkone (v tejto súvislosti opätovne poukazuje na to, že v zápisnici nie je prítomnosť jeho osoby pri obhliadke zaznamenaná). Odvolaciemu súdu tiež dáva do pozornosti, že ním označení skutoční páchatelia stíhaného skutku X. K. a O. D. v prípravnom konaní odmietli vypovedať z dôvodu, aby si nespôsobili nebezpečenstvo trestného stíhania. Všetky vyššie uvedené skutočnosti potom vedú k záveru, že obžalovaný L. S. mal byť správne spod obžaloby oslobodený z dôvodu podľa § 285 písm. c) Tr. por. (ak by sa súd nestotožnil s tým, že trestné stíhanie je premlčané).
Obžalovaný L. S. podané odvolanie zdôvodnil tiež sám písomným podaním zo dňa 27.9.2017, doručeným Okresnému súdu Žilina dňa 28.9.2017. Obžalovaný podané odvolanie zdôvodňuje v podstatných bodoch totožne s písomným zdôvodnením odvolania prostredníctvom zvolených obhajcov JUDr. Miloša Kaščáka a JUDr. Jaroslava Čierneho, PhD.
Napadnutý rozsudok považuje za arbitrárny, nepreskúmateľný, jeho odôvodnenie za nekonzistentné, právne závery za extrémne nesúladné so skutkovými zisteniami. Súd prvého stupňa hodnotil dôkazy v neprospech obžalovaných a vôbec neprihliadol na dôkazy, ktoré boli vykonané v ich prospech, resp. sa s nimi vôbec nevysporiadal. Odôvodnenie rozsudku nezodpovedá ustanoveniu § 168 Tr. por. a je v rozpore s čl. 6 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach. Postupom súdu prvého stupňa bolo hrubým spôsobom porušené právo na spravodlivý proces.
Namieta právnu kvalifikáciu skutku ako trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 2 písm. b) Tr. zák. spáchaného obzvlášť surovým spôsobom. Takúto právnu kvalifikáciu súd prvého stupňa odôvodnil tým, že A. P. bol usmrtený v nočných hodinách v lese, opakovanými údermi do hlavy sekerou, pričom toto zjavne vnímal. V tomto smere poukazuje na totožné závery všetkých znaleckých posudkov vypracovaných v tejto trestnej veci znalcami z odboru súdneho lekárstva, keď znalci konštatovali, že zo súdno - lekárskeho hľadiska nie je možné stanoviť bezprostrednú príčinu smrti A. P.. Teda súdom prvého stupňa konštatovaný spôsob, akým mal byť A. P. usmrtený, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Súčasne súd prvého stupňa ohľadne riešenia tejto otázky nerešpektoval ustálenú súdnu prax. Podľa ustálenej judikatúry za „obzvlášť surový“ je možné označiť útok vyznačujúci sa extrémne výraznou brutalitou, nezriedka sprevádzaný použitím väčšieho počtu nástrojov alebo mechanizmov. Pritom je vždy potrebné prihliadať k tomu, že spáchanie trestného činu vraždy v sebe nevyhnutne obsahuje určité prvky surovosti. Musí teda ísť o takú mieru surovosti, ktorá sa výrazne vymyká z bežného rámca u väčšiny trestných činov tohto druhu. Typický bude taký spôsob útoku, ktorý je spojený s ubíjaním obete a nápadnejšou devastáciou jej tela (napr. vražda vykonaná ukopaním, rozdupaním hlavy obete alebo vražda vykonaná najprv zasadením väčšieho množstva bodných rán a potom škrabaním obete, prípadne vražedný útok sekerou, pri ktorom bola takmer oddelená hlava obete od tela, pričom obeti boli zasadzované aj ďalšie rany do rôznych častí tela a pod.). O taký spôsob vykonania činu nejde, keď páchateľ okamžite iného usmrtí jediným úderom palice, jednou ranou sekery do hlavy obete, bodnou ranou do srdca, uškrtením po privedení do bezvedomia alebo zastrelením. O obzvlášť trýznivý spôsob vraždy pôjde, keď je obeť vystavená bolestiam na hranici znesiteľnosti, trvajúcim hoci i kratší čas alebo síce menej intenzívnym, ale takto dlhšie trvajúcim, ktoré veľmi citeľne zasahujú celú osobnosť poškodeného. Záleží tu aj na subjektívnom prežívaní útoku páchateľa zo strany jeho obete- pôjde napríklad o usmrtenie vyhladovaním alebo nedostatkom tekutín, pomalé usmrcovanie rôznymi spôsobmi, kedy je obeť pomaly škrtená, či priškrcovaná, topená vo vode alebo obeť je rezaná britvou na rôznych častiach tela až do vykrvácania a pod. Ak znalci z odboru súdneho lekárstva pripustili viacero možných príčin úmrtia poškodeného A. P. z exaktného hľadiska, nie je prípustné, aby súdu prináležalo právo z odborného hľadiska stanoviť príčinu a spôsob úmrtia, resp. usmrtenia poškodeného. Súd pri tomto vychádzal jedine z výpovede svedka J. I., ktorá je v príkrom rozpore s celkovým dokazovaním v tejto trestnej veci, najmä s vyjadreniami znalcov. Znaleckému posudku, ktorý bol v tejto veci vypracovaný znalcami z odboru súdneho lekárstva MUDr. Ivanom a MUDr. Jančiovou, ktorí boli do konania pribratí orgánmi činnými v trestnom konaní, je nutné vytknúť, že súčasťou fotodokumentácie z pitvy nie je aj zafotenie mozgu. V rámci písomne vypracovaného znaleckého posudku je pritom popísaná prítomnosť hnilobne zmeneného mozgu hmotnosti 790 gramov. Ak by znalci nezanedbali svoje povinnosti a mozog fotograficky zadokumentovali, umožnilo by to zodpovedanie množstva otázok, ktoré v tejto veci vyvstávajú. Znaleckému posudku týchto znalcov je tiež nutné vytknúť nepopísanie jednotlivých častí chrbta, krku, tkanív pod hrudnou kosťou a znalcami ani nebol odstránený rozpor ohľadne sfarbenia tela. Tieto pochybenia zostali súdom prvého stupňa nepovšimnuté. Znalec z odboru súdneho lekárstva MUDr. Macko, ktorý v tejto veci vypracoval znalecký posudok na žiadosť obhajoby, pritom pri výsluchu na hlavnom pojednávaní v tejto súvislosti konštatoval nasledovné: „Pokiaľ by pitva v tomto prípade bola urobená precíznejšie, popisy z nej boli podrobnejšie, mnohé veci, ktoré boli pre nás zásadné, vykonané neboli, preto dochádza k dohadom a nejasnostiam, ako sa skutok vlastne stal“. Znalci MUDr. Ivan a MUDr. Jančiová pochybili aj v tom, že lebku poškodeného A. P. nepreparovali. Preparácia lebky umožňuje veľmi presne posúdiť tvar, aj veľkosť zraňujúceho predmetu. Len samotný popis defektov na lebke nevystihuje tvar defektu. Nepreparovaním lebky menovaní znalci zabránili ďalšiemu skúmaniu sporných defektov na lebke. Súčasne ďalším pochybením znalcov spočívajúcim v nepreparovaní aj prerušeného 6. a 7. rebra, len na základe fotografií, nie je možné bližšie identifikovať charakter poškodenia 6. a 7. rebra, t.j. charakter miesta zlomu (lomnej línie). Znalec MUDr. Vojtech Macko vylúčil ako zraňujúci predmet lebky sekeru. Ohľadne takéhoto záveru znalec konštatoval nasledovné: „Vychádzam z toho, že sekera má svoj klasický tvar, má ostrie a má tupú časť. Tupá časť, takmer u každej sekery, má štvorcový tvar tupej časti a tá časť štvorcovej časti sekery má od 4,5 x 5,5 cm, ale ten jeden defekt mal 9x6,5 cm, čo zodpovedá uplatneniu sa podlhovastého tupého predmetu na oblasť lebky, nie štvorcového predmetu. Vo vzťahu k údaju, že pán P. bol udretý pažbou dlhej zbrane, tak koniec drevenej pažby dlhej palnej zbrane, má približne rozmery na dĺžku 9 cm. My nevieme presne určiť tvar predmetu s ohľadom na nedostatok popisu defektu lebky“. Aj znalec MUDr. Ivan pri výsluchu na hlavnom pojednávaní pripustil, že zranenia mohli byť spôsobené aj inými predmetmi ako napr. kladivom, železnou tyčou, pažbou zbrane (napr. samopalom). Znalci MUDr. Macko
a totožne s ním aj MUDr. Bokor, s ktorým znalecký posudok spoločne vypracovali, teda vylúčili ako zraňujúci predmet sekeru. Výpoveď svedka J. I. o tom, ako mal poškodený P. po údere sekerou zostať stáť alebo kľačať a dokonca vykríknuť je vylúčená nielen zo všeobecného medicínskeho hľadiska, ale aj zo súdno - lekárskeho. Je vylúčené, aby osoba po údere tupou časťou sekery do hlavy takou silou, že malo počuť až praskot, ešte zotrvala v stojacej alebo ležiacej, kľačiacej polohe a vykríkla, pretože mechanické násilie pôsobiace na hlavu takou veľkou intenzitou, že dôjde až k zlomenine skeletu lebky, by malo za následok okamžité bezvedomie s následným pádom tela poškodeného do ležiacej polohy. Namieta záver súdu ohľadne priebehu skutku, ktorý sa premietol aj do skutkovej vety a spočívajúci v tom, že poškodený P. mal byť tri krát udretý do hlavy. Uvedené totiž nekorešponduje s výpoveďou svedka I., podľa ktorej mal byť nebohý P. do hlavy udretý dva krát. Výpoveď svedka I. pritom súd vyhodnotil ako pravdivú a hodnovernú. Hodnovernosť výpovede svedka I. ďalej spochybňuje fakt, že aj keď podľa jeho výpovede mala byť jama pre P. kopaná do hĺbky vyše kolena, zo zápisnice o obhliadke miesta nálezu tela nebohého P. vyplýva, že výkop jamy, resp. hrobu je od 100 cm až do 130 cm. Namieta aj právnu kvalifikáciu skutku ako trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 2 písm. f) Tr. zák., teda spáchaného v úmysle zakryť alebo uľahčiť iný jeho trestný čin. V tejto súvislosti dáva do pozornosti, že skutková podstata v prípade uznania viny za trestný čin spáchaný v úmysle zakryť alebo uľahčiť iný jeho trestný čin nemôže byť koncipovaná len ako všeobecné a nerozvinuté kopírovanie právnej vety predmetnej skutkovej podstaty trestného činu. V skutkovej vete musí byť konkretizovaný aspoň rámcový opis scenára, ktorý trestný čin tu bol úmysel zakryť, resp. ho uľahčiť. Takýto popis v skutkovej vete nesmie chýbať, najmä ak je motív kvalifikačným znakom skutkovej podstaty trestného činu. Obžaloba a následne ani súd prvého stupňa vo svojom rozsudku motív popísaným spôsobom nekonkretizovali. V konaní súčasne nebol vykonaný žiaden taký dôkaz, ktorý by odôvodňoval právnu kvalifikáciu skutku ako trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 2 písm. f) Tr. zák. Žiadnym spôsobom nebola preukázaná jeho účasť v obchodných spoločnostiach, v ktorých mal vystupovať nebohý A. P. a nebolo preukázané ani to, že by bol z týchto spoločností nejakým spôsobom profitoval. Nepodarilo sa bez akýchkoľvek vážnejších pochybností preukázať tiež to, či obžalovaní v čase smrti A. P. vôbec vedeli niečo bližšie o jeho osobe, o spoločnostiach, v ktorých figuroval, o osobách vypočutých svedkov, o prevodoch a podpisoch u notárov. V súvislosti s právnou kvalifikáciou trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1 písm. f) Tr. zák. pripomína, že tento trestný čin je spáchaný v úmysle zakryť iný trestný čin najmä vtedy, ak sa páchať iného trestného činu rozhodne po jeho dokonaní poškodenú osobu usmrtiť, v úmysle ju odstrániť ako svedka svojho trestného činu. Rovnako túto okolnosť podmieňujúcu použitie vyššej trestnej sadzby naplní aj páchateľ, ktorý zamýšľa spáchaním vraždy odstrániť iného, hoc aj náhodného svedka jeho predchádzajúceho iného trestného činu. V úmysle uľahčiť iný trestný čin je trestný čin vraždy spáchaný, ak k vražde dôjde v rámci prípravy, pokusu alebo až v rámci vlastného páchania iného trestného činu a takýmto činom príde k zlepšeniu podmienok k spáchaniu iného činu alebo k odstráneniu prekážok brániacich dokonaniu alebo dokončeniu iného trestného činu. Je tiež neprípustné, pokiaľ súd prvého stupňa právnu kvalifikáciu skutku aj podľa § 219 ods. 2 písm. f) Tr. zák. zdôvodňoval s poukazom na jeho minulosť, nakoľko bol odsúdený aj pre ekonomickú trestnú činnosť. Trestnú minulosť obžalovaného nemožno považovať ani za nepriamy dôkaz, nakoľko sa vôbec netýka skutkových okolností, ale a len osoby obžalovaného. Z trestnej minulosti obžalovaného nie je možné vyvodzovať žiadne závery ohľadne žalovanej trestnej činnosti a už vôbec nie je možné v dokazovaní vychádzať z akéhosi predpokladu, že ak niekto bol v minulosti súdne trestaný, celkom určite sa dopustil aj ďalšej trestnej činnosti. Nedostatok usvedčujúcich dôkazov nie je možné nahrádzať len formálnym konštatovaním o odsúdení obžalovaného z minulosti. V tejto súvislosti poukazuje na rozsudok NS SR sp. zn. 7TZ 11/1968 zo dňa 9.4.1968. Ak prokurátor a v nadväznosti na to súd prvého stupňa v súvislosti s právnou kvalifikáciou skutku aj podľa § 219 ods. 2 písm. f) Tr. zák. poukazuje na inú trestnú vec vedenú pod ČVS:KUV-101/OVEK-2001, kladie otázku, akú spojitosť má on alebo ďalší obžalovaný s touto inou trestnou vecou, keď v tejto inej veci neboli vypočutí ani len ako svedkovia. Súčasne táto iná trestná vec doposiaľ nebola právoplatne skončená a je nutné rešpektovať prezumpciu neviny. Krajskému súdu tiež dáva do pozornosti, že z celého radu svedkov, vypočutých v tejto trestnej veci k právnej kvalifikácii skutku podľa § 219 ods. 2 písm. f) Tr. zák., ani jeden priamo, bez zaváhania s určitosťou neuviedol, že za osobu A. P. by sa vydávala iná osoba, ako to nepreskúmateľne tvrdí súd I. stupňa. Z výpovedí svedkov, vypočutých k prevodu obchodných spoločností na A. P., nevyplynulo nič také, že by jeho alebo druhého obžalovaného poznali, že či už on alebo ďalší obžalovaný by mali niečo spoločné s obchodnými spoločnosťami prevádzanými na A. P., že by z týchto obchodných spoločností
alebo z ich prevodu profitovali, že mali motív odstránenia P. ako osoby im nepohodlnej. Svedkovia svojimi výpoveďami rozptýlili motív obžaloby, resp. následne súdu prvého stupňa, že svoje obchodné podiely mali na A. P. prevádzať za tým účelom, aby znemožnili odhalenie nejakej predpokladanej fiktívnej trestnej činnosti, ktorú mali páchať za účelom obohatenia sa. Popreli, že by podiely na A. P. prevádzali z dôvodu, aby sa vyhli konkurzu, dlhom, či exekúciám. Ich firmy riadne fungovali, vykonávali rôznorodú činnosť, boli to reálne podnikajúce spoločnosti. Uzatvára, že pokiaľ súd prvého stupňa trestný čin právne kvalifikoval aj podľa § 219 ods. 2 písm. f) Tr. zák., takéto rozhodnutie je založené iba na domnienkach a subjektívnych pocitoch v extrémnom nesúlade so skutkovými zisteniami. Z výpovedí svedkov J., A., D., ale aj ďalších svedkov vyplynulo, že A. P. žil aj v dobe po tom, ako mal byť spáchaný žalovaný skutok vraždy jeho osoby. Nemožno opomenúť fakt, že ani jeden z vypočutých notárov, či pracovníkov notárskych úradov, ktorí mali overovať podpisy A. P. na písomnostiach, nespochybnil totožnosť A. P. ako osoby, ktorej podpis osvedčovali. Pri takom množstve overovaných podpisov A. P., pri ktorých úkonoch A. P. predkladal občiansky preukaz, nemohlo dôjsť k zámene jeho osoby s inou osobou, ako to naznačovala prokuratúra a túto hypotézu si dokonca osvojil súd prvého stupňa. A. P. aj po čase jeho smrti tak, ako sa tento údaj uvádza v obžalobe a ďalej aj v rozsudku súdu prvého stupňa, žiadal viaceré prokuratúry o vydanie výpisu z registra trestov, čomu bolo vyhovené, pričom táto skutočnosť je zadokumentovaná v spise. Výpisy z registra trestov boli A. P. vydané na základe ním osobne podaných žiadostí a žiadosti boli opatrené odtlačkom pečiatky príslušnej prokuratúry, ktorá overila správnosť údajov žiadateľa podľa občianskeho preukazu alebo rodného listu. Aj Generálna prokuratúra SR v rámci písomného vyjadrenia uviedla, že pri podaní každej žiadosti o výpis z registra trestov musí žiadateľ predložiť svoj občiansky preukaz, resp. rodný list za účelom preverenia správnosti údajov a osoby žiadateľa. S týmito podstatnými argumentmi v prospech obhajoby sa súd prvého stupňa nezaoberal. Z dôkazov zabezpečených do spisu a to najmä listinných dôkazov je zrejmé, že A. P. žil aj po roku 1998, kedy mal byť podľa obžaloby a súdu prvého stupňa zavraždený a žil najmenej do roku 2000. Dáva do pozornosti, že dôkazná situácia sa v priebehu celého trestného konania a to nielen v rámci prípravného konania, ale aj na hlavnom pojednávaní, zoslabovala v prospech jeho osoby, ako aj osoby ďalšieho obžalovaného. Princíp prezumpcie neviny vyžaduje, aby to bol štát, ktorý nesie dôkazné bremeno, ak existujú akékoľvek pochybnosti, tieto nevykladal v neprospech obžalovaného, ale práve naopak, v jeho prospech. Z princípu prezumpcie neviny vyplýva pravidlo in dubio pro reo (v pochybnostiach v prospech obžalovaného), podľa ktorého, ak nie je dokazovaním dosiahnutá praktická istota o existencii relevantných skutkových okolností, t.j. ak sú prítomné dôvodné pochybnosti vo vzťahu ku skutku, či osobe páchateľa, ktoré nemožno odstrániť ani vykonaním ďalších dôkazov, je nutné rozhodnúť v prospech obžalovaného. Akýkoľvek vysoký stupeň podozrenia nestačí, lebo odsudzujúci rozsudok vyžaduje ten najvyšší možný stupeň istoty, ktorý možno od ľudského poznania požadovať. Vina obžalovaného musí byť bezpečne, jednoznačne a najmä nepochybne preukázaná, čo v danom prípade naplnené nebolo. Prezentované vážne pochybnosti ohľadne spáchania skutku tak jeho osobou, ako aj osobou ďalšieho obžalovaného, mali správne viesť k vyhláseniu oslobodzujúceho rozsudku. V prípade, ak odvolací súd napadnutý rozsudok nezruší a vec nevráti súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie, navrhuje zastaviť trestné stíhanie z dôvodu premlčania alebo aby sám odvolací súd obžalovaného L. S. oslobodil spod obžaloby z dôvodu podľa § 285 písm. c) Tr. por.
Prokurátor podané odvolanie zdôvodnil písomným podaním zo dňa 3.7.2017. Odvolanie prokurátora smerovalo len proti výroku o treste uloženému obžalovanému L. S. a to v jeho neprospech. Podľa názoru prokurátora, aj keď súd prvého stupňa rozsudok veľmi precízne odôvodnil, s jeho argumentáciou, pokiaľ ide o neuloženie výnimočného trestu obžalovanému L. S., sa nestotožňuje. Pri odôvodnení neuloženia výnimočného trestu sa súd prvého stupňa obmedzil len na mechanické doslovné prevzatie záveru znalca z odboru psychológie, ktorý prognózu resocializácie obžalovaného hodnotí viac negatívne, ako málo priaznivú, zreteľne neistú. Pokiaľ súd prvého stupňa v tejto súvislosti prezentuje, že v zmysle zákonného ustanovenia § 29 ods. 2 Tr. zák. nie je konštatované, že by možnosti nápravy obžalovaného boli v danom prípade obzvlášť sťažené, súd prvého stupňa tu vyjadrenie znalca hodnotí len gramaticky a opomína sám urobiť záver o splnení, resp. nesplnení podmienok uloženia výnimočného trestu obžalovanému v zmysle § 29 ods. 2 Tr. zák. Konkrétne podľa už spomínaného zákonného ustanovenia § 29 ods. 2 Tr. zák. v znení účinnom do 31.8.2003, trest odňatia slobody nad pätnásť až do dvadsiatich piatich rokov môže súd uložiť iba vtedy,
ak stupeň nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť je veľmi vysoký a možnosť nápravy páchateľa je obzvlášť sťažená; to neplatí, ak súd ukladá tento výnimočný trest podľa § 94 ods. 2 alebo § 259b ods. 2. Naplnenie podmienok formulovaných týmto ustanovením je záverom právnym, nie odborným. Ako taký ho musí urobiť súd, nestačí, ak gramaticky prevezme záver znalca o možnosti resocializácie - mimochodom, tiež značne negatívny. Stupeň nebezpečnosti činu pre spoločnosť je v tomto prípade nepochybne veľmi vysoký. Je potrebné uviesť, že trest je obžalovanému L. S. ukladaný ako trest súhrnný za spektrum rôznorodej trestnej činnosti, a to aj za dva skutky, ktorých cieľom bolo mafiánskym organizovaným spôsobom zavraždiť iné osoby zo zvrhlých pohnútok (jedným je prípad tzv. výbuchu telefónnej búdky, ktoré konanie bolo vedené na Okresnom súde Žilina pod sp.zn. 22T/190/2013 - spôsobenie smrti troch ľudí a druhým táto trestná vec poškodeného A. P.). Odhliadnuc od ďalšej zbiehajúcej sa trestnej činnosti, len ak by sa posudzovali tieto dva skutky, je zrejmé, že u obžalovaného L. S. musí ísť o osobu s mimoriadne narušeným vzťahom k morálke a vôbec empatie k utrpeniu iných. Jeho konanie v tejto trestnej veci poškodeného P. nemožno hodnotiť len ako vybočenie zo zvyčajného páchania trestnej činnosti. Jednoducho obžalovaný je človek, ktorý pre plnenie svojich cieľov bol ochotný zabíjať iných ľudí, a to aj brutálnym spôsobom, čo dobre korešponduje aj s jeho psychologickým hodnotením. Záver súdu, že nie sú splnené podmienky pre uloženie výnimočného trestu by ešte bolo možné akceptovať za predpokladu, že by prognóza jeho resocializácie znalcom psychológom bola vyhodnotená ako priaznivá. Pokiaľ je však za týchto okolností resocializačná prognóza obžalovaného vyhodnotená ako negatívna, zvlášť neistá, v kombinácii s uvedenými okolnosťami nie je možné dospieť k inému právnemu záveru ako k tomu, že resocializačná prognóza obžalovaného je obzvlášť sťažená. V tejto súvislosti nie je možné odhliadnuť aj od nekajúcneho postoja obžalovaného vo veci poškodeného P.. Účinok uloženého trestu na verejnosť, ktorá citlivo vníma roky vládnutia rôznych polomafiánskych a mafiánskych skupín na Slovensku a aj v regióne Žiliny, sa nezdá byť dostatočný a za týchto okolností ani dostatočný nemôže byť. Z vyššie uvedených dôvodov navrhuje, aby odvolací súd postupom podľa § 322 ods. 3 Tr. por. napadnutý rozsudok zrušil vo výroku o treste uloženom obžalovanému L. S. a o treste sám rozhodol tak, že obžalovanému L. S. uloží výnimočný súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 20 rokov.
K dôvodom odvolania obžalovaného L. S. sa prokurátor vyjadril v rámci písomného podania zo dňa 31.7.2017, doručeného Okresnému súdu Žilina dňa 1.8.2017.
Prokurátor zastáva názor, že odôvodnenie obžalovaného už v bode I. odôvodnenia vychádza z účelového predpokladu, že nebol predložený „ani jeden právne relevantný dôkaz“, ktorý by mohol viesť k záveru, že obžalovaný sa dopustil skutku tak, ako mu obžaloba kladie za vinu. Je otázkou, čo má obžalovaný na mysli pod pojmom „právne relevantný“ dôkaz. Tu treba poukázať na pedantné a vyčerpávajúce odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa v otázke viny, ktorý výslovne uvádza dôkazy, o ktoré rozhodnutie o vine oprel, a ktoré hodnotí veľmi podrobným spôsobom samostatne, aj vo vzájomných súvislostiach. Nie je zrejmé, prečo by priamy usvedčujúci dôkaz v podobe výpovede svedka J. I. (veľmi dobre podporený nepriamymi dôkazmi, ktoré súd uvádza na str. 34-35 rozsudku) nemal byť „právne relevantný“. To, že obžalovanému tento dôkaz nevyhovuje, je zrejme faktom, ale to ešte neznamená, že je právne irelevantný. Nad rámec uvedeného konštatuje, že vierohodnosť výpovede tohto svedka je významne podporená aj faktom, že miesto ilegálneho hrobu P. polícii ukázal práve obžalovaný L. S., pričom uviedol absolútne nevierohodnú verziu skutkového deja a zrejme nepočítal s tým, že sa „mravenčou “ prácou polície podarí ustáliť totožnosť nájdenej mŕtvoly. V ďalšom texte odôvodnenia odvolania obžalovaný súdu prvého stupňa vytýka nedostatočné preukázanie troch aspektov skutku - doby smrti, spôsobu usmrtenia a motívu konania. K dobe smrti je potrebné uviesť len toľko, že „pochybnosti“ obhajoby sa odvíjajú od faktu, že podpisy A. P. mali byť úradne overené na rôznych písomnostiach aj po ustálenom čase jeho smrti. Už v obžalobe a aj v záverečnej reči poukázal na to, že pre čas skutku na jeseň roku 1998 svedčia viaceré okolnosti. V prvom rade sám obžalovaný L. S. pri svojej výpovedi ešte v procesnom postavení svedka v roku 2007 uviedol, že ku skutku malo dôjsť na jeseň roku 1998. Obžaloba je názoru, že nemal žiadny rozumný dôvod, aby tento časový údaj neuviedol pravdivo. Pátranie po osobe A. P. bolo vyhlásené už dňa 20.2.1999. Oproti týmto konštatovaniam obžaloby pribudli počas hlavných pojednávaní ďalšie zistenia, ktoré skutočne svedčia pre záver, že za osobu A. P. sa po jeho smrti niekto vydával, disponujúc jeho dokladom totožnosti. Rozsiahle dokazovanie na hlavnom pojednávaní na návrh obhajoby to potvrdilo, keď v podstate nikto z osôb prevádzajúcich obchodné podiely na P. si ho nepamätal, svedkovia o ňom vypovedali neurčito. Akékoľvek pochybnosti o tom, že za osobu poškodeného P. sa niekto pri
overovaní podpisov vydával, však vyplynuli z nových dôkazov oboznámených na hlavnom pojednávaní dňa 3.11.2016 (vyšetrovací spis ČVS:KUV-101/OVK-2001, kde bol poškodený A. P. trestne stíhaný pre majetkovú trestnú činnosť). Z č.l. 343-349 bolo oboznámené odborné vyjadrenie KEU PZ z odvetvia písmoznalectva z č.l. 2818, 2821, 2824, 2829, 2834, 2835, 2844, 2849, 2854, 2864, 2869, 2874, 2879, 2884, 2889, 2894, 2899, 2904, 2909, 2914, 2919, 2924, 2929, 2934, 2939, 2944 boli oboznámené sporné materiály. Ide o listiny, na ktorých sú uvedené podpisy A. P.. Na č.l. 2818 je sporný materiál 374 - konkrétne ide o prehlásenie s notársky overeným podpisom A. P. zo dňa 26.1.2000 u notárky JUDr. Želmíry Boborovej zo Y. a v tejto súvislosti poukazuje na to, že v zmysle bodu 9 citovaného odborného vyjadrenia na č.l. 343-349 ide o podpis, ktorý sa nezhoduje s podpisom A. P. v porovnávacích písomnostiach, to znamená v písomnostiach, ktoré boli predložené s jeho pravým podpisom, v posudku sú uvedené. Je teda zjavné, že „notárske“ overenie podpisu nie je stopercentnou zárukou kontroly totožnosti osoby, ktorú pracovník notára môže skontrolovať len podľa fyzického vzhľadu. Tieto dôkazy oslabujú kontraargumentáciu obhajoby vo vzťahu k dobe smrti poškodeného, keďže závery obžaloby v tomto smere nie sú oslabené a vzhľadom na prostredie, v ktorom bol P., resp. jeho identita využívaná za účelom páchania trestnej činnosti (súvis s motívom skutku) je zjavné, že notárske overenie podpisu nebolo zárukou zistenia pravej totožnosti osoby, a od tohto faktu nemožno odvodzovať záver, že A. P. žil aj po roku 1998. Pri spôsobe usmrtenia sa obhajoba snaží využiť určité nedostatky znaleckého posudku znalcov z odvetvia súdneho lekárstva, ktorí vykonali pitvu A. P., a to predkladaním kontraposudkov. Znalecké posudky znalcov obhajoby sa odvíjajú od záveru, že mohlo ísť o poranenie lebky po smrti. S týmito okolnosťami sa podrobne vysporiadal v záverečnej reči a nie je potrebné ich na tomto mieste opakovať. Zdôrazňuje len, že ani jeden znalec, ktorý bol činný v tejto veci, nevie určiť príčinu smrti A. P., a to vzhľadom k rozkladu tela v dôsledku dlhodobého pochovania v ilegálnom hrobe. Súd má znalecké posudky hodnotiť v súvislosti s inými dôkazmi a okolnosťami, nie izolovane. Pokiaľ sa závery znaleckých posudkov hodnotia v kontexte aj s inými dôkazmi vo veci vykonanými, je zrejmé, že záver znalcov obhajoby o možnom vzniku poranení lebky po smrti nijak nespochybňuje vierohodnosť svedka I., a to napriek nedostatkom pôvodného znaleckého posudku (nevypreparovanie lebky, absencia fotografií mozgu). Súd sa s týmito okolnosťami podrobne vysporadúva na str. 31-32 rozsudku. Je totižto v rozpore s akoukoľvek elementárnou logikou, aby vrah menil vražedný nástroj, poškodeného usmrtil nožom a rany istoty zasadzoval až následne, či už sekerou alebo pažbou zbrane do lebky. Ak by už takýto scenár mal nastať, nastal by v opačnom poradí - najprv omráčenie ranou do hlavy a neskôr rana istoty nožom do životne dôležitých orgánov. Z týchto dôvodov uprednostňuje verziu svedka J. I. vo vzťahu k obom obžalovaným, pred verziou obžalovaného L. S., ktorú považuje za prípravu na podporenie záverov znaleckého dokazovania nevylučujúceho možnosť vzniku poranení lebky po smrti a prerušenia rebra nožom. Tu je pozoruhodné, že obžalovaní nemali na svedka J. I. žiadne otázky, ani po jeho výpovedi, ani v ďalšom priebehu hlavného pojednávania sa nedomáhali jeho výsluchu. Hoci je to ich právo, ktoré nevyužili, tiež to hodnotí ako podporný fakt k verzii J. I.. Navyše podotýka, že svedok I., ktorý inak svoju účasť na skutku priznáva, nemal žiadny dôvod účelovo vypovedať o spôsobe smrti poškodeného, a ak by táto bola spôsobená takým postupom, ako uvádza obžalovaný L. S., nijak by to situáciu I. nemenilo a nebol by teda dôvod, aby vypovedal nehodnoverne. Ak by súd nekriticky prevzal verziu znalcov obhajoby a vyvodil z nej meritórny záver o tom, že svedok I. nehovorí v otázke spôsobu usmrtenia poškodeného pravdu, pominul by v rámci zásad správneho uvažovania kontext dôkazu vykonaného znaleckými posudkami. Tu je potrebné dať do pozornosti, že aj znalci obhajoby tento záver o posmrtnom spôsobení poranení lebky prezentujú len s istým stupňom pravdepodobnosti, ktorý vychádza len z textového popisu mozgu v znaleckom posudku znalcov MUDr. Ivana a MUDr. Jančiovej. Súd veľmi správne uviedol, že nevypreparovanie lebky znalcami vykonávajúcimi pitvu nie je pochybením, ktoré by podstatným spôsobom oslabilo podozrenie o účasti obžalovaných na úmrtí poškodeného. Pokiaľ ide o námietky obžalovaného voči údajnému nepreukázaniu motívu vraždy, tu poukazuje na vyčerpávajúce a podrobné odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa najmä na str. 35-36 rozsudku. Nad rámec tohto odôvodnenia súdu záver o motíve posilňuje aj vykonanie dôkazu oboznámením časti vyšetrovacieho spisu ČVS:KUV-101/OVK-2001, z ktorého je zrejmé, že A. P., presnejšie jeho identita bola využívaná neznámymi osobami na páchanie trestnej činnosti, aj po jeho smrti. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolanie obžalovaného považuje za nedôvodné.
K dôvodom odvolania obžalovaného L. S. sa prokurátor vyjadril aj ďalším písomným podaním zo dňa 27.11.2017, doručeným Krajskému súdu v Žiline dňa 29.11.2017.
Nestotožňuje sa s odvolacou námietkou obžalovaného, že súd prvého stupňa rozhodol v nezákonnom zložení. Na hlavnom pojednávaní dňa 24.9.2015 obidvaja obžalovaní v zmysle § 277 ods. 5 Tr. por. súhlasili so zmenou v zložení senátu. Snaha obžalovaného teraz využívať túto skutočnosť v zmysle, že bol presvedčený, že ide o zmenu len na jedno hlavné pojednávanie, je zjavne účelová a absurdná. Svedčí o tom už len tá skutočnosť, že po tomto termíne bolo vykonaných viacero hlavných pojednávaní, na ktorých obžalovaný „novú“ prísediacu nenamietal. Navyše podsúvanie dojmu, že predsedníčka senátu uvedené myslela tak, že zmena sa má týkať len jedného hlavného pojednávania, je len odzrkadlením želania obžalovaného, aby rozsudok, ktorý vníma zrejme ako pre neho nepriaznivý, bol za cenu akéhokoľvek konštatovania údajnej nezákonnosti zrušený. Nedáva žiadny zmysel, ani logiku, aby sa hlavného pojednávania zúčastnil iný prísediaci so súhlasom obžalovaného a pri ďalšom hlavnom pojednávaní by na jeho miesto nastúpil „pôvodný prísediaci“. Prirodzene, súhlas obžalovaného so zmenou v zložení senátu sa musí vzťahovať na celý ďalší priebeh súdneho konania, zákonom nie je upravený žiadny inštitút „dočasného zastúpenia“ člena senátu. Nestotožňuje sa ani s odvolacou námietkou obžalovaného ohľadne nesprávnej právnej kvalifikácie skutku. V tomto smere poukazuje na predchádzajúce vyjadrenie k odvolaniu obžalovaného L. S. zo dňa 31.7.2017. Nad jeho rámec dopĺňa, že „mafiánska“ poprava osoby nad jamou v lese sekerou s postupným vedením poškodeného k jame, ktorý musí prežívať smrteľnú úzkosť, je úplne iným a omnoho surovejším spôsobom vykonania vraždy, ako sú prípady tzv. „bežných vrážd“ (napr. jeden vpich nožom, jeden výstrel atď.). Už v odôvodnení obžaloby uviedol, že ide o spôsob porovnateľný s domácimi zabíjačkami zvierat, len s tým rozdielom, že tu ide o ľudský život. V tomto zmysle ide zjavne o spôsob vybočujúci z „bežného“ spôsobu páchania vrážd. Pokiaľ ide o kvalifikovaný motív, poukazuje na pregnantné odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa ohľadne tejto otázky najmä na str. 36-37 rozsudku. Navyše fakt, že s identitou poškodeného P. bolo narábané pri páchaní trestnej činnosti aj po jeho smrti, bol bez rozumných pochybností preukázaný oboznámením časti spisu ČVS:KUV-101/OVK-2001 (bližšie viď vyjadrenie prokurátora k odvolaniu obžalovaného zo dňa 31.7.2017). Obžalovaný v aktuálnom odôvodnení odvolania prostredníctvom obhajcu JUDr. Jaroslava Čierneho, PhD. „šikovne“ podsúva alternatívu, že pre túto právnu kvalifikáciu by mu malo byť preukázané zakrývanie iného „svojho“ trestného činu. Toto však zo zákonného textu nevyplýva. Ide o typický príklad vraždy nepohodlného „ bieleho koňa “ na objednávku, tento záver bol bez rozumných pochybností preukázaný rozsiahlym dokazovaním pred súdom prvého stupňa. Záver nielen o zakrývaní, ale aj o uľahčení iného trestného činu vyplýva minimálne z dokazovania vo vzťahu k veci ČVS:KUV-101/OVK-2001, kde bola identita poškodeného P. využívaná pri páchaní trestnej činnosti neznámymi osobami v čase po smrti. To, že dotyčné osoby sú neznáme, nijak nemení konštatovaný záver súdu prvého stupňa. Nakoľko súd prvého stupňa protiprávne konanie obžalovaného teda správne právne kvalifikoval, nie je na mieste úvaha o premlčaní trestného stíhania. Považuje za potrebné reagovať tiež ohľadne odvolacej námietky obžalovaného vo vzťahu k inštitútu spolupracujúceho obvineného a to konkrétne k osobe svedka J. I., ktorému bolo dočasne odložené vznesenie obvinenia v tejto trestnej veci. Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku jasne vysvetlil, ktoré dôkazy podporujú verziu skutku prezentovanú svedkom J. I.. K zárukám spravodlivého procesu, vyplývajúcim z judikatúry ESĽP k otázke tzv. „korunných svedkov“ sa venoval už v odôvodnení obžaloby. Snaha obžalovaného prezentovať z určitých pochybení pri znaleckom posudku z odvetvia súdneho lekárstva úplne nelogický priebeh skutku a jej účelové spájanie s vierohodnosťou svedka J. I., našla pomerne jasnú odpoveď v odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa. Pokiaľ obžalovaný poukazuje na judikatúru NS SR k týmto otázkam, je možné poukázať aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 8.11.2016, sp.zn. 1 TdoV 17/2015, v odôvodnení ktorého sa konštatuje: „Pokiaľ ide o spochybňovanie pravdivosti kľúčových svedeckých výpovedí (a tým aj následného spochybňovania skutkových zistení) s odkazom na využitie inštitútu dočasného odloženia vznesenia obvinenia, k tomu sa Najvyšší súd už viackrát podrobným spôsobom vyjadroval vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach (viď napr. uznesenie z 2.2.2016, sp. zn. 1TdoV 13/2015, rozsudok z 26.11.2014, sp. zn. 2To/9/2014), keď v podstate konštatoval, že využitie uvedeného zákonného inštitútu (ako ani iných obdobných osobitných trestnoprocesných inštitútov voči osobám, ktoré sa sami podieľali na prejednávanej alebo s ňou súvisiacej trestnej činnosti - napr. prerušenie trestného stíhania, dohoda o vine a treste) nespôsobuje automaticky nevyhnutnosť vyhodnotenia výpovede osoby, voči ktorej bol tento inštitút použitý, ako nevierohodnej“. Podstatou takéhoto legislatívneho riešenia je priorita záujmu spoločnosti na umožnení odhalenia a dokázania určitého druhu trestnej činnosti a jej najnebezpečnejších páchateľov. Tento postup umožňuje v súvislosti s výpoveďou o trestnej činnosti iných osôb (resp. zároveň aj vlastnej trestnej činnosti) naozaj
získať určitú výhodu. Ide však o legálny „benefit“, ktorý výpoveď svedka procesne nediskriminuje. Taká výpoveď je zákonným dôkazom, čo neznamená, že výpoveď je pravdivá, neznamená to však ani opak. Svedecké výpovede dotknutých osôb (slangovo niekedy označovaných ako „kajúcnici“) podliehajú voľnému hodnoteniu dôkazov v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por., rovnako ako každý iný dôkaz. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že nie je zákonom predpísané, akým spôsobom (akým dôkazom, resp. dôkazmi) musí byť určitá okolnosť dokázaná (pokiaľ ide o druh alebo počet potrebných dôkazov), rozhodujúca je konkrétna dôkazná situácia. Žiadnym dôkazom teda nie je súd pri posudzovaní určitej skutkovej okolnosti viazaný, zároveň však žiaden zo zákonne súladných dôkazov nie je v tomto smere ako podklad pre rozhodnutie vylúčený. Na základe ktoréhokoľvek legálneho dôkazu môže byť uznaná vina v trestnom konaní (neplatí však, že na základe určitého dôkazu alebo dôkazov vina uznaná byť musí). V zásade teda neplatí iná téza, že na základe výpovede svedka „kajúcnika“ nemôže byť uznaná vina, resp. môže byť uznaná len vtedy, ak je ohľadom určitej okolnosti táto výpoveď potvrdená inými výpoveďami alebo inými dôkazmi. Výpoveď takého svedka (pri jej voľnom hodnotení) môže byť (potencionálne) ovplyvnená snahou dosiahnuť vlastnú výhodu. Na druhej strane, svedok v čase svojej výpovede (najmä, keď je vypočutý už v prípravnom konaní) nevie, či a s akými dôkazmi bude táto výpoveď konfrontovaná. Jeho rozhodnutie „pomôcť si“ je teda realizované práve v prípade, ak hovorí pravdu, a naopak, rizikové pre prípad, že sa svedkom uvádzané okolnosti ukážu ako fiktívne, čo by jeho osobnú pozíciu mohlo skomplikovať. Oba tieto faktory sa vo sfére hodnotenia dôkazov stretávajú a je potrebné sa s nimi vyrovnať v konkrétnom prípade, vzhľadom na jeho okolnosti. Domnieva sa, že pri intelektuálne poctivej odpovedi na otázku, či svedok I. mal v tejto veci dôvod klamať a aký, musí správne a logicky uvažujúci subjekt dôjsť k jednoznačne negatívnej odpovedi. Svedok od počiatku vypovedá konzistentne s vedomím následkov prípadného klamstva. Prečo obžalovaný L. S. nemal na tohto svedka žiadne otázky, keď teraz má k jeho výpovedi toľko výhrad? Výpoveď svedka I. je dobre podporená inými dôkazmi, avšak najmä faktom, že miesto zakopania tela ukázal polícii sám obžalovaný L. S.. Ak by teda bola verzia svedka J. I. účelová, bolo by prakticky nemožné, aby sa ňou „práve trafil“ do osoby L. S.. K odvolacej námietke obžalovaného týkajúcej sa možnosti resp. nemožnosti výsluchu policajtov ako svedkov, primárne odkazuje na vyjadrenie zo dňa 5.11.2014, ktoré prezentoval ešte v konaní pred súdom prvého stupňa a na ktorého obsahu plne zotrváva. Považuje za potrebné reagovať aj na tvrdenie obžalovaného, že policajti klamali v tom, že to mal byť práve L. S., kto im mal ukázať miesto zakopania tela A. P.. Obžalovaný pritom svoje tvrdenie o klamstve policajtov opiera o oznámenie ÚVV a ÚVTOS Ilava zo dňa 5.9.2017, v ktorom mu ústav oznamuje, že dňa 5.10.2017 bol premiestnený z Ilavy do ÚVV Žilina s odchodom eskorty o 12.24 hod. Po oboznámení sa s touto skutočnosťou prezentovanou obžalovaným L. S., si vyžiadal stanovisko ÚVVa ÚVTOS Ilava k tejto informácii a aj k predchádzajúcim eskortám obžalovaného. Krajskému súdu predkladá oznámenie ÚVV a ÚVTOS Ilava zo dňa 20.11.2017, ktorým ústav oznamuje, že informácia poskytnutá obžalovanému L. S. je nevýpovedná a z ich systému sa nedá ustáliť čas odchodu eskorty. To však nie je v kontexte dokazovania v tejto veci vôbec podstatné. Podstatným totiž nie je deň 5.10.2017, kedy bola vykonávaná obhliadka miesta činu, ale deň, keď mal L. S. ukázať policajtom miesto, kde je telo A. P. zakopané. Je príznačné, že predchádzajúcich eskort sa už žiadosť obžalovaného L. S. o poskytnutie informácie netýkala. Podľa výpovede svedka Ing. O. O. (č.l. 341-345) S. im mal miesto ukázať deň pred dňom 5.10.2007, pretože dňa 5.10.2007 sa na miesto dostavil výjazd PZ a súdna lekárka. Deň pred tým sa súdny lekár na miesto z nejakého dôvodu nemohol dostaviť a tak policajti zabezpečili stráženie miesta v noci. Z informácii poskytnutých ÚVTOS a ÚVV Ilava vyplýva, že príslušníci KR PZ Žilina (kpt. M. spolu s 5 ďalšími príslušníkmi) L. S. predviedli mimo ústav dňa 4.10.2007 v čase od 10.30 hod. do 14.45 hod. Tento fakt významným spôsobom podporuje verziu minimálne svedka Ing. O.. Svedkovia X. a F. si už časové relácie nepamätajú presne, resp. sa k nim presne nevyjadrili. Celkovo však je verzia vo veci vypočutých príslušníkov PZ o osobe L. S., ktorý im ukázal telo A. P., týmto faktom veľmi dobre podporená. Logicky na nález tela P. v ranných hodinách 5.10.2007 nadväzuje potom už eskorta L. S. do ÚVV Žilina v uvedený deň v réžii ZVJS, ktorej eskorte sa obžalovaný L. S. výlučne venuje vo svojom odvolaní. Javí sa teda, že nie príslušníci PZ vypovedajú nepravdu, ale je to práve L. S., ktorý v rámci svojej obhajoby manipuluje s faktami a zatajuje dôležité skutočnosti, na čo má nepochybne právo, ale takýto spôsob obhajoby len posilňuje presvedčenie o jeho vine, konštatované už súdom prvého stupňa. Opätovne navrhuje odvolanie obžalovaného L. S. ako nedôvodné zamietnuť.
K vyjadreniu prokurátora k jeho odvolaniu sa obžalovaný L. S. vyjadril písomným podaním zo dňa 2.2.2018, doručeným Krajskému súdu v Žiline dňa 6.2.2018, a to prostredníctvom obhajcu JUDr. Jaroslava Čierneho, PhD.
Ak prokurátor uvádza, že „novú“ prísediacu mal namietať v konaní pred súdom prvého stupňa, poznamenáva, že toto nie je úlohou obžalovaného, predsa súd si má ustrážiť zákonnosť zloženia senátu. Pokiaľ prokurátor ďalej konštatuje, že odvolacia argumentácia má byť odzrkadlením jeho želania dosiahnuť zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý má vnímať ako nepriaznivý, musí reagovať, že prokurátor tu zrejme prestal vnímať svoje postavenie v súdnom konaní, rovnako postavenie obžalovaného, či iných. Akceptujúc takýto výrok je možné dospieť k záveru, že obžalovaný sa ani vôbec nemá obhajovať, nemá poukazovať na nezákonnosť súdneho konania a smutné je len to, že túto nezákonnosť by mal namietať práve prokurátor, a nie sa snažiť sanovať ju. Jediným dôsledkom takéhoto prístupu prokurátora je záver, že ako obžalovaný mal podať odvolanie vo svoj neprospech. Ohľadne právnej kvalifikácie skutku aj podľa § 219 ods. 2 písm. b) Tr. zák. sa prokurátor snaží slohovo emotívne podfarbenou pojmológiou (domáce zabíjačky, mafiánska poprava a pod.) navodiť dojem takejto právnej kvalifikácie. A že to mal prokurátor takto farbisto pomenovať už v podanej obžalobe, neznamená nič, a podľa neho je neprístojné bez ďalšieho obžalobu vydávať za pravdu s váhou rozsudku, bez ohľadu na dôkaznú situáciu. Faktom však zostáva, že z vykonaného dokazovania nie je možné určiť, akým spôsobom bol poškodený usmrtený, a teda nie je možné hovoriť o obzvlášť surovom spôsobe usmrtenia A. P.. Musel by byť preukázaný úmysel usmrtiť iného obzvlášť surovým spôsobom, tento však preukázaný nie je. Pokiaľ niečo nie je možné hodnotiť, či ustáliť, nemožno z toho bez ďalšieho vyvodzovať opak, že poškodený A. P. teda mal byť usmrtený surovým spôsobom údermi do hlavy, a nebol pred tým usmrtený iným spôsobom, lebo ani podľa znalcov MUDr. Ivana a MUDr. Jančiovej nie je zrejmé, akým spôsobom bol A. P. usmrtený. V súvislosti s právnou kvalifikáciou skutku podľa § 219 ods. 2 písm. f) Tr. zák. sa prokurátor k jeho odvolaniu vyjadril, že sa snaží podsúvať alternatívu, že by muselo ísť o zakrývanie jeho iného trestného činu. Jeho odvolacia argumentácia v tomto smere je však reakciou na deduktívne a špekulatívne závery súdu prvého stupňa (predsa podával odvolanie proti rozsudku), a nejde tu o žiadne podsúvanie niečoho. Práve súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia k tomuto uvádza, že keďže poškodený A. P. mal vo viacerých spoločnostiach vystupovať ako tzv. biely kôň, motívom jeho odstránenia mala byť jeho nepohodlnosť, a malo ísť o sofistikovanú a dômyselne prepracovanú „formu podnikania“. Žiadny dôkaz produkovaný v celom konaní nepreukazuje jeho zapojenie sa do uvedenej „formy podnikania“, a teda ani konanie v úmysle zakryť iný trestný čin, či úmysel získať majetkový prospech (zákon priamo uvádza pojem „úmysel“ zakryť, či uľahčiť iný trestný čin a „úmysel“ získať majetkový prospech, a tento úmysel teda musí byť preukázaný, nielen vyvodený z rôznych dedukcií). Súd prvého stupňa k tejto právnej kvalifikácii ďalej uvádza, že on síce nevykonával priamo podnikateľskú činnosť v obchodných spoločnostiach, kde figuroval poškodený A. P., to však neznamená neexistenciu prepojenia s podnikaním v daných spoločnostiach, a možno to odvodiť z jeho spôsobu života. Tu sa súd prvého stupňa uchýlil k špekulácii, kde už vôbec nejde o úvahu pri hodnotení dôkazov, a ostatne, takáto úvaha z vykonaných dôkazov ani nemohla vyplynúť, lebo dôkazy smerujúce k takejto úvahe neexistujú. Nevie, a ani z rozsudku to nevyplýva, z akého dôkazu má byť preukázaný jeho úmysel zakryť iný trestný čin, či úmysel získať majetkový prospech. Pokiaľ by bolo možné takýto jeho úmysel konštatovať, muselo by byť dokazovaním preukázané, že by o tejto trestnej činnosti musel vedieť. Toto však z dokazovania nevyplýva. K prokurátorom prezentovanému záveru o hodnovernosti výpovede svedka J. I. ako spolupracujúceho obvineného uvádza, že sa nemusí nijak zvlášť snažiť spochybniť výpoveď tohto svedka, pretože on sa spochybnil sám, a to vo svetle iných vykonaných dôkazov. V súvislosti s hodnotením výpovede svedka I. nie je možné ignorovať závery znaleckých posudkov znalcov z odboru súdneho lekárstva o tom, že skutok, tak ako ho popisoval svedok I., sa nemohol takto udiať (poškodený nemohol po údajnom údere sekerou ešte niečo vykríknuť a ostať kľačať, nakoľko by bol v bezvedomí; poranenia lebky neboli príčinou smrti poškodeného, ale vznikli až po jeho smrti; pravdepodobnou príčinou smrti je bodné poranenie hrude a tak ďalej). Nie je možné ignorovať výpovede notárov, či zamestnancov notárskych úradov o tom, že poškodený A. P. bol prítomný pri overovaní svojich podpisov aj po roku 1998 až do roku 2000, pričom totožnosť osoby poškodeného podľa občianskeho preukazu overili aj viaceré okresné prokuratúry ešte v roku 1999 pri podávaní žiadosti o výpis z registra trestov. Popis skutku svedkom I. nezodpovedá skutočnosti, ani pokiaľ ide o spôsob spáchania skutku, ani ohľadne času spáchania skutku. Judikatúra, ktorú cituje prokurátor ohľadne spolupracujúceho obvineného je v poriadku, inštitút spolupracujúceho obvineného je normálnym, legálnym inštitútom podľa Trestného poriadku. Judikatúra,
na ktorú on poukázal v doplnení odvolania zo dňa 27.9.2017 (rozhodnutie NS SR sp. zn. 4To/10/2015), je však o niečom odlišnom a síce, že pokiaľ má výpoveď spolupracujúceho obvineného slúžiť ako usvedčujúci dôkaz, musí byť vierohodná. Z ním podrobne uvádzaných argumentov však vypláva, že svedok I. nie je hodnoverný, s prihliadnutím na ďalšie vykonané dôkazy možno konštatovať, že svedok I. klamal. Jeho výpoveď teda nemôže slúžiť ako usvedčujúci dôkaz. Ak prokurátor poukazuje na to, že mal možnosť svedkovi I. klásť otázky, čo nevyžil, pýta sa, či je jeho povinnosťou klásť otázky svedkovi, o ktorom vie, že klame, k čomu by to bolo asi tak dobré. Je vecou obžalovaného, aký spôsob obhajoby zvolí a nie je na mieste, aby prokurátor hodnotil spôsob obhajoby obžalovaného. K možnosti výsluchu policajta ako svedka opätovne dáva do pozornosti, že postavenie orgánu činného v trestnom konaní v konkrétnej veci je nezlučiteľné s postavením svedka v nej, pretože o tom, akým spôsobom prebehol úkon trestného konania a aký je jeho obsah, svedčí zápisnica o úkone. K prokurátorom predloženému dôkazu - vyjadreniu skupiny preventívno - bezpečnostnej služby ÚVV a ÚVTOS Ilava ohľadne toho, že na miesto nálezu mŕtvoly mal byť eskortovaný ešte dňa 4.10.2007 a nie 5.10.2007 uvádza, že podľa prehľadu ÚVV a ÚVTOS Ilava v dobe od 25.7.2007 do 5.10.2007 mal byť eskortovaný tri krát a to 27.7.2007, 13.8.2007 a 5.10.2007. Eskorta zo dňa 4.10.2007 evidovaná nie je, pritom ústav má povinnosť evidovať každú eskortu. Ďalej poukazuje na to, že podľa oznámenia ústavu na základe jeho žiadosti, dňa 5.10.2007 mal byť do ÚVV Žilina (a nie na iné miesto) eskortovaný s odchodom z Ilavy o 12.24 hod. No v ďalšom vyjadrení, vypracovanom ústavom na žiadosť prokurátora sa už uvádza, že tento čas nemá mať výpovednú hodnotu. Nech si teda odvolací súd urobí sám záver o tom, ktoré informácie ohľadne jeho eskorty sú pravdivé. Namieta tiež výpovednú hodnotu znaleckého posudku vypracovaného v tomto trestnom konaní na jeho osobu PhDr. Petrom Vaňkom, znalcom z odboru psychológie, ktorý bol tiež predmetom vykonávania dokazovania na hlavnom pojednávaní. Súdny znalec vypracoval znalecký posudok, teda hodnotenie jeho osoby napriek skutočnosti, že návšteva znalca dňa 28.8.2013 trvala len od 13.20 hod. do 13.46 hod., t.j. 26 minút. Za tento čas znalec nemohol uskutočniť žiadne úkony smerujúce k vypracovaniu znaleckého posudku, a preto posudok znalca nemá žiadnu relevanciu.
Na verejné zasadnutie konané dňa 28.11.2018 o odvolaní obžalovaných L. S., Z. S. a prokurátora, sa neustanovili obžalovaný L. S., zvolení obhajcovia obžalovaného L. S., a to JUDr. Miloš Kaščák a JUDr. Katarína Dušáková a tiež poškodená C. P.. Obžalovaný L. S. predvolanie na verejné zasadnutie prevzal dňa 31.10.2018. Obhajca obžalovaného JUDr. Miloš Kaščák prevzal upovedomenie o termíne verejného zasadnutia dňa 31.10.2018 a ďalšej obhajkyni JUDr. Kataríne Dušákovej bolo upovedomenie o termíne verejného zasadnutia doručené náhradným spôsobom podľa § 66 ods. 3 Tr. por. dňa 6.11.2018. Poškodená C. P. upovedomenie o termíne verejného zasadnutia prevzala dňa 6.11.2018. Obžalovaný L. S. požiadal o vykonanie verejného zasadnutia v jeho neprítomnosti písomným podaním zo dňa 2.11.2018, doručeným Krajskému súdu v Žiline dňa 6.11.2018, výslovne sa vzdáva účasti na verejnom zasadnutí. V rámci písomného predvolania na verejné zasadnutie bol obžalovaný L. S. poučený o možnosti vykonať verejné zasadnutie v jeho neprítomnosti. Obhajca obžalovaného JUDr. Miloš Kaščák ospravedlnil neúčasť na verejnom zasadnutí písomným podaním zo dňa 8.11.2018, rovnakého dňa doručeného krajskému súdu, pričom v rámci ospravedlnenia súčasne uviedol, že obhajobu obžalovaného L. S. na verejnom zasadnutí zabezpečí ďalší jeho zvolený obhajca JUDr. Jaroslav Čierny, PhD. Po zistení splnenia zákonných podmienok následne krajský súd na verejnom zasadnutí rozhodol, že verejné zasadnutie sa vykoná v neprítomnosti obžalovaného L. S., jeho zvolených obhajcov JUDr. Miloša Kaščáka, JUDr. Kataríny Dušákovej a poškodenej C. P.. Krajský súd poznamenáva, že aj keď sa verejného zasadnutia nezúčastnili zvolení obhajcovia obžalovaného L. S., a to JUDr. Miloš Kaščák a JUDr. Katarína Dušáková, na verejnom zasadnutí bol prítomný jeho ďalší zvolený obhajca JUDr. Jaroslav Čierny, PhD. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na ustanovenie § 44 ods. 7 Tr. por. podľa ktorého, ak si obvinený zvolil viacerých obhajcov v tej istej veci, povinnosti a práva podľa tohto zákona patria každému z nich. Pri úkonoch podľa tohto zákona stačí prítomnosť len jedného z nich, ak zákon neustanovuje inak. Ďalej krajský súd uvádza, že ďalší obžalovaný Z. S. a jeho zvolený obhajca JUDr. Pavol Kuric sa verejného zasadnutia osobne zúčastnili. Obžalovaný Z. S., jeho zvolený obhajca JUDr. Pavol Kuric, zvolený obhajca L. S. JUDr. Jaroslav Čierny, PhD., ako aj prokurátor na konanom verejnom zasadnutí zotrvali na podaných odvolaniach, ako aj na návrhoch ohľadne konečného rozhodnutia krajského súdu, ktoré konkretizovali v rámci písomne zdôvodnených odvolaní.
Krajský súd na podklade podaných odvolaní, po zistení, že v predmetnej veci niet zákonného dôvodu na postup podľa § 316 Tr. por., preskúmal v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov, ako i správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Pri preskúmaní prihliadal i na chyby, ktoré síce odvolaniami neboli vytýkané, ale sú takej povahy, že by mohli byť dôvodom na podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Následne zistil, že odvolania obžalovaných i prokurátora boli podané v zákonom stanovenej lehote, oprávnenými subjektmi, avšak iba odvolania obžalovaných L. S. a Z. S. sú čiastočne dôvodné.
Po splnení prieskumnej povinnosti krajský súd primárne zistil, že okresný súd v rámci procesného postupu rešpektoval základné zásady trestného konania uvedené v ustanovení § 2 Tr. por. K vyhláseniu rozsudku dospel po bezchybnom procesnom postupe, postupujúc v súlade so všetkými procesnými ustanoveniami, ktoré tento proces upravujú. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre spravodlivé rozhodnutie v tejto veci. V tejto súvislosti krajský súd poznamenáva, že pokiaľ na verejnom zasadnutí postupom podľa § 326 ods. 5 Tr. por. doplnil dokazovanie prečítaním listinných dôkazov, znaleckého posudku a odborného vyjadrenia, jednalo sa o dôkazy predložené procesnými stranami až v rámci odvolacieho konania a súčasne sa jednalo o dôkazy dôležité pre zákonné a spravodlivé rozhodnutie v tejto trestnej veci. V rámci plnenia prieskumnej povinnosti ďalej krajský súd dospel k záveru, že okresný súd pri hodnotení vykonaných dôkazov postupoval správne v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Tr. por., teda dôkazy zistené zákonným spôsobom hodnotil podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, i v ich súhrne, nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán, keď následne považoval bez akýchkoľvek vážnejších pochybností za preukázané, že:
v presne nezistený deň na jeseň roku 1998 vo večerných hodinách L. S. spoločne s Z. S. a J. I. (ktorému bolo dočasne odložené vznesenie obvinenia) v katastri obce Y., časť Háj, v blízkosti chaty poľovníckeho združenia Hubertus Žilina - Strážov, vykopali pod vedením L. S. a podľa jeho pokynov v zemi jamu pripravenú na zakopanie tela osoby, ktorú mali v úmysle usmrtiť, na túto činnosť si zabezpečili pracovné nástroje, v priebehu kopania L. S. odišiel a výkop dokončili Z. S. s J. I., po asi 45 minútach sa L. S. svojím motorovým vozidlom na miesto vrátil a priviezol A. P., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom I. I., A. XXX, ktorého vylákal na miesto pod presne nezistenou zámienkou, prikázal mu z vozidla vystúpiť, chytil ho pod pazuchu z jednej strany a z druhej strany ho chytili popod pazuchu Z. S. s J. I., spoločne A. P. doviedli k jame, pričom mal na hlave šatku alebo kuklu, L. S. ho tlakom prinútil si kľaknúť čelom k vykopanej jame a následne L. S. tri krát udrel tupou časťou sekery veľkou intenzitou A. P. do ľavej časti hlavy, čím mu spôsobil trieštivé a vpáčené zranenia lebky, ktorým A. P. na mieste podľahol, následne obžalovaní a J. I. mŕtvolu poškodeného vyzliekli donaha a do vopred pripravenej jamy asi do hĺbky 100 cm zakopali jeho telo, pričom osobné veci poškodeného následne spálili.
Krajský súd tiež dospel k záveru, že takto správne zistený a preukázaný skutok okresný súd následne správne v súlade so zákonom právne kvalifikoval ako trestný čin vraždy v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 31. 08. 1999 (ďalej len Tr. zák.).
Takéto skutkové zistenia súdu prvého stupňa o spoločnom spáchaní skutku vraždy A. P. obzvlášť surovým spôsobom obžalovanými L. S. a Z. S. tak, ako sú uvedené v napadnutom rozsudku, sú správne, lebo zodpovedajú výsledkom dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Vzhľadom na to odvolací súd v otázkach takýchto skutkových zistení odkazuje na správne, podrobne rozvedené dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa je tiež zrejmé, ktoré skutočnosti vzal súd za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov. Prvostupňový súd súčasne v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne a jasne vyložil, ako sa vyrovnal s obhajobou obžalovaných L. S. a Z. S. a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných zákonných ustanovení v otázke viny. Krajský súd sa preto v týchto smeroch stotožňuje s presvedčivým a správne odôvodneným rozsudkom súdu prvého stupňa, ktoré si osvojil a v podrobnostiach naň odkazuje. Na tomto mieste krajský súd považuje za potrebné poznamenať, že odôvodnenie rozsudku učinil súd prvého stupňa v súlade s ustanovením § 168 Tr. por.
Odvolacie dôvody obžalovaných L. S. a Z. S. sú v podstate súhrnom ich obhajoby prezentovanej v konaní pred súdom prvého stupňa. Obžalovaní odvolania založili na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby prezentovanej v konaní pred súdom prvého stupňa. S ich obhajobnými námietkami, námietkami ich obhajcov, tak skutkovými, ako aj právnymi, sa však súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, ktorej riešenie by zostalo na odvolacom súde.
Skutočnosť, že obžalovaní L. S. a Z. S. sa nestotožňujú so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa o spoločnom spáchaní skutku vraždy A. P. ich osobami obzvlášť surovým spôsobom, nemôže samo osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva obžalovaného, ak si neosvojí ním navrhovaný spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jeho výkladom všeobecne záväzných predpisov.
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v odvolacom konaní nemá odpovedať na každú námietku, či argument použitý v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.
Obžalovaní L. S. a Z. S. tak v rámci svojej obhajoby pred súdom prvého stupňa, ako aj následne v rámci písomne zdôvodnených odvolaní primárne spochybňujú hodnovernosť výpovede svedka J. I., ktorý sa mal tiež zúčastniť na vražde A. P. (a bolo mu dočasne odložené vznesenie obvinenia), nakoľko podľa obžalovaných má proti nim vypovedať účelovo, aby si zabezpečil výhody v trestných konaniach, ktoré má vedené. Súčasne obžalovaní spochybňujú závery znaleckého posudku vypracovaného v tomto trestnom konaní znalcami z odboru súdneho lekárstva MUDr. Líviou Jančiovou a MUDr. Jaroslavom Ivanom, ktorí boli do konania pribratí orgánmi činnými v trestnom konaní a odkazujú na závery znaleckých posudkov vypracovaných na žiadosť obhajoby znalcami z odboru súdneho lekárstva MUDr. Mackom, MUDr. Bokorom a MUDr. Mátyásom, MUDr. Labajom. Obžalovaní sa zhodne nestotožňujú s právnou kvalifikáciou skutku vraždy ako spáchaného obzvlášť surovým spôsobom podľa § 219 ods. 2 písm. b) Tr. zák. a tiež ako spáchaného v úmysle zakryť iný trestný čin podľa § 219 ods. 2 písm. f) Tr. zák. V rámci zdôvodnenia odvolaní obžalovaní ďalej totožne namietajú nesprávny postup súdu prvého stupňa pri hodnotení dôkazov a zastávajú názor, že v ich prípade nebolo bezpečne, bez akýchkoľvek vážnejších pochybností preukázané spáchanie žalovaného skutku, v dôsledku čoho je na mieste aplikovať zásadu in dubio pro reo (v pochybnostiach v prospech obžalovaných).
Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaných vo vzťahu ku skutkovým zisteniam a hodnoteniu dôkazov súdom prvého stupňa ohľadne uznania ich viny za spoločne spáchaný skutok vraždy A. P. obzvlášť surovým spôsobom podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák., odvolací súd prioritne uvádza, že súd prvého stupňa pri hodnotení dôkazov vo vzťahu k tomuto skutku postupoval dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., pričom logicky vysvetlil, na základe akých dôkazov má preukázané spáchanie skutku obžalovanými L. S. a Z. S.. Existujúca dôkazná situácia pritom ani podľa názoru krajského súdu neodôvodňovala postup v zmysle procesného pravidla in dubio pro reo (v pochybnostiach v prospech obžalovaných) a následné oslobodenie obžalovaných spod obžaloby.
Obžalovaní sú zo spáchania skutku primárne usvedčovaní výpoveďou priameho svedka J. I., ktorí sa spoločne s obžalovanými podieľal na spáchaní tohto skutku (J. I. bolo v tejto trestnej veci dočasne odložené vznesenie obvinenia podľa § 205 ods. 1 Tr. por.). Ani krajský súd, totožne so súdom prvého stupňa, nemá pochybnosti o hodnovernosti výpovede svedka J. I., ktorou primárne obidvoch obžalovaných usvedčuje zo spáchania tohto skutku. Svedok I. od začiatku k žalovanému skutku vypovedá v podstatných bodoch zhodne, v podstatných bodoch totožne popisuje priebeh skutku a od začiatku ako jeho páchateľov označuje obžalovaných L. S. a Z. S., pričom od samého začiatku súčasne popisuje svoju účasť na spáchaní tohto skutku. Vykonaným dokazovaním nebol zistený a preukázaný žiaden prijateľný a relevantný dôvod, pre ktorý by svedok J. I. mal nepravdivo obviňovať práve obžalovaných L. S. a Z. S. zo spáchania tohto skutku. Pokiaľ obžalovaní tvrdia, že je to z dôvodu získania výhod v rámci proti nemu vedených trestných konaní, v tejto súvislosti krajský súd
poznamenáva, že svedok I. sa vlastne výpoveďou proti obžalovaným, v rámci ktorej aj sám seba usvedčuje z účasti na spáchaní tohto skutku, vystavuje trestnoprávnej zodpovednosti za spáchaný skutok a to dokonca závažný trestný čin vraždy (J. I. bolo len dočasne odložené vznesenie obvinenia). Je nutné si uvedomiť, že pokiaľ J. I. nevypovedal k tomuto skutku a k jeho páchateľom, nebolo známe, kto mal tento skutok spáchať (a to ani ohľadne osoby samotného J. I.). V danom prípade sa pritom nejednalo o ojedinelý prípad, keď sa J. I. mal podieľať na páchaní závažnej trestnej činnosti s L. S.. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na konanie vedené na Okresnom súde Žilina pod sp.zn. 22T/190/2013, v ktorom bol L. S. právoplatne odsúdený za trestný čin všeobecného ohrozenia v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 k § 179 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 31.12.2005, na tom skutkovom základe, že spolu s ďalším osobami sa podieľali na umiestnení nástražného výbušného systému na verejne prístupnom mieste, pričom dňa 9.7.1998 v čase asi o 10.00 hod. z doposiaľ nezistených príčin došlo k iniciácii a výbuchu nástražného výbušného systému, ktorý na mieste usmrtil dve osoby a ďalšia zomrela na následky poranení. Krajský súd poznamenáva, že v tejto inej trestnej veci je obžalovaným aj J. I. (o ktorého vine doposiaľ právoplatne rozhodnuté nebolo), pričom aj keď obžalovaný J. I. vinu popiera, podľa jeho výpovede pri tomto skutku bol prítomný aj on a mal strážiť miesto skutku. Vykonaným dokazovaním boli preukázané aj blízke vzťahy J. I. s ďalším obžalovaným Z. S. a to výpoveďou družky J. I. A. K., ktorá vypovedala k dlhoročným priateľským vzťahom medzi J. I. a Z. S., dokonca sa navštevovali. V tomto trestnom konaní nebol vykonaný žiaden taký dôkaz, ktorý by vážnejším spôsobom spochybňoval pravdivosť tvrdení svedka J. I.. Aj krajský súd si uvedomuje, na čo poukazujú obžalovaní v podaných odvolaniach a čo správne neuniklo ani pozornosti súdu prvého stupňa, že svedok J. I. ohľadne určitých skutočností v rámci svojich výpovedí nevypovedal totožne, resp. určité ním tvrdené skutočnosti nie sú v súlade s inými vykonanými dôkazmi. V tejto súvislosti sa však krajský súd stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že sa jedná o menej dôležité skutočnosti, resp. detaily skutku, pričom od svedka skutočne nemožno spravodlivo požadovať, aby si aj s odstupom tak dlhého času od spáchania skutku pamätal popisovanú udalosť aj do tých najmenších detailov, navyše za situácie, keď sa zjavne nejednalo o ojedinelú účasť svedka na páchaní závažnej trestnej činnosti a svoju úlohu nepochybne zohral aj stres aktérov pri páchaní takejto závažnej trestnej činnosti. Práve naopak, ak by svedok aj po takom dlhom čase skutok opisoval totožne do najmenších detailov a dokázal by sa spoľahlivo vyjadriť ku všetkým okolnostiam skutku, dôvodne by to mohlo vzbudzovať dojem, že sa jedná o účelovo naučenú výpoveď svedka. Nemožno opomenúť ani znalecký posudok, ktorý bol v tomto trestnom konaní vypracovaný na svedka J. I. znalcom z odboru psychológie PhDr. Petrom Vaňkom. Znalec u svedka konštatoval pozitívne faktory v prospech jeho špecifickej vierohodnosti a to, že u svedka nezaznamenal konfabulatórne tendencie a nezvýraznila sa ani snaha prejavovať sa v sociálne lepšom svetle. Súčasne znalec poznamenal dôležité zistenie, že u tohto svedka je pamäťová reprodukcia menej výdatná v smere detailnejšej reprodukcie prežívaných udalostí a ich okolností, zachytáva najmä podstatné znaky týchto udalostí.
K faktu, že obžalovaní L. S. a Z. S. sú zo spáchania skutku primárne usvedčovaní priamym svedkom J. I., ktorý sa sám podieľal na tejto trestnej činnosti a má dočasne odložené vznesenie obvinenia podľa § 205 ods. 1 Tr. por., krajský súd tiež považuje za potrebné poznamenať nasledovné:
Pre trestné konania, v rámci ktorých obžalovaného, či obžalovaných zo spáchania skutku usvedčujú svedkovia tzv. kajúcnici (ktorí sa priamo podieľali na spáchaní trestnej činnosti a bolo im dočasne odložené vznesenie obvinenia podľa § 205 ods. 1 Tr. por.) je typické, že obžalovaní v rámci svojej obhajoby primárne spochybňujú vierohodnosť výpovedí týchto svedkov, nakoľko poukazujú na riziko, ktoré je s týmito svedkami spojené a síce, že obžalovaných môžu usvedčovať aj nepravdivo, s cieľom získať pre seba výhody v rámci proti nim vedeného, či vedených trestných konaní. Krajský súd si je vedomý, že k hodnoteniu výpovedí týchto svedkov tzv. „kajúcnikov“ je potrebné pristupovať obzvlášť starostlivo. No nie je možné bez ďalšieho výpovede takýchto svedkov odmietnuť len preto, lebo sa rozhodli spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní a usvedčovať páchateľov predovšetkým tej najzávažnejšej trestnej činnosti. Pri hodnotení výpovedí takýchto svedkov je potrebné osobitne starostlivo sledovať, či ich výpovede sú vnútorne logické, konzistentné, v podstatných bodoch zhodné, či tieto sú v dobrom logickom súlade aj s ostatnými v konaní vykonanými dôkazmi. Po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa v tejto trestnej veci pritom možno konštatovať, že takto obzvlášť starostlivo k hodnoteniu výpovede svedka J. I. pristúpil aj súd prvého stupňa a rovnaký prístup zvolil aj sám odvolací súd, vedomý si určitého špecifického postavenia svedkov tzv. „kajúcnikov“ vo vyššie uvedenom smere. Je len logické, že pokiaľ orgány činné v trestnom konaní majú odkrývať najmä tú najzávažnejšiu trestnú činnosť a zabezpečovať dôkazy na usvedčenie
jej páchateľov, uvedené je možné práve za pomoci osôb, ktoré sa buď samé podieľali na páchaní trestnej činnosti alebo ako osoby tiež páchajúce trestnú činnosť pôsobili v štruktúrach takýchto skupín páchajúcich trestnú činnosť. Je faktom, že tieto osoby sa rozhodnú spolupracovať s políciou a vypovedať proti iným páchateľom najmä tej najzávažnejšej trestnej činnosti osobitne aj s prihliadnutím na určité výhody, ktoré tým môžu pre seba získať (napr. pri ukladaní trestu). No uvedené je legálne, v súlade so zákonom, sám zákon zakotvuje rôzne inštitúty práve v prospech osôb, ktoré sa rozhodli napomáhať pri objasňovaní tej najzávažnejšej trestnej činnosti. Ako už bolo vyššie uvedené, hodnovernosť a pravdivosť výpovedí takýchto svedkov je potom v trestných konaniach obzvlášť starostlivo preverovaná ďalšími v konaní vykonanými inými dôkazmi. Súd poukazuje aj na to, že často krát sa títo svedkovia tzv. „kajúcnici“ sami podieľali na páchaní tej najzávažnejšej trestnej činnosti, napr. vrážd a popisujú nielen účasť iných osôb na páchaní takejto trestnej činnosti, ale aj svoju účasť na páchaní trestnej činnosti (ako je tomu aj v tomto prípade svedka J. I.), čím vlastne aj seba vystavujú trestnoprávnej zodpovednosti za spáchanú závažnú trestnú činnosť a najmä zákonným dôsledkom ich trestnoprávnej zodpovednosti. Je úplne nelogické, aby niekto za cenu, aby usvedčil iného zo spáchania vraždy, sám na seba nepravdivo uvádzal, že aj on sa zúčastnil na spáchaní takéhoto trestného činu. Aj osoba spolupracujúca s orgánmi činnými v trestnom konaní si totiž musí niesť trestnoprávnu zodpovednosť za spáchanú trestnú činnosť, s prípadným možným zohľadnením a úľavou najčastejšie v rámci ukladania trestov.
Krajský súd sa nestotožňuje s odvolacou námietkou obžalovaných, že v tomto prípade neboli splnené zákonné podmienky pre dočasné odloženie vznesenia obvinenia J. I. podľa § 205 ods. 1 Tr. por., v dôsledku čoho má byť usvedčujúca výpoveď J. I. v procesnom postaví svedka dôkazom nezákonným a teda nepoužiteľným v tomto trestnom konaní. Uvedený záver krajský súd opiera o nasledovnú argumentáciu:
Trestný poriadok, účinný od 01.01.2006, sa vzťahuje aj na trestné konanie o trestných činoch spáchaných za účinnosti Trestného zákona č. 140/1961 Zb. Tzv. „starý“ Trestný zákon nepoznal trestný čin úkladnej vraždy. Vecne však skutok, ktorý sa kladie za vinu obžalovaným nepochybne napĺňa všetky zákonné znaky objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu úkladnej vraždy, najmä tzv. vopred uváženú pohnútku. Nie je v súlade s úmyslom zákonodarcu, aby aplikácia uvedeného ustanovenia § 205 Trestného poriadku (ktorý sa aplikuje od svojej účinnosti v podstate na všetky veci v prípravnom konaní) dopadala rozdielne na obdobné druhy vrážd, len na základe ich rozdielnej formálnej právnej kvalifikácie v závislosti od času ich spáchania. Preto je toto ustanovenie použiteľné aj na trestný čin vraždy formálne právne posúdený podľa tzv. „starého“ Trestného zákona, ak vecne napĺňa znaky trestného činu úkladnej vraždy. S poukazom na túto argumentáciu krajský súd uzatvára, že v danom prípade boli u J. I. splnené zákonné podmienky pre postup podľa § 205 ods. 1 Tr. por. a jeho výpoveď v procesnom postavení svedka je dôkazom zákonným a použiteľným v rámci tohto trestného konania.
Obžalovaní tak v konaní pred súdom prvého stupňa, ako aj v odvolacom konaní spochybňujú záver znaleckého posudku znalcov z odboru súdneho lekárstva MUDr. Ivana a MUDr. Jančiovej, že zranenie hlavy mohlo byť príčinou smrti A. P. a takýmto spôsobom následne spochybňujú aj vierohodnosť výpovede svedka J. I., keď tvrdí, že A. P. mal zomrieť údermi do hlavy tupou časťou sekery. V tejto súvislosti obhajoba ešte v konaní pred súdom prvého stupňa predložila dva znalecké posudky vypracované znalcami z odboru súdneho lekárstva MUDr. Labajom, MUDr. Mátyásom a MUDr. Mackom, MUDr. Bokorom. V rámci týchto dvoch ďalších znaleckých posudkov znalci spochybňujú záver znalcov MUDr. Ivana a MUDr. Jančiovej o zranení hlavy ako príčine smrti A. P. a to vzhľadom na neprítomnosť známok pomliaždenia mozgu a vnútrolebečného krvácania pri pomerne zachovanom tkanive mozgu. K týmto spochybňujúcim konštatovaniam ďalších znalcov bol na hlavnom pojednávaní ešte v konaní pred súdom prvého stupňa dopočutý znalec MUDr. Jaroslav Ivan. Znalec MUDr. Ivan na závery ďalších znalcov reagoval vysvetlením, že pri pitve tela A. P. v dutine lebečnej bol hnilobne zmenený mozog hmotnosti 790 g, mozgové tkanivo sivoružovej farby s výraznými posmrtnými hnilobnými zmenami na reze bez bližšie diferencovateľných zmien. To znamená, že tkanivo, ktoré našli v dutine lebečnej, bolo tak posmrtne zmenené, že na ňom nebolo možné relevantne diagnostikovať žiadne zmeny, a to ani chorobné, ani poúrazové. Nakoľko mozog bol v čase pitvy hnilobne zmenený, takéto zmeny, na ktorých absenciu ďalší znalci poukazujú, na ňom nemuseli byť zistiteľné, ak by aj bezprostredne po úderoch boli prítomné. Aj podľa názoru krajského súdu znalec MUDr. Ivan dokázal dostatočne logicky, zrozumiteľne, presvedčivo a erudovane vysvetliť správnosť záveru ich znaleckého posudku o tom, že príčinou smrti A. P. mohlo byť zranenie hlavy, ako to tvrdí svedok I.. Teda ani ďalšími dvomi znaleckými posudkami predloženými obhajobou neboli žiadnym relevantným spôsobom spochybnené jednak závery znalcov
MUDr. Ivana a MUDr. Jančiovej o zranení hlavy ako možnej príčine smrti A. P. a tým aj výpoveď kľúčového svedka J. I., že A. P. mal zomrieť následkom úderov do hlavy tupou časťou sekery.
Zo záverov dvoch znaleckých posudkov MUDr. Labaja, MUDr. Mátyása a MUDr. Macka, MUDr. Bokora, ktoré boli ešte v konaní pred súdom prvého stupňa predložené obhajobou, ďalej vyplynulo, že vzhľadom na neprítomnosť známok pomliaždenia mozgu a vnútrolebečného krvácania pri pomerne zachovanom tkanive mozgu, zranenia hlavy A. P. mohli vzniknúť aj po jeho smrti a to spôsobom, ktorý prezentoval obžalovaný L. S.. Obžalovaný L. S. síce využil zákonné právo nevypovedať, na jednom z ďalších hlavných pojednávaní dňa 24.9.2015 sa však vyjadril, že A. P. nemal byť usmrtený údermi do hlavy tak, ako to nepravdivo tvrdí J. I., ale v skutočnosti mal zomrieť v dôsledku viacerých bodnutí do oblasti pod pazuchou a až potom po smrti bol niekoľkokrát udretý pažbou dlhej zbrane do hlavy, pričom sa malo jednať o akúsi ranu istoty. V tejto súvislosti krajský súd poznamenáva, že podľa záverov znaleckých posudkov by aj takáto verzia smrti A. P., ktorú prezentoval obžalovaný L. S., bola prijateľná. Všetci znalci, tak MUDr. Ivan, MUDr. Jančiová, ako aj MUDr. Labaj, MUDr. Mátyás, MUDr. Macko, MUDr. Bokor totiž dospeli k totožnému názoru, že vzhľadom na pokročilé posmrtné hnilobné zmeny tela A. P. s nemožnosťou posúdenia prípadných poranení na mäkkých tkanivách a orgánoch, nie je možné jednoznačne a exaktne stanoviť príčinu smrti. I napriek uvedenému aj krajský súd verziu smrti A. P. prezentovanú obžalovaným L. S. vyhodnotil ako nehodnovernú, nepravdivú a nezodpovedajúcu skutočnosti. Svedok J. I. od samého začiatku trestného konania totožne vypovedá, že A. P. mal byť usmrtený údermi do hlavy tupou časťou sekery. Naproti tomuto obžalovaný L. S. až v konaní pred súdom a to dokonca až po niekoľkých hlavných pojednávaniach prezentoval takýto iný spôsob usmrtenia A. P.. Obžalovaný pritom nekonkretizoval, kedy a akým spôsobom sa o týchto skutočnostiach mal dozvedieť a neuviedol žiadne také skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné takéto jeho tvrdenie relevantným spôsobom preveriť. Za danej situácie možno potom prijať záver, že obžalovaný L. S. účelovo využil záver znalcov z odboru súdneho lekárstva, ktorí pripusti aj iný, ako svedkom I. prezentovaný spôsob usmrtenia A. P. a v podstate sa snažil spochybniť vierohodnosť výpovede svedka J. I..
Znalec z odboru súdneho lekárstva MUDr. Macko, ktorý sa v tejto trestnej veci podieľal na vypracovaní znaleckého posudku na žiadosť obhajoby, v konaní pred súdom prvého stupňa spochybnil vznik zranenia na hlave A. P. a to konkrétne v ľavej spánkovej a temennej kosti na ploche 9 x 6,5 cm viacpočetné trieštivé vpáčené zlomeniny s vpáčením kosti do dutiny lebečnej o 2,5 cm úderom tupou časťou sekery do tejto oblasti hlavy, ako to tvrdí svedok I., nakoľko podľa znalca kontaktná plocha tupej časti sekery v prípade bežnej sekery nedosahuje až takýto rozmer. Ohľadne uvedeného krajský súd poznamenáva, že jednak nebola k dispozícii konkrétna sekera, ktorou toto zranenie malo byť spôsobené, aby bolo možné prijať spoľahlivý a jednoznačný záver, či zranenie mohlo vzniknúť práve takýmto konkrétnym predmetom. Súčasne je potrebné poukázať na závery znaleckého posudku vypracovaného v tejto trestnej veci znalcami z odboru súdneho lekárstva MUDr. Ivanom a MUDr. Jančiovou, keď uvádzajú, že vznik týchto zranení je možné dobre vysvetliť úderom, resp. opakovanými údermi tupým predmetom do uvedenej oblasti hlavy (teda v prípade tohto zranenia znalci pripúšťajú jeho vznik aj následkom opakovaných úderov, čo mohlo mať vplyv na veľkosť zisteného defektu). Súčasne krajský súd uvádza, že všetci znalci dospeli k totožnému záveru, že zranenia na hlave A. P. boli spôsobené tupým predmetom.
Obžalovaný L. S. v rámci podaného odvolania ďalej spochybňuje tvrdenie vypočutých príslušníkov PZ Ing. D., Ing. O., X. a F., že to mal byť on, kto mal označiť miesto zakopania tela neznámeho muža, ktorý bol neskôr stotožnený ako A. P.. V tejto súvislosti obžalovaný poukázal na úkon obhliadky miesta činu - kostrového nálezu, ku ktorému podľa zápisnice založenej do spisu došlo dňa 5.10.2007 v čase od 8.30 hod. do 16.10 hod., pričom podľa obsahu zápisnice on pri tomto úkone prítomný nebol, čo dokonca potvrdila aj pri úkone prítomná znalkyňa MUDr. Jančiová. Súčasne obžalovaný doložil do spisu oznámenie ÚVV a ÚVTOS Ilava zo dňa 8.8.2017, s ktorým sa krajský súd podrobne oboznámil a z ktorého vyplýva, že dňa 5.10.2007 bol z väzby v ÚVV a ÚVTOS Ilava premiestnený do ÚVV Žilina s odchodom eskorty o 12.24 hod. Podľa názoru obžalovaného uvedené teda jednak vylučuje, aby dňa 5.10.2007 bol na mieste kostrového nálezu A. P. (keď bol premiestnený len do ÚVV Žilina) a tiež to, aby na začiatku obhliadky o 8.30 hod. ukázal miesto kostrového nálezu, keď odchod eskorty z ÚVV a ÚVTOS Ilava bol dňa 5.10.2007 o 12.24 hod.
Na túto odvolaciu námietku obžalovaného L. S. reagoval prokurátor predložením písomného oznámenia ÚVV a ÚVTOS Ilava zo dňa 20.11.2017, vrátane písomného vyjadrenia VOR skupiny PBS npor. B. D. zo dňa 23.11.2017, ako aj predložením priepustky č. 563 zo dňa 4.10.2007 a týkajúcej sa obžalovaného
L. S.. Z týchto prokurátorom predložených písomností vyplýva, že obžalovaný L. S. bol dňa 4.10.2007 v čase od 10.30 hod. do 14.45 hod. predvedený mimo ústav Ilava do Žiliny. Obžalovaného prevzal kpt. K. M. s piatimi príslušníkmi KR PZ Žilina. Krajský súd pritom nemá dôvod pochybovať o pravdivosti a hodnovernosti prokurátorom predloženého oznámenia ÚVV a ÚVTOS Ilava, nakoľko súčasťou tohto oznámenia je nielen písomné vyjadrenie VOR skupiny PBS npor. B. D., ale aj priepustka obžalovaného L. S. ohľadne možnosti opustiť ústav dňa 4.10.2007, pričom údaje na priepustke korešpondujú s oznámením ústavu. S týmito prokurátorom predloženými písomnosťami je pritom v dobrom logickom súlade aj výpoveď príslušníka PZ svedka Ing. O. O. z prípravného konania ešte zo dňa 28.10.2013, ktorá bola na hlavnom pojednávaní so súhlasom procesných strán prečítaná a z ktorej vyplynulo, že obžalovaný L. S. miesto zakopania mŕtvoly A. P. ukázal ešte deň pred obhliadkou, teda dňa 4.10.2007. Nakoľko sa v tento deň na miesto nemohla dostaviť súdna lekárka, bolo zabezpečené jeho stráženie príslušníkmi PZ a obhliadka bola aj za prítomnosti súdneho lekára vykonaná v nasledujúci deň 5.10.2007. Svedok súčasne popisoval eskortu obžalovaného L. S. z väznice na miesto, kde mal byť zakopaný A. P., ako aj jeho eskortu späť do ústavu. Za tohto stavu tu potom ani krajský súd nemal žiadnu pochybnosť o tom, že to bol obžalovaný L. S., kto vlastne príslušníkom PZ označil miesto, na ktorom malo byť zakopané telo A. P.. V tejto súvislosti krajský súd poznamenáva, že nielen svedok Ing. O., ale aj ďalší svedkovia príslušníci PZ A. X. a X. F. boli prítomní pri tom, keď L. S. ukázal miesto zakopania tela A. P., čo potvrdili v rámci svojich výpovedí. Z výpovede svedka A. X. ďalej vyplynulo, že dodatočne, po kostrovom náleze tela, mal k veci vypovedať L. S., čo vlastne vysvetľuje eskortu obžalovaného L. S. do ÚVV Žilina dňa 5.10.2007.
Krajský súd sa nestotožnil s námietkou obžalovaného L. S. o nezákonnosti a nepoužiteľnosti výpovedí svedkov príslušníkov PZ Ing. O. O., A. X. a X. F. v tejto trestnej veci, nakoľko postavenie orgánu činného v trestnom konaní v konkrétnej veci je nezlučiteľné s postavením svedka v tejto trestnej veci (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Tdo V 16/2011). Krajský súd zastáva názor, že daná argumentácia obžalovaného sa na tento prípad nevzťahuje. Svedkovia príslušníci PZ Ing. O., X., F. sa nepodieľali na vyšetrovaní tejto trestnej činnosti. Jednalo sa o operatívnych pracovníkov, ktorých výpovede boli pre toto trestné konanie podstatné pre ozrejmenie, akým spôsobom polícia získala informácie o mieste zakopania tela A. P.. Všetci svedkovia boli pred výsluchom riadne zbavení povinnosti zachovávať mlčanlivosť, čo je zistiteľné zo spisu. V súvislosti s odvolacou námietkou obžalovaného ohľadne nezákonnosti a nepoužiteľnosti výpovedí menovaných svedkov krajský súd tiež v podrobnostiach odkazuje na písomné vyjadrenie prokurátora zo dňa 5.11.2014, s ktorého argumentáciou sa krajský súd v celom rozsahu stotožňuje.
Obžalovaní L. S. a Z. S. totožne namietajú právnu kvalifikáciu skutku ako trestného činu vraždy spáchaného obzvlášť surovým spôsobom podľa § 219 ods. 2 písm. b) Tr. zák.
K námietke obžalovaných ohľadne takejto právnej kvalifikácie skutku, krajský súd poznamenáva, že podľa ustálenej súdnej praxe o takýto spôsob sa bude jednať vtedy, ak bol útok vedený s extrémnou mierou brutality, ktorá sa podstatne vymyká z rámca bežného u väčšiny trestných činov tohto druhu. Obvyklá miera surovosti je daná najmä okolnosťami, ktoré charakterizujú použité násilie z hľadiska vonkajšieho dopadu na poškodeného. Typicky sa za taký považuje útok s extrémne vysokou intenzitou, či výraznou brutalitou. Nie je rozhodujúce, ak obeť upadne do bezvedomia už na začiatku. Okrem nevyhnutne vysokej miery surovosti, ktorá je bezpochyby prítomná pri každom trestnom čine vraždy, pre naplnenie kvalifikačného znaku obzvlášť surového spôsobu spáchania činu musí byť daná ďalšia pristupujúca okolnosť v konaní páchateľa, ktorá predstavuje alebo demonštruje ešte vyšší stupeň neúcty k ľudskému životu. Príkladom takéhoto útoku môže byť, ak páchateľ obeť ubije, nápadnejším spôsobom zdevastuje jej telo, zasadí jej väčšie množstvo bodných rán a následne obeť ešte škrtí, či dokope alebo jej rozdrví hlavu. Na rozdiel od trýznivého spôsobu konania nie je rozhodujúce, ako útok vníma obeť, ale to, akú mieru agresivity a bezcitnosti prejavuje útočník.
Takémuto vyššie uvedenému výkladu spáchania trestného činu vraždy obzvlášť surovým spôsobom bezpochyby zodpovedá spôsob usmrtenia A. P., ktorý zomrel následkom minimálne troch úderov veľkej intenzity a prudkosti tupou časťou sekery do ľavej časti hlavy. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na závery znaleckého posudku vypracovaného v tejto trestnej veci znalcami z odboru súdneho lekárstva MUDr. Líviou Jančiovou a MUDr. Jaroslavom Ivanom. Znalci v rámci záverov konštatujú, že na hlavu poškodeného pôsobilo priame mechanické násilie veľkej intenzity a prudkosti tupým predmetom najmenej trikrát. Následkom pôsobenia takéhoto násilia boli znalcami u A. P. zistené nasledovné
devastačné poranenia hlavy: 1. na ľavej strane klenby lebky v ľavej temennej kosti približne okrúhly defekt kosti veľkosti 2 cm s vpáčením kosti do dutiny lebečnej o 0,5 cm, pričom z tohto defektu vychádzali na klenbu lebky viaceré lomné línie, jedna lomná línia prebiehala cez ľavú temennú kosť smerom doprava na rozhranie temenných kostí, druhá smerom nadol a dozadu na rozhranie ľavej spánkovej, temennej a záhlavnej kosti a aj k rozhraniu ľavej spánkovej a čelovej kosti, 2. na ľavej strane záhlavnej kosti pod lambovým švom defekt kosti oválneho tvaru veľkosti 1,5 x 2 cm s vpáčením kosti do dutiny lebečnej o 0,5 cm, z ktorého vychádzali lomné línie jednak smerom dozadu doprava na pravú stranu záhlavnej kosti, smerom dopredu a nahor na ľavú temennú kosť a smerom dopredu a doľava na spánkovú kosť, pričom lomné línie prebiehajúce na ľavú stranu klenby lebky končili v lomných líniách vychádzajúcich z defektu na ľavej temennej kosti, 3. v ľavej spánkovej a temennej kosti na ploche 9x6,5 cm viacpočetné trieštivé vpáčené zlomeniny, a to s vpáčením kosti do dutiny lebečnej až o 2,5 cm. Z výpovede svedka J. I. tiež vyplynulo, že po údere A. P. do hlavy bolo až počuť praskanie lebky.
Preskúmaním spisového materiálu však krajský súd totožne s odvolacími námietkami obidvoch obžalovaných dospel k záveru, že v danom prípade tak výsledkom dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní, ako ani zákonu nezodpovedá právna kvalifikácia skutku aj ako trestného vraždy spáchaného v úmysle zakryť iný trestný čin podľa § 219 ods. 2 písm. f) Tr. zák.
V úmysle zakryť iný trestný čin je vražda spáchaná najmä vtedy, ak sa páchateľ iného trestného činu, napr. lúpeže alebo znásilnenia, rozhodne po dokonaní tohto trestného činu poškodeného usmrtiť v úmysle odstrániť ho ako svedka trestného činu. To sa týka aj odstránenia náhodného svedka.
Krajský súd primárne uvádza, že pokiaľ má byť protiprávne konanie páchateľa právne kvalifikované ako určitý trestný čin, právna kvalifikácia skutku musí nájsť svoj odraz v rámci opisu skutku. Teda, ak v tomto konkrétnom prípade má byť trestný čin vraždy právne kvalifikovaný ako spáchaný v úmysle zakryť iný trestný čin podľa § 219 ods. 2 písm. f) Tr. zák., uvedené musí nevyhnutne vyplývať z opisu skutku a súčasne musí byť bez akýchkoľvek vážnejších pochybností preukázané vykonaným dokazovaním. Pokiaľ má byť trestný čin vraždy právne kvalifikovaný ako spáchaný v úmysle zakryť iný trestný čin, opis skutku musí obsahovať aspoň rámcové vymedzenie trestného činu, ktorého zakrytie sa malo vraždou určitej osoby dosiahnuť. Súčasne musí byť bezpečne, bez akýchkoľvek vážnejších pochybností preukázané, že k vražde osoby došlo práve z takého motívu, teda v úmysle zakryť iný trestný čin.
Právna kvalifikácia skutku podľa § 219 ods. 2 písm. f) Tr. zák. v tomto konkrétnom prípade je v rámci opisu skutku vyjadrená tak, že obžalovaní mali A. P. usmrtiť v úmysle, aby na neho umožnili prevádzanie obchodných podielov alebo oprávnení štatutárneho orgánu v rôznych spoločnostiach, a aby znemožnili odhalenie jeho obdobnej predchádzajúcej činnosti, pričom ďalej sa v rámci opisu skutku uvádza, že A. P. vykonával činnosť tzv. „bieleho koňa“. Na základe takejto formulácie v rámci skutku možno prijať jednoznačný záver, že takáto slovná konštrukcia nezodpovedá spáchaniu trestného činu vraždy v úmysle zakryť iný trestný čin, nakoľko z nej nie je zrejmé, spáchanie akej trestnej činnosti (vymedzenej aspoň rámcovo) malo byť vraždou A. P. zakryté.
Skutočnosť, že A. P. mal byť zavraždený v úmysle zakryť iný trestný čin, bezpečne a bez akýchkoľvek vážnejších pochybností však nevyplynula ani z vykonaného dokazovania. Vykonaným dokazovaním bolo síce nepochybne preukázané (čo súd prvého stupňa podrobne zdôvodnil s poukazom na konkrétne vykonané dôkazy), že na A. P. boli za jeho života, no najmä po jeho smrti prevádzané obchodné podiely v obchodných spoločnostiach a oprávnenia štatutárneho orgánu, pričom sa zväčša jednalo o obchodné spoločnosti, ktoré mali daňové nedoplatky, alebo si uplatňovali nadmerné odpočty. Aj v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku tu však tiež pre krajský súd absentuje konkretizácia, zakrytie spáchania akého trestného činu sa malo smrťou A. P. dosiahnuť. Pokiaľ aj v prípade spoločností, ktoré boli na A. P. prevádzané, boli evidované daňové nedoplatky a to aj vo vysokých sumách alebo ak si tieto uplatňovali nadmerné odpočty, a to tiež aj vo vysokých sumách, uvedené ešte automaticky, bez preukázania konkrétnymi dôkazmi, neznamená, že v súvislosti s daňovými nedoplatkami alebo uplatňovaním nadmerných odpočtov došlo k spáchaniu trestnej činnosti. Ak má byť trestný čin vraždy spáchaný v úmysle zakryť iný trestný čin, okrem toho, že tento iný trestný čin musí byť v skutku aspoň rámcovo vymedzený, súčasne musí byť vykonaným dokazovaním aj preukázané, že k spáchaniu iného trestného činu došlo. Krajský súd poznamenáva, že odôvodnenie napadnutého rozsudku síce obsahuje všeobecný odkaz na obžalobu Krajskej prokuratúry v Žiline, sp.zn. Kv 43/2009 zo dňa 30.3.2010, ktorá bola podaná na Okresný súd Košice II dňa 26.4.2010 na obvinených J. F., L. Z., X. A., O. K., Ing. O. O. pre
ekonomickú trestnú činnosť (obžaloba je aj súčasťou spisového materiálu), pričom táto trestná vec nie je doposiaľ právoplatne skončená. Aj keď súd prvého stupňa v tejto súvislosti uvádza, že k neoprávneným nadmerným odpočtom na DPH malo podľa obžaloby dochádzať aj v spoločnostiach, v ktorých neskôr figuroval A. P., opätovne v odôvodnení rozsudku absentuje a z obsahu spisu ani nevyplýva, aká trestná činnosť mala byť vraždou A. P. zakrytá (A. P. v týchto spoločnostiach figuroval až neskôr).
Z vykonaného dokazovania súčasne nesporne vyplynulo, že ani jeden z obžalovaných nepôsobil v obchodných spoločnostiach, ktoré boli prevedené na A. P.. Tiež nebolo preukázané, že niektorý z obžalovaných by sa mal podieľať na nejakej konkrétnej ekonomickej trestnej činnosti páchanej prostredníctvom spoločností, v ktorých podľa výpisu z obchodného registra vystupoval A. P.. Nebolo preukázané ani to, že obžalovaní mali A. P. zavraždiť na pokyn inej osoby, ktorá by bola profitovala z nelegálnej ekonomickej trestnej činnosti páchanej prostredníctvom spoločností, v ktorých vystupoval A. P..
Obžalovaní L. S. a Z. S. využili zákonné právo nevypovedať. Jediný priamy svedok, ktorý obžalovaných usvedčoval zo spáchania tejto trestnej činnosti, nevedel uviesť motív, pre ktorý mal byť A. P. zavraždený. Obžalobou tvrdený motív vraždy A. P., a to zakrytie spáchania inej trestnej činnosti vykonaným dokazovaním bezpečne, bez akýchkoľvek vážnejších pochybností preukázaný nebol. Rovnako vykonaným dokazovaním nebolo bezpečne, bez akýchkoľvek vážnejších pochybností preukázané ani tvrdenie uvedené v obžalobe, že obžalovaní mali A. P. zavraždiť práve s úmyslom, aby umožnili na neho prevádzanie obchodných podielov alebo oprávnení štatutárneho orgánu v rôznych spoločnostiach, a aby znemožnili odhalenie jeho obdobnej predchádzajúcej činnosti, nakoľko v prípade A. P. sa jednalo o tzv. „bieleho koňa“.
Z vyššie uvedených dôvodov potom krajský súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa nepostupoval správne a v súlade so zákonom, keď obžalovaných uznal vinnými z trestného činu vraždy právne kvalifikovaného aj podľa § 219 ods. 2 písm. f) Tr. zák., teda spáchaného v úmysle zakryť iný trestný čin. Za tohto stavu potom krajskému súdu nezostávalo nič iné, len napadnutý rozsudok postupom podľa § 321 ods. 1 písm. d) Tr. por. zrušiť, pričom následne krajský súd podľa § 322 ods. 3 Tr. por. sám vo veci rozhodol tak, že obžalovaných L. S. a Z. S. uznal vinnými z trestného činu vraždy v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 31.8.1999, nakoľko spáchanie tejto trestnej činnosti obžalovanými bolo preukázané bez akýchkoľvek vážnejších pochybností. Súčasne vzhľadom na takúto právnu kvalifikáciu skutku a vyššie popísané zistenia krajský súd upravil skutok tak, že z tohto vypustil časť konštatujúcu úmysel obžalovaných usmrtiť A. P., aby umožnili na neho prevádzanie obchodných podielov alebo oprávnení štatutárneho orgánu v rôznych spoločnostiach, a aby znemožnili odhalenie jeho obdobnej predchádzajúcej trestnej činnosti. Takáto zmena napadnutého rozsudku je v prospech obžalovaných. Súčasne vzhľadom na takúto právnu kvalifikáciu protiprávneho konania obžalovaných trestné stíhanie premlčané nie.
Krajský súd plniac si svoju prieskumnú povinnosť ďalej konštatuje, že súd prvého stupňa postupoval plne v súlade s ustanovením § 272 ods. 3 Tr. por., keď odmietol dôkazný návrh prokurátora na pribratie do konania špecializovaného vedeckého a odborného pracoviska v odvetví súdneho lekárstva na preskúmanie znaleckých posudkov znalcov z odboru súdneho lekárstva, ktoré boli v tomto trestnom konaní vypracované. V tomto smere krajský súd odkazuje na dôvody uvedené súdom prvého stupňa na str. 28 a 29 napadnutého rozsudku, s ktorými sa v celom rozsahu stotožňuje. Krajský súd na doplnenie uvádza, že vykonanie takéhoto prokurátorom navrhnutého dôkazu by bolo nadbytočným, nakoľko zo všetkých troch znaleckých posudkov vypracovaných v tejto trestnej veci znalcami z odboru súdneho lekárstva nepochybne vyplynulo, že vzhľadom na stav tela A. P., v akom bolo s takým veľkým odstupom času v zemi nájdené a vykopané, nie je možné určiť presnú príčinu jeho smrti. Súčasne aj keď boli v tejto veci vypracované tri znalecké posudky znalcami z odboru súdneho lekárstva, ich vyhodnotením tak jednotlivo, ako aj v kontexte ostatných vykonaných dôkazov, bolo možné vo veci spravodlivo a zákonne rozhodnúť bez toho, aby bolo nutné preveriť závery týchto znaleckých posudkov prostredníctvom špecializovaného vedeckého a odborného pracoviska v odvetví súdneho lekárstva. Krajský súd ďalej poznamenáva, že pred vyhlásením dokazovania za skončené pred súdom prvého stupňa sa prítomné procesné strany zhodne vyjadrili, že nemajú ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania.
Obžalovaný L. S. prostredníctvom obhajcu v konaní pred odvolacím súdom dňa 4.6.2018 predložil odborné vyjadrenie vypracované na jeho žiadosť dňa 13.2.2018 znalcom z odboru súdneho lekárstva
MUDr. Vojtechom Mackom. S poukazom na obsah odborného vyjadrenia poukázal na vhodnosť opakovaného preskúmania lebky A. P. znalcami z odboru súdneho lekárstva a to za účelom odstránenia rozporu, či išlo o poranenie tupým predmetom alebo o strelné poranenie.
Krajský súd na žiadosť obžalovaného L. S. ním predložené odborné vyjadrenie na verejnom zasadnutí oboznámil. Z obsahu odborného vyjadrenia bolo zistené nasledovné:
Znalec MUDr. Macko v rámci ním vypracovaného odborného vyjadrenia cituje podstatné časti záverov znaleckých posudkov vypracovaných v tejto trestnej veci znalcami z odboru súdneho lekárstva MUDr. Ivanom, MUDr. Jančiovou a MUDr. Mackom, MUDr. Bokorom, ako aj závery znaleckých posudkov vypracovaných znalcami MUDr. Andrejom Hajtmanom a RNDr. Radoslavom Beňušom, PhD. Po oboznámení sa s citovanými znaleckými posudkami znalec MUDr. Vojtech Macko dospel k takémuto záveru: „ Na základe porovnania nálezov vyplývajúcich zo znaleckého posudku znalcov MUDr. Jaroslava Ivana a MUDr. Lívie Jančiovej, ktoré som spolu s MUDr. Tiborom Bokorom použil v našom znaleckom posudku č. 10-2/2016 a ktoré sa týkali poranenia lebky, pričom išlo o viacpočetné trieštivé a vpáčené zlomeniny v oblasti ľavej temennej kosti, ľavej spánkovej kosti a na ľavej strane záhlavovej kosti, keď v ľavej temennej kosti v okrúhlom defekte veľkosti cca 2 cm bola vpáčená kosť do dutiny lebečnej o 0,5 cm, pričom podobne aj na ľavej strane záhlavovej kosti pod lambdovým švom bol ďalší defekt oválneho tvaru veľkosti 1,5 x 2 cm s vpáčením kosti do dutiny lebečnej o 0,5 cm, uvádzam, že tieto nálezy svedčia o tom, že sa jednalo o poranenia impresívneho charakteru, pri ktorých úlomky kostí v predmetných defektoch boli prítomné a vtlačené (posunuté) smerom do dutiny lebečnej o cca 0,5 cm, t.j. nešlo o poranenie strelné, ktoré má stratový charakter, čo znamená, že poškodená kosť v mieste vstrelu, resp. aj výstrelu chýba. Aj keď nemožno neakceptovať nálezy znalca RNDr. Radoslava Beňuša, PhD., vyplývajúce z antropologickej analýzy lebky, podľa ktorých uvedené dva defekty imponujú ako strelné poranenia (vstrel na záhlavovej kosti, výstrel na spánkovej kosti), nie je možné vylúčiť, že nálezy na lebke boli modifikované a nezodpovedali pôvodnému stavu ako v čase prvotnej pitvy kostrových pozostatkov, keďže impresívne úlomky kostí v miestach defektov na lebke boli prítomné a popísané, čo morfologicky zodpovedalo poraneniam tupého charakteru. Navyše kvalita fotografií na obrázkoch znalca RNDr. Radoslava Beňuša, PhD. je veľmi nízka a detaily na zdokumentovaných kostiach lebky sa z nich nedajú posúdiť. Som preto toho názoru, že za účelom odstránenia rozporu, či ide o poranenie tupým predmetom alebo, či ide o strelné poranenie, by bolo najvhodnejšie opakované preskúmanie samotnej lebky znalcami z odboru súdne lekárstvo, ktorí sú kompetentní takéto nálezy posudzovať, pretože bez osobného detailného makroskopického preskúmania defektov a lomných línií, resp. fisúr na inkriminovanej lebke nie je možné prijať meritórne stanovisko k nastolenej otázke mechanizmu vzniku poranení, ktoré sa na lebke nachádzajú“.
I napriek vyššie citovaným záverom znalca MUDr. Vojtecha Macka v ním vypracovanom odbornom vyjadrení zo dňa 13.2.2018, krajský súd nepovažoval za potrebné opakované preskúmanie lebky A. P. znalcami z odboru súdneho lekárstva za účelom ustálenia, či ide o poranenie tupým predmetom alebo o strelné poranenie. V tejto súvislosti krajský súd poznamenáva, že takéto ďalšie znalecké skúmanie by bolo nadbytočným, nakoľko tak kľúčový svedok J. I., ako ani obžalovaný L. S. neuvádzali nič také, že zranenia mali byť A. P. spôsobené strelnou zbraňou, navyše takúto verziu mechanizmu vzniku zranení doposiaľ nepredniesol ani jeden zo znalcov z odboru súdneho lekárstva, ktorí v tejto veci vypracovali znalecké posudky. V súvislosti so znaleckým posudkom vypracovaným RNDr. Radoslavom Beňušom, PhD. z katedry antropológie krajský súd poznamenáva, že úlohou znalca bola antropologická analýza nájdených kostrových pozostatkov (stanoviť rasu, prípadne etnikum neznámej osoby a tiež vykonať grafickú rekonštrukciu tváre a hlavy neznámej mŕtvoly). Pokiaľ sa následne znalec vo vypracovanom znaleckom posudku súčasne vyjadril, že lézie na záhlavnej a na spánkovej kosti vyzerajú ako vstrel a výstrel, znalec takýmto konštatovaním prekročil rámec jeho odbornosti, teda takýto ním učinený záver nemožno z odborného hľadiska považovať za dostatočne spoľahlivý a relevantný. Následne však sám znalec ním prednesený záver spochybňuje, keď uvádza, že lebku nevidel pred odpílením vrchlíka, následkom čoho sa mohli uvoľniť porušené fragmenty lebky, ktoré by boli žiadúce pre odlíšenie poranenia spôsobeného tupým predmetom alebo strelným poranením. Ďalej krajský súd poznamenáva, že v tomto prípade boli ohľadne kostrového nálezu tela A. P. vypracované tri znalecké posudky znalcami z odboru súdneho lekárstva (MUDr. Ivanom, MUDr. Jančiovou, MUDr. Labajom, MUDr. Mátyásom, MUDr. Mackom, MUDr. Bokorom), ktoré aj pre krajský súd predstavujú dostatočný základ pre spravodlivé a zákonné rozhodnutie vo veci a nie je nutné opätovné skúmanie lebky A. P. znalcami z odboru súdneho lekárstva.
Krajský súd sa nestotožňuje s odvolacou námietkou obžalovaného L. S., že súd prvého stupňa vyhlásil napadnutý rozsudok v nezákonnom zložení. Z obsahu spisu vyplynulo, že na hlavnom pojednávaní konanom dňa 24.9.2015 skutočne došlo k zmene v osobe jednej z prísediacich. V tejto súvislosti však nemožno konštatovať žiadne nezákonné, či svojvoľné odňatie veci zákonnému sudcovi (prísediacej dovtedy činnej vo veci). K zmene v osobe prísediacej došlo z dôvodu ospravedlnenia dovtedy vo veci činnej prísediacej, čo je v spise riadne zadokumentované. Vzhľadom k tomu, že sa jednalo o skutok ešte z roku 1998 a vec napadla na súd ešte dňa 17.1.2014 a vo veci bolo potrebné ďalej urýchlene a bez zbytočných prieťahov konať, predsedníčka senátu zo zoznamu prísediacich zabezpečila ďalšiu prísediacu. Táto skutočnosť bola prítomným procesným stranám na hlavnom pojednávaní riadne oznámená a bolo oboznámené aj ospravedlnenie prísediacej. Predsedníčka senátu súčasne oboznámila ustanovenie § 277 ods. 5 Tr. por. s tým, že je možné pokračovať v hlavnom pojednávaní, ak s tým obžalovaní súhlasia. Krajský súd poznamenáva, že okrem toho, že na hlavnom pojednávaní boli prítomní obidvaja obžalovaní, mali prítomných aj obhajcov (osoby znalé práva). Na dopyt predsedníčky senátu sa obidvaja obžalovaní a to každý samostatne výslovne vyjadrili, že súhlasia so zmenou v zložení senátu. Následne predsedníčka senátu vyhlásila uznesenie, že podľa § 277 ods. 5 Tr. por. sa hlavné pojednávanie bude vykonávať v senáte už s ďalšou prísediacou, teda v zmenenom zložení. Po vyhlásení tohto uznesenia a ani následne žiadna z procesných strán námietky ohľadne takéhoto postupu súdu nevzniesla. Uvedené je pritom zistiteľné zo zápisnice o hlavnom pojednávaní zo dňa 24.9.2015, ako aj z obsahu ostatného spisového materiálu. Ani krajský súd sa nestotožňuje s námietkou obžalovaného L. S., že v zmenenom zložení senátu sa malo konať iba hlavné pojednávanie dňa 24.9.2015 a v ďalších hlavných pojednávaniach sa už malo pokračovať s pôvodnou prísediacou. Takýto obžalovaným prezentovaný postup súdu prvého stupňa by bol dôvodný, ak by v prípade ospravedlnenej neúčasti prísediaceho tohto nahradil iný prísediaci len pri úkone, ktorý neznesie odklad (napr. pri rozhodovaní o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na slobodu), pričom potom v rámci ďalej prebiehajúcich hlavných pojednávaní by už bol prítomný pôvodne vo veci činný prísediaci. Tu sa však nejednalo o takýto prípad, pričom v hlavnom pojednávaní, resp. pojednávaniach bolo pokračované už s ďalšou prísediacou s výslovným súhlasom obidvoch obžalovaných v zmysle § 277 ods. 5 Tr. por. Takýto postup súdu, teda pokračovanie v hlavnom pojednávaní v zmenenom zložení senátu, bez nutnosti opakovať doposiaľ vykonané dôkazy, pritom umožňuje sám zákon v už uvedenom ustanovení § 277 ods. 5 Tr. por. za predpokladu, že s tým obžalovaní súhlasia, čo v danom prípade bolo nesporne splnené.
Podľa § 23 Tr. zák. účelom trestu je chrániť spoločnosť pred páchateľmi trestných činov, zabrániť odsúdenému v ďalšom páchaní trestnej činnosti a vychovať ho k tomu, aby viedol riadny život, a tým výchovne pôsobiť aj na ostatných členov spoločnosti.
Podľa § 31 ods. 1 vety prvej Tr. zák. pri určení druhu trestu a jeho výmery, súd prihliadne na stupeň nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť, na možnosť nápravy a pomery páchateľa.
Podľa § 3 ods. 4 Tr. zák. stupeň nebezpečnosti činu pre spoločnosť je určovaný najmä významom chráneného záujmu, ktorý bol činom dotknutý, spôsobom vykonania činu a jeho následkom, okolnosťami, za ktorých bol čin spáchaný, osobou páchateľa, mierou jeho zavinenia a jeho pohnútkou.
Podľa § 31 ods. 2 Tr. zák. pri určení druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne
a) u spolupáchateľov aj na to, akou mierou konanie každého z nich prispelo k spáchaniu trestného činu, b) u organizátora, návodcu a pomocníka aj na význam a povahu ich účasti na spáchaní trestného činu,
c) pri príprave na trestný čin a pri pokuse trestného činu aj na to, do akej miery sa konanie páchateľa priblížilo k dokonaniu trestného činu, ako aj na okolnosti a na dôvody, pre ktoré k jeho dokonaniu nedošlo.
Podľa § 35 ods. 2 Tr. zák. súd uloží súhrnný trest podľa zásad uvedených v odseku 1, keď odsudzuje páchateľa za trestný čin, ktorý spáchal skôr, ako bol súdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok za iný jeho trestný čin. Spolu s uložením súhrnného trestu súd zruší výrok o treste uloženom páchateľovi skorším rozsudkom, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Súhrnný trest nesmie byť miernejší ako trest uložený skorším rozsudkom.
Podľa § 219 ods. 1 Tr. zák. kto iného úmyselne usmrtí, potresce sa odňatím slobody na desať až pätnásť rokov.
Podľa § 219 ods. 2 Tr. zák. odňatím slobody na dvanásť až pätnásť rokov alebo výnimočným trestom sa páchateľ potresce, ak spácha čin uvedený v odseku 1 a) na dvoch alebo viacerých osobách b) obzvlášť surovým alebo trýznivým spôsobom c) opätovne d) na osobe mladšej ako pätnásť rokov e) na verejnom činiteľovi pri výkone alebo pre výkon jeho právomoci f) v úmysle získať majetkový prospech alebo v úmysle zakryť alebo uľahčiť iný jeho trestný čin alebo z inej obzvlášť zavrhnutia hodnej pohnútky
Podľa § 29 ods. 1 Tr. zák. výnimočným trestom je jednak trest odňatia slobody nad pätnásť až do dvadsiatich piatich rokov, jednak trest odňatia slobody na doživotie. Výnimočný trest sa môže uložiť len za trestný čin, pri ktorom to tento zákon v osobitnej časti dovoľuje. Podľa § 29 ods. 2 Tr. zák. trest odňatia slobody nad pätnásť rokov až do dvadsiatich piatich rokov môže súd uložiť iba vtedy, ak stupeň nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť je veľmi vysoký a možnosť nápravy páchateľa je obzvlášť sťažená.
V zmysle § 29 ods. 3 Tr. zák. trest odňatia slobody na doživotie môže súd uložiť iba páchateľovi, ktorý spáchal trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 2 Tr. zák., a to za podmienok, že
a) stupeň nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť je mimoriadne vysoký vzhľadom na obzvlášť zavrhnutiahodný spôsob vykonania činu alebo na obzvlášť zavrhnutiahodnú pohnútku alebo na obzvlášť ťažký a ťažko napraviteľný následok, b) uloženie takého trestu vyžaduje účinná ochrana spoločnosti a c) nie je nádej, že by páchateľa bolo možné napraviť trestom odňatia slobody nad pätnásť až do dvadsiatich piatich rokov.
Podľa § 39a ods. 2 písm. b) Tr. zák. súd zaradí páchateľa spravidla do druhej nápravnovýchovnej skupiny, ak bol v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin; na prechádzajúce odsúdenie sa neprihliadne, ak sa na páchateľa pozerá, ako by nebo odsúdený.
Podľa § 39a ods. 2 písm. c) Tr. zák. súd zaradí páchateľa spravidla do tretej nápravnovýchovnej skupiny, ak sa mu ukladá trest ako obzvlášť nebezpečnému recidivistovi (§ 41) alebo trest za niektorý z trestných činov uvedených v § 62.
Podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. súd môže zaradiť páchateľa do inej nápravnovýchovnej skupiny, než do ktorej má byť podľa odseku 2 zaradený, ak má so zreteľom na závažnosť trestného činu a stupeň a povahu narušenia páchateľa za to, že bude jeho náprava a prevýchova v inej skupine lepšie zaručená; do tretej nápravnovýchovnej skupiny zaradí však vždy páchateľa, ktorému bol uložený doživotný trest. Obžalovaný Z. S. doposiaľ nebol odsúdený pre spáchanie trestného činu. Žiaden záznam nemá ani v evidencii priestupkov. U obžalovaného Z. S. bola zistená poľahčujúca okolnosť podľa § 33 písm. g) Tr. zák. (pred spáchaním trestného činu viedol riadny život). Priťažujúca okolnosť u neho zistená nebola.
Obžalovaný L. S. má v odpise z registra trestov sedem záznamov. Vo všetkých prípadoch sa jedná o odsúdenia pre majetkovú a násilnú trestnú činnosť. Prvé tri odsúdenia z rokov 1987, 1993 a 1998 má zahladené. V odpise z registra trestov má evidované tieto ďalšie štyri odsúdenia, ktoré doposiaľ zahladené nemá:
Rozsudkom Okresného súdu Žilina, sp.zn. 22T/190/2013 zo dňa 7.10.2016, právoplatným dňa 7.10.2016, bol uznaný vinným z trestného činu všeobecného ohrozenia v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 k § 179 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zák. č. 140/1961 Zb. a bol mu uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 13 (trinásť) rokov so zaradením do II. (druhej) NVS, súhrnný peňažný trest vo výmere 663,- Eur (20.000,- Sk) s náhradným trestom odňatia slobody vo výmere 2 (dva) mesiace a súhrnný trest prepadnutia veci, za súčasného zrušenia výroku o treste v rozsudku Krajského súdu v Banskej
Bystrici, sp.zn. 3T/33/1995 zo dňa 12.11.1999 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 3To/27/2000 zo dňa 15.6.2000, výroku o treste v rozsudku Krajského súdu v Žiline, sp.zn. 4T/11/2000 zo dňa 19.11.2008 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 2To/5/2009 zo dňa 16.11.2010, výroku o treste v rozsudku Krajského súdu v Žiline, sp.zn. 3T/6/2004 zo dňa 26.2.2009 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 3To/8/2011 zo dňa 18.4.2012.
Rozsudkom Krajského súdu v Žiline, sp.zn. 3T/6/2004 zo dňa 26.2.2009 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 3To/8/2011 zo dňa 18.4.2012, právoplatným dňa 18.4.2012, bol uznaný vinným z pokračujúceho trestného činu skrátenia dane v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 k § 148 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. č. 140/1961 Zb., z trestného činu neodvedenia dane a poistného v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 k § 148 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. č. 140/1961 Zb., z trestného činu podvodu s časti v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 k § 250 ods. 1, ods. 4 písm. b) Tr. zák. č. 140/1961 Zb., z trestného činu sexuálneho zneužívania podľa § 242 ods. 1 Tr. zák. č. 140/1961 Zb., z trestného činu podielnictva podľa § 251 ods. 1 písm. a) Tr. zák. č. 140/1961 Zb. a bol mu uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov so zaradením do II. NVS, peňažný trest 20.000,- Sk s náhradným trestom odňatia slobody vo výmere 2 (dva) mesiace a trest prepadnutia veci, za súčasného zrušenia výroku o treste z rozsudku Krajského súdu v Žiline, sp.zn. 4T/11/2000 zo dňa 19.11.2008 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 2To/5/2009 zo dňa 16.11.2010.
Rozsudkom Krajského súdu v Žiline, sp.zn. 4T/11/2000 zo dňa 19.11.2008 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 2To/5/2009 zo dňa 16.11.2010, právoplatným dňa 16.11.2010, bol uznaný vinným z trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. a), písm. b) Tr. zák. č. 140/1961 Zb. a bol mu uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 7 (sedem) rokov so zaradením do II. (druhej) NVS, peňažný trest vo výmere 20.000,- (dvadsať tisíc) Sk s náhradným trestom odňatia slobody vo výmere 2 (dva) mesiace a trest prepadnutia veci, za súčasného zrušenia výroku o treste z rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp.zn. 3T/33/1995 zo dňa 12.11.1999 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 3To/27/2000 zo dňa 15.6.2000.
Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp.zn. 3T/33/1995 zo dňa 12.11.1999 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 3To/27/2000 zo dňa 15.6.2000, právoplatným dňa 15.6.2000, bol uznaný vinným z pokračovacieho trestného činu podielnictva podľa § 251 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. b) Tr. zák. č. 140/1961 Zb., z trestného činu podvodu v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 k § 250 ods. 1, ods. 3 písm. b) Tr. zák. č. 140/1961 Zb. a bol mu uložený trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky so zaradením do I. (prvej) NVS, peňažný trest vo výmere 20.000,- (dvadsať tisíc) Sk s náhradným trestom odňatia slobody vo výmere 3 (tri) mesiace a trest prepadnutia veci.
Z hodnotenia z výkonu trestu odňatia slobody a výkonu väzby neboli na obžalovaného L. S. zistené negatívne poznatky.
U obžalovaného L. S. nebola zistená žiadna poľahčujúca okolnosť. Priťažujúcou okolnosťou podľa § 34 písm. i) Tr. zák. je spáchanie viac trestných činov (z dôvodu ukladania súhrnného trestu za viac trestných činov).
S prihliadnutím najmä na stupeň nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť, na možnosť nápravy a pomery páchateľa, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, účel trestu, mieru účasti na spáchanej trestnej činnosti, súd považoval za primerané uložiť obžalovanému Z. S. trest odňatia slobody na dolnej hranici trestnej sadzby trestu odňatia slobody vo výmere 12 (dvanásť) rokov. Za splnenia zákonných podmienok podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do II. nápravnovýchovnej skupiny. Ako už bolo vyššie konštatované, obžalovaný Z. S. doposiaľ nebol odsúdený pre spáchanie trestného činu, nemá záznam ani v registri priestupkov, nebola u neho zistená žiadna priťažujúca okolnosť a bola zistená jedna poľahčujúca okolnosť. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že v prípade jeho osoby sa nejednalo o hlavného aktéra tejto spáchanej trestnej činnosti, ale táto bola vykonaná pod vedením ďalšieho obžalovaného L. S.. Podľa záverov znaleckého posudku vypracovaného v tejto trestnej veci ohľadne jeho osoby znalcom z odboru psychológie PhDr. Petrom Vaňkom je možnosť a prognóza jeho resocializácie viac pozitívna, len mierne neistá. U obžalovaného Z. S. neprichádza do úvahy mimoriadne zníženie trestu, nakoľko neboli zistené žiadane také okolnosti prípadu alebo pomery páchateľa, pre ktoré by použitie trestnej sadzby trestu odňatia slobody ustanovenej týmto zákonom bolo pre obžalovaného neprimerane prísne. Obžalovaný bol
uznaný vinným zo závažného trestného činu vraždy, spáchaného surovým spôsobom, ktorého následok (smrť človeka) je nezvratný. K spáchaniu trestnej činnosti sa nepriznal, jej spáchanie neoľutoval. Po vražde A. P. spoločne s ďalšími páchateľmi skutku s telom nebohého naložili tak, aby toto v budúcnosti nikto nenašiel.
Rovnako s prihliadnutím najmä na stupeň nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť, na možnosť nápravy a pomery páchateľa, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, účel trestu, mieru účasti na spáchanej trestnej činnosti, krajský súd považoval za primerané uložiť obžalovanému L. S. súhrnný trest odňatia slobody na hornej hranici trestnej sadzby trestu odňatia slobody vo výmere 15 (pätnásť) rokov za splnenia zákonných podmienok podľa § 35 ods. 2 Tr. zák. (najprísnejšie trestným činom, za ktorý súd obžalovanému trest odňatia slobody ukladal, je trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 2 Tr. zák., za ktorý zákon umožňuje uložiť trest odňatia slobody vo výmere 12 až 15 rokov alebo výnimočný trest). Ukladanie trestu na hornej hranici trestnej sadzby trestu odňatia slobody je u obžalovaného odôvodnené jednak s poukazom na ďalšiu početnú trestnú činnosť, aj za ktorú sa obžalovanému ukladá súhrnný trest v tomto trestnom konaní, pričom sa jedná o trestnú činnosť úmyselnej povahy a závažnú ekonomickú a násilnú trestnú činnosť, ale tiež aj s prihliadnutím na závažnosť trestnej činnosti, za ktorú bol obžalovaný uznaný vinným v tomto trestnom konaní, keď obžalovaný bol nepochybne hlavným aktérom jej spáchania. U obžalovaného pritom nebola zistená žiadna poľahčujúca okolnosť a bola zistená jedna priťažujúca okolnosť spočívajúca v spáchaní viac trestných činov.
Na rozdiel od prokurátora a totožne so súdom prvého stupňa aj krajský súd zastáva názor, že u obžalovaného L. S. nie sú splnené zákonné podmienky pre uloženie výnimočného trestu podľa § 29 ods. 2 Tr. zák. V zmysle tohto zákonného ustanovenia je možné obžalovanému uložiť výnimočný trest len v prípade, ak sú kumulatívne (súčasne) splnené dve zákonné podmienky a síce, že stupeň nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť je veľmi vysoký a možnosť nápravy páchateľa je obzvlášť sťažená. V danom prípade, s poukazom na povahu spáchanej trestnej činnosti, je nepochybným, že stupeň nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť je veľmi vysoký. Krajský súd však totožne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že vykonaným dokazovaním nebolo bezpečne, bez akýchkoľvek vážnejších pochybností preukázané, že možnosť nápravy obžalovaného je obzvlášť sťažená. Už zo samotného slovného spojenia „obzvlášť sťažená“ je zrejmé, že zákonodarca tu mal na mysli ukladanie výnimočného trestu v takých prípadoch, keď je tu ozaj minimálna šanca, že pre nápravu páchateľa postačí aj uloženie trestu odňatia slobody v nižšej, zákonom určenej výmere. Znalec z odboru psychológie PhDr. Peter Vaňko, ktorý na obžalovaného v tejto trestnej veci vypracoval znalecký posudok, hodnotí prognózu resocializácie obžalovaného skôr negatívne, ako menej priaznivú a zreteľne neistú. Oboznámením sa s obsahom znaleckého posudku a konkrétne takýmto záverom znalca ohľadne resocializačnej prognózy obžalovaného aj krajský súd zastáva názor, že na základe zistení znalca a ním prezentovaného takéhoto záveru nemožno možnosť nápravy obžalovaného vyhodnotiť ako obzvlášť sťaženú. Súčasne z obsahu znaleckého posudku vyplýva, že agresivita nie je u obžalovaného dominantnou, ani zvýraznenou osobnostnou črtou. Krajský súd poznamenáva, že tak ako každá iná okolnosť, aj možnosť nápravy obžalovaného nemôže byť hodnotená len s prihliadnutím na závery znaleckého posudku vypracovaného na obžalovaného znalcom z odboru psychológie, ale súd musí zobrať do úvahy aj ďalšie skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ktoré sú významné z hľadiska skúmania možnosti nápravy obžalovaného. Pre záver, že u obžalovaného nie je možnosť nápravy obzvlášť sťažená primárne nasvedčuje fakt, že posledná trestná činnosť, za ktorú bol obžalovaný právoplatne odsúdený, je z roku 2001. Aj keď obžalovaný po spáchaní tejto poslednej trestnej činnosti bol opakovane vo väzbe a vo výkone trestu odňatia slobody, v určitých obdobiach bol aj na slobode (z posledného výkonu trestu odňatia slobody bol prepustený dňa 24.12.2016). Krajský súd si je vedomý, že obžalovaný je aktuálne stíhaný za ďalšiu trestnú činnosť ekonomickej povahy, ktorú mal spáchať po prepustení z posledného výkonu trestu odňatia slobody, nakoľko však obžalovaný za túto ďalšiu trestnú činnosť doposiaľ nebol právoplatne odsúdený, je nutné rešpektovať zásadu prezumpcie neviny. Z hodnotenia na obžalovaného počas väzby a výkonu trestu odňatia slobody tiež neboli zistené žiadne negatívne poznatky na obžalovaného. Páchanie závažnej ekonomickej a násilnej trestnej činnosti obžalovaným, za ktorú bol doposiaľ právoplatne odsúdený (a vo vzťahu ku ktorej sa obžalovanému v tomto konaní ukladá súhrnný trest) je datované do obdobia pôsobenia rôznych mafiánskych a polomafiánskych skupín aj v tomto regióne Žiliny, pričom u obžalovaného sa v minulosti zjavne jednalo o páchanie trestnej činnosti so zapojením do činnosti takýchto skupín. Činnosť týchto skupín páchajúcich najmä majetkovú a násilnú trestnú činnosť je už dávno ukončená.
Obžalovaný L. S. v rámci odvolacieho konania predložil znalecký posudok, ktorý bol vypracovaný na základe jeho žiadosti dňa 5.3.2014 na jeho osobu znalkyňou z odboru psychológie PhDr. Evou Kitkovou, a ktorý krajský súd oboznámil na konanom verejnom zasadnutí. V rámci tohto znaleckého posudku, vypracovaného neskôr po predchádzajúcom znaleckom posudku znalca PhDr. Petra Vaňka, znalkyňa PhDr. Kitková dospela k záveru, že možnosti resocializácie u obžalovaného L. S., teda eliminácie protispoločenského konania, sú zo psychologického hľadiska pravdepodobné a reálne v dlhodobom časovom horizonte. Takýto záver znalkyňa učinila vzhľadom na zdiagnostikovanú neprítomnosť osobnostných psychopatických a sociopatických charakteristík s asociálnou pohotovosťou na všetkých stupňoch agresivity u obžalovaného, tiež neprítomnosť chorobnej formy agresivity, jeho skutočne koncepčné a dôsledné zvládanie internácie so zachovaním celoživotných algorytmov správania sa prioritne v osobnej sebadisciplíne, sebakontrole a tiež sebaregulácii správania. Recidíva rizikového asociálneho správania, cez zdiagnostikovaný osobnostný sketer a index vnútornej racionálnej sebakontroly a naučených sociálnych zábran, tiež aktuálneho reálneho správania a konania obžalovaného v čase znaleckého vyšetrenia, je u obžalovaného zo psychologického hľadiska až vylúčená. Obžalovaný nie je násilnícky, agresívny typ osobnosti. Rešpektuje autoritu, postpenitenciárny efekt je u obžalovaného rovnako pozitívne vysoký v krátkodobom časovom období. Jeho vzťahy v bázovej rodine a širšom sociointerakčnom kontexte sú veľmi dobré, silne emocionálne a pomáhajúce. V súvislosti s takýmto záverom znalkyňa tiež poukázala na zadokumentované disciplinárne pochvaly obžalovaného, bez akéhokoľvek negatívneho hodnotenia, počas dlhodobého a opakovaného umiestnenia vo výkone trestu odňatia slobody. Po oboznámení sa s obsahom znaleckého posudku jeho závery aj pre krajský súd vyznievajú presvedčivo, erudovane a majú oporu v znaleckom vyšetrení obžalovaného, ktorého výsledky sú v znaleckom posudku podrobne rozvedené. Záver znalkyne korešponduje s objektívne existujúcim faktom, že obžalovaný bol naposledy právoplatne odsúdený pre trestnú činnosť ešte z roku 2001. Po jej spáchaní na obžalovaného dlhodobo pôsobil prevýchovný účel absolvovaného výkonu trestu odňatia slobody.
Vzhľadom na vyššie uvedené krajský súd uzatvára, že u obžalovaného L. S. nezistil splnenie zákonných podmienok pre uloženie výnimočného trestu, a z tohto dôvodu odvolanie prokurátora ako nedôvodné zamietol.
Za splnenia zákonných podmienok podľa § 53 ods. 1 Tr. zák., § 35 ods. 2 Tr. zák. krajský súd tiež obžalovanému uložil súhrnný peňažný trest vo výmere 663,- Eur (20.000,- Sk) a pre prípad, že by bol výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, podľa § 54 ods. 3 Tr. zák. obžalovanému ustanovil náhradný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) mesiace. Postupujúc v súlade s ustanovením § 55 ods. 1 písm. a) Tr. zák., § 35 ods. 2 Tr. zák. obžalovanému L. S. uložil aj súhrnný trest prepadnutia veci, a to: 3 ks nábojov ráže 9 mm, krabičku so 4 ks surových kľúčov, plátené vrecúško s vecami na čistenie zbraní, krabičku so 4 ks nábojov.
Z dôvodu ukladania súhrnného trestu obžalovanému L. S., krajský súd podľa § 35 ods. 2 Tr. zák. zrušil:
- vo výroku o treste týkajúcom sa obžalovaného L. S. rozsudok Okresného súdu Žilina sp. zn. 22T/190/2013 zo dňa 7.10.2016, právoplatným dňa 7.10.2016, ktorým bol obžalovaný L. S. uznaný vinným z trestného činu všeobecného ohrozenia v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 k § 179 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zák. č. 140/1961 Zb. a bol mu uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 13 (trinásť) rokov so zaradením do II. (druhej) NVS, súhrnný peňažný trest vo výmere 663,- Eur (20.000,- Sk) s náhradným trestom odňatia slobody vo výmere 2 (dva) mesiace a súhrnný trest prepadnutia veci, za súčasného zrušenia výroku o treste v rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp.zn. 3T/33/1995 zo dňa 12.11.1999 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 3To/27/2000 zo dňa 15.6.2000, výroku o treste v rozsudku Krajského súdu v Žiline, sp.zn. 4T/11/2000 zo dňa 19.11.2008 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 2To/5/2009 zo dňa 16.11.2010, výroku o treste v rozsudku Krajského súdu v Žiline, sp.zn. 3T/6/2004 zo dňa 26.2.2009 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 3To/8/2011 zo dňa 18.4.2012,
- vo výroku o treste týkajúcom sa obžalovaného L. S. rozsudok Krajského súdu v Žiline, sp.zn. 3T/6/2004 zo dňa 26.2.2009 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 3To/8/2011 zo dňa 18.4.2012, právoplatným dňa 18.4.2012, ktorým bol obžalovaný L. S. uznaný vinným z pokračujúceho trestného činu skrátenia dane v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 k § 148 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. č. 140/1961 Zb., z trestného činu neodvedenia dane a poistného v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 k § 148 ods.
1, ods. 3 Tr. zák. č. 140/1961 Zb., z trestného činu podvodu s časti v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 k § 250 ods. 1, ods. 4 písm. b) Tr. zák. č. 140/1961 Zb., z trestného činu sexuálneho zneužívania podľa § 242 ods. 1 Tr. zák. č. 140/1961 Zb., z trestného činu podielnictva podľa § 251 ods. 1 písm. a) Tr. zák. č. 140/1961 Zb. a bol mu uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov so zaradením do II. NVS, peňažný trest 20.000,- Sk s náhradným trestom odňatia slobody vo výmere 2 (dva) mesiace a trest prepadnutia veci, za súčasného zrušenia výroku o treste z rozsudku Krajského súdu v Žiline, sp.zn. 4T/11/2000 zo dňa 19.11.2008 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 2To/5/2009 zo dňa 16.11.2010,
- vo výroku o treste týkajúcom sa obžalovaného L. S. rozsudok Krajského súdu v Žiline, sp.zn. 4T/11/2000 zo dňa 19.11.2008 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 2To/5/2009 zo dňa 16.11.2010, právoplatným dňa 16.11.2010, ktorým bol obžalovaný L. S. uznaný vinným z trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. a), písm. b) Tr. zák. č. 140/1961 Zb. a bol mu uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 7 (sedem) rokov so zaradením do II. (druhej) NVS, peňažný trest vo výmere 20.000,- (dvadsať tisíc) Sk s náhradným trestom odňatia slobody vo výmere 2 (dva) mesiace a trest prepadnutia veci, za súčasného zrušenia výroku o treste z rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp.zn. 3T/33/1995 zo dňa 12.11.1999 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 3To/27/2000 zo dňa 15.6.2000,
- vo výroku o treste týkajúcom sa obžalovaného L. S. rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp.zn. 3T/33/1995 zo dňa 12.11.1999 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 3To/27/2000 zo dňa 15.6.2000, právoplatným dňa 15.6.2000, ktorým bol obžalovaný L. S. uznaný vinným z pokračovacieho trestného činu podielnictva podľa § 251 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. b) Tr. zák. č. 140/1961 Zb., z trestného činu podvodu v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 k § 250 ods. 1, ods. 3 písm. b) Tr. zák. č. 140/1961 Zb. a bol mu uložený trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky so zaradením do I. (prvej) NVS, peňažný trest vo výmere 20.000,- (dvadsaťtisíc) Sk s náhradným trestom odňatia slobody vo výmere 3 (tri) mesiace a trest prepadnutia veci.
Zároveň sa zrušujú všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Za splnenia zákonných podmienok podľa § 39a ods. 2 písm. c) Tr. zák. obžalovaného L. S. na výkon trestu odňatia slobody zaradil do III. (tretej) nápravnovýchovnej skupiny.
Záverom krajský súd poznamenáva, že takéto tresty boli obžalovaným uložené v zmysle zásad pre ukladanie trestov, prihliadajúc na generálnu a individuálnu prevenciu, proporcionálnosť a tiež personálnosť trestu.
Krajský súd na konanom verenom zasadnutí postupom podľa § 272 ods. 3 Tr. por. odmietol dôkazný návrh obžalovaného L. S. na osobný výsluch znalkyne z odboru psychológie Z.. Evy Kitkovej. Pre účely rozhodovania o uložení trestu obžalovanému vykonanie takéhoto dôkazu krajský súd považoval za nadbytočné. Predmetný znalecký posudok bol na verejnom zasadnutí oboznámený jeho prečítaním. Vzhľadom na podrobné a zrozumiteľné závery znaleckého posudku krajský súd vyhodnotil ako nadbytočné k týmto ešte osobne vypočuť znalkyňu PhDr. Evu Kytkovú.
Vo vyššie uvedenom ide o podstatné dôvody, na základe ktorých krajský súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.